Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6CoPr/2/2024

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Janákovej a členiek senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v spore žalobcu: F.. U.. Š.A. P., A.. XX.XX.XXXX, S. W. U. XX, S., zastúpeného: JUDr. Peter Kubina, advokát, vedúci organizačnej zložky zahraničného združenia Dentos Europe CS LLP, IČO: 36 861 391, so sídlom Bottova 2A, Bratislava a žalovaného: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, na odvolanie žalovaného proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 15. novembra 2023, č.k. - 70, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku (výrok I.) mení tak, že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia z a m i e t a .

II. Výrok IV. napadnutého uznesenia sa z r u š u j e .

III. Žalovanému sa nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

I. Rozhodnutie súdu prvej inštancie

1. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 15. novembra 2023, č.k. - 70 rozhodol tak, že vo výroku I. nariadil neodkladné opatrenie v znení, že žalovaný je povinný zdržať sa uplatňovania a výkonu personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. XXX zo dňa 27.10.2023 voči žalobcovi, vo zvyšnej časti návrh žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol (výrok II.) a žalovanému nárok na náhradu trov konania o neodkladnom opatrení nepriznal (výrok III.). Výrokom IV. súd prvej inštancie poučil žalovaného, že môže podať žalobu proti žalobcovi, ktorou sa bude domáhať určenia, že vydaním personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. XXX zo dňa 27.10.2023 neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k žalobcovi.

2. Z odôvodnenia odvolaním napadnutého uznesenia vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal nariadenia neodkladného opatrenia, ktorým bude žalovanému uložená povinnosť zdržať sa uplatňovania a výkonu personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. XXX zo dňa 27.10.2023 a personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. XXX zo dňa 27.10.2023 voči žalobcovi a poskytnúť žalobcovi časť pracovnej odmeny - pomernú časť služobného platu vo výške 4.121,50 eur mesačne v hrubom a príspevku na bývanie vo výške 232 eur mesačne v hrubom za každý deň trvania výkonu personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. XXX zo dňa 27.10.2023 a personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. XXX zo dňa 27.10.2023 voči žalobcovi od 27.10.2023 vrátane do dňa vykonateľnosti tohto uznesenia, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne z nezaplatenej sumy od 27.10.2023 do zaplatenia.

3. Po právnej stránke návrh posúdil podľa , , , , , , veta prvá a , a , (ďalej len „“) v spojení s a o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície (ďalej len ,Z“) a a , , , a a a o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou (ďalej len "") a dospel k záveru, že návrh žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia bol dôvodný v časti, v ktorej sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému zdržať sa uplatňovania a výkonu personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. XXX zo dňa 27.10.2023 voči žalobcovi; vo zvyšnej časti návrhu nebol splnený zákonný predpoklad spočívajúci v potrebe neodkladnej úpravy pomerov medzi žalobcom a žalovaným, a preto návrh na nariadenie neodkladného opatrenia vo zvyšnej časti zamietol.

4. Konštatoval, že podľa žalobcu právnym základom jeho sporu so žalovaným ako jeho zamestnávateľom je poskytnutie neodkladnej právnej ochrany pred diskrimináciou zo strany jeho zamestnávateľa (žalovaného) z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti, ku ktorej malo dôjsť vydaním a uplatňovaním namietaných pracovnoprávnych úkonov (personálnych rozkazov ministra vnútra). Podľa súdu prvej inštancie z ust. a a je zrejmé, že aj príslušníci Policajného zboru majú zákonom garantovaný nárok na súdnu ochranu pred porušovaním zásady rovnakého zaobchádzania v služobnom pomere v rámci civilného sporového konania. Civilný súd nemôže autoritatívne rozhodnúť o nezákonnosti rozhodnutia orgánu štátnej správy, avšak zákonnosť žalobcom namietaných personálnych rozkazov ministra vnútra môže s poukazom na ust. a posúdiť ako predbežnú otázku, pokiaľ je to pre jeho rozhodnutie o podanom návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia potrebné.

5. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že z procesného hľadiska nič nebránilo rozhodnúť o návrhu žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia, keďže žalobca nebol povinný pred podaním návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia na súd požiadať Úrad na ochranu oznamovateľov protispoločenskej činnosti (ďalej aj ako „Úrad“) o pozastavenie účinnosti pracovnoprávneho úkonu podľa o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti (ďalej len „zák. o ochrane oznamovateľov“), pretože právo na súdnu ochranu je ako základné právo garantované každému (porovnaj a ), pričom obmedzenie (vylúčenie) tohto práva by muselo byť výslovne zakotvené v zákone. Zákon o ochrane oznamovateľov pritom v ust. oznamovateľovi dáva možnosť požiadať Úrad o pozastavenie účinnosti pracovnoprávneho úkonu (nejde o obligatórny postup).

6. Súd prvej inštancie mal osvedčené, že vydaním žalobcom namietaných pracovnoprávnych úkonov (personálnych rozkazov ministra vnútra ) došlo zo strany žalovaného vo vzťahu k žalobcovi k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, t.j. k diskriminácii žalobcu z dôvodu jeho oznámenia kriminality, alebo inej protispoločenskej činnosti podľa zákona o ochrane oznamovateľov, keďže policajtov obvinených zo spáchania úmyselných trestných činov musí byť v Policajnom zbore ďaleko viac, a napriek tomu minister vnútra takýmto expresným spôsobom zasiahol len voči žalobcovi a ostatným vyšetrovateľom zo skupiny „Č.E.Q.“.. Voči žalobcovi žalovaný postupoval odlišným spôsobom v porovnaní s inými príslušníkmi policajného zboru z dôvodu plnenia služobných povinností žalobcom pri vyšetrovaní trestných vecí (najmä kauza "H."), v súvislosti s ktorými bola žalobcovi poskytnutá ochrana podľa § 7 zákona o ochrane oznamovateľov. Pri osvedčení tohto nároku súd prvej inštancie vychádzal z Opatrenia Ú. L. X. Č.. Q. L. XX/XX/XXXX-XX N. T. XX.XX.XXXX, ktorým bola žalobcovi so služobným zaradením - vedúci 1. oddelenia vyšetrovania odboru Bratislava, Národnej kriminálnej agentúry, Prezídia Policajného zboru u zamestnávateľa: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky poskytnutá ochrana podľa § 7 zákona o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti. Podľa odôvodnenia tohto opatrenia vyšetrovateľ PPZ NAKA odbor X. vedie pod Č.: F. X/NKA-X.-XXXX trestné konanie (tzv. kauza H.), v ktorom bolo uznesením zo dňa 17.08.2023 začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie konkrétnym osobám. Žalobca spolu s ďalšími oznamovateľmi podali dňa 02.10.2023 na ÚŠP GP SR trestné oznámenie (a žiadosť o poskytnutie ochrany podľa zákona o ochrane oznamovateľov), v ktorom sumarizovali svoju činnosť v rámci vyšetrovania trestnej činnosti pracovnou skupinou E., uviedli skutočnosti, z ktorých odvodzujú záver o snahe v trestnom oznámení uvedených osôb, ako aj iných osôb odstaviť

vyšetrovateľov a operatívnych pracovníkov od vyšetrovania tzv. politicky exponovaných káuz, resp. dosiahnuť zmenu výpovedí kľúčových svedkov v týchto kauzách. Prokurátor v tejto súvislosti poukázal, že voči žalobcovi a aj iným oznamovateľom bolo v týchto súvislostiach vznesené obvinenie v trestnom konaní vedenom pod Č.: J.-XXX/OISZ-XXXX Y. Č.: J.-XXX/OISZ-XXXX, pričom v sťažnostnom konaní o väzbe obvinených Krajský súd v Bratislave konštatoval nedôvodnosť trestného stíhania obvinených (uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 01.10.2021 sp. zn. XTpo/XX/XXXX). V kontexte vyšetrovaných podozrení v trestnej veci vedenej na NAKA PPZ odbor X. pod Č.: F.-X/NKA-X.-XXXX je podľa prokurátora možné vnímať ako reálnu obavu z postihu žalobcu v služobnom pomere a poskytnutie ochrany plní aj funkciu zachovania integrity trestného konania vedeného pod Č.: F.-X/ NKA-X.-XXXX. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že dňa 25.10.2023 bola vymenovaná (nová) vláda Slovenskej republiky vrátane ministra vnútra Matúša Šutaja Eštoka. Personálnym rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky č. XXX zo dňa 27.10.2023 bol žalobca dočasne pozbavený výkonu štátnej služby podľa a s účinnosťou odo dňa 27.10.2023 na dobu do právoplatného skončenia trestného stíhania s odôvodením, že voči žalobcovi uznesením pod Č.: J.-XXX/OISZ-XXXX zo dňa 14.09.2021 vyšetrovateľ PZ vzniesol obvinenie za zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa a ďalšie ponechanie žalobcu vo výkone štátnej služby by ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby a priebeh objasňovania jeho konania. Personálnym rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky č. XXX zo dňa 27.10.2023 bolo ukončené poverenie žalobcu vykonávať dočasne neobsadenú riadiacu funkciu vedúceho 1. oddelenia vyšetrovania odboru Bratislava národnej kriminálnej agentúry Prezídia Policajného zboru, ako aj odňatý príplatok za výkon dočasne neobsadenej riadiacej funkcie vo výške 32,00 % podľa a . Obidva personálne rozkazy boli žalobcovi doručené dňa 27.10.2023. Pre rozhodnutie o návrhu žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia súd prvej inštancie predbežne posudzoval, či najmä personálny rozkaz č. XXX o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby žalobcu do právoplatného skončenia trestného stíhania bol vydaný v súlade s príslušnými zákonnými ustanoveniami. Súd prvej inštancie dospel k záveru, personálny rozkaz bol pracovnoprávnym úkonom, na ktorý žalovaný potreboval predchádzajúci súhlas Úradu podľa zákona o ochrane oznamovateľov a pokiaľ žalovaný o tento súhlas Úradu nepožiadal, konal v rozpore so zákonom ( zákona o ochrane oznamovateľov) a odôvodnenie personálneho rozkazu nespĺňa ani základné požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia.

7. Potreba neodkladnej úpravy pomerov bola daná podľa súdu prvej inštancie len vo vzťahu k personálnemu rozkazu ministra vnútra č. XXX, keďže žalobca nemôže vykonávať svoju prácu, v zmysle je mu vyplácaný služobný plat vo výške minimálnej mzdy ustanovenej osobitným predpisom (zvýšený o 10 % priznaného služobného platu na každú vyživovanú osobu), žalobca nemôže výpadok svojich príjmov nahradiť vykonávaním inej práce, keďže v zmysle sa musí zdržiavať v mieste trvalého pobytu alebo v inom mieste v čase zodpovedajúcom dĺžke základného času služby v týždni (t. j. 40 hodín týždenne), dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby má trvať do doby právoplatného skončenia trestného stíhania (v rozpore s ), čo môže trvať aj niekoľko rokov, opravný prostriedok (rozklad) proti tomuto personálnemu rozkazu nemá odkladný účinok a vzniknutá situácia by ho časom mohla donútiť ukončiť výkon štátnej služby (a zamestnať sa inde), čo by však bolo v rozpore s účelom sledovaným zákonom o ochrane oznamovateľov. Žalobcovi teda v dôsledku predmetného personálneho rozkazu ministra vnútra č. XXX zo dňa 27.10.2023 každým dňom vzniká ujma a dochádza k porušovaniu jeho práv a oprávnených záujmov (nemožnosť realizácie v práci, významná strata príjmov), čo podľa názoru súdu prvej inštancie opodstatňuje nariadenie neodkladného opatrenia. Podľa názoru súdu prvej inštancie nariadené neodkladné opatrenie nevytvorilo nenávratný stav a žalovaný môže podať žalobcu vo veci samej. Právne účinky nariadeného neodkladného opatrenia neobmedzia žalovaného neprimeraným spôsobom a nad nevyhnutný rozsah a účel sledovaný nariadeným neodkladným opatrením nebolo možné dosiahnuť zabezpečovacím opatrením a žalobca nemal k dispozícii žiadny iný efektívny prostriedok nápravy. Rozklad proti personálnemu rozkazu totiž nemá odkladné účinky, pričom na rozhodnutie o rozklade má minister lehotu 60 dní, ktorú však nemusí dodržať.

8. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa v spojení s tak, že žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal, keďže mu žiadne trovy v konaní nevznikli.

II. Odvolanie

9. Proti tomuto uzneseniu v rozsahu výrokov I., III. a IV. podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný z odvolacieho dôvodu podľa ust. , teda že neboli splnené procesné podmienky a podľa ust. , napadnuté uznesenie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Má za to, že nebola daná právomoc civilného súdu vec prejednať a rozhodnúť o podanom návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, keďže civilné súdy neprejednávajú a nerozhodujú právne veci vyplývajúce z verejnoprávnych vzťahov s výnimkou prípadov, ak zákon výslovne zveruje takéto právne veci do právomoci civilného súdu. Predmetom sporu je vzťah založený podľa , pričom žalobca svoju argumentáciu v prospech nariadenia neodkladného opatrenia doplnil aplikáciou , čím sa snažil docieliť možnosť aplikácie na daný spor. je verejnoprávnej povahy a je tzv. lex specialis pre vznik, zmenu a skončenie štátnej služby. V ustanoveniach až je upravené konanie vo veci služobného pomeru, na ktorý sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní - Správny poriadok. Služobný pomer príslušníka Policajného zboru nemá znaky súkromno-právneho pomeru, ale má znaky verejno-právneho pomeru vzhľadom na jeho charakter a právnu povahu zvláštnosti štátu ako „zamestnávateľa“ policajta a súčasne nositeľa verejnej moci. Medzi policajtom a Policajným zborom, resp. štátom ide o právny pomer štátno-služobný, ktorý vzniká individuálnym mocenským aktom služobného funkcionára a po celú dobu svojho trvania sa výrazne odlišuje od pracovno-právneho pomeru. V štátno-služobnom pomere účastníci nemajú rovnaké postavenie, čo sa prejavuje v spôsobe vzniku, zmeny a skončenia tohto pomeru, úprave nárokov vyplývajúcich z tohto pomeru a úprave konania pred služobnými orgánmi. Príslušník Policajného zboru sa prostredníctvom svojho „zamestnávateľa“, t.j. štátu, priamo zúčastňuje na výkone verejnej moci a preto má štát výsostné oprávnenie jednostrannými aktmi zakladať, meniť alebo rušiť vzťahy v takomto služobnom pomere. Práva a povinnosti policajta v služobnom pomere sa zakladajú, menia a zanikajú rozhodnutím (rozkazom), ktorý vydáva nadriadený. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, právo členských štátov zásadne rozlišuje medzi štátnymi zamestnancami a súkromnoprávnymi zamestnancami, pričom spory týkajúce sa náboru, výkonu povolania a ukončenia pracovnej činnosti štátnych zamestnancov nespadajú pod ochranu čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru (ide o spory COEUR c. Francúzsko, BENKESSIOUER c. Francúzsko, PELLEGRIN c. Francúzsko). Jasný príklad takých činností predstavujú ozbrojené sily a polícia. Všetky spory medzi štátnou správou a zamestnancami, ktorí vykonávajú zamestnanie implikujúce účasť na výkone verejnej moci, budú vyňaté spod čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru s výnimkou sporov v dôchodkových veciach, pretože akonáhle zamestnanec odíde do dôchodku, pretrhne zvláštne puto, ktoré ho spojovalo so štátnou správou.

10. Dôvodil, že personálny rozkaz - rozhodnutie nadriadeného je individuálnym právnym aktom, u ktorého nemôže všeobecný súd v sporovom konaní vysloviť jeho neplatnosť, ak samotný personálny rozkaz nie je zrušený príslušným orgánom alebo správnym súdom postupom podľa ďalej aj „S.s.p.“). Je neprípustné, aby sa nevyužitie prostriedkov súdnej ochrany v rámci správneho súdnictva nahrádzalo napr. určujúcimi žalobami alebo žalobami na plnenie v štandardnom občiansko-právnom konaní, prípadne nariaďovaním neodkladných opatrení. Takýmto postupom by bola popretá nielen základná filozofia, ale aj účel a zmysel správneho súdnictva, pretože bez ohľadu na to, či a s akým výsledkom prebehlo konanie podľa S.s.p., by mohol dotknutý subjekt kedykoľvek napr. určovacou žalobou, alebo žalobou na plnenie s predbežnou otázkou domáhať sa v konečnom dôsledku preskúmania (určenia neplatnosti, určenia spôsobu skončenia) rozhodnutia orgánu štátnej moci. osobitne upravuje riadny opravný prostriedok voči rozhodnutiu vydanému podľa zákona, a to odvolanie a rozklad a takisto aj mimoriadne opravné prostriedky

- obnovu konania a preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania. Rozklad a preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania sú inštitúty správneho práva, z čoho možno odvodiť, že štátna služba je verejnoprávnym vzťahom, na existenciu, priebeh a skončenie ktorého sa predpisy súkromného práva neuplatňujú. V prípade právoplatného rozhodnutia vydaného podľa dvanástej časti možno následne podať správnu žalobu na správny súd podľa . Do času právoplatnosti rozhodnutia sa však na konanie vzťahuje výlučne dvanásta časť , aplikácia , ako predpisu súkromnoprávnej povahy je vylúčená.

11. Poukázal, že sám súd prvej inštancie vymedzil aplikáciu predpisov správneho práva na vzťah, ochrany ktorého sa žalobca domáha, keď v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že „v prípade

zo zákona neplatného pracovnoprávneho úkonu nemá žalobca iný účinný právny prostriedok ochrany ako nariadenie neodkladného opatrenia podľa , keďže a ani nepoznajú žiaden inštitút porovnateľný s neodkladným opatrením“. Súd prvej inštancie tiež uviedol, že pokiaľ zmienené predpisy správneho práva nevymedzujú okamžitú ochranu žalobcu, je nutné aplikovať ustanovenia , a teda podľa výkladu súdu prvej inštancie možno použiť inštitúty civilného procesného práva aj na verejnoprávne vzťahy, na rozhodovanie v ktorých je príslušný orgán verejnej moci, resp. správny súd a nahradiť tak ich zákonom určenú rozhodovaciu právomoc. Logika a názorový prúd súdu prvej inštancie je v absolútnom rozpore so striktne danou exaktnou úpravou , a , ale najmä s , pretože súd nemôže prekročiť právomoc danú mu zákonom a rozhodovať vo veciach, ktoré do jeho právomoci nepatria.

12. V súvislosti s právomocou civilného súdu žalovaný poukázal aj na judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, R 24/2002 (rozsudok, sp.zn ), ktorý posudzoval vzťah daňovníka a správcu dane, kedy sa daňovník na civilnom súde domáhal vrátenia daňového preplatku titulom bezdôvodného obohatenia a v ktorom najvyšší súd jednoznačne vymedzil, že „ide o vzťah verejnoprávny, pričom osobitný predpis určuje ako sa vysporiadať s daňovým preplatkom, tj. existuje lex specialis upravujúci vzťahy medzi stranami sporu. Vzťah s verejnoprávnym charakterom však podľa dovolacieho súdu nebolo možné podradiť pod a , keďže žiaden zákon výslovne neustanovil, že nárok je príslušný prejednať súd v občianskom súdnom konaní (aktuálne a ). Z vyššie uvedeného vyplýva, že právomoc vo veciach týkajúcich sa služobného pomeru založeného podľa je daná správnemu súdu podľa a nie civilnému súdu, ktorý má právomoc prejednávať súkromnoprávne spory, resp. spory podľa splnomocňovacieho ustanovenia v osobitnom právnom predpise. V uvedenom prípade však právomoc civilného súdu daná nie je“.

13. Žalovaný sa ďalej vyjadril k aplikácii v predmetnej veci a to jednak k právomoci civilného súdu a zároveň k skutočnosti, či možno na žalobcu aplikovať ochranu podľa , teda či zo strany žalovaného došlo k nerovnakému zaobchádzaniu voči žalobcovi z dôvodu podania kvalifikovaného oznámenia podľa o ochrane oznamovateľov. síce v ustanovení predpokladá primárne aplikáciu v sporoch, neustanovuje inak a to odkazom na jednotlivé zákony na úseku verejného práva, tzv. lex specialis uvedené v čl. II. až čl. XXII., ktoré sú zároveň lex specialis vo vzťahu k . Medzi takýmito predpismi je v čl. VIII. aj . Ak vo veci služobného pomeru príslušníka PZ nie je daná právomoc civilného súdu, a to vo vzťahu k žiadnym právam alebo povinnostiam založeným , potom nie je daná ani právomoc civilného súdu v prípade porušenia rovnakého zaobchádzania zo strany žalovaného ako zamestnávateľa. v ust. a nasl. upravuje inštitút žaloby proti inému zásahu orgánu verejnej správy, ktorým možno podľa S.s.p. rozumieť faktický postup vykonaný pri plnení úloh v oblasti verejnej správy, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby dotknuté. navyše predpokladá možnosť priznania odkladného účinku, ktorý má rovnaké právne účinky ako nariadenie neodkladného opatrenia, v takom prípade je, na rozdiel od civilného súdu, správny súd povinný rozhodnúť do 6 mesiacov od priznania odkladného účinku. Z dôvodu existencie rovnako účinného prostriedku nápravy, teda žaloby proti inému zásahu orgánu verejnej správy nebol daný dôvod a zákonný predpoklad na to, aby žalobca podal návrh na nariadenie neodkladného opatrenia na civilnom súde a domáhal sa ochrany pred nerovnakým zaobchádzaním podľa na civilnom súde. Ustanovenie je vo vzťahu k výrokovej časti vydaného rozhodnutia totožné s ustanovením S.s.p., teda oboma inštitútmi sa docieli rovnaká ochrana, teda povinnosť žalovaného zdržať sa / upustiť od protiprávneho zásahu a obnoviť stav pred protiprávnym zásahom. Žalovaný je toho názoru, že žalobca bol povinný podať na súd žalobu proti inému zásahu orgánu verejnej správy a podať prípadný návrh na priznanie odkladného účinku, čím by ostala zachovaná právomoc správneho súdu na preskúmanie postupu a rozhodnutí žalovaného ako orgánu verejnej správy. Ako už bolo uvedené, samotný neurčuje, že je jediným procesným predpisom, na podklade ktorého sa možno domáhať ochrany podľa . Ak sám predpokladá aplikáciu iného procesného predpisu, napr. a navyše, pod pojmom súd nemožno bezpodmienečne rozumieť výlučne civilný súd, nie je ex lege vylúčené, aby žalobca podal žalobu na správny súd, ktorý je navyše ako

jediný zo sústavy súdov oprávnený preskúmavať postup a rozhodnutie žalovaného voči žalobcovi. Administratívne konanie sa v súčasnosti nachádza v štádiu konania o rozklade, o ktorom rozhodne minister vnútra. Predmetné správne rozhodnutie nie je teda právoplatné (keďže bol voči nemu podaný rozklad, podľa ), ale je vykonateľné (keďže je zo zákona vylúčený odkladný účinok, ustanovenie ). Možno preto uviesť, že žalobca v podstate napadá správne rozhodnutie, ktoré je však v súčasnosti v štádiu konania o rozklade. V danej veci prvostupňový správny orgán nerozhodol (samostatným rozhodnutím) o vylúčení odkladného účinku odvolania, keďže tento nastáva priamo zo zákona. Úkon, ktorým sa žalobca domáha revízie odkladného účinku rozkladu, je potrebné považovať za súčasť jeho rozkladu, o ktorom je v súčasnosti povinný rozhodnúť v správnom konaní minister. Iná by bola situácia, ak by vo veci bolo vydané samostatné rozhodnutie o priznaní odkladného účinku rozkladu (v prípade, ak by tento nebol vylúčený zo zákona). V takomto prípade by takýto procesný úkon bolo potrebné považovať za rozklad proti rozhodnutiu o vylúčení odkladného účinku rozkladu. Súd prvej inštancie mal preto konanie zastaviť a vec postúpiť žalovanému.

