Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

21Cob/40/2020

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Terézie Mecelovej a členov senátu JUDr. Eriky Tischlerovej a JUDr. Róberta Foltána, vo veci žalobkyne: Saneca Pharmaceuticals a. s., Nitrianska 100, Hlohovec, IČO: 46 833 323, zastúpenej: GARAJ & Partners s.r.o., Jozefská 3, Bratislava, IČO: 35 951 125, proti žalovanej: OBRA SK, s.r.o., Vrbovská cesta 43, Piešťany, IČO: 36 257 460, zastúpenej advokátkou: JUDr. Paulína Paramonová, Jasná 13, Nitra, o zaplatenie 122.810 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo 4. novembra 2019 č. k. -368, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti vo veci samej a v časti o trovách konania r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

II. Odvolanie žalovanej v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej o d m i e t a .

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 122.810 eur s 9 %-ným ročným úrokom z omeškania zo sumy 122.810 eur od 6.9.2016 do zaplatenia a sumu 7.800 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, II. v časti o zaplatenie 9 %-ného úroku z omeškania zo sumy 122.810 eur od 4.5.2016 do 5.9.2016 a v časti o zaplatenie sumy 808,98 eur žalobu zamietol, III. žalobkyni priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 98,76 % s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami , , (ďalej aj „“), , , , , , , , a , , , , (ďalej len „“), až 3 vlády Slovenskej republiky č. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia (ďalej len „“). Vecne dôvodil, že podanou žalobou sa žalobkyňa domáhala náhrady škody titulom ušlého zisku vyčísleného v znaleckom posudku. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že sporové strany 1.1.2014 uzatvorili kúpnu zmluvu, ktorou sa žalovaná zaviazala od žalobkyne kúpiť tovar v dojednanom finančnom objeme, za podmienok stanovených zmluvou o dodávkach tovaru - ZML-241 (ďalej aj „zmluva“). Žalovaná mala podľa zmluvy od žalobkyne v roku 2015 odobrať tovar v objeme 1,438.000 eur, čo nesplnila, keď odobrala tovar iba v objeme 1.209.323,95 eur, teda v objeme o 228.767,05 eur nižšom (rozdielové množstvo). Uvedená skutočnosť medzi stranami nebola sporná. Žalovaná nepreukázala, že by bola žalobkyni odoslala objednávku na rozdielové množstvo tovaru a žalobkyňa by jej objednaný tovar nedodala. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaná nedodržala zmluvu, pretože si u žalobkyne neobjednala tovar v dohodnutom objeme tak, ako sa k tomu zaviazala podľa bodu 9.3. zmluvy. Na uvedenom nič nemenila mailová komunikácia z decembra 2015, podľa ktorej žalovaná zisťovala u žalobkyne odpustenie sankcií za oneskorenú úhradu ceny skôr dodaného kontrahovaného tovaru v prípade objednania rozdielového množstva tovaru. Žalovaná nespochybnila metodiku použitú

znaleckou organizáciou pri vypracovaní znaleckého posudku, ale namietala, že žalobkyňa musela mať v relevantnom období k dispozícii tovar v objeme 90.920 eur, čo nebolo vzaté do úvahy. V tejto súvislosti súd prvej inštancie konštatoval, že predmetom sporu je ušlý zisk žalobkyne z dôvodu neodobratia dohodnutého objemu tovaru žalovanou, ktorý zisk by žalobkyni neunikol (a teda jej majetok by sa zväčšil), ak by žalovaná zmluvný záväzok dodržala. Keďže žalovaná nespochybnila metodiku výpočtu ušlého zisku použitú pri vypracovaní znaleckého posudku, súd nemal dôvod skúmať výšku ušlého zisku ustálenú znaleckým posudkom (preskúmanie výšky ušlého zisku by bolo možné iba podaním ďalšieho znaleckého posudku, čo ale žalovaná nenavrhla). Žalobkyni tak v dôsledku porušenia zmluvy žalovanou vznikol nárok na náhradu ušlého zisku vo výške 122.810 eur. Žalovaná nepreukázala, že by tu boli okolnosti vylučujúce jej zodpovednosť ( ), alebo že by nesplnenie jej povinnosti (objednať a odobrať tovar v dohodnutom objeme) bolo spôsobené konaním žalobkyne alebo nedostatkom súčinnosti žalobkyne, na ktorú by bola žalobkyňa povinná. Súd prvej inštancie dodal, že žalobkyňa bola povinná trvale udržiavať poistnú zásobu výrobkov (bod 3.6. zmluvy), ako na to poukazovala i žalovaná, avšak len po dobu trvania zmluvy. Bolo tak vecou žalobkyne, či by túto zásobu použila na splnenie záväzku voči žalovanej (na dodanie rozdielového množstva tovaru v roku 2015) alebo by ju použila inak. Nič to ale nemení na skutočnosti, že obchod v celom dojednanom objeme uskutočnený nebol z dôvodu na strane žalovanej. Vo vzťahu k námietkam žalovanej o porušení exkluzivity a z toho vyplývajúcich nárokov žalovanej, súd prvej inštancie uviedol, že toto nebolo predmetom konania, preto sa tým nezaoberal. K námietke žalovanej, že žalobkyňa neumožnila žalovanej dodatočné objednanie rozdielového množstva tovaru, ako malo vyplynúť z mailovej komunikácie sporových strán, súd uviedol, že komunikácia ohľadne spolupráce sporových strán po roku 2014 bola pre posúdenie a rozhodnutie veci právne bez významu (rovnako i zmluvy uzatvorené sporovými stranami pred rokom 2014). Návrhy žalovanej na doplnenie dokazovania za účelom preukázania tvrdení, že žalobkyňa porušila zmluvne deklarovanú výhradnosť žalovanej na teritóriu Slovenskej republiky tým, že sama dodávala o. i. INDULONU spoločnosti Saneca Trade s.r.o., IČO: 47 634 014 a tá následne iným zákazníkom v Slovenskej republike, súd prvej inštancie nevykonal. Mal za to, že navrhované dokazovanie sa predmetu sporu netýkalo a výsledky vykonaného dokazovania v zmysle návrhu žalovanej by mohli byť prípadne použité v konaní o náhradu škody z dôvodu porušenia exkluzivity žalovanej, ale nie v tomto konaní (žalovaná ani nezapočítala prípadný svoj nárok proti nároku žalobkyne, ani nepodala protižalobu). Na základe uvedeného súd prvej inštancie žalobe pokiaľ ide o istinu v celom rozsahu vyhovel a súčasne priznal žalobkyni z dôvodu omeškania žalovanej s plnením i úrok z omeškania (s výnimkou 9 %-ného úroku z omeškania zo sumy 122.810 eur od 4.5.2016 do 5.9.2016). Čiastočné zamietnutie žaloby v časti úroku z omeškania súd prvej inštancie odôvodnil tým, že žalobkyňa až mailom z 29.8.2016 doručila žalovanej znalecký posudok so správne vyčísleným ušlým ziskom a žalovaná mala zaplatiť žalobkyni žalovanú sumu (pri zachovaní 7-dňovej lehoty podľa predžalobnej výzvy) do 5.9.2016, čo neurobila, teda prvý deň omeškania žalovanej bol 6.9.2016 a nie 4.5.2016. Zároveň súd prvej inštancie zamietol žalobu aj v časti o zaplatenie 808,98 eur (uplatnené ako príslušenstvo pohľadávky za predžalobnú výzvu). V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením , , (ďalej len „“), vecne úspechom žalobkyne v rozsahu 98,76 % (99,38 % ako úspech žalobkyne - 0,62 % ako úspech žalovanej).

2. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podala včas odvolanie žalovaná s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnila ustanovením , , , , . Namietala, že súd prvej inštancie úplne abstrahoval od prepojenosti jednotlivých ustanovení zmluvného vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanou a pre správne a spravodlivé rozhodnutie vo veci je rozhodujúce správne posúdenie zmluvy o dodávkach tovaru ZML-241 z 1.1.2014, ktorá mala podobu rámcovej kúpnej zmluvy a v čl. III. upravovala mechanizmus uzatvárania čiastkových kúpnych zmlúv. Obsahovo zmluva takmer presne kopírovala zmluvu o výhradnom predaji zmysle ust. a nasl. . Vzhľadom na skutočnosť, že obaja účastníci zmluvy majú sídlo i miesto podnikania na území Slovenskej republiky, nebolo možné použiť tento zmluvný typ priamo, pričom úprava zmluvy o výhradnom predaji je v obchodných vzťahoch akousi obchodnou zvyklosťou. Vzhľadom na uvedené mala za to, že jediným anticipovaným následkom nesplnenia ročného objemu nákupu bolo právo žalobkyne na odstúpenie od zmluvy v zmysle čl. IX bod 9.4 zmluvy. Túto skutočnosť nepriamo potvrdili aj svedkovia Mr. E. J. Y. a Ing. T. U.. Vzhľadom však na zasahovanie súdu do výsluchu svedkov, kedy boli akékoľvek otázky týkajúce sankcií, ich uplatňovania a porušenia výhradnosti ako dôvodu nesplnenia ročného odberu, klasifikované ako nerelevantné, nebolo možné z výpovedí svedkov získať relevantnejšie informácie. Súd prvej inštancie

opomenul, že nedodržanie záväzku žalovanej na splnenie ročného objemu nákupu bolo predovšetkým spôsobené vedomým porušením záväzku žalobkyne na garantovanie exkluzivity žalovanej na území Slovenskej republiky. Žalovaná opakovane toto oznamovala súdu, označovala dôkazy a navrhovala, aby ich súd zabezpečil, pretože ich nemohla zabezpečiť sama (najmä účtovné záznamy žalobkyne a označených subjektov). Súd prvej inštancie tieto dôkazy nevykonal s odôvodnením, že dokazovanie sa netýkalo predmetu sporu. Žalovanej tiež nebolo umožnené klásť svedkom otázky týkajúce sa týchto skutočností. Podľa informácií žalovanej, žalobkyňa jej exkluzivitu porušovala vedome, keď sa tovar dostal na slovenský trh v reťazci Lidl, čo potvrdili výpovede svedkov a tiež úmyselne, keďže predaje porušujúce exkluzivitu boli realizované mimo iného i medzi žalobkyňou a jej v tom čase 100 % dcérskou spoločnosťou (tá následne prevzala biznis, ktorý na základe predmetnej zmluvy vykonávala žalovaná pre žalobkyňu). Zo zmluvy vyplýva, že exkluzivita dodávok žalovanej je zaručená na určenom teritóriu, preto žalobkyňa mala možnosť zmluvne zakázať reťazcu Lidl (ČR) predaj na území Slovenskej republiky a v zmysle zmluvy bola povinná tak urobiť. Vo vzťahu k faktúre vystavenej živnostníkovi Y. T. - Y., dala do pozornosti, že táto bola vystavená 21.12.2015. Teda žalobkyňou tvrdená spolupráca s inými spoločnosťami bola už v roku 2015, t. j. v čase platnosti zmluvy. Ak by dokazovanie bolo vykonané, disponovala by žalovaná aj ďalšími prostriedkami procesného útoku a procesnej obrany (protinávrh alebo námietka započítania). Podľa názoru žalovanej neboli naplnené podmienky vzniku nároku na ušlý zisk z dôvodu, že ročný odber nebol splnený ani v predchádzajúcom období a nič nenasvedčovalo tomu, že tento klesajúci trend nebude pokračovať. Druhým dôvodom je systém „forecastov“, ktorý bol do spolupráce žalobkyne a žalovanej zavedený práve za účelom efektívnejšieho riadenia nákladov vo výrobe na strane žalobkyne, teda žalobkyňa mala všetky dostupné informácie nasvedčujúce skutočnosti, že ročný odber nebude naplnený a disponovala relatívne presným odhadom rozdielu v zmluvnom ročnom odbere a jeho reálnym objemom. Nebolo možné, aby žalobkyňa dôvodne očakávala zväčšenie svojho majetku. Pokiaľ ide o výšku ušlého zisku vyčísleného na základe znaleckého posudku, tento žalovaná opakovane spochybňovala (posudok mal vychádzať z celkových tržieb). Žalovaná sa domnieva, že tá časť tovaru žalobkyne, o ktorú bol nižší odber zo strany žalovanej, bola jednoducho predaná iným odberateľom. Keďže bola žalobkyňa podľa zmluvy povinná vyrábať do zásoby, ak by tovar nepredala inému odberateľovi, bol by takto vyrobený a nepredaný tovar na odpis a nešlo by o ušlý zisk, ale o spôsobenú škodu vo výške nákladov na výrobu. Konanie žalobkyne nemožno považovať za konanie v súlade so zásadami poctivého obchodu nového styku a ani s dobrými mravmi z dôvodu odmietnutia dodania rozdielneho množstva tovaru zo strany žalobkyne, zmluvným neošetrením zákazu reexportu, priamym porušením exkluzivity dodávaním tovaru v konaní označeným subjektom, rokovania o akvizícii spoločnosti žalovanej spoločnosťou žalobkyne, rokovania o odkúpení zásob „starej“ Indulony na konci roka 2015 v súvislosti s uvedením novej Indulony. Dodala, že žalovaná pred rokmi vznikla práve za účelom spolupráce so žalobkyňou, pričom strany sporu sa k sebe počas rokov spolupráce správali ako poctiví obchodníci až do momentu, kedy sa žalobkyňa rozhodla pre ukončenie vzájomnej spolupráce a riešenie distribúcie vlastnou dcérskou spoločnosťou.

3. Žalobkyňa navrhla rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. K námietke žalovanej, že súd nesprávne posúdil právny základ zmluvy o dodávkach tovaru a abstrahoval od prepojenosti jednotlivých zmluvných ustanovení uviedla, že ust. upravuje možnosť uzavrieť aj inominátnu zmluvu. Uviedla, že z čl. IX bod 9.3 zmluvy je nepochybné, že záväzok žalovanej splniť ročné objemy nákupu v objeme 1,438.000 eur nemal a ani nemohol mať motivačný charakter a z dikcie ustanovenia bolo jednoznačné, že išlo z zmluvný záväzok, povinnosť žalovanej. K údajnému odmietnutiu dodania rozdielového množstva tovaru uviedla, že žalovaná nikdy nezaslala žalobkyni oficiálnu objednávku na dodatočné objednanie a dodanie rozdielového množstva tovaru pre rok 2015 v zmysle príslušných ustanovení zmluvy. Podstatné podmienky zmluvy bolo možné meniť výlučne len písomnými dodatkami k zmluve a k zmene zmluvy ohľadom splnenia ročného objemu nákupu nikdy nedošlo. Exkluzivita predpokladaná zmluvou nikdy zo strany žalobkyne nebola porušená. Pri predaji tovaru českému Lidlu, ktorý zmluva nezakazovala (vzťahovala sa výlučne na slovenské územie), nemohla ani pri vynaložení odbornej starostlivosti prezumovať správanie českého Lidlu do budúcnosti. Skutočnosť, že český Lidl zaslal slovenskému Lidlu Indulonu na slovenský trh zapríčinila žalovaná, nakoľko sa nedohodla, resp. nechcela dohodnúť so slovenským Lidlom na jej dodávke. Žalovaná žiadnym spôsobom nepreukázala, že by nesplnenie jej povinnosti bolo spôsobené konaním žalobkyne, ktoré by bolo v rozpore so zmluvou. V súvislosti s dôkazom predloženým žalovanou - časť faktúry č. 1525000039 z 21.12.2015 vystavenej spoločnosťou žalobkyne na Y. T. - Y. poukázala na skutočnosť, že nešlo o tovar, na ktorý sa vzťahovala exkluzivita žalovanej zmysle zmluvy. Navyše išlo o dodávku tovaru, ktorý sa mal predávať od 1.1.2016, kedy došlo k rebrandingu produktov, zmene

obalov a gramáže, čo bolo obsiahnuté aj v znaleckom posudku. K vystaveniu faktúry došlo 10 dní pred oficiálnym spustím predaja nových výrobkov a nakoľko spolupráca so žalovanou v roku 2016 z dôvodu neplnenia jej zmluvných záväzkov nebola reálna, žalobkyňa v roku 2016 musela spolupracovať s inými spoločnosťami. Tiež suma, na ktorú bola faktúra vystavená bola úplne zanedbateľná (932,40 eur bez DPH) oproti uplatňovanej škode. Výška škody bola hodnoverne preukázaná a kvantifikovaná znaleckým posudkom. Vo vzťahu k námietke nevykonania žalovanou navrhnutých dôkazov poukázala na nekonanie žalovanej v súdom stanovenej lehote a oprávnenie súdu rozhodnúť, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), vo vyhovujúcej časti oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa ( ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti ( a ) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody ( ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom ( ) a dôvodmi odvolania ( ), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil ( ), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie ( ), postupom bez odvolacieho pojednávania ( a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je v napadnutej vyhovujúcej časti rozsudku dôvodné.

5. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie vo vyhovujúcej časti vo veci samej na názore o naplnení všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu vo forme ušlého zisku, za ktorý zodpovedá žalovaná žalobkyni.

6. Podľa kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, je povinný nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže, že porušenie povinností bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť.

7. Podľa až 3 za okolnosti vylučujúce zodpovednosť sa považuje prekážka, ktorá nastala nezávisle od vôle povinnej strany a bráni jej v splnení jej povinnosti, ak nemožno rozumne predpokladať, že by povinná strana túto prekážku alebo jej následky odvrátila alebo prekonala, a ďalej, že by v čase vzniku záväzku túto prekážku predvídala. Zodpovednosť nevylučuje prekážka, ktorá vznikla až v čase, keď povinná strana bola v omeškaní s plnením svojej povinnosti, alebo vznikla z jej hospodárskych pomerov. Účinky vylučujúce zodpovednosť sú obmedzené iba na dobu, dokiaľ trvá prekážka, s ktorou sú tieto účinky spojené.

8. Podľa poškodená strana nemá nárok na náhradu škody, ak nesplnenie povinností povinnej strany bolo spôsobené konaním poškodenej strany alebo nedostatkom súčinnosti, na ktorú bola poškodená strana povinná.

9. Podľa škoda sa nahrádza v peniazoch; ak však o to oprávnená strana požiada a ak to je možné a obvyklé, nahrádza sa škoda uvedením do predošlého stavu.

10. Podľa ak tento zákon neustanovuje inak, nahrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Nenahrádza sa škoda, ktorá prevyšuje škodu, ktorú povinná strana v čase vzniku záväzkového vzťahu ako možný dôsledok porušenia svojej povinnosti predvídala alebo ktorú bolo možné predvídať s prihliadnutím na skutočnosti, ktoré v uvedenom čase povinná strana poznala alebo mala poznať pri obvyklej starostlivosti.

11. Vznik zodpovednosti za škodu je v nadväznosti na ustanovenie založený na predpokladoch, ktorými sú porušenie právnej povinnosti (protiprávnosť), vznik škody a príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody. Dôkazné bremeno ohľadom preukázania týchto predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu zaťažuje poškodeného.

12. Princíp objektívnej zodpovednosti s možnosťou liberácie spočíva na troch základných predpokladoch vzniku zodpovednosti, a to protiprávny úkon, vznik škody, príčinná súvislosť medzi vznikom škody a protiprávnym konaním (kauzálny nexus). Na rozdiel od úpravy v sa ku vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu v obchodno-právnych vzťahoch v režime

zavinenie nevyžaduje. Protiprávnosť spočíva v porušení právnej povinnosti vyplývajúcej zo záväzku alebo zo zákona. Ak teda pôjde o porušenie záväzkového vzťahu, poškodený musí preukázať existenciu zmluvy, ktorá povinnosť bola porušená a že takáto povinnosť existovala. Škodou sa rozumie ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá môže mať podobu škody skutočnej, spočívajúcej v zmenšení majetku poškodeného, vrátane nákladov spojených so vznikom a zisťovaním škody, tzv. márne vynaložené náklady a nemožnosť vykonávať určité majetkové práva, alebo podobu ušlého zisku, ktorým sú vyčíslené hodnoty, o ktoré sa majetok poškodeného v dôsledku škodnej udalosti nezväčšil. Stanovenie výšky ušlého zisku nie je ľubovoľné a musí byť vykonané tak, aby bola zistená pravdepodobná výška blížiaca sa podľa bežného uvažovania istote. Príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom škody existuje vtedy, ak vznikla škoda v dôsledku protiprávneho konania, teda že škoda bola nesprostredkovaným následkom protiprávnosti ako príčiny. Poškodený musí dokázať, že škoda by nebola vznikla, keby k úkonu zo strany škodcu nedošlo (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10.6.2008, sp. zn. ).

13. Náhrada škody je však zákonom limitovaná, tzn. aj napriek tomu, že boli splnené predpoklady vzniku za škodu, povinnosť nahradiť škodu nevznikne ak povinný (škodca) preukáže, že nastala niektorá z okolností vylučujúcich zodpovednosť (§ 374), zodpovednosť za škodu je vylúčená, pretože škoda bola spôsobená konaním poškodeného alebo nedostatkom súčinnosti, na ktorú bol poškodený povinný (§ 376), alebo ide o škodu, ktorú povinný v čase vzniku záväzkového vzťahu nemohol predvídať, pokiaľ vylúčenie zodpovednosti v prípade nepredvídateľnej škody zmluvné strany nevylúčili (§ 379).

14. V danej veci je zmluva o dodávkach tovaru ZML-241 svojou povahou rámcová kúpna zmluva, keď na základe objednávok žalovanej sa žalobkyňa zaviazala za podmienok upravených v čiastkových kúpnych zmluvách dodávať žalovanej (ako výhradnému distribútorovi na území Slovenskej republiky) tovar a previesť na ňu vlastnícke právo k tomuto tovaru (čl. III zmluvy). Žalovaná sa v zmysle čl. IX zmluvy zaviazala na splnenie ročných objemov nákupu od žalobkyne v objeme 1,438.000 eur (bod 9.3) a v prípade ich nesplnenia sa toto považuje za porušenie zmluvy a dôvod na ukončenie zmluvy podľa odseku XIV (bod 9.4). Ako vyplýva z účelu zmluvy vyjadreného v čl. II zmluvy (ktorý nemožno v súvislosti s posudzovaním zmluvy opomínať), táto zmluva stanovuje podmienky, za ktorých bude distribútor (žalovaná) odoberať od žalobkyne tovar s tým, že tento tovar bude ďalej distribuovať svojim obchodným partnerom (odberateľom); obe zmluvné strany sa ňou zaviazali vynaložiť čo najvyššie úsilie na propagáciu a následný predaj tovaru a zdržať sa všetkého, čo by mohlo poškodiť ich spoločné obchodné záujmy a súčasne sa zaviazali konzultovať svoje obchodné i marketingové aktivity a hľadať optimálne obchodné riešenia na trhu pri vzájomnej obchodnej výhodnosti pre obe zúčastnené strany.

15. Z vyššie uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie predmetnú zmluvu nesprávne posúdil bez ďalšieho ako kúpnu zmluvu a bez ohľadu na jej základný účel, čo zároveň viedlo k tomu, že nevykonal dôkazy navrhnuté žalovanou, a to najmä vo vzťahu k preukázaniu porušenia exkluzivity žalovanej. Žalovaná správne namietala, že predmetná zmluva kopíruje zmluvný typ zmluvu o výhradnom predaji ( a nasl. ), v ktorej sa dodávateľ zaväzuje, že tovar určený v zmluve nebude v určitej oblasti dodávať inej osobe než odberateľovi. V zmluve môže byť zakotvený i záväzok odberateľa odoberať tovar pravidelne v určitých časových úsekoch (), pravdepodobne i v stanovenom minimálnom objeme. Dodávateľ má možnosť odstúpiť od zmluvy v prípade, že odoberateľ nedodržal časové rozvrhnutie odberu tovaru zakotvené v zmluve, pričom zákon vylučuje nárok dodávateľa na náhradu škody v prípade, ak dodávateľ odstúpi od zmluvy pre porušenie zmluvných povinností odberateľa uvedených v . Na druhej strane je potrebné poznamenať, že uvedený zmluvný typ sa použije len pri záväzkových vzťahov v medzinárodnom obchode ( ).

16. Žalovaná v priebehu celého konania tvrdila, že jediným následkom nesplnenia ročného objemu nákupu, bolo právo žalobkyne od zmluvy odstúpiť. Súčasne žalovaná poukazovala na to, že v rámci predchádzajúcich zmluvných vzťahov malo splnenie ročného objemu nákupu motivačný charakter, na základe ktorého dostala žalovaná mimoriadny bonus. Aj keď zmluva z roku 2014 upustila od motivačného charakteru splnenia ročného objemu nákupu, mala za to, že jedinou sankciou za jeho nesplnenie bolo právo žalobkyne od zmluvy odstúpiť. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že bez povšimnutia zo strany súdu prvej inštancie zostali výsledky vykonaného dokazovania, keď svedkovia E. J. Y. (obchodný riaditeľ žalobkyne v čase uzatvárania zmluvy so žalovanou) a Ing. T. U. (obchodný riaditeľ žalobkyne pre logistiku v čase

uzatvárania zmluvy so žalovanou, ktorý zároveň zmluvu so žalovanou pripravoval) spájali nesplnenie minimálne ročného odberu len so sankciou zrušenia zmluvy. Bolo preto potrebné skúmať i obchodné zvyklosti (či bolo vôbec obvyklé uplatňovať si ušlý zisk v prípade zmluvného vzťahu založeného zmluvou), ako to navrhovala žalovaná, a rovnako tak prihliadať i na zmluvnú prax zavedenú medzi stranami sporu (i keď v danom prípade išlo o právny vzťah medzi právnou predchodkyňou žalobkyne a žalovanou). Súd prvej inštancie však nesprávne nepripustil v rámci výsluchu svedkov otázky žalovanej smerujúce k preukázaniu obchodných zvyklostí ako vyplýva zo zápisnice z pojednávania z 15.5.2019 a zmluvy uzatvorené medzi sporovými stranami pred rokom 2014 považoval za právne bezvýznamné.

17. Obchodné zvyklosti sú pritom prameňom obchodného práva ( ) a zároveň majú prednosť pred dispozitívnymi ustanoveniami (). Obchodnú zvyklosť možno vymedziť ako dlhodobo vžitý spôsob obchodnej kooperácie, ktorý sa dotknutými subjektmi akceptuje a konkrétna zvyklosť vychádza z dlhodobo dodržiavaných pravidiel dvoch alebo viacerých zmluvných partnerov.

18. Žalovaná teda v preskúmavanej veci nemala možnosť preukázať liberačný dôvod v zmysle druhej vety (teda preukázať, že škodu vo forme ušlého zisku ako možný dôsledok porušenia svojej povinnosti nepredvídala alebo objektívne nemohla predvídať s prihliadnutím na skutočnosti, ktoré v čase vzniku záväzkového vzťahu poznala alebo pri obvyklej starostlivosti mala poznať), keďže jej to zo strany súdu umožnené nebolo. Na tomto mieste treba pripomenúť, že sa nahrádza len tzv. predvídateľná škoda, ktorú je potrebné posudzovať objektívne so zreteľom na skutočnosti existujúce z časového hľadiska pri vzniku záväzkového právneho. Nie je preto nevyhnutné, aby bol vznik škody predvídateľný pre konkrétneho škodcu, ale postačuje, že táto škoda nebude nepravdepodobná pre optimálneho pozorovateľa. Pri hodnotení, či ide o prípad nepredvídateľnej škody, je potrebné vziať do úvahy znalosť, ktorú škodca mal vzhľadom na svoju situáciu a okolnosti vzťahujúce sa len k nemu, ale ďalej, pokiaľ nie je možné dôjsť k záveru, že s ohľadom na ne možnosť vzniku škody predvídal, je potrebné vyňať z úvahy, čo v danej situácii mohol predvídať obchodu dbalý podnikateľ. Predvídateľnosť škody je východiskovým kritériom teórie adekvátnosti príčinnej súvislosti. (porov. nález Ústavného súdu Českej republiky z 1.11.2007 sp. zn. , rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 30.9.2015, sp. zn. ). Dôkazné bremeno o tom, že v konkrétnom právnom vzťahu ide o škodu nepredvídateľnú, ktorú povinná strana nemá povinnosť nahradiť, zaťažuje povinnú stranu. Zásada vylúčenia náhrady nepredvídateľnej škody je formulovaná všeobecne, možnosti jej aplikácie na náhradu ušlého zisku sú však eliminované možnosťou uplatnenia obvyklého zisku ().

19. S prihliadnutím na okolnosti prejednávanej veci je potrebné dodať, že ustanovenia o náhrade škody ( a nasl. ) sú všetky dispozitívne s výnimkou ustanovenia (znášanie škody samotným poškodeným), ustanovení , (zakotvujúcim prevenčnú povinnosť poškodeného) a (nemožnosť vzdania sa nároku náhradu škody pred porušením povinnosti, z ktorého môže škoda vzniknúť a nemožnosť zníženia náhrady škody zo strany súdu).

20. V súvislosti s aplikáciou kogentného ustanovenia bola právne významná odvolacia námietka žalovanej (prezentovaná i v priebehu celého konania), že ročný objem nákupu nemohla splniť práve z dôvodu porušenia exkluzivity žalovanej. Žalovaná okrem reklamného letáku z rozhodujúceho obdobia navrhovala aj ďalšie dôkazy, ktorými chcela preukázať (vedomé a úmyselné) porušenie exkluzivity žalovanej. Takéto dokazovanie jej umožnené nebolo. Nemožno v tomto smere súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že navrhované dokazovanie sa predmetu sporu netýkalo. Ak by totiž bolo preukázané porušenie exkluzivity žalovanej konaním (alebo opomenutím) žalobkyne, škoda (ušlý zisk), ktorá u žalobkyne nastala, by nebola v príčinnej súvislosti s porušením právnej povinnosti žalovanej. K naplneniu predpokladu kauzality by tak k porušeniu povinnosti povinnej strany (žalovanej) pristúpilo porušenie povinnosti strany poškodenej (žalobkyne), čím sa zodpovednosť na strane povinnej osoby vylučuje. Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že žalobkyňa mala vedomosť o tom, že môže dôjsť zo strany jej iného zmluvného partnera k porušeniu exkluzivity žalovanej na území Slovenskej republiky (výsluch svedka C. V. na pojednávaní dňa 15.5.2019), a preto mohla export na Slovensko svojmu zmluvnému partnerovi zmluvne zakázať, ako správne namietala žalovaná. Ak bola exkluzivita žalovanej porušená, potom je

logickým dôsledkom nemožnosť splniť ročný objem nákupu, na ktorý sa zaviazala. Spôsobenie škody samotným poškodeným je možné považovať za osobitný liberačný dôvod.

21. Ak príčinou škody je iná skutočnosť (napr. porušenie zmluvnej povinnosti samotným poškodeným), zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti medzi určitým protiprávnym konaním a konkrétnou škodou je otázkou skutkovou. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (ak vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne), sa príčinná súvislosť zisťuje. Treba tiež rozlíšiť, či v konkrétnom prípade viac skutočností v jednom okamihu spolupôsobilo na vzniku toho istého škodlivého následku (konkurenčná kauzalita) alebo či jedna skutočnosť vylučuje druhú, prípadne či novou skutočnosťou došlo k prerušeniu pôvodného dejového sledu (porov. uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30.10.2013 sp. zn. , z 31.1.2012 sp. zn. ).

22. Ušlý zisk je ujmou spočívajúcou v tom, že u poškodeného nedôjde v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je to u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu (výnosu). Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu (škodnej udalosti). Pre výšku ušlého zisku je rozhodujúce, akému prospechu, ku ktorému malo reálne dôjsť, zabránilo konanie škodcu, skutočný zisk, príp. o aký dosiahnuteľný (hypotetický) prospech poškodený prišiel ( ). Ušlý zisk nemôže predstavovať len tvrdené zmarenie zamýšľaného podnikateľského alebo iného zárobkového zámeru, pokiaľ nie je plánovaný majetkový prínos podložený už existujúcimi či reálne dosiahnuteľnými okolnosťami, z ktorých je možné usudzovať, že k zamýšľanému zisku by skutočne došlo, nebyť škodlivej udalosti (porov. napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23.9.2009, sp. zn. , uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky z 28.3.2012, sp. zn. ).

23. Pokiaľ ide o výšku ušlého zisku v nadväznosti na námietky žalovanej je potrebné uviesť, že samotnú výšku ušlého zisku bude možné ustáliť až po zistení, či právo exkluzivity žalovanej bolo alebo nebolo porušené; táto skutočnosť musí byť v znaleckom posudku zohľadnená. Rovnako tak musí byť pri výpočte ušlého zisku zohľadnená poistná zásoba výrobkov. Pre rozhodnutie vo veci bolo potrebné ustáliť, či poistná zásoba bola skutočne vyrobená (v tejto časti sú rozpory medzi tvrdením žalobkyne v priebehu konania a v znaleckým posudkom), ak bola vyrobená, či bola predaná a za akú cenu.

24. Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

25. Zákon venuje zvýšenú pozornosť odôvodneniu súdneho rozhodnutia, normovaním jeho obsahových náležitostí. Ide o návod čo má odôvodnenie rozhodnutia súdu obsahovať, keďže má význam z hľadiska prostriedku kontroly správnosti rozhodnutia, a to zo strany účastníkov konania (strán sporu), ako i súdu vyššej inštancie, ktorý ho bude preskúmavať, ale aj zo strany verejnosti.

26. Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské práva stabilne judikuje, že povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý nastolený argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (porov. napr. sp. zn. , , , ). Rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzované s ohľadom na okolnosti každého prípadu (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17. marca 2016 sp. zn. ).

27. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa (ústavný v znení neskorších ústavných zákonov), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ústavný ), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (oznámenie FMZV č. ) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obrany proti takémuto uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie ustanovení , podľa ktorých v odôvodnení rozsudku má uviesť súd podstatný obsah prednesov, stručne a výstižne vyložiť, ktoré skutočnosti mal preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval a posúdiť zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.

28. Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijalo stanovisko (Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov č. 1/2016), podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania, avšak výnimočne, ak písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa (odňatie možnosti konať pred súdom).

29. V odôvodnení rozhodnutia má súd náležite vysvetliť, ako sa vysporiadal s rozhodujúcimi a zistenými skutočnosťami a na akom základe prijal právne závery. Preto ak je rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmateľné, lebo neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov, na základe ktorých súd rozhodol, prichádza do úvahy iba zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).

30. Odvolací súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti nezodpovedá vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie neposkytol dostatočný argumentačný základ, ktorý by mohol odvolací súd preskúmať, pre svoj záver o naplnení predpokladov pre vznik zodpovednosti žalovanej za škodu

- ušlý zisk.

31. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti vo veci samej a v závislom výroku o trovách prvoinštančného konania podľa , , zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie ( ). Nesprávnym procesným postupom totiž súd prvej inštancie znemožnil strane, aby uskutočňovala svoje procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tento nedostatok nebolo možné napraviť v konaní pred odvolacím súdom (ktorý nenahrádza postup súdu prvej inštancie). Navyše súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ktoré boli podstatné pre ustálenie naplnenia predpokladov pre vznik nároku na náhradu škody, a to najmä dôkazy, ktoré mali preukázať porušenie exkluzivity žalovanej, obchodné zvyklosti a obchodnú prax medzi stranami sporu (či už predchádzajúcimi zmluvami alebo výsluchom svedkom, keď otázky súd prvej inštancie v tomto smere nepripustil).

32. Podľa odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou.

33. Osobou oprávnenou podať odvolanie (t. j. osobou, majúcou subjektívnu procesnú legitimáciu) je tá strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolací súd odvolanie žalovanej, ktorým napadla rozsudok súdu prvej inštancie, v zamietajúcej časti vo veci samej, odmietol, ako podané neoprávnenou osobu, z dôvodu nedostatku jej subjektívneho oprávnenia podať odvolanie voči tej časti rozsudku, ktorá jej nebola v neprospech (, ).

34. Súd prvej inštancie v ďalšom konaní, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu ( ), bude rešpektovať základné princípy o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán. Pri písomnom vyhotovení súdneho rozhodnutia bude súd prvej inštancie, v intenciách vyššie uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu, postupovať v súlade s ustanoveniami a preskúmateľným spôsobom vyjadrí skutkové zistenia a právne závery pri rozhodovaní o nároku žalobkyne. Súd prvej inštancie vykoná dôkazy (doplní dokazovanie) navrhované žalovanou za účelom preukázania tvrdeného porušenia exkluzivity, vysporiada sa s argumentami strán sporu (aj v súvislosti

s obchodnými zvyklosťami a obchodnej praxe), v nadväznosti na to posúdi splnenie predpokladov pre vznik zodpovednosti žalovanej za škodu. Ak tieto búdu splnené, potom sa bude zaoberať samotnou výškou ušlého zisku. Na základe riadne vykonaného dokazovania potom vec právne posúdi najmä so zreteľom na kogentné ustanovenia a vo veci rozhodne (v rozsahu, v akom táto zostala predmetom konania).

35. Súd prvej inštancie pri písomnom vyhotovení rozhodnutia bude dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo určité a presvedčivé, s uvedením obsahových náležitostí podľa , vrátane uvedenia použitých prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal a ako ich vyhodnotil, prípadne prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami strán konania.

36. Svoj právny záver zdôvodní zo zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy a stranám konania dá odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie konkrétneho právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (porov. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. , ).

37. V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie i o trovách tohto odvolacieho konania ( ).

38. Toto uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

39. Písomné vyhovenie rozhodnutia vypracovala členka senátu JUDr. Erika Tischlerová (sudca spravodajca).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania

len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo

zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.