Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

45Ek/103/2017

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: oprávneného: Obec Brestov, so sídlom Starosta Brestov 99, 082 05 Brestov, IČO: 00 326 844, proti povinnej: Jana E., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom E. XXX/XX, XXX XX P.-W., právne zastúpeného: D.. Peter Konvičný, advokát so sídlom Rázusova 1, 040 01 Košice, IČO: 42 409 241, vedenej súdnym exekútorom: JUDr. Atila Ádám, Exekútorský úrad so sídlom Čajakova 5, 040 01 Košice, IČO: 35 554 347, pod sp. zn. 269EX 45/17, o vymoženie pohľadávky vo výške 313,53 eur, rozhodujúc o sťažnosti povinnej proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo dňa 11. februára 2020 a o sťažnosti povinnej proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo dňa 25. februára 2020, a o návrhu na doplnenie výrokov v uznesení Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo dňa 27. februára 2019, takto

rozhodol:

I. Súd uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo dňa 27. februára 2019 dopĺňa o výrok II. nasledovne: II. Súd návrh povinnej na zastavenie exekúcie vo zvyšnej časti týkajúcej sa vymáhania nároku oprávneného z exekučných titulov sp. zn. 4612017 zo dňa 04.05.2017 a sp. zn. zo dňa 04.05.2017 podľa § 61l ods. 3 Exekučného poriadku z a m i e t a.

II. Súd uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo dňa 27. februára 2019 dopĺňa o výrok III. nasledovne: III. Súd z r u š u j e výrok II. uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo dňa 27. júla 2018 vydaného vyšším súdnym úradníkom v celom rozsahu.

III. Súd z r u š u j e uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo dňa 11. februára 2020 vydané vyšším súdnym úradníkom v celom rozsahu.

IV. Súd sťažnosť povinnej proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo dňa 25. februára 2020 z a m i e t a.

V. Oprávnenému sa náhrada trov konania o sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo dňa 11. februára 2020 a proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo dňa 25. februára 2020 n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1. Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdu dňa 13.09.2017 domáhal od povinnej vymoženia pohľadávky vo výške 313,53 eur na základe vykonateľných exekučných titulov - rozhodnutia orgánu verejnej správy a územnej samosprávy vydané obcou Brestov č.k. 2002017 zo dňa 03.04.2017, č.k. 2012017 zo dňa 03.04.2017, č.k. zo dňa 03.04.2017, č.k. 4612017 zo dňa 04.05.2017, č.k. zo dňa 04.05.2017. Dňa 02.10.2017 poveril súd vykonaním exekúcie súdneho exekútora.

2. Vyšší súdny úradník uznesením sp. zn. zo dňa 15.01.2018 zamietol návrh povinnej na zastavenie exekúcie podľa o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení od 1.4.2017 (ďalej len

„Exekučný poriadok“). Toto rozhodnutie bolo uznesením sudcu zo dňa 26.03.2018 zrušené z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti.

3. Vyšší súdny úradník uznesením sp. zn. zo dňa 27.07.2018 exekúciu vedenú v prospech oprávneného na základe piatich exekučných titulov - rozhodnutí vydaných oprávneným sp. zn. 2002017 zo dňa 03.04.2017, sp. zn. 2012017 zo dňa 03.04.2017, sp. zn. 2022017 zo dňa 03.04.2017, sp. zn. 4612017 zo dňa 04.05.2017 a sp. zn. zo dňa 04.05.2017, podľa § 61l ods. 3 Exekučného poriadku v celom rozsahu zastavil a oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 155,40 eur v lehote do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Sudca po sťažnosti oprávneného uznesením sp.zn. zo dňa 27.02.2019 zmenil uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn. zo dňa 27.07.2018 tak, že v zmysle § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku exekúciu zastavil len v časti týkajúcej sa vymoženia pohľadávky oprávneného na základe rozhodnutí vydaných oprávneným č. 2022017 zo dňa 03.04.2017, č. 2012017 zo dňa 03.04.2017 a č. 2002017 zo dňa 03.04.2017.

4. Následne bolo súdu dňa 13.03.2019 doručené podanie povinnej zo dňa 12.03.2019, v ktorom žiadala rozhodnúť o jej zvyšnej časti návrhu na zastavenie exekúcie, ktorá sa viedla na základe exekučných titulov sp. zn. 4612017 zo dňa 04.05.2017 a sp. zn. 731002017 zo dňa 04.05.2017. Vyšší súdny úradník uvedené podanie povinnej posúdil ako druhý návrh na zastavenie exekúcie a rozhodol o ňom uznesením sp. zn. zo dňa 11.02.2020 tak, že druhý návrh povinnej na zastavenie exekúcie podľa § 61l ods. 3 Exekučného poriadku v časti týkajúcej sa vymoženia pohľadávky na základe rozhodnutí oprávneného č. 4612017 zo dňa 04.05.2017 a č. 731002017 zo dňa 04.05.2017 zamietol. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ust. -5, Exekučného poriadku, na ust. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) a vecne tým, že po preskúmaní v poradí druhého návrhu povinnej na zastavenie exekúcie dospel k záveru, že tomuto návrhu povinnej na zastavenie exekúcie nie je možné vyhovieť, pretože povinná neuviedla skutočnosti, ktoré by boli dôvodom na zastavenie exekúcie podľa ust. Exekučného poriadku v spojitosti s ust. druhej vety Exekučného poriadku, a teda neuviedla skutočnosti, ktoré nastali po podaní predchádzajúceho návrhu na zastavenie exekúcie.

5. Povinná vo svojom podaní zo dňa 12.03.2019 tvrdila, že uznesením súdu zo dňa 27.02.2019 bola exekúcia zastavená len v časti týkajúcej sa nárokov z exekučných titulov vydaných oprávneným č. 2022017 zo dňa 03.04.2017, č. 2012017 zo dňa 03.04.2017 a č. 2002017 zo dňa 03.04.2017, pričom o zvyšnej časti jej návrhu na zastavenie exekúcie týkajúcej sa nárokov z exekučných titulov sp. zn. 4612017 zo dňa 04.05.2017 a sp. zn. zo dňa 04.05.2017 nebolo ešte rozhodnuté. Povinná názor súdu uvedený v bode 27. odôvodnenia rozhodnutia sp. zn. zo dňa 27.02.2019 ohľadom použitia fikcie doručenia považovala za nesprávny v rozpore s ustálenou súdnou praxou, pri čom odkázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 25.01.2017, podľa ktorého ak si adresát zásielky osobne prevezme zásielku na pošte (resp. ju osobne na pošte dôvodne odoprie prevziať), je vylúčené aplikovať inštitút náhradného doručenia (t.j. fikcie doručenia), pretože takýto postup by bol v rozpore s účelom a zmyslom ustanovenia upravujúceho inštitút náhradného doručenia, ako aj v rozpore s princípom právnej istoty. Podľa nej sa súd nezaoberal jej zásadnou námietkou o tom, aký bol skutočný obsah zásielky č. US946491186SK. Povinná ďalej namietala, že predmetná zásielka nebola doručovaná správnej osobe, pretože bola doručovaná priamo povinnej a nie jej zástupcovi, ktorý je okrem iného splnomocnený aj na doručovanie.

