Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

KK-10Csp/76/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Kežmarok sudcom Mgr. Tomášom Sarakom v spore žalobcu : BENCONT COLLECTION, a.s., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO:47 967 692, proti žalovanému : Q. T., C.. XX.XX.XXXX, D. S. D. XXX/X, XXX XX I., zastúpenému JUDr. Oldrichom Lejnarom, LL.M., usadeným euroadvokátom, Pri zastávke 1, 060 01 Kežmarok, o zaplatenie 638,77 eur s príslušenstvom, takto

rozhodol:

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žalovaný m á n á r o k na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100 % o výške ktorých rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

odôvodnenie:

1. Žalobca podal na Okresnom súde Banská Bystrica dňa 10.04.2019 návrh na vydanie platobného rozkazu v upomínacom konaní začatom podľa o upomínacom konaní a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) v ktorom žiadal, aby súd žalovanému, ktorým pôvodne bol Q. T., C..XX.XX.XXXX uložil povinnosť zaplatiť mu sumu 603,97 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 259,46 eur od 12.04.2016 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 205,86 eur od 10.05.2016 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 93,49 eur od 10.06.2016 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 15,70 eur od 12.07.2016 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 29,46 eur od 10.08.2016 do zaplatenia, zmluvnú pokutu vo výške 34,80 eur a nahradiť mu trovy konania. 2. Uplatnený nárok odôvodnil tým, že žalovaný uzavrel so spoločnosťou Slovak Telekom, a.s. zmluvu o poskytovaní verejných služieb v znení Dodatku na základe ktorej bol žalovanému aktivovaný program služieb s tým, že dohodnuté bolo pravidelné splácanie ceny za poskytovanie verejných služieb podľa Cenníka. Tvrdil, že spoločnosť Slovak Telekom, a.s. cenu poskytnutých služieb vyúčtovala žalovanému faktúrami, ktoré žalovaný neuhradil, a hoci bol touto spoločnosťou opakovane vyzvaný k ich úhrade, k ich úhrade doposiaľ nedošlo. Ďalej žalobca uviedol už len to, že nakoľko je žalovaný v omeškaní, uplatňuje si zákonný úrok z omeškania, citoval ust. a , tiež tohto zákona a Nariadenia vlády SR č.21/2013. cit. V závere uviedol, cit.“ V prípade, ak si žalobca uplatňuje zmluvnú pokutu, tak je vypočítaná nasledovne : zmluvná pokuta = základ - (počet dní uplynutých z doby viazanosti/celkový počet dní viazanosti x základ ). Dohodnutá zmluvná pokuta nie je neprimerane vyšším zabezpečením oproti výške zabezpečenej povinnosti v čase uzavretia dohody o zmluvnej pokute, a preto nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa “. Vo vzťahu k svojej aktívnej vecnej legitimácii uviedol to, že dňa 04.07.2018 došlo k postúpeniu pohľadávky vyplývajúcej zo zmluvy o poskytovaní verejných služieb zo spoločnosti Slovak Telekom, a.s. na žalobcu s tým, že v prílohe k zmluve o postúpení pohľadávok je žalovaný uvedený pod referenčným číslom XXXXXXXXXX.

3. Prílohami k návrhu na vydanie platobného rozkazu podľa zoznamu uvedeného žalobcom (rub čl.11 spisu) mali byť 1./ Zmluva o poskytovaní verejných služieb /Dohoda o zmene v osobe účastníka zmluvy o poskytovaní verejných služieb /Žiadosť o prenos čísla v mobilnej sieti, 2./ Dodatok k zmluve o poskytovaní verejných služieb, 3./ Žiadosť o zmenu Zmluvy o poskytovaní verejných služieb, 4./ Žiadosť o ukončenie zmluvy o poskytovaní verejných služieb, 5./ Odstúpenie od zmluvy o poskytovaní verejných služieb, 6./ Všeobecné podmienky, 7./ Osobitné podmienky, 8./ Cenník, 9./ Faktúry, 10./ Výzva na zaplatenie - predžalobná výzva, 11./ Oznámenie o postúpení pohľadávky, 12./ Základná úroková sadzba ECB, 13./ Plnomocenstvo, 14. / Osvedčenie o registrácii DPH. 4. Z obsahu spisu vyplýva, že z uvedených príloh žalobcom k návrhu (žalobe) pripojené boli len faktúry, Základné úrokové sadzby ECB, Osvedčenie o registrácii DPH, Oznámenie o postúpení pohľadávky, Plnomocenstvo, Predžalobná výzva zo dňa 14.01.2019 s poštovým podacím hárkom zo dňa 15.01.2019, Všeobecné podmienky a Príloha č.1 k platnému cenníku. 5. Upomínací súd dňa 07.05.2019 žalobcu vyzval, aby v lehote 5 pracovných dní od doručenia tejto výzvy predložil zmluvu o poskytovaní služieb riadne podpísanú žalovaným ako aj dodatok k zmluve uzatvorený medzi žalobcom a žalovaným a žiadosti riadne podpísané žalovaným z ktorých vyplýva uplatnený nárok, nakoľko žalobca aj po opakovaných výzvach súdu opätovne podáva návrhy na vydanie platobného rozkazu neobsahujúce prílohy v rozpore s ust. zákona o upomínacom konaní a . Upomínací súd ďalej zdôraznil, že preskúmaním návrhu opätovne ako pri mnohých iných žalobcom podaných návrhoch zistil, že žalobca si uplatnil nárok zo zmluvy, ale nepredložil zmluvu, dodatok ani žiadosti uvedené v návrhu, na základe čoho nárok nebolo možné verifikovať. 6. Po uvedenej výzve upomínacieho súdu žalobca predložil Zmluvu o poskytovaní verejných služieb zo dňa 23.02.2015, Identifikačné údaje účastníka a Dodatok k zmluve. 7. Okresný súd Banská Bystrica vydal dňa 01.10.2019 vo veci platobný rozkaz, ktorý sa pôvodnému žalovanému nepodarilo doručiť do vlastných rúk a nakoľko žalobca po výzve súdu navrhol v súlade s zákona o upomínacom konaní pokračovanie v konaní na súde príslušnom podľa , Okresný súd Banská Bystrica postúpil vec podľa uvedeného zákona na prejednanie tunajšiemu súdu a nedoručený platobný rozkaz sa zo zákona ( zák. o upomínacom konaní) zrušil. Na tunajšom súde konanie je vedené pod spisovou značkou . 8. Po postúpení veci tunajší súd lustráciou pôvodne žalovaného v Registri obyvateľov SR zistil, že ten po podaní , dňa XX.XX.XXXX zomrel. Z dedičského spisu tunajšieho súdu sp.zn.XD/XXX/XXXX bolo zistené, že dedičstvo po ňom nadobudol jeho jediný dedič, jeho otec, a nakoľko ide o majetkový spor, postupujúc podľa a CP súd po skončení dedičského konania a oznámení žalobcu, že trvá na voči dedičom pôvodne žalovaného uznesením zo dňa 07.09.2020 právoplatným dňa 16.10.2020 rozhodol, že v konaní sa ako so žalovaným pokračuje s Q. T., C..XX.XX.XXXX (ďalej len „žalovaný“) ako s dedičom pôvodne žalovaného Q. T.. 9. Na prejednanie sporu súd nariadil pojednávanie. Po nariadení termínu pojednávania bolo súdu doručené písomné vyjadrenie žalovaného k v ktorom poukázal na ust. a a tvrdil, že z opisu rozhodujúcich skutočností žalobcom vôbec nevyplýva, aké konkrétne verejné služby si spoločnosť Slovak Telekom, a.s. dohodla s pôvodne žalovaným a za akú konkrétnu cenu. Uviedol, že žalobca ani neoznačil v žiadne konkrétne dôkazy, ktorými by ním tvrdené skutočnosti preukazoval. Tiež uviedol, že nie je mu zrejmé, na základe akého právneho titulu si žalobca nárokuje zmluvnú pokutu vo výške 34,80 eur, lebo žalobca vôbec netvrdí žiadne rozhodujúce skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, akú konkrétnu zmluvnú povinnosť mal pôvodný žalovaný porušiť a z ktorých zmluvných ustanovení vyplýva nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty a v akej konkrétnej výške. Poukázal na to, že ako právny nástupca pôvodne žalovaného nepozná reálie sporu medzi spoločnosťou Slovak Telekom, a.s. a pôvodne žalovaným, až v rámci tohto konania sa dozvedel, že je uplatnený nejaký nárok voči pôvodne žalovanému, pričom z toho, ako je koncipovaná mu vôbec nie je zrejmé, z akého právneho dôvodu by mal žalobcovi zaplatiť žalovanú sumu. 10. Na uvedené žalobca reagoval písomne dňa 09.12.2020 tak, že ak žalovaný tvrdí, že nie je mu známe, aké verejné služby mali byť pôvodným veriteľom poskytnuté, tak všetky služby ktoré spoločnosť Slovak Telekom a.s. poskytuje sú poskytované na základe zmlúv o poskytovaní verejných služieb a teda názov „verejné služby“ je pomenovaním služieb, ktoré táto spoločnosť poskytuje zákazníkom a to od poskytnutia rôznych paušálov, dát, zariadení a podobne. Uviedol, že v samotnej zmluve, ktorú uzatvoril pôvodný žalovaný s pôvodným veriteľom je uvedené, aká SIM karta a s akým telefónnym číslom bola žalovanému pridelená, rovnako aj zúčtovacie obdobie a že sa bude účtovať na základe faktúr vystavených zo strany pôvodného veriteľa. Súčasťou zmluvy bolo i vyhlásenie pôvodne žalovaného, že bol oboznámený s VOP a Cenníkom, preto námietka žalovaného ohľadom služieb a cenníka nie je relevantná. Vo vzťahu k zmluvnej pokute poukázal na dodatok k zmluve kde sa podľa žalobcu uvádza

zmluvná pokuta a jej výška a rovnako aj jej výpočet, preto ani táto námietka žalovaného nie je dôvodná. Žalobca uviedol, že v opísal všetky rozhodujúce skutočnosti a tieto riadnym zákonným spôsobom aj preukázal predloženými listinnými dôkazmi, vyjadrenie žalovaného považuje za účelovú obranu a na v celom rozsahu trvá. 11. Žalovaný v písomnej reakcii trval na tom, že nespĺňa náležitosti podľa , neobsahuje skutkové tvrdenia, napríklad aké konkrétne služby a za akú konkrétnu cenu mal pôvodný veriteľ dodávať pôvodnému žalovanému a z akých konkrétnych zmluvných ustanovení to vyplýva. Poukázal na to, že faktúra nie je právnym dôvodom vzniku obligačného vzťahu ani dôkazným prostriedkom, ktorý preukazuje existenciu obligačného vzťahu, je len účtovným dokladom, pričom faktúrované boli napríklad poplatky za upomienky po 4,99 eur, poplatky za obmedzenie služby - neplatenie a tiež zmluvná pokuta bez toho, aby v žalobca uviedol, na akom právnom základe, z akých konkrétnych ustanovení mu vznikol nárok na tieto poplatky. Ani z faktúr nie je podľa žalovaného zrejmé, za aké konkrétne služby a na akom právnom základe si žalobca nárokuje sumu spolu 392,1787 eur za tzv. iné poplatky a služby. Podľa žalovaného nie je jeho povinnosťou, ani povinnosťou súdu v listinnom dôkazovom materiáli zisťovať, alebo vyšetrovať, či vystavené faktúry majú právny základ, alebo študovať na webových stránkach spoločnosti Slovak Telekom jej cenníky, keďže je to žalobca, kto má povinnosť tvrdiť, uviesť všetky rozhodujúce skutočnosti a zákon prostredníctvom výslovne uvádza, že opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. Presne to pritom žalobca robí, keď aj v poslednom vyjadrení odkázal na Všeobecné podmienky svojho predchodcu. Žalovaný namietal aj to, že v predžalobnej výzve zo dňa 14.1.2019 žiadal žalobca zaplatenie sumy až 822,82 eur, hoci podľa súdu doručeného oznámenia o postúpení pohľadávky postúpená mu mala byť len pohľadávke vo výške 638,77 eur, pričom žalobca ako postupník pôvodnému žalovanému nepreukázal podľa ust. postúpenie pohľadávky. Uviedol, že on ako dedič sa až prostredníctvom súdu dozvedel, že žalobca eviduje voči pôvodnému žalovanému pohľadávku a vedie voči nemu konanie, nakoľko žalobca sám ho nijako nekontaktoval, pričom poukázal na to, že všetky dlhy, ktoré boli riadne prihlásené do dedičského konania, alebo ktoré doň síce prihlásené neboli ale boli mu zo strany veriteľov riadne preukázané vyplatil. Žalovaný pre nepreukázanie dôvodnosti nároku žalobcu navrhoval zamietnuť. 12. Na pojednávanie žalobca sa napriek riadnemu a včasnému predvolaniu doručenému mu dňa 18.11.2020 nedostavil, podaním z 9.12.2020 ospravedlnil svoju neúčasť, žiadal aby sa pojednávanie konalo v jeho neprítomnosti a aby sa rozhodlo na základe listinných dôkazov s tým, že trvá na . Neúčasť predvolaného žalovaného na pojednávaní ospravedlnil na ňom prítomný jeho právny zástupca, nežiadal odročiť pojednávanie a tak v súlade s ust. súd rozhodol, že pojednávanie vykoná v neprítomnosti žalobcu a žalovaného, nakoľko nebol daný návrh ani dôvody odročenia pojednávania v zmysle a . 13. Právny zástupca žalovaného na pojednávaní zotrval na svojich písomných vyjadreniach a navrhol zamietnuť, nakoľko žalobca si nesplnil povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť. Nad rámec toho poukázal na to, že faktúrovaná bola okrem iného veľmi vysoká suma mobilných internetových dát, hoci v zmluve o poskytovaní verejných služieb bola v rámci dátových služieb uvedená služba neobmedzený internet v mobile a tak nie je zrejmé, ako a na základe akého dôvodu boli by za dáta účtované také vysoké sumy, keď bežná cena služieb účtovaných operátormi v takých prípadoch je cca 30-40 eur. 14. Súd sa oboznámil s obsahom a všetkých písomných vyjadrení strán, vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom všetkých listinných dôkazov predložených žalobcom, keďže vykonanie žiadneho z nich nebolo namietané ani súdom vyhodnotené ako nedôvodné či neúčelné, pričom po vykonanom dokazovaní mal za nedôvodnú v celom rozsahu a preto ju zamietol. 15. Dôvodom zamietnutia bolo nepreukázanie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu a tiež neunesenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena žalobcom. K tomu treba uviesť, že hoci ten už upomínacím súdom bol upozornený na nepredloženie ani tých dôkazov, ktoré sám označil za prílohy , dôkaznú povinnosť ale ani povinnosť tvrdenia náležite nesplnil dokonca ani potom, čo žalovaný ich nesplnenie výslovne písomne namietol. Pokiaľ ide o aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, tak ako už súd uviedol postupom podľa v rámci predbežného právneho posúdenia na pojednávaní, práva účasti na ktorom sa žalobca sám a dobrovoľne zriekol, uvedenou otázkou sa súd musel zaoberať ex offo, nakoľko uplatňovaná bola pohľadávka zo záväzkového vzťahu, ktorý mal byť predchodcom žalovaného uzavretý s telekomunikačným podnikom, spoločnosťou Slovak Telekom, a.s., pričom nemožno opomenúť, že priamo zákon o elektronických komunikáciách nad rámec všeobecnej úpravy v upravuje osobitné zákonné podmienky postupiteľnosti pohľadávky podniku, ktorých splnenie tu žalobca nesúci dôkazné bremeno do vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania nepreukázal.

16. Vzhľadom na skutočnosť, že veriteľom s ktorým mal pôvodný žalovaný uzavrieť zmluvu o poskytovaní verejných služieb a jej dodatok, na základe ktorých mala podľa tvrdení žalobcu vzniknúť žalovaná pohľadávka nebol žalobca ale telekomunikačný podnik- obchodná spoločnosť Slovak Telekom, a.s. a vzhľadom na tvrdenie žalobcu, že pohľadávka voči žalovanému bola mu postúpená zmluvou o postúpení pohľadávok, základnou otázkou pre rozhodnutie, ktorú bolo nevyhnutné vyriešiť skôr než by súd pristúpil k samotnému posúdeniu výšky nároku a jeho súdnej vymáhateľnosti bolo vyriešiť si otázku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Zodpovedanie uvedenej otázky súdom je nevyhnutné vždy, a to ex offo, teda aj bez námietky a bez ohľadu na postoj žalovaného, teda bez ohľadu na to, či sám žalovaný nárok voči nemu uplatnený sporí alebo nie (k tomu podporne pozri napr. rozsudky Krajského súdu v Prešove sp.zn.21Co/83/2017 alebo z ktorých cit.“ Súd prvej inštancie správne preskúmaval vecnú legitimáciu, či už aktívnu (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnu (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného), ktorá je imanentnou súčasťou civilného procesu (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. 6. 2010, sp. zn. ). V opačnom prípade by išlo o zjavný exces v postupe konajúceho súdu, ktorý pri opomenutí vyriešiť kardinálnu otázku, akou je otázka existencie vecnej legitimácie, k zodpovedaniu ktorej je konajúci súd ex offo viazaný, by bolo protirečenie obsahu základného práva na súdnu ochranu garantovaného , ako aj obsahu práva na spravodlivé súdne konanie garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru.- (nález Ústavného súdu SR zo 16. decembra 2014, sp. zn. .“ 17. Podľa názoru súdu nebola v spore preukázaná aktívna vecná legitimácia žalobcu, teda platné postúpenie pohľadávky voči žalovanému, či čo i len jej časti na žalobcu, čo bol prvý dôvod, pre ktorý súdu neostávalo iné, než žalobcu v celom rozsahu zamietnuť. Nepreukázanie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu nie je procesným nedostatkom , ktorý by o nej bránil konať a rozhodnúť, alebo ktorý by súd mal odstraňovať vyzývaním žalobcu na jej preukázanie. Nepreukázanie aktívnej vecnej legitimácie žalobcom nie je vadou ale neunesením dôkazného bremena potrebného pre úspech v spore, preto ak by súd žalobcu vyzýval na jej preukázanie, išlo by o napomáhanie strane sporu k úspechu, čo by bolo porušením nestrannosti súdu a rovnosti strán. Preto bolo na žalobcovi ako tvrdenému postupníkovi pohľadávky (v čase podania bol navyše žalobca zastúpený advokátom) aby spolu so , najneskôr však do vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania predložil dôkazy na preukázanie svojej aktívnej vecnej legitimácie v spore, čo sa nestalo.

18. Žalobca tu uplatnené nároky vyvodzuje zo zmluvy o poskytovaní verejných služieb a jej dodatku uzavretej medzi Podnikom - Slovak Telekom, a.s. a pôvodným žalovaným ako fyzickou osobou nepodnikateľom. Zmluva o poskytovaní verejných služieb nie je upraveným typom zmluvy v Obchodnom ani , upravená je v osobitnom o elektronických komunikáciách, pričom svojím charakterom ide o zmluvu spotrebiteľskú ( a nasl. ). Niet tak pochýb, že medzi žalovaným ako fyzickou osobou nepodnikateľom a spoločnosťou Slovak Telekom, a.s. jednalo sa o spotrebiteľský, občianskoprávny vzťah.

19. Ako uvádza sama zmluva aj Dodatok k nej, tieto uzavreté boli podľa o elektronických komunikáciách, pričom spoločnosť Slovak Telekom, a.s. označená je v nej ako „Podnik“, ktorým sa podľa uvedeného zákona rozumie každá osoba, ktorá splnila oznamovaciu povinnosť podľa <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/351/20200909> s tým, že poskytovanie siete alebo služby v oblasti elektronických komunikácií pre tretiu osobu je podnikaním. Pôvodný žalovaný v zmluve označený bol ako účastník, ktorým sa podľa uvedeného zákona rozumie koncový užívateľ, ktorý uzatvoril s podnikom poskytujúcim verejnú službu zmluvu o poskytovaní verejných služieb.

20. V označenom ako „práva a povinnosti podniku a užívateľa“ je obsiahnutý odsek 13, podľa ktorého (bolo tomu tak aj v čase, keď mala byť uzavretá zmluva o postúpení pohľadávok, teda ku dňu 04.07.2018) ak je napriek písomnej výzve podniku účastník nepretržite dlhšie ako 90 dní v omeškaní so splnením svojho peňažného záväzku voči podniku, môže podnik postúpiť svoju peňažnú pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku písomnou zmluvou inej osobe aj bez súhlasu účastníka. Toto právo podnik nemôže uplatniť, ak účastník ešte pred postúpením pohľadávky uhradil podniku omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane príslušenstva. Pri postúpení pohľadávky je podnik povinný odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka.

21. o elektronických komunikáciách je teda osobitnou úpravou (lex specialis) vo vzťahu k všeobecnej úprave (lex generalis) o postupovaní pohľadávok v § až 530 . Jedná sa o podobnú situáciu a právnu úpravu, ako v prípade postúpenia bankových pohľadávok, kde Zákona o bankách veľmi podobne normuje zákonné podmienky postupiteľnosti bankovej pohľadávky. Ustanovenie zákona o elektronických komunikáciách predstavuje teda k ustanoveniu a násl. o postúpení pohľadávky osobitné zákonné ustanovenie (lex specialis), ktorého cieľom ratio legis je sprísnenie postúpenia pohľadávky podniku a vytvorenie priestoru na strane spotrebiteľa zabrániť postúpeniu pohľadávky . Porušenie týchto zákonných pravidiel spôsobuje neplatnosť právneho úkonu pre rozpor so zákonom. 22. Vzhľadom na uvedené nemôžu byť podľa názoru súdu žiadne pochybnosti, že zákonom o elektronických komunikáciách sú odchylne od všeobecných pravidiel o postúpení pohľadávky v sprísnené pravidlá pri postupovaní pohľadávok z telekomunikačných podnikov na iné subjekty. Pre platné postúpenie pohľadávky podniku tak musia byť kumulatívne splnené všetky podmienky upravené v zákona o elektronických komunikáciách, teda podnik môže svoju pohľadávku postúpiť až po predchádzajúcej písomnej výzve podniku, a ak účastník je napriek nej nepretržite dlhšie ako 90 dní v omeškaní so splnením svojho peňažného záväzku voči Podniku.

23. Podľa v znení účinnom k 04.07.2018 nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo zákonu alebo dohode s dlžníkom. Súd je toho názoru, že postúpenie pohľadávky Podniku, ktoré je v rozpore so zákonnými pravidlami podľa zákona o elektronických komunikáciách je právnym úkonom odporujúcim zákonu, a tým absolútne neplatným právnym úkonom podľa podľa ktorého neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. 24. Ako už súd uviedol, ide o analogickú úpravu, ako je úprava zákona o bankách vo vzťahu ku ktorej Najvyšší súd SR napr. v rozhodnutí zo dňa 28.3.2018 sp.zn.7Cdo/26/2017 už uzavrel, že podmienky podľa vety prvej zákona o bankách, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané). Nerešpektovanie takejto úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom ( ).

25. Nedodržaním zákonných podmienok postúpenia pohľadávky telekomunikačného podniku v spotrebiteľských veciach sa takéto postúpenie dostáva do rozporu s dikciou zákona s priamym dopadom na platnosť právneho úkonu. Prezumpcia znalosti predpisov zverejnených v zbierke zákonov pritom vylučuje dobromyseľnosť postupníka. Vzhľadom na uvedené je pritom podľa názoru súdu neprípustné, aby v spotrebiteľskom vzťahu aj vzhľadom na vnútroštátnu normatívnu právnu úpravu ochrany spotrebiteľa (okrem iného pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, až 3 a ) ako aj európsky systém ochrany spotrebiteľov boli tieto záväzné pravidlá a zákonné podmienky pre platné postúpenie pohľadávky podniku akokoľvek obchádzané, napríklad prostredníctvom podnikmi predformulovaných zmluvných ustanovení vrátane Všeobecných podmienok, ktoré by im umožňovali aby ich pohľadávky, ktoré majú voči účastníkom postupovali na iné subjekty (postupníkov) v rozpore so zákonnými pravidlami podľa ust. uvedeného osobitného zákona.

26. S poukazom na vyššie uvedené v danom prípade prvým dôvodom, pre ktorý žalobcu nemohlo byť vyhovené je to, že žalobca vôbec nepreukázal zákonné podmienky postupiteľnosti pohľadávky podniku v zmysle vyššie citovaného zákona o elektronických komunikáciách.

27. Žalobca nepredložil dôkaz, že bol dodržaný daný zákonný postup, a že teda postúpeniu pohľadávky predchádzala písomná výzva podniku po ktorej účastník nepretržite dlhšie ako 90 dní bol v omeškaní so splnením svojho peňažného záväzku. Na splnenie dôkaznej povinnosti a unesenie dôkazného bremena žalobcu v tomto smere bolo potrebné predložiť písomnú výzvu podniku s dôkazom o jej doručení, či aspoň odoslaní pôvodnému žalovanému viac ako 90 dní pred postúpením pohľadávky, čo sa nestalo. Žalobca žiadnu takú výzvu súdu nepredložil. Jediná výzva, ktorú súdu predložil je až jeho vlastná predžalobná výzva zo dňa 14.01.2019, teda až z času po postúpení pohľadávky.

28. Za výzvu podľa § 43 ods.13 zákona o elektronických komunikáciách v žiadnom prípade nemožno považovať samotné faktúry (odhliadnuc od toho, že ani ich doručenie účastníkovi nebolo preukázané), vystavením ktorých si Podnik plnil inú zákonnú povinnosť, a to podľa § 43 ods.12 zákona o elektronických komunikáciách, keďže podľa tohto zákonného ustanovenia účastník je povinný platiť za poskytnutú verejnú službu podľa zmluvy o poskytovaní verejných služieb, a ak to povaha služby umožňuje, až na základe predloženej faktúry.

29. V danom prípade žalobca spolu s podanou , ani do vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania nepredložil písomnú výzvu podľa zákona o elektronických komunikáciách, teda nepreukázal splnenie zákonných podmienok postupiteľnosti pohľadávky telekomunikačného podniku. Nepreukázanie postupiteľnosti pohľadávky je samostatným dôvodom pre nevyhovenie bez ohľadu na to, že žalobca nepredložil ani samotnú zmluvu o postúpení pohľadávky (čo len podporuje záver o neunesení dôkazného bremena vo vzťahu k preukázaniu aktívnej vecnej legitimácie žalobcu), lebo ani jej predloženie by nič nemenilo na nepreukázaní podmienok samotnej postupiteľnosti tejto pohľadávky, čo má za následok, že žalobca ako tvrdený postupník nemohol platne nadobudnúť tu uplatňovanú pohľadávku.

30. Žalobca na preukázanie svojej aktívnej vecnej legitimácie súdu predložil len Oznámenie o postúpení pohľadávky podľa a nasl. zo dňa 20.08.2018, bez dôkazu o jeho doručovaní pôvodnému žalovanému. Súdu je dobre známe rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. , podľa ktorého relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky. Avšak toto rozhodnutie je tu nepoužiteľné, lebo týkalo sa postúpenia pohľadávky pri zmluve o dielo v obchodnom záväzkovom vzťahu a nie postúpenia pohľadávky telekomunikačného podniku v spotrebiteľskom vzťahu v nadväznosti na posudzovanie dodržania zákonných podmienok zák. o elektronických komunikáciách.

31. Koniec koncov, rovnaký názor k uvedenej otázke zaujal aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp.zn.1Cdo/147/2017 v ktorom vo vzťahu k uvedenému judikátu uviedol, že jeho závery v súčasnosti nie je možné aplikovať v oblasti spotrebiteľského práva, ktoré spočíva na diametrálne odlišných (až protichodných) princípoch ako právo obchodné. Podľa Najvyššieho súdu uvedený judikát primárne rozoberá notifikačnú povinnosť (denunciáciu) s dôrazom na to, ako vplýva toto oznámenie (táto právna skutočnosť) na zmenu v obsahu záväzku vo vzťahu k dlžníkovej povinnosti plniť v obchodnoprávnom spore. Tu však treba mať na zreteli, že uvedený judikát nevylučuje (a ani nemôže) možnosť súdneho prieskumu platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, najmä v prípade, keď samotná právna úprava postúpenia pohľadávky podľa obsahuje ustanovenia o zákaze postúpenia ( ). Je preto logické, že ak bola postúpená pohľadávka v rozpore so zákonom, nemožno uvedené konvalidovať ani včasným a riadnym oznámením o postúpení pohľadávky dlžníkovi.

32. K tvrdeniam žalobcu súd uvádza, že ani prípadné neplnenie povinnosti účastníka platiť cenu telekomunikačných služieb nič nemení na tom, že súd musel z úradnej povinnosti prihliadnuť na nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, nakoľko vymáhanie pohľadávky a uplatnenie práv v právnom štáte musí mať a má svoj právny rámec, zákonný postup a ani prípadná, čo by i nesporná existencia dlhu dlžníka nemôže ospravedlniť jeho nedodržanie. V danom prípade sa navyše plnenia domáha profesionál znalý práva proti neprofesionálovi- spotrebiteľovi, preto nedodržanie zákonných podmienok postúpenia pohľadávky v zmysle osobitných ustanovení zákona o elektronických komunikáciách tu ide na ťarchu veriteľa a nemôže ho zhojiť ani neplnenie povinnosti dlžníka, keďže dlžník na neplatnosti postúpenia pohľadávky žiadnu vinu nenesie a nijako túto neplatnosť nezavinil. Navyše nepreukázanie aktívnej vecnej legitimácie žalobcom nemá žiaden súvis a vplyv na to, či existuje (a trvá) alebo neexistuje záväzok z pôvodnej zmluvy, keďže postúpenie pohľadávky týka sa len zmeny v osobe veriteľa a nie pohľadávky ako takej. 33. Koniec koncov, právny názor súdu o neunesení dôkazného bremena žalobcu vo vzťahu k jeho aktívnej vecnej legitimácii v nadväznosti na osobitné zákonné podmienky postúpenia pohľadávky v § 43 ods.13 Zákona o elektronických komunikáciách už pre žalobcu nemôže byť nijako nový či prekvapivý. V tejto súvislosti súd podporne poukazuje na obdobný spor žalobcu kde súd pre neunesenie dôkazného bremena a nepreukázanie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu zamietol jeho rovnakú , viď právoplatný rozsudok Okresného súdu Nitra sp.zn.7Csp/20/2020.

34. Už len z uvedených dôvodov súdu neostávalo iné, než žalobcu v celom rozsahu zamietnuť. 35. Pre úplnosť súd vo vzťahu k tomu, čo bolo ťažiskovou obranou žalovaného a predmetom polemiky medzi stranami uvádza, že stotožňuje sa s tvrdením a argumentáciou žalovaného, že žalobca neuniesol v spore bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno pokiaľ ide o ním uplatnený nárok, čo by samo osebe bolo ďalším dôvodom na zamietnutie jeho . Skutočnosť, že žalobca pôvodne inicioval upomínacie konanie ako alternatívny spôsob uplatňovania peňažných nárokov k postupu podľa nič nemení na tom, že bol povinný tvrdiť a preukázať rozhodujúce skutočnosti, čo sa nestalo. 36. Podľa ust. a súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu. Skutkový stav sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona. 37. Podľa a o upomínacom konaní na podanie návrhu je oprávnený ten, koho nárok na zaplatenie určitej peňažnej sumy v eurách voči žalovanému (ďalej len „“) možno odôvodnene predpokladať. možno odôvodnene predpokladať, ak vyplýva zo skutočností uvedených žalobcom a z listín pripojených k návrhu. Ak sú žalobca a žalovaný účtovnými jednotkami, postačí pripojiť faktúru alebo inú výzvu podobnej povahy, ktorou sa požadovalo splnenie uplatňovaného nároku od žalovaného (ďalej len „faktúra“), a vyhlásiť, že žalobca eviduje vo svojom účtovníctve.

38. Podľa § 4 ods.6 uvedeného zákona ak sa návrhom uplatňuje nárok zo spotrebiteľskej zmluvy alebo z iných zmluvných dokumentov súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou, k návrhu sa musí pripojiť spotrebiteľská zmluva a všetky ďalšie zmluvné dokumenty súvisiace so spotrebiteľskou zmluvou vrátane dokumentov, na ktoré spotrebiteľská zmluva odkazuje.

39. Civilný proces sporový sa riadi (okrem iného) princípmi dispozičným a prejednacím, princípom kontradiktórnosti, princípom koncentrácie a (s ním spojeným) princípom formálnej pravdy. Procesná zodpovednosť za zistenie skutkového stavu slúžiaceho v zmysle ust. pre rozhodnutie vo veci je teda na stranách sporu. V spore s ochranou slabšej strany, čo je aj prípad tohto spotrebiteľského sporu síce súd môže výnimočne vyvinúť aj vlastnú dôkaznú iniciatívu, avšak len a výlučne na ochranu slabšej strany- spotrebiteľa, ktorým tu je žalovaný, nie dodávateľa, ktorým tu je žalobca ( viď , ). Pre úspech v sporovom konaní je nevyhnutné, aby strana sporu uniesla svoje dôkazné bremeno, t.j. dokázala pred súdom pravdivosť svojich tvrdení o relevantných hmotnoprávnych skutočnostiach. Primárne by všetky relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalobcu mali byť uvedené v . Unesenia dôkazného bremena, ako predpoklad úspechu strany sporu v konaní, je dôležitým definičným znakom civilného sporového konania. Za „svoj“ výsledok konania je takto plne zodpovedná sporová strana. Rovnako dôležitým znakom sporového procesu, ktorý ho diferencuje od procesu mimosporového, je uplatnenie prejednacieho princípu, podľa ktorého súd (až na výnimky uvedené v a v sporoch s ochranou slabšej strany, ktoré ale slúžia na ochranu slabšej strany, ktorou tu žalobca nie je) nemôže vykonať dôkazy, ktoré strany sporu nenavrhli. Práve tento aspekt výrazne ovplyvňuje rozsah skutkového základu rozhodnutia vo veci samej. V klasickom spore je uvedenie a preukázanie relevantných skutočností povinnosťou a zodpovednosťou sporových strán za minimálnej procesnej aktivity súdu a vec je „zrelá“ na meritórne rozhodnutie nie až vtedy, keď boli všetky relevantné skutočnosti preukázané, ale už v momente, keď niektorá zo sporových strán prestala (resp. premeškala príležitosť) „posúvať“ spor k ďalším skutkovým zisteniam. V klasickom sporovom konaní súd nevystupuje v pozícii aktívneho vyšetrovateľa, ale v pozícii arbitra, ktorý zistí skutkový stav len z komponentov, ktoré do konania dodali sporové strany. Úlohou súdu teda nie je aktívne vyhľadávať skutkové zistenia a snažiť sa o poznanie „objektívnej“ či „materiálnej“ pravdy, ale zistiť skutkový stav v miere primeranej procesnej aktivite sporových strán. Bez tejto aktivity strán súd v zisťovaní skutkového stavu nepokračuje - uzavrie proces vytvárania skutkového základu pre meritórne rozhodnutie a vec rozhodne. Neúspešnej strane sa tak v konkrétnom prípade môže skutkový stav javiť ako zistený nedostatočne, avšak jeho zisťovanie bolo v súlade s koncepciou sporového konania ukončené ako dôsledok (procesná sankcia) nedostatočnej procesnej aktivity strany sporu (k tomu bližšie pozri Veľký komentár k autorov Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Praha : C. H. Beck., 2016, z ktorého súd citoval, strana 798, výklad k ). 40. Strana civilného sporového konania má teda povinnosť tvrdenia i povinnosť dôkaznú, medzi ktorými je úzka vzájomná väzba. Splnenie týchto povinností súd nemôže vynucovať a ich nesplnenie sankcionovať. Ich nesplnenie nie je ani nedostatkom, ktorý by bránil pokračovaniu v konaní. Nejde totiž o nedostatky pre ktoré o žalobcu nemožno konať. Konať o nej možno, nemožno jej však vyhovieť. Preto jedinou sankciou za nesplnenie povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti je neunesenie

tzv. bremena tvrdenia a dôkazného bremena, čo má v sporových konaniach za následok neúspech strany sporu, ktorá tieto svoje procesné povinnosti nesplnila. Na strane sporového civilného konania teda je, aby dbala o ochranu svojich práv aj tým, že úplne a pravdivo opíše všetky skutočnosti rozhodujúce pre konanie vo veci (vigilantibus iura scripta sunt - bdelým patrí právo) a sama strana sporu je povinná starať sa o to, aby rozhodujúce skutočnosti boli súdu predložené, a aby na ne aj označila dôkazy. 41. Uvedené princípy pritom nie sú nové, platili už za účinnosti pôvodnej procesnej úpravy v . Nový príklonom k formálnej pravde a prenesením zodpovednosti za výsledok sporu výlučne na strany sporu tieto princípy len posilnil a zvýraznil. 42. Súd, ktorý z podstaty svojho poslania musí byť nezávislý a nestranný nemôže vyzývať žalobcu na predloženie, či doplnenie dôkazov za účelom unesenia dôkazného bremena, aby mohol žalobcovi nárok priznať. V kontradiktórnom sporovom konaní kde neunesenie dôkazného bremena má pre žalobcu za následok stratu sporu či jeho časti nie je povinnosťou, no ani právom súdu žalobcu vyzývať k splneniu dôkaznej povinnosti, keďže jej neunesenie nebráni pokračovaniu v konaní, lebo nejde o procesnú vadu , ale bráni vyhoveniu . V opačnom prípade by súd zásadu nestrannosti a rovnosti strán porušil, nakoľko by tým jednej strane pomáhal k úspechu v spore, keďže nejedná sa o odstraňovanie vád podania na ktoré dopadá . Žalobca tu neuniesol v konaní dôkazné bremeno ani o základnej skutočnosti ktorú súd musel skúmať- aktívnej vecnej legitimácii žalobcu na uplatnenie pohľadávky zo zmluvy uzavretej medzi pôvodným žalovaným a telekomunikačným podnikom, keď nepreukázal splnenie zákonných podmienok postupiteľnosti pohľadávky, odhliadnuc od toho, že neuniesol bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno ani k samotnému nároku. 43. Tak napríklad žalobca vyvodzujúci svoj nárok zo zmluvy o poskytovaní verejných služieb a jej dodatku predložil (aj to až po výzve upomínacieho súdu) len jednu zmluvu o poskytovaní verejných služieb a dodatok k nej (čl. 33 až 36 spisu) a zároveň faktúry s vyúčtovanou cenou služieb, avšak podľa ním predloženej zmluvy malo byť pôvodnému žalovanému pridelené k SIM karte telefónne číslo XXXX XXX XXX (dodatok zmluvy v hlavičke výslovne uvádza, že týka sa zmluvy pre tel. číslo XXXX XXX XXX), a na druhej strane všetky predložené faktúry týkali sa poplatkov a prevádzky pre úplne iné telefónne číslo, a to XXXX XXX XXX. Žalobca teda sám predložil súdu zmluvu a dodatok pre jedno číslo a faktúry s vyúčtovanými poplatkami za používanie úplne iného telefónneho čísla, pričom nijako tento rozpor nevysvetlil, teda neuniesol bremeno tvrdenia. Nie je zrejmé, či mala byť uzavretá aj iná zmluva, ak áno, kedy, kde, aká, alebo či mohlo dôjsť k zmene čísla, nič také žalobca nepreukázal, hoci už upomínacím súdom bol dňa 07.05.2019 výslovne vyzvaný predložiť nielen zmluvu a jej dodatok, ale aj žiadosti riadne podpísané žalovaným (keď v zozname príloh k návrhu uvádzal napr. žiadosť o prenos čísla, zmenu zmluvy a podobne) čo neurobil. Neuniesol tak bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno nielen k aktívnej vecnej legitimácii, ale ani k samotnému nároku. 44. Odhliadnuc od skutočnosti, že v čase podania žalobca bol zastúpený advokátom a tak poučovacia povinnosť súdu podľa a preň neplatila súd pre úplnosť uvádza, že ani poučovaciu povinnosť súdu, teraz obsiahnutú v nemožno zamieňať s povinnosťou strany sporu upravenou v ust. (podporne k tomu pozri napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. ). Odvolací súd sa tam stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal svoje tvrdenia uvádzané v s tým, že uvedené nie je možné vykladať tak ako to robí odvolateľ, že súd ho nevyzval na doplnenie jeho podania. Podľa krajského súdu, cit.“ žalobcu nebola nesprávna, neúplná ani nezrozumiteľná, preto nebol namieste postup podľa vtedy platného a účinného tak, ako to tvrdí žalobca. Úlohou žalobcu bolo predložiť dôkazy o svojich tvrdeniach, čo žalobca neurobil. V žiadnom prípade nebolo úlohou súdu vyzývať žalobcu na preukázanie svojich tvrdení, lebo táto povinnosť žalobcovi vyplývala vtedy z ust. , lebo povinnosť navrhnúť alebo označiť dôkazné prostriedky v občianskom súdnom konaní je povinnosťou účastníkov konania, ktorá im bola všeobecne uložená v citovanom ust. účinnom v čase podania a rozhodovania súdu prvej inštancie. Iba v prípade, ak uvedenú povinnosť účastník konania, teraz strana sporu splní platí, že uniesol bremeno tvrdenia. Existencia tvrdenej skutočnosti podmieňuje existenciu dôkaznej povinnosti, teda povinnosti účastníka konania, teraz strany sporu označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Povinnosť tvrdenia a tiež aj dôkazná povinnosť sú náležitosťami vyplývajúcimi z ust. , teraz až Obidve uvedené procesné povinnosti vyplývajú účastníkom konania, teraz stranám sporu aj z iných ustanovení a ich nedodržanie nie je procesne sankcionované, môže sa však prejaviť nepriaznivo vo veci samej, keď predstavujú ujmu pre stranu sporu, ktorá si svoju procesnú povinnosť nesplnila. Obidvom uvedeným povinnostiam zodpovedá dôkazné bremeno ako procesný inštitút, ktorý spočíval v zodpovednosti strany sporu za to, že v konaní bude preukazovať tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa

dôkazné bremeno viaže. Iba ak žalobca unesie dôkazné bremeno, je to dôvod na vyhovenie jeho ; ak ho neunesie, je to dôvod na vydanie opačného rozhodnutia, t.j. zamietnutie jeho . Z uvedeného je jednoznačne možné ustáliť, že nebolo povinnosťou súdu prvej inštancie vyzývať žalobcu na doplnenie alebo opravu jeho tak, ako sa mylne domnieva žalobca. Práve naopak, bolo povinnosťou žalobcu preukázať oprávnenosť svojho nároku a o tvrdených skutočnostiach predložiť aj dôkazy. Keďže uvedené procesné podmienky zo strany žalobcu neboli dodržané, správne súd prvej inštancie žalobcu zamietol“. 45. Súd už uviedol, že neunesenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena nie je vadou, ktorá by odôvodňovala odstraňovanie vád a postup podľa , čo potvrdil vo vyššie uvedenom rozhodnutí aj Krajský súd v Prešove. žalobcu, v ktorej nedostatočne opíše rozhodujúce skutočnosti a neoznačí dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a ani ich k nej nepripojí nie je procesne nesprávna, neúplná ani nezrozumiteľná. Súd postupom podľa nemá a ani nesmie žalobcovi pomáhať k úspechu v spore, má ním len odstraňovať vady v prípade, že napr. obsahuje nesprávne označenie strán sporu, vady spôsobujúce neurčitosť, nevykonateľnosť žalobného návrhu a podobne. Tu ale nejde o taký prípad. Ak by tu súd žalobcu vyzval na doplnenie predložením dôkazov za účelom unesenia dôkazného bremena potrebného pre úspech žalobcu v spore, neodstraňoval by tým vady , ale nedostatky brániace jej vyhoveniu, čím by absolútne zásadným spôsobom porušil nielen všetky vyššie uvedené procesné princípy a zásady, ale aj svoju nestrannosť a rovnosť strán, čo je neprípustné. 46. Súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti napr. aj aktuálny rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 26.10.2017 vo veci sp.zn.10Co/109/2017. Krajský súd tam uviedol, cit „Odvolateľ si pomerne účelovo zamieňa neúplnosť návrhu/žaloby s neunesením dôkazného bremena. V zmysle žalobcom naznačovaného výkladu by mal súd vyzvať stranu sporu (prioritne žalobcu, ktorý si uplatňuje konkrétny nárok) na predloženie takých dôkazov, na základe ktorých mu bude v spore vyhovené. Takýto prístup je však v zásadnom rozpore so základnými (ústavnými) princípmi civilného sporového konania, a to s princípom rovnosti strán a nestrannosti súdu. Úlohou súdu nie je viesť konanie tak, aby žalobca bol v spore úspešný; navyše spôsobom, kedy by doslova sám súd iniciatívne vymedzoval rozhodujúce skutkové tvrdenia a vyhľadával k nim sa viažuce dôkazy.“ 47. V inej veci Krajský súd v Trenčíne v rozsudku zo dňa 25.3.2014 sp.zn.6Co/405/2013 uviedol, cit.„ Súd nie je povinný sám vyhľadávať potrebné tvrdenia za navrhovateľa a vyhľadávať potrebné dôkazy. Nie je povinný po nich pátrať ani by tak dosť dobre nemohol urobiť, pretože by musel vyhľadávať skutočnosti, ktoré sa týkajú rozmanitých súkromných vzťahov medzi účastníkmi. Tie mu nie sú pravidelne známe a vôbec dostupné“. 48. Skutočnosť, že žalobca uplatňuje pohľadávky hromadne, formulárovými ho nijako nezbavuje vyššie uvedených procesných povinností. Správne preto žalovaný poukázal na to, že žalobca bol povinný konkrétne uviesť, aké konkrétne služby (aký konkrétny program, aké ďalšie služby) mali byť v danom konkrétnom, tu súdenom prípade dohodnuté, za akú konkrétnu cenu, a nie len odkázať na zmluvu a cenník, keď navyše zmluva dojednaná bola pre používanie úplne iného telefónneho čísla, než je to, ktorého sa týkali predložené faktúry. Správne tiež žalovaný poukázal na to, že povinnosťou žalobcu je tvrdiť rozhodujúce skutočnosti z ktorých vyvodzuje svoj nárok a predložiť, či aspoň označiť dôkazy na ich preukázanie (, ). Opísanie rozhodujúcich skutočností pritom v žiadnom prípade nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy ( ). Povinnosťou súdu potom je posúdiť, či tvrdené skutočnosti sú označenými dôkazmi preukázané. Nie je ale povinnosťou, no ani právom súdu, ktorý z podstaty svojho poslania musí byť nezávislý a nestranný si skutočnosti rozhodujúce pre ten ktorý uplatnený nárok domýšľať a hádať a hľadať ktorým z predložených dôkazov by asi takýto nezdôvodnený nárok mohol byť preukázaný, aby mohol nárok priznať. Aj po tom, čo žalovaný výslovne namietal nedostatočné opísanie rozhodujúcich skutočností žalobca opäť len odkázal na zmluvu, dodatok, cenník, všeobecné podmienky..., nič konkrétne na zdôvodnenie svojho nároku neuviedol, čo ako správne uviedol žalovaný je v rozpore s . Úplne nepochopiteľne vyznieva, ak žalobca, uplatňujúci zmluvnú pokutu uvedie (viď ), že „v prípade ak si uplatňuje zmluvnú pokutu, tak je vypočítaná následovne...“ 49. Pre úplnosť súd uvádza, že pokiaľ ide o zmluvnú pokutu, by v tejto časti musel zamietnuť tak či tak pre neplatnosť dojednania o zmluvnej pokute podľa a z dôvodu neurčitosti a nezrozumiteľnosti dojednanej výšky zmluvnej pokuty.

50. Žalobca v prospech platnosti dojednania o zmluvnej pokute argumentoval v podstate tým, že táto, rovnako ako aj jej výška a výpočet sú uvedené v dodatku k zmluve, výška zmluvnej pokuty nie je neprimeraná k výške zabezpečovanej povinnosti, že nie je neprijateľná, Žalobca v uviedol vzorec

použitý pre výpočet zmluvnej pokuty podľa ktorého základ pre jej výpočet sa má znižovať o pomernú časť podľa toho, koľko z doby viazanosti účastník dodrží.

51. Súd nemá žiadne výhrady voči zabezpečeniu záväzku účastníka zmluvného vzťahu s dodávateľom

- telefónnym operátorom prostredníctvom zmluvnej pokuty, keďže je nepochybné, že za záväzok zotrvať v zmluvnom vzťahu s operátorom dohodnutý čas a platiť pravidelne poplatky za služby sú takémuto účastníkovi poskytnuté rôzne výhody a benefity v podobe predaja zľavnených zariadení, či zliav z ceny služieb. Nedodržaním dojednanej viazanosti a neplnením si povinností účastníkom tak dodávateľovi logicky vzniká škoda, preto zabezpečenie zmluvnou pokutou je legitímne. Aj k argumentácii žalobcu súd uvádza, že voči samotnému princípu postupne sa znižujúcej zmluvnej pokuty v závislosti od toho, v ktorom období viazanosti účastník poruší zmluvné povinnosti nemožno mať absolútne žiadne výhrady. Práve takýmto dojednaním by sa koniec koncov odstránili aj výhrady súdnej praxe z minulosti, keď telefónni operátori či ich právni nástupcovia uplatňovali zmluvné pokuty dojednané v rovnakej vopred určenej výške bez ohľadu na to, v akom období 24 mesačnej viazanosti by účastník svoje povinnosti porušil, čo bolo správne hodnotené ako neprijateľná zmluvná podmienka v spotrebiteľskej zmluve. Avšak aj takáto, postupne sa znižujúca zmluvná pokuta musí byť dojednaná určito a zrozumiteľne, teda platne, čo sa v tu súdenej veci nestalo.

52. V bode 4 Dodatku k zmluve je dojednaná zmluvná pokuta, pričom pokiaľ ide o jej výšku, dodatok odkazuje na tabuľku č.1. V tejto tabuľke je uvedené , cit „Zmluvná pokuta (základ- počiatočná suma, ktorá bude klesať) 120,-eur“. Takto dojednaná výška zmluvnej pokuty je však podľa názoru súdu neplatná a neurčitá, pretože vôbec nie je uvedené akým spôsobom, za aké obdobie, akou formou by mal daný základ zmluvnej pokuty dojednaný účastníkmi klesať. Vzorec, ktorý žalobca uviedol v ako vzorec použitý pre výpočet žalovanému vyúčtovanej zmluvnej pokuty sa v dojednaní o zmluvnej pokute a v listinných dôkazoch predložených žalobcom vôbec nenachádza. Nachádza sa tam len dojednanie, že výška zmluvnej pokuty je určená základom - počiatočnou sumou 120,-eur, pričom je tam uvedené že ide o sumu, ktorá bude klesať, ale nikde tam nie je uvedené na základe čoho, ako, po akom období a o koľko bude tento základ zmluvnej pokuty klesať, čo robí dojednanie o zmluvnej pokute neurčitým, nezrozumiteľným a preto neplatným. 53. V dojednaní o zmluvnej pokute musí byť určená výška pokuty alebo určený spôsob jej určenia. Preto ak má byť platne dojednaná degresívna zmluvná pokuta, potom znižovanie (spôsob jej určenia, určenia jej výšky) musí byť dojednané určito a transparentne tak, aby už v čase jej dojednania, ku ktorému sa platnosť dojednania posudzuje bolo predvídateľné ako, na základe akého kľúča, akým spôsobom bude zmluvná pokuta klesať, aby to nebolo ponechané na svojvôľu dodávateľa. Tu dojednané ustanovenie zmluvy (dodatku) o zmluvnej pokute tieto kritériá nespĺňa, lebo je v ňom síce uvedené že dojednaný základ zmluvnej pokuty má klesať, no nie je tam uvedené ako, po akom čase, akým spôsobom tak, aby výška zmluvnej pokuty v ktoromkoľvek okamihu viazanosti bola objektívne určiteľná a neponechaná len na svojvôľu dodávateľa, ktorý by inak mohol dané znižovanie učiniť akýmkoľvek spôsobom (napr. len úplne symbolicky), ktorý by spotrebiteľ nemohol nijako ovplyvniť.

54. V dodatku použité vyjadrenie dojednania o zmluvnej pokute je preto absolútne neplatné, lebo v zmysle v dojednaní o výške zmluvnej pokuty musí byť určená výška pokuty alebo určený spôsob jej určenia, pričom pod sankciou absolútnej neplatnosti sa tak musí stať určito a zrozumiteľne ( ). Keďže v tomto dojednaní je na jednej strane uvedené, že zmluvná pokuta nie je pevná, ale má klesať, pričom tam ale súčasne vôbec nie je uvedené ako má klesať, takto neurčito vyjadrené dojednanie o výške zmluvnej pokuty je absolútne neplatné.

55. Uvedenú absolútnu neplatnosť nemožno zhojiť tým, že žalobca až v uvedie výpočet, ktorým mal dodávateľ k tu konkrétnej- vyúčtovanej a uplatňovanej výške zmluvnej pokuty (34,80 eur) dôjsť. Transparentný, určitý a zrozumiteľný vzorec výpočtu výšky klesajúcej zmluvnej pokuty mal byť dojednaný priamo v zmluve, resp. jej dodatku, čo nebol, preto žalobcom uplatnenú sumu titulom zmluvnej pokuty by mu bez ohľadu na už uvedené dôvody zamietnutia priznať nebolo možné. Z absolútne neplatného dojednania o zmluvnej pokute totiž nemohol vzniknúť nárok ani na časť zmluvnej pokuty. Toto dojednanie je tak od počiatku absolútne neplatné, hľadí sa naň, ako keby nebolo, a preto žalobcovi nemožno z tohto dodatku priznať ani časť zmluvnej pokuty. V súvislosti so svojim záverom o neplatnom dojednaní takejto zmluvnej pokuty súd podporne poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 22.6.2016 sp.zn.5Co/950/2015 v ktorom rovnako bolo obdobné dojednanie zmluvnej pokuty z dôvodu neuvedenia „spôsobu“ klesania vyhodnotené ako neurčité a neplatné.

56. Záverom súd uvádza, že žalovaný správne poukázal aj na vecnú nedôvodnosť nárokov označených ako „upomienky oneskorenej platby 4,99 eur“, „prerušenie služby- neplatenie 16,50 eur“. Keďže dôvody, pre ktoré tieto poplatky podnikom - mobilným operátorom (logicky ani postupníkom ich pohľadávok) nemožno priznať už boli súdnou praxou vyslovené nespočetnekrát a sú už notoricky známe, súd v tejto časti, aj vzhľadom na už uvedené iné dôvody zamietnutia v súlade s ust. poukazuje na ustálenú rozhodovaciu prax, bez uvádzania samostatných dôvodov, ktoré z uvedených súdnych rozhodnutí sú absolútne zrejmé (viď napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. ). Súd taktiež poukazuje na tú skutočnosť, že predmetné poplatky už boli viacerými rozhodnutiami súdov (napr. rozsudok Okresného súdu Prešov č.k. -67 zo dňa 30.5.2016, potvrdené rozsudkom Krajského súdu Prešov sp.zn.6Co/212/2016 z 31.10.2017, rozsudok Okresného súdu Prešov č.k. -50 zo dňa 27.5.2016, potvrdené rozsudkom Krajského súdu Prešov sp.zn. z 17.08.2017, rozsudok Okresného súdu Prešov č.k. -74 zo dňa 23.9.2016, potvrdené rozsudkom Krajského súdu Prešov sp.zn. z 16.02.2017) vyhlásené za neprijateľné zmluvné podmienky, a teda žalobca mal v zmysle povinnosť zdržať sa používania takejto podmienky a v súvislosti s tým aj uplatňovania nároku z neprijateľnej zmluvnej podmienky. 57. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov ( nepreukázanie aktívnej vecnej legitimácie, neunesenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena) súd o žalobcu rozhodol tak, že ju zamietol. 58. O trovách konania súd rozhodol podľa v spojení s a . V danom prípade plný úspech v spore mal žalovaný, keďže proti nemu bola v celom rozsahu zamietnutá, preto podľa mu vznikol nárok na priznanie plnej náhrady trov konania. Vzhľadom na uvedené súd v súlade s o nároku na náhradu trov konania rozhodol v druhom výroku tohto rozsudku tak, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd v súlade s ust. po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od dňa jeho doručenia na Okresný súd Kežmarok. V odvolaní sa má uviesť ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, spisová značka konania, ďalej sa má uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha ( odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.