Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3To/42/2026

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

2

Krajský súd v Žiline v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Liptákovej a sudcov JUDr. Vladimíra Sučika a JUDr. Eriky Bebčákovej na verejnom zasadnutí konanom 30. júla 2026 prejednal odvolanie obžalovaného A. B., nar. XX.X.XXXX, proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č. k. -644 z 1.4.2026 a takto

r o z h o d o l :

2

Podľa , zrušuje rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č. k. -644 z 1.4.2026.

Na podklade obžalovaný A. B., nar. XX.X.XXXX v C., trvale bytom XXX XX C., D. E. XXXX/X,

sa uznáva za vinného, že

dňa 12.03.2024 viedol osobné motorové vozidlo značky Peugeot Boxer, evidenčné číslo F., po štátnej ceste G. v katastrálnom území obce H., okres I. A., v smere od obce H., kde na križovatke štátnej cesty G. a G. pri lokalite J. K. porušil ustanovenie , / s poukazom na o cestnej premávke v platnom znení, pretože v čase približne o 12:30 hod. počas jazdy vozidlom pri odbočovaní vľavo na cestu G. v km: 564,36 nedal prednosť oprotiidúcemu osobnému motorovému vozidlu továrenskej značky Mercedes Benz GLA, evidenčné číslo L., idúcemu po štátnej ceste G. od obce I. H. na obec H., ktoré viedol B. H., následkom čoho došlo k zrážke predných častí oboch vozidiel, pri ktorej B. H. utrpel podvrtnutie driekovej chrbtice, čo ho obmedzovalo v obvyklom spôsobe života po dobu minimálne 10 dní a spolujazdkyňa H. H., ktorá sedela na prednom sedadle vpravo vo vozidle značky Mercedes Benz GLA evidenčné číslo L., utrpela zlomeninu pravej kľúčnej kosti s posunom a zlomeninu II. až IV. rebra vpravo s malým posunom, čo ju obmedzovalo v obvyklom spôsobe života po dobu minimálne 14 dní,

teda

inému z nedbanlivosti ublížil na zdraví tým, že porušil dôležitú povinnosť uloženú mu podľa zákona,

čím spáchal

prečin ublíženia na zdraví podľa § 158 Tr. zák. účinného do 5.8.2024 (ďalej len Tr. zák.)

Z a t o s a o d s u d z u j e

Podľa § 158 Tr. zák., za použitia § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák., § 36 písm. j) Tr. zák., § 56 ods. 2 Tr. zák. na peňažný trest vo výške 1500,- (jedentisícpäťsto) EUR.

Podľa § 57 ods. 3 Tr. zák. obžalovanému ustanovuje pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, náhradný trest odňatia slobody vo výmere 15 (pätnásť) dní.

Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. súd obžalovanému ukladá trest zákazu činnosti viesť všetky druhy motorových vozidiel vo výmere 1 (jeden) rok.

Podľa súd obžalovanému ukladá povinnosť nahradiť škodu za poskytnutú zdravotnú starostlivosť vo výške 274,18 EUR Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a.s., oddelenie regresných náhrad a spätných vyňatí, Kúpeľná 5, 080 15 Prešov, IČO: 35937874, na účet vedený v M. L. č. účtu: N., VS: 2446020201, KS: 0058.

o d ô v o d n e n i e :

36

Rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č. k. -644 z 1.4.2026 bol obžalovaný A. B. uznaný za vinného, že

dňa 12.03.2024 viedol osobné motorové vozidlo značky Peugeot Boxer, evidenčné číslo F., po štátnej ceste G. v katastrálnom území obce H., okres I. A., v smere od obce H., kde na križovatke štátnej cesty G. a G. pri lokalite J. K. porušil ustanovenie , / s poukazom na o cestnej premávke v platnom znení, pretože v čase približne o 12:30 hod. počas jazdy vozidlom pri odbočovaní vľavo na cestu G. v km: 564,36 nedal prednosť oprotiidúcemu osobnému motorovému vozidlu továrenskej značky Mercedes Benz GLA, evidenčné číslo L., idúcemu po štátnej ceste G. od obce I. H. na obec H., ktoré viedol B. H., následkom čoho došlo k zrážke predných častí oboch vozidiel, pri ktorej B. H. utrpel podvrtnutie driekovej chrbtice, čo ho obmedzovalo v obvyklom spôsobe života po dobu minimálne 10 dní a spolujazdkyňa H. H., ktorá sedela na prednom sedadle vpravo vo vozidle značky Mercedes Benz GLA evidenčné číslo L., utrpela zlomeninu pravej kľúčnej kosti s posunom a zlomeninu II. až IV. rebra vpravo s malým posunom, čo ju obmedzovalo v obvyklom spôsobe života po dobu minimálne 14 dní,

čím spáchal prečin ublíženia na zdraví podľa § 158 Tr. zák. účinného do 6.8.2024 (ďalej len Tr. zák.).

Za to bol podľa § 158 Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák., s prihliadnutím na § 36 písm. j) Tr. zák. odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 4 mesiace. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. súd obžalovanému výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. súd určil obžalovanému skúšobnú dobu v trvaní 18 mesiacov.

Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. súd obžalovanému uložil trest zákazu činnosti viesť všetky druhy motorových vozidiel vo výmere 18 (osemnásť) mesiacov.

Podľa súd uložil obžalovanému povinnosť nahradiť poškodenému Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a.s., škodu vo výške 274,18 EUR.

Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní z 1.4.2026 vyplýva, že po vyhlásení rozsudku, po vysvetlení významu rozhodnutia súdu a poučení o opravnom prostriedku obžalovaný podal odvolanie voči všetkým výrokom rozsudku a prokurátor uviedol, že sa vzdáva práva podať odvolanie voči všetkým výrokom rozsudku. Dňa 13.5.2026 bolo súdu prvého stupňa doručené odôvodnenie odvolania obžalovaného, podané prostredníctvom obhajcu, v ktorom sú uvedené nasledovné argumenty:

„Ako už Obhajoba argumentovala v záverečnej reči na hlavnom pojednávaní dňa 01.04.2026, tak ani po vykonanom dodatočnom dokazovaní po vrátení veci okresnému súdu nedošlo k odstráneniu

zásadných rozporov odborných záverov k rozhodujúcim otázkam príčin a mechanizmu vzniku dopravnej nehody a teda dôkazná situácia tak naďalej zostala rozporná a neumožňovala ustáliť skutkový stav bez dôvodných pochybností v zmysle . Podstatou dokazovania v prípade skutku, ktorý je Obžalovanému kladený za vinu bolo relevantným spôsobom preukázať:

- či Vozidlo poškodených pred zrážkou s vozidlom Obžalovaného do križovatky prichádzalo po ceste G. zo smeru od J. a

- či odbočovalo doprava na cestu G. smerom na obec H..

Jedinými dôkazmi usvedčujúcimi Obžalovaného zo skutku, ktorý mu je kladený za vinu sú výpovede poškodených B. H. a H. H. (ktorí sú priamo zainteresovaní na výsledku konania), Znalecký posudok č. 12/2025 vypracovaný G. N. O., znalcom z odboru cestnej dopravy, zapísaný v zozname znalcov Ministerstva spravodlivosti ev. č. XXXXXX, XXX XX I. A., L. XXX/X (ďalej len ako „Znalecký posudok G. N. O.“) a aj jeho výpoveďou, ktorých jednoznačnú nepravdivosť preukazuje Znalecký posudok č. 10/2025 vypracovaný znalcom G. B. P., znalcom z odboru cestnej dopravy, zapísaný v zozname znalcov Ministerstva spravodlivosti ev. č. XXXXXX, 831 01 Bratislava, Trinásta 21 (ďalej len ako „Znalecký posudok G. B. P.“) a výpoveď svedka A. A. P., ktoré ako dôkazy preukazujú pravdivosť výpovede Obžalovaného a naopak vyvracajú tvrdenia poškodených a znalca G. N. O..

Obžalovaný má za to, že aj toto odôvodnenie Rozsudku zo dňa 01.04.2026 je rovnako (ako predchádzajúce odôvodnenie Rozsudku zo dňa 17.09.2025) predovšetkým postavené na nekritickom preferovaní Znaleckého posudku vypracovaného G. N. O. a jeho výpovedi na hlavnom pojednávaní, ktoré Súd fakticky považoval za akýsi „naddôkaz“ s prezumpciou absolútnej správnosti a pravdivosti, a to aj napriek tomu, že inkriminovaný znalecký posudok, resp. jeho závery sú v rozpore s viacerými ďalšími vykonanými dôkazmi, ktoré vo vzájomných súvislostiach vykazujú vyššiu mieru objektivity, logickosti a vypovedacej hodnoty. Súd pritom podľa názoru Obžalovaného nepristúpil k vyváženému a komplexnému hodnoteniu všetkých vykonaných dôkazov, ale bez dostatočného odôvodnenia prisúdil „dominantnú“ dôkaznú silu práve znaleckému posudku a výpovedi znalca G. N. O., hoci tieto boli zo strany Obžalovaného od počiatku trestného konania rozporované.

Výpoveď Obžalovaného

Súd v odôvodnení napádaného Rozsudku na str. 13 konštatuje, že „...S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, ako aj citované zákonné ustanovenie a vykonané dokazovanie v pôvodnom konaní a s poukazom na uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 26.11.2025, mal súd za preukázané, že obžalovaný A. B. spáchanie skutku poprel. Zo spáchania skutku je obžalovaný usvedčovaný najmä výpoveďami svedkov poškodených B. H. a H. H., ktorí zhodne vo svojich výpovediach potvrdili, že boli v I. B. sa poprechádzať a následne sa vracali naspäť do L. po ceste 1/18 smerom na H.. Zároveň svedok poškodený B. H. podrobne popísal vznik dopravnej nehody, kde súd mal z jeho výpovede za preukázané, že išiel po ceste 1/18, pred ním ani za ním nešlo žiadne auto, išiel sám, oproti na ceste 1/18 stál traktor s veľkou vlečkou a za ním bola kolóna. Traktor odbočoval doľava smerom na P. P. a mal znamenie o zmene smeru jazdy. V miernej neprehľadnej zákrute došlo ku stretu medzi vozidlom poškodeného a vozidlom obžalovaného. Skutočnosť, že pred vozidlom obžalovaného bol traktor a obžalovaný sa pohyboval v kolóne, je potvrdená aj samotnou výpoveďou obžalovaného. Obžalovaný, aj svedok poškodený B. H. potvrdili, že pred momentom stretu sa vzájomne nevideli. Obžalovaný zbadal motorové vozidlo poškodeného zn. Mercedes Benz až po začatí odbočovacieho manévru, preto začali brzdiť a vzájomne sa vyhýbať, avšak zabrániť zrážke sa ani jednému z nich nepodarilo. Spáchanie skutku je preukázané aj znaleckým posudkom G. N. O. č. 12/2025 a aj výpoveďou znalca, z ktorého mal súd jednoznačne za preukázané, že primárna technická príčina vzniku dopravnej nehody bola zlá technika jazdy vodiča nákladného motorového vozidla Peugeot Boxer, t. j. obžalovaného, ktorý nevykonal manéver odbočovania vľavo z cesty 1/18 na cestu 1/72 bez nebezpečenstva, správnym technickým postupom a vytvoril vodičovi osobného motorového vozidla zn. Mercedes prekážku z technického hľadiska náhlu, pri ktorej vodič osobného motorového vozidla Mercedes Benz nemohol na vytvorenú kolíznu situáciu reagovať akýmkoľvek účinným spôsobom odvráteniu dopravnej nehody. Súd okrem toho poukazuje, že v znaleckom posudku bola predvedená aj objektivizácia nehodového deja, čiže jej najviac pravdepodobný priebeh vychádzajúci z dostupných indikátorov, ktorými sú konečné polohy vozidiel, poškodenie vozidiel, iné vecné stopy na mieste dopravnej nehody a vyhodnotenia technickej prijateľnosti jednotlivých výpovedí účastníkov a svedkov dopravnej nehody. Okrem toho bola znalcom vykonaná aj tzv. simulácia nehodového deja, ktorá

zohľadňovala miestne dopravné pomery, možnosti rozhľadu a dohľadu vodičov, ako aj ich predpokladaný pohyb pred samotným kontaktom a po samotnom kontakte. Zo znaleckého posudku a výpovede znalca G. N. O. mal súd za jednoznačne preukázané, že obžalovaný, ako aj poškodený vo svojich výpovediach potvrdili, že v čase pred vznikom dopravnej nehody sa na mieste nehodového deja nachádzal traktor, ktorý sa pohyboval, resp. stál. To, či sa traktor pohyboval alebo stál, už nie je v samotnej analýze podstatné, lebo v čase vyústenia kolíznej situácie vytváral traktor oblasť zakrytého výhľadu obidvom vodičom. Jeho aktuálna poloha iste znemožnila obom vodičom vzájomnú identifikáciu, a za daných podmienok sa mohli vzhliadnuť cca 1,3 sekundy pred vzájomným kontaktom, teda len zlomok sekundy, aby mohli vodiči vykonať opatrenia k zabráneniu vzniku dopravnej nehody, čo je však veľmi krátka doba a muselo nutne dôjsť k vzájomnému kontaktu“.

Obhajoba si dovoľuje opakovane zdôrazniť, že podľa jej názoru Súd pochybil keď výpoveď Obžalovaného nehodnotil objektívne v kontexte všetkých vykonaných dôkazov, ale ju bez náležitého odôvodnenia označil za nedôveryhodnú a technicky neprijateľnú. Takýto záver Súdu nemá oporu v dokazovaní. Obžalovaný od začiatku predmetného konania uvádza konzistentnú a logicky usporiadanú verziu priebehu dopravnej nehody.

Zároveň súd úplne opomenul, že výpoveď Obžalovaného podporuje okrem Znaleckého posudku vypracovaného G. B. P. aj výpoveď svedka A. A. P., ktorý ako nezávislý účastník cestnej premávky potvrdil prítomnosť traktora a kolóny vozidiel ako aj to, že ku zrážke došlo v mieste, kde by za bežných okolností nemalo dôjsť ku stretu vozidiel. Takéto svedectvo je v priamom rozpore s tvrdením, že Obžalovaný nedal prednosť oproti idúcemu osobnému motorovému vozidlu v ktorom sa nachádzali poškodení. Súd sa však s týmto dôkazom nevysporiadal v odôvodnení Rozsudku, čo spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť a pochybnosti o zákonnosti skutkových záverov.

Vzhľadom na uvedené Obhajoba zastáva názor, že skutkový stav nebol spoľahlivo zistený, keďže existujú viaceré logické aj odborné pochybnosti o tom, či mohol Obžalovaný reálne zabrániť vzniku kolíznej situácie.

V zmysle zásady in dubio pro reo ( ) mali byť tieto pochybnosti vyložené v prospech Obžalovaného. Namiesto toho Súd svojvoľne prijal len jednu z alternatívnych verzií priebehu nehody a to tú, ktorá Obžalovaného bez dostatočných dôkazov „usvedčuje“ zo spáchania trestného činu. Takýto postup je v rozpore s princípom spravodlivého procesu a s požiadavkou, aby vina bola preukázaná bez dôvodných pochybností.

Zásada in dubio pro reo je podľa judikatúry ESĽP akýmsi prejavom zásady prezumpcie neviny. ESĽP sa vyjadril, že zásada prezumpcie neviny a z nej plynúca zásada in dubio pro reo vyžadujú, aby sudcovia nevychádzali z vopred prijatého presvedčenia, že obžalovaný spáchal čin, ktorý je mu kladený za vinu, aby dôkazné bremeno spočívalo na obžalobe a aby prípadné pochybnosti boli využité v prospech obžalovaného (napr. rozsudok vo veci Lavents proti Litve zo dňa 28. 11. 2002 č. 58442/00; rozsudok vo veci Melich a Beck proti Českej republike zo dňa 24. 7. 2008 č. 35450/04). Ak teda súdy nebudú tieto požiadavky rešpektovať, porušia sťažovateľove práva podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru.

