Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_13Co-14-2021.pdf
PDF · 110.21 KB
Case nature
Area
Subarea
13Co/14/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Mariany Muránskej v spore žalobkyne: N. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX Y. XXX, právne zastúpená: JUDr. Viera Straková, advokátka, Nám legionárov 5, 080 01 Prešov, proti žalovanej: I. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. G. XXXX/XX, XXX XX C., právne zastúpená: Mgr. Peter Troščák, advokát, Hlavná 50, 080 01 Prešov, v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 14C 210/2016 - 447 zo dňa 18.11.2020 takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok.
II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva zrušil podielové spoluvlastníctvo strán sporu k nehnuteľnostiam uvedeným vo výrokovej časti napadnutého rozsudku a toto vyporiadal tak, že nehnuteľnosti prikázal do výlučného vlastníctva žalobkyne, ktorú zaviazal vyplatiť žalovanej náhradu za jej spoluvlastnícky podiel vo výške 14.283,- Eur. Náhradu trov konania stranám nepriznal. Súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov mal za preukázané, že predmetné nehnuteľnosti, ktoré v prírode sú tvorené dvoma samostatnými parcelami a na jednej z nich stojacom rodinnom dome s príslušenstvom nie je možné reálne rozdeliť z dôvodu výšky spoluvlastníckeho podielu žalovanej v podiele X/X, pričom pri stavbe reálne nie je možné vyčleniť podiel v rozsahu X/X a rovnako tak na pozemku, ktorý má samostatné parcelné číslo z hľadiska jeho funkčného využitia a účelného využitia vytvorenie parcely vo výmere XXX,XXmX nie je účelné vzhľadom aj na tvar a rozmery pozemku.
2. Z týchto dôvodov dospel k záveru, že nie je účelné reálne rozdelenie predmetu podielového spoluvlastníctva, preto zaviazal žalobkyňu na výplatu sumou 14.283,- Eur v prospech žalovanej ako ustupujúcej podielovej spoluvlastníčke, a to z celkovej hodnoty 85.700,- Eur ako vyplýva zo znaleckého posudku V.. I.. Súd prvej inštancie poukázal na to, že predmetný posudok z hľadiska jeho presvedčivosti je dostatočným podkladom pre záver, že trhová hodnota nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu, bola ocenená reálne a táto suma je základom pre výpočet peňažnej náhrady ustupujúcej podielovej spoluvlastníčky.
3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil v zmysle ustanovení § 137 ods. 1, § 141, § 142 Občianskeho zákonníka.
4. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle ustanovenia § 257 CSP s poukazom na skutočnosť, že vyporiadanie podielového spoluvlastníctva je v záujme oboch strán sporu, čo je dôvodom hodným osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania ani jednej zo sporových strán. Zároveň poukázal na snahy žalobkyne vyporiadať podielové spoluvlastníctvo výplatou za primeranú sumu.
5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané odvolanie zo strany žalovanej s poukazom na ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/ a h/ Civilného sporového poriadku. Žalovaná namietla, že súd prvej inštancie nekriticky prevzal závery posudku V.. I., ktorý nesprávne dospel k záveru o neúčelnosti rozdelenia pozemku č. XX/X záhrady, nakoľko zo žiadneho predpisu nevyplýva záver o nemožnosti vytvoriť záhradu v takejto veľkosti, a preto mal byť použitý spôsob reálneho delenia pozemku na základe geometrického plánu. Žalovaná aj výslovne žiadala o reálnu deľbu tejto nehnuteľnosti, pričom súd prvej inštancie v tejto časti vec nesprávne posúdil. Je zrejmé, že tento pozemok je dlhý XXm a jeho šírka je od 6m do XXm, pričom pri vstupe na pozemok je šírka Xm. V tomto prípade je možné odčleniť pre žalovanú časť cca X,Xm po celej dĺžke XXm, čím vznikne nová parcela vo výmere cca XXXmX s priamym prístupom z verejnej komunikácie, prípadne možno vykonať reálnu deľbu so zriadením vecného bremena. Zároveň namietol skutočnosť, že súdom pribratý znalec nebol oprávnený posudzovať už podané znalecké posudky, pričom samotný znalec I. uviedol, že nesprávne ohodnotil otázku podmurovky rodinného domu v hodnote cca 260,- Eur. Zároveň žalovaná namietla tento znalecký posudok z dôvodu, že tento neocenil domácu vodáreň ako aj zateplenie fasády rodinného domu.
