Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_24Co-2-2021.pdf
PDF · 127.95 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/2/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudkýň: JUDr. Eva Behranová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v právnej veci žalobkyne: Ing. R. U., narodená XX.XX.XXXX, bytom V. X, F., zastúpenej advokátom: JUDr. Daniel Gajdoš, so sídlom Strážnická 2, Bratislava, proti žalovanej: Mgr. H. X., narodená XX.XX.XXXX, bytom Y. F. XXXX/XX, T., o zaplatenie 40.143,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č. k. 15C/72/2019-166 zo dňa 30.07.2020, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
II. Žalobkyňa m á n á r o k voči žalovanej na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 40.143,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 40.143,- eur od 13.09.2019 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom II. priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100%.
2. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 488, § 489, § 517 ods. 1 prvá veta, ods. 2, § 657 Občianskeho zákonníka, § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku.
3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že žalobkyňa sa žalobou domáhala, aby súd zaviazal žalovanú zaplatiť jej sumu 40.143,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 40.143,- eur od 13.09.2019 do zaplatenia. Žalobkyňa dôvodila tým, že v období od 25.11.2014 do 11.10.2018 uzatvorila so žalovanou ústne zmluvy o pôžičke, na základe ktorých žalovanej požičala prevodom na bankový účet žalovanej spolu sumu 49.994,- eur a žalovaná sa zaviazala uvedené peňažné prostriedky vrátiť. Žalovaná doposiaľ vrátila sumu 9.851,- eur. Súd prvej inštancie vydal vo veci platobný rozkaz, proti ktorému podala žalovaná odpor, v ktorom uviedla, že so žalobkyňou nikdy nemala ani ústnu ani písomnú zmluvu, napriek tomu je ochotná zaplatiť sumu z účtu Y., kde nie sú uvedené pôžičky a zaplatí sumu, ktorú jej určí súd. V podaní zo dňa 23.10.2019 označenom ako dodatok uviedla, že je ochotná žalobkyni zaplatiť aj celých 40.143,- eur, nakoľko ju žalobkyňa zdravotne úplne zničila a chce mať pokoj. Má proti nej dôkazy, ktoré chce predložiť súdu. K podaniu žalovaná žiadne prílohy (dôkazy) nepriložila. Žalobkyňa vo svojej replike uviedla, že vyjadrenia žalovanej považuje za zmätočné a nepravdivé. So žalovanou mala riadne dohody o pôžičke, ktoré boli uzatvárané na základe telefonickej komunikácie, na základe ktorej peňažné prostriedky poskytla žalovanej v hotovosti alebo prevodom na účet žalovanej a
len ťažko by si žalobkyňa vymyslela číslo bankového účtu žalovanej. Peniaze požičané v hotovosti si v súdnom konaní nevymáha, súčasne navrhla ako dôkaz výsluch žalobkyne. Žalovaná v duplike uviedla, že žalobkyňa je pre ňu cudzia žena z ulice, prečo by jej mala žalobkyňa dávať pôžičku, z akého dôvodu? Uviedla, že si chcela brať pôžičku od banky, ale jej ju zamietli kvôli vysokému veku. Žalovaná uviedla, že trvá na detektore lži. Priložila dôkazy, a to