Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

16Co/259/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudcov JUDr. Ivany Štiftovej a JUDr. Romana Bolebrucha, v spore žalobkyne: I.. Z. C.Á., nar. XX.X.XXXX, S. X, I., zastúpenej Advokátska kancelária JUDr. Almáši Gabriel, spol. s r.o., Šumavská 3, Bratislava, IČO: 36 856 592, proti žalovanému: News and Media Holding a.s., Einsteinova 25, Bratislava, IČO: 47 256 281, zastúpenému Škubla & Partneri s.r.o., Digital Park II, Einsteinova 25, Bratislava, IČO: 36 861 154, o uloženie povinnosti uverejniť tlačovú odpoveď a ochranu osobnosti, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č. k. -172, zo dňa 3.7.2018, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

II. Žalovanému priznáva proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu 18.5.2015 domáhala voči žalovanému splnenia povinnosti uverejniť v prvom nasledujúcom čísle printového denníka C. N. S., ktorý bude pripravovaný po právoplatnosti rozsudku, jej odpoveď, a to na rovnocennom mieste a rovnakým písmom, akým bol článok zo dňa XX.X.XXXX uverejnený v denníku C. N. S., číslo XX, ročník XX, pod názvom „. Z. C. F. Y. XXXX I. a „. G. F. C. s označením „odpoveď“, ku ktorému bude pripojené meno a priezvisko žalobkyne, tohto znenia: „Odpoveď p. Z. C.. Dňa XX.X.XXXX bol v denníku C. N. S., číslo XX, ročník XX, publikovaný článok pod názvom „. Z. C. F. Y. X.XXX I., a to na strane X a „. G. F. C.“., a to na strane XX a XX, pričom článok na seba nadväzoval. V názve článku, a to na strane X boli uverejnené nepravdivé a pravdu skresľujúce informácie, a to, že Z. C. zarába kráľovsky 7000 mesačne. Na strane W. denníka bolo nepravdivo uvedené, že peniaze, ktoré zarobí však vie aj poriadne rozhadzovať. V obsahu článku na strane XX bola uvedená nepravdivá a pravdu skresľujúca informácia, a to že si tak Z. C. môže summa summarum privyrobiť viac ako 7000 Eur mesačne, čo jej na bezstarostný a hlavne luxusný život bohato stačí a na strane XX bola uvedená nepravdivá a pravdu skresľujúca informácia, a to, že zarába ako kráľovná, vďaka svojim rozprávkovým príjmom sa zaradila medzi najlepšie platených slovenských I., žije si skutočne na vysokej nohe o čom svedčí aj jej márnotratnosť. Nepravdivá bola tiež informácia, že na oslavu narodením svojho otca si neváhala pozvať jeho obľúbeného speváka C. N., za ktorého vysolila okolo 6000 Eur. Týmto uvádzame zverejnené informácie na pravú mieru, pretože mesačný príjem Z. C. nie je vo výške 7.000 Eur, resp. viac, nezarába ako kráľovná, nemá rozprávkový príjem a nezaradila sa medzi najlepšie platených slovenských I., peniaze, ktoré zarobí nerozhadzuje, nevedie bezstarostný a luxusný život, nežije si na vysokej nohe a nie je márnotratná. Na oslavu narodenín svojho otca Z. C. nepozvala speváka C. N.. Na oslave narodenín jej otca sa zúčastnil S. N. ako blízky známy a to bez nároku na akýkoľvek honorár. Navyše predmetná oslava sa konala už pred

tromi rokmi pred zverejnením predmetného článku.“ Žalobkyňa zároveň žiadala zaviazať žalovaného povinnosťou odstrániť z internetového portálu R.:/..C..sk článok o nej, zverejnený dňa X.X.XXXX, pod názvom: „I. U. C.: F. Z. Y.Á. a článok zverejnený dňa XX.X.XXXX pod názvom: „. C. G. I. D.: T. na Č. Y. F..“. Zároveň požadovala zaviazať žalovaného povinnosťou zverejniť v prvom nasledujúcom čísle printového denníka C. N. S., ktorý bude pripravovaný po právoplatnosti rozsudku, ospravedlnenie so zvýrazneným písmom a nasledovným nadpisom a v nasledovnom znení: Ospravedlnenie vydavateľa p. Z. C.. News and Media Holding, a.s. sa ospravedlňuje p. Z. C. za uverejnenie nepravdivých a pravdu skresľujúcich informácii týkajúcich sa jej osoby V článku publikovanom dňa XX.X.XXXX v denníku C. N. S., číslo XX, ročník XX, pod názvom „. Z. C. F. Y. XXXX I., a to na strane X a „. G. F. C., a to na strane XX a XX. Uvedeným konaním News and Media Holding a.s. neoprávnene zasiahla do občianskej cti, dôstojnosti, vážnosti, súkromia a mena p. Z. C.. Rovnako sa domáhala, aby súd zaviazal žalovaného povinnosťou zverejniť na internetovom portáli P..C..sk ospravedlnenie so zvýrazneným písmom s nasledovným nadpisom a v nasledovnom znení: ,,Ospravedlnenie vydavateľa p. Z. C.. News and Media Holding a.s. sa ospravedlňuje p. Z. C. za uverejnenie nepravdivých a pravdu skresľujúcich informácii týkajúcich sa jej osoby v článkoch zverejnených na internetovom portáli R.:/..C..sk dňa X.X.XXXX pod názvom „. U. C.: F. Z. Y. a dňa XX.X.XXXX pod názvom: „. C. G. I. D.: T., na Č. Y. F..“. Uvedeným konaním News and Media Holding a.s. neoprávnene zasiahla do občianskej cti, dôstojnosti, vážnosti, súkromia a mena p. Z. C..“. Súčasne žiadala zaviazať žalovaného povinnosťou uhradiť jej 20.000 eur titulom nemajetkovej ujmy. Uvedeného sa žalobkyňa domáhala na tom skutkovom základe, že žalovaný zverejnil vo svojich článkoch nepravdivé skutkové tvrdenia, ktoré boli spôsobilé podnietiť verejnosť, aby uverila tomu, že skutočne zarába mesačne viac ako 7.000 eur, že žije márnotratným, až rozšafným spôsobom života. V žalobe uviedla, že použité výrazy „nevie čo s peniazmi“, „peniaze, ktoré zarobí vie aj poriadne rozhadzovať“, či „márnotratnosť“ vo vzťahu k jej osobe, pôsobia voči nej dehonestujúco, urážlivo a vážnym spôsobom sa dotýkajú jej cti a dôstojnosti. Tvrdila, že informácie uvedené v článkoch neboli ničím podložené, boli nepravdivé, pravdu skresľujúce a hrubo zavádzajúce verejnosť, pričom sa dotkli jej cti, dôstojnosti a súkromia. Žalobkyňa mala za to, že takýmto spôsobom formulované informácie boli spôsobilé znížiť všeobecnú mienku o nej ako o súkromnej osobe, a ako o reklamnej tvári niekoľkých spoločností. Bola názoru, že samotné morálne zadosťučinenie nie je postačujúce najmä s prihliadnutím na rozsah zásahu, t. j. skutočnosť, že k zásahu do jej osobnosti došlo jedným z najčítanejších denníkov s celoslovenskou pôsobnosťou, a vzhľadom na umiestnenie printového článku (titulná strana printového denníka), na početnosť nepravdivých článkov, ako aj dĺžku zásahu. V žalobe zdôraznila, že motívom zverejnenia predmetných článkov nebolo spravodajstvo alebo poskytnutie informácií významných pre širokú verejnosť, ale zrejmá snaha aj za cenu neodsúhlaseného neetického a protiprávneho medializovania jej súkromných záležitostí, udržať alebo zvýšiť čitateľnosť periodika a teda finančný prospech žalovaného.