6. Žalovaná navrhla, aby odvolací súd nariadil dokazovanie vypracovaním geometrického plánu na vyčlenenie samostatnej parcely a rozhodol o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctvo spôsobom navrhnutým žalovanou.
7. V odvolaní takisto žalovaná namietla výrok o náhrade trov konania, ktorý je neodôvodnený, nepreskúmateľný a svojvoľný a porušuje právo na spravodlivý proces, nakoľko nedal odpoveď na otázku, prečo bolo v konaní využité ustanovenie § 257 CSP, ku ktorému sa nemala možnosť žalovaná vyjadriť. Poukázala na to, že žalobkyňa nepredkladala relevantné podklady pre rozhodnutie, preto bolo pojednávanie odročené a zároveň navrhovala neprimerane nízku sumu na výplatu podielu žalovanej. Poukázala na rozhodnutia vyšších súdnych autorít v tejto oblasti.
8. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedla, že nespokojnosť žalovanej s rozhodnutím súdu neznamená, že bolo porušené jej právo na spravodlivý proces, a že rozsudok súdu je vecne nesprávny. Poukázala na to, že správne súd prvej inštancie na odstránenie rozporov v predložených znaleckých posudkoch doplnil dokazovanie a na základe záverov znalcov stanovil primeranú náhradu na výplatu podielu žalovanej, pričom táto neustále trvala na svojej požiadavke výplaty vyššej sumy. Žalovaná v priebehu celého konania napriek tomu, že v odvolaní tvrdí to, aby bola záhrada reálne rozdelená, nepredložila geometrický plán na rozdelenie predmetnej nehnuteľnosti, pričom neuniesla dôkazné bremeno, že takáto možnosť je reálna, pričom ani znalec V. neuvádza reálnu možnosť rozdelenia pozemku XX/X záhrady a správne dospel súd k záveru, že takéto rozdelenie by bolo neúčelné. Pokiaľ žalovaná nepredložila v priebehu konania relevantné podklady pre reálnu deľbu, teda geometrický plán, nemožno na tieto jej námietky prihliadnuť. Rovnako žalobkyňa súhlasila s výrokom súdu prvej inštancie o trovách konania s poukazom aj na jej postoj k veci, kedy bola ochotná vyplatiť žalovanej za jej spoluvlastnícky podiel ako vlastnej sestre sumu vyššiu než hodnotu ustálenú znalcom I.. Poukázala na to, že je starobnou dôchodkyňou a jej manžel je chronický chorý, preto nepriznanie náhrady trov konania vystihuje predmet a charakter sporu a nezaťaží neprimeraným spôsobom ani žalovanú, pričom u oboch je životná úroveň približne rovnaká.
9. V duplike žalovaná uviedla, že žalobkyňa vyjadrila svoje subjektívne pocity a jej tvrdenia sú nelogické, pričom reálnu deľbu záhrady namieta aj z dôvodu, že by dochádzalo k narušovaniu jej súkromia, čo je prejavom jej snahy získať lukratívnu parcelu. Následne žalovaná poukázala na závery výsluchu znalca na pojednávaní zo dňa 11.11.2020 a na nesprávnosti znaleckého posudku V.. I., pričom uviedla, že vo vzťahu k nemu podala sťažnosť na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Trvala na svojich dôvodoch podaných v odvolaní.
