Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

15CoPr/16/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Mészárosovej a členov senátu JUDr. Silvie Walterovej a Mgr. Zity Leimbergerovej, v právnej veci žalobkyne: C.. U. M. H. V. Á. O. Q. C. D. X. Á. , O. Y. XX.X.XXXX, Z. V. V., V. Č.. XXXX/X, zastúpená JUDr. Adelou Valockou, advokátkou, Bratislava, Radvanská č. 1, proti žalovanému: Prima banka Slovensko, a.s., Žilina Hodžova č. 11, IČO: 31 575 951, zastúpená SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., Bratislava, Štefánikova č. 8, IČO: 36 853 186, za ktorú koná JUDr. František Sedlačko, o zaplatenie 48.000,- € s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava III) zo dňa 7. februára 2019, č. k. -85, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava III) zo dňa 7. februára 2019, č. k. -85, p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov tohto a predchádzajúceho odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

III. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Rozsudkom zo dňa 7.2.2019, č. k. -85, súd prvej inštancie vyhovel žalobe žalobkyne a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 48.000,- € brutto spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 28.4.2017 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Právne rozsudok odôvodnil ustanoveniami , , , , , , , , o bankách (ďalej len „“), , , . Pokiaľ ide o vecné odôvodnenie súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa sa predmetnou žalobou domáhala zaplatenia sumy 48.000,- € spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo žalovanej sumy od 28.4.2017 do zaplatenia a náhrady trov konania. V žalobe uviedla, že pracovala u žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 27.3.2014, pracovný pomer vznikol dňom 1.4.2014, ktorý bol dohodnutým dňom nástupu žalobkyne do práce, pracovná zmluva bola uzatvorená na dobu neurčitú. Súčasťou pracovnej zmluvy bola Príloha č.1 zo dňa 27.3.2014, ktorá obsahovala dohodu žalobkyne a žalovaného o osobitných náležitostiach odmeňovania a Príloha č. 2 zo dňa 13.1.2015, ktorá obsahovala dohodu o zmene garančného bonusu. Žalobkyňa a žalovaný sa v pracovnej zmluve dohodli na základnej mesačnej mzde v sume 8.000,- € brutto s tým, že v takto dohodnutej mzde bola zohľadnená aj prípadná práca nadčas. Výplatný termín bol dohodnutý na 6-ty kalendárny deň v mesiaci. Žalobkyňa skončila pracovný pomer u žalovaného výpoveďou zo dňa 30.1.2017 zo strany zamestnanca, doručenou toho istého dňa žalovanému ako zamestnávateľovi. Pracovný pomer žalobkyne sa skončil uplynutím výpovednej doby ku dňu 31.3.2017. Žalobkyňa si voči žalovanému uplatnila pohľadávku v sume 48.000,-

