Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Co/249/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej, v spore žalobcu: BENCONT COLLECTION, a. s., so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 47 967 692, zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., so sídlom Martinčekova 13, Bratislava, IČO: 50 361 368, proti žalovanej: F. B., V.. XX.XX.XXXX, P. Ľ. Z. X, R., o zaplatenie: 6.638,46 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 20. júna 2018, č.k. -132, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti mení tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 2.341,30 eur a úrok vo výške 19 % ročne zo sumy 6.638,46 eur od 01.06.2017 do zaplatenia, všetko v splátkach po 120 eur mesačne vždy k 20. dňu v mesiaci až do úplného zaplatenia, pod hrozbou straty výhody splátok pri nezaplatení čo i len jednej splátky, počnúc dňom právoplatnosti tohto rozsudku na účet žalobcu.

Žalobca má proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 6.638,46 eur, úroky vo výške 1.578,42 eur, vyčíslený úrok z omeškania vo výške 917,61 eur, úrok z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 6.638,46 eur od 01.06.2017 do zaplatenia, všetko v splátkach po 120 eur mesačne vždy k 20. dňu v mesiaci až do úplného zaplatenia pod hrozbou straty výhody splátok pri nezaplatení čo i len jednej splátky, počnúc dňom právoplatnosti tohto rozsudku na účet žalobcu (výrok I.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.) a žalobcovi priznal náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100%, o výške ktorej rozhodne súd v samostatnom uznesení po právoplatnosti tohto rozsudku (výrok III.). Skutkové zistenia nadobudnuté vykonaným dokazovaním po právnej stránke posúdil podľa , , , , , , , , , , , , o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov („ZoSÚ“) a dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná. Na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že právny predchodca žalobcu - Poštová banka, a.s., poskytol žalovanej na základe zmluvy o úvere - dostupná pôžička, sumu 7.000 eur. Vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou posúdil ako vzťah spotrebiteľský a podradený pod režim ZoSÚ, pričom uzavretá zmluva obsahuje všetky podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa ZoSÚ. Výzvou zo dňa 26.09.2014 bola žalobkyňa vyzvaná na zaplatenie omeškaných splátok. Žalobca v zmysle , úver zosplatnil dňa 13.10.2014 po tom, ako žalovaná bola v omeškaní so splátkami úveru a k splateniu dlžného zostatku ju vyzval v lehote do 10 kalendárnych dní. Ku dňu zosplatnenia bola nezaplatená istina vo výške 6.638,46 eur a vyčíslené zmluvné úroky a úroky z omeškania vo výške 1.578,39 eur, poplatky

vo výške 39,28 eur. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca špecifikoval výšku uplatnených zmluvných úrokov a úrokov z omeškania do zosplatnenia vo svojom vyjadrení zo dňa 16.05.2018 na sumu 1.578,42 eur a túto výšku, ako medzi stranami sporu nespornú, akceptoval. Vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že žalovaná povinná žalobcovi zaplatiť nesplatenú istinu úveru vo výške 6.638,46 eur a vyčíslené zmluvné úroky a úroky z omeškania do zosplatnenia, t.j. do 13.10.2014 vo výške 1.578,42 eur. Poplatky si žalobca v žalobe neuplatnil. Ďalej súd prvej inštancie priznal žalobcovi právo na zaplatenie vyčíslených úrokov z omeškania odo dňa zosplatnenia pohľadávky právnym predchodcom žalobcu t.j. odo dňa 13.10.2014 do 31.05.2017, ktoré si žalobca vyčíslil vo svojom vyjadrení zo dňa 16.05.2018 na sumu 917,61 eur a uplatnil si ich v rámci sumy 3.690,60 eur uvedenej v žalobnom petite. Poukázal na to, že žalobca si teda v žalobe uplatnil úroky vo výške 3.690,60 eur, úroky vo výške 1.146,73 eur a úroky zo zostatku nesplatenej istiny, t.j. zo sumy 6.638,46 eur vo výške 19 % ročne zo sumy 6638,46 eur od 08.06.2017 do zaplatenia. Akceptoval opravu žalobného návrhu, v ktorej žalobca opravil, že sa domáha predmetných úrokov od 01.06.2017 a nie od 08.06.2017, čo vyplýva aj zo žaloby. Zhrnul, že ako dôvodný posúdil teda iba časť uplatneného nároku vyčíslených úrokov, a to vo výške 1.578,42 eur (vyčíslené zmluvné úroky a úroky z omeškania do zosplatnenia) a vo výške 917,61 eur (vyčíslené úroky z omeškania odo dňa zosplatnenia do 31.05.2017). V prevyšujúcej časti vyčíslených úrokov vo výške 2.341,30 eur (3.690,60 + 1.146,73

