Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_11CoPr-11-2020.pdf
PDF · 110.36 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoPr/11/2020
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Kolesára a sudkýň JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Jarmily Maximovej v spore žalobkyne: Iveta Červená, nar. 11.4.1963, bytom Kecerovce 105, zastúpená Mgr. Lenkou Mackaľovou, advokátkou, so sídlom Žižkova 6, Košice, proti žalovanému: Obec Boliarov, so sídlom Boliarov 25, IČO: 00 323 993, zastúpený JUDr. Jurajom Ferenčíkom, advokátom, so sídlom Krivá 23, Košice, o obnovu konania, o odvolaní žalobkyne proti uzneseniu Okresného súdu Košice - okolie z 31. júla 2020, č. k. 16Cpr/5/2015-43
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie.
Žiadnej zo strán nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice - okolie (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým uznesením odmietol žalobu o obnovu konania, ktorou žalobkyňa napadla rozsudok tohto súdu sp. zn. 18C/130/2011 zo dňa 15.3.2012, ktorý v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/163/2012 zo dňa 30.10.2012, nadobudol právoplatnosť dňa 8.11.2012. V žalobe podanej na prvoinštančným súde dňa 30.10.2015 žalobkyňa s odkazom na ust. § 228 ods. 1 písm. b) zák. č. 99/1963 Zb., Občiansky súdny poriadok, v znení neskorších zmien a doplnkov (O.s.p.; platný do 30.6.2016) tvrdila, že sa náhodou dňa 25.9.2015 dozvedela o možnosti vykonania bližšie nešpecifikovaného dôkazu. V doplňujúcom podaní, ktoré bolo prvoinštančnému súdu doručené dňa 14.12.2015 žalobkyňa po citácii § 228 ods. 1 písm. b) O.s.p. odvolateľka konštatovala, že „Možno vykonať dôkazy, ktoré preukážu, že môj zamestnávateľ - OÚ Boliarov mi dal výpoveď pre porušenie pracovnej disciplíny preto lebo toto bol jediný možný spôsob ako sa zbaviť svedka - mňa - svojho nezákonného postupu, ktorý uplatnil pri výberovom konaní na funkciu riad MŠ...“. Uviedla tiež, že dôsledkom toho, že odmietla podpísať zápisnicu o výberovom konaní, bola jej šikana na pracovisku a neustále znevažovanie jej práce, ktoré vyústilo až do uplatnenia výpovede voči jej osobe. Spôsob skončenia pracovného pomeru žalobkyňa v žalobe označila za odporujúci viacerým zákonom a Charte ľudských práv. Prezentovala tiež názor o rozpore tohto právneho úkonu zamestnávateľa s dobrými mravmi a zákazom diskriminácie. Napokon zopakovala, že „O možnosti vykonať tento (bližšie nešpecifikovaný - pozn. odv. súdu) dôkaz som sa dozvedela náhodou, 25.09.2015 na návšteve u osoby, ktorá tiež doplatila na podobný postup v pracovnoprávnych vzťahoch na rovnakom pracovisku“. Dodala, že v pôvodnom konaní tento dôkaz nemohla požiť, nakoľko o ňom nevedela, vzhľadom na to, že „...s touto osobou nebola v kontakte“. V poradí druhom doplňujúcom podaní, ktoré bolo prvoinštančnému súdu doručené dňa 27.5.2016, žalobkyňa po argumentácii spochybňujúcej záver o naplnení výpovedného dôvodu podľa ust. § 63 ods. 1 písm. e), na ktorom podľa odôvodnení spočívali napadnuté rozhodnutia, prezentovala, že v pôvodnom konaní nemala vedomosť o skutočnosti, že „...v zmysle § 232 ods. 3 Zákonníka práce je oprávnená určiť odborový orgán príslušný na prerokovanie výpovede“ a že nakoľko bola členkou zamestnaneckej rady, výpoveď z pracovného pomeru bolo voči nej možné uplatniť len po predchádzajúcom súhlase zamestnaneckej rady v zmysle ust. § 240 ods. 8 Zákonníka práce. So zamestnaneckou radou mal
podľa argumentácie žalobcu zamestnávateľ výpoveď aj prerokovať podľa ust. § 229 ods. 7 Zákonníka práce; navzdory tomu tak však urobil s Odborovým zväzom Sloves-Valaliky, ktorého predsedníčka bola dlhoročnou známou starostu obce žalovaného. Podľa žalobkyne neboli zmienené zákonné ustanovenia pri skončení pracovného pomeru zamestnávateľom dodržané, a preto je jeho výpoveď neplatná.
2. Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého uznesenia, súd prvej inštancie odmietol žalobu o obnovu konania z dvoch základných dôvodov. V prvom rade vyšiel z toho, že bola podaná oneskorene, majúc za to, že subjektívna 3 mesačná lehota pre uplatnenie tohto opravného prostriedku začala plynúť dňom doručenia potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu zástupkyni žalobkyne (8.11.2012). Vysvetlil v tejto spojitosti, že „...doterajšia úprava § 230 ods. 1 O.s.p. sa v podstate preberá aj pokiaľ ide o lehotu troch mesiacov na podanie žaloby na obnovu konania (§ 403 ods. 1 C.s.p.), avšak so zmenou plynutia lehoty, ktorá sa nevzťahuje na faktické oboznámenie sa s dôvodmi obnovy, ale na okamih, odkedy mal podávajúci žaloby na obnovu konania možnosť dozvedieť sa o dôvode obnovy alebo na deň, keď ho mohol uplatniť...“ Podľa jeho názoru „Teda žaloba na obnovu konania sa podáva v lehote troch mesiacov, odkedy sa ten kto podal žalobu na obnovu konania mohol dozvedieť o dôvode obnovy, čo neznamená, že sa o dôvode obnovy konania aj skutočne dozvedel. Pre posúdenie začiatku plynutia lehoty pre podanie žaloby na obnovu konania súdu teda postačuje len pravdepodobnosť, že sa žalobkyňa o dôvodoch obnovy konania mohla dozvedieť“. Z toho súd prvej inštancie vyvodil, že, „...žalobkyňa mala možnosť sa o dôvode obnovy konania dozvedieť už po prevzatí rozsudku, najneskôr v deň jeho právoplatnosti, avšak to zanedbala a z tohto dôvodu podala žalobu oneskorene“. Súd prvej inštancie zároveň dospel k záveru, že žalobkyňa v žalobe nevymedzila žiaden zo zákonom predpokladaných dôvodov obnovy. podľa ust. § 397 písm. a) a b) C.s.p. Skonštatoval v tejto spojitosti s odkazom na závery vyplývajúce z uznesenia NS SR sp. zn. 3Cdo/98/2011 z 11. augusta 2011, že „Návrhom na obnovu konania sa nemožno domáhať nápravy prípadných pochybení pri právnom posudzovaní veci alebo nesprávnosti procesnej povahy; na nápravu týchto nesprávností slúžia podľa povahy rozhodnutia a charakteru namietanej nesprávnosti iné opravné prostriedky. Vecná nesprávnosť rozsudku napadnutého návrhom na obnovu konania nie je dôvodom zakladajúcim procesnú prípustnosť obnovy konania podľa § 228 ods. 1 O.s.p.“ Premietnutím týchto všeobecných úvah na posudzovaný prípad súd prvej inštancie uzavrel, že žalobkyňa „nepreukázala, že by tu boli skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy týkajúce sa strán a predmetu pôvodného konania, ktoré žalobkyňa bez svojej viny nemohla použiť v pôvodnom konaní (§ 397 písm. a) C.s.p.) ani že možno vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní (§ 397 písm. b) C.s.p.).“ Podľa jeho záveru „ všetky námietky, ktoré žalobkyňa v priebehu konania uviedla sú skutočnosti, ktoré žalobkyňa mohla použiť v pôvodnom konaní a zároveň žalobkyňa neoznačila žiadne dôkazy, ktoré by nebolo možné vykonať v pôvodnom konaní“.
3. Súd prvej inštancie rozhodol napadnutým uznesením tiež aj o trovách konania tak, že priznal žalovanému nárok na ich plnú náhradu. Toto rozhodnutie prvoinštančný súd odôvodnil s odkazom na ust. § 255 ods. 1 C.s.p. výlučným procesným úspechom žalovaného v spore.
4. Proti tomuto uzneseniu podala žalobkyňa odvolanie, v ktorom v podstatnom polemizovala so záverom súdu prvej inštancie o naplnení zákonných predpokladov pre odmietnutie jej žaloby, a to hneď v niekoľkých argumentačných líniách. V prvom rade vytkla prvoinštančnému súdu, že o jej žalobe rozhodol po zbytočných prieťahoch s odstupom takmer 5 rokov od jej podania. Podľa názoru odvolateľky jej tým súd prvej inštancie znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere, že tým došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces. Žalobkyňa v odvolaní nesúhlasila ani so spôsobom, akým sa súd prvej inštancie vysporiadal s otázkou začatia plynutia subjektívnej lehoty, určenej zákonom pre podanie žaloby na obnovu konania. V súvisiacej argumentácii žalobkyňa akcentovala, že záver súdu prvej inštancie, že sa dozvedela o skutočnostiach, na ktorých je vystavaná žaloba o obnovu konania z napadnutých rozhodnutí nemôže obstáť už len preto, že v týchto rozhodnutiach predmetné skutočnosti neboli obsiahnuté. Zdôraznila, že vedomosť o nich nadobudla až od p. Kerekesovej v priebehu roku 2015, a preto najskôr vtedy začala plynúť subjektívna lehota pre podanie žaloby na obnovu konania. Na margo úvah súdu prvej inštancie, ktorými odôvodnil svoj záver o začiatku plynutia tejto lehoty, žalobkyňa v odvolaní poznamenala, že v pôvodnom konaní postupovala s náležitou obozretnosťou, o čom podľa jej názoru svedčí aj fakt, že posudzované rozhodnutia napadla ústavnou sťažnosťou. Akcentovala zároveň v tejto spojitosti, že sama najlepšie vie, kedy sa rozhodné skutočnosti dozvedela, a preto je nesprávnou a z pohľadu odvolateľky naviac nepresvedčivo odôvodnenou úvaha prvoinštančného súdu, že s verziou žalobkyne, podľa ktorej sa dozvedela o dôvodoch obnovy konania dňa 25.9.2015, nemožno súhlasiť. Žalobkyňa sa nestotožnila ani s úvahou prvoinštančného súdu, podľa ktorej ňou zmieňovaná svedkyňa
nebola nijak identifikovaná. Poukázala v tejto súvislosti na to, že ako vo vyjadrení zo dňa 1.8.2016, tak aj v podaní zo dňa 20.7.2020 konkretizovala svedkyňu údajmi o mene, priezvisku a bydlisku. Odvolateľka vytkla súdu prvej inštancie tiež, že v odôvodnení napadnutého uznesenia sa nevysporiadal s jej argumentáciou a dôkaznými návrhmi v celej šírke. Podľa jej presvedčenia tým súd prvej inštancie zaťažil konanie ďalšou procesnou vadou, majúcou za následok porušenie jej práva na spravodlivý proces a v dôsledku toho nemožno jeho skutkové východiská považovať za úplné. Svojimi odvolacími námietkami, vytýkajúcimi súdu prvej inštancie nedostatky v jeho procesnom postupe, poukazujúcimi na nesprávnosť skutkových zistení na základe vykonaných dôkazov, a tiež preto, že navrhované dôkazy nevykonal a napokon napádajúcimi tiež správnosť právnych záverov prvoinštančného súdu, žalobkyňa podľa posúdenia odvolacieho súdu uplatnila odvolacie dôvody podľa ust. 365 ods. 1 písm. b, e), f) a h) C.s.p. V odvolaní žalobkyňou formálne označený, a tiež citovaný odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) C.s.p. nebol podopretý konkrétnymi odvolacími námietkami a výhradami, ktoré by poukazovali na prítomnosť inej vady, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a tak podľa posúdenia odvolacieho súdu nebol tento ďalší odvolací dôvod žalobcom materiálne, a preto ani procesne účinne uplatnený. Odvolaciemu súdu sa v tejto spojitosti žiada upriamiť pozornosť na záver vyplývajúci z uznesenia ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 90/2019 z 5. novembra 2019, v zmysle ktorého odvolací dôvod nemôže spočívať len na všeobecnom vyjadrení nespokojnosti s rozhodnutím bez bližšej špecifikácie vytýkaných nesprávností v kontexte konkrétnych okolností prípadu. Napokon odvolací súd poznamenáva, že v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p. na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok musí prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Naproti tomu vo vzťahu k ostatným odvolacím dôvodom je odvolací súd podľa ust. § 380 ods. 1 C.s.p. viazaný ich vymedzením v odvolaní, a preto na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ust. § 365 C.s.p. dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1269s).
5. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril.
6. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalobkyne ako podané včas (§ 362 C.s.p.), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§§ 355 až 358 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C.s.p.), v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p., z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) C.s.p. a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je vecne správne.
7. Žalobkyňa svojimi odvolacími námietkami, poukazujúcimi na nedostatky odôvodnenia napadnutého uznesenia, nastolila predmetom odvolacieho prieskumu správnosť procesného postupu prvoinštančného súdu tiež z hľadiska rešpektovania jej práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia (§ 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.)
8. Podľa ust. § 234 ods. 2 C.s.p., ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.
9. Podľa ust. § 236 C.s.p., v písomnom vyhotovení uznesenia sa uvedie označenie súdu, ktorý ho vydal, označenie strán a ich zástupcov, označenie prejednávaného sporu, výrok, stručné odôvodnenie, poučenie o odvolaní a deň a miesto vydania uznesenia.
10. Podľa ust. § 220 ods. 2 C.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
11. Vo všeobecnosti odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. V citovanom ustanovení preto zákon
určuje konkrétne požiadavky na obsah odôvodnenia rozhodnutia tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť. Zákon vyžaduje, aby súd v odôvodnení vymedzil tiež, ktoré skutočnosti boli pre jeho rozhodnutie zásadné, ktoré z nich boli medzi stranami nesporné, aké skutkové závery a na podklade ktorých dôkazov urobil vo vzťahu k skutočnostiam sporným. V odôvodnení rozhodnutia súd ďalej vysvetlí, aké skutkové zistenie odôvodnilo aplikáciu zvolenej právnej normy, podá jej interpretáciu na konkrétne okolnosti prípadu a vyvodí z nej závery o spornom práve či povinnosti. Povinnosťou súdu je v odôvodnení sa vysporiadať tiež s rozhodujúcimi argumentmi strán; z odôvodnenia má pritom podľa právnej praxe vyplývať dôvod, pre ktorý súd prijal či odmietol rozhodujúce argumenty.
12. Už skoršia judikatúra Najvyššieho súdu SR (R111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania; nepreskúma-teľnosť bola považovaná len za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada konania, majúca za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.). S tým názorom sa stotožnil aj Ústavný súd SR (por. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016). Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu SR č. R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov, podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v procesnej úprave, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne. I naďalej teda z pohľadu odvolacích dôvodov nepreskúmateľnosť rozhodnutia predstavuje nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. (z hľadiska podmienok prípustnosti dovolania podľa ust. § 420 písm. f) C.s.p.; do 30.6.2016 ust. § 237 ods. 1 písm. f) O.s.p.) len v celkom ojedinelých (extrémnych) prípadoch, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (por. Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Za procesnú vadu konania podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p (§ 420 písm. f) C.s.p.) teda nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa (por. uznesenie NS SR sp. zn. 5 Cdo 84/2017 zo dňa 25.10.2017). I Ústavný súd SR v zmysle svojej judikatúry považuje za protiústavné a aj arbitrárne len tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
