Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_9CoE-36-2021.pdf
PDF · 114.04 KB
Case nature
Area
Subarea
9CoE/36/2021
Uznesenie
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej a členiek senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a JUDr. Kataríny Marčekovej, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Advokátska kancelária Advocate, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 36 865 141, proti povinnému: M. G., nar. XX. XX. XXXX, naposledy bytom D., T. XXXX/XX, zomrel dňa XX. XX. XXXX, o vymoženie 391,- eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nitra zo dňa 9. marca 2021 č. k. 28Er/673/2012-54 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie z r u š u j e a exekučné konanie (EX 18477/12) z a s t a v u j e .
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD. so sídlom Exekútorského úradu v Bratislave, Záhradnícka 60, o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 1 ods. 2, § 2 písm. d), a) zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách, § 52 ods. 1 a 2, § 53 ods. 1, 2, 5, § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že spísaním zápisnice o návrhu na vykonanie exekúcie pred súdnym exekútorom dňa 22. 08. 2012 oprávnený žiadal, aby súd poveril vyššie uvedeného súdneho exekútora vykonaním exekúcie v neprospech povinného a vymožením pohľadávky vo výške 391,00 eura s prísl. Exekučné konanie sa začalo dňa 22. 08. 2012. Exekučným titulom v tomto konaní bol Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 04359/11, ktorý vydal dňa 08. 06. 2011 Stály rozhodcovský súd zriadený zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s., so sídlom v Bratislave. Súd preskúmal exekučný titul z formálnej, ako aj materiálnej stránky. Z formálnej stránky sa skúma, či exekučný titul v tomto prípade rozhodcovský rozsudok má všetky formálne náležitosti, ktoré vyžaduje § 34 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len ZoRK) a z materiálnej stránky, či exekučný titul v tomto prípade rozhodcovský rozsudok má splnené všetky hmotnoprávne predpoklady exekučného titulu, a to napríklad jeho rozpor s právom, t. j. dovolenosť, či rozpor s dobrými mravmi a podobne. Exekučný súd uvádza, že je vždy povinný skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie je skutočne exekučným titulom v zmysle Exekučného poriadku, najmä či bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie, túto podmienku je povinný skúmať ex offo, a to už pri vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, a prípadne neskôr počas celého exekučného konania. V prípade zistenia nedostatku materiálnej vykonateľnosti je povinný exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Predpokladom pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a následné vydanie upovedomenia o začatí exekúcie je existencia vykonateľného rozhodnutia, pričom sa musí jednať o rozhodnutie vykonateľné po materiálnej, aj formálnej stránke. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 23. 06. 2011, sp. zn. 4 Cdo 11/2011). Toto oprávnenie a zároveň aj povinnosť exekučného súdu potvrdil Najvyšší súd SR aj v ďalších rozhodnutiach, napr. 3 Cdo 146/2011 a 6 Cdo 143/2011. Exekučný súd má tak právo skúmať rozhodcovskú doložku/zmluvu a rozsudok rozhodcovského súdu tak nevytvára prekážku rozhodnutej veci. Uvedené opätovne konštatoval aj Najvyšší súd SR. Uznesenie
Najvyššieho súdu SR zo dňa 05. 12. 2012, sp. zn. 6Cdo 135/2012: „Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami a to, či už vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t. j. aj to, či bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý. Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný“. Súd v zmysle vyššie citovaného preskúmal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, ich súlad, resp. rozpor so zákonom a dospel k záveru, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia nemožno vyhovieť. Súd pri preskúmaní žiadosti o udelenie poverenia, návrhu oprávneného, exekučného titulu a priloženej zmluvy o úvere zistil, že oprávnený s povinným uzavreli dňa 09. 08. 2010 Zmluvu o úvere č. 404200607, na základe ktorej poskytol oprávnený povinnému úver vo výške 200,00 eura. Táto zmluva má povahu spotrebiteľskej zmluvy s poukazom na znenie § 52 ods. 1 a nasl. Občianskeho zákonníka účinného od 01. 