€ titulom nevyplateného garančného bonusu. Podľa Prílohy č. 1 pracovnej zmluvy, zamestnávateľ mal vyplatiť zamestnancovi garančný bonus splatný počas 3 rokov pracovného pomeru. Tento bonus mal byť vyplatený nad rámec výkonnostného bonusu a nad rámec akýchkoľvek iných finančných odmien pri skončení pracovného pomeru. Zamestnanec mal nárok pri prípadnom skončení pracovného pomeru, a to po odpracovaní 1 roka na 2 hrubé základné mzdy, po odpracovaní 2 rokov na 2+2 hrubé základné mzdy, po odpracovaní 3 rokov na 2+2+2 hrubé základné mzdy. Podľa Prílohy č. 2 pracovnej zmluvy sa garančný bonus podľa bodu 2. a 3. zmenil tak, že zamestnanec mal nárok zo strany zamestnávateľa, a to pri skončení pracovného pomeru do 31.12.2015 na 2+2 hrubé základné mzdy, pri skončení pracovného pomeru po 31.12.2015 na 2+2+2 hrubé základné mzdy. Skončením pracovného pomeru k 31.3.2017 vznikol žalobkyni nárok voči žalovanému na zaplatenie garančného bonusu pozostávajúci zo šiestich hrubých základných miezd. Žalovaný sumu 48.000,- € v najbližšom výplatnom termíne nasledujúcom po skončení pracovného pomeru žalobkyni nezaplatil. Žalobkyňa listom zo dňa 18.4.2017 označeným ako pokus o zmier, doručeným žalovanému dňa 20.4.2017 požiadala žalovaného o zaplatenie vyššie uvedeného garančného bonusu v sume 48.000,- €, v lehote do 7 dní odo dňa doručenia tohto pokusu o zmier, žalovaný žalobkyni sumu 48.000,- € nezaplatil, ani žiadnym spôsobom nereagoval na pokus o zmier. Na preukázanie uvedených skutkových tvrdení žalobkyňa predložila pracovnú zmluvu uzavretú medzi Sberbank Slovensko, a.s. Bratislava a žalobkyňou zo dňa 27.3.2014, Prílohu č. 1 k pracovnej zmluve zo dňa 27.3.2014, Prílohu č. 2 k pracovnej zmluve zo dňa 13.1.2015, výpoveď zamestnanca z pracovného pomeru zo dňa 30.1.2017, pokus o zmier zo dňa 18.4.2017 spolu s doručenkou o doručení písomnosti. 1.2. Žalovaný považoval nárok žalobkyne za nedôvodný, žalobu navrhol v celom rozsahu zamietnuť. Poukázal na to, že odmeňovanie vedúcich zamestnancov banky je upravené , ide o kogentnú verejnoprávnu úpravu, ktorá nepripúšťa odklon na zmluvnom základe. Mzda vedúceho zamestnanca banky sa môže kumulatívne skladať zo základnej zložky mzdy, ktorá je zaručenou pevnou zložkou celkovej odmeny a z pohyblivej zložky odmeny. Na pohyblivú zložku odmeny vznikne vedúcemu zamestnancovi nárok po splnení definovaných výkonnostných podmienok podľa , pričom výška tejto zložky nemôže byť vopred garantovaná. Výnimočne môže byť pohyblivá zložka odmeny zaručená do uplynutia jedného roka od uzavretia pracovného pomeru, ak sa vedúci zamestnanec banky pripravuje na samostatnú prácu podľa . Iný spôsob garantovanej zložky odmeny, mimo rámca dohodnutej základnej zložky mzdy je v zmysle . Žalovaný uviedol, že v danom prípade bola medzi zamestnávateľom a zamestnankyňou uzavretá pracovná zmluva, ktorá v bode mzdové podmienky definovala základnú zložku mzdy, teda pevnú zložku celkovej odmeny zamestnankyne 8.000,- € brutto mesačne. Garančný bonus, ktorého zaplatenia sa domáha žalobkyňa, nemožno považovať za súčasť základnej zložky mzdy, keďže nebol poskytovaný pravidelne a ako základná zložka mzdy nebol definovaný ani v pracovnej zmluve. Tvrdený garančný bonus objektívne nemal ani atribúty negarantovanej pohyblivej zložky odmeny v zmysle . Mzda žalobkyne mohla byť dohodnutá iba dvojzložkovou formou, a to formou pevnej zložky odmeny, základnou mzdou podľa pracovnej zmluvy vo výške 8.000,- € brutto mesačne a negarantovanou pohyblivou zložky odmeny, ktorá v pracovnej zmluve žalobkyne nebola výslovne upravená. Keďže garančný bonus nebol základnou zložkou mzdy ani pohyblivou zložkou odmeny, akákoľvek dohoda o garančnom bonuse je v rozpore so . Žalobkyňou tvrdený nárok na garančný bonus tak nemožno považovať za relevantný, keďže dohoda o jeho zaplatení je neplatná pre rozpor so zákonom podľa , . Z Príloh č. 1. a . k pracovnej zmluve tak nemožno vyvodzovať v rámci pracovnoprávneho vzťahu medzi zamestnávateľom a zamestnankyňou žiadne relevantné právne nároky. 1.3. Žalobkyňa v reakcii na vyjadrenie žalovaného uviedla, že garančný bonus bol dohodnutý v pracovnej zmluve medzi žalobkyňou a žalovaným v prípade skončenia pracovného pomeru, pri uzatváraní pracovnej zmluvy v súlade s ustanovením . Pracovná zmluva uzatvorená medzi žalovaným ako zamestnávateľom a žalobkyňou ako zamestnankyňou bola uzatvorená v súlade s ustanoveniami , ktorú považovala za platný právny úkon a svoj nárok čo do dôvodu a výšky za opodstatnený. V prípade, ak by sa žalobkyňa mala stotožniť s argumentáciou žalovaného o neplatnosti takejto dohody pre jej rozpor s ustanovením a nasl. a najmä ustanovením , podľa ktorého každá banka a iné osoby podľa sú najneskôr do 30.11.2014 povinní zabezpečiť zosúladenie ustanovení pracovných zmlúv, mandátnych zmlúv alebo iných vzájomných zmlúv, v ktorých sú dohodnuté podmienky odmeňovania alebo iné požitky v prospech osôb podľa , s týmto zákonom; ak banka a iné osoby podľa nezosúladia niektoré ustanovenia ich vzájomných zmlúv s týmto zákonom do 30.11.2014, tieto ustanovenia strácajú platnosť 1. decembrom 2014, zo strany žalovaného došlo k porušeniu tejto zákonnej povinnosti. Z citovaného ustanovenia v nadväznosti na žalovaným tvrdený názor je zrejmé, že žalovaný porušil zákon, ktorého dôsledkom by bolo zneplatnenie právneho úkonu. Dôvodila, že podľa neplatnosť právneho úkonu nemôže byť zamestnancovi na ujmu, ak neplatnosť nespôsobil sám. Ak vznikne zamestnancovi následkom neplatného právneho úkonu škoda, je zamestnávateľ povinný ju nahradiť. V takom prípade by žalovaná suma predstavovala výšku škody spôsobenej žalobkyni. Žalovaný ako banka má podľa povinnosť zriadiť výbor pre odmeňovanie v banke alebo určiť osobu zodpovednú za systém odmeňovania v banke, ktorý okrem iného nezávisle posudzuje zásady odmeňovania v banke a ich dopadov na riadenie rizika, vlastných zdrojov a likvidity. Do skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného ako zamestnávateľa nebol vykonaný žiaden právny úkon smerujúci k prípadnému zosúladeniu pracovnej zmluvy žalobkyne so v intenciách tvrdených žalovaným. Poukázala na to, že ustanovenie by v takom prípade pôsobilo retroaktívne, čo je v rozpore so zárukou ochrany práv a právnej istoty (), ktorá retroaktivitu zakazuje. V prípade, že by súd považoval pracovnú zmluvu v tejto časti za neplatnú pre rozpor so zákonom o bankách, žalobkyňa si alternatívne uplatnila zaplatenie žalovanej sumy titulom náhrady škody spôsobenej žalovaným v súlade s ustanovením pre porušenie zákonnej povinnosti žalovaného vyplývajúcej z ustanovenia . 1.4. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne uviedol, že ustanovenie ukladalo povinnosť zosúladiť pracovné zmluvy so obom zmluvným stranám kumulatívne (banke a vedúcim zamestnancom). Absencia normatívne požadovaného zosúladenia môže byť preto výsledkom iba zavineného omisívneho konania oboch účastníkov pracovnoprávneho vzťahu. V dôsledku toho je vylúčená aplikácia , ktorý vyžaduje nespornú absenciu zavinenia na strane zamestnanca, navyše ustanovenie sa môže aplikovať iba na prípady neplatnosti právnych úkonov (primárne absolútnej neplatnosti právnych úkonov). Sporné ustanovenie však upravuje tzv. stratu platnosti rozhodných ustanovení pracovných zmlúv, zákonodarca namiesto pojmu „sú neplatné” použil pojem „strácajú platnosť“. V danej špecifickej situácii je tak aplikácia zjavne sporná a vzhľadom na všetky okolnosti prípadu neprípustná. Žalovaný z opatrnosti vzniesol námietku premlčania voči tvrdenému nároku žalobkyne na náhradu škody z titulu údajného porušenia povinností žalovaného podľa . Žalovaný zotrval na svojej argumentácii uvedenej v písomnom vyjadrení k podanej žalobe. 1.5. V priebehu konania žalovaný oznámil súdu, že s účinnosťou od 1.8.2017 došlo k zániku pôvodného žalovaného Sberbank Slovensko a.s., Bratislava jeho zlúčením s nástupníckou obchodnou spoločnosťou Prima banka Slovensko a.s., Hodžova 11, Žilina. Súd prvej inštancie, s poukazom na , uznesením zo dňa 15.6.2018 rozhodol, že pokračuje v konaní s právnym nástupcom žalovaného, spoločnosťou Prima banka Slovensko, a.s. Hodžova 11, Žilina, keďže pôvodný žalovaný Sberbank Slovensko a.s., Bratislava zanikol počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončilo, zlúčením so spoločnosťou Prima banka Slovensko, a.s., Hodžova 11, Žilina. 1.6. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie z listinných dôkazov preukázané, že medzi žalobkyňou ako zamestnancom a právnym predchodcom žalovaného ako zamestnávateľom bol uzavretý pracovnoprávny vzťah založený písomnou pracovnou zmluvou dňa 27.3.2014, na základe ktorej žalobkyňa ako vedúci zamestnanec vykonávala funkciu riaditeľa odboru SME bankovníctva, pracovný pomer vznikol dňom 1.4.2014, ktorý bol určený ako deň nástupu zamestnanca do práce, pracovný pomer bol uzavretý na dobu neurčitú. V pracovnej zmluve boli dohodnuté mzdové podmienky s účinnosťou od 1.4.2014, a to základná mzda mesačne 8.000,- €, v ktorej bola zohľadnená aj prípadná práca nadčas v súlade s . Ostatné mzdové podmienky boli uvedené v Prílohe č. 1 zo dňa 27.3.2014, v ktorej bol dohodnutý nástupný bonus a garančný bonus. Nástupný bonus sa zamestnávateľ zaviazal vyplatiť zamestnancovi vo výške troch hrubých mesačných miezd uvedených v predmetnej pracovnej zmluve, a to súhrne vo výplatnom termíne za mesiac apríl. Garančný bonus sa zamestnávateľ zaviazal vyplatiť zamestnancovi nad rámec výkonnostného bonusu a nad rámec akýchkoľvek iných finančných odmien pri skončení pracovného pomeru, vzhľadom na počet odpracovaných rokov. Príloha č. 1 pracovnej zmluvy zo dňa 27.3.2014 a Príloha č. 2 pracovnej zmluvy zo dňa 13.1.2015, v ktorej bol dohodnutý garančný bonus tvorili neoddeliteľnú súčasť pracovnej zmluvy zo dňa 27.3.2014. Žalobkyňa skončila pracovný pomer so zamestnávateľom výpoveďou zo dňa 30.1.2017 danou podľa , pracovný pomer sa skončil uplynutím výpovednej doby ku dňu 31.3.2017. Súd prvej inštancie v odôvodnení poukázal na to, že za podstatnú obsahovú náležitosť pracovnej zmluvy považuje aj mzdové podmienky, odmeňovanie zamestnanca sa uskutočňuje výlučne na zmluvnom základe, mzdové podmienky je zamestnávateľ povinný dohodnúť so zamestnancom v pracovnej zmluve. V mzdových podmienkach zamestnávateľ dohodne najmä formy odmeňovania zamestnanca, sumu základnej zložky mzdy, ako aj ďalšie zložky plnení poskytovaných za prácu a podmienky poskytovania podľa ustanovenia . Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že zamestnávateľ sa dohodol so zamestnankyňou v pracovnej zmluve okrem základnej mesačnej mzdy aj na ostatných mzdových podmienkach, na garančnom bonuse uvedenom v Prílohe č. 1, Prílohe č. 2, ktoré tvorili neoddeliteľnú súčasť pracovnej zmluvy, žalobkyni na garančný bonus vznikol nárok v prípade splnenia vopred stanovených kritérií a dohodnutých podmienok. vychádza zo zmluvnej voľnosti pri dojednávaní mzdových podmienok v pracovnej zmluve, v kolektívnej zmluve, vo vnútornom mzdovom predpise, podľa ustanovenia v pracovnej zmluve možno dohodnúť ďalšie podmienky, o ktoré majú účastníci záujem, najmä ďalšie hmotné výhody. Súd prvej inštancie konštatoval, že predmetom pracovnoprávneho sporu bol uplatnený nárok žalobkyne na zaplatenie sumy 48.000,- € titulom nevyplateného garančného bonusu. V konaní mal nesporne preukázané, že žalobkyňa skončila pracovný pomer so zamestnávateľom ku dňu 31.3.2017, žalobkyni vznikol nárok na dohodnutý garančný bonus pri skončení pracovného pomeru po 31.12.2015, pozostávajúci zo šiestich hrubých základných miezd (6 x 8.000,- €) v sume 48.000,- € brutto, podľa dohodnutých podmienok so zamestnávateľom uvedených v Prílohe č. 2 pracovnej zmluvy zo dňa 13.1.2015. Súd v odôvodnení uviedol, že pri rozhodovaní vychádzal z ustanovenia , podľa ktorého banka je povinná zriadiť výbor pre odmeňovanie v banke, ak spĺňa kritériá podľa , alebo určiť osobu zodpovednú za systém odmeňovania v banke. Výbor pre odmeňovanie v banke alebo osoba zodpovedná za systém odmeňovania v banke nezávisle posudzuje zásady odmeňovania a ich dopady na riadenie rizika, vlastných zdrojov a likvidity, zodpovedá za prípravu rozhodnutí týkajúcich sa odmeňovania, vrátane tých, ktoré majú dôsledky na riziká a riadenie rizík banky, ktoré majú byť prijímané štatutárnym orgánom, zohľadňuje dlhodobé záujmy akcionárov, investorov a iných zainteresovaných strán banky pri príprave svojich rozhodnutí a dozerá na odmeňovanie osôb podľa a . Z písomného vyjadrenia žalovaného zo dňa 22.10.2018 mal súd preukázané, že Národná banka Slovenska nevykonávala kontrolu vo vzťahu k obsahu pracovných zmlúv uzatvorených medzi žalovaným a jeho zamestnancami, výbor pre odmeňovanie v banke alebo osoba zodpovedná za systém odmeňovania v banke mala dozerať na odmeňovanie osôb podľa a , pričom neboli vyvodené žiadne dôsledky vo vzťahu k žalobkyni. Zamestnávateľ si nesplnil zákonnú povinnosť podľa , podľa ktorého každá banka a iné osoby podľa boli povinné najneskôr do 30.11.2014 zabezpečiť zosúladenie ustanovení pracovných zmlúv a iných zmlúv, v ktorých boli dohodnuté podmienky odmeňovania alebo iné požitky v prospech osôb podľa . Medzi žalobkyňou a zamestnávateľom nedošlo ku skončeniu pracovného pomeru ku dňu 31.3.2017, k zmene pracovnej zmluvy, ani príloh k pracovnej zmluve zo dňa 27.3.2014. Pôvodný zamestnávateľ Sberbank Slovensko a.s., Bratislava dňa 1.8.2017 zanikol zlúčením s nástupníckou obchodnou spoločnosťou Prima banka Slovensko a.s., Hodžova 11, Žilina, na žalovaného prešli práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov podľa . Prechod práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov je teda právnym následkom zmeny zamestnávateľa a súčasne právnym vyjadrením ochrany zamestnanca pri zachovaní doterajšieho pracovnoprávneho vzťahu. Predmetnú pracovnú zmluvu uzavretú medzi zamestnávateľom a zamestnankyňou dňa 27.3.2014, ktorej súčasťou bola Príloha č. 1, Príloha č. 2, v ktorej bol dohodnutý garančný bonus, súd považoval za platný právny úkon a žalovaný ako preberajúci zamestnávateľ je viazaný touto pracovnou zmluvou v takom istom rozsahu ako doterajší zamestnávateľ. Žalovaný si nesplnil svoju povinnosť vyplývajúcu z pracovnej zmluvy a žalobkyni nevyplatil garančný bonus pri skončení pracovného pomeru v najbližšom výplatnom termíne nasledujúcom po dni skončenia pracovného pomeru podľa ustanovenia . Žalovaný nereagoval ani na výzvu žalobkyne zo dňa 18.4.2017 na pokus o zmier, ktorý bol doručený žalovanému dňa 20.4.2017, v lehote do 7 dní odo dňa doručenia tohto pokusu o zmier žalobkyni nezaplatil sumu 48.000,- €. Dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, dostane sa do omeškania, čo mu zakladá povinnosť zaplatiť žalobcovi popri plnení úroky z omeškania. Úrok z omeškania je zákonným dôsledkom omeškania so splnením peňažného dlhu alebo jeho časti a nárok na úroky z omeškania pri omeškaní s plnením peňažného dlhu vzniká bez ohľadu na to, čo spôsobilo omeškanie. Úroky z omeškania môže veriteľ požadovať od dlžníka aj vtedy, ak neboli medzi ním a dlžníkom dohodnuté. Žalovaný sa dostal do omeškania so zaplatením peňažného dlhu 48.000,- €, čo mu zakladá povinnosť zaplatiť žalobkyni 5 % zákonný ročný úrok z omeškania z dlžnej sumy 48.000,- € od 28.4.2017 až do zaplatenia. Výška úrokov z omeškania je o 5 % bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, podľa nariadenia vlády Slovenskej republiky č. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia . 1.7. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa a a v konaní plne úspešnej žalobkyni priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, v celom jeho rozsahu, podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný dôvodiac, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ). Odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietol. Podľa žalovaného dohoda o garančnom bonuse je v rozpore so , v dôsledku čoho je neplatná. Poukázal na to, že v konaní opakovane zdôrazňoval, že mzda žalobkyne mohla byť dohodnutá v súlade so iba dvojzložkovou formou, a to v podobe pevnej zložky odmeny (základná mzda podľa pracovnej zmluvy vo výške 8.000,- € brutto mesačne) a negarantovanej pohyblivej zložky odmeny (ktorá v pracovnej zmluve žalobkyne nebola výslovne upravená). Keďže garančný bonus nie je základnou zložkou mzdy, ani pohyblivou zložkou odmeny v zmysle , akákoľvek dohoda o ňom je v rozpore so samotným (kogentným) . Žalobkyňou tvrdený nárok na garančný bonus tak nemá reálny právny základ. Žalovaný, poukazujúc na znenie ustanovení , , , , dôvodil, že odmeňovanie vedúcich zamestnancov banky je striktne regulované zákonom; v súlade s harmonizovanou úpravou EÚ. Ide o kogentnú verejnoprávnu úpravu, ktorá nepripúšťa odklon na zmluvnom základe. Mzda vedúceho zamestnanca banky (žalobkyňa) sa môže kumulatívne skladať zo základnej zložky mzdy, ktorá je zaručenou pevnou zložkou celkovej odmeny a z pohyblivej zložky odmeny. Na pohyblivú zložku odmeny vznikne vedúcemu zamestnancovi nárok po splnení definovaných výkonnostných podmienok ( ), pričom výška tejto zložky nemôže byť vopred garantovaná. Výnimočne môže byť pohyblivá zložka odmeny zaručená do uplynutia jedného roka od uzavretia pracovného pomeru, ak sa vedúci zamestnanec banky pripravuje na samostatnú prácu ( ). Iný spôsob garantovanej zložky odmeny (mimo rámec dohodnutej základnej zložky mzdy) je v zmysle neprípustný. V posudzovanom prípade bola medzi zamestnávateľom (žalovaný) a zamestnankyňou (žalobkyňa) uzavretá pracovná zmluva, ktorá v bode „Mzdové podmienky“ výslovne definovala základnú zložku mzdy, teda pevnú zložku celkovej odmeny zamestnankyne (8.000,- € brutto mesačne). Garančný bonus, ktorého zaplatenia sa domáha žalobkyňa, podľa žalovaného nemožno považovať za súčasť základnej zložky mzdy, keďže nebol poskytovaný pravidelne a ako základná zložka mzdy nebol definovaný ani v pracovnej zmluve. Tvrdený garančný bonus objektívne nemal ani atribúty negarantovanej pohyblivej zložky odmeny v zmysle . Poukazujúc na ustanovenie žalovaný dôvodil, že toto ustanovenie ukladá povinnosť zosúladiť pracovné zmluvy so obom zmluvným stranám kumulatívne (banke a vedúcim zamestnancom). Absencia zákonom vyžadovaného zosúladenia tak môže byť iba výsledkom spoločného omisívneho správania sa oboch účastníkov pracovnoprávneho vzťahu. Súd prvej inštancie však bez racionálneho zdôvodnenia uzavrel, že za vzniknutú situáciu môže výlučne žalovaný. Napadnuté rozhodnutie následne založil na tejto nesprávnej premise. Žalovaný zároveň namietal, že nepreskúmateľný je implicitne prezentovaný záver súdu, prečo (na základe akého kritéria) by napriek evidentnému rozporu s verejnoprávnou úpravou a legislatívou EÚ mala byť naďalej platnou sporná časť pracovnej zmluvy len z dôvodu, že uzavretie príslušného zmluvného dodatku údajne zavinil výlučne žalovaný (čo žalovaný odmietol). Zdôraznil, že pokiaľ by v zmysle došlo k zosúladeniu pracovnej zmluvy žalobkyne so zákonom, žalobou uplatnený nárok by bol rovnako (dodatkom k pracovnej zmluve) vylúčený. Namietané opomenutie žalovaného teda nevyhnutne vedie k rovnakému právnemu následku (strate platnosti k 1.12.2014 podľa ), ako samotné splnenie povinnosti (zosúladenie pracovnej zmluvy so v znení účinnom od 1.8.2014). Za daných okolností nemožno ad absurdum uzavrieť, že protiprávny nárok zamestnankyne bol „konvalidovaný” márnym uplynutím lehoty podľa . Účel tohto ustanovenia je presne opačný, keďže má od 1.12.2014 vylučovať akékoľvek mzdové nároky, ktoré odporujú v znení účinnom od 1.8.2014. Poukázal na to, že ustanovenie upravuje tzv. stratu platnosti rozhodných ustanovení pracovných zmlúv (zákonodarca namiesto pojmu „sú neplatné“ použil pojem „strácajú platnosť“). Je nepochybné, že pracovná zmluva žalobkyne v časti garančného bonusu stratila platnosť k 1.12.2014. Napriek tomu súd prvej inštancie z tejto dohody vychádzal a nárok žalobkyni priznal, hoci je v rozpore so zákonom ( , ).

3. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa, považujúc rozsudok súdu prvej inštancie za vecne a právne správny. Poukázala na to, že garančný bonus bol medzi ňou a žalovaným dohodnutý ako osobitný nárok v prípade skončenia pracovného pomeru pri uzatváraní pracovnej zmluvy v súlade s ustanovením a vychádzal z ich predzmluvného vzťahu. Pracovná zmluva uzatvorená medzi žalovaným ako zamestnávateľom a žalobkyňou ako zamestnankyňou bola uzatvorená v súlade s ustanoveniami , preto ju považuje žalobkyňa za platnú a svoj nárok čo do dôvodu a výšky za opodstatnený. Dôvodila, že ak by sa mala stotožniť s argumentáciou žalovaného o neplatnosti takejto dohody pre jej rozpor s ustanovením a nasl. a najmä ustanovením podľa ktorého, každá banka a iné osoby podľa ods. l sú najneskôr do 30.11.2014 povinní zabezpečiť zosúladenie ustanovení pracovných zmlúv, mandátnych zmlúv alebo iných vzájomných zmlúv, v ktorých sú dohodnuté podmienky odmeňovania alebo iné požitky v prospech osôb podľa ods. l s týmto zákonom; ak banka a iné osoby podľa ods. l nezosúladia niektoré ustanovenia ich vzájomných zmlúv s týmto zákonom do 30.11.2014, tieto ustanovenia strácajú platnosť 1. decembrom 2014, tak zo strany žalovaného došlo k porušeniu tejto zákonnej povinnosti a tým k zneplatneniu dohodnutých zmluvných podmienok, z ktorých zamestnanec a zamestnávateľ vychádzali pri uzatváraní pracovnej zmluvy. Z citovaného ustanovenia, v nadväznosti na žalovaným tvrdený názor by bolo zrejmé, že žalovaný si svoju zákonnú povinnosť nesplnil, porušil zákon, ktorého dôsledkom by bolo zneplatnenie právneho úkonu. Žalobkyňa poukázala na , podľa ktorého neplatnosť právneho úkonu nemôže byť zamestnancovi na ujmu, ak neplatnosť nespôsobil sám. Ak vznikne zamestnancovi následkom neplatného právneho úkonu škoda, je zamestnávateľ povinný ju nahradiť. V takom prípade by žalovaná suma predstavovala výšku škody spôsobenej žalovaným žalobkyni. Žalovaný ako banka má podľa povinnosť zriadiť výbor pre odmeňovanie v banke alebo určiť osobu zodpovednú za systém odmeňovania v banke, ktorý okrem iného nezávisle posudzuje zásady odmeňovania v banke a ich dopadov na riadenie rizika, vlastných zdrojov a likvidity. Do skončenia pracovného pomeru zo strany žalobkyne, nebol žalovaným ako zamestnávateľom vykonaný žiadny právny úkon smerujúci k prípadnému zosúladeniu jej pracovnej zmluvy so v intenciách tvrdených žalovaným. Podľa žalobkyne by ustanovenie v takomto prípade pôsobilo retroaktívne, čo by bolo v rozpore s demokratickou zárukou ochrany práv a právnej istoty (), ktorá retroaktivitu zakazuje. Podľa veta prvá v pracovnej zmluve možno dohodnúť ďalšie podmienky, o ktoré majú účastníci záujem, najmä ďalšie hmotné výhody. Zákon o bankách, v žalovaným citovaných ustanoveniach, rieši odmeňovanie - mzdu zamestnanca a odmenu za prácu. Zákon o bankách však nezakazuje žalovanej v postavení zamestnávateľa poskytovať svojím zamestnancom iné hmotné výhody. Preto aplikácia ustanovení Zákonníka práca v tomto smere nie je žiadnym spôsobom vylúčená. Pokiaľ by zamestnávateľ v postavení banky nemohol zamestnancom poskytovať hmotné výhody, nemohol by taktiež zamestnancom poskytovať do užívania motorové vozidlá, iné elektronické prostriedky, mobilné telefóny, čo je tiež forma poskytnutia hmotnej výhody. Uplatnený nárok - nevyplatený garančný bonus, preto vzhľadom na všetky skutkové okolnosti a právne odôvodnenie predstavuje zo strany zamestnávateľa poskytnutie inej hmotnej výhody na základe dohodnutých podmienok a v súlade s ustanoveniami ( ). Odvolaciemu súdu navrhla, aby rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

4. K vyjadreniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný. Uviedol, že pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným vznikol dňa 1.4.2014. Podmienky odmeňovania žalobkyne boli schválené v decembri 2013, podľa platnej legislatívy, ktorá umožňovala priznať zamestnankyni garančný bonus. Po vzniku pracovného pomeru (dňa 3.7.2014), bol prijatý , ktorý zmenil právnu úpravu odmeňovania riadiacich zamestnancov banky, definovaných v . Vo vzťahu k odmeňovaniu zamestnancov banky je pritom lex specialis a predstavuje verejnoprávnu, teda kogentnú právnu úpravu. Odmeňovanie, dohodnuté v pracovnej zmluve, musí preto byť v súlade so . Inak je takýto právny úkon neplatný podľa . Zmluvné strany sa dohodli na odmeňovaní vo forme garančného bonusu v čase, keď obmedzenia podľa neexistovali. Dohoda uvedená v Prílohe č. 1 k pracovnej zmluve tak bola v súlade so a nemožno konštatovať jej neplatnosť. Po účinnosti novely č. bola podľa banka povinná zosúladiť znenia pracovných zmlúv so . Podľa bola povinnosť zosúladiť odmeňovanie zamestnancov v pracovných zmluvách povinnosťou oboch zmluvných strán, nielen zamestnávateľa. Zamestnávateľ nemôže jednostranne meniť pracovnú zmluvu. V danej súvislosti sa vyžaduje nevyhnutná súčinnosť (a ochota) zamestnanca. Súd v spore zistil, že k dohode o zmene podmienok odmeňovania nedošlo a deklaroval, že tým žalovaný porušil svoju zákonnú povinnosť. K takémuto záveru dospel súd napriek tomu, že išlo o povinnosť oboch strán a v spore nevyšlo najavo, že by žalobkyňa vyvinula akékoľvek úsilie, smerujúce k zosúladeniu pracovnej zmluvy so zákonnými podmienkami. Z uvedeného dôvodu došlo k porušeniu povinností oboma stranami. Preto sa nemožno dovolávať nesplnenia tejto povinnosti jednostranne. Okrem uvedenej povinnosti samotný deklaroval, že pokiaľ nebudú pracovné zmluvy zosúladené do 30.11.2014, od 1.12.2014 strácajú tieto ustanovenia platnosť. Napriek tomu, že zákonodarca použil výraz „strácajú platnosť“,

nejde o založenie neplatnosti v zmysle - , ani v zmysle - . Dôvodom je, že sa týka výlučne absolútnej neplatnosti právneho úkonu. Ustanovenie však nespôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu a nemožno použiť. Ustanovenie totiž nezakladá neplatnosť príslušnej časti pracovnej zmluvy spätne. Podľa bolo sporné ustanovenie pracovnej zmluvy až do 31.7.2014 platné, keďže ustanoveniami dovtedajšieho zákona sa mali spravovať pracovnoprávne vzťahy a nároky z nich vzniknuté do 31.7.2014. K právnym následkom nezosúladenia pracovnej zmluvy so dochádza až do budúcna. Preto nie je relevantná ani výhrada žalobkyne, že by bolo toto ustanovenie retroaktívne. Platnosť všetkých úkonov, aj nároky z nich vzniknuté do 31.7.2014, ostávajú zachované. Na základe však nemožno žalobkyni priznať nárok na odmenu od 1.8.2014 do budúcna napriek tomu, že taký nárok má oporu v pracovnej zmluve (ako je to aj v posudzovanom prípade). Následkom účinkov , v spojení s , teda nie je absolútna neplatnosť právneho úkonu (ako sa nesprávne domnieva súd prvej inštancie aj žalobkyňa vo svojom vyjadrení), ale nemožnosť priznať odmenu na základe prílohy č. 1 pracovnej zmluvy. Z uvedeného dôvodu je priznaný nárok v rozpore s kogentnými právnymi predpismi. Žalovaný zotrval na svojom návrhu na zmenu rozsudku súdu prvej inštancie a zamietnutí žaloby žalobkyne v celom rozsahu.

5. Ďalšie vyjadrenia už do spisu doložené neboli.

6.1. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [, ( účinný od 1.7.2016), ďalej len ], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; ods. l ) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 30. júna 2021; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (, , , ). Rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil ( ods. l, ods. 2, ods. 3 ). S poukazom na a sa odvolací súd vyjadril len k odvolacím námietkam žalovaného, pričom poukázal na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Uviedol, že odvolateľ v odvolaní namietal, že dohoda o garančnom bonuse, uzavretá medzi žalobkyňou a žalovaným, je v rozpore so , v dôsledku čoho je neplatná. Dôvodil, že mzda žalobkyne mohla byť dohodnutá v súlade so iba dvojzložkovou formou, a to v podobe pevnej zložky odmeny a negarantovanej pohyblivej zložky odmeny, pričom garančný bonus nie je ani základnou zložkou mzdy a ani pohyblivou zložkou odmeny. Zároveň odvolateľ dôvodil, že pracovná zmluva žalobkyne v časti garančného bonusu stratila platnosť k 1.12.2014, a to s poukazom na . Odvolací súd uviedol, že v konaní nebolo sporné, že žalobkyňa a žalovaný (resp. jeho právny predchodca) uzatvorili pracovnú zmluvu dňa 27.3.2014, pričom jej neoddeliteľnou súčasťou bola Príloha č. 1, podľa ktorej zamestnávateľ vyplatí zamestnancovi garančný bonus splatný počas 3. rokov pracovného pomeru, tento bonus je vyplatený nad rámec výkonnostného bonusu a nad rámec akýchkoľvek iných finančných odmien pri skončení pracovného pomeru. V Prílohe č. 1 sa ďalej uvádza, že zamestnanec má nárok pri prípadnom skončení pracovného pomeru na nasledovné: 1. po odpracovaní 1 roka - 2 hrubé základné mzdy; 2. po odpracovaní 2 rokov - 2+2 hrubé základné mzdy; 3. po odpracovaní 3 rokov - 2+2+2 hrubé základné mzdy. Dňa 13.1.2015 sa žalobkyňa a žalovaný dohodli na Prílohe č. 2 k pracovnej zmluve zo dňa 27.3.2014, podľa ktorej sa garančný bonus v bode 2. a 3. mení tak, že zamestnanec má nárok zo strany zamestnávateľa na nasledovné: bod 2. pri skončení pracovného pomeru do 31.12.2015 na 2+2 hrubé základné mzdy a bod 3. pri skončení pracovného pomeru po 31.12.2015 na 2+2+2 hrubé základné mzdy. Ako správne konštatoval súd prvej inštancie, podľa podstatnou obsahovou náležitosťou pracovnej zmluvy sú aj mzdové podmienky, pričom odmeňovanie zamestnanca sa uskutočňuje výlučne na zmluvnom základe, mzdové podmienky je zamestnávateľ povinný dohodnúť so zamestnancom v pracovnej zmluve. Podľa v mzdových podmienkach zamestnávateľ dohodne najmä formy odmeňovania zamestnancov, sumu základnej zložky mzdy a ďalšie zložky plnení poskytovaných za prácu a podmienky ich poskytovania. V súlade s uvedeným dospel súd prvej inštancie, podľa názoru odvolacieho súdu, k správnemu záveru, že žalobkyni vznikol na garančný bonus nárok, ak splnila vopred stanovené kritériá a dohodnuté podmienky. Správne súd prvej inštancie poukázal na to, že pri dojednávaní mzdových podmienok vychádza zo zmluvnej voľnosti, keď v pracovnej zmluve možno dohodnúť ďalšie podmienky, o ktoré majú účastníci záujem, najmä ďalšie hmotné výhody ( ).

6.2.1. Pokiaľ odvolateľ namietal, že dohoda o garančnom bonuse je v rozpore so a preto je neplatná, ako aj to, že ustanovenie ukladá povinnosť zosúladiť pracovné zmluvy so obom zmluvným stranám kumulatívne, to znamená banke a vedúcim zamestnancom, teda nie výlučne žalovanému, odvolací súd uviedol nasledovné. Podľa banka je povinná v súlade s týmto zákonom zahrnúť do stanov zásady odmeňovania, ako aj upraviť činnosť výboru pre odmeňovanie v banke, ak sa zriaďuje, alebo činnosť určenej osoby zodpovednej za systém odmeňovania v banke. Banka je tiež povinná v stanovách rozdeliť a upraviť právomoci a zodpovednosť v banke za činnosť výboru pre odmeňovanie v banke. Zákon o bankách ukladá banke povinnosť uplatňovať zásady odmeňovania v súlade s uvedeným zákonom ( ). Podľa banka je povinná zriadiť výbor pre odmeňovanie v banke, ak spĺňa kritériá podľa , alebo určiť osobu zodpovednú za systém odmeňovania v banke. Výbor pre odmeňovanie v banke alebo osoba zodpovedná za systém odmeňovania v banke dozerá na odmeňovanie osôb podľa a . Podľa členovia dozornej rady banky sú povinní kontrolovať dodržiavanie zásad odmeňovania, ktoré prijal štatutárny orgán a kontrolovať bezpečnosť a účinnosť systému riadenia rizík. Správu o kontrole dodržiavania zásad odmeňovania je banka povinná predložiť Národnej banke Slovenska do 30. júna roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý sa správa vyhotovuje. Ak si žalovaný ako banka a zároveň zamestnávateľ riadne plnil vyššie uvedené zákonné povinnosti, mal by dospieť k zisteniu o neplatnosti dohody o garančnom bonuse, uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným (resp. jeho právnym predchodcom). Takéto zistenia však z predloženého spisu nevyplývajú a takéto skutočnosti žalovaný v priebehu konania ani netvrdil. Ako správne konštatoval aj súd prvej inštancie, ani výbor pre odmeňovanie v banke alebo osoba zodpovedná za systém odmeňovania v banke, ktorá mala dozerať na odmeňovanie osôb podľa a , nevyvodili, v súvislosti s predmetom konania, voči žalobkyni žiadne dôsledky. Pokiaľ odvolateľ namietal, že pracovná zmluva žalobkyne v časti garančného bonusu stratila platnosť k 1.12.2014, odvolací súd poukazuje na to, že Príloha č. 2 k pracovnej zmluve, upravujúca garančný bonus, bola uzatvorená dňa 13.1.2015, z čoho možno usudzovať, že upravila nárok zamestnanca v otázke garančného bonusu pri skončení pracovného pomeru, v závislosti od termínu skončenia pracovného pomeru. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že ustanovenie , upravujúce uplatňovanie zaručenej pevnej zložky celkovej odmeny, ako aj pohyblivej zložky celkovej odmeny, je účinné od 1.12.2011, bolo teda účinné už v čase uzatvorenia pracovnej zmluvy medzi žalobkyňou a žalovaným (jeho právnym predchodcom), ako aj jej Prílohy č. 1, predmetom ktorej je dohoda o garančnom bonuse. Aj z uvedeného vyplýva, že dohoda o garančnom bonuse mala svoj základ v zmluvnej voľnosti podľa . 6.2.2. Žalobkyňa v súvislosti s prípadnou neplatnosťou dohody o garančnom bonuse poukazovala na , z ktorého (a contrario) je možné ustáliť, že ak si zamestnanec spôsobí sám neplatnosť právneho úkonu, tak len takýto právny úkon mu môže byť na ujmu. Odvolací súd k tomu uvádza, že ak by však za prípadnú neplatnosť právneho úkonu bol zodpovedný aj zamestnávateľ, takýto úkon nemôže byť zamestnancovi na ujmu. 6.3. Odvolací súd považoval za potrebné poukázať na to, že žalovaný v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie uvádza, že „mzda žalobkyne mohla byť dohodnutá v súlade so iba dvojzložkovou formou, a to v podobe pevnej zložky odmeny (základná mzda podľa pracovnej zmluvy vo výške 8.000,- € brutto mesačne) a negarantovanej pohyblivej zložky odmeny (ktorá v pracovnej zmluve žalobkyne nebola výslovne upravená). Keďže garančný bonus nie je základnou zložkou mzdy, ani pohyblivou zložkou odmeny v zmysle , akákoľvek dohoda o ňom je v rozpore so samotným (kogentným) . Žalobkyňou tvrdený nárok na garančný bonus tak nemá reálny právny základ“. Vo vyjadrení k odvolaniu však už uvádza, že „Zmluvné strany sa dohodli na odmeňovaní vo forme garančného bonusu v čase, keď obmedzenia podľa neexistovali. Dohoda, uvedená v Prílohe č. 1 k pracovnej zmluve, tak bola v súlade so a nemožno konštatovať jej neplatnosť“. Ako odvolací súd uviedol už v predchádzajúcom bode odôvodnenia rozhodnutia, ustanovenie (odkazuje na zásady odmeňovania podľa ), upravujúce uplatňovanie zaručenej pevnej zložky celkovej odmeny ako aj pohyblivej zložky celkovej odmeny, je účinné od 1.12.2011, bolo teda účinné už v čase uzatvorenia pracovnej zmluvy medzi žalobkyňou a žalovaným (jeho právnym predchodcom), ako aj jej Prílohy č. 1, predmetom ktorej je dohoda o garančnom bonuse. Podľa odvolacieho súdu aj z uvedeného vyplýva záver, že dohoda o garančnom bonuse mala svoj základ v zmluvnej voľnosti podľa . 6.4. Odvolací súd považoval za potrebné poukázať aj na to, že podľa výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Podľa názoru odvolacieho súdu, ak žalovaný ako zamestnávateľ uzatvoril dohodu so žalobkyňou ako svojou zamestnankyňou, na základe ktorej sa zaviazal vyplatiť jej, po splnení vopred stanovených kritérií a dohodnutých podmienok žalobkyňou, garančný bonus, jeho nevyplatenie by bolo porušením uvedeného článku predovšetkým, ak nedošlo zo strany žalovaného k zisteniu a konštatovaniu porušenia ustanovení , a ods. 1, d ods. 1, . 6.5. Odvolateľ napadol odvolaním aj výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania. Odvolací súd výrok rozsudku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % ako vecne správny potvrdil, keďže žalobkyňa bola v konaní pred súdom prvej inštancie v celom rozsahu úspešná. Správne tak rozhodol súd prvej inštancie v súlade s ustanoveniami a ods. 1 6.6. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ods. l, v spojení s Žalobkyni, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

7. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný. Namietal nedostatočné odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia, nevysporiadanie sa so všetkými relevantnými odvolacími dôvodmi. Podľa názoru dovolateľa odvolací súd nevysvetlil, prečo nepovažoval za relevantný argument, že odmena je v rozpore s kogentnými ustanoveniami zákona o bankách, avšak naopak zdôraznil princíp zmluvnej voľnosti, ktorú však možno realizovať iba v rozsahu, ktorý neodporuje kogentnej právnej úprave. Okrem toho súd nevysvetlil, prečo nepovažoval za relevantné intertemporálne ustanovenie (§ 122t zákona o bankách), ktoré cielene zneplatnilo časti pracovných zmlúv vedúcich bankových zamestnancov s účinnosťou od 1. decembra 2014. V tejto súvislosti dovolateľ namietal, že odvolací súd neprihliadol ani na potrebu eurokonformného výkladu aplikovaných ustanovení, na ktoré žalovaný osobitne upozornil. V rámci namietaného nesprávneho právneho posúdenia dovolateľ vymedzil právne otázky, od vyriešenia ktorých záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ktoré neboli v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu doposiaľ vyriešené, a to nasledovne: stráca v zmysle zákona o bankách od 1. decembra 2014 platnosť také ustanovenie pracovnej zmluvy vedúceho zamestnanca banky, ktoré je v rozpore so , a to napriek tomu, že ide o zvýhodňujúce ustanovenie podľa prvej vety (i); ak za situácie podľa otázky č. 1 stratilo platnosť zvýhodňujúce ustanovenie pracovnej zmluvy vedúceho zamestnanca banky, možno po 30. novembra 2014 platne zmeniť dodatkom takúto pracovnú zmluvu v rozpore so (ii). Dovolateľ argumentoval tým, že súdy nižších inštancií založili svoje rozhodnutie na závere, že garančný bonus má svoj základ v zmluvnej voľnosti. Za irelevantnú považovali argumentáciu žalovaného, že priznanie takéhoto druhu odmeny vylučuje kogentná úprava v zákone o bankách. Podľa jeho názoru zmluvná sloboda sa uplatní iba tam, kde to pracovnoprávne predpisy umožňujú. Právna úprava odmeňovania vedúcich bankových zamestnancov je podľa zákona o bankách lex specialis k , pretože odmeňovanie vedúceho zamestnanca banky podľa zákona o bankách podlieha sprísnenej verejnoprávnej reglementácii, ktorá nepripúšťa odklon na zmluvnom základe. Každé plnenie, ktoré je v rozpore s reguláciou zložiek mzdy výslovne upravených v zákone o bankách, je v rozpore so zákonom. Dovolateľ zároveň namietal, že súd bol povinný vykonať eurokonformný výklad ustanovení zákona o bankách o odmeňovaní vedúcich bankových zamestnancov, aj pri zohľadnení smernice Európskeho parlamentu a Rady zo 26. júna 2013 2013/36/EÚ o prístupe k činnosti úverových inštitúcií a prudenciálnom dohľade nad úverovými inštitúciami a investičnými spoločnosťami, o zmene smernice 2002/87/ES a o zrušení smerníc 2006/48/ES a 2006/49/ES (ďalej len ,,smernice 2013/36/ EÚ“). Banka ani v zmysle práva Európskej únie nemôže zamestnancovi poskytnúť iný druh odmeny, ako umožňuje smernica a zákon o bankách novelizovaný na jej základe. Ak nejde o odmenu, ktorú možno poskytnúť na základe smernice a zákona o bankách, musí súd žalobu vedúceho zamestnanca banky zamietnuť pre rozpor uplatneného nároku zo zákonom. Keďže cieľom smernice bolo harmonizovať odmeňovanie vedúcich bankových zamestnancov v rámci celej Európskej únie, zákonodarca zvolil sankciu neplatnosti ( zákona o bankách) tých ustanovení pracovných zmlúv vedúcich bankových zamestnancov, ktoré boli v rozpore s ustanoveniami smernice a zákona o bankách. Súd sa pritom nemôže odvolávať ani na aplikáciu ustanovenia , podľa ktorého neplatnosť právneho úkonu nemôže byť zamestnancovi na ujmu, ak neplatnosť nespôsobil sám. Uvedené ustanovenie totiž vychádza z koncepcie, podľa ktorej neplatnosť pracovnoprávneho úkonu spôsobí niektorá zo zmluvných strán. V konkrétnom prípade však takáto situácia nenastala, keďže neplatnosť normuje priamo zákonodarca v ustanovení kogentného právneho predpisu. Ustanovenie § 122t ods. 3 zákona o bankách nerozlišuje ani neskúma, zavinením ktorej strany pracovnej zmluvy bola neplatnosť spôsobená. Podľa názoru dovolateľa, dovolacie otázky by mali byť zodpovedané nasledovne: ustanovenie pracovnej zmluvy vedúceho zamestnanca banky, ktoré je v rozpore so , stráca v zmysle zákona o bankách od 1. decembra 2014 platnosť, a to i napriek tomu, že ide o zvýhodňujúce ustanovenie podľa prvej vety (i); ak za situácie podľa otázky (i) stratilo platnosť zvýhodňujúce ustanovenie pracovnej zmluvy vedúceho zamestnanca banky, po 30. novembri 2014 nemožno platne zmeniť dodatkom takúto pracovnú zmluvu v rozpore so (ii). Navrhol rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

8. Žalobkyňa sa vo vyjadrení k dovolaniu nestotožnila s tvrdením žalovaného o zmätočnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia, ktoré považovala za riadne odôvodnené. K namietanému právnemu posúdeniu uviedla, že žalovaný sa snaží podsúvať svoj záver, že dohodnutý garančný bonus je odmenou (neplatne dohodnutou podľa zákona o bankách) a nie inou výhodou dohodnutou so zamestnávateľom v súlade s ustanovením . Práve z tohto dôvodu bola žalobkyňa toho názoru, že garančný bonus nie je mzdou, ani odmenou, ktorá by mala byť so zamestnankyňou dohodnutá neplatne s poukazom na zákon o bankách.

9.1. Najvyšší súd uznesením zo dňa 26.10.2023 rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení konštatoval, že dovolateľ v súvislosti s uplatnenou vadou zmätočnosti v zmysle dôvodne namietal náležité nevysporiadanie sa s podstatnou argumentáciou vo vzťahu k uplatnenému nároku za zaplatenie garančného bonusu a aplikáciou intertemporálneho ustanovenia zákona o bankách. Aj v podanom odvolaní žalovaný namietal nepreskúmateľnosť implicitne prezentovaného záveru súdu prvej inštancie, na základe akého kritéria by napriek evidentnému rozporu s verejnoprávnou úpravou a legislatívou Európskej únie mala byť naďalej platnou sporná časť pracovnej zmluvy len z dôvodu, že uzavretie príslušného zmluvného dodatku údajne zavinil žalovaný. Zároveň zdôraznil, že pokiaľ by v zmysle zákona o bankách došlo k zosúladeniu pracovnej zmluvy žalobkyne so zákonom, žalobou uplatnený nárok by bol rovnako (dodatkom k pracovnej zmluvy) vylúčený. Namietané opomenutie žalovaného teda nevyhnutne vedie k rovnakému právnemu následku (k strate platnosti k 1. decembru 2014 podľa zákona o bankách), ako samotné splnenie povinnosti (zosúladenie pracovnej zmluvy zo zákonom o bankách v znení účinnom od 1. augusta 2014). Za daných okolností nemožno ad absurdum uzavrieť, že protiprávny nárok zamestnankyne bol ,,konvalidovaný“ márnym uplynutím lehoty podľa zákona o bankách. V kontexte uvedeného žalovaný zdôraznil, že uvedené ustanovenie upravuje tzv. stratu platnosti rozhodných ustanovení pracovných zmlúv v časti garančného bonusu od 1. decembra 2014. Navyše podotkol, že odmeňovanie vedúcich zamestnancov banky je striktne regulované zákonom, v súlade s harmonizovanou smernicou 2013/36/EÚ. Jedná sa o kogentnú verejnoprávnu úpravu, ktorá nepripúšťa odklon od zmluvného základu. 9.2. Dovolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že v preskúmavanej veci odvolací súd i napriek tomu, že doplnil odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie uvedené v bode 18. tohto rozhodnutia, nevysporiadal sa s podstatným argumentom žalovaného, či dohoda o garančnom bonuse je v rozpore s kogentnými ustanoveniami zákona o bankách ako predpisu verejného práva, pričom princíp zmluvnej voľnosti možno realizovať iba v rozsahu, ktorý neodporuje kogentnej právnej úprave. Kogentnosť právnej úpravy znamená obmedzenie princípu autonómie vôle kategoricky. Dovolací súd konštatoval, že dovolateľ dôvodne namietal vadu zmätočnosti v zmysle spočívajúcu v nevysporiadaní sa odvolacím súdom s podstatnou argumentáciou dovolateľa vo vzťahu k namietanej dohode o garančnom bonuse, ktorá je v rozpore s kogentnými ustanoveniami zákona o bankách (), i napriek povinnosti vyplývajúcej mu z Za podstatný je potrebné považovať taký argument, ktorý je relevantný, teda má vecnú súvislosť s prejednávanou vecou a zároveň je takej povahy, že v prípade jeho preukázania (samostatne alebo v spojitosti s ostatnými okolnosťami) môže priniesť rozhodnutie priaznivejšie pre odvolateľa (Števček, M. Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. . Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 1296 s.). 9.3. Dovolací súd poukázal na to, že aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa odvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd po skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil zistený skutkový stav. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na ich základe dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania (, , , , ). 9.4. Dovolací súd ďalej poukázal na to, že v zmysle judikatúry ústavného súdu riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 1 vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (). Vecná spojitosť odôvodnenia rozhodnutia s princípom práva na spravodlivý proces garantuje každému účastníkovi konania, že vydaný rozsudok musí spĺňať limity zrozumiteľného, určitého a logicky odôvodneného rozsudku. Nedostatok vysporiadania sa s podstatnými tvrdeniami žalovaným uvedenými v odvolaní v napadnutom rozsudku odvolacieho súdu je tak závažným nedostatkom tohto rozhodnutia, ktorého intenzita sama osebe zakladá porušenie jeho procesných práv v takej miere, že možno konštatovať porušenie práva na spravodlivý proces. Odvolací súd je povinný vysporiadať sa v odôvodnení svojho rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní aj v prípade tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia podľa (, ). 9.5. Dovolací súd dôvodil, že rovnako Európsky súd pre ľudské práva stabilne judikuje, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, zároveň však nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, , Hiro Balani proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska proti Španielsku z 29. apríla 1993, , ). 9.6. Vzhľadom na uvedené dôvody dovolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v súlade s a vec mu vrátil na ďalšie konanie v súlade s Uplatneným dovolacím dôvodom v zmysle sa následne nezaoberal.

10. Odvolací súd opätovne preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (, ), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; ods. l ) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 29. januára 2025; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (, , , ). Rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil ( ods. l, ods. 2, ods. 3 ).

11. Dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu zo dňa 30.6.2021, č. k. -136 ( ), dôvodiac tým, že súd sa nevysporiadal s podstatnou argumentáciou dovolateľa vo vzťahu k namietanej dohode o garančnom bonuse, ktorá je v rozpore s kogentnými ustanoveniami zákona o bankách (). Uplatneným dovolacím dôvodom v zmysle sa následne nezaoberal.

12. Odvolateľ v odvolaní dôvodil, že garančný bonus, ktorého zaplatenia sa domáha žalobkyňa, nemožno považovať za súčasť základnej zložky mzdy, keďže nebol poskytovaný pravidelne a ako základná zložka mzdy nebol definovaný ani v pracovnej zmluve. Tvrdený garančný bonus objektívne

nemal ani atribúty negarantovanej pohyblivej zložky odmeny v zmysle . Žalovaný dôvodil, že ustanovenie ukladá povinnosť zosúladiť pracovné zmluvy so obom zmluvným stranám kumulatívne (banke a vedúcim zamestnancom). Účelom tohto ustanovenia je, že má od 1.12.2014 vylučovať akékoľvek mzdové nároky, ktoré odporujú v znení účinnom od 1.8.2014. Poukázal na to, že ustanovenie upravuje tzv. stratu platnosti rozhodných ustanovení pracovných zmlúv, podľa odvolateľa je nepochybné, že pracovná zmluva žalobkyne v časti garančného bonusu stratila platnosť k 1.12.2014.

13. Podľa , ako prechodného ustanovenia k úpravám účinným od 1. augusta 2014, ustanoveniami tohto zákona sa od 1. augusta 2014 spravujú aj právne vzťahy upravené týmto zákonom, ktoré vznikli pred 1. augustom 2014; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. augustom 2014 sa však posudzujú podľa predpisov účinných do 31. júla 2014, ak v odsekoch 2 a 3 nie je ustanovené inak (1). Banka udržiava vankúš na zachovanie kapitálu podľa vo výške 1, % jej celkovej rizikovej expozície vypočítanej podľa osobitného predpisu od 1. augusta 2014 do 30. septembra 2014 (2). Každá banka a iné osoby podľa sú najneskôr do 30. novembra 2014 povinní zabezpečiť zosúladenie ustanovení pracovných zmlúv, mandátnych zmlúv alebo ich iných vzájomných zmlúv, v ktorých sú dohodnuté podmienky odmeňovania alebo iné požitky v prospech osôb podľa , s týmto zákonom; ak banka a iné osoby podľa nezosúladia niektoré ustanovenia ich vzájomných zmlúv s týmto zákonom do 30. novembra 2014, tieto ustanovenia strácajú platnosť 1. decembra 2014 (3).

14. Ako bolo vyššie uvedené ustanovenie je prechodným ustanovením k úpravám účinným od 1. augusta 2014. Úpravy účinné od 1. augusta 2014 boli prijaté , ktorým sa mení a dopĺňa o bankách a o zmene a doplnení niektorých V Článku I., bod 33. citovaného boli upravené nové znenia odsekov 3 a 4 nasledovne:

„(3) Zaručená pevná zložka celkovej odmeny osoby podľa odseku 1 musí byť primerane vyvážená s pohyblivou zložkou celkovej odmeny; pohyblivá zložka celkovej odmeny nesmie nikdy presiahnuť zaručenú pevnú zložku celkovej odmeny. Zaručená pevná zložka celkovej odmeny má predstavovať dostatočne vysoký podiel odmeny, aby bolo možné uplatňovať pružnú politiku v oblasti pohyblivých zložiek odmeny vrátane možnosti nevyplatiť žiadne pohyblivé zložky celkovej odmeny. Zaručená pevná zložka celkovej odmeny má zohľadňovať odbornú spôsobilosť a zodpovednosť osoby podľa odseku 1 v rámci organizácie a riadenia banky.

(4) Zásady odmeňovania podľa odseku 1 sa vzťahujú aj na poskytovanie odstupného, odchodného a na ďalšie kompenzácie v spojitosti s predchádzajúcim zamestnaním osôb podľa odseku 1.“

Podľa bodu 34. Čl. I. citovaného zákona ustanovenie § 23a sa dopĺňa odsekmi 5 a 6, ktoré znejú:

„(5) Zásady odmeňovania banky podľa odseku 1 musia byť v súlade s účinným systémom riadenia rizík, obchodnou stratégiou a dlhodobými cieľmi banky a majú zahŕňať aj opatrenia na zabránenie konfliktu záujmov.

(6) Ak banke bolo poskytnuté stabilizačné opatrenie štátu sledujúce zmiernenie vplyvov globálnej finančnej krízy, je povinná uplatniť aj zásady odmeňovania na a) pohyblivé zložky celkovej odmeny osoby podľa odseku 1, ktoré nepresiahnu 1% z čistých príjmov, ak nie sú v súlade s obchodnou stratégiou banky, jej záujmami a s ukončením poskytnutej stabilizačnej pomoci,

b) pohyblivé zložky celkovej odmeny osoby podľa odseku 1, ktoré majú byť v súlade s obchodnou stratégiou banky a jej záujmami; vykonanie takého zosúladenia je Národná banka Slovenska oprávnená kedykoľvek od banky požadovať,

c) pohyblivé zložky celkovej odmeny osoby podľa odseku 1, ktoré sa nepriznajú za hodnotené obdobie, ak sú neodôvodnené."

Podľa bodu 35. Čl. I. citovaného zákona v ustanovení § 23b ods. 1 písm. e) sa za slovo „činnosti" vkladajú slová" vrátane nástrojov podľa osobitného predpisu 25aF (poznámka pod čiarou k odkazu 25af uvádza Čl. 28, 52 a 63 nariadenia (EÚ) č. 575/2013. 25af).

Podľa bodu 36. Čl. I. citovaného zákona v ustanovení § 23b ods. 2 a 3 sa za slová „troch rokov" vkladajú slová „a najviac piatich rokov".

Podľa bodu 37. Čl. I. citovaného zákona v ustanovení § 23b ods. 5 sa slová „40%" nahrádzajú slovami „50%".

Podľa bodu 38. Čl. I. citovaného zákona ustanovenie § 23b sa dopĺňa odsekmi 7 až 10, ktoré znejú:

„(7) Pri určení pohyblivej zložky celkovej odmeny sa zohľadňuje aj schopnosť banky plniť povinnosti podľa § 29.

(8) Banka v rámci zásad odmeňovania určuje kritériá na zrážky z pohyblivej zložky celkovej odmeny a na spätné vymáhanie vyplatenej pohyblivej zložky celkovej odmeny.

(9) Banka v rámci zásad odmeňovania určuje kritériá pre dobrovoľné platby dôchodkového zabezpečenia.

(10) Zamestnanci podľa § 23a ods. 1 písm. b) až d) nemôžu zabezpečiť nevyplatenie svojej pohyblivej zložky celkovej odmeny uzatvorením poistenia pre prípad jej nevyplatenia."

15. V prechodných ustanoveniach právneho predpisu sa upravuje vzťah novej právnej úpravy k predchádzajúcej (doterajšej) právnej úprave a k právnym vzťahom, ktoré vznikli podľa nej, a to v záujme udržania právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere na základe predchádzajúcej právnej úpravy. Prechodné ustanovenia teda obsahujú právnu úpravu režimu prechodného spolupôsobenia doterajšieho právneho predpisu a nového právneho predpisu na právne vzťahy upravené doterajším právnym predpisom. Prechodné ustanovenia tak riešia obsahový konflikt novej právnej úpravy prijatej v rámci danej novelizácie s existujúcou právnou úpravou.

16.1 Ustanovenie sa vzťahuje, ako bolo vyššie uvedené, k úpravám účinným od 1. augusta 2014, ktoré boli prijaté , ktorým sa mení a dopĺňa o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej aj „“). Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že banka a iné osoby podľa sú povinné zosúladiť ustanovenia pracovných zmlúv, mandátnych zmlúv alebo ich iných vzájomných zmlúv, v ktorých sú dohodnuté podmienky odmeňovania alebo iné požitky v prospech osôb podľa , s týmto zákonom, teda Z obsahu novej právnej úpravy, prijatej citovaným zákonom, však podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že žiadne z jej ustanovení sa priamo netýka predmetu sporu. Ani odvolateľ vo svojom odvolaní neuviedol, konkrétne ktoré z ustanovení , obsiahnuté v Čl. I. body 33. až 38. a účinné od 1. augusta 2014, malo vplyv na obsah dohody medzi žalobkyňou a žalovaným, ktorá bola súčasťou Prílohy č. 1 a 2 k Pracovnej zmluve zo dňa 27.3.2014. Žalovaný vo svojom odvolaní namietal, že ustanovenie ukladá povinnosť obom zmluvným stranám zosúladiť pracovné zmluvy so , avšak neuviedol konkrétne, s ktorými jeho ustanoveniami úpravy účinnej od 1. augusta 2014, obsiahnutej v k tomuto zosúladeniu malo dôjsť. Odvolací súd sa preto nestotožňuje s tvrdením odvolateľa, že dohoda o garančnom bonuse, ktorá je súčasťou Prílohy č. 1 a 2 k Pracovnej zmluve zo dňa 27.3.2014, stratila platnosť s poukazom na ustanovenie v znení 16.2. Odvolací súd zároveň považuje za potrebné poukázať aj na to, že z nového ods. 6 (bod 34. Čl. I. ) banke vyplýva povinnosť uplatniť zásady odmeňovania na niektoré pohyblivé zložky celkovej odmeny osoby podľa odseku 1 v prípade, ak banke bolo poskytnuté stabilizačné opatrenie štátu sledujúce zmiernenie vplyvov globálnej finančnej krízy. Či takéto stabilizačné opatrenie štátu žalovanému bolo poskytnuté, žalovaný v konaní netvrdil, preto ani aplikácia ustanovenia v znení nemá opodstatnenie.

