Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_3CoEk-9-2023.pdf
PDF · 110.04 KB
Case nature
Area
Subarea
3CoEk/9/2023
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu JUDr. Martina Barana a JUDr. Mariany Muránskej v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený Advocate s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Pribinova 25, 81 109 Bratislava - mestská časť Staré Mesto IČO: 36 865 141, proti povinnému: U. I., rod. X., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. XXX/X, F., o udelenie poverenia 288,79 EUR s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bardejov, č. k. 3Er/417/2009-59 zo dňa 28.12.2016, takto jednohlasne
rozhodol:
I. Potvrdzuje uznesenie vo výroku II.
II. Účastníkom konania náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „exekučný súd“) napadnutým uznesením rozhodol, (cit.) : „I. Súd vylučuje súdneho exekútora L.. E. M. z vykonávania exekúcie vedenej na tunajšom súde pod sp. zn. 3Er/417/2009. II. Súd exekúciu vyhlasuje za neprípustnú a túto zastavuje.“
2. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom do 31.12.2007, § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom od 01.01.2008 (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 52 ods. 2 a ods. 3, § 53 ods. 1 , ods. 4 písm. r) a ods. 5, § 54 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3, § 30 ods. 1, ods. 3 a ods. 11, § 36 ods. 2, § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 1, § 57 ods. 1 písm. g), § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov („ďalej len „Exekučný poriadok“), § 44 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov („ďalej len „Zákon o rozhodcovskom konaní“), § 374 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“) a § 470 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).
3. Vychádzal zo zistenia, že spísaním návrhu na vykonanie exekúcie do zápisnice súdneho exekútora dňa 04.08.2009 sa začalo na exekútorskom úrade L.. E. M. predmetné exekučné konanie. Exekučným titulom bol v danom prípade rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., sp. zn. SR 01674/09 zo dňa 26.05.2009. Uviedol, že uznesením č. k. 3Er/417/2009-17 zo dňa 03.09.2013 nepripustil vstup Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS ako vedľajšieho účastníka a druhým výrokom exekučné konanie zastavil, s tým že o trovách exekučného konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia. Proti uzneseniu podal dňa 18.10.2013 odvolanie oprávnený. Nakoľko v danej veci rozhodoval vyšší súdny úradník, súd aplikáciou ust. § 470 ods. 1 a ods. 2 CSP spolu s ust. § 374 OSP dospel k záveru,
že odvolaniu bolo potrebné vyhovieť v celom rozsahu. Výrok, ktorým súd zastavil exekučné konanie bol zrušený.
4. Následne súd pristúpil ku skúmaniu prípustnosti pokračovania predmetnej exekúcie. Uviedol, že súdu je z úradnej činnosti známe, že súdny exekútor L. E. M. vo svojich žiadostiach o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdu oznamuje skutočnosti podľa ust. § 30 ods. 3 Exekučného poriadku, že pred začiatkom výkonu exekučnej činnosti bol radovým zamestnancom spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. Zároveň poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR, nález sp. zn. III. ÚS 322/2010 zo dňa 13.04.2011, v ktorom konštatoval vylúčenie súdneho exekútora z výkonu exekučnej činnosti pre pomer k oprávnenému, ktorý bol jeho bývalým zamestnávateľom. Uviedol, že predmetný nález ústavného súdu a na neho nadväzujúce postupy a rozhodnutia ústavne neakceptovateľným spôsobom zasahujú do jeho základných práv. Súd prvej inštancie uviedol, že nakoľko sa súdnym exekútorom uvádzané skutočnosti týkajú konania vedeného na Okresnom súde Žiar nad Hronom pod sp. zn. 5Er/934/2008, ako aj následného konania na Ústavnom súde SR týkajú len účastníkov tohto konaní, pri posudzovaní otázky vylúčenia súdneho exekútora v danej veci nemohol prihliadať na konanie na Okresnom súde Žiar nad Hronom a na Ústavnom súde SR. Zároveň uviedol, že pri posudzovaní otázky vylúčenia súdneho exekútora z vykonávania exekúcie nemôže byť ovplyvňovaný ani vyjadrením uvedeným súdnym exekútorom. Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel súd v predmetnom prípade k záveru, že zamestnanecký vzťah medzi účastníkom konania a súdnym exekútorom, ktorý má exekúciu vykonať vyvoláva pochybnosť o nezaujatosti súdneho exekútora pri vykonávaní exekúcie. Po zvážení všetkých okolností prípade dospel k záveru, že o nezaujatosti súdneho exekútora pri vykonávaní exekúcie vedenej na jeho exekútorskom úrade pod spisovou značkou EX 6767/09 možno mať objektívnu pochybnosť. Z vyššie uvedeného dôvodu súd vylúčil podľa ust. § 30 ods. 7 Exekučného poriadku z ďalšieho vedenia exekúcie exekútora L. E. M. pre jeho pomer k oprávnenému.
5. V ďalšom sa súd zaoberal posúdením prípustnosti ďalšieho pokračovania exekúcie. Vychádzal pri tom z listinných dôkazov nachádzajúcich sa v predloženom spise. V odôvodnení uviedol, že medzi účastníkmi bola dňa 19.08.2008 uzatvorená Zmluva o úvere č. XXXXXXX, na základe ktorej oprávnený povinnej poskytol úver vo výške 1 100 Sk. Súčasťou Zmluvy o úvere boli aj Všeobecné podmienky úveru, kde v čl. 17 bola uvedená rozhodcovská doložka, v zmysle ktorej spory vzniknuté zo zmluvy budú riešené v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s. , resp. pred príslušnými súdom SR. Vzhľadom na to, že povinná neplnila svoje povinnosti riadne a včas oprávnený v zmysle čl. 17 Zmluvy podal žalobu na Stálom rozhodcovskom súde. S poukazom na ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka uviedol, že úver poskytnutý povinnému na základe úverovej zmluvy bol spotrebiteľským úverom, pričom mal za to, že zmluva uzatvorená medzi oprávneným a povinným má povahu spotrebiteľskej zmluvy. Ďalej uviedol, že Zmluva o úvere napĺňa znaky v zmysle ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že oprávnený ako veriteľ sa nemôže zbaviť povinnosti dodržať ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom tejto povinnosti ho nezbavuje neuvedenie účelu za ktorým sa úver poskytuje, a ani argument, že je len poskytovateľom peňažných prostriedkov. Aj za použitia všeobecného interpretačného ustanovenia § 54 Občianskeho zákonníka, týkajúceho sa spotrebiteľských zmlúv, je totiž na mieste použiť pri pochybnostiach o obsahu zmlúv výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, čím treba podľa názoru súdu dospieť k záveru, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania úverového dlžníka ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku (majúcu za následok potrebu kvalifikácie úveru za tzv. iný, a teda nespotrebiteľský úver majúci sa takto riadiť výlučne úpravou v zmluve a Obchodnom zákonníku), čiže veriteľa (oprávneného). Súd prvej inštancie mal za to, že návrh Zmluvy o úvere bol v danom prípade pripravený na predtlačenom tlačive a spotrebiteľ nemal možnosť zmeniť obsah Všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, t.j. také ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Vzhľadom na znenie ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka je potrebné dospieť k záveru, že neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú absolútne neplatné, a teda nie je potrebné, aby sa ich neplatnosti spotrebiteľ dovolával. Ustanovenie § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka obsahuje demonštratívny výpočet neprijateľných zmluvných podmienok. 6. Medzi absolútne neprijateľné podmienky v spotrebiteľskej zmluve zákonodarca v ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka zaraďuje aj ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Dôsledkom ustanovenia o rozhodcovskej doložke, tak ako je koncipovaná v čl. 17 Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru je, že spotrebiteľovi je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom, ak žalovaný podá žalobu na Stály rozhodcovský súd. Následne súd prvej inštancie dospel k záveru, že rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní, znemožňovala voľbou spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. V predmetnom prípade teda súd nemal pochybnosti o tom, že ustanovenia čl. 17 Všeobecných zmluvných podmienok poskytnutia úveru sú v rozpore so znením ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, čo má za následok absolútnu neplatnosť predmetného zmluvného dojednania, na čo musí súd prihliadať z úradnej povinnosti. V odôvodnení uznesenia odkázal aj na stanovisko občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu Prešov zo dňa 27.09.2010. 7. Rozhodcovská doložka je zároveň neprijateľná aj z geografických dôvodov /miesto rozhodcovského konania je v V./. Miesto konania ani zďaleka nespĺňa požiadavku predvídateľnosti a dostupnosti, nakoľko rozhodcovský súd sa nachádza na druhom konci republiky a o poučení spotrebiteľa o rozdiele medzi štátnym a rozhodcovským súdnym procesom niet ani zmienky. Neprimeraná vzdialenosť od miesta rozhodcovského konania je skutočnosťou, ktorá má odradzujúce účinky pre spotrebiteľa vo vzťahu k uplatňovaniu práva. Už len samotná vzdialenosť cca XXX. km na rozhodcovské konanie je odradzujúca. Hrubá nerovnováha vyplýva v zmysle citovanej judikatúry v zásade z tzv. geograficky neprijateľného miesta rozhodcovského konania. Súd nevidí dôvod na odklon od judikatúry súdneho dvora, ktorá neprijateľnosti miesta súdneho konania z tzv. geografických dôvodov priznáva relevanciu, ak sa tým na strane spotrebiteľa sťaží uplatnenie jeho práv. Európsky súdny dvor v rozsudkoch C -240/98 až C- 244/98 (spojené prípady Océano Grupo Editorial SA) konštatoval existenciu rizika, že spotrebiteľ nedokáže poukázať na nekalú podmienku a vzniká otázka, prečo by tomu malo byť inak pri výbere rozhodcovského konania, resp. pri možnosti výberu rozhodcovského konania neinformovaným spotrebiteľom. Podľa stanoviska Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi bod 40, v ktorom Súdny dvor konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/ES), ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska smernice 93/13/EHS kvalifikovaná ako nekalá. Teda podľa stanoviska Súdneho dvora spĺňa v zmysle smernice všetky podmienky „nekalosti“ už len dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd v obvode ktorého má dodávateľ sídlo, a teda nie všeobecný zákonný súd spotrebiteľa. V rozhodovanej veci na základe dodávateľom vopred stanoveného obsahu rozhodcovskej zmluvy nielenže nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodcovský súd zvolený oprávneným. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a citované ustanovenia zákonov preto súd exekúciu zastavil v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. g), a to pre existenciu neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. 8. V zákonom stanovenej lehote proti výroku II. podal odvolanie oprávnený, ktoré odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. Namietal, že zmluvu o úvere nemožno považovať za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka, nakoľko táto v čase svojho vzniku bola tzv. absolútnym obchodom. Uviedol, že v danom prípade je sporné, či povinnému prislúcha postavenie spotrebiteľa a či sú v danom prípade aplikovateľné ustanovenia vzťahujúce sa na ochranu spotrebiteľa. Mal za to, že uvedenú zmluvu nie je možné považovať za zmluvu v zmysle zákona č. 258/2001 Z.z. Ďalej uviedol, ako zmluvné strany si mohli dohodnúť na základe akého zákona sa ich zmluvné vzťahy budú v budúcnosti spravovať. V tomto smere odkázal na Všeobecné podmienky Zmluvy, v zmysle ktorých si zmluvné strany dohodli, že ich vzťahy sa budú spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka. Uviedol, že zmluva sa uzatvorila v zmysle ust. § 497 Občianskeho zákonníka čo má za následok, že iný zákon na zmluvný vzťah nie je možné aplikovať. Ďalej uviedol, že Zmluvu o úvere nemožno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere, nakoľko s poukazom na ust. § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom k 19.02.2018 oprávnený poskytoval peňažné prostriedky svojim klientom síce dočasne, ale na základe zmluvy v zmysle ust. § 497 a nasl Obchodného zákonníka. Mal za to, že Zmluva o úvere spĺňa podstatné náležitosti podľa ust. § 497 Obchodného zákonníka s odkazom na ust. § 297 ods.1 Obchodného zákonníka, ktoré je zároveň kogentným ustanovením. Zároveň s poukazom na ust. § 2 písm. b) spomínaného zákona uviedol, že klienti oprávneného neuhrádzajú celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, ale iba časť týchto nákladov, z ktorých 1/3 je dohodnutý úrok a 2/3 náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy. V súvislosti s rozhodcovskou doložkou uviedol, že rozhodcovská doložka v úverovej zmluve je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou. Mal za to, že táto nevyžaduje, aby spotrebiteľ spory s dodávateľom riešil výhradne v rozhodcovskom konaní. Poukázal na to, že z
obsahu rozhodcovskej doložky vyplývalo, že strany sa dohodli na tzv,. alternatívnej určenej právomoci súdu na riešenie sporov. Argumentácia súdu by pre dodávateľa predstavovala skutočnosť, že by došlo k úplnému znemožneniu využitia rozhodcovského konania. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, pričom uviedol, že zákonodarca nemal v úmysle zakázať rozhodcovské konania. Mal za to, že tzv. alternatívne rozhodcovské doložky sú právne prípustné, a to jednak v zmysle európskeho, ale aj vnútroštátneho práva. Navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnuté uznesenie a vec vrátil súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
9. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (ustanovenie § 34 CSP), preskúmal napadnuté uznesenie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (ustanovenie § 385 CSP. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
10. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).
11. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
12. Odvolací súd sa v prvom rade zaberal námietkou oprávneného týkajúcou sa nespotrebiteľského charakteru vzťahu vzniknutého medzi ním a povinným na základe uzatvorenej zmluvy o úvere. V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom, že predmetný vzťah medzi oprávneným a povinným je vzťahom spotrebiteľským, pretože uzatvorená zmluva o úvere je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, kde oprávnený vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a povinný je spotrebiteľom, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Odvolací súd na tomto mieste ešte zdôrazňuje, že základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že tieto sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny, pričom aj predmetná zmluva túto charakteristiku spĺňa. Je teda nepochybné, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou, pričom aj zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka možno považovať za spotrebiteľskú. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie správne na posúdenie právneho vzťahu aplikoval ustanovenia na ochranu spotrebiteľa. Je pritom zrejmé, že obsah zmluvy si povinný ako spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal ani možnosť podstatným spôsobom ovplyvniť jej obsah. Odvolací súd nijako nepopiera aplikáciu ustanovení Obchodného zákonníka na úverové vzťahy. Predmetná vec sa však týka záväzkovo-právneho vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou, ktorá je regulovaná osobitnou právnou úpravou obsiahnutou v Občianskom zákonníku (§ 52 a nasl.). Ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu. Ide teda o typický občianskoprávny vzťah a niet dôvodu nechrániť dobromyseľnosť povinného ako spotrebiteľa vychádzajúcu z dôvery v objektívne občianske právo.
13. Vo vzťahu k oprávneniu exekučného súdu preskúmavať exekučný titul, ktorým je rozsudok rozhodcovského súdu, odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 13.10.2011 sp. zn. 3Cdo 146/2011, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Rovnaký právny názor je obsiahnutý aj v uznesení Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.11.2012 sp. zn. 6Cdo 207/2011, podľa ktorého už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora vykonaním exekúcie sa exekučný súd v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom, t.j. či bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti a presnosti označenia subjektov práva a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). Osobitosť
postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho právomoc vec prejednávať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý. (Obdobne porovnaj aj uznesenie NS SR vo veci sp. zn. 6 Cdo 143/2011, sp. zn. 2 Cdo 245/2010, uznesenia Ústavného súdu vo veciach sp. zn. IV. ÚS 55/2011, sp. zn. IV. ÚS 60/2011 a nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2164/10 zo dňa 1.11.2011).
14. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská doložka bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Exekúcia vedená na podklade ničotného rozhodcovského rozsudku musí byť zastavená. (porov. napr. rozsudok z 27. januára 2007 vydaný pod sp. zn. 3Cdo/164/1996 publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“ ... „Ak v preskúmavanej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná“.(opäť 3Cdo 146/2011) Obdobne porov. aj uznesenie NS SR vo veci 6Cdo 143/2011, 2Cdo 245/2010, uznesenia Ústavného súdu vo veciach IV.55/2011, IV.60/2011 a nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2164/10 zo dňa 1. novembra 2011.
15. Vychádzajúc z právnej úpravy obsiahnutej v Exekučnom poriadku, čo potvrdzuje aj uznesenie Ústavného súdu SR z 9.12.2010, sp. zn. II.ÚS 545/2010-15 ako aj vyššie uvedené rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, je zrejmé, že exekučný súd je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie, a to v každom štádiu vedenia exekúcie a to na návrh ako aj bez návrhu účastníka konania. V prípade, ak exekučný súd dospeje k záberu, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj primerane procesne zareagovať, a teda nariadenú exekúciu zastaviť. Predovšetkým je povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého je exekúcia vykonávaná, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku.
16. Rozhodujúcou právnou otázkou, ktorú správne súd prvej inštancie aj bez návrhu prioritne riešil, je otázka platnosti rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve.
17. Súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru, že predložená spotrebiteľská rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nebola individuálne dojednaná, a preto je neplatná a rozhodcovský súd nemal právomoc rozhodnúť o spore zo zmluvy a vydať spôsobilý exekučný titul. Samotná rozhodcovská doložka, ale aj okolnosti jej uzavretia musia rešpektovať súčasne úpravu Občianskeho zákonníka, týkajúcu sa spotrebiteľských zmlúv.
18. Ak má byť rozhodcovská doložka právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo konkrétna voľba znamená. Kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú doložku je zväčša forma jej uzavretia, t.j. skutočnosť, že rozhodcovská doložka je súčasťou zmluvy o úvere vo formulárovej podobe, bez možnosti zmeny jej obsahu, či výberu konkrétneho rozhodcovského súdu. Aj v predmetnom prípade preskúmavaná rozhodcovská doložka bola súčasťou Všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Na základe uvedeného bolo nevyhnutné dospieť k záveru, že predmetná rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná a opak nepreukázal ani oprávnený.
19. Podstatou a hlavnou črtou formulárových spotrebiteľských zmlúv, či všeobecných obchodných podmienok je, že pri uzatváraní zmluvného vzťahu sa nemenia, sú všeobecné a záujemca o službu tieto podmienky prijme alebo ich odmietne a zmluva nevznikne. Predovšetkým v tom spočíva faktická nerovnosť zmluvných strán. Je zrejmé, že spotrebiteľ je tak čo do vyjednávacej pozície, ako aj čo do informovanosti v nevýhodnom postavení oproti dodávateľovi (Mostaza Claro bod 25-28, uznesenie POHOTOVOSŤ C-76/10 bod 37, a iné).
20. Čo sa týka neprijateľnosti predmetnej zmluvnej podmienky, odvolací súd vo vzťahu k tejto individuálne nedojednanej zmluvnej podmienke poukazuje rovnako ako exekučný súd na spoločné stanovisko občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove zo dňa 27.09.2010, podľa ktorého: ,,Zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve uzavretej po 31.12.2007 alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Súdu nič nebráni postupovať obdobne aj za stavu, že zmluva bola uzavretá pred 1. januárom 2008.“
21. V prejednávanom prípade bola v rámci čl. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru naformulovaná rozhodcovská doložka uzatvorená podľa zákona č. 244/2002 Z.z. v znení, podľa ktorej všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu alebo b) pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu. Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy o úvere, považuje sa táto skutočnosť za rozväzujúcu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.
22. Z uvedeného znenia rozhodcovskej doložky jednoznačne vyplýva, že spotrebiteľ síce má podľa nej možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, ale ak by sa podľa takejto doložky rozhodcovské konanie začalo na základe žaloby podanej dodávateľom, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Z pohľadu spotrebiteľa je rovnocenné, či riešenie jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania mu vnúti štandardná zmluvná klauzula alebo dodávateľ svojím konaním v prípade podania žaloby na rozhodcovskom súde. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na skutočnosť, že práve oprávnený je v obdobných prípadoch takmer zakaždým žalujúcou zmluvnou stranou, pričom práve tento vopred naformuloval konkrétny rozhodcovský súd, ktorý mal rozhodnúť všetky spory vyplývajúce zo zmluvy o úvere, bez toho, aby povinný mohol tento výber ovplyvniť.
23. Rovnako je správny záver súdu prvej inštancie o neprijateľnosti rozhodcovskej zmluvy z geografických dôvodov v zmysle judikatúry súdneho dvora C-240/98 - C-244/98 Oceáno Grupo Editoriale. Neprimeraná vzdialenosť od miesta rozhodcovského konania je skutočnosťou, ktorá má odradzujúce účinky pre spotrebiteľa vo vzťahu k uplatňovaniu práva. Už len samotná vzdialenosť cca XXX km (V. - V.) na rozhodcovské konanie je odradzujúca.
24. V predmetnom prípade súd prvej inštancie postupoval správne, keď exekúciu vyhlásil za neprípustnú a následne ju zastavil. Na splnenie podmienok exekúcie je potrebné prihliadať v každom okamihu exekúcie (porovnaj napr. rozsudok z 27. januára 2007 vydaný pod sp. zn. 3Cdo/164/1996publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe
titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená).
25. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolanie oprávneného za dôvodné, a preto uznesenie v napadnutej časti, t.j. vo výroku II., ako vecne správne potvrdil v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 a 2 CSP.
26. O náhrade trov odvolacieho konania, odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 262 CSP v spojení s § 255 CSP tak, že žiaden z účastníkov konania nemá nárok na ich náhradu, pretože oprávnený nebol v konaní úspešný a povinnému a súdnemu exekútorovi žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.
27. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).