- 1.578,42 - 917,61) a v časti úroku vo výške 19 % ročne zo sumy 6.638,46 eur od 01.06.2017 do zaplatenia, ktoré spoločne predstavujú úroky z úveru po jeho predčasnom zosplatnení, posúdil nárok žalobcu ako nedôvodný a žalobu v tejto časti zamietol. Zamietnutie žaloby odôvodnil tým, že dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutého úveru patria veriteľovi len do splatnosti dlhu. Uviedol, že po splatnosti dlhu nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a povinnosť platiť dohodnuté úroky z úveru dňom splatnosti dlhu zaniká. Žalobca v zmysle zmluvných dojednaní pristúpil k zosplatneniu celého úveru. Vychádzajúc z toho, že ide o plnenie zo spotrebiteľského úveru, podľa jeho názoru žalobcovi zmluvný úrok odo dňa účinkov zosplatnenia nepatrí. Poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. z 18.09.2012 a uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. . Prezentoval názor, podľa ktorého veriteľovi patria úroky len do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania. Veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým, že následne už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, iba právo na úrok z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru, ako i úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi stranami sporu. Ústavný súd SR v citovanom rozhodnutí konštatuje, že by namietané rozhodnutie bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. že by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu. Dodal, že splácanie úveru v splátkach, na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Stav výhody splátok je obvyklý a teda justifikuje nárok dodávateľa na úroky, ako cenu dočasne „obetovaných“ peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru. Iný stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde žalobcovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto zásadnom rozdiele spočíva ekonomická podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľa. Logicky tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje viaceré právne prostriedky vymoženia jednorazovo zosplatnenej pohľadávky (úveru). Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Súd takýto stav nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať

a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ďalej poukázal na to, že keďže jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorázovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru, tak s týmto stavom sa spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením dlžnej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom lege artis, a teda stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy. Ak napriek tomu existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym stavom stotožňuje aj odplatné nároky patriace len v právne súladnom stave, je táto právna úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa , resp. podľa a robí absolútne neplatnou. Povedané inak, v protiprávnom stave patria zmluvným stranám len sankcie a na tento účel je kogentným určujúcim pravidlom v spojení s a nariadenia vlády č. Ak by sa žalobca odplatných plnení napriek vyššie uvedenému výkladu neplatnosti dojednania dovolával aj v čase po jednostrannom mimoriadnom zosplatnení úveru, neprešli by tieto nároky testom citovaných ustanovení a subsidiárne ani testom . Súd prvej inštancie poukázal tiež na niektoré v tom čase aktuálne súladné rozhodnutia odvolacích súdov v oblasti zmluvných úrokov po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru, a to rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. zo dňa 14.12.2017, rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. zo dňa 13.07.2017, rozsudok Krajského súdu Prešov č.k. zo dňa 07.12.2017, rozsudok Krajského súdu Trnava č.k. zo dňa 04.10.2017, rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. zo dňa 22.02.2018, rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. zo dňa 19.02.2018, rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. zo dňa 13.02.2018, rozsudok Krajského súdu v Nitre č.k. zo dňa 21.02.2018, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. zo dňa 21.12.2017 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave v rozsudku č.k. - 64 zo dňa 14.02.2018. Okrem vyčíslených úrokov z omeškania (do 31.05.2017) súd prvej inštancie žalobcovi tiež priznal úroky z omeškania, v ním uplatnenej zákonnej výške 5,25 % ročne zo sumy 6.638,46 eur, odo dňa 01.06.2017 do zaplatenia. Žalovanej v zmysle povolil uhradiť dlžnú sumu v splátkach po 120 eur mesačne, a pod hrozbou straty výhody splátok tak, že ak čo i len jednu splátku nezaplatí, má žalobca právo domáhať sa zaplatenia celého dlhu, nakoľko sa stane splatným celý dlh, čím vyhovel žiadosti žalovanej a písomnému vyjadreniu žalobcu, v ktorom sám navrhol mesačné splátky vo výške 120 eur. O priznaní nároku na náhradu trov konania žalobcovi v celom rozsahu súd prvej inštancie rozhodol v zmysle , keďže vychádzajúc z uplatnenej istiny mal žalobca v spore plný úspech.

2. Proti tomuto rozsudku, do jeho zamietajúcej časti, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konania, alternatívne jeho zmeny tak, aby odvolací súd žalobe vyhovel v celom rozsahu a žalovaného zaviazal na náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odvolanie žalobca formálne odôvodnil v zmysle , , , , , , Uviedol, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné a arbitrárne, pretože nie je zrejmé, z akého právneho predpisu súd prvej inštancie vychádzal pri svojom závere, že po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru nemá nárok na dohodnuté zmluvné úroky. Je zrejmé, že súd a akýkoľvek štátny orgán v SR má postupovať na základe a v medziach zákona, čo zaujatím takéhoto právneho názoru súdu prvej inštancie bez podpory právnym predpisom zjavne nebolo naplnené. Nemožno sa podľa neho stotožniť s tým, že otázka nároku na zmluvný úrok po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru bola zodpovedaná uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. , ako to uvádza vo svojom odôvodnení súd prvej inštancie, pretože ide o rozhodnutie, ktoré nevyhovuje potrebám súčasného právneho stavu, keďže po jeho vydaní došlo k vstupu SR do EÚ a následne k implementácii relevantných smerníc do nášho právneho poriadku, ako aj k vydaniu nových právnych predpisov, ktoré sú pre danú oblasť regulácie smerodajné. Poukázal na výklad ZoSÚ, podľa ktorého v prípade, ak dôjde k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru veriteľom pre porušenie platobnej disciplíny dlžníka, veriteľ by mal mať rovnako zachované právo na vrátenie peňažných prostriedkov spolu s dohodnutým úrokom až do okamihu splatenia úveru. Poukázal tiež na to, že rozhodovacia prax súdov v otázke priznávania zmluvných úrokov po zosplatnení úveru je rôznorodá, čo nie je v súlade s princípom právneho štátu, ktorého obsahom je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď. V prípade

zmluvného úroku zastáva názor, že ide o dohodnuté zmluvné plnenie akcesorickej povahy. Uvedené znamená, že takéto plnenie je nevyhnutne spojené s istinou úveru, od ktorej existencie závisí aj samotný zmluvný úrok ako forma odmeny veriteľa za poskytnutie predmetného úveru. S poskytnutím úveru bol teda spätý aj jeho nárok na zmluvné úroky, pričom žalovaný si bol tohto nároku vedomý a svojím podpisom zmluvy sa tieto zmluvné úroky zaviazal uhrádzať. Už z jazykového výkladu je zrejmé, že veriteľ má nárok na úrok až do splatenia úveru. Zosplatnenie úveru je len zmena termínu splatnosti, na ktorú má veriteľ nárok. V prípade ak by veriteľ úver nezosplatnil, dlžník by bol povinný platiť zmluvné úroky. Ak teda je dlžník povinný platiť zmluvné úroky v prípade ak platí úver v splátkach, odporuje logickému výkladu aby bol od toho oslobodený v prípade oprávnenej zmeny termínu splatnosti. Úroky z úveru sú odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov na základe úverovej zmluvy predstavujú cenu úveru. Dlžník je povinný platiť úroky od okamihu reálneho poskytnutia peňazí do okamihu ich reálneho vrátenia, a to či už v lehote alebo v omeškaní. Na povinnosť platiť úroky z úveru nemá vplyv ani zosplatnenie úveru. Táto povinnosť zásadne trvá do času reálneho vrátenia poskytnutého úveru. S ohľadom na vyššie uvedené poukázal na bod 6.4 Obchodných podmienok, podľa ktorého v prípade, ak sa stane úver predčasne splatným, banka je oprávnená úročiť nesplatenú istinu úveru zmluvnou úrokovou sadzbou a sadzbou úroku z omeškania až do úplného splatenia zmluvného záväzku klienta voči banke. Je podľa neho nepochybné, že úročenie úveru zmluvnou úrokovou sadzbou od jeho poskytnutia až do úplného splatenia bolo jeho úmyslom a žalovanému musel byť tento zámer vzhľadom na formuláciu jasný. S Obchodnými podmienkami úveru sa žalovaný oboznámil a vyjadril s nimi súhlas, čo potvrdil svojím podpisom na zmluve. Vzhľadom na fakt, že k vráteniu celej poskytnutej istiny doposiaľ nedošlo, nedošlo ani k zániku dohodnutého záväzku žalovaného, v zmysle ktorého je povinný naďalej uhrádzať zmluvne dohodnuté úroky. Možno teda zhrnúť, že v prípade zmluvného úroku ide de facto o odmenu veriteľa za poskytnutie úveru, pričom v uvedenom prípade k vráteniu plnej výšky úveru zo strany žalovaného doposiaľ nedošlo, na základe čoho je on naďalej oprávnený aj na zaplatenie tejto položky. Ad absurdum, v prípade nepoctivého dlžníka, by tento zo špekulatívnych dôvodov mohol bezprostredne po čerpaní úveru pristúpiť k neplateniu dohodnutých splátok, čím by spôsobil predčasnú splatnosť úveru a vyhol by sa tak plateniu dohodnutých zmluvných úrokov v sadze určenej trhovými mechanizmami. Nepoctivý dlžník by tak bol viazaný iba na platenie výhodnejších úrokov z omeškania v právnymi predpismi regulovanej výške úrokovej sadzbe a súd by zároveň takejto nepoctivosti poskytoval ochranu. Taktiež nesúhlasí s tvrdením súdu prvej inštancie, že súbežným uplatňovaním úrokov z úveru a úrokov z omeškania dochádza k hrubej nadvláde veriteľa. Keďže oba typy úrokov sú diametrálne odlišným právnym inštitútom a sledujú iný cieľ, nemôže ísť o dvojité sankcionovanie žalovaného. Dal do pozornosti tiež , podľa ktorého dlžníkovi, ktorý sa ocitne v omeškaní pribúda ďalšia platobná povinnosť popri už existujúcom peňažnom dlhu. Peňažný záväzkový právny vzťah môže byť chápaný ako hlavý alebo vedľajší. Hlavným záväzkovým právnym vzťahom je peňažný záväzkový právny vzťah vtedy, ak jeho kauza smeruje priamo k zaplateniu, resp. k získaniu určitej sumy peňazí. Vedľajším a akcesorickým peňažným záväzkovým právnym vzťahom je záväzkový právny vzťah úrokový, ktorý vzniká iba vtedy, ak medzi účastníkmi existuje peňažný záväzkový právny vzťah hlavný. Dohodnuté úroky predstavujú odmenu za požičanie peňazí, naproti tomu, úroky z omeškania sú sankciou za porušenie povinnosti - nedodržanie dohodnutej doby splatnosti. Zatiaľ čo povinnosť dlžníka zaplatiť veriteľovi dohodnuté úroky vzniká zo záväzku uvedeného priamo v zmluve, povinnosť platiť úroky z omeškania vyplýva zo zákona ako dôsledok omeškania dlžníka so splnením dlhu. Najvýraznejšie tieto odlišnosti demonštruje skutočnosť, že aj keď dlžník nie je v omeškaní s plnením dlhu, môže veriteľ požadovať úroky dohodnuté v zmluve, na druhej strane, úroky z omeškania môže požadovať pri omeškaní dlžníka aj v prípade bezodplatnej pôžičky. Obidva úroky môže teda veriteľ žiadať popri sebe, a to bez ohľadu na skutočnosť, či ide alebo nejde o občianskoprávny vzťah. Zároveň žalobca uvádza, že zosplatnením úveru nedochádza k zániku zmluvného vzťahu, ale dochádza k zmene obsahu záväzku. Žalobca taktiež poukázal na to, že napriek judikovanému právu v oblasti zmluvného úroku a jeho uplatňovania po zosplatnení úveru v rozhodnutiach Ústavného súdu a Najvyššieho súdu , nie je na pôdach okresných súdov ustálená súdna prax v ich uplatňovaní. S ohľadom na ním tvrdenú nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia sa žalobca v odvolaní podrobne venoval aj požiadavkám na riadne odôvodnenie rozhodnutia (napr. , , , , , , , , nález Ústavného súdu ČR sp. zn. , rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. ). Mal za to, že v konaní na súde prvého stupňa došlo k porušeniu práva strany konania na spravodlivý súdny proces. Garancia spravodlivého súdneho procesu musí byť naplnená v každom konaní. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných práv jednotlivca, ktoré mu zaručuje .

Ide najmä o právo jednotlivca na prístup k nezávislému a nestrannému súdu, a to za takých podmienok, aby zo strany súdu nedochádzalo k bezdôvodnému znevýhodňovaniu jednej zo strán konania, teda na nediskriminačný prístup k súdu, a to tak, aby bola zachovaná rovnosť strán. Poukázal na niektoré závery Ústavného súdu SR ohľadom práva na spravodlivý proces a práva na súdnu a inú právnu ochranu (, , , ). Poukázal tiež na to, že na , sa vzťahuje zákaz retroaktivity, a teda nie je možné toto ustanovenie aplikovať na vzťahy, ktoré vznikli pred 1.4.2015, v opačnom prípade by došlo k porušeniu základných princípov nášho právneho poriadku. Ochrana spotrebiteľa je síce dôležitým faktorom v spoločnosti, avšak nemožno mu poskytovať takú ochranu, ktorá by viedla k jeho jednostrannému zvýhodňovaniu, spotrebiteľ by bol v takýchto prípadoch zbavený akejkoľvek zodpovednosti pred uzatvorením zmluvnej povinnosti dôkladne navzájom zvážiť výhody a nevýhody a podľa toho rozumne konať. Neexistuje ani vecne odôvodniteľný dôvod oslobodiť spotrebiteľa od povinností, ktoré mu ukladá zmluva s rovnocenným partnerom, ak sa k splneniu tejto povinnosti zaviazal dobrovoľne a s vedomím ich rozsahu. Doplnil, že súdy sú povinné skúmať konkrétne okolnosti uzatvorenia zmluvy, aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade ju nie je možné chápať ako obranu jeho ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti. Žalobca uzavrel zmluvu dobrovoľne, bez pripomienok a nátlaku.

3. Žalovaná sa k odvolaniu písomne nevyjadrila.

4. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti a v medziach uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný ( a ), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario v spojení s ) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie ( ) dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti je potrebné zmeniť.

5. Súd prvej inštancie, vychádzajúc z dostatočne a správne ustáleného skutkového stavu, zamietol žalobu (náležite zohľadňujúc jej špecifikáciu na základe písomného podania žalobcu zo dňa 16.05.2018) v časti vyčíslenej sumy 2.341,30 eur a úroku vo výške 19 % ročne zo sumy 6.638,46 eur od 01.06.2017 do zaplatenia. Touto časťou svojho uplatneného peňažného nároku sa žalobca domáhal zaplatenia zmluvných úrokov z úveru odo dňa nasledujúceho po zosplatnení úveru (predčasnej splatnosti na základe postupu v zmysle v spojení s ) do jeho zaplatenia, vo výške 19 % ročne určenej v predmetnej úverovej zmluve.

6. Súd prvej inštancie dospel k právnemu záveru, že žalobca nemá proti žalovanému nárok na dohodnuté úroky z nevrátenej časti úveru za obdobie po zosplatnení úveru žalobcom. Odvolací súd nepovažuje odvolacie námietky nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti napadnutej časti rozhodnutia súdu prvej inštancie, ani s tým súvisiacu námietku porušenia práva na spravodlivý proces, za dôvodné. Svoj záver vedúci k zamietnutiu danej časti žalobných nárokov súd prvej inštancie podrobne odôvodnil opierajúc sa o právne názory rozšírenej rozhodovacej praxe slovenských súdov, uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. , vybraných rozhodnutí krajských súdov, ako aj uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. , v rámci ktorého ústavný súd nepovažoval rozhodnutie krajského súdu prezentujúceho príslušný právny záver (rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. ) za svojvoľné, zjavne neodôvodnené či popierajúce zmysel práva na súdnu ochranu.

