Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11Co-13-2021.pdf
PDF · 143.51 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/13/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miroslava Šeptáka a sudcov JUDr. Ladislava Mejstríka a JUDr. Romana Tichého, v spore žalobcov 1a/ R. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XXX, XXX XX Y., 1b/ G. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XXX/XX, XXX XX A. - I. F., 1cba/ N. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom K., XXX XX K., 1cbb/ A. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom K., XXX XX K., 1cc/ P. T., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom K. č. XXXX, XXX XX K., tohto času bytom X. XX, Y. X., Česká republika, 1cd/ J. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XXXX, XXX XX K., 1ce/ J. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XXX, XXX XX Y., 1cf/ N. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XXXX, XXX XX K., 1cg/ G. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XX, XXX XX A. X., Česká republika, 1ch/ W. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XXX, XXX XX Y., 1ci/ X. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. č. XX, M., XXX XX A., Česká republika, 1d/ H. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. I. H. XXX, XXX XX J. I. H., Česká republika, 1e/ J. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. O. F. XXX/XX, XXX XX T., 1f/ W. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. F. XXXX, XXX XX A., žalobcovia 1a/, 1b/, 1d/, 1e/, 1f/ zastúpení: JUDr. Anton Kupšo, advokátom so sídlom J. ul. XX, XXX XX A., proti žalovanému G. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XXX, XXX XX Y., zastúpenému Mgr. Michalom Mozolíkom, advokátom so sídlom R. XXXX, XXX XX A., o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 8C/433/2002-703 zo dňa 19. mája 2020, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalobcom 1a/, 1b/, 1cba/, 1cbb/, 1cc/, 1cd/, 1ce/, 1cf/, 1cg/, 1cch/, 1ci/, 1d/, 1e/, 1f/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Čadca (ďalej aj „súd prvej inštancie“), určil, že nehnuteľnosť nachádzajúca sa v katastrálnom území Y., zapísaná na liste vlastníctva číslo XXXX ako pozemok KNC parcela číslo 3434/1 - trvalé trávne porasty o výmere 794 m2, patrí do dedičstva po zomrelej J. T., rod. X., nar. XX.XX.XXXX, zomrelej XX.XX.XXXX, naposledy bytom Y. XXX (výrok I.). Žalobcom 1a/, 1b/, 1cba/, 1cbb/, 1cc/, 1cd/, 1ce/, 1cf/, 1cg/, 1cch/, 1ci/, 1d/, 1e/, 1f/ ako úspešnej strane (§ 255 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku /ďalej len „CSP“/) priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.). V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že v súdenej veci sa žalobcovia 1a/, 1b/, 1cba/, 1cbb/, 1cc/, 1cd/, 1ce/, 1cf/, 1cg/, 1cch/, 1ci/, 1d/, 1e/, 1f/ (ďalej len „žalobcovia“), domáhali určenia, že sporná nehnuteľnosť patrí do dedičstva po zomrelej J. T., rod. X., nar. XX.XX.XXXX s odôvodnením, že žalovaný, ktorý je aktuálne vedený ako vlastník predmetnej nehnuteľnosti neoprávnene (aj na podklade chybnej identifikácie), zasiahol do vlastníckeho práva ich právnej predchodkyne, a to vydaním a zápisom osvedčenia vlastníckeho práva Nz 251/1999. Po pomerne rozsiahlom dokazovaní súd prvej inštancie mal za preukázané, a to zo znaleckého posudku Ing. Anny Bukovanovej, že sporná parcela v súčasnosti identifikovaná ako parcela KNC č. 3434/1 bola vytvorená z pozemnoknižnej parcely č. 2838 zapísanej v pozemnoknižnej vložke č. XXX. Ako
pozemnoknižná spoluvlastníčka uvedenej parcely je vedená aj J. X., vo vzťahu ku ktorej nebolo zo žiadnej zo sporových strán spochybňované, že ide o právnu predchodkyňu pôvodnej žalobkyne J. T.. Zo skutkového stavu vyplynulo aj to, že J. X. v minulosti pri užívaní v súčasnosti identifikovanej KNC parcely č. 3434/1 nikto nerušil. Uvedené potvrdili aj svedkovia H. U. a Z. S., ktorí vypovedali, že na pozemku v minulosti stála chalupa matky pôvodnej žalobkyne J. X., takisto vypovedali aj svedkovia T. Y. a T. T., bývalá manželka žalovaného. Na základe uvedeného okresný súd vyvodil záver, že sporná nehnuteľnosť bola už v minulosti reálne vydelená, a takto reálne vydelená bola užívaná právnou predchodkyňou pôvodnej žalobkyne J. T.. S poukazom na uvedené súd prvej inštancie neuveril obrane žalovaného, že nebola preukázaná reálna deľba. V konečnom dôsledku touto obranou by žalovaný vyvracal i svoje tvrdenia, že spornú nehnuteľnosť nadobudol kúpou od J. X., rod. X., pretože pokiaľ by parcela v súčasnosti identifikovaná ako KNC 3434/1 nebola predmetom reálnej deľby, nebola by ani J. X., rod. X. oprávnená ďalej