Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 17 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (22)388/377745.8b17cc.pdf
PDF · 125.43 KB
No categories available
2To/67/2006
N a j v y š š í s ú d 2 To 67/2006
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v trestnej veci proti obžalovanému V. G.
a spol., pre trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. d/ Tr. zák. a iné
na verejnom zasadnutí 27. mája 2008 v Bratislave o odvolaní krajského prokurátora
v Košiciach proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 30. júna 2006, sp. zn.
2 T 60/98 takto
rozhodol:
Podľa § 256 Tr. por. v znení účinnom do 01. januára 2006 odvolanie krajského
prokurátora v Košiciach sa z a m i e t a.
O d ô v o d n e n i e:
Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 30. júna 2006, sp. zn. 2 T 60/98 boli
podľa § 226 písm. c/ Tr. por. (v znení účinnom do 01. januára 2006) oslobodení
spod obžaloby krajského prokurátora v Košiciach z 23. decembra 1998, sp. zn.
1 Kv 9/98 obžalovaní V. G. a Š. G. a to obžalovaný V. G. pre skutok právne
posúdený ako trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. d/ Tr. zák. a trestný
čin nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. (v znení účinnom
do 01. januára 2006) a obžalovaný Š. G. pre skutok obžalobou právne kvalifikovaný
ako trestný čin nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 2 písm. a/ Tr. zák.
(v znení účinnom do 01. januára 2006), ktorých sa mali dopustiť tak, že
1/ obžalovaný V. G. dňa 31. januára 1998 okolo 20.15 hod. v obci S., okr. S.
N. V., vo vnútornej chodbe vlastného rodinného domu na ulici T. č. X. úmyselne
usmrtil svojho ťažko invalidného syna, maloletého D. G., nar. X. tak, že zozadu mu
priložil na čelo samopal zn. Agram 2000, bez výrobného čísla, kalibru 9 mm
s nasadeným tlmičom, ktorý si zadovážil bez oprávnenia a strelil mu do hlavy.
Maloletý D. G. utrpel priestrel hlavy a závažné zranenie mozgu, ktorému na mieste
podľahol, pričom strela po opustení hlavy dieťaťa zasiahla aj obžalovaného V. G.
do oblasti kľúčnej kosti vpravo,
2/ obžalovaný Š. G. v doposiaľ presne nezistenej dobe do 31. januára 1998
si bez povolenia zadovážil samopal zn. Agram 2000, kalibru 9 mm,
bez výrobného čísla s tlmičom, ktorý sa našiel dňa 31. januára 1998 o 20.20 hod.
v chodbe rodinného domu jeho brata V. G. na ulici T. č. X. v obci S..
Podľa § 229 ods. 3 Tr. por. (v znení účinnom do 01. januára 2006) bola
poškodená strana – V. Z. P. v S. N. V. s nárokom na náhradu škody odkázaná
na konanie o veciach občianskoprávnych.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie krajský prokurátor
v neprospech obžalovaných V. a Š. G..
Krajský prokurátor predovšetkým namietal použiteľnosť posudku Ústavu
súdneho lekárstva Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (ďalej
len posudok ústavu) ako dôkazného prostriedku, ktorý podľa odôvodnenia
napadnutého rozsudku bol základným momentom pre spochybnenie záveru o vine
obžalovaných. Odvolávateľ v tejto spojitosti uviedol, že Najvyšší súd Slovenskej
republiky v ostatnom zrušujúcom uznesení z 31. októbra 2005, sp. zn. 1 To 43/2005
nariadil dôsledne skúmať otázku možného vylúčenia znalca doc. M. M. CSc., ktorý
bol spracovateľom posudku ústavu a tým aj zákonnosť celého posudku ústavu
v zmysle § 111 ods. 1 Tr. por. (v znení účinnom do 01. januára 2006) s poukazom
na ustanovenie § 11 ods. 1 zákona č. 36/1967 Zb. o znalcoch a tlmočníkoch,
účinného v čase podania posudku. Úlohou ústavu bolo totiž kontrolovať aj závery
znalcov MUDr. D. K. a MUDr. A. G., ktorí podávali viaceré oponentské vyjadrenia
k znaleckému posudku MUDr. V. K. a MUDr. Z. G., ktoré boli do konania pribraté
vyšetrovateľom. Na hlavnom pojednávaní 26. mája 1999 (č.l. 1245) MUDr. D. K.
výslovne uviedol, že predmetnú problematiku konzultoval aj s doc. MUDr. M. M. CSc.