7. Čo sa týka správnosti právneho posúdenia danej otázky súdom prvej inštancie, v prvom rade je potrebné poukázať na skutočnosť, že v danej veci je pre posúdenie práva žalobcu na zaplatenie úrokov z úveru rozhodujúca právna úprava , keďže toto právo vyplýva zo zmluvy o úvere. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že v danom prípade žalovanému treba priznať právne postavenie spotrebiteľa. Odvolací súd je totiž toho názoru, že právne postavenie žalovaného ako spotrebiteľa nemôže mať v danej veci za následok vylúčenie ustanovení na posúdenie práva žalobcu (v postavení dodávateľa/vertiteľa) na zaplatenie zmluvne dohodnutých úrokov z úveru za obdobie po zosplatení úveru, keď nejde o prípad, kedy by použitie na (spotrebiteľský) právny vzťah medzi stranami sporu, bolo založené dojedaním neprijateľnej; teda neplatnej; zmluvnej podmienky a do úvahy neprichádza ani prednostné použitie ustanovení . Aplikácia na daný právny vzťah, t.j. na všetky práva a povinnosti plynúce z úverovej zmluvy, vyplýva priamo zo zákona ( ). Preto je nevyhnutné i následky ukončenia právneho vzťahu z

úverovej zmluvy z dôvodu nesplácania úveru a nároky z nich vyplývajúce posúdiť so zreteľom na .

8. Podľa , zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

9. Podľa vety prvej , od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona.

10. Podľa , záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky. Ak lehota na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov je dlhšia ako rok, sú úroky splatné koncom každého kalendárneho roka. V čase, keď sa má vrátiť zvyšok poskytnutých peňažných prostriedkov, sú splatné aj úroky, ktoré sa ho týkajú.

11. Podľa , ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace, je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi.

12. Z citovaných ustanovení vyplýva, že dlžník je povinný platiť veriteľovi úroky z úveru od poskytnutia peňažných prostriedkov. Hoci z vety prvej výslovne nevyplýva, do kedy táto povinnosť dlžníka trvá, vzhľadom na skutočnosť, že úrok z úveru je vlastne cena (odplata) za užívanie poskytnutých peňažných prostriedkov, dlžník má túto povinnosť zásadne za celú dobu ich užívania, teda až do doby ich skutočného vrátenia veriteľovi, a teda nielen do doby, keď ich mal podľa zmluvy vrátiť. Uvedená zásada sa uplatní nielen v prípade ak dlžník zaplatí dlh predčasne, teda pred dobou splatnosti stanovenou v zmluve ( Obch. zák., ZoSÚ), ale aj v prípade, ak k vráteniu poskytnutých peňažných prostriedkov došlo po uplynutí doby splatnosti a dlžník je teda so zaplatením dlhu v omeškaní. V prípade odstúpenia od zmluvy dlžníkom, tento platí veriteľovi istinu a úrok z istiny odo dňa čerpania spotrebiteľského úveru až do dňa splatenia istiny ( ) a v prípade odstúpenia od zmluvy veriteľom pre omeškanie dlžníka je veriteľ oprávnený požadovať vrátenie dlžnej sumy s úrokmi do doby ich vrátenia. V súvislosti s aplikáciou vyjadril Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. uverejnenom v časopise Zo súdnej praxe pod č. 8/2007 právny názor, že odstúpením od zmluvy o úvere nezaniká povinnosť dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky, menia sa len podmienky, za ktorých je dlžník povinný uvedenú povinnosť splniť. Možno preto pre účely danej veci konštatovať, že dôsledkom zosplatnenia úveru je zmena v obsahu záväzku v podobe straty výhody splátok a z toho vyplývajúce právo veriteľa požadovať vrátenie dlžnej sumy aj s úrokmi a povinnosť dlžníka uhradiť veriteľovi nesplatenú časť istiny ihneď; spolu s dohodnutými úrokmi; pričom k tejto povinnosti dlžníka pristupuje už iba povinnosť platiť veriteľovi navyše aj (sankčné) úroky z omeškania. I v takomto prípade dlžníkovi (spotrebiteľovi) zostávajú zachované rovnaké práva, ako pred zosplatnením, hoci s tým rozdielom, že z dôvodu závažného porušenia svojej platobnej disciplíny stratí výhodu vrátiť veriteľovi neplatenú časť úveru s úrokom v splátkach.

13. Vzhľadom na podstatu oboch právnych inštitútov a z nich vyplývajúcu odlišnú funkciu, keď úroky sú odmenou (cenou) za užívanie poskytnutých peňažných prostriedkov a úroky z omeškania sú zákonnou sankciou za omeškanie s vrátením istiny, nie je vylúčené požadovať úroky z úveru súbežne s úrokmi z omeškania po splatnosti celého úveru. V tomto smere sa odvolací súd priklonil k záverom vysloveným v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR publikovaného v časopise Zo súdnej praxe pod č. 55/1996, podľa právnej vety ktorého úroky vo výške dohodnutej pri poskytnutí úveru patria do splatnosti úveru. Ak pre prípad omeškania s vrátením poskytnutých peňažných prostriedkov nebola dohodnutá iná sadzba úrokov, patria aj za dobu po splatnosti úveru úroky v rovnakej výške.

14. Vyššie uvedené závery majú v preskúmavanej veci ten dôsledok, že žalovanému vznikla povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z úveru aj za dobu po zosplatnení istiny úveru, teda i za dobu, za ktorú súd prvej inštancie podanú žalobu zamietol. Aj po zosplatnení žalobcovi patrí tento úrok v nezmenenej zmluvne dohodnutej výške úrokovej sadzby (19 % ročne).

15. Odvolací súd v tejto súvislosti opätovne považuje za potrebné zdôrazniť, že na vyššie uvedených záveroch nič nemení ani spotrebiteľské právne postavenie žalovaného, keď vzhľadom na skutočnosť, že jeho povinnosť platiť žalobcovi úroky až do skutočného vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov napriek zosplatneniu úveru, resp. odstúpeniu od úverovej zmluvy, vyplýva priamo z , nemá toto jeho postavenie vo vzťahu k nároku uplatnenému v napadnutej časti žiadnu relevanciu. V danom prípade totiž nemožno vylúčiť použitie len s poukazom na skutočnosť, že by to mohlo byť pre žalovaného ako spotrebiteľa výhodnejšie, a to ani pri zohľadnení vety tretej ; podľa ktorého sa na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, vždy prednostne použijú ustanovenia , aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva; nakoľko (ani ZoSÚ) výslovnú právnu úpravu vylučujúcu nárok veriteľa na zaplatenie úrokov z úveru za dobu po zosplatnení úveru neobsahuje, keď za takúto nemožno považovať ani , nakoľko samotná existencia nároku na úroky z úveru za obdobie po jeho zosplatnení nemôže spôsobiť značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa; a navyše ide o zákonný nárok veriteľa, ktorý vzniká bez zreteľa na ustanovenia dojednané v spotrebiteľskej zmluve.

16. V prípade akceptovania názoru, že v dôsledku predčasného zosplatnenia úveru veriteľom pre jeho nesplácanie dlžníkom, nie je už po tomto okamihu dlžník povinný platiť veriteľovi úroky, nastala by situácia, v ktorej by bolo na jednej strane celkom popreté, že úroky z úveru sú vo svojej podstate cena peňažných prostriedkov; v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk, ktorý pokrýva veriteľovi práve úrok z úveru; avšak zároveň by sa dlžník v prípade nesplácania úveru, teda neplnenia svojej základnej povinnosti zo zmluvy o úvere, ocitol vo výhodnejšom postavení, než by bol v prípade riadneho splácania úveru a veriteľ využijúc svoje oprávnenie odstúpiť od zmluvy resp. predčasne zosplatniť úver, v dôsledku porušenia povinnosti dlžníka, by sa dostal do horšieho postavenia aké mal pred porušením povinnosti dlžníka. Takýto výklad a aplikáciu platných právnych noriem je však potrebné odmietnuť ako neprijateľné a narúšajúcu ekonomické základy fungovania právnych vzťahov súvisiacich s poskytovaním úverov.

17. Záverom možno dodať, že k zosplatneniu úveru v žiadnom prípade nedochádza z dôvodu svojvôle veriteľa, ale pre neplnenie základnej povinnosti dlžníka riadne splácať úver spolu s dohodnutými úrokmi. Zároveň je v súvislosti s potrebou zachovania elementárnej a vyváženej spravodlivosti, a aj ústavnej konformity, nevyhnutné poukázať na to, že práve popretie práva veriteľa na úroky z úveru za dobu po zosplatnení, resp. po zániku úverovej zmluvy, by viedlo k nespravodlivému výsledku, ktorý by nezodpovedal ani obsahu slobodne a vážne prejavenej vôli dlžníka a veriteľa v zmluve o úvere obsahujúcej tiež dohodu o úrokoch. V takomto prípade by sa totiž v rozpore s očakávaniami veriteľa, vychádzajúcimi z platne uzavretej zmluvy o úvere, jeho majetok nezväčšil ani o sumu zodpovedajúcu úrokom (aspoň) za dobu, po ktorú objektívne nemohol disponovať s peňažnými prostriedkami nachádzajúcimi sa vo faktickej dispozícii (držbe) dlžníka, a to výlučne z dôvodu, že dlžník dlhodobo porušuje svoje základné povinnosti z úverovej zmluvy, za stavu, keď veriteľ žiadnu povinnosť neporušil. Takýto právny stav je potom podľa názoru odvolacieho súdu nevyhnutné považovať za neudržateľný.

