Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

KK-2C/210/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Kežmarok sudkyňou JUDr. Luciou Baštovou v spore žalobcu: P. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. O. XX, XXX XX Ž., právne zastúpeného Mgr. PaedDr. Antonom Kušnírom, advokátom, so sídlom Jána Reka 13, 010 01 Žilina, IČO: 31 074 863 proti žalovaným: 1/ Slon s. r. o., so sídlom Jarná 104/9, 059 92 Huncovce, právne zastúpeným Mgr. Róbertom Líškom, advokátom, so sídlom Štefánikova 882/39, 058 01 Poprad, IČO: 42 084 857, 2/ F. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XXX, XXX XX O., 3/ V. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XXX, XXX XX O. o určenie vlastníckeho práva s príslušenstvom, takto

rozhodol:

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému 1/ p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorého po právoplatnosti rozsudku rozhodne súd samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

III. Žalovaným 2/ a 3/ n e p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Žalobca žalobou doručenou Okresnému súdu Kežmarok dňa 28.07.2014 žiadal, aby súd určil, že je výlučným vlastníkom parcely C KN č. XXX/X o výmere 284 m2, ktorá bola vytvorená na základe geometrického plánu č. 52/2014 vypracovaného Ing. Jánom Maniakom- geodetom, so sídlom Medňanského 50, Spišská Belá- Strážky, prevádzka Baštová 6, Kežmarok, IČO: 462 277 17, zo dňa 04.06.2014, overeného Okresným úradom Kežmarok, katastrálny odbor dňa 24.06.2014 pod č. G1 380/14 z C KN parcely č. XXX/X o výmere 974 m2, zastavané plochy a nádvoria, zapísanej na liste vlastníctva č. XXX, k. ú. O., obec O., okres A. a parcely C KN č. XXX/X o výmere 13 m2, ktorá bola vytvorená na základe geometrického plánu č. 52/2014 vypracovaného Ing. Jánom Maniakom- geodetom, so sídlom Medňanského 50, Spišská Belá- Strážky, prevádzka Baštová 6, Kežmarok, IČO: 462 277 17, zo dňa 04.06.2014, overeného Okresným úradom Kežmarok, katastrálny odbor dňa 24.06.2014 pod č. G1 380/14 z C KN parcely č. XXX/X o výmere 439 m2, zastavané plochy a nádvoria, zapísanej na liste vlastníctva č. XXX, k. ú. O., obec O., okres A. a náhrady trov konania.

2. Žalobu odôvodnil tým, že podľa listu vlastníctva č. XXX, k. ú. O., obec O., okres A. je vlastníkom parcely KN C č. XXX v súčasnosti o výmere 160 m2, druh pozemku- ostatné plochy v spoluvlastníckom podiele 1/1. Predmetnú parcelu o výmere 444 m2 nadobudol v roku 2000 na základe notárskej zápisnice N 350/99, (položka výkazu zmien č. 58/2000) vydržaním, ktorú jeho právni predchodcovia, rodičia X. I. a T. I., rod. Q. nadobudli dňa 21.12.1948 na základe Výmeru o vlastníctve pôdy č. XXXX/ XX, pod č. XX.XXX/XX a nerušene ju užívali od roku 1948 až do svojej smrti. Pred rokom 1948 bola táto parcela predmetom konfiškácie podľa nariadenia SNR č. v znení nariadenia SNR č. podľa zákona č. 95/1871 ř. z. zo dňa 25.06.1871 o zavedení obecného zákona o pozemkových knihách- Obecný knihovní zákon. Tvrdil, že napriek tomu má v súčasnosti vo vlastníctve parcelu č. XXX len vo výmere 160 m2. Za účelom posúdenia súčasného reálneho stavu pôvodnej parcely č. XXX v jeho vlastníctve podľa pozemno- knižnej mapy, geodet Ing. Ján Maniak, so sídlom Medňanského 50, Spišská Belá, vypracoval geometrický plán č. 52/2014 a vymedzil rozsah duplicitného vlastníctva k častiam pozemkov, a to parcely č. XXX/X o výmere 284 m2, ktorá bola vytvorená z parcely C KN č. XXX/X o výmere 974 m2, zastavané plochy a nádvoria, zapísanej na liste vlastníctva č. XXX, k. ú. O., ktorá zodpovedá duplicitnému vlastníctvu v prospech žalobcu a žalovaného 1/ a parcely č. XXX/ X o výmere 13 m2, ktorá bola vytvorená z parcely C KN č. XXX/X o výmere 439 m2, zastavané plochy a nádvoria, zapísanej na liste vlastníctva č. XXX, k. ú. O., ktorá zodpovedá duplicitnému vlastníctvu v prospech žalobcu a žalovaných 2/ a 3/. Žalovaný 1/ nadobudol v roku 2011 parcelu č. XXX/X o výmere 974 m2 kúpnou zmluvou V 416/13-62/13 zo dňa 15.06.2011 (položka výkazu zmien č. 102/2011) od predávajúcich P. O. a manželky X. O., rod. O. (položka výkazu zmien č. 102/2011). Týmto predajom došlo k zápisu parcely č. XXX/X o výmere 974 m2 na list vlastníctva č. XXX. Žalovaní 2/ a 3/ nadobudli na základe kúpnej zmluvy V1234/98 zo dňa 29.09.1998 (položka výkazu zmien č. 32/99) od obce O. časť pozemku z parcely č. XXX o výmere 13 m2, ktorá bola pričlenená k parcele č. XXX/X podľa GP 14280922-048/98. Parcela č. XXX/X bol zapísaná na liste vlastníctva č. XXX a zvyšok parcely č. XXX o výmere 444 m2 bol evidovaný na liste vlastníctva č. X, pričom bol zmenený aj druh pozemku zo záhrady na ostatnú plochu. Na základe údajov poskytnutých Okresným úradom A., katastrálnym odborom platným k 02.06.2014, chronológie vlastníckych vzťahov k parcele č. XXX a jej pôvodných častí, ktoré sú v súčasnosti pričlenené k susedným parcelám vypracoval geodet Ing. Ján Maniak Protokol chronológie vlastníckych vzťahov, podľa ktorého vlastníctvu žalovaných 1/, 2/ a 3/ a ich právnych predchodcov predchádzala skutočnosť, že v roku 1953 parcela č. XXX- záhrada o výmere 457 m2 odpísaná z PKV č. XX a zapísaná do PKV č. XXX bola vo vlastníctve Československého štátu, v správe Východoslovenských konzervárni n. p. Košice na základe výmeru KNV - pôdohospodársky referát v Košiciach dňa 03.06.1953. Následne v roku 1965 Československý štát na základe administratívnej dohody č. FO-72-2-1965 (položka výkazu zmien č. 3/65) previedol parcelu na obec O. a táto bola zapísaná na list vlastníctva č. X. Podľa neho sa všetky tieto právne úkony dostali do kolízie s vlastníctvom jeho právnych predchodcov a ich titulom nadobudnutia - Výmerom o vlastníctve pôdy zo dňa 21.12.1948, v dôsledku čoho Československý štát disponoval väčším rozsahom práv, aké mu prislúchalo, a preto je tento úkon potrebné považovať za absolútne neplatný. Obec O. ďalej scudzovala časti spornej parcely na ďalšie osoby, a to v roku 2002 parcelu č. XXX/X o výmere 974 m2 previedla kúpnou zmluvou zo dňa 28.05.2002 (položka výkazu zmien č. 77/2002) kupujúcim G. O. a manželke T. O., rod. A., čím došlo k zápisu parcely č. XXX/X o výmere 974 m2 na list vlastníctva č. XXX, v roku 2008 túto parcelu kúpnou zmluvou zo dňa 15.08.2008 (položka výkazu zmien č. 143/2008) manželia O. previedli kupujúcim P. O. a manželke X. O., rod. O. a táto bola zapísaná na liste vlastníctva č. XXX. Posledným prevodom v roku 2011 manželia O. previedli parcelu č. XXX/X o výmere 974 m2 na kupujúceho žalovaného 1/, ktorá bola zapísaná na liste vlastníctva č. XXX (položka výkazu zmien č. 102/2011). Súčasná parcela C KN č. XXX o výmere 160 m2 je podľa neho svojím tvarom a rozmerom použiteľná len s veľkými ťažkosťami, v dôsledku čoho má naliehavý právny záujem na určení jej vlastníctva, ktoré mu svedčí po jeho právnych predchodcoch tak, aby z nej mohol nerušene brať úžitky, pričom zároveň poukázal na ústavné právo vlastniť majetok.

3. Ako dôkazy na preukázanie svojich tvrdení žalobca v žalobe označil a predložil výpis z listov vlastníctva č. XXX, č. XXX a č. XXX, k. ú. O., Výmer o vlastníctve pôdy č. XXXX/XX zo dňa 24.01.1949, výpis z účtu o úhrade prídelovej ceny, notársku zápisnicu N XXX/XX, NZ XXX/XX, geometrický plán č. 52/2014 a Geodetický protokol chronológie vlastníckych vzťahov k parcele č. XXX a jej časti.

4. Žalovaný 1/ vo vyjadrení k podanej žalobe doručenom súdu dňa 16.03.2016 nesúhlasil s podanou žalobou a žiadal ju v celom rozsahu zamietnuť. Podľa neho výmer o vlastníctve pôdy ešte nezakladá vlastnícke právo subjektu, ktorý je v nej uvedený, ale nadobudnutie vlastníckeho práva zakladá až riadny zápis do katastra nehnuteľnosti, teda v tom čase do pozemnoknižnej vložky. Navyše právni predchodcovia žalobcu predmetný pozemok neužívali a aj z tohto dôvodu došlo v rámci administratívneho rozhodnutia k prevodu pozemku do vlastníctva štátu, a preto im nemohlo vlastnícke právo naďalej svedčiť. Navyše, ak bol pozemok prevedený do vlastníctva štátu, mali sa jeho pôvodní vlastníci v rámci reštitučného práva domáhať jeho spätného vydania, prípadne žiadať náhradu za vyvlastnený pozemok. V tomto smere poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 11.09.2003, sp. zn. , podľa ktorého oprávnená osoba (právni predchodcovia žalobcu), ktorej nehnuteľnosť prevzal štát v rozhodnom období od 25.02.1948 do 01.01.1990 bez právneho dôvodu za podmienok uvedených v reštitučných predpisoch, sa nemôže domáhať ochrany vlastníckeho práva prostredníctvom všeobecných predpisov, a to ani formou určenia vlastníckeho práva, ani vlastníckou žalobou. Ak teda nehnuteľnosť, ktorú štát prevzal bez právneho dôvodu a ku ktorej nebol uplatnený reštitučný nárok, príp. uplatnený bol, ale vec nebola pre zákonnú prekážku vydaná a bola prevedená do vlastníctva tretej osoby, je nutné učiniť záver, že podľa zákona okamihom rozhodnutia o zamietnutí reštitučného nároku, príp. od okamihu, kedy márne uplynula lehota k uplatneniu reštitučného nároku, nie je možné naďalej oprávnenú osobu považovať za vlastníka veci. Ďalej v súvislosti s rímskou zásadou „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. práva patria bdelým, poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 08.11.2011, sp. zn. . Zdôraznil, že je potrebné dbať aj na ochranu dobrej viery pri prevode nehnuteľností, pretože ak prevodca, ktorý je vlastníkom nehnuteľnosti túto nehnuteľnosť prevedie do vlastníctva nadobúdateľa, nemôže dodatočné odpadnutie právneho dôvodu, na základe ktorého sa prevodca stal vlastníkom veci, mať za následok zánik vlastníctva nadobúdateľa, ktorý nehnuteľnosť nadobudol v dobrej viere. A práve on nadobudol vlastníctvo k pozemku dobromyseľne od predošlého vlastníka, teda v dobrej viere s tým, že ho nadobúda od vlastníka. Záverom namietal naliehavý právny záujem žalobcu na určení, pretože sám uviedol, že vlastnícke právo mal nadobudnúť v roku 2000 na základe notárskej zápisnice N 350/99, NZ 345/99 vydržaním a napriek tomu podal žalobu o určenie vlastníctva až v roku 2014, čím je jeho právny záujem na takomto určení vážne oslabený, keďže sa určenia mohol domáhať už pred 14 rokmi.