pokladničné doklady o vkladoch hotovosti na účet číslo: ...XXXXXXXXXX v celkovej výške 8.012,- eur. Žalovaná uviedla, že potvrdenia o vkladoch na účet žalobkyne nie sú úplné, zbytok doloží na súde, je to oveľa viac ako 8.012,- eur. Všetky uvedené peniaze neboli pôžička, ale boli to financie, ktoré žalobkyňa bezhlavo a nezodpovedne posielala, žalovaná ich nechcela, nepotrebovala, vracala ich späť. Uviedla tiež, že ako mohla v mesiaci apríl 2017 vrátiť žalobkyni spolu sumu 2.790,- eur, ak má len 1 dôchodok. Nikdy v živote od nej pôžičku nemala. Súd prvej inštancie nariadil na prejednanie veci samej pojednávanie, na pojednávanie sa nedostavila žalovaná, ktorá svoju neúčasť žiadala ospravedlniť zo zdravotných dôvodov. Súd rozhodol, že bude pojednávať v neprítomnosti žalovanej, nakoľko jej účasť na pojednávaní nepovažoval za nevyhnutnú a otvoril pojednávanie. Súd prvej inštancie vykonal výsluch žalobkyne, z ktorého vplýva, že žalovaná žalobkyňu približne v roku 2014 požiadala o pôžičku pre človeka, s ktorým mala žalobkyňa bližší vzťah, a ktorému mala byť žalovaná poručníčkou. Malo sa jednať o financie na operáciu srdca vo výške 700,- eur. Potom nasledovali ďalšie žiadosti žalovanej, aby pomohla pri ďalších lekárskych zákrokoch v zahraničí, na ktoré žalovaná ako poručníčka a dôchodkyňa nemala peniaze. Toto sa opakovalo dookola a požiadavky na sumu sa zvyšovali. Žalobkyňa uviedla, že čo sa týka pokladničných dokladov predložených žalovanou, jednalo sa o splácanie starých pôžičiek, ktoré nie sú predmetom konania.
4. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Vykonanými listinnými dôkazmi, a to výpismi z účtu žalobkyne za obdobie od 01.01.2012 do 04.08.2019 vyplýva, že v tomto období boli vykonané z tohto účtu prevody peňažných prostriedkov v prospech účtu žalovanej v celkovej výške 49.294,- eur. Z ďalšej listiny zo dňa 04.06.2018 vyplýva prevod peňažných prostriedkov v prospech účtu žalovanej v sume 700,- eur. Celkovo takto boli prevedené finančné prostriedky v sume 49.994,- eur (49.294,- eur + 700,- eur) v prospech žalovanej, čím boli preukázané tvrdenia žalobkyne o poskytnutí finančných prostriedkov vo výške 49.994,- eur. Uvedená suma finančných prostriedkov bola poskytnutá v prospech žalovanej, ktorá samotnú skutočnosť poskytnutia finančných prostriedkov v tejto výške ani nepopierala, žalovaná popierala uzatvorenie zmluvy o pôžičke so žalobkyňou. Tým bol podľa súdu splnený jeden zo základných predpokladov na platné uzatvorenie zmluvy o pôžičke, t. j. prenechanie veci, pričom sa jednalo o vec určenú druhovo. Z dokazovania ďalej vyplýva, že žalobkyňa sa so žalovanou dohodli aj na povinnosti vrátiť tieto peňažné prostriedky (veci), a taktiež sa dohodli aj na čase tohto vrátenia, tento čas bol vždy naviazaný na nejakú udalosť, čo podľa súdu postačuje na prijatie záveru o dohode zmluvných strán na čase vrátenia veci. Opak v tomto smere zistený (preukázaný) žiadnym dôkazom nebol. Ako vyplýva z popisu jednotlivých transakcií vykonaných v prospech účtu žalovanej, peniaze poskytovala žalobkyňa na rôzne účely žalovanej, čo je plne v súlade s tým, na čo má inštitút zmluvy o pôžičke v zmysle § 657 Občianskeho zákonníka slúžiť. Podľa súdu tak došlo k platnému opakovanému uzatváraniu zmluvy o pôžičke v zmysle § 657 Občianskeho zákonníka, táto môže byť pritom uzatvorená aj ústnou formou, pričom žalobkyňa ako veriteľ si svoju povinnosť prenechať žalovanej ako dlžníkovi veci určené druhovo (peniaze) splnila, a to v rozsahu 49.994,- eur, za obdobie od 25.11.2014 do 11.10.2018. Čo sa však týka povinnosti žalovanej ako dlžníka, t. j. vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu, žalovaná túto povinnosť splnila len čiastočne, pričom z listinných dôkazov vyplýva toto splnenie v rozsahu 8.204,- eur. Splnenie povinnosti žalovanej ako dlžníka zo vzťahu vyplývajúceho zo zmlúv o pôžičke v inom rozsahu preukázaný nebol, žalovaná ani za týmto účelom nenavrhla žiadny relevantný dôkaz, pričom dôkazné bremeno čo sa týka rozsahu splnenia jej povinnosti bolo práve na žalovanej. Žalovaná ako dôkaz navrhla len detektor lži, ktorý ako dôkaz slúžiť podľa súdnej praxe nemôže. Súd prvej inštancie má za to, že nárok uplatnený žalobkyňou vo výške 40.143,- eur titulom dlhu zo zmluvy o pôžičke, resp. zmlúv o pôžičke bol uplatnený dôvodne, žalobkyňa v tomto smere aj uniesla svoje bremeno tvrdenia ako i dôkazné bremeno. K obrane žalovanej súd prvej inštancie uviedol, že tvrdenia, resp. postoj žalovanej v tomto sporovom konaní bol zmätočný, keď jednak tvrdila, že so žalobkyňou nemala žiadnu zmluvu (písomnú ani ústnu), no na strane druhej vyjadrila ochotu žalovanú sumu zaplatiť. Taktiež uviedla, že žalobkyňa je pre ňu osobou cudzou, následne uviedla, že počula telefonický rozhovor žalobkyne, ktorý sa podľa žalovanej týkal jej osoby. Tvrdenie žalovanej, že žalobkyňa poskytovala v jej prospech peniaze bezhlavo a nezodpovedne, pričom ona ich nechcela, súdu prvej inštancie v tejto obrane žalovanej absentuje logika, a to v tom smere, aký by mala žalobkyňa dôvod opakovane poskytovať v prospech žalovanej
finančné prostriedky v značnej výške (cca 50.000,- eur), a to bez záruky ich vrátenia a odkiaľ by žalobkyňa disponovala číslom účtu žalovanej. Súd prvej inštancie má za to, že sa jednalo o poskytovanie peňazí na žiadosť žalovanej, ktorá napokon opakovanými vkladmi v hotovosti poskytovala v prospech účtu žalobkyne peňažné prostriedky, teda obe disponovali informáciami o číslach účtov v peňažných ústavoch, na ktoré aj plnili, pričom nemožno nechať bez povšimnutia, že finančné prostriedky boli žalobkyňou poskytované v prospech žalovanej z iného účtu než na ktorý žalovaná následne v prospech žalobkyne plnila v rozsahu 8.012,- eur. Súd prvej inštancie uložil žalovanej ako dlžníkovi povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 40.143,- eur, ktorá suma je podľa súdu prvej inštancie dlhom žalovanej voči žalobkyni titulom poskytnutých a žalovanou nevrátených pôžičiek.
5. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku tak, že žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100%.
6. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie žalovaná z dôvodov uvedených v ustanovení § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), h) Civilného sporového poriadku. V odvolaní uviedla, že s rozsudkom nesúhlasí a považuje ho za nesprávny a nezákonný. Má za to, že súd prvej inštancie nezistil riadne skutkový stav veci a preto zle rozhodol. Dôvodila tým, že nemala možnosť vyvrátiť tvrdenia na súde, pretože súd prvej inštancie rozhodol v jej neprítomnosti. Uviedla, že je veľmi chorá, má vážne problémy so srdcom, pohybuje sa pomocou 2 francúzskych barlí a v čase termínu pojednávania mala vážne zdravotné problémy, ktoré jej bránili v účasti na pojednávaní. Preto požiadala o odročenie pojednávania, čo súd však neakceptoval a pojednával bez jej prítomnosti. Žalovaná má za to, že týmto nesprávnym procesným postupom jej súd prvej inštancie znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Je toho názoru, že súd prvej inštancie bol povinný zohľadniť jej návrh na odročenie pojednávania aj v kontexte jej vysokého veku, ako aj skutočnosti, že nebola v konaní zastúpená advokátom, ako aj skutočnosti, že išlo o prvé pojednávanie vo veci, pričom na základe dovtedajšieho priebehu konania a jej postupu v konaní súd prvej inštancie nemal dôvod predpokladať, že išlo z jej strany o obštrukciu. Poukázala pritom na Čl. 6 ods. 2 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého súd zohľadňuje špecifické potreby strán sporu vyplývajúce z ich zdravotného stavu a sociálneho postavenia. Ďalej uviedla, že vzhľadom na enormne vysokú sumu žalobkyňou žalovaného nároku, ako aj skutočnosť, že napriek jej vysokému veku a zlému zdravotnému stavu je poručiteľkou jej ťažko zdravotne postihnutej dcéry, ktorá je napriek jej zlému zdravotnému stavu existenčne odkázaná na ňu. Podotkla, že napadnutý rozsudok vydaný bez riadneho ústneho prejednania sporu a znemožnenia jej obrany na pojednávaní, existenčne ohrozuje do budúcnosti nie len ju, ale aj na ňu odkázanú jej zdravotne ťažko postihnutú dcéru, nakoľko je jedinou živiteľkou. Namietala, že skutočnosti tvrdené žalobkyňou sa nezakladajú na pravde a súd prvej inštancie sa nezaoberal skutočnosťou, že žalovaná nemala dôvod požiadať žalobkyňu o akúkoľvek pôžičku. Taktiež žalovaná uviedla, že žalobkyni nikdy nedala k dispozícii jej číslo účtu, avšak žalobkyňa sa prezentovala ako bývalá bankárka, ktorá sa vie dostať každému na účet. Poukázala na to, že ak jej prišli na účet nejaké peniaze, bolo to zo strany žalobkyne bezdôvodné plnenie a žalovaná jej tieto peniaze vracala späť. Žalovaná ďalej uviedla, že sa nikdy so žalobkyňou nezhovárali o financiách, nikdy ju nepožiadala o pôžičku, ani písomne ani ústne a preto nikdy nebola dohodnutá ani ich splatnosť. Taktiež uviedla, že nikdy nebola so žalobkyňou v priateľskom vzťahu. Ďalej poukázala na to, že súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal a nijako nevyhodnotil situáciu, keď podľa žalobkyne jej žalovaná nevrátila už skoršie pôžičky, čo však podľa žalovanej nedáva žiadnu logiku, prečo jej potom mala žalobkyňa požičiavať ďalej. Žalovaná má za to, že súd prvej inštancie dospel iba k všeobecnému záveru uzatvorenia nešpecifikovaného počtu zmlúv o pôžičkách medzi žalobkyňou a žalovanou bez toho, aby špecifikoval všetky jednotlivé údajne uzatvorené zmluvy o pôžičkách s datovaním ich uzatvorenia, sumou každej jednotlivej pôžičky, okolnosťami preukazujúcimi uzatvorenie každej jednotlivej pôžičky v ústnej forme a dátumom reálneho poskytnutia každej pôžičky, ako predpokladu vzniku každej jednotlivej pôžičky. Taktiež má za to, že je potrebné doplniť dokazovanie jej výsluchom a že zo strany súdu prvej inštancie došlo k celkovému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, keď súd prvej inštancie preniesol dôkazné bremeno na žalovanú. Žalovaná ďalej namietala, že súd prvej inštancie odmietol vykonať ňou navrhnutý dôkaz detektorom lži s odôvodnením, že podľa súdnej praxe tento, ako dôkaz slúžiť nemôže. Má za to, že súd prvej inštancie bol povinný umožniť žalovanej podstúpiť vyšetrenie na polygrafe, pričom vzhľadom na sumu takéhoto vyšetrenia žalovaná toto nepodstúpila pred rozhodnutím súdu o pripustení takéhoto dôkazu a umožnení jeho vykonania. Je toho názoru, že súd prvej inštancie mal zistiť
u žalovanej jej ochotu podstúpiť takéto vyšetrenie, tiež vrátane ochoty/neochoty žalobkyne podstúpiť takéto vyšetrenie, pričom tak nespravil, čím je daný aj uvedený odvolací dôvod. Žalovaná navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
7. K odvolaniu žalovanej sa vyjadrila žalobkyňa. Zastáva názor, že súd prvej inštancie zistil riadne skutkový stav veci, vykonal potrebné dokazovanie, vec správne právne posúdil, vyvodil z nej správny právny záver a svoje rozhodnutie aj riadne zdôvodnil. So všetkými skutočnosťami, ktoré žalovaná v konaní tvrdila, sa súd prvej inštancie riadne vyporiadal. Žalobkyňa sa stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie a dôvodmi v ňom uvedenými. K tvrdeniu žalovanej, že sa nemohla z dôležitého dôvodu dostaviť na pojednávanie žalobkyňa uviedla, že toto uvedené tvrdenie nijakým spôsobom žalovaná nepreukázala, napr. nepredložila lekárske potvrdenie a všetko ostalo, len v rovine ničím nepodloženého tvrdenia. V tejto súvislosti poukázala na uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 136/2010 z 31.01.2012, sp. zn. 3Cdo 204/2009 z 14.09.2011, sp. zn. 3Cdo 167/2010 z 21.09.2011 a sp. zn. 5Cdo 168/2010 z 12.10.2010. Žalobkyňa má za to, že žalovaná nepreukázala svoje tvrdenie o dôležitosti dôvodu, pre ktorý sa nemohla dostaviť na pojednávanie, preto na základe tejto skutočnosti a v súlade s konštantnou rozhodovacou praxou súdov SR, konal súd prvej inštancie správne a nijako nepochybil keď sa uskutočnilo pojednávanie bez prítomností žalovanej. Podľa názoru žalobkyne sú skutkové tvrdenia žalovanej zmätočné a nijakým spôsobom nepreukázala ich pravdivosť. Naopak žalobkyňa svoje tvrdenie preukázala vykonanými dôkazmi, a teda uniesla bremeno tvrdenia, ako aj dôkazné bremeno. V konaní žalobkyňa preukázala uzatvorenie zmlúv o pôžičke so žalovanou, ako aj reálne odovzdanie peňazí prevodom na bankové účty žalovanej. Žalovaná nepoprela ani nerozporovala prijatie peňazí od žalobkyne, tiež sa vyjadrila, že je ochotná žalovanú sumu žalobkyni vrátiť. V konaní bolo tiež preukázané, že žalovaná vkladala sumy peňazí na bankový účet žalobkyne, čím vracala žalobkyni jednotlivé peňažné pôžičky, preto tvrdenia žalovanej o tom ako nepozná žalobkyňu, že je to pre ňu „žena z ulice“ a že neuzavrela s ňou žiadnu zmluvu, sú na základe uvedených skutočností nepochybne nepravdivé. Žalovaná v konaní nenavrhla na preukázanie svojich tvrdení žiadne dôkazy, pričom tak mohla vykonať vo svojich mnohých podaniach na súd. Žalobkyňa zastáva názor, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne.
8. K vyjadreniu žalobkyne k odvolaniu sa vyjadrila žalovaná. Vo vyjadrení uviedla, že trvá na tom, že žalobkyňa s ňou o peniazoch nehovorila a žalovaná ju o pôžičku nežiadala. Opätovne zdôraznila, že podľa jej názoru pravdu ukáže len detektor lži.
9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 365 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), h) Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
10. Predmetom konania je požiadavka žalobkyne na zaplatenie sumy 40.143,- eur s príslušenstvom od žalovanej titulom opakovanej zmluvy o pôžičke. Súd prvej inštancie vychádzajúc z výsledkov dokazovania dospel k záveru, že uplatnený nárok je dôvodný, keďže v prejednávanom prípade medzi stranami nebolo sporné poskytnutie pôžičky žalobkyňou žalovanej a naopak nebolo preukázané vrátenie pôžičky žalovanou žalobkyni. Žalovaná vytýkala súdu nezohľadnenie jej návrhu na odročenie pojednávania aj v kontexte zdravotného a sociálneho postavenia žalovanej, nesúhlasila so skutkovými
zisteniami žalobkyne, žiadala doplniť dokazovanie výsluchom žalovanej, namietala nesprávne právne posúdenie a nesúhlasila s postupom súdu, ktorý odmietol vykonanie navrhnutého dôkazu detektorom lži. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalovanej je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanej, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, či súd vykonal všetky navrhnuté dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností, či súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a či vec právne správne posúdil.
11. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu odvolateľke. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:
12. Žalovaná v odvolaní namietala, že súd prvej inštancie tým, že pojednával a rozhodol v neprítomnosti žalovanej, napriek jej ospravedlneniu a žiadosti o odročenie pojednávania, porušil právo žalovanej na spravodlivý proces. Vytýkala súdu, že nezohľadnil návrh na odročenie v kontexte vysokého veku žalovanej a taktiež v tej súvislosti, že žalovaná nebola zastúpená advokátom.
13. Súd prvej inštancie dňa 11.06.2020 odročil pojednávanie na deň 30.07.2020, pričom upovedomil o tom právneho zástupcu žalobkyne telefonicky a žalovanú písomne poštou. Z úradného záznamu zo dňa 28.07.2020 vyplýva, že žalovaná požiadala o ospravedlnenie účasti na pojednávaní dňa 30.07.2020 zo zdravotných dôvodov, pričom uviedla, že ospravedlnenie zaslala okolo 16.06.2020. Zároveň bolo zistené, že v spise sa nachádza podanie žalovanej - ospravedlnenie z neúčasti na ďalšom pojednávaní zo dňa 17.06.2020 doručené súdu 22.06.2020 v ktorom okrem iného uvádza, že sa nemôže dostaviť na pojednávanie kvôli narastajúcim zdravotným problémom. Žalovaná sa pojednávania dňa 30.07.2020 nezúčastnila, súd oboznámil žiadosť žalovanej o ospravedlnenie zo zdravotných dôvodov, súd pojednával v neprítomnosti žalovanej. Z uvedeného je nepochybné, že žalovaná o odročenie pojednávania nepožiadala. Preto správne súd prvej inštancie nedospel k záveru o naplnení podmienok pre odročenie pojednávania v zmysle ustanovenia § 183 ods. 1 Civilného sporového poriadku a správne vykonal pojednávanie a rozhodol v danej veci v neprítomnosti žalovanej. Súd prvej inštancie svojim postupom nevylúčil žalovanú z realizácie jej procesných práv - účasť na pojednávaní s možnosťou navrhovať dôkazy, vyjadriť sa k nim ako aj k ďalším skutočnostiam, keďže podmienky pre uskutočnenie pojednávania v neprítomnosti žalovanej, boli splnené. Vzhľadom na uvedené, nie je opodstatnená odvolacia námietka, že došlo k porušeniu práva žalovanej na spravodlivý proces.
14. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalovanej týkajúcu sa poukazu na čl. 6 ods. 2 Civilného sporového poriadku, odvolací súd uvádza, že uvedené ustanovenie sa týka špecifických potrieb určitých kategórií subjektov, pričom súd má povinnosť zohľadniť určité špecifické potreby týchto subjektov, ktorých zdravotný stav, prípadne sociálne postavenie odôvodňujú určitý špecifický procesný režim. Ide o normatívne vyjadrenie ľudskej slušnosti v zohľadňovaní okolností, ktoré môžu mať vplyv na mieru náročnosti realizácie procesných práv týchto subjektov, môže ísť o stanovenie času pojednávania, výnimky z povinnosti, ktorými sú sporové strany zaťažené pri vedení pojednávania a pod. Tento špecifický režim však nemá nijakým spôsobom negovať princíp rovnosti sporových strán. Pokiaľ žalovaná ako subjekt spadajúci do kategórie podľa čl. 6 ods. 2 poukazovala v tejto súvislosti na postup súdu znemožňujúci jej účasť na pojednávaní súdom, táto obrana žalovanej v kontexte so záverom v predchádzajúcom odseku nemohla byť zohľadnená. Odvolateľkou žiadaný postup by bol podľa názoru súdu v rozpore s princípom rovnosti strán sporu.
15. Žalovaná v odvolaní uviedla, že je potrebné doplniť dokazovanie výsluchom žalovanej.
16. O tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, rozhoduje vždy súd a procesný predpis strane priznáva právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Súd má dbať na to, aby nevylúčil taký
dôkaz, ktorý má potenciál preukázať rozhodný skutkový poznatok tvrdený stranami. Ak by súd vylúčil z dokazovania dôkaz, ktorým bolo možné preukázať rozhodujúcu skutočnosť, zakladá to odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. e) Civilného sporového poriadku. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutočnosti, že žalovaná navrhla za dôkaz len detektor lži, preto svojim postupom žalovanú nevylúčil z realizácie procesného práva navrhovať dôkazy, ktoré mu procesný predpis priznáva a správne v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že navrhnutý detektor lži v súdnom konaní nemôže slúžiť ako dôkaz. Odvolacia námietka žalovanej, že súd prvej inštancie nevykonal jej navrhnuté dôkazy je taktiež neopodstatnená. Pokiaľ ide o návrh dôkazu výsluch žalovanej, takýto dôkaz žalovaná pred súdom prvej inštancie nenavrhla.
17. Žalovaná vytýkala nesprávne právne posúdenie veci prvoinštančným súdom, pretože súd v rozpore s povinnosťou tvrdenia a dôkazného bremena zaťažujúceho žalobkyňu, preniesol dôkazné bremeno na žalovanú.
18. Pokiaľ ide o neunesenie dôkazného bremena žalovanou, založeného na ňou navrhnutých dôkazov, a to detektorom lži, k záverom súdu prvej inštancie ťažko niečo dodať. Vo vzťahu k tejto argumentácii žalovanej je nutné konštatovať v zhode so súdom prvej inštancie, že na žalovanej bolo dôkazné bremeno vrátenia pôžičky žalobkyni, nebolo preukázané a odvolací súd poukazuje na podrobné odôvodnenie preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie.
19. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane tej - ktorej strany treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. V prejednávanom prípade to znamená, že od žalobkyni nemožno požadovať, aby preukazovala, že jej žalovaná ešte nevrátila požičané peniaze a je na žalovanej, aby tvrdila a preukazovala, že pôžičku už vrátila. Prisudzovanie hodnoty pravdivosti konkrétnemu dôkazu predpokladá, že sudca takýto dôkaz posudzuje najskôr izolovane z hľadiska vierohodnosti toho, kto ho podáva a či správa sama osebe (svedecká výpoveď) je svojím obsahom pravdepodobná, alebo nie. Predovšetkým sa totiž žiada konštatovať, že odvolací súd nemal dôvod nesúhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (čím treba rozumieť nutnosť stotožnenia sa s tými dôvodmi, pre ktoré bolo podľa súdu prvej inštancie treba žalobe vyhovieť). Predpokladom zamietnutia žaloby by totiž bolo preukázanie žalovanou tvrdené vrátenie pôžičky, čo sa však nepreukázalo, pretože žalovaná okrem dôkazu detektorom lži, iné návrhy nemala. Rovnako aj nelogickosť vyjadrení žalovanej podrobne uvedená v odseku 23. rozsudku, viedli správne súd prvej inštancie k záveru o neunesení dôkazného bremena tvrdených skutočností žalovanou. Odôvodnenie napadnutého rozsudku v tomto smere nevykazovalo žiadne logické, skutkové ani právne medzery, bolo preto i objektívne presvedčivým (ktorou presvedčivosťou tu samozrejme je nutné mať na mysli schopnosť presvedčiť kohokoľvek s výnimkou toho, kto má záujem na celkom inom výsledku konania).
20. V prejednávanej veci odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonané dokazovanie vyhodnotil v zmysle zásad upravených v citovanom ustanovení § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku a vec aj správne právne posúdil. Odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie o existencii povinnosti žalovanej vrátiť peňažnú pôžičku poskytnutú jej žalobkyňou. Odvolací súd je zhodne so súdom prvej inštancie názoru, že obrana žalovanej v tomto smere vyznela nepresvedčivo, ako precízne a vyčerpávajúco vysvetlil súd prvej inštancie v odôvodnení preskúmavaného rozsudku.
21. K odvolaciemu dôvodu žalovanej o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav) je síce relevantným odvolacím dôvodom, ale v danom prípade táto námietka nie je opodstatnená, pretože súd prvej inštancie jasne a dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobe v celom rozsahu vyhovel. Výsledky dôkaznej verifikácie všetkých právne relevantných dôkazných prostriedkov, ktoré boli potrebné
k zisteniu skutkového stavu a vyplývajú z obsahu spisu, totiž jednoznačne viedli k naplneniu podmienok pre aplikáciu ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka, keďže poskytovali bezpečne zistený skutkový stav, ktorý bolo možné podriadiť pod uvedené hmotnoprávne pravidlo. Odvolací súd sa preto stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaná si nesplnila svoju povinnosť vrátiť žalobkyni požičané peňažné prostriedky v dohodnutej lehote. Súd prvej inštancie správne právne vec posúdil.
22. Rozsudok súdu prvej inštancie dáva jasne a zrozumiteľne odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s uplatneným nárokom žalobkyne na zaplatenie pôžičky poskytnutej žalovanej. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, zistený po náležite vykonanom dokazovaní a vysporiadal sa aj so všetkými pre vec rozhodujúcimi argumentmi strán. Pritom sa odvolal na konkrétne právne predpisy, ktoré správne aplikoval na prejednávaný spor. Zo zisteného skutkového stavu teda vyvodil správny právny záver o preukázaní nároku uplatneného žalobkyňou.
23. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že odvolacie dôvody uvádzané žalovanou nie sú naplnené.
24. Súd prvej inštancie 11.02.2021 a 17.02.2021 zaslal do spisu podania Q. Z. zo dňa 18.01.2021 a 19.01.2021, ktorá je švagrinou žalovanej, vyjadrila sa k veci. Na tieto podania tretej osoby, odvolací súd nemohol prihliadnuť a zaoberať sa nimi, nakoľko boli predložené osobou, ktorá nie je subjektom konania, nie je stranou konania, ani inou osobou zúčastnenou na konaní, preto jej neprináleží ani predkladať podania.
25. Žalovaná počas odvolacieho konania doložila dňa 11.05.2021 vysvetlenie vo veci, ktoré nebolo možné vziať do úvahy, nakoľko bolo podané po uplynutí odvolacej lehoty a v zmysle § 365 ods. 3 Civilného sporového poriadku odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
26. Ďalšie odvolacie argumenty žalovanej odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu nespôsobilú privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
27. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku ako vecne správny potvrdil (vrátane rovnako správneho rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania, ktoré inak odvolaním ani spochybnené nebolo a v prípade ktorého ani odvolací súd nezistil žiadne zjavné dôvody jeho nesprávnosti).
28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnom skončení veci.
29. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).