Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Co/80/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Niny Dubovskej a členiek senátu Mgr. Adely Unčovskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v spore žalobkyne: A. A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX/XX, D., právne zast. JUDr. Ľubomír Ivan, advokát so sídlom Námestie SNP 26/41, Zvolen, IČO: 42 197 821, proti žalovanej: JUDr. Lucia Adamcová, súdna exekútorka so sídlom Miletičova 21, Bratislava, IČO: 42 256 101, právne zast. JUDr. Ján Polomský, advokát so sídlom Miletičova 559/21, Bratislava, IČO: 42 171 156, o zaplatenie 637,91 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava II zo dňa 25.02.2022, č.k. -214, takto

rozhodol:

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutom výroku I. a v závislom výroku III. o trovách konania p o t v r d z u j e.

II. Žalobkyňa m á proti žalovanej n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 637,91 eur spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne od 01.12.2019 do zaplatenia v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.) a žalobkyni proti žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% (výrok III.).

2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil aplikáciou ust. a , , veta prvá, , a (ďalej len „“), ust. a , o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „“), ust. nariadenia vlády SR č. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia (ďalej len „“) a vecne tým, že s poukazom na citované zákonné ustanovenia a vykonané dokazovanie súd prvej inštancie považoval nárok žalobkyne na zaplatenie sumy 637,91 eur titulom bezdôvodného obohatenia za dôvodný, keď z vykonaného dokazovania vyplynulo a medzi stranami nebolo sporné, že prebiehalo exekučné konanie vedené na Okresnom súde Banská Bystrica (ďalej aj ako „exekučný súd“) pod sp. zn. vo veci oprávneného A. A. B. (predtým Slovenská sporiteľňa a.s.) proti povinným A. E. a A. B., pričom rozhodnutím exekučného súdu sp. zn. zo dňa 30.07.2019, právoplatným dňa 23.08.2019, exekučný súd exekúciu na návrh oprávnenej (žalobkyne) zastavil a zaviazal oprávnenú na zaplatenie trov exekúcie súdnemu exekútorovi (žalovanej) vo výške 3.888,90 eur. Z odôvodnenia rozhodnutia exekučného súdu vyplýva, že žalovaná ako súdna exekútorka si uplatnila nárok na trovy exekúcie vo výške 8.851,96 eur, pričom rozhodnutím bola žalobkyňa zaviazaná povinnosťou zaplatiť žalovanej trovy exekúcie iba vo výške 3.888,90 eur a že exekútorovi v prípade zastavenia exekúcie na návrh oprávneného patrí len odmena určená podľa ust. až 16 vyhlášky MS SR č. o

odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška MS SR č. “), keď exekučný súd sa nestotožnil s názorom súdnej exekútorky (žalovanej), že jej mal vzniknúť nárok na odmenu, akoby vymohla celú pohľadávku oprávneného. S uvedenou argumentáciou žalovanej, že jej patrila odmena z výšky vymáhanej sumy (nie z vymoženej sumy) v exekúcii z dôvodu, že žalobkyňa ako oprávnená v exekúcii svojím konaním (návrhom na zastavenie exekúcie) zavinila zastavenie exekúcie, ktorou argumentovala aj v exekučnom konaní, sa exekučný súd v rozhodnutí o jej nároku na trovy exekúcie nestotožnil a jasne a nepochybne uviedol, že súdnej exekútorke v predmetnom exekučnom konaní patrí odmena v zmysle príslušných ustanovení Exekučného poriadku a vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z.z vo výške 20 % z vymoženej, nie z vymáhanej, sumy v exekúcii. Exekučný súd rozhodol o celkových trovách súdnej exekútorky (vrátane odmeny) tak, že jej priznal nárok na trovy exekúcie iba vo výške 3.888,90 eur (nie v požadovanej výške 8.851,96 eur) a rozhodol tak právoplatne (rozhodnutie nebolo zrušené ani zmenené) o celom nároku súdnej exekútorky na trovy konania v predmetnom exekučnom konaní. K námietkam žalovanej, že iba výrok rozhodnutia je právne záväzný a nie jeho odôvodnenie, uviedol súd prvej inštancie, že je potrebné akcentovať, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia objasňuje skutkové a právne závery a úvahy súdu, ktoré sú vyjadrené v záväznej t.j. vo výrokovej časti jeho rozhodnutia. K žalovanou namietanej skutočnosti, že exekučný súd nebol oprávnený rozhodovať o trovách, ktoré si vymohla v priebehu exekúcie, a to ani počas a ani pri jej skončení, pretože tento nárok jej vznikol priamo zo zákona a že teda exekučný súd nebol oprávnený rozhodovať o trovách exekútora, ktoré si už žalovaná priamo z prijatých platieb na trovy exekúcie vymohla a aj uspokojila (a že ak tak rozhodol, rozhodol svojvoľne), poukázal súd prvej inštancie na to, že rozhodnutie o trovách exekúcie vydané exekučným súdom pod sp. zn. je právoplatné, teda súd ho nemôže v tomto konaní meniť ani preskúmavať a doplnil, že prezentovaný názor žalovanej považuje za nesprávny a rozporný s rozhodnutím exekučného súdu a s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku. Doplnil, že z konštrukcie Exekučného poriadku vyplýva, že súdny exekútor si v priebehu exekučného konania môže nárok na svoje trovy uspokojovať sám ponechaním si určitej časti súm z vymoženej pohľadávky, avšak v prípade zastavenia exekúcie na návrh oprávneného ( Exekučného poriadku) o celkovej výške trov súdneho exekútora v exekučnom konaní vždy rozhoduje súd ( Exekučného poriadku) a iba trovy takto priznané si môže súdny exekútor oprávnene ponechať, inak povedané, je neprípustné, aby si súdny exekútor ponechal v priebehu exekučného konania vymožené sumy na trovy exekúcie, ktoré by boli alebo sú vyššie ako výška súdnemu exekútorovi priznaných trov exekúcie exekučným súdom. Práve z tohto dôvodu je potrebné, aby súdny exekútor exekučnému súdu pri rozhodovaní o jeho nároku na trovy exekúcie uviedol, akú sumu si už v priebehu exekúcie vymohol na svoje trovy a exekučný súd vychádza z vyčíslenia trov exekúcie súdnym exekútorom, pričom zohľadňuje sumy, ktoré si už súdny exekútor na trovy exekúcie v priebehu exekúcie vymohol a ponechal (t.j. nepoukázal túto sumu oprávnenému, ako sumu vymoženú v exekúcii) za predpokladu, že mu súdny exekútor túto skutočnosť t.j. výšku už vymožených trov exekúcie, oznámi. Z uznesenia exekučného súdu zo dňa 02.10.2019 vydanom v exekučnom konaní sp. zn. , ktorým rozhodol o zamietnutí návrhu na opravu uznesenia zo dňa 30.07.2019 vyplýva, že súdny exekútor napriek tomu, že si trovy exekúcie v sume, na ktorú má podľa rozhodnutia nárok (vo výške priznanej sumy 3.888,90 eur) už zrejme uspokojil, exekučnému súdu túto skutočnosť neuviedol. K námietke žalovanej, že súd o vymoženej sume na trovy exekúcie už nerozhoduje, súd prvej inštancie uviedol, že žalovaná ako súdna exekútorka si v exekučnom konaní uplatnila nárok na trovy exekúcie vo výške 8.851,96 eur, pričom príslušný exekučný súd oprávnený rozhodovať o výške trov priznaných v exekučnom konaní uviedol, že trovy exekúcie v tejto exekútorkou (žalovanou) vyčíslenej výške jej nepatria, že jej patria iba trovy exekúcie vo výške 3.888,90 eur, ktoré súdnej exekútorke (žalovanej) aj priznal a v odôvodnení uviedol, prečo nie je názor exekútorky v súlade so zákonom a odôvodnil aj výšku priznanej odmena a výšku ostatných priznaných náhrad. Exekučný súd bol oprávnený rozhodovať a rozhodol o celom nároku súdnej exekútorky na trovy konania v predmetnom exekučnom konaní vo výške 3.888,90 eur a je neprípustné, aby si žalovaná ponechala na svoje trovy exekúcie sumu vyššiu, ako je bola priznaná právoplatným súdnym rozhodnutím. Z vykonaného dokazovania vyplynulo (a medzi stranami sporu nebolo sporné), že žalovaná (súdna exekútorka) na trovy exekúcie od povinného vymohla a ponechala si sumu 4.526,56 eur, t.j. sumu vyššiu ako bola výška priznaných trov exekúcie žalovanej (súdnej exekútorke) vo výške 3.888,90 eur, preto rozdiel týchto dvoch súm (vymožená suma na trovy vo výške 4.526,56 eur - priznaná sumy trov exekúcie 3.888,90 eur) vo výške 637,91 eur je bezdôvodným obohatením, ktoré vzniklo na strane žalovanej (súdnej exekútorky) na úkor žalobkyne (oprávnenej v exekučnom konaní) a ktoré je v uvedenej výške povinná žalovaná žalobkyni titulom bezdôvodného obohatenia vydať, preto súd prvej inštancie zaviazal žalovanú na zaplatenie bezdôvodného obohatenia vo výške 637,91 eur žalobkyni. Žalobkyňa si v konaní popri istine uplatnila

aj úroky z omeškania vo výške 8,00 % ročne zo žalovanej sumy od 01.12.2019 do zaplatenia, tieto jej súd prvej inštancie priznal, keď dovodil, že žalobkyňa žalovanú vyzvala na zaplatenie žalovanej sumy písomne podaním zo dňa 18.11.2019 (Započítanie pohľadávok jednostranným úkonom v zmysle a nasl. ), a to v lehote 3 dní od doručenia tohto započítania, doručenie ktorej výzvy dňa 21.11.2019 vyplynulo z odpovede žalovanej zo dňa 03.02.2020, preto súd prvej inštancie uzavrel, že lehota žalovanej na plnenie uplynula dňa 24.11.2019 (3 dni) a po tomto dni t.j. od 25.11.2019 sa žalovaná dostala do omeškania s plnením peňažného dlhu žalobkyni. Súd prvej inštancie tak priznal žalobkyni (viazaný petitom) nárok na úroky z omeškania, ktoré si uplatnila od 01.12.2019 do zaplatenia, nakoľko mal preukázané, že v tom čase bola žalovaná s plnením peňažného dlhu v omeškaní. S poukazom na to, že uplatnený nárok bol nárokom z bezdôvodného obohatenia uplatneným žalobkyňou ako fyzickou osobou voči žalovanej ako súdnej exekútorke, ktorá má síce postavenie podnikateľa, ale nejde o obchodnoprávny vzťah, preto vyhodnotil vzťah medzi stranami sporu ako občianskoprávny a priznal žalobkyni zákonný úrok z omeškania vo výške 5 % ročne platnej v čase vzniku omeškania pre občianskoprávne vzťahy a vo zvyšku nárok žalobkyne na zaplatenie úrokov z omeškania zamietol. K započítaciemu prejavu žalobkyne uviedol, že tento nemá v spore žiadnu relevanciu, pretože započítať možno len spôsobilé a v čase započítania existujúce pohľadávky, ale pohľadávka žalovanej na zaplatenie priznaných trov konania voči žalobkyni v čase započítania neexistovala, nakoľko túto sumu už žalovaná mala v exekúcii vymoženú, preto ju nebolo možné s pohľadávkou žalobkyne ani započítať. Poukazovanie žalovanej na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) sp. zn. vo vzťahu k prejednávanej veci vyhodnotil ako nerelevantné, nakoľko sa týka rozhodovania súdu o náhrade trov konania v inom konkrétnom exekučnom konaní a netýka nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré je predmetom tohto konania. Pokiaľ žalovaná v spore namietala konanie žalobkyne (oprávnenej v exekučnom konaní) ako rozporné s dobrými mravmi a šikanózny výkon práva voči nej ako súdnej exekútorke (že žalobkyňa ako oprávnená v exekučnom konaní zobrala návrh na vykonania exekúcie späť, v dôsledku čoho exekučný súd konanie zastavil, že došlo k zmene na strane oprávneného, ako aj postúpenie pohľadávky pôvodne oprávneného na žalobkyňu), uvedené vyhodnotil súd prvej inštancie tak, že posudzovanie podmienok zmeny strany v prebiehajúcom exekučnom konaní bolo predmetom rozhodnutia exekučného súdu, ktorý zmenu strany pripustil, že možnosť vziať návrh na vykonanie exekúcia späť zo strany oprávneného kedykoľvek počas exekučného konania je právo oprávneného vyplývajúce mu priamo zo zákona ( Exekučného poriadku) a rovnako oprávnenie súdu rozhodovať o trovách exekúcie v prípade zastavenia exekúcie vyplýva exekučnému súdu zo zákona, navyše realizácia procesných úkonov účastníkov exekučného konania, ktoré posudzuje v konečnom dôsledku exekučný súd, nemôže byť šikanóznym výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi voči súdom poverenému exekútorovi. Ako vyslovene nesprávny a v príkrom rozpore so zisteným skutkovým stavom považoval súd prvej inštancie názor žalovanej, že v prípade, ak by súd považoval nárok žalobkyne za oprávnený, asistoval by stavu, kedy by žalovaná ako súdny exekútor vykonávala exekúciu bez odmeny, keď bolo zrejmé a nepochybné, že odmena bola žalovanej ako súdnej exekútorke priznaná právoplatným výrokom rozhodnutia exekučného súdu vo výške 3.888,90 eur (pozn. odvolacieho súdu: chybou v písaní súd prvej inštancie uvádza sumu „388,90 eur“), ktorá jej bola aj uhradená. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. (ďalej len „“) a úspešnej žalobkyni (neúspešná bola iba v nepatrnej časti príslušenstva) priznal voči neúspešnej žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením podľa ust. , ktoré vydá vyšší súdny úradník.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalovaná v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a z dôvodu nepreskúmateľnosti, pretože napadnuté rozhodnutie je podľa žalovanej nezákonné, prekvapivé, svojvoľné a preto neudržateľné. Žalovaná žiadala napadnutý rozsudok zmeniť, žalobu zamietnuť a žalovanej priznať náhradu trov konania v rozsahu 100%. Žalovaná uviedla, že vykonávala niekoľko rokov exekúciu až do právoplatného zastavenia dňa 27.08.2019, počas ktorej doby z každej vymoženej sumy vznikal žalovanej v súlade s ust. § 46 Exekučného poriadku nárok na odmenu 24% z plnenia, ktorého celková výška bola 4.526,81 eur (vrátane DPH), túto odmenu bez potreby rozhodnutia súdu si žalovaná uspokojovala podľa Exekučného poriadku priebežne. Ak súdny exekútor pri exekúcii na peňažné plnenie vymôže časť pohľadávky pred jej zastavením, odmena súdneho exekútora sa účtuje podľa ust. vyhlášky a podľa ust. vyhlášky MS SR č. , pričom základom na určenie odmeny súdneho exekútora je výška vymoženej pohľadávky. V prípade, že dôjde k čiastočnému vymoženiu pohľadávky pred zastavením exekúcie, o trovách exekúcie

nerozhoduje súd, ale vyúčtuje si ich súdny exekútor z vymoženej sumy sám, nepotrebuje teda, aby mu súd priznal náhradu trov exekúcie. Žalovaná poukázala na ust. § 46 ods. 4 a 5, § 196 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017 a na to, že právo na trovy žalovanej vzniká ex lege bez potreby rozhodnutia exekučného súdu, na čom nič nemení ani rozhodnutie exekučného súdu zo dňa 30.07.2019, z ktorého vychádzal súd prvej inštancie, pretože aplikoval rovnaké ustanovenia Exekučného poriadku na výpočet odmeny žalovanej s tým rozdielom, že iba podľa stavu exekučného konania k 31.10.2018 a nie ku dňu zastavenia exekúcie 27.08.2019, dokedy žalovaná vymáhala pohľadávku, uspokojovala svoju odmenu podľa Exekučného poriadku a zostatok poukazovala žalobkyni, ktorá nič nenamietala. Rozdiel medzi odmenou žalovanej ku dňu zastavenia exekúcie dňa 27.08.2019 vo výške 4.526,81 eur a ku dňu výpočtu exekučného súdu dňa 31.10.2018 vo výške 3.888,90 eur predstavuje žalovanú sumu 637,91 eur, čo súd prvej inštancie bez ďalšieho automaticky nesprávne vyhodnotil ako bezdôvodné obohatenie, čo považuje žalovaná za nesprávne právne posúdenie pre rozpor s Exekučným poriadkom. Namietala, že rozhodnutie exekučného súdu, na ktorom postavil súd prvej inštancie napadnuté rozhodnutie, je v danom prípade irelevantné, pretože exekučný súd nemá právomoc rozhodovať o trovách podľa ust. § 46 Exekučného poriadku, pretože žiaden exekútor nepredkladá súdu návrh na priznanie trov (odmeny) z každej vymoženej sumy na dennej báze počas celej exekúcie resp. až pri jej zastavení, preto sa žalovaná priznania trov priznaných exekučným súdom ( Exekučného poriadku) nedomáhala. Žalovaná sa domáhala trov z dôvodu účelového zastavenia exekúcie žalobkyňou z titulu ušlého zisku (odmena súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti podľa ust. vyhlášky č. určenej ako 20 % zo základu na jej určenie - zostatok vymáhanej pohľadávky oprávneného), ktorý mohla dosiahnuť pri vymožení vymožiteľnej pohľadávky, čo však bolo zmarené účelovým zastavením exekúcie žalobkyňou vedenej proti jej otcovi, a to na základe právneho názoru a rozhodnutia ÚS SR, čo prehliadal tak exekučný súd ako aj súd prvej inštancie. Exekučný súd rozhodoval o trovách ku dňu 31.10.2018, preto logicky nemohol zohľadniť trovy, ktoré vznikali až do právoplatného zastavenia exekúcie 27.08.2019. Za nesprávnu považovala žalovaná argumentáciu súdu prvej inštancie, že exekučný súd nevyhovel návrhu žalovanej na opravu rozhodnutia, pretože to sa týkalo priznania trov z dôvodu ušlého zisku (pozri bod 5.3.) a nie z dôvodu zákonného nároku na odmenu podľa ust. Exekučného poriadku. Exekučný súd pri rozhodovaní o trovách (ktorých sa žalovaná nedomáhala) použil rovnaké ust. Exekučného poriadku ako žalovaná pri uplatňovaní týchto trov do právoplatného zastavenia exekúcie, čo ušlo pozornosti súdu prvej inštancie a len zo skutočnosti, že exekučný súd nerozhodol o trovách po 31.10.2018 do 27.08.2019 ešte neznamená, že žalovaná nemala zákonný nárok na trovy za uvedené obdobie. Rozhodnutie exekučného súdu považovala žalovaná za obsolétne, pretože priznávalo právo, ktoré bolo uspokojené, pričom v odôvodnení uznesenia o zamietnutí návrhu na opravu exekučný súd odporúča žalovanej takéto právo vymáhať, toto odôvodnenie rozhodnutia exekučného súdu považovala žalovaná za nesprávne (mylné) a navyše pre súd prvej inštancie v danom prípade nezáväzné. Žalovaná namietala názor súdu prvej inštancie ako rozporuplný, keď na jednej strane tvrdí, že súdny exekútor si trovy môže uspokojovať priebežne ( Exekučného poriadku), na druhej strane tak nemôže urobiť, ak oprávnený navrhne zastavenie exekúcie, čo však logicky súdny exekútor nemôže vedieť či vôbec nastane alebo nie, toto právne posúdenie súdom prvej inštancie navodzuje neistotu, čo je v rozpore s princípom právnej istoty. Žalovaná doplnila, že ak by stotožnila s právnou konštrukciou súdu prvej inštancie, reálne by si súdny exekútor nemohol priebežne uspokojovať trovy exekúcie a musel by čakať až na budúce, možné, neisté zastavenie exekúcie, a to výlučne na návrh oprávneného, ktorý výklad odporuje explicitnému právu exekútora uspokojovať odmenu priebežne bez potreby súdneho rozhodnutia a bez ohľadu na ďalší osud exekúcie. Ust. Exekučného poriadku je potrebné vykladať v tom duchu, že súd (nie súdny exekútor) rozhoduje o tom, komu možno pričítať zastavenie exekúcie a zaviazať ho k úhrade v tom čase existujúcich trov exekúcie, ktoré neboli uspokojené a rozhodovať o uspokojených trovách stráca opodstatnenie a navodzuje obsolétnosť. Ak dôjde k zastaveniu exekúcie, určovanie trov exekúcie podlieha inému režimu. Výpočet odmeny súdneho exekútora sa spravuje ust. a vyhlášky č. , pričom nároky súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti podľa ust. Exekučného poriadku pred zastavením exekúcie nie sú tým už dotknuté, preto pokiaľ si žalovaná až do právoplatného zastavenia exekúcie uspokojovala svoje trovy v zmysle ust. Exekučného poriadku, nemôže vzniknúť žiadne bezdôvodné obohatenie. Žalovaná namietala, že súd prvej inštancie nezohľadnil jej obranu podporenú zákonom ako aj súdnou praxou, nevysporiadal sa s ňou a nedal na to ani relevantnú odpoveď, v čom je takáto obrana nesprávna, čím zaťažil napadnuté rozhodnutie neodstrániteľnou vadou nepreskúmateľnosti. Súd prvej inštancie žalovanej pričítava bezdôvodné obohatenie, avšak za porušenie zákonnej povinnosti (ktorú bližšie ani neuvádza) a takéto porušenie je zákonným dôvodom na zánik nároku na zákonnú odmenu podľa ust. Exekučného poriadku, formálne a nedôvodné konštatovanie o údajnom bezdôvodnom obohatení

prebraté z názoru exekučného súdu nepovažuje žalovaná za riadne odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí nesubsumoval údajné nezákonné konanie žalovanej pod konkrétnu skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia, na ktorom právnom základe bezdôvodného obohatenia však priznal žalobkyni žalovaný nárok. Žalovaná zopakovala, že jej vznikol ex lege (§ 46 Exekučného poriadku) nárok na 4.526,56 eur bez potreby rozhodnutia exekučného súdu, ktorý navyše svojim rozhodnutím prekročil právomoc a nezohľadnil pokračovanie exekúcie až do jej zastavenia. Pri konštatovaní súdu prvej inštancie že žalovaná nedisponovala žiadnym zákonným titulom, ktorý by ju oprávňoval ponechať si predmetnú sumu vymožených trov exekúcie, zrejme ušlo súdu prvej inštancie, že súdny exekútor vykonáva exekúciu na základe poverenia súdu, plní tým svoju zákonnú povinnosť a titulom jeho odmeny je ust. § 46 Exekučného poriadku. Napadnutým rozhodnutím súd prvej inštancie navodil stav, že žalovaná musí vrátiť celú odmenu 4.526,81 eur (t.j. suma priznaná napadnutým rozhodnutím 637,91 eur a pri zohľadnení zápočtu žalobkyne s trovami žalovanej priznanými exekučným súdom aj sumu 3.888,90 eur), na ktorú jej vznikol nárok, teda by viedla celú exekúciu bez nároku na odmenu, čo je v rozpore nielen s Exekučným poriadkom ale aj elementárnou logikou; z takýchto následkov možno vyhodnotiť nezmyselnosť žaloby, zmätočnosť rozhodnutia exekučného súdu a nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Podľa žalobkyne je zjavné a nepochybné, že celý zmätok vytvoril exekučný súd, kedy v nezáväznom odôvodnení nedôvodne dal žalobkyni titul na neexistujúcu pohľadávku proti žalovanej a zároveň návod ako ju vymáhať, čo však mal korigovať súd prvej inštancie a zamietnuť žalobu v rámci zásady iura novit curia.

4. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovanej vyjadrila podaním zo dňa 17.04.2022, v ktorom uviedla, že žalovaná neprezentovala vo svojom odvolaní odvolacie dôvody v zmysle a už preto považuje odvolanie žalovanej za účelové s cieľom získať čas, zároveň sa však s tvrdeniami žalovanej v celom rozsahu nestotožňuje, popiera ich dôvodnosť a považuje odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny, s ktorým sa stotožňuje. Žalobkyňa navrhla odvolanie žalovanej ako nedôvodné zamietnuť, rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a žalovanú zaviazať nahradiť žalobkyni trovy odvolacieho konania v rozsahu 100%. Žalobkyňa sa k opakujúcim vyjadreniam žalovanej v rámci konania pred súdom prvej inštancie ako aj v exekučnom konaní už vyjadrovala, na ktoré vyjadrenia odkazuje. Žalovaná neuvádza, ktorých dôkazov by sa mali týkať jej výhrady a ani ktoré skutkové zistenia považuje za nesprávne, pričom žalobkyňa jej svojvoľný a ohnutý výklad právnych predpisov na vec sa vzťahujúcich nepovažuje za správny. Dokazovanie bolo vykonávané riadne a dostatočne sa ním zistil skutkový stav veci, ktorý nie je zaťažený vadou nepreskúmateľnosti, nakoľko súd prvej inštancie riadne odôvodnil rozsudok a dôkazy, na základe ktorých bolo rozhodnuté. Žalovaná podľa žalobkyne diskredituje rozhodovanie súdu prvej inštancie, spochybňuje jeho správne právne názory a diskredituje aj rozhodovaciu činnosť exekučného len preto, že neakceptovali jej obranu týkajúcu sa jej nekalého, účelového a vypočítavého konania. Doplnila, že v priebehu konania pred súdom prvej inštancie boli zodpovedané všetky otázky týkajúce sa správnej aplikácie právnych predpisov na prejednávanú právnu vec, došlo k ustáleniu sporných a nesporných tvrdení, teda k selekcii pre vec nepodstatných argumentov produkovaných žalovanou a len tá skutočnosť, že súdna autorita nerozhodne v prospech tej-ktorej strany ešte nezakladá právo strany v konaní neúspešnej tvrdiť, že dané rozhodnutie je prekvapivé, nezákonné a svojvoľné.

5. K vyjadreniu žalobkyne sa vyjadrila žalovaná podaním zo dňa 12.05.2022 a uviedla, že žalovaná v odvolaní explicitne označila a precízne odôvodnila, s poukazom na jednotlivé právne ustanovenia a skutkové zistenia, z akých dôvodov považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie vydané na základe nesprávneho právneho posúdenia a v čom je nepreskúmateľné. Zopakovala, že pri výkone funkcie súdneho exekútora jej vznikol nárok na zákonnú odmenu ex lege za celé obdobie vedenia exekúcie t.j. tak za obdobie, o ktorom rozhodol exekučný súd ako aj za zostávajúce obdobie, o ktorom exekučný súd nerozhodoval, pričom súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím rozhodol tak, že žalovaná nemá nárok na žiadnu odmenu, pretože jej uložil povinnosť zaplatiť žalovanú sumu a akceptoval aj započítací úkon žalobkyne na odmenu, ktorú jej priznal exekučný súd, preto ide o nespravodlivé a prekvapivé rozhodnutie, v právnom štáte neudržateľné.

6. K vyjadreniu žalovanej sa vyjadrila žalobkyňa podaním zo dňa 12.06.2022 a namietala výhradne tvrdenia týkajúce sa konania právneho zástupcu žalobkyne, ktoré vecne nesúviseli s prejednávanou vecou.

7. K vyjadreniu žalobkyne sa žalovaná viac nevyjadrila.

8. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (, a ), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej (podľa obsahu odvolania žalovaná napadla odvolaním vyhovujúci výrok I. a závislý výrok III. o trovách konania) nie je podané dôvodne. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností ( ) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti nároku uplatneného žalobou, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil ( ) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite a dostatočne odôvodnil ( ).

9. Po oboznámení sa s obsahom spisu odvolací súd nezistil v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska žalobkyňou uplatneného nároku a jeho výsledky aj náležite zhodnotil. Na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodil. V odôvodnení rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. V rozhodnutí sa zaoberal tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj dostatočne vyhodnotil. Rozhodnutie je tiež presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým súd prvej inštancie na základe týchto premís dospel, sú pre právnickú ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne, a aj spravodlivé. S odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť ( ). Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne odvolací súd poukazuje a v záujme dôsledného vyporiadania sa s odvolacími námietkami sa vyjadruje len k odvolacím námietkam žalovanej.

10. Ako prvoradé, v súvislosti s opravným prostriedkom podaným žalovanou, odvolací súd upozorňuje, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním, podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané.

11. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že pri viazanosti uplatnenými dôvodmi odvolania ( ), sa v rámci odvolacieho prieskumu môže zaoberať a zaoberal sa iba tými odvolacími dôvodmi a ich obsahovým vymedzením, ktoré žalovaná výslovne uviedla a skutkovo vymedzila v odvolaní; pri viazanosti dôvodmi odvolania pritom neprichádza do úvahy vyhľadávanie konkrétnych skutočností v napadnutom rozhodnutí súdu prvej inštancie a jeho postupe, ktoré by bolo možné prípadne podradiť pod niektorý zo zákonných dôvodov odvolania, pretože je neprípustné, aby odvolací súd sám vyhľadával konkrétne vady rozhodnutia alebo postupu súdu prvej inštancie v neprospech strany, ktorá odvolanie nepodala a v prospech ktorej napadnuté rozhodnutie vyznelo. Z uvedeného potom vyplýva požiadavka aj na kvalitatívne vymedzenie odvolacieho dôvodu z hľadiska skutkovej a právnej argumentácie, nachádzajúca svoj základ v tom, že strana sporu je zodpovedná za to, že bude účinne uplatňovať svoje procesné práva aj v odvolacom konaní.

12. Podľa ust. a , (1) Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. (2) Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

13. Podľa ust. , musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada.

14. Podľa ust. § 200 ods. 1 a 5 Exekučného poriadku platnom a účinnom v rozhodnom čase (do 31.03.2017), trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku. Povinný má nárok na náhradu trov, ktoré mu vznikli v súvislosti so vznesenými námietkami proti exekúcii, ak sa námietkam vyhovelo (§ 50). Ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.

15. Podľa ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.

16. Podľa ust. § 57 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak zastavenie exekúcie navrhol ten, kto navrhol jej vykonanie.

17. Podľa ust. , ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.

18. Podľa ust. , ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie.

19. Podľa ust. veta prvá a , (1) Dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. (2) Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

20. Podľa ust. nariadenia vlády SR č. , výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

21. V prejednávanej veci z obsahu spisu a napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobkyňa sa v konaní domáha od žalovanej zaplatenia žalovanej sumy 637,91 eur s príslušenstvom na tom skutkovom základe, že exekučný súd uznesením sp. zn. zo dňa 30.07.2019, právoplatným dňa 23.08.2019, rozhodol o zastavení exekúcie a povinnosti žalobkyne (oprávnenej) nahradiť žalovanej (súdnej exekútorke) trovy exekúcie vo výške 3.888,90 eur. Žalobkyňa v návrhu na vydanie opravného uznesenia namietala o.i. výšku trov exekúcie, na ktorých úhradu bola uznesením exekučného súdu zaviazaná, pretože z rozpisu prijatých platieb zaslaných jej žalovanou dňa 27.08.2019 bolo zrejmé, že žalovaná si už v priebehu exekučného konania ponechala sumu v celkovej výške 3.772,33 eur titulom trov (najmä odmeny) a sumu v celkovej výške 754,48 eur titulom DPH, teda spolu sumu vo výške 4.526,81 eur. Konajúci exekučný súd návrh na vydanie opravného uznesenia zamietol z dôvodu, že skutočnosť, že oprávnená dodatočne zistila, že súdna exekútorka si v priebehu exekúcie ponechala na úhradu trov exekúcie sumu 4.526,81 eur, nezakladá dôvod na opravu rozhodnutia a v odôvodnení konštatoval, že súdna exekútorka (napriek tomu, že si trovy exekúcie v sume, na ktorú ma podľa rozhodnutia exekučného súdu nárok, už zrejme uspokojila od povinného) môže na podklade vydaného uznesenia požadovať úhradu trov exekúcie v priznanej sume 3.888,90 eur od oprávnenej (čo bolo preukázané, že aj urobila v exekučnom konaní sp. zn. ) a že oprávnená sa môže domáhať, aby jej súdna exekútorka vydala neoprávnene zadržané vymožené sumy, pretože má nárok len na trovy vo výške priznanej rozhodnutím exekučného súdu zo dňa 30.07.2019, nie na akékoľvek iné plnenia nad rámec sumy 3.888,90 eur. Žalobou uplatnenú sumu rozdielu vo výške 637,91 eur (4.526,81

- 3.888,90) požadovala žalobkyňa od žalovanej vydať (zaplatiť) titulom bezdôvodného obohatenia.

22. V konaní nebolo medzi stranami sporné rozhodnutie exekučného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. o zastavení exekúcie oprávnenej A. B. (žalobkyne) a priznaní trov exekúcie súdnej exekútorke (žalovanej) vo výške 3.888,90 eur, proti ktorému žiadna zo strán nepodala odvolanie. Nebola sporná ani výška trov exekúcie, ktorú žalovaná v exekučnom konaní priebežne vymohla v sume spolu 4.526,81 eur.

23. Z uznesenia exekučného súdu sp. zn. zo dňa 30.06.2021 (ktoré žalovaná nenapadla odvolaním a ktoré je právoplatné) vyplýva, že v danom exekučnom konaní sa žalovaná ako oprávnená domáhala od žalobkyne ako povinnej vymoženia peňažnej pohľadávky vo výške 3.888,90 eur na podklade rozhodnutia exekučného súdu sp. zn. z 30.07.2019. Vedené exekučné konanie bolo zastavené podľa ust. § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku (teda z dôvodu, že sú tu iné skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu).

24. Posúdením odvolacích námietok žalovanej, ktoré sú v zásade totožné s procesnou obranou vznesenou v konaní pred súdom prvej inštancie, dospel odvolací súd totožne so súdom prvej inštancie k záveru o ich nedôvodnosti a v rozsahu ich posúdenia a vyhodnotenia sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovým a právnym posúdením, vykonaným súdom prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

25. K námietke odvolateľa, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ( ) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie v posudzovanej veci nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené.

26. Odvolací súd zdôrazňuje, že ako vyplýva aj z judikatúry ÚS SR, iba skutočnosť, že strana sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia (napr. ). Princípu práva na spravodlivý proces zodpovedá právo účastníka na určitú kvalitu súdneho rozhodnutia a povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne odôvodniť. Súd sa teda musí zaoberať účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia (porov. , , , , , , , , , , , ), čo ale nie je prejednávaný prípad.

27. Nad rámec odôvodnenia súdu prvej inštancie poukazuje odvolací súd na odôvodnenie uvedené v ods. 22 uznesenia exekučného súdu sp. zn. zo dňa 30.06.2021. Exekučný súd v ňom (zhodne so súdom prvej inštancie) poukázal na bod 12 odôvodnenia uznesenia exekučného súdu sp. zn. zo dňa 02.10.2019, ktorým zamietol návrh žalobkyne (povinnej) na vydanie opravného uznesenia, kde konštatoval, že: ,,oprávnený dodatočne zistil, že súdny exekútor si v priebehu exekúcie ponechal na úhradu trov exekúcie sumu 4526,81 eura“ a že: „súdny exekútor (napriek tomu, že si trovy exekúcie v sume, na ktorú má podľa rozhodnutia súdu nárok, už zrejme uspokojil od povinného) môže na podklade II. výroku uznesenia zo dňa 30.07.2019 požadovať úhradu trov exekúcie v sume 3.888,90 eura od oprávneného. Avšak oprávnený sa môže domáhať, aby mu súdny exekútor vydal neoprávnene zadržané vymožené sumy. Súdny exekútor totiž má nárok len na trovy vo výške priznanej rozhodnutím súdu zo dňa 30.07.2019, nie na akékoľvek iné plnenia nad rámec sumy 3.888,90 eura.“ Exekučný súd konštatoval, že právnym dôvodom (právnym titulom) na ponechanie si (priebežne-pozn. odvolacieho súdu) vymožených peňazí v pôvodnom exekučnom konaní oprávnenou bol procesný úkon