5. Žalovaní 2/ a 3/ vo vyjadrení k žalobe doručenom súdu dňa 26.11.2015 predložili kópie kúpno- predajných zmlúv parciel, ktoré riadne kúpili od obce O. dňa 29.09.1998 a 30.11.2004 za účelom výstavby rodinného domu a prevádzky cukrárenskej výroby. Uviedli, že po oboznámení sa s podanou žalobou si nie sú vedomí toho, že by porušili vlastnícke práva žalobcu. Pozemky, ktoré odkúpili, neboli v tom čase v súkromnom vlastníctve, a preto by sa žalobca podľa nich mal obrátiť s podanou žalobou priamo na obec O.. Ako dôkazy označili a predložili kúpno- predajné zmluvy zo dňa 29.09.1998 a dňa 30.11.2004 a geometrický plán č. 14280922-048/98 zo dňa 04.08.1998.

6. Žalobca na pojednávaní súdu k podanej žalobe prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol, že na nej trvá v celom rozsahu, nakoľko existuje naliehavý právny záujem v súlade s , pretože existuje spor medzi zápisom na listoch vlastníctva a skutočnosťou. Právni predchodcovia žalobcu nehnuteľnosť nerušene užívali počas celého života a následne ju darovali svojmu synovi, ktorý ju rovnako užíval. Problémy nastali po roku 1990, keď sa obec začala zaujímať o nejaké parcely, ktoré jej údajne mali patriť. Spornú parcelu obec nemohla nadobudnúť, pretože od roku 1948 bola pridelená do vlastníctva právnych predchodcov žalobcu a opätovne zdôraznil, že štát v tom čase nemohol disponovať väčším rozsahom práv, ako mu patril. K námietke žalovaného 1/ ohľadne uplatnenia práva len v rámci reštitučného konania, poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. , ktorým sa upravili práva dotknutých vlastníkov, ktorí nestihli v stanovenej dobe podať alebo uplatniť svoje práva v rámci reštitúcie, a preto im ústavný súd umožnil uplatniť si ich vlastnícke práva aj formou určovacej žaloby. Spochybnil aj tvrdenia žalovaných ohľadne ich dobromyseľnosti, pretože pri dôslednom preskúmaní vlastníckych práv k sporenej parcele mal ich geodet zistiť, že ide o sporné duplicitné vlastníctvo. K stanovisku právneho zástupcu žalovaného 1/ o potrebe zápisu vlastníckych práv k parcele č. XXX po jej nadobudnutí právnymi predchodcami žalobcu do pozemnoknižnej vložky uviedol, že dôkazy, ktoré predložil súdu obsahujú samotný výmer zo dňa 21.12.1948, ktorý obsahuje stanovisko pod bodom III. ods. 6, a to, že všetky podmienky prídelu platia aj pre právnych zástupcov prídelcu a v článku IV. bod 1 je uvedené, že tento výmer o vlastníctve pôdy je podľa ustanovenia nariadenia č. 104/1946 Zbierky SR verejnou listinou dokazujúcou vlastnícke právo prídelcu k pridelenej pôdohospodárskej nehnuteľnosti, na základe ktorej príslušný knihový súd urobí záznam vlastníckeho práva v prospech prídelcu bez podmienky dodatočného ospravedlnenia. Z toho vyplýva, že prídelcovi z uvedeného výmeru neprináležala povinnosť intabulovať vlastnícke právo na príslušnom úrade a túto povinnosť si splnil na základe poverenia štát. Po vykonanom dokazovaní výsluchmi svedkov uviedol, že práve ich výsluchmi bolo preukázané, že parcela č. XXX v jej pôvodnej výmere patrila a vo zvyšku aj patrí, či už rodine žalobcu alebo samotnému žalobcovi. Dôsledne opätovne zdôraznil a popísal vlastnícku líniu nadobúdania sporného pozemku, pričom duplicita, ktorú vyznačil geodet vznikla v dôsledku úkonu z roku 1953, cca päť rokov po nadobudnutí vlastníctva predmetnej parcely právnymi predchodcami žalobcu. Z výsluchu geodeta, ktorý spracoval geodetický protokol vyplývalo, že nenašiel žiadnu právnu listinu, ktorá by zakladala zmenu vlastníctva nadobudnutého rodinou I. v roku 1948, avšak napriek tomu Československý štát si zapísal túto parcelu bez relevantného právneho dôvodu. Rodina I. dlhodobo užívala predmetnú parcelu, o čom svedčil svedok Q., ktorý pochádzal z uvedenej rodiny a pamätal si už z detstva, ako mu hovoril starý otec, že túto parcelu nadobudli a užívali a na otázku, či by vedel uviesť ako jeho starí rodičia túto parcelu nadobudli odpovedal, že jeho starý otec bol čestným človekom, aj keď nevie ako nadobudli túto parcelu, veril mu, že to bolo správnym spôsobom. Na základe uvedeného protokolu je zrejmé, že zmena vlastníka z Československej republiky na obec O. bola vykonaná delimitáciou a od uvedenej doby došlo k členeniu pôvodnej výmery 457 m2 - záhrada na rôzne menšie časti. Podľa jeho názoru obec napriek tomu, že mala vedomosť o skutočnosti, že parcely č. XXX sa domáha dedič po nebohých vlastníkoch, túto právnu skutočnosť nielenže ignorovala, ale predpokladá z osobných dôvodov, že sa vtedajší starosta obce, snažil predmetnú parcelu previesť z vlastníctva obce na iné osoby. Podľa neho k prevodom dochádzalo v tom čase aj v rozpore s ustanovením o majetku obci, podľa ktorého už v tom čase nebolo možné previesť vlastníctvo obce k nehnuteľnostiam priamym predajom osobám, ktoré sú definované pod pís. a) až g), pričom ďalší svedok uviedol, že mal vedomosť o skutočnosti, že pán I. sa domáha vrátenia predmetného pozemku, resp. nevedel uviesť akých pozemkov, avšak mal vedomosť o tom, že obec tieto pozemky previedla na osobu jeho kamaráta. Takéto úkony sú v rozpore so zákonom ako absolútne neplatné. Ani jeden zo žalovaných a ani ich právni predchodcovia nevyvinuli najmenšiu snahu zistiť chronológiu práv o tejto parcele, aj keď sami uvádzali, že poznali rod. I., mali vedomosť o tom, že sporná parcela rodine I. patrila a neobstojí tvrdenie bývalého starostu, že oni si nepreverovali vlastníctvo pôvodnej parcely, pretože v zmysle ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR sp. zn. , sp. zn. platí zásada nemo plus iurus, podľa ktorej táto zásada chráni „pravého vlastníka a nie vlastníka dobromyseľného“, pričom dobromyseľný vlastník je vlastník, ktorý vyvinul potrebnú opatrnosť, ktorú je možné od neho, vzhľadom na všetky okolnosti a povahu prípadu požadovať. Teda súčasťou dobromyseľného vlastníctva, je aj skutočnosť, či mohol mať takýto vlastník vedomosť, komu skutočne patrí vlastnícke právo, pričom nepostačuje iba samotná skutočnosť, že takýto dobromyseľný vlastník si preveril zápis v katastri. Podľa jeho názoru mal bývalý starosta, ak vedel o tom, že žalobca sa domáha vlastníctva a zároveň vedel, že jeho tvrdenie nie je nepodložené, pretože mal vedomosť, kto bola rod. I. a aj to, že po vojne im bola pridelená pôda, mal vyvinúť podstatne vyššiu mieru opatrnosti a preveriť si aj skutočnosti tvrdené pánom I. a nie tak ako konal on, že urýchlene prevádzal predmetné parcely, resp. časti parcely na iné osoby. Je pravdou, že nadobudnutie vlastníctva od obce vytvára určitý stupeň vierohodnosti, avšak zákon aj napriek tomu ukladá každému, kto chce byť dobromyseľným vlastníkom, aby vyvinul vyššiu mieru prezieravosti a neuspokojil sa iba z preverením zápisu na katastri. Poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR z 10.2.2010 pod sp. zn. , ktorý riešil konflikt ochrany práv vlastníka pravého verzus práv vlastníka s dobrou vierou. Uvedené rozhodnutie poukazuje na dobromyseľnosť, ktorá je definovaná nad akúkoľvek pochybnosť, teda nie len to, že vec podľa práva nadobudol, ale jeho dobrá viera podľa výkladu Ústavného súdu SR musí byť hodnotená veľmi prísne a ochrana poskytnutá dobromyseľnému vlastníkovi sa musí javiť ako spravodlivá. Obdobne judikoval aj Najvyšší súd SR pod sp. zn. , keď označil nadobudnutie vlastníctva štátom bez právneho dôvodu ako okupáciu nehnuteľnosti, ku ktorej podľa neho došlo aj v prejedávanej veci. Poukázal na nepremlčateľnosť vlastníckeho práva v zmysle článku 20 SR a mal za to, že tak ako učinil geodet Ing. Maniak, bolo možné preskúmaním zápisov v chronologickom poradí od roku 1948 až do súčasnosti zistiť minimálne duplicitné vlastníctvo spornej parcely a predtým než došlo k prevodom z obce na iné osoby, vyriešiť otázku duplicity právne relevantným spôsobom. V závere poukázal na listinný dôkaz, a to zo dňa 31.10.2018, v ktorom obecné zastupiteľstvo obce odporúča starostovi obce osloviť P. I. o odkúpenie pozemku pod miestnou komunikáciou na ulici P. na parcele KNC č. XXX. Napriek tvrdenej skutočnosti ohľadne odčleňovania parciel pod miestne komunikácie je zrejmé, že obec sa snaží nadobudnúť, dodatočne vlastníctvo, ktoré svedčí v prospech žalobcu pod existujúcu miestnu komunikáciu na ulici P. na parc. č. KNC XXX. Rovnako podľa neho nie je bez právneho významu, že obec ako pôvodný vlastník celej výmery a predmetnej parcely týmto odporúčaním na jednanie o odkúpenie zvyšku tejto parcely de facto a de jure uznáva vlastníctvo žalobcu tejto parcely a je bez právneho významu prejav, že uvedená parcela č. XXX je dnes v zbytkovej výmere, ale podstatné je to, že v akej výmere bola pôvodne.

7. Žalovaný 1/ na pojednávaní súdu k podanej žalobe prostredníctvom svojho právneho zástupcu zotrval na svojom písomnom vyjadrení k nedôvodnosti podanej žaloby a opätovne zdôraznil ochranu dobrej viery pri prevode nehnuteľnosti s poukazom na nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. a sp. zn. s tým, že uprednostnenie princípu právnej istoty dobromyseľných nadobúdateľov pred ochranou vlastníckeho práva pôvodných vlastníkov sa prejavilo aj v rozhodovacej praxi napr. Krajského súdu v Trnave pod sp. zn. . Zdôraznil, že žalobca nikde neuviedol, kedy presne malo byť nadobúdanie pozemkov spochybnené a kedy na základe jeho vyjadrenia malo dôjsť k spochybneniu dobromyseľnosti vlastníctva, či už obce O. ako aj žalovaných. Zo svedeckej výpovede bývalého starostu obce vyplynulo, že obec predmetné pozemky nadobudla riadne na základe delimitácie. Svedecké výpovede skôr spochybnili dobromyseľnosť a držbu samotného žalobcu, kde viacerí svedkovia uviedli, že tieto pozemky nemohol riadne užívať, keďže boli vo vlastníctve obce a boli na nich postavené obecné športové zariadenia, ktoré obec spravovala. Podľa neho u vlastníckej línie pána I. chýba akýkoľvek údaj, že by jeho právni predchodcovia boli ako vlastníci zavedení do pozemkovej knižnej vložky. Ako vyplýva z vlastníckej línie obce O., žalovaný 1/ sa stal v poradí už piatym vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti za obdobie skoro 60 rokov. Pokiaľ žalobca poukazoval na spätné preverovanie vlastníckych práv, nie je možné, aby akýkoľvek vlastník skúmal vlastnícke vzťahy 50-100 rokov dozadu, aby sa stal dobromyseľným vlastníkom. Z toho dôvodu aj citované nálezy Ústavného súdu SR boli dávno prelomené zjednocovacími rozhodnutiami občianskeho právneho kolégia. Tieto nálezy konštatujú, že z hľadiska poskytnutia ústavno-právnej ochrany musí sa postaviť na rovnakú úroveň vlastníctvo pôvodného vlastníka, za ktorého považuje obec O., ale aj keby ním bol žalobca, na rovnakú úroveň sa musí postaviť nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom, na základe jeho dobrej viery. Ak sa tu dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty nemožno tu zachovať maximum z obidvoch základných práv a je potrebné dať do popredia dobromyseľnosť nového vlastníka. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože nadobúdateľ nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila sféru vlastníka a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom katastrálnom konaní. Čiže princíp dobrej viery chrániaci účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Teda tak ako v prípade žalovaných, ak vlastnícke právo nadobudli dobromyseľne, musí im byť poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nikto nemohol byť istý svojím vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu. Z notárskej zápisnice žalobcu má vyplývať, že pozemky mal nadobudnúť od právnych predchodcov na základe neformálnej darovacej zmluvy ešte v 70 rokoch. Tieto vydržal až v roku 1999 a minimálne do roku 2012 nikdy priamo neoslovil ani obec O., ani žalovaných. V záverečnej reči dôsledne zdôraznil nadobudnutie nehnuteľnosti žalovaným 1/ v dobrej viere, ktorá sa odráža v judikatúre nielen Ústavného súdu SR, ale aj už uvedeného rozsudku Krajského súdu Trnava sp. zn. z 18.11.2015, ktorý bol ako ústavne konformný posúdený aj ústavným súdom v uznesení sp. zn. zo dňa 17.08.2016. K svedeckej výpovedi P.. P. P. uviedol, že ju považuje za účelovú a veľmi nekonkrétnu v dátumoch a časoch v snahe pomôcť žalobcovi, ako jeho bývalý právny zástupca. Spoločnosť SLON vznikla v roku 2007, a preto sa nemohla predtým zúčastňovať žiadnych stretnutí a rokovaní so žalobcom. O kúpu pozemku prejavila záujem až v roku 2011 a dovtedy o žiadnom stretnutí nevedela. Je pravdou, že konateľ žalovaného 1/ sa zúčastnil merania, avšak to až pod ťarchou sporu so žalobcom za účelom jeho urovnania. Zo svedeckej výpovede P. Q. nevyplývajú žiadne relevantné skutočnosti a už vôbec nie také, ktoré by spochybnili jeho dobromyseľnosť. Okrem toho samotný žalovaný 1/ uviedol, že pozemok kupoval v dobre viere od rodiny O. a nevedel o žiadnych sporoch. X. I. a ani pána O. v tej dobe nepoznal, okrem toho, že vedel, že sú z O.. Pozemok vždy bral ako plochu, o ktorú sa nik nestaral, pretože tam bolo volejbalové a hokejové ihrisko a nikto to nekosil, ani tam nikdy nikto nechodil. X. I. nevidel ani od mladosti, keď tam chodili hrávať futbal a hokej.

8. Žalovaní 2/ a 3/ na pojednávaní súdu k podanej žalobe uviedli, že pozemok kupovali od obce v dobrej viere, riadne si podali žiadosť, následne obec žiadosť schválila a uzavreli kúpnu zmluvu. Nehnuteľnosť kupovali s cieľom postaviť dom a založiť si rodinu. Keď prišli na miesto, kde sa nachádzala nehnuteľnosť, pozemok bol oplotený verejným oplotením a bol zarastený, a preto je zrejmé, že údajne pán I. tento pozemok nemohol 10 rokov užívať. Počas obdobia ako stavali dom sa stretli aj s pánom I., normálne sa rozprávali, nikdy nič nespomínal, že by zabrali jeho pozemok. Nepopreli, že chodia po jeho pozemku autom, ale to je prístupová cesta, o ktorej sa s ním chceli dohodnúť, ale on začal všetko odmietať, že to bude riešiť súdnou cestou. Pán I. ich nikdy predtým, ani počas kúpy osobne nekontaktoval, že vlastní tento pozemok a oni to vnímali tak, že ho vlastní obec, lebo tento pozemok sa nachádzal vedľa kultúrneho domu, vedľa športového areálu, aj preto žiadali o odkúpenie obec.

9. V priebehu sporu boli na návrh žalobcu vypočutí svedkovia. Svedok D.. G. Č., geodet, ktorý vyhotovoval geometrické plány č. 14280922-048/98 a č. 14280922-028/99 na odčlenenie pozemkov vo vlastníctve obce O. na pojednávaní súdu uviedol, že si už nepamätá, kto mu dával zákazku na vyhotovenie týchto plánov, avšak geometrický plán je projekt, v ktorom išlo zrejme o nového majiteľa. Nevedel presne uviesť, na akom podklade určil nového vlastníka. Samotný geometrický plán, ktorý navrhoval, nemusel byť ani aktualizovaný, ani zapísaný do katastra nehnuteľnosti, pretože sa robia nejaké zmluvy a tam je dôležité, že kto je nový vlastník. Na základe geometrického plánu sa nedá určiť vlastníctvo. Údaje v geometrickom pláne musia súhlasiť s údajmi v katastri, z ktorých vychádzal, pretože všetky údaje pri jeho vyhotovovaní bral z katastra nehnuteľnosti. Na otázku právneho zástupcu žalobcu, či pri tom, ako vychádzal z údajov z katastra našiel duplicitu vlastníctva uviedol, že na základe PKV bolo vlastníctvo zapisované a výmery boli určované meraním vonku, až potom keď prechádzali na vložky, čo nebolo zapísané v zápisniciach, tam nebola presne určená výmera. V zápisniciach boli zapísané výmery z máp a všetko bolo zapísané na liste vlastníctva č. 1. A to bol právny stav vlastníctva zapísaný v katastri. V zápisniciach boli ešte staré nemecké zápisy, ktorých presné identifikácie podrobne nerobil. Keď bol vydaný výmer, väčšinou bolo vydaný konfiškát v O., to bola nemecká dedina a keď prišli nový obyvatelia do obce, dostavali výmerom ornú pôdu a na základe výmerov bola určená aj cena, ktorú mali aj splácať za výmer. Na nehnuteľnosti ako domy, budovy, dvory boli prídelové listiny ešte vydávané. Teda v tom momente tam duplicita nemohla byť, keď boli vyhotovované geometrické plány, jedine, že potom našli nejaké listiny, prídelovú listinu alebo výmer a na základe toho chcú dokázať vlastníctvo. Keďže bolo vlastníctvo zapísané na liste vlastníctva, nemusel preverovať parcelu č. XXX z hľadiska PKV. Neskúmal, či predmetná parcela bola konfiškátom.

10. Svedok D.. P. F., geodet, ktorý vyhotovoval geometrický plán č. 52/2014 a Geodetický protokol na pojednávaní súdu vypovedal, že geometrický plán si objednával u neho pán I.. Pokiaľ ide o vyhotovenú chronológiu, komunikoval s pánom I. telefonicky, podklady mal zaslané, v nich boli fotokópie listín evidovaných v katastri. Keď to vypracovával bol si v katastrálnom úrade vyžiadať listiny. Ak by vychádzal z podkladov na katastri, duplicitu by nezistil. Tá vyplynula až z listiny od pána I., ktorý mu predložil výmer o vlastníctve pôdy z roku 1948. Tento na katastri evidovaný nie je, resp. je evidovaný až v roku 2000, kedy došlo k zápisu zbytku parcely na pána I. v rozlohe 160 m2. Na otázku právneho zástupcu žalobcu, či zistil od roku 1948 do roku 1953, kedy parcela č. XXX záhrada vo výmere 457 m2 bola odpísaná z PKV č. XX a zapísaná do PKV č. XX na Československý štát a či našiel pri skúmaní údajov v uvedenom období nejakú listinu, ktorá by spôsobila prechod vlastníckeho práva z terajších vlastníkov ako právnych predchodcov žalobcov na štát uviedol, že nenašiel, pretože o odňatí vlastníckeho práva listina neexistuje, resp. to nevie posúdiť, pretože zápis PKV sa odvoláva na výmer KNV zo dňa 03.06.1953. Obec Huncovce sa ujala držby v roku 1965. Na otázku, či bol výmer právnych predchodcov evidovaný v katastri nehnuteľnosti uviedol, že určite mal podklad, ktorý mu poskytol pán I., ale či to kataster eviduje, nevedel uviesť, bolo by podľa neho potrebné vidieť notársku zápisnicu z roku 2000, kedy prešiel zápis na pána I..

