Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_13Co-18-2026.pdf
PDF · 111.76 KB
Case nature
Area
Subarea
13Co/18/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Mariany Muránskej v právnej veci žalobcov: 1) B. V., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom G. XXXX/XX, O. - Z., 2) M. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. - U. XXXX/XX, O., proti žalovanému: Q. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. XX/X, O., zastúpený procesným opatrovníkom: M. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. X, XXX XX O., právne zastúpený: JUDr. Martin Bašista, advokát, Advokátska kancelária so sídlom Poprad Štefánikova 8, PSČ 058 01, IČO: 37 880 381, o vypratanie nehnuteľnosti s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad č. k. 9C/302/2016 - 346 zo dňa 28.01.2026 takto jednohlasne
r o z h o d o l :
I. Mení rozsudok tak, že žalobu zamieta.
II. Stranám sporu náhradu trov konania nepriznáva.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vyhovel žalobe o vypratanie nehnuteľnosti s príslušenstvom a priznal žalobkyni aj nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100%.
2. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní mal za preukázané, že pôvodný žalobca 1/ a žalobkyňa 2/ v čase podania žaloby boli vlastníkmi nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX, v k. ú. O.. V priebehu konania na miesto žalobkyne 1/ nastúpila dedička pôvodného žalobcu. Na základe právoplatného rozsudku Okresného súdu Poprad pod sp. zn. 11C/1237/90 bolo zrušené podielové spoluvlastníctvo žalobcov a žalovaného 1/ k predmetným nehnuteľnostiam, ktoré boli prikázané do vlastníctva žalobcov s povinnosťou vyplatiť žalovaného 1/ z jeho spoluvlastníckeho podielu. Nakoľko v priebehu konania pôvodne označená žalovaná 2/ zomrela, voči nej bolo konanie zastavené.
3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z., článku 8 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, článku 1 Dodatkového protokolu, podľa § 3 , § 123, § 124, § 126 Občianskeho zákonníka, článkov 20, 21 Ústavy Slovenskej republiky a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Bolo preukázané, že žalovaný užíva predmetnú nehnuteľnosť, ktorej vlastníkmi sú žalobcovia, pričom nerešpektuje ani výzvy mesta O. ohľadom vykonávania nevyhnutnej údržby stavby. V tejto súvislosti voči žalovanej 2/ bolo vedené aj priestupkové konanie. Námietku už rozhodnutej veci považoval za nedôvodnú s poukazom na závery odvolacieho súdu. Pokiaľ sa týka námietky nevyplatenia ceny spoluvlastníckeho podielu pre žalovaného, táto nie je relevantná pre meritórne posúdenie žaloby o vypratanie nehnuteľnosti, nakoľko sa nejedná o synalagmatický záväzok. Poukázal na to, že žalovaný mal možnosť vymáhať svoje právo cestou súdnej exekúcie a neuveril tvrdeniu žalovaného, že nemal odvahu obrátiť sa na exekútora, pokiaľ jemu v exekúciách bol majetok exekvovaný. Poukázal na zásadu, podľa ktorej každý musí venovať aktívnu pozornosť ochrane a výkonu
svojich práv. Žalobcovia sa domáhajú ochrany svojich vlastníckych práv vindikačnou žalobou, pričom preukázali podmienku vlastníctva tejto veci. Zároveň žalovaný nepreukázal žiaden titul, ktorý by ho oprávňoval užívať túto nehnuteľnosť a samotný ústavný princíp ochrany obydlia pri vykonanom teste proporcionality aj napriek veku, zdravotnému stavu a okolnostiam prípadu nemôže zakladať dôvod pre zamietnutie takejto žaloby. Ani Ústava Slovenskej republiky, ani Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd neupravuje právo na obydlie tak, aby ho bolo možné vykladať vo forme garancie pre fyzickú osobu zotrvať v určitom obydlí za každých okolností. Hlavne s poukazom, keď nevykonáva povinnosti vo forme starostlivosti o stavbu a okolie a neplatí primeranú úhradu vlastníkovi. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutia najvyšších súdnych autorít, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva. Poukázal na skutočnosť, že pokiaľ súdy priznali vyššiu váhu právu na ochranu obydlia, jednalo sa o spory, kedy bol žalobcom iný subjekt, a to mesto, ktoré má iné možnosti vo vzťahu k riešeniu bývania než fyzická osoba. Poukázal na to, že v prejednávanej veci nejde o sociálny, štátny či mestský byt a vzhľadom na charakter domu a výmeru pozemkov nejde o nevyhnutný štandard bývania. Poukázal na to, že žalovaný má možnosť zabezpečiť si primerané bývanie napriek svojmu veku a zdravotnému stavu a zároveň má syna, ktorý vlastní rodinný dom a má možnosť mu poskytnúť pomoc. Pri nájomnom v miestnej lokalite, kedy sa cena pohybuje u dvojizbového bytu v rozmedzí 400 až 600 € vzhľadom na svoje príjmové pomery, je schopný zabezpečiť si takéto bývanie.