01. 2008, ako aj na znenie § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Bolo potrebné uviesť, že súd posúdil predmetný právny vzťah ako spotrebiteľský aj s ohľadom na predmet činnosti dodávateľa na výpise z OR, ako aj vzhľadom k tomu, že súdu je z rozhodovacej činnosti známe, že oprávnený v obdobných prípadoch vystupuje opätovne. Na základe uvedeného mal súd jednoznačne preukázané, že ide o spotrebiteľskú zmluvu a na právny vzťah medzi účastníkmi je nutné okrem ustanovení všeobecných obchodných podmienok na ktoré sa odôvodnenie rozsudku odvoláva aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu na dohodu strán. Súd mal riadne preukázané, že súčasne so zmluvou o úvere bola uzatvorená aj rozhodcovská zmluva. Podľa názoru súdu bolo však uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy, ako podmienka uzatvorenia zmluvy, ktorú oprávnený používa v prípadoch rovnakého druhu a neurčitého počtu, pre neurčitý okruh spotrebiteľov, neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Táto zmluva spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňovala spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponechávala ho výlučne na vôli dodávateľa. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej mal možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Napokon, ani doložka umožňujúca dodávateľovi výber rozhodcovského konania nenapĺňa záujem na ochrane spotrebiteľa. Podľa názoru súdu, už len tieto skutočnosti bolo možné považovať za dostačujúce na záver o neprijateľnosti rozhodcovskej zmluvy, vzhľadom na zásadný dopad tejto zmluvnej podmienky na vzťahy medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Takto formulovaná zmluva spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a preto je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, je plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Súd svoj názor o neprimeranej povahe rozhodcovskej doložky opieral aj o judikatúru Európskeho súdneho dvora (C-240/98, C-168/2005, C-243-2008), pričom súd taktiež dal do pozornosti rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-40/2008 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira. Zo záveru tohto rozsudku vyplynula povinnosť exekučného súdu prihliadnuť aj z úradnej moci na neprijateľné podmienky upravené v rozhodcovskej zmluve. Rozhodcovská zmluva spolu so zmluvou o úvere mala charakter štandardnej formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený používal s vopred neurčitým počtom spotrebiteľov v zmluvných vzťahoch. Nakoľko bola rozhodcovská zmluva navrhnutá vopred, teda ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu, ktorej podstatu spotrebiteľ nemohol ovplyvniť, nebolo možné považovať takúto rozhodcovskú zmluvu za individuálne dojednanú. Je síce pravdou, že niekedy rozhodcovská zmluva dávala dlžníkovi právo obrátiť sa v spore s veriteľom aj na všeobecný súd, avšak toto právo bolo len formálne, pretože bolo obmedzené iba do doby, kým nepodal veriteľ návrh na prejednanie sporu na rozhodcovský súd. Rozhodcovskú zmluvu uzavretú medzi dodávateľom a spotrebiteľom, na podklade ktorej veriteľ - dodávateľ iniciuje voči spotrebiteľovi rozhodcovské konanie, a ktorá nebola dojednaná individuálne po vzniku sporu medzi účastníkmi zmluvy, súd považoval za neprijateľnú (nekalú) podmienku v spotrebiteľskej zmluve a z toho dôvodu
za absolútne neplatnú, pretože poskytovala veriteľovi neprimeranú a nedôvodnú výhodu voči dlžníkovi spočívajúcu v tom, že mohol vopred určiť súkromnoprávny subjekt, ktorý bude rozhodovať prípadný spor so spotrebiteľom a vylúčiť tak ochranu práv spotrebiteľa všeobecným súdom. V zmysle ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka je takáto rozhodcovská zmluva neplatná, a teda bránila tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. Súd v tejto veci poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012 č. k. 6 Cdo 1/2012. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a citované ustanovenia, súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia. Po právoplatnosti predmetného uznesenia súd exekučné konanie, aj s poukazom na skutočnosť, že povinný zomrel dňa 30.01.2017, zastavil.
2. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. § 365 ods. 1 písm. h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“) a zároveň, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (ustanovenie § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci uviedol, že exekučný súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskumávacej činnosti, ktorú mu zveril zákon č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších právnych predpisov (Exekučný poriadok) a v jeho nadväznosti zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Súd v prejednávanej veci okrem už spomínaného ustanovenia § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. na zistený skutkový stav aplikoval aj ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Mal za to, že súd na správne zistený skutkový stav veci nesprávne aplikoval právny predpis. Ustanovenie § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní síce upravuje povinnosť exekučných súdov zastaviť exekučné konanie v prípade, ak rozhodcovský rozsudok ukladá povinnosť, ktorá odporuje dobrým mravom, ale mal za to, že citované ustanovenie súd nesprávne aplikoval. Exekučný súd v konaní o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie z predložených podkladov (exekučný titul, žiadosť o udelenie poverenia a návrh na vykonanie exekúcie) posudzuje exekučný titul z formálnej a materiálnej stránky. Formálne preskúmavanie exekučného titulu sa obmedzuje na dodržanie všetkých formálnych náležitostí exekučného titulu (v prejednávanej veci rozhodcovský rozsudok) tak, ako ich vyžaduje ust. § 34 zákona o rozhodcovskom konaní. Preskúmavaním materiálnej stránky zisťuje exekučný súd, či sú splnené hmotnoprávne predpoklady exekučného titulu (dovolenosť, možnosť a súlad s dobrými mravmi). Bol však toho názoru, že v rámci preskúmavania exekučného titulu po materiálnej stránke, nemôže exekučný súd skúmať samotné rozhodcovské konanie, nakoľko samotné ustanovenie, o ktoré sa opieral súd v napadnutom uznesení, stanovuje podmienku na zastavenie exekúcie tak, že rozhodcovský rozsudok, a nie rozhodcovské konanie zaväzuje k niečomu nedovolenému. Exekučný súd sa tak v rámci materiálneho prieskumu musí obmedziť len na skúmanie výroku exekučného titulu (odôvodnenie nemôže zaväzovať účastníkov konania). Splnenie podmienok zastavenia exekúcie, t. j. zaväzovať k niečomu objektívne nemožnému, právom nedovolenému alebo k niečomu, čo je v rozpore s dobrými mravmi, však musí mať povahu zjavného nedostatku exekučného titulu (keďže nemôže vyplývať z vady konania ako je odôvodnené vyššie). Táto požiadavka materiálnej stránky exekučného titulu vyplýva zo samotnej povahy exekučného konania, kde konajúci súd nemá možnosť inak ako z exekučného titulu sa oboznámiť s priebehom rozhodcovského konania. Uvedená požiadavka znamená, že v rámci exekučného konania súd nemôže zaujímať právne stanoviská a úvahy k výroku samotného exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) a musí sa obmedziť len na také dôvody zastavenia exekúcie, ktoré majú povahu skutkovo zjavných dôvodov. Inými slovami povedané, nemôže sa jednať o dôvody právneho posúdenia veci. V tejto súvislosti poukázal na Nález ÚS SR ÚS 5/2000, uverejnený pod č. 18/2000. V prípade, ak súd na zistený skutkový stav veci aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 spôsobom právneho posúdenia správnosti výroku rozhodcovského súdu, ukrátil tým strany exekučného konania práv, ktoré im priznáva zákon o rozhodcovskom konaní alebo Občiansky súdny poriadok, a to hlavne právo na prejednanie veci pred príslušným súdom. Strana exekučného konania sa takto môže vyjadriť k zisteniam exekučného súdu až v odvolaní podanom proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie. Civilné konanie je však konaním dvojinštančným a postupom súdu v napadnutej veci došlo k pozbaveniu účastníka konania jeho základných práv a to práva na prejednanie veci. Súd v tomto prípade rozhodoval o otázke, ktorá je kvalitatívne náročnejšia ako otázky, ktoré sa riešia v exekučnom konaní bez toho, aby mu na to Exekučný poriadok poskytol legislatívny rámec. Postupom súdu v tejto veci a jeho výkladom ustanovenia § 45 zákona o rozhodcovskom konaní dochádza k nahradzovaniu konania o žalobách o zrušenie rozhodcovských rozsudkov (podľa ust. § 40 cit. právneho predpisu) exekučným konaním, čo je v rozpore s obsahom a účelom zákona o rozhodcovskom konaní. K nesprávnym skutkovým zisteniam uviedol, že konajúci súd pri posudzovaní predložených dôkazov nesprávne zistil skutkový stav veci,