2. Súd prvej inštancie na úvod skonštatoval, že žalobkyňa podaním doručeným súdu 8.4.2016 upravila petit žaloby z dôvodu, že podľa tlačového zákona nie je možné žiadať právo na odpoveď na článok zverejnený na internetovom portáli; žalobu tak vo výroku 2 vzala späť a pri ostatných výrokoch upravila petit žaloby v označení žalovaného a uvedením nadpisu článkov.

3. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozsudku ( ), súd prvej inštancie vo vzťahu k skutkovému stavu ustálil, že dňa X.X.XXXX bol na stránke žalovaného P..C..sk uverejnený článok pod názvom: „. U. C.: F. Z. Y.; dňa XX.X.XXXX bol na rovnakej stránke žalovaného zverejnený článok s názvom: „. C. G. I. D.: T., na Č. Y. F.; a v rovnaký deň, t. j. XX.X.XXXX, vyšiel na titulke denníka C. N. S. článok s názvom: „. Z. C. F. Y. XXXX I.. Zistil, že výzvou zo dňa 13.4.2015, odoslanou žalovanému 15.4.2015 a prevzatou žalovaným 17.4.2015, žiadala žalobkyňa okrem iného aj uverejnenie odpovede v zmysle tlačového zákona. Podotkol, že žalovaný na predmetnú výzvu nijako nereagoval, a žiadosti žalobkyne na uverejnenie odpovede nevyhovel.

4. Súd prvej inštancie poznamenal, že v prvom rade súd skúmal dôvodnosť nároku žalobkyne v časti uloženia povinnosti žalovanému na uverejnenie odpovede. S poukazom na doterajšiu rozhodovaciu činnosť súdov ozrejmil, že právnym predpokladom odpovede v zmysle § 8 tlačového zákona nie sú všetky informácie uverejnené v periodickej tlači, ale iba tie, ktoré majú povahu skutkového tvrdenia, pričom s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. , zo dňa 28.10.2013, dodal, že podstatou odpovede je uviesť uverejnené skutkové tvrdenie na pravú mieru vlastným opisom skutkových tvrdení dotknutou osobou. Podotkol, že výkladom § 8 ods. 3 tlačového zákona, ktorý stanovuje náležitosti žiadosti o uverejnenie odpovede, možno dospieť k záveru, že právo dotknutej

osoby na uverejnenie odpovede sa nespája s akýmkoľvek publikovaným skutkovým tvrdením, ale len s takým, ktoré sa dotýka jej cti, dôstojnosti alebo súkromia s takým následkom, že je na mieste toto skutkové tvrdenie popierať, dopĺňať, spresňovať alebo vysvetľovať. Zdôraznil, že predpokladom oprávnenia domáhať sa uverejnenia odpovede podľa tlačového zákona je taktiež to, že odpoveď je primeraná rozsahu napadnutého oznámenia, a ak je napadnutá iba jeho časť, potom tejto časti; a že z odpovede je zrejmé, kto ju robí.

5. Pokiaľ sa jedná o rozlišovanie medzi skutkovými tvrdeniami a hodnotiacimi úsudkami, súd prvej inštancie objasnil, že skutkové tvrdenie sa opiera o fakt, objektívne existujúcu realitu, ktorá je zistiteľná pomocou dokazovania, pravdivosť tvrdenia je teda overiteľná; a v zásade platí, že oznámenie pravdivej informácie nezasahuje do práva na ochranu osobnosti, pokiaľ tento údaj nie je podaný tak, že skresľuje skutočnosť, či nie je natoľko intímny, že by odporoval právu na ochranu súkromia či ľudskej dôstojnosti. Skonštatoval, že z hľadiska pravdivosti skutkových tvrdení nie je nevyhnutné trvať na ich úplnej presnosti, ale je postačujúce, aby celkové vyznenie určitej informácie zodpovedalo pravde, teda stačí, aby pravdivá bola podstatná časť tvrdenia (oznámenia), pričom porušenie práva na česť, resp. dobrú povesť, môže byť spôsobené len takými skutkovými tvrdeniami, ktoré sú objektívne spôsobilé privodiť ujmu na cti, resp. dobrej povesti dotknutého subjektu v očiach ostatných fyzických osôb, a teda pôsobiť difamačne. Podčiarkol, že na rozdiel od skutkového tvrdenia hodnotiaci úsudok vyjadruje subjektívny názor autora, ktorý k danému faktu zaujíma určitý postoj tak, že ho hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti, a to na základe vlastných (subjektívnych) kritérií. Hodnotiaci úsudok nemožno akokoľvek dokazovať, je však potrebné skúmať, či sa zakladá na pravdivej informácii, či forma jeho verejnej prezentácie je primeraná a či zásah do osobnostných práv je nevyhnutným sprievodným javom kritiky; to znamená, či primárnym cieľom kritiky nie je hanobenie či zneuctenie danej osoby. Dodal, že vecnosť kritiky vyžaduje, aby kritika vychádzala z pravdivých skutočností (podkladov) ako premís pre hodnotiaci úsudok; hodnotiaci úsudok musí byť totiž záverom, ktorý možno na základe uvedených skutočností logicky dovodiť.

6. Po preskúmaní napadnutého článku uverejneného v printovom médiu dospel súd prvej inštancie k záveru, že nároku žalobkyne v časti o uverejnenie odpovede nemožno vyhovieť, nakoľko to, čo označuje za skutkové tvrdenia, nie sú skutkovými tvrdeniami spôsobilými zasiahnuť do cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby. Vyslovil názor, že výroky, že: žalobkyňa si môže summa summarum privyrobiť viac ako 7.000 eur mesačne, čo jej na bezstarostný a hlavne luxusný život bohato stačí, že zarába ako kráľovná a vďaka svojím rozprávkovým príjmom sa zaradila medzi najlepšie platených slovenských I., že si žije na vysokej nohe o čom svedčí aj jej márnotratnosť; nemožno považovať za skutkové tvrdenia, ale za hodnotiace úsudky autorky článku. Poznamenal, že uvedené výroky nie sú objektívne existujúcou realitou, ktorá je zistiteľná pomocou dokazovania, teda ich pravdivosť nie je overiteľná; nemožno totiž overiť pravdivosť toho, či určitá suma postačuje na bezstarostný a hlavne luxusný život, ani pravdivosť toho, čo je zárobok kráľovnej, a ani to, či je niekto márnotratný, resp. žije si na vysokej nohe. Súd prvej inštancie ďalej považoval za potrebné uviesť, že ak by aj bolo možné overiť pravdivosť niektorých výrokov, napr. že žalobkyňa zarába viac ako 7.000 eur mesačne, alebo že sa zaradila medzi najlepšie platených slovenských I., takéto dokazovanie žiadna zo sporových strán a najmä žalobkyňa, na ktorej spočívalo dôkazné bremeno, nenavrhla. Dodal, že prihliadol aj na argumentáciu žalovaného, podľa ktorej sa v súdnom konaní možno domáhať len takého znenia odpovede, ktoré bolo súčasťou žiadosti o jej uverejnenie, pričom v prejednávanom spore žiadosť o odpoveď žalobkyne v zmysle žalobného petitu 1 nespĺňa formálne predpoklady vyžadované zákonom, keďže žalobkyňa v žalobe oproti zneniu odpovede v žiadosti zo dňa 13.4.2015 v úvode pridala znenie „Odpoveď p. Z. C. a rovnako aj na záver znenia posledného odseku odpovede pridala dovetok „pred zverejnením predmetného článku.“

7. Na ozrejmenie právnej stránky ochrany osobnosti súd prvej inštancie uviedol, že sa jedná o všeobecné osobnostné právo, t. j. subjektívne právo každej fyzickej osoby bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, náboženstva atď., ktoré tvorí súhrn jednotlivých čiastkových osobnostných práv, predmetom ktorých je osobnosť fyzickej osoby ako celku v jej telesnej a morálnej jednote. Objasnil, že pre úspešné uplatnenie žalôb podľa je potrebné, aby sa jednalo o neoprávnený zásah, ktorý je objektívne spôsobilý porušiť alebo len ohroziť osobnosť fyzickej osoby, v dôsledku čoho vznikne nemajetková ujma; pričom v prípade zásahu do osobnosti fyzickej osoby platí objektívna zodpovednosť.

8. Súd prvej inštancie poukázal na to, že podstatným v tomto spore o ochranu osobnosti medzi žalovaným (ako vydavateľom printového denníka C. N. S. a prevádzkovateľom internetovej stránky

P..C..sk, kde boli uverejnené namietané články) a žalobkyňou, u ktorej malo dôjsť uverejnením namietaných článkov k neprípustnému zásahu do jej osobnostných práv zakladajúcemu aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch; bolo zodpovedanie otázky, či v danom prípade došlo k neprimeranému obmedzeniu, či popretiu práva alebo slobody jednej zo sporových strán, t. j. a dohovorom garantovanej slobody prejavu (Čl. 26 ods. 1 SR a Čl. 10 Dohovoru), resp. základného práva žalovaného vyhľadávať a rozširovať informácie, a práva na ochranu osobnosti žalobkyne, ktoré je taktiež garantované (najmä Čl. 19 SR). Zdôraznil, že uplatňovanie základných práv a slobôd, a ich právna ochrana musia byť proporcionálne a vzájomne vyvážené tak, aby sa nadmernou ochranou jedného práva nad únosnú mieru nepotlačila ochrana iného práva; to znamená, že ani existencia zásahu do osobnostných práv nemusí vždy nevyhnutne viesť k záveru o neoprávnenosti takého zásahu, ak bol dôsledkom uplatňovania iného základného práva, pričom vzhľadom na okolnosti posudzovanej veci tento zásah nepresiahol hranice primeranosti (proporcionality).