V zmysle konštantnej súdnej judikatúry použitie zásady „in dubio pro reo“ prichádza do úvahy len vtedy, keď pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom konaní o nejakej skutočnosti, trvajú aj po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22. októbra 2014, sp. zn. ). Ako už je vyššie uvedené v prípade Obžalovaného nevyplýva jednoznačný záver, že sa mal dopustiť skutku, tak ako mu je kladený za vinu v Obžalobe.

Na základe zadovážených a vykonaných dôkazov v predmetnom trestnom konaní vedenom voči Obžalovanému je zrejmé, že bola porušená zásada „in dubio pro reo“ (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. , ako aj rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. , podľa ktorého, ak nie je možné jednoznačne určiť, ktorá z alternatív skutkového stavu zodpovedá skutočnosti, je potrebné pri zachovaní zásady „in dubio pro reo“ zvoliť alternatívu pre obžalovaného najpriaznivejšiu.) V tejto súvislosti Obžalovaný poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. , zo dňa 17. mája 2008, podľa ktorého obvinený nie je povinný dokazovať svoju nevinu, ale vina mu musí byť dokázaná, a to spôsobom nevzbudzujúcim žiadne pochybnosti, či uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. , zo

dňa 25. februára 2010, podľa ktorého súd nemôže vyžadovať náležite zistenia skutkového stavu veci z domnienok a hypotéz, čo aj s vysokým stupňom pravdepodobnosti, pokiaľ pripadá do úvahy aj iný priebeh skutkového deja.

Z vykonaného dokazovania tak nebolo preukázané, že by Obžalovaný mal naplniť všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu kladenému mu za vinu. Každá úvaha, každá pravdepodobnosť bez dôkazov je len špekulatívny akt spôsobujúci arbitrárnosť rozhodnutia. Obžaloba je postavená na nejednoznačných dôkazoch a úvahách, ktoré nemajú základ vo vykonanom dokazovaní a nemôžu byť spôsobilé na vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti voči Obžalovanému.

Obžalovaný rovnako namieta aj výrok o náhrade škody vo výške 274,18 EUR, keďže tento výrok je priamo závislý od výroku o vine Obžalovaného. Vzhľadom na to, že Obžalovaný od začiatku popiera spáchanie skutku a jeho vina nebola relevantným spôsobom preukázaná nie je možné, aby bol zodpovedný za škodu, ktorej existencia a príčinná súvislosť so zavinením Obžalovaného nebola v konaní jednoznačne preukázaná. Výrok o náhrade škody preto nemôže obstáť samostatne, keďže je odvodený od nesprávneho skutkového základu.

Výpoveď poškodeného B. H. a poškodenej H. H.

Súd v odôvodnení napádaného Rozsudku na str. 8 konštatuje, že „Svedok poškodený B. H. na predchádzajúcom hlavnom pojednávaní vypovedal, že z I.. B. prechádzali s manželkou na motorovom vozidle Mercedes smerom na L.. V tom kritickom bode sprava od P. P. išiel nejaký gázik s veľkým vlekom a zo smeru z H. išla dodávka, ktorá do nich v jemnej zákrute križovatke narazila. Obžalovaný išiel v pruhu poškodeného, a preto sa zrazili. Ďalej poškodený uviedol, že v jeho jazdnom pruhu nebol nik. oproti v jazdnom pruhu stála kolóna, prvý stál traktor s veľkou vlečkou. Traktor stál na 1/18 na odbočenie doľava smer na P. P.. Mal znamenie o zmene smeru jazdy. Za ním stála celá kolóna zo 10 áut. Oni stáli vo svojom pruhu na ceste 1/18 a poškodený išiel smerom na H.. Poškodený uviedol, že k stretu vozidiel došlo v jeho jazdnom pruhu, stretli sa ľavými časťami. Uviedol, že mu bola spôsobená škoda na ľavom kolese, ktoré je liatinové, to bolo roztrhnuté a celý motor a spodok bol rozbitý. Po zrážke motorové vozidlo mercedes posunulo dozadu a zablokovalo poškodenému celé vozidlo. S mercedesom stál na konci prerušovanej čiary krajnice sprava, ktorá ide smer P. P. - H.. Ten pán, čo išiel s gázikom. tak išiel od P. P.. Svedok poškodený gázik videl, až keď došlo ku stretu medzi ním a vozidlom obžalovaného, on ku nim prichádzal, bolo to tesne pred nehodou ...“

Ako už bolo uvedené zo strany Obhajoby, podľa jej názoru je výpoveď svedka B. H. v celom rozsahu nedôveryhodná (keďže poškodený raz hovoril o traktore, potom o kolóne), nelogická a účelová, pričom je v priamom rozpore s výpoveďou Obžalovaného, svedka A. A. P., ako aj so závermi znaleckého posudku znalca G. B. P., ktorý objektívne analyzoval priebeh dopravnej nehody.

Poškodený v rámci svojej výpovede uviedol, že k stretu vozidiel došlo v jeho jazdnom pruhu, avšak znalecký posudok G. B. P. jednoznačne preukázal, že primárny bod nárazu sa nachádzal v protismernom pruhu jazdy poškodeného, teda v jazdnom pruhu Obžalovaného. Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že poškodený neoprávnene prešiel do protismeru a práve týmto konaním zapríčinil vznik kolíznej situácie, resp. vznik dopravnej nehody. Tvrdenie poškodeného, že „v jeho jazdnom pruhu nebol nik“ a je v rozpore nielen s výpoveďou Obžalovaného, ale aj s objektívnymi dôkazmi, najmä s polohou vozidiel po dopravnej nehode a charakterom ich poškodenia. Znalec G. B. P. jednoznačne konštatoval, že poloha oboch vozidiel po náraze, smer deformácií a technická analýza kolízie vylučujú verziu poškodeného a naopak potvrdzujú verziu Obžalovaného, že k stretu došlo v jeho jazdnom pruhu. Ďalšie tvrdenie poškodeného, že jeho vozidlo stálo na konci prerušovanej čiary pri krajnici je technicky nemožné, pričom navyše samotná poloha jeho vozidla po dopravnej nehode zachytená vo fotodokumentácii a plániku dopravnej nehody je v rozpore s jeho výpoveďou. Obžalovaný si taktiež dovoľuje zdôrazniť, že poškodený je priamo zainteresovaný na výsledku tohto trestného konania, keďže mu v súvislosti s dopravnou nehodou vznikla majetková škoda a preto má osobný záujem na tom, aby bola vina pripísaná Obžalovanému. Táto jeho motivácia prirodzene spochybňuje objektivitu a nestrannosť jeho výpovede, ktorá sa javí ako účelová. Z uvedeného dôvodu je potrebné výpoveď poškodeného hodnotiť ako nedôveryhodnú, vnútorne rozpornú a v priamom rozpore s výpoveďou A. A. P. a so znaleckým posudkom G. B. P., ktorý jeho verziu vzniku dopravnej nehody jednoznačným spôsobom vyvracia.

Vo vzťahu k výpovedi poškodenej H. H. Súd v odôvodnení napádaného Rozsudku na str. 8 konštatuje, že „Svedkyňa poškodená H. H. na predchádzajúcom hlavnom pojednávaní vypovedala, že s manželom sa boli prejsť v I.. B., a keď sa vracali naspäť, išli cez I.. H. smerom na H.. Oproti kolibe je ypsilonová križovatka. Išli autom smerom na L. a naraz bol treskot, buchot. Ona si nevšímala, ako manžel šoféruje, nakoľko je dobrý šofér, prešli autom celú Európu a nedostal ani raz pokutu. Ďalej uviedla, že jej vybuchol airbag na tvár, mala zlomenú kľúčnu kosť, narazený hrudník, zle sa jej dýchalo a mala zlomené 4 rebrá. Zastavil sa pri nich nejaký požiarnik, ktorý sa postaral o to, aby prišla RZP. Ona bola pripútaná bezpečnostným pásom a ten jej spôsobil zranenia v dôsledku nárazu. Následne prišla RZP a zobrali ju do nemocnice do I.. A. a potom po ňu prišiel syn a zobral ju domov. Svedkyňa poškodená potvrdila, že ona si nevšíma motorové vozidlá, ktoré boli pred ňou. resp. za ňou. ona si všíma len okolie a prírodu, preto sa nemohla vyjadriť k dopravnej situácii, nakoľko dopravnú nehodu ani nevidela.“

K výpovedi poškodenej H. H. si Obhajoba dovoľuje uviesť, že sama svedkyňa v rámci svojej výpovede uviedla, že „ona si nevšíma motorové vozidlá, ktoré boli pred ňou, resp. za ňou, ona si všíma len okolie a prírodu, preto sa nemohla vyjadriť k dopravnej situácií, nakoľko dopravnú nehodu nevidela,“ pričom z výpovede je zrejmé, že nemala žiadnu priamu vedomosť o priebehu dopravnej nehody ani o dopravnej situácii bezprostredne pred jej vznikom, keďže sama uviedla, že sa sústreďovala výlučne na okolie a samotný nehodový dej nevnímala. Jej výpoveď preto nemá relevanciu pre posúdenie mechanizmu vzniku nehody ani pre určenie zodpovednosti za ňu a nemôže byť použitá ako dôkaz, ktorý by akýmkoľvek spôsobom prispieval k ustáleniu skutkového stavu vo vzťahu k vine Obžalovaného.

Vyššie uvedené zakladá podľa Obžalovaného dôvod na postup odvolacieho súdu v zmysle , a .

Výpoveď svedka A. A. P.

Súd v odôvodnení napádaného Rozsudku vo vzťahu k výpovedi svedka A. A. P. na str. 8 konštatuje, že „...Pokiaľ ide o alternatívne možnosti simulácií priebehu dopravnej nehody, podľa výpovede obžalovaného, resp. podľa výpovede svedka A. A. P., tak znalec sa vyjadril a súd sa k tomu prikláňa, že považuje výpoveď a vznik dopravnej nehody podľa obžalovaného a svedka A. A. P. za technicky neprijateľný, nakoľko vôbec z technického hľadiska konečné polohy vozidiel, charakter a rozsah poškodenia nezodpovedajú ich výpovediam.“

V nadväznosti na vyššie uvedené si Obhajoba dovoľuje opakovane uviesť, že Súd absolútne neodôvodnene spochybnil výpoveď svedka A. A. P., ktorého výpoveď bola logická, vecná a zodpovedala reálnym pomerom na mieste dopravnej nehody, svedok neprežil „šok“ (priamy stret vozidiel aktívne) a preto jeho výpoveď bola objektívna a neovplyvnená bezprostredným traumatizujúcim zážitkom z nehodového deja, vnútorne konzistentná a plne korešpondujúca s ďalšími vykonanými dôkazmi. Napriek tomu ju Súd bez akéhokoľvek odborne podloženého vysvetlenia označil za „technicky neprijateľnú“, pričom takýto záver nemá žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní (nakoľko znalecký posudok G. N. O. považujeme za neobjektívny a nepresný). Súd sa tak svojvoľne postavil do pozície znalca, keď bez odborného podkladu poprel vierohodnosť očitého a priameho svedka, ktorý dopravnú nehodu priamo videl a bol aj na mieste dopravnej nehody. Podľa názoru Obžalovaného je neprijateľné, aby Súd absolútne odignoroval výpoveď tohto svedka len preto, že nezapadá do verzie znalca G. N. O. a poškodených (ktorí sú zainteresovaní na výsledku konania ako je už uvedené vyššie) s ktorými závermi sa Súd jednoznačne stotožnil.

Obhajoba má za to, že takýto prístup je v priamom rozpore so zásadou voľného hodnotenia dôkazov a objektívneho zisťovania skutkového stavu, keďže Súd nepreukázal, na základe akých konkrétnych odborných poznatkov považoval výpoveď svedka A. A. P. za technicky neprijateľnú. V konečnom dôsledku tak išlo o svojvoľné a nepreskúmateľné odmietnutie kľúčového dôkazu v prospech Obžalovaného.

Znalecký posudok znalca G. N. O.

Na str. 4 predmetného Rozsudku súd uvádza, že „Preto podľa názoru znalca G. N. O. v súčasnej dobe pri analýze dopravnej nehody je neprípustné, aby znalec definoval technickú príčinu dopravnej nehody len v rozsahu svojho názoru, ale aby tento názor aj príslušne vedecky zdôvodnil.“

K uvedenému Obhajoba uvádza, že znalecký posudok G. B. P. bol vypracovaný na podklade dostupných dôkazov a v rozsahu zadania, ktoré smerovalo k odbornému posúdeniu technickej prijateľnosti pohybu vozidiel pred zrážkou. Skutočnosť, že znalec nepristúpil k vypracovaniu kompletnej simulačnej alebo rázovej analýzy sama osebe neznamená, že jeho odborné závery sú bezcenné alebo odborne neakceptovateľné, ale len to, že znalec zvolil odlišný metodický prístup pri hodnotení nehodového deja. Zároveň platí, že samotná polemika znalca G. N. O. s metodikou alebo rozsahom znaleckého skúmania G. B. P. neodstraňuje existujúci odborný rozpor medzi oboma znalcami. Naopak, potvrdzuje, že aj po ich vzájomnej konfrontácií na hlavnom pojednávaní vo veci naďalej existujú rozdielne odborné názory na rozhodujúce skutkové otázky.

Rovnako na str. 5 Rozsudku je uvedené, že „Ďalej sa znalec vyjadril k otázke obžalovaného, že ako môže fotodokumentácia, ktorá korešponduje s plánikom dopravnej nehody, nekorešpondovať so simuláciou v znaleckom posudku, pokiaľ nekorešponduje konečná poloha vozidiel, konkrétne stredová čiara. Znalec G. N. O. k tomu uviedol, že stredová čiara je vybraná z ortofoto mapy a digitálneho modelu. Ľavé predné koleso Mercedesu sa upravovalo podľa fotodokumentácie vyhotovené políciou, ako aj dávalo sa to korelácie konečných polôh vozidiel, korelácia vzájomných polôh vozidiel presne zodpovedá fotodokumentácii, ako aj vo fotodokumentácii v znaleckom posudku. Na str. č. 12 znaleckého posudku vidno presne, kde sa nachádza koleso motorového vozidla Mercedes, obrázok C1 v konečnej polohe. Na obrázku B2 vidno pozdĺžnu čiaru, ako sa nachádza pri motorovom vozidle Mercedes, ktorý je v konečnej polohe. Na základe týchto fotografií vie znalec povedať, kde sa vozidlo nachádzalo a podľa toho ustanovil aj čiaru“.

K uvedenému tvrdeniu si Obhajoba dovoľuje uviesť, že znalec G. N. O. vo svojej výpovedi v podstate len obhajoval správnosť vlastnej simulácie a spôsobu interpretácie fotodokumentácie, avšak týmto spôsobom neodstránil zásadný odborný rozpor medzi jednotlivými znaleckými závermi. Samotná skutočnosť, že znalec vychádzal z ortofoto mapy, digitálneho modelu a vlastnej interpretácie konečných polôh vozidiel ešte neznamená, že jeho rekonštrukcia nehodového deja je jediná možná alebo nespochybniteľná.

Obžalovaný má aj po vypočutí tohto znalca na hlavnom pojednávaní dňa 04.03.2026 za to, že Znalecký posudok G. N. O. obsahuje viacero nedostatkov, ktoré spochybňujú jeho objektívnosť a presnosť, nakoľko znalec G. N. O. nepoznal presnú hmotnosť vozidla Obžalovaného, pričom na hlavnom pojednávaní na otázku Obhajcu, či má hmotnosť vozidla zásadný vplyv na výpočet hybnosti a nárazovej rýchlosti odpovedal „Keďže samotná hybnosť je súčinnou hmotnosti a rýchlosti vozidla, samozrejme hmotnosť vozidla má vplyv aj na výpočet týchto fyzikálnych parametrov, ... “ Znalec taktiež v rámci svojej výpovede uviedol, že „ ... Hmotnosť nákladu bola stanovená odborným odhadom, pri primeranej vyťaženosti vozidla daného druhu s predpokladom, že vozidlo v čase dopravnej nehody nevykazovalo maximálny náklad, čo by identifikovalo hmotnosť vozidla na úrovni 3500 kg,“, čo zásadne jednoznačným spôsobom ovplyvňuje výsledky jeho analýzy. Navyše hmotnosť nákladu vozidla Obžalovaného vzhľadom na to, že znalec nemal k dispozícií nákladný list tohto vozidla bola iba odhadnutá a to na 500 kg, pričom znalec sám priznal, že tento údaj nebol preukázaný. Napriek tomuto dôležitému faktoru, znalec vyvodil presné rýchlosti vozidiel (58 km/h a 51 km/h), čo je podľa názoru Obhajoby z odborného hľadiska neprípustné, keďže pri neznámej hmotnosti nie je možné presne stanoviť kinetickú energiu ani hybnosť. Vzhľadom na tú skutočnosť, že hmotnosť nákladu mohla byť aj iná, znalec v znaleckom posudku korigoval rozšírenou neistotou výpočtu +- 5 %, čo je z odborného hľadiska nekonkrétne a umožňuje akýkoľvek výsledok v rozmedzí desiatok percent. Rovnako na otázku Obhajcu, či je možné v prípade nesprávne zadanej hmotnosti vozidla, že výsledné rýchlosti a výber vozidiel môžu byť skreslené odpovedal „Do určitej miery ...“ A na otázku Obhajcu, či je možné bez brzdných stôp jednoznačne určiť rýchlosť vozidiel uviedol, že „Áno, ale nie jednoznačne, ani keď máme k dispozícii brzdné stopy, neurčujeme to jednoznačne.“

Navyše si dovoľujeme poukázať na to, že G. N. O. vo svojej predchádzajúcej výpovedi sám uviedol, že „riešil tri úplne identické nehody v danom mieste“, čo objektívne vyvoláva pochybnosti o jeho nestrannosti, keďže mohol mať už predpojatý názor na miesto a mechanizmus vzniku dopravnej nehody.

Čo sa týka vyjadrenia na argumenty znalca G. N. O. ohľadom evidencie znaleckého posudku ako znaleckého úkonu v denníku znalca k uvedenému sa vyjadrujeme nižšie.

Vyššie uvedené zakladá podľa Obžalovaného dôvod na postup odvolacieho súdu v zmysle .), a c.) .

Znalecký posudok znalca G. B. P.

Súd ďalej v odôvodnení napádaného Rozsudku na str. 14 konštatuje, že „Pokiaľ ide o znalecký posudok č. 10/2025 vypracovaný znalcom G. B. P., znalcom z odboru cestnej dopravy, aj po doplnení dokazovania v zmysle indícií krajského súdu a vzhľadom na výpoveď znalcov G. B. P., G. N. O. a vyjadrenie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, súd konštatuje, že predmetný znalecký posudok č. 10/2025 nie je v elektronickom denníku znalca G. B. P. evidovaný ako znalecký úkon. Uvedená povinnosť znalcovi G. B. P. vyplýva z Z. č. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a z vyhlášky č. MS SR, ktorou sa vykonáva o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Okrem toho súd poukazuje aj na výpoveď znalca G. N. O., ktorý sa vyjadril k znaleckému posudku č. 10/2025, a ktorý zistil, že daný znalecký posudok má 21 strán, pričom 20 strán znaleckého posudku tvorí prepis z vyšetrovacieho spisu, a posledná strana je venovaná pohybu osobného motorového vozidla zn. Mercedes Benz po ceste 1/18 pred dopravnou nehodou, že je technicky neprijateľný a vozidlo sa pred dopravnou nehodou pohybovalo po ceste 1/72. Znalec G. N. O. vo svojej výpovedi poukázal, že znalec G. B. P. ako znalec toto svoje tvrdenie nepodložil žiadnymi relevantnými dôkazmi, simulačnou alebo rázovou analýzou, resp. indikátormi, ktoré by toto tvrdenie preukazovalo aspoň v určitom technicky prijateľnom rozsahu. Takisto samotný znalec G. B. P. vo svojej výpovedi poukázal, že nevykonával technickú analýzu výpočtom, ale len posudzoval možnosť jazdy vozidla Mercedes pred zrážkou. Z uvedeného dôvodu G. B. P. nevedel určiť, či mal alebo nemal možnosť obžalovaný zabrániť zrážke. Jeho úlohou ako znalca na vypracovanie znaleckého posudku bola skutočnosť, že mal posúdiť z technického hľadiska zmeny jazdy predmetných vozidiel pred zrážkou (obžalovaného a poškodeného) ... Vzhľadom na hore skutočnosti, súd opätovne konštatuje, že znalecký posudok č. 10/2025 vypracovaný znalcom G. B. P. je nepreskúmateľný, nakoľko znalec definoval technickú príčinu vzniku dopravnej nehody len v rozsahu svojho subjektívneho názoru, ale tento svoj názor ani príslušne vedecky nezdôvodnil (znalec svoje tvrdenie neodôvodnil žiadnymi relevantnými dôkazmi, simulačnou alebo rázovou analýzou). Okrem toho znalecký posudok č. 10/2025 nebol ako znalecký úkon zapísaný do elektronického denníka znalca, následne by znaleckému posudku bolo pridelené 12-miestne číslo (kód zadania). Z uvedeného teda súd konštatuje, že predmetný znalecký posudok ani neexistuje, nakoľko nie je po formálnej stránke zaevidovaný ... S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti súd preto zamietol návrh obžalovaného a obhajcu na vykonanie revízneho znaleckého posudku, nakoľko nemá ktoré dva znalecké posudky posudzovať, pretože znalecký posudok č. 10/2025 neexistuje, nakoľko nebol oficiálne zaevidovaný, zároveň je nepreskúmateľný z dôvodov, na ktoré už súd vyššie poukázal”.

Z vyššie uvedeného hodnotenia znaleckého posudku vypracovaného G. B. P., G. N. O. nevyplýva záver o presvedčivosti znaleckého posudku G. N. O., ale iba jeho kritické hodnotenie znaleckého posudku G. B. P., ktoré samo o sebe nemá povahu samostatného dôkazu o vine Obžalovaného. Skutočnosť, že znalec G. B. P. nevykonával komplexnú technickú analýzu výpočtom neznamená, že jeho závery sú automaticky nesprávne alebo nepoužiteľné. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že hodnotenie kvality a úplnosti znaleckého posudku jedného znalca druhým znalcom nemôže nahrádzať riadne odstránenie rozporov medzi znaleckými závermi a už vôbec nie viesť k preferencii jedného posudku bez ďalšieho odborného overenia (t.j. vykonania revízneho znaleckého posudku ako navrhoval Obžalovaný). Obhajoba má jednoznačne za to, že ani výpoveď znalca G. N. O. neodstránila zásadný rozpor v tom, aký bol priebeh dopravnej nehody, a či bolo v objektívnych možnostiach Obžalovaného zrážke zabrániť.

V nadväznosti na vyššie uvedené si Obhajoba dovoľuje uviesť, že argument súdu, ktorým vyhodnotil znalecký posudok G. B. P. ako „neexistujúci“ z dôvodu chýbajúcej evidencie v elektronickom denníku znalca (a teda neprideleniu 12-miestneho čísla, kódu zadania) je v príkrom rozpore s platnou právnou úpravou a základnými princípmi dokazovania v trestnom konaní. Obhajoba má za to, záver Súdu je výsledkom nesprávnej interpretácie zákona.

Podľa a o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch (ďalej len ako „zákon o znalcoch“) „Znalec, tlmočník a prekladateľ zapísaný v zozname je povinný

viesť priebežne o svojich úkonoch denník v elektronickej podobe prostredníctvom programových a technických prostriedkov schválených ministerstvom a zodpovedá za správnosť zapisovaných údajov. Údaje zapisované do denníka využíva ministerstvo pri plnení úloh podľa toho zákona.“

Z vyššie uvedeného zákonného ustanovenia je teda zrejmé, že údaje z tohto denníka primárne slúžia Ministerstvu spravodlivosti SR na výkon dohľadu nad činnosťou znalcov. Ide teda o nástroj administratívnej kontroly a evidencie, ktorý umožňuje Ministerstvu spravodlivosti SR monitorovať činnosť znalcov. Účelom denníka nie je teda "vytvárať" samotný znalecký úkon. Znalecký posudok vzniká a existuje momentom jeho vypracovania a odovzdania zadávateľovi. Zápis do denníka je až následný administratívny krok, ktorý potvrdzuje vykonanie tohto úkonu, ale nie je podmienkou jeho samotného vzniku.

Je potrebné zdôrazniť, že znalec nesplnil svoju administratívnu povinnosť tým, že predmetný znalecký posudok nezapísal do elektronického denníka, čo možno považovať za profesionálne pochybenie za ktoré nesie zodpovednosť znalec. Súd však z uvedeného pochybenia vyvodil neprimerane závažný dôsledok pre použiteľnosť dôkazu, keď uzavrel, že znalecký posudok G. B. P. nemožno považovať za existujúci znalecký posudok.

Podľa § 26 zákona o znalcoch „Znalec, tlmočník alebo prekladateľ zapísaný v zozname sa dopustí iného správneho deliktu, ak poruší povinnosť pri výkone jeho činnosti alebo v súvislosti s výkonom činnosti ustanovenú týmto zákonom, ...“

Z uvedeného zákonného znenia môžeme jednoznačne konštatovať, že vyššie citované ustanovenie nepochybne zahŕňa aj vedenie elektronického denníka. Sankciami, ktoré za to možno uložiť sú výlučne pokuta, zákaz výkonu znaleckej činnosti na obdobie najviac jedného roka alebo vyčiarknutie zo zoznamu. V zákone sa nikde, ani len náznakom neuvádza, že by sankciou za porušenie evidenčnej povinnosti bola neplatnosť, nulita alebo neexistencia znaleckého posudku, tak ako to vyhodnotil Súd. Obhajoba je toho názoru, že ak by zákonodarca chcel spojiť takýto závažný následok s administratívnym pochybením znalca, výslovne by to v zákone uviedol. Keďže tak neurobil, Súd si takúto sankciu nemôže „domyslieť“ a aplikovať ju, obzvlášť nie na ťarchu Obžalovaného. Úlohou Súdu v trestnom konaní je vykonávať a hodnotiť predložené dôkazy. Súd mal teda znalecký posudok G. B. P. prijať ako dôkaz, ale neoprávňovalo ho to k tomu, aby ho vyhodnotil ako nepreskúmateľný a neexistujúci.

V neposlednom rade je nutné konštatovať, že záver Súdu predstavuje absolútne porušenie princípov právnej istoty a ochrany dobrej viery. Právny poriadok totiž nemôže byť interpretovaný spôsobom, ktorý vedie k absurdným a pre Obžalovaného nespravodlivým dôsledkom. Obžalovaný konal v dobrej viere keď si zaobstaral vypracovanie znaleckého posudku u znalca – G. B. P., ktorý je zapísaný v zozname znalcov a teda je oprávnený vykonávať znaleckú činnosť. Je predsa nemožné, až dokonca absurdné očakávať od Obžalovaného, aby si okrem objednania posudku ešte aj kontroloval, či si znalec správne vedie svoje interné záznamy, resp. či eviduje svoj elektronický denník. Týmto postupom Súd nesprávne presunul zodpovednosť za kontrolu znalcov, ktorá patrí Ministerstvu spravodlivosti na plecia Obžalovaného a trest za chybu znalca bol navyše úplne neprimeraný, keďže Obžalovaný „prišiel“ o kľúčový dôkaz pre svoju obhajobu. V nadväznosti na uvedené si je preto potrebné položiť otázku. Aký zmysel by potom mal oficiálny zoznam znalcov, ak by dôvera v neho bola pre občana „pascou“ a nie zárukou?

Tvrdenie súdu o neexistencii znaleckého posudku G. B. P. je v dôsledku vyššie uvedeného právne neudržateľné. Máme za to, že ide o prejav extrémneho formalizmu, kde bola administratívna povinnosť znalca G. B. P. nadradená nad základné právo Obžalovaného na obhajobu a na spravodlivé posúdenie jeho veci.

Ako už bolo deklarované v predchádzajúcom odvolaní, na rozdiel od znalca G. N. O., ktorý vychádzal z viacerých odhadov a nepodložených faktov, znalec G. B. P. postupoval s odbornou opatrnosťou a rešpektoval zásady vedeckej exaktnosti, keď otvorene konštatoval, že absentovali kľúčové objektívne stopy (brzdné a trecie). Pri skúmaní smeru jazdy vozidla poškodených znalec dospel k záveru, že toto vozidlo pred zrážkou prichádzalo po ceste G. v smere od J.. K uvedenému záveru prišiel v dôsledku toho, že ak by toto vozidlo prichádzalo po ceste č. G. v smere od C., tak vplyvom zmeny smeru jazdy,

teda vyhýbaniu sa protiidúcim vozidlám a následnou zrážkou s vozidlom Obžalovaného by sa toto vozidlo otočilo do protismeru hodinových ručičiek a na vozovke by zanechalo trecie stopy. Rovnako skonštatoval, že vozidlo poškodených vytvorilo kolíznu situáciu, následkom ktorej došlo k zrážke s motorovým vozidlom Obžalovaného a teda vozidlo poškodených do križovatky neprichádzalo od I. A. ako tvrdia poškodení.

Znalec G. B. P. vychádzal z reálne existujúcich dôkazov: fotografie z miesta zrážky, fotokópie zadokumentovania dopravnej nehody, záznam o dopravnej nehode, zápisnica o mieste dopravnej nehody, náčrtok miesta dopravnej nehody, plánik z miesta dopravnej nehody, správu o nehode pre poisťovňu, záznam o podaní vysvetlenia Obžalovaného z 18.04.2024, záznam o podaní vysvetlenia B. H. z 21.04.2024, výsluch svedka A. A. P. z 27.11.2024, výsluch Obžalovaného z 05.11.2024 a záznam o podaní vysvetlenia poškodenej H. z 21.04.2024 a nie z hypotetických predpokladov. Neprezentoval žiadne nepodložené rýchlosti, vzdialenosti ani reakčné doby, ale svoje závery vyvodzoval výlučne z viditeľných poškodení vozidiel. Znalec G. B. P. dôsledne zdôraznil, že pri absencii brzdných či trecích stôp po kolesách predmetných vozidiel nie je možné určiť presný priebeh, pričom jeho závery o rýchlosti v čase zrážky (15–25 km/h) zodpovedajú rozsahu poškodení vozidiel, ktorý je zjavne nízky, čo logicky korešponduje s miernym pohybom vozidiel a nie s kolíziou pri vyšších rýchlostiach ako to tvrdí znalec G. N. O..

Navyše, ako kvalifikovaný znalec v oblasti dopravných nehôd sa oprel o skúsenosti z podobných prípadov, ktoré mu umožnili vyhodnotiť smer jazdy vozidiel podľa charakteru deformácií a to je plne v súlade s metodikou znaleckej činnosti v odbore cestnej dopravy. Taktiež je dôležité zdôrazniť, že znalec G. B. P. v predmetnom znaleckom posudku posudzoval smer jazdy vozidla Mercedes, resp. vozidla poškodených, ktoré vchádzalo do križovatky ciest G. a G.. Oproti tomu znalec G. N. O. napriek absencii kľúčových fyzikálnych údajov (hmotnosti, trecích stôp, presných bodov kontaktu) vytvoril detailnú „simuláciu“, ktorej presnosť nemohla byť reálne overená, čo teda znamená, že znalec G. B. P. zvolil vedecky prístup založený na dostupných faktoch, zatiaľ čo znalec G. N. O. použil výpočet odvodený z odhadov a domnienok, pričom súd paradoxne prijal závery, ktoré sú z hľadiska odbornosti podľa názoru Obžalovaného absolútne nespoľahlivé.

V kontexte vyššie uvedeného preto nemožno súhlasiť s tvrdením Súdu, že znalecký posudok G. B. P. „nespĺňa štandardy znaleckého posudku“ práve naopak, jeho opatrnosť je prejavom odbornosti.