keďže namietal skutočnosť, že zmluvnými stranami nebola dojednaná žiadna rozhodcovská zmluva/ rozhodcovská doložka. K uvedenému poukázal na skutočnosť, že oprávnený s povinným uzatvoril rozhodcovskú zmluvu podľa ust. § 3 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov formou samostatného právneho úkonu a to na samostatnej listine. V niektorých prípadoch je rozhodcovská doložka dohodnutá v rámci všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú pre zmluvné strany záväzné. Konajúci súd však tieto skutočnosti dostatočne nezisťoval, a tak zaťažil konanie vadou nesprávne zisteného skutkového stavu. V zmysle článku 2 tejto zmluvy bola následne daná právomoc Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s. rozhodnúť spor medzi zmluvnými stranami, pričom Stály rozhodcovský súd zriadený zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s. postupuje v súlade so zákonom č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, ako aj v zmysle svojho Rokovacieho poriadku. Na základe uvedeného poukázal na to, že exekučný titul bol vydaný oprávneným orgánom v konaní vedenom v zmysle už spomínaného osobitného právneho predpisu, a to zákonom č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov. Zmluvné strany sa v zmysle článku 2 odsek 2, druhá veta dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z právnych vzťahov uvedených v bode 1 tohto článku zmluvy vrátane sporu o platnosť, výklad alebo zrušenie zmluvy o úvere na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej zmluvy, t. j. povinnému nebola odňatá možnosť obrátiť sa v prípade akýchkoľvek sporných otázok spojených so zmluvou o úvere na všeobecný súd. Vo veci námietky konajúceho súdu ohľadom znemožnenia voľby spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu pred štátnym súdom v súvislosti s ust. § 53 odsek 4 písmeno r) zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, v zmysle ktorého sa za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, poukázal na odôvodnenie zákonodarcov, v zmysle ktorého je cieľom tejto úpravy umožniť spotrebiteľom rozhodnúť sa, kde uplatnia svoje práva. V danej veci teda konajúci súd konal nad rámec zákonných ustanovení. Na základe vyššie popísaného skutkového stavu veci a jeho právneho posúdenia navrhol, aby odvolací súd v zmysle ust. § 389 C.s.p. napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací podľa § 34 CSP, po zistení, že odvolanie bolo podané účastníkom v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania v zmysle § 359, § 362 ods. 1 CSP a zistení, že spĺňa náležitosti v zmysle § 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania v zmysle § 379, § 380 CSP, viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie v zmysle § 383 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP vec prejednal a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je potrebné zrušiť podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP a exekučné konanie zastaviť podľa § 391 ods. 1 CSP.
4. Z obsahu spisu vedeného v danej veci nesporne vyplýva, že exekučné konanie (EX 18477/12) začalo dňa 22. augusta 2012, kedy bola pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD. so sídlom Exekútorského úradu Bratislava, Záhradnícka 60, spísaná zápisnica o návrhu na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadený zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s., so sídlom Bratislava, Karlovské rameno 8, IČO: 35 922 761, zo dňa 8. júna 2016 sp. zn. SR 04359/11, ktorý mal nadobudnúť právoplatnosť dňa 5. septembra 2011 a vykonateľnosť dňa 8. septembra 2011. Súdny exekútor dňa 12. októbra 2012 doručil súdu prvej inštancie žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s prílohami (návrh na vykonanie exekúcie, originál exekučného titulu, plnomocenstvo, kolok). Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 3. decembra 2012 č. k. 28Er/673/2012-11 žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom Exekútorského úradu Bratislava, Záhradnícka 60 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený odvolanie. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací uznesením zo dňa 31. januára 2014 uznesenie prvoinštančného súdu (č. k. 28Er/673/2012-11) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Dňa 3. februára 2016 súdny exekútor postúpil prvoinštančnému súdu doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie v zmysle § 243f ods. 1 Exekučného poriadku. Následne súd prvej inštancie rozhodol napadnutým uznesením, proti ktorému podal oprávnený prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie. Z výpisu registra obyvateľov vyplýva, že povinný JK. nar. XX. XX. XXXX, zomrel dňa XX. XX. XXXX. Z uznesenia Okresného súdu Žilina, vydaného prostredníctvom notárky JUDr. Lucie Mizerákovej ako súdnej komisárky zo dňa 30. novembra 2017 č. k. 15D/66/2017-52, Dnot 160/2017 vyplýva, že dedičské konanie po poručiteľovi M. G., nar. XX. XX. XXXX, naposledy bytom N., O. N. XXX, zomr. XX. XX. XXXX bolo právoplatne zastavené a majetok nepatrnej
hodnoty bol vydaný osobe, ktorá sa postarala o pohreb poručiteľa: L.. F. G., nar. XX. XX. XXXX, bytom R., C. XXXX/X. Odvolací súd konštatuje, že povinný zomrel dňa XX. XX. XXXX, t. j. skôr ako rozhodol súd prvej inštancie napadnutým uznesením, t. j. dňa 9. marca 2021.
