Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

21C/5/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Košice sudcom JUDr. Zsoltom Suverom v právnom spore žalobcu: Mesto Košice, so sídlom: Trieda SNP 48/A, 040 11 Košice, IČO: 00 691 135, proti žalovanej: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom: C. X, XXX XX B., zastúpenej: JUDr. JCLic. D. C., E., s. r. o., so sídlom: Južná trieda 28, 040 01 Košice, IČO: 52 858 774, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. JCLic. D. C., E., o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, takto

rozhodol:

I. Žalobu v celom rozsahu z a m i e t a.

II. Žalovanej p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov tohto konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

I.

Skutkové tvrdenia a právna argumentácia strán sporu

1. Žalobca sa žalobou doručenou 03.02.2023 Okresnému súdu Košice I, ktorý sa podľa o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov od 01.06.2023 označuje ako Košice (ďalej len „“) domáhal proti žalovanej určenia, že je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností – pozemkov (ďalej len „predmetné pozemky“) nachádzajúcich sa v obci B. – B., katastrálne územie: B., ktoré sú Okresným úradom Košice, odbor katastrálny (ďalej len „okresný úrad“), zapísané na: 1.) liste vlastníctva číslo (ďalej len „LV č.“) XXXX ako parcela registra „E“, parc. č. XXX/XX, orná pôda o výmere 4909 m2, v podiele pod B9 vo veľkosti 7/192-ín k celku, 2.) LV č. XXXX ako parcela registra „E“, parc. č. XXX/XX, orná pôda o výmere 2449 m2, v podiele pod B6 vo veľkosti 1/36-iny k celku, 3.) LV č. XXXX ako parcela registra „E“, parc. č. XXX/ XX, orná pôda o výmere 2449 m2, v podiele pod B12 vo veľkosti 770/25872-ín k celku, 4.) LV č. XXXX ako parcela registra „E“, parc. č. XXX/XX, orná pôda o výmere 2183 m2, v podiele pod B12 vo veľkosti 770/25872-ín k celku, 5.) LV č. XXXX ako parcela registra „E“, parc. č. XXX, orná pôda o výmere 13092 m2, v podiele pod B15 vo veľkosti 66/2480-ín k celku, 6.) LV č. XXX ako parcela registra „E“, parc. č. XXX, orná pôda o výmere 16759 m2, v podiele pod B3 vo veľkosti X/XX-XXX k celku, 7.) LV č. XXX ako parcela registra „E“, parc. č. 320, orná pôda o výmere 1405 m2, v podiele pod B3 vo veľkosti X/XX-XXX k celku, 8.) LV č. XXXX ako parcela registra „E“, parc. č. 215, orná pôda o výmere 13514 m2, v podiele pod B24 vo veľkosti 72/4032-ín k celku, 9.) LV č. XXXX ako parcela registra „E“, parc. č. 216, orná pôda o výmere 17156 m2, v podiele pod B16 vo veľkosti 340/10080-ín k celku. Žalobca zároveň navrhol, aby mu proti žalovanej priznal nárok na náhradu trov tohto konania.

2. Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že žalovaná je v katastri nehnuteľností zapísaná ako podielová spoluvlastníčka predmetných pozemkov, ohľadom (spoluvlastníckych podielov) ktorých sa žalobca domáha určenia svojho vlastníckeho práva, tak ako je to uvedené v žalobnom návrhu. Podľa udania

žalobkyne žalovaná tieto spoluvlastnícke podiely nadobudla na pozemkoch parc. č. 239/16, 239/13 po poručiteľke C. E., F. G., zomrelej 18.04.2014, ktorá ich nadobudla po poručiteľke (pozemkovo-knižnej vlastníčke) C. G., F. H., zomrelej 09.02.1979. Žalovaná spoluvlastnícke podiely na pozemkoch parc. č. 217 a parc. č. 320 nadobudla po poručiteľke C. G., F. H., zomrelej 09.02.1979. Žalovaná spoluvlastnícke podiely na pozemkoch a to na parcelách č. 239/14, 239/22, 237, 215 a 216 nadobudla po poručiteľke C. E., F. G., zomrelej 18.04.2014. Avšak rozhodnutím niekdajšieho Obvodného národného výboru Košice I, odbor výstavby, územného plánovania a architektúry číslo: 9860/2617/84-Go zo 04.01.1985 (ďalej len „vyvlastňovacie rozhodnutie“) boli vyvlastnené pozemky nachádzajúce sa v katastrálnom území B. pôvodným pozemkovoknižným vlastníkom a to parcely registra „E“ zapísané v pozemkovo-knižnej vložke číslo (ďalej len „PKV č.“) 163 ako parc. č. 239/16 (strany 13 a 30 vyvlastňovacieho rozhodnutia), PKV č. 160 ako parc. č. 239/13 (strany 12, 30 a 35 vyvlastňovacieho rozhodnutia), PKV č. XXX ako parc. č. 239/14 a parc. č. 239/22 (strany 13, 30 a 35 vyvlastňovacieho rozhodnutia), PKV 381 ako parc. č. 237 (strany 12, 27, 28 a 35 vyvlastňovacieho rozhodnutia), PKV č. 19 ako parc. č. 217 a parc. č. 320 (strany 8, 9, 23 a 24 vyvlastňovacieho rozhodnutia), PKV č. XXX ako parc. č. 215 (strany 5, 6, 19 a 34 vyvlastňovacieho rozhodnutia) a PKV č. 356 ako parc. č. 216 (strany 8, 23 a 34 vyvlastňovacieho rozhodnutia) v prospech československého štátu zastúpeného Zoologickou záhradou Košice (ďalej len „zoologická záhrada“) pre účely zriadenia zoologickej záhrady. Toto vyvlastňovacie rozhodnutie podľa doložky o nadobudnutí právoplatnosti nadobudlo právoplatnosť 10.04.1985. Následne podľa o prechode zakladateľskej a zriaďovateľskej funkcie národných výborov na obce, ústredné orgány štátnej správy a orgány miestnej štátnej správy v znení neskorších predpisov zriaďovateľská funkcia k zoologickej záhrade prešla na žalobcu a podľa o majetku obcí v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) vlastnícke právo k predmetným pozemkom aj v rozsahu žalovaných spoluvlastníckych podielov prešlo nadobudnutím účinnosti tohto zákona, t. j. od 01.05.1991 ex lege na žalobcu. Uvedené potvrdzuje aj protokol č. 5 o prechode vlastníctva nehnuteľného majetku v zmysle uzatvoreného medzi zoologickou záhradou ako odovzdávajúcou a žalobcom ako preberajúcim, ktorý má už len deklaratórny charakter. Žalobca pre prípad, že by sa s jeho názorom, podľa ktorého vlastnícke právo k predmetným pozemkom nadobudol podľa dňom nadobudnutia jeho účinnosti, t. j. 01.05.1991, potom čo štát predmetné pozemky vyvlastnil vo svoj prospech vyvlastňovacím rozhodnutím, nestotožnil, sa dovoláva nadobudnutia vlastníckeho práva podľa vydržaním. Podľa tvrdenia žalobcu predmetné pozemky sú spôsobilým predmetom vydržania. Žalobca dobromyseľnosť svojej držby odvodzuje od samotného vyvlastňovacieho rozhodnutia, na základe ktorého sa aj jeho právny predchodca (štát) mohol domnievať, že sa stal vlastníkom predmetných pozemkov. Podľa názoru žalobcu jeho nepretržitá dobromyseľná držba ohľadom predmetných pozemkov začala 01.05.1991, kedy podľa malo vlastnícke právo k nim prejsť zo štátu na žalobcu a podľa uplynula 01.05.2001. Žalobca svoj naliehavý právny záujem podľa na požadovanom určení vlastníckeho práva k predmetným pozemkom odôvodnil tým, že určením vlastníckeho práva žalobcu k predmetným pozemkom rozhodnutím súdu sa odstráni stav jeho právnej neistoty a na jeho základe dôjde v katastri nehnuteľností k zosúladeniu zápisu vlastníckeho práva s právnym stavom, keď sa na miesto žalovanej ako vlastníčky zapíše žalobca (skutočný vlastník). Žalobca navrhol, aby jeho žalobe vyhovel a proti žalovanej mu priznal nárok na náhradu trov tohto konania.

