Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Co/80/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a členov senátu JUDr. Daniely Babinovej a Mgr. Miloša Koleka v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., Hodžova 11, Žilina, IČO: 31575951, proti žalovanej: G. W., nar. XX.XX.XXXX, O. XXX, o zaplatenie 3.254,80 s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 12C 75/2016 - 57 zo dňa 26.01.2017, takto

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok vo výrokoch o zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti, o splatnosti istiny 3.254,80 eur s prísl. a o trovách konania.

Žalovaná má vo vzťahu k žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

I. Obsah napadnutého rozhodnutia

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 3.254,80 eur spolu s úrokom 190,56 eur, s úrokom z omeškania vo výške 1,80 eur a s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 3.254,80 eur od 24.11.2015 do zaplatenia, v mesačných splátkach vždy do 20. dňa toho ktorého mesiaca až do úplného zaplatenia vo výške 50,- eur, pod výstrahu straty výhody splátok v prípade omeškania čo i len jednej splátky, počnúc nasledujúcim mesiacom od právoplatnosti tohto rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalobcovi priznal vo vzťahu k žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % trov konania.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobou doručenou dňa 21.01.2016 sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 3.254,80 eur spolu s úrokom vo výške 190,56 eur (ako nároku, ktorý vznikol z neuhradených splátok do dátumu predčasnej splatnosti úveru), úrokov z omeškania vo výške 1,80 eur (ako nároku, ktorý vznikol z neuhradených splátok do dátumu predčasnej splatnosti úveru), úroku vo výške 17,90 % ročne z nezaplatenej istiny vo výške 3.254,80 eur od 24.11.2015 do zaplatenia a úroku z omeškania vo výške 5 % ročne z nezaplatenej istiny 3.254,80 eur a nezaplatených úrokov 190,56 eur od 24.11.2015 do zaplatenia a náhrady trov konania.

3. Z predložených listinných dôkazov mal súd zistené, že žalobca ako veriteľ a žalovaná ako dlžníčka uzatvorili zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXXXXXXXX, a to dňa 3.7.2013, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 3.600 eur, ako bezúčelový úver, s fixnou úrokovou sadzbou do splatnosti vo výške 17,9 % ročne, s výškou anuitnej splátky 64,85 eur s termínom splatnosti prvej splátky 22.7.2013 a počtom splátok 120 vždy do 20. dňa toho ktorého mesiaca s konečnou splatnosťou úveru dňa 20.6.2023, s výškou RPMN 19,75 %, priemerná RPMN 19,47 %, s celkovou sumou, ktorú musí klient zaplatiť 7.782 eur.

4. Z dôvodu neplnenia zmluvných podmienok žalovanou, žalobca listom zo dňa 23.11.2015 oznámil žalovanej uplatnenie práva podľa § 506 Obchodného zákonníka tzv. zosplatnenie úveru a požadoval, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi najneskôr do 3.12.2015. Ku dňu zosplatnenia predstavovala pohľadávka žalobcu voči žalovanej 3.522,16 eur s príslušenstvom.

5. Žaloba žalobcu bola v časti o zaplatenie 3.254,80 eur v plnom rozsahu dôvodná a preukázaná riadnou špecifikáciou predloženou súdu, ako dochádzalo k úhrade istiny v období od 22.7.2013 do 21.8.2015, keď žalovaná žalobcovi pohľadávku v uvedenej výške neuhradila, jej výšku nerozporovala, a preto súd zaviazal žalovanú k jej uhradeniu. K uvedenej sume bolo potrebné priznať riadny úrok v sume 190,56 eur a úroky z omeškania 1,81 eur. Žalovanej bola uložená povinnosť zaplatiť aj úroky z omeškania vo výške 5 %. Úroky z omeškania boli uplatnené v kapitalizovanej forme vo výške 1,80 eur, pričom tieto boli vypočítané a špecifikované aj za omeškanie tej ktorej splátky do zosplatenia úveru a následne súd tieto priznal z istiny úveru vo výške 3.254,80 eur od 24.11.2015, 5 % ročne.

6. Žaloba nebola dôvodná v časti, v ktorej sa žalobca domáha od žalovanej zaplatenia zmluvného úroku vo výške 17,90 % ročne zo sumy nesplatenej istiny od 24.11.2015 do zaplatenia, teda od zosplatnenia úveru do jeho zaplatenia. Istina je suma poskytnutých finančných prostriedkov veriteľom vo forme úveru podľa § 503 ods. 1 prvej vety Obchodného zákonníka. Zmluvné úroky sú vždy splatné spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky, t.j. spolu s istinou. Doba splatnosti úrokov za poskytnutie peňazí sa tak zhoduje s dobou splatnosti úveru. Celková suma úrokov však musí byť zaplatená najneskôr do splatnosti dlžného zostatku úveru. Žalobca ako veriteľ preto nemohol oprávnene požadovať od žalovanej ako dlžníka zmluvné úroky aj po splatnosti úverovej istiny. Po vyhlásení celého úveru za splatný dňa 23.11.2015 sa istina úveru ďalej zmluvne neúročí, žalobcovi prislúchajú len úroky z omeškania.

7. Ďalej bola žaloba nedôvodná v časti, v ktorej si žalobca uplatňoval od žalovanej úrok z omeškania z vyčíslených zmluvných úrokov. Úroky, aj úroky z omeškania sú podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka príslušenstvom pohľadávky. Právo požadovať od žalovanej príslušenstvo z príslušenstva (v danom prípade úroky z omeškania zo zmluvných úrokov), Občiansky ani nepripúšťa. Na uvedenom nič nemení ani dohoda účastníkov, nakoľko táto je pre obchádzanie zákona absolútne neplatná.

8. Z vyjadrenia žalovanej aj predložených listinných dôkazov mal súd zistené, že žalovanej jediným príjmom je mzda vo výške 500,- eur, z ktorej uhrádza nájomné vo výške mesačne 340 eur a má jedno maloleté dieťa, na ktoré otec výživou neprispieva. Vzhľadom na jej príjmy nie je schopná vyrovnať pohľadávku žalobcu jednou sumou, preto jej súd podľa § 232 ods. 3, 4 Civilného sporového poriadku povolil splátky 50 eur mesačne s tým, že keď riadne a včas nezaplatí čo len jednu splátku, stane sa zročnou celá pohľadávka, resp. jej zostatok. Rovnako aj nahradiť trovy konania.

9. Žalobca v konaní bol neúspešný iba nepatrnej časti, a to v časti uplatneného úroku od 24.11.2015 do zaplatenia a v časti úrokov z omeškania z nezaplatených úrokov vo výške 190,56 eur. Súd vzhľadom na to priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu 100 %. O výške priznanej náhrady rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia vyšší súdny úradník, samostatným rozhodnutím (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

II. Obsah odvolania žalobcu

1. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalobca, v rozsahu zamietavého výroku a výroku, ktorým súd povolil splácať dlh v splátkach. Uviedol, že nárok na zaplatenie úroku trvá od poskytnutia peňažných prostriedkov až po ich vrátenie, teda aj po predčasnom zosplatnení. Poukázal na ust. § 502 ods. 1 a § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka. Uviedol, že ustanovenia § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka vyplýva, že povinnosť platenia úrokov sa spája s obdobím skutočnej držby požičaných peňažných prostriedkov. Uvedené potvrdzuje aj ust. § 16 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZSÚ“). Tvrdenie, že po zosplatnení úveru veriteľovi neprislúcha nárok na odplatu za poskytnuté peňažné prostriedky, nemá oporu v právnych predpisoch. priznáva veriteľovi právo na dohodnutý úrok od poskytnutia peňažných prostriedkov, pričom stanovuje len moment vzniku tohto nároku, moment jeho zániku nestanovuje. Ak by bolo úmyslom zákonodarcu dobu nároku

veriteľa na dohodnutý úrok ohraničiť, nepochybne by tak učinil. Pri uvedenom žalobca odkazuje aj na aktuálnu rozhodovaciu prax, konkrétne na rozsudok Krajského súdu v Žiline č.k. 11Co/12/2017-90 zo dňa 31.1.2017. Vychádzajúc z ust. § 497 Obchodného zákonníka obsahom záväzku dlžníka nie je vrátiť len poskytnuté peňažné prostriedky, ale aj úroky, ktoré nemožno stotožňovať s úrokmi z omeškania. Úrok z úveru je nárokom, na ktorý nemá vplyv omeškanie dlžníka, ktoré je skutočnosťou, ktorá zakladá vznik nových sankčných záväzkov dlžníka, samotný vznik nároku na úrok z úveru neovplyvňuje. Pokiaľ ide o aplikáciu § 506 Obchodného zákonníka, toto ustanovenie upravuje špecifický prípad odstúpenia od zmluvy veriteľom pri omeškaní dlžníka, ktoré môže veriteľ využiť, ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace. Toto odstúpenie nespôsobuje zánik záväzku ex tunc. Ako to vyplýva priamo z dikcie ustanovenia, naďalej trvá právo veriteľa, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi, táto povinnosť odstúpením od zmluvy nezaniká. Ide o právny inštitút určený na ochranu veriteľa, a jeho využitím sa veriteľ nemôže dostať do horšieho právneho postavenia, v akom bol pred odstúpením od zmluvy, situácia totiž nastala pre neplnenie si povinností dlžníka. Základnou zásadou spotrebiteľského práva je ochrana pred neprijateľnými podmienkami, to však neznamená vylúčenie aplikácie ustanovení na ochranu veriteľa pri neplnení si povinností dlžníka. Teda, odstúpením od zmluvy v zmysle § 506 Obchodného zákonníka zmluva od počiatku nezanikla a naďalej trvá právo veriteľa, a tomu zodpovedajúca povinnosť dlžníka, vrátiť dlžnú sumu spolu s úrokmi z úveru. Tým nie je dotknutý nárok veriteľa na zákonný úrok z omeškania. K rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/190/2014, na ktorý poukazoval súd prvej inštancie, žalobca uviedol, že dohodnutý úrok patrí veriteľovi do vrátenia požičaných peňažných prostriedkov, nie do splatnosti úveru. Poukázal na ust. § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ako aj § 1 ods. 1, §3a nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. (ďalej len „nariadenie“) a uviedol, že nariadenie nerozlišuje medzi najvyššou prípustnou výškou odplaty za poskytnutie peňažných prostriedkov a najvyššou prípustnou výškou sankcie za omeškanie. Jedná sa o dva rozdielne inštitúty, tvorené rozdielnymi zložkami. Dohodnutý úrok za poskytnutie peňažných prostriedkov je odplatou za ich poskytnutie, nie sankciou, preto na posudzovanie tohto úroku nie je možné uplatniť ustanovenie § 3a nariadenia. Z nariadenia taktiež nevyplýva, že by sa pri posudzovaní najvyššej prípustnej výšky sankcie za omeškanie mala zohľadňovať aj výška dohodnutého úroku. V ďalšom rozsahu žalobca uviedol, že úroky z omeškania treba podľa žalobcu vnímať ako sankciu za omeškanie s plnením celého nároku veriteľa, teda požičanej istiny a aj zmluvných úrokov, nakoľko do omeškania sa dlžník dostane ak neplní riadne a včas. V zmysle § 503 ods. 2 Obchodného zákonníka, ak sa poskytnuté peňažné prostriedky majú vrátiť v splátkach, sú v deň splatnosti každej splátky splatné aj úroky z tejto splátky. Uvedené znamená, že v deň splatnosti každej splátky má dlžník uhradiť jednak splátku a jednak aj úroky z tejto splátky. V prípade, že by dlžník uhradil iba splátku a neuhradil by úroky, ocitne sa vo vzťahu k týmto úrokom v omeškaní. Sankciou za omeškanie s ich plnením by potom logicky boli úroky z omeškania. Splácanie úveru bolo dohodnuté v anuitných splátkach, teda v rovnomerných splátkach zahŕňajúcich splácanie príslušnej časti istiny i úroku mesačne vždy v termíne splatnosti uvedenom v zmluve. V tomto prípade je teda riadnym plnením zaplatenie celej splátky v termíne splatnosti. V prípade, že dlžník neuhradí splátku v dohodnutej výške a v dohodnutom termíne splatnosti, očitá sa v omeškaní, pričom omeškanie je sankcionované povinnosťou platiť úrok z omeškania. Bolo by v rozpore s logikou veci, ak od momentu omeškania dlžníka, by bol dlžník odmenený a veriteľ potrestaný znížením výšky úroku z jej zmluvne dohodnutej výšky na výšku sankčného úroku z omeškania. Samotné zosplatnenie úveru ešte neznamená, že veriteľ má požičané prostriedky k dispozícii. Ak by tomu tak bolo, veriteľ by nebol nútený uplatňovať si nárok súdnou cestou a nevznikol by mu ani nárok na úrok z omeškania. Pokiaľ dlžník úver nesplatí ani po vyhlásení predčasnej splatnosti veriteľom, požičané prostriedky má stále k dispozícii dlžník a tieto môže užívať a požívať, teda realizovať úžitkovú hodnotu veci. Toto oprávnenie má dve stránky. Jednak je to užívanie, t.j. prisvojovanie si podstaty a úžitkových vlastností veci, a jednak prisvojovanie si úžitkov a plodov veci. Prvý aspekt v sebe zahŕňa aj možnosť podľa povahy veci túto aj spotrebovať a pod. Druhý aspekt sa týka len plodonosných veci, či už ide o ich prirodzené plody alebo tzv. plody civilné. V prípade peňazí sú týmito plodmi úroky. Krajský súd tiež uvádza, že ak by veriteľ mal nárok aj na zmluvný úrok spolu s úrokmi z omeškania, vznikol by nespravodlivý stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky. Pričom veriteľ môže zostať nečinný a nie je nútený vymáhať svoju pohľadávku. K tomuto argumentu súdu žalobca podotkol, že v prípade, že dlžník neplní pohľadávku riadne a včas, nemožno hovoriť o pohodlnom inkasovaní úrokov, keďže dlžník, ktorý je v omeškaní s platením istiny, neuhrádza ani úroky z nej. Teda rovnako, ako si veriteľ musí uplatniť svoj nárok na súde v časti istiny, musí si tento nárok uplatniť aj v časti úrokov. Na nečinnosť veriteľa teda určite nie je dôvod, pretože počas omeškania dlžníka s riadnym plnením, nemá veriteľ k dispozícii svoje peňažné prostriedky. K argumentu krajského súdu, že spotrebiteľa je potrebné chrániť

tým skôr, že v jeho živote môžu nastať ťaživé životné situácie alebo z dôvodu, že veriteľ podcenil bonitu spotrebiteľa žalobca uviedol, že nepriaznivá situácia v živote dlžníka nemôže znamenať, že dlžník prestane byť zodpovedný za svoje záväzky a nie je povinný ich plniť. S nepriaznivý dopadom životných okolností na dlžníka, ktorý je fyzickou osobou, počíta inštitút tzv. osobného bankrotu, preto nie je daný dôvod na odpúšťanie dlhov zo strany veriteľa nad rámec právnych predpisov. Neexistencia nároku veriteľa na úroky z poskytnutého úveru sa považuje za sankciu v dôsledku hrubého porušenia povinností veriteľa pri posudzovaní schopnosti veriteľa splácať úver. Sankciu nemožno spájať len s čírou domnienkou , že pri posudzovaní schopnosti spotrebiteľa splácať úver došlo k zanedbaniu odbornej starostlivosti. Žalobca poznamenal, že rozsudok krajského súdu je rozhodnutím v jednotlivej konkrétnej veci a nie je záväzný pre rozhodovaciu činnosť iných súdov. K rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR 4 Obo 143/98, na ktoré súd poukazuje, žalobca uviedol, že sa netýka samotného uplatňovania nároku na dohodnutý úrok z poskytnutých peňažných prostriedkov po zosplatnení úveru. V danej veci totiž Najvyšší súd riešil, okrem iných, prioritne otázku nároku na úroky z omeškania v prípade omeškania s platením úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov a nároku na úroky z omeškania v prípade omeškania s platením úrokov z omeškania. Zároveň upozornil na skutočnosť, že predmetné rozhodnutie nie je rozhodnutím vo veci samej, a samotné konštatovanie Najvyššieho súdu SR, aké skutočnosti má prvostupňový súd skúmať, nemožno považovať za záväzný právny názor Najvyššieho súdu SR. Nepriznanie úroku z omeškania vo výške 5 % ročne z úroku vo výške 72,64 Eur, resp. k uplatnenému úroku z omeškania z obchodného úroku vyčísleného ku dňu zosplatnenia úveru žalobca poukázal na citáciu rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 27.03.2008, sp. zn. 4Cob/62/2007, v ktorom súd konštatoval, že pri úrokoch z poskytnutého úveru je možné pri omeškaní požadovať z týchto zmeškaných úrokov úroky z omeškania. Vzhľadom na uvedené rozhodnutie s poukazom na ústavný princíp právnej istoty, ktorého súčasťou je aj predvídateľná a konzistentná judikatúra, má žalobca za to, že ma nárok na úrok z omeškania aj zo zmluvných úrokov vyčíslených do zosplatnia úveru. K povoleniu splácať dlžnú sumu v splátkach žalobca uviedol, že súd nepostupoval podľa právnej úpravy, a to podľa § 160 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. V aktuálne platnej a účinnej právnej úprave takéto splnomocňovacie ustanovenie chýba. Čo sa týka samotných okolností prípadu mal žalobca za to, že súd nedostatočne zistil skutkový stav. Obmedzil sa výlučne na tvrdenie, že ma príjem 500,- eur, z ktorého uhrádza nájomné vo výške 340,- eur mesačne a má jedno maloleté dieťa, na ktoré otec neprispieva. Vzhľadom na uvedené žalobca navrhol rozhodnutie v napadnutom rozsahu zmeniť a žalobe vyhovieť v plnom rozsahu, zaviazať žalovaného na uhradenie dlžnej sumy v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň priznať žalobcovi náhradu trov konania, aj náhradu trov odvolacieho konania vo výške zaplatených súdnych poplatkov za konania na oboch inštanciách.

2. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že napadnutý rozsudok považuje za vecne správny. Súd prvej inštancie sa dostatočne vyporiadal s tvrdením, že zmluvné úroky sú vždy splatné spolu so záväzkom vrátiť peňažné prostriedky spolu s istinou. Po vyhlásení splatnosti celého úveru sa istina úveru ďalej neúročí, žalobcovi prislúchajú len úroky z omeškania. Predmetný zmluvný vzťah sa riadi Občianskym zákonníkom, nakoľko ide o spotrebiteľský úver v zmysle zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Podľa názoru žalovanej, ak spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkých sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej inkasoval úroky zo sumy, ktorú by spotrebiteľ na výzvu nevrátil. Súdy by uvedený stav nemali pripustiť, inak by tolerovali založenie hrubej nadvlády veriteľa voči spotrebiteľovi. V protiprávnom stave patria zmluvným stranám len sankcie a na tento účel je kogentným určujúcim pravidlom § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 a § 3a nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.. Žalovaná prejavuje vôľu vrátiť dlžné finančné prostriedky, nachádza sa však vo veľmi nepriaznivej situácii, preto je schopná splácať dlh výhradne v splátkach, sumou 50,- eur mesačne. Zaplatenie plnej sumy by malo pre žalovanú devastačné účinky. Na základe uvedeného navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny.

3. Žalobca v podanej replike uviedol, že žalovaná nepopiera svoj záväzok voči žalobcovi, odvoláva sa na svoju finančnú situáciu. Vyjadrenie považuje žalobca za bezpredmetné, nakoľko sa v ňom neuvádzajú žiaden konkrétne právne ani skutkové tvrdenia spochybňujúce opodstatnenosť uloženej povinnosti splácať dlh. Na základe uvedeného žalobca trvá na podanom odvolací v celom rozsahu.

4. Žalovaná sa k doručenej replike žalobcu písomne nevyjadrila.

III. Hodnotenie odvolacieho súdu

1. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok ďalej len C.s.p.) v zmysle ustanovenia § 470 ods. 1 a 2 C.s.p., vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 362 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378, § 379 a § 380 C.s.p., vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

2. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

3. So zreteľom na obsah odvolania žalobcu bol v odvolacom konaní preskúmavaný výrok napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a výrok, ktorým súd povolil žalovanej splácať dlh v splátkach.

4. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne ustálil, že medzi žalobcom a žalovanou ide o spotrebiteľský vzťah. Na predmetný právny vzťah je potrebné aplikovať všetky ustanovenia vzťahujúce sa na ochranu spotrebiteľa v zmysle citovaného ustanovenia § 52 ods.1 Občianskeho zákonníka a nasl. ako aj smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Len na potvrdenie správnosti záverov súdu prvej inštancie, je potrebné uviesť, že základnú charakteristiku spotrebiteľských zmlúv upravuje Občiansky zákonník v ustanovení § 52. Podľa tohto ustanovenia spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania, alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti

5. Odvolací súd považuje rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny a stotožňuje sa s názorom, že žalobca nemá právo naďalej požadovať zaplatenie úrokov po splatnosti úveru až do jeho zaplatenia a spotrebitelia by tak nemali platiť úroky aj po skončení obdobia, na ktoré bol úver dojednaný. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu, ktorý má oporu vo vykonanom dokazovaní a vec aj správne právne posúdil. Nemali by byť pochybnosti, že úver je odplatným právnym úkonom, za ktorý možno dohodnúť úroky a že možno dohodnúť aj obdobie na užívanie finančných prostriedkov (úverové obdobie). Zákon umožňuje dodávateľovi na určitú dobu (do splatnosti) podľa jeho predstáv poskytnúť úver a vypýtať si za to dohodnuté úroky. Od začiatku sa prirodzene sledujú úroky na dohodnutú dobu, ktorej koniec završuje tzv. splatnosť úveru.

6. Žalobca sa dovoláva nárokov na odplatné úroky, ktoré by mu patrili v prípade, ak by bol zachovaný stav zákonnej domnienky, a teda trvanie záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy za stavu, že veriteľ aj spotrebiteľ budú plniť podľa podmienok a v termínoch dohodnutých v zmluve. Keďže tento stav netrvá, je zrejmé, že došlo k zmene záväzku, ktorá bola privodená omeškaním spotrebiteľa a súčasne predčasným zosplatnením úveru zo strany veriteľa. Zmena záväzku logicky prináša aj zmenu pomerov plnenia a aktivuje režim omeškania v spojení s využitím práva podľa a za podmienok § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti je však potrebné rovnako uviesť, že k predčasnému zosplatneniu záväzku spotrebiteľa došlo konaním veriteľa, a teda, bol to veriteľ, ktorý v súvislosti so zmenou (obsahu) záväzku určil aj režim ďalšieho plnenia záväzku svojím jednostranným adresovaným právnym úkonom.

7. Predčasné zosplatnenie úveru predstavuje vo svojej povahe jednostranný sankčný právny inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej úverovej istiny. Teda podstatný rozdiel stavu výhody splátok a stavu jednorazového zosplatnenia úveru spočíva v

tom, že spotrebiteľ nemá povinnosť vrátiť celú požičanú sumu naraz. Splácanie úveru v splátkach teda na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto predstavuje jednoducho povedané cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku.

8. Tento stav tzv. výhody splátok je obvyklý a od nepamäti justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako cenu dočasne obetovaných peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody splátok. Iný stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto kruciálnom rozdiele spočíva ekonomická podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov od spotrebiteľa za obdobie po zosplatnení. Logicky tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje viaceré právne prostriedky vymoženia jednorazovo zosplatnenej pohľadávky (úveru).

9. Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval, ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku.

10. Súd takýto stav v žiadnom prípade nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

11. V danej právnej veci žalobca pristúpil k zosplatneniu celého úveru ku dňu 23.11.2015, keď žalovanej uplynula lehota stanovená žalobcom na dobrovoľné plnenie, teda týmto dňom sa stal splatný celý úver, zo strany žalobcu došlo k určeniu lehoty predčasnej konečnej splatnosti úveru. Odvolací súd dospel k záveru, že žalobcovi vznikol nárok na úroky z úveru iba do zosplatnenia, potom už nastupuje režim platenia úrokov z omeškania. Obdobný názor je vyslovený aj v rozhodnutiach Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29.10.2014 sp. zn. 5Co/223/2014, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/85/2013 zo dňa 25.10.2013, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4Co/83/2013 zo dňa 07.05.2014, Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 22. 02. 2017 sp. zn. 5Co/407/2016.

