Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_26Co-104-2020.pdf
PDF · 130.66 KB
Case nature
Area
Subarea
26Co/104/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Daniela Ilavského a sudcov JUDr. Kataríny Slováčekovej a Mgr. Jozefa Mačeja, v spore žalobcu: ROD Skalica, a.s., IČO: 00 203 688, adresa sídla Skalica, Horská cesta 3017/7A, zastúpeného advokátom: JUDr. Ľubomír Vanek, adresa sídla Skalica, Potočná 169/85, proti žalovanému: J. M., nar. X.X.XXXX, adresa trvalého pobytu A., G. O. XXXX/XX, zastúpenému splnomocnencom: Advokátska kancelária LEGAL PROFFESIONALS, s.r.o., IČO: 36 857 998, adresa sídla Bratislava, Sartorisova 12, o nahradenie prejavu vôle žalovaného na uzavretie kúpnej zmluvy o prevode vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Skalica z 15. júla 2020 č.k. 9C/18/2019-112 takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e .
II. Žalovanému sa priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1.1 Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalobu zamietol (výrok I.).
1.2.1 Z vykonaného dokazovania mal za dokázané, že žalobca mal s právnymi predchodcami žalovaného uzatvorené nájomné zmluvy, predmetom ktorých bolo odplatné prenechanie poľnohospodárskej pôdy do užívania a hospodárenia žalobcovi, a to na dobu 10 kalendárnych rokov. Predmetom nájmu v prípade nájomnej zmluvy č. 1361 uzatvorenej s prenajímateľom Ing. Y. O. bola parcela č. 12631 vo výmere 4698 m2 nachádzajúca sa na liste vlastníctva č. XXXXX, predmetom nájmu v prípade nájomnej zmluvy č. 2959 uzatvorenej s prenajímateľom B. O. bola parcela č. 11044 vo výmere 2522 m2 nachádzajúca sa na liste vlastníctva č. XXXXX, predmetom nájmu v prípade nájomnej zmluvy č. 3136 uzatvorenej s prenajímateľom O. A. boli parcely č. 12010 vo výmere 1699 m2, parcela č. 8947 vo výmere 4609 m2, parcela č. 11594 vo výmere 5153 m2 a parcela č. 11406 vo výmere 2307 m2 nachádzajúce sa na liste vlastníctva č. XXXXX a predmetom nájmu v prípade nájomnej zmluvy č. 3365 uzatvorenej s prenajímateľom Z. J. bola parcela č. 11311 vo výmere 2107 m2 nachádzajúca sa na liste vlastníctva č. XXXXX. V zmysle vyššie uvedených nájomných zmlúv bolo medzi účastníkmi v bode IV dohodnuté predkupné právo k predmetu nájmu v prospech žalobcu.
1.2.2 Žalobca vyzval žalovaného listom zo dňa 2.4.2019, aby podľa § 603 ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka previedol vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam na žalobcu, a to za cenu, za ktorú predmetné nehnuteľnosti obstaral.
1.2.3 Žalovaný predmetnú výzvu neakceptoval a odmietol predmetné nehnuteľnosti žalobcovi predať dôvodiac, že k predmetným nehnuteľnostiam nebolo zriadené predkupné právo vo forme vecného
práva v prospech žalobcu a tak žalovaný nemá povinnosť previesť na žalobcu vlastnícke právo k nadobudnutým nehnuteľnostiam.
1.3 Vec právne posúdil ako nárok osoby oprávnenej z predkupného práva domáhať sa na súde nahradenia prejavu vôle osoby povinnej z predkupného práva uzavrieť s ňou kúpnu zmluvu, ak táto odmietla s ňou zmluvu uzavrieť, podľa § 603 ods. 1, 2 a ods. 3, § 140 a § 663 O.z. (zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení jeho neskorších zmien a doplnení) a dospel k záveru, že žaloba je voči žalovanému plnom rozsahu nedôvodná, nakoľko žalovaný nie je pasívne vecne legitimovaný v tomto konaní.
