Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_8To-104-2025.pdf
PDF · 82.96 KB
Case nature
Area
Subarea
8To/104/2025
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Michalanského, sudcov JUDr. Miroslava Baňackého, PhD. a JUDr. Miroslava Majerníka, na verejnom zasadnutí konanom dňa 21. apríla 2026, v trestnej veci proti obžalovanému A. B., pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák., o odvolaní prokurátora proti rozsudku Mestského súdu Košice sp. zn. 7T/17/2025 zo dňa 15.07.2025 takto
r o z h o d o l :
Podľa § 319 Tr. por. z a m i e t a odvolanie prokurátora.
o d ô v o d n e n i e :
Mestský súd Košice rozsudkom zo dňa 15. júla 2025 sp. zn. 7T/17/2025 obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom C. – D., adresa na doručovanie E. XX, C., t.č. v ÚVV a ÚVTOS Košice, Floriánska č. 18, spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Košice II, sp. zn. 2Pv 78/25/8803 zo dňa 28.03.2025 za skutok ktorý mal spáchať tak, že dňa 28.01.2025 v čase okolo 19.00 hod. v C. F. G. H. I. XX potom, ako zazvonil na zvonček u oprávneného užívateľa bytu, jeho starej mamy - A. J., ktorá mu otvorila dvere a s jej súhlasom vošiel do bytu na 4. poschodí, G. H. XX K. C., kde od A. J. žiadal peniaze na cigarety a pivo, pričom jej začal vulgárne nadávať a vyhrážať sa jej, že ju vyhodí z balkóna a vykrikovať, aby už skapala konečne, že jej jedného dňa ublíži, pričom toto jeho konanie vzbudilo u poškodenej dôvodné obavy, v ktorom prokurátor vidí prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods.1, ods. 2 písm. b/ Trestného zákona v celom rozsahu o s l o b o d i l,
nakoľko nebolo jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.
Proti tomuto rozsudku po jeho vyhlásení, odôvodnení a po poučení o možnosti podať opravný prostriedok, prokurátor podal odvolanie v ktorom uviedol, že obžalovaný je podľa názoru prokurátora jednoznačne usvedčovaný predovšetkým výpoveďou poškodenej pri jej prvotnej výpovedi zo dňa 12.02.2025, kedy uviedla, že jej vnuk - obžalovaný v inkriminovaný deň vošiel s jej zvolením do jej bytu, niečo jej rozprával a ona mu povedala, aby z bytu odišiel, lebo zavolá policajtov. Mala z neho strach, lebo ináč by policajtov nevolala.
Poškodená sa vzhľadom na zlú pamäť v plnom rozsahu odvolala na svoju výpoveď zo dňa 29.01.2025, kde uviedla, že obvinený sa jej vyhrážal, že ju napadne, chytí pod krk, vyhodí z balkóna, trhal ňou, aby mu dala peniaze, a kričal na ňu, aby už „zdochla". Aj keď na neho naliehala, aby odišiel z bytu, neposlúchol ju a naďalej tam neoprávnene zotrval, takže bola donútená volať políciu. Konanie obvineného v nej vzbudilo obavu, že jej ublíži.
Samotná skutočnosť, že poškodená na hlavnom pojednávaní pred súdom odmietla vypovedať, nijako neznižuje hodnovernosť a pravdivosť obsahu jej výpovede z prípravného konania, kde podrobne popísala priebeh skutkového deja a usvedčila obžalovaného zo spáchania skutku.
Priebeh skutkového deja tak, ako bol ustálený v obžalobnom návrhu, potvrdil vo svojej výpovedi v prípravnom konaní aj svedok L. B., brat obžalovaného, ktorý uviedol, že on síce priamo nebol účastný predmetného skutku, avšak, že jeho stará mama, poškodená, mu uviedla, že v inkriminovaný deň za ňou prišiel obžalovaný, ktorého dobrovoľne pustila do bytu, kde od nej pýtal peniaze a nechcel dobrovoľne opustiť byt, pričom tak učinil, až keď išla volať políciu.