takto reálne vydelenou nehnuteľnosťou disponovať a prevádzať vlastnícke právo k nej, ale mohla by prevádzať iba spoluvlastnícky podiel v pôvodnej pozemnoknižnej parcele, čo žalovaným tvrdené ani preukázané nebolo. Súd prvej inštancie preto vzal za preukázané, že J. X., rod. X. bola pred rokom 1980 vlastníčkou reálne vydelenej nehnuteľnosti v súčasnosti identifikovanej ako parcela KNC 3434/1 z titulu reálnej deľby, keďže reálna deľba je nielen deľbou čo do užívacích práv, ale aj do vlastníctva. Sporným medzi žalobcami v rade 1a/ až 1f/ a pred nimi pôvodnou žalobkyňou J. T., nar. XX.XX.XXXX a zomrelou dňa XX.XX.XXXX bolo to, či J. X., rod. X. za svojho života s uvedenou parcelou v súčasnosti identifikovanou ako CKN číslo 3434/1 nakladala, resp. nenakladala, keďže tak pôvodná žalobkyňa, ako aj žalovaný si svoje vlastnícke právo k tejto parcele odvodzovali od J. X., rod. X.. Pôvodná žalobkyňa svoje vlastnícke právo k tejto parcele odvodzovala titulom dedenia po J. X., rod. X. a žalovaný titulom vydržania na základe ústnej kúpnej zmluvy uzatvorenej s J. X., rod. X. v roku XXXX. Podľa rozhodnutia Okresného súdu Čadca, sp. zn. D 654/92, Dnot 215/93 zo dňa 17.05.1994, pôvodná žalobkyňa nadobudla titulom dedenia po zomrelej J. X., rod. X., zomrelej dňa XX.XX.XXXX spoluvlastnícky podiel v nehnuteľnosti zapísanej v pozemnoknižnej vložke číslo XXX. Žalovaného, ktorý namietal dedenie spornej parcely pôvodnou žalobkyňou po J. X., rod. X., zaťažovalo dôkazné bremeno preukázať svoje tvrdenie, že J. X., rod. X. už ku dňu svojej smrti, t. j. ku dňu XX.XX.XXXX, vlastníčkou spornej parcely CKN číslo 3434/1 nebola. Zaťažovalo ho preukázať, že splnil všetky podmienky pre nadobudnutie svojho vlastníckeho práva k tejto spornej parcele. Keďže žalovaný odvodzoval vlastnícke právo k tejto spornej parcele, ako už bolo uvedené vyššie, od ústnej kúpnej zmluvy uzatvorenej s J. X., rod. X. zaťažovalo ho dôkazné bremeno preukázať existenciu tohto právneho titulu, hoc i neplatného, ktorý však bol so zreteľom na všetky okolnosti spôsobilý v žalovanom vyvolať objektívne (nielen jeho subjektívne) presvedčenie, že mu sporná parcela vlastnícky patrí, preukázať dobromyseľnú a nerušenú držbu po celú zákonom stanovenú vydržaciu dobu a tiež spôsobilosť spornej parcely byť predmetom vydržania, pretože iba samotná držba pre nadobudnutie vlastníckeho práva nepostačuje. Súd po zhodnotení všetkých v konaní vykonaných dôkazov jednotlivo i v ich vzájomných súvislostiach dospel k záveru, že žalovaný podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva k uvedenej spornej parcele CKN číslo 3434/1 jeho vydržaním nepreukázal. Existencia kúpnej zmluvy medzi žalovaným a J. X., rod. X., predmetom ktorej by bola parcela CKN číslo 3434/1 v konaní bez pochybností preukázaná nebola. Jediný svedok, ktorý spornú parcelu CKN číslo 3434/1 stotožnil s predmetom ústnej kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi žalovaným a J. X., rod. X. v roku 1980, bol H. E., nar. XX.XX.XXXX. Vierohodnosť tejto svedeckej výpovede však spochybňujú rozpory medzi výpoveďou menovaného svedka a žalovaného, keď tento svedok tvrdil, že sporný pozemok žalovanému darovali J. X. a jej dcéra T., pričom žalovaný v konaní dcéru J. X. T. vôbec neuvádzal. Rovnako menovaný svedok vo svojej výpovedi uvádzal aj papier napísaný J. a T., kde bolo napísané, že tieto pozemky dali žalovanému. Takýto písomný dôkaz však žalovaný vo svojej výpovedi vôbec neuvádzal. Ani svedecká výpoveď svedkyne A. T. bez pochybností nepreukazovala, že sporná parcela v súčasnosti identifikovaná ako CKN číslo 3434/1 bola predmetom ústnej kúpnej zmluvy medzi žalovaným a J. X., rod. X.. A. T. v rámci svojej výpovede nevedela jednoznačne uviesť, akých konkrétnych pozemkov sa mala ústna kúpna zmluva medzi žalovaným a J. X., rod. X. dotýkať. Zároveň žiaden z ďalších v konaní vypočutých svedkov nepotvrdil tvrdenia žalovaného, že s J. X., rod. X. uzatvoril v roku 1980 kúpnu zmluvu, predmetom ktorej by bola parcela v súčasnosti identifikovaná ako CKN číslo 3434/1. Naopak svedkovia H. E., nar. XX.XX.XXXX a H. H. zhodne uviedli, že žalovaný má vlastníctvo nad pozemkom pôvodnej žalobkyne. V zhode s týmito svedeckými výpoveďami svedkov H. E., nar. XX.XX.XXXX a H. H. je i výpoveď svedkyne T. T., ktorá uviedla, že so žalovaným ako bývalým manželom kupovali jedine parcelu, na ktorej si postavili rodinný dom a okrem toho ešte časť nehnuteľnosti, ktorá sa nachádza nad parcelou pôvodnej žalobkyne, to znamená, že pokiaľ kupovali, tak kupovali parcely mimo nehnuteľnosť pôvodnej žalobkyne. V zhode s výpoveďami svedkov H. E., nar. XX.XX.XXXX a H. H. sú aj výpovede svedkov T. Y. a N.