1.4 Na odôvodnenie svojho rozhodnutia uviedol, že vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca mal s právnymi predchodcami žalovaného uzatvorené nájomné zmluvy, predmetom ktorých bolo užívanie poľnohospodárskej pôdy. Medzi zmluvnými stranami došlo okrem iného k dohode o predkupnom práve, v zmysle ktorého sa prenajímatelia (v tomto prípade právni predchodcovia žalovaného) zaviazali ponúknuť prenajatú nehnuteľnosť v prvom rade na predaj nájomcovi (v tomto prípade žalobcovi), ak sa ju rozhodnú predať. Z predložených dôkazov nemal síce súd preukázané, či právni predchodcovia žalovaného porušili dohodnuté predkupné právo, je však nesporné, že vlastníkom predmetných nehnuteľností sa stal žalovaný, a to na základe darovacej zmluvy od tretej osoby. Žalobca však nepreukázal, že by predkupné právo v nájomných zmluvách bolo dojednané ako vecné právo, ktorú skutočnosť mal súd preukázanú aj z výpisu z príslušného listu vlastníctva (č. XXXXX).
1.5 Na základe uvedeného súd konštatuje, že sa nemožno voči žalovanému ako nadobúdateľovi predmetných nehnuteľností domáhať nahradenia prejavu vôle na kúpnej zmluve tak, ako napríklad v prípade prevodu spoluvlastníckeho podielu, kedy má predkupné právo spoluvlastníkov podobu vecného práva (§ 140 Občianskeho zákonníka).
1.6 Súd navyše dodáva, že ako vecné právo nemožno predkupné právo dojednať v inej než scudzovacej zmluve, t.j. ako v tomto prípade v nájomnej zmluve. Súd vychádzal z výkladu predmetných ustanovení podporeného judikatúrou súdov Českej republiky, ktorej právna úprava bola v čase ich rozhodovania podobná so súčasnou slovenskou právnou úpravou (viď napr. rozsudok Nejvyššího soudu ČR sp. zn. 31Cdo 4308/2009 zo dňa 15.6.2011).
1.7 V zmysle vyššie uvedených skutočností súd žalobu zamietol z dôvodu, že žalovaný nie je pasívne vecne legitimovaný. Pokiaľ právny zástupca žalobcu poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky IV. ÚS 1735/07, súd uvádza, že predmetné rozhodnutie nie je aplikovateľné na danú právnu vec, nakoľko sa týka náhrady škody spôsobenej menšinovému spoluvlastníkovi nehnuteľnosti uzavretím nájomnej zmluvy na spoločnú vec s majetkovo a personálne spriaznenou právnickou osobou, v danej právnej veci však boli predmetné nehnuteľnosti pred ich scudzením vo výlučnom vlastníctve právnych predchodcov žalovaného, t.j. nie v podielovom spoluvlastníctve so žalobcom.
1.8 Súd nevykonal dokazovanie výsluchom svedkov, ich výpoveďami by totiž neboli zistené skutočnosti relevantné pre rozhodnutie vo veci. V prípade svedkov navrhnutých žalovaným (právnych predchodcov žalovaného) malo byť zistené, či porušili predkupné právo dojednané v predmetných nájomných zmluvách, resp. akým spôsobom nadobudol nehnuteľnosti žalovaný. Vzhľadom na právne posúdenie veci by zistenie uvedených skutočností bolo nadbytočné. Takisto skutočnosť, či bolo predkupné právo dohodnuté ako vecné právo, vyplýva z výpisu z predmetného listu vlastníctva. Súd má za to, že iné relevantné skutočnosti by neboli preukázané ani výpoveďou svedka navrhnutého žalobcom (štatutárneho zástupcu žalobcu).
1.9 O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu. Takéto svoje rozhodnutie odôvodnil právne podľa § 255 ods. 1 C.s.p. (zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov) a vecne potrebou priznania plnej náhrady trov konania žalovanému voči žalobcovi vzhľadom na jeho plný úspech v spore.
2.1 Rozsudok napadol riadnym a včasným odvolaním žalobca s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, viniac súd prvej inštancie, že tento nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec aj nesprávne právne posúdil.
2.2 Na odôvodnenie svojho odvolania uviedol, že v konaní nebolo medzi stranami sporné, že žalobca mal platne uzatvorené nájomné zmluvy s právnymi predchodcami žalovaného a majetok, ktorý tvoril predmet nájmu predstavovali nehnuteľnosti - poľnohospodárska pôda, pričom žalobca ako účastník nájomného vzťahu si splnil svoje povinnosti, ktoré mu vyplývali z platne uzatvorených zmlúv riadne a včas avšak právni predchodcovia žalovaného v rozpore s platne uzatvorenými nájomnými zmluvami predali sporné nehnuteľnosti bez toho, aby tieto ponúkli najprv žalobcovi ako nájomcovi v zmysle článku IV predmetných nájomných zmlúv.
2.3 V konaní zostalo sporným len to, či predkupné právo dojednané v nájomných zmluvách zriadené v prospech žalobcu sa vzťahovalo aj na právneho nástupcu pôvodných prenajímateľov a či je možné dojednať predkupné právo aj v nájomnej zmluve , teda inej ako scudzovacej zmluve. Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že predkupné právo nebolo dojednané ako vecné právo, nakoľko nevyplývalo z výpisov listom vlastníctva, jeho záver je príliš formalistický, nakoľko súd sa nezaoberal tvrdeniami žalobcu, že žalovaný jednoznačne vedel o dojednanom predkupnom práve v prospech žalobcov a napriek tomu toto ignoroval a zneužil tak danú situáciu. Za týmto účelom súd nevykonal ani žalobcom navrhnuté dôkazy.
2.4 Žalovaný v zásade okamžite po nadobudnutí vlastníckeho práva nezákonne vypovedal platne dojednané nájomné zmluvy so žalobcom a týmto spôsobom sa snažil spôsobiť žalobcovi hospodársku ujmu, nakoľko si bol vedomý toho, že žalobca vykonával na predmetných pozemkoch poľnohospodársku činnosť. Zrejmá vedomosť žalovaného o dojednanom predkupnom práve, spolu s následným konaním žalovaného (bezprostredné nezákonné vypovedanie platných a účinných nájomných zmlúv) jednoznačne svedčia o zneužívaní práva žalovaným, respektíve o konaní so zjavným úmyslom poškodiť žalobcu, pričom takéto konanie v žiadnom prípade nemôže požívať súdnu ochranu. Zástupca žalobcu dôrazne upozorňoval žalovaného (ako aj V. M., ktorý nadobudol vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam a následne tieto daroval žalovanému) na predkupné právo dojednané v nájomných zmluvách. Ignorovanie týchto skutočností zo strany žalovaného taktiež svedčí o zneužívaní práva a konaní v rozpore s dobrými mravmi.
2.5 Nesprávny je aj záver súdu prvej inštancie, že predkupné právo nemožno dojednať ako vecné právo v inej než scudzovacej zmluve, nakoľko takéto dojednanie pripúšťa ako právna teória, tak aj súdna prax (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Sžo/193/2010, Rc 30/2000).
3.1 Žalovaný odvolací návrh nepodal a vo svojom vyjadrení sa k odvolaniu žalobcu navrhol odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a žalovanému priznať plnú náhradu trov konania namietajúc, že žalobca síce vymenoval odvolacie dôvody, avšak v texte odvolania nekonkretizoval skutočnosti a dôvody, o ktoré opiera jednotlivé odvolacie dôvody. Žalobca v odvolaní nekonkretizoval, v čom presne majú spočívať odvolacie dôvody a tak v odvolaní absentuje úplným spôsobom odôvodnenie odvolacích dôvodov s odkazom na jednotlivé skutočnosti vyplývajúce z obsahu súdneho spisu alebo konania, ktoré na súde predchádzalo vyhláseniu rozsudku vo veci samej. Odvolanie žalobcu predstavuje len recykláciu dôvodov argumentácie, ktorú žalobca uviedol v konaní pred súdom prvej inštancie a neobsahuje žiadne nové skutočnosti, ani žiadnu právnu argumentáciu s ktorou by sa nebol vysporiadal už súd prvej inštancie a odvolanie je podľa jeho názoru prejavom absolútneho nepochopenia právnej úpravy na ktorú sa žalobca odvoláva v podanej žalobe, alebo v podanom odvolaní. Podľa jeho názoru konanie vedené pred súdom prvej inštancie netrpí žiadnou z vád, nakoľko súd prvej inštancie riadne a úplne zistil skutkový stav a to aj v kontexte zadováženia všetkých potrebných dôkazov a informácii v rámci prípravy pojednávania a rozhodol o celom nároku uplatnenom žalobcom a rozsudok riadne a zrozumiteľne odôvodnil.
3.2 Pokiaľ žalobca argumentuje a poukazuje na údajné porušenie zmluvných povinností pôvodných vlastníkov nehnuteľností, táto je absolútne irelevantná vo vzťahu k žalovanému a k tomuto súdnemu konaniu, nakoľko žalobca a žalovaný nemali medzi sebou uzatvorenú žiadnu zmluvu, ktorá by upravovala akékoľvek predkupné právo žalobcu alebo povinnosť žalovaného k predmetnej
nehnuteľnosti. Porušenie zmluvnej povinnosti treťou stranou je preto iracionálne a vo vzťahu k uplatnenému nároku voči žalovanému irelevantné.
3.3 Z odvolania je zrejmé, že žalobca nechápe čo je vecné právo k nehnuteľnosti a aký je rozdiel medzi predkupným právom záväzkovej povahy a predkupným právom vecnej povahy. Nakoľko v danom prípade vecné právo k nehnuteľnosti nevzniklo, žalobca sa ho nemôže právne účinným spôsobom domáhať na súde a súd nemôže tomuto domnelému právu uplatnenému žalobcom v podanej žalobe vyhovieť.
3.4 Vedomosť alebo nevedomosť žalovaného o predkupnom práve je pre rozhodnutie vo veci právne irelevantná, nakoľko nenahrádza povinnosť riadneho zriadenia predkupného práva ako vecného práva v zmysle platnej právnej úpravy a preto platná právna úprava nevyžaduje potrebu skúmania vedomosti alebo nevedomosti žalovaného o existencii predkupného práva v obdobných prípadoch žalobou uplatneného nároku a vykonanie dokazovania na uvedené okolnosti by bolo neúčelné, nehospodárne a mimo rámca uplatneného nároku žalobcu.
3.5 Neobstojí ani argumentácia žalobcu, že vypovedanie nájomných zmlúv je nezákonné konanie, nakoľko právo vypovedať nájomnú zmluvu je právom, ktoré vyplýva priamo z Občianskeho zákonníka.
3.6 Žalovaný popiera, že by voči žalobcovi konal v rozpore s dobrými mravmi. Žalobca podal nedôvodnú, nekvalifikovanú a nepodloženú žalobu a namiesto platnej právnej úpravy vzťahujúcej sa na predmet sporu sa snaží nepochopiteľným spôsobom aplikovať na daný prípad dobré mravy. Dobré mravy nemôžu sanovať ani konvalidovať nesprávny a nekompetentný prístup žalobcu pre zriaďovanie predkupného práva k nehnuteľnosti vo forme vecného bremena.
3.7 Práve konanie a postup žalobcu vykazuje vo viacerých prípadoch znaky šikanózneho výkonu práva, zastrašovania vlastníkov, respektíve prenajímateľov, respektíve poškodzovania práv a majetku vlastníkov nehnuteľností susediacich s nehnuteľnosťami v nájme žalobcu.
3.8 Žalovaný nebol zmluvnou stranou v právnych vzťahoch uzatváraných medzi žalobcom a tretími osobami a teda nemohol vedieť a nevedel, či a aké práva a záväzky boli medzi nimi dohodnuté.
3.9 Nenáležitým bol aj poukaz žalobcu na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spisovej značky 2Sžo 193/2010, nakoľko týmto rozhodnutím bola nesprávna argumentácia žalobcu obdobná jeho argumentácii v tomto konaní odmietnutá ako nesprávna a odporujúca platnej právnej úprave.
3.10 Žalovaný zotrváva na svojej argumentácii, že predkupné právo podľa § 602 a nasledujúcich O.z. nie je možné dojednať v rámci inej zmluvy - napríklad nájomnej, kde k prevodu vlastníctva k veci nedochádza a predmetom zmluvy je len umožnenie užívania veci bez toho, aby dochádzalo k zmene vlastníctva k veci.
4. Žalobca vo svojej replike zotrval na svojich doterajších tvrdeniach uvedených v odvolaní, ale najmä na svojom názore, že záver súdu prvej inštancie o nedojednaní predkupného práva ako práva vecného je príliš formalistický, nakoľko žalovaný konal v rozpore s dobrými mravmi a preto by jeho konanie nemalo požívať ochranu. Práve vedomosť žalovaného o existencii predkupného práva (ktorú chcel žalobca v konaní preukazovať, avšak súd mu to neumožnil) by preukázateľne svedčila o zjavnom zneužití práva žalovaným.
