Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 415/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Ivana Fiačana (sudca spravodajca) a Martina Vernarského v konaní podľa o ústavných sťažnostiach sťažovateľa , , , zastúpeného JUDr. Peter Franko, advokátska kancelária s.r.o., Námestie osloboditeľov 3/A, Košice, proti postupu Okresného súdu Prešov v konaní sp. zn. a Krajského súdu v Prešove v konaní o odvolaní proti uzneseniu Okresného súdu Prešov z 9. februára 2026 takto

r o z h o d o l :

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 29. mája 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa (ďalej len „“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom okresného súdu v označenom konaní a postupom krajského súdu v konaní o odvolaní proti uzneseniu okresného súdu z 9. februára 2026. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu a krajskému súdu konať bez zbytočných prieťahov, uplatnil si priznanie primeraného finančného zadosťučinenia 1 500 eur a náhradu trov konania.

2. Sťažovateľ sa žalobou podanou na okresnom súde 17. februára 2021 domáhal proti Slovenskej republike náhrady nemajetkovej ujmy 10 000 eur spočívajúcej v tvrdenom nesprávnom úradnom postupe súdneho exekútora v jeho veci (vedenej na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. ) tým, že súdny exekútor dlhodobo ignoroval svoju zákonnú povinnosť predložiť vec súdu na rozhodnutie o zastavení exekúcie vedenej na základe nevykonateľného exekučného titulu (rozhodcovský rozsudok).

3. Rozsudkom zo 14. decembra 2021 okresný súd výrokom I žalobu zamietol, výrokom II uložil povinnosť sťažovateľovi nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100 % a výrokom III uložil povinnosť sťažovateľovi nahradiť intervenientovi na strane žalovaného trovy konania v rozsahu 100 %.

4. Krajský súd v Prešove rozhodol o odvolaní sťažovateľa rozsudkom z 22. marca 2023 tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku I a zrušil rozsudok vo výrokoch II a III a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že okresný súd sa nezaoberal prípadnou potrebou aplikácie pri rozhodovaní o trovách konania strán sporu a intervenienta. Rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 19. mája 2023.

5. O podanom dovolaní sťažovateľa rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 30. januára 2025. Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa zamietol, žalovanému náhradu trov konania nepriznal a intervenientovi na strane žalovaného priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania voči sťažovateľovi. Uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi doručené 19. marca 2025.

6. Okresný súd zaslal 25. marca 2025 sťažovateľovi výzvu týkajúcu sa preukázania jeho osobných a majetkových pomerov, na ktorú sťažovateľ reagoval podaním z 23. apríla 2025.

7. Následne okresný súd uznesením z 9. februára 2026 rozhodol o povinnosti sťažovateľa nahradiť žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného trovy prvostupňového a odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto uznesenia. Proti uzneseniu podal sťažovateľ 11. marca 2026 odvolanie. Dňa 17. apríla 2026 sa k odvolaniu vyjadril intervenient. Repliku doručil sťažovateľ 23. apríla 2026. Dupliku podal intervenient v máji 2026. Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania tejto ústavnej sťažnosti sa „vec aktuálne môže nachádzať na odvolacom“ súde. II. Argumentácia sťažovateľa

8. Sťažovateľ namieta porušenie označených základných práv, čo odôvodňuje tým, že okresný súd ignoruje zákonnú povinnosť rozhodnúť o výške náhrady trov konania v lehote do 60 dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí ( ). Poukázal na skutočnosť, že rozhodnutie krajského súdu bolo vydané 22. marca 2023. Okresný súd nerozhodol o výške náhrady trov konania ani po 3 rokoch od právoplatnosti rozhodnutia.

9. Sťažovateľ si uplatnil aj finančné zadosťučinenie, ktoré odôvodnil tým, že je dlhodobo vystavený právnej neistote, ktorá v ňom evokuje stres, napätie a frustráciu. Poukázal pritom na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci sťažovateľa samotného z 8. januára 2026 (č. 12993/25). III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

10. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a zisťoval, či obsahuje všetky náležitosti ústavnej sťažnosti a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa .

11. Ústavný súd zdôrazňuje, že podľa je viazaný rozsahom a dôvodmi návrhu na začatie konania. V posudzovanej veci sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti napadol (iba) postup okresného súdu, nie aj predchádzajúci postup krajského súdu v odvolacom konaní a najvyššieho súdu v dovolacom konaní. Preto ústavný súd mohol potenciálne porušenie sťažovateľovho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a tomu zodpovedajúceho práva podľa dohovoru posudzovať iba vo vzťahu k okresnému súdu.

12. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru ESĽP k dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť a ich namietané porušenie možno preskúmavať spoločne (, , ). Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. K odstráneniu tohto stavu dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu ().

13. Ústavný súd už uviedol, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v (, , , ). Ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov, sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , resp. práva podľa dohovoru (, , , ). Na kratšie obdobia nečinnosti ústavný súd spravidla prihliada vtedy, keď sa vyskytli opakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili dĺžku súdneho konania (, , ). Oneskorenie v niektorej fáze konania môže byť tolerované, ak celková dĺžka konania nemôže byť považovaná za neúmernú (rozsudok ESĽP vo veci Pretto a iní proti Taliansku z 8. 12. 1983, sťažnosť č. 7984/77, bod 37; Marcela Chlebovičová proti Slovenskej republike, rozhodnutie ESĽP z 8. 11. 2005, č. 64032/00). Pojem zbytočné prieťahy obsiahnutý v je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne.

14. Vo vzťahu k postupu okresného súdu v jeho napadnutom konaní sťažovateľ namietal, že súd nerozhodol o výške náhrady trov konania v lehote do 60 dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí v zmysle . Táto argumentácia sťažovateľa však nie je dôvodná. V čase podania ústavnej sťažnosti ešte nebolo právoplatne rozhodnuté o nároku trov konania, preto okresný súd nemohol rozhodnúť o výške trov. Zo strany okresného súdu tak k porušeniu lehoty stanovenej nedošlo.

15. Zo skutkového stavu veci je zrejmé, že o žalobe sťažovateľa rozhodol okresný súd v lehote 10 mesiacov, teda v ústavne primeranej lehote. Po podaní odvolania okresný súd v primeranej lehote spis predložil krajskému súdu. Konanie pred krajským súdom trvalo 12 mesiacov. V spojení s rozsudkom krajského súdu nadobudol výrok o zamietnutí žaloby právoplatnosť 19. mája 2023. Odvolací súd zrušil rozsudok okresného súdu v časti výrokov o náhrade trov konania. Na základe dovolania sťažovateľa bola vec do februára 2025 v pôsobnosti najvyššieho súdu, ktorý dovolanie sťažovateľa zamietol. Po vrátení veci okresný súd postupoval plynule, keď doručoval uznesenie najvyššieho súdu a sťažovateľa vyzval na preukázanie jeho osobných a majetkových pomerov.

Po doručení požadovaných údajov v apríli 2025 zostal okresný súd nečinný asi osem mesiacov. Následne vo februári 2026 rozhodol o nároku na náhradu trov konania. Túto krátkodobú zistenú nečinnosť okresný súd po podaní odvolania sanoval rýchlejším postupom, keď plynule vykonával úkony súvisiace s predložením odvolania krajskému súdu.

16. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa uznesením z 18. júna 2026 tak, že zmenil uznesenie okresného súdu a stranám náhradu trov prvoinštančného konania a odvolacieho konania nepriznal.

17. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že celkovo napadnuté konanie trvá 5 rokov a 3 mesiace, avšak na troch inštanciách. Samotná dĺžka konania pred okresným súdom v trvaní 2 a pol roka v čase podania ústavnej sťažnosti je stále v medziach ústavnej akceptovateľnosti. Ako jedinú zásadnejšiu prekážku v plynulosti napadnutého konania podľa ústavného súdu je tak možné posúdiť skutočnosť, že na základe sťažovateľom podaného odvolania (z decembra 2021) došlo následne odvolacím súdom k čiastočnému zrušeniu prvého rozhodnutia – rozsudku okresného súdu zo 14. decembra 2021 a k vráteniu veci späť prvoinštančnému súdu v časti nároku na náhradu trov konania. Po vrátení veci z dovolacieho súdu (marec 2025) však okresný súd vo veci rozhodol v pomerne krátkom čase (za 11 mesiacov), čo tiež nie je možné vyhodnotiť ako nečinnosť alebo ako neefektívne konanie spôsobujúce prieťahy.

18. V postupe okresného súdu aj vzhľadom na rozsah odôvodnenia ústavnej sťažnosti sťažovateľa neboli zistené také zásadné nedostatky, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle . V preskúmavanej veci aj vzhľadom na petit ústavnej sťažnosti teda celková dĺžka napadnutého konania dosiaľ (do času podania ústavnej sťažnosti) zodpovedá jeho podstate a okolnostiam veci a nie je ešte ústavne neudržateľná, teda v rozpore s a dohovoru. Ústavná sťažnosť je preto v tejto časti zjavne neopodstatnená a ako taká bola podľa odmietnutá.

19. Vo vzťahu k postupu krajského súdu sťažovateľ petit svojej sťažnosti formuloval tak, že navrhol ústavnému súdu, aby vyslovil porušenie označených práv aj postupom krajského súdu, a to v konaní o odvolaní proti uzneseniu okresného súdu z 9. februára 2026. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že spis sa v čase podania ústavnej sťažnosti pravdepodobne už nachádza na krajskom súde.

20. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že ústavnú sťažnosť sťažovateľa v predloženom znení vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu nemožno považovať za kvalifikovanú ústavnú sťažnosť, o ktorej by ústavný súd mohol konať a rozhodnúť. Jej nedostatok sa vzťahuje na sťažovateľom formulovaný návrh na rozhodnutie (petit), ktorý nezodpovedá zákonným požiadavkám. Sťažovateľ navrhuje vysloviť porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom krajského súdu bez toho, aby jednoznačne (t. j. spisovou značkou) identifikoval ním namietaný postup krajského súdu, ktorým malo byť porušené jeho základné právo. Okrem už uvedeného dôvodu opodstatňujúceho odmietnutie ústavnej sťažnosti pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí ústavný súd zároveň konštatuje, že sťažovateľ taktiež riadne neodôvodnil svoju ústavnú sťažnosť, keďže úplne absentuje argumentácia, na základe ktorej možno konštatovať existenciu relevantnej súvislosti medzi postupom krajského súdu a porušením v ústavnej sťažnosti označených práv sťažovateľa.

21. Z uvedeného dôvodu ústavný súd časť ústavnej sťažnosti smerujúcej proti postupu krajského súdu odmietol podľa pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júla 2026

Robert Šorl

predseda senátu