a to aj s fotokópiami časti vyšetrovacieho spisu týkajúceho sa obžalovaného V. G.,
pričom na hlavnom pojednávaní 30. júna 2006 ten istý znalec potvrdil, že mal
k dispozícii v čase konzultácie údaje a fotografie z vyšetrovacieho spisu, ovšem tieto
nemal ukazovať pri konzultácii. Rozpor s predchádzajúcou výpoveďou vysvetliť
nevedel, a preto za takejto dôkaznej situácie treba mať za to, že existuje dôvod
vylúčenia doc. MUDr. M. M. CSc., v dôsledku čoho posudok ústavu z 30. decem-
bra 2002 nemôže byť použitý ako dôkaz. Napriek tomuto záveru však krajský
prokurátor hodnotí posudok ústavu aj z vecného hľadiska a to ako nejasný,
rozporuplný a neúplný. Odvolateľ namietol, že pri výsluchu doc. MUDr. M. CSc. mu
nebola daná dostatočná možnosť vysvetliť všetky sporné otázky posudku, keďže
jeho otázky boli zamietnuté a rovnako tak krajský súd zamietol jeho návrh
na predvolanie a opätovné vypočutie znalkýň MUDr. V. K. a MUDr. Z. G., ktorých
posudok bol kontrolovaný. Uvedené znalkyne neboli predvolané napriek tomu,
že na viacerých miestach posudok ústavu postrádal údaje, ktoré mohli znalkyne
poskytnúť. Tento postup je o to nesprávnejší, že posudok ústavu nevylúčil vznik trhlín
na okraji vstrelu a vznik plynovej dutiny podľa nálezu už spomenutých znalkýň, ktoré
skutočnosti sú podstatnými dôkazmi o priložení zbrane s tlmičom na čelo usmrteného
maloletého. Tretí najdôležitejší dôkaz o priloženej zbrani bol mikroskopický dôkaz
povýstrelových splodín na spodnej ploche kože v rane (nie v mozgu ako to mylne
konštatuje posudok ústavu), ktorý dôkaz ústavný posudok pre nedostatočný popis
spochybnil ako subjektívny názor pôvodných znalkýň. Pritom až na základe
rozhodnutia najvyššieho súdu ústav (doc. MUDr. M. CSc.) vykonal ďalšie
mikroskopické skúmania tkanív z rany a musel potvrdiť správnosť záveru znalkýň
o náleze povýstrelových splodín vo vnútri rany (doplnok posudku ústavu
z 30. decembra 2004). Napriek tomu však ústav svoje konečné závery nezmenil, hoci
nález povýstrelových splodín v základnom posudku považoval za kľúčový.
Pochybnosti o správnosti kontrolného posudku ústavu vznikli aj pri hodnotení
kruhovej podliatiny v okolí vstrelu, čo je štvrtý dôkaz o priložení zbrane.
Ústav identický priemer podliatiny s vnútorným priemerom použitého tlmiča
označil za náhodu, dokonca bez toho, aby mal tlmič k dispozícii. Ústav svoje
závery nezmenil, aj keď pri výsluchu doc. MUDr. M. CSc. na hlavnom pojednávaní
boli citované viaceré učebnice súdneho lekárstva, vrátane vypočúvaného
doc. MUDr. M. CSc. s opačným stanoviskom.
Naznačené nejastnosti posudku ústavu pritom tvoria len časť rozporuplnosti,
nehovoriac o neúplnosti tohto posudku, ktorý sa úplne vyhýba hodnoteniu prílohy
k doplnku znaleckého posudku MUDr. V. K. a MUDr. Z. G. zo 06. októbra 1999
s aplikáciou najnovších zahraničných literárnych údajov a praktických výsledkov
pokusnej streľby. Posudok ústavu sa vyhýba aj záverom balistickej expertízy
pred aj po vykonaní pokusných strelieb, pričom kontroverzne rozvíja teoretické úvahy
o strelive NATO kalibru 7,62 mm, čo je vysoko-rýchlostná strela s rýchlosťou 850 m/s
na rozdiel od pištoľovej strely kalibru 9 mm s rýchlosťou 300 m/s, ktorá bola použitá
v posudzovanom prípade a má úplne iné balistické vlastnosti. Pri hodnotení vzniku
krvných stôp a úvahách, napr. o tampónovaní otvoru vstrelu ústim hlavne bolo
nesprávne nekonzultovať vlastnosti streľby s balistikom, napr. pokiaľ ide o možnosť
pôsobenia tlaku plynov idúcich za strelou, ktorý môže odhodiť tlmič od hlavy
a umožniť tak výstrek krvi z rany.
Pokiaľ sa krajský súd opieral pri rozhodovaní o takýto dôkaz – posudok ústavu
(navyše procesne nepoužiteľný), opätovne rozhodol na základe nedostatočne
zisteného skutkového stavu.
Krajský prokurátor ďalej uviedol, že aj keď dokázanie priloženia strelnej
zbrane priamo k čelu usmrteného maloletého má podstatný význam, ide
len o jeden z viacerých nepriamych dôkazov vzájomne súvisiacich, ktoré preukazujú,
že zo strany obžalovaného V. G. došlo k spáchaniu závažného trestného činu a to
v zmysle podanej obžaloby. Prvým z nich je nepravdivá výpoveď samotného
obžalovaného V. G., ktorou sa snažil vyhnúť trestnej zodpovednosti. Už prvé jeho
vyjadrenie pre políciu o mieste činu bolo nepravdivé lebo z ohliadky miesta činu
vyplynulo, že k streľbe došlo vo vnútri domu a nie pred vchodovými dverami ako to
uvádzal obžalovaný, kde polícia viac ako hodinu podľa výpovedí technikov a balistika
márne hľadala vystrelenú nábojnicu. O páchateľovi obžalovaný V. G. uvádzal,
že prechádzal s namiereným samopalom a nič iné v jeho rukách neregistroval.