3. Žalovaná sa k žalobe vyjadrila písomným podaním z 22.05.2023 (č.l. 138), v ktorom medzi inými uviedla, že spoluvlastnícke podiely na pozemkoch - parcelách registra „E“ a to parc. č. 239/16 a 239/13 nadobudla po poručiteľke C. E., F. G., nar. XX.XX.XXXX, zomrelej 18.04.2014 na základe Osvedčenia o dedičstve č. k. , D not 60/2014 zo 04.08.2014, ktorá tieto spoluvlastnícke podiely nadobudla po poručiteľke (pôvodnej pozemkovo-knižnej vlastníčke) C. G., F. H., nar. XX.XX.XXXX, zomrelej 09.02.1979, na základe osvedčenia o dedičstve č. k. D 1716/97, D not 133/97 z 15.04.1998. Žalovaná nadobudla spoluvlastnícke podiely na pozemkoch - parcelách registra „E“ a to: parc. č. 239/14, 239/22, 237, 215 po poručiteľoch (pôvodných pozemkovo-knižných vlastníkoch) B. G., zomrelom 22.01.1956 a I. G., nar. XX.XX.XXXX, zomrelom 22.08.1975. Žalovaná nadobudla spoluvlastnícke podiely na pozemkoch - parcelách registra „E“ a to na parc. č. 217 a 320 po poručiteľke (pôvodnej pozemkovo-knižnej vlastníčke ) C. G., F. H., nar. XX.XX.XXXX, zomrelej 09.02.1979. Podľa tvrdenia žalovanej vyvlastňovacím rozhodnutím nemohlo dôjsť k účinnému vyvlastneniu, pretože všetci dotknutí pozemkovo-knižní vlastníci, t.j. C. G., F. H., zomrelá 09.02.1979, B. G., zomrelý 22.01.1956 ako aj I. G., zomrelý 22.08.1975 boli v čase jeho vydania, t.j. 04.01.1985,

už mŕtvi a správny orgán nemohol konať s mŕtvymi osobami. Žalovaná vo vzťahu k vyvlastňovaciemu rozhodnutiu namietala, že ním bolo rozhodnuté o vyvlastnení v prospech československého štátu, ktorý ako subjekt nikdy neexistoval. Oficiálny názov štátu bol Československá socialistická republika (skratka: ČSSR). Žalovaní ani jeho právni predchodcovia nemali žiadnu vedomosť o vyvlastňovacom rozhodnutí. Nikdy im nebolo vyvlastňovacie rozhodnutie doručené, ani im nebola zaplatená žiadna odplata za údajne vyvlastnené predmetné pozemky. Z uvedeného dôvodu vyvlastňovacie rozhodnutie nemohlo nadobudnúť právoplatnosť a stať sa vykonateľným. Podľa argumentácie žalovanej súd nie je viazaný doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti a otázku (ne)nadobudnutia právoplatnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia musí posúdiť sám. Vyvlastňovacie rozhodnutie nebolo prípustné doručovať verejnou vyhláškou. Štátny orgán zneužívajúc svoje postavenie nezisťoval skutočných vlastníkov, nezisťoval na štátnom notárstve, či osoba zomrela, či prebehlo dedičské konanie, nezisťoval pobyty cez políciu alebo register obyvateľov. Štátny orgán nezisťoval o koho ide, teda o akú osobu z pozemkovej knihy. Žalovaná poprela, že by vyvlastňovacie rozhodnutie bolo skutočne vyvesené, kde bolo vyvesené, aký dlhý čas bolo vyvesené. Podľa tvrdenia žalovanej vyvlastňovacie rozhodnutie a konanie, ktoré mu predchádzalo, trpí viacerými vadami, pre ktoré nemohlo nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť, a preto žalobca nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k predmetným pozemkom. Žalovaná vo svojom vyjadrení zároveň poprela aj žalobcom prezentované splnenie podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Žalobca nebol dobromyseľný, že mu vlastnícke právo patrí, a ani nenakladal s predmetnými pozemkami ako vlastník. Žalobca objektívne nemohol byť dobromyseľný, že je vlastníkom predmetných pozemkov, lebo: 1.) štát, ani štátna organizácia nebola evidovaná ako ich vlastník v evidencii nehnuteľností, 2.) žalobca nikdy nebol evidovaný ako vlastník predmetných pozemkov, a nikdy sa tohto práva ani nedomáhal určovacou žalobou, alebo v rámci konania o obnovenej evidencii pozemkov, teda za celých 30 rokov, 3.) žalobca ani v registri obnovenej evidencie pozemkov (ďalej len „ROEP“) nebol zapísaný ako vlastník, ani po zostavení ROEP nepodal určovaciu žalobu, napriek tomu, že vedel, že v nej nie je evidovaný ako vlastník. Žalobca nemohol postupovať s obvyklou mierou opatrnosti, nakoľko z evidencie nehnuteľností vedel, že štát nie je evidovaný ako vlastník predmetných pozemkov, a že ako vlastníci sú evidované fyzické osoby, a napriek tomu sa nedomáhal zápisu vlastníckeho práva. A nedomáhal sa ani určenia vlastníckeho práva žalobou na súde, a to celých 31 rokov. Veľmi dôležitým faktom, ktorý svedčí o tom, že žalobca nebol dobromyseľný, je fakt, že zoologická záhrada platila vlastníkom pozemkov v areály zoologickej záhrady nájomné za užívanie ich pozemkov. Ak by sa žalobca cítil ako vlastník, zoologická záhrada (mestská príspevková organizácia) by nájomné zmluvy neuzatvárala a neplatila by nájom. O skutočnosti, že žalobca nebol v žiadnom prípade dobromyseľný svedčí aj ten fakt, že okresný úrad vo svojom rozhodnutí pod sp. zn. C15/2014-Ba zo 04.02.2014 podľa o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov schválil ROEP v katastrálnom území B. a zapísal údaje tohto registra do katastra nehnuteľností. Žalobca sa ani v rámci tohto konania nedomáhal svojho údajného vlastníckeho práva a ani po vydaní tohto rozhodnutia nepodával žaloby o určenie vlastníckeho práva. Žalobca podal žalobu o určenie vlastníckeho práva až po takmer 40-tich rokoch, po tom čo bol žalovaný o zaplatenie peňažnej náhrady (bezdôvodného obohatia) za užívanie predmetných pozemkov. Na základe vyššie uvedených žalovaná navrhla, aby žalobu v celom rozsahu zamietol a priznal jej proti žalobcovi nárok na náhradu trov tohto konania.

4. Žalobca sa k vyjadreniu žalovanej doručenému mu spolu s prílohami 31.05.2023 (č. l. 282) v stanovenej 15-dňovej lehote, a ani následne do pojednávania vo veci samej nevyjadril.

II.

Relevantná zákonná právna úprava k predmetu sporu

5. Podľa (ďalej len „“), žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.

6. Podľa až 3 o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „“) pozemky, stavby a práva k nim potrebné na uskutočnenie alebo užívanie stavieb, prác a zariadení (ďalej len „stavby“) uvedených v odseku 2 možno získať a práva k pozemkom a stavbám, ktoré bránia uskutočneniu alebo užívaniu týchto stavieb, možno zrušiť, odňať alebo obmedziť rozhodnutím stavebného úradu (ďalej len „vyvlastniť“). Vyvlastniť možno len a) na uskutočnenie stavby, ktorá je úlohou štátneho plánu rozvoja národného hospodárstva,

b) na asanovanie sídelného útvaru alebo jeho časti podľa schválenej územnoplánovacej dokumentácie, c) na uskutočnenie stavby významnej pre rozvoj obce, okresu alebo kraja, d) na uskutočnenie bytovej výstavby, ako aj stavby rodinných domčekov na pozemkoch určených zoznamom pozemkov na výstavbu rodinných domčekov, e) na vytvorenie hygienických, bezpečnostných a iných ochranných pásem a chránených území, f) na uskutočnenie terénnych úprav, ťažobných a im podobných alebo s nimi súvisiacich prác, na umiestnenie informačných, reklamných a propagačných zariadení (§ 71), g) na utvorenie podmienok nevyhnutných pre riadne užívanie pozemku alebo stavby. Na účel uvedený v odseku 2 písm. f) a g) možno vyvlastniť iba vtedy, pokiaľ záujem na jeho uskutočnení prevažuje nad oprávneným záujmom doterajšieho vlastníka, prípadne toho, komu patrí iné právo, ktoré má byť dotknuté vyvlastnením (ďalej v tejto časti len „iný oprávnený“).

7. Podľa až 3 cieľom vyvlastnenia je dosiahnuť prechod, prípadne obmedzenie vlastníckeho práva k pozemkom a stavbám alebo zriadenie, zrušenie, prípadne obmedzenie práva vecného bremena k pozemkom a stavbám alebo odňatie, prípadne obmedzenie práva osobného užívania pozemku. Vyvlastnením nemožno dosiahnuť prechod alebo obmedzenie vlastníckeho práva ani zriadenie vecného bremena k pozemkom a stavbám, ktoré sú v národnom majetku. Vlastnícke právo k pozemkom a stavbám prechádza vyvlastnením vždy na štát. Týmto prechodom zanikajú aj všetky ostatné práva k vyvlastneným pozemkom a stavbám; nezaniká však právo užívať bytové a nebytové priestory.

8. Podľa až 3 vyvlastniť možno len vtedy, ak cieľ vyvlastnenia nemožno dosiahnuť dohodou alebo iným spôsobom. K dohode o prevode vlastníckeho práva k pozemku a stavbe užívanej na zabezpečenie poľnohospodárskej výroby, ako aj k dohode o prevode vlastníckeho práva k lesnej pôde musí byť pripojený súhlas organizácie, ktorej patrí právo užívania podľa osobitných predpisov. Vyvlastnenie musí byť v súlade s cieľmi a zámermi územného plánovania a ten sa dokazuje spravidla územným rozhodnutím. Pred vydaním územného rozhodnutia možno vyvlastniť len pozemky a stavby určené územným plánom zóny alebo územným projektom zóny na sústredenú bytovú výstavbu a pozemky určené zoznamom pozemkov na výstavbu rodinných domčekov (). Pokiaľ účel, na ktorý sa vyvlastňuje, nevyžaduje vydanie územného rozhodnutia, skúma sa súlad s cieľmi a zámermi územného plánovania priamo vo vyvlastňovacom konaní. Vyvlastnenie sa môže uskutočniť len v nevyhnutnom rozsahu. Ak možno účel vyvlastnenia dosiahnuť iba obmedzením práva, nemožno právo odňať v plnom rozsahu. Ak sa vyvlastnením prevádza vlastnícke právo iba k časti pozemku alebo sa obmedzuje iné právo k pozemku alebo stavbe a vlastník alebo iný oprávnený by nemohol využívať zostávajúcu časť pozemku alebo obmedzené právo k pozemku alebo stavbe, prípadne by ich mohol užívať len s neprimeranými ťažkosťami, rozšíri sa vyvlastnenie aj na zostávajúcu časť, pokiaľ o to vlastník alebo iný oprávnený požiada.

