Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Co/270/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a členiek JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Oľgy Mičietovej v spore žalobkyne R. G., A. H., U.. XX.X.XXXX, R. H. L., L. X, proti žalovaným: 1/ C. V., U.. XX.X.XXXX, R. H. L., V. X, X/ L.U. V., U.. XX.XX.XXXX, R. H. L., V. X, obom zastúpeným JUDr. Štefanom Demkom, advokátom so sídlom v Košiciach, Werferova 1, o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 7. Júna 2019 č.k. - 666 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok v jeho vyhovujúcom výroku.

Z r u š u j e rozsudok vo výroku o trovách konania a trovách štátu a vec v rozsahu zrušenia vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Košice - okolie (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom uložil žalovaným v 1. a 2. rade povinnosť do troch dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobkyni spoločne a nerozdielne sumu 398,33 eur s 8,5% úrokom z omeškania ročne od 24.9.2007 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Zároveň vyslovil, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov konania a štát má právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%, a to voči žalobkyni v rozsahu 50% a voči žalovaným spoločne a nerozdielne v rozsahu 50% s tým, že o výške trov rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

2. Súd tak rozhodol o žalobe, ktorou sa právny predchodca žalobcov C. H. (ďalej len „pôvodný žalobca“) domáhal, aby a/ súd uložil žalovanému povinnosť vypratať nehnuteľnosti v kat. úz. E., zapísané na LV č. XXX ako parc.č. 142 - rodinný dom č. súpisné XX, dvor s výmerou 450 m2 a parc. č. 143 - záhrada s výmerou 794 m2 (v súčasnosti parc. č. 142/1 - zastavané plochy a nádvoria, parc. č. 143/2 - záhrada s výmerou 794 m2 a dom č. súpisné XX postavený na parc. č. 142/1) s odôvodnením, že žalovaní od 9.9.1989 tieto nehnuteľnosti užívali na základe vzájomnej dohody uzavretej v súvislosti so zmluvou o budúcej kúpnej zmluve na označené nehnuteľnosti, záujem o ich kúpu však žalovaní následne stratili potom, ako k usporiadaniu vlastníctva k nim došlo rozsudkom Okresného súdu Košice - okolie sp. zn. , tieto ale žalovaní nevypratali v lehote do 31.3.1994 ani napriek výzve zo dňa 11.2.1994, a takisto b/ žiadal od žalovaných vydať bezdôvodné obohatenie vo výške 180.000,- Sk (5.974,90 eur) za užívanie nehnuteľností bez právneho dôvodu od 9.9.1989 s tým, že uplatnený nárok navrhol pôvodný žalobca započítať s pohľadávkou žalovaných vo výške 60.000,- Sk (1.991,63 eur), a to potom, ako:

- súd uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 5.5.2000 pripustil do konania žalovanú v 2. rade,

- pôvodný žalobca podaním doručeným súdu dňa 17.10.2005 uplatnil nárok na náhradu za užívanie nehnuteľností aj za obdobie od 1.2.2001 do 1.9.2005, teda za 56 mesiacov po 2.000,-Sk (66,38 eur), t.j. v sume 112.000,- Sk (3.717,71 eur), nárok tak celkom predstavoval sumu 386.000,- Sk (12.812,85 eur) s tým, že po započítaní s pohľadávkou žalovaných vo výške 60.000,- Sk (1.991,63 eur) navrhol pôvodný žalobca uložiť žalovaným povinnosť vypratať predmetné nehnuteľnosti a zaplatiť sumu 326.000- Sk (10.821,21 eur),

- žalovaní vzniesli vo veci vzájomný návrh na pojednávaní dňa 3.2.2006, doplnený podaním doručeným súdu 14.2.2006, ktorým uplatnili nárok náhradu za vložené investície do nehnuteľností v sume 72.000,- Sk (2.389,96 eur), náhradu nákladov na údržbu nehnuteľnosti za obdobie od 1.3.1993 do 3.2.2006, v sume 19.500,- Sk (647,28 eur) za kosenie trávy a v sume 6.500,- Sk (215,76 eur) za odpratávanie snehu v období 13 rokov a domáhali sa tiež vydania preddavku kúpnej ceny vyplatenej žalobcovi v sume 60.000,- Sk (1.991,63 eur); celkový nárok voči žalobcovi vyčíslili sumou 151.500,- Sk (5.028,87 eur), a tento nárok navrhli započítať voči nároku žalobcu do výšky 11.085,- Sk (367,95 eur) a zaviazať (pôvodného) žalobcu na zaplatenie sumy 140.415,- Sk (4.660,92 eur). Oprávnený nárok žalobcu na náhradu za užívanie nehnuteľností žalovaní vyčíslili sumou 11.085,- Sk (367,95 eur), uplatnili námietku premlčania nárokov žalobcu, u nepremlčaného nároku spochybňovali jeho výšku poukazom na neprimeranosť náhrady v sume 2.000,- Sk (66,38 eur) mesačne, i základ, a to s prihliadnutím na stav nimi užívaného domu, ktorý bol nespôsobilý na trvalé bývanie, a možnosť využívať ho len ako rekreačnú chalupu v letných mesiacoch - od mája do septembra, t.j. päť mesiacov v roku,

- pôvodný žalobca C. H. zomrel v priebehu sporu dňa 15.3.2006 a do jeho práv vstúpili C. H., H. H., G. H. K. R. G.; podľa osvedčenia o dedičstve , zo dňa 23.5.2006, vydaného notárom JUDr. Svenom Vargovčíkom, sporné nehnuteľnosti nadobudla dcéra poručiteľa R. G..

- na pojednávaní dňa 24.11.2006 žalovaní odovzdali žalobkyni R. G. kľúče od sporných nehnuteľností,

- na základe späťvzatia žaloby v časti o vypratanie nehnuteľností, so súhlasom žalovaných súd uznesením zo dňa 17.2.2012 č.k. - 439 konanie v uvedenom rozsahu zastavil,

- žalobcovia podaním doručeným na pojednávaní dňa 16.3.2012 (č.l. 432), naposledy zmenili žalobný petit tak, že žiadali zaviazať žalovaných spoločne a nerozdielne na zaplatenie sumy 11.246,84 eur s 8,5% úrokom z omeškania ročne zo sumy 11.246,84 eur od 15.3.2006 do zaplatenia, každému žalobcovi rovným dielom a nahradiť im trovy konania. Zároveň žiadali, aby bola žalovaným uložená povinnosť spoločne a nerozdielne uhradiť žalobkyni v 4. rade sumu 522,22 eura s úrokom z omeškania vo výške 8,5% ročne zo sumy 425,62 eura od 25.11.2006 do zaplatenia,

- súd v písomnom vyhotovení uznesenia zo dňa 17. februára 2012 č.k. -439 okrem zastavenia konania o vypratanie dotknutých nehnuteľností, pripustil zmenu žaloby, ktorou žalobcovia v 1. a 4. rade „žiadajú zaviazať žalovaných na zaplatenie sumy 11.246,84 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,5% ročne zo sumy 11.246,84 eur od 15.3.2006 do zaplatenia a zaplatiť žalobkyni v 1. rade sumu 522,22 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,5% ročne zo sumy 425,62 eur od 25.11.2006 do zaplatenia“ a toto uznesenie doručil právnemu zástupcovi žalobcov dňa 18.6.2012 a obom žalovaným dňa 19.6.2012,

- súd rozsudkom zo dňa 20. decembra 2012 č.k. -472 uložil žalovaným povinnosť zaplatiť žalobcom v 1. až 4. rade spoločne a nerozdielne po 199,16 eur s 8,5% úrokom z omeškania ročne od 24.9.2007 do zaplatenia, zamietol žalobu v prevyšujúcej časti i vzájomnú žalobu žalovaných, ktorý

- Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 27. novembra 2014 sp. zn. zrušil vo výroku, ktorým bola žaloba žalobcov v prevyšujúcej časti zamietnutá, pričom výrok rozsudku zo dňa 20. decembra 2012, ktorým súd uložil žalovaným v 1. a 2. rade povinnosť zaplatiť žalobcom v 1. až 4. rade spoločne a nerozdielne po 199,16 eura s 8,5 % úrokom z omeškania ročne od 24.9.2007 do zaplatenia a výrok o zamietnutí vzájomnej žaloby žalovaných nebol napadnutý odvolaním a tieto nadobudli právoplatnosť dňa 12.2.2013,

- predmetom konania po vrátení veci súdu prvej inštancie zostal nárok žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 4.779,93 eura s 8,5% úrokom z omeškania ročne zo sumy 4.779,92 eur od 24.9.2007 do zaplatenia, a potom, ako

- pohľadávku v sume 4.779,93 eur nadobudla na základe dodatočného dedičského konania sp. zn. po pôvodnom žalobcovi C. H. žalobkyňa R. G., rodená H., U.. XX.X.XXXX,

- súd uznesením zo dňa 10.5.2016 č.k. - 548 pripustil zmenu strán sporu na strane žalobcov a zmenu žaloby v znení, že žalovaní sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni sumu 4.779,93 eura s 8,5% úrokom z omeškania ročne zo sumy 4.779,92 eur od 24.9.2007 do zaplatenia, a následne

- súd zrušil nariadené znalecké dokazovanie za účelom zistenia primeranej náhrady za užívanie predmetných nehnuteľností uznesením zo dňa 23.3.2017 č.k. -579, pretože žalobkyňa preddavok na trovy znaleckého dokazovania nezložila a navrhla zrušiť znalecké dokazovanie s odôvodnením, že súdu predloží súkromný znalecký posudok v lehote 90 dní; znalecký posudok v uvedenej lehote a ani doposiaľ žalobkyňa nepredložila a na výzvu súdu zo dňa 5.1.2018 na uplatnenie prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany, ako aj na oznámenie zo dňa 20.6.2018, či žalobkyňa trvá na nariadení znaleckého dokazovania, žalobkyňa v súdom určenej lehote a ani doposiaľ nereagovala.

3. Po právnom posúdení veci podľa a , veta prvá, , , postupom podľa , vychádzajúc zo zistenia zo znaleckého posudku B.. C. R. číslo 154/2003 zo dňa 29.9.2003, že dom nevyhovuje podmienkam pre trvalé bývanie a z úsudku, že výška primeranej náhrady nebola zistená ani znaleckým dokazovaním, nakoľko žalobkyňa tento súdu nepredložila a v konaní predložené oznámenia realitných kancelárii sú s prihliadnutím na ich nepresnosť nepoužiteľné, súd prvej inštancie vyvodil, že žalobkyňa nepreukázala nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške prevyšujúcej sumu 1.000,-Sk (33,19 eur) mesačne, ako bola priznaná rozsudkom zo dňa 20.12.2012.

4. Nárok žalovaných na vrátenie preddavku 60.000,- Sk (1.991,63 eur), poskytnutého v súvislosti so zamýšľanou kúpou nehnuteľnosti, ktorá sa neskôr nerealizovala, súd prvej inštancie poukazom na názor odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení zo dňa 27. novembra 2014 sp. zn. posúdil ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia získaného plnením, ktorého právny dôvod dodatočne odpadol, ktorý vznikol okamihom, kedy odpadol právny dôvod už poskytnutého plnenia, a teda že preddavok sa stal bezdôvodným obohatením vo chvíli, keď bolo zrejmé, že kúpa nebude realizovaná, čo je podľa vykonaného dokazovania február 1993, a usúdil, že týmto okamihom odpadol právny dôvod plnenia žalovaných a preddavok sa stal bezdôvodným obohatením. Vychádzajúc zo skutočnosti, že pôvodným žalobcom uplatnená pohľadávka vo výške 180.000,- Sk (5.974,90 eur) predstavovala náhradu za užívanie nehnuteľnosti vo výške 2.000,- Sk (66,38 eur) mesačne počnúc 9.9.1989 do vypratania nehnuteľnosti a na pojednávaní dňa 18.11.1996 pôvodný žalobca do výšky požadovanej náhrady 180.000,- Sk (5.974,90 eur) titulom úhrady za užívanie nehnuteľností započítal výšku poskytnutého preddavku 60.000,- Sk (1.1991,63 eur), vzhľadom na námietky sporových strán súd posudzoval podľa a a v intenciách uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 19.8.2013 sp. zn. započítateľnosť vzájomných pohľadávok, okamih ich stretu a ich premlčanie, a to podľa a .

5. Súd prvej inštancie dôvodil, že žalovaní mali voči žalobcovi nespornú pohľadávku vo výške 60.000,- Sk, ktorá sa stala žalovateľnou od okamihu, kedy bolo zrejmé, že k uzavretiu kúpnej zmluvy nedôjde, t.j. od februára 1993, a keďže v čase vzniku tejto pohľadávky (február 1993) mal žalobca voči žalovaným nepremlčanú pohľadávku vo výške 24.000,- Sk (1.000,- Sk mesačne za obdobie od februára 1991 do februára 1993), tieto pohľadávky sa v čase vzniku pohľadávky spočívajúcej vo vrátení preddavku kryli vo výške 24.000,- Sk. Nakoľko žalovaní naďalej bezdôvodne užívali nehnuteľnosti pôvodného žalobcu, žalobcovi postupne vznikali voči žalovaným ďalšie pohľadávky v sume 1.000,- Sk mesačne, t.j. za obdobie od februára 1993 do februára 1995 ďalšia pohľadávka v sume 24.000,- Sk, pričom od marca 1995 (kedy uplynula 2-ročná subjektívna premlčacia lehota) bola pohľadávka žalobcu na vrátenie preddavku 60.000,- Sk premlčaná, a preto ju nie je možné započítať s ďalšou pohľadávkou žalobcu.

Súd preto usúdil, že pohľadávky žalobcu a žalovaných sa kryli vo výške 48.000,-Sk a v tomto rozsahu je započítanie dôvodné. Zo skutočnosti, že žalobcom bola priznaná výška bezdôvodného obohatenia v sume 84.000,- Sk (2.788,29 eur) a táto pohľadávka zanikla započítaním vo výške 48.000,- Sk (1.593,31 eur), nárok žalobcov na zaplatenie sumy 36.000,-Sk (1.194,98 eur) súd vyhodnotil ako dôvodný, a pretože rozsudkom zo dňa 20.12.2012 boli žalovaní právoplatne zaviazaní na zaplatenie sumy 24.000,- Sk (796,65 eur), súd priznal žalobkyni nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovaným v zostávajúcej čiastke 12.000,- Sk (398,33 eur).

6. V prevyšujúcej časti súd prvej inštancie zamietol žalobný nárok ako nedôvodný, vychádzajúc zo záveru o nepreukázaní výšky bezdôvodného obohatenia (odsek 26 odôvodnenia rozsudku), ako aj s ohľadom na posúdenie započítania vzájomných pohľadávok (odsek 38 odôvodnenia). Výrok o príslušenstve priznanej peňažnej pohľadávky odôvodnil súd prvej inštancie aplikáciou , , nariadenia vlády SR č. v znení účinnom do 31.12.2008, v súlade s ktorými a návrhom žalobkyne súd priznal žalobkyni nárok na úroky z omeškania v zákonom stanovenej výške 8,5 % ročne, počnúc 24.9.2007, dôvodiac, že v tomto okamihu boli žalovaní nepochybne v omeškaní s vydaním bezdôvodného obohatenia, keďže bezdôvodné obohatenie bolo vydané za obdobie do 17.10.2005 a nakoľko žalovaní užívali nehnuteľnosti spoločne, ich záväzok na vydanie bezdôvodného obohatenia je spoločný a nerozdielny v zmysle .

7. O trovách konania rozhodol prvoinštančný súd podľa a . Dôvodil, že „žalobkyňa a jej právni predchodcovia boli úspešní v časti žaloby o vypratanie nehnuteľnosti. Vo finančných nárokoch (4.660,93 eur + 11.246,84 eur) boli viac úspešní žalovaní“. Súd preto usúdil, že pomer úspechu žalobkyne sa zhruba rovná pomeru úspechu žalovaných v konaní a rozhodol tak, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov konania, považujúc uvedené rozhodnutie o trovách konania za zodpovedajúce spravodlivému a rozumnému usporiadaniu procesných vzťahov sporových strán v zmysle a 2 .

8. O trovách štátu rozhodol súd rozhodol s poukazom na ustanovenie , čl.2.1, s odôvodnením, že právo štátu na náhradu trov voči obom stranám sporu v rovnakom pomere zakladá rozhodnutie súdu, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov konania.

9. Proti vyhovujúcemu výroku rozsudku (výrok I/) a proti výroku o trovách konania a trovách štátu podali v zákonnej lehote odvolanie žalovaní z dôvodov uvedených v , t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a , t.j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Navrhli, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu žalobkyne v časti podľa výroku I. zamietne a žalovaným prizná náhradu trov konania „podľa pomeru ich úspechu vo veci“. Poukázali na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie na strane 6, na strane 8, bod 26., záver súdu, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia prevyšujúceho sumu 1.000,- Sk mesačne, ako bola priznaná rozsudkom zo dňa 20.12.2012, „považoval za nepreukázaný.“ a tiež na záver v uznesení Krajského súdu v Košiciach zo dňa 27.11.2014 č. k.: - 497, najmä že „Po vrátení veci bude úlohou súdu ... pri posúdení dôvodnosti námietky premlčania žalovanými uplatneného nároku na vrátenie preddavku na budúcu kúpu nehnuteľností, posúdiť kedy došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia (t.j. kedy sa stal dôvodne poskytnutý preddavok bezdôvodným obohatením) a kedy začala premlčacia doba podľa a plynúť. V ďalšej fáze konania bude prvostupňový súd postupovať v súlade s ust. , a . Výška peňažnej náhrady (nakoľko v posudzovanom prípade žalovaní nie sú schopní vrátiť poskytnuté plnenie) musí byť odvodzovaná od prospechu žalovaných, ktorý bol získaný bez právneho dôvodu a žalovaní ako obohatení sú povinní vydať všetko (nie ale viac), čo sami získali. Pri posudzovaní a zisťovaní výšky bezdôvodného obohatenia sledovať ocenenie užívacieho práva pri súčasnom rešpektovaní všetkých špecifických podmienok daného vzťahu (spôsob, okolnosti, miesto, čas a charakter užívania nehnuteľností: domu, priľahlého pozemku a záhrady), s ohľadom na bežné okolnosti. Pri stanovení konkrétnej výšky obohatenia založiť svoj záver na kvantitatívnom posúdení základných súvislostí a špecifík konkrétnej riešenej situácie a úvahu podľa odôvodniť tak, aby bolo zrejmé, aké úvahy a výpočty viedli súd k priznaniu určitej čiastky...“. Súdu prvej inštancie vytkli, že s výnimkou posúdenia započítania vzájomných nárokov účastníkov konania nevykonal v zmysle záverov odvolacieho súdu absolútne žiadne dokazovanie, obmedzil sa len na protichodné

konštatovania, že žalobkyňa nepreukázala výšku bezdôvodného obohatenia, napriek tomu ale jej bezdôvodné obohatenie v sume 398,33 eur s príslušenstvom priznal. Žalovaní namietli, že odôvodnenie rozhodnutia neobsahuje rozbor kľúčových skutkových okolností, a tak súd prvej inštancie nemohol spoľahlivo dospieť k vecne správnym skutkovým zisteniam nevyhnutným k vydaniu vecne správneho rozhodnutia. V tejto súvislosti žalovaní tvrdili, že súd vecne nesprávne prevzal ako objektivizáciu mesačnej výšky bezdôvodného obohatenia sumu 1.000,- Sk bez toho, aby vyriešil otázku ocenenia užívacieho práva v intenciách pokynov odvolacieho súdu a pretože súd žiadnym spôsobom neobjasnil okolnosti, miesto, čas a spôsob a rozsah užívania nehnuteľností, nemohol následne priznať žalobkyni peňažné plnenie titulom bezdôvodného obohatenia v konkrétnej výške. Podčiarkli, že žalobkyňa vo fáze konania po vydaní uznesenia Krajského súdu v Košiciach zo dňa 27.11.2014 č.k. - 497 sama navrhla vykonať znalecké dokazovanie za účelom zistenia primeranej náhrady za užívanie predmetných nehnuteľností, nariadené znalecké dokazovanie bolo zrušené pre nezloženie preddavku na trovy znaleckého dokazovania žalobkyňou a pre jej návrh na zrušenie znaleckého dokazovania, lebo mienila podať súkromný znalecký posudok v predmetnej veci, no ten nepredložila, následne na výzvu súdu zo dňa 5.1.2018 na uplatnenie prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany, ako aj na oznámenie zo dňa 20.6.2018, či žalobkyňa trvá na nariadení znaleckého dokazovania, žalobkyňa v súdom určenej lehote a ani doposiaľ nereagovala, bola teda v tejto fáze konania úplne pasívna, neuniesla dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní výšky bezdôvodného obohatenia žalovaných, a preto nemôže byť ako strana sporu v konaní úspešná, a to ani len čiastočne. Žalovaní zopakovali, že nehnuteľnosti boli v takom technickom stave, že ich užívanie spôsobom, ktorý sa pri rodinných alebo rekreačných nehnuteľnostiach predpokladá bolo takmer úplne vylúčené. Podčiarkli, že väčšina času stráveného žalovanými na predmetných nehnuteľnostiach totiž nespočívala v ich užívaní, ale naopak v odstraňovaní ich nepriaznivého technického stavu, a preto sa žalovaní nemohli bezdôvodne obohatiť iba tým, že nehnuteľnosti rekonštruovali (opravovali). Súd prvej inštancie tak podľa žalovaných vec nesprávne právne posúdil ak uzavrel, že konanie žalovaných malo za následok ich bezdôvodné obohatenie na úkor žalobkyne, resp. jej právneho predchodcu. Správnosť výroku o trovách konania žalovaní spochybňovali argumentom, že „ak predmetom konania bolo zaplatenie sumy 11.246,84 eur s príslušenstvom, pričom žalobkyni súd prvej inštancie priznal úhrnom na zaplatenie sumu 1.194,97 eur, bola táto úspešná iba v rozsahu 10,62%. To znamená procesný úspech žalovaných v konaní o zaplatenie peňažného plnenia zo strany žalobkyne. Aj napriek úspechu právneho predchodcu žalobkyne v časti konania o vypratanie nehnuteľností, resp. o vzájomnom návrhu žalovaných, považujú žalovaní takéto rozhodnutie o trovách za príliš zjednodušené, nedostatočne odôvodnené, a teda nepreskúmateľné. Minimálne pokiaľ ide o vzájomné peňažné nároky strán sporu, bol pomer úspechu vo veci jednoznačne na strane žalovaných. Súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nevysvetlil, a to s ohľadom na celkom odlišnú povahu oboch prejednávaných nárokov, prečo nebolo správne trovy konania pomerne rozdeliť“. V tejto spojitosti žalovaní namietli, a to z vyššie uvedených dôvodov, aj výrok rozhodnutia o práve štátu na náhradu trov konania.

10. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaných napadnutý rozsudok označila za vecne správny a zákonný a odvolanie žalovaných za nedôvodné. Podľa žalobkyne je nedôvodná námietka žalovaných v odvolaní, že súd prvej inštancie v rozsudku nevyriešil ocenenie užívacieho práva v intenciách pokynov odvolacieho súdu, lebo súd v bode 38 odôvodnenia rozsudku jasne uviedol, že vychádzal zo sumy 1.000,- Sk mesačne s prihliadnutím na právoplatné rozhodnutie v danej veci, keďže odvolanie proti rozsudku zo dňa 20.12.2012 č.k. -472 bolo podané iba žalobcami a vyhovujúci výrok nadobudol právoplatnosť dňa 12.2.2013, pričom je evidentné, že súd vo vyhovujúcej časti vychádzal z bezdôvodného obohatenia vo výške 1.000,- Sk mesačne. Podčiarkla, že ak žalovaní nepodali pri tomuto vyhovujúcemu výroku rozsudku zo dňa 20.12.2012 č.k. -472 odvolanie, akceptovali (uznali) výšku bezdôvodného obohatenia na sume 1.000,- Sk mesačne, a pretože tento výrok je právoplatný od 12.2.2013, zaväzuje tak súdy, ako aj sporové strany. Zdôraznila ďalej, že výhrady odvolacieho súdu k určeniu výšky bezdôvodného obohatenia je potrebné vzťahovať iba na tú časť bezdôvodného obohatenia, ktoré prevyšuje sumu 1.000,- Sk mesačne. Upozornila, že vo vzťahu k nároku nad 1.000,- Sk zostala pasívna v rámci dokazovania z dôvodu, že nevedela zabezpečiť znalca na vypracovanie znaleckého posudku a v konečnom dôsledku ponechala na súd vyriešenie už iba otázky započítania vzájomných nárokov, čo súd náležite podľa pokynov odvolacieho súdu aj urobil. K odvolaniu žalovaných proti výroku o trovách konania žalobkyňa upozornila, že žalovaní nebrali do úvahy výšku ich nároku uplatneného vzájomnou žalobou, ktorá bola právoplatne zamietnutá rozsudkom zo dňa 20.12.2012.

11. Žalovaní v replike na vyjadrenie žalobkyne k ich odvolaniu zotrvávajúc na svojom odvolaní, najmä zdôraznili, že nesúhlasia s tvrdením žalobkyne o správnosti výšky bezdôvodného obohatenia v sume 1000,- Sk mesačne z dôvodu právoplatného vyhovujúceho výroku rozsudku zo dňa 20.12.2012 sp. zn. , majúc za to, že je z hľadiska posúdenia výšky bezdôvodného obohatenia nad rámec už priznanej sumy bezdôvodného obohatenia bez významu, lebo žalobkyňa (resp. jej právni predchodcovia) boli presvedčení o tom, že výška mesačnej sumy bezdôvodného obohatenia má predstavovať minimálne 2.000,- Sk. Odkazom na prvý odsek na strane 9 odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu zo dňa 27.11.2014 sp. zn. , žalovaní mali za to, že odvolací súd nemal na mysli iba tú časť bezdôvodného obohatenia, ktorá prevyšuje sumu 1.000,- Sk, a preto prevzatie sumy 1.000,- Sk ako podklad pre rozhodnutie súdu prvej inštancie o ďalšej časti nároku žalobkyne, je vecne nesprávne.

12. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd ( ) prejednal odvolanie žalovaných a žalovanej ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, v rozsahu vyplývajúcom z a , v spojení s a , a z hľadiska odvolateľmi uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných proti vyhovujúcemu výroku rozsudku je neopodstatnené, odvolanie žalovaných proti výroku o trovách konania a štátu je dôvodné.

13. Odvolací súd konštatuje, že rozhodnutiu súdu prvej inštancie v jeho vyhovujúcom výroku nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli, že by súd opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z , 193, a alebo že by na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle a .

14. Žalovaní vo svojom odvolaní vo vzťahu k vyhovujúcemu výroku rozsudku neuviedli žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť zistených skutočností, hodnotenia dôkazov a právneho posúdenia veci. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, že žalovaní sú povinní vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie, a to vo výške určenej napadnutým súdnym rozhodnutím, ako i so správnymi, presvedčivými, podrobnými a zákonu zodpovedajúcimi dôvodmi napadnutého rozsudku v časti, v ktorej súd vyhovel žalobe, na ktoré odvolací súd v celom rozsahu poukazuje ( ), a preto len na zdôraznenie jeho správnosti a k odvolacím námietkam žalovaných dodáva:

15. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie po vrátení veci pri rozhodovaní o zostávajúcej časti nároku žalobkyne v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v jeho zrušujúcom uznesení správne právne kvalifikoval nárok žalobkyne (v jeho zostávajúcej časti) ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle , podľa ktorého bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám ( ).

16. Podľa ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

17. Podľa musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada.

18. Vzhľadom na to, že inštitút bezdôvodného obohatenia smeruje k odčerpaniu prostriedkov od osoby, ktorá ho získala niektorou zo skutkových podstát uvedených v ustanovení , odvodzuje sa výška plnenia za užívanie cudzej veci z právneho dôvodu, ktorý odpadol od prospechu, ktorý získal obohatený, ktorý je povinný vydať všetko (nie viac), čo sám získal (, ). Za bezdôvodné obohatenie možno teda považovať ten prospech,

o ktorý na jeho úkor obohatený buď zvýšil svoj majetkový stav alebo o ktorý sa jeho majetkový stav nezmenšil, hoci by sa tak za bežných okolností stalo.

19. Príkladom plnenia bez právneho dôvodu, event. plnenia z právneho dôvodu, ktorý odpadol, je i užívanie cudzej veci (rodinného domu a pozemku) bez nájomnej zmluvy či iného titulu oprávňujúceho užívať cudziu vec; prospech vzniká tomu, kto realizuje užívateľské oprávnenia bez toho, aby za to platil úhradu a bez toho, aby sa jeho majetkový stav zmenšil o prostriedky vynaložené v súvislosti s právnym vzťahom, ktorý zakladá právo vec užívať. Taký užívateľ prirodzene nie je schopný spotrebované plnenie v podobe výkonu práva užívania cudzej veci vrátiť, a je preto povinný nahradiť bezdôvodné obohatenie peňažnou formou.

20. Vzhľadom na to, že inštitút bezdôvodného obohatenia smeruje k odčerpaniu prostriedkov od osoby, ktorá ho získala niektorou zo skutkových podstát uvedených v ustanovení a , odvodzuje sa aj výška plnenia za užívanie cudzej veci bez právneho dôvodu (alebo z právneho dôvodu, ktorý odpadol) od prospechu, ktorý získal obohatený, ktorý je povinný vydať všetko (nie viac), čo sám získal (, veta prvá a ). Za bezdôvodné obohatenie možno teda považovať ten prospech, o ktorý na jeho úkor obohatený buď zvýšil svoj majetkový stav alebo o ktorý sa jeho majetkový stav nezmenšil, hoci by sa tak za bežných okolností stalo.

21. Z obsahu súdneho spisu je zrejmé, že právny predchodca žalobcov a žalovaní mali záujem v roku 1989 uzavrieť kúpnu zmluvu, predmetom ktorej mali byť označené nehnuteľnosti (rodinný dom súp. č. XX so záhradou v kat. úz. E.), k jej uzavretiu však nedošlo, pretože právny predchodca žalobcov ešte nebol ich vlastníkom. Dohodli sa preto, že nehnuteľnosti kúpia za kúpnu cenu 80.000,- Sk a kúpnu zmluvu uzavrú po usporiadaní vlastníctva k nim, o čom súčasne spísali zápisnicu dňa 9.9.1989 a 28.9.1989 a následne vyhlásenie do notárskej zápisnice dňa 29.6.1990 (notárska zápisnica bývalého Štátneho notárstva Košice-vidiek N 513/90, Nz 521/90 zo dňa 29.6.1990). Žalovaní podľa vzájomnej dohody z celkovej kúpnej ceny 80.000,- Kčs pôvodnému žalobcovi vyplatili dňa 9.9.1989 sumu 20.000,- Kčs ako zálohu na kúpnu cenu za tieto nehnuteľnosti (s tým, že ďalšia suma 40.000 Kčs mala byť vyplatená do 10.10.1989 a suma 20.000 Kčs po „prepise“ na notárstve) a dňa 28.9.1989 sumu 40.000,- Kčs (ako ďalšiu splátku za dom číslo 69 v Slančíku z celkovej sumy 80.000,- Kčs). Po vyplatení preddavku na cenu kúpy pôvodný žalobca odovzdal žalovaným kľúče a umožnil užívanie označených nehnuteľností bez toho, aby za ich užívanie bola dohodnutá úhrada. Potom, ako rozsudkom Okresného súdu Košice

- vidiek zo dňa 20. marca 1992 č.k. -19 (ktorý nadobudol právoplatnosť 15.7.1992) bolo určené vlastnícke právo pôvodného žalobcu k označeným nehnuteľnostiam, účastníci mienili uzavrieť kúpnu zmluvu, k uzavretiu zmluvy nedošlo. Hoci od februára 1993 bolo medzi účastníkmi zrejmé, že k uzavretiu kúpnej zmluvy nedôjde, žalovaní vypratali predmetné nehnuteľnosti až dňa 24.11.2006, pričom ani pôvodný žalobca a ani jeho právni nástupcovia nevrátili žalovaným nimi zaplatený preddavok na kúpu 60 000,- Sk.

22. Z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 7. júna 2019 č.k.

- 666 plynie záver, že žalovaní sa bezdôvodne obohatili na úkor pôvodného žalobcu a následne na úkor žalobkyne R. G., a to až do vydania nehnuteľností, pretože tieto užívali bez právneho dôvodu v období od 18.11.1994 do 18.11.1996, od 1.2.1998 do 31.1.2000, potom v období od 1.2.2000 do 31.1.2001, od 17.10.2003 do 17.10.2005, t.j. spolu 84 mesiacov. Výšku bezdôvodného obohatenia žalovaných súd určil voľnou úvahou a stanovil ju na sumu 1.000,- Sk mesačne (33,19 eur). Napriek rozsiahlemu dokazovaniu totiž nezistil údaje o obvykle vynakladaných nákladoch za užívanie obdobných nehnuteľností v danom čase, predovšetkým formou nájmu. Dôvodil, že pri svojom určení vychádzal z nepriaznivého technického stavu domu, jeho jednoduchého vybavenia a obmedzených možností využitia. Usúdil, že výška bezdôvodného obohatenia činí 84.000,- Sk (84 mesiacov x 1.000,- Sk), t.j. 2.788,29 eur, a po započítaní pohľadávky žalovaných v sume 60.000,- Sk, bezdôvodné obohatenie žalovaných predstavuje sumu 24.000,- Sk (796,65 eura), konštatujúc, že časť nároku žalobcov je premlčaná, zaviazal žalovaných spoločne a nerozdielne zaplatiť každému zo žalobcov sumu 199,16 eura (6.000,- Sk), keďže žalobcovia sú oprávnení v rozsahu svojich dedičských podielov, ktoré sú rovnaké, a v prevyšujúcej časti nárok žalobcov zamietol.

23. Z obsahu súdneho spisu a odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Košiciach zo dňa 27. novembra 2014 č.k. - 497 vyplýva, že žalobcovia podali odvolanie proti výroku, ktorým súd ich žalobu

zamietol tvrdiac, že nimi uplatnená náhrada vo výške 2.000,- Sk mesačne je primeraná, lebo podľa vyjadrenia realitnej kancelárie bola výška nájmu v rozmedzí od 2.000,- Sk do 5.000,- Sk mesačne a nárok uplatnili na spodnej hranici týchto súm, s prihliadnutím práve na zlý stav žalovanými užívaných nehnuteľností a fakt, že žalovaní súčasne s domom užívali neoprávnene aj pozemok a záhradu patriacu k rodinnému domu o celkovej výmere 1.246 m2 a podľa rozhodnutia súdu výšku primeranej náhrady za užívanie predmetných nehnuteľností v tomto konaní nebolo možné určiť žiadnym iným spôsobom, a to ani dopytom na obce a ani znaleckým dokazovaním. Žalovaní vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov navrhli potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutých výrokoch ako vecne správny. Odvolaním nebol napadnutý výrok rozsudku, ktorým bolo žalobe vyhovené a ani výrok, ktorým bola vzájomná žaloba žalovaných zamietnutá, a tak tieto výroky nadobudli právoplatnosť v zmysle účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie (ďalej len „“).

24. V tejto vyššie uvedenej procesnej situácii preto nemožno vyhodnotiť ako opodstatnenú odvolaciu námietku žalovaných založenú bez ďalšieho iba na tvrdení, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o zostávajúcej časti nároku žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia vecne nesprávne prevzal ako objektivizáciu mesačnej výšky bezdôvodného obohatenia sumu 1.000,- Sk bez toho, aby vyriešil otázku ocenenia užívacieho práva v intenciách pokynov odvolacieho súdu a žiadnym spôsobom neobjasnil okolnosti, miesto, čas a spôsob a rozsah užívania nehnuteľností.

25. Žalovaným sa tak touto odvolacou námietkou nepodarilo spochybniť správnosť záveru súdu, že žalobkyňa nepreukázala nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovaným v rozsahu prevyšujúcom sumu 1.000,- Sk mesačne, ako bola priznaná rozsudkom zo dňa 20.12.2012.

26. Z odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu zo dňa 27. novembra 2014 č.k. - 497 je totiž zrejmé, že odvolací súd, súc viazaný rozsahom odvolania žalobcov, uplatnenými odvolacími dôvodmi a v ich rámci odvolacími námietkami, vrátane ich obsahového vymedzenia, v danom prípade predmetom odvolacieho prieskumu (odvolaním napadnutého výroku o zamietnutí žaloby žalobcov v prevyšujúcej časti) učinil jedine správnosť záveru súdu o dôvodnosti vznesenej námietky premlčania žalovanými uplatneného nároku na vrátenie preddavku na cenu kúpy a v tej súvislosti právny záver súdu (prvého stupňa) ohľadne právnych dôsledkov neuzatvorenia kúpnej zmluvy na označené nehnuteľnosti a posúdenie, či nárok žalovaných na zaplatenie 1.991,63 eura (60.000,- Sk) možno považovať za premlčaný a ak áno, v akom rozsahu, a či žalobcovia majú nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovaným v rozsahu prevyšujúcom sumu 1.000,- Sk, nakoľko žalobcovia namietli (ne)správnosť aplikácie námietkou, že súd neuložil žalovaným povinnosť vydať všetko, čo nadobudli bezdôvodným obohatením, tvrdiac, že bezdôvodné obohatenie žalovaných činí 2.000,- Sk mesačne, a nie 1.000,- Sk, lebo žalovaní bezdôvodne užívali nielen dom, ale aj pozemok a záhradu patriacu k rodinnému domu o celkovej výmere 1.246 m2, pričom žalovaní bezpochyby súhlasili s výškou bezdôvodného obohatenia určenou súdom na 1.000,- Sk mesačne.

27. Pokiaľ žalovaní vidia nesprávnosť právneho posúdenia veci v závere o výške bezdôvodného obohatenia priznaného žalobkyni (v zostávajúcej časti) napadnutým rozsudkom, odvolací súd poznamenáva, že uvedený záver nie je výsledkom aplikácie právnych noriem na zistený skutkový stav. Nejedná sa teda o záver právny, ale skutkový, ako výsledok hodnotenia vykonaných dôkazov.

28. Na tomto mieste odvolací súd pripomína, že podstatou zistenia skutkového stavu veci je úsudok sudcu o tom, ktoré z rozhodných a sporných skutočností sú pravdivé, t.j. ktoré z nich bude považovať za preukázané poznatkami získanými vykonaním jednotlivých dôkazov. Dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, pričom žiadny dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu, podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo ( základných princípov , ).

29. Citované ustanovenia o hodnotení dôkazov vychádzajú zo zásady tzv. voľného hodnotenia dôkazov. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Hodnotenie dôkazov tak môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zákon pritom nepredpisuje a ani dobre nemôže predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať hodnotenie jednotlivých dôkazov a hodnotenie ich vzájomnej

súvislosti. Je tomu tak preto, že hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové, jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti stranami sporu tvrdené má súd za preukázané a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu, a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je potom záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery strana sporu splnila svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal.

30. Ani v tomto smere nemožno vyčítať súdu žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), pokiaľ súd dospel k záveru, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno na svoje tvrdenie, že žalovaní sa užívaním nehnuteľností (domu, pozemku a záhrady patriacej k rodinnému domu o celkovej výmere 1.246 m2) v rozhodnom období bezdôvodne obohatili v rozsahu prevyšujúcom čiastku 1.000,- Sk mesačne (ako bola právoplatne ustálená v rozsudku Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 7. júna 2019 č.k. - 666), pretože na svoje tvrdenia nepredložila súdu relevantné dôkazy. Žalovaní preto neopodstatnene súdu vytkli, že v tomto smere súd nevykonal absolútne žiadne dokazovanie a že odôvodnenie rozhodnutia neobsahuje „rozbor kľúčových skutkových okolností“.

31. Súd v danom prípade pri svojom rozhodovaní náležite vychádzal z premisy, že dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v spore neboli preukázané jeho tvrdenia a z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je totiž umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, kedy určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola buď pre nečinnosť strany sporu (v dôsledku nesplnenia povinnosti uloženej strane sporu ust. ) alebo vôbec (objektívne vzaté) nemohla byť preukázaná, teda ak výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. V zásade platí, že dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností zaťažuje tú stranu sporu, ktorá tieto skutočnosti tvrdí a vyvodzuje z nich pre seba priaznivé právne dôsledky.

32. Nemožno preto priznať relevanciu polemike žalovaných v odvolaní so skutkovými závermi súdu prvej inštancie, spočívajúcej bez ďalšieho v námietke, že súd pri rozhodovaní neprihliadol na skutočnosť, že „vecne nesprávne prevzal ako objektivizáciu mesačnej výšky bezdôvodného obohatenia sumu 1.000,- Sk bez toho, aby vyriešil otázku ocenenia užívacieho práva v intenciách pokynov odvolacieho súdu“ a že „žiadnym spôsobom neobjasnil okolnosti, miesto, čas a spôsob a rozsah užívania nehnuteľností“, ak pritom iba zopakovali, že „nehnuteľnosti boli v takom technickom stave, že ich užívanie spôsobom, ktorý sa pri rodinných alebo rekreačných nehnuteľnostiach predpokladá bolo takmer úplne vylúčené“, lebo „väčšina času stráveného žalovanými na predmetných nehnuteľnostiach totiž nespočívala v ich užívaní, ale naopak v odstraňovaní ich nepriaznivého technického stavu“, z čoho vyvodzovali, že súd vec nesprávne právne posúdil ak uzavrel, že konanie žalovaných malo za následok ich bezdôvodné obohatenie na úkor žalobkyne, resp. jej právneho predchodcu.

33. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že žalovanými uvádzané odvolacie dôvody nie sú vo vzťahu k napadnutému vyhovujúcemu výroku dané, preto odvolací súd rozsudok v tejto časti podľa ako vecne správny potvrdil

34. Vo vzťahu k žalovanými odvolaním napadnutému výroku o trovách konania a štátu dospel odvolací súd k záveru, že nie sú dané dôvody ani pre potvrdenie ani pre zmenu napadnutého výroku, ale rozsudok je v tejto odvolaním napadnutej časti potrebné zrušiť podľa , pretože súd prvej inštancie svojim nesprávnym postupom znemožnil žalobkyni a žalovaným realizáciu procesných práv, priznaných stranám sporu v civilnom sporovom konaní za účelom ochrany práv, a to v takej miere, že tým došlo k porušeniu práva sporových strán na spravodlivý proces, ku ktorej vade je povinný prihliadať odvolací súd z úradnej povinnosti. Námietky žalovaných v odvolaní proti výroku o trovách konania a štátu odvolací súd vyhodnotil ako opodstatnené. Je potrebné predovšetkým prisvedčiť žalovaným v ich

odvolaní v tom, že súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania podľa a , pričom žiadnym spôsobom svoje rozhodnutie nevysvetlil s ohľadom na celkom odlišnú povahu prejednávaných nárokov strán sporu (žaloba o vypratanie nehnuteľnosti, žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia, vzájomný návrh žalovaných o peňažný nárok). Z obsahu súdneho spisu pritom plynie, že žalovaní boli v časti uplatneného vzájomného návrhu neúspešní, žalobkyňa bola v spore o žalobe na vydanie bezdôvodného obohatenia čiastočne úspešná a konanie o žalobe na vypratanie nehnuteľností bolo zastavené z dôvodu, že žalovaní dobrovoľne vypratali označené nehnuteľnosti. Podľa platí, že ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.

35. Z citovaného ustanovenia plynie, že pri náhrade trov zastaveného konania sa vychádza zo zásady procesného zavinenia. Pojem „procesné zavinenie“ je v judikatúre súdov dlhodobo ustálený (por. nar. nález Ústavného súd Slovenskej republiky z 20. marca 2018, sp. zn. , v ktorom konštatoval, že ustanovenie je z obsahového hľadiska v podstate zhodné so skorším , ktorý stratil účinnosť 30. júna 2016, a niet preto dôvodu neaplikovať ustálenú judikatúru všeobecných súdov, ktorá sa týka ).

36. Ak dôjde k zastaveniu sporového konania v dôsledku späťvzatia žaloby, potom je povinnosťou súdu pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na oboch procesných stranách, teda aj na strane žalobcu, aj na strane žalovaného. Pokiaľ žalobca žalobu musel zobrať späť pre správanie žalovaného, potom je potrebné konštatovať, že žalovaný procesne zavinil zastavenie konania.

37. Z odôvodnenia preskúmavanej časti rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách zastaveného konania o vypratanie nehnuteľností na opomenul aplikovať citované ustanovenie a relevantné otázky z pohľadu citovaného ustanovenia neskúmal.

38. Podľa súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

39. V sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu, t.j. strane, ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov proti neúspešnej strane. Oslobodenie od povinnosti nahradiť trovy konania úspešnej strane nie je možné. Ani v prípade, ak bolo neúspešnej strane priznané oslobodenie od súdnych poplatkov (ktoré sa vzťahuje len na jej prípadnú poplatkovú povinnosť), nezbavuje ju to povinnosti nahradiť trovy konania úspešnej strane. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. U žalobcu ide o plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, t.j. ak sa jeho žalobe vyhovelo v plnom rozsahu. Strana, ktorá mala plný úspech vo veci, má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala. Ak strana nemá plný úspech vo veci, vždy má čiastočný úspech vo veci, t.j. každá strana (žalobca aj žalovaný) je sčasti úspešná a sčasti neúspešná. Vo všeobecnosti platí, že ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22. júna 2011, sp. zn. ).

40. Aj zo zásady úspechu existuje výnimka upravená v , podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

41. Aplikácia vyššie citovaného ustanovenia prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady pre priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o prípad hodný osobitného zreteľa, pričom výnimočnosť tohto prípadu môže spočívať jednak v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Vždy je pritom potrebné zvážiť okolnosti konkrétneho prípadu tak na strane toho, v čí prospech má byť toto ustanovenie použité, ako aj na strane toho, komu inak prislúchajúci nárok nie je priznaný. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Výnimočnosť prípadu musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnená. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa treba prihliadnuť v prvom rade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých strán sporu, pričom treba zohľadniť aj pomery tej sporovej strany, ktorej by inak patrila náhrada trov konania z toho hľadiska, aký bude dopad rozhodnutia v zmysle na majetkové pomery

tejto oprávnenej strany. Významnými z hľadiska aplikácie ust. sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde, postoj sporových strán v priebehu konania a podobne.

42. Judikatúra tiež konštatovala, že ustanovenie nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. januára 2010, sp. zn. ).

43. V zmysle nálezu Ústavného súdu SR z 2. apríla 2020, sp. zn. -60 je súd v prípade použitia ustanovenia § 257 povinný „vytvoriť procesný priestor“ umožňujúci stranám sporu vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému použitiu tohto ustanovenia [pozri k tomu rozsudok ESĽP Čepek proti Českej republike (sťažnosť č. 9815/10), ako aj nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. a sp. zn. ]. Strana má teda právo byť explicitne vyzvaná, aby včas k prípadnej aplikácii § 257 vyjadrila svoje stanovisko. Výrok rozhodnutia v prípade úplnej moderácie by mal znieť „stranám sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva“ resp. „súd stranám nárok na náhradu trov konania nepriznáva“. Výrok, že „žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania“ už nemá v oporu.

44. Z dôvodov napadnutého uznesenia je zrejmé, že súd opomenul splniť povinnosť skúmať z úradnej povinnosti aj prípadné (ne)splnenie podmienok pre aplikáciu . Nepoužitie ustanovenia vo svojom rozhodnutí nijako neodôvodnil.

45. Vzhľadom na povahu vytknutej vady konania pred súdom prvej inštancie sa odvolací súd už ďalej nezaoberal samotnou podstatou veci, resp. sa ňou ani zaoberať nemohol, keďže odvolací súd nemá podklad pre posúdenie vecnej správnosti záveru súdu prvej inštancie o trovách konania sporových strán. Za tohto stavu odvolací súd nie je ani oprávnený pre účely eventuálnych vlastných skutkových záverov bez ďalšieho hodnotiť vykonané dôkazy.

46. Práve z týchto dôvodov odvolaciemu súdu neostávalo iné, ako uznesenie o trovách konania a štátu zrušiť v zmysle a vec vrátiť súdu prvej inštancie na nové konanie a nové rozhodnutie o trovách konania a štátu.

47. Po vrátení veci bude úlohou súdu prvej inštancie v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v tomto uznesení opätovne rozhodnúť o trovách konania sporových strán a o trovách štátu, vrátane trov tohto odvolacieho konania ( ) a rozhodnutie náležite odôvodní aj so zreteľom na argumentáciu žalovaných prednesenú v tomto odvolacom konaní (napr. nález Ústavného súdu SR sp. zn. , uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. , Števček, M.; Ficová, S.; Baricová, J.; Mesiarkinová, S.; Bajánková, J.; Tomašovič, M.; a kol. . Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016. s. 940 - 943), vrátane odpovede, či v danom prípade (nie)sú splnené podmienky v zmysle .

48. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3: 0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).