14. Žalobca v podanom rozklade uplatňuje totožnú skutkovú a právnu argumentáciu, keďže sa neuspokojil s tým, že správne rozhodnutie bolo vydané bez predchádzajúceho súhlasu Úradu na ochranu oznamovateľov a je podľa jeho presvedčenia neplatné. Za takejto procesnej situácie preto o totožnom procesnom nároku konal jednak súd prvej inštancie (v civilnom sporovom konaní) ale aj minister (v správnom konaní). Tým, že žalobca podal vo veci rozklad priznáva, že vo veci je oprávnený konať minister v rámci správneho konania (čo vylučuje pôsobnosť civilných súdov). Žalovaný zdôraznil, že neodkladným opatrením nemožno zasahovať do výkonu právomocí inému orgánu verejnej moci (m.m. ).

15. Podľa žalovaného žalobca neosvedčil ani potrebu bezodkladnej úpravy pomerov. Neodkladné opatrenie je prostriedkom procesnej ochrany, ktoré by sa malo použiť až vtedy, keď neexistujú iné zákonné možnosti ako dočasne upraviť pomery strán sporu. Žalovaný odmieta akékoľvek tvrdenie o diskriminácii žalobcu z dôvodu podania kvalifikovaného oznámenia dňa 02.10.2023. Dôvodom pre dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby bolo a je výlučne právoplatné obvinenie žalobcu pre skutok zneužívania právomoci verejného činiteľa, ktorý má priamy súvis s jeho pracovnou činnosťou. Žalobca je nateraz právoplatne obvinený. Rozhodnutie o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby u žalobcu je podľa názoru žalovaného plne v súlade so , pričom minister vnútra, ktorý je nadriadeným všetkým policajtom s generálnou personálnou pôsobnosťou nemal inú zákonnú možnosť, pretože inak by postupoval v rozpore s ustanovením . V prijatí týchto personálnych opatrení, ktoré podliehajú samostatnému súdnemu prieskumu za dodržania podmienok stanovených v S.s.p., mu ako nadriadenému nezakazoval ani zákon o ochrane oznamovateľov a na ich prijatie nepotreboval predchádzajúci súhlas úradu tak, ako to vyplýva aj z ustanovení zákona o ochrane oznamovateľov. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že ak sú splnené podmienky podľa ust. musí voči policajtovi v zmysle tohto ustanovenia žalovaný bez ďalšieho konať. Vydanie personálneho rozkazu má základ práve v obligatórnej povinnosti žalovaného postupovať v zmysle zák. o štátnej službe príslušníkov PZ a aj z toho dôvodu je vylúčený akýkoľvek súvis s kvalifikovaným oznámením podaným zo strany žalobcu. Postup podľa voči žalobcovi ako policajtovi nemá žiadnu príčinnú súvislosť s jeho oznámením uskutočneným podľa zákona o ochrane oznamovateľov. Jediným podkladom pre vydanie personálneho rozkazu je existencia vykonateľného uznesenia o vznesení obvinenia v súlade s a . V prípade sporu, že podmienka podľa nie je naplnená z dôvodu, že neexistuje dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu kvôli skutočnosti, že trestné stíhanie je nedôvodné, a preto nemalo prísť k dočasnému pozbaveniu výkonu štátnej služby policajtov, žalovaný má za to, že o tom, či je v prípravnom konaní konkrétne obvinenie dôvodné, alebo nedôvodné rozhoduje s konečnou platnosťou prokurátor ako pán prípravného konania a nie súd, ktorý rozhodoval o prepustení z väzby na slobodu. V tomto smere žalovaný poukázal na nález Ústavného súdu SR z 21.06.2023. Pokiaľ ku dňu vydania personálneho rozkazu bolo riadne naďalej vedené trestné stíhanie žalobcu, potom nie je možné argumentovať tým, že súd rozhodujúci o ich väzbe skonštatoval nedôvodnosť trestného stíhania, nakoľko o tejto otázke aj v zmysle citovaného nálezu ústavného súdu v prípravnom konaní rozhoduje s konečnou platnosťou vždy a výhradne prokurátor. Prokurátor sa v rámci uznesenia G. L. XXX/XX/XXXX-XX zaoberal aj rozhodnutím väzobného súdu a existenciu dôvodného podozrenia aj po rozhodnutí väzobného súdu potvrdil. Žalovaný bol preto v

čase vydania personálneho rozkazu jednoznačne viazaný tým, že orgány činné v trestnom konaní a prokurátor konštatovali dôvodnosť obvinenia (v opačnom prípade by muselo byť trestné konanie z ich strany zastavené). Z uvedených skutočností podľa názoru žalovaného jednoznačne vyplýva, že predchádzajúci súhlas na prijatie tohto dočasného personálneho opatrenia vydaného v súlade so nebol potrebný a nevyžaduje sa.

16. Žalovaný ďalej voči napadnutému uzneseniu namietal, že civilnému súdu neprislúcha preskúmávať predmetný personálny rozkaz, jeho zákonnosť, prípadne postup žalovaného pri jeho vydávaní, pričom sám civilný súd v bode 24. napadnutého uznesenia vyjadruje názor, že personálny rozkaz nespĺňa náležitosti vyplývajúce zo . Preskúmať zákonnosť predmetného personálneho rozkazu prislúcha len v medziach a rozsahu správneho súdnictva postupom podľa S.s.p. Žalovaný namietal tiež tvrdenie súdu prvej inštancie (bod 26. uznesenia), že „predmetné personálne opatrenie dočasnej povahy bolo prijaté len voči žalobcovi, pričom v PZ musí byť omnoho viacej policajtov, ktorí sú obvinení a títo neboli dočasne pozbavení výkonu štátnej služby“. Podľa žalovaného uvedené tvrdenie súdu je v rozpore so skutočným stavom. Prijatie personálneho opatrenia dočasnej povahy bolo zrealizované nielen voči žalobcovi, ale aj voči ďalším policajtom, ktorí sú resp. boli právoplatne obvinení zo spáchania trestných činov a trestné konanie do súčasnej doby nebolo ukončené. Od roku 2013, kedy žalovaný vedie štatistické údaje vzťahujúce sa práve k tomuto personálnemu opatreniu dočasnej povahy, bolo dočasne pozbavených celkovo 79 policajtov, ktorým bolo vznesené obvinenie za dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu. Nie je možné preto súhlasiť s názorom súdu, že žalobca je diskriminovaný vo vzťahu k ostatným policajtom, a že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Žalovaný tiež nesúhlasil s tvrdením súdu prvej inštancie (bod 27 odôvodnenia uznesenia), že žalobcovi vzniká každým dňom ujma, a že dochádza k porušovaniu jeho práv a oprávnených záujmov. V tejto súvislosti poukázal na ust. , z ktorého vyplýva, že v prípade právoplatného skončenia trestného stíhania v prospech žalobcu, doplatí sa mu rozdiel medzi mesačným služobným platom, ktorý mu bol priznaný počas dočasného pozbavenia a mesačným služobným platom, ktorý mal priznaný. Taktiež v ust. sú taxatívne vymenované činnosti, ktoré môže policajt vykonávať popri výkone funkcie policajta.

17. Vzhľadom na absenciu právomoci civilného súdu má žalovaný za to, že je naplnený odvolací dôvod podľa Pokiaľ by odvolací súd vzhliadol príslušnosť na konanie, žalovaný má za to, že je tu odvolací dôvod podľa Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutím zmenil napadnuté uznesenie tak, že návrh žalobcu na nariadenie neodkladného účinku zamietne, alternatívne, aby postupom podľa zrušil napadnuté uznesenie a konanie podľa zastavil a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

18. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že uznesenie súdu prvej inštancie považuje za vecne správne a odvolanie žalovaného za nedôvodné. Má za to, že právomoc súdu prvej inštancie rozhodnúť o neodkladnom opatrení v predmetnej veci bola jednoznačne daná s poukazom na ust. a v spojení s a a tiež zákona o ochrane oznamovateľov. Poukázal na ust. , podľa ktorého na konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa vzťahuje [od 1.7.2016 , pozn.], ak tento zákon neustanovuje inak. Pre tunajší prípad (ochrana chráneného oznamovateľa závažnej protispoločenskej činnosti podľa zákona o ochrane oznamovateľov pred rozdielnym zaobchádzaním z dôvodu oznámenia protispoločenskej činnosti) neustanovuje inak, a preto sa na toto konanie iniciované pre porušenie zásady rovnakého zaobchádzania aplikuje , vrátane inštitútu neodkladného opatrenia. V tejto súvislosti uviedol, že na účely a , podľa ktorých súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány a „iné spory a veci prejednávajú a rozhodujú súdy, len ak to ustanovuje zákon. Toto konanie je teda sporom (vecou) spadajúcou pod na základe .

19. Žalovaný proti tomu argumentuje, že odkaz na v neznamená odkaz iba na ale aj na S.s.p., pretože v čase účinnosti sa aj správne súdnictvo vykonávalo podľa , a preto nie je vylúčené, aby tento odkaz zahŕňal aj ak ide o veci patriace do právomoci správnych súdov. Poskytovanie súdnej ochrany pred diskrimináciou patrí do

výlučnej právomoci civilných súdov podľa , a tento záver nevyplýva len z odkazu na „“ v , ale predovšetkým z rozsahu právnej ochrany podľa a v spojení s a . Z vyššie citovaných ustanovení je zrejmé, že aj príslušníci Policajného zboru majú zákonom garantovaný nárok na súdnu ochranu pred porušovaním zásady rovnakého zaobchádzania v služobnom pomere, pričom kompetentným orgánom na poskytnutie tejto súdnej ochrany je výlučne civilný súd v rámci civilného sporového konania. Žiadny iný súd (a osobitne správny súd) totiž nemá právomoc poskytnúť žalobcovi právnu ochranu vyplývajúcu z v spojení s a a a zákona o ochrane oznamovateľov.

20. Súdnu ochranu v rozsahu vymedzenom v a v spojení s a totiž môže žalobcovi poskytnúť výlučne civilný súd v konaní podľa Správny súd nemôže tento rozsah právnej ochrany poskytnúť žalobcovi v žiadnom konaní podľa S.s.p. Správny súd nemôže o správnej žalobe rozhodnúť výrokom podľa alebo 3 , ale iba výrokom, ktorý pripúšťa S.s.p. (zrušenie napadnutého rozhodnutia, prípadne vrátenie veci správnemu orgánu na ďalšie konanie). Jedine v konaní o správnej žalobe proti inému zásahu orgánu verejnej správy by mohol správny súd rozhodnúť tak, že zakáže žalovanému pokračovať v napadnutom inom zásahu a ak je to možné, prikáže mu obnoviť stav pred zásahom ( S.s.p.), avšak tá v tomto prípade jednoznačne prípustná nie je, nakoľko ide o rozhodnutie správneho orgánu a nie iný zásah správneho orgánu a okrem toho, ani pri tomto druhu správnej žaloby nemá správny súd právomoc poskytnúť právnu ochranu v celom rozsahu a (napríklad nemôže priznať primerané zadosťučinenie).

