Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_46Ek-1942-2019.pdf
PDF · 99.18 KB
Case nature
Subarea
46Ek/1942/2019
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: Združenie na ochranu práv investorov
- občanov so sídlom Strakova 1, 811 01 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 45 741 867, proti povinnému: E. U., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom H. XXX, XXX XX H., právne zastúpenému: JUDr. Anna Kubovičová, advokátka so sídlom Tatranská 300/8, 017 01 Považská Bystrica, IČO: 35 658 011, o vymoženie pohľadávky vo výške 3.807,48 eur s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom: JUDr. Jozef Martišík, Exekútorský úrad so sídlom Samoty 1061, 020 01 Púchov, pod sp. zn. 107EX 392/19, rozhodujúc o sťažnosti povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 46Ek/1942/2019 zo dňa 10. júna 2020, takto
rozhodol:
I. Súd sťažnosť povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 46Ek/1942/2019 zo dňa 10. júna 2020 z a m i e t a.
II. Povinnému sa náhrada trov konania o sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 46Ek/1942/2019 zo dňa 10. júna 2020 n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdu dňa 23.10.2019 domáhal od povinného vymoženia pohľadávky vo výške 3.807,48 eur s príslušenstvom na podklade vykonateľného exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku vydaného dňa 05.04.2019 rozhodcom Mgr. Andrejom Gundelom pod sp. zn. 1204/18. Dňa 07.11.2019 poveril súd vykonaním exekúcie súdneho exekútora.
2. Vyšší súdny úradník uznesením sp. zn. 46Ek/1942/2019 zo dňa 10.06.2020 zamietol návrh povinného na zastavenie exekúcie v zmysle § 61l ods. 3 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení od 1.4.2017 (ďalej len „Exekučný poriadok“) a povinnému nárok na náhradu trov exekučného konania nepriznal. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ust. § 49, § 53 ods. 3 písm. f), § 57 ods. 1, § 61k ods. 1-5, § 61l ods. 1, 3, 4, § 61e Exekučného poriadku, na ust. § 52 ods. 1, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 5 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník účinného v čase uzavretia zmluvy (ďalej len „Občiansky zákonník“), na ust. § 35 prvá veta zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov a vecne tým, že povinný vo svojom návrhu na zastavenie nepreukázal dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 61k ods. 1 Exekučného poriadku. Povinný žiadal zastaviť exekúciu z dôvodu, že právny vzťah účastníkov zmluvy o pôžičke vykazuje atribúty spotrebiteľského úveru, pričom vydanie exekučného titulu považuje za rozporné s platnými právnymi predpismi. Povinný namietal platnosť exekučného titulu s poukazom na to, že so spoločnosťou i Sale, v.o.s. uzavrel zmluvu o spolupráci, v zmysle ktorej mala táto spoločnosť umožniť povinnému aktívny prístup do Internetovej aukcie pôžičiek, pričom v rámci predmetnej aukcie, povinný uzavrel zmluvu o pôžičke, z ktorej plnenie je vymáhané v tomto exekučnom konaní. Podľa povinného týmto spôsobom došlo k zakrytiu skutočnej podstaty právneho vzťahu účastníkov, teda, že zmluva medzi nimi uzavretá je spotrebiteľskou zmluvou. Ďalej povinný namietal, že mu nebol doručený exekučný titul a preto nie je vykonateľný. Povinný poukázal na neurčitosť
exekučného titulu v časti výroku, konkrétne, že pri úroku z omeškania nie je uvedená suma, ale len úrok z omeškania vo výške 5 % ročne odo dňa 19.08.2018 do zaplatenia. Povinný v zákonnej lehote doplnil svoj návrh na zastavenie exekúcie tak, že namietal zmluvnú pokutu, ktorá je podľa jeho názoru neprimerane vysoká v porovnaní s istinou a výšku trov právneho zastúpenia v rozhodcovskom konaní, kedy pri výpočte hodnoty úkonu sa má vychádzať z výšky istiny a nie zo súčtu istiny a ostatného príslušenstva pohľadávky. Oprávnený s návrhom povinného na zastavenie exekúcie nesúhlasil z dôvodu, že na zmluvu o pôžičke uzatvorenú medzi účastníkmi sa nevzťahujú ustanovenia o spotrebiteľskom práve, pretože zmluva o pôžičke bola uzatvorená medzi fyzickými osobami, nepodnikateľmi a fyzickou osobou
- nepodnikateľom a preto ich zmluvný vzťah nie je spotrebiteľským. Veritelia sú v zmluve identifikovaní menom používateľa a ID investora je v súlade s ustanoveniami zmluvy o pôžičke ako aj všeobecnými zmluvnými podmienkami, pričom dlžník s takýmito identifikačnými údajmi vyjadril súhlas. Pokiaľ ide o status veriteľov, podľa názoru oprávneného, spravovanie svojich úspor napr. požičiavaním nie je podnikaním a už vôbec sa nejedná o poskytovateľov finančných služieb. Súd v napádanom rozhodnutí zo dňa 10.06.2020 konajúc vyšším súdnym úradníkom zistil skutkový stav na tom podklade, že povinný ako fyzická osoba uzavrel s právnymi predchodcami oprávneného - fyzickými osobami (investormi) dňa 20.02.2017 zmluvu o pôžičke, predmetom ktorej bolo poskytnutie peňažných prostriedkov podľa výsledku internetovej aukcie pôžičiek zo strany investorov a preto konanie vedené pred rozhodcovským súdom nebolo spotrebiteľským sporom, keďže na oboch stranách zmluvného vzťahu vystupovali fyzické osoby - nepodnikatelia. Podpisom zmluvy povinný akceptoval, že zmluva je uzatvorená s investormi v mene a na účet, ktorých koná spoločnosť iService, a.s. ako splnomocnený zástupca každého jednotlivého investora, a že peňažné prostriedky poskytnuté formou pôžičky nepatria spoločnosti iService, a.s., ale určitým fyzickým osobám - investorom. Vyšší súdny úradník vyhodnotil, že spor medzi účastníkmi nebol spotrebiteľský a preto bol správne prejednávaný v rozhodcovskom konaní podľa zákona č. 244/2009 Z. z., keď druhou zmluvnou stranou nebol dodávateľ, ktorý by konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti tak, že by sám poskytoval dlžníkom peňažné prostriedky, ale druhou zmluvnou stranou zmluvy o pôžičke boli osoby v zmluve označené ako investori, identifikované ID číslom a menom používateľa internetového portálu www.zltymelon.sk, ktorými sú podľa čl. 2 (výklad pojmov), bod 2.6 VZP len fyzické osoby, ktoré nemali status podnikateľa, keďže do pôžičky investujú vlastné peniaze, čím bola daná právomoc rozhodcu Mgr. Andreja Gundela vo veci konať a rozhodnúť. Aj samotný povinný podpisom zmluvy v čl. IV. (zmluva o pôžičke) bod 2.2 výslovne akceptoval, že poskytnuté peňažné prostriedky patria určitým fyzickým osobám a teda musel si byť vedomý, že sa nejedná o spotrebiteľský vzťah. Rozhodcovský rozsudok posúdil ako spôsobilý exekučný titul. S námietkou povinného týkajúcou sa neurčitosti exekučného titulu v časti úroku z omeškania a s námietkou výšky zmluvnej pokuty, sa vyšší súdny úradník vysporiadal tak, že exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, keďže nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, pričom právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké právne účinky ako rozsudok všeobecného súdu a preto je exekučný súd rozsudkom rozhodcovského súdu viazaný. Keď povinný nesúhlasil so zmluvnou pokutou a výškou trov právneho zastúpenia v rozhodcovskom konaní, mal tieto námietky uplatniť v základnom konaní prípadne sa mohol po doručení rozhodcovského rozsudku žalobou na súde domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku, no povinný tak neurobil. Cieľom exekučného konania, nie je opätovné riešenie sporov, resp. prieskum právoplatných rozhodnutí, ale nútený výkon práva (plnenia) priznaného exekučným titulom. Námietky uvádzané v návrhu na zastavenie exekúcie, nie sú opravným prostriedkom a povinný nemôže v exekučnom konaní uplatňovať hmotnoprávne námietky, ktoré mal uplatniť v pôvodnom konaní. K námietke povinného ohľadom nedoručenia exekučného titulu súd z doručeniek z pošty predložených oprávneným zistil, že ,,výzva žalovanému + žaloba“ boli povinnému doručené dňa 24.09.2018 a exekučný titul bol povinnému doručený dňa 05.06.2019, pričom obe zásielky boli prevzaté prostredníctvom splnomocnenca, ktorého povinný splnomocnil na preberanie zásielok.
3. Proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka podal povinný v zákonom stanovenej lehote dňa 23.06.2020 sťažnosť, ktorou žiadal, aby súd zmenil napádané rozhodnutie tak, že exekúciu v celosti zastaví a povinnému prizná nárok na náhradu trov konania alebo aby napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vyššiemu súdnemu úradníkovi na opätovné rozhodnutie. Sťažnosť odôvodnil tým, že sa súd nesprávnym a nedostatočným spôsobom vysporiadal s námietkou povinného ohľadom spotrebiteľského vzťahu účastníkov konania. Súd podľa neho iba stroho skonštatoval, že zmluvnými stranami sú fyzické osoby nepodnikatelia, avšak žiadnym relevantným spôsobom sa nevysporiadal so skutočnosťou, prečo spoločnosť iService, a.s. resp. a iSale, v.o.s. figurujú v zmluvných vzťahoch účastníkov a či ich vystupovanie v týchto vzťahoch nemá charakter spotrebiteľského právneho vzťahu. S ohľadom na
ochranu spotrebiteľa je podľa neho potrebné skúmať, či zmluvný vzťah, ktorého pohľadávka bola priznaná v exekučnom titule, nie je skrytý spotrebiteľský vzťah. Poukázal na ustanovenie § 52a Obchodného zákonníka, podľa ktorého je aj pri uzavretí viacerých zmlúv potrebné posudzovať to, či tieto zmluvy a ich vznik nie sú od seba závislé. Podľa neho je potrebné posúdiť, či vznik zmluvy o pôžičke nie je podmienený uzavretím rámcovej zmluvy o spolupráci uzavretej medzi povinným a oprávneným, ktorú možno posúdiť ako spotrebiteľský vzťah. Podľa neho sa exekučný súd dištancoval od svojej úlohy skúmať správnosť exekučného titulu.
4. Oprávnený navrhol napádané rozhodnutie potvrdiť a k sťažnosti povinného sa vyjadril tak, že súd v napádanom uznesení rozhodol správne a dostatočne zhodnotil skutkový stav veci a vysporiadal sa so všetkými námietkami povinného. K námietke povinného, že sa súd nevysporiadal so skutočnosťou, prečo spoločnosti iService, a.s. a iSale, v.o.s. figurujú v zmluvných vzťahoch uviedol, že sa súd nemal prečo s týmto vysporiadavať a ich zmluvné vzťahy riešiť, keďže spoločnosť iService, a.s. ako splnomocnený zástupca veriteľov investorov podpisovala zmluvu o pôžičke na základe plnomocenstva, avšak sama nie je účastníkom žiadneho zmluvného vzťahu s povinným a spoločnosť iSale, v.o.s. uzavrela s povinným zmluvu o spolupráci, ale táto nie je predmetom tohto exekučného konania. Súd relevantný zmluvný vzťah vyplývajúci zo zmluvy o pôžičke vyriešil a odôvodnil, prečo vzťah účastníkov nepovažuje za spotrebiteľský zmluvný vzťah. Aplikácia ust. § 52a Obchodného zákonníka (ako tvrdil povinný) nie je na mieste, pretože v prejednávanom prípade nebolo uzavretých niekoľko spotrebiteľských zmlúv, ktoré by mohli byť od seba závislé. Povinný s oprávneným neuzavrel žiadnu zmluvu o spolupráci, takúto zmluvu o spolupráci s povinným uzavrela len spoločnosť iSale, v.o.s. Povinný namietal aj doručovanie exekučného titulu, čo sa však ukázalo ako nepravdivé.
5. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
6. Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.
7. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
8. Podľa § 239 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
9. Podľa § 245 CSP v sťažnosti možno uvádzať nové skutočnosti a dôkazy, ak je to so zreteľom na povahu a okolnosti sporu možné a účelné.
10. Podľa § 248 CSP o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.
11. Podľa § 249 CSP súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia pojednávania.
12. Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
13. Súd po zistení, že sťažnosť povinného voči napádanému rozhodnutiu bola podaná včas, oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie vydané, proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná, po skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti, preskúmal napadnuté uznesenie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že sťažnosť povinného nie je dôvodná. V danom prípade vyšší súdny úradník v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver, ktorý zároveň aj dostatočným spôsobom právne odôvodnil. Takýto postup súdu má oporu v právnych predpisoch a bol odôvodnený do tej miery, ktorá postačuje na záver o ústavnej konformite napadnutého uznesenia. Sudca sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka a v podrobnostiach naň odkazuje. Napriek zneniu
ustanovenia zákona citovaného v bode 6 odôvodnenia tohto rozhodnutia, s poukazom na nesúhlas a argumentáciu povinného prezentovanú v sťažnosti a k zvýrazneniu správnosti napádaného rozhodnutia, sa súd nad rámec zákona (§ 202 ods. 2 Exekučného poriadku) vyporiadaval s najdôležitejšími dôvodmi uvádzanými v sťažnosti.
14. Sudca v sťažnostnom konaní po preskúmaní napádaného rozhodnutia nevzhliadol nesprávne zistenie skutkového stavu, ani nesprávne právne posúdenie veci a dospel k záveru, že vyšší súdny úradník postupoval v súlade so zákonom, keď na podklade dôvodov uvádzaných povinným, jeho návrh na zastavenie exekúcie ako nedôvodný zamietol. Vyšší súdny úradník správne vyhodnotil skutkový stav veci na tom podklade, že exekučný titul je spôsobilým exekučným titulom na vedenie exekúcie, a že sa exekúcia v prospech oprávneného začala dôvodne, keď povinný nepreukázal súdu dôvody na zastavenie exekúcie. Povinný svoju sťažnosť postavil na tom podklade, že vzťah medzi ním a pôvodnými veriteľmi je spotrebiteľský a preto by mal súd priznať povinnému spotrebiteľskú ochranu a celú exekúciu z dôvodu neprimerane vysokej výšky zmluvnej pokuty a z dôvodu neurčitosti úroku z omeškania zastaviť.
15. Sudca vyhodnotil ako správne, právne posúdenie veci vyšším súdnym úradníkom na tom základe, že povinný ako fyzická osoba uzavrel s právnymi predchodcami oprávneného - fyzickými osobami (investormi) dňa 20.02.2017 zmluvu o pôžičke, predmetom ktorej bolo poskytnutie peňažných prostriedkov povinnému a keďže na oboch stranách zmluvného vzťahu vystupovali fyzické osoby - nepodnikatelia, tak konanie vedené pred rozhodcovským súdom podľa zákona č. 244/2009 Z. z. nebolo spotrebiteľským sporom. V súlade so zákonom vyšší súdny úradník vyhodnotil tiež to, že podpisom zmluvy povinný akceptoval, že zmluva je uzatvorená s investormi v mene a na účet, ktorých koná spoločnosť iService, a.s. ako splnomocnený zástupca každého jednotlivého investora, a že peňažné prostriedky poskytnuté formou pôžičky nepatria spoločnosti iService, a.s., ale určitým fyzickým osobám
- investorom. S poukazom na uvedené neboli správne zo strany povinného tvrdené námietky, že sa vyšší súdny úradník nezaoberal vťahom spoločnosti iService, a.s., keďže tento vyhodnotil, že spoločnosť iService, a.s. konala ako splnomocnený zástupca každého jednotlivého pôvodného investora - fyzickej osoby, pričom sama nie je účastníkom žiadneho zmluvného vzťahu s povinným. Čo sa týka spoločnosti iSale, v.o.s., ako správne uviedol oprávnený, tak táto spoločnosť uzavrela s povinným zmluvu o spolupráci, ale táto nie je predmetom tohto exekučného konania. Druhou zmluvnou stranou nebol dodávateľ, ktorý by konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti tak, že by sám poskytoval dlžníkom peňažné prostriedky, ale druhou zmluvnou stranou zmluvy o pôžičke boli osoby v zmluve označené ako investori, identifikované ID číslom a menom používateľa internetového portálu www.zltymelon.sk, ktorými sú podľa čl. 2 bod 2.6 VZP len fyzické osoby, ktoré nemali status podnikateľa, keďže do pôžičky investujú vlastné peniaze, čím bola daná právomoc rozhodcu Mgr. Andreja Gundela vo veci konať a rozhodnúť. Vyšší súdny úradník správne poukázal aj na skutočnosť, že samotný povinný podpisom zmluvy v čl. IV. bod 2.2 zmluvy o pôžičke výslovne akceptoval, že poskytnuté peňažné prostriedky patria určitým fyzickým osobám a teda musel si byť vedomý, že sa nejedná o spotrebiteľský vzťah. K odkazu povinného na ustanovenie § 52a Obchodného zákonníka, podľa ktorého je aj pri uzavretí viacerých zmlúv potrebné posudzovať to, či tieto zmluvy a ich vznik nie sú od seba závislé, sudca uvádza, že na daný vzťah účastníkov nemožno použiť uvedené ustanovenie z dôvodu, že medzi účastníkmi bola uzavretá len jedná zmluva o pôžičke a nie viacero spotrebiteľských zmlúv, ktoré by mohli byť od seba závislé. Povinný na splnenie podmienky k aplikácii uvedeného ustanovenia v tomto konaní, teda vznik viacerých zmlúv o pôžičke, nepreukázal.
16. Čo sa týka zo strany povinného namietaných skutočností pred vznikom exekučného titulu (výška úroku z omeškania a zmluvnej pokuty), sudca má za to, že vyšší súdny úradník správne vyhodnotil, že exekučný súd nie je oprávnený preskúmavať vecnú správnosť exekučného titulu, keďže s týmito skutočnosťami sa v základnom konaní už vysporiadal rozhodcovský súd, ktorý exekučný titul vydal. Povinný mal za to, že exekučný súd je oprávnený prelomiť platnosť exekučného titulu, ktorý odporuje zákonu, sudca s uvedeným súhlasí, avšak má za to, že povinný si mýli vecnú správnosť exekučného titulu s jej formálnou vykonateľnosťou, ktorú vyšší súdny úradník skúmal. Exekučný titul, ako listina vydaná oprávneným orgánom musí mať predpísanú formu a obsah, musí spĺňať náležitosti, ktoré sú jednak formálnej, alebo materiálnej povahy. Z hľadiska materiálnej vykonateľnosti preto musí každý titul obsahovať presnú individualizáciu oprávneného a povinného, presné vymedzenie práva a jemu zodpovedajúcu povinnosť na plnenie a presne stanovenú lehotu na plnenie. Formálnu vykonateľnosť stanovuje predpis upravujúci konanie, v ktorom bolo rozhodnutie slúžiace ako exekučný titul vydané, v tomto prípade zákon č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení
niektorých zákonov. Exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný v zmysle § 53 Exekučného poriadku skúmať pri každom exekučnom titule jeho formálnu vykonateľnosť a v prípade rozhodcovského rozsudku je povinný vyriešiť aj otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, t.j. či bola daná právomoc rozhodcovského súdu o veci konať a rozhodovať, či rozhodcovská zmluva spĺňa náležitosti podľa osobitného zákona, či rozhodcovské rozhodnutie bolo vydané rozhodcom a rozhodcovským súdom na to oprávneným a či je rozhodcovské rozhodnutie vykonateľné. Rozsah prieskumnej činnosti exekučného súdu je tak obmedzený na to, či je exekučný titul vydaný orgánom oprávneným na jeho vydanie, či je exekučný titul materiálne a formálne vykonateľný a či sú oprávnený a povinný hmotno-právne legitimovaní z exekučného titulu. Exekučný súd však nie je príslušný skúmať správnosť exekučného titulu z pohľadu hmotného práva tak, ako žiadal povinný (výška úroku z omeškania a zmluvnej pokuty, prípadne trov rozhodcovského konania), ani preskúmavať právne posúdenie veci rozhodcovským súdom a ani nijakým spôsobom nemôže zasahovať do práva priznaného v exekučnom titule. Sudca zdôrazňuje, že sa vyšší súdny úradník nezaoberal hmotnoprávnou stránkou exekučného titulu, t.j. neskúmal, či povinný čerpal poskytnutý úver, či ho následne plnil a v akom rozsahu a pod., ale skúmal, či oprávnený navrhuje vykonať exekúciu na podklade rozhodcovského rozsudku v rozsahu prípustnom v ustanovení § 53 ods. 3 najmä písm. f) Exekučného poriadku, či sa oprávnený a povinný dohodli na tom, že v prípade vzniku sporu medzi nimi, bude tento spor prejednaný rozhodcovským súdom v rozhodcovskom konaní a ak áno, či je rozhodcovské rozhodnutie vykonateľným exekučným titulom. Ako správne uviedol vyšší súdny úradník, akékoľvek tvrdenia ohľadom skutkového stavu pred vydaním exekučného titulu, mohol a mal povinný namietať výlučne v základnom konaní resp. v žalobe o zrušenie o exekučného titulu, a nie až v exekučnom konaní, pretože exekučné konanie je konaním vykonávacím, v ktorom musí súd vychádzať z vykonávaného rozhodnutia, kedy sa len vykonáva to, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté a nenahrádza súd v základnom konaní v jeho rozhodovacej činnosti. Exekučný súd je viazaný rozhodnutím vo veci samej, ktoré je vykonávané, a ktoré zakladá oprávnenému právo na splnenie určitej povinnosti voči označenému subjektu a preto exekučnému súdu neprislúcha čokoľvek na tomto rozhodnutí meniť.
17. V súvislosti s prejavom nespokojnosti povinného s napadnutým rozhodnutím, sudca poukazuje na to, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. Súd je však povinný na tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 329/04, II. ÚS 106/05, III. ÚS 32/07, III. ÚS 302/09, III. ÚS 75/2010), čomu podľa názoru sudcu učinil konajúci vyšší súdny úradník napadnutým uznesením zadosť.
18. Na záver súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05 zo 16. marca 2005, v zmysle ktorého odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.
19. S poukazom na uvedené má sudca za to, že vyšší súdny úradník postupoval správne a v súlade so zákonom, keď v danej exekúcii zamietol návrh povinného na zastavenie exekúcie a preto sťažnosť povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 46Ek/1942/2019 zo dňa 10.06.2020 ako nedôvodnú zamietol.
20. Podľa § 255 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
21. Podľa § 199d ods. 2 Exekučného poriadku, povinný má voči oprávnenému nárok na náhradu účelne vynaložených trov, ktoré v exekučnom konaní platil, ak mu súd na jeho návrh priznal ich náhradu v súvislosti s rozhodnutím o zastavení exekúcie z dôvodu, ktorý možno oprávnenému pričítať.
22. Podľa § 199a ods. 2 Exekučného poriadku, trovami povinného sú výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s návrhom na zastavenie exekúcie.
23. Trovy sťažnostného konania si uplatnil len povinný, preto súd o trovách sťažnostného konania rozhodol tak, že ich náhrada sa povinnému nepriznáva, keďže nebol so svojou sťažnosťou úspešný a tak mu ako neúspešnému účastníkovi sťažnostného konania podľa zásady pomeru úspechu vo veci v zmysle § 255 CSP nebolo možné priznať trovy sťažnostného konania.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP). Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).