17.1. Žalovaný v odvolaní namietal, že garančný bonus, ktorého zaplatenia sa žalobkyňa domáha, nemožno považovať za súčasť základnej zložky mzdy, keďže nebol poskytovaný pravidelne a ako základná zložka mzdy nebol definovaný ani v pracovnej zmluve. Garančný bonus nemá podľa žalovaného ani atribúty negarantovanej pohyblivej zložky odmeny v zmysle . V súvislosti s uvedenou odvolacou námietkou odvolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že ani sám odvolateľ vo svojom odvolaní konkrétne neuvádza, s ktorými ustanoveniami zákona o bankách je dohoda o garančnom bonuse v rozpore, v akom rozsahu, akým spôsobom, v čom konkrétne spočíva rozpor dohody o garančnom bonuse so Zákonom o bankách. 17.2. Zákon o bankách v znení účinnom ku dňu uzatvorenia pracovnej zmluvy a jej Príloh č. 1 a 2 definuje zaručenú pevnú zložku celkovej odmeny ako 1. základnú zložku mzdy, ak ide o zamestnanca podľa odseku 1 písm. b) až d), 2. pevnú zložku odmeny, ak ide o člena štatutárneho orgánu banky podľa odseku 1 písm. a) (). Podľa v znení účinnom ku dňu uzatvorenia dohody o Prílohe č. 2 zaručená pevná zložka celkovej odmeny osoby podľa odseku 1 musí byť primerane vyvážená s pohyblivou zložkou celkovej odmeny; pohyblivá zložka celkovej odmeny nesmie nikdy presiahnuť zaručenú pevnú zložku celkovej odmeny. Zaručená pevná zložka celkovej odmeny má predstavovať dostatočne vysoký podiel odmeny, aby bolo možné uplatňovať pružnú politiku v oblasti pohyblivých zložiek odmeny vrátane možnosti nevyplatiť žiadne pohyblivé zložky celkovej odmeny. Zaručená pevná zložka celkovej odmeny má zohľadňovať odbornú spôsobilosť a zodpovednosť osoby podľa odseku 1 v rámci organizácie a riadenia banky. 17.3.1. Podľa pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobkyňou a právnym predchodcom žalovaného dňa 27.3.2014, Bod: Mzdové podmienky (č. l. 8 a nasl. spisu) s účinnosťou od 1.4.2014 činí výška zmluvnej odmeny žalobkyne mesačne, pokiaľ ide o základnú mzdu 8.000,- € s tým, že vo výške mzdy je zohľadnená aj prípadná práca nadčas v súlade s . Výplatný termín bol stanovený na 6. kalendárny deň v mesiaci. Zamestnanec má nárok na výplatu mzdy po odpracovaní predchádzajúceho kalendárneho mesiaca. Ostatné mzdové podmienky sú uvedené v Prílohe č. 1 tejto pracovnej zmluvy. 17.3.2. Podľa Prílohy č. 1 k pracovnej zmluve zo dňa 27.3.2014 označenej ako „Osobitné náležitosti odmeňovania“, uzatvorenej dňa 27.3.2014, sa zmluvné strany dohodli na „Nástupnom bonuse“ tak, že zamestnávateľ vyplatí zamestnancovi nástupný bonus tzv. „sign on bonus“ vo výške 3. hrubých mesačných základných miezd uvedených v predmetnej pracovnej zmluve, a to súhrnne vo výplatnom termíne za mesiac apríl. Zmluvné strany sa zároveň dohodli na „Garančnom bonuse“ tak, že zamestnávateľ vyplatí zamestnancovi garančný bonus splatný počas troch rokov pracovného pomeru. Tento bonus je vyplatený nad rámec výkonnostného bonusu a nad rámec akýchkoľvek iných finančných odmien pri skončení pracovného pomeru. Podľa Prílohy č. 1 zamestnanec má nárok pri prípadnom skončení pracovného pomeru na nasledovné : 1. po odpracovaní 1 roka - 2 hrubé základné mzdy; 2. po odpracovaní 2 rokov - 2+2 hrubé základné mzdy; 3. po odpracovaní 3 rokov - 2+2+2 hrubé základné mzdy. Táto príloha tvorí nedeliteľnú časť pracovnej zmluvy zo dňa 27.3.2014. 17.3.3. Podľa Prílohy č. 2 k pracovnej zmluve zo dňa 27.3.2014 sa zmluvné strany dohodli, že sa „Garančný bonus“ v bode 2. a 3. mení tak, že zamestnanec má nárok zo strany zamestnávateľa na nasledovné: bod 2. pri skončení pracovného pomeru do 31.12.2015 na 2+2 hrubé základné mzdy a bod 3. pri skončení pracovného pomeru po 31.12.2015 na 2+2+2 hrubé základné mzdy. Táto príloha tvorí nedeliteľnú časť pracovnej zmluvy zo dňa 27.3.2014. 17.4. Dohoda obsiahnutá v Prílohe č. 2 k pracovnej zmluve zo dňa 27.3.2014 je jej neoddeliteľnou súčasťou a podľa bodu: Mzdové podmienky dotknutej pracovnej zmluvy zo dňa 27.3.2014 predstavuje ostatné mzdové podmienky. Vychádzajúc z definície zaručenej pevnej zložky celkovej odmeny v Zákone o bankách () a spôsobu dojednania garančného bonusu v pracovnej zmluve, možno garančný bonus, podľa názoru odvolacieho súdu, charakterizovať ako súčasť základnej zložky mzdy, ktorá je určená pevnou sumou (násobkom hrubej základnej mzdy) v závislosti od doby trvania pracovného pomeru. Zmluvné dojednanie o mzdových podmienkach v pracovnej zmluve zo dňa 27.3.2014 obsahuje údaj o základnej mzde vo výške 8.000,- €, pričom pokiaľ ide o ostatné mzdové podmienky odkazuje na Prílohu č. 1 pracovnej zmluvy, ktorá príloha bola neskôr zmenená Prílohou č. 2. V Prílohe č. 1 bol okrem nástupného bonusu upravený aj garančný bonus, ktorý predstavoval súčasť základnej zložky mzdy vyjadrenú pevnou sumu, ktorej výška závisela od dĺžky trvania pracovného pomeru a mal byť vyplatený nad rámec výkonnostného bonusu.

18. Odvolateľ v odvolaní namietal, že garančný bonus nemožno považovať za súčasť základnej zložky mzdy, keďže nebol poskytovaný pravidelne. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2013/36/EÚ z 26. júna 2013 o prístupe k činnosti úverových inštitúcií a prudenciálnom dohľade nad úverovými inštitúciami a investičnými spoločnosťami, o zmene smernice 2002/87/ES a o zrušení smerníc 2006/48/ES a 2006/49/ES (na ktorú poukazoval v odvolaní aj odvolateľ). Citovaná smernica v Čl. 92 s názvom Politiky odmeňovania v bode 2. písm. g) upravuje, že politika odmeňovania pri zohľadnení vnútroštátnych kritérií pre stanovovanie miezd jasne rozlišuje medzi kritériami pre stanovenie: i) základnej pevnej odmeny, ktorá by mala predovšetkým odrážať relevantné odborné skúsenosti a organizačnú zodpovednosť, ako sú vymedzené v popise pracovného miesta v rámci podmienok zamestnania a ii) pohyblivej odmeny, ktorá by mala odrážať udržateľnú a rizikovo upravenú výkonnosť a výkonnosť nad rámec požiadaviek na plnenie úloh podľa popisu pracovného miesta v rámci podmienok zamestnania. V Čl. 94 písm. f) citovanej smernice sa uvádza, že pevná a pohyblivá zložka celkového odmeňovania sú náležite vyvážené a stála zložka predstavuje dostatočne vysoký podiel celkovej odmeny, aby bolo možné uplatňovať plne pružnú politiku týkajúcu sa pohyblivých zložiek odmeňovania vrátane možnosti nevyplatiť žiadne pohyblivé zložky odmeňovania. Z uvedeného podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že dohoda o mzdových podmienkach v pracovnej zmluve zo dňa 27.3.2014, ktorá obsahovala uvedenie základnej mzdy a v ostatných mzdových podmienkach odkazovala na Prílohu č. 1 k pracovnej zmluve, v ktorej bol, okrem iného, obsiahnutý garančný bonus ako súčasť základnej zložky mzdy, nie je v rozpore s úpravou obsiahnutou v citovanej smernici Európskeho parlamentu a Rady.

19. Vzhľadom na všetko vyššie uvedené odvolací súd zastáva názor, že dohoda o garančnom bonuse nie je v rozpore s úpravou odmeňovania obsiahnutou v Zákone o bankách, ako aj úpravou obsiahnutou v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2013/36/EÚ z 26. júna 2013 o prístupe k činnosti úverových inštitúcií a prudenciálnom dohľade nad úverovými inštitúciami a investičnými spoločnosťami, o zmene smernice 2002/87/ES a o zrušení smerníc 2006/48/ES a 2006/49/ES.

20. Odvolací súd zároveň považuje za potrebné poukázať na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , zo dňa 30.9.2024, vydané v obdobnej veci, podľa ktorého „aj keď zákon o bankách obsahuje ustanovenia o zásadách odmeňovania niektorých osôb, vrátane niektorých vedúcich zamestnancov, ide o pravidlá určené bankám v rámci regulácie fungovania bánk, nie o pravidlá priamo sa vzťahujúce na pracovnoprávny vzťah medzi bankou a jej zamestnancami.“ V zmysle citovaného názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky odvolací súd poukazuje na obsah odôvodnenia svojho predchádzajúceho rozhodnutia v predmetnej veci zo dňa 30.6.2021, v zmysle ktorého odmeňovanie zamestnanca sa uskutočňuje výlučne na zmluvnom základe.

21. Vzhľadom na uvedené odvolací súd, postupom podľa , rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

22. Odvolateľ napadol odvolaním aj výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania. Odvolací súd výrok rozsudku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % ako vecne správny potvrdil, keďže žalobkyňa bola v konaní pred súdom prvej inštancie v celom rozsahu úspešná. Správne tak rozhodol súd prvej inštancie v súlade s ustanoveniami a

23. O náhrade trov tohto a predchádzajúceho odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ods. l, v spojení s Žalobkyni, ktorá mala v odvolacích konaniach plný úspech, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

24. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol odvolací súd tak, že v dovolacom konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 % (, , ).

25. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon

pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).