21. Žalobca sa návrhom nedomáha preskúmania zákonnosti a zrušenia personálneho rozkazu (čo patrí do právomoci správnych súdov), ale domáha sa výlučne toho, „aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania“ a „ak je to možné, napravil protiprávny stav“ teda právnej ochrany, ktorej sa žalobca môže domáhať jedine podľa v spojení s a , a ktorej poskytnutie patrí podľa do výlučnej právomoci civilných súdov podľa Je vecou dispozičného oprávnenia žalobcu, či sa súdnej ochrany podľa a a v spojení s a a rozhodne domáhať žalobou vo veci samej alebo návrhom na vydanie neodkladného opatrenia, pričom žalobca poukázal na výslovnú prípustnosť neodkladných opatrení v antidiskriminačných sporoch podľa a v individuálnych pracovnoprávnych sporoch podľa

22. Povinná dostupnosť neodkladného opatrenia v takomto prípade vyplýva priamo zo Smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1937 zo 23. októbra 2019 o ochrane osôb, ktoré nahlasujú porušenia práva Únie (Ú. v. EÚ L 305, 26.11. 2019) v znení nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2020/1503 zo 7. októbra 2020 (Ú. v. EÚ L 347, 20. 10. 2022) (ďalej len „Smernica“), ktorá bola v celom rozsahu implementovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky predovšetkým zákonom na ochranu oznamovateľov v spojení s . Podľa článku 21 ods. 6 Smernice (ktorý už je jej normatívnym a záväzným textom), chránení oznamovatelia protispoločenskej činnosti vrátane štátnych zamestnancov v služobnom pomere „musia mať podľa potreby prístup k nápravným opatreniam proti odvetným opatreniam vrátane predbežného opatrenia až do ukončenia súdneho konania, a to v súlade s vnútroštátnym právom“. Medzi takéto „nápravné opatrenia“ alebo „predbežné opatrenia“ ustanovené v právnom poriadku Slovenskej republiky možno zahrnúť predchádzajúci súhlas Úradu s pracovnoprávnym úkonom podľa zákona o ochrane oznamovateľov, pozastavenie účinnosti pracovnoprávneho úkonu Úradom podľa zákona o ochrane oznamovateľov, ako aj neodkladné opatrenie podľa a nasl. v spojení s a a a a . Smernica bola do právneho poriadku Slovenskej republiky implementovaná úplne. Jej požiadavky na dostupnosť neodkladnej predbežnej ochrany pre chráneného oznamovateľa protispoločenskej činnosti uvedené v bode 96 preambuly a v článku 21 ods. 6 sú v právnom poriadku Slovenskej republiky premietnuté v a zákona o ochrane oznamovateľov, v a v spojení s a a a v a nasl. Ak by ohľadom miery implementácie týchto požiadaviek Smernice do vnútroštátneho právneho poriadku nastal spor, potom podľa

a podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (napr. Colson a Kamann, C-14/83, Pfeiffer, C-397/01 a Adeneler C-212/04) je povinnosťou súdov vykladať vnútroštátne právo v súlade so Smernicou.

23. Právomoc civilného súdu na nariadenie navrhovaného neodkladného opatrenia vyplýva aj z § 12 ods. 6 zákona o ochrane oznamovateľov. Predchádzajúce pozastavenie účinnosti pracovnoprávneho úkonu Úradom podľa § 12 ods. 2 zákona o ochrane oznamovateľov nie je podmienkou, ktorá nevyhnutne musí byť splnená na nariadenie takéhoto neodkladného opatrenia; ide iba o dodatočnú možnosť právnej ochrany oznamovateľa. Ide v tomto prípade o lex specialis aj vo vzťahu k , pretože potreba bezodkladnej úpravy pomerov je daná už tým, že ide o odvetné opatrenie, resp. o pracovnoprávny úkon, ktorý podliehal predchádzajúcemu súhlasu Úradu, ktorý nebol udelený a s okamžitou účinnosťou nepriaznivo postihuje oznamovateľa za oznámenie protispoločenskej činnosti v jeho pracovnom alebo služobnom pomere.

24. Pokiaľ by policajt v konaní pred správnym súdom odôvodňoval nezákonnosť rozhodnutia jeho nadriadeného výlučne porušením zásady rovnakého zaobchádzania, správny súd by takúto žalobu postúpil civilnému súdu, keďže správne súdy nepreskúmavajú spory a iné súkromnoprávne veci, v ktorých je daná právomoc súdu v civilnom procese. Potvrdzuje to aj uznesenie kompetenčného senátu Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 25. novembra 2020. Nejde tu o konkurenciu právnych prostriedkov nápravy, ale o ich súbeh, ktorý je predpokladaný v zmysle ust. a , ktorý priamo odkazuje na a a . Aj ust. zákona o ochrane oznamovateľov predpokladá ingerenciu civilného súdu do sporu medzi oznamovateľom a jeho zamestnávateľom nariadením neodkladného opatrenia. Civilný súd môže posúdiť otázku zákonnosti rozhodnutia žalovaného (orgánu verejnej moci) ako otázku predbežnú, pokiaľ je to pre jeho rozhodnutie potrebné. Zastáva názor, že civilný súd v konaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia v súlade s ust. a sa mohol zaoberať zákonnosťou personálneho rozkazu a organizačného opatrenia, najmä z hľadiska posúdenia súladu s ust. zákona o ochrane oznamovateľov, pričom tento záver bol kľúčový pre záver o (ne)dodržaní zákazu diskriminácie z dôvodu oznámenia závažnej protispoločenskej činnosti žalobcom. V tejto súvislosti poukázal na bod 10 a 12 uznesenia Najvyššieho správneho súdu sp. zn. z 8. decembra 2021, sp. zn. , , alebo a uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. , a teda právomoc súdu konať o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia vydať uznesenie je jednoznačne daná na základe ust. a , v spojení s a

25. Mal za to, že argumenty žalovaného o nedostatku právomoci súdu sú nesprávne a neopodstatnené, nakoľko žalovaný vychádza z nesprávneho posúdenia predmetu sporu, nezohľadnil ustanovenia zakladajúce právomoc civilných súdov a neprihliada na zákon o ochrane oznamovateľov. Predmetom sporu v predmetnej veci je nárok na súdnu ochranu pred porušením zásady rovnakého zaobchádzania, konkrétne uloženie povinnosti zdržať sa porušovania zásady rovnakého zaobchádzania, t. j. diskriminačného konania žalovaného voči žalobcovi, t.j. tzv. „zdržovacia žaloba“, ktorú má žalobca k dispozícii podľa a v spojení s a a , ktorá môže podľa a mať aj podobu návrhu na vydanie neodkladného opatrenia a súd môže o nej touto procesnou formou rozhodnúť, ak sú na to splnené zákonné podmienky podľa Do kompetencie žalovaného dočasne pozbaviť žalobcu výkonu štátnej služby sa neodkladným opatrením nezasiahne a ani sa mu nezabráni v jej výkone preto, lebo nariadenie navrhovaného neodkladného opatrenia nijako nebráni žalovanému, aby voči žalobcovi vydal nový personálny rozkaz s rovnakým výrokom po tom, ako k tomu získa predchádzajúci súhlas Úradu podľa zákona o ochrane oznamovateľov. Rovnako sa nezasiahne ani do kompetencie správneho súdu preskúmať zákonnosť personálneho rozkazu, lebo neodkladné opatrenie takémuto prieskumu nijakým spôsobom nebráni a správny súd nie je v takomto konaní viazaný predchádzajúcim právnym posúdením otázky zákonnosti personálneho rozkazu civilným súdom ako predbežnej otázky na účely rozhodnutia o neodkladnom opatrení. Zásah do kompetencií iných štátnych orgánov nariadením navrhovaného neodkladného opatrenia tiež neprichádza do úvahy. Taktiež žalovaným spomínaná žaloba proti inému zásahu orgánu verejnej správy je v tomto prípade neprípustná. O iný zásah orgánu verejnej správy môže ísť iba v prípade, ak ide o faktický postup vykonaný pri plnení úloh v oblasti verejnej správy, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby dotknuté, nejde o situáciu, ktorá by bola dokumentovaná vydaním

rozhodnutia. Preto je vylúčené, aby mohol byť personálny rozkaz napadnutý správnou žalobou proti inému zásahu orgánu verejnej správy. Personálny rozkaz môže byť napadnutý iba všeobecnou správnou žalobou.

26. Žalobca ďalej vo vyjadrení uviedol, že možnosť dosiahnutia trvalej úpravy pomerov nie je podmienkou nariadenia neodkladného opatrenia a súbeh dvoch systémov súdnej ochrany je zákonom predpokladaný. Nariadenie neodkladného opatrenia aj keby trvalo upravovalo pomery medzi stranami, nemôže založiť prekážku res iudicata, pretože každé neodkladné opatrenie je po splnení zákonných podmienok zrušiteľné, buď na základe návrhu na zrušenie neodkladného opatrenia ( ), alebo na základe žaloby o navrátenie do pôvodného stavu ( ).

27. Podaním rozkladu žalobca iba uplatnil svoje procesné právo v súlade s poučením a v žiadnom prípade ním nepriznal, že by bola vylúčená právomoc civilných súdov vydať nariadené neodkladné opatrenie. Ani povolenie odkladného účinku správnej žaloby nie je ekvivalentom neodkladného opatrenia na ochranu pred diskrimináciou. V konaní o rozklade neexistuje žiadna možnosť pozastavenia účinkov rozhodnutia, pričom lehota na rozhodnutie o ňom je minimálne 60 dní a počas tejto lehoty sa personálny rozkaz bude voči žalobcovi uplatňovať. Až po tejto dobe bude možné podať správnu žalobu s návrhom na priznanie jej odkladného účinku. K priznaniu odkladného účinku správnej žaloby sa tak žalobca nemá šancu dostať skôr než 4 mesiace od vydania personálneho rozkazu, čo je pre žalobcu likvidačné a nezlučiteľné s bodom 96 preambuly Smernice. Poukázal tiež, že ani čl. 21 ods. 5 Smernice nijako neobmedzuje právomoc civilného súdu na nariadenie neodkladného opatrenia. Personálny rozkaz v tomto prípade nie je vyňatý z pôsobnosti § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov a na jeho vydanie sa bezpochyby vyžadoval predchádzajúci súhlas Úradu. Vydanie personálneho rozkazu je dôsledkom právnej skutočnosti, ktorá nepochybne závisela od posúdenia žalovaného, či by ponechaním žalobcu v štátnej službe bol ohrozený dôležitý záujem štátnej služby alebo priebeh objasňovania jeho konania.

28. K žalovaným vytýkanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci žalobca uviedol, že potreba bezodkladnej úpravy pomerov bola dostatočne osvedčená. Tým, že žalovaný opomenul požiadať Úrad o súhlas s pracovnoprávnym úkonom, zaobchádzal so žalobcom menej priaznivo, ako by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii. Žalobca dostatočne osvedčil existenciu subjektívneho nároku (vyplývajúceho zo zákazu diskriminácie), ktorému sa má poskytnúť ochrana nariadením neodkladného opatrenia ako jedného z predpokladov nariadenia neodkladného opatrenia.

29. Žalovaný v odvolacej replike zo dňa 30. januára 2024 v reakcii na vyjadrenie žalobcu zotrval na svojej odvolacej argumentácii spočívajúcej v absencii právomoci civilného súdu rozhodovať o podanom návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia vzhľadom na skutočnosť, že predmetom podaného návrhu žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia je poskytnutie ochrany voči postupu správneho orgánu, ktorý bezprostredne predchádzal vydaniu individuálneho správneho aktu v správnom konaní. Uviedol, že ust. výslovne neurčuje právomoc civilného súdu tak, ako to mylne prezentuje žalobca, ust. odkazuje na ust. a a pod pojmom súd, ako sa uvádza v , nemožno rozumieť výlučne civilný súd. Žalobca nekonkretizuje, na podklade akých konkrétnych skutočností má za to, že pod pojmom súd v predmetnom ustanovení sa rozumie civilný, a nie aj/alebo správny súd. Právna úprava v tomto smere nie je exaktná a nevyplýva z nej výlučná právomoc civilného súdu podľa Ničím nepodložená domnienka žalobcu o právomoci civilného súdu je nesprávna a nevyplýva z ustanovení . V jednoduchosti povedané, právomoc civilného súdu nie je podľa názoru žalovaného automaticky daná, o to viac, pokiaľ zákonodarca v ustanovení určil aplikáciu ,,pokiaľ tento zákon neustanovuje inak“. Sám zákonodarca v určil, že spory, ktoré vznikli z dôvodu porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, sa automaticky neprejednávajú podľa , avšak aj podľa iných procesných predpisov. Aj samotný v ustanovení prezumuje aplikáciu iného procesného predpisu, nielen aplikáciu v konaniach podľa zákona o rovnakom zaobchádzaní. Argumentáciu žalovaného podporuje aj názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. : „... spory týkajúce sa diskriminácie môžu rozhodovať aj správne súdy, pokiaľ diskriminácia nastala v dôsledku rozhodnutia orgánu verejnej správy, iného zásahu orgánu verejnej správy, nečinnosti orgánu verejnej správy a pod.“ Zotrval na názore, že žalobca bol povinný prioritne napadnúť údajne nezákonný postup predchádzajúci vydaniu individuálneho správneho aktu riadnym opravným prostriedkom, t.j. podať rozklad smerujúci

voči napadnutému rozhodnutiu žalovaného vydaného v správnom konaní. Žalobca totiž napáda vadu vydaného správneho rozhodnutia, že správne rozhodnutie je nezákonné z dôvodu nesplnenia podmienky podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov. Takýto vytýkaný nedostatok je oprávnený a zároveň povinný posúdiť nadradený správny orgán rozhodujúci o riadnom opravnom prostriedku, pričom ak by nadradený správny orgán posúdil dôvodnosť rozkladovej argumentácie žalobcu a konštatoval by nezákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia - personálneho rozkazu, došlo by k odstráneniu namietanej vady. V tejto súvislosti žalovaný poukázal rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , podľa ktorého: ,,Postup správneho orgánu predchádzajúci vydaniu rozhodnutia je následne súdom preskúmavaný v konaní o žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy. V prípade, ak by súd preskúmaval zákonnosť, resp. prípustnosť vedenia správneho konania, dopustil by sa predčasného konania, ktoré by zasahovalo do právomoci verejnej správy. Takýmto konaním by došlo k prelínaniu súdnej moci s mocou výkonnou.“ Rozhodnutím civilného súdu o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia bolo zasiahnuté do kompetencie iného orgánu verejnej moci. Vecou samou je totiž preskúmanie zákonnosti personálneho rozkazu ako rozhodnutia orgánu verejnej správy (ministra) a príslušnou hmotnoprávnou úpravou je , čo potvrdil aj sám žalobca v bode 17. svojho vyjadrenia, že napáda nie iný zásah orgánu verejnej správy, ktorého výsledkom nie je vydanie rozhodnutia, ale rozhodnutie správneho orgánu.

30. K žalobcom uvádzanému bodu 96. preambuly Smernice 2019/1937, žalovaný uviedol, že smernica určuje členským štátom povinnosť prijať také právne normy do vnútroštátneho poriadku, ktoré umožnia strane sporu využiť prostriedky predbežnej (dočasnej) ochrany do právoplatného skončenia konania pred súdom alebo iným orgánom. Je však na úvahe členského štátu, aké konkrétne prostriedky predbežnej ochrany zvolí. Takýmto prostriedkom je v zmysle nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. zo dňa 07.02.2018 priznanie odkladného účinku správnej žalobe, ktorá je ekvivalentom neodkladného opatrenia. Navyše pojem predbežné opatrenie tak, ako ho používa smernica nemožno bezvýhradne stotožňovať s pojmom predbežné opatrenie v zmysle . Slovenský právny poriadok aktuálne inštitút predbežného opatrenia nepozná, neodkladné opatrenie sa svojou povahou líši od predbežného opatrenia tým, že, ako sám žalobca uvádza, umožňuje trvalo upraviť pomery bez uloženia povinnosti súdom podať v konkrétnej lehote žalobu vo veci samej. Predbežné opatrenie podľa bolo spojené s povinnosťou žalobcu podať v prípade vyhovenia návrhu v konkrétnej lehote žalobu vo veci samej. Predbežným opatrením teda nebolo možné natrvalo upraviť pomery ako sa sám žalobca domáhal návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia. Inštitút predbežného opatrenia podľa a neodkladného opatrenia podľa preto nemožno stotožňovať. Ani smernica v čl. 21 ods. 5 neurčuje primárnu a výlučnú právomoc civilného súdu preskúmať zákonnosť odvetného opatrenia zamestnávateľa, avšak vo všeobecnej rovine uvádza pojem ,,konanie pred súdom“, čo nevylučuje právomoc správneho súdu na konanie vo veci žalobcu na základe podania správnej žaloby, ale ani právomoc správneho orgánu podľa na preskúmanie zákonnosti postupu zamestnávateľa a vysporiadanie sa s prezentovaným nerovnakým zaobchádzaním voči nahlasujúcemu zamestnancovi. Čo sa týka prostriedkov predbežnej ochrany, smernica určuje povinnosť členského štátu zaviesť nápravné opatrenia, okrem iného predbežné opatrenie, ktoré však po obsahovej stránke predstavuje aj inštitút priznania odkladného účinku správnej žaloby.

31. Žalovaný ďalej poukázal na nález Ústavného súdu SR, sp. zn. , v zmysle ktorého zákonná úprava služobného pomeru príslušníkov ozbrojených zborov poskytuje príslušníkom v služobnom pomere nižšiu mieru ochrany, než je tomu u zamestnancov v pracovnom pomere.

32. Vo vzťahu k argumentácii žalobcu o možnosti súbehu rozhodnutia vydaného civilným súdom o nariadení neodkladného opatrenia a rozhodnutia vydaného správnym súdom o zákonnosti napadnutého správneho rozhodnutia žalovaný uviedol, že ide o absurdnú situáciu, ktorej sa je potrebné vyhnúť, pretože popri sebe by mohli stáť dve rozhodnutia dvoch odlišných súdnych autorít, ktoré by mohli byť vo vzájomnom rozpore, čo je absolútne neželateľný stav v právnom štáte. Správny súd by konštatoval zákonnosť rozhodnutia, na druhej strane civilný súd by konštatoval nezákonnosť rozhodnutia. S poukazom na nález Ústavného súdu SR sp.zn. dodal, že aktuálne sa prezumuje správnosť a zákonnosť personálnych rozkazov ako individuálnych správnych aktov vydaných podľa , keďže zákonnosť personálneho rozkazu môže posudzovať výlučne nadradený správny orgán a následne správny súd v konaní o správnej žalobe. V čase rozhodovania súdu prvej inštancie boli personálne rozkazy platné, účinné, vykonateľné a prezumuje

sa ich zákonnosť až do času, pokým nadradený správny orgán alebo správny súd nekonštatuje opak. Konštatovanie zákonnosti personálnych rozkazov v rámci konania o rozklade pred nadradeným správnym orgánom, resp. v konaní o správnej žalobe nie je stricto sensu dôvodom, aby došlo k zrušeniu nariadeného neodkladného opatrenia, keďže aj v čase rozhodovania súdu prvej inštancie boli tieto personálne rozkazy platné, vykonateľné a po formálnej stránke sa prezumovala ich zákonnosť. Vo vzťahu k žalobcom uvádzanej záväznosti poznámok pod čiarou v zákone, žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. .

33. Žalobca v odvolacej duplike zo dňa 04. marca 2024 zotrval na dôvodoch uvedených vo vyjadrení k odvolaniu a dodal, že judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , na ktorý žalovaný poukazuje v odvolacej replike, nevylúčil právomoc civilných súdov vo veciach ochrany pred diskrimináciou (bod 23 judikátu s dôrazom na spojku „aj“) a zároveň konštatoval, že ak ide o poskytnutie súdnej ochrany formou neodkladného opatrenia, takúto formu právnej ochrany správny súd nemá a z tohto dôvodu potvrdil v danej veci právomoc civilného súdu (body 21 až 25 judikátu). Nijako z neho nevyplýva, že by správny súd mohol v konaní podľa poskytovať právnu ochranu garantovanú a , či už v jej meritórnej alebo predbežnej/neodkladnej forme. Ani judikát Najvyššieho súdu SR uvádzaný žalovaným odvolacej replike sp. zn. nie je na tento prípad relevantný, pretože nehovorí nič o (ne)možnosti poskytnutia neodkladnej súdnej ochrany pred diskrimináciou, ktorá vyústila, resp. bola formalizovaná rozhodnutím orgánu verejnej správy. Žalobca poukázal, že podstatný argument žalovaného spočíva v odvolávaní sa na legislatívnu poznámku pod čiarou v zákona o ochrane oznamovateľov, ktorá demonštratívne uvádza niektoré ustanovenia tam uvedených zákonov ako príklady rozhodnutí, ktoré nezávisia od posúdenia zamestnávateľa. Žalobca netvrdí, že poznámka pod čiarou je taxatívna. Personálny rozkaz o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby podľa nie je rozhodnutím, na ktoré sa vzťahuje výnimka z zákona o ochrane oznamovateľov, pretože (i) nejde o pracovnoprávny úkon súvisiaci so skončením pracovného (služobného) pomeru a (ii) je dôsledkom skutočnosti, ktorá závisí od posúdenia žalovaného. Text ust. zákona o ochrane oznamovateľov nemôže byť modifikovaný obsahom legislatívnej poznámky pod čiarou. Ak žalobca tvrdí, že legislatívna poznámka pod čiarou nie je normatívnou súčasťou právneho predpisu a nemá právne záväzný charakter, tak tým žalobca myslí to, že ak je text zákona o ochrane oznamovateľov významovo úplne jednoznačný, vrátane definovania výnimky, na ktorú sa povinnosť uvedená v tomto ustanovení nevzťahuje (čo je), potom jeho význam nie je možné rozširovať a ani zužovať poukazovaním na legislatívnu poznámku pod čiarou. To potvrdzuje aj judikát Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. citovaný žalovaným: „pokiaľ sú splnené podmienky definované v príslušnom zákonnom ustanovení“, nič nebráni aplikovať právny predpis neuvedený v legislatívnej poznámke pod čiarou. Žalobca ďalej uviedol, že žalovaný poukazom na uznesenie odvolacieho súdu, sp. zn. , poprel právo žalobcu domáhať sa neodkladnej úpravy pomerov v antidiskriminačnom spore a argumentáciu žalovaného považuje v rozpore so zákonom. Antidiskriminačné spory nepochybne patria do právomoci civilných súdov, a to aj v prípade policajtov vzhľadom na a v spojení s a a a a s poukazom na a nasl. Zastáva názor, že prvostupňový súd postupoval správne, keď neuložil žalobcovi povinnosť podať žalobu vo veci samej a poučil žalovaného o možnosti podať antidiskriminačnú žalobu, nakoľko žalobca v súlade s osvedčil, že žalovaný porušil zásadu rovnakého zaobchádzania, pričom je teraz na žalovanom, či v súlade s týmto ustanovením unesenie (obrátené) dôkazné bremeno a bude iniciovať konanie vo veci samej. Záverom žalobca navrhol, aby odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správne a zaviazal žalovaného k plnej náhrade trov odvolacieho konania.

III. Právne posúdenie

34. Odvolací súd preskúmal uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu a v medziach uplatnených dôvodov podaného odvolania, ktorými je viazaný (, 380 ), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa a contrario a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné.

35. Podľa pred začatím konania, počas konania a po jeho skončení súd môže na návrh nariadiť neodkladné opatrenie.

36. Podľa , , neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená. Neodkladným opatrením možno strane uložiť najmä, aby niečo vykonala, niečoho sa zdržala alebo niečo znášala.

37. Podľa , ak súd nepostupoval podľa , nariadi neodkladné opatrenie, ak sú splnené podmienky podľa , inak návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietne.

38. Podľa veta prvá , súd môže rozhodnúť o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia aj bez výsluchu a vyjadrenia strán a bez nariadenia pojednávania.

