Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_4Ek-88-2020.pdf
PDF · 127.29 KB
Case nature
Subarea
4Ek/88/2020
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o. so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava - Petržalka, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného: Remedium Legal, s.r.o. so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava - Petržalka, IČO: 53 255 739, proti povinnej: M. X. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. XXXX/X, XXX XX J. L., o vymoženie pohľadávky vo výške 496,17 eur s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom: JUDr. Paula Miššíková, Exekútorský úrad so sídlom Pod Katrušou 13, 949 05 Nitra, IČO: 45 361 959, pod sp. zn. 400EX 192/20, rozhodujúc o sťažnosti povinnej proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 4Ek/88/2020 zo dňa 21. mája 2020, takto
rozhodol:
Súd sťažnosť povinnej proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 4Ek/88/2020 zo dňa 21. mája 2020 z a m i e t a.
odôvodnenie:
1. Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdu dňa 07.01.2020 domáhal od povinnej vymoženia pohľadávky vo výške 496,17 eur s príslušenstvom na podklade vykonateľného exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku vydaného dňa 21.03.2019 Stálym rozhodcovským súdom zriadený pri Asociácii pre Arbitráž pod sp. zn. SRSAspA 00456/18. Dňa 05.03.2020 poveril súd vykonaním exekúcie súdnu exekútorku.
2. Vyšší súdny úradník uznesením sp. zn. 4Ek/88/2020 zo dňa 21.05.2020 zamietol návrh povinnej na zastavenie exekúcie v zmysle § 61l ods. 3 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení od 1.4.2017 (ďalej len „Exekučný poriadok“). Svoje rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ust. § 61k ods. 1, § 61l ods. 3, § 45 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, na ust. § 3 ods. 1-5, § 41 ods. 1, 2, § 45 ods. 1 zákona číslo 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoSRK“) a vecne tým, že povinná vo svojom návrhu na zastavenie nepreukázala dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 61k ods. 1 Exekučného poriadku. Povinná žiadala zastaviť exekúciu z dôvodu, že exekučný titul je podľa nej v rozpore s dobrými mravmi, Ústavou Slovenskej republiky a únijným právom. Povinná tvrdila, že rozhodcovská zmluva je neplatným právnym úkonom, a preto právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom právnom úkone. Podľa nej je exekučný titul nespôsobilý na vykonanie exekúcie, pretože ide o právny úkon, ktorý svojim účelom alebo obsahom odporuje zákonu, obchádza ho alebo je v rozpore s dobrými mravmi a preto nemôže spôsobiť platné právne účinky. Povinná zároveň namietala skutočnosť, že exekučný súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie bez preskúmania zákonnosti spotrebiteľskej zmluvy a súčasne namietala trovy exekúcie a vymáhané nároky a aktívnu vecnú legitimáciu oprávneného. Oprávnený s návrhom povinnej na zastavenie exekúcie nesúhlasil z dôvodu, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako rozsudok všeobecného súdu Slovenskej republiky z čoho vyplýva, že je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný, teda je spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie. Podľa oprávneného povinná nepreukázala splnenie ani jednej z podmienok, kvôli ktorej by mal súd exekúciu zastaviť, povinná neuviedla skutočnosti a ani nepredložila
dôkazy, ktoré by spochybňovali jeho nárok na vymoženie dlžnej sumy. Súd v napádanom rozhodnutí zo dňa 21.05.2020 konajúc vyšším súdnym úradníkom zistil skutkový stav na tom podklade, že oprávnený s povinnou uzavreli dňa 24.10.2016 dohodu o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky č. 3720495 v splátkach, kde povinná uznala čo do právneho dôvodu a výšky dlh voči oprávnenému, ktorý vznikol na základe žiadosti o vydanie platobnej kreditnej karty zo dňa 12.09.2005 s pôvodným veriteľom a dňa 24.10.2016 uzavreli podľa § 3 ZoSRK spotrebiteľskú rozhodcovskú zmluvu nachádzajúcu sa na samostatnom liste. Z článku II. spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy vyplýva, že všetky spory, ktoré vzniknú z dohody o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach uzavretej medzi veriteľom a dlžníkom, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie alebo spory, ktoré vzniknú na základe tejto dohody alebo spory, ktoré vzniknú z právnych vzťahov, ktoré zabezpečujú záväzky z tejto dohody budú riešené stálym rozhodcovským súdom podľa jeho vnútorných predpisov (najmä štatút a rokovací poriadok) a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov Stáleho rozhodcovského súdu zriadeným pri Asociácii pre arbitráž. Zároveň článok III. rozhodcovskej zmluvy obsahuje poučenie o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní v zmysle § 3 ods. 3 písm. e) ZoSRK. V danom prípade mal súd preukázané, že rozhodcovská zmluva bola uzatvorená medzi oprávneným a povinnou na samostatnom liste oddelenom od dohody o uznaní záväzku, ktorý obe zmluvné strany podpísali, pričom podpisom rozhodcovskej zmluvy nebolo podmienené poskytnutie iných služieb a teda povinná ju mohla odmietnuť, čím by zároveň neodmietla žiadne iné zmluvné ustanovenia, keďže sa v danej rozhodcovskej zmluve nenachádzali. Súd tak skonštatoval, že predmetnú rozhodcovskú zmluvu možno považovať za individuálne dojednanú, obsahujúcu poučenie v zmysle § 3 ods. 3 písm. e) ZoSRK, v dôsledku čoho nie je možné na ňu aplikovať ustanovenia § 53 OZ o neprijateľných zmluvných podmienkach v spotrebiteľskej zmluve spôsobujúcich jej absolútnu neplatnosť. Súd ju vyhodnotil ako platnú a právomoc rozhodcovského súdu konať za danú. Vyšší súdny úradník uviedol, že už pri posudzovaní návrhu na vykonanie exekúcie nevzhliadol dôvod na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie, a mal preukázané, že mu bolo predložené vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu, ktorý mal v čase konania povolenie rozhodovať spotrebiteľské spory, rozhodnutie spĺňalo náležitosti podľa zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, rozhodoval rozhodca, ktorý bol v čase konania zapísaný v zozname rozhodcov oprávnených rozhodovať spotrebiteľské spory, rovnako rozhodcovská zmluva spĺňala podmienky podľa osobitného predpisu a je platná. Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ustanovenia zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy v žalobe na príslušnom všeobecnom súde (§ 45 zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní), tak skúmanie tejto právomoci exekučným súdom v exekučnom konaní nevylučujú, súd však dodal, že ochrana spotrebiteľa je založená a rozsahom upravená zákonom, preto ani spotrebiteľa nemožno chrániť v neobmedzenom rozsahu. Dňa 1.1.2015 nadobudol účinnosť ZoSRK, ktorého účelom podľa dôvodovej správy, je vytvoriť osobitný druh mimosúdneho riešenia sporov blízky rozhodcovskému konaniu, ktorý umožní riešiť spotrebiteľské spory pri zachovaní garancie ochrany práv spotrebiteľa. Potreba samostatnej právnej úpravy spotrebiteľského rozhodcovského konania vyplynula zo stavu, že za posledné obdobie (do konca roku 2014) expandoval výskyt negatívnych skúseností s činnosťou rozhodcovských súdov v spotrebiteľských sporoch, a aj z potreby zosúladenia vnútroštátneho právneho poriadku s právnymi aktmi Európskej únie v tejto oblasti. Nová právna úprava je postavená na zvýšenej ochrane spotrebiteľa tým, že dostatočne vymedzuje spotrebiteľskú rozhodcovskú zmluvu, sprísňuje podmienky, ktoré musí spĺňať stály rozhodcovský súd, vymedzuje podmienky, ktoré musí spĺňať rozhodca, zavádza "licencovanie" rozhodcov a stálych rozhodcovských súdov, kogentne reguluje proces spotrebiteľskej arbitráže a mechanizmus súdnej ingerencie, ktorý má odstrániť prípadné pochybenia rozhodcu a vyrovnáva informačnú asymetriu spotrebiteľov zabezpečenú prostredníctvom zákonom ustanovených formulárov. Predmetnou úpravou sa prebrala smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/11/EÚ z 21. mája 2013 o alternatívnom riešení spotrebiteľských sporov, ktorou sa mení nariadenie (ES) č. 2006/2004 a smernica 2009/22/ ES, ktorá vytvára predpoklady inštitucionálnych záruk nestranného a nezaujatého rozhodovania vo veci. Zákon o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní v ustanovení § 3 upravuje možnosť uzavretia spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy, vrátane jej podstatných náležitostí, kedy vyžaduje pomerne prísne náležitosti vo vzťahu k platnému uzavretiu spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy. Spotrebiteľská rozhodcovská zmluva musí byť písomná, obsahovo a formálne oddelená od spotrebiteľskej zmluvy, nesmie obsahovať dojednania, ktoré nesúvisia so spotrebiteľským rozhodcovským konaním a okrem iných náležitostí, musí obsahovať aj označenie stáleho rozhodcovského súdu s uvedením názvu a sídla (§ 3 ods. 3 písm. c/ ZoSRK). Uzavretím spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy nesmie byť podmienené uzavretie spotrebiteľskej zmluvy (§ 3 ods. 5 ZoSRK), čo v rozhodovanej veci konštatované nebolo.
V zmysle § 3 ods. 6 ZoSRK spotrebiteľská rozhodcovská zmluva neobmedzuje právo spotrebiteľa obrátiť sa na súd a teda spotrebiteľ sa napriek uzavretej spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluve môže domáhať svojho práva podaním žaloby na súd a dodávateľ ani jeho právny nástupca sa nemôžu účinne dovolávať nedostatku právomoci súdu podľa osobitného predpisu, ibaže vo veci už skôr začalo spotrebiteľské rozhodcovské konanie; na tento účel je spotrebiteľské rozhodcovské konanie začaté okamihom doručenia návrhu na začatie spotrebiteľského rozhodcovského konania spotrebiteľovi. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka bolo taktiež novelizované v súvislosti s prijatím zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní tak, že za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré umožňujú aby bol spor medzi stranami riešený v rozhodcovskom konaní bez splnenia podmienok ustanovených v ZoSRK. Vyšší súdny úradník vyhodnotil, že rozhodcovské konanie prebiehalo v zmysle ZoSRK (zákon č. 335/2014 Z.z.) a nie podľa zákona o rozhodcovskom konaní (zákon č. 244/2002 Z.z.), na ktorého ustanovenia sa povinná odvolávala. S tvrdením povinnej, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom právnom úkone a exekučný titul bol vydaný v rozpore so zákonom, sa vyšší súdny úradník vysporiadal tak, že táto argumentácia je bezpredmetná, keďže ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka bolo novelizované v súvislosti s prijatím zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní tak, že za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré umožňujú, aby bol spor medzi stranami riešený v rozhodcovskom konaní bez splnenia podmienok ustanovených osobitným zákonom, pričom týmto zákonom sa mieni ZoSRK, avšak konanie pred rozhodcovským súdom prebiehalo podľa ustanovení ZoSRK a nie podľa ustanovení zákona č. 244/2002 Z.z. Súd sa nestotožnil s tvrdením povinnej, že exekučný titul je v rozpore so zákonom, dobrými mravmi, Ústavou Slovenskej republiky a únijným právom, povinná v návrhu na zastavenie exekúcie neuviedla prečo je podľa nej exekučný titul v rozpore so zákonom, dobrými mravmi, Ústavou Slovenskej republiky a únijným právom. K argumentácii povinnej, že exekučný titul nie je spôsobilý na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože má ísť o právny úkon, ktorým svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom, uviedol, že exekučný súd za takto zisteného skutkového stavu nie je v danej exekúcii oprávnený preskúmavať vecnú stránku exekučného titulu, aktívnu vecnú legitimáciu oprávneného, prípadne správnosť a výšku priznanej pohľadávky, pretože s týmito skutočnosťami sa v základnom konaní už vysporiadal rozhodcovský súd, ktorý vydal rozhodnutie, na základe ktorého sa vedie exekúcia. Aj napriek uvedenému nad rámec dodal, že plnenie, ktoré rozhodcovský súd priznal oprávnenému, nie je v rozpore s dobrými mravmi. Z návrhu na vykonanie exekúcie vyplýva, že povinná po vydaní exekučného titulu uhradila dňa 07.05.2018 sumu 225 eur. Z rozhodcovského rozsudku vyplýva, že oprávnený dňa 25.05.2015 uzatvoril s pôvodným veriteľom - spoločnosťou Všeobecná úverová banka a.s. zmluvu o postúpení pohľadávok, na základe ktorej došlo k postúpeniu pohľadávky voči povinnej na oprávneného v celkovej sume 747,03 eur. Povinná návrhom na zastavenie exekúcie podala aj námietku proti trovám exekúcie súdneho exekútora. Novelizáciou Exekučného poriadku s účinnosťou od 01.04.2017 inštitút námietok proti trovám exekúcie podľa § 201 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017 zanikol, a súd už nemá povinnosť o nej rozhodovať. Výška trov exekúcie súdneho exekútora bola v tomto exekučnom konaní vyčíslená podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 68/2017 Z.z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (§ 7 ods. 1, 2, § 22 ods. 1, 2, § 23 uvedenej vyhlášky). Súd preto považoval námietku povinnej proti trovám exekúcie súdneho exekútora za nedôvodnú. Záverom vyšší súdny úradník vyhodnotil exekučný titul ako spôsobilý exekučný titul v zmysle § § 41 ods. 1, 2 ZoSRK a v zmysle § 45 Exekučného poriadku, na podklade ktorého možno viesť exekúciu a skutočnosti uvádzané povinnou za skutočnosti vzniknuté pred vznikom exekučného titulu, o ktorých prináleží skúmať súdu v rámci rozhodovania o žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku a nie exekučnému súdu.
3. Proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka podala povinná v zákonom stanovenej lehote dňa 15.06.2020 sťažnosť, ktorou žiadala, aby súd exekúciu v celosti zastavil. Sťažnosť odôvodnila tým, že napadnuté uznesenie je v rozpore so zákonom, že bolo porušené jej právo na spravodlivý proces a právo na súdnu ochranu podľa ČI. 46 Ústavy Slovenskej republiky a vyslovila nesúhlas s odôvodnením napádaného rozhodnutia, kedy exekučný súd dospel k záveru, že nie je oprávnený preskúmavať dotknutý exekučný titul, vecnú legitimáciu oprávneného, prípadne správnosť a výšku priznanej pohľadávky, keďže s týmito skutočnosťami sa v základnom konaní už vysporiadal rozhodcovský súd, ktorý exekučný titul vydal. Poukázala na to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky ustálil, že exekučný súd je oprávnený prelomiť platnosť exekučného titulu, ktorý odporuje zákonu a výkon rozhodcovského
rozsudku je v rozpore s verejným poriadkom a únijným právom a dala do pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Ecdo 91/2015, kde súd potvrdil uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3CoE/361/2013 zo dňa 10.07.2014 a uznesenie Okresného súdu Senica sp. zn. 6Er/3772013 zo dňa 03.04.2013 o zastavení exekúcie a vyhodnotení rozhodcovskej doložky ako neplatnej a ďalej dala do pozornosti uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 145 Cdo 379/2012, sp. zn. 5Cdo 230/2011 zo dňa 18.09.2012 a sp. zn. 24XECdo/5/2016 zo dňa 31.05.2017. Povinná nesúhlasila s tým, že zákon o rozhodcovskom konaní č. 244/2002 Z.z. nemožno aplikovať na prejednávanú vec. Podľa nej je dohoda o uznaní záväzku neplatná, bol to podvod na spotrebiteľa, bola uzavretá na základe klamstva, že má byť výhodná pre spotrebiteľa, rozhodcovskú zmluvu podpísala v tiesni a zo strachu, bola jej nanútená, neprimerane zvýhodnila dodávateľa a ju zbavila reálnej možnosti ochrany jeho práv pred všeobecným súdom, konanie oprávneného považuje za nekalé, pričom ako spotrebiteľ nerozumela tomu, čo podpísala, podľa nej z neplatnej zmluvy nemôže vzísť právo oprávneného a poukázala na to, že oprávnený má v navrhnutej dohode o uznaní záväzku predformulovanú podmienku: „V prílohe tohto listu nájdete tiež návrh rozhodcovskej zmluvy. Jej uzavretie a podpísanie Vám ponúkame, nakoľko poplatok za rozhodcovské konanie je oproti všeobecnému súdu nižší 01 % a preto budú Vaše náklady spojené s prípadným súdnym uplatnením nároku z dohody nižšie.“ Podľa nej je rozhodcovský rozsudok nulitný a ako exekučný titul neúčinný a nespôsobilý (svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom) v rozpore so zákonom, v rozpore s dobrými mravmi, v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky a únijnym právom, právomoc rozhodcovského rozsudku bola založená na absolútne neplatnom právnom úkone a to neplatnej zmluve a neplatnej rozhodcovskej doložke ako neprijateľnej zmluvnej podmienke, čo je dôvodom na zastavenie exekúcie, keďže súd je povinný povinnú ako spotrebiteľku ochrániť pred nekalými praktikami oprávneného. Ďalej namietala skutočnosti pred vznikom exekučného titulu a to samotné uzavretie spotrebiteľskej zmluvy a úhrady v prospech oprávneného vykonané dňa 26.05.2016 v sume 10 eur, dňa 24.11.2016 v sume 10 eur, dňa 28.12.2016 v sume 10 eur, dňa 15.02.2017 v sume 20 eur, dňa 28.02.2017 v sume 10 eur, dňa 28.03.2017 v sume 10 eur, dňa 04.05.2018 v sume 225 eur. Poukázala na skutočnosť, že súd nepodrobil súdnej kontrole spotrebiteľskú zmluvu s poukazom na únijné právo tým, že nepreskúmal ex offo rozhodcovskú zmluvu v súlade so smernicou Rady 93/13/EHS a preto žiadala, aby súd vykonal dokazovanie a podrobil spotrebiteľskú zmluvu súdnej kontrole. Súd podľa nej vydal poverenie na vykonanie exekúcie v neprospech povinnej v nesúlade s unijným právom a právnym poriadkom Slovenskej republiky bez preskúmania zákonnosti spotrebiteľskej zmluvy, ktorá je v rozpore s unijným právom a právom Slovenskej republiky. Považovala za sporné, či exekučný súd preskúmal návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Dala do pozornosti nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. Ill. ÚS 107/07, v ktorom sa uvádza, že k znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp právnej istoty (ČI. 1 ods. I ústavy), ktorého neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva; súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. m. m. 1. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a li. ÚS 80/99), teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované (11. ÚS 243/5), pretože inak dochádza aj k porušeniu zásady právnej istoty a zákonom ustanovenej povinnosti pri zabezpečovaní jednoty rozhodovania. Povinná tvrdila, že sa exekúcia vedie nezákonne aj z dôvodu, že v základnom konaní bola odňatá zákonnému sudcovi, keďže o jej právach a povinnostiach nerozhodoval zákonný sudca ale rozhodca a v exekučnom konaní vyšší súdny úradník. Opätovne namietala aktívnu vecnú legitimáciu oprávneného. Povinná trvala na svojich námietkach proti trovám exekúcie a príslušenstvu vymáhanej pohľadávky, podľa nej zo strany súdnej exekútorky nebolo uvedené ani preukázateľné, z čoho trovy exekúcie pozostávajú.
4. Oprávnený sa k sťažnosti povinnej vyjadril tak, že povinná v sťažnosti neuviedla skutočnosti a ani nepredložila dôkazy, ktoré by spochybňovali nárok oprávneného priznaný exekučným titulom a plne sa stotožnil s napádaným rozhodnutím súdu.
5. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
6. Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.
7. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
8. Podľa § 239 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
9. Podľa § 245 CSP v sťažnosti možno uvádzať nové skutočnosti a dôkazy, ak je to so zreteľom na povahu a okolnosti sporu možné a účelné.
10. Podľa § 248 CSP o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.
11. Podľa § 249 CSP súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia pojednávania.
12. Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
13. Súd po zistení, že sťažnosť povinnej voči napádanému rozhodnutiu bola podaná včas, oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie vydané, proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná, po skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti, preskúmal napadnuté uznesenie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že sťažnosť povinnej nie je dôvodná. V danom prípade vyšší súdny úradník v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver, ktorý zároveň aj dostatočným spôsobom právne odôvodnil. Takýto postup súdu má oporu v právnych predpisoch a bol odôvodnený do tej miery, ktorá postačuje na záver o ústavnej konformite napadnutého uznesenia. Sudca sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka a v podrobnostiach naň odkazuje. Napriek zneniu ustanovenia zákona citovaného v bode 6 odôvodnenia tohto rozhodnutia, s poukazom na nesúhlas a argumentáciu povinnej prezentovanú v sťažnosti a k zvýrazneniu správnosti napádaného rozhodnutia, sa súd nad rámec zákona (§ 202 ods. 2 Exekučného poriadku) vyporiadaval s najdôležitejšími dôvodmi uvádzanými v sťažnosti.
14. Sudca v sťažnostnom konaní po preskúmaní napádaného rozhodnutia nevzhliadol nesprávne zistenie skutkového stavu, ani nesprávne právne posúdenie veci a dospel k záveru, že vyšší súdny úradník postupoval v súlade so zákonom, keď na podklade dôvodov uvádzaných povinnou, jej návrh na zastavenie exekúcie ako nedôvodný zamietol. Vyšší súdny úradník správne vyhodnotil skutkový stav veci na tom podklade, že exekučný titul je spôsobilým exekučným titulom na vedenie exekúcie, a že sa exekúcia v prospech oprávneného začala dôvodne, keď povinná nepreukázala súdu dôvody na zastavenie exekúcie. Povinná svoju sťažnosť postavila na viacerých dôvodoch, jednak na tom, že exekučný titul je neplatný z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, jednak na skutočnostiach pred vznikom exekučného titulu, na porušení jej ústavných práv predovšetkým práva na zákonného sudcu, práva na princíp právnej istoty, práva na spravodlivý proces a práva na súdnu ochranu, ako aj na tvrdenej nezákonnosti vymáhaných exekučných trov a príslušenstva pohľadávky oprávneného.
15. Podľa princípu právnej istoty sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď. Ide o predvídateľnosť práva, čo má za následok rozhodovanie všeobecných súdov v identických veciach rovnako. Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. n. PL ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Sudca preto preskúmal rozhodnutia, na ktoré odkazovala povinná, pričom dospel k záveru, že povinnou predkladané rozhodnutia neprezentujú rovnakú ani analogickú skutkovú situáciu než tá, ktorá je v tomto exekučnom konaní. V zmysle uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 99/2018 zo dňa 9.2.2018, keďže nie je splnená existencia rovnakého alebo analogického skutkového stavu v rozhodnutiach predkladaných povinnou, nie je splnený základný predpoklad na to, aby exekučný súd na účel dodržania princípu právnej istoty musel dať rovnakú odpoveď na určitú právnu otázku. Vyšší súdny úradník správne vyhodnotil, že v tomto exekučnom konaní je podkladom pre vykonanie exekúcie rozhodcovský rozsudok, ktorého vydaniu predchádzalo konanie pred rozhodcovským súdom prebiehajúce podľa ustanovení zákona č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom
rozhodcovskom konaní a nie podľa ustanovení zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, na ktoré sa povinná odvolávala a na ktoré sa vzťahujú všetky povinnou predkladané rozhodnutia. V minulosti došlo k nepriaznivým skúsenostiam s rozhodcovskými súdmi pri rozhodovaní spotrebiteľských sporov, keďže spotrebiteľské spory mohli rozhodovať všetky rozhodcovské súdy a rozhodcovia nemuseli spĺňať osobitné kvalifikačné predpoklady, čím v mnohých prípadoch dochádzalo k tomu, že spotrebitelia nemali vedomosť o riešení ich sporu pred rozhodcovským súdom, spory neboli rozhodované objektívne, nezávisle a nestranne, a tak bolo potrebné riešiť ochranu spotrebiteľov až následne v exekučnom konaní. Preto bol Národnou radou SR prijatý nový zákon č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní s ustanovením osobitných podmienok pre rozhodcov, pre spotrebiteľské rozhodcovské súdy a pre samotné spotrebiteľské rozhodcovské konanie. Jeho prijatím bolo dosiahnutie cieľa zabezpečiť a garantovať ochranu spotrebiteľa v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Zákon nastavil prísne pravidlá pre zriaďovanie spotrebiteľských rozhodcovských súdov a pre vymenovanie rozhodcov so zámerom byť zárukou rešpektovania práv spotrebiteľa. Aby nedochádzalo k zneužívaniu silnejšieho postavenia dodávateľa, právne predpisy regulovali postavenie dodávateľa a spotrebiteľa, tieto obsahujú prísne pravidlá pri uzatváraní zmlúv, dodávateľovi sa v nich zakazujú používať neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré sú definované v zákone a spotrebiteľa chránia aj procesné predpisy, ktoré upravujú konanie pred všeobecným súdom, ako aj konanie pred spotrebiteľským rozhodcovským súdom. Povinná nesúhlasila s tým, že zákon o rozhodcovskom konaní č. 244/2002 Z.z. nemožno aplikovať na prejednávanú vec, avšak uvedené svoje tvrdenie nepodložila žiadnou relevantnou argumentáciou. S poukazom na uvedené, keďže rozhodcovská zmluva bola podpísaná dňa 24.10.2016, teda už za účinnosti zákona č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, ktorý nastavil prísne kritériá, ktoré musia spotrebiteľské rozhodcovské súdy a ich rozhodcovia spĺňať, má sudca za to, že vyšší súdny úradník správne vyhodnotil rozhodcovskú zmluvu ako platnú, ktorá založila právomoc rozhodcovského súdu konať a rozhodnúť a že oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je riadnym exekučným titulom v zmysle § 45 Exekučného poriadku v spojení s § 41 ods. 1 a 2 ZoSRK, pričom súd nezistil povinnou tvrdený rozpor exekučného titulu so zákonom, s Ústavou SR, s právom Európskej únie, ani porušenie základného práva povinnej na súdnu ochranu.
16. Čo sa týka zo strany povinnej namietaných skutočnosti pred vznikom exekučného titulu (samotné uzavretie spotrebiteľskej zmluvy, aktívna vecná legitimácia oprávneného na podanie žaloby voči povinnej, ako aj čiastočné úhrady zo strany povinnej a správnosť a výška priznanej pohľadávky), sudca má za to, že vyšší súdny úradník správne vyhodnotil, že exekučný súd nie je oprávnený preskúmavať vecnú správnosť exekučného titulu, keďže s týmito skutočnosťami sa v základnom konaní už vysporiadal rozhodcovský súd, ktorý exekučný titul vydal. Povinná mala za to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky ustálil, že exekučný súd je oprávnený prelomiť platnosť exekučného titulu, ktorý odporuje zákonu a výkon rozhodcovského rozsudku je v rozpore s verejným poriadkom a únijným právom, sudca s uvedeným súhlasí, avšak má za to, že povinná si mýli vecnú správnosť exekučného titulu s jej formálnou vykonateľnosťou, ktorú vyšší súdny úradník skúmal. Exekučný titul, ako listina vydaná oprávneným orgánom musí mať predpísanú formu a obsah, musí spĺňať náležitosti, ktoré sú jednak formálnej, alebo materiálnej povahy. Z hľadiska materiálnej vykonateľnosti preto musí každý titul obsahovať presnú individualizáciu oprávneného a povinného, presné vymedzenie práva a jemu zodpovedajúcu povinnosť na plnenie a presne stanovenú lehotu na plnenie. Formálnu vykonateľnosť stanovuje predpis upravujúci konanie, v ktorom bolo rozhodnutie slúžiace ako exekučný titul vydané, v tomto prípade zákon č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný v zmysle § 53 Exekučného poriadku skúmať pri každom exekučnom titule jeho formálnu vykonateľnosť a v prípade rozhodcovského rozsudku je povinný vyriešiť aj otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, t.j. či bola daná právomoc rozhodcovského súdu o veci konať a rozhodovať, či rozhodcovská zmluva spĺňa náležitosti podľa osobitného zákona, či rozhodcovské rozhodnutie bolo vydané rozhodcom a rozhodcovským súdom na to oprávneným a či je rozhodcovské rozhodnutie vykonateľné. Rozsah prieskumnej činnosti exekučného súdu je tak obmedzený na to, či je exekučný titul vydaný orgánom oprávneným na jeho vydanie, či je exekučný titul materiálne a formálne vykonateľný a či sú oprávnený a povinný hmotno-právne legitimovaní z exekučného titulu. Exekučný súd však nie je príslušný skúmať správnosť exekučného titulu z pohľadu hmotného práva tak, ako žiadala povinná (uzavretie úverovej zmluvy, aktívna vecná legitimácia oprávneného na podanie žaloby voči povinnej, ako aj čiastočné úhrady zo strany povinnej a správnosť a výška priznanej pohľadávky), ani preskúmavať právne posúdenie veci rozhodcovským súdom a ani nijakým spôsobom nemôže zasahovať do práva priznaného v exekučnom titule. Sudca zdôrazňuje, že sa vyšší súdny úradník nezaoberal hmotnoprávnou stránkou
exekučného titulu, t.j. neskúmal, či povinná čerpala poskytnutý úver, či ho následne plnila a v akom rozsahu a pod., ale skúmal, či oprávnený navrhuje vykonať exekúciu na podklade rozhodcovského rozsudku v rozsahu prípustnom v ustanovení § 53 ods. 3 najmä písm. f) Exekučného poriadku, či sa oprávnený a povinná dohodli na tom, že v prípade vzniku sporu medzi nimi, bude tento spor prejednaný rozhodcovským súdom v rozhodcovskom konaní a ak áno, či je rozhodcovské rozhodnutie vykonateľným exekučným titulom. Sudca ďalej dodáva, že akékoľvek tvrdenia ohľadom skutkového stavu pred vydaním exekučného titulu, mohla a mala povinná namietať výlučne v základnom konaní resp. v žalobe o zrušenie o exekučného titulu, a nie až v exekučnom konaní, pretože exekučné konanie je konaním vykonávacím, v ktorom musí súd vychádzať z vykonávaného rozhodnutia, kedy sa len vykonáva to, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté a nenahrádza súd v základnom konaní v jeho rozhodovacej činnosti. Exekučný súd je viazaný rozhodnutím vo veci samej, ktoré je vykonávané, a ktoré zakladá oprávnenému právo na splnenie určitej povinnosti voči označenému subjektu a preto exekučnému súdu neprislúcha čokoľvek na tomto rozhodnutí meniť.