Pri ohliadke miesta činu bola nájdená igelitová taška, ku ktorej sa nikto z rodiny G.
neprihlásil. Obsah i miesto nálezu tejto tašky svedčia, že patrila páchateľovi vraždy.
Bola v nej plienka a dve menšie tašky v ktorých bola zbraň, od ktorej bol oddelený
tlmič. Je preto zrejmé, že páchateľ nemohol prechádzať tak, ako to opísal
obžalovaný V. G., lebo strelec si priniesol tašku až pred dvere domu. Z výpovede
svedka S. L. pritom vyplynulo, že po náleze tašky sa pýtal obžalovaného Š. G.
a svedka V. P. komu taška patrí a jeden z nich povedal, že je V. (obžalovaného),
pričom Š. G. toto potvrdil aj pri psychologickom vyšetrení. V znaleckom posudku
MUDr. V. K. a MUDr. Z. G. sa konštatuje, že vznik a rozmiestnenie krvných škvŕn
vylučuje, aby strelec stál tam ako to predviedol obžalovaný V. G.. Pri ohliadke miesta
činu na schodoch pred vstupnými dverami boli nájdené dve veľké kaluže krvi
z miesta, kde ležal dolu hlavou maloletý D. G.. Túto polohu udal aj obžalovaný V. G.,
ale nevedel vysvetliť ako sa tam poškodený mohol dostať, keďže išlo o vzdialenosť
2,76 m od prahu haly, ktorú obžalovaný označil za miesto zranenia. Ďalším
nepriamym dôkazom o zavádzaní zo strany obžalovaného je zápisnica o časovej
rekonštrukcii činu, vychádzajúcej z objektívneho telefonického záznamu operačného
strediska Policajného zboru v S. N. V.. Svedkovia B., B., manželia K., Č. a rodina V.
v čase od 20.05 do 20.20 hod. neregistrovali žiadneho unikajúceho páchateľa, ktorý
by mal jestvovať podľa tvrdení obžalovaného V. G.. Pritom vyšetrovacím pokusom
bolo dokázané, že svedkovia B. a B. sa vzájomne míňali v blízkosti domu G. a nešlo
teda o neznámeho muža ako to uvádza prvostupňový súd v odôvodnení svojho
rozsudku. Ďalším nepriamym dôkazom preukazujúcim zavinenie obžalovaného V. G.
je nález oteru sivočiernej farby na rukáve jeho odevu, ktorý je zhodný so skúšobnými
otermi zo samopalu a s oterom na plienke z igelitovej tašky, kde mala byť zabalená
smrtiaca zbraň.
Odvolateľ ďalej zdôraznil, že nosnou časťou obžaloby sú závery znalkýň
z odboru súdneho lekárstva MUDr. V. K. a MUDr. Z. G., predovšetkým záver
o priložení samopalu s tlmičom na čelo poškodeného, opierajúci sa o už spomenuté
štyri dôkazy v spojitosti so zistením znalca z odboru balistiky Kirminalisticko-
expertízneho ústavu Policajného zboru Košice Ing. J. J., že tretia osoba - strelec
sa do chodbičky nezmestila. Z toho vyplýva, že tretia osoba známa alebo neznáma
sa priamo, bezprostredne v čase výstrelu činu nezúčastnila.
Následné pochybnosti uvedené znalcami obhajoby MUDr. D. K. a MUDr. A.
G., resp. posudkom ústavu vysvetlili pôvodné znalkyne v doplnku ich posudku
zo 06. októbra 1999 na základe analýzy zahraničnej literatúry, vlastných
mikroskopických a chemických skúšok a vyšetrovacích pokusov. Rozpory v posudku
znalkýň MUDr. V. K. a MUDr. Z. G. zistené neboli, pritom ale práve rozporuplnosť
a chyby posudku ústavu boli dôvodom, prečo najvyšší súd zrušil skorší rozsudok
krajského súdu a vec mu vrátil s príkazom, aby ju v potrebnom rozsahu znovu
prerokoval a rozhodol.
Skutočnosť, že zbraň s tlmičom mala byť priložená na čelo poškodeného,
ale jeho otec – obžalovaný V. G. držiac ho na rukách, túto skutočnosť nezbadal,
stavia obranu obžalovaného do značne pochybnej až absurdnej pozície.
Pri posudzovaní všetkých okolností prípadu nemožno obísť ani závery znalca
psychológa PhDr. A. S. CSc., ktorý pri posudzovaní osoby obžalovaného V. G. zistil
u neho tendencie ku skresľovaniu, distinulácii a zastieraniu. Pochybnosti
v podobnom smere vyslovili aj znalkyne z odboru psychiatrie MUDr. M. a MUDr. C..