13. Súd prvej inštancie podľa zistenia odvolacieho súdu v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, čoho sa žalobkyňa domáhala i aké bolo procesné stanovisko žalovaného k žalobe a z ich tvrdení správne vyselektoval len skutkové okolnosti podstatné pre posúdenie prípustnosti obnovy konania. Zistené skutočnosti následne zrozumiteľne premietol do rozhodujúcich skutkových záverov a z nich právnymi úvahami zdôvodnil výber právnych noriem, ktoré aplikoval, a tiež aj konkrétne následky, ktoré z nich za daného skutkového stavu vyvodil. Ako už bolo zmienené na inom mieste tohto odôvodnenia, súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého uznesenia konštatoval existenciu dvoch vedľa seba stojacich dôvodov neprípustnosti obnovy konania, pričom v rámci každého z nich jasne a zrozumiteľne (hoc sčasti nesprávne) vysvetlil aj úvahy, ktorého k týmto parciálnym záverom viedli, včítane spôsobu nazerania na začiatok plynutia subjektívnej lehoty pre podania žaloby na obnovu konania a nevynímajúc ani posúdenie, či žalobkyňou tvrdené skutočnosti možno považovať za dôvod pre obnovu konania podľa ust. § 397 písm. a) C.s.p. Vo svetle východísk uvedených v predchádzajúcom bode tohto odôvodnenia preto podľa posúdenia odvolacieho súdu nemožno odôvodnenie napadnutého uznesenia v žiadnom prípade považovať ani za arbitrárne ani za úplne odchylné od veci samej a ani za extrémne nelogické, a preto odvolaciu námietku žalobkyne proti odôvodneniu napadnutého rozsudku odvolací súd posúdil len ako jej nespokojnosť so závermi prezentovanými v odôvodnení, ktorá ako už bolo zmienené, nezakladá nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva, a teda dôvodnosť odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. Odvolací súd pre úplnosť poznamenáva, že vo vzťahu k obsahovým požiadavkám odôvodnenia rozhodnutia, vyplývajúcim z ústavného práva na spravodlivé súdne konanie Ústavný súd Slovenskej republiky formuloval, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania (stranami), ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu, uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Žiada sa pripomenúť tiež výstižný záver formulovaný ESĽP v rozhodnutí vo veci Ruiz Torija proti Španielsku, v zmysle ktorého „Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci“ V kontexte týchto téz sa odvolateľka celkom zrejme mýli v predstave, že povinnosť vysporiadať sa so zásadnými argumentmi strán sa vzťahuje na celú šírku nimi prednesenej argumentácie.
14. Odvolací súd nemohol priznať relevanciu ani ďalšej odvolacej námietke žalobkyne vytýkajúcej nesprávnosť procesného postupu súdu prvej inštancie z iného hľadiska. Hoc odvolaciemu súdu neprináleží posudzovať plynulosť konania pred súdom prvej inštancie, akiste bez mála 5 rokov trvajúce konanie bez známok meritórneho prejednania žaloby, prvky zbytočných prieťahov bezpochyby napĺňa. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu či zákonom ustanovenej povinnosti postupom súdu, nevynímajúc povinnosť postupovať v konaní tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá a aby sa predchádzalo zbytočným prieťahom (Čl. 17 C.s.p.), je procesným pochybením. O naplnenie odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. však pôjde len vtedy, ak nesprávny postup súdu znemožnil strane realizáciu jej procesných práv, a to naviac v takej intenzite, ktorá odôvodní záver, že celé konanie sa javí byť nespravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania, okrem iného tiež i z hľadiska následkov nesprávneho postupu a možností jeho zvrátenia. Zároveň platí, že dôvodom na zrušenie rozhodnutia je len taký zásah do práva na spravodlivý proces, ktorý vzhľadom na jeho povahu alebo intenzitu nie je možné v odvolacom konaní napraviť (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1540s, str. 1239 a 1302).