- Upovedomenie o začatí exekúcie v konaní sp. zn. EX 36/2017, ktoré exekučné konanie zastavil exekučný súd zastavil uznesením sp. zn. zo dňa 30.07.2019, čím zanikol dôvod na ponechanie si peňažných prostriedkov, pretože by boli vymáhané duplicitné trovy. Peniaze vymožené oprávnenou v pôvodnej exekúcii majú slúžiť k tomu, čo bolo priznané exekučným titulom, ktorým neboli priznané nové trovy, ktoré by si mohla súdna exekútorka v novom konaní vymôcť, predmetné rozhodnutie iba vyčíslilo trovy, ktoré si môže súdny exekútor ponechať z vymožených finančných prostriedkov, teda že priznané trovy exekúcie sú tie, ktoré si už vymohol a nárok na nové už nemá žiadne. Ak teda vo veci

sp. zn. bolo rozhodnuté, že súdna exekútorka (žalovaná) má nárok iba na tie trovy, ktoré už v danej veci vymohla, nemožno akceptovať a priznať súdnu ochranu žalovanej (oprávnenej) a viesť novú exekúciu, keďže sa jedná o vymáhanie duplicitných exekučných trov a že v tomto smere vyvolaná exekúcia je zneužitím vydaného rozhodnutia, a preto sa v nej nemôže pokračovať a musí byť zastavená.

28. S uvedeným odôvodnením uznesenia sp. zn. zo dňa 30.06.2021 sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje a táto vyvracia argumentáciu žalovanej o tom, že exekučný súd nebol oprávnený rozhodovať o trovách, ktoré si už priebežne vymohla, pretože tento nárok jej vznikol priamo zo zákona a o trovách, ktoré si už žalovaná priamo z prijatých platieb na trovy exekúcie vymohla a aj uspokojila. Prezentovaný názor žalovanej považuje aj odvolací súd za nesprávny a rozporný s Exekučným poriadkom a rozhodnutím exekučného súdu v predmetnom konaní a stotožňuje sa so záverom súdu prvej inštancie, že z Exekučného poriadku vyplýva, že súdny exekútor si v priebehu exekučného konania môže nárok na svoje trovy uspokojovať sám ponechaním si určitej časti súm z vymoženej pohľadávky, avšak v prípade zastavenia exekúcie na návrh oprávneného (§ 57 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku) o celkovej výške trov súdneho exekútora v exekučnom konaní vždy rozhoduje exekučný súd (§ 200 ods. 5 Exekučného poriadku) a iba trovy takto priznané si môže súdny exekútor oprávnene ponechať, teda je neprípustné, aby si súdny exekútor ponechal v priebehu exekučného konania vymožené sumy na trovy exekúcie, ktoré by boli vyššie ako výška priznaných trov exekúcie exekučným súdom. Zastavením exekúcie exekučným súdom zanikol (odpadol) právny dôvod ( ) na ponechanie si peňažných prostriedkov priebežne použitých na (úplné) uspokojenie nároku súdnej exekútorky na trovy exekúcie, pretože by jej boli priznané trovy duplicitne. V tomto ohľade dochádza rozhodnutím exekučného súdu k priznaniu jediných, celkových a zúčtovaných trov exekúcie, na ktoré má súdny exekútor nárok (zohľadňujúcich sumy, ktoré si už súdny exekútor na trovy exekúcie v priebehu exekúcie vymohol a ponechal).

29. Ostatná odvolacia argumentácia žalovanej ňou prezentovanou a nesprávnou aplikáciu ust. Exekučného poriadku, odkazom na rozhodnutie ÚS SR sp. zn. , bola vyvrátená jednak súdom prvej inštancie, exekučným súdom v konaniach sp. zn. a sp. zn. , na ktoré odvolací súd v plnom rozsahu odkazuje.

30. Ďalšie odvolacie argumenty žalovanej odvolací súd pre rozhodnutie vo veci považoval už za pre konanie nepodstatné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. Podľa konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu námietku účastníka konania. Je však nevyhnutné, aby súd reagoval na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (rozhodnutia ÚS SR sp. zn. , , a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu odvolateľa už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

31. Na základe uvedeného sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie uvedenými v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku I. (vrátane výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie), preto rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku I. (a závislom výroku III. o trovách konania) ako vecne správne podľa ust. potvrdil.

32. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ust. v spojení s ust. a a . Vzhľadom k výsledku odvolacieho konania bolo zrejmé, že úspešnou v odvolacom konaní bola žalobkyňa, ktorá má proti neúspešnej žalovanej nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania s tým, že podľa ust. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

33. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).