39. Podľa , pre neodkladné opatrenie je rozhodujúci stav v čase vydania uznesenia súdu prvej inštancie.

40. Podľa , práva ustanovené týmto zákonom sa zaručujú rovnako všetkým občanom pri vstupe do štátnej služby a policajtom pri vykonávaní štátnej služby v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahoch ustanovenou osobitným zákonom.1) V súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa zakazuje diskriminácia aj z dôvodu manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. 1aa) (poznámka pod čiarou k bodu 1) znie - o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov , poznámka pod čiarou k bodu 1aa) znie - a o prevencii kriminality a inej protispoločenskej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov)

41. Podľa , občan pri vstupe do štátnej služby alebo po jej skončení alebo policajt, ktorý sa domnieva, že jeho právo alebo právom chránený záujem bol dotknutý nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania, môže sa obrátiť na súd a domáhať sa právnej ochrany ustanovenej osobitným zákonom. 1)

42. Podľa , tento zákon upravuje uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania a ustanovuje prostriedky právnej ochrany, ak dôjde k porušeniu tejto zásady.

43. Podľa dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. 1a) (Poznámka pod čiarou k 1a) - a o prevencii kriminality a inej protispoločenskej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov)

44. Podľa , každý je povinný dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v oblasti pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov, sociálneho zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti, poskytovania tovarov a služieb a vo vzdelávaní.

45. Podľa , zásada rovnakého zaobchádzania podľa odseku 1 sa uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi. 1) (poznámka pod čiarou k bodu 1) - napríklad v znení neskorších predpisov, o štátnej službe a zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, o výkone práce vo verejnom záujme v znení neskorších predpisov, o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov, o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.)

46. Podľa , každý má podľa tohto zákona právo na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou.

47. Podľa sa každý môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie; ak ide o nedodržanie zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti, môže sa tiež domáhať neplatnosti právneho úkonu, ktorého účinnosť bola podľa osobitného predpisu pozastavená.

48. Podľa , na konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa vzťahuje , ak tento zákon neustanovuje inak.

49. Podľa § 6 ods. 1 S.s.p., správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

50. Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

51. Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali.

52. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že základným predpokladom pre nariadenie neodkladného opatrenia je existencia potreby bezodkladnej úpravy pomerov medzi stranami alebo obavy, že vykonanie exekúcie súdneho rozhodnutia bude ohrozené, pokiaľ nemožno tento účel dosiahnuť zabezpečovacím opatrením. Pre nariadenie neodkladného opatrenia sa tak vyžaduje hodnoverné osvedčenie aspoň základných skutočností potrebných pre záver o dôvodnosti a trvaní nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana, ako i dostatočné opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich nevyhnutnosť potreby neodkladnej úpravy pomerov medzi stranami alebo obavu z ohrozenia exekúcie.

53. So zreteľom na podstatu, účel a zmysel inštitútu neodkladného opatrenia nie je pre rozhodnutie o návrhu na jeho nariadenie potrebné vykonávať dokazovanie, avšak splnenie predpokladov pre nariadenie neodkladného opatrenia nemožno vyvodiť len zo samotných tvrdení navrhovateľa, a je potrebné tieto tvrdenia aspoň spoľahlivo osvedčiť, a to aspoň do tej miery, že možno dôvodne nadobudnúť presvedčenie o ich pravdivosti a hodnovernosti; keď pri nariaďovaní neodkladného opatrenia prevláda záujem na rýchlosti rozhodnutia nad požiadavkou úplnosti skutkových zistení. Napokon treba poukázať i na to, že ak aj sú vyššie uvedené predpoklady pre nariadenie neodkladného opatrenia formálne naplnené, súd je povinný zaoberať sa tiež tým, či jeho nariadeniu nebráni iná prekážka.

54. V preskúmavanej veci sa žalobca domáhal neodkladným opatrením uložiť žalovanému povinnosť zdržať sa uplatňovania a výkonu personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. XXX zo dňa 27.10.2023 a personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. XXX zo dňa 27.10.2023 voči žalobcovi a poskytnúť žalobcovi časť služobného platu a príspevku na bývanie vo výške za každý deň trvania výkonu personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. XXX zo dňa 27.10.2023 a personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. XXX zo dňa 27.10.2023 voči žalobcovi od 27.10.2023 vrátane do dňa vykonateľnosti tohto uznesenia, spolu s úrokom z omeškania. Poukázal na to, že ako príslušník Policajného zboru SR v stálej štátnej službe u žalovaného, bol personálnym rozkazom ministra vnútra dočasne pozbavený výkonu štátnej služby od 27.10.2023 do právoplatného skončenia trestného konania a zároveň personálnym rozkazom č. XXX zo dňa 27.10.2023 bolo ukončené jeho poverenie výkonom dočasne neobsadenej funkcie vedúci 1. oddelenia vyšetrovania odboru Bratislava národnej kriminálnej agentúry Prezídia Policajného zboru a bol mu odňatý príplatok za výkon dočasne neobsadenej riadiacej funkcie vo výške 32,00% podľa a . Argumentoval, že na vykonanie tohto pracovnoprávneho úkonu žalovaného bol potrebný predchádzajúci súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov protispoločenskej činnosti podľa o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti, z dôvodu, že opatrením prokurátora Úradu

špeciálnej prokuratúry zo dňa 5.10.2023 mu bola poskytnutá ochrana oznamovateľa z dôvodu podania kvalifikovaného oznámenia o závažnej protispoločenskej činnosti. Neodkladným opatrením sa tak ako chránený oznamovateľ domáhal ochrany pred vykonávaním pracovnoprávneho úkonu žalovaným, ktorý považoval za neplatný v zmysle Po právnej stránke sa dovolával ochrany podľa s poukazom na , ktorý zakazuje diskrimináciu z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti v spojení s ust. zakazujúceho diskrimináciu z uvedeného dôvodu vo vzťahu k príslušníkom Policajného zboru. Nárokov z porušenia zásady rovnakého zaobchádzania sa domáhal podľa v spojení s , ktoré umožňuje policajtovi v prípade nedodržania zásady rovnakého zaobchádzania domáhať sa upustenia od diskriminačného konania a nápravy protiprávneho stavu.

55. Návrh žalobcu na vydanie neodkladného opatrenia je skutkovo založený na tvrdení, že pracovnoprávny úkon ( personálny rozkaz ) žalovaného vydaný voči nemu ako chránenému oznamovateľovi, bez predchádzajúceho súhlasu Úradu, je v rozpore s § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov a je porušením ochrany oznamovateľa protispoločenskej činnosti. Podľa žalobcu vydaním tohto pracovnoprávneho úkonu (personálneho rozkazu) s ním bolo zaobchádzané v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania z dôvodu ním podaného kvalifikovaného oznámenia závažnej protispoločenskej činnosti. V dôsledku vydania personálneho rozkazu sa mení obsah služobného pomeru ako individuálneho pracovnoprávneho vzťahu medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom z diskriminačného dôvodu. Žalobca porušenie zásady rovnakého zaobchádzania vyvodzuje z dôvodu podania oznámenia o závažnej protispoločenskej činnosti a zo skutočnosti, že na vydanie personálneho rozkazu nebol žalovanému udelený predchádzajúci súhlas Úradu, žalovaný o tento súhlas úradu ani nepožiadal, a preto je personálny rozkaz ako pracovnoprávny úkon ex lege neplatný podľa § 7 ods. 8 zákona o ochrane oznamovateľov.

56. Súd prvej inštancie prioritne skúmal, či má ako civilný súd právomoc v danej veci konať a rozhodnúť o návrhu žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia. Podľa názoru odvolacieho súdu v tomto smere dospel k správnemu záveru, že táto podmienka konania je v danej veci splnená, nakoľko s poukazom na ust. a v spojení s má žalobca ako príslušník Policajného zboru zákonný nárok na súdnu ochranu pred porušovaním zásady rovnakého zaobchádzania v služobnom pomere pred civilným súdom v rámci civilného sporového konania, to znamená, že príslušník Policajného zboru môže porušenie zásady rovnakého zaobchádzania napadnúť aj samostatnou žalobou (resp. návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia) na civilnom súde. Správne tiež konštatoval, že pokiaľ príslušník Policajného zboru tvrdí, že rozhodnutím jeho nadriadeného (napr. personálnym rozkazom ministra vnútra) došlo vo vzťahu k jeho osobe k porušeniu zákona a súčasne k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, môže nezákonnosť rozhodnutia napadnúť riadnym opravným prostriedkom (odvolanie, resp. rozklad) a následne správnou žalobou na správnom súde, ktorý nezákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia posúdi v súlade s namietaným ustanovením a . Uvedené vyplýva aj z početnej judikatúry Najvyššieho súdu SR. Najvyšší súd SR v rámci správneho súdnictva v rozsudkoch sp. zn. zo dňa 28. 02. 2019 a sp. zn. zo dňa 21. septembra 2022 sa zaoberal námietkou porušenia zásady rovnakého zaobchádzania pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy, a to služobného hodnotenia príslušníka Policajného zboru. Rozsudok sp.zn. zo dňa 27. 04. 2021 sa týkal preskúmavania zákonnosti rozhodnutia riaditeľa OR PZ o nepriznaní príplatku za nerovnomernosť času služby príslušníka Policajného zboru a otázku porušenia zásady rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahoch v súvislosti s preskúmavaným rozhodnutím vyhodnotil ako neopodstatnenú s poukazom na skutočnosť, že žalobca nepreukázal, že by podal žalobu v zmysle . Príslušník Policajného zboru sa teda môže domáhať ochrany z dôvodu porušenia zásady rovnakého zaobchádzania postupom podľa , ktorý odkazuje na , podaním žaloby na všeobecnom súde (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 25. 11. 2019 a sp. zn. zo dňa 27.04.2023). S poukazom na vyššie uvedenú judikatúru najvyšších súdnych autorít má odvolací súd za to, že je plne v dispozícii žalobcu, aký konkrétny prostriedok právnej (súdnej) ochrany vo vzťahu k tvrdenému porušeniu práv, ktoré tkvie v porušení zásad rovnakého zaobchádzania, si zvolí. Z odôvodnenia uznesenia kompetenčného senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. zo dňa 25. mája 2021 vyplýva, že „spory týkajúce sa diskriminácie môžu rozhodovať aj správne súdy, pokiaľ diskriminácia nastala v dôsledku rozhodnutia orgánu verejnej správy, iného zásahu orgánu verejnej správy, nečinnosti orgánu verejnej správy a pod. s poukazom na ust. § 6 ods. 1 a 2 S.s.p. V kontexte tejto ochrany ale nie je možné poskytnúť súdnu ochranu prostredníctvom inštitútu neodkladného opatrenia, nakoľko z ust. § 25 S.s.p. vyplýva, že správny súd nemôže konať a rozhodovať o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia (k tomu pozri aj uznesenie Najvyššieho súdu SR č.k. z 24.7.2017).“ Neobstojí preto argumentácia žalovaného, že prejednávanie antidiskriminačných sporov príslušníkov Policajného zboru patrí výlučne do právomoci správnych orgánov, resp. správneho súdu.

57. Z uvedených dôvodov je odvolací súd názoru, že na prejednanie návrhu žalobcu v predmetnej veci je daná právomoc civilného súdu podľa príslušných ustanovení . Najvyšší súd v kompetenčnom senáte uznesením sp. zn. uviedol, že „antidiskriminačný je svojou povahou súkromno - právny predpis, ktorý dáva diskriminovaným osobám za podmienok ustanovených týmto zákonom aktívnu žalobnú legitimáciu v civilnom konaní. Súd prvej inštancie v tomto smere správne vychádzal aj z právnych záverov vyslovených v uznesení kompetenčného senátu Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. zo dňa 08.12.2021, ktorých správnosť bola opakovane potvrdená aj ďalšími rozhodnutiami daného kompetenčného senátu (porov. napr. uznesenia sp. zn. , sp. zn. ).

58. Zamestnanec, ktorý urobil oznámenie o protispoločenskej činnosti na svojom pracovisku, sa môže domáhať ochrany prostredníctvom , ktorý za dôvod diskriminácie považuje podanie oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. V antidiskriminačnom spore, v ktorom sa môže dotknutá osoba domáhať najmä upustenia od diskriminačného konania, nápravy protiprávneho stavu a primeraného zadosťučinenia, je na žalobcovi najskôr preukázať, že na základe pravdepodobnosti skutočností možno usúdiť, že došlo k namietanému diskriminačnému konaniu a žalovaný musí, potom čo žalobca preukáže „zásah na prvý pohľad" (prima facie), poskytnúť objektívne zdôvodnenie namietaného rozdielneho zaobchádzania. Navrhujúca strana teda musí preukázať „na prvý pohľad“ prípad diskriminácie, teda, že s ňou bolo zaobchádzané rozdielne pre niektorý z diskriminačných dôvodov. Uvedená zásada je premietnutá do , podľa ktorého žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Žalobcovi preto postačuje z hľadiska splnenia svojej povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti, aby v žalobe uviedol skutočnosti, z ktorých možno na prvý pohľad (prima facie) dôvodne usudzovať porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, a ďalej je už na žalovanom, aby preukazoval v spore, že postupom namietaným žalobcom nedošlo z jeho strany k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Zamestnanec podávajúci oznámenie o protispoločenskej činnosti má tiež právo domáhať sa ochrany priamo na základe zákona o ochrane oznamovateľov, ktorý poskytuje chránenému oznamovateľovi ochranu pred pracovnoprávnymi úkonmi zamestnávateľa vykonanými bez predchádzajúceho súhlasu Úradu na ochranu oznamovateľov protispoločenskej činnosti tak, že ich sankcionuje neplatnosťou ().

59. Podľa Smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 2019/1937 z 23. októbra 2019 o ochrane osôb, ktoré nahlasujú porušenia práva Únie, pre nahlasujúce osoby majú osobitný význam predbežné prostriedky nápravy až do ukončenia súdnych konaní, ktoré môžu byť zdĺhavé. Konkrétne by pre nahlasujúce osoby mali byť dostupné aj predbežné opatrenia, ako sú ustanovené vo vnútroštátnom práve, na zastavenie hrozieb, pokusov alebo pokračujúcich odvetných opatrení, ako je obťažovanie, alebo na zabránenie niektorým formám odvetných opatrení, ako je prepustenie, ktoré môže byť ťažké zvrátiť po uplynutí dlhého obdobia a ktoré môže jednotlivca finančne zruinovať, čo je perspektíva, ktorá môže vážne odradiť potenciálnych oznamovateľov (bod 96 Preambuly). Podľa článku 21 bod 6 Smernice, osoby uvedené v článku 4 musia mať podľa potreby prístup k nápravným opatreniam proti odvetným opatreniam vrátane predbežného opatrenia až do ukončenia súdneho konania, a to v súlade s vnútroštátnym právom. Článok 22 bod 1 Smernice stanovuje, že členské štáty v súlade s chartou zabezpečia, aby dotknuté osoby v plnej miere používali právo na účinný prostriedok nápravy a spravodlivý proces, ako aj prezumpciu neviny a právo na obhajobu vrátane práva na vypočutie a práva na prístup k spisu. Z citovaných ustanovení Smernice vyplýva, že chránené osoby musia mať vnútroštátnym právom garantovaný prístup k právnym prostriedkom nápravy, ktoré im zabezpečia účinnú a rýchlu ochranu do ukončenia súdneho konania. Primeraný prostriedok nápravy by mohol mať formu

opätovného nadobudnutia pozície, napríklad v prípade prepustenia, presunutia alebo preradenia na nižšiu pozíciu, alebo v prípade odopretia odbornej prípravy alebo povýšenia, alebo obnovenia zrušeného povolenia, licencie alebo zmluvy; náhrady za súčasné a budúce finančné straty, napríklad za ušlé minulé mzdy, ale aj za stratu budúcich príjmov, náklady spojené so zmenou povolania; a náhrady inej majetkovej ujmy, ako sú náklady na právne úkony a výdavky na lekárske ošetrenie, a nemajetkovej ujmy, ako je bolesť a utrpenie. So zreteľom na uvedené možno konštatovať, že právnym prostriedkom takejto ochrany je vo všeobecnosti vo vnútroštátnom právnom poriadku inštitút neodkladného opatrenia, ktorý je spôsobilý zabezpečiť okamžitú a účinnú náhradu alebo nápravu utrpenej ujmy.

60. Z hľadiska ochrany pred diskrimináciou neodkladným opatrením bolo na žalobcovi osvedčiť „na prvý pohľad" prípad diskriminácie, teda, že s ním bolo zaobchádzané rozdielne pri vydávaní personálneho rozkazu žalovaným pre tvrdený diskriminačný dôvod - podanie oznámenia o závažnej protispoločenskej činnosti. Odvolací súd na základe tvrdení strán a predložených listinných dôkazov dospel k záveru, že nemožno dostatočne spoľahlivo usúdiť, že zo strany žalovaného došlo k diskriminačnému konaniu, teda k vydaniu personálneho rozkazu z dôvodu vykonania oznámenia o protispoločenskej činnosti žalobcom. Pokiaľ ide o priamu súvislosť medzi vydaním personálneho rozkazu a tvrdeným dôvodom diskriminácie, považoval odvolací súd za relevantné, že žalovaný poskytol objektívne zdôvodnenie namietaného konania, keď poukázal na to, že právnym základom vydania personálneho rozkazu bol zákona ods. 1 o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, ktorý mu ukladá povinnosť dočasne pozbaviť policajta výkonu služby, ak by jeho ponechanie vo výkone štátnej služby ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby alebo priebeh objasňovania jeho konania a je dôvodne podozrivý, že spáchal trestný čin alebo porušil služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom. Žalovaný náležite osvedčil, že práve uvedené zákonné dôvody boli podkladom pre vydanie personálneho rozkazu. Odvolací súd sa v tomto smere stotožnil s argumentáciou žalovaného, že postup podľa voči žalobcovi nemá žiadnu príčinnú súvislosť s oznámením žalobcu podľa zákona o ochrane oznamovateľov. Obligatórna povinnosť žalovaného postupovať podľa bola naviazaná na vznesenie obvinenia voči žalobcovi, čo spochybňuje súvis vydania personálneho rozkazu s kvalifikovaným oznámením zo strany žalobcu. Podkladom pre personálne opatrenie bola existencia vykonateľného uznesenia o vznesení obvinenia voči žalobcovi, ktorá skutočnosť je nezávislá od vôle žalovaného.

61. V danom prípade tak nebolo pre účely neodkladného opatrenia dostatočne presvedčivo osvedčené vydanie personálneho rozkazu žalovaným z dôvodu podania oznámenia o protispoločenskej činnosti žalobcom. Ako na to poukazuje žalovaný, účelom ochrany podľa zákona o ochrane oznamovateľov je ochrana zamestnanca ako oznamovateľa protispoločenskej činnosti voči zamestnávateľovi, ku ktorému je zamestnanec vo vzťahu podriadenosti. Na základe žalovaným tvrdenej skutočnosti, že oznámenie žalobcu nesmerovalo priamo proti žalovanému, resp. nadriadenému žalobcovi, nemožno považovať za dostatočne presvedčivé tvrdenie žalobcu o úmysle žalovaného priamo diskriminovať žalobcu z dôvodu podania oznámenia o protispoločenskej činnosti.

62. Pre úspech žalobcu v predmetnom konaní bolo tiež potrebné identifikovať skupinu, s ktorou sa zaobchádzalo rozdielne a osvedčenie porovnateľnosti svojej situácie so situáciou v danej skupiny. Je totiž potrebné, aby existovali dve skupiny v porovnateľnej situácii, s ktorými je zaobchádzané rozdielne. Žalobca na opodstatnenosť svojich tvrdení o diskriminačnom konaní neuviedol, že by sa s ním z dôvodu podania oznámenia zaobchádzalo horšie ako s niekým iným, kto tento dôvod nemá, a je v rovnakej, či porovnateľnej situácii. Žalobca neoznačil iné osoby v porovnateľnej situácii, s ktorými by bolo zaobchádzané odlišne, teda výhodnejšie. Naopak, žalovaný poukázal na to, že k rovnakému postupu - dočasnému pozastaveniu výkonu štátnej služby, došlo aj u iných príslušníkov Policajného zboru dôvodne podozrivých zo spáchania trestnej činnosti.

63. Vzhľadom na vyššie uvedené dospel odvolací súd k záveru, že pokiaľ sa žalobca domáhal ochrany podľa , neosvedčil dôvodnosť nároku, ktorému požaduje navrhovaným neodkladným opatrením poskytnúť súdnu ochranu. Súd prvej inštancie vo vzťahu k personálnemu rozkazu číslo XXX, ktorým bol žalobca dočasne pozbavený výkonu štátnej služby, svoj záver o dôvodnosti nároku totiž založil výlučne na jeho domnienke, že takýmto expresným spôsobom bolo zasiahnuté len voči žalobcovi a ostatným vyšetrovateľom zo skupiny „.“ a to napriek tomu, „že policajtov obvinených zo spáchania (úmyselných) trestných činov musí byť v Policajnom zbore ďaleko viac“, a

že zo strany ministra vnútra bolo voči žalobcovi postupované odlišným spôsobom v porovnaní s inými príslušníkmi Policajného zboru“. Táto okolnosť v konaní osvedčená (preukázaná) nebola.

64. Žalobca sa ako chránený oznamovateľ dovolával tiež ochrany podľa zákona o ochrane oznamovateľov z dôvodu, že pracovnoprávny úkon, teda vydanie personálneho rozkazu v služobnom pomere, bol uskutočnený žalovaným bez predchádzajúceho súhlasu Úradu, a preto je neplatný.

65. V prípade právneho úkonu zamestnávateľa v pracovnoprávnom vzťahu voči chránenému oznamovateľovi bez predchádzajúceho súhlasu Úradu zákon o ochrane oznamovateľov stanovuje sankciu neplatnosti v v spojení s a túto neplatnosť si súd v civilnom sporovom konaní môže sám posúdiť ako predbežnú otázku.

66. Pokiaľ ide o vydanie personálneho rozkazu v služobnom pomere príslušníkov Policajného zboru, je neplatnosť podľa ust. zákona o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti spojená s ust. . Z tohto dôvodu sa odvolací súd zaoberal tým, či si môže v civilnom sporovom konaní ako predbežnú ( ) vyriešiť otázku zákonnosti rozhodnutia vydaného ministrom voči príslušníkovi Policajného zboru podľa v správnom konaní.

67. Odvolací súd je názoru, že služobný pomer príslušníkov Policajného zboru nie je možné prirovnávať k zamestnaneckému pomeru v intenciách právnej úpravy . Svojou povahou je inštitútom verejného práva, ide o štátnozamestnanecký pomer. Takýto právny pomer nevzniká zmluvou, ale mocenským aktom služobného orgánu, čiže rozhodnutím o prijatí do služobného pomeru a po celú dobu svojho trvania sa výrazne odlišuje od pomeru pracovného, ktorý je typickým pomerom súkromnoprávnym, kde účastníci majú rovnaké postavenie. To sa prejavuje okrem iného aj v právnej úprave týkajúcej sa zmeny služobného pomeru, služobnej disciplíny, skončenia služobného pomeru a nárokov s tým súvisiacich a ďalších prípadov rozhodovania služobných orgánov, ktorá sa vyhýba implementácii zmluvných prvkov (pre služobný pomer cudzorodý) do vzťahov, ktoré sú založené na tuhšej podriadenosti a nadriadenosti subjektov služobného pomeru, pre ktoré je charakteristické jednostranné rozhodovanie zamestnávateľského subjektu o právach a povinnostiach príslušníkov. Právna povaha takéhoto služobného pomeru príslušníkov Policajného zboru odráža osobitný charakter zamestnávateľa ako primárneho nositeľa verejnej moci, potreba pevného začlenenia policajta do organizmu verejnej moci a účasť na jej výkone, čo zvýrazňuje skutočnosť, že nemožno hovoriť o modifikácii súkromno-právneho pomeru, ale o špecifickom štátnozamestnaneckom pomere verejného práva, ktorého právna úprava má formu kódexu (rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 10.3.2010, sp. zn. zo dňa 20.8.2014, sp. zn. zo dňa 25.1.2017). Príslušné ustanovenia je potrebné vykladať s ohľadom na osobitný charakter služobného pomeru príslušníkov Policajného zboru (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 23.6.2016).