17. K tvrdeniu povinnej, že ju súd ako spotrebiteľku musí ochrániť pred nekalými praktikami oprávneného, správne vyšší súdny úradník uviedol, že ani spotrebiteľa nemožno chrániť v neobmedzenom rozsahu, pričom ochrana spotrebiteľa je založená a rozsahom upravená zákonom, ktorú vyšší súdny úradník dodržal, keď preskúmal právomoc rozhodcovského súdu vo veci na podklade rozhodcovskej zmluvy rozhodnúť a vyhodnotil rozhodcovskú zmluvu ako platnú a právomoc rozhodcovského súdu konať a rozhodnúť za danú. Súd pri svojom rozhodnutí prihliadol aj na to, že na ochranu spotrebiteľa reagovala aj legislatíva tým, že sa vytvoril režim osobitného rozhodcovského spotrebiteľského konania zákonom č. 335/2014 Z.z. účinným od 1.1.2015, pričom aj predmetná posudzovaná spotrebiteľská zmluva bola uzatvorená po 1.1.2015. Vyšší súdny úradník zistil, že rozhodcovská zmluva bola uzatvorená medzi oprávneným a povinnou na samostatnom liste oddelenom od dohody o uznaní záväzku, ktorý obe zmluvné strany podpísali, pričom podpisom rozhodcovskej zmluvy nebolo podmienené poskytnutie iných služieb a teda povinná ju mohla odmietnuť, čím by zároveň neodmietla žiadne iné zmluvné ustanovenia, keďže sa v danej rozhodcovskej zmluve nenachádzali. Vyšší súdny úradník ďalej v napádanom rozhodnutí uviedol, že už pri posudzovaní návrhu na vykonanie exekúcie nevzhliadol dôvod na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie, a mal preukázané, že mu bolo predložené vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu, ktorý mal v čase konania povolenie rozhodovať spotrebiteľské spory, rozhodnutie spĺňalo náležitosti podľa zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, rozhodoval rozhodca, ktorý bol v čase konania zapísaný v zozname rozhodcov oprávnených rozhodovať spotrebiteľské spory, rovnako rozhodcovská zmluva spĺňala podmienky podľa osobitného predpisu a je platná. Sudca dodáva, že tvrdenie povinnej o tom, že uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy nebolo prejavom jej vôle povinná žiadnym spôsobom nepreukázala a predovšetkým za situácie, keď povinná nemusela predmetnú spotrebiteľskú rozhodcovskú zmluvu uzavrieť, mohla jej uzatvorenie odmietnuť bez toho, aby to malo vplyv na uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Spotrebiteľská rozhodcovská zmluva po formálnej stránke obsahuje všetky zákonom vyžadované obligatórne náležitosti v zmysle § 3 ods. 3 ZoSRK a je podpísaná obidvoma zmluvnými stranami, súd tak po jej preskúmaní nemohol dospieť k záveru, že by povinná nemala reálnu možnosť sa s ňou oboznámiť, naopak, súd konštatuje, že povinná po tom, ako sa s ňou oboznámila, ju vlastnoručne podpísala. Preto súd, po individuálnom posúdení danej veci, má za to, že oprávnený poskytol povinnému možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na riešenie prípadných sporov v rozhodcovskom konaní a z tohto návrhu bolo zrejmé, že sa v ňom nachádzali jasné a zrozumiteľné informácie, čo znamená riešenie sporov v rozhodcovskom konaní. Súd tak skonštatoval, že predmetnú rozhodcovskú zmluvu možno považovať za individuálne dojednanú, obsahujúcu poučenie v zmysle § 3 ods. 3 písm. e) ZoSRK, v dôsledku čoho nie je možné na ňu aplikovať ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka o neprijateľných zmluvných podmienkach v spotrebiteľskej zmluve spôsobujúcich jej absolútnu neplatnosť. S poukazom na uvedené boli preto vyvrátené tvrdenia povinnej o tom, že súd rozhodcovskú zmluvu nepodrobil súdnej kontrole.
18. V súvislosti s prejavom nespokojnosti povinnej s napadnutým rozhodnutím, sudca poukazuje na to, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. Súd je však povinný na tieto procesné úkony
primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 329/04, II. ÚS 106/05, III. ÚS 32/07, III. ÚS 302/09, III. ÚS 75/2010), čomu podľa názoru sudcu učinil konajúci vyšší súdny úradník napadnutým uznesením zadosť.
19. K námietke povinnej, že o jej návrhu na zastavenie exekúcie rozhodoval vyšší súdny úradník, sudca uvádza, že vzhľadom na zákonné znenie § 202 ods. 1 Exekučného poriadku v exekučnom konaní koná a rozhoduje vyšší súdny úradník, pričom sudca v exekučnom konaní v zmysle § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku koná a rozhoduje vtedy, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka. S poukazom na uvedené sudca pochybenie nezistil, keď o návrhu povinnej na zastavenie exekúcie, voči ktorému nie je prípustné odvolanie, rozhodoval vyšší súdny úradník. Uvedená zákonná úprava preferovaná Exekučným poriadkom pri návrhoch povinných na zastavenie exekúcie bola stanovená tak, aby bola zachovaná dvojinštančnosť konania, kedy v zmysle § 202 ods. 1 prvá veta Exekučného poriadku v exekučnom konaní koná a rozhoduje vyšší súdny úradník. Keďže už pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi ako aj pri rozhodovaní o návrhu povinnej na zastavenie exekúcie, vyhodnotil vyšší súdny úradník rozhodcovskú zmluvu ako platnú, v ďalšom konaní preto neobstojí argument povinnej, že o jej právach a povinnostiach rozhodoval v základnom konaní rozhodcovský súd namiesto sudcu všeobecného súdu, čím nemohlo dôjsť k zákazu odňatia zákonného sudcu.
20. Rovnako sudca nezistil pochybenie ani pri výške trov exekúcie oprávneného v sume 79,83 eur, ktoré vyšší súdny úradník preskúmal už pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, pričom takto vyčíslené trovy exekúcie oprávneného pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 16,50 eur v zmysle zákona o súdnych poplatkoch a z trov právneho zastúpenia oprávneného v exekučnom konaní vo výške 63,33 eur v zmysle ustanovenia § 13a ods. 2 písm. c) vyhlášky vypočítané z tarifnej hodnoty istiny a v zmysle § 10 ods. 1 vyhlášky za dva úkony právnej služby
- prevzatie a príprava zastúpenia a podanie návrhu na vykonanie exekúcie 2 x 18,93 eur, ďalej za dva režijné paušály za rok 2020 2 x 10,62 eur a z 20 % DPH.
21. Sudca má ďalej za to, že vyšší súdny úradník dostatočným spôsobom vysvetlil, prečo nie je možné v súčasnosti preskúmavať výšku trov exekúcie súdnej exekútorky, keď novelizáciou Exekučného poriadku s účinnosťou od 01.04.2017 inštitút námietok proti trovám exekúcie podľa § 201 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017 zanikol. Výška trov exekúcie súdnej exekútorky bola v tomto exekučnom konaní vyčíslená podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 68/2017 Z.z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (§ 7 ods. 1, 2, § 22 ods. 1, 2, § 23 uvedenej vyhlášky). Sudca k uvedenému dopĺňa, že preskúmaním upovedomenia o začatí exekúcie vydaného súdnou exekútorkou dňa 06.03.2020 zistil, že súdna exekútorka si trovy exekúcie vyčíslila za predpokladu splnenia vymáhanej povinnosti do 15 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie vo výške 130,20 eur pozostávajúcich z odmeny exekútora 78,50 eur (10 % z vymáhanej sumy), z paušálnej náhrady hotových výdavkov 30 eur a z dane z pridanej hodnoty 21,70 eur, čo je v súlade s § 197 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, kedy výška odmeny exekútora pri exekúcii na vymoženie práva na peňažné plnenie sa určí ako percento z vymoženého plnenia a nemôže presiahnuť výšku vymáhaného nároku podľa stavu ku dňu vydania poverenia na vykonanie exekúcie. Následne upozornila povinnú, že ak dlh nesplní do 15 dní od doručenia upovedomenia, tak trovy exekúcie môžu byť vyššie, pričom predbežne ich vyčíslila na 260,40 eur pozostávajúcich z odmeny exekútora v sume 157 eur (20 % z vymáhanej sumy), z paušálnej náhrady hotových výdavkov v sume 60 eur a z dane z pridanej hodnoty v sume 43,40 eur. Sudca konštatuje, že pod vymáhaným nárokom sa rozumie celková výška nároku oprávneného ku dňu vydania poverenia na vykonanie exekúcie, v danom prípade istina + úrok z omeškania ku dňu vydania poverenia + náklady spojené s uplatnením pohľadávky + trovy exekúcie oprávneného. A preto takto určená výška trov exekúcie súdnej exekútorky je v súlade so zákonom, keď nie je vyššia ako výška vymáhaného nároku podľa stavu ku dňu vydania poverenia na vykonanie exekúcie, čím sú vyvrátené akékoľvek tvrdenia povinnej ohľadom toho, že by boli jej trovy exekúcie v rozpore so zákonom.
22. Na záver súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05 zo 16. marca 2005, v zmysle ktorého odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.
23. Na základe uvedených skutočností, sudca konštatuje, že z dokumentov nachádzajúcich sa v súdnom spise možno v tomto štádiu exekučného konania konštatovať, že spotrebiteľská rozhodcovská zmluva uzatvorená v zmysle zákona č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, bola medzi oprávneným a povinnou dojednaná individuálne a povinnou individuálne vymienená v znení v akom jej uzatvorenie predformuloval oprávnený. Spotrebiteľská rozhodcovská zmluva preto platne založila právomoc rozhodcovského súdu konať a rozhodnúť spor medzi oprávneným a povinnou, ktorý vznikol z medzi nimi uzatvorenej spotrebiteľskej zmluvy. Preto aj rozhodcovský rozsudok, ktorý bol súdu predložený oprávneným v exekučnom konaní ako exekučný titul je v zmysle ustanovenia § 45 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, riadnym exekučným titulom, na základe ktorého možno viesť exekúciu. S poukazom na uvedené má sudca za to, že vyšší súdny úradník postupoval správne a v súlade so zákonom, keď v danej exekúcii zamietol návrh povinnej na zastavenie exekúcie a preto sťažnosť povinnej proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 4Ek/88/2020 zo dňa 21.05.2020 ako nedôvodnú zamietol.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP). Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).