Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

26Co/55/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a členov senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a JUDr. Daniela Ilavského v spore žalobcu: JUDr. M. S., nar. XX. A. XXXX, bytom I. D., K. XXXX/XX, zast. všeobecným splnomocnencom JUDr. K. I., J., O. L. XX, za účasti intervenienta na strane žalobcu (v konaní o vzájomnej žalobe žalovaného): Wüstenrot poisťovňa, a.s., so sídlom Karadžičova 17, Bratislava, IČO: 31 383 408, zast. splnomocnenkyňou: SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., Štefánikova 8, Bratislava, IČO: 36 853 186, proti žalovanému: A. B., nar. XX. W. XXXX, bytom J., S. XX, zast. splnomocnenkyňou: UNITED LAWYERS, advokátska kancelária, s. r. o., Miletičova 23, 821 09 Bratislava, IČO: 36 662 291, o 1.718,01 eur a iné, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 27. decembra 2019 č. k. -241, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd odvolaním žalovaného napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I., III., IV. a V. p o t v r d z u j e a odvolanie žalovaného voči výroku II. o d m i e t a .

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

III. Intervenientovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania (vo vzťahu k vzájomnému návrhu žalovaného) v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.053,40 eur a úrok z omeškania vo výške 8,75 % p.a. z uvedenej sumy od 23. marca 2013 do zaplatenia; II. žalobu žalobcu vo zvyšnej časti zamietol; III. žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 22 %; IV. vzájomnú žalobu žalovaného zamietol a V. žalobcovi a intervenientovi na strane žalobcu v časti o náhradu škody (vzájomný návrh) priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

2. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ustanovením , a , , , , , , , , a O. z. ( v znení neskorších predpisov) , a , ZoA ( o advokácii a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní v znení účinnom od 1. júna 2010), ako aj , , , a vyhlášky (vyhl. č. 655/2004 o odmenách a náhradách za poskytovanie právnych služieb v znení k 30. júnu 2013).

3. Vecne súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca na základe plnej moci zo dňa 21. decembra 2010 prevzal právne zastúpenie žalovaného vo veci vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. , kde žalovanému poskytol právne služby a žalovanému bol v konaní priznaný

nárok na náhradu trov konania. V tomto konaní si voči žalovanému uplatnil právo na zaplatenie sumy 1.718,01 eur a príslušenstva titulom odmeny za poskytnutie právnych služieb. V predmetnej veci bolo sporným, či predmetný vzťah medzi žalobcom, ktorý ako advokát zastupoval žalovaného v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. je vzťahom spotrebiteľským. Prioritne (pozn.: po dvoch predchádzajúcich zrušujúcich rozhodnutiach odvolacieho súdu) sa súd prvej inštancie zaoberal uvedenou otázkou, pričom aj s poukazom na rozhodnutie odvolacieho súdu (ktorého právnym názorom je súd nižšej inštancie viazaný; , ,,ďalej len “) mal za to, že medzi žalobcom ako advokátom a žalovaným ako klientom, fyzickou osobou je spotrebiteľský vzťah, a preto zmluvu o poskytovaní právnych služieb, ktorú uzatvoril žalobca ako advokát so žalovaným (fyzickou osobou) možno považovať za spotrebiteľskú. V tejto súvislosti v zhode s odvolacím súdom poukázal na rozsudok Súdneho dvora (deviata komora) z 15. januára 2015 vo veci C-573/13, Birute Šiba/Arunas Devenas, z ktorého vyplýva, že štandardizované zmluvy o poskytovaní právnych služieb, ktoré uzatvára advokát s fyzickou osobou, ktorá nekoná s cieľom vzťahujúcim sa k jej obchodom, podnikaniu alebo povolaniu, sa považujú za spotrebiteľské zmluvy, na ktoré sa vzťahuje smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. S poukazom na uvedené uzavrel, že žalobcu ako advokáta možno považovať za dodávateľa, keďže poskytoval za odmenu právne služby fyzickej osobe (žalovanému) na jej súkromné účely. Žalobca si uplatnil voči žalovanému odmenu za poskytnutie právnych služieb, pričom bremeno tvrdenia, že okrem iného, v zmysle ZoA žalovaného ako svojho klienta vopred informoval o výške tarifnej odmeny za jednotlivé úkony právnej služby, a to pred poskytnutím týchto úkonov, resp. ešte pred začatím právneho zastupovania nesie žalobca, inak mu za takýto úkon odmena nepatrí. Žalobca dôkazné bremeno v predmetnom konaní neuniesol, nakoľko vierohodným spôsobom nepreukázal, že by riadne a v zmysle citovaných zákonných ustanovení informoval žalovaného ako svojho klienta pred, resp. pri prevzatí právneho zastúpenia o výške tarifnej odmeny za tieto právne služby. Žalobca na preukázanie skutočnosti, že žalovaného riadne poučil o výške odmeny za úkon právnej služby, tak ako mu to ukladal ZoA, nenavrhol vykonať dokazovanie a z predložených listinných dôkazov súd prvej inštancie túto skutočnosť nemal preukázanú, preto konštatoval, že medzi stranami sporu došlo na základe udeleného plnomocenstva zo dňa 21. decembra 2010 vo veci sp. zn. v písomnej podobe k poskytnutiu právnych služieb, avšak nedošlo k informovaniu o výške odmeny advokáta. V predloženej plnej moci podpísanej žalovaným sa síce uvádza, že žalovaný si je vedomý tej skutočnosti, že za poskytovanie právnej pomoci žalobcovi ako advokátovi patrí odmena spolu s náhradou hotových výdavkov a za premeškaný čas, ale absentuje poučenie, resp. informovanie žalovaného o jej výške (či už zmluvnej alebo aj tarifnej). Ak si žalobca, ako advokát uvedenú povinnosť nesplnil (t. j. vopred neinformoval žalovaného o cene úkonu právnej služby) zaniklo mu zo zákona právo na odmenu za takýto úkon právnej služby. Na druhej strane prvoinštančný súd poukázal na to, že to neplatí v prípade, ak je potrebné úkon právnej služby vykonať bezodkladne (druhá vetu ZoA). Na základe vykonaného dokazovania potom súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca úkon právnej služby, a to podanie žaloby vo veci vedenej pod sp. zn. musel vykonať bezodkladne, keďže nepodaním žaloby bezodkladne by došlo k premlčaniu časti pohľadávky, resp. už celej pohľadávky, ktorá bola následne žalobou uplatnená. Žalobca prevzal zastúpenie žalovaného na základe plnej moci dňa 21. decembra 2010, pričom žalobu podal dňa 22. decembra 2010. Podaním žaloby neskôr ako dňa 23. decembra 2010 by došlo k premlčaniu pohľadávky. Vzhľadom na krátkosť času, t.j. prevzatie zastúpenia dňa 21. decembra 2010 a nutnosť podania žaloby najneskôr dňa 23. decembra 2010 možno uzavrieť, že žalobca musel konať v danej veci bezodkladne. Súd mal ďalej aj s poukazom na vyššie uvedené za preukázané, že medzi stranami nedošlo k dohode o výške odmeny advokáta. Následne potom platí, že ak nedôjde k dohode, na určenie odmeny advokáta sa použijú ustanovenia vyhlášky o tarifnej odmene. Výška mimozmluvnej odmeny sa stanoví podľa sadzby mimozmluvnej odmeny za jeden úkon služby a podľa počtu úkonu právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal, ako to vyplýva z vyhlášky. Podľa týchto ustanovení bolo rozhodnuté aj o výške náhrady trov právneho zastúpenia v konaní sp. zn. . S poukazom na spotrebiteľský charakter vzťahu medzi žalobcom a žalovaným nepriznal žalobcovi nárok za všetky úkony právnej služby, pretože ďalšie úkony, okrem úkonov podľa a vyhlášky, nebolo potrebné vykonať bezodkladne (t.j. príprava a prevzatie zastúpenia vyhlášky vo veci vedenej pod sp. zn. a podanie žaloby vo veci samej vyhlášky), teda vzťahuje sa na nich informačná a poučovacia povinnosť žalobcu ako advokáta o výške odmeny, preto vo zvyšku žalobu žalobcu zamietol ako nedôvodnú, čo sa týkalo aj prislúchajúceho úroku z omeškania nad rozsah priznanej istiny. Vo vzťahu k vzájomnému návrhu žalovaného, t.j. uloženia povinnosti žalobcovi zaplatiť žalovanému 2.359,99 eur a príslušenstvo a jeho obrany vo forme započítania voči peňažnému nároku žalobcu, ktorý si uplatnil voči žalovanému

žalobou vo výške 1.931,01 eur (1.718,01 eur istina + 213 eur úrok z omeškania) spolu vo výške 4.291 eur, ktorého sa žalovaný domáha titulom náhrady škody, ktorá mu mala vzniknúť v súvislosti s konaním vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. , a to v časti nepriznanej náhrady trov konania vo výške 4.291 eur (namiesto 100 % náhrady trov konania vo výške 5.671,48 eur priznané iba 14 % náhrady trov konania vo výške 794 eur), t.j. výška škody 4.291 eur vyčíslená ako rozdiel nepriznanej náhrady trov konania (3.485 eur zaplatený súdny poplatok + 1.600 eur preddavok zaplatený na trovy právneho zastúpenia) a priznanej sumy 794 eur prvoinštančný súd konštatoval, že žalovaný v konaní nepreukázal vznik zodpovednosti žalobcu ako advokáta v súvislosti s konaním vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. . Prvoinštančný súd uviedol, že vzťah príčinnej súvislosti medzi výkonom advokácie a škodou spôsobenou klientovi je daný vtedy, ak je medzi výkonom advokácie a škodou klienta vzťah príčiny a následku. Žalovaný ako klient bol v konaní čiastočne neúspešný, a to v časti sumy 24.895,43 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % ročne od 11. decembra 2007 do zaplatenia, keď súd prvej inštancie v uvedenom konaní posúdil žalobu v tejto časti ako nedôvodnú, nakoľko GORAL PLUS, s.r.o. vzniesol námietku premlčania, s ktorou sa prvoinštančný súd stotožnil. Suma 24.895,43 eur (niekdajších 750.000 Sk) predstavuje splátku pôžičky splatnú dňa 10. decembra 2007, pričom premlčacia doba uplynula dňa 13. decembra 2010 a posledný deň na podanie žaloby na súd bol deň 13. decembra 2010. Žaloba bola podaná dňa 20. decembra 2010. S ohľadom na uvedené sa súd prvej inštancie v tomto konaní zaoberal otázkou, či by bol žalovaný ako klient v základnom konaní úspešný nebyť žalovaným tvrdenej nekvalifikovanej právnej pomoci advokáta a dospel k záveru, že by tomu tak nebolo, pretože premlčacia doba v časti žalovanej sumy 24.895,43 eur (niekdajších 750.000 Sk), v ktorej bol žalovaný neúspešný uplynula skôr ako žalovaný udelil advokátovi plnomocenstvo. Inak povedané, pri skúmaní zodpovednosti advokáta, záver o príčinnej súvislosti medzi pochybením advokáta a tým, že klient vo veci nebol úspešný je možné urobiť iba v prípade, že právo klienta skutočne existovalo. Súd prvej inštancie v uvedenej súvislosti konštatoval, že v konaní o náhradu škody proti advokátovi na základe žaloby jeho klienta bolo nutné sa zaoberať ako predbežnou otázkou nielen úspešnosťou návrhu klienta v spore, o ktorom tvrdí, že mu v ňom postupom advokáta vznikla škoda, ale aj tým, či škoda klientovi vznikla práve len nekvalitným plnením povinnosti advokáta ako jeho zástupcu pri vedení sporu, alebo aj z iných dôvodov, poprípade aj spoluzavinením klienta. Súdna prax a rovnako aj právna teória pod premlčaním rozumie márne uplynutie doby ustanovenej zákonom na vykonanie práva. Znamená to výrazné oslabenie subjektívneho práva účastníka, keďže premlčaním síce jeho nárok nezaniká, nemôže byť však súdom priznaný, ak povinný pred súdom čelí uplatnenému právu námietkou premlčania. V inštitúte premlčania sa premieta pravidlo vigilantibus iura scripta sunt (zákony sú písané pre bdelých, teda pre tých, ktorí o svoje práva dbajú; alebo inak povedané, že právo patrí bdelým). Námietka premlčania predstavuje spravidla efektívny postup - obranu dlžníka proti hrozbe, že až po neúmerne dlhej dobe si veriteľ uplatní svoje právo; na druhej strane možnosť tejto námietky donucuje (vedie) veriteľa k včasnému vykonaniu svojho práva. S ohľadom na uvedené súd prvej inštancie konštatoval, že ani v prípade, ak by v základnom konaní bol advokát uplatnil ako obranu rozpor vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi, na výsledku konania by to nemalo žiaden vplyv, keď včasné vznesenie námietky premlčania nie je v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené sa týka aj výhrady žalovaného, že žalobca ako právny zástupca nežaloval aj ručiteľa Zdenka Čapuchu, keď ani to by v konečnom dôsledku nezmenilo výsledok konania, keď z vykonaného dokazovania vyplynulo, že Y. L., ktorého A. B. (žalovaný) žaloval v konaní sp. zn. podal vo veci odpor doručený súdu prvej inštancie dňa 18. novembra 2011 (vec sa týkala pôžičky zo dňa 16. júna 2007), ktorým vzniesol námietku premlčania voči žalovanej sume. Žalobca ako právny zástupca neporušil svoje povinnosti ako advokát ani tým, keď nenavrhol cestou súdu vyžiadanie účtovníctva spoločnosti GORAL PLUS, s.r.o., za účelom preukázania, že predmetná zmluva o pôžičke nie je vedená v účtovníctve, keď žalovaný sa osobne zúčastnil pojednávaní dňa 5. septembra 2011 a dňa 18. januára 2012 a nič mu nebránilo v tom, aby návrh na vykonanie dokazovania predniesol sám, pričom žalovaný nepreukázal, že takého konanie, resp. nekonanie advokáta je v príčinnej súvislosti s požadovanou náhradou škody. Keďže žalovaný v konaní nepreukázal vznik zodpovednosti žalobcu ako advokáta v súvislosti s konaním vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. súd prvej inštancie neprisvedčil žalovanému, ktorý si voči žalovanej sume započítal svoju pohľadávku titulom vzniku náhrady škody a zároveň z toho isteného dôvodu zamietol aj vzájomnú žalobu žalovaného, ktorú považoval za nedôvodnú.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v celom rozsahu (čo do výrokov I. až V.) prostredníctvom splnomocnenkyne odvolanie žalovaný z dôvodov, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým tvrdeniam - ; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci - ; súd prvej

inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností - ; súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces - ; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci - Rozsudok alebo procesný postup súdu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, vykazuje závažné vady, ktoré spĺňajú predpoklady na použitie vyššie uvedených odvolacích dôvodov: Nedostatok aktívnej legitimácie - pôvodný žalobca bol JUDr. Stanislavský ako advokát (sídlo AK, číslo advokátskej licencie v označení v návrhu na vydanie platobného rozkazu), v rozsudku došlo k zmene označenia žalobcu ako fyzickej osoby, pričom procesne nedošlo k zmene žalobcu, resp. súd sa nevysporiadal so skutočnosťou, kedy a na základe čoho došlo k zmene aktívnej legitimácie žalobcu. Porušenie princípu rovnosti zbraní - súd sa zaoberal neplatnosťou započítania a neexistenciou škody, hoci to žalobca nikdy v rámci procesnej obrany nenamietal a ani neprodukoval dôkazy v konaní, zároveň súd nad rámec dopĺňal túto pasivitu žalobcu svojimi úvahami a nad rámec vykonaného dokazovania. Naplnenie nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie ,,súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces“ podľa odvolateľa došlo k porušeniu „princípu rovnosti zbraní“ súdom prvej inštancie a to tým, že súd prvej inštancie neprípustným spôsobom nahrádzal dôkaznú povinnosť tvrdenia žalobcu a absolútnu pasivitu žalobcu v súdnom konaní. Žalovaný poukazuje na tú skutočnosť, že súd porušil tzv. princíp rovnosti zbraní, pretože vlastnými úvahami a nad rámec navrhnutých a vykonaných dôkazov kompenzoval neunesenie dôkazného bremena žalobcu. Jednou zo súčastí koncepcie spravodlivého súdneho konania je tiež princíp rovnosti zbraní, ktorý okrem iného vyžaduje, aby každý účastník mal primeranú možnosť predložiť svoje návrhy za podmienok, ktoré nie sú podstatne nevýhodnejšie než podmienky, za ktorých touto možnosťou disponuje druhý účastník (viď rozsudky ESĽP Ankerl v. Švajčiarsko, 1996 - V, s. 1567, Helle v. Fínsko. 1997 - VIII, s. 2928 a pod.), (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21. júla 2010, sp. zn. ). Pasivita žalobcu a neprodukovanie dôkazov a skutkových tvrdení - žalobca nepodnikol nič voči započítaniu žalovaného, aby sa domohol relatívnej neplatnosti, nepodal ani žalobu a ani nič (písomný nesúhlas). Aj toto súd preklenul a rozhodol v rozsudku v roku 2019 o neplatnosti zápočtu pre neexistenciu škody (z roku 2012- 2013), súd v spotrebiteľskom spore nad rámec dokazovania nahrádzal procesnú obranu žalobcu svojou vlastnou činnosťou v prospech advokáta. Pasivita žalovaného v konaní nemôže mať za následok (aplikáciou a ) povinnosť všeobecného súdu priznať akýkoľvek uplatnený nárok. Za tejto procesnej situácie je preto správny záver krajského súdu o tom, že pasivita protistrany (v tomto prípade žalovanej) nemôže mať za následok (aplikáciou a ) povinnosť všeobecného súdu „priznať akýkoľvek uplatnený nárok“ (citované z napadnutého rozsudku krajského súdu). Všeobecný súd nemôže vyvodzovať právne účinky zo zanedbania procesnej povinnosti protistrany poprieť tvrdenia žalobcu, ak žalobca samotný zanedbal svoju povinnosť tvrdenia. Povinnosť strany sporu tvrdiť má pritom kľúčový význam a predstavuje jeden zo základných princípov civilného procesu ( - procesné povinnosti a procesné bremená), (uznesenie Ústavného súdu SR z 11. júna 2019, sp. zn. ). Sporové konanie je konaním kontradiktórnym, čo znamená, že tá strana sporu, ktorá z určitej skutočnosti vyvodzuje právne následky, musí tvrdiť skutočnosti a k tvrdeným skutočnostiam predložiť alebo označiť dôkazné prostriedky, inak úspešnou byť nemôže. Vo všeobecnosti sa posúdenie otázok, ktorá strana sporu je povinná tvrdiť a aký je obsah jej povinnosti tvrdiť, odvíja od hmotného práva. Platí pritom, že strana sporu je povinná tvrdiť skutočnosti, ktoré sú na základe hmotného práva spôsobilé privodiť jej úspech v spore. Bremeno tvrdenia je pritom v korelácii s bremenom popretia tvrdení protistrany (ŠTEVČEK, M. a kol. . Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 569.). Právny úkon, ktorý má vadu majúcu za následok jeho tzv. relatívnu neplatnosť v zmysle ustanovenia O.z. sa považuje za platný (so všetkými právnymi dôsledkami z neho vyplývajúcimi), pokiaľ ten, na ochranu ktorého je dôvod neplatnosti právneho úkonu určený (oprávnená osoba), sa neplatnosti nedovolá. Ak sa oprávnená osoba relatívnej neplatnosti právneho úkonu dovolá, je právny úkon neplatný od svojho začiatku (ex tunc). Relatívnej neplatnosti sa treba dovolať. Pri dovolaní sa neplatnosti ide o jednostranný právny úkon, ktorý sa musí adresovať druhému účastníkovi právneho úkonu, resp. všetkým účastníkom právneho úkonu, ak ten, kto sa dovoláva relatívnej neplatnosti právneho úkonu, nie je účastníkom tohto právneho úkonu. Dôjdením dovolania sa neplatnosti ostatným účastníkom právneho úkonu sa končí relatívna neplatnosť právneho úkonu a nastáva neplatnosť, ktorú svojimi účinkami možno prirovnať k absolútnej neplatnosti. Zákon preto, aby nastali účinky tzv. relatívnej neplatnosti právneho úkonu neustanovuje žiadnu formu dovolania sa tejto neplatnosti. Možno tak urobiť i žalobou (vzájomnou

žalobou) podanou na súde alebo námietkou v rámci obrany proti uplatnenému právu (nároku) v konaní pred súdom. Otázku relatívnej neplatnosti je možné v občianskom súdnom konaní vždy riešiť ako otázku predbežnú. Bez dovolania sa relatívnej neplatnosti je právny úkon platný a súd či iný orgán právnej ochrany bez tohto jednostranného právneho úkonu nemôže z úradnej povinnosti prihliadnuť na relatívnu neplatnosť (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. augusta 2010, sp. zn. ). Skutočnosť o nedostatočnej aktivite žalobcu uvádza v článku 5 rozsudku a konštatuje aj Krajský súd v Trnave: ,,Krajský súd v Trnave uznesením č. k. -207 zo dňa 7. júla 2018 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že neboli splnené procesné podmienky a súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane (žalovanému), aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Ďalej uviedol, že povinnosťou súdu prvej inštancie bude znova posúdiť žalobou uplatnený nárok, posúdiť jeho danosť vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania, ktoré je povinný v prípade potreby doplniť v závislosti na aktivite sporových strán, so sústredením sa na sporné otázky, predovšetkým posúdiť či zmluva o poskytovaní právnych služieb, ktorú uzatvoril advokát s fyzickou osobou - žalovaným sa považuje za spotrebiteľskú, keď v tomto smere odvolací súd poukázal na rozsudok Súdneho dvora (deviata komora) z 15. januára 2015 vo veci C-537/13, Biruté Šiba/Arúnas Devénas!“ Od roku 2018 však v žiadnom smere nedošlo k produkovaniu dôkazov sporovými stranami a prvoinštančný súd si prípadné sporné nároky neozrejmil postupom v zmysle písm. d) odvolania. Súd prvej inštancie neprihliadol na zánik žalovanej pohľadávky započítaním, jednostranným právnym úkonom žalovaného a teda neexistenciou predmetu sporu už počas súdneho konania. Už vo vyjadrení k žalobe zo dňa 4. apríla 2013 žalovaný upozornil prvoinštančný súd na zánik pohľadávky uplatnenej žalobcom v tomto súdnom konaní a doložil relevantné listinné dôkazy preukazujúce doručenie výzvy na náhradu škody a započítanie pohľadávky žalobcovi. Dokazovanie v sporovom konaní slúži na zistenie toho, čo strany tvrdili a všeobecný súd má možnosť „materiálnej korekcie a teda môže strany vyzvať na doplnenie skutkových tvrdení ( ). Tento materiálny korektív však nemôže nahrádzať procesnú aktivitu strán a ich povinnosť tvrdiť. Žalobca zostal pasívny, vôbec nepoprel, že v rozhodnom období nedošlo k započítaniu jeho riadnemu doručeniu, tak isto aj k uplatneniu vyčísleniu a doručeniu výzvy na náhradu škody, preto záver súdu prvej inštancie o nepreukázaní výšky škody zo strany žalovaného v rozhodnom období nebol správny. Súd prijal závery, ktoré nemajú opodstatnenie a ktoré neboli vôbec vykonané, resp. uskutočnené v súdnom konaní. V časti 17 rozsudku, posledná veta, súd uvádza, že žalobca: „Popieral skutočnosť, že by došlo k započítaniu pohľadávok, keďže pohľadávka žalovaného voči žalobcovi vôbec nevznikla, preto nemohlo dôjsť ani k ich vzájomnému započítaniu.“ Avšak nič také z celého súdneho spisu nevyplýva. K tomuto skutkovému tvrdeniu nevieme, akým spôsobom prvostupňový súd dospel. Počas celého konania po prvýkrát sa vôbec k započítaniu vyjadril žalobca až dňa 9. októbra 2014 v rámci záverečnej reči, kde uviedol: „Pokiaľ ide o započítanie mám za to, že v tomto prípade sa nejedná o pohľadávku rovnakého druhu a v prípade jednostranného započítania nie je možné započítať pohľadávky, ktoré nie je možné postihnúť výkonom rozhodnutia.“ Toto je celá procesná obrana k započítaniu až do posledných dvoch pojednávaní v roku 2019, dňa 10. júla 2019 a dňa 27. novembra 2019, kde uviedol nasledujúce skutočnosti v rámci procesnej obrany: Na pojednávaní dňa 10. júla 2019 uviedol zástupca žalobcu k vzájomnému návrhu nasledujúcu procesnú obranu: „Vzájomný návrh žalovaného na náhradu škody mal byť posudzovaný samostatne a nie v tomto konaní, nakoľko išlo o inú vec, nie totožnú, nakoľko náhradu škody si žalovaný uplatnil z iného konania, ktoré prebiehalo. Základné predpoklady náhrady škody neboli naplnené, k čomu dospel aj súd prvej inštancie vo svojom prvom rozhodnutí“ (pozn. ktoré bolo zrušené odvolacím súdom). Na pojednávaní dňa 10. júla 2019 uviedol právny zástupca žalobcu k vzájomnému návrhu nasledujúcu procesnú obranu: „Máme za to, že vzájomný návrh žalovaného, ktorým započítava pohľadávku voči pohľadávke žalobcu, ktorú si uplatňuje v tomto konaní, nie je dôvodný. Pohľadávka žalobcu vôbec nevznikla. Máme za to, že pohľadávka neexistuje a ani nikdy neexistovala. V tomto smere poukazujem na tri rôzne listy zo strany žalovaného, ktorými si započítaval pohľadávku voči žalobcovi, pričom v každom liste je uvedená iná suma pohľadávky a následne aj po tomto vzájomnom návrhu. Existenciu vzájomnej pohľadávky preto popierame, nakoľko nemožno započítať pohľadávku, ktorá neexistuje. Takisto žalovanému nevznikol žiadny nárok na náhradu škody.“ Dňa 9. októbra 2014 v rámci záverečnej reči žalobca predostrel aj procesnú obranu proti vzájomnému návrhu, pričom uviedol nasledujúce skutočnosti: „Pokiaľ ide o protinávrh mám za to, že žalovaný sa domáha tohto návrhu titulom náhrady škody. V takomto prípade musí preukázať moje zavinenie. Mám za to, že súd nie je oprávnený riešiť moje zavinenie v súvislosti so zákonom o advokácií na porušenie ktorého mnou sa žalovaný odvoláva.“ V časti 45 rozsudku, súd prvej inštancie konštatuje: „V predmetnom konaní si žalobca uplatnil voči žalovanému odmenu za poskytnutie právnej služby, pričom bremeno tvrdenia, že okrem iného, v

zmysle § 18 ods. 4 zákona o advokácii žalovaného ako svojho klienta vopred informoval o výške tarifnej odmeny za jednotlivé úkony právnej služby, a to pred poskytnutím týchto úkonov, resp. ešte pred začatím právneho zastupovania nesie žalobca, inak mu za takýto úkon odmena nepatrí. Žalobca dôkazné bremeno v predmetnom konaní neuniesol, nakoľko vierohodným spôsobom nepreukázal, že by riadne a v zmysle citovaných zákonných ustanovení informoval žalovaného ako svojho klienta pred, resp. pri prevzatí právneho zastúpenia o výške tarifnej odmeny za túto službu. Žalovaný túto skutočnosť počas konania namietal.“ Žalobca ani nikdy nespochybňoval, že by pre krátkosť času nemohol poučiť klienta spotrebiteľa riadne a včas a že sa jedná o bezodkladný úkon. Teda sám prvostupňový súd vykonštruoval procesnú obranu žalobcu a vykonával procesný útok voči žalovanému v mene žalobcu. Napriek nedostatku uvedeného tvrdenia žalobcom sám súd prvej inštancie v časti 47 rozsudku skonštatoval, že: „Na tomto mieste ale súd poukazuje aj na druhú vetu § 18 ods. 4 zákona o advokácii, podľa ktorej vyššie uvedené neplatí v prípade, ak je potrebné úkon právnej služby vykonať bezodkladne. Na základe vykonaného dokazovania (žiadne vykonané dokazovanie k otázke bezodkladnosti sa neuskutočnilo) potom súd dospel k záveru, že žalobca úkon právnej služby, a to podanie žaloby vo veci vedenej pod sp. zn. musel vykonať bezodkladne, keďže nepodaním žaloby bezodkladne by došlo k premlčaniu časti pohľadávky, resp. už celej pohľadávky, ktorá bola následne žalobou uplatnená. Z vykonaného dokazovania možno uzavrieť, že žalobca prevzal zastúpenie žalovaného na základe plnej moci dňa 21. decembra 2010, pričom žalobu podal dňa 22.decembra 2010. Podaním žaloby neskôr ako dňa 23. decembra 2010 by došlo k premlčaniu pohľadávky. Vzhľadom na krátkosť času, t. j. prevzatie zastúpenia dňa 21. decembra 2010 a nutnosť podania žaloby najneskôr dňa 23. decembra 2010 možno uzavrieť, že žalobca musel konať v danej veci bezodkladne.“ Sám advokát nemusel brať podanie platobného rozkazu, ktorý mal indikovaný už od 17. decembra 2010, kedy mu bola odovzdaná plná moc v podobnej veci, ako za bezodkladnú. Aj vzhľadom na skutočnosť, ktorá bola súdu známa z výsluchu svedka O. K., ktorý upozornil žalobcu na premlčanie a na prevzatie sporu ešte v priebehu mesiaca november 2010. Teda súd poukazuje a argumentuje za žalobcu, pričom vystupuje v úlohe ďalšieho advokáta, nie v úlohe nestranného súdu, ktorý má vyhodnocovať procesný útok a procesnú obranu, argumentáciu sporových strán a predložených dôkazov sporovými stranami. Súd sa teda sám rozhodol aplikovať § 18 ods. 4 zákona o advokácii, druhú vetu, bez toho, aby ho o to niektorá sporová strana žiadala. Súd prvej inštancie v časti 81 rozsudku konštatuje, že: „Nakoľko má súd za to, že žalovaný v konaní nepreukázal vznik zodpovednosti žalobcu ako advokáta v súvislosti s konaním vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. súd neprisvedčil žalovanému, ktorý si voči žalovanej sume započítal svoju pohľadávku titulom vzniku náhrady škody a zároveň z toho isteného dôvodu zamietol aj vzájomnú žalobu žalovaného, ktorú považoval za nedôvodnú.“ Konštatovanie súdu je však v príkrom rozpore s článkami 63, 65, 74, 75, 76 a 78 rozsudku, pričom cit. súd: „Zodpovednosť advokáta za škodu spôsobenú klientovi v súvislosti s výkonom advokácie je objektívna zodpovednosť (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť. Táto zodpovednosť je definovaná vecne, časovo i osobne. Z hľadiska vecného ide o zodpovednosť za konanie, či opomenutie advokáta v súvislosti s výkonom advokácie. Z hľadiska časového ide o zodpovednosť za škodu spôsobenú konaním, či opomenutím advokát v časovom úseku, v ktorom je podľa zákona o advokácii povinný klientovi právne služby poskytovať. Z hľadiska osobného ide o škodu spôsobenú klientovi. Advokát môže byť subjektom záväzkovej zodpovednosti iba v prípade, ak existuje platný záväzkový vzťah medzi ním a klientom založený zmluvou o poskytovaní právnych služieb. Zodpovednosť advokáta za škodu spôsobenú v súvislosti s výkonom advokácie je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch predpokladov: a) činnosť súvisiaca s výkonom advokácie, b) vznik škody, c) príčinná súvislosť medzi činnosťou advokáta súvisiacou s výkonom advokácie a vznikom škody. Ich splnenie preukazuje v konaní žalobca.“ Pokiaľ by sa chcel advokát zbaviť zodpovednosti za škodu, podľa § 26 ods. 4 zákona o advokácii, musel by preukázať, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od neho žiadať. Teda dôkazné bremeno nesie v tomto prípade žalobca - advokát, ktorý však v tomto smere v súdnom konaní nič nedokazoval. Žalobca nijako nevysvetlil, prečo nespochybnil námietku premlčania ako neúčinná pre rozpor s dobrými mravmi, prípadne prečo nedokazoval úmyselné konanie v konaní vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. , kde by bola premlčacia doba 10 ročná, tak ako ho o to žiadal žalovaný. Žalovaný opakovane žiadal o vydanie účtovníctva, ak by sa preukázalo, že peniaze z pôžičky neboli nikdy riadne zaúčtované do účtovníctva; ak by advokát konal v súlade s pokynmi svojho klienta, mohlo dosiahnuť nepremlčanie časti pohľadávky. Uvedený právny záver súdu prvej inštancie považuje odvolateľ za nesprávny, nakoľko súd prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci - v spojení s vykonaným dokazovaním, na základe ktorého súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým tvrdeniam v zmysle V zmysle Dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v

súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon. Odvolateľ poukázal aj na ust. ako aj a

5. Žalobca k odvolaniu žalovaného uviedol, že prvoinštančný súd po splnení záväzného právneho názoru apelačného súdu vo veci správne rozhodol, preto navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdil.

6. Intervenient na strane žalobcu k odvolaniu žalovaného uviedol, že žalobca svojím konaním nenaplnil ani základný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu a to porušenie právnej povinnosti. Keďže nevznikol zodpovednostný vzťah, žalobca sa ani nemôže svojej zodpovednosti za škodu zbaviť. Žalovaný mal primárne uniesť dôkazné bremeno ohľadom preukazovania vzniku zodpovednosti žalobcu za škodu spôsobenú výkonom advokácie. Ak by žalovaný preukázal vznik zodpovednostného vzťahu, potom by dôkazné bremeno znášal žalobca, aby naopak preukázal existenciu liberačných dôvodov podľa § 26 ods. 4 ZoA. Keďže v tomto prípade žalovaný nepreukázal vznik zodpovednosti žalobcu za škodu spôsobenú výkonom advokácie, tak potom na žalobcu nemohlo prejsť ani dôkazné bremeno za účelom preukazovania skutočností v zmysle ZoA. Navrhol, aby súd prvej inštancie napadnutý rozsudok v zmysle 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdil.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa ( ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti ( a ) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (, , , a ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom ( ) a dôvodmi odvolania ( ), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil ( ), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením ( ), po preskúmaní zákonnosti a vecnej správnosti rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže je dôvodné rozsudok v napadnutej zamietajúcej časti ako vecne správny potvrdiť ( ).

8. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalovaného bolo posúdiť, či súd dospel k správnemu právnemu záveru vo výroku I. (uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.053,40 eur a úrok z omeškania vo výške 8,75 % p.a. z uvedenej sumy od 23. marca 2013) a IV. (vzájomnú žalobu žalovaného zamietol), vrátane závislých výrokov (III. a V.) o trovách konania. Zamietajúca časť rozsudku vo výroku II. bola napadnutá odvolaním, avšak tu treba uviesť, že platné procesné právo výslovne zakotvuje možnosť podať odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie ( ), avšak skutočné oprávnenie strán sporu napadnúť konkrétne rozhodnutie odvolaním v každom konkrétnom prípade závisí od dotknutia potencionálneho odvolateľa, inak napadnuteľným rozhodnutím na jeho právach. Zásadne tak platí, že oprávnenie účinne brojiť proti rozsudku súdu odvolaním má len tá zo strán sporu, ktorá v dôsledku súdom zvoleného spôsobu rozhodnutia utrpela na svojich právach, resp. ktorej boli napadnuteľným rozsudkom založené určité povinnosti (či prípadne, ktorá bola napadnuteľným rozhodnutím dotknutá na svojich právach iným spôsobom). Pri zamietnutí žaloby má právo brojiť proti rozsudku, resp. časti rozsudku v zamietajúcej časti len žalobca. Z obsahu výroku napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie je zrejmé, že vyhovené bolo žalobe v časti uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi 1.053,40 eur a úrok z omeškania vo výške 8,75 % p.a. z uvedenej sumy od 23. marca 2013 do zaplatenia (výrok I.) a vo zvyšnej časti, t.j. nad rámec toho čo žalobca v žalobnom návrhu požadoval bola žaloba zamietnutá (výrok II.). Z uvedeného vyplýva, že žalovaný nebol oprávnenou osobou na podanie odvolania voči výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie, preto súd odvolanie žalovaného voči výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie odmietol v zmysle

9. Právne posudzovanie veci je činnosť súdu, pri ktorej zistený skutkový stav podriaďuje pod skutkovú podstatu príslušnej právnej normy, na základe čoho dospieva k záveru, či právo prizná alebo neprizná. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak sa súd pri tejto činnosti dopustil omylu (buď v tom, že na správne

zistený skutkový stav aplikoval iný právny predpis než mal, alebo ak správne aplikovaný právny predpis nesprávne interpretoval).

10. Prvá odvolacia námietka žalovaného sa týkala toho, že pôvodný žalobca JUDr. Stanislavský vystupoval ako advokát (sídlo AK, číslo advokátskej licencie v označení v návrhu na vydanie platobného rozkazu), v rozsudku došlo k zmene označenia žalobcu ako fyzickej osoby, pričom procesne nedošlo k zmene žalobcu, resp. súd sa nevysporiadal so skutočnosťou, kedy a na základe čoho došlo k zmene aktívnej legitimácie žalobcu. Tu treba uviesť, že žalobcom bola a stále je fyzická osoba, ktorá sa v zmysle označuje menom, priezviskom, adresou trvalého pobytu alebo pobytu, dátumom narodenia alebo iným identifikačným údajom. V čase podania žaloby bol účinný , ktorý upravoval označenie fyzickej osoby v žalobe obdobne ako v terajšej úprave s tým, že fyzická osoba, ktorá bola podnikateľom, podľa vety piatej uvádzala aj obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo ak bolo pridelené. Uvedené údaje však mali charakter náležitostí doplnkových, na ktorých uvedení podľa okolností konkrétneho prípadu buď treba alebo ani nie je nutné trvať popri náležitostiach vyžadovateľných v prípade všetkých fyzických osôb (v tomto prípade preto, aby bolo každému celkom zrejmé, že u takejto osoby ide stále o jednu a tú istú osobu, ktorá sa od nepodnikajúcej fyzickej osoby líši len existenciou jej oprávnenia na výkon podnikateľskej alebo v obdobnom právnom režime vykonávanej činnosti). Pre úplnosť v tejto časti možno dodať, že zdanlivo kategorický príkaz na uvedenie náležitostí podľa piatej vety by nebol splniteľným vtedy, ak sa obchodné meno podnikajúcej fyzickej osoby celkom zhoduje s jej občianskym menom a priezviskom, obdobná zhoda nastane v prípade bydliska a sídla takejto osoby a zároveň pôjde o zákonom predpokladaný prípad nepridelenia takejto osobe identifikačného čísla. Na záver tak treba konštatovať, že žalobcom je fyzická osoba označená menom a priezviskom a takúto fyzickú osobu nie je potrebné ,,žiadnym procesným spôsobom upravovať“ a to či už vystupuje ako fyzická osoba podnikateľ alebo nepodnikateľ, pretože nositeľom oprávnenia je stále fyzická osoba ako taká.

11. Ďalej žalovaný namietal, že súd prvej inštancie sa sám rozhodol aplikovať § 18 ods. 4 veta druhá zákona o advokácii bez toho, aby ho o to niektorá sporová strana žiadala. Tu je treba uviesť, že sporové strany ,,nemajú súd žiadať“, aby „zistený skutkový stav podriadil pod skutkovú podstatu príslušnej právnej normy“, pretože je to jeho povinnosťou. Odvolací súd sa plne stotožnil s preukázaným skutkovým dejom, ktorý prvoinštančný súd z vlastnej právomoci subsumoval pod príslušné ustanovenia právneho predpisu (§ 18 ods. 4 veta druhá ZoA), keď nepochybne z vykonaného dokazovania vyplynulo, že prvotné úkony advokáta vo vzťahu ku klientovi, ktorými boli prevzatie a príprava zastúpenia a podanie žaloby vo veci samej sa museli vykonať bezodkladne. V tomto smere odvolací súd odkazuje v celom rozsahu na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie.

12. Odvolaciu námietku smerujúcu k tomu, že sa súd prvej inštancie zaoberal neplatnosťou započítania a neexistenciou škody, hoci to žalobca nikdy v rámci procesnej obrany nenamietal a ani neprodukoval dôkazy v konaní a zároveň nad rámec dopĺňal túto pasivitu žalobcu svojimi úvahami a nad rámec vykonaného dokazovania odvolací súd vyhodnotil ako právne irelevantnú, pretože z konania jednoznačne vyplýva, že žalobca popieral existenciu pohľadávky majúcej mať základ v tom, že žalovanému bola jeho protiprávnym konaním spôsobená škoda.