68. Vzhľadom na to, že služobný pomer príslušníkov Policajného zboru je svojou povahou inštitútom verejného práva, dostávajú sa tu do kolízie prostriedky ochrany podľa s prostriedkami ochrany podľa správneho práva, resp. . Kolízia týchto noriem je daná tým, že v prípade podania rozkladu, príp. správnej žaloby, bude potrebné posudzovať zákonnosť personálneho rozkazu nielen z hľadiska splnenia predpokladov podľa (lex generalis), ale i z hľadiska získania predchádzajúceho súhlasu Úradu na vydanie rozhodnutia podľa zákona o ochrane oznamovateľov (lex specialis). V danom prípade bolo preto potrebné vyriešiť otázku, či súdy môžu posudzovať v civilnom sporovom konaní ako jednu z podmienok zákonnosti personálneho rozkazu udelenie predchádzajúceho súhlasu Úradu na vydanie personálneho rozkazu podľa zákona o ochrane oznamovateľov, keď túto zákonnú podmienku súčasne zisťuje v rámci komplexného posúdenia zákonnosti rozhodnutia aj správny orgán, resp. správny súd. Žalobca totiž, ako na to poukazuje žalovaný v odvolaní, v podanom rozklade uplatňuje totožnú skutkovú a právnu argumentáciu, keďže sa neuspokojil s tým, že správne rozhodnutie bolo vydané bez predchádzajúceho súhlasu Úradu a je podľa jeho presvedčenia neplatné.

69. Vzhľadom na to, že zo záverov ustálenej judikatúry (napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. (R 123/1999), sp. zn. ) vyplýva, že neodkladným opatrením nemožno brániť vo výkone právomocí inému orgánu verejnej moci, odvolací súd v predmetnej veci zastáva názor, že

prednosť majú právne prostriedky ochrany v správnom konaní, resp. v súdnom konaní podľa . Nemožno totiž neodkladným opatrením odnímať účinky rozhodnutiam alebo iným aktom vydaným pri výkone verejnej moci, prípadne meniť ich obsah. Žalovaný dôvodne argumentuje, že v prípade vydania požadovaného neodkladného opatrenia v Civilnom sporovom konaní by bola právomoc správneho súdu negovaná a vydanie jeho rozhodnutia, ktorým by správnej žalobe nevyhovel, by nevyvolalo žiadne právne ani faktické účinky, pokiaľ by popri ňom existovalo rovnako právoplatné a vykonateľné vyhovujúce neodkladné opatrenie. Uprednostnenie účinkov neodkladného opatrenia by potom de facto znamenalo podriadenie sa správneho súdu civilnému súdu, hoci civilný súd nie je funkčne príslušným vo veci správnej žaloby. Odvolací súd sa stotožnil so žalovaným, že takýto právny stav by bol nežiadúci a umožňoval by neodkladným opatrením obchádzanie preskúmavania zákonnosti správneho aktu v rámci správneho súdnictva. Uprednostnením jedného z prostriedkov ochrany bude zabezpečený aj princíp právnej istoty, podľa ktorého nie je žiadúce, aby popri sebe existovali na určitú právne relevantnú otázku rôzne rozhodnutia pri aplikovaní rovnakej právnej normy.

70. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že ide o konkurenciu dvoch právnych prostriedkov ochrany, pričom uprednostniť je potrebné prostriedky právnej ochrany podľa správneho práva pred prostriedkami právnej ochrany podľa . So zreteľom na uvedené, považoval odvolací súd záver súdu prvej inštancie o potrebe predbežného posúdenia zákonnosti personálneho rozkazu ministra vnútra o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby žalobcu za nesprávny, nakoľko podľa názoru odvolacieho súdu postupom v civilnom sporovom konaní súd prvej inštancie takýmto posúdením zákonnosti rozhodnutia žalovaného vydaného v správnom konaní neprípustne zasiahol do právomoci orgánu verejnej správy, čím by bol oslabený princíp právnej istoty. Na uvedený záver nemá vplyv skutočnosť, že žalovaný môže následne zvrátiť účinky nariadeného neodkladného opatrenia vydaním nového personálneho rozkazu, návrhom na zrušenie neodkladného opatrenia, či žalobou o navrátenie do pôvodného stavu. Ako sa už viackrát v obdobnej vyjadril odvolací súd, vyslovený právny záver v prejednávanej veci je plne konformný aj so závermi rozhodnutia Krajského súdu vydaného v obdobných veciach sp. zn. a sp. zn. vyslovenými v skutkovo a právne obdobných veciach.

71. Odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie NS SR sp. zn. z 27.06.2023, ktorý akcentuje verejnoprávny charakter služobného pomeru profesionálneho vojaka, a ktorý je použiteľný aj na prejednávanú vec. Podľa názoru najvyššieho súdu vysloveného v predmetnom rozhodnutí, do právomoci orgánu verejnej správy nemožno zasiahnuť neodkladným opatrením vydaným v civilnom súdnom konaní. Súd v civilnom sporovom konaní nie je oprávnený preskúmavať normatívne, resp. individuálne správne akty žalovaného, týkajúce sa úpravy práv a povinností profesionálnych vojakov vyplývajúce, resp. súvisiace s existenciou ich služobného pomeru v rámci Ozbrojených síl SR a nie je oprávnený ani zakázať (napr. formou neodkladného opatrenia) orgánu verejnej správy (ktorým z tohto pohľadu sú aj jednotlivé zložky a útvary Ministerstva obrany SR, resp. Ozbrojených síl SR) konať a rozhodovať v rozsahu, ktorý im zverujú všeobecne záväzné právne predpisy. Úspešnosť návrhu žalobcu nebolo možné priznať a vydať neodkladné opatrenie, pretože základ tvoria nároky z verejného práva, ktorým procesnú ochranu zabezpečuje správne súdnictvo inštitútmi, ktoré upravuje a nie civilné súdnictvo a

72. Právnemu záveru, že zákonnosť personálneho rozkazu nie je možné riešiť v civilnom sporovom konaní, pretože by išlo o neprípustný zásah do výkonu právomoci orgánov výkonnej moci, svedčia aj závery vyplývajúce z nálezu Ústavného súdu SR z 30.01.2020 sp.zn. , v ktorom sa ústavný súd vyjadril k súdnemu prieskumu správneho aktu v konaní o náhradu škody tak, že z dôvodu oddelenosti súdnej a výkonnej moci vyjadrenej v rozdielnych právomociach orgánov oboch sústav verejnej moci nie je okresný súd rozhodujúci o náhrade škody oprávnený ani ako prejudiciálnu otázku skúmať zákonnosť právoplatného administratívneho rozhodnutia, a o to menej preskúmavať jeho vecnú správnosť, t. j. či boli splnené hmotnoprávne podmienky podľa osobitných predpisov pre vydanie administratívneho aktu. Konštatoval, že otázku nezákonnosti rozhodnutia nemožno riešiť ako predbežnú otázku bez toho, aby toto rozhodnutie pre nezákonnosť bolo predtým zrušené príslušným orgánom. Túto právomoc má spomedzi orgánov súdnej moci len a výlučne správny súd na základe správnej žaloby za presne špecifikovaných zákonných podmienok.

73. Z nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. zo dňa 07.02.2018 vyplýva, že „odkladný účinok správnej žaloby má predbežný, zabezpečovací a dočasný charakter a predstavuje určitý ekvivalent

neodkladných a zabezpečovacích opatrení v civilnom sporovom konaní a neodkladných a iných opatrení v civilnom mimosporovom konaní a oproti týmto opatreniam podstatou odkladného účinku je "zmrazenie" právnych následkov už existujúceho, resp. platného a právoplatného rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy. V nadväznosti na uvedené potom možno v preskúmavanej veci zhodne so súdom prvej inštancie konštatovať, že v prípade žalobcu ako príslušníka Policajného zboru v služobnom pomere u žalovaného možno v intenciách Smernice považovať odkladný účinok správnej žaloby za účinný a efektívny prostriedok jeho ochrany ako chráneného oznamovateľa pred odvetnými opatreniami zamestnávateľa. Uvedený záver je plne opodstatnený i tým, že zákonná úprava služobného pomeru príslušníkov ozbrojených zborov poskytuje príslušníkom v služobnom pomere nižšiu mieru ochrany, než je tomu u zamestnancov v pracovnom pomere. Služobný pomer podľa má verejnoprávny charakter, je založený na prísnej subordinácii (služobnej podriadenosti). Policajný zbor preto; za účelom plnenia úloh vo veciach vnútorného poriadku, bezpečnosti a boja proti zločinnosti; funguje na požiadavke striktného dodržiavania služobných povinností policajtmi ukladaných im prostredníctvom jednostranných autoritatívnych administratívnoprávnych aktov. Neobstojí tak námietka žalobcu, že bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces odmietnutím spravodlivosti (denegatio iustitae).

74. Napokon odvolací úd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR z 22. januára 2020, sp. zn. , ktorým bola subsidiarita nariadenia neodkladných opatrení podľa , výslovne upravená len vo vzťahu k zabezpečovaciemu opatreniu, rozšírená aj vo vzťahu k iným inštitútom, prostredníctvom ktorých môže byť dosiahnutá účinná súdna ochrana. Jej aplikácia sa primerane vzťahuje aj na tie právne inštitúty, prostredníctvom ktorých sú práva a oprávnené záujmy fyzickej, resp. právnickej osoby adekvátne a účinne chránené. I v intenciách uvedených záverov možno konštatovať, že právne prostriedky ochrany podľa ; vrátane odkladného účinku; ktoré dostatočne účinne zabezpečujú ochranu žalobcu pred porušovaním jeho práv chráneného oznamovateľa podľa zákona o ochrane oznamovateľov, majú prednosť pred ochranou neodkladným opatrením.

75. Poskytnutie súdnej ochrany nariadením navrhovaného neodkladného opatrenia tak nespadá pod oblasť právnych vzťahov, ktorým je možné poskytnúť ochranu neodkladným opatrením. S ohľadom na špecifický charakter služobného pomeru príslušníka Policajného zboru by nariadenie neodkladného opatrenia predstavovalo neprípustný zásah, bolo by popretím osobitného verejnoprávneho charakteru služobného pomeru príslušníka Policajného zboru, v rámci ktorého má minister vnútra zverené oprávnenie na vydanie personálneho rozkazu policajtovi, ktorým sa realizuje a zabezpečuje plnenie úloh Policajného zboru SR.

76. Vzhľadom na vyššie uvedené dospel odvolací súd k záveru, že žalobca neosvedčil základné predpoklady odôvodňujúce nariadenie neodkladného opatrenia obmedziť výkon práv žalovaného vyplývajúcich mu voči žalobcovi zo služobného pomeru, z ktorého dôvodu vyhovujúci výrok uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým uložil žalovanému povinnosť zdržať sa uplatňovania a výkonu personálneho rozkazu ministra vnútra SR č. 434 zo dňa 27.10.2023, nie je vecne správny. Preto ho odvolací súd podľa zmenil tak, že návrh v tejto časti zamietol (I. výrok).

77. Odvolací súd zároveň podľa zrušil IV. výrok napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým poučil žalovaného o možnosti podať príslušnú určovaciu žalobu proti žalobcovi, ktorou sa bude domáhať určenia, že vydaním personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. 434 zo dňa 27.10.2023 neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k žalobcovi, nakoľko zmenou prvého výroku tohto rozhodnutia odvolacím súdom, výrok IV. napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie stratil svoje opodstatnenie, zanikli dôvody jeho vydania (stal sa nadbytočným).

78. Výrok II. napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie nebol napadnutý odvolaním, a preto nadobudol právoplatnosť.

79. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa a v spojení s a V konaní plne procesne úspešnému žalovanému však z dôvodu procesnej ekonómie nárok na náhradu trov konania (prvoinštančného a odvolacieho) nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy nevznikli (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.februára 2018 sp.zn. uverejnené pod R 72/2018 v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 8/2018).

80. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( prvá veta ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ).