Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_14CoCsp-1-2021.pdf
PDF · 137.36 KB
Case nature
Area
Subarea
14CoCsp/1/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Krála a členov senátu JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Aleny Roštárovej v spore žalobcu: SMSCREDITS s. r. o., IČO: 44 769 911, so sídlom v Žiline, Dlhá 95C, zastúpeného spoločnosťou HRONČEK & PARTNERS s. r. o. , so sídlom v Žiline, Národná 10, proti žalovanému: L. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom v N., S. XXXX/XX, o zaplatenie 100,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II z 10. decembra 2020, č. k. 8Csp 49/2019-148, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava II z 10. decembra 2020, č. k. 8Csp 49/2019-148 p o t v r d z u j e.
Žalovanému nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Bratislava II (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „ okresný súd“) rozsudkom 10. decembra 2020, č. k. 8Csp 49/2019-148 zamietol žalobu a žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
2. V napadnutom rozhodnutí súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 100,- eur s príslušenstvom s tým, že na základe žiadosti žalovaného došlo medzi žalobcom a žalovaným dňa 24.05.2016 k uzavretiu Zmluvy o pôžičke 028636/24.05.16, na základe ktorej žalobca poskytol dňa 24.05.2016 žalovanému peňažnú pôžičku v sume 100,- eur so splatnosťou 15 dní odo dňa poskytnutia pôžičky. Žalovaný sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť riadne v dohodnutej lehote splatnosti. V súlade so zmluvnými podmienkami došlo k predlženiu lehoty splatnosti pôžičky, a to až do 09.07.2016. K uzatvoreniu zmluvy o pôžičke došlo prostredníctvom krátkych textových správ SMS, zaslaných z telefónneho čísla, ktoré klient zadal na tento účel žalobcovi, so súčasným uvedením osobitného klientskeho čísla, ktoré jednoznačne identifikuje osobu, ktorá právny úkon urobila - klienta, pričom zmluva o pôžičke bola žalovanému sprístupnená a uložená v jeho klientskom účte, ktorý umožňuje trvalé zachytenie obsahu právneho úkonu a má povahu trvanlivého média, a teda zmluva o pôžičke bola uzatvorená písomne prostriedkami diaľkovej komunikácie. Žalovaný svoj dlh voči žalobcovi dobrovoľne nesplnil a so zaplatením splatnej pôžičky ako aj odplaty sa dostal do omeškania, ktoré do dnešného dňa stále trvá.
3. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť s odôvodnením, že žalobca mu poskytol peňažné prostriedky bez licencie od Národnej Banky Slovenska. Od 01.09.2015 môže poskytovať pôžičky/úvery len spoločnosť s licenciou od NBS. RPMN, ktorú uhradil, ako aj čiastku za predĺženie pôžičky, považoval za úžernícke a v rozpore s úrokovou sadzbou NBS. Zároveň vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku.
4. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že žalovaný dňa 24.05.2016 požiadal žalobcu o poskytnutie pôžičky vo výške 100,- eur za podmienok, že žalobca poskytne žalovanému pôžičku vo výške 100,- eur na bankový účet žalovaného, uvedený v zmluve o pôžičke a žalovaný poskytnutú pôžičku žalobcovi vráti a zaplatí mu spolu s istinou poskytnutej pôžičky odplatu vo výške 8,24 eur. Celková dlžná čiastka, ktorú sa žalovaný zaviazal uhradiť žalobcovi najneskôr do dohodnutého dňa splatnosti pôžičky predstavovala sumu vo výške 108,24 eur, žalovaný bol povinný uhradiť celkovú dlžnú čiastku alebo minimálny poplatok na predĺženie splatnosti pôžičky na niektorý z bankových účtov žalobcu uvedených v zmluve o pôžičke; výška ročnej percentuálnej miery nákladov k pôžičke bola 586,70 %; žalovaný sa zaviazal vrátiť žalobcovi istinu poskytnutej pôžičky a zaplatiť mu odplatu jednou splátkou alebo využiť možnosť predĺženia splatnosti pôžičky uhradením odplaty, najneskôr však do posledného dňa lehoty splatnosti; lehota splatnosti istiny pôžičky a odplaty bola 15 dní a začala plynúť odo dňa poskytnutia pôžičky; v prípade, že pôžička bola poskytnutá žalovanému na účet, ktorý je vedený v inej banke, než účet, z ktorého pôžičku poskytne žalovanému žalobca, lehota splatnosti začne plynúť od nasledujúceho dňa po dni poskytnutia pôžičky; pokiaľ žalovaný v lehote splatnosti pôžičky poukáže na účet žalobcu len časť istiny pôžičky alebo minimálne odplatu za poskytnutie pôžičky, požiada tak žalobcu o predĺženie splatnosti pôžičky, resp. predĺženie splatnosti ostávajúcej nesplatenej časti pôžičky, vrátane predĺženia lehoty splatnosti a odplaty za poskytnutie pôžičky; žalobca na znak súhlasu s predĺžením splatnosti pôžičky alebo nesplatenej časti pôžičky odošle žalovanému na mobilný telefón žalovaného krátku textovú správu (SMS), v ktorej uvedie výšku predĺženej pôžičky, sumu a dátum jej splatnosti , pričom dohoda o predĺžení splatnosti pôžičky sa bude považovať za dodatok k zmluve o pôžičke.Žalobca dňa 24.05.2016 poskytol žalovanému pôžičku v sume 100,- eur, čo vyplynulo z potvrdenia o vykonaní prevodu peňažných prostriedkov na účet žalovaného zo dňa 31.05.2016.
5. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 1 ods. 2, § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 34, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, § 54a, § 101 Občianskeho zákonníka.
6. Z predložených listinných dôkazov mal súd prvej inštancie za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným došlo k poskytnutiu pôžičky vo výške 100,- eur zo strany žalobcu v prospech žalovaného základe zmluvy o pôžičke č. XXXXXX/XX.XX.XXXX. Uvedené v konaní nebolo sporným. Právny vzťah medzi stranami sporu, založený zmluvou o pôžičke č. XXXXXX/ XX.XX.XXXX, súd vyhodnotil ako spotrebiteľský, keďže žalobca pri uzatváraní zmluvy vystupoval ako veriteľ s poukazom na predmet podnikania a žalovaný vystupoval ako spotrebiteľ, pretože pri uzatváraní zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti, pričom obsah zmluvy bol daný žalobcom bez možnosti žalovaného privodiť akúkoľvek zmenu. S poukazom na ustanovenie § 52 ods. 1, 3 a 4 Občianskeho zákonníka, potom súdaplikoval na vec aj ustanovenia právnych predpisov slúžiacich k ochrane spotrebiteľa.
7. Uviedol, že na základe zmluvy o pôžičke vznikla žalovanému povinnosť riadne a včas poskytnutú pôžičku splatiť v dohodnutej lehote splatnosti do 15 dní odo dňa poskytnutia pôžičky, t. j. do 08.06.2016. V rámci zmluvy bola medzi stranami dohodnutá podmienka zmeny splatnosti, a to tak, že ak žalovaný uhradí dohodnutú odplatu do lehoty splatnosti môže dôjsť k predĺženiu lehoty splatnosti. Žalobca v konaní uviedol, že v súlade so zmluvnými podmienkami došlo k predlženiu lehoty splatnosti pôžičky, a to až do 09.07.2016, avšak nijakým spôsobom už nepreukázal existenciu tvrdených skutočností a preto nebolo možné dôjsť k záveru, že nastúpili právne účinky dohodnutej podmienky, a teda, že došlo k zmene splatnosti pôžičky. Súd prvej inštancie poukázal na to, že v sporovom konaní sa uplatňuje zásada kontradiktórnosti, a teda strana má nielen povinnosť tvrdenia, ale aj z nej vyplývajúcu dôkaznú povinnosť tieto tvrdenia v konaní preukázať. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tá strana konania, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana konania nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Preukázanie vyššie uvedených skutočností bolo nevyhnutné vzhľadom na posudzovanie premlčania v zmysle § 54a Občianskeho zákonníka. Keďže plnenie žalovaného bolo splatné dňa 08.06.2016 a neskoršiu splatnosť žalobca nepreukázal, trojročná premlčacia doba začala plynúť odo dňa, keď sa právo žalobcu na plnenie mohlo vykonať po prvý raz, t. j. od 09.06.2016. Prípadný nárok žalobcu sa tak premlčal 09.06.2019. Keďže ide o právo zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré bolo v čase podania žaloby
premlčané, podľa § 54a zákona č. 40/1964 Zb. ho nemožno vymáhať a stalo sa tak iba prípadnou naturálnou pohľadávkou žalobcu. Z týchto dôvodov súd žalobu zamietol.
8. Nad rámec uvedeného súd poukázal na to, že žalobca v konaní tvrdil, že riadne a včas požiadal žiadosťou zo dňa 28.05.2015, ktorá bola Národnej banke Slovenska doručená dňa 29.05.2015, o udelenie povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úveroch, čím v súlade s ust. § 25f ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z. riadne a včas splnil svoju zákonnú povinnosť, a to podať v lehote do 31.05.2015 Národnej banke Slovenska žiadosť o udelenie povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov pre prípad, že chce spotrebiteľské úvery a pôžičky poskytovať aj po 31.08.2015. K uvedenému súd uviedol, že žalobca nedoručil súdu žiadny dôkaz preukazujúci jeho tvrdenia o podaní žiadosti zo dňa 28.05.2015. Ako už bolo uvedené, v kontradiktórnom spore sa priorizuje procesná aktivita sporových strán, ktoré sú povinné uviesť všetky významné skutočnosti a tieto aj náležite preukázať. Hoci v spotrebiteľských sporoch platí, že súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci a takýto dôkaz obstará alebo zabezpečí aj bez návrhu, toto ustanovenie je potrebné vykladať v prospech spotrebiteľa ako slabšej strany. Pokiaľ súd žalobu zamietol, toto rozhodnutie bolo v prospech žalovaného ako spotrebiteľa, a preto nebol daný zákonný dôvod pre postup súdu, kedy by vyzval žalobcu, ktorý bol navyše zastúpený advokátom, na predloženie ďalších dôkazov, ktorými by mohol preukázať dôvodnosť uplatneného nároku.
9. O trovách prvoinštančného konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1C.s.p. a v konaní úspešnému žalovanému ich náhradu nepriznal, nakoľko mu v konaní žiadne trovy nevznikli.
10. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uviedol, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a jeho rozhodnutie vychádza aj z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Poukázal na to, že v súlade so zmluvnými podmienkami došlo na základe žiadosti žalovaného k predĺženiu lehoty splatnosti pôžičky. Táto bola predĺžená na základe žiadosti žalovaného adresovanej žalobcovi a po jej akceptácii žalobcom bola lehota splatnosti pôžičky predĺžená v súlade so zmluvnými podmienkami žalobcu (bod 8) formou dodatku k Zmluve o pôžičke, a to až do 9.7.2016. V zmysle týchto zmluvných podmienok „ Dlžníkovi môže byť predĺžená lehota splatnosti pôžičky o rovnakú lehotu splatnosti pôžičky, na ktorú mu bola pôžička poskytnutá, ak veriteľ najneskôr v posledný deň lehoty splatnosti pôžičky neoznámi dlžníkovi v osobnom účte dlžníka na internetovej stránke www.smscredits.sk <http://www.smscredits.sk> alebo prostredníctvom SMS, že s predĺžením lehoty splatnosti pôžičky nesúhlasí, a zároveň ak dlžník zaplatí veriteľovi najneskôr v posledný deň pôvodnej lehoty splatnosti pôžičky príslušný poplatok za správu pôžičky za pôvodnú lehotu splatnosti pôžičky alebo časť istiny pôžičky, ktorá musí byť najmenej v takej výške ako príslušný poplatok za správu pôžičky“. Z výpisovz účtu, ako aj výpisov z SMS komunikácie medzi žalobcom a žalovaným je potom zrejmé, že žalobca predĺžil lehotu splatnosti pôžičky na žiadosť žalovaného nasledovne: dňa 13.6.2016 (úhrada 8,24 eur) došlo k predĺženiu lehoty splatnosti do 24.6.2016, dňa 28.6.2016 (úhrada 8,24 eur) došlo k predĺženiu lehoty splatnosti do 9.7.2016. Následne žalovaný už nežiadal o žiadne ďalšie predĺženie lehoty splatnosti, pričom to ani nebolo možné, keďže mu skončila platnosť Zmluvy a tak mu vznikla povinnosť vyplatiť celú dlžnú sumu. Z dôvodu predĺženia lehoty splatnosti pôžičky, žalobca podal žalobu včas a jeho nárok tak premlčaný nebol. Navyše podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, je vznesená námietka premlčania v rozpore s dobrými mravmi.
11. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.
12. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), túto prejednal bez potreby nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku, nakoľko nebolo potrebné doplniť a zopakovať dokazovanie. Odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vo veci samej vecne správny a preto ho treba potvrdiť (§ 387 ods. 1 C.s.p.).
13. Podľa § 366 C.s.p., prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť
nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Podľa § 383 C.s.p., odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.
Podľa § 384 C.s.p., ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakuje sám. Odvolací súd môže doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých stranou, ak ich nevykonal súd prvej inštancie, hoci ich strana navrhla. Odvolací súd môže doplniť dokazovanie za podmienok uvedených v § 366 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/>. Aj bez návrhu môže odvolací súd vykonať dôkazy na zistenie, či sú splnené procesné podmienky.
14. Koncepcia odvolacieho konania v civilnom spore vychádza z tzv. neúplného apelačného systému. Neúplnosť apelácie znamená, že právo odvolateľa použiť v odvolacom konaní prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, je obmedzené. Strany sporu mali v doterajšom priebehu konania niekoľko príležitostí tieto prostriedky použiť a boli opakovane súdom poučené o sudcovskej koncentrácii konania. Odvolacia argumentácia v podobe nových skutočností a dôkazov je takto prípustná len za splnenia zákonom stanovených podmienok (§ 366 C.s.p.).
V danej veci žalobca v konaní tvrdil, že medzi stranami došlo k predĺženiu lehoty splatnosti pôvodnej pohľadávky do 9.7.2016 v súlade s bodom 8 Zmluvných podmienok. Na preukázanie tejto skutočnosti však v konaní pred súdom prvej inštancie nepredložil žiaden dôkaz, a preto súd prvej inštancie (pri posudzovaní podanej námietky premlčania žalovaným) pri svojom závere o premlčaní uplatneného práva vychádzal z pôvodnej lehoty splatnosti pohľadávky, t.j. 8.6.2016 (premlčacia lehota začala podľa súdu žalobcovi plynúť dňom 9.6.2016 a táto mu uplynula dňom 9.6.2019 a keďže žalobca podal žalobu na súd až 9.7.2019, túto súd vyhodnotil ako oneskorene podanú). Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie doručil stranám poučenie o ich procesných právach a povinnostiach v konaní (č.l. 52), a to napriek tomu, že žalobca bol v konaní zastúpený advokátom. Zároveň odvolací súd zistil, že otázka premlčania uplatneného nároku bola predmetom argumentácie oboch strán v konaní, u žalobcu napr. v jeho podaní zo 4.11.2019. Možno preto uzavrieť, že žalobca si bol už v konaní pred súdom prvej inštancie vedomý toho, že žalovaný vzniesol námietku premlčania jeho nároku a preto, ak žalobca tvrdil, že medzi stranami došlo k platnému predĺženiu pôvodnej lehoty splatnosti pohľadávky (od ktorej mala žalobcovi plynúť 3 ročná premlčacia lehota), z dôvodu ktorého podal žalobu včas, bol povinný túto ním tvrdenú skutočnosť preukázať (žalobca bol teda povinný v konaní pred súdom prvej inštancie preukázať svoju obranu proti vznesenej námietke premlčania v podobe preukázania skutočností, od ktorých sa mal podľa neho odvíjať začiatok plynutia premlčacej lehoty). Ako už bolo uvedené (a na čo poukázal i súd prvej inštancie) žalobca do vyhlásenia rozsudku súdom prvej inštancie nepredložil žiaden dôkaz preukazujúci ním tvrdenú skutočnosť o platnom predĺžení pôvodnej lehoty splatnosti pohľadávky, z dôvodu ktorého potom správne súd prvej inštancie začiatok premlčania odvíjal od pôvodnej lehoty splatnosti pohľadávky. Z tohto dôvodu bol potom správny i jeho záver, že žalobca sa svojho nároku domáhal až po uplynutí 3 ročnej premlčacej lehoty a žalobu podal oneskorene. Žalobca až neskôr (spolu s podaným odvolaním) predložil súdu dôkaz (č. l. 157), ktorý mal preukazovať platné predĺženie pôvodnej lehoty splatnosti pohľadávky, tento však nebolo možné vykonať, nakoľko nešlo o tzv. prípustnú novotu v odvolacom konaní. S poukazom na ustanovenie § 366 písm. d/ C.s.p., by takýto dôkaz mohol byť prípustnou novotou v odvolacom konaní (t. j. dôkazom, ktorý by mohol odvolací súd vykonať podľa § 384 C.s.p.) iba za predpokladu, že ho odvolateľ (žalobca) bez svojej viny nemohol uplatniť už v konaní pred súdom prvej inštancie. Žalobca však v podanom odvolaní nepreukázal (ani len netvrdil), že tento nový prostriedok procesného útoku (dôkaz o platnom predĺžení pôvodnej lehoty splatnosti pohľadávky), ktorý uviedol až v odvolaní, nemohol v doterajšom priebehu konania použiť bez svojej viny. Nakoľko žalobca tento predpoklad nesplnil, na takúto novotu nemohol odvolací súd v odvolacom konaní prihliadnuť. Odvolací súd tak nemohol pri svojom rozhodovaní prihliadať na dôkaz predložený žalobcom až v odvolacom konaní (založený na č. l. 157 - výpis z účtu žalovaného, výpis z SMS komunikácie medzi žalobcom a žalovaným) a preto viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.), musel konštatovať správnosť záverov súdu prvej inštancie, z ktorých tento súd vychádzal pri ustálení skutočnosti, od ktorej odvodzoval začiatok plynutia trojročnej premlčacej lehoty.
15. Napriek vyššie uvedenému, odvolací súd súčasne poukazuje na to, že ani tento dôkaz založený žalobcom na č.l. 157 - výpis z účtu žalovaného, výpis z SMS komunikácie medzi žalobcom a žalovaným, nepreukazuje žalobcom tvrdené platné predĺženie pôvodnej lehoty splatnosti pohľadávky. Ako sám žalobca v podanom odvolaní uviedol, pre platné predĺženie pôvodnej lehoty splatnosti pohľadávky zmluvné podmienky vyžadovali kumulatívne (súčasné) splnenie týchto dvoch podmienok: 1/ neoznámenie nesúhlasu veriteľa s predĺžením lehoty splatnosti pôžičky (ktoré muselo byť vykonané najneskôr v posledný deň pôvodnej lehoty splatnosti pohľadávky), 2/ úhrada príslušného poplatku za správu pôžičky za pôvodnú lehotu splatnosti pôžičky alebo časti istiny pôžičky (najmenej vo výške príslušného poplatku za správu pôžičky) dlžníkom, najneskôr v posledný deň pôvodnej lehoty splatnosti pôžičky. Ak niektorá z týchto podmienok splnená nebola, nedošlo k platnému predĺženiu pôvodnej lehoty splatnosti pôžičky. V danej veci žalobca poskytol žalovanému pôžičku 24.5.2016 (v ten deň bola žalovanému poukázaná pôžička v sume 100,- eur). Okrem tejto istiny bol žalovaný povinný zaplatiť poplatok 8,24 eur (celkom mal žalovaný žalobcovi vrátiť 108,24 eur). Pôvodná lehota splatnosti bola dohodnutá do 15 dní odo dňa poskytnutia pôžičky (t. j. do 8.6.2016, resp. posledný deň splatnosti uplynul dňom 8.6.2016). Na platné predĺženie pôvodnej splatnosti pôžičky sa tak vyžadovalo, jednak aby žalobca najneskôr do 8.6.2016 neoznámil žalovanému, že nesúhlasí s predĺžením lehoty splatnosti pôžičky (čo splnené bolo), a jednak, aby žalovaný najneskôr do 8.6.2016 uhradil žalobcovi buď príslušný poplatok za správu pôžičky za pôvodnú lehotu splatnosti pôžičky (t.j. sumu 8,24 eur) alebo časť istiny pôžičky taktiež najmenej vo výške príslušného poplatku za správu pôžičky (t.j. v sume 8,24 eur). Druhá z týchto kumulatívnych podmienok však už splnená nebola. Podľa predloženej SMS komunikácie (dôkaz na č.l. 157) totiž žalovaný uhradil sumu 8,24 eur až 13.6.2016 (dňa 14.6.2016 mu bolo potom žalobcom oznámené, že túto platbu eviduje s tým, že mu predĺžil splatnosť pôžičky do 24.6.2016 s možnosťou ešte jedného predĺženia do 9.7.2016). Žalovaný tak sumu, ktorej úhrada bola podmienkou pre predĺženie pôvodnej lehoty splatnosti pôžičky (ktorá bola dohodnutá do 8.6.2016) vykonal až 13.6.2016, resp. túto úhradu nevykonal najneskôr v posledný deň pôvodnej lehoty splatnosti pôžičky. V dôsledku uvedeného potom neboli naplnené dohodnuté zmluvné podmienky pre platné predĺženie pôvodnej lehoty splatnosti pôžičky a preto správne súd prvej inštancie pri svojom rozhodnutí vychádzal z pôvodnej splatnosti pôžičky, ktorá nastala dňom 9.6.2016 (od ktorého dňa potom správne ustálil i začiatok plynutia trojročnej premlčacej lehoty).
16. Napokon za nedôvodnú, považoval odvolací súd i argumentáciu žalobcu o rozpore vznesenej námietke premlčania s dobrými mravmi. Odvolací súd nižšie poukazuje na viaceré rozhodnutia najvyšších súdnych autorít zaoberajúcich sa problematikou dobrých mravov a vznesenej námietky premlčania.
16. 1. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 41/2012 (ZSP 1/2015) uvádza: Dobrým mravom zásadne neodporuje, ak niekto namieta premlčanie práva uplatňovaného voči nemu, lebo inštitút premlčania je inštitútom zákonným a teda použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa zo zákona premlčuje. Ak žalobca nevhodnou voľbou prostriedku ochrany svojich práv z objektívneho hľadiska vlastným zavinením vytvoril podmienky pre neskoršie úspešné vznesenie námietky premlčania práva žalovaným, uplatnenie námietky premlčania nie je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 OZ.
16.2. Podľa nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 176/2011 (bezdôvodné obohatenie) samotná dôvodnosť vznesenej námietky premlčania však rozpor s dobrými mravmi nezakladá. Aplikácia tohto inštitútu by mala byť len výnimočná a nemala by zhojovať neznalosť zákona - t. j. neznalosť plynutia premlčacích dôb. V tomto smere je potrebné poukázať aj na jednu zo základných zásad súkromného práva - vigilantibus iura scripta sunt - právo patrí bdelým. Preto je potrebné pri skúmaní otázky, či je vznesenie námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi skúmať, či strana konania, ktorá sa dovoláva rozporu s dobrými mravmi v súlade s § 3 ods. 1 OZ, postupoval s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti práve v súlade so zásadou vigilantibus iura, ktorá predpokladá, že každý zodpovedá za náležitú mieru predvídavosti a opatrnosti nielen pri vzniku právneho vzťahu, ale aj pri uplatňovaní svojich práv a výkone svojich práv a povinností z neho vyplývajúcich.
16.3. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Cdo 226/2016 zo dňa 13. decembra 2017 (dohoda o zložení kaucie) uvádza: Treba totiž považovať nielen za rozporné s dobrými mravmi, ale (bez snahy preháňať) i za neslušné, aby mohli byť priznané účinky námietke premlčania vznesenej tým účastníkom
hmotnoprávneho vzťahu, ktorý si najskôr z pozície fakticky silnejšej strany vzťahu na druhom účastníkovi prakticky vynútil uzavretie dohody odporujúcej kategorickým ustanoveniam zákona a aj splnenie takto len domnelej povinnosti, vyplývajúcej druhému účastníkovi z neplatného právneho úkonu, v takejto súvislosti súčasťou ním formulovanej dohody urobil tiež ustanovenie o vlastnom oprávnení ponechať si plnenie druhého účastníka po celú dobu trvania základného právneho vzťahu a okrem toho i po dobu dvoch rokov (dvoch tretín všeobecnej premlčacej doby) po zániku takéhoto vzťahu a ktorý napokon za stavu riadenia sa druhého účastníka dohodou pre nedostatok pochybností o platnosti v nej obsiahnutých dojednaní svoju obranu proti uplatňovaniu práva druhým účastníkom v súdnom konaní založil výlučne na neplatnosti dohody a márnom uplynutí premlčacej doby, ku ktorému malo prísť už počas trvania základného právneho vzťahu (vyznačujúceho sa len právnou, nie však i faktickou rovnosťou oboch strán vzťahu) a takto ešte v čase, v ktorom by fakticky slabšia strana vzťahu uplatnením práva bola nútená podstúpiť tiež riziko rôznych „odvetných“ opatrení druhej strany vzťahu na svoju ujmu).
16.4. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 137/2017 zo dňa 22. marca 2018 - Súlad dobrých mravov s námietkou premlčania vznesenou štátom v konaní podľa zákona č. 58/1969 Zb., v ktorom sa posudzuje jeho zodpovednosť za spôsobenú škodu - uvádza: Dobrými mravmi sa rozumie súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji preukazujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú akceptované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu základných noriem správania. Rozpor s dobrými mravmi spočíva v tom, že výkon práva sa prieči spoločensky uznávaným názorom, ktoré vo vzájomných vzťahoch určujú, aký má byť obsah ich konania, aby bol súladný so všeobecnými zásadami spoločnosti. Vo všeobecnosti ide o prípad konania v rozpore s dobrými mravmi vtedy, keď konajúci síce formálne postupuje v medziach svojho práva, ale realizáciou tohto práva sleduje poškodenie druhého účastníka právneho vzťahu. V takom prípade síce ide o výkon práva, avšak výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, pre ktorý je typické, že konajúcemu v skutočnosti nejde o dosiahnutie cieľov, ktoré právo s takým konaním spája, ale mu ide o to, aby vedľajšie účinky jeho konania viedli k stavu jemu vyhovujúcemu, avšak poškodzujúcemu druhú stranu. Taký výkon práva, i keď je so zákonom formálne v súlade, je v skutočnosti výkonom práva iba zdanlivým, lebo jeho účelom nie je vykonať (svoje) právo, ale poškodiť právo (niekoho iného). V zákonom stanovených prípadoch je výkonom práva tiež vznesenie námietky premlčania. Námietka premlčania je jednostranný právny úkon dlžníka v konaní pred súdom, ktorým dlžník namieta uplynutie premlčacej doby.
16.5. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 249/2014 zo dňa 30. júla 2015 - (náhrada škody z nezákonného rozhodnutia) - Za špecifických okolností však výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku by mohlo byť konaním umožňujúcim poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by zánik uplatňovaného nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo neuplatnil včas. Znaky konania vykazujúce priamy úmysel poškodiť druhého účastníka je potrebné vyvodzovať z tých okolností, za ktorých bola námietka premlčania tohto nároku uplatnená a nie z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik uplatňovaného nároku odvodzovaný, inými slovami, rozhodujúce (určujúce) pre odopretie účinkov námietky premlčania sú okolnosti, ktoré existovali v čase uplatnenia námietky premlčania. Tieto okolnosti musia byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do právnej istoty, akým je neumožnenie práva uplatniť námietku premlčania.
16.6. V rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 151/2012 zo dňa 9. decembra 2015 (náhrada nemajetkovej ujmy) sa uvádza: Posúdenie dôvodnosti námietky premlčania zostáva na úvahe súdu, ktorý objektívne prihliada predovšetkým na to, za akých okolností bola námietka premlčania vznesená, za akých okolností k premlčaniu došlo (dôvody, pre ktoré nedošlo k uplatneniu práva) a prípadne samotnú ujmu, ktorá veriteľovi v dôsledku účinkov premlčania hrozí. Úmysel poškodiť druhého účastníka námietkou premlčania však nemožno vyvodiť z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik uplatneného nároku vyvodzovaný, ale z tých konkrétnych okolností, za ktorých bola námietka premlčania uplatnená. Tieto okolnosti by pritom museli byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odopretie práva uplatniť námietku premlčania.
16.7. Rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 441/2013 zo dňa 31. marca 2016 - Námietka premlčania a dobré mravy (prevod nebytového priestoru) - Uplatnenie námietky premlčania sa prieči dobrým mravom v tých výnimočných prípadoch, v ktorých je výrazom zneužitia tohto práva na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil. Ustanovenie § 3 ods. 1 OZ je všeobecným ustanovením hmotnoprávnej povahy, ktoré dáva súdu možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, ak to tak nie je, požadovanú ochranu odoprieť. Postup podľa uvedeného ustanovenia má miesto iba v ojedinelých a vo výnimočných prípadoch, a to vtedy, ak vznesenie námietky premlčania je výrazom zneužitia práva v neprospech toho účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by nepriznanie jeho nároku súdom v dôsledku uplynutia premlčacej doby bolo neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom uplatňovaného práva a dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil, (prípadne, kedy k výkonu práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov, než je dosiahnutie hospodárskych cieľov), či uspokojenia iných potrieb, kedy hlavnou alebo aspoň prevažujúcou motiváciou je úmysel poškodiť, či znevýhodniť povinnú osobu (tzv. šikanózny výkon práva). Tieto okolnosti musia byť naplnené v takej výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odopretie práva uplatniť námietku premlčania. Preto pre odopretie účinkov vznesenej námietky premlčania z dôvodu ich rozporov s dobrými mravmi sú rozhodujúce individuálne okolnosti, za ktorých bola námietka premlčania uplatnená.
16.8. Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 33/2012 zo dňa 3. októbra 2012 - Námietka premlčania zásadne dobrým mravom neodporuje, ale môžu nastať situácie (napr. v pomere blízkych príbuzných či spolupracovníkov alebo spolumajiteľov firmy a pod.), že uplatnenie tejto námietky je výrazom zneužitia práva na úkor strany konania, ktorá márne uplynutie premlčacej doby nezavinila, a voči ktorému by za takej situácie zánik nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo neuplatnil včas. V duchu tohto právneho názoru sa uplatnenie premlčacej námietky môže priečiť dobrým mravom len vo výnimočných prípadoch, keď by bolo na úkor strany konania, ktorá márne uplynutie premlčacej doby nezavinila, alebo keď by sa aprobovalo konanie, ktoré je contra bonos mores (§ 3 ods. 1 OZ).
16.9. Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 176/2011 zo dňa 20. apríla 2011 - Vo všeobecnosti nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo byť považované za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. O takýto prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými mravmi môže byť však len taký výkon práva strany konania v občianskom súdnom konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhej strany konania, pričom vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhá strana konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinila a voči nemu by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie tejto primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej doby.
16.10. Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 542/2013 zo dňa 23. septembra 2013 - Uplatnenie námietky premlčania je vo všeobecnosti potrebné považovať za výkon práva v súlade s dobrými mravmi. Ak strana konania, voči ktorému sa táto námietka uplatnila, chce vylúčiť účinky tejto námietky pre rozpor s dobrými mravmi, mal by v zásade tento rozpor v konaní uplatniť a tento rozpor aj náležite preukázať. Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľov, že námietku rozporu s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 OZ mal vyhodnotiť krajský súd v odvolacom konaní bez ohľadu na to, či druhá strana takýto rozpor výslovne namieta, ústavný súd konštatuje, že tento argument nie je neopodstatnený. Námietku premlčania by bolo možné vyhodnotiť ako rozpornú s dobrými mravmi. S prihliadnutím na ďalšie relevantné okolnosti tohto prípadu podľa názoru ústavného súdu však toto pochybenie nedosahuje takú intenzitu, aby bolo spôsobilé zasiahnuť do označených práv sťažovateľov materiálnym spôsobom.
17. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že uvedená judikatúra dovolacieho, ako aj ústavného súdu, v otázke premlčania a dobrých mravov je v zásade ustálená v tom, že nevylučuje, že vznesenie námietky premlčania by mohlo byť v rozpore s dobrými mravmi, avšak vždy musí ísť o veľmi výnimočné prípady, v ktorých je výrazom zneužitia tohto práva na úkor strany, ktorá márne uplynutie premlčacej doby
nezavinila. Postup podľa § 3 ods. 1 OZ má miesto iba v ojedinelých a vo výnimočných prípadoch, keď voči strane konania by nepriznanie jej nároku súdom v dôsledku uplynutia premlčacej doby bolo neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom uplatňovaného práva a dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil, prípadne kedy k výkonu práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov, než je dosiahnutie hospodárskych cieľov, či uspokojenia iných potrieb, kedy hlavnou alebo aspoň prevažujúcou motiváciou je úmysel poškodiť, či znevýhodniť povinnú osobu (tzv. šikanózny výkon práva). Tieto okolnosti musia byť naplnené v takej výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odopretie práva uplatniť námietku premlčania. V tomto smere je potrebné poukázať aj na jednu zo základných zásad súkromného práva - vigilantibus iura scripta sunt - právo patrí bdelým. Preto je potrebné pri skúmaní otázky, či je vznesenie námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi skúmať, či strana konania, ktorá sa dovoláva rozporu s dobrými mravmi v súlade s § 3 ods. 1 OZ, postupovala s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti práve v súlade so zásadou vigilantibus iura, ktorá predpokladá, že každý zodpovedá za náležitú mieru predvídavosti a opatrnosti nielen pri vzniku právneho vzťahu, ale aj pri uplatňovaní svojich práv a výkone svojich práv a povinností z neho vyplývajúcich. Preto pre odopretie účinkov vznesenej námietky premlčania z dôvodu ich rozporov s dobrými mravmi sú rozhodujúce individuálne okolnosti, za ktorých bola námietka premlčania uplatnená.
18. V danom prípade je odvolací súd názoru, že ani v spotrebiteľských sporoch nie je dôvod odchýliť sa od tejto ustálenej judikatúry, keď definícia dobrých mravov ako súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji preukazujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú akceptované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu základných noriem správania, sa vzťahuje rovnako aj na spotrebiteľské vzťahy. Ustálená judikatúra v tomto smere rešpektuje a vychádza zo základných princípov práva, akými sú princíp právnej istoty, zásada rovnosti strán a rovnosti zbraní, zásada spravodlivosti, pri zachovaní zásady zvýšenej ochrany slabšej strany sporu.
19. V prejednávanom spore totiž okolnosti tohto prípadu nie sú takej výnimočnej povahy, ktoré by spôsobovali prelomenie týchto zásad, kedy by bolo možné dôjsť k záveru, že vznesenie námietky premlčania žalovaným by bolo možné považovať za rozpor s dobrými mravmi.
20. V danom prípade žalobca v odvolaní tvrdil, že žalovaný využíva dobromyseľnosť a dobré zaobchádzanie žalobcu s klientmi. Žalovaným vznesená námietka premlčania je potom podľa žalobcu prostriedkom, ktorý mu umožňuje ho poškodiť ako účastníka právneho vzťahu. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na to, že žalobca v rámci tzv. formulárovej zmluvy sám určil podmienky predĺženia pôvodnej splatnosti pôžičky s tým, že si musel byť vedomý toho, že v prípade ich nesplnenia klientom, k platnému predĺženiu pôvodnej splatnosti pôžičky nedôjde. Ak potom žalovaný v lehote splatnosti (najneskôr v posledný deň) neuhradil žalobcovi ani poplatok ani časť istiny (najmenej vo výške tohto poplatku) k predĺženiu pôvodnej splatnosti pôžičky nemohlo platne dôjsť. Žalobca preto nepostupoval s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti práve v súlade so zásadou vigilantibus iura, ktorá predpokladá, že každý zodpovedá za náležitú mieru predvídavosti a opatrnosti nielen pri vzniku právneho vzťahu, ale aj pri uplatňovaní svojich práv a výkone svojich práv a povinností z neho vyplývajúcich. V tomto smere je potrebné poukázať aj na to, že žalobcovi nič nebránilo podať žalobu na súd aj skôr, teda v premlčacej lehote, plynúcej už od pôvodnej splatnosti pôžičky. Žalovaný sa totiž do omeškania s plnením pôžičky dostal ešte v roku 2016, a to, že sa žalobca rozhodol podať žalobu až na konci plynutia premlčacej lehoty (s ohľadom na okolnosti prípadu až po jej uplynutí), ide na ťarchu žalobcu. Ak by napr. žalobca žalobu podal ešte v priebehu rokov 2016, 2017, 2018 a do polovice roka 2019, žalobu by podal včas, a to bez ohľadu na to, či došlo alebo nedošlo k platnému predĺženiu pôvodnej lehoty splatnosti pôžičky (táto by totiž pri akceptácii argumentácie žalobcu bola predĺžená len o cca 1 mesiac oproti pôvodnej splatnosti). Riziko, že žalobca podával žalobu v domnení, že mu ešte premlčacia lehota neuplynula (navyše aj to v posledný deň plynutia premlčacej lehoty pri takto predĺženej pôvodnej splatnosti pôžičky), a za stavu, že si musel byť vedomý, že na predĺženie pôvodnej splatnosti pôžičky neboli splnené dohodnuté zmluvné podmienky (zo strany žalovaného), ide na vrub žalobcu. Navyše zo strany žalobcu nebol predložený (ani označený) žiadny dôkaz, ktorý by preukazoval také znaky konania žalovaného, ktoré by vykazovali priamy úmysel poškodiť žalobcu, pričom (takéto konanie žalovaného) by bolo potrebné vyvodzovať z tých okolností, za ktorých bola námietka premlčania tohto nároku uplatnená a nie z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik uplatňovaného nároku odvodzovaný. Inými slovami, rozhodujúce (určujúce) pre odopretie účinkov námietky premlčania sú okolnosti, ktoré existovali v čase
uplatnenia námietky premlčania. Tieto okolnosti musia byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do právnej istoty, akým je neumožnenie práva uplatniť námietku premlčania. Žalobca teda námietku rozporu vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi nielenže ničím nepreukazoval, jeho tvrdenia v tomto smere mali len všeobecnú povahu, pričom žiadne z okolností, za ktorých žalovaný vzniesol námietku premlčania, nenasvedčovali úmyslu žalovaného poškodiť žalobcu. Žalobca nebol pri uplatňovaní svojich práv dostatočne bdelý, nakoľko sa so svojim nárokom obrátil na súd až po uplynutí 3 ročnej premlčacej lehoty od pôvodnej splatnosti pôžičky, pričom musel vedieť, že k jej platnému predĺženiu nemohlo dôjsť, keďže žalovaný nesplnil podmienky jej predĺženia, ktoré žalobca sám sformuloval do vopred vyhotovenej zmluvy (tzv. formulárová zmluva).
21. Z týchto dôvodov dospel odvolací súd k názoru, že v predmetnom spore neexistovali také špecifické okolnosti, ktoré by opodstatňovali záver, že žalovaným vznesená námietka premlčania sa prieči dobrým mravom (§ 3 Občianskeho zákonníka).
22. Z dôvodov vyššie uvedených dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu neopodstatnene smeruje proti takému rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý nespočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba zamietnutá, potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 C.s.p.).
23. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1, v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, a preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania, avšak vzhľadom na to, že žalovanému v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli, rozhodol odvolací súd tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
24. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).