6. Oprávnený v podaní zo dňa 07.10.2019 navrhol doplniť uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo dňa 27. februára 2019 o výrok zrušujúci povinnosť oprávneného zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie s poukazom na to, že pôvodne síce bola exekúcia zastavená v celom rozsahu, avšak následne sudca po sťažnosti oprávneného voči celému uzneseniu vyššieho súdneho úradníka zo dňa 27.07.2018 rozhodol, že sa exekúcia zastavuje len v časti, pričom vo zvyšku nároku oprávneného prebieha naďalej, v dôsledku čoho aj výrok o trovách exekúcie ako závislý výrok stratil akékoľvek právne účinky, keďže sa týkal zastavenia exekúcie ako celku a preto uvedené rozhodnutie o trovách exekúcie vo vzťahu k nároku súdneho exekútora nenadobudlo právoplatnosť.

7. Vyšší súdny úradník v napadnutom rozhodnutí sp. zn. zo dňa 11.02.2020 vyhodnotil, že povinná v poradí v druhom návrhu na zastavenie exekúcie, kde platí tzv. koncentračná zásada, mohla namietať len tie skutočnosti, ktoré nastali po podaní predchádzajúceho návrhu na zastavenie exekúcie,

pričom súd môže prihliadnuť len na tieto skutočnosti. Vyšší súdny úradník nesúhlasil s tvrdením povinnej, že súd nerozhodol o zvyšnej časti návrhu povinnej na zastavenie exekúcie týkajúcej sa vymáhania nárokov oprávneného na podklade exekučných titulov sp. zn. 4612017 zo dňa 04.05.2017 a sp. zn. zo dňa 04.05.2017, pretože bod 27 uznesenia sudcu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo dňa 27.02.2019 obsahuje odôvodnenie k zamietnutiu návrhu povinnej v tejto časti v nasledovnom znení: „V prípade doručovania rozhodnutí č. 731002017 zo dňa 04.05.2017 a č. 4612017 zo dňa 04.05.2017 sa súd v plnom rozsahu stotožňuje s argumentmi oprávneného prezentovanými vo svojich vyjadreniach. Rozhodnutia boli doručované adresátovi do vlastných rúk s tým, že pošta uložila zásielku dňa 16.05.2017. Keďže adresát si zásielku nevyzdvihol v lehote do 15 dní od jej uloženia, považuje sa za doručenú v posledný deň tejto lehoty, a to aj v prípade, ak sa o tom adresát nedozvedel ( ). Oprávnený teda postupoval správne, keď túto zásielku považoval za doručenú dňa 31.05.2017. Pokiaľ adresát tejto zásielky následne dňa 01.06.2017 odmietol túto prevziať, odmietnutie nemôže mať právne účinky, keďže účinky doručenia v zmysle nastali skôr. Z týchto dôvodov exekúcia vedená na základe rozhodnutí č. 731002017 zo dňa 04.05.2017 a 4612017 zo dňa 04.05.2017 prebieha v súlade so zákonom.“ Čo sa týka zo strany povinnej tvrdenej námietke nejasnosti obsahu zásielky US946491186SK, tak s uvedeným sa už rovnako sudca vysporiadal v uznesení Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo dňa 27.02.2019 v bode 21. odôvodnenia takto: „Námietky povinnej ohľadom nejasného obsahu doručovaných zásielok taktiež nijako neobstoja. Súdu nie je zrejmé, na základe akých skutočností povinná dospela k záveru, že obsahom doručovaných písomností by mali byť iné písomnosti ako rozhodnutia oprávneného. Povinná v tejto súvislosti neuviedla žiadne hodnoverné argumenty, na základe ktorých by súd mohol vziať do úvahy jej obavy z obsahu doručovaných zásielok. Z podaní povinnej nevyplýva, že v minulosti jej boli zo strany oprávneného, resp. iného orgánu verejnej moci doručované iné písomnosti oproti tým, ktoré boli uvedené na doručenke, a teda že povinná môže mať na základe vlastných poznatkov a skúseností dôvodné obavy z takéhoto postupu. Z tohto dôvodu sa argumenty povinnej v tomto smere javia ako účelové, nelogické, ba priam absurdné, ktoré nemajú oporu v žiadnom dôkaze.“ K tvrdeniu povinnej o tom, že zásielka US946491186SK bola doručovaná nesprávnej osobe, keďže bola doručovaná priamo jej ako povinnej, a nie jej zástupcovi, súd poukázal na ust. Daňového poriadku, podľa ktorého ak má adresát pri správe daní osobne niečo vykonať, doručuje sa písomnosť aj jemu. Rozhodnutiami zo dňa 04.05.2017, č. 4612017 a č. 731002017 bola povinnej vyrubená daň z nehnuteľnosti a miestny poplatok za komunálne odpady a drobné stavebné odpady, ktoré je povinná uhradiť, t.j. má ako adresát osobne niečo vykonať. Preto predmetné vyhlásenie povinnej, že v zmysle Daňového poriadku zásielka nebola doručovaná správnej osobe, nie je na mieste. K zo strany tvrdenej námietke týkajúcej sa aplikácie fikcie doručenia, vyšší súdny úradník vyhodnotil, že nejde o skutočnosť, ktorá nastala po podaní predchádzajúceho návrhu na zastavenie exekúcie, pričom ak právna skutočnosť tvrdená v návrhu na zastavenie exekúcie nie je predložená včas, exekučný súd na ňu neprihliada a návrh vyhodnotil tak, ako keby predmetné tvrdenie ani neobsahoval.

8. Proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka zo dňa 11.02.2020 podala povinná v zákonom stanovenej lehote sťažnosť, ktorou žiadala, aby sudca napádané uznesenie zmenil tak, že sa exekúcia v celom rozsahu zastavuje, alebo aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil vyššiemu súdnemu úradníkovi späť na ďalšie konanie a rozhodnutie. Sťažnosť odôvodnila tým, že exekučný súd nepostupoval pri posudzovaní návrhu na zastavenie exekúcie a následnom rozhodnutí v súlade so zákonom, keď nesprávne posúdil podanie povinnej zo dňa 12.03.2019 za druhý návrh povinnej na zastavenie exekúcie a v tejto súvislosti nesprávne aplikoval ust. § 61k ods. 3 Exekučného konania, v dôsledku čoho sa nezaoberal tvrdeniami povinnej, resp. ňou predloženými dôkazmi a tieto ignoroval, čím nielen zasiahol do procesných práv povinnej, ale v dôsledku čoho dospel aj k nesprávnym skutkovým zisteniam, a taktiež založil svoje rozhodnutie na arbitrárnom názore, ktorý je v príkrom rozpore s platnými právnymi predpismi, ako aj nesprávne aplikoval, resp. interpretoval príslušné ustanovenia právnych predpisov, v dôsledku čoho nesprávne vec posúdil. Zároveň mala za to, že exekučný súd uznesenie nedostatočne odôvodnil, čo zapríčinilo, že uznesenie je nepreskúmateľné a arbitrárne. Podľa nej jej podanie zo dňa 12.03.2019 nebolo druhým návrhom na zastavenie exekúcie majúc za to, že v uznesení Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo dňa 27.02.2019 bolo v exekučnom konaní zatiaľ rozhodnuté len o časti návrhu povinnej na zastavenie exekúcie (t.j. o návrhu na zastavenie exekúcie vo vzťahu k rozhodnutiam zo dňa 03.04.2017, sp. zn. 2002017, sp. zn. 2012017 a sp. zn. ), a preto je podľa nej v exekučnom konaní nevyhnutné rozhodnúť ešte o návrhu povinnej na zastavenie exekúcie vo vzťahu k rozhodnutiam zo dňa 04.05.2017, sp. zn. 4612017 a sp. zn. 731002017. Poukázala na to, že v rozhodnutí zo dňa 27.02.2019 nie je vo výrokovej časti rozhodnutia o pôvodnom

návrhu povinného na zastavenie exekúcie vo vzťahu k rozhodnutiam zo dňa 04.05.2017, sp. zn. 4612017 a sp. zn. 731002017 žiadna zmienka, z čoho vyvodila, že o tejto časti nebolo rozhodnuté. Podľa nej to, že v odôvodnení vyššie uvedeného uznesenia v bode 27. je uvedený názor exekučného súdu, že exekúcia vo vzťahu k rozhodnutiam zo dňa 04.05.2017, sp. zn. 4612017 a sp. zn. sa vedie v súlade so zákonom neznamená, že exekučný súd rozhodol o návrhu povinnej na zastavenie exekúcie vo vzťahu k rozhodnutiam zo dňa 04.05.2017, sp. zn. 4612017 a sp. zn. 731002017. Podľa povinnej sa exekučný súd s rozhodujúcimi námietkami pre rozhodnutie vo veci doteraz náležite nezaoberal a trvala na tom, že aplikácia fikcie doručenia spornej zásielky č. US946491186SK, ktorá mala obsahovať rozhodnutia zo dňa 04.05.2017, sp. zn. 4612017 a sp. zn. , neprichádza do úvahy, pričom podľa nej exekučný súd svojím odôvodnením v rozhodnutí zo dňa 27.02.2019 poprel základy dokazovania, t.j. preukazovania tvrdení strán sporu v súdnom konaní, ale taktiež zasiahol do práva povinnej na spravodlivý proces. Keďže zásielka, ktorá mala obsahovať rozhodnutia zo dňa 04.05.2017, sp. zn. 4612017 a sp. zn. , nebola doručovaná aj zástupcovi povinnej, povinná ma za to, že zásielka nebola doručovaná v súlade ust. § 30 ods. 3 Daňového poriadku.

9. Oprávnený sa k sťažnosti povinnej proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka zo dňa 11.02.2020 vyjadril tak, že napádané rozhodnutie považuje za vecne správne vychádzajúce zo správneho právneho posúdenia veci, preto navrhol, aby sudca sťažnosť povinnej ako nedôvodnú zamietol. Oprávnený mal za to, že exekučný súd napadnutým uznesením správne posúdil podanie povinnej zo dňa 12.3.2019 ako nový návrh na zastavenie exekúcie a následne o ňom správne rozhodol. Tvrdenie povinnej o tom, že pôvodným uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn. zo dňa 27.2.2019 nebolo rozhodnuté o celom predmete konania je založené na prílišnom formalizme a nezohľadnení skutočnosti, že pôvodným rozhodnutím sp.zn. zo dňa 27.2.2019 exekučný súd rozhodoval o sťažnosti oprávneného proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka sp.zn. zo dňa 27.7.2018, ktorým bola exekúcia zastavená. Sťažnosťou oprávneného bolo napadnuté rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka zo dňa 27.07.2018 v celom rozsahu, pričom z uznesenia sp.zn. zo dňa 27.2.2019, ktorým bolo o tejto sťažnosti rozhodnuté, je zrejmé, že exekučný súd skúmal dôvody zastavenia exekúcie vo vzťahu ku všetkým exekučným titulom, teda vrátane rozhodnutí oprávneného č. 4612017 zo dňa 4.5.2017 a č. 731002017 zo dňa 4.5.2017, preto sudca správne zmenil rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka tak, že exekúciu zastavil len v časti týkajúcej sa vymoženia pohľadávky na základe rozhodnutí oprávneného č. 2022017, 2012017 a 2002017, pričom nedostatok výroku považuje len za formálny nedostatok, ktorý by mal byť riešený len formálnym doplnením výrokovej časti rozhodnutia v zmysle . Z uznesenia sp.zn. zo dňa 27.2.2019 je nespochybniteľné, že exekučný súd sa meritórne zaoberal povinnou namietanými dôvodmi na zastavenie exekúcie vo vzťahu k rozhodnutiam oprávneného č. 4612017 zo dňa 4.5.2017 a č. 731002017 zo dňa 4.5.2017, ktoré boli založené na tvrdení povinnej o tom, že tieto nenadobudli právoplatnosť a vykonateľnosť, keď sudca po preskúmaní veci dospel k jasnému záveru o tom, že tieto boli riadne doručené adresátovi, ktorý ich neprevzal v zákonnej úložnej lehote, preto v súlade s nastali účinky doručenia tzv. zákonnou fikciou doručenia uplynutím úložnej lehoty. Len skutočnosť, že povinnej tieto závery exekučného súdu nevyhovujú, nemôže byť dôvodom na ich prehodnotenie či opätovné meritórne skúmanie existencie dôvodov zastavenia exekúcie vo vzťahu k označeným exekučným titulom ani na polemizovanie so závermi právoplatného rozhodnutia exekučného súdu.