9. Podľa až 3 vyvlastnenie sa uskutočňuje za náhradu. Náhrada sa poskytuje v peniazoch, pokiaľ osobitný zákon nepripúšťa iný spôsob náhrady. Náhradu za vyvlastnenie, spôsob náhrady, kto a komu náhradu poskytuje, prípadne maximálnu výšku náhrady ustanovuje všeobecne záväzný právny predpis. Ak v priebehu vyvlastňovacieho konania medzi doterajším vlastníkom, prípadne iným oprávneným a tými, ktorým na vyvlastňovanom pozemku alebo stavbe väzia práva zanikajúce vyvlastnením, nedôjde k dohode o rozdelení náhrady, zloží sa náhrada na štátnom notárstve.

10. Podľa vyvlastňovacie konanie vykonáva stavebný úrad.

11. Podľa , ak nie je výslovne ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.

12. Podľa o správnom konaní (správny poriadok) v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „“) účastníkom konania je ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté, účastníkom je aj ten , kto o sebe tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priam o dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak.

13. Podľa účastníkom konania je aj ten, komu osobitný právny predpis také postavenie priznáva.

14. Podľa účastník môže samostatne konať v takom rozsahu, v akom má ôsobilosť vlastnými úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti.

15. Podľa dôležité písomnosti, najmä rozhodnutia sa doručujú do vlastných rúk.

16. Podľa doručenie verejnou vyhláškou použije správny orgán v prípade, keď účastníci konania alebo ich pobyt nie sú mu známi alebo pokiaľ to ustanovuje osobitný predpis.

17. Podľa 26 ods. 2 doručenie verejnou vyhláškou sa vykoná tak, že, že sa písomnosť vyvesí po dobu 15 dní ôsobom v mieste obvyklým. Posledný deď tejto lehoty je dňom doručenia.

18. Podľa o prechode zakladateľskej a zriaďovateľskej funkcie národných výborov na obce, ústredné orgány štátnej správy a orgány miestnej štátnej správy v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „“) rozpočtové príspevkové organizácie zriadené národnými výbormi, ich zariadenia a zariadenia vnútornej správy národných výborov prechádzajú do riadenia obce, v ktorej má organizácia sídlo.

19. Podľa o majetku obcí v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „“), do vlastníctva obcí prechádzajú z majetku Slovenskej republiky veci, okrem hnuteľností patriacich orgánom miestnej štátnej správy, ku ktorým patrilo ku dňu účinnosti osobitného predpisu právo hospodárenia národným výborom, na území ktorých sa nachádzajú.

20. Podľa § 2 ods. 2 zákona o majetku obcí, veci, ku ktorým patrilo právo hospodárenia štátnym podnikom, rozpočtovým, príspevkovým organizáciám a drobným prevádzkarňam národných výborov, ku ktorým prešla zakladateľská alebo zriaďovateľská funkcia na obec podľa osobitného predpisu, prechádzajú z majetku Slovenskej republiky do vlastníctva obce, na území ktorej sa nachádzajú. Obce si vzájomné práva a povinnosti upravia zmluvne.

21. Podľa § 2 ods. 3 zákona o majetku obcí, veci, ku ktorým patrilo právo hospodárenia štátnym podnikom, rozpočtovým a príspevkovým organizáciám a ku ktorým prešla zakladateľská a zriaďovateľská funkcia na ústredný orgán štátnej správy alebo na príslušný orgán miestnej štátnej správy, prechádzajú z majetku Slovenskej republiky do vlastníctva obce, na území ktorej sa nachádzajú, ak ústredný orgán štátnej správy alebo príslušný orgán miestnej štátnej správy prenesie svoju zakladateľskú alebo zriaďovateľskú funkciu na obec na základe ) alebo ak tak ustanoví osobitný predpis.

22. Podľa § 2 ods. 5 zákona o majetku obcí, nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu, ku ktorým patrilo ku dňu účinnosti osobitného predpisu právo hospodárenia Stavoinveste, bývalej Výstavbe hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy a bývalým okresným národným výborom za účelom zabezpečenia systému komplexnej bytovej výstavby, účelovej investičnej výstavby a individuálnej bytovej výstavby, prechádzajú do vlastníctva obce, na území ktorej sa nachádzajú, okrem časti majetku, ktorý sa podľa § 3 písm. e) a f) tohto zákona nestáva majetkom obce.

23. Podľa § 2 ods. 7 zákona o majetku obcí, veci a majetkové práva podľa odsekov 1, 2 a 5 nadobúda obec dňom účinnosti tohto zákona.

24. Podľa zákona o majetku obcí, o prechode vlastníctva vecí, postúpení majetkových práv a záväzkov sú povinné ísať odovzdávajúce a nadobúdajúce právnické osoby písomné protokoly. O prechode práva hospodárenia k veciam a postúpení majetkových práv a záväzkov do správy organizácií íšu protokoly orgány miestnej štátnej správy, obecné zastupiteľstvá a organizácie.

25. Podľa § 14 ods. 2 zákona o majetku obcí zápis prechodu vlastníckeho práva zo štátu na obec vykonajú príslušné strediská geodézie na základe zoznamov potvrdených orgánom miestnej štátnej správy a obecným zastupiteľstvom.

26. Podľa v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „“) (v znení účinnom do 30.6.1988, pozn.), vyvlastniť vec, ktorá je v osobnom vlastníctve,

možno len v dôležitom záujme spoločnosti, a to na základe zákona a za náhradu. To isté platí, ak sa má osobné vlastníctvo k veci trvale obmedziť.

27. Podľa (v znení účinnom do 31.12.1991, pozn.), kto s vecou zaobchádza ako so svojou a so zreteľom na všetky okolnosti je dobromyseľný, že mu vec patrí, má - pokiaľ nie je ustanovené inak

- obdobné práva na ochranu, ako má vlastník.

28. Podľa (v znení účinnom do 31.12.1991, pozn.), ak sa nehnuteľná vec prevádza na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo účinnosťou zmluvy; na jej účinnosť je potrebná registrácia štátnym notárstvom, ak nejde o prevod do, socialistického vlastníctva.

29. Podľa (v znení účinnom do 31.12.1991, pozn.), vlastníkom veci, ktorá môže byť predmetom osobného vlastníctva, sa stane občan, ktorý má nepretržite v držbe () hnuteľnú vec tri roky a nehnuteľnú vec desať rokov.

30. Podľa , držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba.

31. Podľa , ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

32. Podľa až 4 , oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Takto nemožno nadobudnúť vlastníctvo k veciam, ktoré nemôžu byť predmetom vlastníctva, alebo k veciam, ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu alebo zákonom určených právnických osôb (). Do doby podľa odseku 1 sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca. Pre začiatok a trvanie doby podľa odseku 1 sa použijú primerane ustanovenia o plynutí premlčacej doby.

III.

Skutkové zistenia a právne posúdenie veci

33. Predmetom žaloby bolo určenie vlastníckeho práva žalobcu k predmetným pozemkom špecifikovaných v žalobe v rozsahu tam označených spoluvlastníckych podielov, ku ktorým v katastri nehnuteľností svedčí zápis vlastníckeho práva v prospech žalovanej.

34. Žalobca nadobudnutie vlastníckeho práva odvodzoval od vyvlastňovacieho rozhodnutia zo 04.01.1985, na základe ktorého mal k predmetným pozemkom nadobudnúť vlastnícke právo štát a od ustanovenia § 2 ods. 2 zákona o majetku obcí, v zmysle ktorého malo toto vlastnícke právo k predmetným pozemkom zo štátu (Slovenskej republiky) následne ex lege s účinnosťou od 01.05.1991 prejsť na žalobcu, prípadne od splnenia podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním.

35. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že:

35.1. žalovaná je v katastri nehnuteľností zapísaná ako podielová spoluvlastníčka predmetných pozemkov, ohľadom ktorých (spoluvlastníckych podielov) sa žalobca domáha určenia svojho vlastníckeho práva, tak ako je to uvedené v žalobnom návrhu,

35.2. Obvodný národný výbor Košice I, odbor výstavby, územného plánovania a architektúry (ďalej len „ONV Košice I“) vyvlastňovacím rozhodnutím č. 9860/2617/84-Go zo 04.01.1985 rozhodol o vyvlastnení predmetných pozemkov, resp. spoluvlastníckych podielov na nich tam označených (pozemkovoknižných) vlastníkov,

35.3. zoologická záhrada ako odovzdávajúca a žalobca ako preberajúci uzatvorili v zmysle zákona o majetku obcí písomný protokol č. 5 o prechode vlastníctva nehnuteľného majetku (ďalej len „protokol č. 5“), podľa ktorého malo vlastnícke právo k predmetným pozemkom prejsť zo Slovenskej republiky na žalobcu s účinnosťou od 01.05.1991,

35.4. predmetné pozemky, ohľadom ktorých sa žalobca domáhal určenia vlastníckeho práva (viď špecifikáciu pod bodom 1. odôvodnenia tohto rozsudku), sú identické s pozemkami, ktoré mali byť vyvlastňovacím rozhodnutím vyvlastnené (viď špecifikáciu pod bodom 2. odôvodnenia tohto rozsudku).

36. Spornou medzi stranami sporu zostala právna postupnosť pri nadobúdaní vlastníckeho práva ohľadom spoluvlastníckych podielov označených v žalobe, ku ktorým je toho času v katastri nehnuteľností zapísaná ako vlastníčka žalovaná, za obdobie od času, kedy mali účinky vyvlastnenia nastať, t. j. od 10.04.1985, prípadne od smrti, toho ktorého vyvlastňovacím rozhodnutím dotknutého pozemkovo-knižného vlastníka, ak táto nastala skôr, až po zápis vlastníckeho práva v prospech žalovanej a tiež na základe ktorých rozhodnutí (osvedčení) o dedičstve došlo k prechodu vlastníckeho práva na žalovanú.