18. V uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 16. júna 2020 dovolací súd zaujal právny záver, že v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinnosti dlžník zaplatil ako cenu peňazí (obdobne aj rozhodnutia sp. zn. , , , , , , , , ). V uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 30. júla 2019 dovolací súd zaujal právny záver o nároku na bežné úroky až do skutočného splatenia úveru, ale aj záver o možnosti kumulácie bežných úrokov a úrokov z omeškania. Týmito rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR bolo prekonané zjednocujúce Stanovisko č. 1/2019 Krajského súdu v Bratislave prijaté dňa 20.02.2019 z dôvodu rozdielov v rozhodovacej činnosti jednotlivých senátov občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Bratislave, podľa ktorého, cit.: "V prípade plnenia zo spotrebiteľského úveru, zmluvný úrok odo dňa účinkov zosplatnenia úveru veriteľovi nepatrí. Veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým, že následne už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, vzniká iba právo na úrok z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru, ako i úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. (Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 28.marca 2018)". Odvolací

súd sa preto v danej veci odklonil od cit. Stanoviska a zaujal vyššie prezentovaný právny názor súladný s právnym názorom judikovaným Najvyšším súdom SR v jeho rozhodovacej činnosti, podľa ktorého úroky z úveru po zosplatnení istiny veriteľovi patria.

19. V preskúmavanej veci tak dospel odvolací súd k záveru, že dohodnuté úroky je žalovaný ako dlžník povinný žalobcovi zaplatiť aj za dobu po zosplatnení úveru, a to až do úplného vrátenia istiny úveru. Odvolací súd sa priklonil k záverom vyplývajúcim z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 18.08.2020 a sp. zn. z 18.08.2020, v zmysle záverov ktorých po zosplatenení úveru teda z nesplatenej istiny ďalej beží úrok z úveru (ako odmena za poskytnuté finančné prostriedky, ktoré dlžník v dohodnutej dobe nevrátil) až do ich vrátenia a v prípade omeškania dlžníka beží zároveň taktiež úrok z omeškania (ako sankcia za omeškanie s úhradou peňažného záväzku). Napokon aj z rozhodnutia sp. zn. vyplýva, že nárok na bežné úroky patrí až do skutočného splatenia úveru. Pokiaľ potom za tohto stavu súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovi na zaplatenie úroku za obdobie po zosplatnení úverovej zmluvy nárok nevznikol, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

20. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v celej napadnutej zamietajúcej časti (II. výrok) podľa tak, že podanej žalobe vyhovel a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.341,30 eur a úrok vo výške 19 % ročne zo sumy 6.638,46 eur od 01.06.2017 do zaplatenia, predstavujúcej žalobcom uplatnené a súdom prvej inštancie nepriznané zmluvné úroky z úveru odo dňa nasledujúceho po zosplatnení úveru (od 14.10.2014) do zaplatenia. Pri stanovení lehoty plnenia sa odvolací súd stotožnil so súdom prvej inštancie, ktorý ním uloženú peňažnú povinnosť žalovanej povolil uhradiť v mesačných splátkach; správne aplikujúc príslušné ustanovenie a vychádzajúc zo žiadosti žalovanej a súhlasného písomného vyjadrenia žalobcu; čo žalobca v odvolaní (napriek odvolaciemu návrhu požadujúcemu plnenie do troch dní od právoplatnosti rozsudku) osobitne nenapadol ani nijako nenamietal. Odvolací súd teda, zhodne so súdom prvej inštancie, žalovanej vyššie uvedenú povinnosť uložil v mesačných splátkach 120 eur k 20. dňu v mesiaci pod hrozbou straty výhody splátok pri nezaplatení čo i len jednej splátky.

21. O nároku na náhradu trov (celého) konania rozhodol odvolací súd podľa v spojení s Žalobcovi, ktorý mal v konaní úspech, priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( ).

22. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n/ ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).