Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_47Ek-639-2020.pdf
PDF · 106.85 KB
No categories available
47Ek/639/2020
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: MINIHOTOVOST, SE, so sídlom náměstí T. G. Masaryka 2392/17, 690 02 Břeclav, Česká republika IČO: 04 355 211, právne zastúpeného: JUDr. Katarína Hegedüšová, advokátka so sídlom Majerníkova 3479/3/A, 841 05 Bratislava-Karlova Ves, proti povinnému: F. Buday, nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom I. XX, XXX XX I., o vymoženie pohľadávky vo výške XXX eur s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom: S.. S. J., E. úrad so sídlom H. 1, XXX XX W. I., pod sp. zn. XXXEX XXX/XX, rozhodujúc o sťažnosti povinného proti uzneseniu V. súdu D. D. sp. zn. XXEk/XXX/XXXX zo dňa XX. októbra XXXX, takto
rozhodol:
I. sťažnosť povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 47Ek/639/2020 zo dňa 22. októbra 2020 z a m i e t a.
odôvodnenie:
1. Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdu dňa 28.03.2020 domáhal od povinného vymoženia pohľadávky vo výške 112 eur s príslušenstvom na základe exekučného titulu - platobného rozkazu Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn. 21Up/276/2019 zo dňa 26.04.2019, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 18.05.2019 a stal sa vykonateľným dňa 18.05.2019. Dňa 29.05.2020 poveril súd vykonaním exekúcie súdneho exekútora.
2. Vyšší súdny úradník uznesením sp. zn. 47Ek/639/2020 zo dňa 22.10.2020 zamietol návrh povinného na zastavenie exekúcie v zmysle § 61l ods. 3 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení od 1.4.2017 (ďalej len „Exekučný poriadok“). Svoje rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ust. § 61k ods. 1, 2, 5, § 61l ods. 3, 4 Exekučného poriadku a vecne tým, že povinný nepreukázal súdu dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 61k ods. 1 Exekučného poriadku. Povinný vo svojom návrhu na zastavenie exekúcie namietal neplatnosť platobného rozkazu z dôvodu, že nebol vydaný a podpísaný zákonným sudcom, súčasne ho považoval za nevykonateľný, neúčinný a nespôsobilý exekučný titul a tvrdil, že pri jeho vydávaní súd neskúmal neprijateľné zmluvné podmienky v spotrebiteľskej zmluve, čím mu malo byť odňaté právo na spravodlivý súdny proces. Tvrdil, že exekučný súd udelil poverenie na vykonanie exekúcie v nesúlade s úniovým právom a právnym poriadkom Slovenskej republiky a súčasne podal námietky proti trovám exekúcie a príslušenstvu vymáhanej pohľadávky, pretože podľa neho nie je v súlade s úniovým právom a verejným poriadkom účtovanie DPH pri výkone exekúcie. Namietal tiež upozornenie súdneho exekútora uvedené v upovedomení o začatí exekúcie, že trovy exekúcie môžu byť aj vyššie, čo podľa neho spôsobuje dôvodnú obavu hrubého nátlaku. Konštatoval, že skutočné náklady a výšky výdavkov neboli v upovedomení o začatí exekúcie preukázané. Poukázal aj na rozhodnutia súdov a to rozsudok Okresného súdu Košice okolie sp.zn. 17Er/582/2005, rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 8CoE/64/2012 a nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III US 107/07. Napokon vzniesol námietku premlčania vymáhaného nároku s odôvodnením, že pohľadávka oprávneného nikdy nevznikla. Oprávnený so zastavením exekúcie nesúhlasil a k návrhu povinného na zastavenie exekúcie sa vyjadril tak, že exekučné konanie sa vedie na podklade vykonateľného exekučného titulu, ktorým
bol povinný zaviazaný do 15 dní od doručenia platobného rozkazu zaplatiť žalobcovi (oprávnenému) uplatnenú pohľadávku a trovy konania alebo aby v tej istej lehote podal odpor na súde, ktorý platobný rozkaz vydal, pričom povinný odpor proti exekučnému titulu nepodal, pričom dôvody povinného na zastavenie exekúcie uvádzané v jeho návrhu na zastavenie exekúcie nie sú relevantnými dôvodmi v zmysle ust. § 61k Exekučného poriadku. Exekučný súd v napádanom rozhodnutí vyslovil, že exekučným titulom v tomto konaní je právoplatný a vykonateľný platobný rozkaz, ktorým súd zaviazal povinného zaplatiť oprávnenému pohľadávku vo výške 112 eur so zákonnými úrokmi z omeškania a náhradu trov konania vo výške 69,30 eur a súčasne v ktorom bol povinný riadne poučený o možnosti podať odpor voči platobnému rozkazu, avšak povinný túto možnosť nevyužil. Exekučný súd mal preukázané, že exekučný titul disponuje doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti. Súd konštatoval, že ak povinný nesúhlasí so svojím záväzkom, na úhradu ktorého bol zaviazaný exekučným titulom, uvedené nemôže byť predmetnom skúmania exekučného súdu, pretože exekučný súd už neskúma vecnú správnosť exekučného titulu, ale je týmto rozhodnutím súdu viazaný. Povinný mal možnosť svoje námietky vzniesť v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu exekučného titulu. Exekučnému súdu v exekučnom konaní ani v rámci rozhodovania o návrhu na zastavenie exekúcie neprináleží posudzovať ani revidovať rozhodnutie, ktoré mu je ako exekučný titul predložené, pretože návrh na zastavenie exekúcie nie je opravným prostriedkom, ktorým by sa napádalo rozhodnutie súdu (exekučný titul). Čo sa týkalo námietky povinného, že exekučný titul nebol vydaný ani podpísaný zákonným sudcom, vyšší súdny úradník dôvodil tým, že exekučný titul bol vydaný a podpísaný vyšším súdnym úradníkom v súlade s ust. § 15 ods. 6 zákona č. 307/2016 Z.z. o upomínacom konaní, kedy v konaní podľa tohto zákona koná a rozhoduje vyšší súdny úradník vrátane rozhodovania o zastavení konania. Sudca v konaní koná a rozhoduje o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka. Ak sa sťažnosti vyhovie v plnom rozsahu, rozhodnutie nemusí obsahovať odôvodnenie. Preto nebolo možné prisvedčiť tvrdeniam povinného o neplatnosti exekučného titulu z dôvodu jeho nevydania a nepodpísania sudcom. Súd ďalej vyhodnotil, že námietku neprihliadnutia na ochranu spotrebiteľa v základnom konaní, neprihliadnutia na neprijateľné zmluvné podmienky v základom konaní a namietané okolnosti pri uzavieraní zmluvy, ako aj povinným namietané pochybenia súdu v základnom konaní, mal povinný možnosť namietať v základnom konaní, resp. aj v odvolacom konaní spôsobom predpokladaným príslušnými právnymi predpismi. Exekučný súd pri rozhodovaní o návrhu na zastavenie exekúcie skúma len to, či po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré by mali za následok zastavenie exekúcie, teda či po vzniku exekučného titulu nastali skutočnosti, ktoré by spôsobili zánik vymáhaného nároku, zrušenie exekučného titulu alebo iné skutočnosti, ktoré jeho vymáhateľnosti bránia, povinný však vo svojom návrhu na zastavenie exekúcie nepreukázal, že takéto okolnosti po vzniku exekučného titulu nastali. Ďalej vyhodnotil ako nedôvodnú aj námietku premlčania podanú povinným, pretože pohľadávka priznaná právoplatným rozhodnutím súdu, sa podľa § 110 ods. 1 prvá veta zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov premlčuje za desať rokov odo dňa, keď sa malo podľa rozhodnutia plniť, pričom pohľadávka ku dňu podania návrhu na vykonanie exekúcie nebola premlčaná, pretože desaťročná premlčania doba by uplynula až dňom 18.05.2029 (premlčacia doba začala plynúť dňa 18.05.2019). K námietke účtovania dane z pridanej hodnoty súdnym exekútorom a k námietke upozornenia súdneho exekútora uvedeného v upovedomení o začatí exekúcie, že trovy exekúcie môžu byť vyššie a že neboli preukázané skutočné náklady a výdavky, vyšší súdny úradník konštatoval, že po preskúmaní upovedomenia o začatí exekúcie zo dňa 03.06.2020 považoval za preukázané, že súdny exekútor si vyúčtoval predbežné trovy exekúcie v súlade s vyhláškou č. 68/2017 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia Exekučného poriadku a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej ako ,,vyhláška č. 68/2017 Z. z.“), keďže v zmysle § 7 ods. 1 vyhlášky je odmena exekútora 20 % zo základu na určenie odmeny, čo predstavuje výšku vymoženého plnenia. V prípade, ak sa vymáhaný nárok splní do uplynutia lehoty na podanie návrhu na zastavenie exekúcie, ktorý má odkladný účinok patrí súdnemu exekútorovi odmena vo výške 10 % z vymoženého plnenia. Samotná zákonná úprava tak obsahuje oznámenie, že ak povinný nesplní vymáhaný nárok v určenej lehote, tak bude odmena súdneho exekútora vyššia. Súdny exekútor má popri odmene nárok aj na náhradu paušálnych výdavkov, ktoré sú v zmysle vyhlášky určené pevnou sumou vo výške 60 eur a v prípade splnenia nároku do uplynutia lehoty na podanie návrhu na zastavenie exekúcie vo výške 30 eur. K námietke povinného k účtovaniu dane z pridanej hodnoty súdnym exekútorom súd uvádza, že v zmysle § 197 ods. 2 Exekučného poriadku, ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty zvyšuje sa jeho odmena a náhrada výdavkov o daň z pridanej hodnoty.
3. Proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka podal povinný v zákonom stanovenej lehote dňa 11.11.2020 sťažnosť, ktorou žiadal, aby súd napádané rozhodnutie zrušil a exekúciu zastavil. Sťažnosť odôvodnil tým, že exekúcia je neprípustná vzhľadom k tomu, že Národná banka Slovenska upozorňuje
na činnosť oprávneného, ktorý nemá povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov a pôžičiek na území Slovenskej republiky. Opätovne namietal všetky dôvody uvedené aj v návrhu na zastavenie exekúcie a to nespôsobilosť exekučného titulu, skutkový stav pred vznikom exekučného titulu, predovšetkým neprijateľnosť zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve, odňatie mu práva na spravodlivý súdny proces, vydanie platobného rozkazu vyšším súdnym úradníkom namiesto sudcu, tvrdenie o podanom odpore doručenom na súd dňa 17.05.2019 voči platobnému rozkazu. Následne dodal, že hoci ako spotrebiteľ nepodal odpor proti platobnému rozkazu, bol exekučný súd povinný skúmať vykonateľnosť exekučného titulu a v prípade zisteného nedostatku mal konštatovať rozpor so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť exekučného titulu. Opätovne namietal, že exekučný súd vydal poverenie v rozpore s úniovým právom a právom Slovenskej republiky a súčasne podal námietky proti trovám exekúcie, predovšetkým DPH a príslušenstvu vymáhanej pohľadávky a proti uvedeniu súdneho exekútora v upovedomení o začatí exekúcie, že jeho trovy exekúcie môžu byť vyššie, čo povinný považoval za nátlak voči jeho osobe a ďalej námietky proti nepreukázaniu skutočnej výšky nákladov a výdavkov súdneho exekútora a námietku premlčania vymáhaného nároku oprávneného.
4. Oprávnený sa v súdom stanovenej lehote k sťažnosti povinného nevyjadril.
5. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
6. Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.
7. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
8. Podľa § 239 ods. 1, 2 CSP proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
9. Podľa § 243 CSP v sťažnosti sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému uzneseniu smeruje, v čom sa postup alebo uznesenie súdu považuje za nesprávne a čoho sa sťažovateľ domáha.
10. Podľa § 245 CSP v sťažnosti možno uvádzať nové skutočnosti a dôkazy, ak je to so zreteľom na povahu a okolnosti sporu možné a účelné.
11. Podľa § 248 CSP o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.
12. Podľa § 249 CSP súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia pojednávania.
13. Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
14. Súd po zistení, že sťažnosť bola podaná včas, oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie vydané, proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná, po skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti, preskúmal napadnuté uznesenie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že sťažnosť povinného nie je dôvodná. V danom prípade v napádanom rozhodnutí súd konajúc vyšším súdnym úradníkom v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver, ktorý zároveň právne odôvodnil. Takýto postup súdu má oporu v právnych predpisoch a bol odôvodnený do tej miery, ktorá postačuje na záver o ústavnej konformite napadnutého uznesenia. Sudca sa preto stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka a v podrobnostiach naň odkazuje. Napriek zneniu ustanovenia zákona citovaného v bode 6 odôvodnenia tohto rozhodnutia, s poukazom na nesúhlas a argumentáciu povinného prezentovanú v sťažnosti a k zvýrazneniu správnosti napádaného rozhodnutia,
sa súd nad rámec zákona (§ 202 ods. 2 Exekučného poriadku) vyporiadaval s dôvodom povinnej na zastavenie exekúcie uvádzaným v sťažnosti.
15. Povinný postavil svoju sťažnosť smerujúcu k zastaveniu exekúcie na viacerých dôvodoch, namietal, že exekučný titul (platobný rozkaz) vydal vyšší súdny úradník a nie sudca, čo povinný považuje za rozpor s právom Európskej únie a z tohto dôvodu považoval exekučný titul za materiálne nevykonateľný.
16. Podľa čl. 142 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, súdy rozhodujú v senátoch, ak zákon neustanoví, že vo veci rozhoduje jediný sudca. Zákon ustanoví, kedy sa na rozhodovaní senátu zúčastňujú aj prísediaci sudcovia z radov občanov a v ktorých veciach môže rozhodnúť aj zamestnanec súdu poverený sudcom. Proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného sudcom je prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.
17. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch, vyšší súdny úradník je oprávnený vykonávať úkony súdu v civilnom procese, správnom súdnom procese, v trestnom konaní, v konkurznom konaní a inú činnosť súdu v rozsahu ustanovenom týmto zákonom.
18. Podľa § 3 ods. 2 písm. a) zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch, úkonmi vyššieho súdneho úradníka je konanie a rozhodovanie v rozsahu ustanovenom týmto zákonom.
19. Podľa § 3 ods. 3 písm. a), b) zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch, sudca môže písomne poveriť vyššieho súdneho úradníka konaním a rozhodovaním vo vymedzenom okruhu vecí podľa rozvrhu práce, v určitej veci.
20. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch, vyšší súdny úradník koná a rozhoduje na základe poverenia sudcu samostatne. Poverenie je súčasťou rozvrhu práce alebo súčasťou súdneho spisu.
21. Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch, v civilnom procese vyšší súdny úradník koná a rozhoduje na základe poverenia sudcu o návrhu na vydanie platobného rozkazu a o zrušení platobného rozkazu.
22. Podľa § 5 ods. 2 zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch, vyšší súdny úradník nemôže vydať rozhodnutie, proti ktorému zákon pripúšťa odvolanie.
23. Podľa § 145 ods. 2 Csp., v rozsahu ustanovenom týmto zákonom a osobitným predpisom vykonáva úkony súdu, koná a rozhoduje súdny úradník.
24. Vzhľadom na vyššie uvedený argument povinného sa súd zaoberal tým, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, teda či ho vydala osoba na to oprávnená a dospel v súlade s rozhodnutím vyššieho súdneho úradníka uvedeným v napádanom rozhodnutí k záveru, že v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 5 ods. 1 písm. a) zákona o súdnych úradníkoch, v civilnom procese o návrhu na vydanie platobného rozkazu konal a rozhodol na základe poverenia sudcu vyšší súdny úradník. Sudca poukazuje na rozsudok Európskeho súdneho dvora z 18.2.2016, Finanmadrid EFC, C 49/14, EU:C:2016:98, bod 45), ktorý vyslovil, že zachovanie potrebného účinku smernice 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách bráni tomu, aby vnútroštátna právna úprava umožňovala vydanie platobného rozkazu bez toho, aby mal spotrebiteľ v akomkoľvek štádiu konania možnosť požívať záruku, že sudca pristúpi k preskúmaniu neprítomnosti nekalých podmienok v dotknutej zmluve. V dôsledku toho okolnosť, že vnútroštátna právna úprava priznáva právomoc v oblasti vydávania platobných rozkazov súdnemu úradníkovi, ktorý nemá postavenie sudcu, nemôže ohroziť zachovanie potrebného účinku smernice 93/13/EHS, keďže je preskúmanie neprítomnosti nekalých podmienok v dotknutej zmluve sudcom stanovené v prípade odporu proti platobnému rozkazu. Ak spotrebiteľ odpor nepodá, sudca následne nebude môcť uskutočniť ex offo preskúmanie neprítomnosti nekalých podmienok v dotknutej zmluve. Z judikatúry ESD je zrejmé, že vyšší súdny úradník je oprávnený vydať platobný rozkaz, ak mu to umožňuje vnútroštátna právna úprava, čo je v danom prípade nepochybne splnené, pričom spotrebiteľ musí mať možnosť požívať záruku, že sudca pristúpi k preskúmaniu nekalých podmienok v spotrebiteľskej zmluve. Povinný ako spotrebiteľ mal v tomto prípade možnosť požívať záruku sudcovského prieskumu spotrebiteľskej zmluvy, ak by podal odpor voči platobnému
rozkazu, čiže bolo otázkou jeho slobodnej vôle, či túto možnosť využije, avšak povinný napriek poučeniu o možnosti podania odporu v rozhodnutí vyššieho súdneho úradníka, túto možnosť nevyužil. Platobný rozkaz preto nadobudol právoplatnosť a stal sa vykonateľným, čím sa stal aj spôsobilým exekučným titulom. Na základe uvedeného nebolo možné prisvedčiť obrane povinného v podanej sťažnosti v exekučnom konaní, že o jeho nároku v základnom konaní rozhodoval vyšší súdny úradník a nie sudca. Sudca ďalej poukazuje na rozpor tvrdení povinného vyjadrený v jeho sťažnosti, kde na jednej strane tvrdí, že nepodanie odporu mu nemôže súd klásť za vinu a na strane druhej tvrdil, že dňa 17.05.2019 doručil na súd dňa voči platobnému rozkazu odpor. Sudca preto preskúmal spis sp. zn. 21Up/276/2019, v ktorom bol exekučný titul vydaný a zistil, že povinný odpor voči platobnému rozkazu nepodal, pričom povinný ani na svoje tvrdenie o podaní odporu nepredložil súdu žiaden dôkazný prostriedok. Sudca ďalej zistil, že vyšší súdny úradník pri vydávaní exekučného titulu skúmal zákonnosť oprávneným uplatneného nároku uvedeného v návrhu na vydanie platobného rozkazu, keď platobný rozkaz po súhlase oprávneného vydal čo do úrokov z omeškania v nižších (v zákonných) úrokových sadzbách, než pôvodne navrhoval oprávnený.
25. Vyšší súdny úradník správne vyhodnotil skutkový stav veci na tom podklade, že exekučný titul
- platobný rozkaz Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn. 21Up/276/2019 zo dňa 26.04.2019, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 18.05.2019 a stal sa vykonateľným dňa 18.05.2019, je spôsobilým exekučným titulom na vedenie exekúcie, a že sa exekúcia v prospech oprávneného začala dôvodne, keď povinný neuniesol dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia o existencii skutočností brániacich vykonateľnosti exekučného titulu. K opätovnej argumentácii povinného súvisiacej s konaním pred vydaním exekučného titulu o tom, že súd v základnom konaní nepodrobil súdnej kontrole spotrebiteľskú zmluvu v súlade s Ústavou SR a nevykonal dôkazy pre spravodlivé rozhodnutie vo veci v súlade s Ústavou SR, nezistil existenciu, či tu právo je alebo nie, z úradnej povinnosti neurčil, či je spotrebiteľská zmluva platná alebo nie je platná, nezistil či spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, pre ktoré je zmluva neplatná, neurčil, či pri uzatváraní zmluvy boli použité nekalé obchodné praktiky a nepreskúmal ex offo zmluvu v súlade so smernicou Rady 93/13/EHS, čím sa mu ako účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, sudca v sťažnostnom konaní poznamenáva, že s týmto sa už dostatočným spôsobom vysporiadal vo svojom rozhodnutí vyšší súdny úradník. Sudca poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR z 3. mája 2011, č. k. III. ÚS 41/2011-31, kde Ústavný súd SR vyslovil, že exekučný súd skúma exekučný titul pri rozhodovaní o žiadosti exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku), tiež na prípadnú námietku povinného proti exekúcii (§ 50 Exekučného poriadku), ako aj na prípadný návrh povinného na zastavenie exekúcie (§ 58 exekučného poriadku); súčasne platí, že exekučný súd nie je oprávnený preskúmavať vecnú správnosť exekučného titulu, teda zaoberať sa správnosťou skutkových a právnych záverov orgánu, ktorý exekučný titul vydal. Exekučný titul sa nadobudnutím jeho právoplatnosti stal pre strany záväzným a založil tzv. prekážku veci rozhodnutej (res iudicata). Návrh povinného na zastavenie exekúcie bol zákonom zavedený ako procesná obrana povinného proti neprípustnej exekúcii, ktorého účelom je zastavenie exekúcie alebo upustenie od vykonania exekúcie z dôvodov taxatívne ustanovených v zákone. Z uvedeného je zrejmé, že návrh povinného na zastavenie exekúcie nie je opravným prostriedkom, ktorým by sa napádalo vydané rozhodnutie, ktoré slúži ako podklad na vykonanie exekúcie. Návrh povinného na zastavenie exekúcie je procesným prostriedkom, ktorým možno vyvolať spor o prípustnosť exekúcie, pretože smeruje proti exekúcii a nie proti exekučnému titulu. Predmetom návrhu povinného na zastavenie exekúcie preto môže byť iba skutočnosť procesného alebo hmotného práva, ktorá nastala po vydaní exekučného titulu. Exekučný súd už nijakým spôsobom nemôže procesne zasahovať do konania, v ktorom bol vydaný exekučný titul, čiže exekučný súd už nemôže zasahovať do konania, ktoré predchádzalo vzniku exekučného titulu. Vyšší súdny úradník tak správne vyhodnotil, že exekučný súd nie je príslušný skúmať vecnú správnosť exekučného titulu, ani nenahrádza orgán v základnom konaní v jeho rozhodovacej činnosti, ale je exekučným titulom viazaný a musí z neho vychádzať. Povinný nemôže v návrhu na zastavenie exekúcie žiadať o vecný prieskum exekučného titulu, pretože exekučný súd naň nemá právomoc, keďže vo vzťahu k rozhodnutiu orgánu v základnom konaní nepôsobí ako opravná inštancia a jeho úlohou je len zabezpečiť nútený výkon rozhodnutia súdu v základnom konaní, do ktorého obsahu nemôže nijakým spôsobom zasahovať, ani ho inak preskúmavať, keďže je ním viazaný. Exekučný titul, ako listina vydaná oprávneným orgánom musí mať predpísanú formu a obsah, musí spĺňať náležitosti, ktoré sú jednak formálnej, alebo materiálnej povahy. Z hľadiska materiálnej vykonateľnosti preto musí každý titul obsahovať presnú individualizáciu oprávneného a povinného, presné vymedzenie práva a jemu zodpovedajúcu povinnosť na plnenie a presne stanovenú lehotu na plnenie. Formálnu vykonateľnosť stanovuje predpis upravujúci konanie, v
ktorom bolo rozhodnutie slúžiace ako exekučný titul vydané. Rozsah prieskumnej činnosti exekučného súdu je tak obmedzený na to, či je exekučný titul vydaný orgánom oprávneným na jeho vydanie, či je exekučný titul materiálne a formálne vykonateľný a či sú oprávnený a povinná hmotno-právne legitimovaní z exekučného titulu. Exekučný súd však nie je príslušný skúmať správnosť exekučného titulu z pohľadu hmotného práva tak, ako žiadala povinná, ani preskúmavať právne posúdenie veci všeobecným súdom a ani nijakým spôsobom nemôže zasahovať do práva priznaného v exekučnom titule. Preto akékoľvek tvrdenia ohľadom skutkového stavu pred vydaním exekučného titulu, mohol a mal povinný namietať výlučne v základnom konaní, a nie až v exekučnom konaní, pretože exekučné konanie je konaním vykonávacím, v ktorom musí súd vychádzať z vykonávaného rozhodnutia, kedy sa len vykonáva to, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté a nenahrádza súd v základnom konaní v jeho rozhodovacej činnosti. Exekučný súd je viazaný rozhodnutím vo veci samej, ktoré je vykonávané, a ktoré zakladá oprávnenému právo na splnenie určitej povinnosti voči označenému subjektu a preto exekučnému súdu neprislúcha čokoľvek na tomto rozhodnutí meniť tak, ako žiadal povinný, čo správne vyhodnotil aj vyšší súdny úradník v rozhodnutí exekučného súdu zo dňa 22.10.2020.
26. Vo vzťahu k opätovným námietkam povinného k premlčaniu vymáhaného nároku oprávneného, k námietkam proti trovám exekúcie, predovšetkým DPH a k príslušenstvu vymáhanej pohľadávky, k námietkam proti uvedeniu súdneho exekútora v upovedomení o začatí exekúcie, že jeho trovy exekúcie môžu byť vyššie, čo povinný považoval za nátlak voči jeho osobe a k námietkam proti nepreukázaniu skutočnej výšky nákladov a výdavkov súdneho exekútora sudca konštatuje, že v napádanom rozhodnutí sa vyšší súdny úradník dostatočným spôsobom vysporiadal s argumentáciou povinného, pričom sudca nevzhliadol nesprávnosť právneho posúdenia veci. Sudca navyše dodáva, že v súčasnosti nie je možné preskúmavať výšku trov exekúcie súdneho exekútora, keďže novelizáciou Exekučného poriadku s účinnosťou od 01.04.2017 inštitút námietok proti trovám exekúcie podľa § 201 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017 zanikol. Napriek tomu po preskúmaní upovedomenia o začatí exekúcie uvádza, že výška trov exekúcie súdneho exekútora bola v tomto exekučnom konaní vyčíslená podľa vyhlášky č. 68/2017 Z.z. (§ 7 ods. 1, 2, § 22 ods. 1, 2, § 23 uvedenej vyhlášky). Súdny exekútor si trovy exekúcie vyčíslil za predpokladu splnenia vymáhanej povinnosti do 15 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie vo výške 69 eur pozostávajúcich z odmeny exekútora 27,50 eur, z paušálnej náhrady hotových výdavkov 30 eur a z dane z pridanej hodnoty 11,50 eur, čo je v súlade s § 197 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, kedy výška odmeny exekútora pri exekúcii na vymoženie práva na peňažné plnenie sa určí ako percento z vymoženého plnenia a nemôže presiahnuť výšku vymáhaného nároku podľa stavu ku dňu vydania poverenia na vykonanie exekúcie. Následne v upovedomení súdny exekútor upozornil povinného, že ak povinný dlh nesplní do 15 dní od doručenia upovedomenia, tak trovy exekúcie môžu byť vyššie, pričom predbežne ich vyčíslil na 137,40 eur pozostávajúcich z odmeny exekútora v sume 54,50eur, z paušálnej náhrady hotových výdavkov v sume 60 eur a z dane z pridanej hodnoty v sume 22,90 eur. Sudca konštatuje, že pod vymáhaným nárokom sa rozumie celková výška nároku oprávneného ku dňu vydania poverenia na vykonanie exekúcie, v danom prípade istina 112 eur + úrok z omeškania ku dňu vydania upovedomenia 34,85 eur + trovy súdneho konania 69,30 eur + trovy exekúcie oprávneného 54,34 eur a úroky z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 112 eur od 03.06.2020 do zaplatenia. A preto takto určená výška trov exekúcie súdneho exekútora je v súlade so zákonom, keď nie je vyššia ako výška vymáhaného nároku podľa stavu ku dňu vydania poverenia na vykonanie exekúcie, čím sú vyvrátené akékoľvek tvrdenia povinného ohľadom toho, že by boli jej trovy exekúcie v rozpore s dobrými mravmi a so smernicami a zákonmi EÚ a SR.
27. Sudca dáva povinnému do pozornosti aj skutočnosť, že ak by si oprávnený uplatnil aj trovy právneho zastúpenia za podanie vyjadrenia k návrhu povinného na zastavenie exekúcie a za vyjadrenie sa k sťažnosti povinného, súd by mu ich voči povinnému priznal, čím by sa náklady na vymáhanie pohľadávky zákonným spôsobom ešte viac navýšili, avšak keďže si ich oprávnený včas neuplatnil, tak o nich súd nerozhodoval.
28. V súvislosti s prejavom nespokojnosti povinného s napadnutým rozhodnutím zo dňa 22.10.2020 sudca poukazuje na to, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. Súd je však povinný na tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 329/04, II. ÚS 106/05, III. ÚS 32/07, III. ÚS 302/09, III. ÚS 75/2010), čomu podľa názoru sudcu učinil konajúci vyšší súdny úradník napadnutým uznesením zadosť.
29. Keďže oprávneným predložený exekučný titul je spôsobilým exekučným titulom na vedenie exekúcie, v dôsledku čoho sa exekúcia v prospech oprávneného začala dôvodne, pričom povinný vo svojom návrhu na zastavenie exekúcie nepreukázal existenciu dôvodov umožňujúcich zastavenie exekúcie a sudca ani v sťažnostnom konaní nevzhliadol dôvodnosť povinným predloženej sťažnosti, preto bolo potrebné sťažnosť povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 47Ek/639/2020 zo dňa 22.10.2020 ako nedôvodnú zamietnuť.
30. O trovách účastníkov sťažnostného konania súd nerozhodoval, keďže tieto neboli účastníkmi uplatnené.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP). Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).