12. Odvolací súd považuje záver súdu prvej inštancie týkajúci sa nepriznania úroku z omeškania vo výške 5 % ročne z nezaplatených úrokov z úveru vo výške 190,56 Eur za obdobie po zosplatnení za vecne správny. Otázku úroku z omeškania pri omeškaní s platbou príslušenstva pohľadávky riešil opakovane Najvyšší súd Českej republiky, napr. v rozhodnutiach sp. zn. 29Odo/689/2006, sp. zn. 31Cdo/2036/09 a sp. zn. 35Odo/101/02. Z uvedených rozhodnutí je možné ustáliť, že „Dohoda o platení úrokov z omeškania zo zmluvných úrokov je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka neplatná pre rozpor so zákonom“. Ani Občiansky zákonník ani však neumožňujú veriteľovi požadovať od dlžníkov príslušenstvo, t.j. úrok z omeškania, pre prípad omeškania s platením príslušenstva pohľadávky. Tým však nie je dotknuté právo účastníka dohodnúť sa, že dohodnuté úroky sa stanú súčasťou istiny. Odvolací súd pritom uvádza k možnosti dohody, že dohodnuté úroky sa stanú súčasťou istiny, že v prípade spotrebiteľských vzťahov je nutné vyhodnotiť platnosť resp. neplatnosť takejto dohody v prospech spotrebiteľa, a preto ani takáto prípadná dohoda by nemohla byť vyhodnotená inak, ako neplatný právny úkon. Preto by žalobcovi ani v tomto prípade nemohli byť priznané úroky z omeškania z dohodnutých úrokov.

13. K argumentu žalobcu, ktorý poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn.: 4 Cob/62/2007 zo dňa 27.03.2008 odvolací súd uvádza, že do registra „Cob“ sa zapisujú spory vedené medzi podnikateľmi, resp. obchodnými spoločnosťami, pritom spor v predmetnom konaní je sporom spotrebiteľským, na ktorý nie je možné aplikovať závery z obchodných sporov.

14. K povoleniu splácať dlžnú sumu v splátkach odvolací súd uvádza, že osobné, majetkové a zárobkové pomery žalovanej odôvodňujú aplikáciu § 232 ods. 3 C.s.p.. V zmysle tohto ustanovenia lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu. Hoci do tohto ustanovenia nebola prevzatá veta z ustanovenia § 160 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom do 30.06.2016 umožňujúceho súdu určiť vykonanie splátok peňažného plnenia, táto možnosť zostáva zachovaná i v terajšej dobe. Ak Civilný sporový poriadok v ustanovení § 232 ods. 3 hovorí o dlhšej lehote takouto dlhšou lehotou môže byť i lehota na plnenie rozložené na konkrétne špecifikované splátky. V prejednávanej veci pomery na strane žalovanej boli zisťované pri jej výsluchu na pojednávaní konanom dňa 26.01.2017. Je nevyhnutné zohľadniť tú skutočnosť, že príjem žalovanej v súčasnosti predstavuje 500,- eur mesačne. Z tohto príjmu hradí žalovaná nájomné vo výške 340,- eur mesačne, v dôsledku čoho jej na zabezpečenie životných potrieb pre seba a jej maloleté dieťa zostáva 160,- eur mesačne. V takomto prípade odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne postupoval, keď žalovanej povolil splácať dlh v splátkach. Stotožňuje sa pri tom s tvrdením žalovanej, podľa ktorého by jednorazové splatenie dlhu malo pre žalovanú devastačné účinky. Vzhľadom na uvedené považuje odvolací súd uplatnenú odvolaciu námietku žalobcu za nedôvodnú. 15. Za daného stavu odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti postupom podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny.

16. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p.. Odvolanie žalovaného nebolo dôvodné, v dôsledku čoho vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania žalobcovi, v súlade so zásadou úspechu v sporovom konaní. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

17. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 C.s.p., v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).