Y., bývalých švagrov žalovaného, ktorí uviedli, že žalovaný kupoval pozemok pod výstavbu chalupy. Postavenie uvedených svedkov T. T. ako bývalej manželky žalovaného a T. Y. a N. Y. ako bývalých švagrov žalovaného by bolo vo vzťahu k žalovanému spôsobilé vyvolať pochybnosti o vierohodnosti týchto svedeckých výpovedí. Keďže však uvedené svedecké výpovede sú v zhode s výpoveďami na mieste samom vypočutých svedkov H. E., nar. XX.XX.XXXX a H. H., vo vzťahu ku ktorým svedkom neboli v konaní zistené žiadne okolnosti spôsobilé spochybniť ich vierohodnosť, nie je tým daný ani žiadny dôvod spochybňovať obsah svedeckých výpovedí svedkov T. T., N. Y. a T. Y. o tom, aké pozemky žalovaný odkupoval. Navyše tvrdenie žalovaného, že spornú parcelu CKN číslo 3434/1 od J. X., rod. X. odkúpil ústnou kúpnou zmluvou spochybňuje i to, že žalovaný toto svoje tvrdenie neuvádzal už v čase podania návrhu na vydanie osvedčenia o vydržaní vlastníckeho práva vedeného pred Notárskym úradom JUDr. Dany Sálusovej pod spisovou značkou N 179/99, Nz 178/99, ale iba uvádzal, že túto nehnuteľnosť nadobudol titulom kúpy od T. Y.. K doplneniu údajov o J. X., rod. X. do notárskej zápisnice N 179/99, Nz 178/99 došlo až na základe záznamu o oprave zo dňa zo dňa 04.07.2000, ktorý záznam bol vykonaný až po tom, čo žalovanému bola doručená urgencia v danej veci vedenej pod spisovou značkou 8C 433/2002 na udelenie súhlasu so zapožičaním spisu Nz 178/99 od JUDr. Sálusovej, ktorá urgencia bola žalovanému doručená dňa 31.05.2000, a to aj s prihliadnutím k tomu, že k návrhu na vydanie osvedčenia o vydržaní žalovaný pripojil aj výpis z pozemnoknižnej vložky číslo XXX, z ktorej meno T. Y. nevyplývalo, ale z tejto vložky vyplývalo, že bola vedená ako spoluvlastníčka pozemnoknižnej parcely 2838 práve J. X.. Žalovaný preto z uvedených dôvodov nepreukázal uzatvorenie ústnej kúpnej zmluvy s J. X., rod. X., predmetom ktorej by bola uvedená parcela tvoriaca predmet sporu v súčasnosti identifikovaná ako CKN číslo 3434/1. Žalovaný nepreukázal ani tvrdenie, že do úžitku tejto nehnuteľnosti v súčasnosti identifikovanej ako CKN číslo 3434/1 vstúpil už v roku 1980 a správal sa k nej ako jej vlastník a na tomto závere nič nemení ani žalovaným predložené potvrdenie obce, že od roku 1993 platil za túto nehnuteľnosť daň. Žalovaný o jeho vstupe do užívania tejto parcely už v roku 1980 nepredložil žiadny právne relevantný dôkaz nevyvolávajúci žiadne pochybnosti. Žiadny z v konaní vypočutých svedkov s výnimkou H. E., nar. XX.XX.XXXX, o vierohodnosti ktorej svedeckej výpovede mal súd z vyššie uvedených dôvodov pochybnosti, nepotvrdil tvrdenie žalovaného, že sa k tejto nehnuteľnosti správal ako jej vlastník už v roku 1980. Menovaný svedok H. E. navyše obdobie, v ktorom už mal žalovaný užívať túto nehnuteľnosť, časovo zahrnul do rokov 1978 - 1979, po ktoré obdobie žalovaný netvrdil, že túto nehnuteľnosť užíval. Aj tento rozpor medzi výpoveďou svedka H. E. a žalovaného vyvoláva pochybnosti o vierohodnosti tejto svedeckej výpovede. Naopak z výsluchu svedkov vyplynulo, že nehnuteľnosť určitý čas ležala ladom. Svedkyňa T. T. časový okamih, kedy žalovaný začal brániť pôvodnej žalobkyni v užívaní tejto parcely, stotožnila s obdobím, kedy postavili rodinný dom. Uviedla, že si myslí, že to bolo od roku 1985 a žalovaný im bránil v užívaní aj násilným spôsobom, sekerou a pod. Až od uvedeného roku 1985 bolo preto nesporným, že žalovaný skutočne túto parcelu CKN číslo 3434/1 užíval. Od tohto nesporného okamihu, kedy žalovaný vstúpil do užívania tejto parcely, do smrti J. X., rod. X. v roku 1992, preto neuplynula ani zákonom stanovená desaťročná vydržacia doba. Ku dňu smrti J. X., rod. X. nebolo preto preukázané splnenie podmienok žalovaným na nadobudnutie jeho vlastníckeho práva k tejto parcele CKN číslo 3434/1 vydržaním. Dňom smrti J. X., rod. X. 09.02.1992 preto vstúpila do práv k tejto parcele CKN číslo 3434/1 pôvodná žalobkyňa J. T., nar. XX.XX.XXXX a zomrelá dňa XX.XX.XXXX, ktorá titulom dedenia po zomrelej J. X., rod. X. na základe rozhodnutia Okresného súdu Čadca, sp. zn. D 654/92, Dnot 215/83 zo dňa 17.05.1994 nadobudla podiely v nehnuteľnosti evidovanej v pozemnoknižnej vložke číslo XXX, a keďže J. X., rod. X., ako bolo uvedené vyššie, bola z titulu reálnej deľby vlastníčkou reálne vydelenej parcely z pozemnoknižnej parcely číslo 2838, zapísanej vo vložke číslo XXX, ktorá je v súčasnosti identifikovaná ako CKN číslo 3434/1, nadobudla J. T., nar. XX.XX.XXXX a zomrelá dňa XX.XX.XXXX titulom dedenia po J. X., rod. X. vlastnícke právo k celej tejto reálne vydelenej parcele v súčasnosti identifikovanej ako CKN číslo 3434/1. Zároveň, keďže bolo vykonaným dokazovaním nesporne preukázané, že tohto času už zomrelá J. T. sa užívania tejto parcely CKN číslo 3434/1 domáhala, snažila sa brániť v jej užívaní žalovanému, dňom smrti J. X., rod. X. sa stali tieto pôvodnou žalobkyňou vykonávané zásahy do užívania spornej parcely CKN číslo 3434/1 žalovaným oprávnenými, v dôsledku čoho žalovaný ani po smrti J. X., rod. X. nemohol splniť podmienky vydržania v zmysle § 134 Občianskeho zákonníka, ktorý pre nadobudnutie vlastníctva vydržaním vyžaduje dobromyseľnú, ničím nerušenú držbu po dobu najmenej 10 rokov. Žalovanému preto zo všetkých uvedených dôvodov chýbal titul, hoc neplatný, ktorý by u neho založil dobrú vieru v tom, že mu sporná nehnuteľnosť CKN číslo 3434/1 so zreteľom na všetky okolnosti objektívne vlastnícky patrí a tiež potrebná doba pokojnej, ničím nerušenej držby. Vlastnícke právo preto titulom dedenia po zomrelej J. X., rod. X. na základe rozhodnutia Okresného súdu Čadca, sp. zn. D 654/92, Dnot 215/93 zo dňa 17.05.1994 nadobudla pôvodná žalobkyňa. Preto zo všetkých uvedených dôvodov súd žalobe žalobcov v rade 1a/ až 1f/ ako v
celom rozsahu dôvodnej vyhovel a určil, že CKN parcela číslo 3434/1 - trvalé trávne porasty o výmere 794 m2, zapísaná na liste vlastníctva číslo XXXX, katastrálne územie Y. patrí do dedičstva po zomrelej J. T., rod. X., nar. XX.XX.XXXX a zomrelej XX.XX.XXXX, naposledy bytom Y. XXX.
2. Proti uvedenému rozsudku žalovaný (ďalej aj „odvolateľ“) podal odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f), g) a h) CSP. Prvoinštančnému súdu vytýkal, že konanie vedené pred ním má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, to, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, to, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené a napokon neprávne právne posúdenie veci. Napadnutý rozsudok označil za nesprávny, nezodpovedajúci stavu veci ani zákonom, za rozporný so spravodlivým usporiadaním vzťahov medzi stranami. V bližších podrobnostiach v prvom rade namietol, že neb. J. T. nemohla zdediť sporný pozemok, pretože jej právna predchodkyňa J. X., od ktorej žalobcovia odvodzujú svoje vlastnícke právo od pôvodnej žalobkyne, sporný pozemok ku dňu smrti nevlastnila, hoci mohol byť na ňu evidovaný, a to z dôvodu, že J. X. sporný pozemok predala v roku 1974 Československému štátu kúpnou zmluvou zo dňa 01.02.1974, ktorú zároveň odvolateľ pripol ku svojmu opravnému prostriedku. Žalovaný nevedel o tom, že J. X. tento pozemok predala štátu, lebo ho dala žalovanému do vlastníctva za práce, ktoré jej poskytoval. Predmetné zmluvy žalovaný obdržal od H. E. dňa 18.07.2020, preto ich uplatnil v odvolaní. Niekdajšia prístupová cesta nikdy neviedla cez sporný pozemok KNC 3434/1. Prístupová cesta viedla v priestore terajšieho potoka, ktorý zmenil koryto jeho vyregulovaním zo strany Cestného investorského útvaru Banská Bystrica. S poukazom na uvedené bolo potrebné pri rozhodovaní vziať v úvahu, že starý dom J. X. bol odkúpený Cestným investorským útvarom Banská Bystrica spolu s pozemkami za účelom preložky/regulácie potoka. J. X. sa presťahovala do nového domu k colnici na hranici s Českou republikou. Vychádzajúc z uvedeného, žalovaný zopakoval svoju prvoinštančnú argumentáciu, a síce, že parcela daného tvaru celkom zjavne nemohla slúžiť ako prístupová cesta k domu J. X., keďže ide o parcelu vedúcu k domu žalovaného. Základné skutkové tvrdenie pôvodnej žalobkyne v žalobe je teda nepravdivé, nehodnoverné, celkom zjavne nezodpovedá stavu veci. Za ďalšie, odvolateľ zopakoval taktiež svoj argument z prvoinštančného, ako aj predchádzajúceho odvolacieho konania, a síce, že pokiaľ J. X. žila súčasný stav bol rešpektovaný, a teda nikdy nerušila žalovaného v užívaní spornej parcely. Toto je veľmi dôležité a zásadné tvrdenie, ktoré má vplyv aj na posúdenie dobromyseľnosti aj vydržacej doby žalovaného. Tieto skutočnosti vyplývajú zo záznamov z jednania pre MNV Svrčinovec, v ktorých je uvedené, kto mal rušiť v užívaní žalovaného. Boli to však osoby, ktoré nemali žiaden právny titul v spornej nehnuteľnosti, preto je takéto konanie neoprávnených osôb bezpredmetné a nemá vplyv na dobromyseľnosť, oprávnenosť a nerušenosť držby žalovaného. Ďalším dôkazom je potvrdenie obce Y. zo dňa 24.11.2004, ktoré citoval aj súd, v zmysle ktorého to bol žalovaný, ktorý platil daň z nehnuteľnosti od roku 1993, vrátane spornej nehnuteľnosti. Predmetné dôkazy a okolnosti okresný súd nesprávne vyhodnotil a posúdil, a preto dospel k nesprávnemu rozhodnutiu. Žalovaný držal sporný pozemok ako svoj od roku 1980 a odvtedy plynula desaťročná vydržacia doba, ktorej uplynutím nadobudol sporný pozemok do svojho vlastníctva ex lege, bez ohľadu na vydanie notárskej zápisnice ako podkladu pre zápis do katastra nehnuteľností. Žalovaný preukázal titul nadobudnutia, ako aj držbu a napokon to, že pôvodná skutočná vlastníčka J. X. ho nerušila v užívaní. Nesprávne bolo posúdenie okresným súdom, žalovaným namietané nepreukázanie vlastníckeho práva zo strany žalobcov. V nadväznosti na uvedené odvolateľ spochybnil okolnosti prvoinštančným súdom uznané reálnej deľby vo vzťahu ku KNC parcele 3434/1. To isté platí o skutkovom tvrdení žalobcov, respektíve ich právnej predchodkyne, že používala spornú parcelu ako prístupovú cestu. Cesta sa nedá užívať výlučne v prospech jednej osoby. Ak pôvodná žalobkyňa J. T. cestu využívala, tak ju mohla využiť len po J. X., pričom však po J. X. nebola jediným dedičom, takže sporný rozsah výlučného užívania tejto parcely a právnou predchodkyňou žalobcu J. T.. V tejto súvislosti žalovaný namietal, že súd prvej inštancie nevzal v úvahu, resp. sa nevysporiadal dostatočne s argumentáciou žalovaného ohľadom nepreukázania rozsahu vydržania v prospech J. T., ako právnej predchodkyne žalobcov. Vo vzťahu k zistenej chybnej identifikácii, čo odvolateľ uviedol, že nemohol vedieť, či je nejaká identifikácia správna alebo nie. Platí prezumpcia v nesprávnosť úradných dokumentov, rozhodnutí či už správnych orgánov alebo súdov. Okresný súd nevzal v úvahu tiež argument žalovaného, že v kúpnej zmluve 22.02.1980 je uvedená výmera parcely, ktorú kupuje žalovaný, 794 m2. Ide o rovnakú výmeru, ako je výmera spodnej parcely, čo nasvedčuje o jeho dobromyseľnosti pri jej držbe. Žalovaný teda spornú parcelu kupoval podľa takých dokladov, aké boli k dispozícií v tom čase. Navyše, ako už bolo uvedené, žalovaný namieta, že niekdajšia prístupová cesta bola v priestoroch terajšieho potoka (furmanská cesta), a nie po sporovej parcele. Sporná parcela nemohla slúžiť ako prístupová cesta, bola v nej bažina. V roku 1980 si žalovaný
na nej postavil drevenú šopu o rozmeroch 5 x 5 m. Na konci spornej parcely smerom k Čadci žalovaný zhotovil premostenie, ktoré používal od roku 1980 aj on. Pôvodná CKN parcela 3434 vo výmere 1428 m2 bola vytvorená z parcely č. 6790 o výmere 759 m2 od T. Y., rod. J., bytom Y. XXX a zvyšok 1428 m2 od J. X., rod. X., bytom Y. XXX. Pôvodná žalobkyňa J. T. vo svojej výpovedi dňa 08.04.2003 uviedla, že spornú parcelu užíva, čo však nie je pravdivé tvrdenie a nebolo ani hodnoverne a nepochybne preukázané užívanie zo strany J. T. v celom rozsahu spornej parcely. V závere podaného odvolania žalovaný namietal hodnovernosť výpovede T. Y., pretože ide o jeho bývalú manželku. Súd prvej inštancie nemal prihliadať ani na záznam MNV Y. zo dňa 15.03.1990, pretože je bez právneho významu a ide o nezainteresované osoby. Aj ďalšie hodnotenie okresným súdom vykonávaných dôkazov je podľa žalovaného nesprávne, jednostranné, v jeho neprospech. Na jednej strane prvoinštančný súd tvrdí, že pôvodná žalobkyňa preukázala svoje vlastnícke právo titulom dedenia, hoci z dedičského rozhodnutia po J. X. nie je preukázané, že by pôvodná žalobkyňa J. T. zdedila podiel v celosti 1/1 ohľadom spornej parcely KNC č. 3434/1. Na druhej strane súd spochybňuje vydržanie spornej parcely žalovaným na základe toho, že dôkazy žalovaného, napríklad výpoveď svedkyne A. T. bez pochybnosti nepreukázala, že predmetom ústnej kúpnej zmluvy medzi žalovaným a J. X. bola parcela KNC č. 3434/1. Určenie vlastníckeho práva v celosti a v celom rozsahu k parcele KNC č. 3434/1 v prospech pôvodnej žalobkyne nemá nepochybne dostatočný praktický podklad vo vykonanom dokazovaní. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalovaný odvolací súd žiadal, aby napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol, alternatívne rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
3. Žalobcovia sa k podanému odvolaniu nevyjadrili.
4. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil ako vecne správne. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní zároveň nemá odpovedať na každú námietku alebo argument vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvej a druhej inštancie tvoria jeden celok, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie.
5. Pre zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd dopĺňa:
6. Predmetom odvolacieho prieskumu je v danom prípade rozsudok prvoinštančného súdu, ktorým určil, že sporná nehnuteľnosť (špecifikovaná bližšie v bode 1 tohto rozsudku) patrí do dedičstva po zomrelej J. T., rod. X., nar. XX.XX.XXXX, zom. dňa XX.XX.XXXX, naposledy bytom Y. XXX. Okresný súd k predmetnému výroku dospel po pomerne rozsiahlom dokazovaní vykonanom či už vypočutím strán, svedkov, ako aj oboznámením sa s celým radom listinných dôkazov. V podstate konštatoval, že žalovaný, ktorý je aktuálne vedený ako vlastník v katastri nehnuteľnosti týmto nemôže byť, pretože pri vydávaní osvedčenia o vydržaní vlastníckeho práva zasiahol neoprávnené do vlastníckeho práva pôvodnej žalobkyne, neskôr žalobcov. Na strane žalovaného prvoinštančný súd konštatoval nesplnenie podmienok pre vydržanie v zmysle § 134 Občianskeho zákonníka, keď žalovanému predovšetkým chýbal titul, ktorý by u neho založil dobrú vieru v tom, že mu sporná nehnuteľnosť patrí, a to zo zreteľom na všetky okolnosti danej veci. Za takýto titul okresný súd nemohol považovať žalovaným uvádzaným ústnu zmluvu z roku 1980.
7. Vydržanie vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej držby veci, vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Okrem spôsobilého predmetu vydržania a spôsobilého subjektu vydržania, základnými predpokladmi vydržania sú oprávnená držba a nepretržitosť tejto oprávnenej držby počas celej zákonom ustanovenej doby. Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť)
je podľa platnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti“. Vydržanie tak hojí najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. Súdna prax už dávnejšie dospela k záveru, že v prípade, ak je zmluva neplatná pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť, alebo ak tu výnimočne titul vôbec nie je a nadobúdateľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že tu titul je, stane sa nadobúdateľ veci jej oprávneným držiteľom a pri splnení ďalších podmienok ju vydrží. Účelom vydržania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 30/2010 zo dňa 01.03.2011).
8. Oprávnenosť držby sa posudzuje z hľadiska:
- existencie právneho titulu, o ktorý sa dobrá viera držiteľa opiera,
- nakladania s vecou ako s vlastnou,
- existencie dobrej viery držiteľa. Azda najdôležitejšou podmienkou vydržania je dobrá viera držiteľa, ktorá sa týka nielen titulu nadobudnutia držby, ale aj spôsobu nakladania s držanou vecou.
9. Dobrá viera spočíva v presvedčení držiteľa, že je vlastníkom veci, ktorú drží, alebo subjektom práva, ktoré vykonáva, poprípade, že sú dané právne skutočnosti, ktoré majú za následok vznik vykonávaného práva. Dobrá viera je vnútorný, psychický stav držiteľa. Zo zákona vyplýva, že nestačí prostá subjektívna dobrá viera; oprávnený držiteľ musí byť v dobrej viere „so zreteľom ku všetkým okolnostiam“. Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere so zreteľom ku všetkým okolnostiam alebo nie, je treba vždy hodnotiť objektívne a nielen zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samotného účastníka, a je treba vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom k okolnostiam a povahe daného prípadu po každom požadovať, nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Oprávnená držba sa teda zakladá na omyle držiteľa, ktorý sa domnieva, že je vlastníkom držanej veci alebo subjektom vykonávaného práva. Oprávnená držba sa nemôže zakladať na takom omyle držiteľa, ktorému sa mohol pri normálnej opatrnosti vyhnúť. Je treba zdôrazniť, že ide o opatrnosť normálnu, obvyklú, posudzovanú z objektívneho hľadiska. Omyl držiteľa musí byť ospravedlniteľný. Ospravedlniteľným je omyl, ku ktorému došlo i napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom k okolnostiam konkrétneho prípadu po každom požadovať. Pokiaľ omyl presahuje rámec bežného, obvyklého posudzovania vecí, nie je ospravedlniteľný. Držiteľ, ktorý drží vec na základe takého omylu, môže byť síce v dobrej viere, avšak nie „so zreteľom ku všetkým okolnostiam“, a preto nemôže byť držiteľom oprávneným. Ospravedlniteľným omylom môže byť výnimočne aj omyl právny (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo 234/2009 zo dňa 28.09.2010). Omyl tejto povahy spočíva v neznalosti alebo v nedokonalej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Judikatúra Najvyššieho súdu SR konštantne vo svojich viacerých rozhodnutiach (bližšie viď bod 10 až 12 tohto rozhodnutia) označila omyl vychádzajúci z neznalosti (nedokonalej znalosti) jednoznačného ustanovenia zákona za nie je ospravedlniteľný. Sama neznalosť inak jasného a nepochybného ustanovenia zákona nie je pri robení právneho úkonu ospravedlniteľná, lebo pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 79/2009 zo dňa 30.03.2011).
10. V rozsudku z 29. marca 2011 sp. zn. 5Cdo 40/2010 Najvyšší súd skonštatoval, že v dobrej viere je držiteľ, ktorý sa domnieva, že mu držaná vec alebo vykonané právo patrí, aj keď v skutočnosti tomu tak nie je. Držiteľ je teda ohľadom existencie svojho práva v omyle, ktorý sa môže vzťahovať k právnym skutočnostiam, k osobám alebo k právnej úprave. Základnom oprávnenej držby je teda ospravedlniteľný omyl. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci postupoval s obvyklou opatrnosťou, ktorú možno so zreteľom k okolnostiam konkrétneho prípadu požadovať. O ospravedlniteľný omyl naopak nejde vtedy, ak mýliaca sa osoba z nedbalosti nevyužila možnosť overiť si skutočnosti rozhodujúce pre uskutočnenie právneho úkonu. Omyl vychádzajúci z nevedomosti jednoznačne formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa držiteľ držby ujíma (právny omyl), ospravedlniteľný nie je. Preto ak sa niekto uchopí držby nehnuteľnosti na základe ústnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti, nemôže byť s ohľadom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom veci, a to ani v prípade, ak je presvedčený, že takáto zmluva k nadobudnutiu vlastníctva k nehnuteľnosti postačuje a jej zápis v katastri nehnuteľností je len formálnym úkonom. Držba nehnuteľnosti, ktorá sa o takú zmluvu opiera, nemôže viesť k vydržaniu.
11. Najvyšší súd v uznesení z 27. januára 2015 sp. zn. 4Cdo 361/2012, ktoré bolo neskôr publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR ako judikát R 74/2015 dospel k právnemu záveru, v zmysle ktorého „oprávneným držiteľom nehnuteľnosti, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že jej vlastníkom, nemôže byť ten, kto do jej držby vstúpil za účinnosti Občianskeho zákonníka v znení do 31. decembra 1991 na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola uzatvorená v písomnej forme“. Najvyšší súd v uvedenom judikáte vysvetlil, že o dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny omyl neospravedlniteľný. Neznalosť inak jasného zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona nikoho neospravedlňuje - pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť.
12. Najvyšší súd v uznesení z 27. októbra 2010 sp. zn. 4Cdo 283/2009, ktoré bolo v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR publikované ako judikát R73/2015 zaujal právny záver, v zmysle ktorého „oprávneným držiteľom nehnuteľnosti, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že je jej vlastníkom, nemôže byť ten, kto do jej držby vstúpil za účinnosti Občianskeho zákonníka v znení do 31. decembra 1991 na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola registrovaná Štátnym notárstvom v zmysle zák. č. 95/1963 Zb. o štátnom notárstve a o konaní pred štátnym notárstvom (Notársky poriadok)“. Najvyšší súd tu na bližšie odôvodnenie uviedol, že pokiaľ do uvedeného dňa niekto vstúpil do držby pozemkov na základe zmluvy o ich prevode, ktorá nebola registrovaná Štátnym notárstvom hoci zákon takúto registráciu vyžadoval, nemohol byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je ich vlastníkom, aj keď subjektívne mohol byť o svojom vlastníctve presvedčený. Požiadavka, aby zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnej veci boli registrované Štátnym notárstvom bola v Občianskom zákonníku upravená jasne a jednoznačne vymedzená v ust. § 134 ods. 2 (v znení platnom do 31. decembra 1991) tak, že „ak sa nehnuteľná vec prevádza na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo účinnosťou zmluvy, pričom na jej účinnosť je potrebná registrácia Štátnym notárstvom, ak nejde o prevod do socialistického vlastníctva“ (obdobne viď rozsudok Najvyššieho súdu z 11. apríla 2017 sp. zn. 3Cdo 46/2014).
13. Pri skúmaní splnenia podmienok pre vydržanie nemožno opomenúť ani závery vyplývajúce z nálezu Ústavného súdu SR II.ÚS 484/2015 z 14. novembra 2018, v zmysle ktorých je správny taký výklad ust. § 134 Občianskeho zákonníka, ktorý podporuje zákonnú intenciu uviesť do súladu dlhodobý faktický stav nepretržitej držby oprávneným držiteľom (ktorý je po stanovenú dobu objektívne presvedčený o svojom domnelom vlastníckom práve) so stavom vlastníckym. A contrario výklad, ktorý túto možnosť vylučuje, resp. ju obmedzuje podstatným spôsobom, nemôže byť považovaný za ústavne konformný. Pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ objektívne mohol byť presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pri tom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie. Z dôvodov predmetného rozhodnutia Ústavného súdu SR vyplýva, že v každej veci je potrebné skúmať, či nie sú prítomné signály zneužitia inštitútu vydržania napr. nedôveryhodné dokumenty či svedectvá.
14. Po preskúmaných dôvodov napadnutého rozhodnutia, ako aj obsahu celého prislúchajúceho spisového materiálu, odvolací súd dospel k záveru, že žiaden zo žalovaným uplatnených odvolacích dôvodov nebol naplnený. 15. V danom prípade súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k správnym skutkovým zisteniam a síce, že sporná nehnuteľnosť bola vytvorená z pozemnoknižnej parcely č. 2838 zapísanej vo vložke č. XXX pre k. ú. Y., pričom jedným z pozemnoknižných spoluvlastníkov tejto parcely bola aj J. X., rod. X., právna predchodkyňa žalobkyne, resp. žalobcov. Z vykonaného dokazovania zároveň vyplynulo, že v dávnej minulosti došlo k reálnej deľbe pozemnoknižnej parcely č. 2838, na základe ktorej sa právna predchodkyňa žalobcov stala výlučnou držiteľkou spornej nehnuteľnosti a takto ju aj užívala. Pokiaľ žalovaný v konaní tvrdil, že spornú nehnuteľnosť nadobudol ústno-kúpnou zmluvou
z roku 1980 uzatvorenou s J. X., rod. X., prvoinštančný súd správne konštatoval, že žalovaný tieto svoje tvrdenia riadnym spôsobom nepreukázal vrátane toho, že vstúpil aj do užívania v roku 1980. Z uvedených dôvodov preto ani nemohol splniť podmienky vydržania podľa § 134 Občianskeho zákonníka. K predmetnému odvolací súd ešte dodáva, že ani v kontexte záverov ustálenej súdnej praxe (viď bod 10 až 12 tohto rozhodnutia) nie je možné žalovaného považovať za oprávneného držiteľa nehnuteľnosti, pretože na jeho strane absentuje ospravedlniteľný omyl. Ním tvrdeným titulom, na základe ktorého sa mal stať vlastníkom spornej nehnuteľnosti je totiž ústna zmluva, ktorá podľa v tom čase platnej právnej úpravy nepostačovala pre zápis v evidencií nehnuteľnosti. Žalovaného nemožno považovať za oprávneného držiteľa ani v kontexte záverov nálezu Ústavného súdu SR II.ÚS 484/2015 zo 14. novembra 2018, pretože v danom prípade okolnosti, ktoré vyšli najavo z vykonaného dokazovania nesvedčia záveru, že zo strany žalovaného išlo o poctivý spôsob nadobudnutia veci, ktorý by bol súladný s dobrými mravmi. Nebol jednoznačne totiž preukázané to, čo zažalovaný tvrdil a síce, že spornú nehnuteľnosť nadobudol od J. X., rod. X. za ním poskytnuté plnenia. Prvoinštančný súd správne vyhodnotil tvrdenia žalovaného ako často protichodné, resp. vzájomne si odporujúce a tým pádom nedôveryhodné. 16. K odvolacím dôvodom žalovaného o nesprávnom hodnotení dôkazov (v danom prípade predovšetkým okolnosti prvoinštančným súdom uznané reálnej deľby, ďalej svedeckých výpovedí) odvolací súd uvádza, že dôkazy hodnotí súd prvej inštancie podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo (§ 191 ods. 1 CSP). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. V súvislosti s hodnotením vykonaných dôkazov zo strany prvoinštančného súdu je potrebné uviesť, že odvolací súd je podľa § 383 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. Na základe toho odvolací súd v odvolacom konaní skúma (okrem splnenia procesných podmienok odvolacieho konania), či súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie a či skutkové zistenia, ku ktorým po takomto dokazovaní dospel, majú v prevedenom dokazovaní oporu. Ak zistí, že nebolo prevedené náležité dokazovanie (kde možno zaradiť i nevykonanie stranou sporu navrhovaného relevantného dôkazu), alebo ak zistí, že prvoinštančným súdom konštatovaný skutkový stav nemá oporu v prevedenom dokazovaní (nevyplýva z prevedených dôkazov) prípadne, ak má za to, že prvoinštančný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám (§ 384 ods. 1 CSP).
17. V danom prípade odvolací súd v hodnotení dôkazov zo strany prvoinštančného súdu (tak ako sú uvedené v bodoch 48 až 50 rozsudku okresného súdu) nezistil žiadny rozpor s princípmi formálnej logiky a so zákonnými procesnými pravidlami, a preto nepovažoval za potrebné ním prevedené dokazovanie opakovať, alebo doplniť. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť. Odvolateľ v odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, s ktorými by sa okresný súd nebol vysporiadal, a ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Nielen z uvedeného, ale aj z predchádzajúcich bodov tohto rozhodnutia vyplýva, že odvolací súdu považoval za neopodstatnenú odvolaciu námietku žalovaného o arbitrárnosti napadnutého rozsudku (ide o odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP). Práve naopak, odôvodnenie napadnutého rozhodnutia dáva podklad pre prijatie záveru, že súd prvej inštancie po vykonaní a vyhodnotení dokazovania rozhodol zákonným spôsobom, vyhlásil vecne správne rozhodnutie, ktoré je dostatočne podrobné, ale i jasné, zrozumiteľné a logickým spôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi otázkami a aspektmi, a teda spĺňa zákonné kritériá odôvodnenia rozhodnutia súdu, tak ako sú uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP.
18. Záverom odvolací súd uvádza, že žalovaný ako jeden z odvolacích dôvodov uplatnil aj ustanovenie § 365 ods. 1 písm. g/ CSP, v zmysle ktorého odvolanie možno odôvodniť len tým, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené. Konkrétne odvolateľ poukázal na kúpnu zmluvu zo dňa 01.02.1974, ktorou mala J. X. sporný pozemok odpredať Československému štátu, ktorá skutočnosť má preukázať to, že neb. J. T., t. j. pôvodná žalobkyňa, nemala zdediť sporný pozemok. Žalobca uviedol, že predmetný dôkaz nemohol predložiť skôr lebo ho obdŕžal od H. E. až dňa 18.07.2020 (rozsudok provinštančného súdu bol vyhlásený dňa 19. mája 2020 - poznámka odvolacieho súdu). Prípustnosť odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. g/ CSP je potrebné vnímať v spojitosti s ustanovením § 366 písm. d/, z ktorého
vyplýva, že novoty môže odvolateľ použiť len vtedy, ak i v konaní pred súdom prvej inštancie nemohol použiť bez vlastnej viny. Ak tento predpoklad odvolateľ úspešne nesplní, na novoty nemôže odvolací súd prihliadnuť. Na diskvalifikáciu novoty postačí aj opomenutie jej neskoršieho uvedenia a zavinenie z nedbanlivosti. Podľa presvedčenia odvolacieho súdu práve o takýto prípad v preskúmanej veci ide. H. E., od ktorého mal žalovaný obdŕžať žalovaným označenú novotu - kúpnu zmluvu, bol v konaní vypočutý ako svedok ešte pred vyhlásením rozsudku a žalovanému nič nebránilo, aby predmetný dôkaz zabezpečil ešte pri jeho výpovedi. Odhliadnuc od uvedeného, svedeckú výpoveď H. E. prvoinštančný súd vyhodnotil v prospech žalovaného, a preto sa natíska aj otázka vierohodnosti dôkazov ním predkladaných. Sám H. E. vo svojej výpovedi žalovaným uvádzaný ako nový dôkaz nespomínal. Uvedené okolnosti svedčia podľa názoru odvolacieho súdu o nesplnení povinnosti odvolateľa preukázať, že ním uplatňovaný prostriedok procesnej obrany nemohol doterajšieho priebehu konania použiť bez svojej viny. Napokon odvolací súd uvádza, že už len z toho, že novo predložený dôkaz, kúpna zmluva, mala byť uzatvorená medzi J. X. a Československým štátom možno vyvodiť, že sa právneho postavenia žalovaného žiadnym spôsobom nedotýka, pretože ak má v konečnom dôsledku pravdu v tom, že sporný pozemok by mal vlastniť Československý štát, resp. jeho právny nástupca, tak ide o dôkaz, ktorý by mal v konaní o určenie vlastníckeho práva použiť uvedený subjekt, rozhodne nie však žalovaný.
19. Na základe vyššie uvedených skutočností a dôvodov, keďže odvolanie žalovaného v danom prípade nemalo opodstatnenie a neboli zistené ani nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti, tento rozsudok okresného súdu ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
20. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj výrok o trovách konania, keď zodpovedá procesnému úspechu strán v konaní a zákonným ustanoveniam v ňom uvedeným.
21. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 s poukazom na ustanovenie § 255 ods. 1 CSP a čl. 17 základných princípov CSP. Žalobcom ako procesne úspešnej strane v odvolacom konaní vznikol v súlade s § 256 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov odvolacieho konania; odvolací súd však z obsahu spisu nezistil, že by im nejaké trovy v súvislosti s týmto konaním vznikli, resp. si žiadne neuplatnili, a preto im nárok náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (obdobne viď Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.02.2018, sp. zn. 7Cdo 14/2018).
22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)