Psychológ PhDr. A. S. CSc. vylúčil i prípadný šok obžalovaného V. G., na ktorý
sa tento neustále odvolával.
Správanie sa obžalovaného V. G. po čine ako otca, ktorému zabili dieťa
na rukách bolo nepochopiteľné aj svedkom – záchranárom, G. G. a M. M., ktorí boli
prekvapení, že odmietol preniesť dieťa do bytu, aby nezašpinil zariadenie.
Pri skúmaní motívu sa znalec psychológ zaoberal aj možnosťou eutanázie,
ak by páchateľom bol otec dieťaťa. V tomto smere skresľujúca bola výpoveď
obžalovaného aj v prognóze vývoja Z. stavu jeho nebohého syna.
Až znalec z odboru psychiatrie – Psychiatrickej kliniky FNaLU v Bratislave MUDr. J.
P. PhD. vo svojom posudku i vo výpovedi konštatoval viaceré ťažké diagnózy
maloletého s negatívnou prognózou a tým potvrdil motivačné faktory rodiča zo žalo-
vaného trestného činu. Na všetko uvedené nadväzuje aj výsledok znaleckého
posudku z odboru kynológie MVDr. J. F. v spojení so správou o výsledku pachovej
skúšky z 11. marca 1998. Tieto skúšky identifikovali zhodnú pachovú stopu
zo smrtiacej zbrane s pachom brata otca zavraždeného dieťaťa, Š. G.. Pachová
stopa bola pritom snímaná zo vstupnej chodbičky, teda z miesta, ktoré je často
vetrané a kde pachové molekuly z podlahy by sa nemohli preniesť na samopal
spôsobom ako sa to snaží prezentovať obhajoba. Na ostatnom hlavnom pojednávaní
30. júna 2006 MVDr. J. F. vysvetlila, že je celkom možné, že obžalovaný V. G.
sa dotkol samopalu z ktorého sa strieľalo, pretože pachové stopy nemuseli byť
merateľné. Balistik Ing. J. J. na tom istom hlavnom pojednávaní vysvetlil aj tú
skutočnosť, že povýstrelové splodiny na ruke, resp. odeve obžalovaného V. G.
nemuseli byť preto, že zbraň mala tlmič, vyhadzovacie okienko bolo na pravej strane
zbrane a v čase skúmania nemal zariadenie na skúmanie častí zo zápalky náboja,
pričom obžalovaný V. G. mal ruky umyté. Reťaz nepriamych dôkazov dotvára
najnovší dôkaz, ktorý vyšiel najavo až v novembri 2005 a to svedecká výpoveď J. Z.,
istý čas spoluväzňa obžalovaného V. G., ktorý najskôr v liste a potom aj vo výpovedi
potvrdzuje vinu obžalovaného, vrátane motívu jeho konania. Prvostupňový súd tejto
výpovedi neuveril avšak neuviedol, z akého dôvodu. Ak aj svedok mal vydieračské
úmysly, toto nevyvracia pravdivosť jeho výpovede, najmä keď uviedol také
skutočnosti, ktoré mohol poznať len obžalovaný V. G.. Týka sa to najmä okolností
v jeho rodine, silne veriaca matka obžalovaného, trápenie s dieťaťom a zlyhanie
plánov dať ho do ústavu. Svedok Z. a prihlásil sám na základe televíznej správy,
čo bolo overené dátumom jeho listu a dátumom uznesenia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (01. novembra a 31. októbra 2005).
Za danej dôkaznej situácie nemal krajský súd prijať ako dôkaz posudok ústavu
z dôvodu vylúčenia doc. MUDr. M. M. CSc. a mal doplniť dokazovanie pribratím
do konania iného ústavu, resp. iných znalcov toho istého ústavu alebo mal rozhodnúť
neprihliadajúc na sporný doterajší posudok ústavu aj vo vzťahu k obžalovanému
Š. G..
Z uvedených dôvodov krajský prokurátor navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej
republiky podľa § 258 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Tr. por. (v znení účinnom
do 01. januára 2006) napadnutý rozsudok zrušil a aby vec vrátil krajskému súdu
na N. konanie a rozhodnutie.