10. Vyšší súdny úradník v uznesení sp. zn. zo dňa 25.02.2020 rozhodol o náhrade trov exekučného konania povinnej tak, že povinná má nárok na náhradu trov exekučného konania voči oprávnenému v sume 17,93 eur, ktoré je oprávnený povinný zaplatiť povinnej v lehote do troch dní od právoplatnosti uznesenia. Povinná si uplatnila náhradu trov exekučného konania vo výške 136,44 eur počítanú z celkovej hodnoty sporu vo výške 313,53 eur za štyri úkony právnej služby a to za prevzatie a príprava zastúpenia (24,90 eur), sťažnosť zo dňa 23.02.2018 (24,90 eur), vyjadrenie zo dňa 28.05.2018 (24,90 eur), návrh na doplnenie rozhodnutia zo dňa 30.07.2018 (24,90 eur) a režijný paušál za rok 2018 (4 x 9,21eur = 36,84 eur). Vyšší súdny úradník vyhodnotil, že môže rozhodnúť o trovách povinnej, keďže bolo o celom predmete exekučného konania už rozhodnuté. V posudzovanom prípade bola povinná čiastočne úspešná, keďže súd na základe návrhu povinnej exekúciu zastavil iba v časti týkajúcej sa vymoženia pohľadávky na základe rozhodnutí oprávneného č. 2022017 zo dňa 03.04.2017, č. 2012017 zo dňa 03.04.2017 a č. 2002017 zo dňa 03.04.2017, čím povinnej vzniklo právo na náhradu trov exekučného konania v pomere 41,38 %. Súd pri určení pomeru úspechu povinnej vychádzal jednak zo zastavenia konania vo vzťahu k časti uplatňovanej sumy 221,62 eur, keď výrokom

rozhodnutia Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo dňa 27.02.2019 súd čiastočne vyhovel návrhu povinnej na zastavenie exekúcie zo dňa 19.10.2017, pričom v tejto časti uplatňovaného nároku oprávnený nemal úspech. Predmetom konania po čiastočnom zastavení exekúcie zostala suma 91,91 eur, pri ktorej súd tiež aplikoval zásadu úspechu a vyhodnotil, že v tejto časti bol úspešný oprávnený, keďže predmetným uznesením bolo návrhu na vykonanie exekúcie oprávneného v uvedenej časti vyhovené. Úspech povinnej v tomto konaní predstavuje 70,69 % a jej neúspech resp. úspech oprávneného predstavuje 29,31 %, v dôsledku čoho čistý úspech povinnej predstavuje 41,38 % (70,69 % - 29,31 %). Súd priznal povinnej náhradu trov exekučného konania za dva zo štyroch uplatňovaných úkonov právnej služby, a to za prevzatie a príprava zastúpenia a sťažnosť zo dňa 23.02.2018. Súd má za to, že podľa ust. § 9 ods. 1 v spojení s ust. § 10 ods. 2 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z, je celkovou hodnotou sporu suma vo výške 313,53 eur. Jedna polovica základnej sadzby tarifnej odmeny tak predstavuje sumu 12,45 eur, teda celková suma za dva úkony právnej služby, t.j. prevzatie a prípravu zastúpenia a sťažnosť zo dňa 23.02.2018 je vo výške 43,32 eur (12,45 eur x 2 úkony právnej služby + režijný paušál 9,21 eur za rok 2018 x 2). Avšak, aplikujúc vyššie vyčíslený čistý úspech povinnej vo veci vo výške 41,38 % (43,32 eur x 41,38 % = 17,93 eur), súd priznal povinnej, ako čiastočne úspešnému účastníkovi v konaní, nárok na náhradu trov exekučného konania v sume 17,93 eur. Súd povinnej nepriznal nárok na náhradu trov právneho zastúpenia za úkon vyjadrenie zo dňa 28.05.2018 a návrh na doplnenie rozhodnutia zo dňa 30.07.2018 z dôvodu, že v zmysle ust. nepovažoval tieto výdavky za odôvodnené a účelne vynaložené, ale išlo o neúčelné úkony právnej služby. V zmysle vyhlášky č. o odmenách a náhradách advokátov, odmena vo výške jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny, ak ide o výkon rozhodnutia alebo exekúciu, patrí advokátovi iba za taxatívne vymedzené úkony právnej služby, ktorými sú prevzatie a príprava zastúpenia, návrh na začatie konania, vyjadrenie k takému návrhu, zastupovanie na pojednávaní, odvolanie proti rozhodnutiu (sťažnosť) a vyjadrenie k takému odvolaniu, pričom návrh na doplnenie rozhodnutia nepatrí k úkonom, za ktoré odmenu zákon predpokladá. Ku vyjadreniu zo dňa 28.05.2018 súd uvádza, že predmetné vyjadrenie nie je vyjadrením povinnej k sťažnosti, na ktoré by ju súd vyzýval.

11. Proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka zo dňa 25.02.2020 podala povinná v zákonom stanovenej lehote sťažnosť, ktorou žiadala, aby súd napádané uznesenie zmenil tak, že prizná povinnej náhradu trov konania vo výške 100 % a za všetky úkony, ktoré vykonala a ktoré vyplývajú zo súdneho spisu. Sťažnosť odôvodnila tým, že súd podľa nej rozhodol o náhrade trov exekučného konania predčasne, keď doteraz nerozhodol o celom návrhu povinnej na zastavenie exekúcie a v rozpore s platnými právnymi predpismi a nesprávne aplikoval príslušné ustanovenia právnych predpisov, v dôsledku čoho nesprávne vec posúdil. Nesúhlasila s určením percentuálnej úspešnosti povinnej v exekučnom konaní tvrdiac, že vo vzťahu k vymáhanému nároku v sume 221,62 eur bola exekúcia právoplatne zastavená, pričom vo vzťahu k vymáhanej sume 91,91 eur nebolo ešte právoplatne rozhodnuté. Povinná tvrdila, že ak exekučný súd mal za to, že mohol rozhodovať o trovách exekučného konania vo vzťahu k časti exekúcie, ktorá už bola právoplatne ukončená v sume 221,62 eur, mal vychádzať zo skutočnosti, že povinná mala v tejto časti exekúcie úspech v rozsahu 100 %, resp. pri výpočte nároku povinnej na náhradu trov exekučného konania mal vychádzať zo sumy 221,62 eur. Čo sa týka odmeny za nepriznané úkony, dala do pozornosti ust. 13a ods. 5 vyhlášky, v zmysle ktorého za úkony právnej služby, ktoré nie sú uvedené v odsekoch 1 a 2, patrí odmena ako za úkony, ktoré sú im svojou povahou a účelom najbližšie, z obsahu ktorého jednoznačne vyplýva, že tvrdenie exekučného súdu, podľa ktorého má povinná nárok na náhradu trov konania výlučne len za úkony právnej služby taxatívne vymedzené v ust. § 13a ods. 2 písm. c) vyhlášky sa nezakladá na pravde a preto má povinná nárok na náhradu trov exekučného konania aj za úkony právnej služby, ktoré nie sú priamo vymedzené v ust. § 13a ods. 2 písm. c) vyhlášky, ale sú svojou povahou a účelom týmto úkonom najbližšie. Má za to, že návrh na doplnenie rozhodnutia zo dňa 30.07.2018 a vyjadrenie zo dňa 28.05.2018 boli realizované účelne. K svojmu vyjadreniu zo dňa 28.05.2018 uviedla, že ide o relevantnú reakciu na vyjadrenie oprávneného zo dňa 11.05.2018, ktoré jej exekučný súd nedoručil a o ktorého obsahu má vedomosť výlučne len z nazretia do elektronického spisu, pričom nedoručením tohto vyjadrenia súd konal v rozpore so zákonom, a to, že jej ho súd nedoručil podľa nej neznamená, že nemala právo sa k nemu vyjadriť. S odkazom na ust. tvrdila, že exekučný súd je povinný rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania aj bez návrhu, aj bez vyčíslenia zo strany povinnej. Exekučný súd bol podľa nej pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov exekučného konania vychádzať zo súdneho spisu, mal brať do úvahy všetky písomné podania povinnej, ktoré boli exekučnému súdu doručené a keďže tak neurobil, nekonal v súlade so zákonom. Poukázala na to, že vykonala množstvo úkonov, za ktoré má nárok na náhradu trov konania napr. vyjadrenie k sťažnosti zo dňa 14.09.2019,

podanie zo dňa 12.03.2019, podanie zo dňa 03.02.2020, sťažnosť zo dňa 18.02.2020 a sťažnosť zo dňa 04.03.2020.

12. Oprávnený sa k sťažnosti povinnej proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka zo dňa 25.02.2020 vyjadril tak, že sťažnosťou napádané rozhodnutie považuje za vecne správne vychádzajúce zo správneho právneho posúdenia veci, kedy súd správne rozhodol o náhrade trov exekučného konania oprávneného, ako aj o výške trov oprávneného. Oprávnený nesúhlasí s názorom povinnej o tom, že exekučný súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania predčasne majúc za to, že súd už rozhodol o celom návrhu povinnej na zastavenie exekúcie. Podľa neho exekučný súd správne určil percentuálnu úspešnosť povinnej v exekučnom konaní, keď z uznesenia sp.zn. zo dňa 27.2.2019 preukázateľne vyplýva, že exekúcia bola zastavená len v časti vymáhanej pohľadávky v celkovej výške 221,62 eur a v časti vymáhanej pohľadávky vo výške 91,91 eur exekúcia zastavená nebola, čomu zodpovedá úspech povinnej vo výške 41,38 %. Neexistuje žiaden zákonný dôvod, pre ktorý by mal exekučný súd pri vyčíslení trov konania vychádzať len zo sumy 221,92 eur v rozsahu 100 %, keďže povinná žiadala o zastavenie exekúcie v celom rozsahu vymáhanej sumy 313,53 eur, avšak úspech mala preukázateľné len v časti 221,62 eur. Čo sa týka počtu úkonov právnej služby, za ktoré bola povinnej priznaná náhrada trov konania, oprávnený sa stotožnil so záverom exekučného súdu, že povinnej vznikol nárok na náhradu trov konania len za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a sťažnosť). Pokiaľ exekučný súd nepriznal povinnej náhradu trov konania za ďalšie úkony právnej služby, postupoval v súlade s ust. vyhlášky č. o odmenách a náhradách advokátov, z ktorej zjavne vyplýva, že cieľom tohto ustanovenia bolo obmedziť rozsah úkonov právnej služby, za ktoré advokátovi patrí odmena, len na taxatívne vymenované úkony právnej služby. Oprávnený sa stotožnil aj so záverom, že sporné dva úkony právnej služby za vyjadrenie zo dňa 28.05.2018 a za návrh na doplnenie rozhodnutia zo dňa 30.07.2018 nemožno považovať za účelné, pričom nie je dôvod priznať povinnej odmenu za také úkony právnej služby, na ktoré ju exekučný súd nevyzval a neboli z hľadiska rozhodovania súdu ani potrebné, keďže de facto slúžili len na zopakovanie argumentov povinnej, ktoré prezentovala v predchádzajúcich podaniach.

13. Povinná sa následne vyjadrila k vyjadreniu oprávneného tak, že trvá na tom, že exekučný súd nerozhodol o celom návrhu povinnej na zastavenie exekúcie, ale len o časti návrhu, keďže sa vo výrokovej časti rozhodnutia nevysporiadal s návrhom povinnej na zastavenie exekúcie vo vzťahu k rozhodnutiam oprávneného zo dňa 04.05.2017, sp. zn. 4612017 a sp. zn. 731002017. Podľa nej sa exekučný súd pri posudzovaní návrhu povinného na zastavenie exekúcie nezaoberal viacerými a pre rozhodnutie vo veci rozhodujúcimi námietkami povinnej. Exekučný súd nebral do úvahy, že oprávnený nepreukázal, či rozhodnutia zo dňa 04.05.2017, sp. zn. 4612017 a sp. zn. 731002017 tvorili obsah zásielky č. US946491186SK, t.j. nesplnil si svoju zákonnú povinnosť vyplývajúcu z ust. § 24 ods. 3 Daňového poriadku, ani to, že zásielka č. US946491186SK nebola doručovaná v súlade s Daňovým poriadkom, ale taktiež odignoroval právny názor nadriadeného súdu, t.j. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky týkajúci sa posudzovania fikcie doručovania (rozsudok sp. zn. zo dňa 25.01.2017), z ktorého jednoznačne vyplýva, že aplikácia fikcie doručenia spornej zásielky v konkrétnom prípade neprichádza do úvahy.

14. Dňa 25.05.2020 doručila povinná súdu podanie, v ktorom informovala, že Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky potvrdilo, že daňová kontrola, ktorú oprávnený vykonal u povinnej a ktorá bola následne podkladom pre vydanie rozhodnutí oprávneného zo dňa 03.04.2017, sp. zn. 2002017, sp. zn. 2012017 a sp. zn. (čiže rozhodnutí, voči ktorým bola exekúcia už zastavená), ako dôkaz predložila súdu tri rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR zo dňa 06.03.2020 o zrušení uvedených rozhodnutí vydaných oprávneným, keďže tieto neboli vydané v súlade s Daňovým poriadkom. Povinná ďalej tvrdila, že uvedená kontrola bola vykonaná aj voči rozhodnutiu, ktoré malo byť podkladom pre vydanie rozhodnutia oprávneného sp. zn. 4612017 zo dňa 04.05.2017 (nedoplatok na dani z nehnuteľnosti za rok 2017), avšak dôkaz k uvedenému nepredložila. Podľa povinnej, keďže daňová kontrola zo strany oprávneného nebola vykonaná v súlade so zákonom, rozhodnutia, ktoré boli oprávneným na základe tejto kontroly následne vydané (aj rozhodnutie oprávneného sp. zn. 4612017 zo dňa 04.05.2017) sú rozhodnutiami nezákonnými.

15. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.

16. Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.

17. Podľa Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia , ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

18. Podľa , v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

19. Podľa v sťažnosti možno uvádzať nové skutočnosti a dôkazy, ak je to so zreteľom na povahu a okolnosti sporu možné a účelné.

20. Podľa o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

21. Podľa súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia pojednávania.

22. Podľa ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

23. Podľa ak je sťažnosť dôvodná, súd napadnuté uznesenie zruší alebo zmení; v prípade zrušenia uznesenia je súdny úradník viazaný právnym názorom súdu.

24. Podľa , ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.

25. Podľa , ak nerozhodol súd v rozsudku o niektorej časti predmetu konania alebo o predbežnej vykonateľnosti, môže strana do 15 dní od doručenia rozsudku navrhnúť jeho doplnenie. Súd môže rozsudok, ktorý nenadobudol právoplatnosť, doplniť aj bez návrhu.

26. Podľa , doplnenie urobí súd dopĺňacím rozsudkom, na ktorý sa primerane použijú ustanovenia o rozsudku. Ak súd nevyhovie návrhu strany na doplnenie rozsudku, návrh zamietne.

27. Preskúmaním exekučného spisu dospel sudca k záveru, že uznesenie predchádzajúceho zákonného sudcu zo dňa 27.2.2019, ktorým bola zastavená exekúcia v časti týkajúcej sa vymoženia pohľadávky na základe rozhodnutí vydaných oprávneným č. 2022017 zo dňa 03.04.2017, č. 2012017 zo dňa 03.04.2017 a č. 2002017 zo dňa 03.04.2017, bolo povinnej doručené dňa 08.03.2019, pričom dňa 13.03.2019 v zákonnej lehote na podanie návrhu na doplnenie rozhodnutia, bola súdu zo strany povinnej doručená žiadosť zo dňa 12.03.2019 o rozhodnutie o návrhu na zastavenie exekúcie vo zvyšnej časti, ktorú súčasný zákonný sudca podľa obsahu posudzuje ako návrh na vydanie doplňujúceho uznesenia čo do výroku rozhodnutia v zmysle ust. , kedy ak súd nerozhodol v rozsudku o niektorej časti predmetu konania, môže strana do 15 dní od doručenia rozsudku navrhnúť jeho doplnenie za použitia ust. , v zmysle ktorého, ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku. S poukazom na uvedené má sudca za to, že vyšší súdny úradník nesprávne posúdil podanie povinnej zo dňa 12.03.2019 ako v poradí druhý návrh na vykonanie exekúcie, keď povinná v danom podaní žiadala o rozhodnutie o jej návrhu na zastavenie exekúcie vo zvyšku. Sudca po argumentácii povinnej preskúmal čo do zákonných náležitostí uznesenie zo dňa 27.2.2019 a vyhodnotil, že v danom uznesení bolo rozhodnuté o celom návrhu povinnej na zastavenie exekúcie, avšak uvedené sa odzrkadlilo len v odôvodnení rozhodnutia, pričom v uvedenom uznesení chýbal výrok o zvyšnej časti nároku oprávneného týkajúcej sa jeho pohľadávky vymáhanej na podklade rozhodnutí č. 731002017 zo dňa 04.05.2017 a č. 4612017 zo dňa 04.05.2017. Vzhľadom na uvedené je preto potrebné doplniť výrok rozhodnutia sudcu zo dňa 27.2.2019 aj o časť nároku týkajúcu sa vyššie uvedených rozhodnutí a preto sudca v súlade s odôvodnením uznesenia zo dňa 27. februára 2019 rozhodol tak, že uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo dňa 27. februára 2019 sa dopĺňa o výrok II. nasledovne: II. Súd návrh povinnej na zastavenie exekúcie vo zvyšnej časti

týkajúcej sa vymáhania nároku oprávneného z exekučných titulov sp. zn. 4612017 zo dňa 04.05.2017 a sp. zn. zo dňa 04.05.2017 podľa § 61l ods. 3 Exekučného poriadku z a m i e t a. V dôsledku doplnenia výroku II. do rozhodnutia zo dňa 27. februára 2019 bolo preto potrebné uznesenie vyššieho súdneho úradníka Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo dňa 11. februára 2020 zrušiť v celom rozsahu ako nezákonne vydané, pričom sa mu vec nevracia na ďalšie konanie, keďže uznesením sudcu zo dňa 27. februára 2019 bolo rozhodnuté o celom predmete sporu, v danom prípade o celom návrhu povinnej na zastavenie exekúcie.

28. Čo sa týka námietky povinnej, že v rozhodnutí sudcu zo dňa 27.2.2019 nebolo rozhodnuté o celom predmete jej návrhu na zastavenie exekúcie, sudca s uvedeným tvrdením nesúhlasí s poukazom na odôvodnenie predmetného rozhodnutia, kde bolo vyslovené, že v prípade doručovania rozhodnutí č. 731002017 zo dňa 04.05.2017 a č. 4612017 zo dňa 04.05.2017 sa v plnom rozsahu stotožňil s argumentmi oprávneného prezentovanými vo svojich vyjadreniach. Rozhodnutia boli doručované adresátovi do vlastných rúk s tým, že pošta uložila zásielku dňa 16.05.2017. Keďže adresát si zásielku nevyzdvihol v lehote do 15 dní od jej uloženia, považuje sa za doručenú v posledný deň tejto lehoty, a to aj v prípade, ak sa o tom adresát nedozvedel ( ). Oprávnený teda postupoval správne, keď túto zásielku považoval za doručenú dňa 31.05.2017. Pokiaľ adresát tejto zásielky následne dňa 01.06.2017 odmietol túto prevziať, odmietnutie nemôže mať právne účinky, keďže účinky doručenia v zmysle nastali skôr. Z týchto dôvodov exekúcia vedená na základe rozhodnutí č. 731002017 zo dňa 04.05.2017 a 4612017 zo dňa 04.05.2017 prebieha v súlade so zákonom. Preto neobstojí tvrdenie povinnej o tom, že by súd nerozhodol o celom predmete jej návrhu na zastavenie exekúcie. Súd v rozhodnutí zo dňa 27.2.2019 ďalej vyhodnotil postup oprávneného pri doručovaní rozhodnutí za zákonný, vysporiadal sa s námietkami povinnej ohľadom nejasného obsahu doručovaných zásielok, aj s použitím fikcie doručenia na rozhodnutiach č. 731002017 zo dňa 04.05.2017 a č. 4612017 zo dňa 04.05.2017, preto nie sú pravdivé tvrdenia povinnej, že by sa súd s jej námietkami nevysporiadal.

29. Vo vzťahu k ďalším námietkam povinnej týkajúcim sa odôvodnenia rozhodnutia predchádzajúceho sudcu zo dňa 27.02.2019, súčasný zákonný sudca k týmto uvádza, že v zmysle zákona nemá právomoc preskúmavať skôr vydané rozhodnutie sudcu, ani nemá právomoc dopĺňať jeho odôvodnenie, keďže rozhodnutie zo dňa 27.02.2019 už odôvodnenie vo veci samej obsahovalo, v danom prípade bolo len možné doplniť výrok uvedeného rozhodnutia tak, aby korešpondoval s odôvodnením rozhodnutia. V súvislosti s prejavom nespokojnosti povinnej s rozhodnutím predchádzajúceho zákonného sudcu zo dňa 27.2.2019, sudca ďalej poukazuje na to, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. Súd je však povinný na tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (, , , , ).

30. Súd ďalej vyhodnotil ako dôvodný aj návrh oprávneného na vydanie dopĺňacieho uznesenia k uzneseniu sp. zn. zo dňa 27. februára 2019 vo vzťahu k výroku II. uznesenia vydaného vyšším súdnym úradníkom sp. zn. zo dňa 27.07.2018, v ktorom bola oprávnenému uložená povinnosť uhradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie a preto sudca tento výrok o trovách súdneho exekútora dopĺňacím uznesením zrušuje, keď dospel k záveru, že boli splnené zákonné podmienky na takýto postup, pretože uvedený výrok o trovách súdneho exekútora v rozhodnutí vyššieho súdneho úradníka ako závislý výrok nenadobudol s poukazom na zmenu rozhodnutia dosiaľ právoplatnosť, stratil právne účinky, pričom bolo preukázané, že oprávnený podával sťažnosť voči celému rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka.

31. Čo sa týka povinnou tvrdeného porušenia princípu kontradiktórnosti konania, keď jej súd nedoručoval vyjadrenia oprávneného, či už k jej návrhu na zastavenie exekúcie alebo vyjadrenia k sťažnostiam, súd dáva do pozornosti, že Exekučný poriadok nepredpokladá doručenie vyjadrenia oprávneného k návrhu na zastavenie exekúcie povinnej. Vyšší súdny úradník pri vydaní rozhodnutia o návrhu

povinnej na zastavenie exekúcie postupoval v súlade s § 61k ods. 5 Exekučného poriadku, keď po predložení návrhu povinnej na zastavenie exekúcie spolu s vyjadrením oprávneného k tomuto návrhu, o podanom návrhu povinnej na zastavenie exekúcie rozhodol bez toho, aby povinnej zaslal vyjadrenie oprávneného. Uvedené ustanovenie zobrazuje presný postup od podania návrhu na vykonanie exekúcie u súdneho exekútora, pričom tento záver súdu umocňuje aj koncentračná zásada upravená v § 61k ods. 2 Exekučného poriadku, v zmysle ktorej v návrhu na zastavenie exekúcie musí povinná uplatniť všetky rozhodné právne skutočnosti ku dňu podania tohto návrhu a preto ani na prípadné ďalšie skutočnosti, ktoré by povinná uviedla v ďalšom vyjadrení (napríklad v prípadnom vyjadrení povinnej k vyjadreniu oprávneného), by už súd prihliadnuť nemohol. Rovnako potom postupuje aj sťažnostný súd, ktorý nezasiela povinnej vyjadrenie oprávneného k podanej sťažnosti, keďže charakter sťažnosti nie je opravný prostriedok, ale prostriedok procesnej obrany. Ani súdna prax či rozhodnutia vyšších súdnych autorít nevyžadujú doručenie vyjadrenia účastníka konania k sťažnosti sťažovateľovi (napr. nález Ústavného súdu SR z 11. 9. 2018, sp. zn. ). Súčasne súd dodáva, že povinná má možnosť prostredníctvom prístupového kódu kedykoľvek nahliadnuť do súdneho spisu, ktorý je vedený v elektronickej podobe a kedykoľvek sa oboznámiť s jeho obsahom. S poukazom na uvedené a prísnu zásadu koncentrácie konania uplatňovanú v exekučnom konaní preto ďalšie vyjadrenia povinnej k vyjadreniam oprávneného vyšší súdny úradník správne nepovažoval za účelne vynaložené úkony právnej služby.

Súd, v sťažnostnom konaní konajúc sudcom o sťažnosti povinnej voči uzneseniu vyššieho súdneho úradníka sp. zn. zo dňa 25.02.2020 má za to, že vyšší súdny úradník správne rozhodol o náhrade trov exekučného konania tak, že povinná má nárok na náhradu trov exekučného konania voči oprávnenému v sume 17,93 eur a preto sudca v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie vyššieho súdneho úradníka. Povinná si vo svojom podaní zo dňa 30.07.2018 uplatnila a vyčíslila náhradu trov exekučného konania vo výške 136,44 eur počítanú z celkovej hodnoty sporu 313,53 eur za štyri úkony právnej služby a to za prevzatie a prípravu zastúpenia (24,90 eur), sťažnosť zo dňa 23.02.2018 (24,90 eur), vyjadrenie zo dňa 28.05.2018 (24,90 eur) a návrh na doplnenie rozhodnutia zo dňa 30.07.2018 (24,90 eur) a ďalej režijný paušál za rok 2018 (4 x 9,21eur = 36,84 eur). Sudca súhlasí s názorom predostretým v napádanom rozhodnutí, že vyšší súdny úradník bol oprávnený rozhodnúť o trovách povinnej, keďže už bolo právoplatne rozhodnuté o celom predmete exekučného konania, hoci v rozhodnutí sudcu zo dňa 27.2.2019 chýbal výrok týkajúci sa nároku oprávneného, na ktorý exekúcia prebieha naďalej. Sudca nezistil ani pochybenie pri výpočte pomeru úspechu povinnej z celkovej počiatočne vymáhanej sumy, keď vyšší súdny úradník vyhodnotil, že povinná bola úspešná čo do zastaveného nároku v sume 221,62 eur a neúspešná čo do nároku vymáhaného naďalej v exekúcii v sume 91,91 eur, výsledkom čoho jej úspech v exekučnom konaní predstavuje 70,69 % a jej neúspech predstavuje 29,31 %, a preto čistý úspech povinnej je vo výške 41,38 % (70,69 % - 29,31 %). Povinnej bola priznaná náhrada trov exekučného konania za dva zo štyroch uplatňovaných úkonov právnej služby, a to za prevzatie a príprava zastúpenia a sťažnosť zo dňa 23.02.2018 a nepriznaná jej bola náhrada za dva úkony právnej služby a to za vyjadrenie zo dňa 28.05.2018 a za návrh na doplnenie rozhodnutia zo dňa 30.07.2018 z dôvodu, že v zmysle ust. súd nepovažoval tieto výdavky za odôvodnené a účelne vynaložené, pričom sa nejedná ani o taxatívne vymedzené úkony právnej služby uvedené v vyhlášky č. o odmenách a náhradách advokátov. Sudca ďalej súhlasí so záverom vyššieho súdneho úradníka, že vyjadrenie povinnej zo dňa 28.05.2018 podané súdu bez vyzvania bolo neúčelným úkonom právnej služby, keďže v zmysle prísnej zásady koncentrácie konania bola povinná už v návrhu na zastavenie exekúcie povinná uviesť všetky dôvody a predložiť všetky dôkazné prostriedky, keďže na prípadné ďalšie skutočnosti, ktoré by povinná uviedla v ďalšom vyjadrení by už súd prihliadnuť nemohol. Rovnako sa sudca stotožnil s odôvodnením napádaného rozhodnutia, že povinnej nepatrí odmena za návrh na doplnenie rozhodnutia zo dňa 30.07.2018, keďže odmena za takýto úkon povinnej neprislúcha v zmysle vyhlášky č. o odmenách a náhradách advokátov, ktorá v ust. hovorí výslovne o úkonoch právnej služby v exekúcii, za ktoré je možné priznať odmenu. S poukazom na argumentáciu povinnej sudca uvádza, že v rámci exekučného konania sa neaplikuje ustanovenie vyhlášky, keďže vyhlášky priamo uvádza úkony právnej služby, ktoré je možné v exekučnom konaní odmeňovať. Oprávneného nemožno zaťažiť náhradou takých trov povinnej v súvislosti s rozhodovaním o návrhu na zastavenie exekúcie, náhradu ktorých ust. Exekučného poriadku v spojení s ust. vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov povinnej nepriznáva. Súd preskúmaním ostatných podaní povinnej považuje za preukázané, že si v nich povinná iné trovy okrem podania zo dňa 30.07.2018 nevyčíslila. Povinná v sťažnosti voči jej priznaným trovám exekúcie argumentuje tým,

že súd by mal o nároku povinnej na náhradu trov konania rozhodnúť z úradnej povinnosti v zmysle ust. aj bez návrhu. Sudca sa však s takýmto názorom povinnej nestotožnil, pretože pri trovách exekúcie nemožno primerane použiť ustanovenia týkajúce sa nároku na náhradu trov konania, konkrétne ust. , keďže Exekučný poriadok priamo obsahuje úpravu týkajúcu sa exekučných trov. Úprava trov v exekučnom konaní je špeciálna a je odlišná od úpravy trov podľa . Úprava trov konania v Exekučnom poriadku je osobitná a komplexná a preto primerané použitie ako všeobecného predpisu pri trovách exekúcie nepripadá do úvahy. Vzhľadom k tomu, že si povinná trovy konania neuplatnila včas pri jednotlivých úkonoch, tak Exekučný poriadok súdu neukladá povinnosť pri rozhodovaní o návrhoch povinnej na zastavenie exekúcie rozhodnúť aj o trovách, pokiaľ si ich účastník riadne neuplatnil. Exekučný súd vo všeobecnosti v prípadoch, keď si povinná v návrhu na zastavenie exekúcie alebo obdobne v sťažnostnom konaní trovy exekúcie neuplatní, tak o nich ex offo nerozhoduje, hoci by povinnej nárok na ich náhradu podľa úspechu vznikol. Ide o bežnú väčšinovú prax na exekučnom súde, kedy v prípade, ak si účastník trovy konania neuplatní, uznesenie súdu výrok o trovách neobsahuje. Takýto postup súdu bol vzhliadnutý ako súladný so zákonom na exekučnom grémiu Okresného súdu Banská Bystrica konanom dňa 17.1.2018. S poukazom na uvedené dospel sudca k záveru, že rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka sp. zn. zo dňa 25.02.2020 bolo vecne správne a preto súd sťažnosť povinnej voči uvedenému rozhodnutiu ako nedôvodnú zamietol.

32. Čo sa týka podania povinnej zo dňa 25.05.2020 a ňou predkladaných dôkazov, toto sudca podľa obsahu posúdil ako v poradí druhý návrh na zastavenie exekúcie bez odkladného účinku, v ktorom povinná tvrdí nové skutočnosti a predkladá nové dôkazné prostriedky, ktoré nastali po podaní predchádzajúceho návrhu na zastavenie exekúcie. O uvedenom podaní povinnej rozhodne vyšší súdny úradník po právoplatnosti tohto uznesenia.

33. Podľa § 199a ods. 1 Exekučného poriadku trovami oprávneného sú výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s podaním návrhu na vykonanie exekúcie a v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie, výdavky na zaplatený súdny poplatok a hotové výdavky spojené s podaním návrhu na vykonanie exekúcie.

34. Podľa § 199d ods. 1 Exekučného poriadku oprávnený má voči povinnému nárok na náhradu účelne vynaložených trov, ktoré v exekučnom konaní platil, v rozsahu, v akom ich súd uviedol v poverení na vykonanie exekúcie alebo dodatku k povereniu na vykonanie exekúcie, ak ide o výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie.

35. Podľa § 199e prvá veta Exekučného poriadku, ak je zástupcom oprávneného alebo povinného advokát, odmena za právne zastúpenie sa nahrádza podľa ustanovení o tarifnej odmene.

36. O trovách oboch sťažnostných konaní spojených do tohto uznesenia rozhodol súd tak, že oprávnenému ako úspešnému účastníkovi voči povinnej náhradu trov sťažnostného konania nepriznal, keďže si ju neuplatnil, hoci mu nárok na ňu vznikol. Povinná bola v sťažnostnom konaní voči uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo dňa 25. februára 2020 neúspešná z dôvodu, že súd jej sťažnosť ako nedôvodnú zamietol a v sťažnostnom konaní voči uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo dňa 11. februára 2020 vydanému vyšším súdnym úradníkom bola neúspešná z toho dôvodu, že jej úmyslom bolo dosiahnuť zastavenie exekúcie čo do vymáhaného nároku oprávneného na podklade rozhodnutí vydaných oprávneným č. 4612017 zo dňa 4.5.2017 a č. 731002017 zo dňa 4.5.2017, avšak súd ani nezmenil rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka tak, že by exekúciu v celom rozsahu zastavil, ani vec po zrušení nevrátil vyššiemu súdnemu úradníkovi na nové konanie a rozhodnutie, keďže mal za to, že o prvom návrhu povinnej na zastavenie exekúcie s odkladným účinkom bolo už v celom rozsahu právoplatne rozhodnuté.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné ( ). Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné ( Exekučného poriadku).