4. Poukázal na to, že žalovaný užíva predmetné nehnuteľnosti XX rokov bez právneho titulu a bez platenia primeraného nájmu či inej protihodnoty bez toho, aby vyvinul akúkoľvek snahu riešiť túto situáciu. Zároveň neprejavuje starostlivosť o túto stavbu, ktorá je v zlom technickom stave, ale aj neestetickom. Práve konanie žalovaného je v rozpore s dobrými mravmi. Následne súd poukázal na definíciu dobrých mravov.
5. Uviedol, že obrana žalovaného v súvislosti s nevyplatením protiplnenia je nedôvodná a mal sa domáhať svojich práv súdnou cestou, pričom žalobcovia tvrdili, že za žalovaného plnili po dohode rôzne platby exekútorom v sume viac ako 33 000 €. Týmto chránili aj svoje vlastníctvo pred výkonom exekúcie predajom. V takomto prípade, pri predaji nehnuteľnosti v rámci výkonu rozhodnutia, by sa žalobcovia dostali do problematickej situácie. Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že namietané bývanie vnuka žalovaného je priamo odvodené a naviazané primárne na právo žalovaného, preto v prejednávanej kauze nie je relevantné. Poukázal na skutočnosť, že výsluch tejto osoby ako svedka nevykonal z dôvodu, že tento odmietol sa dostaviť na vypočutie.
6. Na vypratanie nehnuteľnosti súd zaviazal žalovaného v lehote troch mesiacov s poukazom na potrebu časovej rezervy pre zabezpečenie bytovej náhrady. Zároveň uviedol, že v danom prípade nie je dôvodné uložiť povinnosť pre žalobcu zabezpečiť bytovú náhradu.
7. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 CSP kedy neboli zistené dôvody pre aplikáciu § 257 CSP a žalobcovia boli v konaní plne úspešní.
8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané odvolanie žalovaného s poukazom na dôvody uvedené v § 365 ods. 1 písm. b), e), h) CSP. Odvolateľ namietol nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočne zistený skutkový stav. Uviedol, že súd prvej inštancie sa formálne pokúsil o vykonanie testu proporcionality v zmysle pokynu odvolacieho súdu, no povinnosť uloženú mu odvolacím súdom posúdil nesprávne. Práve inštitút dobrých mravov slúži na korigovanie tvrdosti zákona, kedy by formálna aplikácia práva viedla k zjavnej nespravodlivosti. Samotní žalobcovia uviedli, že nič ani žalovanému nevyplatia, pokiaľ namietal nevyplatenie vyrovnacieho podielu, čo je dôkazom o tom, že vedome a úmyselne ignorovali právoplatné rozhodnutie z roku 1999. Žalovaný si je vedomý toho, že nemá právne prostriedky, aby vymáhal túto povinnosť z dôvodu premlčania, no zároveň táto naturálna obligácia mu od žalobcov zostáva. Súd teda poskytol ochranu subjektom, teda žalobcom, ktorí vedome a úmyselne neplnili súdom priznané právo. Práve takýto prípad si vyžaduje aplikáciu § 3 Občianskeho zákonníka. Ani z vykonaného dokazovania nevyplynulo to, že žalobcovia za žalovaného uhrádzali jeho dlhy v rámci exekučných konaní a podklady, ktoré boli predložené súdu neboli predložené žalovanému, pričom jedná sa len o rukou spísaný a sčasti nezrozumiteľný text. Týmto nebolo preukázané, že žalobcovia plnili za žalovaného v exekučných konaniach proti nemu. Zároveň nevyplýva, že k tomuto plneniu došlo po vzájomnej dohode, preto takýto výklad zo strany súdu prvej inštancie je v rozpore s právom žalovaného na spravodlivý proces. Rovnako tak sú nesprávne závery súdu prvej inštancie, ktoré sa týkajú vnuka žalovaného, pričom to, že tento nechce svedčiť, nie je postupom žalovaného, ktorý je
účelový a spôsobuje prieťahy v konaní. Súd disponuje oprávneniami, ktoré mu umožňujú predvolať svedka na pojednávanie a vykonať takýto dôkaz. S poukazom na skutočnosť, že súd prvej inštancie sa neriadil dôsledne záväznými pokynmi odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení navrhol, aby bola žaloba zamietnutá a priznané mu trovy konania, resp. vec zrušená a vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
9. Žalobca 1/ vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že toto považuje za bezpredmetné a navrhol, aby odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok. Uviedol, že okresný súd neznemožnil žalovanému, aby uskutočnil všetky mu patriace procesné práva a vec správne právne posúdil.