9. Súd prvej inštancie upriamil pozornosť na test proporcionality založený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom prípade „hovoril“. Pokiaľ sa jedná o otázku KTO, uviedol, že žalovaný ako vydavateľ a prevádzkovateľ internetového portálu je tzv. „nositeľom“ slobody prejavu a má privilegované postavenie z aspektu ochrany slobody prejavu, ktorá patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu; s tým, že novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania a provokácie. K otázke O KOM pripomenul, že hranice akceptovateľnej kritiky sú najširšie u politikov a najužšie u bežných občanov. Podotkol, že v prejednávanom spore obsahoval namietaný článok informácie týkajúce sa, v čase zverejnenia článku, televíznej moderátorky jednej z najsledovanejších televízií na Slovensku, ktorá sa v danom čase zároveň stala jednou z tvárí projektu reťazca W. pod názvom „. W., kde sa prezentovala ako X.M. Z. C., pričom aj vďaka tomuto projektu začala vydávať (prevažne) knihy receptov; je teda zrejmé, že žalobkyňa je tzv. osobou verejnou, pričom verejné osoby vstupom do verejného priestoru musia tolerovať vyššiu mieru záujmu o ich osobu. V nadväznosti na otázku ČO bolo obsahom namietaného článku, súd prvej inštancie ustálil, že žalovaný v namietaných článkoch informoval o aktuálnej životnej situácii žalobkyne. Mal za to, že záujem verejnosti o osobu žalobkyne, a teda aj o jej aktuálnych životných úspechoch či neúspechoch, potvrdzujú aj články z mediálnej rešerše predloženej žalovaným, z ktorých je zrejmé, že rôzne médiá poskytovali už pred uverejnením namietaných článkov informácie nielen o pracovných aktivitách žalobkyne, ale aj o jej súkromí, poskytované ňou samotnou. Pri posudzovaní proporcionality súd prvej inštancie posudzoval aj otázku KDE, a ozrejmil, že vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia distribuuje, tým vyššia je ochrana osobnostných práv. Mal za preukázané, že sporné články boli uverejnené na internetovej obdobe denníka C. N. S., ktorá bola v danom čase (piatok 10.4.2015) desiatou najnavštevovanejšou stránkou na Slovensku (zdroj: R.:/..G.) a v printovom denníku vydávanom žalovaným, ktorý bol v danom čase S. najčítanejším denníkom v SR (po T. Č., zdroj: P..Z..sk) s nákladom 42.389 ks predaných výtlačkov v mesiaci apríl 2015. Vo vzťahu k otázke KEDY, súd prvej inštancie zistil, že o osobe žalobkyne sa v rôznych printových i internetových médiách informuje priebežne, často vo forme interview, alebo ako propagácia jej aktivít, resp. pri zmene jej životných situácií, nie raz za aktívnej spolupráce samotnej žalobkyne, ktorá tak verejnosti poskytuje informácie aj o svojom súkromí a blízkych osobách (akým aktivitám sa žalobkyňa alebo jej deti venujú - napr. práci v záhrade, príp. akým športom sa jej deti venujú, kde bývajú) a poskytuje aj fotografie zo svojho súkromia (i keď nie priamo médiám, ale na sociálnych sieťach). Pokiaľ sa jedná o otázku AKO, súd prvej inštancie poukázal na právny názor vyjadrený v náleze Ústavného súdu ČR sp. zn. , podľa ktorého polemické výroky zásadne vylučujú zásah do práva na ochranu osobnosti podľa a nasl. , pretože každý názor, stanovisko, kritika, a to dokonca nielen polemicky uvedená, je zásadne prípustná, pretože sloboda prejavu je jednou z najdôležitejších zásad demokratickej spoločnosti. Súd prvej inštancie sa ďalej stotožnil s argumentáciou žalovaného, že výroky uvedené v článkoch, aj keby boli kvalifikované ako skutkové tvrdenia, nie sú žiadnym spôsobom spôsobilé privodiť žalobkyni značnú ujmu v jej osobnostných právach, nakoľko nie sú difamujúce, znevažujúce, rovnako nie sú neprimeranou kritikou a nezneucťujú meno žalobkyne; práve naopak, články vyznievajú pozitívne v tom zmysle, že žalobkyňa prekonala zlé obdobie a darí sa jej vďaka jej pracovnej aktivite. Skonštatoval, že články medzi čitateľmi vzbudili pozitívne reakcie, o čom svedčí aj diskusia na stránke žalovaného k článku 1, napr. D. K. - Gymnázium Fiľakovo uviedla: „. je šikovne, vzdelané a pracovité ziena, navyše je to matka 2 deti. Bez škandálov sa dostala tam kde je. Tak jej prajme! Z. drzim palce!“ a ďalšie reakcie znejú: „šikovným patrí svet a ona je jedna s tých nech sa jej darí aj naďalej. Z. fandím ti si šikula.“ alebo: „Prajem tejto dáme veľa ďalších úspechov v práci a teším sa na nové M..

10. Na vyššie uvedenom základe súd prvej inštancie vyslovil názor, že dotknuté články neboli spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv žalobkyne, keďže nebolo preukázané konkrétne pôsobenie článkov nielen voči verejnosti, ale ani voči okruhu jej blízkych a známych. Zdôraznil, že ak žalobkyňa tvrdila, že článok spôsobil zníženie jej cti, povesti, dôstojnosti, či dobrého mena v spoločnosti, bolo jej dôkazným bremenom túto skutočnosť preukázať; žalobkyňa však za účelom preukázania svojich tvrdení nenavrhla napriek výzvam súdu vykonať žiaden dôkaz. Pripomenul, že výroky uvedené v článkoch vyvracala len svojimi tvrdeniami, ktoré nijakým spôsobom nepreukazovala; tvrdenia, že v danom období nezarábala 7.000 eur mesačne a viac, odmietala preukázať s odôvodnením, že je viazaná mlčanlivosťou. Poznamenal, že ani z jej ďalších skutkových tvrdení nevyplynul žiaden zásah do práva na ochranu osobnosti, pretože netvrdila, že by bola vystavená negatívnym reakciám okolia, či už súkromného alebo profesijného. Dodal, že mediálny obsah namietaných článkov bol nestranný, objektívny a vyvážený, autorka článkov aj svojou výpoveďou potvrdila, že dodržiavajúc etický kódex novinára dôsledne overovala informácie tým, že uviedla zdroj zverejňovaných informácií týkajúcich sa príjmu žalobkyne a poskytla žalobkyni možnosť na vyjadrenie jej názoru k publikovanej téme. Podčiarkol, že pre absolútny nedostatok dôkazov nemohol posúdiť, či aj zvyšné namietané výroky v článkoch, ktoré vyhodnotil ako skutkové tvrdenia (a nie hodnotiace úsudky) sú pravdivými, resp. pravdu skresľujúcimi informáciami a rovnako ako autorka článkov, resp. žalovaný, môže vysloviť iba domnienku, že vzhľadom na pracovnú vyťaženosť žalobkyne a jej viaceré pracovné aktivity je vysoko pravdepodobné, že jej príjem je vyšší ako v minulosti, keď jej príjem predstavoval len honorár za moderovanie a nezahrňoval aj aktivitu pre reťazec W. a vydávanie kníh. Súd prvej inštancie však nemal za preukázané, či príjem žalobkyne predstavuje 7.000 eur a viac, resp. či sa zaradila medzi najlepšie platených slovenských I.; rovnako tak nemohol overiť pravdivosť tvrdenia žalobkyne, či na oslavu narodenín svojho otca pozvala C. N. alebo iného speváka, a či a v akej výške zaplatila za jeho vystúpenie nejaký honorár. Konštatujúc, že vzhľadom na to, že nezistil, že by zásah v podobe zverejnených článkov bol neoprávnený, resp. že by bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť právo na ochranu osobnosti žalobkyne, rozhodol súd prvej inštancie za použitia , , , , , , , , , , , , , , , čl. 8 ods. 1, čl. 10, ods. 1, ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, publikovaného pod č. , Čl. 26 ods. 1, ods. 2, ods. 4 SR, tak, že žalobu zamietol v celom rozsahu. O trovách konania rozhodol podľa v spojení s , a žalovanému ako celkovo úspešnej strane sporu priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

