Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
2e3/367510.3e8dd0.pdf
PDF · 111.74 KB
No categories available
5Cdo/40/2010
Najvyšší súd 5 Cdo 40/2010
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného G., akciová
spoločnosť so sídlom v B., IČO: X., Č., proti povinnému J. akciová spoločnosť B. so sídlom
v B., o vymoženie 61,71 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bardejov pod
sp.zn. Er 706/1998, o dovolaní súdneho exekútora JUDr. L. B., Exekútorský úrad so sídlom
v B., proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 24. septembra 2009, sp.zn. 2 CoE 32/2009,
takto
rozhodol:
Dovolanie súdneho exekútora o d m i e t a .
Účastníkom náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bardejov uznesením zo 4. júna 2009, č.k. Er 706/1998- 21 vyhlásil
exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. L. B. pod sp. zn. EX 54/1998 za neprípustnú a
exekúciu zastavil. Exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. O zastavení exekúcie
rozhodol podľa § 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (Exekučný poriadok). Rozhodnutie
vo veci samej odôvodnil tým, že v dôsledku zániku povinného (obchodnej spoločnosti)
výmazom ex offo z obchodného registra bez právneho nástupcu, povinný stratil spôsobilosť
byť účastníkom exekučného konania. O náhrade trov exekúcie rozhodol podľa § 203
Exekučného poriadku s odôvodnením, že oprávnený v čase podania návrhu na vykonanie
exekúcie ani pri náležitej opatrnosti nemohol predvídať dôvod zastavenia exekúcie (t.j. že v
budúcnosti dôjde k zániku povinného subjektu výmazom z obchodného registra), a preto ho
nemohol zaviazať na náhradu trov exekúcie vzniknutých súdnemu exekútorovi.
Krajský súd v Prešove na odvolanie súdneho exekútora uznesením
z 24. septembra 2009, sp.zn. 2 CoE 32/2009 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa vo
výroku o trovách exekúcie s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Žiadnemu
z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení
rozhodnutia uviedol, že v prípade zastavenia exekúcie má súd možnosť a nie povinnosť
zaviazať na náhradu trov exekúcie oprávneného, nie však povinného. Predpokladom uloženia
tejto povinnosti oprávnenému je uváženie súdu o miere jeho procesného zavinenia
na zastavení exekúcie. Stotožnil sa s názorom súdu prvého stupňa, že oprávnený dôvod
zastavenia exekúcie spočívajúci vo výmaze povinného z obchodného registra z objektívneho
hľadiska nemohol predvídať, čím správne vylúčil akékoľvek zavinenie oprávneného.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol s poukazom na ustanovenie § 224 ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie súdny exekútor, ktorý
navrhol uznesenie odvolacieho súdu zrušiť v celom rozsahu a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie. Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci
odvolacím súdom. Uviedol, že oprávnený má svoj procesný podiel na zastavení exekúcie, keď
návrh na vykonanie exekúcie podal proti nemajetnému povinnému. V súvislosti s námietkou
vady konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., uviedol, že „keďže sa napriek tejto
skutočnosti uskutočnilo na odvolacom súde pojednávanie, bola mi postupom súdu odňatá
možnosť konať pred súdom, čo je podľa § 241 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.
dôvodom na podanie dovolania.“
Oprávnený sa stotožnil s názorom a postupom súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu
o nepriznaní náhrady trov exekúcie exekútorovi.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O.s.p.).
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súdu rozhodol uznesením. V zmysle ustanovenia § 239
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/
O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.).
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu,
ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom
potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Podľa doslovného znenia § 239 ods. 3 O.s.p. však ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia,
ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, znalečnom,
tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa
práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach
upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.
Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
o trovách konania, ktoré vykazuje znaky jedného z tých rozhodnutí, ktoré sú taxatívne
vymenované v ustanovení § 239 ods. 3 O.s.p. ako rozhodnutia, kde dovolanie nie je prípustné,
je nepochybné, že prípustnosť dovolania súdneho exekútora z ustanovenia § 239 O.s.p.
nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale
sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti
účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne
obsadeným súdom). Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však dovolacím súdom
nebola v konaní zistená a dovolateľom ani namietaná.
Dovolateľ v podanom dovolaní uvádza, že na odvolacom súde sa „uskutočnilo“
pojednávanie a postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Z obsahu spisu
však vyplýva, že odvolací súd konal vo veci bez nariadenia pojednávania. Dovolateľ mal
zrejme na mysli skutočnosť, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo tým, že odvolací
súd nenariadil vo veci pojednávanie.
Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom.
O túto vadu konania ide vtedy, ak súd postupoval v konaní tak, že znemožnil
účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny
poriadok. Z toho vyplýva, že ak sa má naplniť predpoklad prípustnosti dovolania podľa
ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., musí zo strany súdu ísť o porušenie konkrétneho
procesného ustanovenia, ktorého bezprostredným následkom je odňatie možnosti účastníka
konania konať pred súdom. Pokiaľ však procesný predpis výslovne určitú povinnosť neukladá
( ako napr. ustanovenie § 214 ods. 2 O.s.p.), nemôže tomu zodpovedajúci postup súdu naplniť
predpoklady prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. (v znení účinnom od 15. októbra 2008), na prejednanie
odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu
pojednávanie ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa
rozhodol podľa § 115a bez nariadenia odvolacieho pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý
verejný záujem.
Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v tomto znení, ostatných prípadoch možno o odvolaní
rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.
V odvolacom konaní môže súd konať tak, že nariadi pojednávanie alebo o odvolaní
rozhodne bez nariadenia pojednávania. Z ustanovenia § 214 O.s.p. (v znení účinnom
od 15. októbra 2008) vyplýva, že základnou formou rozhodovania o odvolaní je konanie bez
pojednávania. Pojednávanie nariadi odvolací súd obligatórne len za predpokladu, že
odvolanie je podané proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým treba rozumieť len odvolanie
podané proti rozsudku, za podmienok uvedených v ustanovení odseku 1 písm. a/, b/ a c/.
V ostatných veciach odvolaciemu súdu nie je daná povinnosť pojednávanie nariadiť.
V označenej veci bolo odvolanie podané iba proti výroku o náhrade trov exekúcie. Súd
prvého stupňa podľa ustanovenia § 214 ods. 2 O.s.p. na jeho prejednanie nemusel nariadiť
pojednávanie. Preto teda ak o tomto odvolaní rozhodol bez nariadenia pojednávania, neukrátil
súdneho exekútora na jeho procesných právach vyplývajúcich z občianskeho súdneho
poriadku.
Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom
posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich
z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
súdneho exekútora nemožno vyvodiť ani z ustanovenia § 239 O.s.p. a ani z ustanovenia
Keďže v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa
§ 239 O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie súdneho exekútora ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania
sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Náhrada trov dovolacieho konania nebola účastníkom priznaná, lebo v dovolacom
konaní nemal dovolateľ úspech a ostatní účastníci nepodali návrh na uloženie povinnosti
nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 151 ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 4. mája 2010
JUDr. Vladimír Magura, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Adriána Borovská