10. Ďalšie vyjadrenia sporových strán v odvolacom konaní predložené neboli.
11. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a 2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.
12. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
13. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, no zo zistených skutočností prijal nesprávny právny záver. Odvolací súd rozhodnutie prvej inštancie z uvedeného dôvodu zmenil (§ 388 CSP).
14. Právnym posúdením veci treba považovať činnosť súdu spočívajúcu v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Nesprávne právne posúdenie veci nemožno preto vymedziť nesprávnym či nedostatočným zistením skutkového stavu. V danej veci došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu zo strany súdu prvej inštancie, a to nesprávnym vyložením inštitútu dobrých mravov.
15. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil ust. § 3 Občianskeho zákonníka, a to otázku vypratania nehnuteľnosti, ktorej podielové spoluvlastníctvo bolo zrušené súdnym rozhodnutím, na základe ktorého žalobcovia mali povinnosť vyplatiť náhradu za spoluvlastnícky podiel žalovaného, naďalej bývajúceho v tejto nehnuteľnosti. Odvolací súd sa nestotožňuje so záverom súdu prvej inštancie vyjadreným v bode 68 odôvodnenia, podľa ktorého otázka prípadného nevyplatenia náhrady a nárokov z rozsudku o zrušení a o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva sa má riešiť len v rámci výkonu rozhodnutia. Vzhľadom na individuálne okolnosti prípadu je nutné posudzovať tieto okolnosti komplexne. V konaní žalobcovia vo vyjadrení (č. l. 50 spisu) uviedli, že žalovaný mal možnosť prostredníctvom exekútora vymáhať svoje nároky zo zrušenia podielového spoluvlastníctva čo neurobil a táto skutočnosť ich zotrvala v presvedčení že úhrady, ktoré vykonali v exekučnom konaní na dlhy žalovaného 1/, a to že strpeli jeho bezplatné užívanie nehnuteľnosti spolu s rodinnými príslušníkmi, boli dostatočným splnením vo vzťahu k rozsudku o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva.
16. Odvolací súd sa nestotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého prihliadal na to, že žalobcovia tvrdili, že platili rôzne platby exekútorom, ktoré sa viazali na nehnuteľnosť, aby tým chránili svoje vlastníctvo pred výkonom exekúcie. Takáto konštrukcia by platila v prípade, že strany sporu boli podielovými spoluvlastníkmi tejto nehnuteľnosti. Po zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva
už žalovaný nebol podielovým spoluvlastníkom tejto nehnuteľnosti, preto prípadná exekúcia sa nemohla viesť na predmetnú nehnuteľnosť, ktorej vlastníkmi sa stali žalobcovia. Tieto závery súdu prvej inštancie sú vo vzťahu k otázke vyplatenia podielového spoluvlastníka podľa právoplatného rozhodnutia súdu nesprávne.
17. Špeciálnu pozornosť musí všeobecný súd venovať prípadom, keď je predmetom sporu nehnuteľnosť slúžiaca pre potreby bývania, pretože v takom prípade je nepriamo dotknuté nielen právo na súkromný a rodinný život podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 dohovoru, z ktorého vyplývajú tiež určité procedurálne garancie (porovnaj nález II.ÚS 294/2018 z 11. októbra 2018, bod 12), ale aj právo každého na zachovanie ľudskej dôstojnosti zaručené čl. 19 ods. 1 ústavy. Všeobecný súd musí byť preto ostražitý v prípadoch vypratania nehnuteľnosti slúžiacej na bývanie osoby, ktorá inú možnosť bývania nemá a ani jej majetková a sociálna situácia nie je taká, aby si mohla zabezpečiť primerané bývanie.
18. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka patrí k právnym normám s relatívne neurčitou hypotézou, t. j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom a ktoré tak prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jedinom prípade sám vymedzil hypotézu právnej normy zo širokého, dopredu vymedzeného okruhu okolností. Pri posudzovaní, či konanie účastníka občianskoprávneho vzťahu je v súlade či v rozpore s dobrými mravmi, zákon výslovne neurčuje, z akých hľadísk má súd vychádzať. Rozhodnutie o tom, či sú splnené podmienky pre použitie ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, je vždy potrebné urobiť po starostlivej úvahe, v rámci ktorej musia byť zvážené všetky rozhodujúce skutočnosti.
19. Význam institutu dobrých mravů nabývá ústavně právní dimenze jako projev ústavní povinnosti soudce vyplývající z čl. 36 odst. 1 Listiny základních práv a svobod vycházet v každé věci z jejích konkrétních jednotlivých okolností, snažit se v každé věci nalézt její spravedlivé řešení a své rozhodnutí náležitě odůvodnit. Pokud má obecný soud za to, že některé okolnosti pro uplatnění korektivu dobrých mravů rozhodné nejsou, musí pro to přednést obhajitelné zdůvodnění. Pouhé tvrzení, že se některá okolnost nezohlední, z hlediska požadavků na zákaz svévole neobstojí.( II. US ČR 618/2023 z 04.12.2024 )
20. Nález Ústavného súdu ČR, IV. ÚS 1241/12: 14. Funkcí soudů a justice obecně je poskytovat ochranu právům jednotlivce (článek 90 Ústavy ČR), v materiálním právním státě pak ochranu i základním právům (článek 4 Ústavy ČR). Ne vždy jsou všechna základní práva přímo vykonatelná a působí vůči jednotlivci bezprostředně. V některých případech působí pouze zprostředkovaně skrze jednotlivé normy jednoduchého práva tak, že jednoduchým právem „prozařují“. Tak je tomu ve vztazích horizontálních, tedy ve vztazích, které nejsou založeny na nadřízenosti a podřízenosti, tj. ve vztazích, v nichž jsou si jejich účastníci rovni. Proto při výkladu či aplikaci jednoduchého práva na takové vztahy jsou soudy povinny toto prozařování pečlivě vážit a brát v potaz tak, aby současně dostály své povinnosti poskytovat ochranu jak právům v rovině jednoduchého práva, tak právům základním [srov. nález sp. zn. I. ÚS 185/04 ze dne 14. 7. 2004 (N 94/34 SbNU 19)]. Nelze proto tolerovat formalistický postup, jímž se za použití sofistikované argumentace odůvodňuje zřejmá nespravedlnost. Obecný soud není absolutně vázán doslovným zněním zákona, nýbrž se od něj smí a musí odchýlit, pokud to vyžaduje účel zákona, historie jeho vzniku, systematická souvislost nebo některý z principů, jež mají svůj základ v ústavně konformním právním řádu jako významovém celku; povinnost soudů nalézat právo neznamená pouze vyhledávat přímé a výslovné pokyny v zákonném textu, ale též povinnost zjišťovat a formulovat, co je konkrétním právem i tam, kde jde o interpretaci abstraktních norem a ústavních zásad [srov. např. nález sp. zn. Pl. ÚS 21/96 ze dne 4. 2. 1997 (N 13/7 SbNU 87; 63/1997 Sb.)]. Nad každým utvářením soudního rozhodnutí klene se dvojí imperativ: rozhodnutí musí být nejen zákonné, ale především spravedlivé. Úkolem soudu je právě rozpoznat skrze zákon spravedlnost. S poukazom na rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky odvolací súd pri porovnaní práva na ochranu vlastníctva a práva na ochranu obydlia vzhľadom na individuálne okolnosti prípadu dospel k záveru, že je dôvodné právu na obydlie priznať vyšší stupeň právnej ochrany .
21. Podľa názoru odvolacieho súdu okolnosti prípadu, ktorými sú vysoký vek žalovaného 1/, jeho zdravotný stav, kedy už v konaní mu bol ustanovený procesný opatrovník, skutočnosť, že v predmetnom dome žil celý život a predovšetkým neunesenie dôkazného bremena zo strany žalobcov ohľadom úhrady všetkých povinností vyplývajúcich pre nich z rozsudku o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva (čo ani netvrdili s poukazom na skutočnosť, že plnili za žalovaného v exekučných
konaniach, nežiadali od neho náhradu za užívanie domu) odôvodňujú záver pre nepriznanie ochrany vlastníkovi cez prizmu dobrých mravov. Súčasná existencia všetkých týchto okamihoch podľa názoru odvolacieho súdu pri porovnaní dvoch ústavných práv, a to práva vlastniť a práva na obydlie odôvodňuje tento osobitný postup súdu vo vzťahu k zamietnutiu žaloby na vypratanie predmetnej nehnuteľnosti. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný 1/ nemá inú možnosť bývania, pričom v tejto skutočnosti nie je rozhodujúcim faktom to, že ma dospelé deti, ktoré by mu mali pomôcť pri riešení tejto situácie.
22. Odvolací súd na túto skutočnosť poukázal vo svojom zrušujúcom uznesení, pričom následne súd prvej inštancie túto otázku vo svetle individuálnych okolností prípadu nesprávne právne posúdil. Základným predpokladom úspechu v konaní o vyprataní nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom súdneho rozhodnutia ohľadom zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva je preukázanie splnenia povinností nadobúdateľa ohľadom výplaty z podielového spoluvlastníctva. V danom prípade žalobcovia ani netvrdili, že došlo k zaplateniu týchto finančných prostriedkov v prospech osôb oprávnených a poukazovali na inú formu splnenia svojej povinnosti. Predložením kópie rukou písaného prehľadu (č. l. 281 spisu) nemohlo dôjsť k uneseniu dôkazného bremena ohľadom splnenia povinnosti z rozsudku o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva. Ručne zapísané poznámky, z ktorých nevyplýva pravdivosť tam uvedených informácií nepreukazujú splnenie povinnosti žalobcu. Tento postup v kontexte individuálneho prípadu pri veku, zdravotnom stave, ako aj citovej väzbe žalovaného 1/ k nehnuteľnosti odôvodňujú preferenciu uprednostnenia ústavného práva na bývanie pred právom vlastniť, ktoré je rovnakej právnej sily. Práve úlohou súdu je vyhodnotiť individuálne okolnosti každého prípadu, čo nepochybne nie je jednoduchá úloha, no prislúcha len súdu.
23. Pokiaľ žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno preukázania výplaty náhrady za podiel žalovaného v dome, pričom tento v ňom býva celý svoj život, má XX rokov a zlý zdravotný stav, potom aj keď žalobcovia nemôžu užívať predmet svojho vlastníctva, vzhľadom na to títo nepostupovali v zmysle spravodlivého usporiadania veci tak, že by poskytli primeranú náhradu, ktorú im určil súd, bolo by v rozpore s princípom dobrých mravov túto osobu z predmetného domu vypratať. Otázka akým spôsobom žalovaný zabezpečuje starostlivosť o túto nehnuteľnosť je pri merite veci nepodstatná, pričom nepochybne treba brať do úvahy jeho zdravotný stav a vek, ktorý mu reálne ani nedovoľuje zrejme osobne sa o tento starať.
24. O tom, či je potrebné vo veci zopakovať alebo doplniť dokazovanie, rozhoduje odvolací súd. Keďže v danom prípade sa odvolací súd stotožnil so zisteným skutkovým stavom súdom prvej inštancie, nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania v danej veci nevyžadoval dôležitý verejný záujem (existencia dôležitého verejného záujmu je dôvodom na nariadenie pojednávania len vtedy, ak by otázky, ktoré sú predmetom konania, mohli mať širší spoločenský dopad a ak by ochrana práv a právom chránených záujmov sporových strán mohla byť významná i pre iné subjekty, o ktorý prípad v preskúmavanej veci nešlo). (porovnaj Uznesenie NS SR sp. zn. 9Cdo 141/2021 z 20.4.2023)
25. Civilný sporový poriadok ukladá povinnosť odvolaciemu súdu nariadiť pojednávanie na prejednanie odvolania vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem (§ 385 ods. 1 CSP). Pri nariaďovaní, resp. nenariadení odvolacieho pojednávania (ak nie sú dané zákonné podmienky uvedené § 385 ods. 1 CSP, avšak sporové strany sa domáhajú nariadenia ústneho pojednávania) možno vychádzať z premisy, že ak sa chronologicky v postupe okresného súdu nemôže nič zmeniť, skutkové okolnosti a právne posúdenie veci nie sú pre odvolací súd sporné a ústne odvolacie pojednávanie by splnilo „len“ funkciu verejného vypočutia tvrdení sporových strán, ktoré sú však už prednesené v odvolaní, prípadne v ďalších podaniach a zároveň budú obsahom rozhodnutia odvolacieho súdu, odvolací súd môže uprednostniť princíp procesnej ekonómie pred ústnym prejednaním sporu pred súdom, ktoré by sa v podstate uskutočnilo v abstraktnej rovine a ďalšie objasnenie veci by neprinieslo (pozri nález Ústavného súdu SR vo veci sp. zn. I. ÚS 38/2019). V tejto súvislosti dáva odvolací súd do pozornosti aj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Varela Assalino v. Portugalsko z 20. apríla 2002, v zmysle ktorého „v prípadoch, kde skutkové okolnosti nie sú sporné a právne otázky sa nevyznačujú osobitnou zložitosťou, neuskutočnenie ústneho pojednávania nespôsobuje ujmu požiadavkám č. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.
26. V prejednávanom prípade považuje odvolací súd skutkový stav súdom prvej inštancie za preukázaný, ďalšie dokazovanie nie je potrebné vykonávať a zo skutkového stavu a vykonaných dôkazov odvolací súd sám vyvodil záver, ktorý uvádza v odôvodnení tohto rozhodnutia. Aj s poukazom
na zásadu prejednania veci v primeranom čase, a teda práva na spravodlivý proces bolo by v rozpore s týmto princípom predlžovať konanie a nariaďovať odvolacie pojednávanie. Odvolací súd nedoplnil dokazovanie a postačilo preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie, pričom v odvolacom konaní nebol vznesený argument, podľa ktorého by iba ústna časť pojednávania po výmene písomných stanovísk mohla zaručiť právo na spravodlivý proces. (porovnaj rozhodnutia NS SR sp. zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).
27. Podľa ust. § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
28. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon bližšie nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax. To však neznamená, že tým vytvára priestor na nekontrolovanú voľnú úvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (pozri k tomu napr. uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2MCdo 17/2009, sp. zn. 5Cdo 67/2010 či sp. zn. 3MCdo 46/2012) nemožno § 257 považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť.
29. Túto normu preto nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov.
30. K dôvodom hodným osobitného zreteľa možno však zahrnúť neprimeranú tvrdosť, podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, povaha a okolnosti sporu, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky, zložitosť prípadov výkladu medzinárodnej zmluvy, osobitné pomery strany sporu, či nízky príjem. (pozri Veľké komentáre, Civilný sporový poriadok, autorov Števček, Ficová, Baricová, Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič a kol., C. H. BECK 2016, str. 942).
31. Postupom podľa § 396 ods. 2 CSP v spojení s ust. § 257 CSP, odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie tak, že stranám sporu náhradu trov konania, ako aj odvolacieho konania nepriznal. V prejednávanej veci boli zistené dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré spočívajú v individuálnych okolnostiach prípadu, ktoré museli byť nevyhnutne súdom posudzované vo vzťahu k § 3 Občianskeho zákonníka. Nepochybne je právom vlastníka domáhať sa svojich vlastníckych práv, pričom vzhľadom na individuálne okolnosti prípadu a neexistenciu relevantnej judikatúry závisí posúdenie tejto otázky od úvahy súdu. Z uvedeného dôvodu preto je spravodlivé, aby trovy konania niesli sporové strany samostatne. Vzhľadom na zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky, ale aj podiel oboch strán k vzniku a priebehu sporu i okolnostiam sporu, odvolací súd aplikoval na prejednávanú vec ust. § 257 CSP.
32. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).