37. Sporným taktiež zostalo právne posúdenie veci v otázke, či vyvlastňovacím rozhodnutím došlo k právne relevantnému vyvlastneniu predmetných pozemkov v prospech štátu a či v zmysle ustanovenia § 2 ods. 2 zákona o majetku obcí nadobudol k týmto pozemkom vlastnícke právo a je ich vlastníkom žalobca v žalobe uplatnenom rozsahu.

38. Napokon sporným zostalo aj právne posúdenie veci v otázke, či pre prípad, ak žalobca k predmetným pozemkom vlastnícke právo nenadobudol, vstúpil do ich oprávnenej a dobromyseľnej držby na základe ustanovenia § 2 ods. 2 zákona o majetku obcí s účinnosťou od 01.05.1991, či uplynutím 10-ročnej vydržacej doby splnil podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetným pozemkom vydržaním a či je v žalobe uplatnenom rozsahu ich (spolu)vlastníkom.

39. nariadil na prejednanie veci pojednávanie, za účelom zistenia skutkového stavu v rozsahu v akom bol tento medzi stranami sporu sporný vykonal dokazovanie listinami, ktoré sú súčasťou súdneho spisu, po ktorom v spojení aj s ostatnými skutkovými tvrdeniami, ktoré neboli sporné, ustálil svoje celkové skutkové zistenia a vyporiadajúc sa pritom aj s námietkami a právnou argumentáciou strán sporu vec právne posúdil (viď nižšie).

K naliehavému právnemu záujmu žalobcu na určení vlastníckeho práva

40. Žaloba o určenie vlastníckeho práva a o vydanie veci, resp. o vypratanie nehnuteľnosti je právnym prostriedkom vlastníka na ochranu svojho vlastníckeho práva podľa . Žaloba o určenie vlastníckeho práva má svoj základ tiež v ustanovení , podľa ktorého žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem, naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu. Základným procesným predpokladom úspešnosti takejto žaloby je tak existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Naliehavý právny záujem na určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, je daný najmä tam, kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu, alebo kde by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie stalo neistým. Žaloba domáhajúca sa určenia podľa nemôže byť spravidla opodstatnená tam, kde možno žalovať o splnenie povinnosti podľa písm. a) tohto ustanovenia. Ak sa žalobca domáha určenia, že je vlastníkom nehnuteľnosti, pri ktorej je v katastri nehnuteľností zapísaný ako vlastník niekto iný, má (vo vzťahu k tejto osobe) nepochybne naliehavý právny záujem na požadovanom určení. S prihliadnutím na význam zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností a jeho právnym účinkom, ktorými sú hodnovernosť a záväznosť údajov katastra v zmysle o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), je odôvodnený záver, že právne postavenie žalobcu je za tejto situácie neisté a že bez požadovaného určenia by jeho právo mohlo byť ohrozené. Keďže súdne rozhodnutie o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je podkladom na vykonanie zmeny jeho zápisu v katastri nehnuteľností ( katastrálneho zákona), je žaloba o určenie vlastníckeho práva ôsobilým právnym prostriedkom na odstránenie neistoty v skutočných právnych vzťahoch medzi účastníkmi (viď rozsudok najvyššieho súdu č. k. z 28.09.2010).

41. Naopak naliehavý právny záujem na určení vlastníctva k nehnuteľnosti zapísanej v katastri nehnuteľností v zmysle ustanovenia nemôže byť daný, pokiaľ žaloba o určenie vlastníckeho práva nesmeruje proti osobe, ktorá je ako vlastník zapísaná v katastri nehnuteľností

[porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej len „Najvyšší súd ČR“) č. k. z 19. 12. 2002].

42. V konaní o určenie, komu patrí spoluvlastnícky podiel niektorého zo spoluvlastníkov nehnuteľnosti, je pasívne vecne legitimovaný iba podielový spoluvlastník, práva ktorého žalobca popiera (viď uznesenie najvyššieho súdu č. k. z 28.10.2010 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky 3/2011 pod č. 30).

43. Vzhľadom na to, že žalobca sa proti žalovanej domáhal určenia vlastníckeho práva k predmetným pozemkom v rozsahu v žalobnom návrhu označených spoluvlastníckych podielov, ohľadom ktorých je ako (spolu)vlastníčka v katastri nehnuteľností zapísaná práve žalovaná, naliehavý právny záujem žalobcu na požadovanom určení vlastníckeho práva je nepochybne daný.

K nenadobudnutiu vlastníckeho práva vyvlastnením

44. Žalovaná v rámci svojej procesnej obrany a priori namietala, že vyvlastňovacím rozhodnutím nemohlo dôjsť k účinnému vyvlastneniu, pretože jej právni predchodcovia - pozemkovoknižní vlastníci, t. j. C. G., F. H., zomrelá 09.02.1979, B. G., zomrelý 22.01.1956 ako aj I. G., zomrelý 22.08.1975 boli v čase jeho vydania už mŕtvi a správny (vyvlastňovací) orgán nemohol konať s oprávnenými osobami.

45. vykonaným dokazovaním pripojenými rozhodnutiami (osvedčeniami) o dedičstve zistil, že žalovaná spoluvlastnícke podiely na pozemkoch - parcelách registra „E“ a to parc. č. 239/16 (pôvodne zapísanej v PKV č. 163 ako parc. č. 239a/6) pod B9 vo veľkosti 7/192 -ín k celku a parc. č. 239/13 (pôvodne zapísanej v PKV č. 160 ako parc. č. 239a/3) pod B6 vo veľkosti X/XX -G. k celku nadobudla po poručiteľke C. E., F. G., nar. XX.XX.XXXX, zomrelej 18.04.2014 na základe Osvedčenia o dedičstve č. k. , D not 60/2014 zo 04.08.2014 vydaného notárom JUDr. Vojtechom Kavečanským ako súdnym komisárom (č.l. 46-70), ktoré nadobudlo právoplatnosť 20.08.2014, ktorá (poručiteľka) tieto spoluvlastnícke podiely nadobudla po poručiteľke (pôvodnej pozemkovo-knižnej vlastníčke) C. G., F. H., nar. XX.XX.XXXX, zomrelej 09.02.1979, na základe osvedčenia o dedičstve č. k. D 1716/97, D not 133/97 z 15.04.1998 (č. l. 13) vydaného notárom JUDr. Stanislavom Furdom ako súdnym komisárom, ktoré nadobudlo právoplatnosť 02.05.1998. Ďalej žalovaná spoluvlastnícke podiely na pozemkoch - parcelách registra „E“ a to: parc. č. 239/14 a parc. č. 239/22 (pôvodne zapísaných v PKV č. XXX ako parc. č. 239a/4 a parc. č. 239b/2) pod B12 vo veľkosti 770/25872- ín k celku, parc. č. 237 (pôvodne zapísanej v PKV č. 381) pod B15 vo veľkosti 66/2480–ín k celku, parc. č. 215 (pôvodne zapísanej v PKV č. 368) pod B24 vo veľkosti 72/4032-ín k celku a na parc. č. 216 (pôvodne zapísanej v PKV č. 356) pod B 16 vo veľkosti 340/10080 -ín k celku nadobudla po poručiteľke C. E., F. G., nar. XX.XX.XXXX, zomrelej 18.04.2014 na základe Osvedčenia o dedičstve č. k. , D not 60/2014 zo 04.08.2014 vydaného notárom JUDr. Vojtechom Kavečanským ako súdnym komisárom (č.l. 46-70), ktoré nadobudlo právoplatnosť 20.08.2014, ktorá (poručiteľka) tieto spoluvlastnícke podiely nadobudla po poručiteľoch (pôvodných pozemkovo-knižných vlastníkoch) B. G., zomrelom 22.01.1956 a I. G., nar. XX.XX.XXXX, zomrelom 22.08.1975 na základe rozhodnutia Štátneho notárstva Košice – mesto č. k. 1117/92 z 28.05.1992 (č.l. 105-111), ktoré nadobudlo právoplatnosť 28.05.1992. A napokon žalovaná spoluvlastnícke podiely na pozemkoch - parcelách registra „E“ a to na parc. č. 217 a 320 (pôvodne zapísaných v PKV č 19) pod B3 vo veľkosti X/XX - G. nadobudla po poručiteľke (pôvodnej pozemkovo- knižnej vlastníčke, pozn.) C. G., F. H., nar. XX.XX.XXXX, zomrelej 09.02.1979, na základe uznesenia Okresného súdu Košice – okolie č. k. , D not 123/2017 zo 16.05.2018 vydaného notárom I. J. ako súdnym komisárom (č. l. 16), ktoré nadobudlo právoplatnosť 16.05.2018.

46. zdôrazňuje, že sporové konanie je ovládané tzv. prejednacou zásadou. Uvedená zásada určuje, že tvrdenie skutočností, navrhovanie dôkazov a najmä ich preukazovanie, je zásadne vecou strán sporu. Úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu, nie na súde. Prejednacia zásada znamená, že sú to strany sporu, ktoré majú povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkaznú a ktorých z tohto dôvodu postihuje bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno. Podľa názoru mestského súdu žalobca porušil jednu zo základných procesných povinností strán sporu podľa článku 8 a to povinnosť tvrdiť podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu a tiež predkladať za účelom ich preukázania dôkazy (viď argumentáciu nižšie).