11. Proti rozsudku podala žalobkyňa odvolanie a žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobe vyhovieť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jej odvolania ( ) bola námietka, že súd prvej inštancie jej nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; a že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedla, že základným predpokladom pre priznanie primeraného zadosťučinenia je skutočnosť, že došlo k zásahu, ktorý je objektívne spôsobilý privodiť dotknutej osobe ujmu na jej osobnostných právach, a teda pre priznanie primeraného zadosťučinenia sa nevyžaduje existencia následkov zásahu a postačuje už len samotná spôsobilosť privodiť ujmu na dotknutých právach. Bola názoru, že súd prvej inštancie mal preto len posúdiť obsah namietaných článkov z hľadiska toho, či sú alebo nie sú objektívne spôsobilé privodiť ujmu na dotknutých právach, a vykonanie dokazovania nevyhnutné nebolo. Dôvodila, že predmetom sporu je zásah prostredníctvom mediálneho obsahu, teda článkov publikovaných v printovom médiu a na internete, čo znamená, že si svoju dôkaznú povinnosť vo vzťahu k preukázaniu, že došlo k zásahu, splnila pripojením namietaných článkov k žalobe. Pripomenula, že v spore označila za nepravdivé najmä skutkové tvrdenia, že jej príjem predstavuje 7.000 eur mesačne, že sa zaradila medzi najlepšie platených slovenských moderátorov, že si pozvala na oslavu narodenín svojho otca speváka C. N., a že tomuto spevákovi zaplatila honorár vo výške okolo 6.000 eur. Vyjadrila presvedčenie, že už len tieto samotné nepravdivé skutkové tvrdenia bez akéhokoľvek ďalšieho doplňujúceho obsahu sú spôsobilé privodiť jej ujmu na osobnostných právach, keďže u jej najbližšej rodiny môžu podnietiť celý rad otázok, ako napr. prečo sa tak vysoký príjem neodrazil na životnej úrovni jej detí, prečo míňa tisíce eur za speváka, keď tieto peniaze môžu byť použité na uspokojovanie dôležitejších potrieb jej rodiny, alebo prečo sa svojim najbližším nezdôverila, že jej príjem je vysoko nadštandardný a mnoho iných nepríjemných otázok, ktorým mohla čeliť a aj čelila. Dodala, že tieto nepravdivé skutkové tvrdenia môžu ovplyvniť a aj ovplyvnili jej pracovné prostredie.

12. Žalobkyňa nesúhlasila s názorom súdu prvej inštancie, že dotknuté články vyznievajú pozitívne v tom zmysle, že prekonala zlé obdobie a darí sa jej vďaka jej pracovnej aktivite. V tejto súvislosti upriamila pozornosť na skutočnosť, že žalovaný v článkoch používa slová a slovné spojenia ako napríklad „peniaze, ktoré zarobí, však vie aj poriadne rozhadzovať“, „a teraz pomaly nevie, čo s peniazmi!“, „o tom, že Z. si teraz skutočne žije na vysokej nohe, svedčí aj jej márnotratnosť“, „za ktorého vysolila okolo šesťtisíc eur“; ktoré vyznievajú jednoznačne negatívne. Podčiarkla, že články akcentujú jej negatívne vlastnosti ako nezodpovednosť a márnotratnosť, a jedná sa vlastne o kritiku jej životného štýlu, konkrétne nakladania s peniazmi. Mala za to, že k porušeniu práva na česť môže dôjsť aj publikovaním neprípustných hodnotiacich úsudkov, vzhľadom na mieru expresivity výrazov a ich neprimeranosť. Považovala za potrebné zdôrazniť, že preukazovanie nepravdivosti skutkových tvrdení obsiahnutých v namietaných článkoch nebolo jej povinnosťou, ale naopak bolo povinnosťou žalovaného preukázať ich pravdivosť, pretože dôkazné bremeno ohľadne preukázania pravdivosti skutkových tvrdení spočíva na tom subjekte, ktorý dané skutkové tvrdenia prezentoval. Podotkla, že neoprávneným je taký zásah, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, pričom takým zásahom je zásadne každé nepravdivé alebo pravdu skresľujúce tvrdenie o fyzickej osobe, ktoré zasahuje do jej osobnosti. Citujúc uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. , zo dňa 31.5.2010, uviedla, že obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného; pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho ktorého účastníka však treba rešpektovať aj tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje; na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Domnievala sa, že je neprípustné, aby jej žalovaný najprv difamačnými článkami spôsobil ujmu na jej osobnostných právach a následne ešte aj zneužil súdne konanie vedené práve kvôli týmto článkom na to, aby od nej vylákal presné informácie o jej príjme. Dodala, že ak žalovaný prezentoval skutkové tvrdenia o výške jej príjmu, mal preukázať, že už v čase publikovania článkov disponoval informáciou o výške jej príjmu.

13. Žalobkyňa v odvolaní upriamila pozornosť na výsluch svedkyne S. Y. V. - autorky namietaných článkov a uviedla, že vzhľadom na vzťah tejto svedkyne k žalovanému možno mať dôvodné pochybnosti o jej nezaujatosti. Podotkla, že z jej výpovede navyše vyplynulo, že výšku príjmu žalobkyne nemala za preukázanú a išlo len o akýsi odhad. Žalobkyňa poukázala na to, že svedkyňa sa zároveň vyjadrila, že keby jej (žalobkyňa) odpovedala na otázku ohľadne výšky príjmu, tak by článok ani nevznikol; mala za to, že z uvedeného vplynulo, že vzhľadom na to, že nebola ochotná odpovedať na citlivú osobnú otázku, tak ju svedkyňa spolu so žalovaným „vytrestali“ a žalovaný zverejnil difamačné články. Ďalej zdôraznila, že na oslavu narodenín bol pozvaný iný spevák, a to S. N., nebol mu vyplatený žiaden honorár, pretože ide o jej blízkeho priateľa a navyše oslava, na ktorú bol tento spevák pozvaný sa uskutočnila približne tri roky pred zverejnením napádaných článkov, teda v čase, kedy ešte ani nespolupracovala so spoločnosťou W. a nedosahovala údajné kráľovské príjmy, o ktorých sa autorka v článkoch zmieňovala; z uvedeného vyvodila, že autorka potrebovala dotvoriť obraz o jej márnotratnosti poukazom na konkrétnu situáciu, v ktorej sa márnotratnosť prejavila a preto si jednoducho vymyslela príbeh o pozvaní speváka C. N. za honorár 6.000 eur, čím sa ešte prehlbuje difamačný charakter a zároveň už aj tak veľmi nízka úroveň článkov. Skonštatovala, že napriek tomu, že v konaní namietala nezaujatosť predmetnej svedkyne, súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nevyjadril k tejto námietke, čím nedal odpoveď na všetky relevantné otázky. Vo vzťahu k výpovedi tejto svedkyne napokon poznamenala, že jej nebolo doručené predvolanie alebo upovedomenie o výsluchu, pričom výsluch sa mal vykonať dožiadaním na súde v Košiciach, a keďže o tomto úkone upovedomená nebola, nemohla uplatňovať svoje procesné práva, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

14. Žalobkyňa sa nestotožnila s názorom súdu prvej inštancie, že obsah namietaných článkov je nestranný, objektívny a vyvážený, že autorka článku aj svojou výpoveďou potvrdila, že dodržiavajúc etický kódex novinára dôsledne overovala informácie tým, že uviedla zdroj zverejňovaných informácií týkajúcich sa jej príjmu a poskytla jej možnosť na vyjadrenie názoru k publikovanej téme. Pokiaľ sa jedná o test proporcionality vykonaný súdom prvej inštancie podčiarkla, že problematika jej príjmu nie je otázkou legitímneho verejného záujmu a novinári v žiadnom prípade nemajú sociálnu povinnosť poskytovať verejnosti informácie o jej príjme a verejnosť nemá právo takéto informácie dostať. Dodala, že je síce pravdou, že nie je bežný občan a je verejne známa, avšak nie je verejne činná, ako napríklad politici, u ktorých je ich majetok predmetom legitímneho záujmu spoločnosti.

15. Vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalobkyňa poznamenala, že zásah do osobnostných práv je potrebné hodnotiť vždy objektívne s prihliadnutím na konkrétnu situáciu, v ktorej došlo k neoprávnenému zásahu, ako aj na osobu postihnutej fyzickej osoby. Bola názoru, že v tomto spore sú jej dôkazné možnosti značne sťažené, pretože z objektívnych dôvodov nemá ako preukázať koľko potenciálnych reklamných partnerov stratilo na základe publikovaných článkov záujem o spoluprácu s ňou, pretože je nemysliteľné, aby v konaní navrhla vypočuť ako svedkov predstaviteľov všetkých potenciálnych reklamných partnerov, z ktorých by to niektorí dosvedčili. Podotkla, že rovnako tak nie je v záujme jej detí účelné, aby tieto boli vystavené ďalšej psychickej záťaži spojenej s účasťou na súdnych pojednávaniach, aby konkrétne opisovali, akým spôsobom ich napadnuté články negatívne zasiahli. Domnievala sa, že prichádza do úvahy aj uplatnenie preventívnej funkcie vzhľadom na špecifický vzťah medzi ňou ako osobou, ktorá je verejne známa a žalovaným, ktorý zverejňuje bulvárny obsah a nie je vylúčené, že dôjde v budúcnosti k ďalším zásahom do jej osobnostných práv. Podčiarkla, že je potrebné prihliadnuť aj na fakt, že od publikovania článkov uplynul relatívne dlhý čas, t. j. niekoľko rokov, počas ktorého články negatívne pôsobia, a preto sa nepeňažná forma zadosťučinenia nejaví ako dostačujúca a je potrebné zvažovať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Citujúc rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. , zo dňa 31.5.2001, uviedla, že pokiaľ je primárny spôsob zadosťučinenia v dobe rozhodovania súdu už natoľko oslabený, že svojím spôsobom stráca svoje funkcie, je povinnosťou súdu tým starostlivejšie zvažovať priznanie finančného zadosťučinenia.

16. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok v celom rozsahu ako vecne správny potvrdiť. Súhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že žalobkyňou napádané časti článkov nepredstavujú skutkové tvrdenia, ale hodnotiace úsudky, a preto ich pravdivosť nemohol preukazovať. Vyjadril presvedčenie, že pravdivý skutkový základ hodnotiacich úsudkov bol v konaní dostatočne preukázaný. Oponoval tvrdeniu žalobkyne, že zverejnenie článkov spôsobilo nepriaznivý následok na jej osobnostných právach a v názorovej zhode so súdom prvej inštancie mal za to, že ide len o subjektívny pocit žalobkyne, pričom preukázanie konkrétneho údajného zásahu spočívalo na nej, avšak tento zásah riadne nepreukázala. Zdôraznil, že v súdnych sporoch týkajúcich sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sa za obdobie účinnosti etablovala zaužívaná koncepcia, že priznanie takejto relutárnej náhrady dotknutej osobe je možné len v prípade, ak žalobca unesie dôkaznú povinnosť vrátane dôkazného bremena na preukázanie, že neoprávneným zásahom došlo k zníženiu jeho cti, dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti v značnej miere, pričom pociťovanie a prežívanie nemajetkovej ujmy spočívajúcej v znížení dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v značnej miere sa musí hodnotiť vždy objektívne prihliadnuc ku konkrétnej situácii, za ktorej k neoprávnenému zásahu došlo (tzv. konkrétne uplatnenie objektívneho kritéria), ako i k osobe postihnutej fyzickej osoby, hlavne k jej veku a k jej postaveniu (tzv. diferencované uplatnenie objektívneho hľadiska). Argumentoval, že žalobkyňa nikde neuviedla, akým konkrétnym spôsobom došlo k neoprávnenému zásahu do jej práv, len tvrdila, že zásah mal spočívať v možnosti podnietiť u najbližšej rodiny celý rad otázok, ako napr. prečo sa tak vysoký príjem neodrazil na životnej úrovni jej detí, prečo míňa tisíce eur za speváka, v možnosti ovplyvniť ju v pracovnom prostredí alebo možnosti narušiť u širokej verejnosti obraz, akým sa žalobkyňa prezentuje na verejnosti, a zároveň vzbudzovať závisť a iné negatívne postoje. Domnieval sa, že uvedenými vyjadreniami sama žalobkyňa potvrdila, že k žiadnemu skutočnému zásahu do jej práv nedošlo.

17. Žalovaný považoval za potrebné zdôrazniť, že predpokladom úspešného uplatnenia práva na uverejnenie odpovede je splnenie viacerých prísnych zákonných požiadaviek podľa § 8 tlačového zákona, ktoré zo strany žalobkyne splnené neboli. Pripomenul, že obligatórnymi náležitosťami žiadosti o uverejnenie odpovede je popis skutkového tvrdenia uverejneného v periodickej tlači s uvedením, v čom je skutkové tvrdenie nepravdivé, neúplné alebo pravdu skresľujúce a v čom sa dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby, a kde sa toto skutkové tvrdenie v periodickej tlači nachádzalo; súčasťou žiadosti o uverejnenie odpovede je aj písomné znenie odpovede, ktorá sa obmedzí len na skutkové tvrdenie, ktorým sa skutkové tvrdenie uvedené v periodickej tlači poprie, doplní, spresní alebo vysvetlí. Zastával názor, že žalobkyňa na hodnotiaci úsudok uvedený v dotknutých článkoch mohla a aj reagovala len vlastným protichodným hodnotiacim úsudkom. Podčiarkol, že samotná žalobkyňa sama nevie identifikovať, či predmetné tvrdenia považuje za pravdivé alebo pravdu skresľujúce, nakoľko uvádza, že v článkoch boli uvedené „nepravdivé a pravdu skresľujúce informácie“, z čoho potom nie je možno určiť, či žalobkyňa chcela napádané tvrdenia poprieť alebo len doplniť, vysvetliť, či spresniť.

18. Žalovaný nesúhlasil s námietkou žalobkyne, že nebola upovedomená o výsluchu svedkyne - autorky článkov vykonaného dožiadaním. Poukázal na upovedomenie o termíne výsluchu tejto svedkyne (č. l. 150 a 151 spisu) s tým, že bolo doručené právnemu zástupcovi žalobkyne dňa 3.11.2017; následne dňa 7.11.2017 bol prostredníctvom emailu právny zástupca žalobkyne upovedomený o tom, že výsluch svedkyne bude uskutočnený dožiadaním prostredníctvom Okresného súdu Košice - okolie. Žalovaný podotkol, že predložil prostredníctvom svojho právneho zástupcu Okresnému súdu Košice - okolie otázky na svedkyňu a rovnakú možnosť mala aj žalobkyňa. Dodal, že žalobkyňa mala možnosť vyjadriť sa k výsluchu svedkyne, prípadne navrhnúť doplnenie výsluchu svedkyne aj na poslednom pojednávaní dňa 3.7.2018, na ktorom bol oboznámený obsah výsluchu tejto svedkyne.

19. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (, , ďalej len „“), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobkyne bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa a contrario , keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem; dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, preto ho v súlade s potvrdil. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 25.5.2021 ( ).

20. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj na posúdenie relevantnosti tvrdení žalobkyne na podporu podanej žaloby a žalovaného prednesených na jeho obranu. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správny právny záver o nedôvodnosti žalobkyňou uplatňovaného nároku voči žalovanému, ktorého sa žalobkyňa domáhala titulom práva na ochranu osobnosti, do ktorého malo byť žalovaným zasiahnuté dňa 9.4.2015 zverejnením špecifikovaných výrokov v článkoch na stránke žalovaného P..C..sk pod názvom: „. U. C.: F. Z. Y.; dňa XX.X.XXXX na rovnakej stránke žalovaného zverejnením článku s názvom: „. C. G. I. D.: T., na Č. Y. F.; a v rovnaký deň, t. j. dňa XX.X.XXXX, zverejnením na titulke denníka C. N. S. článok s názvom: „. Z. C. F. Y. XXXX I.

21. Pretože odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami žalobkyne v odvolaní ( ) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k zamietnutiu žaloby založených súdom prvej inštancie na úvahe o objektívnej nespôsobilosti namietaných výrokov zasiahnuť do cti a dôstojnosti žalobkyne, čím je vylúčená možnosť domáhať sa práva na odpoveď v zmysle tlačového zákona, keď navyše namietané výroky neboli výlučne skutkovými tvrdeniami.

22. Podľa Článku 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na slobodu prejavu. Táto zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme (okrem iného) ochrany povesti alebo práv iných.

23. Podľa Článku 26 ods. 1, ods. 2 SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Každý má právo vyjadrovať svoje názory, slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

24. Podľa Článku 19 ods. 1 SR každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

25. Podľa fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

26. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie vychádzal z premís vyplývajúcich z ustálenej rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR a to, že všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody (nález Ústavného súdu SR sp. zn. ); ako aj judikatúry ESĽP, ktorú ústavný súd konštantne zohľadňuje vo svojej rozhodovacej činnosti, že sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti a jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. V niektorých situáciách však musí sloboda prejavu ustúpiť. Limitačné klauzuly v Čl. 26 ods. 4 SR explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu, pričom ide o obmedzenia, ktoré musia zodpovedať vždy demokratickému charakteru spoločnosti. Dôvodom takéhoto obmedzenia môže byť aj „ochrana práv a slobôd iných“, teda okrem iného aj záruky vyplývajúce zo základného práva na ochranu osobnosti v rozsahu garantovanom v Čl. 19 SR a konkretizovanom najmä v a nasl. (nález Ústavného súdu SR sp. zn. ). Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že obmedzenie akéhokoľvek základného práva alebo slobody, teda aj slobody prejavu, považuje za ústavne akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp. na základe zákona a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa a je primerané, t. j. je v súlade so zásadou proporcionality (viď nález Ústavného súdu SR sp. zn. , , , ).

27. V posudzovanej veci tak súd prvej inštancie správne identifikoval, že došlo k obmedzeniu slobody prejavu žalovaného na zákonnom podklade, ktorý tvorili a nasl. , pričom zároveň išlo o obmedzenie, ktoré sledovalo ochranu osobnosti žalobkyne, čo nepochybne možno považovať za legitímny cieľ. Za týchto okolností súd prvej inštancie vykonal v náležitom a vec vyžadujúcom rozsahu test proporcionality založený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom prípade „hovoril“.

28. Vychádzajúc z odpovedí na jednotlivé otázky testu proporcionality súd prvej inštancie dospel k správnym právnym záverom formulovaným v jadre (podstate) napadnutého rozhodnutia, že namietané výroky z predmetných článkov a to konkrétne, že si „...summa summarum si tak mesačne môže privyrobiť viac ako 7.000 eur, čo na bezstarostný a hlavne luxusný život bohato stačí...“, „....zarába ako kráľovná a vďaka svojím rozprávkovým príjmom sa zaradila medzi najlepšie platených slovenských I.....“., „...že si žije na vysokej nohe o čom svedčí aj jej márnotratnosť...“ nemožno považovať za skutkové tvrdenia, ale za hodnotiace úsudky autorky článku, keďže uvedené výroky nie sú objektívne existujúcou realitou, ktorá je zistiteľná pomocou dokazovania, teda ich pravdivosť nie je overiteľná; nemožno totiž overiť pravdivosť toho, či určitá suma postačuje na bezstarostný a hlavne luxusný život, ani pravdivosť toho, čo je zárobok kráľovnej, a ani to, či je niekto márnotratný, resp. žije si na vysokej nohe.

29. Odvolací súd sa s týmito dôvodmi v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach poukazuje na skutkové a právne zdôvodnenie rozhodnutia, v ktorom sa súd prvej inštancie vysporiadal s vyššie uvedenými aspektmi predmetnej žaloby na ochranu osobnosti, resp. práva na odpoveď v zmysle tlačového zákona.

30. K odvolacím námietkam žalobkyne o tom, že výroky, že jej príjem predstavuje 7.000 eur mesačne, že sa zaradila medzi najlepšie platených slovenských moderátorov, že si pozvala na oslavu narodenín svojho otca speváka C. N., a že tomuto spevákovi zaplatila honorár vo výške okolo 6.000 eur, sú objektívne spôsobilé privodiť jej ujmu na osobnostných právach; či slová a slovné spojenia ako napríklad „peniaze, ktoré zarobí, však vie aj poriadne rozhadzovať“, „a teraz pomaly nevie, čo s peniazmi!“, „o tom, že Z. si teraz skutočne žije na vysokej nohe, svedčí aj jej márnotratnosť“, „za ktorého vysolila okolo šesťtisíc eur“ akcentujú jej negatívne vlastnosti ako nezodpovednosť a márnotratnosť, a jedná sa vlastne o kritiku jej životného štýlu, konkrétne nakladania s peniazmi; odvolací súd opätovne uvádza, že podstata nedôvodnosti žaloby tkvie v objektívnej nespôsobilosti týchto výrokov zasiahnuť do osobnostných práv žalobkyne, vyplývajúcej z hodnotenia posudzovaných výrokov v širšom kontexte (testu proporcionality) ako celku, teda rozhodujúcim je celkové vyznenie dotknutého prejavu (článku) a nie (ako na to v odvolaní poukazuje žalobkyňa) izolované slová, slovné spojenia, či výroky, pričom na preukázanie negatívnych dopadov žalobkyňa nenavrhla vykonať žiadny dôkaz, a preto ostali iba v rovine jej subjektívnych pocitov. Odvolací súd preto v zhode so súdom prvej inštancie uzatvára, že pri konflikte slobody prejavu a práva na ochranu osobnosti v danom prípade založenom na zverejnení predmetných tvrdení majúcich povahu hodnotiacich úsudkov (resp. polemických výrokov) v bulvárnom

médiu o zmene majetkových pomerov žalobkyne ako osoby absolútneho verejného záujmu, nemohol žalovaný neprípustným spôsobom zasiahnuť do osobnostných práv žalobkyne.

31. Pokiaľ ide o námietku žalobkyne, že v dôsledku nedoručenia predvolania na výsluch svedkyne S. Y. V., nemohla v konaní uplatňovať svoje procesné práva, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, hodno uviesť, že obsah spisu nedáva podklad pre záver, že žalobkyňa, resp. jej právny zástupca skutočne boli riadne predvolaní na výsluch svedkyne dňa 6.2.2018, keďže z obsahu vyplýva, že právnemu zástupcovi žalobkyne bolo dňa 3.11.2017 do vlastných rúk doručené predvolanie na termín výsluchu dňa 21.11.2017, ktorý však bol zrušený. Napriek uvedenému pochybeniu súdu však iba samotné porušenie procesného práva strany sporu nepostačuje byť relevantným odvolacím dôvodom podľa , pretože takto identifikovaný nesprávny procesný postup musel znemožniť strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V posudzovanej veci bola svedkyňa navrhnutá na vypočutie žalovanou stranou, pričom žalobkyňa na bezprostredne nadväzujúcom procesnom úkone súdu prvej inštancie

- pojednávaní dňa 3.7.2018 nepredvolanie na výsluch vôbec nenamietala napriek tomu, že si toho musel byť vedomý jej právny zástupca, ktorý po oboznámení s výsluchom svedkyne namietal iba zaujatosť svedkyne a účelovosť jej výpovede; na uvedenom základe je preto odvolací súd názoru, že pokiaľ mala žalobkyňa možnosť nápravy stavu spôsobeného nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie a nápravy porušeného procesného práva (napr. žiadosťou o zopakovanie výsluchu) sa nedomáhala, teda túto možnosť vedome nevyužila, pričom v konaní bola právne zastúpená, týmto procesným postupom súdu prvej inštancie nedošlo k porušeniu procesného práva žalobkyne v takej miere, že by došlo tiež k porušeniu práva na spravodlivý proces.

32. Keďže žalobkyňa v podanom odvolaní ďalej neuviedla žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by preukázala nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, a s ktorými by sa nevysporiadal už súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, odvolací súd ostatné tvrdenia uvádzané v odvolaní nepovažoval za podstatné, t. j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade preukázania boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku; ďalšie odvolacie námietky žalobcu preto odvolací súd vyhodnotil v ich súhrne ako právne irelevantné a také, ktoré z povahy veci nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

33. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa v spojení s a tak, že žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech priznal plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

34. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).