Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4CoKR/15/2021

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Maruščákovej a sudcov JUDr. Zdenky Kohútovej a JUDr. Igora Ragana v spore žalobcu: Q.. H. D., nar. XX.XX.XXXX, I. XX, XXX XX S., proti žalovanému: KONRES k.s., Hviezdoslavova 6/3388, 040 01 Košice, IČO: 47 249 005, správca konkurznej podstaty úpadcu X. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. 6, XXX XX S., zastúpený: JUDr. Milanom Sedlákom, MBA, LL.M., Kukučínova 19, 040 01 Košice, o vylúčenie majetku zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Košice I zo dňa 2. októbra 2020, č.k. -247, takto

rozhodol:

I. Konanie o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Košice I zo dňa 2. októbra 2020, č.k. -247 v napadnutom výroku II., ktorým rozhodol, že náhradu trov konania o sťažnosti stranám sporu nepriznáva z a s t a v u j e.

II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením, ktoré vydal sudca rozhodol tak, že sťažnosť žalobcu voči uzneseniu Okresného súdu Košice I zo dňa 8.7.2020, č.k. -233 zamietol (výrok I.) a stranám sporu nárok na náhradu trov konania o sťažnosti nepriznal (výrok II.). Zároveň v poučení uviedol, že proti výroku I. nie je prípustné odvolanie a proti výroku II. možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia.

2. Súd prvej inštancie toto rozhodnutie odôvodnil tým, že vo veci samej rozhodol rozsudkom zo dňa 14.2.2020, č.k. -216 tak, že žalobu žalobcu o vylúčenie majetku zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu zamietol a zároveň žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Následne uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom zo dňa 8.7.2020, súd prvej inštancie uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 405,13 eur vrátane DPH. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca dňa 21.7.2020 sťažnosť, ktorú odôvodnil tým, že súd prvej inštancie nesprávne použil výpočet tarifnej odmeny / vyhlášky MS SR č. / a zároveň namietal, že napádané uznesenie a ani rozsudok vo veci samej nebol doručený právnemu zástupcovi žalobcu, preto nemohol nadobudnúť právoplatnosť. Uznesenie súdu prvej inštancie zo dňa 8.7.2020 považoval žalobca za predčasné, preto ho navrhol zrušiť.

3. Súd prvej inštancie vec právne posudzoval podľa ustanovení , , , , , , a , upravujúce sťažnosť ako prostriedok procesnej obrany, ktorá je prípustná predovšetkým proti procesným uzneseniam, ktoré vydáva súdny úradník; účinky sťažnosti; prejednanie sťažnosti; formu a spôsob rozhodnutia o sťažnosti; formu a obsah potvrdzujúceho rozhodnutia; skrátené odôvodnenie potvrdzujúceho rozhodnutia. Ďalej podľa § a 257 Cs.p., ktoré upravujú trovy konania a moderačné právo súdu nepriznať náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

4. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že sa stotožnil s odôvodnením sťažnosťou napadnutého uznesenia vydaného vyšším súdnym úradníkom v otázke výpočtu priznaného nároku žalovaného na náhradu trov konania a preto sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú zamietol. Zároveň poukázal na obsah spisu, z ktorého vyplýva, že žalobca na základe dohody zo dňa 6.2.2020 ukončil zastupovanie v spore so svojim právnym zástupcom, o čom mal súd prvej inštancie vedomosť odo dňa 13.2.2020, keď mu bola uvedená dohoda predložená a to s poukazom na Preto súd prvej inštancie následne v spore konal priamo so žalobcom, ktorému bol rozsudok vo veci doručený dňa 23.3.2020 a ten nadobudol právoplatnosť dňa 16.5.2020.

5. Súd prvej inštancie vychádzajúc z článku 142 ods. 2 SR a sledovaného legitímneho cieľa

- možnosti efektívneho preskúmania rozhodnutia vydaného zamestnancom súdu, nápravy vadného rozhodnutia a fixovaného moderačného absolučného práva v ustanovení a to zmierniť dôsledky upravujúce platenie a náhradu trov konania, stranám sporu nárok na náhradu trov konania o sťažnosti nepriznal. Súd prvej inštancie vzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa v samotnom charaktere konania, keď ide o tzv. sťažnostné konanie o výške náhrady trov konania, pričom priznávanie, resp. nepriznávanie náhrady trov konania v tomto sťažnostnom konaní by vyvolalo len ďalší reťazec rozhodovania o náhrade trov sťažnostného konania.

6. Proti tomuto uzneseniu súdu prvej inštancie, vo výroku II. podal odvolanie žalobca z dôvodu, že napádané rozhodnutie bolo vydané zaujatým sudcom, ktorý je v priamom príbuzenskom vzťahu (otec a manžel) k advokátskej kancelárii Olej, Sedlák, Dudášová, Garančovský, ktorá v spore zastupovala žalovaného, čo zakladá odvolací dôvod podľa Odvolací súd je povinný skúmať túto skutočnosť bez ohľadu na to, či strana počas konania uplatnila námietku zaujatosti a to aj vtedy, keď strana mala o dôvode vylúčenia sudcu vedomosť a lehotu na podanie námietky zaujatosti zmeškala.

7. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd, bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario) konanie o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Košice I zo dňa 2. októbra 2020, č.k. - 247 v napadnutom výroku II., ktorým rozhodol, že náhradu trov konania o sťažnosti stranám sporu nepriznáva zastavil s poukazom na v spojení s

8. Primárne podľa odvolacieho súdu bolo v procesnej rovine potrebné sa zaoberať najskôr otázkou, či boli splnené všetky zákonom predpísané podmienky pre konanie odvolacieho súdu na vecné prejednanie odvolania podaného žalobcom voči výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý rozhodol o nároku na náhradu trov konania o sťažnosti. Po oboznámení sa s obsahom spisu, odvolací súd dospel k záveru o nedostatku funkčnej príslušnosti na jeho prejednanie a rozhodnutie.

9. Odvolanie žalobcu smeruje proti rozhodnutiu, ktorým sudca okresného súdu postupom podľa a nasl. , rozhodol o sťažnosti žalobcu proti uzneseniu vydanému vyšším súdnym úradníkom a zároveň rozhodol aj o nároku na náhradu trov konania o sťažnosti žalobcu. Súčasne bolo zrejmé, že v napadnutom uznesení okresného súdu zo dňa 2. októbra 2020, č.k. - 247 boli strany konania okresným súdom poučené o možnosti podať proti jeho výroku II. odvolanie. Uvedenú skutočnosť potvrdzuje aj samotné poučenie obsiahnuté v napadnutom uznesení, podľa ktorého: ,,Proti výroku II. tohto uznesenia možno podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia na tunajší súd v troch písomných vyhotoveniach.“

10. Podľa , ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len "procesné podmienky").

11. Podľa , ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

12. Podľa , o odvolaní rozhoduje krajský súd, ak tento zákon neustanovuje inak.

13. Podľa , proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon pripúšťa.

14. Z uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že proti tejto forme súdneho rozhodnutia vo svojej podstate odvolanie nie je prípustné. Zákon ho pripúšťa len v tých prípadoch, ktoré taxatívne vypočítava v (pozitívne vymedzenie), v ktorom (okrem iných) pod písm. m) uvádza, že odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania. V tejto spojitosti krajský súd zvýrazňuje, že v prípade rozhodnutia sudcu o sťažnosti strany podanej proti uzneseniu vydaného súdnym úradníkom je však potrebné prípustnosť odvolania upravenú v vykladať v súlade s článkom 3 ods. 1 a základných princípov

15. V tomto smere odvolací súd súčasne poukazuje na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. -17 zo dňa 23. januára 2014, z ktorého vyplýva: „V súvislosti s výkladom tohto ustanovenia ústavný súd považuje v prvom rade za potrebné poukázať na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej už uviedol, že k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Jazykový výklad môže totiž v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či spresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu, najmä teleologický a systematický výklad vrátane ústavne konformného výkladu, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie prispieť k zisteniu obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy (, , , , m. m. ). Podľa tejto judikatúry ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva sťažovateľa) ústavný súd hodnotí aj také rozhodnutia všeobecných súdov, v ktorých boli zákony, prípadne podzákonné právne úpravy interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, napr. v dôsledku prílišného formalizmu (, , , , , , , podobne aj Ústavný súd Českej republiky napr. ).“

16. Podľa , o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

17. Z uvedeného citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Pod rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, treba rozumieť len také rozhodnutie, ktorým sa končí konanie vo veci samej (k tomu pozri argumentáciu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uznesení sp.zn. zo dňa 31. júla 2017). Je však potrebné dodať, že za rozhodnutie, ktorým sa konanie končí treba považovať aj rozhodnutie, ktorým sa konanie zastavuje (teda sa končí bez meritórneho rozhodnutia).

18. Podľa , o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

19. Odvolací súd ďalej uvádza, že z predmetného zákonného ustanovenia vyplýva, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré je treba doručiť, je prípustná sťažnosť ( ). V danom prípade je teda sťažnosť prostriedkom procesnej obrany proti uzneseniam vydaným súdnym úradníkom, a to vtedy, ak sa takéto uznesenie doručuje v zmysle Sťažnosť pritom nemá devolutívny účinok a rozhodovať o ňom bude vždy súd tej istej inštancie. Sťažnosť je z hľadiska systematiky zaradená v druhom diele piatej hlavy druhej časti zákona, čo znamená, že ide o inštitút základného konania v prvej inštancii. Z hľadiska systematického výkladu inštitútu sťažnosti to zároveň znamená, že jeho umiestnenie v systematike a štruktúre zákona umožňuje spoľahlivo ustáliť záver, že nejde o opravný prostriedok. Opravné prostriedky normuje vo svojej štvrtej časti, pričom možno konštatovať, že civilné procesné právo operuje s tzv. numerus clausus, čo do počtu opravných prostriedkov - výpočet opravných prostriedkov upravených v štvrtej časti je uzavretý taxatívnym výpočtom, ktorý nemožno analogicky rozširovať. Z doktrinálneho hľadiska ide teda o osobitný prostriedok procesnej obrany voči definovaným uzneseniam (t.j. voči uzneseniam súdu prvej inštancie vydaným súdnym úradníkom - pozri ). Tento záver subsidiárne podporuje i dôvodová správa k . Vyplýva z nej, že z dôvodu zabezpečenia procesnej ekonómie bude rozhodnutie súdu o sťažnosti „rozhodnutím konečným“ bez možnosti proti nemu podať

akýkoľvek ďalší opravný prostriedok“. Je potrebné zdôrazniť, že účelom sťažnosti je predovšetkým zrýchlenie súdneho konania a odbremenenie odvolacích súdov od rozhodovania v jednoduchších veciach.

20. teda výslovne upravuje niektoré právomoci súdnych úradníkov. Hoci to výslovne nezakotvuje, sťažnosť nie je prípustná proti rozhodnutiu sudcu ani senátu. Sťažnosť nie je prípustná ani proti uzneseniam, proti ktorým je prípustné odvolanie ( a contrario).

21. Podľa krajského súdu akceptovanie prípustnosti odvolania proti rozhodnutiu sudcu o trovách sťažnostného konania, ktoré by prenášalo rozhodovanie o tomto opravnom prostriedku na odvolací súd popiera princíp procesnej ekonómie zamýšľaný zákonodarcom i samotný charakter tzv. „porozsudkovej agendy“ zverenej na rozhodovanie okresnému súdu (súdnemu úradníkovi) a v prípade podania sťažnosti proti jeho rozhodnutiu sudcovi tohto istého súdu ( až ). Rozhodnutie sudcu okresného súdu o sťažnosti, vrátane rozhodovania o nároku i výške trov sťažnostného konania treba preto považovať za rozhodnutie „opravného súdu“. Formálne síce o sťažnosti rozhoduje sudca okresného súdu, teda súdu prvej inštancie, ale v danom prípade sudca pri tomto rozhodovaní plní funkciu „opravného súdu“. Podľa odvolacieho súdu v tomto prípade nemôže zakladať prípustnosť odvolania ani Uvedené zákonné ustanovenie totiž pripúšťa odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania, len vo väzbe na rozhodnutie, ktorým sa konanie končí ( ).

22. V danej súvislosti netreba opomínať, že v zmysle článku 142 ods. 2 proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného sudcom je vždy prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca. Takouto úpravou je práve rozhodnutie sudcu o sťažnosti proti uzneseniu vydanému súdnym úradníkom v zmysle vyššie citovanej právnej úpravy. O sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie uznesením spravidla bez nariadenia pojednávania ( až ). Spôsoby rozhodnutia sudcu o sťažnosti upravuje

23. Z uvedeného vyplýva, že o sťažnosti teda nerozhoduje krajský súd ako odvolací súd ( ), ale rozhodne o nej sudca súdu, ktorého súdny úradník napadnuté rozhodnutie vydal ( ). Práve tým je naplnený .

24. Žiada sa dodať, že v zmysle ustálenej judikatúry skutočnosť nesprávneho poučenia účastníkov konania (v súčasnosti strán sporu) o prípustnosti opravného prostriedku proti napadnutému uzneseniu zo strany súdu nezakladá ich procesnú legitimáciu jeho uplatnenia, keďže jeho prípustnosť je ex lege vylúčená (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. zo dňa 7. decembra 2010). Obdobne sa poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. zo dňa 12. júla 2010 ktorý uviedol, že ...„najvyšší súd odvolanie žalobcov podľa odmietol, aj napriek tomu, že krajský súd poučil účastníkov, že odvolanie je prípustné, pretože ani nesprávne poučenie súdu nemôže založiť prípustnosť odvolania tam, kde zákon odvolanie nepripúšťa“.

25. Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že proti analogickému použitiu úpravy odvolania možno postaviť pomerne zásadné výhrady spočívajúce na fakte, že zo systematického výkladu môžeme spoľahlivo ustáliť ten záver, že sťažnosť nie je opravným prostriedkom, ale prostriedkom procesnej obrany. Túto interpretáciu subsidiárne dopĺňa zákonodarca v dôvodovej správe, kde je táto skutočnosť konštatovaná expressis verbis. Sťažnosť ako prostriedok procesnej obrany nemožno stotožňovať s opravným prostriedkom, akokoľvek z pohľadu ústavnoprávneho ide v oboch o dostupné prostriedky nápravy. Z tohto dôvodu nemožno analogicky aplikovať pri rozhodovaní sudcu o sťažnosti ustanovenia o odvolaní.

26. Nakoľko zákon výslovne zveruje rozhodovanie o sťažnosti súdu prvej inštancie, proti ktorému nepripúšťa možnosť podať odvolanie, nie je v prejednávanej veci dané oprávnenie odvolacieho súdu rozhodovať o odvolaní žalobcu proti výroku II. napadnutého uznesenia okresného súdu zo dňa 2. októbra 2020, č.k. -247, ktorým sudca pri rozhodovaní o sťažnosti proti uzneseniu vydanému vyšším súdnym úradníkom zároveň rozhodol o trovách konania o sťažnosti tak, že ich náhradu stranám sporu nepriznal, použijúc ustanovenie

27. V súvislosti s podaním sťažnosti proti uzneseniu vydanému súdnym úradníkom môžu vzniknúť niektorej zo strán sporu trovy. Podľa názoru odvolacieho súdu je však súd prvej inštancie (v danom prípade sudca) povinný rozhodnúť tak o nároku, ako aj výške trov vzniknutých v súvislosti s konaním o sťažnosti. S prihliadnutím na argumentáciu uvedenú vyššie však nemožno vyvodiť záver, že o výroku sudcu, ktorým bolo rozhodnuté o nároku, alebo aj výške trov vzniknutých v súvislosti s podanou sťažnosťou, je prípustné odvolanie. V konaní o sťažnosti s konečnou platnosťou totiž rozhoduje súd prvej inštancie. Zákon proti uzneseniu súdu prvej inštancie v takom prípade už žiadny opravný prostriedok nepripúšťa.

28. Podľa odvolacieho súdu opätovné dvojfázové rozhodovanie súdu o trovách konania, (t.j. keď sudca v súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti najprv rozhodne o nároku na ich náhradu a následne by mal o výške týchto trov rozhodnúť súdny úradník, proti rozhodnutiu ktorého je vždy prípustný opravný prostriedok), je v rozpore s princípom hospodárnosti konania upraveného v článku 17 základných zásad a tiež v rozpore s účelom konania súdu o sťažnosti. Práve v tomto prípade je daný priestor pre analógiu iuris, keď konajúci súd má možnosť postupom podľa článku 4 ods. 2 základných zásad vysloviť: „Ak sudca rozhoduje o sťažnosti proti uzneseniu súdneho úradníka podľa rozhodne v tomto rozhodnutí zároveň o nároku na náhradu a o výške trov konania o sťažnosti.“

29. Uvedenej argumentácii nasvedčuje i úprava týkajúca sa rozhodovania súdu o trovách konania pri vydaní platobného rozkazu ( ). Výrok o trovách konania v platobnom rozkaze je síce výrokom o výške náhrady trov konania, ktorý však v sebe zákonite konzumuje aj rozhodnutie súdu o nároku (žalobcu) na ich náhradu.

30. Na základe uvedeného možno teda uzavrieť, že na rozhodnutie o odvolaní proti uzneseniu vydanému sudcom súdu prvej inštancie, ktorý v súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti proti uzneseniu vydanému súdnym úradníkom (postupom podľa a nasl. ), rozhodol o nároku na náhradu trov konania o sťažnosti, nie je daná funkčná príslušnosť Krajského súdu v Košiciach, ale ani iného odvolacieho súdu ( ).

31. Vzhľadom k tomu, že nedostatok funkčnej príslušnosti súdu je neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, Krajský súd v Košiciach konanie o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Košice I zo dňa 2. októbra 2020, č.k. -247 vo výroku II. o nároku na náhradu trov konania o sťažnosti s poukazom na v spojení s zastavil.

32. Len na okraj odvolací súd uvádza, že z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný je v spore právne zastúpený advokátom JUDr. Milanom Sedlákom MBA, LL.M. na základe plnej moci zo dňa 9.12.2019, pričom na internetovej stránke Slovenskej advokátskej komory www.sak.sk je uvedené, že tento advokát vykonáva advokáciu samostatne. Žalovaného v priebehu konania preto nezastupovala žalobcom označená advokátska kancelária „Olej, Sedlák, Dudášová, Garančovský“, ktoré označenie advokátskej kancelárie (advokátskeho spoločenstva) sa v zozname vedenej Slovenskou advokátskou kanceláriou ani nenachádza. Žalobca pritom takýto dôkaz nepredložil v priebehu konania na súde prvej inštancie a ani v odvolacom konaní. Odvolaciemu súdu nie je pritom známe, že by bol advokát JUDr. Milan Sedlák MBA, LL.M. otcom, resp. manželom sudkyne konajúcej vo veci.

33. Podľa , ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.

34. O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa v spojení s ustanovením a tak, že žalovanému nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože žalobca síce zavinil zastavenie odvolacieho konania, no žalovanému trovy odvolacieho konania nevznikli.

35. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 ( posledná veta ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, okrem prípadov uvedených v , ak má sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom podľa

V dovolaní podľa sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).