Obžalovaný je presvedčený, že znalec, ktorý za každú cenu „vytvára konkrétne čísla“ aj keď tieto reálne absentujú, koná v rozpore s princípom objektívnosti znaleckej činnosti. Máme za to, že znalec nesmie vyvodzovať jednoznačné závery z neistých, resp. zo žiadnych relevantných informácií, podkladov. V kontexte vyššie uvedeného je teda zrejmé, že znalec G. B. P. túto zásadu rešpektoval a preto jeho znalecký posudok nemožno odmietnuť len preto, že neobsahuje fiktívne výpočty. Naopak tento vypracovaný znalecký posudok mal byť Súdom hodnotený ako relevantný dôkaz, ktorý kvalifikovaným spôsobom spochybňuje jednoznačnosť a istotu záverov znaleckého posudku G. N. O..

Obžalovaný má za to, že tým, že Súd posudok G. B. P. bez bližšieho odborného rozboru odmietol a uprednostnil znalecký posudok G. N. O. odňal Obžalovanému právo na spravodlivé posúdenie všetkých dôkazov v rovnocennom postavení.

Súd prekročil hranice odborného hodnotenia

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že v predmetnom konaní boli vypracované dva znalecké posudky s diametrálne odlišnými závermi. Obžalovaný má za to, že Súd v napadnutom Rozsudku urobil nesprávne skutkové závery, keď bez náležitého a odborného zhodnotenia dvoch rozporných znaleckých posudkov, ktoré boli v rámci tohto konania vykonané uprednostnil (a to aj po výsluchu oboch znalcov na hlavnom pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 04.03.2026) znalecký posudok znalca G. N. O., pričom odmietol závery znaleckého posudku znalca G. B. P. ako „nepreskúmateľné, nakoľko znalec definoval technickú príčinu vzniku dopravnej nehody len v rozsahu svojho subjektívneho názoru ale tento svoj názor ani príslušne vedecky nezdôvodnil a okrem toho znalecký posudok č. 10/2025 nebol ako znalecký úkon zapísaný do elektronického denníka znalca, následne by znaleckému posudku bolo pridelené 12-miestne číslo (kód zadania) a z uvedeného teda súd konštatuje, že predmetný znalecký posudok ani neexistuje, nakoľko nebol oficiálne zaevidovaný...“. Takýto postup považuje Obhajoba za nezákonný, nelogický a v rozpore

so zásadami hodnotenia dôkazov v intenciách (ďalej len ako „“).

Súd sa v napadnutom Rozsudku neoprávnene „ujal úlohy akéhosi odborníka z odboru cestnej dopravy“, keď bez akéhokoľvek odborného podkladu, len na základe vlastného subjektívneho hodnotenia, vyhodnotil závery znaleckého posudku G. N. O. ako správne a úplné a naopak, znalecký posudok G. B. P. označil za nepreskúmateľný. Takýto postup Súdu predstavuje prekročenie hraníc jeho zákonného oprávnenia v intenciách , ktorý Súdu umožňuje hodnotiť dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia, avšak nie v odbornej rovine, ktorú môže posúdiť výlučne a len znalec z danej oblasti.

Súd sa v napadnutom Rozsudku priklonil k vlastnému hodnoteniu odborných otázok, keď bez existencie ďalšieho sám vyhodnotil, ktorý zo znaleckých posudkov považuje za „správny“, „vedecky podložený“ a ktorý naopak označil za „nepreskúmateľný“ a „neexistujúci“. Takýto postup však prekračuje hranice hodnotenia dôkazov podľa , keďže voľné hodnotenie dôkazov neznamená oprávnenie súdu svojvoľne nahrádzať odborné závery vlastnými technickými úvahami alebo subjektívnym posudzovaním kvality znaleckých metodík.

Podľa „Orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom, ako aj dôkazy prípustné podľa podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.“

Obhajoba má jednoznačne za to, že Súd v predmetnej veci neodstránil rozpory medzi znaleckými posudkami zákonným spôsobom, ale namiesto toho jednostranne prevzal argumentáciu znalca G. N. O. a túto následne použil na spochybnenie znaleckého posudku G. B. P.. Takýto postup je o to problematickejší, že závery znalca G. N. O. nepredstavujú objektívne overenú „pravdu“, ale rovnako len jeden z odborných názorov v rámci dokazovania. Pokiaľ teda existovali dva protichodné odborné závery k rozhodujúcim otázkam mechanizmu dopravnej nehody, Súd nebol oprávnený vyriešiť tento rozpor vlastnou úvahou o tom, ktorý znalec podľa jeho názoru postupoval presvedčivejšie. Argumentácia súdu, že znalecký posudok G. B. P. „ani neexistuje“, pretože nebol zaevidovaný v elektronickom denníku znalca je navyše právne aj logicky neudržateľná ako už uvádzame vyššie. Predmetný znalecký posudok bol riadne predložený do konania, znalec bol vypočutý na hlavnom pojednávaní, odpovedal na otázky strán aj Súdu a jeho znalecký úkon bol riadne vykonaný ako dôkaz. Pokiaľ mal súd pochybnosti o administratívnych náležitostiach znaleckého úkonu, nemohol bez ďalšieho dospieť k záveru o „neexistencii“ dôkazu, ale bol povinný túto otázku procesne objasniť zákonným spôsobom. Nie je prípustné, aby Súd po vykonaní znaleckého dokazovania spätne poprel samotnú existenciu dôkazu len preto, že jeho závery nekorešpondujú s verziou skutkového deja, ktorú si osvojil.

Rovnako máme za to, že Súd zároveň úplne rezignoval na svoju povinnosť odstrániť zásadné odborné rozpory prostredníctvom revízneho znaleckého posudku, hoci práve v situácii diametrálne odlišných znaleckých záverov ide o štandardný a zákonom predpokladaný procesný postup. Namiesto toho súd vytvoril skutkový záver výlučne na podklade jedného znaleckého posudku, pričom druhý znalecký posudok odmietol spôsobom, ktorý nemožno považovať za objektívne a presvedčivé vyhodnotenie dôkazu, ale za uprednostnenie jednej dôkaznej verzie. Takýto postup je v rozpore nielen so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, ale aj so zásadou spravodlivého procesu a požiadavkou, aby vina Obžalovaného bola preukázaná bez dôvodných pochybností.

Obhajoba je presvedčená (nakoľko nedošlo zo strany oboch znalcov k jednoznačnému odstráneniu rozporov diametrálne odlišných znaleckých posudkov na hlavnom pojednávaní dňa 04.03.2026), že iba vypracovanie revízneho znaleckého posudku znaleckým mohlo viesť k objektívnemu vyhodnoteniu dôkaznej situácie a následne k spravodlivému rozhodnutiu v tejto veci. Tým, že Súd túto možnosť vylúčil, zaťažil konanie procesnou vadou majúcou za následok nezákonnosť a nepreskúmateľnosť napádaného Rozsudku.

V kontexte vyššie uvedeného si dovoľujeme opakovane poukázať na recentnú judikatúru. Ako vyplýva zo skutkovej vety Uznesenia NS SR č.: zo dňa 28.5.2014 „Z ustanovenia veta prvá síce vyplýva, že súd môže vykonať aj dôkazy, ktoré strany nenavrhli, ale v zmysle

ustanovenia a je trestný proces upravený ako kontradiktórne konanie dvoch protistrán - prokurátora (eventuálne poškodeného) na jednej strane a obvineného a jeho obhajcu (eventuálne zúčastnenej osoby) na druhej strane. Preto nie súd, ale strany trestného konania pred súdom predkladajú a vykonávajú dôkazy, ktoré obvineného usvedčujú alebo oslobodzujú. Úlohou súdu, ako nestranného rozhodovacieho orgánu, je posúdenie týchto dôkazov a rozhodnúť spor medzi prokurátorom, ktorý zastupuje štát ( veta prvá ) a obvineným. Pri tomto rozhodovaní musí súd zachovať nestrannosť a nesmie iniciatívne napomáhať jednej alebo druhej strane. Ak by sa tak stalo, došlo by k porušeniu nielen zásady rovnosti strán v konaní pred súdom ( ), ale aj zásady spravodlivého procesu ( )“

Vyššie uvedené zakladá podľa Obžalovaného dôvod na postup odvolacieho súdu v zmysle , , .

Neprípustné hodnotenie dôkazov

V nadväznosti na vyššie uvedené, Obžalovaný zároveň namieta aj procesný postup Súdu pri vykonávaní znaleckého dokazovania, keď súd umožnil znalcovi G. N. O. rozsiahlo sa vyjadrovať nielen k odborným záverom znaleckého posudku znalca G. B. P., ale aj k samotnej dôkaznej hodnote predmetného znaleckého posudku a k správnosti jeho odborného postupu. Znalec G. N. O. sa tak fakticky dostal do pozície osoby hodnotiacej iný vykonaný dôkaz, resp. posudzujúcej správnosť znaleckého úkonu iného znalca, čo je podľa nášho názoru v priamom rozpore s ustanovením , podľa ktorého znalec nie je oprávnený hodnotiť vykonané dôkazy.

V zmysle „Úlohy, ktoré má znalec riešiť z hľadiska svojej odbornosti, sa mu určia spravidla v uznesení o pribratí znalca, a to formou otázok. Treba dbať pritom na to, že znalec nie je oprávnený riešiť právne otázky ani hodnotiť vykonané dôkazy, ani robiť právne závery. Znalcovi treba umožniť, aby sa v potrebnom rozsahu oboznámil s obsahom spisu, najmä s vykonanými dôkazmi. Možno mu tiež dovoliť, aby sa zúčastnil na výsluchu obvineného, svedkov alebo pri vykonávaní iných dôkazov. Na návrh znalca možno tiež vykonať dôkazy, ktoré potrebuje na účely podania posudku. Pri takom dokazovaní má právo byť prítomný a vypočúvaným osobám môže klásť otázky. Znalcovi možno zapožičať spis.“

Súd následne tieto vyjadrenia znalca G. N. O. prevzal do odôvodnenia napadnutého Rozsudku a použil ich ako podklad pre „odmietnutie“ znaleckého posudku G. B. P., čím došlo k neprípustnému preneseniu hodnotenia dôkazov zo Súdu na znalca. Znalec však môže poskytovať odborné závery výlučne vo vzťahu k odborným otázkam patriacim do jeho odboru, nie hodnotiť zákonnosť, dôkaznú relevanciu, preskúmateľnosť alebo „existenciu“ iného dôkazu vykonaného v trestnom konaní.

Naviac takéto konanie, kedy sa znalec vyjadruje k iným znaleckým posudkom, resp. k vyjadreniam iného znalca je v zmysle rozhodovacej praxe Ministerstva spravodlivosti SR postihované ako správny delikt. Na podporu tohto tvrdenia poukazujeme na rozhodnutia MSSR č. zo dňa 17.8.2022, č. /RK zo dňa 31.8.2022, č. zo dňa 17.8.2022, č. zo dňa 30.7.2021, č. zo dňa 7.2.2023.

Nemožnosť posudzovania, resp. preskumávania znaleckého posudku znalca iným znalcom definuje tiež ustálená judikatúra Najvyššieho súdu, pričom obhajoba poukazuje v tejto súvislosti na Uznesenie NSSR č. zo dňa 26.1.2016.

O to závažnejšie je, že Súd namiesto odstránenia rozporov medzi znaleckými posudkami zákonným spôsobom prostredníctvom revízneho znaleckého dokazovania prakticky preniesol posúdenie správnosti jedného znaleckého posudku na druhého znalca a následne jeho hodnotiace úvahy bez ďalšieho prevzal do skutkových a právnych záverov napadnutého Rozsudku. Takýto postup je v rozpore nielen s ustanovením , ale aj so základnými princípmi spravodlivého procesu a zákonného vykonávania dôkazov v trestnom konaní.

Zákaz činnosti viesť motorové vozidlá

Ako už bolo zo strany Obhajoby deklarované, Obžalovaný od začiatku predmetného konania popiera, že by skutok spáchal a v celom priebehu trestného konania zotrval na tvrdení, že nedošlo k porušeniu jeho povinností vodiča v rozsahu, ktorý by mohol napĺňať znaky prečinu podľa . Napriek tomu mu bol uložený okrem iného aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 18 mesiacov, ktorý má pre neho zásadne negatívny dopad, keďže vodičské oprávnenie je pre neho existenčne nevyhnutné a pozbavenie tohto oprávnenia by malo likvidačný dopad na jeho schopnosť vykonávať prácu a zabezpečovať základné životné potreby, nakoľko Obžalovaný je zamestnaný ako vodič v spoločnosti G. N. a výkon tejto práce je jeho jediným zdrojom príjmu. Obžalovaný je bezúhonná osoba doposiaľ neodsúdená, vedie riadny život a v minulosti sa nedopustil žiadneho závažného dopravného priestupku ani trestného činu.

Uložený zákaz činnosti preto predstavuje faktický zásah do jeho práva na prácu garantovaného , v zmysle ktorého „Každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť,“ pričom vzhľadom na charakter konania (nedbanlivostné konanie, bez požitia alkoholu, bez úmyslu spôsobiť ujmu) ide o trest neprimerane tvrdý.

V prípade, ak by odvolací súd napriek uvedenému potvrdil vinu Obžalovaného bolo by vhodné zvážiť zníženie trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá na kratšie obdobie, prípadne od jeho uloženia úplne upustiť, keďže účel trestu možno dosiahnuť aj inými, miernejšími prostriedkami. Z hľadiska primeranosti trestu uložený zákaz činnosti v trvaní 18 mesiacov považujeme za neprimerane prísny, najmä vzhľadom na povolanie, resp. pracovnú pozíciu Obžalovaného. Účel trestu, teda pôsobenie na Obžalovaného tak, aby v budúcnosti dodržiaval právne predpisy a viedol riadny život by bolo možné rovnako efektívne dosiahnuť aj uložením primeraného peňažného trestu, ktorý by mal dostatočne preventívny a výchovný charakter bez zásadného negatívneho dopadu na jeho pracovný a rodinný život.

Vyššie uvedené zakladá podľa Obžalovaného dôvod na postup odvolacieho súdu v zmysle .) .

Procesný návrh

Odsudzujúci rozsudok súdu musí vychádzať z dôkaznej situácie, ktorá je objektívne daná a musí zohľadniť skutočnosti a dôkazy preukázané vo vzťahu k trestnej činnosti Obžalovaného. V uvedenom prípade dôkazná situácia neumožňuje urobiť záver v neprospech Obžalovaného, pretože jeho vina musí byť preukázaná na základe takých dôkazov, ktoré vylučujú akúkoľvek pochybnosť a musia pokryť naplnenie všetkých znakov skutkovej podstaty žalovaného trestného činu, ktorá základná podmienka na vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti nie je daná.

Z uvedených dôvodov uvádzaných v tomto odôvodnení Odvolania si dovoľuje Obžalovaný požiadať, aby Krajský súd Žilina, ako súd odvolací zvážil skutočnosti, dôkazy a argumentáciu, ako je vyššie uvedená a na základe toho rozhodol tak, že Obžalovaného oslobodí spod obžaloby. V prípade, ak by odvolací súd dospel k záveru o vine Obžalovaného, navrhujeme aby napadnutý Rozsudok zrušil v časti výroku o treste, a to, aby namiesto trestov uložených v napadnutom Rozsudku uložil primeraný peňažný trest. Alternatívne navrhujeme zrušenie napadnutého Rozsudku a vrátenie veci Okresnému súdu Liptovský Mikuláš, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, resp. takto rozhodol s poukazom na iné zistenia odvolacieho súdu“.

Dňa 9.6.2026 súdu prvého stupňa bolo elektronické doručené doplnenie odôvodnenia odvolania obžalovaného, podané prostredníctvom obhajcu, v ktorom sú uvedené nasledovné argumenty:

„V nadväznosti na podané Odôvodnenie odvolania zo dňa 13.05.2026 proti Rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp. zn. zo dňa 01.04.2026, toto dopĺňame o nasledovné skutočnosti.

Krajský súd v Žiline v uznesení, sp. zn. zo dňa 26.11.2025, ktorým zrušil pôvodný rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp. zn. zo dňa 17.09.2025 a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie vymedzil procesné úkony, ktoré má okresný súd na hlavnom pojednávaní vykonať. Krajský súd v uznesení uviedol, že závery znaleckých posudkov znalcov G. N. O. a G. B. P. sú diametrálne odlišné a pre posúdenie odbornej stránky si sám okresný súd nemôže urobiť laicky názor,

ktorý z dvoch podaných znaleckých posudkov je vierohodný a ktorý nie je. Okresný súd mal v zmysle pokynu krajského súdu v ďalšom priebehu konania na hlavné pojednávanie predvolať oboch znalcov a umožniť im výsluchom, resp. výpoveďou vyjadriť sa k záverom znaleckého posudku druhého znalca. Následne v závislosti od výsledkov takto vykonaných dôkazov mal okresný súd zvoliť ďalší postup vo veci.

Okresný súd síce na hlavnom pojednávaní formalisticky vypočul oboch znalcov, ale pri vyhodnocovaní ich výpovedí sa jednostranne priklonil k záverom, ktoré na hlavnom pojednávaní prezentoval znalec G. N. O.. Okresný súd v napadnutom rozsudku na strane 5 poukazuje na výhrady znalca G. N. O. k znaleckému posudku znalca G. B. P. z hľadiska jeho formy a štruktúry. Okresný súd ďalej na strane 15 rozsudku len konštatuje, že znalecký posudok znalca G. B. P. „...je nepreskúmateľný ... a okrem toho nebol ako znalecký posudok zapísaný do elektronického denníka znalca ...“. Okresný súd ďalej uvádza, že „...Z uvedeného teda súd konštatuje, že predmetný znalecký posudok ani neexistuje, nakoľko nie je po formálnej stránke zaevidovaný“. Okresný súd po vykonanom dokazovaní prihliadal len na závery znalca G. N. O., ktoré vyhodnotil v kontexte výpovedi svedkov poškodených v jeho neprospech a to bez toho, aby sa kvalifikovane vysporiadal so znaleckým posudkom, resp. s výpoveďou znalca G. B. P. na hlavnom pojednávaní, ktorý bol okresným súdom vypočutý na základe záväzného pokynu krajského súdu.

Obžalovaný je toho názoru, že okresný súd sa v konečnom dôsledku neriadil pokynom krajského súdu, nakoľko aj napriek zjavne formalistickému vypočutiu znalca G. B. P., okresný súd a priori nemal záujem vysporiadať sa s týmto posudkom, resp. s jeho výpoveďou, čo ani neučinil, nakoľko na tento znalecký posudok (G. B. P.) nakoniec fakticky ani neprihliadal s tvrdením, že neexistuje (strana 15 rozsudku, 3. odsek).

Znalec G. B. P. bol na hlavnom pojednávaní pred výsluchom poučený podľa ( a nasl. , Tr. zák.) a na základe toho predniesol znalecký posudok do zápisnice o hlavnom pojednávaní. Krajský súd v pokyne okresnému súdu uložil, aby tento znalca G. B. P. vypočul, teda považoval písomný posudok tohto znalca za znalecký posudok. Znalec G. B. P. teda na hlavnom pojednávaní vypovedal, predniesol ním vypracovaný znalecký posudok do zápisnice o hlavnom pojednávaní a ako taký má v predmetnej trestnej veci aj dôkaznú váhu v súlade s . Už len v tomto neobstojí konštatovanie okresného súdu, že znalecký posudok G. B. P. neexistuje a teda, ak na tento znalecký posudok v odsudzujúcom rozsudku neprihliadal ako to aj uviedol v rozsudku, nesplnil tým pokyn krajského súdu znejúci tak, aby „znalcov vypočula a následne zvolila ďalší procesný postup“. Výpoveď G. B. P. na hlavnom pojednávaní je tak dôkazom procesným na ktorý má súd nahliadať a ktorý má aj kvalifikovane vyhodnotiť. Toto okresný súd v rozsudku neurobil.

Okresný súd v rozsudku taktiež konštatuje, že dôkazný stav sa po doplnení dokazovania nezmenil, pričom argumentuje aj tým, že znalecký posudok znalca G. B. P. neexistuje. Návrh Obžalovaného na doplnenie dokazovania o znalecký posudok znaleckého ústavu (tzv. revízny znalecký posudok) súd odmietol s tvrdením, že nemá ktoré dva znalecké posudky posudzovať, pretože znalecký posudok G. B. P. neexistuje, lebo nebol zaevidovaný a nie je preskúmateľný. Obžalovaný je však toho názoru, že okresný súd v rozsudku neakceptuje dôkaz – znalecký posudok G. B. P. (jeho výpoveď), ktorý krajský súd akceptoval tým, že uložil okresnému súdu, aby na hlavnom pojednávaní vypočul oboch znalcov k ich znaleckým posudkom. Odmietnutie návrhu na doplnenie dokazovania vypracovaním znaleckého posudku znaleckým (napr. súdneho inžinierstva v Žiline) je tak v rozpore s ustanovením (nakoľko nejde o stav, ktorý by sa týkal okolnosti nepodstatnej pre rozhodnutie - viď pokyn krajského súdu – „posúdenie odbornej otázky si sám okresný súd nemôže urobiť laickým názorom“, a ani o stav, ktorý by sa týkal okolnosti, ktorú možno zistiť inými, už skôr navrhnutými dôkazmi – pokyn krajského súdu vypočuť oboch znalcov a vysporiadať sa s týmito dôkazmi).

Ďalej Obžalovaný poukazuje na argumentáciu znalca G. B. P. na hlavnom pojednávaní – „...nesúhlasí s technickými závermi znaleckého posudku G. O.. Pri spracovaní znaleckého posudku analýzou v programe Virtual Crash znalec vie ovplyvniť priebeh pohybu vozidiel, a to rôznymi sekvenciami, teda auto vie pribrzdiť, odbrzdiť, zatočiť volantom, intenzitu brzdenia vie zvýšiť, vie znížiť, a v tomto prípade je možné dospieť k takému záveru, ako chce urobiť znalecký posudok.“ Takto Obžalovaný poukazuje aj na výpoveď znalca G. N. O. na hlavnom pojednávaní – „V znaleckom posudku je predvedená objektivizácia nehodového deja, čiže jej najviac pravdepodobný priebeh vychádzajúci z dostupných indikátorov ... .Bola prevedená tzv. simulácia nehodového deja...“ Znalec G. N. O. v ďalšom uvádzal, že „vo svojej znaleckej

praxi riešil tri úplne identické nehody v danom mieste a vie minimálne o ďalších štyroch škodových udalostiach, ktoré prebiehali rovnakým mechanizmom. Konečná poloha vozidiel nie je ničím výnimočná, a je úplne identická ako pri dopravnej nehode z 12.10.2017, kde mechanizmus bol takmer zhodný, a vozidlá skončili identicky v konečných polohách.“

Z takto podaných častí výpovedí znalcov na hlavnom pojednávaní Obžalovaný konštatuje nasledovné. Znalec je osoba, ktorá dopravnú nehodu nevidela (nie je svedkom). Znalec by mal podávať znalecký posudok na základe (zabezpečených) vykonaných dôkazov. V danom prípade Obžalovaný tvrdil, že vodič H. (poškodený) išiel po ceste G. z J. smerom na H. a vchádzal na cestu G.. Svedkovia poškodení (H. a H.) obaja zhodne tvrdia, že sa vozidlom pohybovali po ceste G. z I. A. na H.. Ide tak o tvrdenie proti tvrdeniu. Na hlavnom pojednávaní bol vypočutý aj nestranný svedok A. A. P. (nepozná ho Obžalovaný a ani poškodení), ktorý pod prísahou a po poučení o následkoch trestnej zodpovednosti za krivú výpoveď uvádza, že pred dopravnou nehodou išiel po ceste G. smerom z H. na I. A. za bielou dodávkou Citroen Jumper, ktorá odbočovala smerom na J. (na cestu G.), pričom vozidlo zn. Mercedes prichádzalo smerom od J. a potom došlo k zrážke oboch vozidiel. Vozidlo zn. Mercedes zbadal tesne pred zrážkou. Ide pritom o osobu, ktorá bola očitým svedkom dopravnej nehody, teda videla, že vozidlo zn. Mercedes išlo smerom od J., nie smerom od I. A.. Aj napriek takto podanej svedeckej výpovedi A. A. P., znalec G. N. O. (ktorý nehodu nevidel, len ju počítačom simuloval) dôvodí, že vozidlo zn. Mercedes išlo po ceste G. smerom od I. A.. Argumentuje tým, že mu to takto vyšlo analýzou v programe Virtual Crasch, pričom ešte dodáva, že „...vo svojej znaleckej praxi riešil tri úplne identické nehody v danom mieste a vie minimálne o ďalších štyroch škodových udalostiach, ktoré prebiehali rovnakým mechanizmom“. Znalec G. N. O. tak nerešpektujúc dôkazy zabezpečené v trestnom konaní, svojvoľne rieši možný priebeh dopravnej nehody zo svojich skúseností z minulosti z iných dopravných nehôd a na základe ním uvedených údajov, ktoré zadal do počítačového programu. Na jednej strane je tu tak dôkaz svedeckou výpoveďou nestranného svedka A. A. P., podporený výpoveďou znalca G. B. P., ktorí tvrdia, že vozidlo zn. Mercedes išlo po ceste G. smerom od J. a na druhej strane je tu virtuálna „realita“ znalca G. N. O. z počítačovej simulácie (do ktorej zadal ním určené parametre) a výpovede poškodených H. (zjavne subjektívne zainteresovaných na výsledku tohto trestného konania). Súd okresného súdu má na základe takto vykonaných dôkazov o skutkovom stave tak jasno, ako sa to vyžaduje pri odsudzujúcom rozsudku a to aj napriek tomu, že sa s dôkazmi, ktoré svedčia v prospech Obžalovaného v rozsudku vôbec nevysporiadal, navyše ani nevykonal dôkazy, tak, ako jej to uložil pokynom krajský súd.

Pozornosti Obžalovaného neušlo aj to, že poškodený B. H. na hlavnom pojednávaní tvrdil, že keď išiel po ceste G. smerom od I. H., videl pred sebou v protismere stojaci traktor, ktorý dával znamenie o zmene smeru jazdy na cestu G.. Obžalovaný na hlavnom pojednávaní tvrdil, že na ceste G. smerom od obce H. sa nachádzal pred ním jazdiaci traktor. V prípade, ak by traktor stál a odbočoval doľava (z nášho uhla pohľadu) a dával znamenie o zmene smeru jazdy doľava (ako to tvrdí poškodený), určite by Obžalovaný nezačal s odbočovacím manévrom tak, že by takpovediac tento traktor podbehol, teda vykonal odbočovací manéver skôr ako traktor.

Ďalej Obžalovaný poukazuje na tvrdenie znalca G. B. P., že nárazová rýchlosť vozidla zn. Citroen Jumper a vozidla zn. Mercedes bola v čase zrážky cca 15-25 km/h, čo usúdil z rozsahu poškodenia oboch vozidiel. Na mieste neboli žiadne brzdné a ani iné (trecie) stopy – tu je zhodné vyjadrenie oboch znalcov. Znalec G. N. O. tvrdí, že Obžalovaný mal vodičovi zn. Mercedes prichádzajúcemu zo smeru od I. H. po ceste G. (po hlavnej) nesprávnou technikou jazdy (technickým postupom) vytvoriť prekážku náhlu pri ktorej vodič vozidla zn. Mercedes nemohol na vytvorenú kolíznu situáciu reagovať akýmkoľvek účinným spôsobom odvrátenia dopravnej nehody. Naďalej tak zostáva nezodpovedaná otázka Obžalovaného, akým spôsobom mal vytvoriť vodičovi vozidla zn. Marcedes náhlu prekážku, keď podľa znaleckých záverov bola nárazová rýchlosť vozidiel v čase kolízie iba 15 až 25 km/h. ? Rovnako Obžalovaný nepozná dôvod, prečo by mal vodič vozidla zn. Mercedes, ktorý podľa znalca G. N. O. jazdil po ceste G. (po hlavnej) na danom úseku ísť rýchlosťou, kde nárazová rýchlosť oboch stretových vozidiel mala byť 15-25 km/hod. ? A to všetko dokonca za situácie, že na mieste neboli žiadne brzdné ani trecie stopy. Znalec G. B. P. navyše dodáva, že na mieste nebol zistený jeden bod, z ktorého by mohol kvalifikovane riešiť priebeh deja. Obžalovaný v nadväznosti na vyššie uvedené konštatuje, že znalec G. N. O. to aj napriek tomu riešil a to virtuálnou simuláciou, do ktorej navodil ním určené parametre (nepoznajúc aké, prečo nie iné a na základe čoho), pričom tento znalec súčasne poukazuje (nevedno prečo) na iné tri dopravné nehody, ktoré riešil a štyri škodové udalosti z daného miesta dopravnej nehody.

Ďalšou otázkou Obžalovaného je, ako by teoreticky mohol vodič vozidla idúci za ním, t.j. svedok A. A. P. (v rámci výpovede tvrdil, že išiel za Obžalovaným asi 120 - 130 metrov) na danom úseku cesty, kde je pravotočivá zákruta (z nášho pohľadu jazdy) vidieť vodiča zn. Mercedes, ktorý by mal prichádzať po ceste G. zo smeru od I. H. na ktorý úsek cesty by objektívne nemal šancu vidieť (pre zákrutu) ?. Odpoveďou Obžalovaného je, že by to nemohol vidieť. Z tohto uhla pohľadu by ale vodič idúci za Obžalovaným objektívne mohol vidieť vozidlo prichádzajúce do križovatky ciest G. a G. od J., lebo by na dané miesto objektívne videl. Svedok A. A. P. po poučení na hlavnom pojednávaní tvrdil, že vozidlo zn. Mercedes prichádzalo do križovatky smerom od J.. Toto vozidlo zbadal tesne pred zrážkou (teda videl z ktorého smeru prichádza). Svedok to takto jednoznačne videl a ako nestranný svedok to rovnako jednoznačne popisoval v celom priebehu trestného konania.

Záverom si teda Obžalovaný dovoľuje zhrnúť, že okresný súd sa po zrušení pôvodného rozsudku a vrátení veci na ďalšie konanie neriadil pokynom krajského súdu a rozhodol bez toho, aby vykonal a vyhodnotil dôkazy tak ako mu to nariadil krajský súd, nakoľko okresný súd podľa vyjadrenia krajského súdu „pre posúdenie odbornej otázky si sám nemohol urobiť laicky názor, ktorý z dvoch znaleckých posudkov je vierohodný a ktorý nie je“. Na hlavnom pojednávaní boli podané dva rozdielne plnohodnotné znalecké posudky, ktorých závery ostali aj po vykonanom doplnení dokazovania protichodné v otázke, ktorá je pre posúdenie obžaloby (trestnej veci) pre súd kľúčová. Súd mal podľa názoru Obžalovaného za tohto protichodného dôkazného stavu pribrať do konania znalecký ústav, ktorý by podaním znaleckého posudku posúdil oba znalecké posudky (znalcov G. N. O. a G. B. P.). Pri takto nejednoznačne zistenom skutkovom stave, kedy aj po vykonanom dokazovaní ostávajú pre toto konanie nezodpovedané podstatné otázky, okresný súd nemal rozhodnúť tak, že Obžalovaného odsúdil, nakoľko ani z odôvodnenia rozsudku nie sú objektívne zistiteľné kvalifikované dôvody tohto postupu (rozhodnutia) a to ako sa súd vysporiadal s obhajobou Obžalovaného a s dôkazmi, ktoré svedčia v jeho prospech.

Z uvedených dôvodov uvádzaných v tomto doplnení odôvodnenia Odvolania si dovoľuje Obžalovaný požiadať, aby Krajský súd Žilina, ako súd odvolací zvážil skutočnosti, dôkazy a argumentáciu, ako je vyššie uvedená (rovnako ako je uvedená aj v Odôvodnení Odvolania zo dňa 13.05.2026) a na základe toho rozhodol tak, že Obžalovaného oslobodí spod obžaloby. V prípade, ak by odvolací súd dospel k záveru o vine Obžalovaného, navrhujeme aby napadnutý Rozsudok zrušil v časti výroku o treste, a to, aby namiesto trestov uložených v napadnutom Rozsudku uložil primeraný peňažný trest. Alternatívne navrhujeme zrušenie napadnutého Rozsudku a vrátenie veci Okresnému súdu Liptovský Mikuláš, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, resp. takto rozhodol s poukazom na iné zistenia odvolacieho súdu“.

Súdny spis neobsahuje vyjadrenie príslušného prokurátora k odvolaniu obžalovaného a k jeho odôvodneniu.

Na verejnom zasadnutí v konaní pred odvolacím súdom prokurátor navrhol podľa odvolanie obžalovaného zamietnuť ako nedôvodné. Splnomocnenkyňa poškodeného navrhla odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť. Poškodený B. H. sa pripojil k návrhu jeho splnomocnenkyne. Obhajkyňa navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a sám rozhodol tak, že obžalovaného oslobodí spod obžaloby, prípadne, ak by odvolací súd dospel k záveru o vine obžalovaného, navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil vo výroku o treste, a to namiesto trestov uložených v napadnutom rozsudku uložil primeraný peňažný trest a neuložil trest zákazu činnosti. Alternatívne navrhla, aby odvolací súd po zrušení napadnutého rozsudku vec vrátil súdu prvého stupňa na doplnenie dokazovania a na nové prejednanie a rozhodnutie. Obžalovaný uviedol, že sa pridržiava dôvodov podaného odvolania tak, ako tieto na dnešnom verejnom zasadnutí predniesla jeho obhajkyňa a v zmysle týchto dôvodov krajskému súdu navrhol aj rozhodnúť.

Krajský súd, ako súd odvolací, predtým, ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť podľa , zistil, že odvolanie obžalovaného bolo podané včas, v lehote stanovenej , odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v súlade s , odvolanie spĺňa náležitosti , a nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo k späťvzatiu podaného odvolania v zmysle , a preto odvolací súd nepostupoval podľa

Podľa , ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa , alebo nezruší rozsudok podľa , preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku,

proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa

Na tomto mieste krajský súd pripomína, že sa jedná v poradí už o druhé rozhodnutie odvolacieho súdu, kedy Krajský súd v Žiline uznesením pod č. k. -546 zo dňa 26.11.2025 zrušil rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č. k. -513 zo 17.9.2025 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie, a to z dôvodu, že v trestnej veci obžalovaného A. B. bolo produkovaných viacero dôkazov, okrem iného v prípravnom konaní aj podaný znalecký posudok G. N. O., znalca z odboru cestná doprava, pod č. 12/2025, ktorý bol napokon aj procesne zákonným spôsobom vykonaný na hlavnom pojednávaní v konaní pred súdom, kde znalec počas svojho výsluchu v podstate zotrval na svojich záveroch. Následne obžalovaný v konaní pred prvostupňovým súdom predložil znalecký posudok G. B. P., znalca z cestnej dopravy pod č. 10/2025, ktorý bol napokon aj procesne zákonným spôsobom vykonaný na hlavnom pojednávaní v konaní pred súdom, kde znalec počas svojho výsluchu v podstate zotrval na svojich záveroch. Obsahovým posúdením oboch znaleckých posudkov krajský súd zistil, že ich závery sú diametrálne odlišné a pre posúdenie odbornej otázky si sám okresný súd nemôže urobiť laický názor, ktorý z dvoch podaných znaleckých posudkov je vierohodný a ktorý nie je. Okresný súd bol povinný po vrátení veci odvolacím súdom predvolať na hlavné pojednávanie oboch znalcov G. N. O. a G. B. P., aby sa na nariadenom hlavnom pojednávaní obaja znalci vyjadrili k záverom toho druhého znalca a to za prítomnosti oboch znalcov.

Krajský súd vyhodnotil odvolanie obžalovaného A. B. voči všetkým výrokom rozsudku ako sčasti dôvodné. Odvolací súd zrušil rozsudok okresného súdu z dôvodu, že vo výroku rozsudku okresný súd uviedol nesprávny dátum účinnosti , t. j. do 6.8.2024, správne malo byť do 5.8.2024 a zároveň, že uložený trest okresným súdom považoval za neprimerane prísny.

Odvolací súd zistil, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného trestného činu (prečin ublíženia na zdraví podľa Tr. zák.) je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci. Skutkové zistenia prvostupňového súdu, tak ako sú vyjadrené v napadnutom rozsudku, sú správne a úplné, lebo zodpovedajú výsledkom dokazovania vykonávaného na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom na to odvolací súd v otázke skutkových zistení odkazuje na veľmi podrobne rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu aj stotožnil. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho správne skutkové zistenia.

Obžalovaný A. B. odvolanie v podstate založil na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej v konaní pred súdom prvého stupňa. S jeho námietkami, skutkovými a právnymi, sa ale súd prvého stupňa v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, ktorej riešenie by bolo ponechané na odvolací súd.

Vina obžalovanému musí byť dokázaná na základe dôkazov vykonaných v súlade s . Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa , teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam.

Skutočnosť, že odvolateľ sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, nemôže sama osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa.

Súd prvého stupňa veľmi podrobne rozviedol dôkazy, ktoré usvedčujú obžalovaného zo spáchania žalovaného skutku, a jeho správne právne závery majú dostatočný skutkový základ v riadne vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní.

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,

ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa.

V posudzovanej veci uplatnené odvolacie námietky obžalovaného smerujú primárne do oblasti skutkových zistení. Z jeho strany ide o výhrady voči skutkovým zisteniam, spôsobu hodnotenia dôkazov vykonaných súdom nižšej inštancie a zároveň polemizuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa. V podstate sa obžalovaný takýmto spôsobom snaží presadiť vlastnú (pre neho priaznivú a od skutkových zistení súdu prvého stupňa inú) verziu skutkového stavu veci.

Podľa názoru odvolacieho súdu odôvodnenie namietaného rozsudku predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, lebo súd prvého stupňa v potrebnej miere vysvetlil to, na základe akých právnych úvah rozhodol a jasne odôvodnil svoje skutkové zistenia a závery.

Aj keď krajský súd napadnutý rozsudok zrušil vo výroku o vine z formálnych dôvodov, nepovažuje za účelné opakovať správne argumenty uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku, a preto na tomto mieste odvolací súd poukazuje na nasledovnú časť odôvodnenia písomného vyhotovenia rozsudku súdu prvého stupňa:

„S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, ako aj citované zákonné ustanovenie a vykonané dokazovanie v pôvodnom konaní a s poukazom na uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 26.11.2025, mal súd za preukázané, že obžalovaný A. B. spáchanie skutku poprel. Zo spáchania skutku je obžalovaný usvedčovaný najmä výpoveďami svedkov poškodených B. H. a H. H., ktorí zhodne vo svojich výpovediach potvrdili, že boli v I. B. sa poprechádzať a následne sa vracali naspäť do L. po ceste G. smerom na H.. Zároveň svedok poškodený B. H. podrobne popísal vznik dopravnej nehody, kde súd mal z jeho výpovede za preukázané, že išiel po ceste G., pred ním ani za ním nešlo žiadne auto, išiel sám, oproti na ceste G. stál traktor s veľkou vlečkou a za ním bola kolóna. Traktor odbočoval doľava smerom na Banskú Bystricu a mal znamenie o zmene smeru jazdy. V miernej neprehľadnej zákrute došlo ku stretu medzi vozidlom poškodeného a vozidlom obžalovaného. Skutočnosť, že pred vozidlom obžalovaného bol traktor a obžalovaný sa pohyboval v kolóne, je potvrdená aj samotnou výpoveďou obžalovaného. Obžalovaný, aj svedok poškodený B. H. potvrdili, že pred momentom stretu sa vzájomne nevideli. Obžalovaný zbadal motorové vozidlo poškodeného zn. Mercedes Benz až po začatí odbočovacieho manévru, preto začali brzdiť a vzájomne sa vyhýbať, avšak zabrániť zrážke sa ani jednému z nich nepodarilo. Spáchanie skutku je preukázané aj znaleckým posudkom G. N. O. č. 12/2025 a aj výpoveďou znalca, z ktorého mal súd jednoznačne za preukázané, že primárna technická príčina vzniku dopravnej nehody bola zlá technika jazdy vodiča nákladného motorového vozidla Peugeot Boxer, t. j. obžalovaného, ktorý nevykonal manéver odbočovania vľavo z cesty G. na cestu G. bez nebezpečenstva, správnym technickým postupom a vytvoril poškodenému B. H. - vodičovi osobného motorového vozidla zn. Mercedes prekážku z technického hľadiska náhlu, pri ktorej vodič osobného motorového vozidla Mercedes Benz nemohol na vytvorenú kolíznu situáciu reagovať akýmkoľvek účinným spôsobom, aby odvrátil vznik dopravnej nehody. Súd okrem toho poukazuje, že v znaleckom posudku bola predvedená aj objektivizácia nehodového deja, čiže jej najviac pravdepodobný priebeh vychádzajúci z dostupných indikátorov, ktorými sú konečné polohy vozidiel, poškodenie vozidiel, iné vecné stopy na mieste dopravnej nehody a vyhodnotenia technickej prijateľnosti jednotlivých výpovedí účastníkov a svedkov dopravnej nehody. Okrem toho bola znalcom vykonaná aj tzv. simulácia nehodového deja, ktorá zohľadňovala miestne dopravné pomery, možnosti rozhľadu a dohľadu vodičov, ako aj ich predpokladaný pohyb pred samotným kontaktom a po samotnom kontakte. Zo znaleckého posudku a výpovede znalca G. N. O. mal súd za jednoznačne preukázané, že obžalovaný, ako aj poškodený vo svojich výpovediach potvrdili, že v čase pred vznikom dopravnej nehody sa na mieste nehodového deja nachádzal traktor, ktorý sa pohyboval, resp. stál. To, či sa traktor pohyboval alebo stál, už nie je v samotnej analýze podstatné, lebo v čase vyústenia kolíznej situácie vytváral traktor oblasť zakrytého výhľadu obidvom vodičom. Jeho aktuálna poloha iste znemožnila obom vodičom vzájomnú identifikáciu, a za daných podmienok sa mohli vzhliadnuť cca 1,3 sekundy pred vzájomným kontaktom, teda len zlomok sekundy, aby mohli vodiči vykonať opatrenia k zabráneniu vzniku dopravnej nehody, čo je však veľmi krátka doba a muselo nutne dôjsť k vzájomnému kontaktu.

Z uvedeného vyplýva, že obžalovaný ako vodič nákladného motorového vozidla zn. Peugeot mal jazdu prispôsobiť takým spôsobom, aby manéver odbočenia prevádzal až v okamihu, keď z hľadiska časovo priestorového mal dostatočný rozhľad na dopravnú situáciu v protismernom jazdnom pruhu. Pokiaľ ide o alternatívne možnosti simulácií priebehu dopravnej nehody, podľa výpovede obžalovaného a výpovede svedka A. A. P., súd k tomu uvádza, že z výpovede znalca G. N. O. a jeho znaleckého posudku vyplýva, že vznik dopravnej nehody podľa obžalovaného a svedka A. A. P. je technicky neprijateľný, nakoľko vôbec z technického hľadiska, konečných polôh vozidiel, charakteru a rozsahu poškodenia motorových vozidiel, nezodpovedajú ich výpovediam. Aj po doplnení dokazovania v zmysle indícií krajského súdu a po vyhodnotení opätovných výpovedí znalcov G. N. O. a G. B. P., súd konštatuje, že nedošlo k zmene skutkového stavu a súd dospel k rovnakým záverom, ako v pôvodnom rozsudku, a to, že obžalovaný A. B. tým, že nedal prednosť protiidúcemu osobnému motorovému vozidlu Mercedes Benz ev. č. L., idúcemu po štátnej ceste G. od obce I. H. na obec H., porušil ustanovenie , / s poukazom na o cestnej premávke v znení neskorších zmien a doplnkov. V dôsledku nedania prednosti v jazde obžalovaným, ktorý viedol nákladné motorové vozidlo značky Peugeot Boxer, evidenčné číslo F., protiidúcemu osobnému motorovému vozidlu Mercedes Benz GLA ev. č. L., došlo k zrážke predných častí oboch vozidiel, pri ktorej došlo k poškodeniu na zdraví B. H., ktorý utrpel podvrtnutie driekovej chrbtice, čo ho obmedzovalo v obvyklom spôsobe života po dobu minimálne 10 dní a spolujazdkyne H. H., ktorá utrpela zlomeninu pravej kľúčnej kosti s posunom a zlomeninu II. až IV. rebra vpravo s malým posunom, čo ju obmedzovalo v obvyklom spôsobe života po dobu minimálne 14 dní, pričom tieto zranenie boli aj konštatované v znaleckých posudkoch č. 54/2024 znalca A. F. H. a č. 11/2025 znalca A. A. N., A.. Pokiaľ ide o znalecký posudok č. 10/2025 vypracovaný znalcom G. B. P., znalcom z odboru cestnej dopravy, aj po doplnení dokazovania v zmysle indícií krajského súdu a vzhľadom na výpoveď znalcov G. B. P., G. N. O. a vyjadrenie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, súd konštatuje, že predmetný znalecký posudok č. 10/2025 nie je v elektronickom denníku znalca G. B. P. evidovaný ako znalecký úkon. Uvedená povinnosť znalcovi G. B. P. vyplýva z Z. č. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a z vyhlášky č. MS SR, ktorou sa vykonáva o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Okrem toho súd poukazuje aj na výpoveď znalca G. N. O., ktorý sa vyjadril k znaleckému posudku č. 10/2025, a ktorý zistil, že daný znalecký posudok má 21 strán, pričom 20 strán znaleckého posudku tvorí prepis z vyšetrovacieho spisu, a posledná strana je venovaná pohybu osobného motorového vozidla zn. Mercedes Benz po ceste G. pred dopravnou nehodou, že je technicky neprijateľný a vozidlo sa pred dopravnou nehodou pohybovalo po ceste G.. Znalec G. N. O. vo svojej výpovedi poukázal, že znalec G. B. P. ako znalec toto svoje tvrdenie nepodložil žiadnymi relevantnými dôkazmi, simulačnou alebo rázovou analýzou, resp. indikátormi, ktoré by toto tvrdenie preukazovalo aspoň v určitom technicky prijateľnom rozsahu. Takisto samotný znalec G. B. P. vo svojej výpovedi poukázal, že nevykonával technickú analýzu výpočtom, ale len posudzoval možnosť jazdy vozidla Mercedes pred zrážkou. Z uvedeného dôvodu G. B. P. nevedel určiť, či mal alebo nemal možnosť obžalovaný zabrániť zrážke. Jeho úlohou ako znalca na vypracovanie znaleckého posudku bola skutočnosť, že mal posúdiť z technického hľadiska zmeny jazdy predmetných vozidiel pred zrážkou (obžalovaného a poškodeného). Znalec z technického hľadiska ani nevedel vyhodnotiť ani skutočnosť, či obžalovaný bol v kolóne a či v tejto kolóne išiel pred ním traktor, nakoľko znalec nemal o tom vedomosť (hoci uvedená skutočnosť vyplýva z vyšetrovacieho spisu). Vzhľadom na hore skutočnosti, súd opätovne konštatuje, že znalecký posudok č. 10/2025 vypracovaný znalcom G. B. P. je nepreskúmateľný, nakoľko znalec definoval technickú príčinu vzniku dopravnej nehody len v rozsahu svojho subjektívneho názoru, ale tento svoj názor ani príslušne vedecky nezdôvodnil (znalec svoje tvrdenie neodôvodnil žiadnymi relevantnými dôkazmi, simulačnou alebo rázovou analýzou). Okrem toho znalecký posudok č. 10/2025 nebol ako znalecký úkon zapísaný do elektronického denníka znalca, následne by znaleckému posudku bolo pridelené 12-miestne číslo (kód zadania). Z uvedeného teda súd konštatuje, že predmetný znalecký posudok ani neexistuje, nakoľko nie je po formálnej stránke zaevidovaný. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti súd preto zamietol návrh obžalovaného a obhajcu na vykonanie revízneho znaleckého posudku, nakoľko nemá ktoré dva znalecké posudky posudzovať, pretože znalecký posudok č. 10/2025 neexistuje, nakoľko nebol oficiálne zaevidovaný, zároveň je nepreskúmateľný z dôvodov, na ktoré už súd vyššie poukázal.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, najmä na výpoveď svedka poškodeného B. H. a svedkyne poškodenej H. H., na výpovede znalca G. N. O., jeho znalecký posudok č. 12/2025, ako aj s prihliadnutím na ďalšie znalecké posudky a listinné dôkazy, sú takými dôkazmi, ktoré podľa názoru súdu vytvárajú reťaz dokazovania a ktoré nevyvolávajú žiadne dôvodné pochybnosti o tom, že obžalovaný A. B. svojím konaním po objektívnej, ale aj po stránke subjektívnej, naplnil všetky zákonné znaky prečinu ublíženia na zdraví podľa Tr. zákona. Z hľadiska subjektívnej stránky súd konanie obžalovaného posúdil v zmysle , teda trestný čin spáchaný z nedbanlivosti, nakoľko obžalovaný vedel, že môže spôsobom uvedeným v tomto porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehal, že takéto porušenie alebo ohrozenie nespôsobí, t.j. je tu záujem spoločnosti na ochrane života a zdravia účastníkov cestnej premávky. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti súd nemohol použiť u obžalovaného tzv. materiálny korektív ( ), teda nemohol konštatovať, že by konanie, ktorého sa obžalovaný dopustil, by vykazovalo závažnosť nepatrnú a nešlo by o prečin ublíženia na zdraví podľa .“

Argumentácia okresného súdu je výstižná, presvedčivá a dostatočne odôvodňuje spáchanie skutku obžalovaným.

Z analýzy odôvodnenia odvolania obžalovaného vyplýva, že v podstate obžalovaný len opakuje, prípadne čiastočne modifikuje svoju obhajobu použitú v trestnom konaní. Odvolací súd však rovnako ako súd prvého stupňa po dôkladnom preštudovaní predloženého spisového materiálu dospel k právnemu záveru, že skutok, tak ako je uvedený vo výrokovej časti napadnutého rozsudku, sa stal, napĺňa všetky znaky skutkovej podstaty stíhaného trestného činu a dopustil sa ho obžalovaný. Svoje úvahy súd prvého stupňa teda správne založil predovšetkým na vyššie uvedených usvedčujúcich dôkazoch, ktoré boli potvrdené a podporené ďalšími vykonanými dôkazmi. Všetky vykonané dôkazy a okolnosti z nich vyplývajúce vo svojom súhrne, v akom na ne poukázal súd prvého stupňa, odôvodňujú záver, že zavinenie obžalovaného na spáchaní skutku je bez akýchkoľvek dôvodných pochybností preukázané a vyvracajú obranu obžalovaného uplatňovanú v priebehu celého trestného konania.

Na preukázanie viny obžalovaného musí súhrn priamych a nepriamych dôkazov tvoriť logickú, ničím nenarušenú a uzatvorenú sústavu navzájom sa doplňujúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku nielen spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti žalovaného skutku a usvedčuje z jeho spáchania obžalovaného, ale súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného záveru.

V súhrne vykonaných dôkazov usvedčujúcich obžalovaného zo spáchania predmetného skutku neboli zistené také nedostatky, ktoré by spochybňovali ich hodnovernosť do takej miery, aby umožňovali aplikáciu procesného pravidla in dubio pro reo (ktoré vychádza z ústavnej zásady prezumpcie neviny) a oslobodiť obžalovaného spod obžaloby preto, že nebolo dokázané, že sa stal skutok popísaný vo výrokovej časti napadnutého rozsudku.

Ak súd prvého stupňa postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa , t. j. že ich hodnotil na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne, a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam, odvolací súd podľa nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že sám na základe svojho presvedčenia hodnotí tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom. V takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu vadu v zmysle uvedeného ustanovenia (R 53/1992). V prejednávanej veci odvolací súd ani sám na základe svojho presvedčenia nehodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, ako tieto dôkazy hodnotil súd prvého stupňa. Odvolateľ primárne namieta v odvolaní hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa a predkladá odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov, ktoré mali vyplynúť z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa si ale odvolací súd v plnom rozsahu osvojil a v podrobnostiach naň poukazuje.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si

neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov.

Čo sa týka časti písomných odvolacích námietok obžalovaného v podanom odvolaní, tento sa v podstate nestotožňuje s právnym názorom a vyhodnotením dôkazov, pretože podľa názoru obžalovaného samotné dôkazy, či už jednotlivo, ale aj v súhrne vyvracajú vinu obžalovaného A. B.. Obžalovaný poukazuje na to, že ani po vykonanom dodatočnom dokazovaní, po vrátení veci okresnému súdu nedošlo k odstráneniu zásadných rozporov odborných záverov k rozhodujúcim otázkam príčin a mechanizmu vzniku dopravnej nehody a teda dôkazná situácia tak naďalej zostala rozporná a neumožňovala ustáliť skutkový stav bez dôvodných pochybností v zmysle . Odôvodnenie napadnutého rozsudku je predovšetkým postavené na nekritickom preferovaní znaleckého posudku vypracovaného znalcom G. N. O. a jeho výpovedí na hlavnom pojednávaní, ktoré okresný súd fakticky považoval za akýsi „naddôkaz“ s prezumpciou absolútnej správnosti a pravdivosti, a to aj napriek tomu, že inkriminovaný znalecký posudok, resp. jeho závery sú v rozpore s viacerými ďalšími dôkazmi, ktoré vo vzájomných súvislostiach vykazujú vyššiu mieru objektivity, logickosti a vypovedacej hodnoty. Okresný súd neodstránil rozpory medzi znaleckými posudkami zákonným spôsobom, ale namiesto toho jednostranne prevzal argumentáciu znalca G. N. O.. Iba vypracovanie revízneho znaleckého posudku znaleckým by mohlo viesť k objektívnemu vyhodnoteniu dôkaznej situácie a následne k spravodlivému rozhodnutiu v tejto veci Ďalej okresný súd pochybil keď výpoveď obžalovaného nehodnotil objektívne v kontexte všetkých vykonaných dôkazov, ale ju bez náležitého odôvodnenia označil za nedôveryhodnú a technicky neprijateľnú.

Aj na tomto mieste krajský súd odkazuje na veľmi podrobné a logické dôvody uvedené v písomnom vyhotovení napadnutého rozsudku a krajský súd nepovažuje za potrebné opakovať jeho správne právne závery.

Na základe vykonaného dokazovania má krajský súd, v súlade s názorom okresného súdu zato, že vykonaným dokazovaním bol jednoznačne preukázaný skutkový a právny stav tak, ako je uvedený vo výrokovej časti rozsudku. Podstatnými usvedčujúcimi dôkazmi, ktoré tvoria uzavretú, logicky previazaný reťazec priamych a nepriamych dôkazov, ktoré bezpečne vylučujú akúkoľvek inú verziu skutkového deja, sú predovšetkým:

Stabilné, vzájomne kontextuálne zosúladené a verifikované výpovede poškodených B. H. a H. H. vykazujúce vysokú mieru vnútornej konzistentnosti od prvotných štádií trestného konania. Poškodený B. H. exaktne opísal svoju trajektóriu jazdy po ceste G. smerom na L., pričom jeho tvrdenie, že sa plynule pohyboval vo vlastnom jazdnom pruhu bez akéhokoľvek vybočenia či odbočovacieho manévru, je plne substancované materiálnymi stopami. Tieto priame svedecké výpovede nemožno vnímať izolovane, nakoľko sú v dokonalej príčinnej a logickej súvislosti s lokalizáciou plôch primárneho kontaktu vozidiel a ich následným kinetickým výbehom.

Svedok poškodený B. H. výslovne špecifikoval, že v jeho jazdnom pruhu sa nenachádzala žiadna prekážka, zatiaľ čo v protismere stála kolóna približne desiatich áut, na čele ktorej bol situovaný traktor s veľkou vlečkou, pričom tento traktor stál na ceste G. so zapnutým znamením o zmene smeru jazdy vľavo, pripravený odbočiť smerom na P. P.. Poškodený B. H. jednoznačne lokalizoval miesto zrážky, ku ktorej došlo v jeho jazdnom pruhu na konci prerušovanej čiary krajnice sprava v smere na obec H., pričom popísal masívne poškodenie prednej ľavej časti svojho vozidla Mercedes Benz vrátane úplného roztrhnutia liatinového disku ľavého predného kolesa a totálnej deštrukcie spodnej motorovej časti. V dôsledku tohto nárazu bolo jeho vozidlo zatlačené smerom dozadu. Svedkyňa poškodená H. H., hoci sa pre sledovanie okolitej prírody nevedela vyjadriť k bezprostrednej dopravnej situácii pred nehodovým dejom, explicitne potvrdila plynulú jazdu bez predchádzajúcich kolíznych zmien, ktorá bola náhle prerušená intenzívnym mechanickým nárazom sprevádzaným hlukom a okamžitou aktiváciou zádržných systémov vrátane airbagov. Zápisnica o obhliadke miesta dopravnej nehody, plánik miesta dopravnej nehody a detailná fotodokumentácia vyhotovená orgánmi policajného preverovania predstavujú primárne materiálne substráty dokazovania. Tieto listinné dôkazy objektívne fixovali absenciu akýchkoľvek deštrukčných či trecích stôp v jazdnom pruhu cesty G. (smer z J.), čo v celom rozsahu vyvracia obhajobnú verziu obžalovaného o príchode vozidla Mercedes z tohto smeru. Naopak, zadokumentovaná poloha odpadnutých častí predných ľavých nárazníkov a lokalizácia finálneho postavenia oboch vozidiel v

priestranstve križovatky (kde Peugeot Boxer takmer vôbec nevybočil zo svojej odbočovacej trajektórie a Mercedes bol synchrónne zatlačený smerom vzad a doprava k okraju svojej jazdnej dráhy) poskytujú nespochybniteľný empirický dôkaz o tom, že k stretu došlo v jazdnom pruhu poškodeného na ceste G..

Závery znaleckého posudku č. 12/2025 a meritórna výpoveď znalca z odboru cestnej dopravy G. N. O., ktoré súd prvého stupňa správne vyhodnotil ako vysoko rigidný a odborne obhájiteľný dôkazný prostriedok. Znalec aplikáciou exaktných matematicko-fyzikálnych modelov rázovej analýzy (integrujúcich overené algoritmy sínusoidy priečneho premiestnenia a Kovaříkov vzorec pre výpočet limitov smerovej stability pri danej adhézii) spoľahlivo preukázal technickú neprijateľnosť obhajobou prezentovaného deja. Znalec G. N. O. presne špecifikoval kontaktné nárazové rýchlosti vozidiel, ktoré dosahovali u vozidla Mercedes Benz približne 58 km/h a u nákladného vozidla Peugeot Boxer približne 51 km/h. Chýbajúce prednehodové brzdné a trecie stopy na asfaltovom povrchu znalec exaktne zdôvodnil paralelným pôsobením moderných asistenčných systémov aktívnej bezpečnosti a extrémnym časovým deficitom nehodového deja, kedy sa vodiči cez oblasť zakrytého výhľadu vytvorenú traktorom mohli vzájomne vzhliadnuť iba cca 1,3 sekundy pred kontaktom. Znalec G. N. O. navyše podrobil kritickej analýze konštrukčné parametre výbehu vozidiel, kde u vozidla Peugeot Boxer prevládal translačný priamočiary výbeh s minimálnou rotáciou, zatiaľ čo zadná časť vozidla Mercedes Benz v dôsledku vektora rázovej sily a špecifického nízkeho zakliesnenia pneumatík pod úrovňou ťažiska prerotovala o cca 1 radián smerom dozadu a doprava. Metodická korekcia variability hmotnosti nákladu dodávky, u ktorej znalec kalkuloval s odhadom 500 kg, bola v závere posudku riadne vyrovnaná implementáciou rozšírenej neistoty výpočtu v rozsahu ± 5 % na výslednú zistenú rýchlosť, čo technickú interpretáciu primárnej príčiny nehody nijako neovplyvnilo.

V protiklade s tým odvolací súd poukazuje na špecifiká výpovede znalca obhajoby G. B. P. a závery jeho znaleckého posudku č. 10/2025, ktoré okresný súd správne vyhodnotil ako materiálne nepreskúmateľné a právne irelevantné. Sám znalec G. B. P. pri výsluchu výslovne priznal, že pri spracovaní posudku nepoužil žiadny simulačný či výpočtový softvér (PC-Crash alebo Virtual Crash), exaktne nevykonal technickú analýzu výpočtom a vedome ignoroval technické dáta z policajného plánika, pričom rozsah deformácií z fotodokumentácie nedokázal bližšie špecifikovať. Jeho tvrdenie, že rýchlosť vozidiel v čase zrážky bola len cca 15–25 km/h a že vozidlo Mercedes muselo prichádzať z cesty G. od J. (čo vyvodzoval iba z natočenia pravého predného kolesa v konečnej polohe), tak zostalo v rovine čisto subjektívneho empirického konštatovania bez vedeckého dôkazu. Formálnu neúčinnosť tohto úkonu navyše zavŕšilo potvrdenie Ministerstva spravodlivosti SR, že posudok nebol v rozpore s vôbec zaevidovaný v elektronickom denníku znalca a nedisponuje povinným 12-miestnym kódom zadania. Výpoveď svedka A. A. P., ktorá v konfrontácii s ostatnými dôkazmi vykazuje zásadné faktické rozpory. Menovaný svedok síce špecifikoval, že jazdil za bielou dodávkou obžalovaného s odstupom približne 120–130 metrov štandardnou rýchlosťou okolo 70 km/h, avšak vo svojej výpovedi výslovne uviedol, že vo svojom jazdnom pruhu neevidoval žiadne väčšie vozidlo a je presvedčený, že pred obžalovaným žiadne iné vozidlo nešlo. Týmto tvrdením svedok A. A. P. úplne eliminoval prítomnosť traktora s rozmernou vlečkou, ktorého výskyt a kľúčovú polohu pritom zhodne a bez pochybností potvrdili tak obžalovaný, ako aj poškodený. Svedok navyše potvrdil, že pred zrážkou vozidlo Mercedes vôbec neregistroval, nevidel ho ani 10 sekúnd pred nehodou a zaregistroval až samotný okamih nárazu predných ľavých častí, z čoho vyplýva, že prednehodovú fázu a trajektórie vozidiel reálne nevidel a jeho vyjadrenie, že Mercedes musel prichádzať od J., bolo len jeho laickou indíciou, spoľahlivo vyvrátenou exaktnou kinetickou simuláciou.

Kritická analýza samotnej výpovede obžalovaného A. B., ktorá v podstatnej časti sama potvrdzuje kľúčovú skutočnosť, že hoci si kontroloval voľnosť pruhu za križovatkou, sledoval výlučne hlavnú cestu G. a pruh na vedľajšej ceste G. v protismere nesledoval, pričom protiidúce vozidlo Mercedes Benz zaregistroval až po tom, čo už reálne započal odbočovací manéver vľavo a vozidlo sa náhle zjavilo pred ním. Uvedené špecifiká jeho vlastnej výpovede vylučujú akúkoľvek možnosť aplikácie inštitútu prípadnej nehodovosti bez zavinenia a naopak s absolútnou istotou materializujú subjektívnu stránku trestného činu vo forme vedomej nedbanlivosti podľa § 16 písm. a) Tr. zák. Obžalovaný totiž vedel, že vjazdom do neprehľadného protismerného pruhu cez oblasť zakrytého výhľadu bez predošlej stopercentnej vizuálnej verifikácie voľnosti dráhy môže porušiť záujem na ochrane zdravia iných osôb, no bez primeraných dôvodov sa spoliehal, že v protismere žiadne vozidlo neprichádza, hoci mal ako vodič odbočujúci vľavo podľa manéver ihneď prerušiť a vyčkať na bezpečné otvorenie rozhľadových pomerov.

Odborné závery medicínskych znaleckých posudkov - posudku č. 54/2024 vypracovaného úrazovým chirurgom A. F. H. a posudku č. 11/2025 vypracovaného A. A. N., A.. Tieto dôkazné prostriedky objektívne verifikovali príčinnú súvislosť medzi mechanizmom dopravnej nehody a vznikom konkrétnych zranení u oboch poškodených. U poškodeného B. H. išlo o podvrtnutie driekovej chrbtice, ktoré vzniklo v dôsledku náhleho a nekoordinovaného prehnutia tela na mieste vodiča. Toto zranenie ho preukázateľne obmedzovalo v obvyklom spôsobe života po dobu minimálne 10 dní z dôvodu intenzívnych bolestí, ktoré si vyžadovali užívanie liekov. U poškodenej H. H. bola diagnostikovaná zlomenina pravej kľúčnej kosti s posunom úlomkov a zlomenina II. až IV. rebra vpravo s malým posunom. Tento rozsah zranení presne zodpovedá tlaku bezpečnostného pásu v okamihu nárazu v kombinácii s aktivovaným airbagom. Uvedené zlomeniny obmedzovali poškodenú H. H. v obvyklom spôsobe života po dobu minimálne 14 dní z dôvodu nutnej hospitalizácie, fixácie kľúčnej kosti Stella dlahou a výrazných bolestí v oblasti hrudníka pri dýchaní či zmene polohy. Celková doba liečby poškodenej H. H. bola znalcom stanovená do 4 týždňov. Stanovené doby obmedzenia v obvyklom spôsobe života u oboch poškodených menovite nepochybne napĺňajú materiálne aj formálne znaky prečinu ublíženia na zdraví v zmysle . Obaja znalci zhodne potvrdili, že dĺžka liečenia zranení u poškodených bola plne primeraná a nepredĺžila sa ich vlastným úmyselným konaním alebo nedbanlivosťou.

K odvolacím námietkam obžalovaného A. B. odvolací súd uvádza, že ich nepovažuje za dôvodné. Samotná skutočnosť, že vo veci boli vypracované dva znalecké posudky s diametrálne odlišnými odbornými závermi o rozhodujúcich technických otázkach príčin a mechanizmu vzniku dopravnej nehody, nepredstavuje s ohľadom na zásadu voľného hodnotenia dôkazov procesnú vadu konania a automaticky nezakladá povinnosť súdu pribrať do konania znalecký ústav na vypracovanie revízneho znaleckého posudku.

V zmysle ustálenej aplikačnej praxe a zásady voľného hodnotenia dôkazov, ak má súd k dispozícii dva znalecké posudky s rozličnými závermi o tej istej otázke, musí sa v priebehu konania a v odôvodnení svojho rozhodnutia ústavne udržateľným spôsobom vysporiadať s tým, ktorý z nich a z akých konkrétnych dôvodov (najmä s ohľadom na výsledky ďalšieho vykonaného dokazovania) vezme za podklad pre svoje rozhodnutie, a rovnako sa musí náležite vysporiadať s tým, prečo sa vo vzťahu k rozhodnutiu o vine neopiera o závery druhého znaleckého posudku. Okresný súd tejto svojej povinnosti po vrátení veci odvolacím súdom plne vyhovel, keď po vykonaní opätovných výsluchov oboch znalcov logicky zdôvodnil, prečo uveril odborným záverom znalca G. N. O. a prečo naopak neuveril záverom posudku predloženého obhajobou. Prvostupňový súd správne vzal za podklad svojho rozhodnutia znalecký posudok č. 12/2025 vypracovaný znalcom G. N. O., nakoľko tento bol spracovaný exaktnou vedeckou metódou rázovej a kinetickej analýzy, bol plne overiteľný a podložený digitálnym modelom miesta nehody, ortofotomapou a exaktnými fyzikálnymi veličinami. Prípadná odchýlka v zadávaní hmotnosti nákladu dodávky bola znalcom metodicky správne korigovaná započítaním rozšírenej neistoty výpočtu vo výške ± 5 % na výslednú zistenú rýchlosť, čo nemalo žiadny vplyv na určenie primárnej príčiny nehody.

Naopak, znaleckému posudku č. 10/2025 znalca G. B. P. okresný súd správne neuveril a vyhodnotil ho ako nepreskúmateľný a technicky neprijateľný, nakoľko sám znalec G. B. P. priamo pri výsluchu na hlavnom pojednávaní uviedol, že pri jeho vypracovaní nepoužil žiadny simulačný či výpočtový softvér, nebral do úvahy technické údaje zaznamenané v plániku z miesta dopravnej nehody a exaktne nevykonal žiadnu technickú analýzu výpočtom ani rázovú analýzu poškodenia vozidiel. Technickú príčinu vzniku dopravnej nehody a smer jazdy vozidla Mercedes preto definoval len v rozsahu svojho subjektívneho názoru bez akéhokoľvek vedeckého zdôvodnenia. Navyše zo správy Ministerstva spravodlivosti SR bolo preukázané, že tento úkon nebol zaevidovaný v elektronickom denníku znalca v zmysle , z čoho okresný súd správne vyvodil, že posudok po formálnej stránke v systéme justície ani neexistuje. Súd prvého stupňa preto dôvodne zamietol návrh na vykonanie revízneho znaleckého posudku, nakoľko materiálne nebolo možné konfrontovať exaktný a preskúmateľný posudok s posudkom, ktorý technickú analýzu výpočtom vôbec neobsahoval.

Pokiaľ ide o výpoveď svedka A. A. P., odvolací súd konštatuje, že táto úplne nekorešpondovala s výpoveďou obžalovaného a poškodených. Menovaný svedok jazdiaci za obžalovaným vo svojej výpovedi výslovne uviedol, že vo svojom jazdnom pruhu neevidoval nijaké výrazne väčšie vozidlo a pred bielou dodávkou obžalovaného podľa neho nešlo iné vozidlo, čím úplne poprel prítomnosť traktora

s veľkou vlečkou, ktorého výskyt na mieste činu pritom zhodne potvrdil tak obžalovaný A. B., ako aj poškodený B. H..

Svedok A. A. P. navyše sám uviedol, že predmetná križovatka je koncipovaná tak, aby pri dodržaní pravidiel cestnej premávky nedošlo k stretu vozidiel. Súčasne uviedol, že vozidlo Mercedes-Benz pred zrážkou vôbec nezaregistroval a jeho prítomnosť vnímal až v okamihu samotného nárazu vozidiel. Z uvedeného je zrejmé, že prednehodový dej a mechanizmus jazdy nevidel a jeho vyjadrenia sú len laickým subjektívnym hodnotením situácie, ktoré bolo spoľahlivo vyvrátené objektívnymi technickými dôkazmi a kinetickou simuláciou výbehu vozidiel do konečných polôh. Vo vzťahu k subjektívnej stránke prečinu okresný súd správne vyhodnotil konanie obžalovaného ako trestný čin spáchaný z nedbanlivosti v zmysle § 16 písm. a) Tr. zák. Obžalovaný ako vodič vedel, že odbočovaním vľavo, v situácii kedy mu protiidúce vozidlo vytvára oblasť zakrytého výhľadu, môže porušiť alebo ohroziť záujem spoločnosti na ochrane života a zdravia účastníkov cestnej premávky, avšak bez primeraných dôvodov sa spoliehal, že takéto porušenie alebo ohrozenie nespôsobí. Bol pritom povinný manéver prerušiť a vyčkať na bezpečné otvorenie rozhľadových pomerov.

S poukazom na tieto skutočnosti, ako aj na charakter utrpených zranení dvoch osôb, prvostupňový súd správne vylúčil možnosť použitia materiálneho korektívu v zmysle § 10 ods. 2 Tr. zák. Konanie obžalovaného vykazovalo plnú závažnosť prečinu ublíženia na zdraví podľa § 158 Tr. zák. a vzhľadom na mieru porušenia dôležitých povinností vodiča v cestnej premávke ho nebolo možné považovať za nepatrné.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov.

Odvolací súd na základe odvolacích námietok, smerujúcich proti neprimeranosti uloženého trestu, preskúmal napadnutý výrok o treste z hľadiska jeho zákonnosti a primeranosti.

Podľa § 34 ods. 1 Tr. zák. trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Podľa § 34 ods. 4 Tr. zák. pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Treba uviesť, že trest je právnym následkom trestného činu, a teda musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu) a je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu . Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, t. j. na ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa a ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje dvoma prvkami, a to prvkom donútenia (represia) a prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste.

Všeobecne treba uviesť, že vychádza zo zásady, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti pred trestnými činmi a ich páchateľmi. Zmysel existencie a prípadnej aplikácie noriem trestného práva je predovšetkým v tom, aby sa trestné činy buď vôbec nepáchali, alebo páchali v čo najmenšej miere. Ochrana spoločnosti pred páchateľmi trestných činov, vrátane ochrany práv a slobôd jednotlivých občanov, robí tak z trestu prostriedok sebaobrany spoločnosti pred trestnými činmi. Trest má však okrem toho pôsobiť výchovne, a to nielen na páchateľa, ale aj na ostatných členov spoločnosti. Pritom generálna prevencia sa má uskutočňovať prostredníctvom individuálnej prevencie. Ak sa teda páchateľovi zabráni v ďalšej trestnej činnosti, dáva sa tým najavo aj ostatným členom spoločnosti, ktoré správanie je nežiaduce, proti čomu je namierený a takýmto spôsobom možno ovplyvňovať pozitívnu hodnotovú orientáciu občanov spoločnosti. Trest súčasne

vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Z hľadiska týchto úvah odvolacieho súdu možno potom dospieť k záveru, že účel trestu v zmysle § 34 ods. 1 Tr. zák. tvorí jednotu, lebo sa musí vzájomne doplňovať. Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje chráneným záujmom spoločnosti, štátu a občanom pred útokmi páchateľov trestných činov.

Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potenciálnych páchateľov od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie, za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce, varuje ich pred páchaním trestnej činnosti a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu tak na páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti. V súvislosti s namietanou neprimeranosťou uloženého trestu odvolateľom treba dodať, že záver o primeranosti trestu je daný vtedy, ak sa opiera o rozumnú väzbu medzi legitímnym cieľom a zvoleným prostriedkom jeho realizácie. Možno konštatovať, že páchateľa môže so spravodlivosťou, a teda aj so spoločnosťou zmieriť len spravodlivý trest. Trest sa musí rovnať spôsobenému bezpráviu, z toho vyplýva, že v prípade, ak bude trest, resp. odplata obsiahnutá v treste prísnejšia ako bezprávie spôsobené trestným činom, nedôjde len k negácii tohto bezprávia, ale zároveň uloženým trestom vznikne nové bezprávie – bezprávie voči neprimerane potrestanému páchateľovi trestného činu. Trest, ktorým štát a spoločnosť reaguje na spáchaný trestný čin ako na nespravodlivé konanie, by mal nespravodlivosť spôsobenú trestným činom napraviť, a nie ešte viac rozmnožiť. Neprimeraný trest nemožno považovať za spravodlivý. Spravodlivý je vždy len primeraný trest. Požiadavka primeranosti trestu a jeho individualizácie núti súd prihliadať na okolnosti konkrétneho prípadu, na jeho zvláštnosti, a teda bráni mechanickému postupovaniu súdu pri rozhodovaní o treste.

Krajský súd preto dospel k záveru, že trest odňatia slobody, ako aj trest zákazu činnosti uložené súdom prvého stupňa sú vzhľadom na všetky okolnosti prípadu a osobu obžalovaného neprimerane prísne. V tejto súvislosti sa odvolací súd čiastočne stotožnil s argumentmi obžalovaného, ktoré boli uvedené v podanom odvolaní. Trest odňatia slobody sa ukladá v prípadoch, keď uloženie iných – alternatívnych trestov sa javí ako neúčinné. Treba poukázať, že v prípade súdeného trestného činu (prečin ublíženia na zdraví podľa Tr. zák.) je horná hranica trestu odňatia slobody v osobitnej časti určená až na jeden rok.

Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadol najmä na spôsob spáchania činu, jeho následok, mieru zavinenia, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, na osobu páchateľa, jeho pomery ako aj možnosť jeho nápravy. Na základe vyššie uvedených skutočností okresný súd u obžalovaného zistil jednu poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 36 písm. j) Tr. zák. a to, že viedol pred spáchaním trestného činu riadny život. Okresný súd u obžalovaného nezistil žiadne priťažujúce okolnosti v zmysle § 37 Tr. zák.

V zmysle týchto dôvodov preto krajský súd prijal záver, že obžalovaný má dostatočný zdroj príjmov, aby mohol byť za stíhané protiprávne konanie potrestaný peňažným trestom, tak ako to definuje ustanovenie § 56 ods. 2 Tr. zák., a zároveň prijal záver, že na obžalovaného nie je potrebné vplývať podmienečným trestom odňatia slobody. Peňažný trest vo výmere 1500,- EUR preto podľa názoru odvolacieho súdu v plnom rozsahu spĺňa základné zásady platné pre ukladanie trestov uvedené v § 34 Tr. zák. Krajský súd prihliadol najmä na spôsob spáchania trestného činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, poľahčujúce okolnosti a na osobu obžalovaného, jeho pomery a možnosť nápravy.

Krajský súd pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu obžalovanému A. B. zohľadnil všetky okolnosti veci tak z hľadiska spáchaného skutku, jeho právnej kvalifikácie, ako i z hľadiska osoby obžalovaného, a to z pohľadu jeho doterajšieho spôsobu života, ako i aktuálnych osobných pomerov. Obžalovaný doposiaľ nebol súdom potrestaný, priestupkovo riešený bol trikrát za priestupky proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, za čo mu boli uložené blokové pokuty. V mieste trvalého bydliska obžalovaný nie je bližšie hodnotený, mestskou políciou bol riešený v roku 2022 za priestupky proti verejnému poriadku. Pre posilnenie účelu peňažného trestu mu zároveň uložil náhradný trest odňatia slobody vo výmere 15 dní.

Krajský súd prihliadol na to, že obžalovanému bol popri treste zákazu činnosti uložený tiež peňažný trest. Podľa názoru krajského súdu nie je potrebné na obžalovaného pôsobiť tak prísnym trestom zákazu činnosti. Vzhľadom k vyššie uvedenému preto krajský súd uložil obžalovanému trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu vo výmere 1 rok čo sa javilo ako trest primeraný a spravodlivý. Nadriadený súd pri rozhodovaní o výmere trestu zákazu činnosti obžalovanému zohľadnil všetky okolnosti veci tak z hľadiska spáchaného skutku, jeho právnej kvalifikácie, ako i z hľadiska osoby obžalovaného, a to z pohľadu jeho doterajšieho spôsobu života, ako i aktuálnych osobných pomerov.

Krajský súd na podklade odvolania obžalovaného preskúmal aj výrok o náhrade škody a má za to, že tento zodpovedá stavu veci a zákonu. V rámci adhézneho konania súd zistil, že poškodená spoločnosť Všeobecná zdravotná poisťovňa a.s., pobočka Prešov, si uplatnila nárok na náhradu škody vo výške 274,18 EUR za poskytnutú zdravotnú starostlivosť H. H., ktorá jej bola poskytnutá v súvislosti so vznikom dopravnej nehody dňa 12.3.2024. Rozpis nákladov za poskytnutú zdravotnú starostlivosť predstavujú celkovú sumu 274,18 EUR a súd o takto vyčíslenom nároku na náhradu škody za poskytnutú zdravotnú starostlivosť nemá žiadne pochybnosti. Poškodený si riadne a včas uplatnil nárok na náhradu škody, a preto súd obžalovaného zaviazal na jej úhradu.

Na základe týchto skutočností potom Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, na podklade odvolania obžalovaného A. B. podľa , zrušil napadnutý rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č. k. -644 z 1.4.2026, a podľa sám vo veci rozhodol tak, že obžalovaného A. B. uznal za vinného z prečinu ublíženia na zdraví podľa Tr. zák. na rovnakom skutkovom základe ako súd prvého stupňa, pričom mu za to podľa Tr. zák., za použitia , Tr. zák., Tr. zák. a Tr. zák. uložil peňažný trest vo výmere 1 500,- EUR a pre prípad úmyselného zmarenia tohto trestu podľa Tr. zák. ustanovil náhradný trest odňatia slobody vo výmere 15 dní, a zároveň mu podľa , Tr. zák. uložil trest zákazu činnosti viesť všetky druhy motorových vozidiel vo výmere 1 rok, a uložil obžalovanému podľa povinnosť nahradiť škodu Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a.s., vo výške 274,18 EUR.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

21

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.