5. Podľa § 243h ods. 1 Exekučného poriadku, ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017. Pravidlá pre prideľovanie vecí exekútorom podľa § 55 ods. 4 a 5 sa použijú len s ohľadom na veci pridelené podľa predpisov účinných po 1. apríli 2017.
6. Podľa § 9a Exekučného poriadku v príslušnom znení, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.
7. Podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak neboli splnené procesné podmienky.
8. Podľa § 390 písm. a), b) CSP odvolací súd sám rozhodne vo veci, ak rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie.
9. Podľa § 390 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.
10. Podľa § 161 ods. 1, 2 a 3 CSP, ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné podmienky“). Ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. Ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý možno odstrániť, súd urobí vhodné opatrenia na jeho odstránenie. Pritom spravidla môže pokračovať v konaní, ale nesmie vydať rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Ak sa nepodarí nedostatok procesnej podmienky odstrániť, súd konanie zastaví.
11. Podľa § 61 CSP procesnú subjektivitu má ten, kto má spôsobilosť na práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva.
12. Podľa § 62 CSP, ak strana nemá procesnú subjektivitu, súd konanie zastaví.
13. Podľa § 63 ods. 1 a 2 CSP, ak strana zomrie počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončí, súd posúdi podľa povahy sporu, či má konanie zastaviť, alebo či v ňom môže pokračovať. V konaní súd pokračuje najmä vtedy, ak ide o majetkový spor. Súd rozhodne, že v konaní pokračuje s dedičmi strany, prípadne s tými, na ktorých podľa výsledku dedičského konania prešlo právo alebo povinnosť, o ktorú v konaní ide, a to len čo sa skončí konanie o dedičstve.
14. Podľa § 7 ods. 1 Občianskeho zákonníka spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti vzniká narodením. Túto spôsobilosť má aj počaté dieťa, ak sa narodí živé.
15. Podľa § 7 ods. 2 Občianskeho zákonníka smrťou táto spôsobilosť zanikne. Ak smrť nemožno preukázať predpísaným spôsobom, súd fyzickú osobu vyhlási za mŕtvu, ak zistí jeho smrť inak. Za mŕtveho súd vyhlási aj nezvestnú fyzickú osobu, ak so zreteľom na všetky okolnosti možno usúdiť, že už nežije.
16. Ustanovenie § 161 ods. 1 CSP ukladá súdu povinnosť kedykoľvek za konania prihliadať na to, či sú splnené zákonom stanovené procesné podmienky konania, bez existencie ktorých nemôže dôjsť k rozhodnutiu vo veci samej. Medzi základné procesné podmienky okrem iných, ktoré má súd skúmať po celý čas aj bez návrhu je splnenie podmienky - spôsobilosť byť účastníkom konania. Spôsobilosťou byť účastníkom konania (tzv. procesná subjektivita) sa rozumie spôsobilosť byť nositeľom práv a povinností, ktoré mu zákon priznáva, prípadne ukladá účastníkom. Ide o spôsobilosť byť subjektom procesnoprávneho vzťahu, ako jedného zo základných predpokladov pre vznik procesnoprávneho vzťahu v zahájenom civilnom súdnom konaní. Spôsobilosť byť účastníkom konania má zásadne ten,
kto má podľa hmotného práva spôsobilosť mať práva a povinnosti. Procesná subjektivita tak splýva so subjektivitou hmotnoprávnou.
17. Ak v priebehu konania súd zistí, že účastník konania stratil spôsobilosť byť účastníkom konania, teda ak fyzická osoba zomrie alebo právnická osoba zanikne, súd podľa povahy veci posúdi, či má konanie zastaviť alebo či môže v ňom pokračovať. V prípade, ak fyzická osoba, ktorá je účastníkom konania, v priebehu konania zomrie, t. j. stratí spôsobilosti byť účastníkom konania, súd pokračuje v konaní s jej právnym nástupcom. Keď niet právneho nástupcu, nemôže súd v konaní ďalej pokračovať, pretože v spojitosti s nedostatkom spôsobilosti byť účastníkom konania ide o neodstrániteľnú vadu konania vedúcu obligatórne k zastaveniu konania.