10. V podanej triplike žalobkyňa uviedla, že reálna deľba nehnuteľnosti bola prezentovaná zo strany žalovanej vo vzťahu k záujmu tohto postupu až na poslednom pojednávaní, pričom po dobu 4 rokov žalovaná nepredložila geometrický plán či posudok na oddelenie časti nehnuteľnosti, a to až potom
čo zistila, že jej nároky na vyplatenie hodnoty jej podielu sú nereálne v porovnaní s jej predstavami. Z dôvodu, že nebol predložený z jej strany geometrický plán v zmysle Zákona o katastre nehnuteľnosti nie je možné preto vyhovieť jej návrhu na reálnu deľbu tejto nehnuteľnosti, a preto sú tieto jej námietky nedôvodné. Zároveň súd prvej inštancie nemal povinnosť nariadiť dokazovanie znaleckým ústavom. Žalobkyňa uviedla, že súdom určená náhrada je primeranou a rovnako je vecne správne aj rozhodnutie súdu prvej inštancie ohľadom náhrady trov konania.
11. Ďalšie vyjadrenia strán sporu v odvolacom konaní podané neboli.
12. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a 2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
13. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
14. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).
15. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP) .
16. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je konzistentné a jednoznačnými argumentmi podporil záver, ku ktorému dospel, pričom k celkovej presvedčivosti rozhodnutia súdu prvej inštancie možno uviesť, že premisy zvolené v rozhodnuté, ako aj závery, na základe ktorých k týmto dospel, sú pre nielen právnickú, ale aj laickú verejnosť prijateľné a racionálne; zároveň aj spravodlivé a presvedčivé. Právne závery sú v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami a celkovo možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie, pokiaľ sa týka rozsahu jeho odôvodnenia je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
17. K namietanému porušeniu práva na spravodlivý proces / § 365 ods.1 písm. b) CSP/ odvolací súd uvádza, že dôvodnosť tejto námietky nebola zo spisu zistená.
18. Právo na spravodlivý proces je veľmi široko koncipovaný pojem, pričom medzi jeho zložky možno zaradiť práva ako prístup k súdu, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na poučenie o procesných právach, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, ako aj ďalšie iné. Porušenie akéhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie zo strany súdu. O porušenie práva na spravodlivý proces zo strany súdu však ide len vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci realizáciu práv strany sporu dosiahne takú intenzitu, ktorá jednoznačne odôvodní záver, že celé konanie sa javí ako nespravodlivé. Konkrétne konanie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania. S prihliadnutím na uvedené odvolací súd uvádza , že v odvolaní nebolo konkrétne uvedené akým konaním súdu malo dôjsť k porušeniu práva na spravodlivý proces. Zo spisu odvolacím súdom nebolo zistené všeobecne namietané konanie súdu porušujúce práva odvolateľky na spravodlivý proces.
19. Rovnako namietaný odvolací dôvod , že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci /§ 365 ods.1 písm. d) CSP/ odvolací súd zo spisu nezistil, pričom odvolateľka na žiadnu konkrétnu vadu ani nepoukazovala. Tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
20. Namietané pochybenie podľa § 365 ods.1 písm. e) CSP nebolo v odvolaní konkretizované . Táto skutočnosť je relevantnou pre posúdenie takého návrhu, abstraktná námietka nevykonania dôkazu súdom prvej inštancie nepredstavuje porušenie práva na spravodlivý proces. Túto odvolacie námietku preto odvolací súd považoval za nedôvodnú.