15. Z toho podľa nazerania odvolacieho súdu treba vyvodiť, že ani dĺžka konania a ani prítomnosť zbytočného prieťahu v ňom odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. nebude zakladať, pokiaľ v ich dôsledku zároveň nebolo odvolateľovi upreté konkrétne procesné oprávnenie so zrejmým a zásadným dopadom na rozhodnutie v jeho neprospech. Upretie takého práva odvolateľka netvrdí a podľa posúdenia odvolacieho súdu ani z obsahu spisu nevyplýva, aby v dôsledku neprimeranej dĺžky konania či neefektívneho postupu súdu prvej inštancie žalobkyňa nemohla realizovať niektoré z jej patriacich procesných oprávnení. 16. Žalobkyňa svojimi odvolacími námietkami v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p, nastolila ťažiskovým predmetom odvolacieho prieskumu správnosť právneho záveru súdu prvej inštancie o naplnení zákonných predpokladov pre odmietnutie jej žaloby o obnovu konania. Odvolací súd sa so spôsobom právneho posúdenia tejto otázky prvoinštančným súdom stotožňuje, hoc aj s istými výhradami, ktoré v konečnom dôsledku nemajú vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. 17. Odvolací súd v prvom rade konštatuje, že rozhodne nezdieľa názor súdu prvej inštancie, že o dôvode obnovy konania podľa ust. § 397 písm. a) C.s.p. (teda o existencii skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazu, ktoré nemohli byť použité v pôvodnom konaní) sa žalobkyňa mohla dozvedieť v okamihu doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu o jej odvolaní. Odvolací súd zastáva názor, že pre takýto záver by existoval priestor, ako v konaní správne argumentovala aj žalobkyňa, len v prípade, ak by možnosť dodatočného nadobudnutia vedomosti o skutočnosti, rozhodnutí alebo dôkaze vyplynula z rozhodnutia odvolacieho súdu. Žalobkyňa však netvrdí, súd prvej inštancie v napadnutom uznesení nekonštatoval a ani odvolací súd nezistil, aby skutočnosti, na podklade ktorých sa žalobkyňa domáha obnovy konania - neudelenie súhlasu s výpoveďou zamestnaneckou radou a neprerokovanie výpovede so zamestnaneckou radou, boli v rozhodnutí odvolacieho súdu v akýchkoľvek súvislostiach zmieňované. Napokon je to len logické, pretože strany a skrz toho ani súd prvej inštancie týmto predpokladom platnosti výpovede nevenovali pozornosť. I napriek tomu je však potrebné so záverom súdu prvej inštancie, že k podaniu žaloby o obnovu konania došlo oneskorene súhlasiť, aj keď z iných dôvodov. Ani súd prvej inštancie, ale ani odvolateľka vo svojej argumentácii nereflektovali na to, že žalobkyňa pri vymedzení dôvodov obnovy nebola konzistentná do tej miery, aby účinky uplatnenia dôvodov, ktoré boli v konečnom dôsledku súdom prvej posudzované, boli pripísané už žalobe. Ako totiž odvolací súd vyjadril už vyššie,
až v poradí druhým doplňujúcim podaním, ktoré bolo prvoinštančnému súdu doručené dňa 27.5.2016, žalobkyňa prezentovala, že v pôvodnom konaní nemala vedomosť o skutočnosti, že „...v zmysle § 232 ods. 3 Zákonníka práce je oprávnená určiť odborový orgán príslušný na prerokovanie výpovede“ a že nakoľko bola členkou zamestnaneckej rady, výpoveď z pracovného pomeru bolo voči nej možné uplatniť len po predchádzajúcom súhlase zamestnaneckej rady v zmysle ust. § 240 ods. 8 Zákonníka práce a že so zamestnaneckou radou mal zamestnávateľ výpoveď aj prerokovať podľa ust. § 229 ods. 7 Zákonníka práce. Dovtedy, vychádzajúc z doplňujúceho podania zo dňa 14.12.2015, žalobkyňa ako dôvod pre obnovu konania prezentovala len motív zamestnávateľa skončiť s ňou pracovný pomer a nesúlad jeho postupu s dobrými mravmi a zásadou rovnakého zaobchádzania, s ktorými hľadiskami sa podľa jej argumentácie súdy v pôvodnom konaní nezaoberali. Podľa právnej teórie vzťahujúcej sa na úpravu predchádzajúceho procesného predpisu „Dôvody žaloby na obnovu konania musia byť v návrhu uvedené presne, a ak ich má navrhovateľ niekoľko, je potrebné uviesť ich všetky. Zmena dôvodov znamená uplatnenie iného dôvodu miesto pôvodného. V tom prípade však uplatnenie tohto zmeneného dôvodu z hľadiska včasnosti bude posudzované nie od uplatnenia pôvodného dôvodu obnovy, ale až od okamžiku uplatnenia zmeneného dôvodu obnovy“ (Ševcová, K. Žaloba na obnovu konania v občianskom súdnom konaní, Bratislava: C.H. Beck, 2017, 34s). Prenesené na posudzovaný prípad to znamená, že žalobkyňou uplatnený dôvod spočívajúci na existencii zamestnaneckej rady a jej členstva v nej boli uplatnené až podaním doručeným súdu dňa 14.12.2015 a teda vychádzajúc z toho, že napadnuté rozhodnutia nadobudli právoplatnosť dňa 8.11.2012 až po uplynutí objektívnej 3 ročnej lehoty, počítanej podľa § 230 O.s.p., ktorý je potrebné vzhľadom na čas uplatnenia opravného prostriedku žalobkyňou použiť, od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia. Už len z tohto dôvodu je odmietajúce rozhodnutie súdu prvej inštancie vecne správne. 18. Odvolací súd sa bez výhrad stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa v žalobe neoznačila skutočnosť, dôkaz či rozhodnutie, ktoré by spĺňali parametre dôvodu pre obnovu konania podľa ust. § 228 ods. 1 písm. a) O.s.p. (§ 397 písm. a) C.s.p.). Pokiaľ aj odvolací súd odhliadne od toho, že žalovanou uvádzaná argumentácia má vo svojej podstate skôr právnu než skutkovú povahu, bráni tomu jednak skutočnosť, že strany svojimi tvrdeniami a argumentáciou v pôvodnom konaní neučinili spornou otázku rozsahu oprávnení a príslušnosti odborového orgánu, a preto prirodzene nebola pre napadnuté rozhodnutia vôbec významná (por. napr. uznesenie NS ČR sp. zn. 20 Cdo 1948/2002 z 18. decembra 2003) a jednak aj to, že vzhľadom na povahu žalobkyňou „novoobjavených“ skutočností je možné mať za to, že pri bežnej starostlivosti, ktorú je možné od strán pri uplatňovaní ich práv očakávať (Čl. 11 C.s.p.), sa žalobkyňa rozhodne mohla dozvedieť, že je členkou zamestnaneckej rady a z toho vyvodiť ďalšie argumentačné konzekvencie už v pôvodnom konaní. Odvolací súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na to, že podľa právnej teórie i súdnej praxe je potrebné pre záver, či strana mohla skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy použiť „bez svojej viny“, vzhľadom na to, že sa nimi má vyvolať mimoriadny zásah do právoplatného súdneho rozhodnutia, používať „merítko skôr prísnejšie než benevolentné“ (Rubeš, J. a kol.: Občanský soudní řád, Komentár. Orbis Praha, 1970, diel II., str. 131, por. napr. tiež uznesenie NS ČR sp. zn. 28 Cdo 470/2009 zo 14. októbra 2009). 19. Z týchto dôvodov odvolací súd s použitím ust. § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil vecne správne uznesenie súdu prvej inštancie s tým, že pokiaľ ide o úpravu jeho dôvodov, odvolací súd vyšiel z požiadavky jednotnosti a komplexnosti civilného sporového konania, výrazom ktorej je tiež právnou praxou aprobovaná prípustnosť korekcie prípadných nesprávností, ktorých sa dopustil súd prvej inštancie v odvolacom konaní (por. napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Adolf proti Rakúsku). 20. Podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. , ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 21. Podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 22. V odvolacom konaní mal žalovaný plný procesný úspech, a preto mu v súlade s citovaným zákonným ustanovením vzniklo právo na náhradu trov konania proti žalobkyni, ktorá bola v odvolacom konaní neúspešná. Nakoľko však podľa obsahu spisu žalovanému v odvolacom konaní trovy nevznikli a ich vynaloženie nemožno ani rozumne predpokladať, odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania tak, že žiadnej zo strán nárok na ich náhradu nepriznal. 23. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.).
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.