Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cob/7/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a sudcov JUDr. Viery Zoľákovej a JUDr. Andreja Radomského v sporovej veci žalobcu: EXPORT-IMPORT, s. r. o. Bardejov, Dukelská 19, 085 01 Bardejov, IČO: 36 458 163, zastúpeného JUDr. Jozefom Stašakom, advokátom, Andraščíková 620/3, 085 01 Bardejov, IČO: 32051867, proti žalovanému: PEMA-M, spol. s r. o., Dukelská 1379/19, 085 01 Bardejov, IČO: 36 468 789, zastúpenému JUDr. Matúšom Hribom, advokátom, Na hradbách 5, 085 01 Bardejov, IČO: 42246237, o zaplatenie 238,19 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č. k. -93 zo dňa 25.11.2019 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k. -100 zo 17.12.2019 zhodou hlasov členov senátu, takto

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k. -100 zo 17. decembra 2019 v odvolaním napadnutej časti, t. j. vo výroku, ktorým bolo žalobe vo veci samej vyhovené, ako aj vo výroku o náhrade trov konania.

Žalobcovi proti žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol, že:

„Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 238,19 Eur, úrok z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 238,18 Eur od 10.5.2019 do zaplatenia a náklady spojené s uplatnením pohľadávky v sume 40,- Eur, všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.“

2. Dopĺňacím rozsudkom č. k. -100 zo 17. decembra 2019 súd prvej inštancie v prevyšujúcej časti žalobu žalobcu zamietol.

3. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že:

3.1. Žalobca podanou žalobou proti žalovanému uplatňuje nárok na zaplatenie sumy 238,19 eur s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne od 1.1.2019 do zaplatenia, náhradu nákladov spojených s uplatňovaním pohľadávky vo výške 40,- eur a tiež náhradu trov konania.

3.2. Podanú žalobu žalobca odôvodnil tým, že vlastní a prevádzkuje čističku odpadových vôd v areáli bývalého JAS, a. s. Bardejov od roku 2004 a zabezpečuje čistenie odpadových vôd pre všetkých vlastníkov nehnuteľností napojených na hlavnú kanálovú stoku, ktorá ústi do jeho čističky odpadových vôd (ďalej aj „ČOV“), a teda čistí aj odpadové vody žalovaného. Do roku 2017 žalovaný vždy podpísal so žalobcom zmluvu o čistení odpadových vôd, ale zmluvu za rok 2018 vrátil bez jej podpísania a faktúry za čistenie odpadových vôd neplatil, hoci kanalizáciu a čističku odpadových vôd využíval.

3.3. Žalovaný sa v konaní bránil tým, že každá časť kanalizácie v bývalom areáli JAS, a. s. Bardejov má svojho vlastníka, pričom žalobca nevlastní kanalizáciu, do ktorej ústi kanalizácia žalovaného. Jeho kanalizačná prípojka ústi do kanalizácie spoločnosti JAS EXPORT, a. s., čo potvrdzuje aj schéma kanalizácie, ktorá bola predložená žalobcom v konaní vedenom na Okresnom úrade Bardejov č. s. OU- BJ-OSZP-2015/004816. Na poslednom pojednávaní vo veci dňa 25.11.2019 naviac žalovaný tvrdil, že žalobca zneužíva svoje dominantné postavenie a začal na tomto pojednávaní uplatňovať aj obranu vo forme uplatnenej kompenzačnej námietky, ktorou si uplatňoval voči žalobcovi náhradu nákladov vynaložených ním v súvislosti s udržiavaním vecného bremena - opravu oceľového mosta v sume 234,- eur vyúčtovaných faktúrou č. .

3.4. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že medzi stranami nie je sporným to, že žalobca i žalovaný uzavreli ešte 18.1.2017 na dobu určitú zmluvu o čistení odpadových vôd a že v minulosti žalovaný obdobnú zmluvu uzatváral so žalobcom opakovane. Na obdobie roku 2018 však zmluva pre nesúhlasné stanovisko žalovaného uzavretá nebola, ale napriek tomu žalovaný odpadové vody kanalizáciou vypúšťa do kanalizácie, ktorá ústi do čistiarne odpadových vôd žalobcu. V priebehu roku 2018 žalobca vystavil mesačné faktúry, ktorými účtoval čistenie odpadových vôd vypúšťaných žalovaným do hlavnej kanálovej stoky, ktorá ústi do čističky odpadových vôd prevádzkovanej žalobcom.

3.5. V konaní bolo preukázané, že objekt žalovaného je napojený na kanalizačnú sústavu nemajúcu povahu verejnej kanalizácie v priemyselnom areáli bývalého štátneho podniku JAS Bardejov, a.s.. Tá nepochybne ústi do čističky odpadových vôd vo vlastníctve žalobcu, ktorý ju prevádzkuje. V konaní nebolo preukázané žiadne iné napojenie žalovaného pri odvádzaní odpadových vôd na inú kanalizačnú sústavu, či na žumpu a jeho odpadové vody nie sú ani čistené v inej čističke odpadových vôd. Súd prvej inštancie konštatoval, že takto vzniknutý právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným je vzťahom obchodnoprávnym v zmysle § 1 Obch. zák. a nadväzne aj na ust. § 261 ods. 1 Obch. zák. Je nesporné, že za čistenie žalovaným vypúšťaných odpadových vôd za rok 2018 žalovaný neuhradil žalobcovi žiadnu odplatu a neuzavrel so žalobcom ani žiadnu zmluvu.

3.6. Súd prvej inštancie považoval za irelevantné to, že žalovaný vypúšťa odpadové vody do kanalizácie, ktorá je vo vlastníctve iného subjektu, pretože napokon tieto odpadové vody pritekajú do čističky odpadových vôd žalobcu. Žalobca pred rokom 2018 dlhodobo poskytoval žalovanému službu čistenia produkovaných odpadových vôd a túto službu nemôže žalovaný od žalobcu požadovať bez akejkoľvek odplaty (náhrady) žalobcovi. Inak na jeho strane vzniká bez právneho dôvodu obohatenie, ktoré nemožno akceptovať.

3.7. Právny nárok uplatňovaný žalobcom proti žalovanému súd posúdil ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia s aplikáciou ustanovenia § 451, § 456 a § 458 Obč. zák. Zdôraznil, že bezdôvodné obohatenie má povahu subsidiárnu a prichádza do úvahy tam, kde nie je možné nárok odvodiť z iného právneho titulu. Odkázal pritom na judikatúru Najvyššieho súdu SR, ako napr. , , i nález Ústavného súdu ČR z 10.3.2012 sp. zn. II.ÚS/2929/10.

3.8. Pri určení výšky bezdôvodného obohatenia súd vychádzal z obsahu stranami navrhnutého a pred súdom vykonaného dokazovania, z ktorého vyplynulo, že bezprostredne pred vznikom bezdôvodného obohatenia za čistenie odpadových vôd žalobca so žalovaným boli dlhodobo v zmluvnom vzťahu, kde výška odplaty za 1 m3 odpadovej vody bola dohodnutá v sume 1,946 eur bez DPH. Žalobca si v žalobe neuplatňoval náhradu za čistenie odpadovej vody v inej výške. Ani v súvislosti s dominantným postavením žalobcu nebolo žalovaným namietané, že by si žalobca uplatňoval voči iným odberateľom tejto služby v areáli bývalého JAS, a. s. Bardejov odplatu v inej nižšej sadzbe. Súd v tejto súvislosti poukázal na ustálenú prax, podľa ktorého sa výška bezdôvodného obohatenia odvíja od výšky odplaty obvyklej v danom mieste a čase. Námietky o zneužívaní dominantného, či monopolného postavenia žalovaného v tomto súdom posudzovanom prípade sú podľa súdu prvej inštancie len

všeobecnou obranou žalovaného, nedopadajúcou na daný spor, týkajúci sa poskytnutia odplaty za čistenie odpadových vôd.

3.9. Kompenzačnú námietku opierajúcu sa o faktúru z 30.9.2019 č. , ktorá je svojou povahou námietkou hmotnoprávnou súd nevzal do úvahy s poukazom na ustanovenie , keďže nebola v konaní uplatnená včas. Ak by žalovaný konal pri uplatňovaní jemu patriacich prostriedkov procesnej obrany so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania, bol by ju už uplatnil v duplike doručenej súdu 16.10.2019. Faktúru totiž žalovaný vystavil 30.9.2019, s dátumom splatnosti 10.10.2019, teda pred zostavením a doručením svojej dupliky zo 14.10.2019 súdu. Súd pritom uznesením č. k. -58 z 12.9.2019 určil žalovanému lehotu 15 dní na uplatnenie všetkých prostriedkov procesnej obrany, resp. procesného útoku, ktoré mieni proti žalobcovi použiť, a bol aj náležite poučený o svojich procesných právach a povinnostiach, ako aj následkoch koncentrácie konania. Na pojednávaní, na ktorom žalovaný uplatnil kompenzačnú námietku, žalobca túto protipohľadávku neuznal a nesúhlasil s ňou. Vzhľadom na túto jej spornosť by musel súd pri dodržaní princípov spravodlivého procesu nariadiť ďalšie pojednávanie na jej prípadné preukázanie a umožniť tak strane žalobcu preskúmanie jej dôvodnosti z hľadiska dodatočne opísaných rozhodujúcich skutočností, prípadne pripustiť ďalšie dokazovanie, aj prípadnú produkciu ďalších dôkazných návrhov oboch strán konania. Vzhľadom na realizovanú koncentráciu konania súd na túto námietku neprihliadal a vychádzal zo záverov, že žalobcov nárok v danom prípade kompenzáciou ani z časti nezanikol.

3.10. Pokiaľ sa týka priznaných úrokov z omeškania, súd prvej inštancie s poukazom na ust. § 369 ods. 1, 2, § 369c ods. 1 Obch. zák. sa najskôr sa vysporiadal so splatnosťou uplatňovaných nárokov a dospel k záveru, že skoršie doručenie faktúr žalobcom žalovanému pred dátumom doručenia žaloby s prílohami nebolo preukázané. Preto priznal žalobcovi uplatňovaný nárok na úrokoch z omeškania až od dňa nasledujúceho po doručení žaloby, t. j. od 10.5.2019. Keďže žalobnému návrhu vyhovel, žalobcovi priznal aj s odkazom na aplikáciu už vyššie označeného ust. 369c Obch. zák. i paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur. V prevyšujúcej časti bolo potrebné žalobu zamietnuť. Keďže to súd prvej inštancie neurobil v pôvodne vyhlásenom rozhodnutí, urobil tak, ako je už uvedené vyššie, dopĺňacím rozsudkom zo 17. decembra 2019.

3.11. Výrok o náhrade trov konania súd odôvodnil aplikáciou ustanovenia a úspešnému žalobcovi v konaní priznal aj nárok na náhradu trov konania.

4. Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalovaný. Podľa jeho názoru sú dané odvolacie dôvody v zmysle ust. , a . Tieto uplatnené dôvody bližšie rozvádza nasledovne:

4.1. Namieta nesprávne právne posúdenie veci s tým, že na strane žalovaného nie je splnená podmienka vecnej pasívnej legitimácie v konaní, ani vecnej aktívnej legitimácie žalobcu. Kanalizačná prípojka žalovaného ústi do zbernej kanalizácie spoločnosti JAS EXPORT, a. s. Bardejov, ktorá odpadové vody preberá a následne ich spolu s vodami ostatných odberateľov privádza do čističky odpadových vôd vo vlastníctve žalobcu. Neverejné kanalizácie neupravuje žiaden osobitný zákon, preto podľa názoru žalovaného je potrebné vychádzať zo všeobecne záväzných právnych predpisov, v danom prípade o verejných vodovodoch a kanalizáciách, ktorý definuje vodné stavby a upravuje aj zmluvné vzťahy dodávateľov a odberateľov pri ich nakladaní s odpadovými vodami. Žalovaný nikdy netvrdil, že za odvádzanie odpadových vôd nemá platiť náhradu. Tvrdí však aj s poukazom na , že subjektom na uzatvorenie zmluvy je vlastník kanalizácie, nie vlastník čistiarne odpadových vôd. Vlastník kanalizácie je ten, kto zabezpečuje odber odpadu a jej vôd od producenta a je jeho povinnosťou predložiť zmluvy na stočné tým odberateľom, ktorých kanalizačné prípojky ústia do jeho kanalizácie. Len na jeho úkor by sa mohol žalovaný bezdôvodne obohatiť, ak by zmluvu s ním nepodpísal. Poukázal pritom aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR , z ktorého vyplýva, že právo na výber stočného má vlastník kanalizačnej siete, do ktorej ústi odtok odpadových vôd odberateľov. Aj z uvedeného rozhodnutia vyplýva, že náklady na čistenie sú len podzložkou stočného, ktoré sa platí vlastníkovi kanalizácie za využívanie celej kanalizácie a čistenie odpadových vôd. Súd napriek tomu za aktívne vecne legitimovaného v predmetnej veci považoval žalobcu. Podľa názoru žalovaného tým nesprávne právne vec posúdil.

4.2. Žalovaný ďalej poukazuje na to, že vlastníkom nehnuteľnosti nie je žalovaný, ale M. B. - M.. Žalovaný je len nájomcom nehnuteľností, z ktorých odtekajú odpadové vody do kanalizácie a následne do ČOV

vo vlastníctve žalobcu. Do pozornosti dáva skutočnosti, ktoré sa týkali vybudovania novej, v poradí už tretej vodovodnej prípojky z opačnej strany pozemku a s tým súvisiace úkony o určení ochranného pásma orgánom štátnej vodnej správy. Ak by žalovaný urýchlene nevybudoval studňu na úžitkovú vodu a nezabezpečil dovoz pitnej vody, došlo by k zatvoreniu výrobnej prevádzky a prepusteniu 22 zamestnancov. Z dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že súd sa odvoláva na zmluvu za rok 2017, pričom práve túto zmluvu žalobca predĺžil na prvý štvrťrok do 31.3.2017, na zvyšok roka 2017 a rok 2018 zmluvu žalobca súdu nepredložil vôbec. Súd vôbec neskúmal, prečo zmluva bola predložená len na prvý štvrťrok. Až v závere roka 2018 sa začal žalobca domáhať vrátenia zmluvy, ktorú vôbec nepredložil. Zmluvu za rok 2016 mal podpísanú vlastník nehnuteľnosti, na prvý štvrťrok 2017 mal uzavretú zmluvu žalovaný a na zvyšné obdobie roku 2017 a 2018 nebola predložená žiadna zmluva. Poukazovanie súdu na uzatvorenie zmlúv žalovaným v minulosti, preto nemôže byť základom pre priznanie nároku žalobcovi. Konateľ žalovaného mal záujem tieto skutočnosti súdu objasniť, ale súd návrh na jeho vypočutie uznesením zamietol. V kontexte týchto skutočností je potrebné posúdiť aj postavenie iných cca 25 odberateľov, na ktorých sa žalobca odvoláva. Títo ani inú možnosť ako podpísať predložené zmluvy nemajú. Toto žalovaný poukazuje v súvislosti s tvrdením zneužívania dominantného postavenia pri dodávkach vody a čistení odpadových vôd žalobcom.

4.3. Súd prvej inštancie podľa žalovaného nesprávne vyhodnotil to, že kanalizačná prípojka ústi do kanalizácie spoločnosti JAS EXPORT, a. s., a preto aj nesprávne vyhodnotil otázku aktívnej vecnej legitimácie v konaní. Súd prvej inštancie podľa žalovaného dostatočne nevysvetlil ako túto právnu argumentáciu žalovaného vo vzťahu k vlastníkovi kanalizácie od prípojok po ČOV žalobcu vyhodnotil.

4.4. Žalovaný namieta aj nesprávne vyhodnotenie kompenzačnej námietky uplatnenej žalovaným. V tejto súvislosti dáva do pozornosti čas, kedy bola fakturácia nákladov za udržiavanie vecného bremena vystavená, aj čas, kedy bola táto faktúra žalovanému vrátená. Vlastníkom elektrických rozvodov je žalobca, ktorý ako jediný v súčasnosti užíva oceľový most, cez ktorý sú tieto vedené. Bezplatne tento oceľový most užíva od roku 2014. Nakoľko most je v havarijnom stave, bolo nutné pristúpiť k celkovej rekonštrukcii. Počiatočné nevyhnuté opravy si vyžiadali náklad, ktorého časť vyúčtoval žalovaný žalobcovi predmetnou faktúrou. Vyúčtovanie úhrad faktúr spoločnosť žalovaného vykonáva za mesačné zdaňovacie obdobie, preto sa faktúra medzi neuhradenými ocitla až na základe bankového výpisu zo dňa 31.10.2019. Obaja konatelia žalovaného v čase od 16.10.2019 do 6.11.2019 absolvovali dovolenku spojenú s kúpeľnou liečbou. Bolo povinnosťou žalovaného pokúsiť sa o urovnanie sporu mimosúdnou cestou, preto po návrate zaslali žalobcovi dňa 9.11.2019 predsúdnu upomienku s dodatočnou lehotou splatnosti piatich dní od doručenia. Napriek vráteniu faktúry zo strany žalobcu poskytnutá dodatočná lehota uplynula dňa 18.11.2019. Kompenzačná námietka bola uplatnená na pojednávaní 25.11.2019. Súd prvej inštancie kompenzačnú námietku nepripustil s poukazom na koncentráciu konania. Žalovaný sa nestotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v prípade neurovnania sporu bude možné protinávrh uplatniť v samostatnom konaní. Tento záver súdu prvej inštancie považuje žalovaný za nesprávny. Nepripustením protinávrhu a nevypočutím konateľa žalovaného zo strany súdu sa žalovaný dostal do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie. Zo strany súdu je badať zjavný formalizmus, ktorý sa najvýraznejšie prejavil v požiadavke na časové uplatnenie protinávrhu. Protinávrh s pohľadávkou splatnou 10.10.2019 mal žalovaný uplatniť najneskôr v replike zo dňa 14.10.2019, čo by bolo samozrejme bez pokusu o mimosúdne vysporiadanie pohľadávky. V takom prípade by sledovanie splatnosti faktúr muselo prebiehať na dennej báze, pričom účtovné postupy a aj bežná prax ich vykonáva za mesačné účtovné obdobie. S poukazom na označenú judikatúru ústavného súdu žalovaný zdôraznil, že prílišný formalizmus je nezlučiteľný s princípmi spravodlivého procesu.

4.5. Žalovaný namietal aj nevyhovenie návrhu na výsluch svedkov X. U. a X.Á. W.č. Vypočutie týchto svedkýň podľa žalovaného by znamenalo spochybnenie tvrdenia žalobcu ohľadne zmlúv a faktúr. Žalobca súdu predložil ako dôkaz 12 faktúr, ktoré podľa žalovaného mu neboli doručené tak, ako to tvrdí žalobca a túto premisu vytvoril práve za tým účelom, aby splnil podmienky pre zdôvodnenie svojho nároku.

4.6. Otázka oprávnenosti výberu odplaty žalobcom je zásadnou a ovplyvňuje množstvo podnikateľských subjektov. Tým nie je síce možné vyčítať, že dosiaľ nenamietali oprávnenosť fakturácie, keďže ako je zrejmé, ide o komplikovanejšiu problematiku. Žalovaný je však pod šikanou žalobcu dlhšiu dobu, nakoľko ten vykonával rôzne domnelé práva len voči žalovanému. Preto žalovaný venuje nárokom

vysokú opatrnosť a pozornosť, pričom sa nemôže prihliadať len na výšku požadovaného plnenia, ktoré sa v skutku javí ako malé, avšak ide o plnenie, ktoré si žalobca na základe predmetného rozsudku bude jednoznačne uplatňovať aj do budúcna, pričom pri jeho výške nebude limitovaný.

4.7. Navrhuje preto, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

4.8. V prípade, že by odvolací súd neakceptoval právne, či procesné námietky, žalovaný dáva do pozornosti súdu potrebu venovať sa oprávnenosti priznania náhrady trov žalobcovi. Ten totiž nepredložil zmluvu, nedoručil faktúry ako tvrdí, vtiahol žalovaného do zmluvného vzťahu bez toho, aby mal ten objektívnu možnosť výberu, či stanovenia zmluvných podmienok, spôsobil žalovanému nemalé náklady. Taktiež žalobca neuspel v celom rozsahu tak, ako to vyplýva napokon aj z dopĺňacieho rozsudku, preto je podľa názoru žalovaného daný dôvod pre prípad úspechu nepriznať náhradu trov konania žalobcovi. Aj z tohto hľadiska sa javí výsluch konateľa žalovaného za žiaduci.

5. Žalobca vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne. Súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal správny právny záver. Závery súdu prvej inštancie sú v odvolaním napadnutom rozsudku dostatočne odôvodnené a nie sú svojvoľné. Súd nie je povinný skúmať všetky námietky účastníka konania, ale iba tie, ktoré sú pre rozhodnutie podstatné a právne významné. V odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam. Pre rozhodnutie súdu poukazuje pritom na judikatúru, ktorá vyplýva z nálezu Ústavného súdu SR , , , , , i uznesenie Najvyššieho súdu SR . Poukazuje aj na v dôvodoch odvolania uvedenú judikatúru ESĽP. Aj so zdôraznením tejto judikatúry námietky žalovaného voči odôvodneniu rozhodnutia súdu prvej inštancie považuje za nedôvodné. Z dôvodov rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ústavných, všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu podstaty a zmyslu.

6. Ďalej vo vyjadrení k odvolaniu žalobca udáva:

6.1. Súd prvej inštancie odôvodnil, prečo nerealizoval žalovaným navrhnuté dôkazy, vyplýva to napr. z bodu 7 napadnutého rozsudku. Právne posúdenie súd prvej inštancie tiež v dôvodoch rozhodnutia vysvetlil, objasnil. Nemôže ísť o dôvodnú námietku, že súd prvej inštancie použil nesprávny právny predpis alebo nesprávne tento právny predpis interpretoval. Na riešenie sporu súd správne aplikoval ustanovenia , Obch. zák. i ustanovenia a nasl. a na úroky správne aplikoval ustanovenia Obch. zák. V konaní žalobca uplatňuje zaplatenie faktúr za čistenie odpadových vôd, nie za stočné, ani nie za odvádzanie odpadových vôd. Žalovaný nespochybnil, že žalobca vlastní a prevádzkuje čističku odpadových vôd v areáli bývalého JAS, s.r.o. od roku 2004 a zabezpečuje čistenie odpadových vôd pre všetkých vlastníkov nehnuteľností napojených na hlavnú kanálovú stoku. Žalobca čistil aj v roku 2018 ČOV odpadové vody, ktoré vypúšťa žalovaný do hlavnej kanálovej stoky. Žalobca nemá možnosť odpojiť kanalizačnú prípojku žalovaného, a tak mu zabrániť, aby vypúšťal odpadové vody do hlavnej kanálovej stoky. Nepodpísal so žalobcom zmluvu o čistení odpadových vôd na rok 2018. Zberná kanalizácia spoločnosti JAS EXPORT, a. s., dnes už vo vlastníctve Mesta Bardejov, ústi do kanalizácie žalobcu a táto následne privádza odpadové vody do čističky odpadových vôd vo vlastníctve žalobcu. Hlavná kanálová stoka je neverejnou kanalizáciou, preto ustanovenia sa na túto kanalizáciu nevzťahujú.

6.2. Rozsudok Najvyššieho súdu ČR rieši podľa žalobcu skutkovo a právne iný súdny spor. Preto tento rozsudok nemožno použiť ako judikát na riešenie tohto sporu. Do pozornosti dáva aj rôznosť právnej úpravy vodovodov a kanalizácii v ČR a SR.

6.3. Kompenzačnú námietku žalovaného súd odmietol, o čom rozhodol uznesením a proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.

7. Žalobca vo vyjadrení navrhuje rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť v oboch odvolaním napadnutých výrokoch ako vecne správne a priznať žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania.

8. Vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovaného bolo doručené žalovanému a z obsahu spisu nevyplýva, aby na tento úkon žalobcu bol žalovaný reagoval.

9. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací ( - , účinný od 1.7.2016, ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie podané proti rozsudku žalovaným v zmysle zásad daných aplikáciou ustanovenia a nasl. . Odvolací súd prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania, pričom vychádzal z aplikácie ustanovenia s tým, že nariadenie pojednávania v predmetnej veci si nevyžadovala potreba zopakovania, či doplnenia dokazovania a ani dôležitý verejný záujem. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie ( ). Termín verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu i na webovej stránke súdu zodpovedajúco ustanoveniam a . Odvolací súd pri prieskume napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie bol v zmysle ustanovenia a viazaný rozsahom odvolania i uplatnenými odvolacími dôvodmi (s výnimkou ). Odvolaním nebol napadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie pojatý do dopĺňacieho rozsudku, ktorým bol návrh v prevyšujúcej časti zamietnutý. Rozsudok súdu prvej inštancie v tomto výroku teda nadobudol právoplatnosť a nebolo oprávnením ani povinnosťou odvolacieho súdu v tomto odvolaním nenapadnutom výroku rozsudok súdu prvej inštancie preskúmavať. Na základe prieskumu napadnutých výrokov rozsudku súdu prvej inštancie i konania, ktoré im predchádzalo dospel odvolací súd k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody neodôvodňujú zrušenie, či zmenu napadnutých výrokov rozsudku prvoinštančného súdu.

10. Rozsudok súdu prvej inštancie o výroku o vyhovení žalobe i vo výroku o náhrade trov konania je vecne správny. Prvoinštančný súd pre účely rozhodnutia o podanom návrhu vykonal potrebné dôkazy, z nich vyvodil správne skutkové zistenia (, v spojení s ustanovením ) a napokon aj správne vyvodil záver o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi uplatnenú pohľadávku. Dôvody napadnutého rozhodnutia dávajú v zásade odpoveď na rozhodujúce skutkové otázky a na právne posúdenie uplatneného nároku.

11. Odvolacie dôvody proti rozsudku tak, ako je uvedené vyššie, žalovaný vymedzil v rovine procesnej, skutkovej i právneho posúdenia veci. V odvolaní výslovne poukázal na ustanovenia , a .

12. Podľa , odvolanie možno odôvodniť len tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

13. Podľa , odvolanie možno odôvodniť len tým, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.

14. Podľa , odvolanie možno odôvodniť len tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

15. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdu a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami (, , , a ).

16. Nesprávnym procesným postupom v zmysle sa rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol konanie) znemožňujúca strane sporu (účastníkovi konania) realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosť jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R129/1999, , , , , , , ).

17. Podľa tvrdenia žalovaného odvolateľa, mu v konaní pred súdom prvej inštancie bolo nesprávnym postupom znemožnené uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. K takémuto nesprávnemu procesu malo dôjsť tak, že súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 25.11.2019 konštatoval, že na vzájomný nárok uplatnený na pojednávaní nebude prihliadať s odkazom na ustanovenie . Ďalšie výhrady žalovaného proti nespravodlivému procesnému postupu súvisia už aj s uplatneným odvolacím dôvodom podľa označeného ust. , keď súd neakceptoval a nevykonal ním navrhnuté dôkazy na výsluch konateľa žalovaného i svedkyne X. a X..

18. K uvedenej námietke sa odvolací súd oboznámil s celým priebehom prvoinštančného konania ako vyplýva z obsahu spisu. Je zrejmé, že konanie na Okresnom súde Bardejov pokračovalo po tom, čo z Okresného súdu Banská Bystrica ako súdu upomínacieho bola predmetná vec postúpená po tom, čo proti vydanému platobnému rozkazu žalovaný podal odpor a žalobca navrhoval s vyjadrením k podanému odporu aj postúpenie veci príslušnému súdu. Vec tak bola postúpená Okresnému súdu Bardejov 4.9.2019. Uznesením súdu prvej inštancie -58 z 12.9.2019 súd vyzval žalovaného, aby sa v lehote 15 dní písomne vyjadril k replike žalobcu obsiahnutej v podaní z 19.8.2019, uviedol ďalšie skutočnosti a označil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Zároveň bol žalovaný poučený v zmysle ust. o sudcovskej koncentrácii konania a bolo mu aj doručené poučenie o procesných právach a povinnostiach pre sporovú stranu tak, ako je obsiahnuté v spise v prílohe uznesenia -58, ktoré boli doručené žalovanému dňa 30.9.2019.

19. Žalovaný dňa 16.10.2019 doručil súdu prvej inštancie vyjadrenie na repliku žalobcu z 19.8.2019. V tomto podaní nieto ani zmienky o nároku, ktorý by žalovaný uplatňoval proti žalobcovi na započítanie.

20. Žalovanému bolo doručené predvolanie na pojednávanie nariadené na deň 25.11.2019 dňa 8.11.2019.

21. Na pojednávaní dňa 25.11.2019 žalovaný prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu predniesol, že v prípade, ak by súd považoval uplatnený nárok žalobcu za dôvodný, uplatňuje si právo vo forme procesnej obrany, ktoré predstavuje náklady, ktoré vynaložil žalovaný v súvislosti s udržiavaním vecného bremena a tieto náklady boli fakturované faktúrou žalovaného č. splatnou 10.10.2019 v sume 234,- eur.

22. Z obsahu zápisnice o pojednávaní vyplýva, že právny zástupca žalobcu navrhoval, aby tento vzájomný návrh žalovaného nebol súdom prijatý aj s tým, že s týmto nárokom nesúhlasí.

23. Súd prvej inštancie konštatoval, čo je medzi stranami po skutkovej stránke sporné, že uplatnený nárok žalobcu sa mu javil ako dôvodný s tým, že na vzájomný nárok uplatnený na dnešnom pojednávaní nebude prihliadať s poukazom na ustanovenie .

24. Podľa , , strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, aby konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Ak súd na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej.

25. Z citovaných ustanovení , , vyplýva aj to, že sporové konanie sa spravuje zásadou koncentrácie konania. Znamená to, že strany sporu nie sú oprávnené vykonať niektoré procesné úkony kedykoľvek v priebehu konania, ale iba v určitom štádiu konania. Ak procesný úkon strany, ktorý podlieha koncentrácii konania nie je vykonaný včas, nespôsobuje (za zákonom ustanovených podmienok) procesnoprávne účinky. Absencia procesnoprávnych účinkov sa prejaví v tom, že súd na procesný úkon neprihliada. Procesné úkony strán sporu, ktoré podliehajú koncentrácii konania sú prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany ( ). Z normatívneho hľadiska má koncentrácia konania za následok osobitné procesnoprávne sankcie (v podobe neúčinnosti procesného úkonu strany sporu) za to, že strana sporu porušila procesnú povinnosť riadneho vedenia sporu (procesná diligenicia). Povinnosť riadneho vedenia sporu je všeobecne vyjadrená v

tak, že strany sporu sú povinné vykonať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany v súlade s princípom hospodárnosti. Procesné úkony nesmú viesť k prieťahom v konaní (Čl. 5). Účelom a zmyslom koncentrácie je prispieť k rýchlosti konania, zabrániť zdržiavaniu konania a motivačne pôsobiť na strany sporu, aby procesné úkony vykonávali včas.

26. Účelom sudcovskej koncentrácie je zabrániť tomu, aby strany zdržiavali spor neskoro vykonanými procesnými úkonmi. Nie je preto želateľné, aby strana sporu predkladala skutkové tvrdenia alebo dôkazné návrhy až na pojednávaní, čo by mohlo znamenať zmarenie účelu už nariadeného pojednávania a požiadavku na vytýčenie ďalšieho pojednávania. Včasnosť predloženia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany vyhodnotí v okolnostiach konkrétneho prípadu súd a je ponechané na jeho úvahe, či prípadné omeškanie procesného úkonu ospravedlní alebo či prijme procesnú sankciu, ktorá spočíva v tom, že súd na procesný úkon neprihliadne a tým mu neprizná procesné účinky. Ustanovenie o sudcovskej koncentrácii je normatívnym vyjadrením základného princípu zakotveného v Čl. 5 , podľa ktorého súd môže (v rozsahu ustanovenom zákonom) odmietnuť procesné úkony, ktoré vedú k nedôvodným prieťahom.

27. Tak ako je uvedené vyššie, až na nariadenom pojednávaní dňa 25.11.2019 žalovaný v rámci procesnej obrany produkoval skutočnosti, ktoré by mali byť založené na nároku žalovaného proti žalobcovi odvádzanom od znášaných nákladov na udržiavanie tvrdeného vecného bremena. Žalovaný poukazuje na vystavenú faktúru, ale aj na to, že pre uplatnenie nároku v konaní na súde bolo žiaduce, aby sa realizovala aj výzva a pokus o mimosúdne usporiadanie uplatneného nároku. Každopádne tento nárok, ktorý súvisí s údajným udržiavaním práva vecného bremena, musel byť žalovanému známy už v čase, keď mu bolo doručené uznesenie súdu s výzvou na vyjadrenie aj s poučením o sudcovskej koncentrácii konania a nič nebránilo žalovanému, aby tento nárok, ktorý následne na pojednávaní dňa 25.11.2019 použil v rámci prostriedku procesnej obrany, použil už vo svojom vyjadrení zo 14.10.2019. Odvolací súd sa preto stotožňuje so súdom prvej inštancie, ak volil postup, ktorým tento procesný úkon žalovaného odmietol a v rámci uvedeného konania na neho neprihliadol. Z vyššie uvedeného postupu súdu prvej inštancie, ktorý realizoval úkony smerujúce k príprave prejednania veci na pojednávaní nariadenom na deň 25.11.2019, po jeho preskúmaní odvolací súd nezistil dôvodnosť námietky žalovaného o takom procesnom postupe súdu prvej inštancie, výsledkom ktorého by bolo došlo k tvrdenému závadnému postupu súdu, znamenajúcemu odňatie možnosti konať pred súdom, resp. uskutočňovať jemu patriace procesné práva. Pre záver o existencii procesnej vady konania nie je významný subjektívny názor účastníka konania (sporovej strany) tvrdiaceho, že sa súd dopustil takejto vady. Rozhodujúcim je výlučne zistenie súdom, že či k takejto procesnej vade skutočne aj došlo.

28. Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR zmyslom a účelom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 1 SR (aj Čl. 6 ods. 1 Dohovoru) je zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (m. m. , ). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej alebo právnickej osoby (napr. ). Z judikatúry tiež vyplýva, že ak súd koná o veci uplatnenia práva osoby určenej v Čl. 46 ods. 1 SR inak, ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje zaručené právo na súdnu ochranu (). Obsah práva na súdnu ochranu v Čl. 46 ods. 1 SR nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením zaručeného práva na súdnu ochranu (). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle Čl. 46 ods. 1 SR preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktorý je v rozpore so zákonom (porovnaj ).

29. Odvolací súd však v namietanom procesnom postupe, ktorým súd prvej inštancie neprihliadol na vzájomný nárok uplatnený až na pojednávaní dňa 25.11.2019, nezistil taký závadný postup, ktorý by bol v rozpore so zákonom. Odvolací súd zdôrazňuje materiálne nazeranie na spravodlivé súdne konanie, v rámci ktorého ani prípadné formálne procesné pochybenia súdu v civilnom sporovom konaní nevyhnutne nemusí viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia odvolacím súdom s dôsledkom narušenia stavu právnej istoty nastolenej medzi stranami rozhodnutím sporu. V predmetnej veci však konanie súdu prvej inštancie vykazuje znaky postupu tak, ako to zákon aj predvídal, resp. upravil v citovaných ustanoveniach

o sudcovskej koncentrácii konania. Z podstaty výkonu spravodlivosti prostredníctvom súdnej moci vyplýva, že súd musí byť pri svojich právnych záveroch nezávislý a jeho slobodný myšlienkový postup je limitovaný iba obsahom objektívneho práva, ktoré v konkrétnej veci interpretuje a aplikuje. Súd prvej inštancie pri závere o neprihliadaní na vzájomný návrh uplatnený na pojednávaní 25.11.2019 nepostupoval takým spôsobom, ktorý by bol v rozpore s procesnou úpravou vyplývajúcou z citovaných Článkov 8 a 5 i z ust. , . Uvedený uplatnený odvolací dôvod preto nemohol privodiť zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie.

30. Aj vo vzťahu k uplatnenej odvolacej námietke poukazujúcej na to, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, odvolací súd po prieskume predloženého spisového materiálu konštatuje, že rozhodnutie okresného súdu v rovine dokazovania a zisteného skutkového stavu bolo vecne správne a v tejto súvislosti aj poukazuje na nález Ústavného súdu SR sp.zn. , podľa ktorého ... „dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následne vyhotovenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania, sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný“. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie nepochybil, keď neakceptoval všetky návrhy na realizáciu dôkazov navrhnutých žalovaným. Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvej inštancie, že pre rozhodnutie v predmetnej veci nebolo žiaducim a potrebným vykonať výsluch žalovaného a ani svedkýň, ktoré by mali sa vyjadrovať k otázke splatnosti uplatnených nárokov v nadväznosti na to, kedy tieto fakturácie boli doručené, resp. podľa žalovaného nedoručené a kedy by sa táto pohľadávka, ktorá je predmetom konania stala splatnou. Napokon dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie a závery, ktoré sú prijaté vo vzťahu k úrokom z omeškania a sú aktuálne už aj právoplatné (vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti), argumentáciu súdu prvej inštancie o nedôvodnosti realizácie takéhoto dôkazu aj potvrdzujú. Nevykonanie dôkazu navrhovaného žalovaným súd prvej inštancie náležite v dôvodoch rozhodnutia aj odôvodnil s tým, že opätovne treba zdôrazniť to, že je v právomoci konajúceho súdu, aby rozhodol, ktorý z navrhovaných dôkazov uplatnených v rámci prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany vykoná. Ak súd nevykonal dôkaz a náležite to zdôvodnil aj v dôvodoch rozhodnutia, prečo takýto dôkaz nevykonal a je zrejmé, že tento dôkaz nemohol prispieť k inému skutkovému záveru v predmetnej veci, ani odvolací súd nemá dôvod urobiť záver, že takáto odvolacia námietka by mala privodiť zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie.

31. S námietkou nesprávnych skutkových zistení súvisí tiež otázka právneho posúdenia veci okresným súdom. K námietke odvolateľa o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné práva účastníka. Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. ). Takú vadu napadnutého rozhodnutia v posudzovanej veci odvolací súd nezistil a konštatuje, že rozhodnutie okresného súdu sa opiera o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančným konaní a vychádza zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav.

32. Odvolací súd poukazuje i na to, že právo na súdnu ochranu nie je právo na úspech v súdnom konaní a toto právo preto nezahŕňa nárok na zamietnutie žaloby na základe procesnej obrany žalovaného účastníka (sporovej strany). Toto základné právo nezahŕňa ani právo na to, aby všeobecné súdy v civilných konaniach v celom rozsahu rešpektovali a uznávali procesné úkony každého z účastníkov bez zreteľa na ich povahu, dôsledky a vzťah k predmetu konania.

33. Súd prvej inštancie bol pri zdôvodňovaní svojho rozhodnutia (vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku) presvedčivý, jeho rozhodnutie je svojím obsahom ucelené, riešiace najskôr čiastkové otázky - prax, ktorá je medzi sporovými stranami z minulosti, rozhodnutia vydané v

správnych konaniach a napokon aj to, že za čistenie odpadových vôd za roku 2018 žalovaný nezaplatil, aj keď toto plnenie mu bolo poskytnuté. Argumentácie, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje právne závery o dôvodnosti žalobou uplatneného nároku, sú podopreté vykonaným dokazovaním, a teda korešpondovali so skutkovými zisteniami v konaní. Súd prvej inštancie dal presvedčivú odpoveď na posudzovanie nároku ako nároku medzi obchodnoprávnymi subjektmi, pričom odvolací súd sa stotožňuje aj s právnym posúdením nároku ako nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Ak súdu prvej inštancie odvolateľ vytýka nesprávne právne posúdenie v tom zmysle, že žalobcovi nesvedčí aktívna vecná legitimácia na uplatňovanie týchto nárokov, tak v tomto smere je poukaz na Zákon o vodovodoch a kanalizáciách nenáležitý, pretože nejde (totožne so záverom ako ho urobil súd prvej inštancie) o poskytovanie služieb cez verejnú kanalizačnú sieť. Poukazy na to, že niekto iný je vlastník nehnuteľností a niekto iný je nájomcom týchto nehnuteľností na strane žalovaného (M. B. - PEMA alebo PEMA - M, s.r.o.) sú v odvolacom konaní neakceptovateľné aj z toho dôvodu, že na takomto základe nebola postavená procesná obrana žalovaného pred súdom prvej inštancie ( ). Každopádne užívateľ nehnuteľnosti v roku 2018 odvádzal odpadové vody do kanalizácie, cez ktorú sa dostávali do ČOV vo vlastníctve a prevádzke žalobcu. Ak žalobca takéto plnenie poskytol aj žalovanému

- čistenie ním odvádzaných odpadových vôd, odvolací súd sa stotožnil so súdom prvej inštancie v právnom posúdení tohto nároku ako nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Výhrady proti výške tohto plnenia nie sú konkretizované ani v odvolacom konaní, preto odvolací súd pri viazanosti dôvodmi odvolania sa stotožnil so súdom prvej inštancie, že nárok uplatňovaný žalobcom je dôvodný.

34. Konajúci súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom sporovej strany a ani s ňou navrhovanými a hodnotenými dôkazmi. Procesný postoj strany sporu nemôže zásadne bez ďalšieho implikovať povinnosť súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony, či obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Rozhodnutie súdu nemusí byť totožné s očakávaním a predstavami sporovej strany, ale musí spĺňať limity zákonného rozhodnutia ( až 4 ), čo v danom prípade preskúmavaného napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku o vyhovení žaloby i o náhrade trov konania splnené bolo.

35. V danej situácii vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného vo veci v zmysle ust. , , odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvej inštancie v tom, že to, čo bolo žalobcom žalovanému ako užívateľovi nehnuteľnosti, ktorého odpadové vody išli do kanalizácie, cez ktorú sa dostali až do ČOV vo vlastníctve a prevádzke žalobcu, je plnením ktorého dôvodnosť je preukázaná.

36. Správne je aj rozhodnutie súdu prvej inštancie o vyhovení žalobe o priznaní nákladov na uplatnenie nároku i nákladov spojených s výdavkami žalobcu pre predmetné súdne konanie.

37. V konečnom dôsledku za tejto situácie nebolo možné v odvolacom konaní rozhodnúť inak, ako rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch o vyhovení žalobe i o trovách konania potvrdiť ako vecne správne rozhodnutie aj s odkazom na správne dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie (, ).

38. Vo vzťahu k uplatneným odvolacím dôvodom poukazujúcim na neúplný úspech žalobcu v konaní odvolací súd uvádza, že len v nepatrnom rozsahu bol žalobný návrh týkajúci sa úrokov z omeškania zamietnutý. Na istine bol žalobca v celom rozsahu úspešný a podobne mu boli priznané aj úroky z omeškania od 10.5.2019. Zamietnutý bol návrh len v časti, v ktorej sa uplatňovali úroky z omeškania od 1.1.2019 do 9.5.2019. Za takéhoto stavu odvolací súd je toho názoru, že nebolo dôvodným vyjadrovať úspech v konaní percentuálnym vyjadrením rozsahu, v ktorom žalobnému návrhu bolo vyhovené, preto odvolací súd za správne považoval aj priznanie nároku na náhradu trov konania v celom rozsahu. Uplatnené odvolacie dôvody žiadali aj nepriznanie nároku na náhradu trov pri aplikácii ustanovenia . Odvolací súd je však tohto názoru, že toto výnimočné nepriznanie nároku na náhradu trov konania je dané len vtedy, ak sú tu dané dôvody hodné osobitného zreteľa, na ktoré by bolo možné prihliadať na oboch sporových stranách. Žalobca uplatňoval nárok, s ktorým bol v zásade v konaní úspešný, a toto čo žalovaný žiada posúdiť ako dôvody hodné osobitného zreteľa (odvádzané aj od prípadného výsluchu konateľa žalovanej strany) odvolací súd nehodnotí ako podmienky, ktoré by pri aplikácii ustanovenia viedli k záveru o nepriznaní nároku na náhradu trov konania žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný.

39. V odvolacom konaní bola žalovaná strana neúspešná, preto jej súd nemohol priznať uplatňovaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Úspešný žalobca pri postupe podľa v spojení s ustanovením má nárok na náhradu trov konania za úspech v konaní o odvolaní proti rozsudku. Tento nárok si aj uplatnil, preto odvolací súd ho aj žalobcovi priznal s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník ( ).

40. Uvedené rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 ( v znení neskorších prepisov a posledná veta ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - ).