Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Co/109/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu JUDr. Branislav Král a JUDr. Alena Roštárová v spore žalobcu: A. Q., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom S. XXXX/XX, I., proti žalovaným: v 1. rade X. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XX, O., v 2. rade X. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom S.. X. Y. XX, O., v 3. rade U. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XX, O., v 4. rade J. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. č. 6, O., v 5. rade W. Q., bytom W. XXXX, D., E. republika, všetci žalovaní zastúpení advokátom Mgr. Toni Khuri, so sídlom Pribišova 31, Bratislava o určenie vlastníctva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 29.06.2010, č. k. -353, takto

rozhodol:

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava IV č.k. - 353 zo dňa 29.06.2010, ktorým okresný súd rozhodol o žalobe žalobcu proti žalovanému v 1.rade z r u š u j e a konanie vo veci proti žalovanému v 1. rade z a s t a v u j e.

Vo veci proti žalovaným 2/, 3/, 4/,5/ rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Žalovaným 2/, 3/, 4/,5/ priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobkyni v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV č. k. -353 zo dňa 29.6.2010 bola žaloba žalobcu o určenie vlastníckeho práva k celej nehnuteľnosti vydržaním zamietnutá. O trovách konania súd v rozhodnutí nerozhodol, odkázal len na následné samostatné rozhodnutie o trovách konania, ktoré bude daným súdom v predmetnej veci vydané.

2. Vo veci šlo v poradí o druhý rozsudok. Prvý krát súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. -312 zo dňa 16.4.2009, ktorý bol uznesením odvolacieho súdu č. k. -325 zo dňa 19.1.2010 zrušený a vrátený súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odôvodnení odvolací súd uviedol, že z výpovedí žalobcu (právneho predchodcu) a svedkov vyplynulo, že sporný pozemok užívali už rodičia žalobcu. Následne po ich smrti ho užíval žalobca, ktorý ho v období rokov 1979 -1980 aj oplotil, pričom k vlastníckemu sporu došlo až v roku 2002. Odôvodnenie rozsudku v časti, týkajúcej sa vydržania sporného pozemku je nepreskúmateľné, pretože súd sa vôbec nevysporiadal s tým, že pozemok nerušene užívali už rodičia žalobcu pred svojou smrťou. Aj v prípade ak by bolo potvrdené, že žalobca a jeho rodičia boli v držbe dobromyseľní len do dedičského konania v roku 1986, súd sa nezaoberal tým, či pred touto dobou nedošlo k vydržaniu vlastníckeho práva. Nie je preskúmateľné ani tvrdenie súdu prvej inštancie, že žalobca od roku 1986 nemohol byť dobromyseľný, pretože z dedičského konania musel zistiť, že parcela č. XXX nie je a ani nemôže byť totožná s pôvodnou parcelou č. XXXX/X.. Táto skutočnosť v spore preukázaná nebola. Odvolací súd z týchto dôvodov napadnutý rozsudok podľa (teraz ) zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

3. Po doplnení dokazovania prvoinštančný súd opätovne žalobu zamietol. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobou zo dňa 27.11.2003 žiadal žalobca súd, aby určil, že žalobca je vlastníkom parcely číslo XXX (predtým číslo XXXX/X) o výmere XXX m2 v katastrálnom území Dúbravka, zapísanej na LV XXXX (predtým XXXX) (ďalej len nehnuteľnosť). Žalobu odôvodnil tým, že predmetnú nehnuteľnosť užíva ako vlastnú minimálne od roku 1986. Žalovaní nesúhlasili so žalobou a žiadali ju zamietnuť. Podľa nich neboli splnené zákonné podmienky pre vydržanie nehnuteľnosti. Po vykonanom dokazovaní súd zistil, že podľa tvrdenia žalobcu približne pred 60. rokmi užíval on a jeho právni predchodcovia nehnuteľnosti v katastrálnom území Dúbravka, a to parcely číslo XXX . teraz XXX/X; XXX teraz XXX/X; XXXX/X teraz XXX; vrátane parcely číslo XXXX/X teraz číslo XXX o výmere XXX m2, ktorá je predmetom tohto sporu. Podľa informácií rodičov žalobcu označená parcela číslo XXX, predtým číslo XXXX/X, bola rôznymi písomnými aj ústnymi dohodami rozriešená tak, že zostala vo vlastníctve matky žalobcu, neskôr i otca, pričom polovica parcely patrila tete žalobcu U. Q.. Vyplynulo to z pôvodného listu vlastníctva číslo 4 katastrálneho územia Dúbravka. Po smrti tety U. Q. žalobca zdedil jednu polovicu parcely číslo XXX, predtým číslo XXXX/X. Od tejto doby žalobca užíval spornú nehnuteľnosť ako vlastnú a až v roku 2002 mu žalovaná v 3. rade oznámila, že je v jej spoluvlastníctve s ostatnými žalovanými. Súd prvej inštancie v odôvodení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca nepreukázal oprávnenosť svojej držby, a preto v danom prípade nemohlo prísť k nadobudnutiu vlastníctva vydržaním.

4. Proti tomuto rozhodnutiu v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca, podľa jeho názoru súd prvej inštancie rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže bez toho, že by mal k tomu právne relevantné dôvody spochybnil dobromyseľnosť žalobcu, resp. aj jeho právnych predchodcov, pričom sa touto otázku po zrušení pôvodného rozsudku ani vôbec nezaoberal. Žalovaní žiadnym dôkazom nevyvrátili, teda neprodukovali ani jeden dôkaz proti objektívnym označeným okolnostiam, ktoré vlastne zakladali žalobcovu vieru a vedomie, vrátane oprávnenej držby žalobcových rodičov, že nakladajú a nakladali s vecou ako so svojou. A ak sa tak zo strany žalovaných nestalo, v rozsudku nie je o tom ani zmienka, sám súd nad rámec vypovedaného zo strany žalovaných podľa svojej úvahy takéto subjektívne dôkazy za účelom zamietnutia žaloby nemôže produkovať. Súd prvej inštancie ani po zrušení pôvodného rozsudku nerešpektoval rozhodnutie odvolacieho súdu, nepovažoval za potrebné riešiť otázky znaleckým posudkom a ak aj vyhovel požiadavke strán sporu, aby bol prizvaný aspoň zhotoviteľ geometrického plánu, bolo jasne preukázané, že parcela č. XXXX/X je základom parcely č. XXX ba bolo zistené ešte viac, aby sa geometrovi podarilo obnoviť právny stav, tak si pribral do celkovej výmery z parcely žalobcu XXX/X, keď z nepochopiteľných príčin vyčlenil parcelu č. XXX/X. Ďalej sa potvrdilo, že parcela č. XXX vznikla z parcely č. XXXX/X a nie z parcely č. XXXX/X, ako to tvrdil súd prvej inštancie v pôvodnom rozsudku. Právne nesprávne súd prvej inštancie vyhodnotil aj tzv. nedostatok dôkazov vo veci dobromyseľnosti žalobcu. Je nad všetky pochybnosti, že žalobca bol dobromyseľný, neobstojí tvrdenie súdu, o tom, čo mal žalobca vedieť - takéto tvrdenie neobstojí a nemôže zakladať nedobromyseľnosť a to už nehovoriac o tom, že súd mal zohľadniť aj to, že v pochybnostiach má sa za to, že držba je oprávnená s poukazom na označené objektívne okolnosti preukazujúce dobromyseľnosť. Žalobcu nič neovplyvňovalo, ani nenabádalo k tomu, že si niečo má v danej veci vysporiadať, vyrovnať. Za celú dobu oprávnenej držby nikto neho, ani jeho rodičov neupozornil, nežaloval, že vec nie je právne v poriadku. Aj z týchto okolností vyplýva oprávnenosť držby tak žalobcu ako aj jeho právnych predchodcov. V tejto súvislosti je potrebné uviesť a z doterajšieho konania to jasne vyplynulo, že rodičia žalobcu tzv. prvú polovicu dávno vydržali, a preto bude správne, aby sa doba držby právnych predchodcov žalobcu jemu započítala. Súd prvej inštancie ničím právne relevantným spôsobom nezdôvodnil, prečo nejde držbu rodičov započítať a zohľadniť. S tým nič nemá druhá polovica nehnuteľnosti, ktorú zdedil žalobca, ba naopak držba rodičov dopĺňa celok a právo žalobcu. Akékoľvek iné právne posudzovanie je scestné a nemá oporu v zákone. Tvrdenie, že žalobca nemohol tzv. druhú polovicu dediť v danej veci je neopodstatnené. Súd prvej inštancie neustále nezohľadňuje významné právne skutočnosti aj v tom smere, že popiera, že by žalobca mal jednu polovicu predmetnej parcely zapísanú, popierajúc dedičstvo po U.. Na základe vyššie uvedeného žalobca žiada odvolací súd, aby zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie tak, že žalobnému návrhu v celom rozsahu vyhovie a zároveň, aby zaviazal žalovaných na náhradu všetkých trov konania.

5. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrili žalovaní, ktorí uvádzajú, že považujú rozhodnutie súdu prvej inštancie za správne a odvolanie považujú za neopodstatnené a neodôvodnené. Žalobca na jednej strane tvrdí, že dobromyseľnosť a oprávnenosť držby bola preukázaná avšak v priebehu celého súdneho konania ani

v rámci odvolania nepoukázal na konkrétnu skutočnosť alebo listinu, na základe ktorej mohol si žalobca myslieť, že je dobromyseľný vo svojej držbe. V priebehu celého konania žalobca nepredložil čo i len jedinú listinu, resp. dohodu hoci neplatnú, ktorá by preukazovala prevod vlastníctva medzi právnymi predchodcami žalovaných a právnymi predchodcami žalobcu. Nie je pravdou, ako uvádza žalobca vo svojom odvolaní, že žalovaní neprodukovali ani jeden dôkaz proti objektívnym označeným okolnostiam. Žalovaní svojim vyjadrením prostredníctvom právneho zástupcu podaným na súd dňa 05.10.2007 riadne preukázali svoje vlastníctvo k spornej parcele a predložili súdu všetky dedičské rozhodnutia, na základe ktorých prechádzalo vlastnícke právo od ich právnych predchodcov na nich. Žalobca neprodukoval žiadne dôkazy smerujúce k preukázaniu jeho dobromyseľnosti v držbe spornej nehnuteľnosti. Súd prvej inštancie iniciatívne prevzal úlohu žalobcu a zabezpečil dôkazy, ktorými boli dedičské spisy po právnych predchodcoch žalobcu. Z týchto dôkazov nebolo preukázané tvrdenie žalobcu. Tieto dôkazy, resp. dedičské konania boli prístupné žalobcovi, keďže bol účastníkom dedičského konania, avšak zámerne ich nenavrhol lebo vedel, že neobsahujú takéto skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na rozhodnutie súdu v jeho prospech. Súd správne vo veci rozhodol, lebo došiel k jednoznačnému záveru v rámci dokazovania a to - neexistencii právneho titulu, ktorý by detenciu premenil na oprávnenú držbu. Celé dokazovanie zo strany žalobcu bolo nedostatočné na to, aby preukázal oprávnenú držbu, ktorá by sa transformovala na vlastníctvo.

6. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. -430 zo dňa 09.07.2013 rozhodol tak, že zmenil rozsudok súdu prvej inštancie č. k. -353 zo dňa 29.06.2010 a určil, že vlastníkom nehnuteľnosti parc č. XXX o výmere XXX m2, k. ú. Dúbravka - záhrady, zapísanej na LV č. XXXX je žalobca v celosti. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v spore nebolo sporné to, že žalobca (právny predchodca) a jeho rodičia mali nehnuteľnosť v dlhoročnej držbe. Aj súd prvej inštancie dospel na základe výpovedí svedkov k skutkovému záveru, že žalobca, resp. jeho právni predchodcovia - rodičia a teta, predmetnú nehnuteľnosť užívali dlhé desaťročia a nebolo im v tom nijakým spôsobom bránené. Zamietajúce stanovisko založil súd prvej inštancie na skutkovom závere, že žalobca a ani jeho rodičia nemohli byť dobromyseľní pri svojej držbe k celej parcele, pretože polovicu parcely za života vlastnila teta U. Q., od ktorej ju žalobca prededil. Žalobca preto musel vedieť, že druhá polovica nebola predmetom dedičského konania po jeho rodičoch. Rozhodujúce v spore bolo preukázanie zákonnej podmienky pre vydržanie nehnuteľnosti žalobcom - jeho dobrú vieru, že mu nehnuteľnosť patrí. Súd prvej inštancie sa pri svojich záveroch vôbec nevysporiadal s viacerými dôkazmi, ktoré dostatočne osvedčili, že žalobca mohol mať počas dlhoročnej nerušenej držby nehnuteľnosti oprávnene presvedčenie, že patrila jeho rodičom a tete, a neskôr výlučne jemu. Odvolací súd sa pritom stotožnil s názorom, vzhľadom na obsah týchto dôkazov, že sporná parcela č. XXX vznikla z pôvodnej parcely č. XXXX/X - záhrady, a nie z p. č. XXXX/X, na ktorej je postavený dom žalobcu. Preto dospel k záveru, že sú splnené zákonné podmienky podľa pre určenie, že vlastníkom spornej nehnuteľnosti je na základe oprávnenej držby po dobu viac ako 10 rokov žalobca.

7. Na základe žalovanými podaného dovolania Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. zo dňa 24.04.2017 zrušil rozsudok odvolacieho súdu č. k. -430 zo dňa 09.07.2013 a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Dovolací súd v uznesení uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu bolo vydané v konaní, v ktorom došlo k tzv. inej procesnej vade ( ). Odvolací súd v napadnutom rozsudku uviedol, že doplnil dokazovanie výpisom z LV, výpisom z registra „C“ k spornému pozemku, výkazom výmer, znaleckým posudkom a výpoveďou svedka a na tom podklade uzavrel, že tieto dôkazy dostatočne osvedčili, že žalobca „mohol mať“ počas dlhoročnej nerušenej držby nehnuteľnosti oprávnene presvedčenie, že patrila jeho rodičom a tete, neskôr výlučne jemu. Podľa dovolacieho súdu predpokladom prijatia záveru súdu o vydržaní musí byť medziiným zistenie, že počas vydržacej doby držiteľ skutočne „bol“ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Toto posúdenie nemôže vychádzať iba zo subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Odvolací súd v danom prípade poukázal na súbor viacerých dôkazov, na základe vykonania ktorých sa odchýlil od skutkových zistení súdu prvej inštancie, a v nadväznosti na ne „súhrnne“ konštatoval svoje skutkové zistenie o možnosti existencie vnútorného presvedčenia žalobcu o tom, že je vlastník sporného pozemku. Potreba dostatočne vysvetliť, konkrétne z ktorého vykonaného dôkazu súd vyvodil ten alebo onen skutkový záver (teda nie iba súhrnne), bola v danom prípade o to naliehavejšia, že odvolacím súdom vykonané dôkazy sa týkali skutkového stavu významného z hľadiska evidencie práva v pozemkovej knihe, evidencii

nehnuteľností alebo katastra nehnuteľností, nie však z hľadiska samotného nadobúdacieho titulu. Do spisu založené listiny obsahujúce údaje o právach, ktoré v poznámke špecifikujú titul nadobudnutia práva, nemožno stotožňovať s právnym titulom, ktorým bolo právo nadobudnuté. Podobne nemožno za titul zakladajúci dobromyseľnosť držby považovať znalecký posudok o cene nehnuteľnosti vypracovaný pre účely dedičského konania. Takým titulom nie sú ani listinné dôkazy obsahujúce údaje o výmerách alebo konfigurácii parciel. Pokiaľ odvolací súd dokazovanie takýmito listinami vykonal, v odôvodnení napadnutého rozsudku ale náležite nevysvetlil, prečo napriek uvedenému bolo možné prijať záver o preukázaní dobromyseľnosti žalobcu, nemá jeho rozhodnutie náležitosti v zmysle ust. (zákona účinného v čase vydania rozhodnutia odvolacím súdom) a z toho dôvodu je nepreskúmateľné. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu formulácie obsiahnuté v odôvodnení napadnutého rozsudku nasvedčujú tomu, že odvolací súd sám si uvedomoval pretrvávajúcu a dokazovaním stále ešte neopodstatnenú neistotu a rozpornosť skutkových zistení, na podklade ktorých rozhodol. Pokiaľ odvolací súd napriek tomu rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe vyhovel, rozhodol predčasne, bez obstarania náležitých, jednoznačných a vzájomne si neprotirečivých skutkových podkladov.

8. K dovolaniu sa vyjadril žalobca. Tento uviedol, že dovolací súd veľmi neisto vyslovuje svoj názor. Žalobca má za to, že dovolanie nemá jasnú definíciu z akých dôvodov je toto prípustné, aj keď uvádza, že podľa jeho názoru pri napadnutom rozsudku došlo v konaní k tzv. procesnej chybe. Pričom dôvod podaného dovolania žalovaní uvádzajú podľa dovolacieho súdu nesprávne právne posúdenie veci. Žalobca má za to, že spis obsahuje dostatok dôkazov k tomu, aby bol vynesený ten istý rozsudok odvolacím súdom, ako ten ktorý bol dovolaním napadnutý. Parcela č. XXX mohla vzniknúť len z parcely č. XXXX/X a nie z parcely XXXX/X, pričom na tejto pôvodnej parcele stojí dom a nemôže žalobca za to, že kataster pochybil, čo dovolací súd aj skonštatoval. Za žiadnych okolností sa nedá poprieť, že vo veci držby právni predchodcovia pôvodného žalobcu, ani sám žalobca neboli nikdy v držbe rušení a nikto zo žalovaných sa nikdy vydania veci nedomáhal. Právni predchodcovia a to aj rodiny Q. a V. tam žili a žijú minimálne 50 rokov. Otázka dobromyseľnosti bola žalobcom niekoľkokrát zdôvodnená vo veci tzv. neprededenej polovice pozemku, ktorý je predmetom sporu. Zo žalobcovi nepochopiteľných dôvodov, dovolací súd, ako keby prehliadol starú známu definíciu, že aj pre prípad pochybnosti platí, že v pochybnostiach sa má za to, že držba je oprávnená. Žalobca je toho názoru, aby odvolací súd opätovne komplexne zhodnotil stupeň dokazovania súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu z hľadiska jeho záverov, pretože má za to, že sú v spise dostatočné dokumenty i výpovede, ktoré svedčia v prospech napadnutého rozhodnutia. Preto žalobca žiada, aby odvolací súd rozhodol tak, že žalobca je výlučným vlastníkom celého sporného pozemku.

9. Odvolací súd opätovne preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania a názorom dovolacieho súdu podľa ods. l, ods. 2, , , ( účinný od 1.7.2016, ďalej len ), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie ( ods. l ) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Odvolací súd pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení a zo skutočností, ktoré vyšli najavo v rámci súdneho konania. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, dôvodnosť odvolania, boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré nepochybne existovali v čase vyhlásenia rozsudku, v čase podania odvolania.

10. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým súd žalobu zamietol je vecne a právne správny, je výsledkom vykonaného dokazovania, a ako taký ho odvolací súd potvrdil ( ods. l, ods. 2 ). Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne, právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania.

11. Žalobca v odvolaní zopakoval skutočnosti, ktoré boli pred súdom prvej inštancie iba tvrdené, ale nepreukázané. V podanom odvolaní namietal, že nemožno sa stotožniť so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal svoju dobromyseľnosť držby, preto nemohlo prísť k vydržaniu spornej nehnuteľnosti z jeho strany.

12. Držba podľa predpokladá faktické ovládanie predmetu držby (corpus possessionis) a úmysel držiteľa mať predmet držby za vlastný, resp. pre seba (animus possidenti). Držba môže byť

oprávnená alebo neoprávnená. Rozdiel spočíva v psychickej stránke držiteľa. Pri dobromyseľnej držbe (bonae fidei possessio) sa predpokladá presvedčenie držiteľa so zreteľom na všetky okolnosti, že je vlastníkom veci alebo oprávneným vykonávateľom práva. Pri nedobromyseľnej držbe ide o zlomyseľnú držbu (malae fidei possessio), pretože držiteľ vie alebo musí vedieť, že vec mu nepatrí, resp. že právo vykonáva neoprávnene. Rozdiel medzi oprávnenou a neoprávnenou držbou sa premieta do právnych následkov týkajúcich sa vydržania, pretože iba oprávnená držba veci alebo práva môže viesť k vydržaniu vlastníckeho práva alebo vecného bremena.

13. Oprávnená držba vyžaduje súčasné spojenie dvoch podmienok a to dobromyseľnosti držiteľa o tom, že mu vec alebo právo patrí a danosť tejto dobromyseľnosti so zreteľom ku všetkým okolnostiam. Dobromyseľnosť spočíva v presvedčení držiteľa, že je vlastníkom veci alebo, že je oprávneným vykonávateľom práva. Nestačí presvedčenie držiteľa, že nikoho nepoškodzuje, resp. že nikomu nezasahuje do jeho práv. Dobromyseľnosť musí byť posudzovaná objektívne a nie len zo subjektívneho hľadiska držiteľa. Do úvahy treba brať, či by držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú s ohľadom na okolnosti a povahu konkrétneho prípadu možno po každom (spravodlivo) požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, či mu vec alebo právo patrí. Vo vzťahu k vydržaniu je nevyhnutné, aby takáto dobromyseľnosť bola daná po celú dobu plynutia vydržacej doby. Samotné subjektívne presvedčenie držiteľa o jeho dobromyseľnosti je preto v tomto smere nedostatočné. Nastúpenie dobromyseľnosti je potrebné posudzovať predovšetkým podľa okolností, ktoré sprevádzali vznik držby. Dobromyseľnosť zaniká momentom, kedy sa držiteľ oboznámil so skutočnosťou, ktorá objektívne musela v ňom vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec alebo právo patrí a to bez ohľadu na to, že subjektívne naďalej ostal v presvedčení o svojom vlastníctve veci alebo oprávnenom výkone práva. V závislosti od konkrétneho prípadu takouto skutočnosťou môže byť oboznámenie sa s vlastníckym zápisom v katastri nehnuteľností alebo verejnou, či inou listinou, z ktorej vyplýva vlastníctvo v prospech inej osoby.

14. Na základe vyššie uvedeného je odvolací súd toho názoru, že žalobcova dobromyseľnosť, resp. nedobromyseľnosť sa odvodzuje odo dňa, kedy sa žalobca dozvedel o výsledkoch dedičských konaní po jeho rodičoch (uznesenie D XXXX/XX zo dňa XX.XX.XXXX a D XXX/XX zo dňa 13.05.1965), resp. po jeho tete (uznesenie D XXX/XX zo dňa 14.10.1986). Sporná parcela nebola predmetnom ani jedného vyššie uvedeného dedičského konania, preto táto skutočnosť musela vyvolať v žalobcovi pochybnosť o tom, že mu sporná nehnuteľnosť patrí. Ak žalobca svoju dobromyseľnosť držby odvodzuje od listinných dôkazov obsahujúcich údaje o právach, ktoré v poznámke špecifikujú titul nadobudnutia práva, tento nemožno stotožňovať s právnym titulom, ktorým bolo právo nadobudnuté. Podobne nemožno za titul zakladajúci dobromyseľnosť držby považovať znalecký posudok o cene nehnuteľnosti vypracovaný pre účely dedičského konania. Takým titulom nie sú ani listinné dôkazy obsahujúce údaje o výmerách alebo konfigurácii parciel. Nakoľko iné dôkazy zo strany žalobcu neboli v predmetnom spore na podporu oprávnenosti jeho držby z jeho strany predložené, ani na iné dôkazy v súdnom konaní nepoukazoval, neuniesol v tomto smere dôkazné bremeno, ktoré by preukazovalo oprávnenosť, resp. začiatok plynutia jeho dobromyseľnosti držby spornej nehnuteľnosti.

15. V predmetnom prípade neobstojí ani námietka žalobcu, že súd prvej inštancie do vydržacej doby nezapočítal dobu, po ktorú mali v držbe spornú nehnuteľnosť právni predchodcovia žalobcu. Odvolací súd uvádza, že žalobca žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal dobromyseľnosť držby jeho právnych predchodcov, ktorá by mala za následok opodstatnenosť jeho námietky, resp. by opodstatňovala dobromyseľnosť držby žalobcu. Dlhodobá držba nehnuteľnosti právnymi predchodcami žalobcov bez toho, že by bola preukázaná skutočnosť, ktorá mohla v nich vyvolať presvedčenie, že sa stali vlastníkmi nehnuteľnosti nepostačuje pre ustálenie splnenia podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním (rozhodnutie NS SR, Sp. zn. ).

16. V danom prípade má odvolací súd za preukázanú dlhoročnú a nerušenú držbu žalobcu a jeho právnych predchodcov k predmetnej nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX, . parc. č. XXX o výmere XXX m2. Za oprávnenú by ju však mohol súd chápať len vtedy, keby presvedčenie žalobcu, že ju užíva ako vlastnú vychádzalo z toho, že jeho právni predchodcovia boli jej vlastníkmi a že toto ich vlastnícke právo nebolo prejednané v dedičskom konaní. Žalobca však svoju dobromyseľnosť odvodzuje od tých skutkových tvrdení, že táto nehnuteľnosť bola v podielovom spoluvlastníctve jeho matky a tety a že jednu polovicu tejto nehnuteľnosti zdedil v dedičskom konaní po tete A. Q. v roku 1986. Je síce pravdou, že podľa rozhodnutia Štátneho notárstva Bratislava IV č. D XXX/XX zo dňa 14.10.1986 žalobca zdedil medzi iným polovicu parcely č. XXX záhrada XXX m2 na LV č. 4, avšak parcela č. XXX nikdy nebola totožná so

súčasnou parcelou č. XXX a teda ani predtým s parcelou XXXX/X. Táto parcela nikdy nebola zapísaná na LV č. 4. Toto tvrdenie na pojednávaní dňa 03.06.2010 potvrdil aj svedok H.. S. E., ktorý vypracovával pre strany sporu geometrický plán (č. l. XXX - XXX), ako aj Správa katastra pre hlavné mesto SR Bratislavu v oznámení zo dňa 23.05.2008 (č. l. XXX - XXX). Obsahom LV na č. X bola pôvodná parcela č. XXXX/X, ktorá zanikla na základe geometrického plánu č. XX/XXXX, zároveň v tomto geometrickom pláne bola zriadená parcela č. XXX z parcely č. XXXX/X. Preto odvolací súd dospel k záveru, že od dedičského konania v roku 1986 (ako ani od predchádzajúcich dedičských konaní) nemohol byť žalobca dobromyseľný s ohľadom na všetky okolnosti, ktoré sa týkali spornej nehnuteľnosti, že užíva vec ako vlastnú odvodzujúcu aj právo od svojich rodičov.

17. Námietka žalobcu, že žalovaní sa počas dlhých rokov držby spornej nehnuteľnosti zo strany žalobcu, resp. jeho právnych predchodcov nedomáhali úpravy majetkových pomerov medzi nimi je nedostatočná, nakoľko podľa rozhodnutia NS SR, Sp. zn. to, že odporcovia 1), 2) sa už ako vlastníci (po roku 1991, t. j. po novele ) nedomáhali svojich vlastníckych práv, nemožno posúdiť ako skutočnosť potvrdzujúcu dobromyseľnosť navrhovateľov 1), 2) o ich oprávnenej držbe. Vlastníkovi takáto povinnosť, domáhať sa výkonu svojich vlastníckych práv alebo iným spôsobom ich riešiť zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva.

18. Z vyššie uvedených dôvodov má odvolací súd za to, že žalobca v predmetnom spore nepreukázal dobromyseľnosť svojej držby, a preto nemohlo dôjsť k vydržaniu spornej nehnuteľnosti, tak ako to on v súdom konaní uvádzal. Preto súd prvej inštancie postupoval správne, keď žalobu žalobcu zamietol.

19. Žalobca v odvolaní poukazoval aj na odvolací dôvod, týkajúci sa nesprávneho právneho posúdenia veci ( ). Tento odvolací dôvod je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie aplikuje na zistený skutkový stav nesprávny právny predpis a tiež vtedy, keď síce aplikuje správny právny predpis, avšak tento nesprávne interpretuje. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený, pretože v posudzovanom prípade, v ktorom konajúci súd prvej inštancie zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správny právny predpis, pričom právne závery súdu prvej inštancie sú aj v zhode s judikatúrou najvyšších súdnych autorít, rozhodol vo veci vecne správne.

20. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že prvoinštančný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci a tieto vyhodnotil v súlade s ust. a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd stotožnil a na ktoré v zmysle ust. poukazuje. Prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia riadnym spôsobom uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal stanoviská procesných strán, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil správne právne závery. Tieto zároveň primeraným a dostatočným spôsobom v súlade s ust. zdôvodnil.

21. Pretože odvolací súd nezistil žiadne pochybenie, rozsudok prvoinštančného súdu ako správny potvrdil. Nakoľko ani v odvolaní žalobca neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by iným spôsobom boli spôsobilé vyhodnotiť stav zistený prvoinštančným súdom, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné a preto rozsudok ako vecne správny podľa a potvrdil a podľa sa stotožnil so skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie.

22. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením ods. l, , , ods. l a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk, by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. , , , ).

23. Uznesením Okresného súdu Bratislava II sp. zn. zo dňa 05.05.2015 bolo zastavené dedičské konanie po poručiteľovi X. J. (žalovaný v 1. rade) z dôvodu nezanechania žiadneho majetku.

Žalovaný v 1. rade nemal žiadnych právnych nástupcov, s ktorými by mohlo byť v predmetnom konaní pokračované, preto odvolací súd v súlade s druhá veta konanie proti žalovanému v 1. rade zastavil.

24. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia , v spojení s , . Žalovaní v 2. až. 5 rade boli v odvolacom konaní úspešní, a preto im vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. Zároveň v súlade s odvolací súd rozhodol, že žalovaným v 2. až 5. rade vznikol nárok aj na náhradu trov dovolacieho konania, a tieto im odvolací súd priznáva v rozsahu 100%. Pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie s poukazom na ustanovenie .

25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). (1) Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). (1) Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). (1) Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).