13. Všeobecne treba uviesť, že zodpovednosť advokáta za škodu spôsobenú klientovi v súvislosti s výkonom advokácie je objektívna zodpovednosť (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť. Táto zodpovednosť je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch predpokladov: a) činnosť súvisiaca s výkonom advokácie, b) vznik škody, c) príčinná súvislosť medzi činnosťou advokáta súvisiacou s výkonom advokácie a vznikom škody. Splnenie uvedených predpokladov zodpovednosti musí byť v konaní jednoznačne preukázané; dôkaznú povinnosť má v tomto smere poškodený. Advokát je povinný svedomito chrániť práva a oprávnené záujmy klienta, dôsledne využívať všetky zákonné prostriedky, uplatňovať, čo podľa svojho presvedčenia a príkazu klienta pokladá za prospešné a dbať o to, aby jeho právna pomoc bola účelná. Súčasťou týchto povinností je bezpochyby tiež povinnosť advokáta riadne a včas (priebežne) informovať klienta o postupe pri vybavovaní veci a o všetkých nových okolnostiach relevantných z hľadiska veci, v ktorej ho zastupuje. Uvedené povinnosti má advokát počas celej existencie právneho vzťahu založeného zmluvou o poskytnutí právnej pomoci. Treba dodať, že svedomitým nie je taký výkon advokácie, ktorý nesie znaky ľahostajnosti, nedôslednosti, nedostatočného záujmu o klienta a jeho vec, resp. ktorý nezohľadňuje reálny stav vecí alebo tento stav nedoceňuje. Škodou sa aj v prípade zodpovednosti advokáta rozumie ujma, ktorá nastala v majetkovej

sfére poškodeného (klienta), je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Uhradzuje sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Skutočnou škodou je ujma, ktorá znamená zničenie, stratu, zmenšenie, zníženie či iné znehodnotenie existujúceho majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou a ktorá predstavuje majetkové hodnoty, ktoré treba vynaložiť pre uvedenie veci do predošlého stavu (pokiaľ nie je vylúčené). Ušlý zisk predstavuje zmarený majetkový prospech (prekazené zväčšenie alebo budúce rozmnoženie majetku poškodeného), ktorý bolo možné očakávať s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, no nenastalo v dôsledku škodnej udalosti. O vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) ide pri priamej väzbe javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). Vzťah príčinnej súvislosti medzi výkonom advokácie a škodou spôsobenou klientovi je daný vtedy, ak je medzi výkonom advokácie a škodou klienta vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť advokáta nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti môže byť vždy riešená len v konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať od všeobecných súvislostí a skúmať, konkrétne ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (porovnaj R 21/1992). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený

- nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahu ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu (porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2007 sp. zn. ). Treba zdôrazniť, že (v rámci postupnosti javov) nie každé zanedbanie, porušenie alebo nedostatočné plnenie povinností advokáta má za následok vznik jeho zodpovednosti za škodu spôsobenú klientovi v súvislosti s výkonom advokácie. Samo pochybenie advokáta neznamená automaticky vznik škody na strane klienta. Zodpovednosť advokáta ani nie je daná v každom prípade, keď ním zastupovaný klient nebol v konaní úspešný. Zodpovednosť advokáta nastupuje až vtedy, keď neúspech klienta je dôsledkom porušenia povinností advokáta v súvislosti s výkonom advokácie.

14. Odvolací súd má za to, že bolo na žalovanom, aby preukázal, akú povinnosť porušil advokát v súvislosti s porušením ktorej vznikla žalovanému škoda vo výške, ktorú uplatnil vzájomným návrhom, pretože nenavrhnutie vykonania dôkazu (predloženie účtovníctva), ako aj nespochybnenie námietky premlčania, ako neúčinnej pre rozpor s dobrými mravmi nemožno hodnotiť ako porušenie povinnosti advokáta. V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti nález ústavného súdu sp. zn. „samotná dôvodnosť vznesenej námietky premlčania však rozpor s dobrými mravmi nezakladá. Aplikácia tohto inštitútu by mala byť len výnimočná a nemala by zhojovať neznalosť zákona - t. j. neznalosť plynutia premlčacích dôb. V tomto smere je potrebné poukázať aj na jednu zo základných zásad súkromného práva - vigilantibus iura scripta sunt - právo patrí bdelým. Preto je potrebné pri skúmaní otázky, či je vznesenie námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi skúmať, či strana konania, ktorá sa dovoláva rozporu s dobrými mravmi v súlade s § 3 ods. 1 O. z. postupovala s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti práve v súlade so zásadou vigilantibus iura, ktorá predpokladá, že každý zodpovedá za náležitú mieru predvídavosti a opatrnosti nielen pri vzniku právneho vzťahu, ale aj pri uplatňovaní svojich práv a výkone svojich práv a povinností z neho vyplývajúcich.“

15. Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalovaný nemal voči žalobcovi pohľadávku (právo na peňažné plnenie) z titulu náhrady škody, ktorá podľa žalovaného vznikla porušením povinnosti žalobcu pri výkone advokátskej činnosti, preto žalovaný nemohol jednostranným právnym úkonom (započítaním) dosiahnuť zánik navzájom sa kryjúcich pohľadávok, pretože tu na strane žalovaného neexistovala voči žalobcovi pohľadávka spôsobilá na započítanie.

16. Ďalšie odvolacie argumenty žalovaného odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR , , a pod.). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu žalobkyne nespôsobilú ovplyvniť nepriznanie jej uplatneného nároku, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

17. V dôsledku uvedeného bolo potom nevyhnutné rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny vo výrokoch I. a IV., včítane závislých výrokov o náhrade trov konania, s použitím ust. potvrdiť.

18. V zmysle ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. Podľa ods. 2 ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.

19. V zmysle súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci, podľa ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

20. V zmysle o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, podľa ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

21. V tomto odvolacom konaní bol plne úspešný žalobca a intervenient vystupujúci v konaní na jeho strane vo vzťahu k vzájomnému návrhu žalovaného, preto podľa citovaného ustanovenia im vzniklo právo na plnú náhradu trov odvolacieho konania voči v odvolaní neúspešnému žalovanému. Prípadná existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle odôvodňujúca výnimočné nepriznanie náhrady trov úspešnej strane (či už úplné alebo čiastočné), pritom v konaní nebola tvrdená, ani ju odvolací súd nezistil. Odvolací súd preto žalobcovi a intervenientovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

22. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3 : 0 (čl. I posledná veta o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších zmien a doplnení; druhá veta ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.