18. Účastníkmi exekučného konania sú oprávnený a povinný. Vykonanie exekúcie prichádza do úvahy len proti tomu, kto je označený ako povinný (pasívna exekučná legitimácia) v exekučnom titule a iba v prospech toho, kto má podľa exekučného titulu právo na plnenie (aktívna exekučná legitimácia). Po vydaní exekučného titulu môže dôjsť k prechodu povinnosti alebo práva z exekučného titulu na inú fyzickú alebo právnickú osobu, príp. na štát. K prechodu dochádza univerzálnou sukcesiou (smrť fyzickej osoby, zánik právnickej osoby bez likvidácie s právnym nástupcom, predaj podniku) a singulárnou sukcesiou, ktorá sa považuje za prevod práva alebo prevzatie povinnosti (postúpenie pohľadávky, prevzatie dlhu, zmluva o prevode vlastníckeho práva a k veci).
19. Keďže procesná subjektivita je jednou z podmienok konania, súd v priebehu celého konania z úradnej moci skúma, či fyzická osoba označená ako účastník konania má spôsobilosť byť účastníkom konania. V tomto smere odvolací súd konštatuje, že z obsahu súdneho spisu je zrejmé, že povinný zomrel pred vydaním napadnutého uznesenia. Ak aj súd prvej inštancie túto skutočnosť vnímal, čo v konečnom dôsledku uviedol aj v závere odôvodnenia napadnutého uznesenia, znamenalo to pre prvoinštančný súd povinnosť postupovať za subsidiárnej aplikácie Civilného sporového poriadku a posúdiť otázku procesnej spôsobilosti účastníka konania v intenciách § 161 CSP s odkazom na § 63 CSP.
20. Osobitný právny režim zakladá ustanovenie § 37 ods. 3 Exekučného poriadku účinného do 31. marca 2017, ktoré v zmysle zásady „lex specialis derogat legi generali“ ako špeciálny právny predpis upravuje otázku právneho nástupníctva v exekučnom konaní vo vzťahu k Civilnému sporovému poriadku ako všeobecného právneho predpisu. Ustanovenie § 37 ods. 3 Exekučného poriadku účinného do 31. marca 2017 normuje povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o návrhu na pripustenie zmeny účastníkov konania do 60 dní od doručenia návrhu súdnym exekútorom. Zákon v tejto rovine diferencuje dve procesné situácie. Prvá situácia vychádza z právnej skutočnosti tzv. singulárnej sukcesie, ktorá zakladá povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o pripustení zmeny účastníkov konania, pričom ide o konštitutívne rozhodnutie, ktoré zakladá časový moment vzniku postavenia účastníka exekučného konania dňom právoplatnosti tohto rozhodnutia t. j. rozhodnutím vzniká nový procesno-právny vzťah (ex nunc). Druhá situácia vychádza z právnej skutočnosti tzv. univerzálnej sukcesie, ktorá zakladá pre exekučný súd povinnosť postupovať v zmysle subsidiárnej aplikovateľnosti § 63 a nasl. CSP, pričom v danom prípade uznesenie exekučného súdu o pokračovaní v konaní s právnym nástupcom účastníka konania nezakladá jeho deklaratórnym charakterom vznik účastníctva v exekučnom konaní ako je tomu pri rozhodovaní o zmene účastníctva pri singulárnej sukcesii, t. j. rozhodnutím sa len deklaruje právny stav, ktorý v čase jeho vydania už existoval (ex tunc). V danej situácií tak súd uznesením podľa § 63 ods. 2 CSP rozhodne po skončení dedičského konania, že v konaní pokračuje s právnym nástupcom (dedičom), ktorý preberá právny stav ku dňu smrti svojho predchodcu (ex lege) alebo súd rozhodne, že konanie z dôvodu neodstrániteľnej vady konania (straty procesnej subjektivity) zastaví. V zmysle § 63 a nasl. možno konštatovať, že nie je prípustné, aby exekučný súd vydal nad rámec uznesenia o pokračovaní s právnym nástupcom (§ 63 ods. 1 a 2 CSP) rozhodnutie podľa § 37 ods. 3 Exekučného poriadku účinného do 31. marca 2017, ktorým by samoúčelne deklaroval prípustnosť zmeny účastníctva z dôvodu univerzálnej sukcesie, ktorá však nastáva nezávisle od vôle súdu ex lege v zmysle § 65 CSP. Vyššie uvedené potvrdzuje vo svojom rozhodnutí aj Ústavný súd SR sp. zn. I. ÚS 413/2018-17 zo dňa 28. novembra 2018, ktorý uviedol, že pri univerzálnej sukcesii súd nerozhoduje o pripustení zmeny účastníkov konania. Zmena procesno-právneho postavenia nastáva zo zákona, resp. automaticky vyvoláva procesnoprávne nástupníctvo v súlade s § 63 CSP. Súd v danom prípade na zmenu účastníka prihliada z úradnej povinnosti, bez ohľadu na to, či ju účastníci oznámia. Ustanovenia § 37 ods. 3, 4 a 5 sa na univerzálnu sukcesiu v zásade použijú, avšak okrem tých ustanovení, ktoré určujú, že o pripustení zmeny rozhoduje exekučný súd.