11. Svedok P.. P. P., predchádzajúci právny zástupca žalobcu (v spore vedenom na Okresnom súde Kežmarok pod sp. zn. ) na pojednávaní uviedol, že žalobcu pozná od roku 2003, kedy sa nasťahoval do spoločného bytového domu a následne sa skamarátili. Raz ho požiadal o radu, pretože našiel výmer o pridelení pozemkov jeho rodičom. Boli aj na mieste samom v O., ukázal mu, kde predtým býval a aj predmetný pozemok. Stretli sa aj s bývalým starostom D.. F., ktorému tvrdil, že je to jeho pozemok po rodičoch, načo mu on odpovedal, že mu nič nedá, nech ho dá na súd. Po otvorení advokátskej praxe, keď sa začal venovať pozemkom, spísal žalobu. Na katastri získali kúpne zmluvy a geometrický plán, ktorý vypracoval D.. Č.. Ten odčlenil z predmetného pozemku najskôr 13 m2 a neskôr ďalšie časti a došlo k rozdrobeniu pozemkov, pričom na liste vlastníctva pána I. ostalo len 160 m2. Z kúpnych zmlúv zistili, že kupujúcimi boli pán O. a pán X.Č.. Bolo to odkupované na firmy. Zaujímavé na tom bolo to, že tí páni boli poslanci obecného zastupiteľstva. Pán starosta, keď tretíkrát rokovali, zaradil túto problematiku do rokovania, na ktoré prišiel aj so synom pána I. a tu sa objavil problém, že keď sa niečo udialo, že obec navrhuje ako odškodnenie náhradný pozemok, pol hektára z ornej pôdy niekde z obecného majetku obce. Bolo to asi v roku 2007 až 2008. V tom čase bol pozemok ešte v kuse a bez oplotenia. Jedine z hornej časti bol plechový plot. Keďže potrebovali riešiť konkrétnejšie veci, zavolali geodeta zo Žiliny, ktorý si zobral podklady z katastra a zameral presne pozemok tak, že vymeral body. Zo zamerania vyplývalo, že ešte bol v ucelenom stave, aj keď na strane plechového plotu bol trochu zúžený. V ďalšom rokovaní, keď prišli už aj so záujemcami s hrôzou zistili, že pán D.. A., ktorý bol ako prvý vlastník bývalého kultúrneho domu, časť pozemkov odkúpil a už tam bola zameraná aj časť 270 m2, ale v zmluve to ešte nebolo. Išlo o geometrický plán pána Č., ktorú výmeru pôvodne chcel kúpiť pán A., ale keď zistil, že sa niečo rieši s pánom I., tak od toho ustúpil. Ostalo to zakreslené v geometrickom pláne a bolo to zaradené k ďalšej kúpnej zmluve, ktorou pozemok prešiel na spoločnosť Slon. Pri jednaní na obecnom úrade bol prítomný D.. F.. A na takom neoficiálnom stretnutí na ulici sa vyjadrili tam prítomní, kde bol on, pán I., pán X., pán O. a aj niekto za Slon, že teda tie rozdelené pozemky si odkúpia ešte raz a nahradia ich hodnotu pánovi I.. Nakoniec k tomu ale nedošlo, pretože problém bol predovšetkým v cene, ktorá bola neprijateľná, asi nejakých 5,- eur za m2. Od začiatku popierali všetci problém s pozemkami, že ich kúpili od obce a neskôr, ak boli známe skutočnosti a uvedomili si to, tak to mohlo byť v roku 2007-2008. Ďalej uviedol, že pri meraní, keď sa viedol predchádzajúci spor, bol prítomný aj konateľ žalovaného 1/, s čím konateľ súhlasil, avšak uviedol, že sa to týkalo len toho predaja, čo navrhovali, len tej zvyšnej parcely, nie tej, čo už bola vtedy jeho, alebo pána X.. Nevedel, že by sa rozprávali o nejakej cene. Jednalo sa o parcelu zapísanú na liste vlastníctva, ktorú má pán I.. Takto totožne to uviedol aj žalovaný 2/ s tým, že nikdy nebol na stretnutí s pánom O. a A., vždy všetko riešil s pánom F. ako starostom.

12. Svedok P. Q., synovec žalobcu na pojednávaní uviedol, že býval v obci O. do roku 1989 a v roku 1990 do roku 2000 tam aj podnikal. Pozemok, ktorý je predmetom sporu mali jeho starí rodičia, chodil tam okopávať zemiaky dovtedy, kým to nezobrala obec v 70. rokoch na volejbalové ihrisko pre mládež. Pozemok im obec zobrala, nikdy ho nekúpila. Nevedel uviesť, či došlo k nejakému rozhodnutiu alebo vyvlastneniu pozemku, jeho starý otec vždy hovoril, že patrí ich rodine. Nevedel popísať, ako sa vyvíjali vlastnícke vzťahy k pozemku v 90. rokoch, uviedol však, že v cca 1991, keď bol poslancom odkúpil tento pozemok za kultúrnym domom jeho švagor A., ktorý ho vlastnil 5- 6 rokov a potom ho predal O. a ten zaťovi O.. Podľa neho asi pán O. mohol vedieť, že pozemok patrí I., lebo jeho starí rodičia mali pozemok pri potoku a ten pozemok bol nad potokom. Žalovaný 1/ k výpovedi svedka ohľadne vlastníctva pozemku pánom A. uviedol, že pán A. kupoval kultúrny dom bez spodných parciel, bez tenisového a volejbalového ihriska. Sporný pozemok kúpil pán O., potom jeho dcéra a tak on. Svedok ďalej uviedol, že nikdy nevidel doklad o tom, že je to dedov pozemok, neriešil to, dedo povedal, že je to jeho a on by neklamal, lebo bol čestný človek.

13. Svedok D.. P. F., bývalý starosta obce Huncovce od roku 1990 do roku 2008, na pojednávaní súdu vypovedal, že rodinu I. pozná od malička, nakoľko vyrastal v obci O. a pozná aj žalobcu. Nemal vedomosť o tom, že by im mala byť pridelená nejaká parcela v období po vojne, pretože neboli pôvodne rodina z Huncoviec, ktorá by bola násilne odsťahovaná alebo presunutá. Zo svojich pracovných povinností, ale hlavne z ústneho podania starších ľudí a bývalých predstaviteľov obce vedel o tom, že v obci sa od roku 1946 prideľovali konfiškované majetky. Žalobca bol za ním z dôvodu vrátenia parcely od obce do jeho vlastníctva, ale nevedel uviesť, kedy presne. Chcel, aby mu bola vrátená poľnohospodárka pôda, ktorú obhospodarovali jeho rodičia. Po roku 1990 prešla parcela č. XXX v zmysle zákona o majetku obci z Československého štátu v správe MNV do majetku obce. Mal vedomosť o tom, že žalobca žiadal vydať od obce predmetnú parcelu, ale pri pohovore s ním mu vysvetľoval, že nie obec mu bude vydávať, ale musí požiadať štát, a ak to štát určí, tak vtedy je obec povinná mu ju vydať. Vychádzal pritom z toho, že všetko čo bolo vo vlastníctve súkromných osôb ich vlastníctvom ostalo a tým pádom, že parcela č. XXX bola štátna a prešla na obec. Na otázku právneho zástupcu žalobcu, či v čase, keď pán I. požadoval uvedenú parcelu, preskúmal chronológiu vlastníckych práv k tejto parcele tak, aby odstránil akékoľvek pochybnosti vo vlastníctve vzhľadom na požiadavku pána I. uviedol, že to nebolo jeho povinnosťou skúmať. Všetko mal predložiť pán I.. Rozpor nastal vo výpovedi jeho ďalších členov rodiny. Nemá možnosti preskúmavať túto chronológiu. Pri spracovaní prevodu vlastníckych práv v obci ani jeden geodet nespochybnil, že pozemok, ktorý rozčleňuje, teda člení, nebol obecný. Výsledok práce geodeta potom predložil vedeniu obce a oni schválili ďalší odpredaj v zmysle zákona. V prípade, ak by geodet v rámci svojej práce zistil nejakú skutočnosť, ktorá by spochybňovala vlastníctvo obce, túto skutočnosť by následne riešili. K deleniu parcely č. XXX došlo, a to schválením vedenia obce po odpredaji na vytvorenie ďalších pozemkov slúžiacich na súkromné účely, buď podnikateľom alebo fyzickým osobám. Rozsah tohto členenia bol limitovaný záujmom obce, ktorá neodpredala tú časť, v ktorej sú vedené inžinierske siete slúžiace okolitej zástavbe rodinných domov a prevádzok. Pri prevode pozemkov sa držali všetkých zákonných podmienok. V tom čase, keď sa tento pozemok predával, bol odpredávaný priamym predajom, verejná súťaž neexistovala. O zámere samozrejme vedeli všetci, že sa odpredáva, podnikatelia aj občania mohli svojim návrhom zmeniť cenu, teda sa mohol zmeniť kupujúci. Vedenie obce o tom dlho rokovalo. Na otázku, ktorým osobám boli predané z majetku obce diely z parcely č. XXX a či tieto osoby boli blízke jemu alebo niektorému z poslancov, hlavnému kontrolórovi obce, prednostovi obce alebo inému zamestnancovi úradu uviedol, že tých dielov mohlo byť viac, prvým dielom sa odpredávalo rodine X., tam nebol žiaden vzťah. V čase, keď žalovaný 2/ kupoval nehnuteľnosť (časť), nebol poslancom. Potom sa členilo, ale nevedel, či to je z tej parcely časť, tak rodina O., ktorá nie je v žiadnom príbuzenskom vzťahu. Tieto prísnejšie pravidlá, že sa nemôže predávať majetok obce poslancom boli upravené až neskoršou novelou zákona. Zmluva o odpredaji obce bola spísaná až v čase, keď uznesenie obecného zastupiteľstva nadobudlo právoplatnosť, po zaplatení kúpnej ceny a po kontrole overovateľov. Návrh na vklad do katastra podával kupujúci a uhrádzal správny poplatok v katastri. Na otázku, či obec z parcely č. XXX odčlenila aj nejakú časť na miestnu komunikáciu, ak áno na základe čoho uviedol, že obec nepotrebovala odčleňovať z parcely, pretože bola obecná. Len po tom, keď už sa vytvorila na miestnu komunikáciu, tak sa dala zamerať. Skôr je to opačné, že odčlenil sa ten kus parcely, ktorý mal slúžiť na iné účely. Počas jeho mandátu riešili so žalobcom vyporiadanie miestnej komunikácie na ulici X., aby mali vyporiadanú cestu pre obec. Na otázku, či má vedomosť, aká zvyšková parcela ostala z parcely č. XXX uviedol, že nevie, možno do 200 m2. Je doteraz takto vedená. Pri koncoročnom prehľade zistil, že zvyšková parcela č. 174 bola z listu vlastníctva obce O. vydaná súčasnému vlastníkovi žalobcovi. Nepodpisoval vrátenie parcely z obce na žalobcu. Na otázku, či v čase vrátenia tejto parcely uznávala obec jej vlastníctvo žalobcovi alebo sa vykonávali nejaké úkony, ktorými napadli vlastníctvo žalobcu uviedol, že sa nedozvedel ani presný dátum toho prepisu. Mohol reagovať až po inventúre a potom už ďalšie kroky nerobil. Opatrenia mal záujem urobiť, ale zistil, že rodina I. bola rozhádaná a ten kúsok už nestal zato finančne, aby to ďalej riešil. Vypovedal, že nemal vedomosť ani o notárskej zápisnici z roku 1999, ani o tom, že v nej bola uvádzaná výmera parcely 444 m2. Na otázku či bol za ním z dôvodu prejedania vrátenia predmetnej parcely pred začatím sporu P.. P. uviedol, že pravdepodobne áno, pričom na otázku právneho zástupcu žalovaného 1/ kedy presne sa tak stalo uviedol, že nevie. Na otázku právneho zástupcu žalovaného 1/, či ako starosta obce bol niekedy účastníkom zmluvy alebo pri uzatváraní zmluvy, ktorým prešlo vlastnícke právo v časti parcely XXX/X na žalovaného 1/ uviedol, že nie. Na otázku žalovaného 2/, či aj niekto iný z rodiny I. požiadal o vrátenie spornej parcely uviedol, že okrem pána I. nik.

14. Svedok D.. P. A. na pojednávaní súdu vypovedal, že žalobcu pozná a má s nim neutrálny vzťah, je manželom jeho sesternice. Nikdy žiadne spory ohľadne pozemkov medzi nimi nevznikali, netušil ani o tom, že je nejaké vlastníctvo k pozemku, ktoré je predmetom sporu. Na otázku právneho zástupcu žalobcu, či vie, kde je umiestnená sporná parcela uviedol, že tuší, že sa jedná o parcelu, ktorá predpokladá, že zasahuje do pozemkov pána X. alebo pána B., ale nevie, kde sa nachádza, ani akú má výmeru. K nadobudnutiu časti spornej parcely uviedol, že na pozemku, na ktorom zhruba stojí dom pána X., chcel po vysokej škole stavať svoj rodinný dom, ale k realizácii nedošlo. A vo vzťahu k parcele, ktorú predpokladal, že vlastní žalovaný 1/ uviedol, že tam mal v susedstve firmu, ktorú potom odkúpil žalovaný 1/ a tam začal na bývalom hokejovom ihrisku stavať tenisové ihrisko, navozil tam aj trusku, avšak susedia mali voči tomu námietky, a preto od toho upustil. Po nahliadnutí do geometrického plánu č. 52/14 uviedol, že s istotou vie identifikovať okolité parcely, ktoré vlastní firma Slon, lebo to je jeho bývala parcela, avšak nevie presne identifikovať, ktorá parcela je predmetom sporu. K parcele XXX/X, ak je pána I., nemal žiaden vzťah, bolo na nej to ihrisko - volejbalové a táto parcela sa ho netýkala. Mal pocit, že túto parcelu a aj parcelu XXX/X vlastnil pán O. s manželkou. Bavili sa o tom, že ju odkúpi a že na nej spoločne vybudujú tenisové ihrisko, bolo to asi v roku 2005. Dal mu aj nejakú zálohu, ktorú mu potom vrátil. Bol poslancom v obci dve volebné obdobia po roku 1990. Na otázku, či si pamätá, či v tom období rozhodovalo zastupiteľstvo o predaji pozemkov v prospech G. O. a jeho manželky uviedol, že má pocit, že sa rozhodovalo o predaji toho pozemku pre pána O., že im predali pozemok za účelom výstavby rodinného domu a myslel si, že to bola parcela č. XXX/X a parcela XXX/X. S pánom O. boli kamaráti. Na otázku právneho zástupcu žalovaného 1/, či si pamätá, či v období, keď bol poslancom zastupiteľstva, pán I. žiadal vydať parcelu č. XXX od obce uviedol, že vie, že sa tam angažoval, že je to jeho dedičstvo, ale nespomína si a ani nevie, na ktorú parcelu, ale že si uplatňoval nejaké nároky. Na otázku, kto postavil ihriská volejbalové a hokejové uviedol, že ihriská tam boli odjakživa, čo si pamätá, na tej parcele XXX/X aj XXX/X bolo hokejové a na XXX/X bolo dávno volejbalové a potom to len zarastalo.

15. Súd po oboznámení sa s obsahom žaloby, prednesmi strán, svedeckými výpoveďami a na základe vykonaného dokazovania listinnými dôkazmi predloženými stranami ako prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany, ktoré tvoria súčasť spisu a vykonanie ktorých nebolo stranami namietané ani spochybnené, či súdom vyhodnotené ako neúčelné, a to výmerom o vlastníctve pôdy, výpisom z účtu, notárskou zápisnicou N 350/99, , geometrickým plánom č. 52/2014, listami vlastníctva č. XXX, č. XXX a XXX, k. ú. O., geodetickým protokolom chronológie vlastníckych vzťahov k parcele č. XXX a jej časti a kúpnou zmluvou zo dňa 29.09.1998, zistil nasledovný skutkový stav:

16. Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd určil, že je vlastníkom parciel vytvorených na základe geometrického plánu geodeta Ing. Jána Maniaka, č. plánu 52/2014, a to parcely registra KN C č. XXX/X o výmere 284 m2- zastavané plochy a nádvoria, ktorá je vo vlastníctve žalovaného 1/ ako súčasť parcely KN C č. XXX/X o výmere 974 m2- zastavané plochy a nádvoria, zapísaná na liste vlastníctva č. XXX, k. ú. O. a parcely registra KN C č. XXX/X o výmere 13 m2- zastavané plochy a nádvoria, ktorá je vo vlastníctve žalovaných 2/ a 3/ ako súčasť parcely KN C č. XXX/X o výmere 439 m2- zastavané plochy a nádvoria, zapísaná na liste vlastníctva č. XXX, k. ú. O.. Tento nárok žalobca uplatňoval na základe Výmeru o vlastníctve pôdy č. XXXX/XX zo dňa 24.01.1949 vydaného Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy podľa § 1 ods. 1 nariadenia č. 104/1946 Sb. n. SNR, ktorým bola do vlastníctva jeho právnych predchodcov - rodičov X. I. a manželky T., rod. Q. pridelená aj nehnuteľnosť parc. číslo XXX, ktorej vlastníctvo žalobca osvedčil vyhlásením o vydržaní v notárskej zápisnici N 350/99, zo dňa 20.09.1999 ako parcela č. XXX- ostatná plocha o výmere 444 m2.

17. Výmerom č. XXXX/XX zo dňa 24.01.1949 o vlastníctve pôdy pridelenej podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení nariadenia č. 94/1946 Sb. n. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa boli X. I. a manž. T., rod. Q. ako prídelcom v katastrálnom území obce O., okres A. od bývalých vlastníkov- viacerí drobní roľníci, vypracovaným miestnou roľníckou komisiou v O., potvrdeným okresnou roľníckou komisiou v Kežmarku a schváleným Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy podľa § 1 ods. 1 nariadenia č. 104/1946 Sb. n. SNR dňa 21.12.1948, pod č. XX.XXX/XX, pridelené do vlastníctva pôdohospodárske nehnuteľnosti v kat. území O. o celkovej výmere 5.2165 ha, medzi ktorými bola v prídelovom pláne označená aj parcela č. XXX. Nehnuteľnosti boli pridelené v celosti, bez pozemnoknižných tiarch. Podľa bodu III. 6. Všetky podmienky prídelu platia aj pre právnych nástupcov prídelcu. Podľa bodu IV. 1. Tento výmer o vlastníctve pôdy je podľa ustanovenia § 1 ods. 2 nariadenia číslo 104/1946 Sb. n. SNR verejnou listinou, dokazujúcou vlastnícke právo prídelcu k pridelenej pôdohospodárskej nehnuteľnosti, na základe ktorej príslušný knihový súd urobí záznam vlastníckeho práva v prospech prídelcu bez podmienky dodatočného ospravedlnenia.

18. Podľa výpisu z účtu vyhotoveného dňa 11.02.1957 bola platobná povinnosť prídlecu celkom 2.065,- Kčs, dobropisy a platby celkom 1.394,- Kčs a nedoplatok vo výške 671,- Kčs.

19. Notárskou zápisnicou N 350/99, zo dňa 20.09.1999 na čl. 9 spisu napísanou v kancelárii notárky prom. práv. Oľgy Piskoríkovej, so sídlom v X., Z. Q.. M. XX/XX, P. I., r. č. XXXXXX/XXX, bytom O., X. XXX osvedčil, že užíva nerušene a v dobre viere ako vlastné viac ako 10 rokov (okrem iných) pozemky v k. ú. Huncovce v záp. č. XXX mpč. XXX- v KN parc. č. XXX- ostatná plocha o výmere 444 m2 v celosti. Zároveň vyhlásil, že tieto pozemky mu v roku 1972 darovali ústnou darovacou zmluvou jeho právni predchodcovia- rodičia X. I. a T. I., rod. Q., ktorí tieto pozemky nadobudli na základe výmeru o vlastníctve pôdy vydaného Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave č. 3638/49 zo dňa 24.01.1949 a že za celú dobu užívania sa nikto nedomáhal vlastníctva k týmto nehnuteľnostiam, ani ich vydania. Na základe tohto osvedčenia a za splnenia tam uvedených zákonných podmienok notárka vydala osvedčenie vyhlásenia o vydržaní vlastníctva k nehnuteľnostiam uvedeným v bode I. tohto osvedčenia.

20. Z listu vlastníctva č. XXX, k. ú. O. mal súd preukázané, že žalobca je výlučným vlastníkom parcely registra KN C č. XXX - ostatná plocha o výmere 160m2 s titulom nadobudnutia Osvedčenie č. N 350/99- Z 1408/99- pol. 58/2000. Z listu vlastníctva č. XXX, k. ú. O. mal súd preukázané, že žalovaný 1/ je výlučným vlastníkom parcely registra KN C č. XXX/X- zastavané plochy a nádvoria o výmere 974 m2 s titulom nadobudnutia kúpna zmluva V 1136/11-102/11. A z listu vlastníctva č. XXX, k. ú. O. mal súd preukázané, že žalovaní 2/ a 3 sú bezpodielovými spoluvlastníkmi parcely registra KN C č. XXX/X- zastavané plochy a nádvoria o výmere 439 m2 s titulom nadobudnutia kúpna zmluva č. V 1234/98- pol. 32/99.

21. Geometrickým plánom č. 52/2014 vyhotoveným geodetom Ing. Jánom Maniakom dňa 04.06.2014 bola z parcely č. XXX/X o výmere 974 m2- zastavané plochy a nádvoria, zapísanej na liste vlastníctva č. XXX, k. ú. O. vo vlastníctve žalovaného 1/ odčlenená parcela č. XXX/X o výmere 284 m2 a z parcely č. XXX/X o výmere 439 m2 zastavané plochy a nádvoria, zapísanej na liste vlastníctva č. XXX, k. ú. O. vo vlastníctve žalovaných 2/ a 3/ odčlenená parcela č. XXX/X o výmere 13 m2. 22. Na základe objednávky právneho zástupcu žalobcu geodet Ing. Ján maniak vypracoval dňa 04.06.2014 geodetický protokol chronológie vlastníckych vzťahov k parcele č. XXX a jej časti, ktorý v prílohe č. 1 obsahuje vlastnícku líniu obce Huncovce a v prílohe č. 2 vlastnícku líniu pána I.. Podľa prílohy č. 1 bola parcela č. XXX v pozemkovej knihe katastra nehnuteľnosti zapísaná v PK vložke č. XX ako záhrada o výmere 457 m2, ktorej vlastníkmi boli T.K. B. (žena F. U.) v podiele 1 a E. B. (žena A. Q.) v podiele 1. Následne sa parcela č. XXX, ktorá bola v pôvodnej výmere 457 m2 stala predmetom konfiškácie podľa nariadenia SNR č. a nasledujúcich právnych úprav. V roku 1953 bola predmetná parcela odpísaná z PK vložky č. XX a zapísaná do PK vložky č. XXX a prevedená do vlastníctva Československého štátu v správe Východoslovenských konzervárni n. p. Košice na zákalde výmeru KNV- pôdohospodársky referát v Košiciach zo dňa 03.06.1953. V roku 1965 bola parcela zapísaná na list vlastníctva č. X, ktorej vlastníkom bol naďalej Československý štát, avšak v správe MNV Huncovce na základe Administratívnej dohody č. FO-72-2-1965. V roku 1999 bol geometrickým plánom č. 14280922-048/98 z parcely oddelený diel o výmere 13 m2, ktorý bol pričlenený k parcele č. XXX/X a tento diel na základe kúpnej zmluvy zo dňa 29.09.1998 od obce Huncovce nadobudli žalovaní 2/ a 3/ do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Novovytvorená parcela bola zapísaná na list vlastníctva č. XXX. Zvyšná časť parcely č. XXX o výmere 444 m2 ostala evidovaná ako ostatná plocha na liste vlastníctva č. X. V roku 1999 došlo k ďalšiemu členeniu a z parcely č. XXX bola oddelená časť o výmere 284 m2 a pričlenená k parcele KN C č. XXX/X podľa geometrického plánu č. 14280922-028/99. Parcela č. XXX/X spolu už vo výmere 974 m2 bola zapísaná na liste vlastníctva č. X, ktorej vlastníkom bola obec a od tohto momentu ostala parcela KN C č. XXX v zostatkovej výmere 160 m2 rovnako evidovaná na liste vlastníctva č. X až do roku 2000. V roku 2002 parcelu č. XXX/X o výmere 974 m2 predala obec O. kúpnou zmluvou zo dňa 28.05.2002 manželom O., ktorí ju v roku 2008 predali kúpnou zmluvou zo dňa 15.08.2005 manželom O. a tí ju v roku 2011 predali kúpnou zmluvou zo dňa 15.06.2011 žalovanému 1/. Parcela bola zapísaná na list vlastníctva č.XXX. Podľa prílohy č. 2 po konfiškácii nadobudli parcelu č. XXX v roku 1948 právni predchodcovia žalobcu na základe Výmeru o vlastníctve pôdy a v roku 2000 na základe notárskej zápisnice č. N 350/99, bola parcela o výmere 160 m2 zapísaná na list vlastníctva č. XXX a jej vlastníckom sa stal žalobca. Zároveň bol položkou výkazu zmien č. 58/200 zrušený zápis parcely na liste vlastníctva č. X.

23. Kúpnou zmluvou zo dňa 29.09.1998 spolu s geometrickým plánom č. 14280922-048/98 zo dňa 04.08.1998 na čl. 46- 48 spisu mal súd preukázané, že obec O. predala žalovaným 2/ a 3/ do bezpodielového spoluvlastníctva manželov časť pozemku z parcely č. XXX- diel 1 o výmere 13 m2.

24. Zo spisu tunajšieho súdu sp. zn. , s ktorým sa súd oboznámil na návrh žalobcu mal súd preukázané, že Administratívnou dohodou o prevode správy národného majetku bol pozemok zapísaný vo vložke číslo XXX zverený do správy MNV O., ktorý mal tento pozemok použiť po prevedení adaptácie na verejné účely, ako kultúrne miestnosti a pod. Súd sa z predmetného spisu oboznámil aj so zápisnicou o pojednávaní zo dňa 12.09.2012, na ktorom samotný žalobca vypovedal, cit.: „že 01.11.1953 sa museli odsťahovať z predmetnej parcely do rozostavaného rodinného domu. Prišli tam bývať nejakí z vojenského obvodu Javorina, ktorí asi aj užívali túto záhradu. My sme sa je pravdou o to nezajímali. Mysleli sme si, že je to štátne, tak ako všetko a zrazu sme prišli, že nemáme nič, ale zas na druhej strane je pravdou, že výmer tu bol.“

25. Podľa v znení neskorších predpisov (ďalej len ) vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.

26. Podľa , držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba. Držať možno veci, ako aj práva, ktoré pripúšťajú trvalý alebo opätovný výkon.

27. Podľa ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

28. Podľa vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom.

29. Podľa , , oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Takto nemožno nadobudnúť vlastníctvo k veciam, ktoré nemôžu byť predmetom vlastníctva, alebo k veciam, ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu alebo zákonom určených právnických osôb (§ 125). Do doby podľa odseku 1 sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca.

30. Podľa žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.

31. Podľa o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov údaje katastra uvedené v sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak.

32. Žalobca v konaní žiadal, aby súd rozhodol o určení vlastníckeho práva. Nakoľko žalobou podľa možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem, bolo povinnosťou súdu, aj vzhľadom k tomu, že nedostatok naliehavého právneho záujmu namietal žalovaný 1/ vyporiadať sa v prvom rade s otázkou prípustnosti určovacej žaloby a v tej súvislosti aj otázkou danosti naliehavého právneho záujmu, ktoré podmienky tvoria conditio sine qua non určovacej žaloby. Ak totiž súd dospeje k záveru, že nie sú splnené zákonné podmienky pre prípustnosť určovacej žaloby, resp. že nie je preukázaná danosť naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, je potrebné takúto žalobu zamietnuť bez vykonávania ďalšieho dokazovania. Právny záujem žalobcu musí byť podľa požiadavky zákona kvalifikovaný, t. j. naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Pre žalobcu to znamená nevyhnutnosť tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení. Naliehavosť právneho záujmu je daná vtedy, ak je tu stav, že právo resp. právny vzťah medzi účastníkmi konania je sporný, jestvuje ohrozenie práva, či právneho vzťahu, resp. stav neistoty právneho postavenia žalobcu, ktorý nemožno odstrániť inak, len určovacím výrokom a jestvuje potreba odstránenia tejto neistoty, resp. ohrozenia práva alebo právneho vzťahu. Naliehavý právny záujem je zásadne daný vtedy, ak by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu alebo, ak by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie stalo neistým.

33. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30.11.1998, sp. zn. , publikovaného v Zbierke súdnych rozhodnutí pod č. Rc 8/2000, určovacou žalobou sa žalobca domáha vydania autoritatívneho výroku súdu, že určitý právny vzťah alebo právo tu je (pozitívna určovacia žaloba), alebo že tu nie je (negatívna určovacia žaloba). Takéhoto určenia sa môže žalobca domáhať vtedy, ak je na tom naliehavý právny záujem, ktorý spočíva v tom, že právne postavenie žalobcu je bez tohto určenia ohrozené alebo je neisté. Autoritatívne určenie súdom potom ohrozenie, neistotu alebo neurčitosť v právnom postavení žalobcu odstraňuje bez toho, aby ukladalo splnenie nejakej povinnosti. Preto sa pri určovacích žalobách, na rozdiel od žalôb na plnenie, zdôrazňuje ich preventívny charakter a význam. Z uvedeného možno teda uzavrieť, že naliehavý právny záujem na určení je daný vtedy, ak je tu aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho právneho postavenia a ktorý nemožno iným právnym prostriedkom odstrániť, nezáleží na tom, ako táto neistota vznikla. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodných skutočností tých pomerov (vzťahov), ktoré sú ohrozené neistotou, a teda nebezpečenstvom budúceho porušenia právnych povinností iným subjektom. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn.3 Cdo 112/2004 (81/2006 ZSP) naliehavý právny záujem sa viaže na konkrétny určovací petit (to, čoho sa žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu. Určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená najmä vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva, alebo ak požadované určenie má povahu (len) predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je (nie je) právny vzťah alebo právo. Súdna prax sa ustálila na názore, že určovacia žaloba je prípustná pri spornosti práv (právnych vzťahov) k nehnuteľnostiam evidovaných v katastri nehnuteľností, ak rozsudok vyhovujúci žalobe môže privodiť zosúladenie evidovaného a právneho stavu. Tento právny záver zaujal Najvyšší súd Slovenskej republiky napríklad v rozhodnutí sp. zn. publikovanom v časopise Zo súdnej praxe pod č. 48/2004, v ktorom uviedol, že ak je žalovaný zapísaný v katastri nehnuteľností ako vlastník spornej nehnuteľnosti, žalobca má naliehavý právny záujem na určení svojho vlastníckeho práva.

34. Z uvedeného možno zhrnúť, že právny záujem na určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti za stavu, že v katastri nehnuteľnosti sú ako vlastníci zapísaní žalovaní 1/, 2/ a 3/ je naliehavý. Jediným prostriedkom na to, aby žalobca dosiahol svoj cieľ, ktorým je zápis svojho tvrdeného vlastníckeho práva, je predmetná určovacia žaloba. Neobstojí preto argument žalovaného 1/ o nedostatku naliehavého právneho záujmu z dôvodu neskorého podania žaloby, t. j. cca po 14 rokov, od kedy sa žalobca dozvedel o spornosti svojho vlastníckeho práva. Tento jeho argument ale môže mať význam pri posúdení oprávnenosti držby žalovaných.

35. K námietke žalovaného 1/ ohľadne nemožnosti podania určovacej žaloby, nakoľko žalobca si mal svoj nárok uplatniť v rámci reštitučných predpisov súd uvádza, že Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. zo dňa 27.02.2013 uviedol, že cit.: „Najvyšší súd už v rozhodnutí sp. zn. svoj právny záver o nemožnosti domáhať sa ochrany vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov, a to ani formou určenia vlastníckeho práva, podmienil možnosťou domáhať sa ochrany postupom podľa reštitučného predpisu ako špeciálneho, teda danosťou reštitučného nároku v zmysle možnosti úspešne žiadať o vydanie veci podľa reštitučného predpisu. Preto pokiaľ táto podmienka splnená nie je, zostáva podľa názoru dovolacieho súdu zachovaná možnosť domáhať sa ochrany vlastníckeho práva (ktoré subjekt tohto práva okupáciou veci štátom nestratil) podľa všeobecných predpisov, a to aj žalobou o určenie vlastníckeho práva. Určovacou žalobou sa v takomto prípade neobchádza zmysel a účel reštitučného zákonodarstva (reštitučné predpisy a všeobecné predpisy si za tejto situácie nekonkurujú), preto ju ako prostriedok ochrany práva nemožno vylúčiť. V prípade okupácie veci štátom, ak nie je daná možnosť domáhať sa vydania veci podľa reštitučných predpisov (napr. preto, že vlastník nespĺňal podmienky oprávnenej osoby), je určovacia žaloba jedinou možnosťou reálnej ochrany vlastníckeho opráva. Otázka naliehavého právneho záujmu na takejto žalobe, resp. na žalobe o určenie vlastníckeho práva vlastníka ku dňu jeho smrti, je závislá na posúdení konkrétnych okolností každej jednotlivej veci.“ Rovnako tak aj Ústavný súd SR nálezom sp. zn. pripustil, aby sa dotknutí vlastníci, ktorí si nestihli uplatniť svoje právo v rámci reštitúcie, domáhali jeho ochrany „klasickou“ určovacou žalobou podľa všeobecných predpisov. Súd teda aj v tomto smere dáva za pravdu žalobcovi o prípustnosti jeho žaloby a námietku žalovaného 1/ vyhodnotil ako nedôvodnú.

36. Ďalšou námietkou žalovaného 1/, s ktorou sa súd musel vyporiadať, je námietka nutnosti intabulácie Výmeru o vlastníctve pôdy. Nariadenie č. 104/1946 Sb. n. SNR o vydávaní výmerov o vlastníctve pôdy pridelenej podľa nariadenia č. 104/1945104/1945 Sb. n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb. n. SNR upravovalo, ako to vyplýva z jeho názvu, vydávanie výmerov o vlastníctve pôdy pridelenej podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR. Podľa § 1 ods. 1 nariadenia vydávať prídelcom výmery o vlastníctve pôdy bolo oprávnené Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy. Výmer definuje ako verejnú listinu dokazujúcu vlastnícke právo prídelcu k pridelenej pôdohospodárskej nehnuteľnosti, na základe ktorej príslušný knihový súd urobí záznam vlastníckeho práva v prospech prídelcu bez podmienky dodatočného ospravedlnenia (§ 1 ods. 2 nariadenia). Z uvedeného je zrejmé, že ak výmer bol vydaný k tomu oprávneným subjektom a obsahuje všetky podstatné náležitosti, má povahu verejnej listiny so všetkými z toho vyplývajúcimi právnymi dôsledkami.

37. V tomto spore Výmer o vlastníctve pôdy z 24.01.1949 spĺňa tak po formálnej, ako aj po obsahovej stránke všetky zákonné podmienky a náležitosti. Bol vydaný Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave, teda orgánom podľa § 1 ods. 1 nariadenia k tomu kompetentným. Je v ňom uvedené, kto ho vydal, označenie právneho predpisu, podľa ktorého sa vydáva, akej veci sa týka, je datované, opatrené odtlačkom okrúhlej pečiatky a podpisom povereníka, obsahuje označenie bývalých vlastníkov, označenie osôb, v prospech ktorých sa vydáva, presné označenie nehnuteľností, ktorých sa týka a ďalšie podmienky, za ktorých sa uskutočňuje pridelenie k tam uvedeným nehnuteľnostiam. Ide preto nepochybne o prídelovú listinu, ktorú je možné považovať za perfektnú a ktorá má povahu verejnej listiny spôsobilej vlastnícke právo prídelcov k nehnuteľnostiam tam označeným vrátane tej, ktorá je predmetom sporu, preukázať. Keďže k nadobudnutiu vlastníctva prídelom zásadne nebolo treba intabulácie, nedostatok zápisu nemá vplyv na vlastníctvo k prídelu. Súd považuje za potrebné zdôrazniť, že výmery a prídelové listiny (oboje ako verejné listiny) boli a sú dokladmi o vlastníctve prídelcov k prideleným nehnuteľnostiam. Uvedená skutočnosť vyplýva zo znenia ust. § 1 ods. 2 nariadednia č. 104/1946 Sb. n SNR, podľa ktorého je výmer o vlastníctve pôdy verejnou listinou, dokazujúcou vlastnícke právo (teda verejnou listinou konštituované vlastníckeho právo) prídelcu k pridelenej nehnuteľnosti, na základe ktorej príslušný knihový súd urobí záznam vlastníckeho práva v prospech prídelcu. V tejto súvislosti je opätovne potrebné zdôrazniť, že vlastníctvo k prideľovanému, resp. prídelovému majetku podlieha osobitnému režimu a malo svoju osobitnú právnu úpravu, ktorá sledovala účel urýchleného usporiadania vzťahov a okamžitého resp. kontinuálneho výkonu obhospodarovania hospodársky využiteľného majetku, ktorý bol predmetom konfiškácie a následného prideľovania osobám a subjektom určeným právnymi predpismi a vybranými osobitnými komisiami. Uvedenému svedčí i znenie ust. § 17 zákona Ústavodárneho Národného zhromaždenia republiky Československej č. 46/1948 Sb. o novej pozemkovej reforme (trvalej úprave vlastníctva k pôde), podľa ktorého „přidelená púda přechází dnem převzetí držby do vlastnictví přídelce. Přídelce je povinen na přidelené púde osobne pracovati s péčí řádneho hospodáře“.

38. Je preto možné uzavrieť, že predmetný Výmer o vlastníctve pôdy je spôsobilý titul nadobudnutia vlastníckeho práva a to i s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. (R 44/2005), ktorým boli vyslovené viaceré právne vety a síce, že „výmery a prídelové listiny ako verejné listiny boli, aj sú v súčasnosti dokladmi o vlastníctve prídelcov k prideleným nehnuteľnostiam a sú vkladuschopnými listinami, spôsobilými pre zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností“. „Mimo rámec správneho súdnictva všeobecný súd nie je oprávnený skúmať vecnú správnosť správneho aktu; môže ho preskúmavať len so zreteľom na to, či ide o akt nulitný (ničotný). Nulitným aktom je správny akt, vydaný tzv. absolútne vecne nepríslušným správnym orgánom, z ktorého nevznikajú žiadne právne následky, na rozdiel od aktu neplatného, pri ktorom sa uplatní prezumpcia jeho správnosti až do doby zrušenia jeho účinkov (zrušením alebo zmenením). Súd je viazaný rozhodnutím správneho orgánu o prídele nehnuteľnosti potiaľ, že je povinný vychádzať z jeho účinkov, ktoré sa prejavujú v tom, že právnym titulom nadobudnutia vlastníckeho práva je rozhodnutie o ich prídele“. Obdobne je možné vychádzať aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. . Z uvedených dôvodov bola aj námietka žalovaného 1/ o nedostatku intabulácie Výmeru posúdená súdom ako nedôvodná.

39. Ďalším z argumentov žalovaného 1/, ktorého posúdenie bolo pre rozhodnutie súdu rozhodujúce a ktorým smerom sa uberalo aj celé dokazovanie vrátane výsluchov svedkov, bolo posúdenie dobromyseľnosti žalovaných a ochrana ich dobrej viery pri prevode nehnuteľností. V tomto smere, aj s ohľadom na judikatúru Ústavného súdu SR, na ktorú poukázal právny zástupca žalovaného 1/ má súd za to, že je potrebné dať do popredia zachovanie princípu právnej istoty žalovaných 1/, 2/ a 3/, ktorí nadobudli vlastnícke právo zákonným spôsobom, o vlastníctve nemali dôvod pochybovať, nadobudli vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti dobromyseľne a nemali záujem vstupovať do neistých právnych vzťahov. Nehnuteľnosti kupovali žalovaní 2/ a 3/ a právni predchodcovia žalovaného 1/ na bývanie pre svoju rodinu, overili si údaje zapísané v katastri nehnuteľností, žalovaný 1/ je v poradí už piatym vlastníkom a žalovaní 2/ a 3/ tretím vlastníkom nehnuteľnosti a zároveň využili všetky dostupné, praxou overené a zaužívané mechanizmy pri prevode vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti. Bolo by voči nim nespravodlivé (aj z ďalších dôvodov uvedených nižšie), keby žalobcovi bolo určené vlastnícke právo, resp. vrátené po tom, čo slobodne sa rozhodovali a prejavovali vôľu s úkonmi týkajúcimi sa prevodu nehnuteľnosti.

40. Súd preto založil svoje zamietavé rozhodnutie na novšej judikatúre, ktorou bola prekonaná judikatúra, na ktorú poukazoval právny zástupca žalobcu, pričom okrem už uvedeného princípu právnej istoty vychádzal predovšetkým z princípu spravodlivosti a logiky. Súdu nedá v tomto smere nepoukázať na okrem už uvádzané nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 16.03.2016 a sp. zn. zo dňa 03.05.2017, aj na rozhodnutie Ústavného súd ČR sp. zn. , ktorý vo svojom rozhodnutí uviedol, že neobsahoval žiadne ustanovenie explicitne upravujúce všeobecný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v katastri nehnuteľnosti na základe dobrej viery nadobúdateľa (s výnimkou vydržania). Napriek tomu však vzhľadom k zásadným ústavným princípom, ako je princíp právnej istoty, a z neho vychádzajúci princíp dôvery v akty štátu a ochrany dobrej viery, princíp ochrany nadobudnutých práv, je treba dospieť k záveru, že i za účinnosti starého bolo nevyhnutné zvažovať a chrániť dobrú vieru nadobúdateľa. Bolo teda možné, aby v prípade, že nadobúdateľ odvodzoval svoje vlastnícke právo od osoby, ktorá vlastnícke právo mala nadobudnúť na základe právneho úkonu, ktorý sa neskôr ukázal absolútne neplatný, (teda táto osoba v skutočnosti vlastnícke právo nenadobudla) sa tento nadobúdateľ stal skutočným vlastníkom veci, a to i inak než vydržaním. Fundamentálnou podmienkou pre takéto z povahy veci originálne nadobudnutie vlastníctva pritom bola práve dobrá viera nadobúdateľa. V prvom kroku ústavný súd poukázal na úzku súvislosť princípu dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnu istotu v demokratickom právnom štáte. Princíp právnej istoty neodmysliteľne patrí medzi základné atribúty a základné hodnoty demokratického právneho štátu, pričom jeho neopomenuteľnou súčasťou je i dôvera jednotlivca v rozhodovaciu činnosť orgánov štátu, či už ide o rozhodovanie orgánov moci zákonodarnej, výkonnej či súdnej. Je zrejmé, že nadobúdateľ nehnuteľnosti zapísanej v katastri nehnuteľnosti konajúci v dobrej viere v obsah tejto evidencie, je hodný ústavnej ochrany, to práve s ohľadom na existenciu tejto verejnoprávnej evidencie, zápis, do ktorej (vo forme vkladu) je pri prevodoch evidovaných nehnuteľností nevyhnutnou, avšak nie jedinou podmienkou nadobudnutia vlastníckeho práva novým vlastníkom a má konštitutívne účinky. Inak povedané, z kontextu prejednávaného prípadu je ústavnej ochrany hodný nadobúdateľ v katastri evidovanej nehnuteľností, ktorý konal v dobrej viere v (konštitutívne) akty štátu, ktorým bola do katastra ako vlastník predmetnej nehnuteľnosti zapísaná osoba, ktorá potom mala na nadobúdateľa vlastnícke právo k danej nehnuteľnosti previesť, pričom by tak táto osoba v skutočnosti učiniť nemohla, pretože oprávneným vlastníkom veci nebola. Sama nutnosť ochrany dobrej viery nadobúdateľa však ešte neznamená, že by obdobnú ústavnú ochranu nebolo nutné poskytnúť vlastníckemu právu pôvodného vlastníka, ktorého vlastnícke právo k nehnuteľnostiam evidovaným v katastri nehnuteľností nebolo nikdy prevedené na inú osobu vzhľadom k absolútnej neplatnosti uskutočneného prevodného úkonu. Pokiaľ ide o druhý krok, usilujúci zachovať maximum z oboch dotknutých práv, tu bude vždy záležať na okolnostiach jednotlivého rozhodovacieho prípadu. Na jednej strane bude veľa krát zrejmé, že je nemožné chrániť dané obe práva súčasne, pretože sa vzájomne vylučujú. Buď bude poskytnutá ochrana právu dobromyseľnému nadobúdateľovi a uznaný zánik vlastníckeho práva pôvodného vlastníka, alebo bude uznané vlastnícke právo pôvodného vlastníka a právo dobromyseľného nadobúdateľa na ochranu majetku bude musieť ustúpiť. Stret týchto dotknutých práv sa bude musieť riešiť až v treťom kroku, teda v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti, respektíve všeobecným princípom. V prípade, že bude pristúpené k tretiemu poslednému kroku, bude v ňom treba v každom prípade zohľadniť ako určité všeobecné súvislosti dopadajúce na všetky prípady riešeného typu, tak individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovacieho prípadu. Až po zvážení všetkých relevantných skutočností bude v konkrétnom prípade možno rozhodnúť, v prospech ktorého z konkurujúcich práv svedčí všeobecná idea spravodlivosti, ktorej je na mieste dať v kolízií prednosť. V rámci týchto skutočností bude nutné zobrať do úvahy napríklad dĺžku doby, ktorá uplynula od vadného zápisu, teda urobeného na základe absolútne neplatného prevodného právneho úkonu do katastra nehnuteľností; okolnosti za ktorých k takémuto absolútne neplatnému právnemu úkonu a nasledujúcemu zápisu do katastra nehnuteľností došlo, hlavne či pritom bol spáchaný trestný čin a či sa pôvodný vlastník mohol skutočne zúčastniť predmetného katastrálneho konania; zohľadniť investície, ktoré už dobromyseľný nadobúdateľ na danú nehnuteľnosti vynaložil. Ústavný súd na záver zhrnul, že i podľa úpravy účinnej do 31.12.2013 bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti evidovanej v katastri nehnuteľností na podnet vlastníka, a to na základe dobrej viery nadobúdateľa v zápis v katastri nehnuteľností. Táto dobrá viera nadobúdateľa totiž musí všeobecne používať totožnú ústavnú ochranu ako vlastnícke právo pôvodného vlastníka, pretože vychádza z fundamentálnych princípov právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv a súvisí tiež s nevyhnutnou dôverou jednotlivcov v akty verejnej moci. V takýchto prípadoch dochádza ku kolízii dvoch základných práv, a to práva dobromyseľného nadobúdateľa na ochranu majetku a vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Nemožno v konkrétnom prípade zachovať maximum z obidvoch základných práv, je treba túto kolíziu riešiť v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti, pričom je nevyhnutné zvažovať tak všeobecné súvislosti tohto typu kolízii základných práv (prípady dobromyseľného nadobúdateľa nehnuteľnosti evidovanej v katastri nehnuteľnosti od nevlastníka), tak individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovacieho prípadu. Posudzovanie dobrej viery nadobúdateľa má v takýchto prípadoch v konaní pred súdom zásadný význam. Je nevyhnutné, aby všeobecné súdy zvažovali existenciu dobrej viery nadobúdateľa a z toho vyplývajúcu možnosť nadobudnutia sporného vlastníckeho práva nielen vtedy, pokiaľ sa toho nadobúdateľ (účastník konania) konkrétne výslovne dovoláva, ale aj vtedy, pokiaľ z ďalších okolnosti prípadu, či tvrdení účastníkov konania vyplýva, že by nadobúdateľovi mohla svedčať dobrá viera. Pokiaľ za takejto situácie všeobecné súdy k hodnoteniu naplnenia dobrej viery nadobúdateľa vôbec nepristúpia, dopúšťajú sa porušenia práva na spravodlivý proces potenciálne dobromyseľného nadobúdateľa.

