Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 498/2026
PDF · 164.6 KB
No categories available
II. ÚS 498/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára (sudca spravodajca) a sudcov Petra Straku a Ľuboša Szigetiho v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky , , , zastúpenej JUDr. Annou Žedényovou, advokátkou, Palackého 85/5, Trenčín, proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 1Ek/1555/2025 z 23. marca 2026 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci
1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 18. mája 2026 domáha vyslovenia porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením okresného súdu sp. zn. 1Ek/1555/2025 z 23. marca 2026. Navrhuje, aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
2. Z ústavnej sťažnosti a kópie napadnutého uznesenia vyplýva, že sťažovateľka mala postavenie oprávnenej v napadnutom exekučnom konaní o vymoženie sumy 14 427,50 eur s príslušenstvom. Exekučným titulom mal byť nárok oprávnenej na zaplatenie 42 470,30 eur s príslušenstvom z titulu doplatku 50 % funkčného platu za tam stanovené obdobie, pričom nebolo sporné, že sťažovateľka sa v návrhu na vydanie platobného rozkazu domáhala zaplatenie tejto sumy ako sumy „brutto“ s tým, že ešte musia byť zrazené zákonné odvody (sociálne a zdravotné poistenie) a preddavky na daň. Povinný zrealizoval prevod, ktorým zaplatil sumu 32 840,20 eur na účet sťažovateľky. Sťažovateľka, domáhajúc sa zaplatenia zvyšku sumy 14 427,50 eur s príslušenstvom, podala návrh na vykonanie exekúcie. Okresný súd najprv zamietol návrh na zastavenie exekúcie. Povinný podal proti tomuto uzneseniu vyššieho súdneho úradníka odvolanie, o ktorom rozhodol exekučný súd napadnutým uznesením tak, že uznesenie vyššieho súdneho úradníka zmenil tak, že exekúciu
zastavil, žiadnemu z účastníkov exekučného konania nárok na náhradu trov konania nepriznal a sťažovateľku zaviazal na náhradu trov exekúcie v sume 61,50 eur.
3. Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia poukázal na pôvod a charakter pohľadávky priznanej exekučným titulom. Za nesporné považoval zaplatenie sumy 32 840,20 priamo sťažovateľke ako oprávnenej, ako aj zaplatenie 14 427,50 eur za sťažovateľku (nemocenské, starobné a dôchodkové, invalidné poistenie, poistenie v nezamestnanosti, zdravotné poistenie a preddavok na daň) príslušným inštitúciám. Za spornú otázku považoval, či plnením tretím osobám došlo k zániku vymáhaného nároku. S poukazom na § 562 Občianskeho zákonníka dospel k záveru, že tým, že povinný svoj záväzok vyplývajúci z exekučného titulu uhradil tretím osobám, ktoré boli oprávnené podľa osobitných predpisov prijať plnenie za sťažovateľku, došlo k zániku záväzku vymáhaného v exekučnom konaní. V bode 11 odôvodnenia napadnutého uznesenia citoval príslušné ustanovenia zákona č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení v znení neskorších predpisov, zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov, z ktorých vyplýva povinnosť zamestnávateľa za zamestnanca odvádzať tieto druhy poistného a preddavku na daň zo zdaniteľnej mzdy formou zrážky, a konštatoval, že zo strany povinného k uhradeniu týchto súm predstavujúcich v súčte 14 427,50 eur za sťažovateľku oprávneným inštitúciám, ktoré sú oprávnené a povinné prijímať tieto platby za sťažovateľku, nepochybne došlo, pričom povinného k takémuto splateniu povinnosti sťažovateľky zaväzovali označené právne predpisy.
4. K vyjadreniu oprávneného, že exekučný súd nemá právomoc meniť či vykladať výrok rozsudku, uviedol, že nespochybňuje záväznosť výroku rozsudku, len na účel rozhodných okolností posúdenia existencie dôvodu zastavenia exekúcie prihliadol na skutkové okolnosti veci, čo bolo v súvislosti so splnením povinnosti z exekučného titulu nanajvýš nevyhnutné (bod 13).
II. Argumentácia sťažovateľky
5. Sťažovateľka namieta porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu.
6. Sťažovateľka v sťažnosti argumentuje a polemizuje s názorom okresného súdu, či zaplatením tretím osobám došlo k splateniu dlhu vymáhaného v exekučnom konaní. Tvrdí, že § 562 Občianskeho zákonníka upravuje situácie, keď dochádza k solúcii plnením priamo tretím osobám, ale predpokladom riadnych účinkov plnenia tretej osobe je plnenie tomu, kto je oprávnený prijímať plnenie podľa osobitného predpisu. Tvrdí, že plnenie je možné odovzdať osobe, ktorej takéto právo vyplýva z osobitného predpisu. Príkladmo uvádza súdneho exekútora, správcu konkurznej podstaty a zákonného zástupcu (rodiča, opatrovníka), ktorí majú právo prijímať za povinného plnenie od veriteľa s účinkami solúcie. Naopak, tretie osoby, ako sú sociálna, zdravotná poisťovňa a správca dane, takéto postavenie podľa § 562 Občianskeho zákonníka nemajú, keďže zo žiadneho predpisu nevyplýva zákonné splnomocnenie – oprávnenie prijímať plnenie od povinného ako dlžníka pre tieto inštitúcie namiesto, resp. za oprávneného ako veriteľa. Keďže súd podľa názoru sťažovateľky ústavne-konformným spôsobom nevysvetlil, z ktorých právnych predpisov vyplýva právo na prijatie plnenia namiesto oprávneného ako veriteľa, tak ako to predpokladá § 562 Občianskeho
zákonníka, neodpovedal podľa nej na jej kľúčový argument. Z uvedeného dôvodu sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie za zjavne neodôvodnené a arbitrárne, porušujúce jej označené práva.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
7. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu. Sťažovateľka namieta právne závery okresného súdu, na podklade ktorých okresný súd exekúciu zastavil.
8. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri ktorého predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
9. Ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, II. ÚS 231/04).
10. Podľa judikatúry ústavného súdu (I. ÚS 5/00, III. ÚS 245/06, I. ÚS 281/2013) nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí uskutočňovaný podľa Exekučného poriadku je súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z judikovaného záveru o súdnej exekúcii ako súčasti základného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 5/00, III. ÚS 245/06) vyplýva, že súdna exekúcia vykonávaná podľa Exekučného poriadku musí byť uskutočňovaná aj v súlade s princípmi spravodlivého procesu v širšom slova zmysle, ktoré sú obsiahnuté v čl. 46 až čl. 48 ústavy.
11. Pri skúmaní ústavnej udržateľnosti právnych záverov okresného súdu v napadnutom uznesení sa ústavný súd oboznámil len s obsahom napadnutého uznesenia, ktoré ako jediné sťažovateľka pripojila k svojej sťažnosti.
12. Odôvodnenie napadnutého uznesenia okresného súdu predstavuje podľa ústavného súdu dostatočný základ na jeho výrok, ktorým rozhodol o zastavení exekúcie. Okresný súd vo svojich uzneseniach primeraným, logickým, zrozumiteľným a vyčerpávajúcim spôsobom sťažovateľke objasnil, prečo dospel k záveru o splnení dlhu vymáhaného v exekučnom konaní, preto napadnuté uznesenie nie je zjavne neodôvodnené. Právne závery okresného súdu v napadnutom uznesení nemožno považovať za arbitrárne, t. j. také, ktoré by nemali oporu v zákone, resp. by popierali podstatu, zmysel a účel aplikovaných ustanovení exekučného poriadku a citovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka v okolnostiach posudzovanej veci. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že okresný súd pre účely posúdenia solúcie dlhu tretím osobám bol nútený sa zaoberať pôvodom a povahou záväzku vyplývajúceho z exekučného titulu.
13. Bolo nesporným, že pohľadávka priznaná exekučným titulom bola žalovaná ako brutto doplatok funkčného platu sťažovateľky, teda pred vykonaním zákonných zrážok z platu. Uvedené nespochybňuje ani sťažovateľka. Je rovnako nespochybniteľné, že povinná plnila svoj záväzok aj tretím osobám za sťažovateľku. Povinná postupovala pri hradení svojho záväzku vyplývajúceho z exekučného titulu v súlade so svojimi povinnosťami ako zamestnávateľa sťažovateľky, a teda realizovala zrážky z funkčného platu. Prihliadajúc na pôvod a povahu pohľadávky z exekučného titulu, ústavnému súdu sa aplikácia § 562 Občianskeho zákonníka síce nezdá správna, ale v okolnostiach posudzovaného prípadu sa v konečnom dôsledku nejaví ako ústavne neudržateľná. Keďže sťažovateľka nemala nárok na vyplatenie povinnou zrazených súm a odvedenie zrazených súm príslušným subjektom verejného práva bolo zákonnou povinnosťou povinnej, ústavnému súdu nie je zrejmý materiálny zmysel námietky sťažovateľky. Ak by boli aj tieto sumy vyplatené sťažovateľke, sťažovateľka by tieto sumy aj tak musela zaplatiť týmto tretím osobám. V konečnom dôsledku sťažovateľka ani netvrdí, že jej takýmto konaním vznikla škoda, resp. že bola poškodená. Ústavný súd preto konštatuje, že nezistil žiadne také okolnosti, ktoré by viedli k záveru o arbitrárnosti, a tým aj k ústavnej neudržateľnosti uvedeného právneho záveru o primeranej aplikácii § 562 Občianskeho zákonníka.
14. Sťažovateľkine námietky takto neboli v súhrne spôsobilé spochybniť ústavnú udržateľnosť napadnutého uznesenia okresného súdu. Na tomto základe ústavný súd podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
15. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ako ich špecifikovala v petite ústavnej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. septembra 2026
Peter Molnár
predseda senátu