21. V ustanovení § 390 CSP je vyjadrená zásada jedenkrát a dosť, ktorej cieľom je zabránenie cirkulácii rozhodnutí v konkrétnom súdnom spore a dosiahnutie právoplatného skončenia sporu v primeranej lehote ako vyjadrenie potreby materiálneho naplnenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bez možnosti akýchkoľvek úvah súdu odchýlenia sa od zákonnej úpravy obsiahnutej v citovanom paragrafe (mutatis mutandis III. ÚS 379/2017, I. ÚS 227/2018). V predmetnom konaní bolo už raz uznesením odvolacieho súdu zo dňa 31. januára 2014 uznesenie prvoinštančného súdu (č. k. 28Er/673/2012-11) zrušené a vec mu vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, čo založilo zákonnú prekážku v zmysle § 390 CSP, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vrátil mu vec opätovne na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
22. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti preskúmal procesnú spôsobilosť účastníkov exekučného konania a zistil, že povinný v čase pred vydaním napadnutého uznesenia zomrel, t. j. stratil procesnú spôsobilosť. Procesná spôsobilosť účastníka konania je obligatórna podmienka vedenia súdneho konania, ktorej strata zakladá pre súd všeobecnú prekážku vo veci ďalej konať a rozhodnúť in merito, a vedie k zastaveniu konania. Odvolací súd skúmal, či môže v konaní pokračovať s právnym nástupcom povinného. Z uznesenia Okresného súdu Žilina, vydaného prostredníctvom notárky JUDr. Lucie Mizerákovej ako súdnej komisárky zo dňa 30. novembra 2017 č. k. 15D/66/2017-52, Dnot 160/2017 vyplýva, že dedičské konanie po poručiteľovi M., nar. XX. XX. XXXX, naposledy bytom N., O. N. XXX, zomr. XX. XX. XXXX bolo právoplatne zastavené a majetok nepatrnej hodnoty bol vydaný osobe, ktorá sa postarala o pohreb poručiteľa: L.. F. G., nar. XX. XX. XXXX, bytom R., C. XXXX/X. Ak bolo dedičské konanie zastavené z dôvodu, že poručiteľ zanechal len majetok nepatrnej hodnoty, je potrebné vychádzať zo záveru, že vydaný majetok nepatrnej hodnoty osobe, ktorá sa postarala o poručiteľov pohreb, nie je nadobudnutý titulom dedenia ale titulom rozhodnutia súdu (§ 132 Občianskeho zákonníka), pričom takáto osoba nemusí byť ani osobou, o ktorej sa možno dôvodne domnievať, že je poručiteľovým dedičom, zároveň platí, že takáto osoba nevstupuje ani do práv a povinností poručiteľa, a teda nie je jeho právnym nástupcom (R 18/1986), rovnako ako ostatní účastníci dedičského konania, ktoré bolo zastavené z dôvodu majetku poručiteľa nepatrnej hodnoty (§ 188 ods. 1 CMP), keďže v takomto konaní sa ani neprikročilo k zisťovaniu dedičského práva a k stanoveniu dedičských podielov (II. ÚS 525/2013). Platí teda, že dedičia s ktorými by súd v prejednávanej veci mohol konať ako s právnymi nástupcami žalobcu, neboli v dedičskom konaní určení (m. m. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. februára 2018 sp. zn. 4Ndob/10/2016). Sumarizujúc vyššie uvedené, odvolací súd konštatuje, že povinný stratil spôsobilosť byť účastníkom v exekučnom konaní bez právneho nástupcu (dediča) a ak právneho nástupcu niet, je odvolací súd povinný konanie zastaviť.
23. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. a) zrušil a exekučné konanie podľa § 391 ods. 1 CSP s odkazom na § 62 a § 63 ods. 1 CSP zastavil.
Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).