Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 455/2026
PDF · 177.58 KB
No categories available
IV. ÚS 455/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu (sudca spravodajca) a sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky HI – TECH ELEKTRO s.r.o., Ádorská 5400, Dunajská Streda, IČO 36 262 153, zastúpenej Advokátska kancelária VOZÁR s.r.o., Trenčianska 56/D, Bratislava, proti postupu Mestského súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 76Cb/86/2024 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky
1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 30. júla 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a svojho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom všeobecného súdu označeným v záhlaví tohto uznesenia. Sťažovateľka navrhuje prikázať mestskému súdu konať bez zbytočných prieťahov, priznať jej finančné zadosťučinenie a trovy konania.
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom na vydanie platobného rozkazu doručeným Okresnému súdu Banská Bystrica 23. apríla 2024 domáhala proti žalovanému zaplatenia sumy 13 713,74 eur s príslušenstvom z titulu jeho zodpovednosti podľa § 11a zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“). Okresný súd platobný rozkaz nevydal, ale vec z dôvodu kauzálnej príslušnosti odstúpil na konanie mestskému súdu 5. júna 2024.
3. V napadnutom konaní bolo vyjadrenie žalovaného k žalobe doručené súdu 19. novembra 2024, replika sťažovateľky 12. decembra 2024 a duplika žalovaného, ktorú mestský súd sťažovateľke dosiaľ nezaslal, 8. januára 2025. Posledným úkonom zo strany mestského súdu bolo uznesenie z 21. novembra 2024 o uložení povinnosti sťažovateľke, aby sa písomne vyjadrila.
4. Sťažovateľka písomne požiadala o nariadenie pojednávania 13. júna 2025, keďže súd napriek skončeniu písomného vyjadrovania sa strán pojednávanie počas šiestich mesiacov nenariadil a neurobil tak ani dosiaľ.
5. Vzhľadom na nečinnosť mestského súdu sťažovateľka podala 12. júna 2026 predsedníčke mestského súdu sťažnosť na prieťahy v konaní, ktorá bola upovedomením o spôsobe vybavenia sťažnosti z 2. júla 2026 vyhodnotená ako dôvodná, keďže súd nevykonal žiaden relevantný procesný úkon po dobu dlhšiu ako šesť mesiacov, keď posledným úkonom bolo dožiadanie z 9. septembra 2025 od príslušného obvodného oddelenia Policajného zboru o stave trestného konania. Odpoveď mestský súd urgoval 17. júna 2026.
6. Predsedníčka súdu zároveň uviedla, že zákonná sudkyňa požiadala o prerušenie výkonu funkcie sudcu k 31. augustu 2026 a celé letné obdobie čerpá riadnu dovolenku, pričom jej pridelené spisy budú v mesiaci september 2026 prerozdelené novému zákonnému sudcovi. Uvedené v podstate znemená, že prieťahy v tejto veci budú pokračovať minimálne do septembra 2026, keď bude vec pridelená inému zákonnému sudcovi. S takýmto výsledkom sťažnosti na prieťahy v konaní sa sťažovateľka nemôže uspokojiť.
7. Samotné dožiadanie o stave konania považuje sťažovateľka za nadbytočný úkon mestského súdu. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno o naplnení liberačného dôvodu v civilnom sporovom konaní zaťažuje žalovaného, nie súd. Žiadny z liberačných dôvodov predpokladaných zákonom o konkurze a reštrukturalizácii nezávisí od zistení či výsledku trestného konania, ktoré (sám proti sebe) inicioval žalovaný, a žiadna zo skutočností, ktoré by ich napĺňali, nie je predmetom trestného konania, ktorého výsledku sa súd dožadoval. Dokazovanie a výsledok dožiadaného trestného konania preto nemajú pre posúdenie uplatneného nároku žiaden právny význam. Súd ním navyše fakticky nahrádza procesnú aktivitu žalovaného pri preukazovaní jeho tvrdení, čo je v rozpore s povahou sporového konania.
8. Podľa názoru sťažovateľky preto prieťahy trvajú nie od 9. septembra 2025, ale od 3. januára 2025, teda od dupliky žalovaného, po ktorej súd nekonal.
9. Prieťahy síce boli uznané za dôvodné, avšak jediným výsledkom bolo ospravedlnenie a zaradenie veci medzi sledované veci, čo sťažovateľke neposkytlo primerané zadosťučinenie za nemajetkovú ujmu za už spôsobené porušenie jej práva a ani reálne neodstránilo stav právnej neistoty, preto je ústavná sťažnosť podaná včas a je prípustná.
10. Z hľadiska kritérií posudzovaných ústavným súdom sťažovateľka uvádza, že vec nie je právne ani skutkovo zložitá – ide o peňažný nárok, ktorý sa zakladá na právnom predpise (právnej domnienke), ktorú žalovaný ani nevyvracia podľa taxatívne vymedzených liberačných dôvodov. Sťažovateľka prieťahy nezavinila; naopak, aktívne sa domáhala nariadenia pojednávania. Prieťahy zavinil výlučne mestský súd, a to nadbytočným dožiadaním stavu trestného konania iniciovaného žalovaným a následnou nečinnosťou, čo napokon konštatovala aj samotná predsedníčka súdu.
11. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ide už o druhé súdne konanie vedené sťažovateľkou, keďže pôvodne vymáhala pohľadávku voči spoločnosti, v ktorej žalovaný pôsobil ako konateľ. Exekučné konanie proti tejto spoločnosti bolo zastavené pre nemajetnosť spoločnosti, čo otvorilo cestu domáhať sa náhrady škody proti konateľovi spoločnosti. Platobný rozkaz (exekučný titul) proti spoločnosti bol vydaný 17. mája 2021.
II. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
12. Podstatou ústavnej sťažnosti je porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) postupom mestského súdu v konaní o zaplatenie peňažnej pohľadávky, v ktorom sťažovateľka vystupuje v postavení žalobkyne. Sťažovateľka považuje napadnuté konanie trvajúce viac ako dva roky za zdĺhavé, neefektívne, nesmerujúce k právoplatnému skončeniu právnej veci, a teda porušujúce jej označené práva.
13. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. K odstráneniu tohto stavu dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 221/04). Namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa skúma s ohľadom na okolnosti prípadu z pohľadu (i) právnej a faktickej zložitosti veci, (ii) správania sporovej strany a (iii) postupu súdu (I. ÚS 41/02). Ústavný súd [obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)] prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (rozsudok ESĽP z 30. 3. 2023 vo veci Roth Neveďalová proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 50525/21, bod 11, obdobne IV. ÚS 465/2022).
14. Ústavný súd konštatuje, že celková dĺžka súdneho konania predstavuje v súčasnosti viac ako dva roky od podania návrhu sťažovateľky na vydanie platobného rozkazu 23. apríla 2024,pričom vec bola postúpená mestskému súdu ako kauzálne príslušnému súdu 5. júna 2024. Po ukončení písomnej časti konania doručením dupliky žalovaného 8. januára 2025 mestský súd vykonal len dožiadanie týkajúce sa stavu trestného konania 9. septembra 2025, ktoré urgoval až 17. júna 2026 (po podaní sťažnosti na prieťahy v konaní predsedníčke mestského súdu).
15. V zmysle rozhodovacej praxe a judikatúry ESĽP dĺžka súdneho konania v civilných veciach na jednom stupni v trvaní dvoch až troch rokov v závislosti od povahy veci nie je v rozpore s právom na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. Humen proti Poľsku, rozsudok z 15. 10. 1999, body 58 a 69, Calvelli a Ciglio proti Taliansku, rozsudok zo 17. 1. 2002, body 64, 65 a 66), pričom toleruje aj isté obdobia nečinnosti (pozri napr. Cesarini v. Taliansko, č. 11892/85, rozhodnutie ESĽP z 12. 10. 1992, body 20 ‒ 21 alebo Dostál v. Česká republika, č. 52859/99, rozhodnutie ESĽP z 25. 5. 2004, body 192 ‒ 193).
16. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju dnes už stabilnú judikatúru k namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, v ktorej opakovane konštatuje, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie tohto základného práva (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03, III. ÚS 372/09). S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať
ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy [I. ÚS 63/00 (ZNaU 21/01), II. ÚS 199/02, I. ÚS 38/04, II. ÚS 24/04, IV. ÚS 290/04, III. ÚS 372/06, I. ÚS 266/2021 (ZNaU 88/2021, I. ÚS 531/2023)].
17. Po preskúmaní ústavnej sťažnosti a okolností danej veci ústavný súd dospel k záveru, že pasivitu mestského súdu v napadnutom konaní tak možno považovať za hraničnú, nie však natoľko závažnú, aby ju bolo nevyhnutné klasifikovať ako prieťahy v konaní, keďže stále je v limitoch ústavných požiadaviek kladených na rozhodovanie o podanej žalobe na jednom stupni v rámci systému všeobecného súdnictva. Ústavný súd tak nemohol v tomto prípade v súčasnosti konštatovať na strane mestského súdu také nedostatky, na základe ktorých by po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné vysloviť porušenie sťažovateľkou označeného základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote.
18. V súvislosti s tvrdením sťažovateľky, že upovedomenie o spôsobe vybavenia sťažnosti predsedníčkou mestského súdu z 2. júla 2026 potvrdzuje prieťahy v konaní, ktorých existencia je tak oficiálne uznaná samotným orgánom štátnej správy súdov, avšak sťažovateľke týmto orgánom nemohla byť priznaná ujma za už spôsobené prieťahy, a preto je jej ústavná sťažnosť prípustná a podaná včas, ústavný súd konštatuje, že vo svojej predchádzajúcej judikatúre už uviedol, že skutočnosť, že orgán štátnej správy súdu uzná sťažnosť na prieťahy za dôvodnú, nemusí viesť bez ďalšieho k prijatiu v nadväznosti na to podanej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie [§ 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)], pretože ústavný súd, pridržiavajúc sa doterajšej stabilizovanej judikatúry, považuje za potrebné poskytnúť všeobecnému súdu časový priestor na prijatie opatrení s cieľom nápravy a odstránenia protiprávneho stavu zapríčineného jeho nečinnosťou alebo neefektívnou činnosťou (IV. ÚS 78/07, IV. ÚS 59/08, IV. ÚS 27/09, I. ÚS 68/2020). Účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 344/2018). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že rešpektuje judikatúru ESĽP [Ištván, Ištvánová proti Slovenskej republike, rozsudok ESĽP z 12. 6. 2012, sťažnosť č. 30189/07, ods. 76; podobne ods. 73 rozhodnutia ESĽP z 12. 6. 2012 vo veci Komanický (č. 6) proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 40437/07], a zdôrazňuje, že neposudzoval využitie sťažnosti podanej predsedníčke mestského súdu na prieťahy v konaní ako podmienku prípustnosti ústavnej sťažnosti, no aplikačná prax jednoznačne potvrdzuje jej efektivitu. Sťažovateľka nemusela túto možnosť využiť, ak sa tak však rozhodla urobiť a uspela, vyplývajú z toho už uvedené konzekvencie, teda potreba poskytnutia orgánu verejnej moci možnosť zjednať nápravu vlastnou činnosťou z časového hľadiska (ústavná sťažnosť bola podaná menej ako jeden mesiac po doručení odpovede predsedníčky mestského súdu) objektívne splnená byť nemohla. Napokon priznanie finančného zadosťučinenia ústavným súdom, o ktoré sťažovateľke predovšetkým ide, podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 135 zákona o ústavnom súde nemá povahu automatického právneho nároku, teda ústavný súd o jeho priznaní môže, ale nemusí rozhodnúť, a to podľa okolností konkrétneho prípadu, zohľadňujúc skutočnosť, že cieľom priznania primeraného finančného zadosťučinenia je len zmiernenie ujmy pociťovanej z porušenia základných práv alebo slobôd zaručených ústavou, resp. záväznou medzinárodnou zmluvou (má povahu tzv. sekundárnej kompenzácie).
19. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť sťažovateľky pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
20. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).
21. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že ak by mestský súd v ďalšom priebehu napadnutého konania pokračoval v spôsobovaní prieťahov (resp. ak by celková dĺžka napadnutého súdneho konania dosiahla neprípustnú úroveň vo vzťahu k predmetu konania, ktorý nepatrí medzi tzv. prednostné konania), toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci rozhodnutej podľa § 55 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni sťažovateľke, aby po splnení všetkých zákonných podmienok adresovala ústavnému súdu novú ústavnú sťažnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. augusta 2026
Libor Duľa
predseda senátu