5. Žalovaný vo svojej duplike taktiež zotrval na svojich doterajších vyjadreniach a to najmä, že nepreukázanie naplnenia podmienok podľa § 603 a nasledujúcich O.z. zo strany žalobcu (v zmysle ním uplatneného nároku v podanej žalobe) nemôže byť nahradená, konvalidovaná alebo sanovaná tým, že žalobca označí konanie žalovaného ako konanie v rozpore s dobrými mravmi. Skutočnosť, že žalobca má uzavretú nájomnú zmluvu na prenájom poľnohospodárskej pôdy neznamená, že vlastník poľnohospodárskej pôdy nemôže nájomnú zmluvu legitímnym a právne konformným spôsobom vypovedať. Zákon ani nájomná zmluva nestanovuje, kedy najskôr je možné vypovedať nájomnú zmluvu a upravujú len čas, kedy najneskôr môže vlastník/prenajímateľ platne vypovedať nájomnú zmluvu. Z uvedeného dôvodu bol žalovaný oprávnený vypovedať nájomnú zmluvu kedykoľvek po nadobudnutí
vlastníckeho práva k pozemku s tým, že dohodnutý nájom skončí až uplynutím dohodnutej doby nájmu podľa nájomnej zmluvy.
6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 C.s.p.), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťal (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, a h/ C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 C.s.p.) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 C.s.p.), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolacie námietky vznesené žalobcom nie sú dôvodné.
7.1 Predmetom konania je žaloba o nahradenie prejavu vôle žalovaného, že ako predávajúci uzatvára kúpnu zmluvu so žalobcom ako kupujúcim o prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam, konkrétne k poľnohospodárskej pôde nachádzajúcej sa v katastrálnom území Skalica na liste vlastníctva č. 12283 za kúpnu cenu, za ktorú žalovaný predmetné nehnuteľnosti obstaral a to titulom nároku osoby oprávnenej z predkupného práva domáhať sa na súde nahradenia prejavu vôle osoby povinnej z predkupného práva uzavrieť s ňou kúpnu zmluvu, ak táto odmietla s ňou zmluvu uzavrieť. Súd žalobu ako nedôvodnú pre nedostatok pasívnej vecne legitimácie žalovaného zamietol a žalovanému voči žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania.
7.2 S prihliadnutím na obsah podaného odvolania, predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalobcu bolo posúdiť opodstatnenosť námietok odvolateľa, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec aj nesprávne právne posúdil, čo malo za následok v konečnom dôsledku jeho nesprávne rozhodnutie o zamietnutí žaloby a priznaní žalovanému plnej náhrady trov konania.
8. Podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (2).
9. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatnených nárokov a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právne závery vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v odvolaním napadnutej časti, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 C.s.p. odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na výstižné, správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku v preskúmavanej časti. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových, či právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa už iba nasledovné:
10.1 V konaní pre rozhodnutie vo veci bolo podstatným, či predkupné právo dojednané v nájomných zmluvách zriadené v prospech žalobcu sa vzťahovalo aj na právneho nástupcu pôvodných vlastníkov/ prenajímateľov. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v prejednávanej veci sa predkupné právo dojednané v nájomných zmluvách v prospech žalobcu nevzťahovalo aj na právneho nástupcu pôvodných vlastníkov/prenajímateľov - teda žalovaného. Odvolací súd sa s týmto záverom stotožňuje a na jeho podporu ďalej uvádza: Podľa § 602 ods. 1 a 2 O.z., kto predá vec s výhradou, že mu ju kupujúci ponúkne na predaj, keby ju chcel predať, má predkupné právo (1). Také právo možno dohodnúť aj pre prípad iného scudzenia veci než predajom (2).
10.2 Podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy SR (ústavný zákon číslo 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky), každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.
10.3 Podľa § 603 ods. 1, 2 a ods. 3 O.z., predkupné právo ukladá povinnosť iba tomu, kto sľúbil vec ponúknuť na predaj (1). Predkupné právo možno dohodnúť aj ako vecné právo, ktoré pôsobí aj voči nástupcom kupujúceho. Zmluva sa musí uzavrieť písomne a predkupné právo sa nadobúda vkladom do katastra nehnuteľností. Ak predávajúci nekúpil vec ponúknutú kupujúcim, zostáva mu zachované predkupné právo aj voči jeho právnemu nástupcovi (2). Ak sa predkupné právo porušilo, môže sa oprávnený buď od nadobúdateľa domáhať, aby mu vec ponúkol na predaj, alebo mu zostane predkupné právo zachované (3).
10.4 V tejto súvislosti odvolací súd ďalej uvádza, že Občiansky zákonník rozoznáva jednak zákonné predkupné právo ale aj zmluvné predkupné právo všeobecne upravené v rámci vedľajších dojednaní ku kúpnej zmluve v § 602 a nasledujúcich O.z.. Jeho podstatou je, že predstavuje obmedzenie vlastníka s dispozíciou veci, ktorá je predmetom jeho vlastníctva tým, že ten, kto predá vec s výhradou, že mu ju kupujúci ponúkne na predaj, keby ju chcel predať, má predkupné právo. Z predkupného práva potom vyplýva povinnosť toho, kto sľúbil vec ponúknuť na kúpu. Zákon aj v tomto prípade vyžaduje, aby predkupné právo bolo dojednané v súvislosti s kúpnou, prípadne inou zmluvou, na základe ktorej dochádza k scudzeniu veci. To však nevylučuje, aby sa zmluvne nedojednalo predkupné právo aj medzi kupujúcim a treťou osobou, prípadne vzhľadom na znenie článku 2 Ústavy SR, aby zmluvne nebolo dojednané predkupné právo bez súvislosti so scudzovacou zmluvou, teda v konečnom dôsledku aj v súvislosti s nájomnou zmluvou, ako to bolo v prejednávanej veci (tu pozri aj R 30/2000 a rozsudok KS v Ostrave zo 4.4.1995 sp.zn 22Co 148/95-12). Predkupné právo môže mať osobnú povahu (zaviazanou z takéhoto záväzku je len osoba, ktorá zmluvu uzatvorila) alebo vecnú povahu (zaviazaný z takéhoto záväzku je každý vlastník nehnuteľnosti, ktorej sa predkupné právo týka) a vzniká v oboch prípadoch zmluvou alebo zo zákona. Právnym dôsledkom porušenia osobného predkupného práva je právo domáhať sa plnenia dohody o zriadení predkupného práva voči osobe, ktorá takúto povinnosť má a právo na náhradu škody, za podmienok uvedených v § 420 a nasledujúcich O.z..
10.5 V súvislosti s právnymi dôsledkami osobného predkupného práva vo vzťahu k tretím osobám odvolací súd poznamenáva, že toto právo nepôsobí voči tretím osobám a tak oprávnený z predkupného práva sa preto nemôže ani pri porušení jeho práva domáhať voči tretej osobe ponuky na predaj veci. Predkupné právo osobnej povahy teda (okrem zániku oprávnenej alebo povinnej osoby, naplnením rozhodných skutočností uvedených v zmluve, nevyužitím ponuky povinnej osoby uskutočnenej v súlade s dohodou alebo zákonom, alebo jej odmietnutím, uplynutím doby, na ktorú bolo dojednané, alebo z dôvodov uvedených v zákone) zaniká aj scudzením veci tretej osobe, spôsobom, pre ktorý bolo predkupné právo dohodnuté, ak povinná osoba predkupné právo nerešpektovala (tu pozri aj rozhodnutie NS ČR 29Cdo 1633/2008 a nález Ústavného súdu z 19. októbra 1999 spisovej značky I ÚS 265/98, uverejnený v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu pod číslom 144/199, ktorý uzavrel, že „aj keby existovalo predkupné právo pre konkrétny prípad scudzenia a zaviazaná osoba by takto zmluvne prevzatú povinnosť nerešpektovala, t. j. scudzila by vec tretej osobe spôsobom, pre ktorý bolo predkupné právo dohodnuté - predkupné právo záväzkovej (osobnej) povahy zaniklo, pretože voči tretej osobe nepôsobí."
10.6 Pokiaľ pre vznik predkupného práva osobnej povahy postačuje platne uzatvorená zmluva z ktorej takéto práva a povinnosti jej stranám vyplývajú, tak podmienkou vzniku predkupného práva vecnoprávnej povahy zmluvou, v prípade, ak ide o predkupné právo k nehnuteľnosti, je kumulatívne naplnenie dvoch podmienok a to aby zmluva bola uzatvorená písomne a predkupné právo bolo vložené do katastra nehnuteľností. Neobstoja preto námietky žalobcu, že pokiaľ aj predkupné právo vyplývajúce z nájomnej zmluvy nebolo vložené do katastra nehnuteľností, vzniklo ako vecnoprávne (s účinkami aj na právnych nástupcov pôvodných vlastníkov/prenajímateľov) a to dobrým mravom odporujúcim správaním sa žalovaného, ako nadobúdateľa týchto nehnuteľností. Akékoľvek konanie inej fyzickej osoby odlišnej od zmluvných strán nemôže totiž nahradiť 1. vôľu zmluvných strán založiť predkupné právo vecnoprávnej povahy, 2. prejav tejto vôle na zápis predkupného práva do katastra nehnuteľností a 3. rozhodnutie príslušného štátneho orgánu o vklade predkupného práva do katastra nehnuteľností. Pokiaľ potom vecnoprávne predkupné právo k sporným nehnuteľnostiam nevzniklo, osoba oprávnená z obligačného predkupného práva (žalobca) si nemohla úspešne uplatniť nároky z predkupného práva - konkrétne uloženie povinnosti splniť povinnosť ponúknuť vec na kúpu súdom voči tretej osobe (žalovanému), resp. ak si takéto nároky aj uplatnila, nemohla byť v spore o ich priznanie úspešná. Pokiaľ súd prvej inštancie nároky žalobcu uplatnené v tomto konaní posúdil v zmysle vyššie uvedených zákonných ustanovení a
tieto vyložil vo svojej podstate v súlade s argumentáciou práve uvedenou odvolacím súdom, jeho právne posúdenie veci bolo potrebné považovať za správne a odvolaciu námietku žalobcu tvrdiacu opak, za plne nedôvodnú.
10.7 V tejto súvislosti potom bola irelevantnou pre rozhodnutie v tejto veci aj námietka žalobcu, že pokiaľ by si bol žalovaný vedomý existencie obligačného predkupného práva viaznuceho na sporných nehnuteľnostiach v prospech žalobcu a napriek tomu by predmetné nehnuteľnosti, prípadne kúpil (čo však nebol prípad práve prejednávanej veci, nakoľko v prejednávanej veci bolo nesporným, že žalobca sporné nehnuteľnosti nenadobudol kúpou od ich vlastníkov, ktorí v minulosti zriadili k nehnuteľnostiam obligačné predkupné právo v prospech žalobcu) konanie žalovaného (poznámka odvolacieho súdu - okrem iného aj bližšie nešpecifikované čo do jeho obsahu ako aj času, teda tak, aby toto konkrétne konanie bolo možné konkrétne identifikovať aj vyhodnotiť) nemôže požívať právnu ochranu. Podľa záverov NS SR uvedených vo vyššie citovanom rozhodnutí (R 30/2000), ak zaviazaná strana scudzí vec tretej osobe nerešpektujúc osobné predkupné právo, oprávnená osoba sa potom nemôže domáhať od tretej osoby prenechania veci (tretia osoba sa stáva vlastníkom veci bez ohľadu na to, či bola alebo nebola dobromyseľná), ale môže sa od povinnej osoby domáhať náhrady škody podľa všeobecných ustanovení o zodpovednosti za škodu (§ 420 O.z.).
11.1 Pokiaľ ide o námietku, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, odvolací súd uvádza: Podľa § 185 ods. 1 C.s.p., súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná.
11.2 V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že dokazovanie je zákonom upravený postup súdu, ako aj sporových strán, na základe ktorého súd získava pre rozhodnutie podstatné skutkové poznatky o veci, ktorá je predmetom konania a preto sa v dokazovaní obmedzuje len na zisťovanie skutkových poznatkov. Súd je subjektom, ktorý určuje, čo sa bude dokazovať, ako bude dokazovanie prebiehať, ktoré skutočnosti bude považovať za preukázané a ktoré dôkazy vykoná. Sudca sa teda nestáva pasívnym arbitrom, ktorý je pri zisťovaní skutkového stavu odkázaný na tvrdenia a dôkazné návrhy strán. Pravdaže súd musí dbať na to, aby nevylúčil taký dôkaz, ktorý má potenciál preukázať rozhodný skutkový poznatok tvrdený sporovou stranou, ak tento skutkový poznatok nebude preukazovať iným dôkazom.
11.3 Nakoľko z dokazovania bolo nesporným, že predkupné právo žalobcu k sporným nehnuteľnostiam nebolo vložené do katastra nehnuteľností, súd prvej inštancie správne považoval návrhy na doplnenie dokazovania výsluchom štatutárneho zástupcu žalobcu za účelom preukázania skutočnosti, že žalovaný bol v bližšie neurčenom čase viackrát upozorňovaný na predkupné právo a uzavretie kúpnej zmluvy za rovnakých podmienok, prípadne návrhy na vykonanie dokazovania výsluchom svedkov (pôvodných vlastníkov nehnuteľností) navrhnutých za účelom zistenia, či porušili predkupné právo dojednané v predmetných nájomných zmluvách, respektíve akým spôsobom nadobudol nehnuteľnosti žalovaný za neúčelné (navrhované dokazovanie neviedlo ku preukázaniu skutočností rozhodujúcich pre rozhodnutie vo veci), nakoľko výsledky takéhoto dokazovania by boli právne irelevantné pre rozhodnutie v tejto veci. Neobstojí preto odvolacia námietka žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.
12. Pokiaľ ide o námietku o nesprávnom procesnom postupe znemožňujúcom žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.) odvolací súd uvádza, že tento odvolací dôvod je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, ak strane bol postupom súdu znemožnený prístup k súdu zriadenému zákonom, ak bolo porušené právo strany na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vysporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia a podobne. V tejto súvislosti odvolací súd musí konštatovať, že žalobca vo svojom odvolaní odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. iba deklaroval, ale žiaden konkrétny nesprávny procesný postup neuviedol a tak nemohol byť ani predmetom prieskumu odvolacím súdom, vzhľadom na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 C.s.p.). V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že na to, aby sa odvolací súd bol oprávnený a povinný zaoberať konkrétnou odvolacou námietkou/konkrétnym odvolacím dôvodom
nestačí len deklarovanie odvolacieho dôvodu v odvolaní poukazom na konkrétne písm. § 365 ods. 1 C.s.p., ale je potrebné uviesť aj konkrétne odvolacie námietky strany napĺňajúce ten, ktorý odvolací dôvod. Povinnosť úradného prieskumu odvolacieho súdu nad rámec dôvodov vymedzených odvolaním je zúžená len na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok.
13. Pokiaľ námietky o vade konania (§ 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.), ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci odvolací súd uvádza, že odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.) je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, ak konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Ide o také vady, ktoré mohli mať vplyv na výrok rozhodnutia. V prejednávanej veci krajský súd nezistil v procesnom postupe okresného súdu žiadnu právne relevantnú vadu, ktorá mohla ovplyvniť správnosť výroku rozsudku okresného súdu.
14.1 Pokiaľ ide o námietku o riadnom neodôvodnení rozsudku odvolací súd uvádza: Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské práva stabilne judikuje, že povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý nastolený argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. sp. zn. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013). Rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzované s ohľadom na okolnosti každého prípadu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 163/2015 zo 17. marca 2016).
14.2 Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré primerane vysvetlil. Z pohľadu logiky a argumentačnej súdržnosti nebolo možné odôvodneniu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie vytknúť závažné nedostatky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkou a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Odvolacia námietka žalobcu, týkajúca sa nedostatku obsahových náležitostí napadnutého rozhodnutia, ako i jeho arbitrárnosti, preto nemohla obstáť, rovnako ako ani argument o porušení práva na spravodlivý proces.
15. S ostatnými námietkami žalobcu sa odvolací súd ako nepodstatnými pre rozhodnutie vo veci nezaoberal, nakoľko podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené sporovými stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných sporovými stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku sporovej strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty sporových strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne).
16. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil, keď tento správne v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 C.s.p. rozhodol i o náhrade trov konania.
17.1 Žalovaný bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný (§ 255 ods. 1 C.s.p.) a vznikol mu nárok na náhradu trov konania.
17.2 O nároku na náhradu trov rozhodol odvolací súd podľa ustanovení § 369 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.
17.3 O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).
18. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0 (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení a § 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§ 426 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).