47. Procesne pasívny žalobca tvrdenie žalovanej, že správny orgán počas vyvlastňovacieho konania, z ktorého vyvlastňovacie rozhodnutie vzišlo, konal s jej už v tom čase mŕtvymi právnymi predchodcami (pozemkovo-knižnými vlastníkmi) výslovne nepoprel. Žalobca pritom netvrdil ani to, že by správny orgán počas vyvlastňovacieho konania konal s domnelými dedičmi alebo neznámymi dedičmi pôvodných už v tom čase mŕtvych pozemkovo-knižných vlastníkov, pričom netvrdil ani to, že by prípadným neznámym dedičom zomrelých pozemkovo-knižných vlastníkov a vlastníkom, ktorých pobyt správnemu orgánu nebol známy, bol ustanovený procesný opatrovník. A v neposlednom rade žalobca ani na opakovanú výzvu mestského súdu z 13.02.2023 (č.l. 130) nepredložil listinné dôkazy, ktorých sa vo svojej žalobe dovolával, t. j. samotné vyvlastňovacie rozhodnutie, pozemkovo-knižné vložky, listy vlastníctva, protokol č. 5). tak tvrdenie žalovanej, že správny orgán počas vyvlastňovacieho konania konal s už mŕtvymi právnymi predchodcami žalovanej - pozemkovo-knižnými vlastníkmi, t. j. C. G., F. H., zomrelou 09.02.1979, B. G., zomrelým 22.01.1956 a I. G., zomrelým 22.08.1975, považoval za nepopreté. Tu už iba pre úplnosť veci poznamenáva, že podľa dedičskej postupnosti bezprostredná právna predchodkyňa žalovanej poručiteľka C. E., F. G., nar. XX.XX.XXXX, zomrelá 18.04.2014 spoluvlastnícke podiely na parc. č. 239/16 a na parc. č. 239/13 nadobudla po poručiteľke pozemkovo- knižnej vlastníčke C. G., F. H., nar. XX.XX.XXXX, zomrelej 09.02.1979, až na základe osvedčenia o dedičstve č. k. D 1716/97, D not 133/97 z 15.04.1998 vydaného notárom JUDr. Stanislavom Furdom ako súdnym komisárom, ktoré nadobudlo právoplatnosť 02.05.1998 a spoluvlastnícke podiely na parc. č. 239/14, 239/22, 237, 215 a 216 po poručiteľoch (pôvodných pozemkovo-knižných vlastníkoch) B. G., zomrelom 22.01.1956 a I. G., nar. XX.XX.XXXX, zomrelom 22.08.1975 až na základe rozhodnutia Štátneho notárstva Košice – mesto č. k. 1117/92 z 28.05.1992 (č.l. 105-111), ktoré nadobudlo právoplatnosť 28.05.1992, t.j. po vydaní vyvlastňovacieho rozhodnutia zo 04.01.1985.

48. , vzhľadom na námietky žalovanej, skúmal, či vyvlastňovacie rozhodnutie je nulitným aktom (ničotným), ktorý nikdy nenadobudol účinky, ako aj to, či toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Posúdenie tejto otázky bolo otázkou prejudiciálnou a všeobecný súd môže preskúmavať správne akty mimo správneho súdnictva, len so zreteľom na to, či sa jedná o akty nulitné, t. j. má také vady, ktoré sú tak závažné, že sa neuplatňuje prezumpcia ich správnosti. U ostatných platí prezumpcia ich správnosti [rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. , rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. - týmito rozhodnutiami bol prekonaný právny názor vyjadrený v uznesení najvyššieho súdu č. k. z 24.3.2010]. Povaha účinkov správnych rozhodnutí (aktov) teda závisí od rozlišovania chybných (vadných) a nulitných správnych aktov, hlavne s dôrazom na dôvody vedúce k nulite a na zásadu prezumpcie správnosti správneho aktu. Pokiaľ pôjde o akt nulitný (ničotný alebo tzv. paakt), nevznikajú z neho žiadne právne následky, na rozdiel od neplatného aktu, pri ktorom sa uplatní prezumpcia jeho správnosti, až do doby zrušenia jeho účinkov.

49. Zároveň súdna prax už ustálila, že všeobecné súdy sú oprávnené skúmať, či správny akt nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť.

50. poukazuje na rozsudok najvyššieho súdu č. k. (uverejnený v časopise Zo súdnej praxe pod č. 48/2003), v ktorom najvyšší súd konštatoval, že „všeobecné súdy sú oprávnené skúmať, či správny akt je vôbec správnym aktom, či nejde o akt ničotný, či nadobudol právoplatnosť a či je vykonateľný. V rámci súdneho prieskumu správneho aktu potom prirodzene platí, že ak sa nekonalo so skutočným vlastníkom a nebolo mu ani doručené rozhodnutie o vyvlastnení, toto rozhodnutie nemohlo nadobudnúť právoplatnosť, v dôsledku čoho nemohlo dôjsť v právnom slova zmysle ani k vyvlastneniu nehnuteľnosti. Inými slovami povedané, vlastník nemohol stratiť vlastníctvo k veci na základe rozhodnutia vydaného v konaní, ktorého účastníkom nebol“. V uvedenom spore sa jednalo o obdobné skutkové okolnosti, keď v čase vyvlastňovania pozemku pôvodný vlastník tohto pozemku, s ktorým bolo konané vo vyvlastňovacom konaní, už bol mŕtvy. Teda bolo nesporným, že v tom čase vlastníkom bol jeho dedič, s ktorým však nebolo pri vyvlastnení konané. Najvyšší súd mal za to, že „vyvlastňovacie rozhodnutie nemohlo nadobudnúť právoplatnosť, keďže nebolo doručené vlastníkovi (synovi pôvodného vlastníka), ktorý mal byť aj účastníkom vyvlastňovacieho konania. Tým, že toto rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť, nedošlo ani k vyvlastneniu pozemku a navrhovateľ je stále jeho vlastníkom“.

51. Podobne najvyšší súd v rozsudku č. k. zo 14.10.2008 okrem iného vyslovil: „K preskúmateľnosti správnych aktov Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné, okrem

dôvodov uvádzaných odvolacím súdom, uviesť, že všeobecné súdy nie sú oprávnené skúmať ich platnosť či zákonnosť (nejde totiž o právny úkon) mimo rámca správneho súdnictva, ale zásadne len so zreteľom na to, či išlo o akty nulitné (ničotné), teda o akty, ktorých vady sú tak závažné (čo do zápornej kvality vady), že sa neuplatní prezumpcia ich správnosti. Také akty nevyžadujú zvláštny proces na odstránenie vady (alebo aktov samých), ale nikto ich nemusí rešpektovať a od začiatku sa na ne hľadí ako na akty neexistujúce. Mimo povinnosť skúmať, či predpokladaný správny akt vôbec je správnym aktom (či nie je paaktom) a či ide o akt vydaný v medziach právomoci príslušného orgánu, sú súdy rovnako povinné zaoberať sa tým, či správny akt nadobudol právoplatnosť a či je vykonateľný. Pri kategórii aktov, ktoré sú len vecne chybné alebo nezákonné platí prezumpcia ich správnosti, pokiaľ nie sú vymedzeným postupom opravené alebo zrušené a musia byť považované za bezchybné, majú právne účinky a sú pre súdy v zmysle záväzné.“.

52. Platný právny poriadok vo všeobecnosti (, , , Zákon o správnom konaní a iné) pojem nulitný (ničotný) správny akt vôbec nedefinoval, na rozdiel od Českej republiky, kde zákonodarca uvádza povahu, znaky ničotného rozhodnutia v správnom konaní a upravuje aj postup, t.j. kedy a za akých podmienok po zistení ničotnosti z dôvodov stanovených v zákone, vyhlasuje ničotnosť príslušný správny orgán, resp. vyslovuje súd.

53. Na základe procesnej teórie a niekoľkých rozhodnutí všeobecných súdov, či ústavného súdu, ktoré kvalifikovali vlastnosti nulitného správneho aktu, súd má za to, že nulita rozhodnutia nie je iba dôsledkom toho, že akt vydal orgán, ktorý na to nemal právomoc, ale môže byť aj dôsledkom iných obzvlášť závažných vád, ako: nedostatku právneho základu, najťažších vád príslušnosti, absolútneho nedostatku formy, absolútneho omylu v osobe adresáta, neexistencie skutkového základu ôsobujúceho bezobsažnosť, požiadavky nedovoleného (trestného) plnenia, požiadavky plnenia fakticky nemožného, neurčitosti a nezmyselnosti, neexistencie vôle a podobne (viď napr. rozhodnutie najvyššieho súdu č. k. ).

54. Najvyšší súd v rozsudku č. k. z 12.12.2018 vychádzal z úvahy, že pojem účastník konania patrí ku kľúčovým pojmom správneho poriadku, pretože prostredníctvom tohto subjektu dochádza v správnom konaní k individualizácii abstraktných vzťahov upravených v hmotnoprávnych predpisoch. Legálna definícia účastníkov konania v správnom poriadku je formulovaná relatívne široko, tak aby postihla čo najširší okruh subjektov, ktorých sa môže správne konanie dotknúť. Správny orgán je potom povinný počas celého konania skúmať, či všetky subjekty ĺňajú podmienky na priznanie účastníka konania. Účastník správneho konania, na to, aby sám mohol konať pred správnym orgánom, musí disponovať procesnou subjektivitou a procesnou ôsobilosťou. Procesnú subjektivitu - ôsobilosť byť účastníkom správneho konania má každý, kto má ôsobilosť mať práva a povinnosti, teda ten, kto je subjektom práva podľa hmotného práva, ako aj ten, komu ju zákon výslovne priznáva. Procesná ôsobilosť je potom schopnosť vlastnými úkonmi nadobúdať práva a povinnosti v správnom konaní. Najvyšší súd dospel k záveru, že správne rozhodnutie odporcu je ničotným (nulitným) z dôvodu, že odporca vydal rozhodnutie proti zomrelým osobám a tým rozhodol o právach a povinnostiach zomrelej osoby, ktorá nemala v čase vydania rozhodnutia odporcu procesnú subjektivitu.

55. Obdobne v rozsudku najvyššieho súdu č. k. z 29.02.2016 sa jednalo o skutkové okolnosti, kedy v čase vyvlastňovacieho konania a v čase vydania rozhodnutia o vyvlastnení, boli už všetci pôvodní spoluvlastníci mŕtvi. Najvyšší súd ako aj súdy nižších inštancií s poukazom na skutočnosť, že v dôsledku zásady univerzálnej sukcesie nastúpili do majetkovo-právnych vzťahov týchto pozemkovo-knižných zomrelých spoluvlastníkov okamihom ich smrti ich dedičia, vychádzali z úvahy, že vyvlastňovacie konanie sa viedlo nesprávne proti pôvodnej pozemkovo-knižnej vlastníčke. Mali za to, že pokiaľ príslušný orgán konal ako s vyvlastňovaným s niekým iným ako vlastníkom a vlastnícke právo k veci, ktorá je predmetom sporu patrilo subjektom odlišným od vyvlastňovaných, nemohli nastať právne účinky, ktoré zákon s vyvlastňovaním ája. Na základe neúčinného vyvlastňovacieho konania a rozhodnutia nemohlo dôjsť k prechodu vlastníctva na československý štát. K nehnuteľnosti tak ostalo zachované vlastnícke právo toho subjektu, ktorý bol jej posledným vlastníkom (dedičom zomrelého pôvodného vlastníka). Prevzatie veci štátom na základe rozhodnutia štátneho orgánu, ktoré bolo vadné, neúčinné, súdy považovali za prevzatie veci bez právneho dôvodu.

56. Výstižné je aj uznesenie najvyššieho súdu č. k. z 25.02.2021, v ktorom najvyšší súd konštatoval, že napriek viacerým odlišnostiam aj vo veci určenia vlastníctva

možno zohľadniť závery vyslovené v konaní č. k. , že právne účinky, ktoré zákon s vyvlastnením ája, nemôže privodiť vyvlastňovacie konanie, ktoré prebehlo v rozpore so zákonom; teda že v prípade protizákonného vyvlastňovacieho konania alebo rozhodnutia nemožno týmto priznať potrebné právne účinky len s poukazom na nevyužitie opravných prostriedkov, ktorými by sa prípadne šlo proti stavu nezákonnosti brániť a že rozhodnutím správneho orgánu o vyvlastnení, ktorému (s poukazom na uvedené vyššie) nejde priznať potrebné právne účinky, nie je súd viazaný a nie je z neho ani (bez ďalšieho) povinný vychádzať, resp. naň prihliadať. Najvyšší súd považoval za odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu pokiaľ súdy nižšej inštancie vychádzali z možnosti priznania účinkov aj rozhodnutiu o vyvlastnení s pochybnou právoplatnosťou. Najvyšší súd považoval za použiteľný aj na rozhodnutia správnych orgánov prinajmenšom za pomoci argumentu právnej logiky „a maiori ad minus“ (od väčšieho k menšiemu) uznesenie Veľkého senátu najvyššieho súdu č. k. zo 07.10. 2020 s právnou vetou „súd je oprávnený posúdiť, kedy“ (rozumej teda aj, či) „nadobudlo súdne rozhodnutie v inej veci právoplatnosť; pri posúdení tejto otázky nie je viazaný vyznačenou doložkou právoplatnosti. Pri posudzovaní správnosti údajov vyznačených v doložke nie je obmedzený žiadnou lehotou“.

57. Rovnako v rozhodnutí najvyššieho súdu č. k. išlo o stav zmätočnosti vyvlastňovacieho konania pre jeho vykonanie s už nežijúcimi vlastníkmi - nedostatok nástupu účinkov sa usudzoval zo stavu uskutočnenia správnym orgánom konania s už nežijúcimi vlastníkmi pozemkov, ktorým preto ani nemohol byť ustanovený opatrovník.

58. Okrem toho, v tu riešenom spore, napriek tomu, že žalovaná svojom vyjadrení výslovne poprela doručenie vyvlastňovacieho rozhodnutia účastníkom vyvlastňovacieho konania (nie mŕtvym pozemkovo- knižným vlastníkom, pozn.) v súlade s ustanoveniami a a , žalobca vyvlastňovacie rozhodnutie ako ani listinné dôkazy preukazujúce jeho riadne doručenie nepredložil.

59. tak uzatvára, že na základe neúčinného vyvlastňovacieho rozhodnutia nemohlo dôjsť k prechodu vlastníctva na štát, v prospech ktorého mali byť predmetné pozemky vyvlastnené. Československý štát (a následne Slovenská republika) nikdy nenadobudol vlastnícke právo na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia.

K nenadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním

60. Žalobca primárne svoje vlastnícke právo odvodzoval od vyvlastňovacieho rozhodnutia a zároveň mal zato, že aj v prípade, ak by mu vlastnícke právo na základe tohto titulu nesvedčilo, stal sa vlastníkom vydržaním. Tvrdil, že predmetné pozemky, vrátane spoluvlastníckych podielov pozemkovo-knižných vlastníkov - právnych predchodcov žalovanej prešli dňom účinnosti zákona o majetku obcí na žalobcu a od 01.05.1991, tak začala plynúť 10-ročná vydržacia lehota, ktorá skončila k 01.05.2001. Žalobca tiež tvrdil, že prechod majetku bol potvrdený protokolom č. 5 uzavretým podľa zákona o majetku obcí medzi žalobcom ako preberajúcim a zoologickou záhradou ako odovzdávajúcou. Uviedol, že absencia zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností nič nemení na nadobudnutí vlastníctva vydržaním, keď zápis vlastníctva nemá v tomto prípade právotvorné účinky, ale je len deklaratórny. Žalovaná nevstúpila do užívania predmetných pozemkov a tieto bez všetkých pochybnosti boli dlhodobo v užívaní a správe žalobcu, ktorej držby sa ujal v súlade so zákonom ako majetku štátu prevedeného zákonom na obce v súlade s obsahom protokolu č. 5.

61. Žalovaná tvrdila, že vzhľadom na všetky okolnosti prípadu žalobca nebol dobromyseľný vychádzajúc z objektívneho hľadiska.

62. Nebolo sporné, že predmetné pozemky sú súčasťou areálu zoologickej záhrady. Vzhľadom k tomu, že uzavrel, že nedošlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva k predmetným spoluvlastníckym podielom do vlastníctva žalobcu titulom vyvlastnenia, následne posudzoval splnenie podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním v zmysle tvrdenia žalobcu.

63. Predpokladmi pre nadobudnutie vlastníctva vydržaním sú: a) oprávnenosť držby, b) uplynutie zákonom stanovenej doby oprávnenej držby, c) predmet, ktorého vlastníctvo má vydržiteľ nadobudnúť, je ôsobilý na vydržanie, d) ten, kto je držiteľom je subjektom ôsobilým na vydržanie.

64. Vydržanie je jeden zo ôsobov pôvodného nadobudnutia práva, pri ktorom sa na základe splnenia zákonom stanovených podmienok priznávajú právne účinky aj len domnelému právu vyplývajúcemu z domnelého právneho vzťahu medzi jeho určitými subjektmi, ak toto právo bolo vykonávané po stanovenú dobu nerušene a nepretržite v dobrej viere, že nejde o právo len domnelé.

65. Jednou z podmienok nadobudnutia vlastníctva vydržaním je teda oprávnenosť držby, pričom otázku, či držiteľ je v dobrej viere (že mu vec patrí) alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka, a vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera zaniká v okamžiku, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec právom patrí. Na tom nič nemení skutočnosť, že držiteľ bol aj naďalej (subjektívne) v dobrej viere. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva.

66. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba teda vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Vo všeobecnosti platí, že dobromyseľnosť zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec právom patrí alebo že je subjektom práva, ktorého obsah vykonáva. Pre zánik dobromyseľnosti a následné prerušenie vydržacej doby je teda rozhodujúca vedomosť držiteľa o takýchto skutočnostiach (napr. rozsudok najvyššieho súdu č. k. ).

67. Problematika nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním je v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu konštantne ustálená a k predpokladom vydržania vlastníckeho práva najvyšší súd zaujal právne závery už v mnohých rozhodnutiach, napr. v rozhodnutí č. k. konštatoval, že dobromyseľnosť, ako vnútorný psychický stav, je potrebné objektivizovať s prihliadnutím na všetky okolnosti, za ktorých došlo k faktickému nakladaniu s vecou, resp. vykonávaniu práva pre seba. Z týchto okolností potom možno usúdiť, či držiteľ mohol, alebo nemohol rozpoznať, že mu vec alebo právo skutočne patrí. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú aj okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia práva (právneho titulu), teda tzv. uchopenia sa držby. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva.

68. Najvyšší súd v rozhodnutí č. k. na vyššie uvedené nadviazal konštatovaním, podľa ktorého posúdenie, či držiteľ v dobrej viere je alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka, a vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva.

69. najprv upriamuje pozornosť na predchádzajúcu konštatáciu, že právny predchodca žalobcu - štát - nikdy nenadobudol vlastnícke právo na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia. Takéto rozhodnutie nemohlo ani zakladať dobromyseľnú držbu zo strany štátu. Keďže štát ôsobil nezákonnosť vyvlastňovacieho rozhodnutia, nemožno toto rozhodnutie považovať za právne akceptovateľný titul vstupu do držby.

70. Žalobca v nadväznosti na vyvlastňovacie rozhodnutie (ktorým mal nadobudnúť vlastnícke právo československý štát) odvodzoval svoje vlastnícke právo z ustanovenia § 2 ods. 2 zákona o majetku obcí, majúc za to, že na neho prešlo vlastnícke právo k predmetným pozemkom ku dňu účinnosti tohto zákona (išlo o prechod majetku štátu na obec ex lege), t. j. k 01.05.1991 nadobudol priamo zo zákona vlastnícke právo k predmetným pozemkom v rozsahu žalovaných spoluvlastníckych podielov (bez potreby vykonať ďalšie právne úkony).

71. Zoologická záhrada bola zriadená Krajským národným výborom v Košiciach k 1. máju 1979 ako príspevková organizácia. Od roku 1993 je jej zriaďovateľom štatutárne Mesto Košice. Počiatky úvah o vybudovaní zoologickej záhrady v Košiciach spadajú do prelomu šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov minulého storočia. S výstavbou zoologickej záhrady sa začalo v roku 1979, ale budovanie tak rozsiahleho areálu sa komplikovalo a pre verejnosť bola zoologická záhrada otvorená až v roku 1986 (viď. K.).

72. poukazuje na zásadu, v zmysle ktorej „z nepráva nemôže vzniknúť právo“, t. j. platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol. Vzhľadom na to, že štát nebol v čase nadobudnutia účinnosti zákona o majetku obcí vlastníkom predmetných pozemkov, nemohol ich ani žalobca podľa uvedeného zákona od neho, ako nevlastníka, platne nadobudnúť.

73. Dôkazné bremeno o dobrej viere, že žalobcovi svedčí nadobúdací titul (a teda nadobudol vlastnícke právo) v danom prípade zaťažovalo žalobcu, ako osobu, ktorej je dobrá viera na prospech.

74. vychádzal z úvahy, že kým vo všeobecnosti dobrá viera musí byť hodnotená veľmi prísne, kedy poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé, tak v prípade ak nadobudnutie vlastníckeho práva na základe vydržania tvrdí štát (resp. orgán štátu) je nevyhnutné okolnosti vstupu do držby a dobrú vieru posudzovať ešte prísnejšie. Bez takéhoto sprísneného posúdenia dobrej viery by došlo k neprípustnej strate vlastníckeho práva fyzických osôb v prospech štátu. Zánik vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (najmä v situácii, keď štátu na rozdiel od pôvodného vlastníka nesvedčí žiaden nadobúdací titul k nehnuteľnosti) by zásadne popieral základné právo na vlastníctvo, tak ako to je garantované v .

75. Tak ako je to vyššie uvedené, o dobrú vieru ide vtedy, ak nadobúdateľ nehnuteľnosti ani pri vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú možno od neho s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu požadovať, nemohol mať (z hľadiska kritéria priemerne obozretného jedinca) dôvodné pochybnosti o tom, že v skutočnosti subjektu, z ktorého naň malo prejsť vlastnícke právo, takéto právo nesvedčí.

76. V danom prípade je potrebné pod bežnú opatrnosť (ktorú bolo možné od žalobcu požadovať) zahrnúť požiadavku aktívneho zisťovania konkrétnych skutočností, vedúcich (z hľadiska kritéria priemernej obozretnosti) k presvedčeniu, že štát na neho platne previedol vlastnícke právo. Pre nadobudnutie takéhoto presvedčenia je pritom nevyhnutné poznanie, že štát bol v čase nadobudnutia účinnosti zákona o majetku obcí vlastníkom predmetných pozemkov a disponoval platným nadobúdacím vlastníckym titulom k týmto nehnuteľnostiam a zároveň či boli splnené všetky podmienky stanovené uvedeným zákonom.

77. V zmysle § 2 zákona o majetku obcí ku dňu účinnosti tohto zákona dochádza „ k prechodu z majetku Slovenskej republiky (majetku štátu, ku ktorému mali právo hospodárenia národné výbory a organizácie v ich pôsobnosti do vlastníctva obcí)“, t.j. k prechodu vlastníckeho práva do vlastníctva obcí dochádzalo iba vo vzťahu k majetku, ktorý bol ku dňu účinnosti zákona vo vlastníctve Slovenskej republiky.

78. V danom prípade však vo vzťahu k predmetným pozemkom v čase nadobudnutia účinnosti zákona o majetku obcí vlastnícke právo štátu nevyplývalo ani zo zápisu v katastri nehnuteľností, čoho dôsledkom je možné očakávať od žalobcu zvýšenú opatrnosť (ak nie povinnosť) pri posudzovaní možnosti prevodu vlastníctva zo štátu.

79. Teda, ak by žalobca vynaložil a postupoval zvýšenou obozretnosťou mal (a mohol) sám dospieť k záveru o neúčinnosti rozhodnutia o vyvlastnení, a teda mal vedieť už v čase vstupu do držby, že sporná nehnuteľnosť nepatrila do vlastníctva štátu a pôvodní vlastníci nikdy nestratili vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti.

80. Dôkazné bremeno o dobrej viere v tomto prípade zaťažovalo žalobcu, ktorý v spore nepreukázal svoju dobromyseľnosť. Túto nebolo možné odvodzovať a dovolávať sa jej na základe nulitného aktu – vyvlastňovacieho rozhodnutia, ktoré bolo vydané štátnym orgánom, pričom malo ôsobiť zmenu vlastníckeho práva k spornej časti predmetných pozemkov, a to v prospech štátu. A práve štát, ktorého

orgán rozhodnutie vydal, účelom ktorého mala byť zmena vlastníckeho práva v prospech štátu, nesie zodpovednosť za to, že toto rozhodnutie trpelo vadami, ktoré ôsobili jeho nulitu.

81. uzatvára, že žalobca, resp. jeho právny predchodca nesplnili pri svojom (tvrdenom) vstupe do držby veci základnú podmienku, ktorú inštitút vydržania ako originárneho nadobudnutia vlastníctva vyžaduje, a to dobromyseľnosť. Túto totiž nebolo možné vyvodzovať z právneho úkonu, ktorého účinky nikdy nenastali. Pokiaľ štátny orgán pochybil a postupom v rozpore s právnymi predpismi (t.j. protiprávne) umožnil, aby sa štát stal detentorom veci, nie je možné o zásade, že v pochybnostiach sa má za to, že držba je oprávnená, ani uvažovať (pozri rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky č. k. z 19.5.2004 ).

82. Keďže žalobca si uvedomil, že presvedčenie o vlastníckom práve k predmetným pozemkom nemohol založiť len zákonom o majetku obcí - všeobecne upraveným inštitút prechodu vlastníctva na obce z majetku štátu, tvrdil, že došlo aj k ďalšej skutočnosti – ísaniu (delimitačného) protokolu č. 5, v zmysle ktorého na neho z majetku štátu prešla konkrétne určená vec tak, ako to predpokladá ustanovenia a tohto zákona, súčasťou ktorého bolo aj vyvlastňovacie rozhodnutie.

83. Zákon o majetku obcí predpokladal ísanie protokolov o prechode vlastníctva a o prechode práva hospodárenia.

84. Účelom prijatia zákona o majetku obcí bolo predovšetkým ustanoviť, ktoré veci z majetku Slovenskej republiky prechádzajú do vlastníctva obcí, ale tiež upraviť majetkové postavenie a hospodárenie obcí.

85. Protokoly nemajú konštitutívny charakter, ale plnenia deklaratórnu funkciu a len potvrdzujú, že skutočnosť nastala zo zákona. V danom prípade protokol len deklaroval už existujúci stav, a teda nekonštituoval (nevytváral) nový právny stav. Inými slovami povedané, protokolom č. 5 sa len následne potvrdila určitá skutočnosť, ktorá už reálne existovala, a to ätne odo dňa jej vzniku (ex tunc). Teda ide ale o deklaratórne rozhodnutie, ktoré vlastníctvo nekonštituuje, ale len deklaruje na základe iného právneho titulu.

86. Predpokladom prijatia záveru súdu o vydržaní musí byť medzi iným zistenie, že počas celej vydržacej doby držiteľ skutočne bol (teda nie iba mohol byť) so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí; dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorý možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol.

87. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú aj okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia veci alebo práva. Netreba ale preukazovať platný právny dôvod nadobudnutia veci, riadny prechod vlastníctva; stačí, aby tu bol čo i len domnelý právny dôvod, čiže ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu takýto právny titul svedčí.

88. Keďže sa preukázalo, že žalobca pri bežnej opatrnosti nemohol nadobudnúť presvedčenie, že štát v čase nadobudnutia účinnosti zákona o majetku obcí bol vlastníkom nehnuteľností a že disponoval platným nadobúdacím vlastníckym titulom k predmetným pozemkom, nemohol teda nadobudnúť presvedčenie, že na neho prešlo ex lege vlastnícke právo k predmetným pozemkom, resp. mohol mať aspoň pochybnosti o nadobudnutí vlastníckeho práva.

89. Žalobca pri preberaní majetku v zmysle protokolu č. 5 nepostupoval s náležitou opatrnosťou a neoveril si všetky okolnosti vzťahujúce sa k vlastníctvu predmetných pozemkov. Žalobca už pri vstupe do držby si neoveril existenciu takého nadobúdacieho titulu, ktorý jeho vnútorné presvedčenie, že sa stal vlastníkom veci, dostatočne opodstatňuje. Protokol č. 5, ktorý deklaroval prechod vlastníctva zo štátu na žalobcu, mohol by predstavovať samostatný nadobúdací titul za predpokladu, že štát, teda právny predchodca žalobcu, by bol vlastníkom aj predmetných pozemkov. Žalobca mal a mohol mať vedomosť, a to už ku dňu 01.05.1991 (nadobudnutie účinnosti zákona o majetku obcí), najneskôr ku dňu ísania protokolu), že jeho právnemu predchodcovi – štátu v katastri nehnuteľností vlastnícke právo

k predmetným pozemkom v rozsahu žalovaných spoluvlastníckych podielov nesvedčí. Už uvedené by malo v ňom a podľa názoru mestského súdu muselo vzbudiť pochybnosť v otázke oprávneného, riadneho prevodu predmetných pozemkov v zmysle protokolu. Teda, pokiaľ vlastníctvo nesvedčalo v zmysle evidencie v katastri nehnuteľností v prospech štátu, nemohol sa žalobca dôvodne domnievať, že došlo k riadnemu prevodu. Žalobca pri vstupe do držby nepostupoval s náležitou opatrnosťou a od prevzatia majetku nepodal v zákonom stanovenej 12 mesačnej lehote podľa § 14 ods. 4 zákona o majetku obcí návrh na zápis vlastníckeho práva vo svoj prospech ohľadom predmetných pozemkov v rozsahu žalovaných spoluvlastníckych podielov. V podstate takto neučinil ani doposiaľ. Ďalšou okolnosťou svedčiacou o nedobromyseľnosti žalobcu je tak ako to tvrdila žalovaná aj tá skutočnosť, že tento ako osoba oprávnená v rámci konania o obnove evidencie niektorých pozemkov a právnych vzťahov k nim (ROEP) v katastrálnom území B., ktoré bolo začaté ešte v roku 2003 a ukončené rozhodnutím Okresného úradu Košice, katastrálny odbor, pod č. C XX/XXXX-XXX zo 04.02.2014 o schválení ROEP (č.l. 261), nevzniesol žiadne námietky, neuskutočnil žiaden úkon, z ktorého by bolo možné odvodzovať jeho presvedčenie, že je vlastníkom alebo držiteľom predmetných pozemkov a ani po skončení ROEP nebol zapísaný ako vlastník.

90. V spore žalobca nepreukázal a neprodukoval žiaden dôkaz, ktorý by jednoznačne potvrdzoval vyplatenie náhrady za vyvlastnenie predmetných pozemkov. Žalobca ako tvrdený držiteľ, pri bežnej opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti vyžadovať, mohol mať, nielen pri vstupe do držby, ale aj po celú vydržaciu dobu, pochybnosti, či mu predmetné pozemky v žalovanom rozsahu patria. O dobromyseľnosti nemožno hovoriť vtedy, keď sa držiteľ oboznámil so skutočnosťou, ktorá objektívne musela v ňom vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec patrí, teda keď sa držiteľ od kohokoľvek či akýmkoľvek ôsobom dozvie o skutočnostiach, ktoré musia u neho objektívne vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec podľa práva patrí. Pochybnosť držiteľa môže vyvolať aj informácia od inej osoby ako vlastníka.

91. Žalobca je inštitúciou znalou problematiky nakladania s nehnuteľnosťami, a nemôže sa odvolávať na to, že právne predpisy, ktoré nevyužil, či porušil, jednoducho len nepozná, pretože o všetkom, čo bolo v Zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to týka. Domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná. Preto vo vzťahu k žalobcovi neobstojí, že nebolo v jeho možnostiach, potom čo účinnosťou zákona o majetku obcí, resp. v období po jeho účinnosti na neho prešlo „veľké množstvo“ majetku zabezpečiť „kontrolu“ tohto majetku, resp. zisťovať všetky okolnosti jeho prevodu. Aj uvedené svedčí o tom, že žalobca sa nesprával ako starostlivý hospodár. Žalobca je právnickou osobou, je samostatný územný samosprávny a správny celok Slovenskej republiky, pričom odborné, organizačné a administratívne práce súvisiace s plnením úloh mesta a jeho orgánov plní magistrát mesta, ktorý sa člení na oddelenia a referáty. Tieto prostredníctvom svojich zamestnancov zabezpečujú výkon tej ktorej agendy, ktorá je im zverená. Od žalobcu je preto možné legitímne očakávať, že bolo a je v jeho možnostiach a schopnostiach s odbornou znalosťou danej problematiky posúdiť právny stav, okolnosti prípadne aj možné dôsledky určitého (ne)konania.

92. Ak by bol žalobca dôsledný a vynaložil by takú potrebnú starostlivosť aká sa od neho ako od dobromyseľného držiteľa – mesta (obce) vyžaduje, tento by nahliadnutím do verejnej evidencie nehnuteľnosti – katastra nehnuteľnosti zistil, že sporný pozemok nie je vo vlastníctve štátu, a ak by následne zisťoval príčinu jeho nezapísania, musel by dospieť jednoznačne k záveru o nedôslednom (nezákonnom) konaní o vyvlastnení a vyvodiť z toho právne dôsledky. Žalobca však v tomto smere nič neurobil, bol v pozícii tzv. mŕtveho chrobáka a čakal ako sa situácia bude vyvíjať. Preto nie je možné nielenže hovoriť ale ani len uvažovať o jeho oprávnenej držbe. Z objektívneho hľadiska musel mať žalobca počas plynutia vydržacej doby pochybnosti o nadobudnutí predmetných pozemkov v rozsahu žalovaných spoluvlastníckych podielov v dobrej viere. Pokiaľ žalobca tvrdí opak, ide len o jeho subjektívne hľadisko (osobné presvedčenie) vo vzťahu k posúdeniu, či držiteľ je alebo nie v dobrej viere, opomínajúc objektívne hľadisko.

93. V neposlednom rade je potrebné uviesť, že tak ako to tvrdila aj žalovaná, vzhľadom na skutočnosť, že zoologická záhrada bola zriadená k 1. máju 1979 ako príspevková organizácia a vyvlastňovacie konanie bolo vedené až v roku 1985, pričom s výstavbou zoologickej záhrady sa začalo už v roku 1979, nehnuteľnosti, resp. pozemky boli svojvoľne zabraté štátom, tento ich začal užívať proti vôli skutočného vlastníka ešte v období pred vyvlastňovacím konaním a až následne vynúteným úkonom, ktorý by

inak vlastník nehnuteľnosti nemal vôľu uskutočniť, došlo k vyvlastneniu pozemkov, a to nezákonným ôsobom, ktorého sa dopustil štát.

94. Žalobca nemohol nadobudnúť vnútorné psychické presvedčenie o tom, že mu predmetné nehnuteľnosti v žalovanom rozsahu patria, pretože vzhľadom ku všetkým okolnostiam bolo vylúčené jeho akékoľvek dobromyseľné presvedčenie.

95. V spore medzi pôvodným (skutočným) vlastníkom a dobromyseľným nadobúdateľom vlastníckeho práva prichádza do úvahy aj prípadná aplikácia všeobecne uznávanej právnej zásady „vigilantibus iura scripta sunt“. Ako v tejto súvislosti konštatoval napríklad najvyšší súd v rozsudku č. k. , podľa uvedenej právnej zásady, ktorá platila už v rímskom práve, „práva patria len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slo- bodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením, či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod.

96. S poukazom na vyššie uvedené uzavrel, že žalobca nepreukázal splnenie všetkých podmienok predpokladaných ustanovením , pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, keďže absentuje predpoklad oprávnenej držby, preto súd na základe zisteného skutkového stavu v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami žalobu o určenie vlastníckeho práva v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol, tak ako je to uvedené pod bodom I. výrokovej časti tohto rozsudku.

97. Žalovaná za účelom preukázania nedobromyseľnej držby žalobcu predložila listinné dôkazy a to: nájomné zmluvy pod č. 2007/RY/01, pod č. 2007/RY/02 a pod 2007/RY/03 z 19.12.2007, nájomnú zmluvu pod č. 2007/VZ/03 z 20.11.20017 a pod č. 2017/VZ/04 z 28.09.2017 uzavreté medzi zoologickou záhradou ako nájomcom a tam (v zmluvách) označenými prenajímateľmi, ďalej kúpnu zmluvu č. 2009000859 z 28.08.2009 uzavretú medzi žalobcom (kupujúcim) a A. L., F. M. (predávajúcou) a list žalobcu pod č. A/2009/05359 z 03.03.2009 (č. l. 255 -260 a č. l. 263-264), ktorých obsah sa však podľa zistenia mestského súdu predmetných pozemkov netýka. Vzhľadom na to, že vyvlastňovacím rozhodnutím, od ktorého žalobca svoju dobromyseľnosť ich držby odvodzuje, nedisponoval, nemal možnosť verifikovať, či pozemky, ktorých sa tieto listinné dôkazy týkajú, vôbec boli vyvlastňovacím konaním dotknuté. Z uvedeného dôvodu tieto listinné dôkazy nepovažoval pre svoje rozhodnutie za relevantné. V danej súvislosti poznamenáva, že platenie nájomného za užívanie iných vyvlastňovacím rozhodnutím nedotknutých pozemkov, hoci tvoriacich areál zoologickej záhrady, nemôže byť pre posúdenie (ne)dobromyseľnosti držby ním dotknutých predmetných pozemkov významné.

IV.

K nároku na náhradu trov tohto konania

98. Podľa trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Podľa a súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

99. Nakoľko v tomto spore bola plne úspešná žalovaná, keď žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol, jej podľa priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov tohto konania v rozsahu 100 %, tak ako je to uvedené pod bodom II. výrokovej časti tohto rozsudku. O výške náhrady trov konania rozhodne súdny úradník uznesením po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozsudku podľa .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie ( ).

Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia proti ktorému smeruje na Košice v dvoch vyhotoveniach ( ).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( ). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ).

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( ). Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie ( ).

Ak povinný dobrovoľne nesplní to, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie podľa o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.