Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

26Co/67/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Daniela Ilavského a sudcov JUDr. Kataríny Slováčekovej a Mgr. Jozefa Mačeja, v spore žalobcu: DTN, s.r.o., IČO: 36 544 329, adresa sídla Šaľa, P. Pázmaňa 49/3, zastúpeného splnomocnencom: Advokátska kancelária TIMAR & partners, s.r.o., IČO: 36 866 296, adresa sídla Šaľa, P. Pázmaňa 2367/17A, proti žalovanej: T. L., nar. XX.X.XXXX, adresa trvalého pobytu P., P. J. P. X, zastúpenej splnomocnencom: SOUKENÍK - ŠTRPKA, s.r.o., IČO: 36 862 711, adresa sídla Bratislava, Šoltésovej 14, o náhradu škody 29.000 eur s prísl., o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 20. februára 2020 č.k. -149 takto

rozhodol:

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e .

II. Žalovaná je povinná nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v rozsahu 100% s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

odôvodnenie:

1.1 Rozsudkom súd prvej inštancie žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 29.000 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 29.000 eur od 12.3.2019 do zaplatenia, v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

1.2.1 Z vykonaného dokazovania mal za dokázané, že žalovaná je spoločníčkou a konateľkou žalobcu od 25.1.2008. V zmysle čl. XI. bod 5, bod 7 písm. f) Spoločenskej zmluvy žalobcu, v mene spoločnosti koná každý z konateľov samostatne a do pôsobnosti konateľov patrí o.i. uzatváranie zmlúv. Žalovaná od februára 2017 nevykonáva funkciu konateľa spoločnosti žalobcu, nechodí do sídla ani na pobočky a prevádzkové priestory spoločnosti, nevykonáva žiadnu riadiacu činnosť vo vzťahu k zamestnancom spoločnosti, osobám v mandátnom alebo inom pomere, a nevykonáva ani žiadne iné obchodné a administratívne činnosti.

1.2.2 V osvedčení o evidencii vozidla č. PB 885432 zo dňa 19.3.2014 je ako vlastník motorového vozila AUDI A7, šedá farba, r.v. 2011, VIN: WAUZZZ4G2BN010881, EČV: SA-DTN03 uvedený žalobca. Dňa 11.7.2017 bolo predmetné vozidlo odhlásené na nového vlastníka - žalovanú a bolo mu pridelené nové EČV: SA-704CZ.

1.2.3 Žalobca vyzval doporučeným listom žalovanú na predloženie dokladov týkajúcich sa prevodu motorového vozidla AUDI AG, AA Sedan, EČV: SA-DTN03 v rozsahu kúpnej zmluvy a faktúry vystavenej za účelom úhrady kúpnej ceny do 3 dní od doručenia výzvy. Predmetný list prevzala matka žalovanej dňa 16.11.2017.

1.2.4 Podľa prehlásenia o stave vozidla vystaveného dňa 20.2.2019 spoločnosťou Autocentrum ZACHAR, s.r.o., dňa 10.11.2016 bolo vozidlo Audi A7 SA-DTN03 u nich na servisnej prehliadke s počtom najazdených kilometrov 91583. Boli prevedené potrebné servisné úkony a trhová cena vozidla v danom čase bola cca 29.000 eur.

1.2.5 Z sms komunikácie medzi žalovanou a jej dcérou vyplýva, že neidentifikované motorové vozidlo malo mať 1.6.2017 najazdených 101 300 km.

1.2.6 Doporučenými listami zo dňa 25.2.2019 a 3.4.2019 žalovaná žiadala žalobcu, ako aj AK Timar & partners, s.r.o. o zaslanie účtovných dokladov žalobcu za rok 2017 a 2018.

1.2.7 Žalobca v záverečnom vyjadrení trval na podanej žalobe v celom rozsahu, mal za nesporné, že žalovaná si previedla na seba neznámym právnym úkonom motorové vozidlo vo vlastníctve žalobcu bez súhlasu ostatných konateľov a spoločníkov žalobcu a do spoločnosti nedoručila žiadne doklady, z ktorých by bolo možné vyvodiť, akým právnym titulom tak urobila a za akú hodnotu. Žalobca zabezpečil odborné vyjadrenie, z ktorého vyplýva, že motorové vozidlo malo hodnotu 29.000 eur v čase prevodu, a teda je to majetková hodnota, o ktorú bol žalobca ukrátený konaním žalovanej. Porušenie povinnosti žalovanej žalobca spája s ust. § 135a a 373 Ob.z., škodu predstavuje samotná hodnota motorového vozidla, pričom príčinná súvislosť je jednoznačne daná, nakoľko nebyť úkonu žalovanej, žalobca by týmto majetkom disponoval.

1.2.8 Žalovaná v záverečnom vyjadrení považovala žalobu za bezdôvodnú, mala za to, že žalobca nepreukázal výšku ním tvrdenej škody, keďže žalobca nezohľadnil počet najazdených km u motorového vozidla ako ani skutočnosť, že motorové vozidlo bolo poškodené. Škoda žalobcovi nemohla vzniknúť, nakoľko k prevodu motorového vozidla došlo na základe kúpnej zmluvy, ktorú v tomto konaní žalovaná riadne deklarovala a na základe nej došlo k riadnemu prepisu motorového vozidla na žalovanú. Uviedla, že kúpna zmluva nemusí byť uzatvorená písomne, pričom táto obsahovala všetky povinné náležitosti, a to dohodu o predmete kúpy, ako aj dohodu o kúpnej cene, v ktorej žalovaná zohľadnila skutočný stav motorového vozidla, počet najazdených kilometrov, účtovnú hodnotu ako aj bežnú prax žalobcu. Prípadná nízka kúpna cena automaticky nezakladá neodbornú starostlivosť žalovanej. Žalovaná si pri predaji motorového vozidla zohnala všetky dostupné informácie a konala aj s bežnou praxou žalobcu, teda žalobcovi škodu nespôsobila. Žalovaná vzhľadom na jej sťaženú dôkaznú situáciu, bežnú prax žalobcu nevie preukázať iným spôsobom ako zabezpečením účtovníctva a s tým súvisiacich faktúr žalobcu. Z uvádzaného dôvodu má žalovaná za to, že ňou navrhované dôkazy by dokázali preukázať odbornú starostlivosť žalovanej.

1.3 Vec právne posúdil ako nárok spoločnosti s ručením obmedzeným na náhradu škody voči konateľovi spoločnosti vzniknutú spoločnosti pri výkone pôsobnosti konateľa a to porušením povinnosti konateľa spoločnosti vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov podľa , a , , , až ods. 3, , , , Ob.z. ( v znení neskorších predpisov), a ZoDP (zákon číslo o dani z príjmov) a nárok veriteľa na úrok z omeškania v súvislosti s omeškaným peňažným plnením dlžníka podľa a Ob.z. a , nariadenia vlády SR č. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia a dospel k záveru, že žaloba žalobcu je plne dôvodná a preto jej v celom rozsahu vyhovel.

1.4 Na odôvodnenie svojho rozhodnutia uviedol, že v konaní bolo preukázané a súčasne ani medzi stranami nebolo sporné, že žalovaná je spoločníčkou a konateľkou žalobcu od 25.1.2008, pričom dňa 11.7.2017 vykonala na dopravnom inšpektoráte prepis motorového vozidla Audi A7 vo vlastníctve žalobcu na svoju osobu. Žalovaná sa v konaní bránila tým, že žiadnu škodu žalobcovi nespôsobila, keďže riadne uzavrela kúpnu zmluvu na predmetné motorové vozidlo s kúpnou cenou 1.000 eur, pričom postupovala v súlade s bežnou obchodnou praxou žalobcu. Toto svoje tvrdenie o kúpnej cene vozidla uviedla až na pojednávaní dňa 19.11.2019.

1.5 V konaní nebolo tvrdené ani preukázané, že medzi žalobcom a žalovanou ako konateľkou nebola uzatvorená zmluva o výkone funkcie (§ 66 ods. 3 Ob.z.), a teda vychádzajúc z právnej teórie, záväzkový vzťah medzi konateľom (ako aj spoločníkom) a spoločnosťou bude mať vždy obchodno-právny režim

(absolútny obchod v zmysle § 261 ods. 6 písm. a/ Ob.z.) a pokiaľ ide o konateľa riadi sa právnou úpravou mandátnej zmluvy (§ 566 až § 576 Ob.z.), ktorá sa primerane použije vtedy, ak medzi konateľom a spoločnosťou nebola uzavretá zmluva o výkone funkcie. V rámci tohto záväzkovo-právneho vzťahu je konateľ povinný nahradiť v plnej výške škodu, ktorú spoločnosti spôsobil tým, že svoju funkciu nevykonával s vynaložením všetkej objektívnej odbornej starostlivosti. Žalobcu v prejednávanej veci zaťažovalo dôkazné bremeno preukázania existencie všetkých prvkov, ktoré zákon vyžaduje pre úspešné domáhanie sa nároku na náhradu škody, t.j. vznik škody (skutočná škoda a/alebo ušlý zisk v zmysle § 379), porušenie povinnosti konateľa a napokon príčinnú súvislosť (tzv. kauzálny nexus) medzi vznikom škody a porušením povinnosti.

1.6 Žalobca v konaní preukázal, že žalovaná si previedla na svoju osobu osobné motorové vozidlo vo vlastníctve žalobcu, čo napokon ani samotná žalovaná nerozporovala, a že motorové vozidlo malo podľa prehlásenia autorizovaného servisu ku dňu vykonania servisnej prehliadky dňa 10.11.2016 trhovú hodnotu 29.000 eur. Žalovaná v konaní ani len neuviedla svoje tvrdenie o trhovej hodnote vozidla v čase jeho prevodu, hoci jej súd uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 14.11.2019 uložil povinnosť o. i. predložiť vyjadrenie k trhovej hodnote vozidla v čase jeho prevodu a túto hodnotu aj preukázať listinnými dôkazmi. Žalovaná túto povinnosť uloženú súdom ignorovala. Tvrdila, že vozidlo malo nulovú hodnotu (vzhľadom na to, že bolo účtovne odpísané) a že vozidlo bolo poškodené, k čomu predložila fotografiu (zaslanú v rámci sms komunikácie autoservisu), z ktorej jednak nie je zrejmé, či sa jedná o motorové vozidlo súvisiace s prejednávanou vecou, a jednak ani je jasne viditeľné o aké poškodenie by sa malo jednať a aký by mal byť prípadný dopad tohto poškodenia na zníženie trhovej hodnoty vozidla. Navyše, keďže žalovaná predmetné vozidlo používala, škodu na ňom pravdepodobne spôsobila sama. Pokiaľ namietala, že v čase prevodu malo vozidlo najazdených 101 300 km, teda viac ako v čase servisnej prehliadky motorového vozidla, a za tým účelom predložila sms komunikáciu so svojou dcérou, z tejto komunikácie opätovne nevyplýva o aké vozidlo by sa malo jednať, teda predmetná sms komunikácia nemôže slúžiť v prejednávanej veci ako dôkaz. Žalovanej nič nebránilo, v prípade, ak mala za to, že v čase prevodu motorového vozidla bola jeho cena nižšia, aby zabezpečila potvrdenia o jeho trhovej cene v čase prevodu, prípade navrhla vykonať dokazovanie v tomto smere. Takýto návrh na vykonanie dokazovania však žiadna zo strán v konaní nenavrhla a súd dôkazy bez návrhu vykonať nemôže. Z týchto dôvodov je súd toho názoru, že žalovaná neuniesla bremeno tvrdenia a samozrejme v tejto súvislosti ani dôkazné bremeno o tom, že trhová hodnota motorového vozidla v čase jeho prevodu bola nižšia ako preukázal žalobca. Súd preto ako výšku skutočnej škody žalobcu zohľadnil sumu 29.000 eur, keďže žalovaná výšku škody neúčinne poprela. Pokiaľ žalovaná od začiatku konania tvrdila, že vozidlo má nulovú hodnotu, pričom vychádzala z toho, že motorové vozidlo je účtovne odpísané, tieto jej tvrdenia sú právne bezvýznamné, nakoľko ako to aj správne uviedol žalobca, skutočnosť, že majetok je účtovne odpísaný neznamená, že tento majetok nemá trhovú hodnotu.

1.7 V konaní bolo taktiež preukázané, že žalovaná porušila svoju povinnosť konať s odbornou starostlivosťou, keďže od februára 2017 reálne funkciu konateľky nevykonávala (a ani v spoločnosti žiadnym iným spôsobom nepôsobila), teda nemohla poznať ani záujmy žalobcu a už vôbec nemohla predpokladať, že predaj osobného motorového vozidla vo vlastníctve žalobcu za kúpnu cenu 1.000 eur (nepochybne oveľa nižšiu ako bola jeho trhová hodnota) mohol byť v súlade so záujmami žalobcu, pričom navyše žalobcovi vykonanie takéhoto prevodu neoznámila, nikoho o zamýšľanom prevode neinformovala a ani majetkový prospech (1.000 eur) z tohto úkonu žalobcovi nevydala. K tomuto je potrebné uviesť, že povinnosť výkonu pôsobnosti s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov treba v súvislosti so zodpovednosťou konateľov za škodu chápať ako kumulatívne vymedzenú povinnosť. Aby konateľ mohol byť v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti, musí totiž najskôr vynaložiť primerané úsilie na to, aby záujmy spoločnosti spoznal a vychádzajúc z tohto poznania, potom s odbornou starostlivosťou posúdil, ako má konať. Odborná starostlivosť predstavuje očakávanú mieru informovanosti a odbornosti konateľa, na základe ktorej je povinný vykonávať svoju funkciu odo dňa jej vzniku až do dňa jej zániku. Informovanosť a odbornosť sa však nespája s individuálnymi vlastnosťami konkrétneho konateľa, ale ide o objektívne osobné kvality, ktoré má vo všeobecnosti spĺňať každá osoba pôsobiaca v pozícii štatutárneho orgánu. To znamená, že ak sa konkrétny konateľ snažil konať s najvyššou odbornou starostlivosťou, akej je subjektívne schopný, ale z objektívneho hľadiska táto odborná starostlivosť nebola dostatočná, tak konateľ konal v rozpore s § 135a ods. 1 Ob.z.. Rozhodovanie konateľa teda sa vždy posudzuje podľa toho, ako by sa v konkrétnej situácii mala zachovať osoba znalá relevantného trhu a príslušných ekonomicko-právnych mechanizmov. V tomto smere je potrebné stotožniť sa so žalobcom, že na to, aby žalovaná ako konateľ

konala s odbornou starostlivosťou musela by v prvom rade informovať žalobcu o zamýšľanom prevode motorového vozidla, doručiť žalobcovi potrebné doklady, vykonať transferové ocenenie prevádzaného majetku a napokon vydať majetkový prospech z tohto úkonu žalobcovi. V konaní nebolo sporné, že žalovaná však nič z vyššie uvedeného zákonného postupu neurobila. Posudzujúc rozhodnutie žalovanej ako konateľky previesť motorové vozidlo za neúmerne nízku kúpnu cenu (1.000 eur) z toho hľadiska, ako by sa mala zachovať osoba znalá relevantného trhu a príslušných ekonomicko-právnych mechanizmov, nemožno takéto konanie žalovanej hodnotiť inak ako konanie bez odbornej starostlivosti a tiež ako konanie rozporné so záujmami spoločnosti. Žiadna obchodná spoločnosť založená za účelom dosahovania zisku nemôže mať totiž záujem na tom, aby sa jej majetok prevádzal na iné osoby bez primeranej protihodnoty, aká by sa dala v podmienkach trhovej súťaže reálne dosiahnuť. Napokon v konaní bola preukázaná i príčinná súvislosť medzi vznikom škody na strane žalobcu a porušením povinnosť žalovanej vykonávať svoju funkciu konateľky s odbornou starostlivosťou, keďže nebyť porušenia povinností žalovanej ako konateľky žalobcu, škoda by nevznikla.

1.8.1 Žalovaná ako konateľka by nezodpovedala za škodu iba za predpokladu, že konala nielen s odbornou starostlivosťou, ale súčasne aj v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti. Ak by boli obe podmienky (konanie s odbornou starostlivosťou a konanie v dobrej viere) splnené súčasne (dôkazné bremeno spočíva na konateľovi), zodpovednosť za škodu nevznikne. Na žalovanej teda bolo, aby súdu preukázala existenciu obidvoch základných predpokladov na zbavenie sa zodpovednosti za vznik predmetnej škody, t.j., že v rámci prevodu motorového vozidla vo vlastníctve žalobcu, na základe ktorého vznikla spoločnosti škoda, postupovala s odbornou starostlivosťou a v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti.

1.8.2 Žalovaná v tejto súvislosti argumentovala najmä tým, že žalobca jej znemožňuje faktický výkon funkcie konateľky a uplatňovanie si jej práv ako spoločníčky žalobcu, a to od februára 2017, teda ani nemala možnosť riadne zaevidovať v spoločnosti prevod motorového vozidla, vystaviť faktúru, požiadať osoby vykonávajúce u žalobcu činnosti v oblasti účtovníctva o vystavenie účtovného dokladu. Ďalej poukazovala na obchodnú prax žalobcu, pri ktorej dochádzalo k prevodu motorových vozidiel žalobcu na tretie osoby za symbolickú cenu, a to po účtovnom odpísaní hodnoty motorového vozidla u žalobcu. Tiež tvrdila, že neporušila žiadnu povinnosť, keďže pri prevode motorového vozidla vykonávala len svoje oprávnenia ako konateľka žalobcu v súlade so spoločenskou zmluvou žalobcu a kúpna zmluva bola riadne uzavretá. Za účelom preukázania skutočnosti, že žalobca jej bráni vo výkone svojich povinností predložila žiadosti adresované právnemu zástupcovi žalobcu, ako aj žalobcovi o zaslanie účtovných dokladov žalobcu, sms komunikáciu so zamestnankyňou žalobcu p. V. a túto aj navrhla v konaní vypočuť. Za účelom preukázania bežnej obchodnej praxe žalobcu navrhla, aby žalobca predložil všetky listiny vzťahujúce sa na prevod vozidiel vo vlastníctve žalobcu na tretie osoby a účtovníctvo za obdobie najneskôr od roku 2012 po súčasnosť. Tiež predložila kúpne zmluvy, ktorými chcela preukázať, že žalobca prevádzal nehnuteľnosti na spriaznené osoby, a to na konateľa žalobcu Mikuláša Pozsonyiho a na spoločnosť DTN Group, s.r.o., kde sú súčasní konatelia žalobcu spoločníkmi, pričom žalovaná mala za to, že kúpna cena nezodpovedá trhovej cene nehnuteľností a žiadala v konaní o vykonanie dôkazu, a to predloženie transferovej dokumentácie. Účelom dôkazu malo byť poukázanie na prax žalobcu pri prevode majetku na spriaznené osoby. Založila do spisu tiež potvrdenie dopravného inšpektorátu o prevode motorových vozidiel, ktorým chcela preukázať, že bolo bežnou praxou u žalobcu aj konanie žalovanej. Týmito tvrdeniami a ani navrhnutými dôkazmi však žalovaná liberačné dôvody ani nemohla preukázať.

1.8.3 Ak by aj boli preukázané tvrdenia žalovanej, že jej je vo výkone funkcie konateľky fakticky bránené, táto skutočnosť by nemala nič spoločné s tým, aby v súlade s výkonom svojej funkcie s odbornou starostlivosťou oznámila žalobcovi, že zamýšľa previesť motorové vozidlo a za akú kúpnu cenu, že došlo k prepisu motorového vozidla na jej osobu, aby vykonala transferové ocenenie a samozrejme poukázala ňou tvrdenú kúpnu cenu žalobcovi, keďže číslo jeho bankového účtu poznala, čo v konaní sporné nebolo. Z týchto dôvodov súd výsluch svedkyne J. V. považoval za nadbytočný, preto návrh na vykonanie dôkazu zamietol. V súlade s ustanoveniami spoločenskej zmluvy /čl. XI. bod 5, bod 7 písm. f)/ mala žalovaná ako konateľ nesporne právo uzatvoriť kúpnu zmluvu na predmetné vozidlo, čo ani žalobca nespochybňoval. Avšak skutočnosť akým právnym úkonom na seba žalovaná previedla predmetné motorové vozidlo v konaní podstatná nebola. Podstatou tohto sporu je, že týmto právnym úkonom žalovaná ako konateľka spôsobila žalobcovi škodu, keďže pri ňom nekonala s odbornou starostlivosťou, tak ako už súd uviedol vyššie. Je nepochybné, že žalovaná má vo vzťahu k žalobcovi postavenie závislej

osoby (§ 2 písm. n/ zákona o daní z príjmov), a preto ako správne uvádzal žalobca, musí byť pri každom prevode majetku vykonané tzv. transferové ocenenie majetku, t.j. určenie trhovej hodnoty majetku, teda ceny, pod ktorú nemôže byť majetok kapitálovej spoločnosti spriaznenej osobe predaný, inak ide o porušenie daňových predpisov, a žalobca je tak vystavený sankciám zo strany daňového úradu, najmä dodanenia rozdielu kúpnej ceny predaného majetku a ceny trhovej, spolu s príslušným úrokom z omeškania. V tejto súvislosti bolo preto poukazovanie žalovanej na bežnú prax žalobcu (o.i. potvrdením dopravného inšpektorátu o prevode motorových vozidiel vo vlastníctve žalobcu), pri ktorej prevádzal motorové vozidlá po odpísaní ich účtovnej hodnoty na tretie osoby bez právneho významu, keďže z nesporných skutkových tvrdení žalobcu vyplýva, že nikdy nešlo o prevod na blízke, resp. spriaznené osoby. Z týchto dôvodov súd zamietol i návrh žalovanej na vykonanie dôkazu - účtovníctvom žalobcu od roku 2012 po súčasnosť, ktorým chcela preukázať, že bolo bežnou obchodnou praxou žalobcu, previesť motorové vozidlá po ich odpísaní za symbolickú cenu na tretie osoby. Pokiaľ ide o kúpne zmluvy uzatvorené medzi žalobcom a Mikulášom Pozsonyim, resp. žalobcom a spol. DTN group, s.r.o., ktorými chcela žalovaná preukázať, že žalobca prevádzal nehnuteľnosti na spriaznené osoby, pričom žalovaná mala za to, že kúpna cena nezodpovedá trhovej cene nehnuteľností a žiadala preto o vykonanie dôkazu, a to predloženie transferovej dokumentácie, súd tieto návrhy na doplnenie dokazovania zamietol, keďže nesúvisia s prejednávanou vecou, a to ani v prípade ak nimi chcela poukázať na bežnú prax žalobcu. V tejto súvislosti žalovanej nič nebráni, v prípade ak má za to, že týmito úkonmi žalobcu bola poškodená na svojich právach spoločníka, podať samostatnú žalobu. Návrhy žalovanej na doplnenie dokazovania súd teda zamietol z dôvodu, že nemali súvis s predmetom konania a ani s preukázaním liberačných dôvodov.

1.9 Na základe vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalovaná porušila svoje povinnosti pri výkone funkcie konateľa, čím spôsobila žalobcovi škodu vo výške 29.000 eur, ktorú je povinná žalobcovi zaplatiť. Žalovaná sa s plnení svojho peňažného záväzku dostala do omeškania, preto ju súd zaviazal zaplatiť žalobcovi aj zákonný úrok z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 29.000 eur od 12.3.2019 (t.j. od podania žaloby) do zaplatenia.

1.10 O trovách konania rozhodol tak, žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania voči žalovanej. Takéto svoje rozhodnutie odôvodnil právne a a vecne potrebu priznania plnej náhrady trov konania žalobcovi vzhľadom na jeho plný úspech v spore.

2.1 Rozsudok napadla riadnym a včasným odvolaním žalovaná s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konania a nové rozhodnutie, prípadne návrhom na jeho zmenu zamietnutím žaloby v celom rozsahu a priznaním žalovanej plnej náhrady trov konania, viniac súd prvej inštancie, že tento sa v konaní dopustil inej vady, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ), že nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností ( ), že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec aj nesprávne právne posúdil ( a ) - že konaním žalovanej v rozpore s Ob.z. došlo ku škode na majetku žalobcu.

2.2 Na odôvodnenie svojho odvolania uviedol, že žalovaná je po rozvode jej manželstva s T. L. - spoločníkom žalobcu s podielom na základnom imaní vo výške 26,2%, (od februára 2017) systematicky vytláčaná z faktického riadenia a rozhodovania o spoločnosti žalobcu (žalobca žalovanej neposkytol žiadne informácie týkajúce sa spoločnosti, na ktoré však ako konateľka a spoločníka žalobcu má nárok) napriek tomu, že funkciu konateľky spoločnosti žalobcu vykonávala riadne od 25.1.2008. V priebehu mesiaca február 2017 došlo zo strany ostatných konateľov žalobcu, bez vedomia a bez súhlasu žalovanej, k prerozdeleniu väčšej časti agendy medzi zamestnancov žalobcu, k deaktivácii jej pracovného emailového konta, zároveň jej následne bol bez jej vedomia a súhlasu zrušený prístup k účtom žalobcu v banke a bol jej odpojený služobný mobilný telefón. Pokiaľ teda súd prvej inštancie posudzoval odbornosť konania žalovanej okrem iného aj v nadväznosti na jej reálne vykonávanie funkcie konateľky spoločnosti pričom vôbec nevzal do úvahy to, že je to práve žalobca, ktorý žalovanej zabraňuje v reálnom vykonávaní jej funkcie konateľky u žalobcu jeho záver o neodbornom konaní žalovanej neobstojí, nakoľko konanie žalobcu nemôže byť v konaní pred súdom vykladané v neprospech žalovanej, a to najmä v prípade, ak má žalovaná sťaženú dôkaznú situáciu práve z dôvodov na strane žalobcu. Skutočnosti, že žalovanej je bránené vo faktickom výkone funkcie konateľky a uplatňovaní si práva ako spoločníčky žalobcu potvrdzuje okrem iného aj komunikácia medzi žalovanou a pani J. V., ktorá u žalobcu vykonávala činnosť účtovníčky, ktorú žalovaná priložila do konania ako dôkaz. Súd prvej inštancie však žalovanou navrhnuté dôkazy nevykonal z dôvodu, že podľa jeho názoru nemohli

preukázať liberačné dôvody žalovanej. S takýmto záverom sa žalovaná nestotožňuje nakoľko podľa jej názoru bolo nevyhnutné okrem iného vziať do úvahy aj skutočnosť, že to nie je žalovaná, ktorá by vlastným zapríčinením nevykonávala svoju funkciu konateľky žalobcu riadne. Zároveň žalovaná nemá ako preukázať svoje tvrdenia, pokiaľ súd všetky ňou navrhované dôkazy odmietol vykonať.

2.3 Konanie žalovanej, ktoré je predmetom tohto konania, predstavovalo bežnú prax medzi spoločníkmi a zároveň štatutárnymi orgánmi žalobcu v čase, keď medzi týmito osobami neboli osobné spory. Uvádzané tvrdenie žalovanej však súd prvej inštancie absolútne nevzal do úvahy, pričom sa obmedzuje výlučne na tvrdenia žalobcu.

2.4 Žalovaná ako konateľka žalobcu v súlade s príslušnými právnymi predpismi vykonala prepis sporného motorového vozidla a to na základe platnej kúpnej zmluvy. Takýmto prevodom motorového vozidla žalovaná žalobcovi nespôsobila žiadnu škodu, nakoľko vozidlo nepreviedla bez akejkoľvek protihodnoty tak, ako to uvádza žalobca v podanej žalobe. Kúpna zmluva je platným právnym úkonom, pričom žalovaná pri určení kúpnej ceny vychádzala zo skutočného stavu motorového vozidla v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy - zohľadnila aj skutočnosť, že motorové vozidlo bolo poškodené, z počtu najazdených kilometrov na motorovom vozidle v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy, z účtovnej hodnoty motorového vozidla, ako aj z bežnej praxe u žalobcu. V danom prípade je potom potrebné dospieť k záveru, že konala s odbornou starostlivosťou, nakoľko pri určovaní kúpnej ceny zohľadnila všetky nevyhnutné okolnosti, ktoré sa na jej určenie vzťahujú.S takýmito tvrdeniami žalovanej sa súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nezaoberal napriek tomu, že tieto sú podstatné pre posúdenie toho, či žalobcovi vznikla škoda.

2.5 Nesprávny aj záver súdu prvej inštancie, že ku skutočnej škode na strane žalobcu došlo, nakoľko majetok žalobcu nebol zničený, poškodený či znehodnotený a žalobca zároveň nemusel vynaložiť žiadne náklady v dôsledku vzniknutej udalosti. Pokiaľ teda súd dospel k názoru, že škoda je daná konaním žalovanej, vec nesprávne právne posúdil, čo má za následok nezákonnosť samotného rozsudku.

2.6 Na to, aby bolo možné ustáliť, že žalovaná konala s odbornou starostlivosťou je nevyhnutné preukázať základné náležitosti kúpnej zmluvy, skutočnosť ako dospela žalovaná ku kúpnej cene, aké informácie si žalovaná zabezpečila na to, aby kúpna cena zodpovedala trhovej hodnote a žalobca nebol poškodený predajom majetku pod trhovú hodnotu. V konaní bolo preukázané, že kúpna zmluva obsahovala základné náležitosti ako označenie zmluvných strán, predmet kúpy ako aj dohodu o kúpnej cene. V tejto súvislosti žalovaná poukazuje na to, že ku kúpnej cene dospela na základe jej verejne dostupných informácií, pričom k internej dokumentácii žalobcu žalovaná nemala prístup, a teda nebolo možné porovnať dohodnutú kúpnu cenu, prípadne s inými kúpnymi cenami, za ktoré žalobca prevádzal osobné motorové vozidlá. Žalovaná tak ku kúpnej cene dospela na základe verejne dostupných informácií a podľa jej názoru odzrkadľuje trhovú hodnotu motorového vozidla zohľadniac okrem iného aj tú skutočnosť, že dotknuté motorové vozidlo malo pre žalobcu nulovú hodnotu. Sama skutočnosť, že si nezabezpečila transferovú dokumentáciu nespôsobuje neplatnosť uzatvorenej kúpnej zmluvy a zároveň tak nie je podkladom pre posúdenie toho, či žalovaná konala s odbornou starostlivosťou.

2.7 Súd prvej inštancie nevykonal žalovanou navrhnuté dôkazy, a to zabezpečenie účtovníctva žalobcu, z ktorého by bolo zrejmé, že žalovaná prevod motorového vozidla uskutočnila v súlade s bežnou praxou žalobcu, a teda v súlade s jej dostupnými informáciami, ktorými disponovala od času, kedy jej žalobca zabraňoval vo výkone funkcie konateľky žalobcu. Súd prvej inštancie naopak odôvodnil nevykonanie navrhovaných dôkazov tým, že tieto podľa jeho názoru nesúvisia s prejednávanou vecou, a to ani v prípade, ak nimi žalovaná chcela poukázať na bežnú prax žalobcu.

2.8 Pokiaľ ide o samotné vyčíslenie škody, súd vychádzal z dôkazov žalobcu ktorými tento preukazoval stav vozidla v roku 2016, pri počte najazdených kilometrov 91 583, a prehlásenia spoločnosti Autocentrum Zachar s.r.o. o trhovej cene motorového vozidla v roku 2016 a teda nezohľadnil skutočnosť, že žalobca si neuplatňuje výšku škody v čase, kedy táto mala vzniknúť. K prevodu motorového vozidla došlo totiž až dňa 11.7.2017. V tejto súvislosti žalovaná poukazuje na to, že v júni 2017 malo motorové vozidlo najazdených už 101 300 kilometrov, a teda jeho hodnota bola určite nižšia, ako v roku 2016. Za účelom preukázania počtu najazdených kilometrov k júnu 2016 žalovaná predložila do konania komunikáciu medzi žalovanou a jej dcérou, ktorá v tom čase u žalobcu pracovala. Skutočnosť,

že žalovaná disponovala týmto vozidlom aj v čase, keď bolo majetkom žalobcu však nebolo počas konania sporné, a teda nemôže byť ani sporná samotná komunikácia medzi žalovanou a jej dcérou ohľadom vozidla, nakoľko žalovaná iným vozidlom nedisponovala. Skutočnosti ohľadom motorového vozidla by však vyplynuli aj zo samotného účtovníctva žalobcu, ktorý je povinný viesť zoznamy svojho majetku v súlade s príslušnými právnymi predpismi, pričom vo vzťahu k motorovým vozidlám sa vedie evidencia počtu najazdených kilometrov. Súd však samotný návrh žalovanej na vykonanie týchto dôkazov zamietol.

2.9 Vo vzťahu k prehláseniu žalovaná poukazuje aj na podľa, ktorého je pre rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia, a teda súd mal skúmať hodnotu motorového vozidla v čase rozhodovania o podanej žalobe. Ak pri určení výšky škody vychádzal z hodnoty motorového vozidla v roku 2016, došlo tak zo strany súdu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Okrem toho, ak by aj predmetné prehlásenie bolo možné považovať za relevantný dôkaz, tento nespôsobuje neplatnosť kúpnej zmluvy ako ani nepreukazuje žalobcom tvrdené neodborné konanie žalovanej, nakoľko žalovaná trhovú hodnotu vozidla určila podľa jej verejne dostupných informácií, nakoľko prístup k interným dokumentom žalobcu jej bol zo strany žalobcu znemožnený.

2.10 Pokiaľ súd prvej inštancie odôvodňoval konanie žalovanej najmä tým, že neinformovala ostatných konateľov a spoločníkov žalobcu o prevode motorového vozidla, tieto riadne nezaúčtovala a žalobcovi nepredložila doklady preukazujúce účel ich použitia v súlade so záujmami žalobcu toto nie je možné považovať za správne. Takéto závery je potrebné vyhodnotiť ako vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočne zisteného skutkového stavu, nakoľko žalovaná už v konaní pred súdom prvej inštancie poukazovala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19.2.2019, podľa, ktorého nebolo považované konanie konateľa spoločnosti za konanie v rozpore s odbornou starostlivosťou, keď konateľ uzatvoril ako štatutárny orgán kúpnu zmluvu sám so sebou ako živnostníkom na tovar, za ktorý na základe uvedenej zmluvy zaplatila spoločnosť žalobcu vyššiu cenu, ako by bola spoločnosť zaplatila kedy uzatvorila kúpnu zmluvu s treťou spoločnosťou, s ktorou mala spoločnosť žalobcu uzatvorenú zmluvu o výhradnom obchodnom zastúpení. Podľa predmetného rozhodnutia bolo potrebné zaoberať sa okolnosťami, za ktorých sa celý obchod realizoval. Z predmetného rozhodnutia vyplýva, že je nevyhnutné odbornú starostlivosť posúdiť v kontexte celého priebehu prepisu motorového vozidla a rovnako v porovnaní s rovnakým konaním žalobcu, keď nesplnenie niektorých informačných povinností žalovanej žalobcovi nemôže automaticky zakladať neodbornú starostlivosť žalovanej ako konateľky. Žalovaná tak poukazuje práve na rozhodovaciu prax súdov, kedy odborné konanie konateľov treba hodnotiť vždy individuálne, t.j. vo vzťahu k jednotlivým prípadom. Žalovaná pri prevode motorového vozidla konala podľa jej dostupných informácií, konala s odbornou starostlivosťou, pričom však zamietnutím jej navrhovaných dôkazov jej príslušný súd znemožnil uvádzané tvrdenia preukázať, čím zároveň spôsobil, že konanie má vadu, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalovaná je toho názoru, že ňou navrhnutými dôkazmi vie preukázať svoje konanie s odbornou starostlivosťou, čo predstavuje liberačný dôvod podľa , a teda vo vzťahu k uvedenému prvoinštančný súd vec nesprávne právne posúdil.

2.11 Výsluchom J. V. - osoby, ktorá u žalobcu vykonávala činnosť účtovníčky je žalovaná schopná preukázať, že jej konanie, ktorého predmetom tohto konania bolo bežnou praxou u žalobcu, pričom takéto konanie bolo žalobcom vždy akceptované. Rovnaké konanie konateľov tak nemôže byť individuálne v jednom jedinom prípade posúdené ako konanie v rozpore s dobrými mravmi, zakladajúce nárok na náhradu škody voči žalovanej. Žalobca totiž počas svojho fungovania vždy konal tak, že majetok spoločnosti bol prevádzaný na tretie osoby bez reálnej protihodnoty. Za tým účelom žalovaná do konania priložila aj odpoveď príslušného policajného zboru, z ktorého jasne vyplývalo, že k prevodom motorových vozidiel u žalobcu dochádzalo, pričom za účelom preukázania hodnoty, za ktorú dochádzalo k prevodom týchto motorových vozidiel žalovaná navrhovala vykonať ako dôkaz účtovníctvo žalobcu. Zároveň tak žalovaná do konania predložila kúpne zmluvy, ktorými žalobca previedol jeho majetok na tretie osoby, pričom však príslušný súd prvej inštancie tieto nevzal do úvahy s tým, že nesúvisia s predmetom sporu. Žalovaná má tak za to, že súd síce na jednej strane odmietol vykonať akékoľvek dôkazy navrhnuté žalovanou, ktoré by preukázali bežnú prax žalobcu pri predaji jeho majetku, avšak na druhej strane konštatoval, že žiadna zo spoločností nemôže mať záujem na tom, aby nezískala zisk z predaja svojho majetku. Žalovaná tak má za to, že súd na základe nevykonania dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktorými však odôvodnil rozsudok, čo spôsobuje jeho nezákonnosť.

2.12 Žalovaná súdu predložila žiadosť o zaslanie účtovných dokladov adresovanú právnemu zástupcovi žalobcu a žalobcovi, ktoré žalobcovi adresovala práve za účelom získania informácií ohľadom žalobcu, jeho fungovania, finančnej situácie a podobne. Takéto žiadosti potom preukazujú tvrdenia žalovanej o tom, že to nie je žalovaná, ktorá nemá záujem na výkone svojej funkcie konateľky žalobcu, ale, že to je práve žalobca, ktorý vo výkone funkcie konateľky žalobcu zabraňuje, pričom uvedenými žiadosťami žalovaná preukazuje aj svoje konanie s odbornou starostlivosťou vo vzťahu k žalobcovi práve tým, že nemohla informácie o prevode motorového vozidla získať priamo od žalobcu a tieto teda získala z jej dostupných informácií.

2.13 Nesprávny je záver súdu prvej inštancie že z komunikácie medzi žalobkyňou a jej dcérou nemožno identifikovať vozidlo, ktorého sa táto týka, nakoľko žalovaná disponovala u žalobcu jedným vozidlom a to motorovým vozidlom, ktoré je predmetom tohto sporu, pričom ani žalobca túto skutočnosť počas konania nikdy nerozporoval.

2.14 Z komunikácie medzi žalovanou a spoločnosťou Autocentrum Zachar s.r.o. vyplýva, že v čase prepisu dotknutého motorového vozidla so žalobcu na žalovanú už bolo motorové vozidlo poškodené, a teda žalobcom uvádzaná hodnota motorového vozidla nie hodnotou skutočnou, nakoľko aj poškodenie motorového vozidla znižuje jeho hodnotu, a teda opätovne súd dospel podľa názoru žalovanej k nesprávnym záverom, kedy výšku škody ustálil výlučne na základe tvrdení žalobcu, ktoré však žalovaná v konaní účinne poprela a zároveň na základe tvrdení žalobcu, ktoré súviseli s rokom 2016, a teda nezohľadňoval stav v čase vyhlásenia rozsudku, ako to vyžaduje .

2.15 Žalovaná navrhla uložiť žalobcovi povinnosť predložiť listiny vzťahujúce sa k prevodu motorových vozidiel, ktorých vlastníkom bol žalobca (nakoľko nemá prístup k akýmkoľvek listinám vzťahujúcim sa na výkon podnikateľskej činnosti žalobcu), čím chcela preukázať, že pri prevode vlastníckeho práva k motorovému vozidlu, ktoré je predmetom tohto konania, konala v súlade so zaužívanou praxou žalobcu, pričom neporušila žiadne interné predpisy žalobcu, pokyny žalobcu, ako ani žiadne príslušné právne predpisy vzťahujúce sa na prevod vlastníckeho práva k motorovému vozidlu, pričom opakovane poukazuje na to, že súd dospel k záveru o tom, že žiadna zo spoločností nemá záujem na prevode majetku bez získania zisku, avšak k takýmto záverom dospel bez toho, aby poznal reálnu situáciu u žalobcu. Žalovaná má za to, že mal skúmať individuálne konanie žalobcu a nie svoje rozhodnutie odôvodniť všeobecne poukázaním na ostatné spoločnosti podnikajúce na území SR. Z účtovníctva žalobcu je možné zistiť, akým spôsobom žalobca prevádzal majetok vo vlastníctve žalobcu na tretie osoby, prípadne na ostatných konateľov, a teda okrem iného, aj na základe uvádzaného dôkazu je možné ustáliť, či žalovaná konala pri prevode vlastníckeho práva k dotknutému motorovému vozidlu s odbornou starostlivosťou.

3.1 Žalobca odvolací návrh nepodal a vo svojom vyjadrení sa k odvolaniu žalovanej navrhol odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť, považujúc odvolanie žalovanej za nedôvodné z dôvodu, že odvolacie dôvody nie sú reálne dané. Žalovaná napriek tomu, že produkovala množstvo skutkových tvrdení, neprodukovala žiadne také skutkové tvrdenie, ktoré by súviselo s predmetom sporu tak ako ho vymedzil samotný žalobca v žalobe. Taktiež návrhy žalovanej na doplnenie dokazovania nesúviseli s predmetom sporu a preto súd správne takéto návrhy zamietol.

3.2 Žalovaná vo svojich vyjadreniach tvrdila, že vozidlo previedla na seba kúpnou zmluvou (ktorá nebola vyhotovená v písomnej forme), pričom hodnotu kúpnej ceny neuviedla a tvrdila, že hodnota vozidla v čase prevodu bola 0 eur až následne na pojednávaní konanom dňa 19.11.2019 (8 mesiacov po podaní žaloby a úkonom podľa ) uviedla, že hodnota vozidla je 1.000 eur, ktoré však rovnako žalobcovi nevydala. Žalovaná výšku škody uplatnenú žalobcom síce sporovala, avšak poprela ju len neúčinne, nakoľko nepredložila žiaden listinný dôkaz o tom, že hodnota vozidla uvádzaná žalobcom je nesprávna, nepredložila potvrdenia z autoservisov, či od predajcov motorových vozidiel, ani odborné vyjadrenie či znalecký posudok, hoci na to bola nielen súdom, ale aj žalobcom vyzvaná.

3.3 V konaní nebolo sporné, žalovaná prevod vozidla vykonala na seba, že žalobcu o tom neinformovala, že doklady o prevode vozidla žalobcovi nepredložila, že nevykonala transferové ocenenie, ani inak nepreukázala hodnotu vozidla v čase vykonaného prevodu, zároveň nesporovala, že by si akokoľvek v čase prevodu vozidla zistila jeho hodnotu, dokonca sama priznala v konaní, že vychádzala z hodnoty

0 eur a zo skutočnosti, že vozidlo bolo účtovne odpísané. Uvedeným tvrdením žalovaná iba potvrdila, že nevykonala nič, na čo bola ako konateľ žalobcu povinná podľa § 135a Ob.z.. Nakoľko žalovaná nepredložila súdu ani žiadnu listinu, ktorou by spochybnila hodnotu vozidla uvádzanú žalobcom, a súčasne ani v tomto smere nenavrhla vykonať žiadne dokazovanie bolo zrejmé, že ňou produkované skutkové tvrdenia v tomto smere sú neúčinné.

3.4 Podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie riadne dodržal zákonný postup v konaní, žalovanej vytvoril dostatočný priestor na uplatnenie procesných práv (dokonca odročil pojednávanie konané 19.11.2019, hoci tak robiť nemusel) všetky vyjadrenia, a listiny boli riadne stranám doručené alebo oboznámené, dokazovanie bolo vykonané za účasti oboch strán sporu, respektíve právnych zástupcov, súd vyhodnotil všetky skutkové tvrdenia, ktoré zakladali základ žaloby a žalobného nároku ako aj obranu žalovanej, čo vyplýva z rozsiahleho rozsudku, vec správne právne posúdil, pričom správne aplikoval aj príslušný právny predpis, a súčasne súd správne postupoval, ak odmietol návrhy žalovanej na doplnenie dokazovania, nakoľko takto produkované návrhy na dôkazy sú bez relevancie k predmetu sporu, ktorý je daný rozsahom skutkových tvrdení žalobcu uvedených v žalobe, pričom žiaden návrh na vykonanie dôkazu, ktorý žalovaná produkovala nemal vecný súvis s predmetom sporu.

4.1 Žalovaná vo svojej replike zotrvala na svojich doterajších tvrdeniach uvedených v odvolaní, ako aj na odvolacích dôvodoch a návrhu na rozhodnutie odvolacieho súdu.

5.1 Žalobca vo svojej duplike taktiež zotrval na svojich doterajších tvrdeniach a tieto doplnil v tom zmysle, že žalovaná o prevode motorového vozidla žalobcu neinformovala riadne, nakoľko tvrdenie, že prevod sa uskutočnil kúpnou zmluvou deklarovala až v priebehu sporového konania vo vyjadrení z 21.6.2019, teda po takmer dvoch rokoch od vykonania prevodu, pričom žalobca vyzval žalovanú na predloženie dokladov o prevode vozidla listom z 2.11.2017 (doručeným 6.11.2017) a žalovaná zaslala žalobcovi výlučne technický preukaz, bez akéhokoľvek vysvetlenia či iných dokladov. Tvrdenie žalovanej vo vyjadrení, že sa mal na ňu žalobca obrátiť neobstojí, nakoľko bola riadne vyzvaná, doklady nepredložila a svoje konanie nevysvetlila.

5.2 Je absurdné aj tvrdenie žalovanej, že nemá prístup k účtovnej evidencii a z toho dôvodu nevie brániť svoje práva v tomto konaní, nakoľko predmetom konania sú úkony samotnej žalovanej, a nakoľko žalovaná žiadne listiny žalobcovi nepredložila, a dokonca ani súdu, tieto nemôžu byť ani v účtovníctve žalobcu.

5.3 Poukaz na akúkoľvek prax žalobcu je nepriliehavý, nakoľko žalovaná neuviedla počas sporového konania ani jeden raz, kedy mal žalobca v minulosti previesť motorové vozidlo na spriaznenú osobu a teda, ak takáto skutočnosť neexistuje, je za tým účelom zabezpečenie akejkoľvek účtovnej dokumentácie pre potreby konania právne a skutkovo irelevantné.

5.4 Náležitosti kúpnej zmluvy žalovaná v konaní ani nepreukázala, riadne určenie kúpnej ceny bolo sporné, žalovaná sumu kúpnej ceny počas konania menila. Žiaden doklad o úhrade kúpnej ceny na účet žalobcu nepredložila.

5.5 Škodou pre žalobcu je rozdiel v hodnote majetku v čase jeho predaja a kúpnej ceny, za ktorú bol predaný. Žalovaná má motorové vozidlo k dispozícii od jeho prevodu, t.j. od 11.7.2007 ho užíva, a preto ak sporovala cenu vozidla a s tým spojený jeho technický stav a najazdené kilometre, bola povinná za týmto účelom predložiť relevantný doklad, listinu alebo inak spochybniť hodnotu určenú odborným vyjadrením, najmä ak na to bola súdom opakovane upozornená, čo však sama odmietla. Tvrdenie žalovanej vo vyjadrení, že konala s odbornou starostlivosťou tak neobstojí.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťal ( ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti ( a ) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (, , , a ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom ( ) a dôvodmi odvolania ( ), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§

380 ods. 2 ), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie ( ) a dospel k záveru, že odvolacie námietky vznesené žalovanou nie sú dôvodné.

7.1 Predmetom konania je žaloba o zaplatenie v sume 29.000 eur s 9%-ným ročným úrokom z omeškania počítaným zo sumy 29.000 eur od 12.3.2019 do zaplatenia titulom nároku na náhradu škody žalobcu voči žalovanej ako konateľovi spoločnosti žalobcu v súvislosti s prevodom osobného motorového vozidla žalobcu továrenskej značky AUDI AG, AA Sedan, VIN: WAUZZZ4G2 BNO 010881 šedej farby, evidenčné číslo: SA DTN 03 zo žalobcu na žalovanú, pri ktorom žalovaná podľa skutkových tvrdení žalobcu nekonala s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. Súd žalobe v celom rozsahu vyhovel.

7.2 S prihliadnutím na obsah podaného odvolania, predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalovanej bolo posúdiť či konanie predchádzajúce samotnému rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, či súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočnosti, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec aj nesprávne právne posúdil, čo malo za následok vyhlásenie nezákonného rozhodnutia.

8. Podľa ust. a , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (2).

9. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatnených nárokov a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právne závery vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na výstižné, správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku v preskúmavanej časti v podrobnostiach naň poukazuje. Súd prvej inštancie dodržal zákonný postup v konaní, žalovanej vytvoril dostatočný priestor na uplatnenie procesných práv, všetky vyjadrenia, a listiny boli riadne stranám doručené alebo oboznámené, dokazovanie bolo vykonané za účasti oboch strán sporu, respektíve právnych zástupcov, súd vyhodnotil všetky skutkové tvrdenia, ktoré zakladali základ žaloby a žalobného nároku ako aj obranu žalovanej a súčasne súd správne postupoval, ak odmietol návrhy žalovanej na doplnenie dokazovania, nakoľko takto produkované návrhy na dôkazy sú bez relevancie k predmetu sporu (ako to správne namietal aj samotný žalobca vo svojom vyjadrení sa k odvolaniu žalovanej). Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových, či právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľke. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa už iba nasledovné:

10. Pokiaľ ide o námietky o vade konania ( ), ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci odvolací súd uvádza:

Odvolací dôvod podľa ) je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, ak konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Ide o také vady, ktoré mohli mať vplyv na výrok rozhodnutia. V prejednávanej veci krajský súd nezistil v procesnom postupe okresného súdu žiadnu právne relevantnú vadu, ktorá mohla ovplyvniť správnosť výroku rozsudku okresného súdu.

11. Neobstojí námietka žalovanej, že pokiaľ súd prvej inštancie posudzoval odbornosť konania žalovanej okrem iného aj v nadväznosti na jej reálne vykonávanie funkcie konateľky spoločnosti pričom vôbec nevzal do úvahy to, že je to práve žalobca, ktorý žalovanej zabraňuje v reálnom vykonávaní jej funkcie konateľky u žalobcu lebo sama takáto skutočnosť nezbavuje konateľa spoločnosti, ak sa rozhodne za spoločnosť konať - scudziť jej majetok, konať v tom konkrétnom prípade s odbornou starostlivosťou. Ak žalovaná nemala pre poznanie a vyhodnotenie záujmov spoločnosti na scudzení sporného vozidla dostatok podkladov (zavinením práve žalobcu - ako to opakovane namietala), vozidlo nemala scudziť. Scudzenie vozidla totiž nebolo jej povinnosťou. Žalovaná netvrdila a nepreukázala, že vozidlo bolo potrebné scudziť (že to bolo v záujme spoločnosti). Zároveň žalovaná v konaní ani len netvrdila, aký záujem spoločnosti scudzením vozidla sledovala (aký bol konkrétny záujem spoločnosti na takomto

scudzení tohto konkrétneho vozidla v danom čase) a že takýmto scudzením neuprednostnila svoje záujmy pred záujmami spoločnosti, nie to ešte, že by na preukázanie takýchto svojich pre rozhodnutie vo veci samej kľúčových tvrdení označila alebo predložila súdu dôkazy. Žalobca od počiatku totiž skutkovo tvrdil, že scudzenie predmetného vozidla nebolo v jeho záujme a žalovaná takéto jeho skutkové tvrdenie vo svojej podstate ani len nepoprela, nie to že by ho poprela účinne.

12.1 Obdobne neobstojí ani námietka žalovanej, že konanie žalovanej, ktoré je predmetom tohto konania, predstavovalo bežnú prax medzi spoločníkmi a zároveň štatutárnymi orgánmi žalobcu v čase, keď medzi týmito osobami neboli osobné spory, že súd jej odňal možnosť konať pred súdom, pokiaľ jej neumožnil takúto prax žalobcu preukázať navrhnutým dokazovaním a to či už účtovníctvom žalobcu, prípadne vypočutím navrhnutého svedka J. V., a to z dôvodu jej právnej irelevancie pre rozhodnutie vo veci, nakoľko prípadné konanie konateľa v súlade s bežnou praxou spoločnosti (ktorého následkom spoločnosti vzniká škoda) nie je liberačným dôvodom zodpovednosti konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným za škodu podľa § 135a Ob.z.

12.2 Podľa § 135a ods. 1 až ods. 4Ob.z., konatelia sú povinní vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. Najmä sú povinní zaobstarať si a pri rozhodovaní zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa predmetu rozhodnutia, zachovávať mlčanlivosť o dôverných informáciách a skutočnostiach, ktorých prezradenie tretím osobám by mohlo spoločnosti spôsobiť škodu alebo ohroziť jej záujmy alebo záujmy jej spoločníkov, a pri výkone svojej pôsobnosti nesmú uprednostňovať svoje záujmy, záujmy len niektorých spoločníkov alebo záujmy tretích osôb pred záujmami spoločnosti (1). Konatelia, ktorí porušili svoje povinnosti pri výkone svojej pôsobnosti, sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť škodu, ktorú tým spoločnosti spôsobili. Najmä sú povinní nahradiť škodu, ktorá spoločnosti vznikla tým, že a) poskytli plnenie spoločníkom v rozpore s týmto zákonom, b) nadobudli majetok v rozpore s § 59a (2), konateľ nezodpovedá za škodu, ak preukáže, že postupoval pri výkone svojej pôsobnosti s odbornou starostlivosťou a v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti. Konatelia nezodpovedajú za škodu spôsobenú spoločnosti konaním, ktorým vykonávali uznesenie valného zhromaždenia; to neplatí, ak je uznesenie valného zhromaždenia v rozpore s právnymi predpismi, spoločenskou zmluvou alebo stanovami alebo ak ide o povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Ak má spoločnosť zriadenú dozornú radu, konateľov nezbavuje zodpovednosti, ak ich konanie dozorná rada schválila (3) a nakoniec dohody medzi spoločnosťou a konateľom, ktoré vylučujú alebo obmedzujú zodpovednosť konateľa, sú zakázané; spoločenská zmluva ani stanovy nemôžu obmedziť alebo vylúčiť zodpovednosť konateľa. Spoločnosť sa môže vzdať nárokov na náhradu škody voči konateľom alebo uzatvoriť s nimi dohodu o urovnaní najskôr po troch rokoch od ich vzniku, a to len ak s tým vysloví súhlas valné zhromaždenie a ak proti takémuto rozhodnutiu na valnom zhromaždení nevznesie do zápisnice protest spoločník alebo spoločníci, ktorých vklady dosahujú 10% výšky základného imania (4).

12.3 V zmysle vyššie uvedeného potom povinnosť výkonu pôsobnosti konateľa spoločnosti s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov treba v súvislosti so zodpovednosťou konateľov za škodu chápať ako kumulatívne vymedzenú povinnosť. Aby konateľ mohol byť v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti, musí totiž najskôr vynaložiť primerané úsilie na to, aby záujmy spoločnosti spoznal a vychádzajúc z tohto poznania potom s odbornou starostlivosťou posúdil, ako má konať (ako to správne konštatoval v rozsudku aj súd prvej inštancie). Z uvedeného vyplýva, že konateľ nebude zodpovedať za škodu iba za predpokladu, že konal nielen s odbornou starostlivosťou, ale súčasne aj v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti. Ak sú obe podmienky (konanie s odbornou starostlivosťou a konanie v dobrej viere) splnené súčasne (dôkazné bremeno spočíva na konateľovi), zodpovednosť konateľa za škodu nevznikne. Práve tento liberačný dôvod umožňuje aj v podmienkach slovenského korporátneho práva uplatnenie doktríny „riadneho obchodného úsudku“ (business judgement rule), t.j. vylúčenie zodpovednosti za škodu, ak štatutárny orgán pri podnikateľskom rozhodovaní mohol mať rozumne za to, že na základe náležitých informácií koná v prospech spoločnosti. Pri konaní v mene spoločnosti a pri obchodnom vedení konateľa bude predmetom prieskumu, či bolo realizované na informovanom základe, v dobrej viere a v záujme spoločnosti. Len ak to tak bolo, je možné prezumovať vylúčenie zodpovednosti konateľa za škodu, ktorá vznikla spoločnosti. Žalovaná však nenavrhla dokazovanie na preukázanie jej exulpačných dôvodov a tak pokiaľ jej návrhy na doplnenie dokazovania súd zamietol z dôvodu, že nemali súvis s predmetom konania a ani s preukázaním liberačných dôvodov, konal správne.

12.4 Konanie konateľa v súlade s prípadnou praxou spoločnosti v žiadnom prípade konateľa nezbavuje zodpovednosti za škodu (ochrana záujmov spoločnosti má prioritu pred záujmami konateľov, prípadne spoločníkov spoločnosti). Takejto zodpovednosti ho totiž nezbavuje ani prípadná osobitná dohoda uzatvorená medzi spoločnosťou a konateľom, ani konanie v súlade so spoločenskou zmluvou alebo stanovami, ktoré nemôžu obmedziť alebo vylúčiť zodpovednosť konateľa za škodu (§ 135 a ods. 4 Ob.z.). V zmysle § 135a druhej vety odseku 3 sa konateľ zbaví zodpovednosti za škodu, ak preukáže, že konal v súlade s uznesením valného zhromaždenia, ktoré nebolo v rozpore s právnymi predpismi, spoločenskou zmluvou ani so stanovami spoločnosti alebo povinnosťou podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Tu je vhodné zdôrazniť, že ak by uznesenie valného zhromaždenia bolo v rozpore s právnymi predpismi alebo uvedenými internými normami spoločnosti, potom aj napriek tomu, že konateľ je zásadne povinný spravovať sa rozhodnutiami a pokynmi valného zhromaždenia, prípadne by smerovalo k porušeniu povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu, takéto uznesenie by vykonať nemohol. Nikto, teda ani valné zhromaždenie, nemôže konateľa nútiť k tomu, aby konal protiprávne. Ak by sa konateľ takýmto uznesením spravoval, bol by zodpovedný za následky svojho konania. Ani preukázanie skutočnosti, že jeho konanie schválila dozorná rada, konateľa nezbavuje zodpovednosti za škodu. Pre poriadok odvolací súd dodáva, že spoločnosť sa síce môže vzdať nárokov na náhradu škody voči konateľom alebo uzatvoriť s nimi dohodu o urovnaní, avšak najskôr po troch rokoch od ich vzniku, a to len ak s tým vysloví súhlas valné zhromaždenie a ak proti takémuto rozhodnutiu na valnom zhromaždení nevznesie do zápisnice protest spoločník alebo spoločníci, ktorých vklady dosahujú 10% výšky základného imania (čo nebol prípad práve prejednávanej veci).

13. Poukazovanie žalovanej na platnosť kúpnej zmluvy, ktorou scudzila sporné motorové vozidlo bolo taktiež nenáležitým pre rozhodnutie vo veci, ako to správne uzavrel a náležite odôvodnil v rozsudku aj súd prvej inštancie. Obdobný záver platí aj pre námietku o nesprávnosti záveru súdu prvej inštancie, že ku skutočnej škode na strane žalobcu došlo, nakoľko majetok žalobcu nebol zničený, poškodený či znehodnotený a žalobca zároveň nemusel vynaložiť žiadne náklady v dôsledku vzniknutej udalosti (a pokiaľ teda súd dospel k názoru, že škoda je daná konaním žalovanej, vec nesprávne právne posúdil, čo má za následok nezákonnosť samotného rozsudku), nakoľko existencia vzniku škody sa v právnej teórii neviaže len na zničenie, poškodenie, znehodnotenie majetku poškodeného, prípadne na potrebu vynaloženia nákladov v dôsledku vzniknutej udalosti. Vo všeobecnosti je pojem "škoda" v právnej teórii ako aj v súdnej praxi ustálený a považuje sa za ňu majetková ujma, ktorá je objektívne vyjadriteľná v peniazoch. Z princípu zodpovednosti za majetkovú ujmu vychádza aj obsahové určenie škody. Za túto sa totiž považuje nielen skutočná škoda (škoda, o ktorú sa majetok poškodeného zmenšil), ale aj to, čo poškodenému v dôsledku škodnej udalosti ušlo (ušlý zisk), teda to, o čo by sa majetok poškodeného zväčšil, ak by nedošlo k škodnej udalosti. Pojem škoda je teda definovaný ako ujma, ktorá nastala (prejavuje sa) a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, to je peniazmi (R 55/1971, 27/1977 a R 3/1984).

14. Pokiaľ žalovaná v odvolaní namietala, že ku kúpnej cene dospela na základe jej verejne dostupných informácií (ktoré bližšie nešpecifikovala - teda neuniesla bremeno tvrdenia) a podľa jej názoru odzrkadľuje trhovú hodnotu motorového vozidla zohľadniac okrem iného aj tú skutočnosť, že dotknuté motorové vozidlo malo pre žalobcu nulovú hodnotu, tak z dokazovania vyplynulo, že na ich preukázanie neoznačila a nepredložila žiaden dôkaz a okrem toho sama žalovaná sumu kúpnej ceny počas konania menila (ako to správne namietal žalobca).

15. Neobstojí ani námietka žalovanej o nesprávnosti záveru súdu prvej inštancie, že z dokazovania bolo možné ustáliť preukázanú hodnotu vozidla v čase jeho scudzenia (a teda aj výšku škody na strane žalobcu) vo výške 29.000 eur, nakoľko žalobca počas konania v rámci svojich prostriedkov procesného útoku tvrdil a preukazoval listinou (prehlásením spoločnosti Autocentrum ZACHAR s.r.o., ktorá auto servisovala), že vozidlo malo takúto hodnotu aj v čase predaja a žalovaná síce tvrdila, že malo hodnotu 0 eur, prípadne hodnotu 1.000 eur, ale toto svoje tvrdenie napriek výzve súdu nepreukázala (neuniesla dôkazné bremeno - bremeno preukázať ňou tvrdenú skutočnosť). Preto súd správne ustálil, že z dokazovania vyplynulo, že vozidlo malo v čase predaja hodnotu 29.000 eur. V tejto súvislosti je potrebné dodať, že neobstojí ani námietka žalovanej, že súd jej odňal možnosť konať pred súdom tým, že jej neumožnil preukázať, že vozidlo malo v čase predaja najazdených o pár kilometrov viac ako uvádzal servis, lebo počet najazdených kilometrov na vozidle v čase jeho predaja nebol sporným, ale spornou a pre rozhodnutie vo veci podstatnou bola jeho hodnota. Žalobca preukázal jeho hodnotu a žalovaná ako

vlastník a držiteľ vozidla o jeho hodnote nepredložila súdu žiaden dôkaz a tak súd nemohol vychádzať len z jej účinne žalobcom popretého tvrdenia, že vozidlo malo hodnotu 1.000 eur.

16.1 Pokiaľ ide o námietku o riadnom neodôvodnení rozsudku odvolací súd dodáva: Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské práva stabilne judikuje, že povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý nastolený argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. sp. zn. , , , ). Rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzované s ohľadom na okolnosti každého prípadu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 17. marca 2016).

16.2 Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré primerane vysvetlil. Z pohľadu logiky a argumentačnej súdržnosti nebolo možné odôvodneniu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie vytknúť závažné nedostatky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (sp. zn. ) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkou a právnymi názormi (). Odvolacia námietka žalovanej, týkajúca sa nedostatku obsahových náležitostí napadnutého rozhodnutia, ako i jeho arbitrárnosti, preto nemohla obstáť, rovnako ako ani argument o porušení práva na spravodlivý proces.

17. S ostatnými námietkami žalovanej sa odvolací súd ako nepodstatnými pre rozhodnutie vo veci nezaoberal, nakoľko podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené sporovými stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných sporovými stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku sporovej strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty sporových strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR , , a podobne).

18. Odvolací súd preto podľa a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil, keď tento správne v súlade s ustanovením rozhodol i o náhrade trov konania.

19.1 Žalobca bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný ( ) a vznikol mu nárok na náhradu trov konania.

19.2 O nároku na náhradu trov rozhodol odvolací súd podľa ustanovení a

19.3 O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( ).

20. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0 (čl. I posledná veta o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení a posledná veta ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je podľa prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).