41. Rešpektujúc tieto vyššie uvedené východiska súd zo zisteného skutkového stavu vzal do úvahy dĺžku doby od vadného zápisu, ku ktorému došlo v roku 1953, keď bol ako vlastník spornej parcely zapísaný Československý štát; okolnosti sa na strane žalobcu, resp. jeho právnych predchodcov, keď sám žalobca uviedol, že v roku 1953 z tejto parcely odišli, nevrátili sa tam a už sa o ňu viacej nestarali. Tu je potrebné poukázať na výpoveď svedka P. Q., ktorá sa dostala do rozporu s vyjadrením samotného žalobcu, keď tvrdil, že jeho starí rodičia tam hospodárili ešte v 70- tych rokoch, naproti tomu podľa žalobcu sa na tento pozemok nikdy nevrátili. Navyše podľa vyjadrení žalovaných a výpovedí svedkov D.. F. a D.. A. tam v 70- tych rokoch už dávno bolo ihrisko, resp. odjakživa, ktoré neskôr už len zarastalo burinou, keďže sa o to nikto nestaral. Taktiež je potrebné zohľadniť aj investície žalovaných, ktoré vynaložili do vybudovania rodinného domu, zveľadenia nehnuteľností. Čo sa týka samotnej dobromyseľnosti žalovaných 1/, 2/ a 3/, tu je jednoznačne nesporné, že títo svoju dobromyseľnosť tvrdili od počiatku, od svojho prvého vyjadrenia v spore, celý čas na nej trvali a je potrebné uzavrieť, že ani rozsiahle dokazovanie výsluchom svedkov na návrh žalobcu, túto ich dobromyseľnosť nespochybnilo. Obaja geodeti vypočúvaní v priebehu sporu uviedli, že pri vyhotovovaní geometrických plánov vychádzali z údajov, ktoré boli riadne zapísané v katastri nehnuteľnosti a z týchto podkladov by nikdy nezistili duplicitu. Tu bolo možné podľa Ing. Maniaka zistiť až na základe listiny- Výmeru o vlastníctve pôdy, ktorú mu predložil žalobca. Výpoveď svedka P. Q. je možné hodnotiť ako nekonkrétnu, ktorá ako už súd uviedol, sa dostala do rozporu s výpoveďou samotného žalobcu. Taktiež je možné ako neurčitú a z časti aj účelovú hodnotiť výpoveď bývalého právneho zástupcu žalobcu P.. P.A., ktorý v nej neuviedol žiadne konkrétne okolnosti. Tvrdil, že prebiehali rokovania so žalovanými, čo žalovaní nepopreli, avšak zhodne vypovedali, že ak rokovali so stranou žalobcu, tak vždy išlo len o zvyšnú časť parcely, ktorú žalobca vlastní, teda 160 m2, ktorá je zapísaná na liste vlastníctva č. XXX. Súdu z celého postoja a konania žalobcu nie je zrejmé, prečo v prípade, ak vedel o tom, že nie je vlastníkom spornej parcely už v roku 2000 pri zápise notárskej zápisnice do katastra nehnuteľnosti a o existencii Výmeru o vlastníctve pôdy vedel cca v roku 2003 (ako uviedol svedok P.. P.), podal žalobu až v takom širokom časovom rozpätí, teda v roku 2014, pričom za ten čas žalovaní užívajúc nehnuteľnosti v dobrej viere ako dobromyseľní, nepochybne splnili jednu zo základných podmienok vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, a to uplynutie vydržacej doby 10 rokov. Keďže do tejto doby je možné započítať aj dobu, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca, je nepochybné, že žalovaným uplynula táto vydržacia doba už pred podaním žaloby, keďže nehnuteľnosti vlastnila podľa o majetku obcí účinného od 01.05.1991 obec O. a tomu svedčil aj zápis v katastri nehnuteľnosti na liste vlastníctva č. 1. Novelou , účinnou od 01.01.1992, boli obmedzenia pri vydržaní odstránené, a teda vydržať mohla aj obec s tým, že vydržacia doba u nej začala plynúť od 01.01.1992 a uplynula 01.01.2002 a s poukazom na prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 1992, konkrétne , možno ako oprávnenú započítať aj nepretržitú držbu tohto práva vykonávanú do účinnosti , potom k vydržaniu mohlo dôjsť aj skôr. Okrem toho u žalovaných 2/ a 3/ je nepochybné, že aj oni sami vlastnili spornú parcelu dobromyseľne 10 rokov od jej zápisu do katastra nehnuteľnosti v roku 1999 a teda vydržacia doba im uplynula v roku 2009. Dobromyseľnosť obce nespochybnil žalobca ani výsluchom svedkov D.. F. a D.. A.. Z výpovede bývalého starostu obce O. D.. F. vyplynulo, že sporná parcela bola štátna a zákonom o majetku obce prešla na obec a presne tak to tvrdil aj žalobcovi. Toto podľa neho nespochybnil ani jeden z geodetov, ktorí vychádzali z údajov zapísaných v katastri, čo potvrdili pri svojom výsluchu aj geodeti. Taktiež pri prevode tohto majetku z obce postupoval v súlade so zákonom, pretože v tom čase nebola účinnej od 01.07.2009 (). Preto je irelevantné tvrdenie žalobcu, či v čase prevodu nehnuteľnosti boli alebo neboli nadobúdatelia poslancami obecného zastupiteľstva. D.. A. sporné nehnuteľnosti nikdy nevlastnil, svojou výpoveďou len potvrdil, že tieto nehnuteľnosti neužíval žalobca ani nikto z jeho rodiny, vždy čo si pamätal boli vo vlastníctve obce a boli tam ihriská. Nie je možné opomenúť ani ďalšie skutočnosti svedčiace v prospech žalovaných, a to, že pri uzatváraní kúpnej zmluvy s predávajúcimi nemali žiadne pochybnosti o ich vlastníckom práve (mali listy vlastníctva, geometrické plány a v podstate všetko zabezpečila obec); ako už bolo uvedené vyššie, žalovaný 1/ je v poradí už piatym vlastníkom nehnuteľnosti za posledných šesťdesiat rokov a žalovaní 2/ a 3/ sú tretími vlastníkmi. Z týchto všetkých vyššie uvedených dôvodov je možné uzavrieť, že v prípade vyhovenia žaloby by u žalovaných nastal stav právnej neistoty, a preto je podľa názoru súdu nevyhnutne potrebné zachovať existujúci stav sporných nehnuteľností, aj vzhľadom na už uvedený princíp právnej istoty, dôvery v akty štátu a ochrany dobrej viery nadobúdateľov. Takto obdobne vyhodnotil svoje závery aj Krajský súd Trnava v rozhodnutí sp. zn. zo dňa 18.11.2015, ústavne posúdenom ako konformným v uznesení Ústavného súdu SR sp. zn. .

42. Záverom je potrebné s poukazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 16.03.2016, ktorý k ochrane vlastníckeho práva dobromyseľného nadobúdateľa vyslovil názor, že cit.: „ Z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany musí tak postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám má). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv (čo platí aj pre tento prípad), treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní“; uzavrieť, že v tomto prípade pri kolízii dvoch základných práv, a to práva dobromyseľného nadobúdateľa na ochranu majetku a vlastníckeho práva pôvodného vlastníka, jednoznačne prevážila ochrana dobromyseľného vlastníka, teda žalovaných 1/, 2/ a 3/, ktorí konali na základe dobrej viery. Na základe takto ustálených skutočností súdu neostávalo nič iné, len žalobu žalobcu prvým výrokom v celom rozsahu zamietnuť.

43. O trovách konania súd rozhodol podľa a . Plný úspech žalovaného 1/ vo veci odôvodňuje podľa priznanie mu plnej náhrady trov konania. Vzhľadom na uvedené súd v súlade s o nároku na náhradu trov konania žalovaného 1/ rozhodol v druhom výroku tohto rozsudku tak, že žalovanému 1/ priznal nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100% vo výške, o ktorej rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník. Žalovaným 2/ a 3/ taktiež vznikol nárok na priznanie plnej náhrady trov konania voči žalobcovi, títo si však náhradu trov konania neuplatnili a zo spisu im žiadne preukázateľné trovy nevyplývajú, preto súd v súlade s procesnou ekonómiou podľa Základných princípov nevyhradil rozhodnutie o výške trov konania žalovaných 2/ a 3/ samostatnému uzneseniu, ale tretím výrokom rozhodol tak, že im náhradu trov konania nepriznal (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 28.02.2018).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od dňa jeho doručenia na Okresný súd Kežmarok.

V odvolaní sa má uviesť ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, spisová značka konania, ďalej sa má uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne ( odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha ( odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.