21. Dokazovanie je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 185 CSP), nie účastníkov konania.
22. V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd jednou so všeobecných záruk spravodlivého prejednania veci pred súdom je zásada „rovnosti zbraní“. Táto zásada zabezpečuje, aby v súdnom konaní mali jeho účastníci rovnaké postavenie. „Rovnosť zbraní“ spočívajúca v rovnakom postavení účastníkov súdneho konania sa prejavuje v procesnoprávnom postavení účastníkov konania, v spôsobe a rozsahu dokazovania a v iných oblastiach spojených so súdnym uplatňovaním práva. Zachovanie „rovnosti zbraní“ z pohľadu spôsobu a rozsahu vykonávaného dokazovania sa týka aj oprávnenia účastníkov konania navrhovať dôkazy. Možnosť navrhovania dôkazov je spojená s princípom dôkazného bremena, ktorého úspešnosť sa v súdnom spore viaže na schopnosť predložiť adekvátne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Výber dôkazných prostriedkov je na vôli účastníka konania, no o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov budú vykonané a ktoré nie, rozhoduje súd podľa svojej voľnej úvahy. Obsahom záruky na spravodlivý súdny proces z pohľadu oprávnenia navrhovať dôkazy je limitovanie tejto voľnej úvahy súdu. Týmto limitom je požiadavka, aby nevykonanie navrhnutých dôkazov alebo vykonanie iných dôkazov nepostavilo účastníka konania do jasne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s jeho odporcom v súdnom spore (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Feldbrugge c. Holandsko z roku 1986). V súvislosti s rozhodnutím súdu, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná a ktoré nie, to teda znamená, že účastník konania nesmie byť týmto rozhodnutím znevýhodnený oproti druhému účastníkovi. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky nevykonanie účastníkom navrhnutého dôkazu môže byť porušením základného práva na spravodlivé súdne konanie dokonca aj bez priamej spojitosti s porušením zásady „rovnosti zbraní“. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze z 26. januára 2010 sp. zn. III. ÚS 332/09 vyslovil názor, že nevykonanie navrhovaného dôkazu, ak tento mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, je porušením práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Nakoľko skutkový stav bol pre rozhodnutie vo veci ustálený ako dôvodný je nepochybne nutné zhodnotiť postup súdu prvej inštancie.
23. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. CSP(Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.), a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185-§ 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu vyplývajú a podobne. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods.1 CSP, lebo hodnotil každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy, ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom, je zrejmý nesúlad.
24. V danom prípade odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že všetky skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil sú správne a majú oporu vo vykonanom dokazovaní a v konaní súdu prvej inštancie nebol zistený žiaden z vyššie uvedených dôvodov preukazujúci nesprávne zistenie skutkového stavu.
25. K námietke o nesprávnom právnom posúdení § 365 ods.1 písm. h) CSP odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Táto odvolacia námietka nebola naplnená.
26. V danom prípade sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie ohľadom nemožnosti reálnej deľby, ktorá ako správne vystihol súd prvej inštancie neznamená len to, že nehnuteľnosť reálne nie je deliteľná, čo naozaj nie je pravdou, ale k takémuto kroku nemožno pristúpiť ani v prípade, že by takéto rozdelenie bolo neúčelné. V tejto súvislosti súd prvej inštancie správne poukázal na súdnu prax a po zhodnotení veľkosti a tvaru pozemku, ktorého rozdelenie bolo navrhované zo strany žalovanej. Správne rozhodol súd prvej inštancie o tom, že podielové spoluvlastníctvo strán sporu bude vyporiadané prikázaním podielu žalovanej v prospech žalobkyne za primeranú náhradu. Je nesporné, že výmera, ktorá pripadá na podiel žalovanej je XXX,XXm2, pričom pozemok má dĺžku XXm a jeho šírka je od 6m do XXm, pričom pokiaľ by bol takýto pozemok pozdĺžne rozdelený (nakoľko iná možnosť z dôvodu zachovania prístupu neexistuje), vznikol by pozemok, ktorý by jeho tvarom (XX x X,Xm) bol nevhodný, či na výstavbu, či na poľnohospodársku výrobu odhliadnuc od skutočnosti, že v takomto prípade by pri vstupe na pozemok žalobkyne tento mal šírku Xm, čo by znemožňovalo vstupu prípadne väčších (motorových vozidiel) vozidiel, ktoré sú nevyhnutné na udržiavanie pozemku vo väčšej výmere.
27. Správne súd prvej inštancie aplikoval ustanovenie § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého pri zrušení spoluvlastníctva a jeho vyporiadaní súd prihliadne na veľkosť podielov a na účelné využitie veci, kedy ak rozdelenie nie je dobre možné prikáže vec za primeranú náhradu, prihliadne sa pritom na účelné využitie veci. Zo samotného znenia zákona je zrejmé, že vec možno rozdeliť vtedy, ak je to dobre možné, teda ak je vec možné reálne a prakticky rozdeliť. O reálnom rozdelení spoločnej veci nemožno uvažovať vtedy, ak by rozdelenie veci malo za následok, že rozdelená vec už nemôže slúžiť účelu, na ktorý je určená, preto je nutné pri posudzovaní reálnej deliteľnosti pozemku brať do úvahy prístup ku komunikáciám, účelnosť technického spôsobu navrhované riešenia rozdelenia ako je nutné prihliadnuť aj na tvar, celkovú plochu a veľkosť pozemku. Cieľom reálneho rozdelenia je to, aby aj po rozdelení pozemku mohli bývalí spoluvlastníci dobre užívať jednotlivé pozemky. Všetky tieto okolnosti správne zhodnotil súd prvej inštancie tak ako to uviedol v odôvodnení svojho rozsudku. Tento záver vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu (R 54/1973). Rovnako z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 22Cdo 1181/2008 vyplýva, že skutočnosť, podľa ktorej je pozemok v zásade vždy deliteľný neznamená, že musí byť v konaní o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva takýto pozemok rozdelený (porovnaj znenie zákona „dobre možné“ podľa § 142 ods.1 OZ)
28. Pokiaľ sa týka ustálenia hodnoty vyporiadaných nehnuteľností, je zrejmé z rozhodnutia súdu prvej inštancie, že tento sa precízne vyporiadal s otázkou toho, ktorý znalecký posudok spĺňal predpoklady pre ocenenie trhovou cenou vyporiadavaných nehnuteľností tak, ako to vyplýva z bodov 19 a 20 odôvodnenia, k čomu odvolací súd naviac nič neuvádza, nakoľko sa v celom rozsahu stotožňuje so
závermi súdu prvej inštancie, ktorý jasne a výstižne vyjadril svoj myšlienkový postup pre rozhodnutie vo veci.
29. Odvolací súd poukazuje aj na zásadu hospodárnosti konania, kedy vzhľadom na hodnotu veci nemožno prihliadnuť na jednotlivé námietky žalovanej vo vzťahu k sporným veciam v posudku, z ktorého vychádzal súd prvej inštancie, pričom tieto podania odvolací súd zhodnotil ako novoty v odvolacom konaní, nakoľko neboli zo strany žalovanej namietnuté pred súdom prvej inštancie, preto na nich nebolo možné prihliadnuť.
30. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súd SR vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“. (porovnaj IV. ÚS 115/03). S poukazom na uvedené odvolací súd nepovažoval za potrebné sa vyjadrovať k ostatným dôvodom odvolania, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie v merite veci bez významu.
31. Rovnako odvolací súd považoval za dôvodné potvrdiť výrok o trovách konania.
32. Podľa ustanovenia § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
33. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon bližšie nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax. To však neznamená, že tým vytvára priestor na nekontrolovanú voľnú úvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (pozri k tomu napr. uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2MCdo 17/2009, sp. zn. 5Cdo 67/2010 či sp. zn. 3MCdo 46/2012) nemožno § 257 považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť.
34. Túto normu preto nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov.
35. K dôvodom hodným osobitného zreteľa možno však zahrnúť neprimeranú tvrdosť, podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, povaha a okolnosti sporu, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky, zložitosť prípadov výkladu medzinárodnej zmluvy, osobitné pomery strany sporu, či nízky príjem. (pozri Veľké komentáre, Civilný sporový poriadok, autorov Števček, Ficová, Baricová, Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič a kol., C. H. BECK 2016, str. 942).
36. Vo vzťahu k výroku o trovám konania odvolacie námietky nie sú dôvodné, súd prvej inštancie správne vzal do úvahy povahu a okolnosti prípadu, ktoré sú dôvodmi hodnými osobitného zreteľa, kedy naozaj je v záujme oboch strán sporu, aby bolo vyporiadané ich podielové spoluvlastníctvo, aby medzi nimi nedochádzalo k ďalším sporom, a preto je dôvodné, aby si strany sporu niesli trovy samostatne. Zároveň v konaní neboli preukázané dôvody majetkového charakteru, ktoré by znamenali nemožnosť rozhodnutia podľa § 257 CSP.
37. Z rovnakých dôvodov preto odvolací súd nepriznal stranám sporu ani náhradu trov odvolacieho konania.
38. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).