Svedok dodal, že má vedomosť o tom, že obžalovaný poškodenú už v minulosti fyzicky atakoval. Pokiaľ uvedený svedok na hlavnom pojednávaní uviedol, že si myslel, že vyšetrovateľ sa ho pýtal na druhého brata, kde má vedomosť o napadnutí, obžaloba hodnotí túto obsahovú zmenu výpovede ako tendenčnú, realizovanú v snahe zbavenia trestno-právnej zodpovednosti obžalovaného. V predmetnej výpovedi zo dňa 13.02.2025 predsa svedok jednoznačne stotožnil osobu obžalovaného, o ktorej následne podal výpoveď.
Z takto zabezpečenou dôkaznou situáciou sa po podaní obžaloby napokon stotožnil aj súd, keď trestným rozkazom zo dňa 03.04.2025 uznal obžalovaného vinným v intenciách podanej obžaloby.
Prokurátor zastáva názor, že na hlavnom pojednávaní nedošlo k takej zmene dôkaznej situácie, vid' vyššie uvedené okolnosti, ktoré by relevantným spôsobom preukázali, že uvedený skutok sa nestal tak, ako to konštatuje súd vo výrokovej časti napadnutého rozsudku.
Záverom poznamenáva, že obžalovaný sa takýchto atakov voči poškodenej dopustil aj v minulosti a toho času je väzobne stíhaný pre obdobný skutok zo dňa 08.08.2025 voči totožnej poškodenej, a to pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 Trestného zákona, a to na Odbore kriminálnej polície Okresného riaditeľstva PZ v Košiciach pod sp. zn. ORP-999/2-VYS-KE-2025.
Z vykonaného dokazovania je preto podľa názoru prokurátora jednoznačne preukázané, že skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie, sa stal, a že ho spáchal obžalovaný.
Dôkazy zabezpečené v súdnom spise podľa názoru prokurátora jednoznačne preukazujú naplnenie trestno-právnej zodpovednosti obžalovaného v intenciách obžalobného návrhu.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhol, aby Krajský súd v Košiciach napadnutý rozsudok zrušil a vrátil prvostupňovému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
Na podklade takto podaného odvolania krajský súd v zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku rozsudku, proti ktorému odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. a zistil, že odvolanie prokurátora nie je dôvodné.
V konaní, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku postupoval mestský súd v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku a vykonal na hlavnom pojednávaní všetky potrebné dôkazy, majúce význam pre rozhodnutie o oslobodení obžalovaných, tieto dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por. a dospel tak ku správnym skutkovým a právnym záverom.
V odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. mestský súd jasne a zreteľne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, pričom sa dôsledne zaoberal a zohľadnil všetky skutočnosti.
Krajský súd v prvom rade poukazuje na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorej rozhodnutie mestského súdu a krajského súdu tvoria jeden celok (I. ÚS 141/04) a v zmysle tohto právneho názoru krajský súd tak v stručnosti poukazuje na zistený skutkový stav a na právny rozbor a právny záver mestského súdu. Krajský súd si v celom rozsahu osvojil správne a zákonné odôvodnenie napadnutého rozsudku, nemal žiadne pochybnosti o závere mestského súdu o oslobodení obžalovaného spod obžaloby a keďže sa so závermi mestského súdu stotožňuje, tak na ne ako na správne a zákonné v podrobnostiach poukazuje, pričom zvýrazňuje najmä nasledovné, reagujúc tak aj na námietky uvádzané v odvolaní prokurátora.
K dôkaznej situácii krajský súd uvádza, že obžalovaný A. B. popiera, že by sa babke vyhrážal zabitím. K veci vypovedal, že u svojej babky A. J. bol doobeda, neskôr vypil pivo a následne tam išiel večer pod bránu, trikrát alebo štyrikrát zazvonil, čakal pod bránou, mal pri sebe 70 centov, našli ho pod bránou traja policajti. Vypovedal, že k babke sa správal slušne, prišiel si k nej len po svoje osobné veci, do jej bytu vošiel až večer s policajtmi. Nevedel udať, z akého dôvodu ho nechcela pustiť k sebe do bytu.
Je treba dať za pravdu mestskému súdu, že zo spáchania skutku obžalovaného usvedčovala jediná priama výpoveď a to svedkyne – poškodenej A. J.. Táto síce v prípravnom konaní počas jej výsluchu dňa 29.01.2025 opísala skutok spôsobom zodpovedajúcim obžalobe, avšak už pri svojom ďalšom výsluchu dňa 12.02.2025 uviedla, že si s odstupom času nepamätá presne, kedy malo k incidentu dôjsť, ani v akej časti dňa sa mal skutok odohrať. Následne na hlavnom pojednávaní odmietla vypovedať. Navyše z jej ďalších vyjadrení vyplýva, že nechce, aby bol jej vnuk trestne stíhaný a dodáva, že sa k nej vnuk chová slušne.
Jediná priama svedkyňa skutku tak v kontradiktórnom konaní pred súdom nepotvrdila rozhodujúce skutkové okolnosti uvádzané v obžalobe. Práve vzhľadom na zásadu kontradiktórnosti trestného konania nemožno za rozhodujúci podklad pre uznanie viny považovať výlučne výpoveď z prípravného konania, pokiaľ táto nebola na hlavnom pojednávaní potvrdená samotnou svedkyňou. Tieto skutočnosti zásadným spôsobom oslabili dôkaznú situáciu.
Rovnako neexistuje žiadny priamy objektívny dôkaz, ktorý by jednoznačne potvrdzoval, že sa obžalovaný poškodenej vyhrážal spôsobom uvedeným v obžalobe. Výpoveď svedka práp. Reisa navyše potvrdzuje, že obžalovaný sa pri príchode hliadky PZ nachádzal na ulici a do bytu poškodenej vstúpil za asistencie hliadky PZ.
Taktiež je potrebné poukázať na skutočnosť, že svedok L. B., ktorého výpoveď bola v konaní vykonaná, nepotvrdil skutkovú verziu prezentovanú obžalobou. Naopak, uviedol, že nebol priamym účastníkom predmetného incidentu, o jeho priebehu nemal bezprostrednú vedomosť (jeho poznatky pochádzali výlučne iba zo sprostredkovaných informácií od poškodenej), a z jeho pohľadu mohla byť celá situácia len zle pochopená zo strany poškodenej. Uvedený svedok tak neposkytol žiadne priame poznatky spôsobilé potvrdiť rozhodujúce skutkové okolnosti uvádzané v obžalobe, ale jeho výpoveď skôr podporovala existenciu pochybností o tom, či sa skutok odohral spôsobom tvrdeným poškodenou.
Zároveň zo znaleckého posudku č. 16/2025 vypracovaného JUDr. MUDr. Jánom Uhrinom, PhD., MPH, znalcom v odbore: Zdravotníctvo a farmácia, odvetvie: Psychiatria, Sexuológia zo dňa 24.02.2025 mal súd za preukázané, že znalec konštatoval, len potencionálne nebezpečenstvo obžalovaného a nebolo indikované nariadenie ochranného psychiatrického liečenia ústavnou formou.
Ak ma teda výpoveď svedka – poškodenej slúžiť ako jediný priamy dôkaz preukazujúci vinu obžalovaného bez ďalších podporných dôkazov, musí byť tento dôkazný prostriedok presvedčivý, jasný, vierohodný a zároveň nesie byť inými dôkazmi spochybniteľný.
V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6Tz 10/2001, resp. aj rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. III ÚS 224/2004 platí, že: ak nie je možné jednoznačne určiť, ktorá z alternatív skutkového stavu zodpovedá skutočnosti, je potrebné pri zachovaní zásady in dubio pro reo zvoliť alternatívu pre obžalovaného najpriaznivejšiu“.
Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2To 67/2006 zo dňa 17. mája 2008, obvinený nie je povinný dokazovať svoju nevinu, ale vina mu musí byť dokázaná, a to spôsobom nevzbudzujúcim žiadne pochybnosti, čomu však v danom prípade tak nebolo.
V zmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5To 17/2009 zo dňa 25. februára 2010, súd nemôže vyžadovať náležité zistenie skutkového stavu veci z domnienok a hypotéz, čo aj s vysokým stupňom pravdepodobnosti, pokiaľ pripadá do úvahy aj iný priebeh skutkového deja.
Krajský súd teda konštatuje, že v prejednávanej veci boli vykonané všetky dostupné dôkazy, pričom po ich zhodnotení, nebolo spoľahlivo preukázané, či sa žalovaný skutok stal. V súvislosti s „dôkaznou núdzou“, aká sa vyskytla v posudzovanom prípade, krajský súd poukazuje aj na zásadu „in dubio pro reo“, teda v pochybnostiach v prospech obžalovaného, vyplývajúcu z ust. § 2 ods. 4 Tr. por., použitie ktorej prichádza do úvahy vtedy, ak pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom konaní o dokazovanej skutočnosti, trvajú aj po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov, ktoré môžu reálne prispieť k náležitému zisteniu skutkového stavu, a to v rozsahu nevyhnutnom na objektívne, stavu veci a zákonu zodpovedajúce spravodlivé rozhodnutie. Mestský súd správne potom aplikoval ustanovenie § 285 písm. a) Tr. por., pretože z dokazovania vykonaného orgánmi činnými v trestnom konaní a súdom nemožno spoľahlivo (bez rozumných a dôvodných pochybností) uzavrieť, že sa stal žalovaný skutok, ktorý mal spáchať obžalovaný, preto mestský súd správne obžalovaného spod obžaloby oslobodil.
Podľa § 285 písm. a) Tr. por. súd oslobodí obžalovaného spod obžaloby, ak nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.
Ako vyplýva z podaného odvolania prokurátorom, tento nenamieta rozsah, resp. neúplnosť vykonaných dôkazov, ale len správnosť ich vyhodnotenia mestským súdom.
Odvolacie argumenty prokurátora v konfrontácii so závermi mestského súdu neobstoja ako dostatočné na to, aby presvedčili krajský súd o nesprávnom či nezákonnom postupe mestského súdu pri hodnotení vykonaných dôkazov a v súvislosti s tým vysloveným záverom mestského súdu, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný, a tak spochybnili konečné rozhodnutie mestského súdu o oslobodení obžalovaného spod obžaloby.
V zmysle ustálenej súdnej praxe - judikatúry Najvyššieho súdu SR, pokiaľ súd postupuje pri hodnotení vykonaných dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., t.j. hodnotí ich podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom zvážení všetkých okolností prípadu, jednotlivo i v ich súhrne a urobí logicky odôvodnené skutkové zistenia, nemôže ani odvolací súd napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že sám na základe svojho presvedčenia hodnotí tie isté dôkazy s inými do úvahy predchádzajúcimi závermi.
Na základe vyššie uvedeného, ako aj ostatných zistení mestského súdu, podrobne rozvedených v jeho rozhodnutí, je potom správny záver mestského súdu, že výsledkami vykonaného dokazovania nebolo jednoznačne a nepochybne dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.
Krajský súd na záver pripomína, že vyslovenie viny nemôže byť postavené na základe podozrenia a domnienok. Dôvodné podozrenie je postačujúce na vznesenie obvinenia, ale už nie na uznanie viny súdom.
Z uvedených dôvodov rozhodol odvolací súd tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, pričom toto uznesenie bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný