Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Cdo/346/2021

Identifikačné číslo spisu: 8815210326 Dátum vydania rozhodnutia: 30.01.2023 Meno a priezvisko: JUDr. Igor Belko Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:8815210326.1

UZNESENIE

W. súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a členov senátu JUDr. Sone Mesiarkinovej a JUDr. Martina Holiča, v spore žalobcu: Y.. Š. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom Č. W. M. č. XXX, zastúpeného: JUDr. Ján Uhlík, advokátom, AK, Námestie slobody č. 1, 093 01 Vranov nad Topľou, proti žalovanému: K.. R. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XXX, zastúpenému.: JUDr. Evald Dzurenda, advokát, Hlavná 19, 080 01 Prešov, o ochranu osobnosti, vedenom na Okresnom súde vo Vranove nad Topľou pod sp. zn. , o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. -293 z 25. marca 2021, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

1. Okresný súd vo Vranove nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvostupňový súd“) rozsudkom č.k. -236 zo dňa 06.02.2019 zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa tento domáhal zaviazať žalovaného osobným listom v znení „ Ospravedlňujem sa za svoje konania, ktoré zasiahli do občianskej cti a ľudskej dôstojnosti Y.. Š. L. najmä preto, že sa nezakladali na pravde“ sa ospravedlniť žalobcovi za neoprávnené zásahy do jeho práva na ochranu osobnosti a zaviazať ho zaplatiť mu 10 000 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy.

2. Prvostupňový súd dospel k záveru, že okrem nedostatku pasívnej legitimácie žalobca neuniesol dôkazné bremeno o tom, že by malo dôjsť k zásahu do ním tvrdených práv na ochranu osobnosti zo strany žalovaného podľa , resp. do takého zásahu z jeho strany, ktoré by si zasluhovalo náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (, ). V konaní nebolo preukázané, že by k žalobcom tvrdeným atakom voči jeho osobe zo strany žalovaného malo dôjsť mimo rámca plnenia pôsobnosti žalovaného vo funkcii hlavného kontrolóra obce, ktorý rámec je mu daný ustanoveniami Zákona o obecnom zriadení a Zákona o finančnej kontrole a vnútornom audite. Naopak, bolo preukázané, že žalovaný všetky podania adresované rôznym inštitúciám, resp. negatívne výsledky z kontrolnej činnosti pri starostovaní v obci žalobcom prezentoval výlučne v rámci medzí

ustanovení uvedených právnych predpisov. Toto hodnotenie súdu vyplýva zo všetkých vykonaných dôkazov. Žiaden zo svedkov nevypovedal a ani to nevyplynulo z listinných dôkazov, že by k nejakým atakom zo strany žalovaného voči žalobcovi malo dochádzať mimo rámca jeho kontrolnej činnosti a prezentovaných výsledkov jeho kontrolnej činnosti na obecných zastupiteľstvách. Zdôraznil, že žalobca ako starosta obce pri výkone verejnej funkcie musí byť vo vyššej miere tolerantný voči jeho kritizovateľnosti ako osoby verejného záujmu a tejto skutočnosti si musel byť vedomý už pri vstupe do politickej súťaže, keď sa uchádzal o post starostu. Táto miera kritizovateľnosti je zvýšená u osoby verejného záujmu - verejného činiteľa jednak vo vzťahu k verejnosti, vo vzťahu k médiám, ale i vo vzťahu k orgánom obce, ktorých úlohou je práve kontrolovať zákonnosť výkonu funkcie starostu ako je to v prípade žalovaného - hlavného kontrolóra. Aj prípadné nedôvodné podozrenia, ktoré prezentoval žalovaný a adresoval rôznym ďalším orgánom (kontrolným orgánom verejnej správy, orgánom činným v trestnom konaní atď.), súc si vedomý uvedených skutočností žalobca nemal posudzovať a pociťovať ako nejakú šikanu voči nemu, pričom poukázal i na skutočnosť, že práve na základe kontrolnej činnosti žalovaného bol podaný podnet orgánom činným v trestnom konaní, na základe ktorého bol rozsudkom žalobca právoplatne uznaný za vinného pre prečin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa pri správe majetku obce Č. W. M. a bol mu uložený trest, okrem iných aj trest zákazu činnosti vykonávať funkciu starostu v trvaní dvoch rokov. I z uvedeného dôvodu možno konštatovať, že podávanie rôznych podnetov zo strany žalovaného pri výkone funkcie obecného kontrolóra nebolo výlučne nedôvodné, alebo dokonca šikanózne v snahe ublížiť žalobcovi, znížiť jeho občiansku česť a ľudskú dôstojnosť vo vzťahu k občanom obce a iným osobám, ale naopak postupoval v medziach právnych predpisov.

3. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom č. k. - 293 z 25. marca 2021 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

4. Z odôvodnenia jeho rozsudku vyplýva, že odvolací súd posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v kontexte s namietanými nesprávnymi skutkovými zisteniami, s nesprávnym právnym posúdením veci, s nepreskúmateľnosťou a inou vadou, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil a konštatoval, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočnosti a na základe vykonaného dokazovania dospel aj k správnym skutkovým zisteniam (okrem názoru, že žalovaný nie je pasívne legitimovaný, k čomu pripomenul, že bolo výlučne vecou žalobcu označiť toho koho považuje za zodpovedného za stav popísaný v žalobe pričom ďalšie dôvody uvádzané prvostupňovým súdom považoval za vecne správne). Stotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o tom, že malo dôjsť k zásahu do ním tvrdených práv na ochranu osobnosti zo strany žalovaného.

5. Z dokazovania vykonaného prvostupňovým súdom mal za preukázané, že žalobca svoj nárok na ochranu osobnosti a na poskytnutie náhrady nemajetkovej ujmy odvíja od času, keď pôsobil ako starosta Obce Č. W. M. a žalovaný bol hlavným kontrolórom obce, prípadne aj za obdobie, keď už žalovaný hlavným kontrolórom nebol, pretože jeho funkcia mala zaniknúť dňa 15.02.2011 a tiež, že žalovaný podania adresované rôznym inštitúciám, resp. negatívne výsledky z kontrolnej činnosti pri starostovaní obce žalobcom prezentoval výlučne v rámci ustanovení Zákona o obecnom zriadení a žiaden zo svedkov nevypovedal, ani to nevyplynulo z listinných dôkazov, že by k nejakým atakom zo strany žalovaného voči žalobcovi malo dochádzať mimo rámca jeho kontrolnej činnosti a prezentovaných výsledkov jeho kontrolnej činnosti na obecných zastupiteľstvách. Aj prípadné neodôvodnené podozrenia, ktoré prezentoval žalovaný a adresoval rôznym ďalším orgánom (kontrolným orgánom verejnej správy, orgánom činným v trestnom konaní), nebolo možné posudzovať a pociťovať ako nejakú šikanu voči nemu a to i napriek tomu, že väčšina z uvedených podaní bola týmito orgánmi vyhodnotená ako nedôvodná. O zásahu do práv žalobcu na ochranu osobnosti zo strany žalovaného nemožno hovoriť aj keď tieto podania boli urobené v čase, keď už žalovaný nemal byť hlavným kontrolórom v obci, kde bol žalobca starostom.

6. Odvolací súd na podporu svojich záverov odkázal aj na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (, , ) a pripomenul, že hranice akceptovateľnosti šírenia informácií týkajúcich sa osobnostnej sféry sú najširšie u politikov a najužšie u „bežných občanov“ s tým, že v prípade žalobcu ide o bývalého starostu obce, ktorého je nevyhnutne potrebné považovať za osobu pôsobiacu vo verejnom živote, politike, resp. o osobu verejne činnú (v dobe, kedy malo dochádzať k atakom zo strany žalovaného na žalobcu), u ktorých sa prejavuje povinnosť strpieť vyššiu mieru ingerencie do ich osobnostných práv a zdôraznil, že „jedným zo znakov právneho štátu je totiž aj to, že každý má mať možnosť obrátiť sa na príslušné štátne orgány s podozrením na nezákonné konanie verejných osôb. Ak by na základe korešpondencie týkajúcej sa otázky verejného záujmu alebo iného spoločného záujmu zaslanej orgánu kompetentnému na jej vybavenie hrozili pôvodcom týchto podaní sankcie vo forme zaplatenia peňažnej sumy ako kompenzácie nemajetkovej ujmy verejnej osobe, ktorej sa podozrenia v tejto korešpondencii týkajú, hrozilo by, že jednotlivci by sa so svojimi podaniami vo veciach verejného záujmu alebo iného spoločného záujmu na kompetentné orgány vôbec neobrátili.“

7. Odvolací súd uzavrel, že z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva jednostrannosť a ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu a fakt, že sa žalovaný s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožňuje neznamená, že závery obsiahnuté v dôvodoch rozsudku súdu prvej inštancie nie sú správne; súd prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobu zamietol a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

8. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj dovolateľ) dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzoval z , namietajúc, že odvolací, ako aj prvostupňový súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

9. Namietal, že krajský súd rozhodol bez toho, aby nariadil na prejednanie veci pojednávanie, aj keď v odvolaní boli uvedené také dôvody, pre ktoré, podľa jeho názoru mal odvolací súd pojednávanie nariadiť, aby boli všetky odvolacie dôvody riadne vyhodnotené a aby sa objasnil skutkový stav resp. to, čo bolo podstatou žaloby. Krajský súd konal v rozpore s povinnosťou každému zaručiť, že o jeho občianskoprávnych nárokoch bude rozhodovať nestranný a nezávislý súd po riadnom a verejnom prejednaní veci.

10. Podľa jeho názoru odvolací súd, podobne ako prvostupňový súd, neinterpretoval žalobu v tom zmysle, ako bola podaná, a síce, že žalovaný kriminalizoval svojimi podaniami žalobcu; oba súdy túto žalobu interpretovali tak, že išlo o akúsi kritiku starostu a jeho činnosť. V žalobe, ani v samotnom konaní pred prvostupňovým súdom ani raz nebolo uvedené, resp. vyslovené slovo kritika.; išlo evidentne o trestné, resp. iné podania vyložene útočného charakteru v duchu vyznania žalovaného pred orgánom činným v trestnom konaní, že starosta, teda Š. L. je taký, a na neho má stále podozrenie, že sa dopúšťa trestných činov. Odvolací súd mal odvíjať svoj postup pri riešení takejto žaloby od definície uvedených pojmov resp. termínov - politika, starosta, kriminalizácia, kritika. V súvislosti s uvádzanými nálezmi ústavného súdu žalobca namietal, že odvolací súd nebral do úvahy, ktoré z nich sú podstatné a významné vo vzťahu k podanej žalobe a v nich vyslovený názor „o prejavovaní zvýšenej miery tolerancie, alebo na vyššiu mieru kritizovateľnosti nemožno vzťahovať na osoby verejného záujmu pôsobiace vo sfére obecnej samosprávy.“ Poukazujúc na vyššie uvedené okolnosti, ktoré odvolací súd nevyhodnotil, napadnutý rozsudok podľa jeho názoru nie je riadne odôvodnený a navyše tým, že odvolací súd ho odôvodnil citovanými nálezmi Ústavného súdu Slovenskej republiky, je aj nepreskúmateľný. Napadnutý rozsudok krajského súdu navrhol zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

11. Žalovaný sa vo svojom vyjadrení stotožnil s rozhodnutím odvolacieho súdu, ktoré vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu je náležité odôvodnené a súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, prečo žalobu zamietol. Podľa jeho názoru odvolací súd ani súd prvej inštancie žiadnym spôsobom neznemožnili žalobcovi uskutočňovať patriace mu procesné práva tak, že by došlo k

porušeniu práva na spravodlivý proces. Počas celého konania pred súdom nezachytil moment, kedy by žalobca vzniesol námietku zaujatosti a až po rozhodnutí vo veci samej (v neprospech žalobcu), žalobca (v odvolaní) naznačuje nestrannosť súdu a v dovolaní (po nevyhovení odvolaniu) hovorí už o zmanipulovanom procese, hoci súd stále vykonával dôkazy navrhované práve žalobcom, napriek námietkam žalovaného. Navrhol, aby dovolací súd dovolanie žalobcu ako nedôvodné zamietol a priznal žalovanému náhradu trov dovolacieho konania.

12. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ), po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote ( ) strana sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnuté, zastúpená v súlade s , bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) dospel k záveru, že dovolanie nie je procesne prípustné a je potrebné ho odmietnuť. Na stručné odôvodnenie v zmysle veta prvá dovolací súd uvádza nasledovné.

13. Najvyšší súd opakovane vyjadril záver, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.

14. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach a .

15. Podľa ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

16. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti; rozhodujúce je výlučne zistenie dovolacieho súdu, že k tvrdenej procesnej vade skutočne došlo (porovnaj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , , , , , a ). Dovolací súd preto aj v danom prípade skúmal opodstatnenosť dovolacej argumentácie o vade zmätočnosti.

17. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v , sú zásah súdu do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.

18. Dovolateľ vo svojom dovolaní namietal, že rozsudok odvolacieho súdu nie je riadne odôvodnený a je aj nepreskúmateľný; že súdy neinterpretovali žalobu tak ako bola podaná; že krajský súd rozhodol bez toho, aby nariadil na prejednanie veci pojednávanie, aj keď v odvolaní boli uvedené také dôvody, pre ktoré, podľa jeho názoru mal odvolací súd pojednávanie nariadiť, aby boli všetky odvolacie dôvody riadne vyhodnotené a aby sa objasnil skutkový stav resp. to, čo bolo podstatou žaloby a krajský súd konal v rozpore s povinnosťou každému zaručiť, že o jeho občianskoprávnych nárokoch bude rozhodovať nestranný a nezávislý súd po riadnom a verejnom prejednaní veci.

19. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo veci (). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. , , či , , bod 26, , bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.).

20. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle V odôvodnení svojich rozhodnutí súdy oboch nižších inštancií popísali obsah podstatných skutkových tvrdení strán a dôkazov vykonaných v konaní, uviedli, z ktorých dôkazov vychádzali a ako ich vyhodnotili, zároveň citovali ustanovenia, ktoré aplikovali a z ktorých vyvodili svoje právne závery. Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal so všetkými podstatnými rozhodujúcimi skutočnosťami aj vznesenými odvolacími námietkami vytýkajúcimi nesprávne skutkové zistenie, nesprávne právne posúdenie, nepreskúmateľnosť rozhodnutia prvostupňového súdu /body 17., 18., 19., 20., 21./. Jeho myšlienkový postup je v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky rozhodujúce skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním /body 24., 28., 29./, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že zo strany žalovaného došlo k neoprávnenému zásahu do jeho integrity alebo jeho osobnostných práv a že by tento zásah bol spôsobilý privodiť ujmu na právach chránených a nasl. , pretože z vykonaného dokazovania - výpovedí svedkov ani z listinných dôkazov nevyplývalo, že by k nejakým atakom zo strany žalovaného voči žalobcovi malo dochádzať mimo rámca jeho kontrolnej činnosti a prezentovaných výsledkov jeho kontrolnej činnosti na zasadnutiach obecného zastupiteľstva a na podporu svojich záverov poukázal i na relevantnú judikatúru ústavného súdu.

21. Na základe uvedeného možno konštatovať, že súdy pri hodnotení skutkových zistení a skutkových záverov neopomenuli vziať do úvahy žiadnu z namietaných skutočností, či skutočností, ktoré v konaní vyšli najavo. Z uvedeného je zrejmé, ako a z akých dôvodov odvolací súd rozhodol a podľa názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu (ktoré treba v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie chápať ako jeden vecný celok) všetky náležitosti v zmysle .

22. Z obsahu spisu nevyplýva, že by odvolací súd opakoval alebo dopĺňal dokazovanie, naopak z odôvodnenia jeho rozsudku vyplýva /bod 15./, že odvolanie prejednal bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. /a contrario/, keď ustálil, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci správne zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre zistenie rozhodujúcich skutočností /bod 21./ Takýto dovolateľom bez bližšieho zdôvodnenia namietaný hoci zákonom umožnený postup odvolacieho súdu za daných okolností (keď sám žalobca aj jeho právny zástupca pred vyhlásením rozhodnutia vo veci samej ďalšie návrhy na dokazovanie nemali - viď zápisnica súdu prvého stupňa zo 6.2.2019 č.l. 230) nie je v rozpore s právom na verejné prejednanie veci ani neodporuje princípu ústnosti a priamosti /čo vyplýva aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva napr. Varela Assalino v. Portugalsko z 20. apríla 2002, Ekbatani v. Švédsko z 26. mája 1988/. Nemožno preto z neho a ani z iných okolností vyplývajúcich z obsahu spisu vyvodzovať ani dovolateľom bez bližšieho zdôvodnenia naznačené pochybnosti o tom, či vo veci konal nestranný a nezávislý súd, najmä ak dovolací súd z obsahu spisu nezistil, že by dovolateľ v konaní pred súdmi nižších inštancií uplatnil v zákonnej lehote námietku zaujatosti voči konajúcim sudcom napriek tomu, že bol počas celého konania zastúpený advokátom znalým práva.

23. Na základe uvedeného možno konštatovať, že súdy pri hodnotení skutkových zistení a skutkových záverov neopomenuli vziať do úvahy žiadnu z namietaných skutočností, či skutočností, ktoré v konaní vyšli najavo. Z uvedeného je zrejmé, ako a z akých dôvodov odvolací súd rozhodol a podľa názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu (ktoré treba v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie chápať ako jeden vecný celok) všetky náležitosti v zmysle Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia nemožno považovať to, že dovolateľ sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje a že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa jeho predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľ so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutí súdov oboch nižších inštancií nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa , pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (, , , a ).

24. Dovolací súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. ).

25. V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre záver o prípustnosti a dôvodnosti uplatneného mimoriadneho prostriedku dovolateľom s poukazom na . Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, musia sa zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).

26. Z uvedených dôvodov dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľ v dovolaní neopodstatnene namieta, že odvolací súd nesprávnym procesným postupom mu znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ), preto dovolanie odmietol podľa ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

27. Výrok o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje ( veta druhá ).

28. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.