Obžalovaní V. G. a Š. G. vo vyjadrení k podanému odvolaniu prostredníctvom
obhajcu uviedli, že skutok už v uznesení o vznesení obvinenia a potom aj v podanej
obžalobe nemal žiadny reálny základ vo vykonaných dôkazoch a vyšetrovateľ použil
ním vymyslenú verziu o možnom spáchaní trestného činu. O nepravdivosti uznesenia
o vznesení obvinenia svedčia niekoľké skutočnosti, ktoré boli vyvrátené už v roku
1998. Predovšetkým bolo preukázané, že obžalovaný V. G. nepodal svojmu synovi
predtým ako bol usmrtený utlmujúce lieky a že to, čo znalkyniam pri pitve pripadalo
ako veľké množstvo tabletkovej drte boli v skutočnosti nestrávené zvyšky cukríkov
– Lentiliek. Pokiaľ ide o známky dusenia, čo podľa odôvodnenia uznesenia tiež
opodstatňovalo vznesenie obvinenia V. G., znaleckým dokazovaním bolo objasnenie,
že také známky vznikajú pri priestrele mozgového kmeňa. Záver o priložení zbrane
na čelo nebohého D. G. bol urobený ešte pred vykonaním príslušného znaleckého
dokazovania, pričom vyšetrovateľ si vymyslel, že obžalovaný V. G. sa vyjadroval
rozporne k priloženiu zbrane na čelo nebohého syna. Nie je zrejmé, prečo v júli 1998
bolo vznesené obvinenie Š. G. pre trestný čin vraždy podľa § 219
ods. 1, ods. 2 písm. d/ Tr. zák. spolupáchateľstvom, s tým, že menovaný mal usmrtiť
maloletého D. G. výstrelom zo zbrane priloženej o jeho čelo, keď vo februári 1998
znalec z odboru balistiky pri ohliadke miesta činu urobil záver, že tam nemohol byť
iný páchateľ. Zo strany prokurátora, ktorý od počiatku trestného stíhania toleroval
závažné porušovanie zákona nie je namieste odvolávať sa na správnosť záverov
znalkýň MUDr. V. K. a MUDr. Z. G., ktoré v posudku aj vo výpovediach uviedli
niekoľko možných verzií, vrátane takej, že tam bol iný páchateľ a že priložil zbraň
k čelu maloletého. Znalkyne sa vyjadrovali aj k otázkam, ktorých posudzovanie im
nenáležalo, napr. k striekancom na stene, o rozložených topánkach na chodbe
a pod. Rovnako tak činil aj znalec z odboru balistiky, pričom krajský prokurátor
sa snaží zavádzať prvostupňový i odvolací súd tvrdením, že vina obžalovaného V. G.
bola preukázaná aj nálezom oteru sivočiernej farby na rukáve jeho odevu, ktorý mal
byť zhodný so skúšobnými otermi zo samopalu a s oterom na plienke z igelitovej
tašky, v ktorej mala byť zabalená smrtiaca zbraň. Také konštatovanie je ale úplne
v rozpore so závermi kriminalistickej expertízy, pretože žiadnym vierohodným
spôsobom, napr. chemickým rozborom tvrdená zhoda zistená nebola. Pokiaľ
prokurátor v odvolaní zastáva jednoznačné stanovisko, že podľa balistika sa tretia
osoba do chodby nezmestila a teda nemohla usmrtiť maloletého, potom vyvstáva
otázka ako bolo možné vzniesť obvinenie Š. G. ako údajne priamemu vykonávateľovi
usmrtenia poškodeného D. G..
Z uvedeného vyplýva, že nešlo o omyl, ale o vymyslenú vec, klamstvo
a prispôsobovanie dôkazov v skutkovej vete uvedenej v uznesení o vznesení
obvinenia.
Podľa názoru obžalovaných krajský súd vykonal všetky dostupné dôkazy
zabezpečené zákonným spôsobom a tieto aj správne vyhodnotil. Obaja zdôraznili
neexistenciu motívu pre spáchanie činu kladenému im za vinu a poukázali aj na ab-
senciu vecných stôp akými sú daktyloskopické stopy na zbrani, povýstrelové splodiny
a tiež pachové stopy. Špekulatívne vývody prokurátora vytrhnuté v odvolaní z kon-
textu jednotlivých výpovedí svedkov odporujú zákonu. Podľa názoru obžalovaných
výpoveď svedka J. Z., ktorý bol a je trestne stíhaný za závažné trestné činy, je
absolútne nevierohodné.
Obaja obžalovaní preto navrhli odvolanie krajského prokurátora zamietnuť
ako nedôvodné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací postupujúc podľa § 564
ods. 4 Tr. por. (zákona č. 301/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov) účinného
od 01. januára 2006 podľa predpisov dovtedy účinných, t.j. podľa zákona
č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v znení neskorších
predpisov preskúmal podľa § 254 ods. 1 Tr. por. po zistení, že neprichádza do úvahy
rozhodnutie podľa § 253 zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého
rozsudku proti ktorým mohol prokurátor podať odvolanie ako aj správnosť postupu
konania, ktoré mu predchádzalo, prihliadajúc pritom aj na eventuálne chyby,
ktoré neboli vyčítané a zistil, že odvolanie krajského prokurátora je potrebné
zamietnuť podľa § 256 Tr. por. v znení účinnom do 01. januára 2006, lebo toto
nebolo dôvodné.
Krajský súd v Košiciach po zrušení jeho skoršieho rozsudku z 11. marca 2005,
sp. zn. 2 T 60/98 uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. októ-
bra 2005, sp. zn. 1 To 43/2005 splnil pokyny uvedené v zrušujúcom rozhodnutí
odvolacieho súdu, doplnil nariadené dokazovanie a vytvoril si tak podklady
pre možnosť meritórneho rozhodnutia o veci, t.j. o skutkoch, pre ktoré bola podaná
obžaloba na obžalovaných V. a Š. G..
Odvolací súd nezdieľa názor krajského prokurátora, že opätovne nebol riadne
zistený skutkový stav a že oslobodzujúci rozsudok sa opiera aj o nepoužiteľný
dôkazný prostriedok a to posudok ústavu z dôvodu vylúčenia doc. MUDr. M. M. CSc.
Prvostupňový súd v tejto otázke vykonal dokazovanie nariadené v už citova-
nom uznesení odvolacieho súdu, pričom podľa názoru najvyššieho súdu okrem
výpovede znalca MUDr. D. K. je potrebné výpoveď samotného znalca, ktorého
vylúčenia sa odvolateľ domáha a obsah ktorej krajský prokurátor prehliada.
Z výpovede znalca doc. MUDr. M. M. CSc. na hlavnom pojednávaní 30. jú-
na 2006 (č.l. 1808), ktorú v odôvodnení napadnutého rozsudku reprodukuje aj súd
prvého stupňa vyplýva, že z MUDr. K. rozprával vo všeobecnosti o otázkach
strelných poranení a vylúčil konkrétnu konzultáciu o predmetnom prípade s tým,
že v rámci svojej práce sa nenechá ovplyvniť žiadnym názorom a nikým tak,
aby to mohlo ovplyvniť závery jeho posudku.
So zreteľom na to spomenutý dôkaz – posudok ústavu a tiež výpovede znalca
doc. MUDr. M. M. CSc., bol hodnotiteľný v komplexe dôkazov vykonaných
v posudzovanej trestnej veci.
Na rozdiel od súdu prvého stupňa odvolací súd však posudok ústavu
nehodnotí ako nespochybniteľný v podstatnej otázke a síce, že samopal s tlmičom
v čase výstrelu nebol opretý o čelo maloletého. Uvedený záver sa javí ako pred-
časný, pretože posudok ústavu možno považovať za neúplný a to z dôvodov,
na ktoré poukázal krajský prokurátor v jeho odvolaní. Napriek tomu zisteniu najvyšší
súd nevyhovel návrhu odvolateľa na opätovné zrušenie oslobodzujúceho rozsudku
u oboch obžalovaných, pretože aj pri nespochybniteľnom preukázaní skutočnosti,
že zbraň v čase výstrelu bola skutočne opretá o čelo maloletého D. G., všetky
nepriame dôkazy, na ktorých bola postavená obžaloba a o ktoré sa tiež opiera
aj podané odvolanie nie sú takej povahy, aby bolo možné na nich založiť rozhodnutie
o vine obžalovaných v zmysle podanej obžaloby.
V súvislosti s prejednávanou vecou je nutné znovu zdôrazniť niektoré zásady
dôkazného konania. Predovšetkým, že obvinený nie je povinný dokazovať svoju
nevinu, ale vina mu musí byť dokázaná a to spôsobom nevzbudzujúcim žiadne
pochybnosti. V prípade existencie pochybností musí súd postupovať miernejšie
(in dubio pro mitio), teda rozhodnúť v prospech obvineného (zásada in dubio
pro reo). Vina obvineného musí byť preukázaná na základe dôkazov vykonaných
v súlade s Trestným poriadkom. Na vinu obvineného nemožno usudzovať zo spô-
sobu jeho obhajoby, napr. z toho, že obvinený zámerne (teda úmyselne) vypovedal
nepravdu, popieral určité skutočnosti alebo sa snažil zviesť vypočúvajúce orgány
na falošnú stopu a pod. Taký postup súdu by znamenal potlačovanie práva
na obhajobu, odporoval by prezumpcii neviny a tiež vyhľadávacej zásade zakotvenej
O nepriame dôkazy môže súd opierať výrok o vine len za predpokladu, že tieto
vytvárajú vo svojom súhrne logickú, ničím nenarušenú a uzatvorenú sústavu
nepriamych dôkazov (nestačí preto jeden nepriamy dôkaz) vzájomne sa dopĺňajúcich
a na seba nadväzujúcich, ktoré vo svojom celku zhodne a spoľahlivo dokazujú
skutočnosť alebo skutočnosti, ktoré sú v takom príčinnom vzťahu k dokazovanej
skutočnosti, že z nich je možné len jediný záver a súčasne vylúčiť možnosť
akéhokoľvek iného záveru.
Dôkaz pachovou skúškou, resp. identifikácia pachových stôp je dôkazom
len nepriamym, ktorého vypovedacou hodnotou je najviac to, že sa pach určitej
osoby (obvineného) nachádzal na konkrétnych miestach alebo predmetoch, takže
s nimi prišla do styku, ale neznamená to, že obvinený nepochybne spáchal trestný
čin, pre ktorý bol trestne stíhaný a ktorý s uvedenými miestami, či predmetmi súvisí.
Ani väčšie množstvo stotožnených pachových stôp obvineného zaobstaraných
s využitím cvičených psov samo osebe nemôže zmeniť nepriamu povahu tohto
dôkazu a urobiť z pachových stôp priamy dôkaz, pretože zistené poznatky nemožno
preskúmať iným kvalifikovaným spôsobom.
Okruh skutočností označených prokurátorom za nepriame dôkazy, ktoré
v spojitosti s jeho presvedčením o priložení samopalu s tlmičom na čelo maloletého
poškodeného majú viesť k nepochybnému záveru, že obžalovaný V. G.
je páchateľom trestného činu vraždy aj podľa názoru odvolacieho súdu nepostačuje
pre také zistenie. V tejto spojitosti treba zdôrazniť, že bez zásadnejšieho zlomu
v dôkaznej situácii v prípravnom konaní len na základe výsledku pachovej skúšky
došlo k zmene zistení o priamom páchateľovi s tým, že ním bol obžalovaný Š. G.,
pričom absentovali akékoľvek ďalšie dôkazy až napokon konanie tohto obžalovaného
bolo kvalifikované ako trestný čin nedovoleného ozbrojovania opäť bez existencie
akýchkoľvek iných dôkazov o zadovážení samopalu zn. Agram a o tom ako sa mala
dostať táto zbraň do moci obžalovaného V. G.. V tejto časti odvolací súd v plnom
rozsahu odkazuje na odôvodnenie oslobodzujúceho rozsudku vo vzťahu
k obžalovanému Š. G. a zhodne s prvostupňovým súdom zvýrazňuje aj existenciu
negatívneho výsledku porovnávania pachových stôp z 11. marca 1998
a neuspokojivé vysvetlenie rozdielnych záverov znalkyňou z odboru kynológie
MVDr. J. F..
Pokiaľ ide o výpoveď svedka J. Z. na hlavnom pojednávaní 30. júna 2006,
na ktorú ako na najnovší a v súbore nepriamych dôkazov zvlášť dôležitý dôkaz
odvolateľ poukazuje, treba uviesť, že tento dôkazný prostriedok svojim obsahom
nepriamo nedokazuje skutok ustálený obžalobou vo vzťahu k obžalovanému V. G.,
pretože svedok nevypovedá o výslovnom priznaní sa k takému skutku alebo
o úvahách obžalovaného o možnej sankcii v prípade najatia niekoho za účelom
zabitia jeho maloletého syna (č.l. 1817). Aj v prípade, že by výpoveď svedka bola
vierohodnou, ktorá ale takou nie je, z dôvodov uvedených prvostupňovým súdom,
zostalo by len nepreukázané podozrenie o spáchaní činu v súčinnosti s ďalšou
osobou, s ktorou verziou pracovali aj orgány prípravného konania (už spomenuté
obvinenie obžalovaného Š. G. z trestného činu vraždy).
To, že obžalovaný V. G. v procesnom postavení obvineného v prípravnom
konaní nevedel niektoré okolnosti spomenuté v odvolaní uspokojivo vysvetliť
a že ešte predtým, bezprostredne po čine niektoré okolnosti uvádzal v rozpore
s objektívnou realitou, napr., že k výstrelu došlo vonku a nie v chodbe domu, mohlo
nanajvýš zakladať podozrenie voči menovanému, ale nie dôkaz slúžiaci v komplexe
ďalších nepriamych dôkazov k preukázaniu viny tohto obžalovaného. Názor
prokurátora o účelovej nepravdivosti tvrdenia obžalovaného o streľbe vonku nie je
ničím podložený a zároveň je neudržateľný aj so zreteľom na zistenie
o nadpriemernej inteligencii obžalovaného V. G., ktorému muselo byť zrejmé,
že v rámci začínajúceho sa vyšetrovania bude vykonaná aj ohliadka miesta činu,
ktorá so zreteľom na markantné krvné stopy pred dverami bude nutné vykonaná
aj v chodbičke, ktorú neskôr sám označil za miesto spáchania trestného činu.
Spomenutý údaj svedčí skôr o nedobrom psychickom stave obžalovaného krátko
po čine ako o tom vypovedali aj viacerí svedkovia a to aj z blízkeho okolia
(napr. svedok K.) a nie zámernom zavádzaní orgánov činných v trestnom konaní.
Čo sa týka časovej rekonštrukcie činu, jej výsledkami sa potvrdilo míňanie svedkov
B. a B., teda že v tomto prípade nešlo o neznámeho muža, ale sa nevyvrátila
možnosť úniku inej osoby ako možného páchateľa z domu obžalovaného V. G..
Narábať s takou možnosťou opodstatňujú výpovede svedkov E. a J. K.,
ktorí sa krátko po počutí volania o pomoc dostavili k domu obžalovaného, pričom
svedok K. vošiel do dvora, lebo bránička nebola zavretá, ale len privretá. Ak by mali
platiť vývody odvolateľa o úmyselnom zavádzaní zo strany obžalovaného
a naplánovaní činu (napr. aj nezavretím bránky na posilnenie tvrdenia o prítomnosti
neznámej osoby) potom zostalo nevysvetlené, prečo obžalovaný neodstránil nájdenú
igelitovú tašku aj s jej obsahom, hoci podľa odvolateľa najmä s prihliadnutím
na posudok psychológa PhDr. A. S. CSc. obžalovaný V. G. sa nemal nachádzať
v šokovom stave. Zistený oter na rukáve odevu obžalovaného V. G. po vykonaní
chemickej analýzy nevykázal individuálnu zhodu so skúšobnými otermi zo zbrane
a s oterom na plienke z igelitovej tašky, a preto nejde o ďalší z reťaze nepriamych
dôkazov vzájomne súvisiacich a do seba zapadajúcich ako to prezentuje odvolateľ
v podanom odvolaní. Bez jasných dôkazov svedčiacich o vine obžalovaného V. G.
nie je podstatné zistenie o existencii motívu v teoretickej rovine ako to bolo ustálené
v posudku a výpovediach už spomenutého znalca psychológa.
Pokiaľ ide o tzv. nosné časti obžaloby, ktorými sú aj podľa podaného
odvolania závery znalkýň z odboru súdneho lekárstva MUDr. V. K. a MUDr. Z. G.
a znalca z odboru balistiky Kriminalisticko-expertízneho ústavu Policajného zboru
Košice Ing. J. J., treba uviesť, že znalkyňa MUDr. V. K. pri výsluchu na hlavnom
pojednávaní 26. mája 1999 (č.l. 1186) absolútne nevedela vylúčiť prítomnosť tretej
osoby, ktorá mala strieľať a prítomnosť inej osoby nevylúčil ani znalec Ing. J. J..
To, čo je uvedené v podanom odvolaní nepostihuje celé spektrum vyjadrení
uvedeného znalca, ich význam a zmysel, pričom treba zdôrazniť, že znalec robil
svoje niektoré závery aj na základe hodnotenia skutkových okolností, ktorých
posudzovanie malo zostať v kompetencii orgánov činných v trestnom konaní.
Na hlavnom pojednávaní 10. mája 2000 znalec vypovedal, že vzhľadom na rozmery
chodby a postavenie maloletého D. a V. G. sa tam tretia osoba – strelec nezmestí.
Tretia osoba sa priamo bezprostredne nezúčastnila uvedeného činu, t.j. nedržala
zbraň, nestačila spúšť, keď došlo k výstrelu. Tu ide o jednoznačné skutkové zistenia,
ktoré v uvedenom štádiu konania mohol urobiť len súd a o nahrádzanie jeho činnosti,
a preto sa na túto časť vyjadrení znalca nebolo možné ani prihliadať. Rovnako
neprípustne znalec posúdil aj ďalšiu skutkovú okolnosť a síce, či sa na mieste činu
alebo v jeho blízkosti vôbec nenachádzala tretia osoba. V tej istej výpovedi, č.l.
1457-1458 znalec Ing. J. J. uvádza viac okolností z jeho pohľadu dôležitých pre
záver o neprítomnosti tretej osoby, pričom spomína aj znečistenie ľavého rukáva
bundy obžalovaného V. G. na základe predpokladu (pravdepodobnosti), že toto
pochádza z oteru samopalu, pričom ale taká skutočnosť preukázaná nebola.
Všetky skôruvedené závery však znalec Ing. J. spochybnil tvrdením,
že zistenie, že zbraň bola priložená na čelo maloletého D. však samo osebe
neumožňuje tvrdenie, že strieľal V. G., t.j. nevylučuje prítomnosť ďalšej osoby strelca
(č.l. 1458). Uvedeným záverom znalec potom technicky pripustil, že usmrtiť
poškodeného a zraniť obžalovaného V. G. v chodbičke domu mohla aj ďalšia osoba,
ktorú okolnosť uvádzal obžalovaný V. G. od počiatku trestného stíhania ešte
pred vznesením obvinenia.
Za vyššieuvedenej dôkaznej situácie, keď už v prípravnom konaní sa nepoda-
rilo zabezpečiť také dôkazy, ktoré by v súdnom konaní mohli viesť k spoľahlivému
a nepochybnému záveru o vine obžalovaných V. a Š. G. rozhodol krajský súd
v súlade so zákonom, keď každého z uvedených obžalovaných oslobodil
spod obžaloby z dôvodu uvedeného v § 226 písm. c/ Tr. por. v znení účinnom
do 01. januára 2006.
Z uvedených dôvodov preto Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd
odvolací podľa § 256 Tr. por. v znení účinnom do 01. januára 2006 odvolanie
krajského prokurátora v Košiciach ako nedôvodné zamietol.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný
prostriedok.
V Bratislave 27. mája 2008
JUDr. Peter K r a j č o v i č, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: