Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
343/871275.af676b.pdf
PDF · 221.78 KB
Area
Subarea
5Cdo/95/2025
Identifikačné číslo spisu: 1309201687 Dátum vydania rozhodnutia: 18.06.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Jozef Kolcun Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:1309201687.2
ROZSUDOK
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Kolcuna, PhD. a členov senátu JUDr. Jany Bajánkovej a JUDr. Jany Haluškovej v spore žalobkyne: Mgr. T. L., narodená XX. XX. XXXX, K., Š. F. Č.. XX, zastúpená Mgr. Ján Ondáš, advokát, Bratislava, Kukuričná 1, proti žalovanému: Bytové družstvo "Centrum" v Bratislave, Bratislava, Záhradnícka č. 30, IČO: 00 176 834, zastúpený: JUDr. Dušan Jovankovič, advokát s. r. o., Bratislava, Doležalova č. 5, o zaplatenie náhrady škody vo výške 66.387,84 eur, vedenom na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. B3 - 11C/24/2009, o dovolaní žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 16. júla 2024 sp. zn. 14Co/289/2019, takto
rozhodol:
Dovolanie žalobkyne do výroku I. o d m i e t a a do výroku II. z a m i e t a.
Dovolanie žalovaného do výroku I. z a m i e t a a do výroku II. o d m i e t a.
Žiadnej zo strán nárok na náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
Odôvodnenie
1.1. Bývalý Okresný súd Bratislava III (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 23. júla 2019 č. k. B3 - 11C/24/2009-904 rozhodol tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 9.726 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (výrok I.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.) a žalovanému priznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 86 % (výrok III.). 1.2. V odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala proti žalovanému zaplatenia sumy 66.387,84 eur titulom náhrady škody na zdraví a nemajetkovej ujmy z titulu ochrany osobnosti vo výške 16.596,96 eur. Tvrdila, že dňa 07. 03. 1989 nadobudla právo užívať byt, ktorý je vo vlastníctve žalovaného, v čase prevzatia bytu sa jeho stav javil ako dobrý, avšak po krátkej dobe ako nájomca zistila jeho závažné nedostatky, ktoré ohrozovali zdravie jeho užívateľov. V byte sa rozšírili plesne na stenách, podlahy boli zhnité, odpadové potrubie vo WC presakovalo, stekalo po vonkajšej stene potrubia a v byte sa vyskytol aj škodlivý hmyz. Túto skutočnosť oznámila žalovanému, aj štátnemu hygienikovi, ktorý stanoviskom zo dňa 14. 09. 1989, konštatoval zdravotnú nevhodnosť predmetného bytu. Žalovaný napriek tomu nepristúpil k oprave bytu, ani k výmene bytu za byt spĺňajúci
požiadavky na bývanie, preto vykonala opravy, ktoré boli hradené z jej úspor. Správa hygienika zo dňa 16. 01. 2001 vyhlásila byt za ohrozujúci zdravie osôb, ale ani po tomto stanovisku žalovaný nepristúpil ku rekonštrukcii bytu. Domnieva sa, že žalovaný porušil povinnosť odovzdať nájomcovi zdravotne nezávadný byt, ako aj povinnosť udržiavať byt v podmienkach, ktoré neohrozujú zdravie nájomníkov, napriek stanoviskám hygienikov nepristúpil k rekonštrukcii bytu, ani neposkytol iný byt vhodný na bývanie. 1.3. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol (v poradí prvým) rozsudkom č. k. 11C/24/2009 - 534 zo dňa 20. 03. 2012 tak, že žalobu zamietol. 1.4. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 14Co/369/2012-688 zo dňa 28. 02. 2017 napadnutý rozsudok v časti týkajúcej sa ochrany osobnosti a nemajetkovej ujmy z titulu ochrany osobnosti potvrdil. V časti náhrady škody na zdraví vo výške 66.387,84 eur a v časti trov konania, rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 05. 06. 2017. Odvolací súd poukázal na to, že sama žalobkyňa nepredložila posudok na výšku bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia a súd prvej inštancie neurčil, nevyhodnotil, v akom rozsahu predmetný byt spôsobil vznik ochorenia, respektíve len zhoršenie zdravotného stavu, či zhoršenie zdravotného stavu je v príčinnej súvislosti s bytom, o ktorom žalobkyňa tvrdí, že je zdravotne závadný. Uložil súdu prvej inštancie vyhodnotiť, či k nevyhovujúcim bytovým podmienkam neprispela i samotná žalobkyňa, či ako nájomca zabezpečovala riadnu údržbu, či bol byt riadne vetraný, či bola vykonaná jeho očista, drobné opravy, ktoré má povinnosť hradiť nájomca a nie žalovaný. Úlohou súdu bude potom ustáliť, či je príčinná súvislosť medzi vznikom, respektíve zhoršením zdravotného stavu žalobkyne a bytom, o ktorom žalobkyňa tvrdí, že je závadný. 1.5. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 420, § 442 ods. 1, § 444 Občianskeho zákonníka, § 3, § 5 zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia. Súd prvej inštancie považoval za preukázané, že znalkyňa MUDr. V. T. v znaleckom posudku zo dňa 07. 03. 2015 ohodnotila sťaženie spoločenského uplatnenia pri diagnóze astma bronchiale, ťažká perzistujúca, ICS aj rhinitis et conjuctivitic chronica alergica a pridelila im bodové ohodnotenie 800 bodov. Znalec MUDr. A. síce pridelil diagnóze astma 1.500 bodov, ale z jeho posudku nebolo zjavné, či je to sťaženie spoločenského uplatnenia, alebo aj bolestné, súd preto vychádzal iba zo znaleckého posudku MUDr. V. T. a bodové ohodnotenie za uvedené diagnózy posudzoval v zmysle tohto posudku. MUDr. A. v dodatku ku posudku ohodnotil aj inú diagnózu (inú ako už ohodnotenú v posudku MUDr. T.), a to vznik sekundárnych bronchiestázii, bodovým ohodnotením 300 bodov, ktoré súd v konečnom rozhodnutí zohľadnil. 1.6. Súd mal potom za preukázané, že žalobkyňa lekárskymi posudkami preukázala bodové ohodnotenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, a to spolu vo výške 1.100 bodov. 800 bodov za diagnózu astma bronchiale, ťažká perzistujúca, ICS aj rhinitis et conjuctivitic chronica alergica (posudok MUDr. T.) a 300 bodov za vznik sekundárnych bronchiestázii (nová diagnóza posudok MUDr. A.). Podľa údajov Štatistického úradu Slovenskej republiky bola priemerná mesačná nominálna mzda zamestnanca v hospodárstve za rok 2014 určená sumou 858 eur, z čoho vyplýva, že hodnota jedného bodu bola 17,16 eur a výška sťaženia spoločenského uplatnenia za diagnózy ohodnotené bodovým ohodnotením 800 bodov predstavuje sumu 13.728 eur. Bodové ohodnotenie ďalšej diagnózy v roku 2018 predstavuje (jeden bod 19,08 eur) 5.724 eur, spolu 19.452 eur. Súd považoval v spore tiež za preukázané, že byt bol v určitom období označený ako nevyhovujúci. Znaleckým posudkom č. 14/2009 Ing. E., bol stav v predmetnom byte označený ako nevyhovujúci základným požiadavkám na stavby, ako byt v nevyhovujúcom technickom stave, ktorého príčinou bola dlhodobo zanedbaná údržba a havarijný stav elektroinštalácie, havarijný stav odpadu a poškodenie výplní okenných otvorov, ktoré majú za následok degradáciu stavebných konštrukcii, vznik húb a plesní a tým kontamináciu vnútorného priestoru bytu. Aj obvodný hygienik už dňa 14. 09. 1989 vyhodnotil byt ako zdravotne nevhodný. Docent MUDr. M. W. (posudok vypracovala Ing. N. O.) v znaleckom posudku zo dňa 12. 11. 2009 konštatoval, že mikromicéty izolované vo vyšetrovanom prostredí bytu pochádzajú z vonkajšieho prostredia, ich kvalita a kvantita nenasvedčuje na vnútorné zdroje kontaminácie a na zlepšenie vnútorného prostredia. Súd považoval za preukázané, že stav bytu bol v určitom období nevyhovujúci. 1.7. Súd mal ďalej znaleckými posudkami za preukázané, že zdravotné ťažkosti žalobkyne boli spôsobené, respektíve sa zhoršovali v závislosti na nevyhovujúcom stave predmetného bytu. K tomuto záveru dospel v znaleckom posudku znalec MUDr. Ján A., ktorý uviedol, že jednoznačne potvrdzuje
súvislosť ochorenia žalobkyne v dôsledku konštrukčného poškodenia bytu so vznikom húb, plesní a mycét, čo viedlo k ochoreniu pacientky. Znalkyňa MUDr. T. sa tiež vyjadrila, že pravdepodobne existuje príčinná súvislosť medzi zhoršením zdravotných ťažkostí žalobkyne a stavom bytu. Znalkyňa MUDr. V. T. v posudku tiež uviedla, že podľa výpisu zo zdravotnej dokumentácie bola prvá návšteva pľúcneho lekára na jeseň v roku 2002, do toho času pacientka okrem onkologických vyšetrení a operácie hrubého čreva nemala žiadne závažnejšie ochorenia. Ďalej uviedla, že bytové prostredie zhoršuje jej zdravotné ťažkosti. Súd nemusel prihliadať na dôkaz predložený žalobkyňou pri poslednom pojednávaní, nakoľko z výpisu zo zdravotnej dokumentácie vychádzala už znalkyňa v posudku. Znalkyňa Ing. N. O. (mykologické laboratórium SZU) konštatovala, že v byte zistené mikroskopické vláknité huby sú bežnou mykotickou kolonizáciou vnútorných pobytových priestorov a pochádzajú z vonkajšieho prostredia a nič nenasvedčuje na vnútorné zdroje kontaminácie. Znalkyňa sa v posudku vyjadrila, že na zlepšenie skúmaného vnútorného prostredia bytu odporúča jeho očistu, vrátane maľovania nátermi bez organických prísad, ďalej odstránenie zdrojov a pohlcovačov prachu a pravidelnú silnú výmenu vzduchu viackrát denne. Ku zlepšeniu prostredia bytu mohla preto prispieť aj samotná žalobkyňa, čo však v spore nebolo jednoznačne preukázané. Je pravdou, že určité závady si sama odstraňovala, ale na druhej strane žalobkyňa o závadách v byte preukázateľne mala vedomosť už od roku 1989, pričom výzva na odstránenie závad v byte bola datovaná až listom z júna 2008, kedy adresovala žalovanému výzvu na odstránenie závad v byte. Nemožno sa preto stotožniť s jej tvrdením, že iba vinou žalovaného žila mnoho rokov v závadnom byte. V spore navyše ani nebolo sporné, že žalovaný ponúkol žalobkyni iný, zrekonštruovaný byt, avšak práve žalobkyňa sa odmietla do iného bytu presťahovať, s odôvodnením, že bol na piatom poschodí kam by nevyšla a nemala záruku, že jej vrátia tento byt. Jej správanie súd nemôže vyhodnotiť inak, ako, že jej bývanie v predmetnom byte vyhovovalo. Súd prihliadol aj na preukázanú skutočnosť, že žalovaný sa viac krát snažil o odstránenie zistených závad v byte, vyzýval žalobkyňu na sprístupnenie bytu, avšak bezvýsledne. V spore bolo preukázané, že žalovaný ju vyzýval, a to oznámením o nesprístupnení bytu zo dňa 16. 06. 2003, oznámením zo dňa 06. 02. 2007, aj zo dňa 04. 04. 2007. O tejto skutočnosti vypovedali aj vypočuté svedkyne, pracovníčky žalovaného. Ďalšou preukázanou skutočnosťou, na ktorú súd prihliadal bolo, že žalobkyňa sa dlhšiu dobu zdržiavala v P., kde pracovala a v byte v K. bývala v istom období iba sporadicky. Žalovaný tvrdil, že byt bol dlhodobo neobývaný, nebol vetraný, riadne vykurovaný, čo mohlo mať za následok zvýšenú vlhkosť v byte, súd mu dal za pravdu a svedčí o tom aj odpojenie bytu od energií, aj samotná výpoveď žalobkyne a poznámka v lekárskych záznamoch. Súd preto pri úvahe o miere zavinenia na spôsobenej škode na zdraví žalobkyne prihliadol na všetky uvedené okolnosti a ustálil, že ku vzniku škody došlo nielen zavineným konaním žalovaného (neodstránenie závad v byte v primeranom čase), ale aj konaním samotnej žalobkyne (neposkytnutie dostatočnej súčinnosti pri odstraňovaní závad v byte, nedostatočným vetraním a neodstraňovaním závad, ktoré boli v jej kompetencii). Preto súd vo veci aplikoval aj ustanovenie § 441 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého, ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne, ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám. Úvahu o tom, v akom rozsahu sa aj žalobkyňa svojim konaním podieľala na vzniku škody, súd ukončil rovnomerným rozdelením jej dôsledkov, kedy mal za to, že rovnako žalobkyňa svojim konaním, respektíve nekonaním, ako aj žalovaný spôsobili stav, pri ktorom sa v byte žalobkyne vyskytli mikroskopické vláknité huby, ktoré mali priamy vplyv na ochorenie žalobkyne, a preto súd náhradu škody primerane, pomerne, rozdelil. S poukazom na uvedené, súd zaviazal žalovaného ku zaplateniu sumy 9.726 eur, čo predstavuje polovicu hodnoty vyčíslenej náhrady, ako náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia žalobkyne a vo zvyšku žalobu zamietol. Súd náhradu nezvýšil podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z., nakoľko nemal za preukázané dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by súd mohol náhradu zvýšiť. 1.8. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 CSP, kedy žalovaný mal plný úspech v časti žaloby o ochranu osobnosti, ktorú súd právoplatne zamietol a v časti náhrady škody bol úspešný v časti 72 %. Preto súd zaviazal žalobkyňu k náhrade trov celého konania vo výške 86 %, čo predstavuje pomer úspechu žalovaného v oboch žalobných návrhoch.
2. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom zo dňa 16. júla 2024 sp. zn. 14Co/289/2019 rozhodol tak, že: „I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III z 23. júla 2019, č.k. 11C/24/2009-
904, teraz vec vedená na Mestskom súde Bratislava IV pod sp.zn. B3 - 11C/24/2009, vo výroku I. (ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni titulom sťaženia spoločenského uplatnenia sumu 9.726 eur) a vo výroku II. (v časti, v ktorej súd prvej inštancie žalobu vo zvyšku nároku za sťaženie spoločenského uplatnenia pre spoluzavinenie žalobkyne zamietol) m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni titulom sťaženia spoločenského uplatnenia sumu 19.452 eur, do troch dní. II. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III z 23. júla 2019, č.k. 11C/24/2009- 904, teraz vec vedená na Mestskom súde Bratislava IV pod sp.zn. B3 - 11C/24/2009, vo zvyšnej zamietajúcej časti výroku II., p o t v r d z u j e. III. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III z 23. júla 2019, č.k. 11C/24/2009- 904, teraz vec vedená na Mestskom súde Bratislava IV pod sp.zn. B3 - 11C/24/2009, vo výroku o trovách prvoinštančného konania (výrok III.) m e n í tak, že žalovanému priznáva proti žalobkyni nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 53 %. IV. Žiadnej zo strán n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov pôvodného ako aj tohto odvolacieho konania. “ 2.1. Odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že predmetný byt (jeho technický stav) bol príčinou vzniku zdravotných problémov žalobkyne (o čom svedčili viaceré závery znaleckých posudkov Ing. E.Č., Doc. MUDr. M. W., resp. Ing. N. O., MUDr. A., MUDr. T., ako aj vyjadrenie hygienika z 12. 01. 2001 - ktorý tento vyhlásil byt za priamo ohrozujúci zdravie osôb v ňom žijúcich), a z ktorých vyplýval jednoznačný záver, že daný byt bol z dôvodu dlhodobo zanedbanej údržby, havarijného stavu elektroinštalácie, havarijného stavu odpadu, poškodenia výplní okenných otvorov, degradácie stavebných konštrukcii, v nevyhovujúcom technickom stave, ktorý zapríčinil výskyt húb a plesní v byte, ktoré následne viedli u žalobkyne k vzniku ochorení - astma bronchiale, ťažká perzistujúca, ICS, Rhinitis et conjuctivitis chronica alergica, Bronchiektázie s maximom v dolných a stredných pľúcnych lalokoch, opakovane pozitívne Pseudomonas aeruginosa v spúte, Candida albicans komplex recidivujúce infekty HCD, Suspektná artropathia pri chronickom pľúcnom ochorení, Sínusová tachykardia. Rovnako bolo preukázané, že pred rokom 2002 žalobkyňa týmto ochorením netrpela (ochorenie v danom roku nebolo zistené ani ultrazvukom ani röntgenovým vyšetrením) a nikdy na takéto ochorenie nebola predtým ani liečená (viď zdravotná prehliadka pri vstupe žalobkyne do zamestnania do G. C.). Rovnako bolo preukázané (lekárskou správou zo dňa 13. 11. 2002, výsluchom MUDr. I.), že žalobkyňa nebola genetickou nositeľkou cystickej fibrózy (iba mala takéto klinické príznaky). Ochorenie sa u žalobkyne začalo naplno prejavovať na jeseň v roku 2002, t. j. po 13 rokoch bývania v predmetnom byte. S týmito skutkovými závermi sa potom plne stotožnil i odvolací súd, keďže tieto sú výsledkom riadne, pred súdom prvej inštancie, vykonaného dokazovania a neboli v konaní iným predloženým dôkazom vyvrátené (a ani len spochybnené). Naviac odvolací súd dodal, že znalci, ako inú možnú príčinu poškodenia zdravia žalobkyne, neoznačili žiadnu inú skutočnosť. Inak povedané, v konaní nebola preukázaná iná možná skutočnosť (ani v podobe podozrenia), ktorá by bola spôsobilá vyvolať označené poškodenie zdravia u žalobkyne, než zistený výskyt húb a plesní v byte. Možno potom uzavrieť, že súd prvej inštancie správne za príčinu vzniku poškodenia zdravia žalobkyne označil neprimerané vysoký výskyt húb a plesní v byte a správne dospel i k záveru, že ich výskyt bol spôsobený nevyhovujúcim technickým stavom bytu, spôsobeným jeho dlhodobo zanedbanou údržbou, havarijným stavom elektroinštalácie, havarijným stavom odpadu, poškodením výplní okenných otvorov, degradáciou stavebných konštrukcii. Rovnako ani v tomto smere nebol v konaní produkovaný dôkaz, ktorý by uvedené vyvrátil, t. j. taký dôkaz, ktorý by preukazoval inú možnú príčinu (než nevyhovujúci technický stav bytu) výskytu týchto húb a plesní v byte. Preto bolo v ďalšom úlohou súdu prvej inštancie posúdiť, kto niesol zodpovednosť za označený technický stav bytu a či sa na vzniku poškodenia zdravia (príp. zväčšenia jeho rozsahu) podieľala aj samotná žalobkyňa (poškodená), príp. v akej miere. 2.2. Súd prvej inštancie potom správne ustálil, že zodpovednosť za poškodenie zdravia žalobkyne nesie žalovaný, keďže tento bol povinný prenechať byt žalobkyni v stave spôsobilom na dohodnuté užívanie, príp. obvyklé užívanie, a v tomto stave ho na svoje náklady aj udržiavať. Išlo pritom o základnú povinnosť prenajímateľa, a to povinnosť odovzdávaciu a povinnosť udržovaciu. V konaní nebolo preukázané, že by bol žalovaný oprávnený byt odovzdať v stave, v akom sa nachádzal, s tým, že do stavu spôsobilého na riadne užívanie ho mala uviesť samotná žalobkyňa, resp. že by udržiavacia povinnosť bola prenesená na žalobkyňu. Uvedenému nezodpovedá ani výška dohodnutého nájomného.
Keďže v danom prípade nedošlo k vyššie označenej modifikácií uvedeného vzťahu, platilo, že povinnosť odovzdať byt v stave spôsobilom na užívanie (dohodnuté alebo obvyklé), ako aj povinnosť byt v takomto stave na svoje náklady udržiavať, zaťažovala výlučne žalovaného. Uvedené povinnosti teda v sebe obsahovali povinnosť odstrániť nielen vady, ktoré mal byt v čase odovzdania, ale aj vady, ktoré sa vyskytli na byte počas trvania nájomného (užívacieho) pomeru. Spôsobilosť na užívanie bytu zahŕňala tak faktickú, ako aj právnu možnosť byt užívať. Ako už bolo uvedené, žalovaný mal v danej veci nielen povinnosť odovzdať byt žalobkyni v stave spôsobilom na užívanie (dohodnuté alebo obvyklé), ale aj povinnosť byt v takomto stave na svoje náklady udržiavať. Rozsah tejto povinnosti bola potom daná primárne dojednaným spôsobom užívania alebo vymedzením účelu nájmu (užívania). Ak sa potom zmluvné strany nedohodli inak, udržiavacia povinnosť zahŕňa povinnosť odstraňovať nedostatky vo funkčnosti prenajatej veci, ktoré bránia v realizácií jej úžitkovej hodnoty buď dojednaným spôsobom, alebo ak sa spôsob užívania nedohodol, tak spôsobom obvyklým, a to bez ohľadu na skutočnosť, ako k uvedenej závade došlo. Povinnosť odstrániť vady sa vzťahovala aj na tie poškodenia alebo závady, ktoré vznikli pričinením nájomcu s tým, že jeho zodpovednosť sa bude riadiť všeobecnými ustanoveniami o zodpovednosti za škodu z dôvodu porušenia § 665 alebo 670 Občianskeho zákonníka. Pre prípad, že si prenajímateľ neplní uvedenú povinnosť, sa mohol nájomca plnenia tejto povinnosti domáhať súdnou cestou (uložením povinnosti uvedenia veci do príslušného stavu - k čomu žalobkyňa aj pristúpila - konanie bolo vedené pred OS BA I pod sp. zn. 12C/45/2009 s tým, že vady boli odstránené až na podklade exekučného konania 62Er/1647/2014, EX 9446/14), prípadne mohol odstúpiť od zmluvy (§ 679 OZ) alebo mohol využiť oprávnenia na zľavu z nájomného alebo odpustenie nájomného (§ 674 a 673 OZ - k čomu žalobkyňa taktiež pristúpila), resp. využiť oprávnenie uvedené v § 669 a vykonať opravu sám a požadovať od prenajímateľa úhradu takto vynaložených nákladov (k čomu takisto žalobkyňa sčasti pristúpila). Využitím týchto oprávnení však samotné právo nájomcu na náhradu škody, ktorá mu vznikla v priamej príčinnej súvislosti s porušením povinnosti prenajímateľa podľa § 664 OZ, týmto nebolo dotknuté. 2.3. V tomto smere potom odvolací súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo/566/1999, v zmysle ktorého „Odstránenie tak závažnej hygienickej závady, akou je opakovaný výskyt plesní v byte I. kategórie, nemožno považovať za zlepšovanie stavu bytu nad rámec povinnosti udržiavať byt v stave spôsobilom na riadne užívanie. Zlepšovanie stavu bytu totiž znamená vynaloženie nákladov na zvýšenie kvality alebo hodnoty bytu alebo zlepšenie jeho vybavenia; v podstate ide o kvalitatívnu zmenu vedúcu k zlepšeniu stavu bývania, nie o uvedenie bytu do stavu spôsobilého na riadne užívanie“. Z dôvodov označeného rozhodnutia potom vyplýva, že „.....V tomto ustanovení je konkretizovaný obsah povinnosti organizácie bytového hospodárenia voči užívateľovi bytu zaistiť mu po dobu trvania právneho vzťahu osobného užívania bytu plný a nerušený výkon jeho práv spojených s užívaním bytu. Najmä je stanovená povinnosť odovzdať byt užívateľovi v stave spôsobilom riadneho užívania a v tomto stave ho udržiavať. Stavom spôsobilým riadneho užívania je potrebné rozumieť taký stav bytu, ktorý umožňuje byt obvyklým spôsobom užívať pre účely bývania bez vynaloženia akýchkoľvek ďalších nákladov, t. j. byt nielen vybavený potrebným prevádzkyschopným zariadením a podľa potrieb opravený, ale v neposlednom rade i byt hygienicky nezávadný. Na odovzdanie bytu v takomto stave má užívateľ právny nárok, ktorý nestráca ani potom, čo sa do bytu už nasťahoval, a ak závady brániace byt riadne užívať vznikli, príp. sa prejavili až za trvania právneho vzťahu osobného užívania bytu, je organizácia povinná ich odstrániť a byt uviesť do stavu spôsobilého pre riadne užívanie, a to i v prípade, že odstránenie hygienickej závadnosti užívaného bytu sa neobíde bez vykonania stavebnej úpravy domu, nakoľko aj prevádzka riadnej údržby domu je povinnosťou organizácie, ktorá spravuje bytový majetok. Povinnosť organizácie odstraňovať závady brániace riadnemu užívaniu bytu sa nevzťahuje len na tie závady, za ktorých vznik zodpovedá užívateľ, alebo na tie, ktoré ako obvyklé udržiavacie náklady je povinný niesť sám. Ako vyplýva zo skutkových zistení, v byte žalobcu sa po mnoho rokov vyskytovala rozsiahla plesňová vegetácia, o čom bol právny predchodca prvého žalovaného informovaný najneskôr v roku 1971, keď bola jedna miestnosť uznaná za zdravotne závadnú, a až do roku 1992 trvala hygienická závadnosť bytu pre opakovaný výskyt plesne, spôsobený nedostatočnou tepelne technickou izoláciou obvodového plášťa domu. Pleseň v byte, vytvárajúca sa kondenzáciou vodných par v dôsledku nedostatočných tepelne izolačných schopností železobetónových konštrukcií v obvodovom plášti domu, je nesporne závadou, ktorá bráni riadnemu užívaniu bytu. Odstránenie tak závažnej hygienickej závady, ako je opakovaný výskyt plesne v byte I. kategórie,
nemožno považovať za zlepšovanie stavu bytu nad rámec povinnosti udržiavať byt v stave spôsobilom riadnemu užívaniu. Zlepšovanie stavu bytu znamená totiž vynaloženie nákladov k zvýšeniu kvality či hodnoty bytu nebo zlepšeniu jeho vybavení; v podstate ide o kvalitatívnu zmenu vedúcu k zlepšeniu bývania, nie však o uvedenie bytu do stavu spôsobilého pre riadne užívanie. Nie je preto správny záver odvolacieho súdu, že nemožno dovodiť porušenie povinností organizácie podľa § 161 odst. 1 obč. zák., pretože byt bol žalobcovi odovzdaný v stave, v akom bol skolaudovaný, a v tomto (hoci nedobrom) stave bol udržiavaný. V zmysle uvedeného ustanovení mal totiž žalobca právo na odovzdanie bytu hygienicky nezávadného (bez ohľadu stavu bytu v dobe kolaudácie), a organizácia bola povinná niekoľko rokov trvajúce závady na byte odstrániť ako v prípade, že byt bol nespôsobilý riadnemu užívaniu od samého počiatku, tak aj v prípade, že sa stal hygienicky závadným až po odovzdaní bytu žalobcovi“. Z uvedeného možno potom vyvodiť, že žalovaný bol povinný žalobkyni odovzdať byt v takom stave, aby bol tento zdravotne nezávadný, ako aj inak spôsobilý na obvyklé užívanie a zdravotne vhodný a musel počtom i rozmermi obytných miestností byť vzhľadom na počet príslušníkov domácnosti budúceho užívateľa (žalobkyne) primeraný jej bytovej potrebe. Keďže si túto povinnosť riadne nesplnil, a keďže uvedené neskôr viedlo k vzniku poškodenia zdravia žalobkyne, súd prvej inštancie správne ustálil, že žalovaný nesie zodpovednosť za vzniknutú škodu na zdraví. 2.4. Pokiaľ ide o spoluzavinenie žalobkyne, ktoré súd prvej inštancie ustálil na 50 % (§ 441 Občianskeho zákonníka), keď mal za to, že hoci žalobkyňa o závadách v byte mala preukázateľne vedomosť už od roku 1989, jej výzva na odstránenie závad bola datovaná až listom z júna 2008, ďalej že žalovaný ponúkol žalobkyni iný, zrekonštruovaný byt, avšak žalobkyňa sa odmietla do neho presťahovať, že žalovaný sa viac krát snažil o odstránenie zistených závad v byte, pričom vyzýval žalobkyňu na sprístupnenie bytu, avšak bezvýsledne a napokon, že žalobkyňa sa dlhšiu dobu zdržiavala v P., kde pracovala a v byte v K. bývala v istom období iba sporadicky (byt bol potom dlhodobo neobývaný, nebol vetraný, riadne vykurovaný, čo mohlo mať za následok zvýšenú vlhkosť v byte), odvolací súd nepovažoval za dôvodné. Odvolací súd poukázal na to, že pre záver, nakoľko sa na vzniku škody na zdraví žalobkyne podieľalo i konanie samotnej poškodenej žalobkyne, nemožno vychádzať len z porovnania všeobecného rozsahu povinností vyplývajúcich jednotlivým účastníkom nájomného vzťahu, ani z porovnania počtu porušených povinností na strane škodcu a na strane poškodeného v konkrétnej situácii. Rozhodujúce je posúdenie, nakoľko sa na škodlivom výsledku podieľali jednotlivé príčiny na oboch stranách a z hľadiska porušenia právnej povinnosti škodcom a poškodeným je podstatné najmä to, o ako významnú povinnosť išlo, ako závažné bolo ich porušenie, aký vplyv malo na vznik škody (rozhodnutie NS ČR sp. zn. 25Cdo/1264/2002). Posúdenie príčinnej súvislosti medzi porušením povinností zo strany žalobkyne (nesprístupnenie bytu žalovanému, dlhodobý pobyt v P., nepresťahovanie sa do iného bytu a pod.) a vznikom škody je otázkou skutkovou, kde v danom prípade dôkazné bremeno preukazujúce vyššiu mieru spoluzavinenia žalobkyne zaťažovalo v konaní žalovaného. Z ustálenej súdnej praxe vyplýva, že pri úvahe o pomernom rozdelení škody medzi škodcom a poškodeným ide o určenie vzájomného vzťahu medzi konaním poškodeného a škodcu a o posúdenie všetkých skutočností, ktoré prispeli k vzniku škody. Preto treba posúdiť všetky príčiny, ktoré viedli k škode, a tak u škodcu, ako aj u poškodeného brať do úvahy len také jeho konanie, ktoré bolo aspoň jednou z príčin vzniku škody (rozhodnutie NS ČR sp. zn. 25Cdo/1448/2006). Ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, náhrada škody sa znižuje o mieru účasti poškodeného vo všetkých jej zložkách, z ktorých pozostáva. Pre záver o zavinení poškodeného však musia byť dané všetky zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, t. j. zavinený protiprávny úkon (ktorým môže byť aj porušenie § 415 OZ), vznik škody a príčinná súvislosť medzi nimi. Príčinná súvislosť medzi konaním škodcu a následkom sa neprerušuje, ak ku konaniu škodcu pristúpi ďalšia skutočnosť, ktorá spoluspôsobí pri vzniku následku, ak však konanie škodcu zostáva takou skutočnosťou, bez ktorej by k následku nebolo došlo. Príčinná súvislosť by sa prerušila len vtedy, keby nová okolnosť pôsobila ako výlučná a samostatná príčina, ktorá spôsobila následok bez ohľadu na konanie škodcu. Z hľadiska naplnenia príčinnej súvislosti ako jedného z predpokladov zodpovednosti za škodu nestačí všeobecná úvaha o možných následkoch konania škodcu, či iba pripustenie možnosti vzniku škody v dôsledku jeho protiprávneho konania, ale príčinná súvislosť musí byť naisto daná. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak konkrétna majetková ujma vznikne v dôsledku konkrétneho protiprávneho úkonu škodcu, teda ak je jeho konanie a škoda vo vzájomnom vzťahu príčiny a následku. Vzhľadom na to, že existencia príčinnej súvislosti sa nepredpokladá, musí byť preukázaná. Ako už bolo uvedené vyššie, pre záver,
nakoľko sa na poškodení zdravia žalobkyne podieľalo i konanie samotnej žalobkyne, nepostačuje iba porovnanie rozsahu povinností vyplývajúcich jednotlivým účastníkom nájomného vzťahu, ani porovnanie počtu porušených povinností na strane škodcu a na strane poškodeného v konkrétnej situácii, ale rozhodujúcim bolo posúdenie, nakoľko sa na škodlivom výsledku (poškodení zdravia žalobkyne) podieľali jednotlivé príčiny na oboch stranách, význam porušených povinností, závažnosť ich porušenia, a najmä ich vplyv na vznik škody. Inými slovami povedané, bolo potrebné izolovať, ktoré porušenia sa podieľali na vzniku škody, resp. či povinnosti porušené samotnou žalobkyňou vznik tejto škody spôsobili, príp. v dôsledku nich došlo k zväčšeniu jej rozsahu (podstatná teda bola príčinná súvislosť medzi porušením povinností žalobkyne a vznikom škody, príp. zväčšením jej rozsahu). Platí teda, že ak ku škode došlo aj v dôsledku porušenia povinností žalobkyne, bude jej spoluzavinenie dané a naopak, ak žalobkyňou porušená povinnosť k vzniku škody neviedla, príp. neprispela k zväčšeniu jej rozsahu, spoluúčasť na jej vzniku jej pripisovať nemožno. Ako už bolo uvedené, dôkazné bremeno (keďže sa jednalo o skutkovú otázku) o tom, či aj žalobkyňa svojim protiprávnym konaním spôsobila vznik škody, príp. zväčšenie jej rozsahu, v konaní zaťažovalo žalovaného. 2.5. Žalovaný však v konaní nepredložil žiaden dôkaz o tom, že ním deklarované porušenia povinností zo strany žalobkyne sa určitým spôsobom podieľali na vzniku poškodenia jej zdravia, príp. na zväčšení následkov tohto poškodenia. Inými slovami, žalovaný v konaní nepredložil žiaden taký dôkaz, ktorým by preukázal, že ak by žalobkyňa tieto povinnosti neporušila, ku škode na jej zdraví by nedošlo. Nebolo teda preukázané, že samotná oneskorená výzva žalobkyne na odstránenie hygienických závad v byte adresovaná žalovanému v roku 2008 (hoci hygienik už v stanovisku zo dňa 14. 09. 1989 konštatoval zdravotnú nevhodnosť predmetného bytu, aj Štátny zdravotný ústav dňa 16. 01. 2001 konštatoval, že pri ohliadke bytu zistil zaplesnenie stien, pričom vyslovil, že zistené nedostatky môžu priamo ohrozovať zdravotný stav užívateľa bytu, pričom žalobkyňa viackrát na tieto nedostatky žalovaného upozorňovala), neochota žalobkyne presťahovať sa do iného bytu (navyše za iných podmienok trvania nájmu, platenia nájomného, za stavu súdneho konania o odkúpenie bytu do výlučného vlastníctva žalobkyne a pod.), dlhodobý pobyt žalobkyne v P. (ktorý nebol riadne preukázaný a už vôbec nebolo preukázané, že táto skutočnosť prispela ku vzniku plesní a výskytu húb v byte - aj samotný súd túto skutočnosť konštatoval len ako možnú - viď „....čo mohlo mať za následok zvýšenú vlhkosť v byte...“, prípadný dlh na nájomnom (riadne nepreukázaný), viedli k vzniku hygienickej závadnosti bytu a prispeli k vzniku poškodeniu zdravia žalobkyne, príp. k zväčšeniu rozsahu tohto poškodenia. V konaní rovnako nebolo (zo strany žalovaného) tiež preukázané, že práve súdom zistené čiastočné nesprístupnenia bytu žalobkyňou, mali za následok absolútnu nemožnosť žalovaného pristúpiť k odstraňovaniu hygienických závad bytu. Navyše tento záver súdu prvej inštancie je v priamom rozpore s ďalšími súdom prvej inštancie zistenými (avšak už nezohľadnenými) skutočnosťami, a to, že žalobkyňa listom zo dňa 22. 09. 2008 oznámila žalovanému, že byt sprístupní dňa 23. 10. 2008, na čo jej žalovaný listom zo dňa 25. 09. 2008 oznámil, že uvedené síce berie na vedomie a žiadal zaslať doklad o úhrade pripojovacieho poplatku s upozornením, že pred rekonštrukciou elektroinštalácie musí byť byt sprístupnený tak, aby sa mohla vykonať rekonštrukcia elektroinštalácie, vypratanie nábytku a podobne, avšak následne jej listom zo dňa 14. 10. 2008 oznámil, že úpravy v byte budú vykonané až po úhrade nedoplatku v sume 20.215,82 Sk a až po predložení dokladu o úhrade nedoplatku, bude vystavený harmonogram prác v byte do 30 dní od doručenia dokladu. Rovnako tak na list právnej zástupkyne žalobkyne zo dňa 20. 01. 2010, ktorým oznámila žalovanému, že je pripravená sprístupniť byt, avšak nie je v jej finančných možnostiach byt vypratať, jej žalovaný listom zo dňa 11. 03. 2010 oznámil, že nevyhovel jej žiadosti o vykonanie rekonštrukčných prác za chodu bývania v byte a odmietol čerpať elektrinu a vodu pri vykonávaní prác z vlastných zdrojov. Žalobkyňa aj ďalším listom zo dňa 12. 04. 2010 žiadala žalovaného o oznámenie konkrétneho návrhu realizácie rekonštrukčných prác v byte. Žalobkyňa teda viac krát bola ochotná byt sprístupniť (čo vyplynulo z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie), avšak žalovaný vykonanie rekonštrukčných prác podmieňoval zaplatením nedoplatku na nájomnom (ako už odvolací súd uviedol, samotný nedoplatok na nájomnom nezbavuje prenajímateľa udržiavať byt v stave spôsobilom na riadne užívanie). Uvedené skutočnosti potom súd prvej inštancie (napriek tomu, že ich vykonaným dokazovaním riadne zistil) pri svojom rozhodovaní pri stanovení miery spoluzavinenia žalobkyne na vzniku škody už nezohľadnil, pričom napriek ich existencii, jednostranne (v neprospech žalobkyne) ustálil, že žalobkyňa odmietala sprístupniť žalovanému byt na vykonanie potrebnej rekonštrukcie, a teda nesie spoluzodpovednosť na vzniku škody. Súd naviac nijako nevyhodnotil, či ním tvrdené (čiastkové)
nesprístupnenia bytu žalobkyňou mali preukázateľný vplyv na vznik plesní a húb v byte, ktoré následne vyvolali poškodenie zdravia žalobkyne (túto skutočnosť nepreukázal ani žalovaný). Okrajovo potom odvolací súd dodáva, že nie príliš logicky vyznieva tvrdenie žalovaného o nedostatočnej súčinnosti žalobkyne sprístupniť byt na vykonanie rekonštrukčných prác, keď na druhej strane žalobkyňa bola v tomto smere nútená podať žalobu na súd a k vykonaniu týchto prác žalovaný pristúpil až po nútenom výkone rozhodnutia súdu, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť byt zrekonštruovať v rámci exekučného konania 62Er/1647/2014, EX 9446/14. Možno teda uzavrieť, že v danej veci nebolo rozhodujúcim ani tak zistenie, či žalobkyňa bola/nebola skutočne ochotná byt sprístupniť za účelom vykonania potrebných rekonštrukčných prác, ale bolo rozhodujúcim, či v tomto smere aj prípadná neochota žalobkyne, mohla/nemohla byť jednou z príčin vzniku škody (túto príčinnú súvislosť však žalovaný v konaní už nepreukázal). S poukazom na uvedené odvolací súd nevidel dôvod na zohľadnenie spoluúčasti žalobkyne na vzniku škody na jej zdraví (tento nebol v konaní preukázaný), príp. že by uvedené viedlo k zväčšeniu jej rozsahu. 2.6. Odvolací súd ďalej dodal, že v konaní nebolo sporným, že v danom prípade nešlo o bežnú údržbu alebo bežné opravy v byte, ktoré mala znášať žalobkyňa (§ 687 ods. 2 OZ, stanovy žalovaného), ale išlo o opravy, ktoré bol povinný zabezpečiť žalovaný. Tento však v roku 1989 vykonal len udržiavacie práce na byte, a to výmenu WC misy a dosky, výmenu kuchynského dresu a vane, nový náter na všetkých oknách a dverách, výmenu kachličiek, čo boli však len „kozmetické“ opravy, ktoré v žiadnom prípade neviedli k odstráneniu hygienickej závadnosti bytu, naviac ak žalovaný vedel pristúpiť k týmto opravám, nemôže tvrdiť, že na ďalšie (a z pohľadu odstraňovania hygienickej závadnosti bytu dôležitejšie) opravy mu vstup do bytu nebol už sprístupnený. Ako už bolo uvedené vyššie, príčinou vzniku plesní a výskytu húb bol dlhodobý prienik splaškových vôd unikajúcich z poškodeného odtokového potrubia od drezu nachádzajúceho sa v kuchyni do okolitých stavebných konštrukcií. Príčinou nevyhovujúceho technického stavu potrubia, bola predovšetkým dlhodobo zanedbaná údržba a havarijný stav pred začatím rekonštrukcie. Išlo teda o opravy, ktoré bol povinný vykonať žalovaný. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov potom odvolací súd dospel k záveru, že žalobkyňa v konaní riadne preukázala porušenie povinnosti žalovaného, vznik škody na zdraví, ako aj príčinnú súvislosť medzi nimi, s tým, že žalovaný naopak v konaní žiadnym relevantným dôkazom nepreukázal, že na vzniku škody sa podieľala tiež žalobkyňa takým konaním, ktoré by bolo možné označiť za jednu z príčin jej vzniku. 2.7. Pokiaľ ide o výšku škody, súd prvej inštancie vychádzal zo žalobkyňou predloženého znaleckého posudku č. 3/2015 MUDr. T., znalkyne z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie interná medicína, ktorá ohodnotila sťaženie spoločenského uplatnenia u žalobkyne na 800 bodov, a to za diagnózy astma bronchiale, ťažká perzistujúca, ICS, Rhinitis et conjuctivitis chronica alergica, Bronchiektázie s maximom v dolných a stredných pľúcnych lalokoch, Opakovane pozitívne Pseudomonas aeruginosa v spúte, Candida albicans komplex recidivujúce infekty HCD, Suspektná artropathia pri chronickom pľúcnom ochorení, Sínusová tachykardia. Ďalej súd žalobkyni priznal nárok za sťaženie spoločenského uplatnenia aj za ďalších 300 bodov, a to za vznik sekundárnych bronchiestázii podľa znaleckého posudku MUDr. A. (spolu za 1.100 bodov). Nakoľko podľa údajov Štatistického úradu Slovenskej republiky bola priemerná mesačná nominálna mzda zamestnanca v hospodárstve za rok 2014 určená sumou 858 eur, hodnota jedného bodu bola 17,16 eur a za rok 2017 19,08 eur. Výška sťaženia spoločenského uplatnenia za diagnózy ohodnotené bodovým ohodnotením 800 bodov (podľa posudku MUDr. T.) tak predstavovala sumu 13.728 eur a bodové ohodnotenie ďalšej diagnózy v roku 2018 (podľa posudku MUDr. A. - výskyt sekundárnych bronchiestázii) predstavovalo 5.724 eur, spolu 19.452 eur. Súd potom nevzal za základ bodové ohodnotenie základnej diagnózy podľa posudku MUDr. A. (ktorý na rozdiel od MUDr. T. túto ohodnotil až 1500 bodmi), nakoľko z tohto posudku nebolo zrejmé, či sa predmetné ohodnotenie týkalo len sťaženia spoločenského uplatnenia, alebo aj bolestného. Žalobkyňa v podanom odvolaní potom namietala, že MUDr. V. T. neobodovala všetky jej ochorenia, ktoré súd prvej inštancie popísal v bode 42. a 43. napadnutého rozsudku a ktoré súd považoval za preukázané z jej posudku, pretože v znaleckom posudku MUDr. T. obodovala iba Alergické choroby horných dýchacích ciest. To, čo súd považoval za preukázané z posudku MUDr. T., obodoval MUDr. A. na strane 12 svojho znaleckého posudku č. 01/2018, pričom obodoval astmu bronchiale, ťažkú perzistujúcu nekontrolovanú, za ktorú priznal 1500 bodov. Ďalej MUDr. A. na základe Doplnku č. 1 k znaleckému posudku obodoval vznik sekundárnych bronchiektázii v rozsahu 300 bodov. Na základe týchto dôkazov preto súd nemohol dospieť k záveru, že MUDr. T. hodnotila diagnózy astma bronchiale,
ťažká perzistujúca, ICS a rhinitis et conjuctivitic chronica alergica tak, ako to popisuje súd v bode 42. a 43 rozsudku. Súd sa pri svojom rozhodovaní teda nevysporiadal s tým, že pri rozhodovaní a priznaní 800 bodov za diagnózu Alergické choroby horných dýchacích ciest (posudok MUDr. T.) a 300 bodov za vznik sekundárnych bronchiektázii (doplnok č. 1 k posudku MUDr. A.) z akých dôvodov nezohľadnil a nepriznal žalobkyni 1.500 bodov za chorobu astma bronchiale v hlavnom posudku MUDr. A.. Z rozhodovania súdu nie je jasné, z akého dôvodu priznal žalobkyni bodové ohodnotenie 300 bodov za sekundárne bronchiektázie podľa doplnku č. 1 k znaleckému posudku č. 01/2018 MUDr. A. zo dňa 04. 04. 2018, pričom hlavnú chorobu astma bronchiale uvedenú v posudku č. 01/2018 MUDr. A. zo dňa 05. 02. 2018 súd žalobkyni neuznal. Doplnok č. 1 k znaleckému posudku č. 01/2018 je iba doplnením hlavného posudku, t. j. súd nemohol priznať sekundárnu chorobu (sekundárne bronchiektázie) bez toho, že by nepriznal hlavnú chorobu (astma bronchiale). Žalobkyňa zdôraznila, že astma bronchiale je základné ochorenie, pričom sekundárne bronchiektázie sú sekundárnym ochorením. Rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa žalobkyne vychádza aj z nesprávneho právneho posúdenia veci z toho dôvodu, že súd v prípade vyčíslenia bodového ohodnotenia podľa posudku MUDr. T. za 800 bodov za diagnózu astma bronchiale, ťažká perzistujúca, ICS aj rhinitis et conjuctivitic chronica alergica bral do úvahy údaje Štatistického úradu Slovenskej republiky a priemernú mesačnú nominálnu mzdu zamestnanca v hospodárstve za rok 2014 určenú sumou 858 eur, z čoho ustálil hodnotu jedného bodu vo výške 17,16 eur. Žalobkyňa má za to, že súd mal vychádzať pri ustálení hodnoty jedného bodu z údajov Štatistického úradu SR a priemernej mesačnej nominálnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za rok 2018, t. j. z údajov v čase rozhodovania o nároku. Na základe týchto údajov bola priemerná mesačná nominálna mzda zamestnanca v hospodárstve SR za rok 2018 na úrovni 1.013 eur, z čoho vyplýva, že hodnota jedného bodu predstavuje 19,08 eur. Tým pádom výška sťaženia spoločenského uplatnenia za diagnózy ohodnotené bodovým ohodnotením 800 bodov predstavuje sumu 15.264 eur, nie súdom určenú sumu 13.728 eur. Nie je podľa žalobkyne logické, aby súd priznal finančnú výšku sťaženia spoločenského uplatnenia na základe údajov z roku 2014, pretože nie je vinou žalobkyne, že jej nárok sa prejednával tak dlho, 5 rokov od vyhotovenia prvého posudku. 2.8. Odvolací súd v tomto smere poukázal na to, že náhrada za bolesť a náhrada za SSU sú dve relatívne samostatné zložky náhrady škody na zdraví, aj keď sú v zákone č. 437/2004 Z. z. upravené spoločne. Oba druhy odškodnenia sú náhradou tzv. nemajetkovej ujmy a majú slúžiť na to, aby si poškodený mohol obstarať náhradné pôžitky na vyrovnanie prežitých a prežívaných utrpení, strastí a na kompenzovanie životných obmedzení vyvolaných úrazom. Priznanie nároku na náhradu za bolesť nie je podmienené priznaním nároku za SSU, a naopak. Aj zvýšenie odškodnenia pri oboch nárokoch treba posudzovať osobitne, lebo existencia dôvodov na zvýšenie odškodnenia za SSU neznamená zároveň aj existenciu dôvodov na zvýšenie odškodnenia za bolesť, a naopak (viď R 48/2004). Sťaženie spoločenského uplatnenia je stav v súvislosti s poškodením na zdraví, ktoré má preukázateľne nepriaznivé následky pre životné úkony poškodeného, na uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo na plnenie jeho spoločenských úloh (ďalej len „následok“) - § 2 ods. 2 zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia. Náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sa poskytuje jednorazovo; musí byť primeraná povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a v spoločnosti. Náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sa poskytuje na základe lekárskeho posudku (§ 7 a 8 cit. zákona). Sadzby bodového hodnotenia za sťaženie spoločenského uplatnenia sú ustanovené v prílohe č. 1 v II. a IV. časti (§ 4 ods. 1, 2 cit. zákona). Podľa § 5 ods. 1, 2, 4 zákona č. 437/2004 Z. z., pri určení výšky náhrady za bolesť a výšky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sa vychádza z celkového počtu bodov, ktorým sa bolesť alebo sťaženie spoločenského uplatnenia ohodnotilo v lekárskom posudku (§ 7 a § 8). Výška náhrady za bolesť a výška náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sa určuje sumou 2 % z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky zistenej Štatistickým úradom Slovenskej republiky za kalendárny rok predchádzajúci roku, v ktorom vznikol nárok na náhradu podľa odseku 1, za jeden bod a výsledná suma sa zaokrúhli na najbližšie celé euro smerom nahor. Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky ustanoví výšku náhrady za bolesť a výšku náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia určenú podľa odseku 2 opatrením vyhláseným v Zbierke zákonov Slovenskej republiky uverejnením oznámenia o jeho vydaní najneskôr do 31. mája príslušného kalendárneho roka. Podľa § 10 ods. 1, 4, 7 cit. zákona, posudzujúci lekár hodnotí sťaženie spoločenského uplatnenia podľa sadzieb ustanovených v prílohe č. 1
v II. a IV. časti. Pri určovaní bodového hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia sa hodnotí závažnosť poškodenia na zdraví a predpokladaný vývoj následkov. Bodové hodnotenie za sťaženie spoločenského uplatnenia môže posudzujúci lekár primerane zvýšiť až na dvojnásobok vzhľadom na obmedzenie alebo stratu možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a v spoločnosti, ktorú mal vo veku, v ktorom utrpel poškodenie na zdraví. Pri hodnotení následkov, ktorých vývoj sa pri pôvodnom hodnotení sťaženia spoločenského uplatnenia nepredpokladal, hodnotenie sa vykoná novým lekárskym posudkom; v lekárskom posudku sa z bodového hodnotenia, ktoré zodpovedá zdravotnému stavu poškodeného po zhoršení následkov, odpočíta bodové hodnotenie určené pôvodne vydaným lekárskym posudkom. V prípade sťaženia spoločenského uplatnenia sa odškodnenie poskytuje, ak úraz má preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre životné úkony poškodeného a pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb. K sťaženiu spoločenského uplatnenia teda dochádza, ak následkom úrazu alebo iného poškodenia na zdraví, prípadne zhoršením ich následkov, nastanú v zdravotnom stave poškodeného také zmeny, ktoré majú preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre jeho životné úkony. Či a aké zmeny v zdravotnom stave nastali, je možné zistiť, ak je možné považovať zdravotný stav poškodeného za ustálený, teda v dobe, kedy je možné vykonať jeho posúdenie. Sťaženie spoločenského uplatnenia teda vzniká až v tejto dobe. Pri určení výšky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia treba vychádzať zo znenia predpisu č. 437/2004 Z. z. v čase vzniku odškodňovaného sťaženia spoločenského uplatnenia (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR z 03. 10. 2011 sp. zn. 6Cdo/146/2011). 2.9. Z uvedeného potom vyplýva, že sťaženie spoločenského uplatnenia vzniká v dobe, kedy možno považovať zdravotný stav poškodeného natoľko za ustálený, že je možné vykonať jeho posúdenie (bodové ohodnotenie lekárskym posudkom). V danej veci bol síce zdravotný stav žalobkyne sledovaný už od roku 2002 (pre podozrenie na cystickú fibrózu a chronickú infekciu bronchov s výraznou astmatickou reakciou a opakované infekcie dýchacích ciest MUDr. P.), avšak tento zdravotný stav sa stal natoľko ustálený, že ho bolo možné obodovať (v jeho základnom ochorení), až v roku 2015 (sťaženie spoločenského uplatnenia u žalobkyne teda vzniklo v roku 2015). Bodové ohodnotenie tohto sťaženia spoločenského uplatnenia po ustálení zdravotného stavu žalobkyne vykonala MUDr. T.Á. znaleckým posudkom č. 3/2015, a ohodnotila ho na 800 bodov za diagnózy astma bronchiale, ťažká perzistujúca, ICS, Rhinitis et conjuctivitis chronica alergica, Bronchiektázie s maximom v dolných a stredných pľúcnych lalokoch, Opakovane pozitívne Pseudomonas aeruginosa v spúte, Candida albicans komplex recidivujúce infekty HCD, Suspektná artropathia pri chronickom pľúcnom ochorení, Sínusová tachykardia. Nemožno potom súhlasiť so žalobkyňou, že by menovaná znalkyňa neobodovala všetky ochorenia žalobkyne, ktoré súd prvej inštancie popísal v bodoch 42. a 43. napadnutého rozsudku, ani s tým, že hlavnú chorobu - astma bronchiale uvedenú v posudku č. 01/2018 MUDr. A. zo dňa 05. 02. 2018, súd žalobkyni neuznal. V bodoch 42. a 43 napadnutého rozsudku súd prvej inštancie poukázal práve na rovnaké ochorenie (astma bronchiale, ťažká perzistujúca, ICS aj rhinitis et conjuctivitic chronica alergica), ktoré menovaná znalkyňa aj ohodnotila (na 800 bodov). Žalobkyňa v odvolaní potom nepoukázala a neuviedla (neoznačila) žiadne ďalšie (iné) ochorenie, ktoré by jej vzniklo v príčinnej súvislosti s výskytom húb a plesní v byte, na ktoré by súd poukázal vo svojom rozsudku a ktoré by znalkyňa MUDr. T. vo svojom posudku riadne nezohľadnila. Rovnako za správne nemožno označiť tvrdenie žalobkyne, že by označená znalkyňa neohodnotila základné ochorenie žalobkyne. Tým totiž bolo (ako uvádza i samotná žalobkyňa) astma bronchiale, pričom znalkyňa vo svojom posudku hodnotila práve túto diagnózu (viď „astma bronchiale, ťažká perzistujúca, ICS, Rhinitis et conjuctivitis chronica alergica, Bronchiektázie s maximom v dolných a stredných pľúcnych lalokoch, Opakovane pozitívne Pseudomonas aeruginosa v spúte, Candida albicans komplex recidivujúce infekty HCD, Suspektná artropathia pri chronickom pľúcnom ochorení, Sínusová tachykardia“). Možno potom konštatovať, že obaja znalci (tak MUDr. T. ako aj MUDr. A.) hodnotili rovnakú diagnózu (pokiaľ išlo o základné ochorenie žalobkyne), a to astmu bronchiale ťažkú perzistujúcu, kedy aj MUDr. A. hodnotil diagnózu „asthma bronchiale, perzistens, ťažká, nekontrolovaná v liečbe, stav po opakovaných recidívach“. Rozdiel bol potom iba pri výške bodového ohodnotenia tej istej diagnózy týmito znalcami. Keďže tento rozpor (kedy MUDr. T.Á. uvedenú diagnózu ohodnotila 800 bodmi a MUDr. A. až 1500 bodmi) nebol v konaní pred súdom prvej inštancie odstraňovaný (napr. ďalším dôkazom predloženým alebo navrhnutým žalobkyňou), a keďže MUDr. A. svoje ohodnotenie označil ako zadosťučinenie bolestného a zároveň aj zníženie spoločenského uplatnenia, nemožno súdu vytknúť, že tento (za použitia zásady voľného
hodnotenia dôkazov) za základ pre svoje rozhodnutie vzal do úvahy (pokiaľ išlo o ohodnotenie základnej diagnózy) závery znaleckého posudku MUDr. T. (treba poznamenať, že išlo o dôkaz predložený samotnou žalobkyňou). Naviac žalobkyňa v podanom odvolaní závery znaleckého posudku MUDr. T. relevantným spôsobom (relevantným dôvodom) nespochybnila. Správne rozhodol súd aj v tom smere, keď žalobkyni priznal aj ďalší nárok za sťaženie spoločenského uplatnenia za ďalšie sekundárne ochorenie - vznik sekundárnych bronchiektázii, ktoré sa u žalobkyni vyskytli neskôr a mali príčinu v základnom ochorení a ktoré bodovo v roku 2018 ohodnotil až MUDr. A. v Doplnku č. 1 svojho znaleckého posudku, a to v rozsahu 300 bodov. Keďže bodové ohodnotenie tohto sekundárneho ochorenia bolo možné vykonať až v roku 2018 (kedy bol v tomto smere ustálený zdravotný stav žalobkyne), sťaženie spoločenského uplatnenia u žalobkyne pri tomto sekundárnom ochorení vzniklo v roku 2018. Odvolací súd v tomto smere zároveň poukazuje na to, že tento nárok bol potom samostatným nárokom, keď aj podľa rozhodnutia sp. zn. 1Cz/23/83 publikovaného pod č. R 9/1986 platí, že „Poškodenému môže zo škodnej udalosti v prípade neskoršieho zhoršenia už ustáleného zdravotného stavu vzniknúť aj ďalší nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. Takýto nárok z hľadiska premlčania treba posudzovať samostatne ako nárok so samostatnou subjektívnou premlčacou dobou s rozdielnym začiatkom jej plynutia“. 2.10. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že súd prvej inštancie správne (pokiaľ išlo o vyčíslenie nároku) pri svojom rozhodovaní vychádzal zo záverov znaleckého posudku MUDr. T. (pokiaľ išlo o základné ochorenie), ako aj Dodatku č. 1 znaleckého posudku MUDr. A. (pokiaľ išlo o sekundárne ochorenie) a správne vzal do úvahy ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia v rozsahu 1.100 bodov (800 bodov za základné ochorenie a 300 bodov za sekundárne ochorenie). Pokiaľ ide o hodnotu bodu, správne súd prvej inštancie pri základnom ochorení vychádzal z hodnoty bodu 17,16 eur (z priemernej mzdy v hospodárstve za rok 2014) a pri sekundárnom ochorení z hodnoty bodu 19,08 eur (z priemernej mzdy v hospodárstve za rok 2017), nakoľko, ako bolo uvedené vyššie, výška náhrady za bolesť a výška náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sa určuje sumou 2 % z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky zistenej Štatistickým úradom Slovenskej republiky za kalendárny rok predchádzajúci roku, v ktorom vznikol nárok na náhradu. Keďže pri základnom ochorení tento nárok vznikol v roku 2015 (ustálenie zdravotného stavu žalobkyne v základnom ochorení, umožňovalo jeho posúdenie a obodovanie spoločenského uplatnenia v roku 2015), a pri sekundárnom ochorení tento nárok vznikol v roku 2018 (ustálenie zdravotného stavu žalobkyne v sekundárnom ochorení, umožňovalo jeho posúdenie a obodovanie spoločenského uplatnenia v roku 2015), rozhodujúcimi pre určenie výšky bodu, boli priemerné mesačné mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za kalendárne roky 2014 a 2017 (t. j. za roky predchádzajúce rokom, v ktorých vznikol žalobkyni nárok na náhradu SSU). Preto v tomto smere nebola dôvodnou odvolacia argumentácia žalobkyne, že mal súd vychádzať z priemernej mzdy za rok 2018, na úrovni 1.013 eur, nakoľko nebolo vinou žalobkyne, že jej nárok sa prejednával tak dlho, 5 rokov od vyhotovenia prvého posudku. Uvedené tvrdenie potom nemá oporu v zákone č. 437/2004 Z. z. Správne preto súd prvej inštancie vyčíslil výšku sťaženia spoločenského uplatnenia u žalobkyne celkom v sume 19.452 eur (za 800 bodov základného ochorenia - „astma bronchiale, ťažká perzistujúca“ podľa posudku MUDr. T. v sume 13.728 eur a za 300 bodov sekundárneho ochorenia - „sekundárne bronchiestázie“ podľa posudku MUDr. A. v sume 5.724 eur). 2.11. Za nedôvodnú potom považoval odvolací súd aj odvolaciu argumentáciu žalobkyne, ktorou napadla závery súdu prvej inštancie o nepriznaní mimoriadneho zvýšenia SSU, keďže žalobkyňa v tomto smere žiadnu odvolaciu argumentáciu nevzniesla, pričom odvolací súd bol viazaný dôvodmi podaného odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), a teda bez riadne vymedzených odvolacích dôvodov v tomto smere, nemohol (ex offo) pristúpiť k preskúmaniu vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o tomto nároku. Nad rámec uvedeného však odvolací súd dodáva, že otázkami aplikácie zák. 437/2004 Z. z. ustanovenia § 5 ods. 5 zák. č. 437/2004 Z. z. sa zaoberal najvyšší súd vo viacerých rozhodnutiach. Tak v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/212/2012, ktoré bolo neskôr publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 35/2013 dospel k záveru, podľa ktorého ustanoveniu § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. zodpovedá interpretácia, podľa ktorej je priznanie invalidity jedným, nie však jediným z predpokladov, pri splnení ktorého môže súd náhradu za SSU zvýšiť najviac o 50 %. V ďalšom rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/192/2015 najvyšší súd uviedol, že odškodnenie za SSU má vo svojej podstate predstavovať náhradu za preukázateľne nepriaznivé dôsledky
pre život a životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh. Pre správne určenie výšky odškodnenia za SSU je nevyhnutné najskôr zistiť, aké mal poškodený predpoklady pre svoje uplatnenie v živote a v spoločnosti pred vznikom škody, a aké predpoklady má po vzniku škodovej udalosti. Z porovnania týchto predpokladov možno potom vyvodiť záver, či a do akej miery boli touto udalosťou zúžené alebo stratené možnosti uplatnenia sa v živote a spoločnosti. Pri posudzovaní otázky, či ide o prípad hodný osobitného zreteľa a určovaní rozsahu odškodnenia musí súd dbať na to, aby jeho rozhodnutie rešpektovalo princíp proporcionality, ktorý vyžaduje existenciu vzťahu primeranosti medzi priznanou výškou náhrady a spôsobenou ujmou. Z uvedeného je zrejmé, že najvyšší súd v prípadoch, v ktorých doteraz posudzoval opodstatnenosť aplikácie a správnosť interpretácie § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z., riešil viaceré právne otázky, pri ktorých prijal aj právne závery týkajúce sa tohto ustanovenia. Aj v rozhodnutí z 21. júna 2018 sp. zn. 3Cdo/209/2018, najvyšší súd posudzoval právnu otázku správnosti interpretácie ustanovenia § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z., keď uviedol, že sťaženie spoločenského uplatnenia je stav v súvislosti s poškodením na zdraví, ktoré má preukázateľne nepriaznivé následky pre životné úkony poškodeného, na uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo na plnenie jeho spoločenských úloh (§ 2 ods. 2 zákona č. 437/2004 Z. z.). Náhrada za SSU sa poskytuje jednorazovo; musí byť primeraná povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a v spoločnosti (§ 4 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z. z.). V prípadoch hodných osobitného zreteľa, akým je uznanie invalidity, môže súd náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia zvýšiť najviac o 50 % (§ 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z.). Bodové hodnotenie za sťaženie SSU môže posudzujúci lekár primerane zvýšiť až na dvojnásobok vzhľadom na obmedzenie alebo stratu možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a v spoločnosti, ktorú mal vo veku, v ktorom utrpel poškodenie na zdraví (§ 10 ods. 4 veta prvá zákona č. 437/2004). 2.12. Pokiaľ išlo o žalobou uplatnený nárok na zvýšenie náhrady za SSU podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z., odvolací súd uviedol, že predmetné ustanovenie patrí k právnym normám s relatívne neurčitou (abstraktnou) hypotézou, to znamená k právnym normám, ktorých hypotéza nie je konkrétne stanovená právnym predpisom, ale závisí od úvahy súdu. Toto ustanovenie prenecháva súdu, aby v každom jednotlivom prípade sám vymedzil hypotézu právnej normy zo širokého, vopred neobmedzeného okruhu okolností, a aby sám podľa svojho uváženia posúdil, či ide o „prípad hodný osobitného zreteľa“ a
- v prípade kladného záveru - rozhodol tiež o tom, aké zvýšenie tejto náhrady je v posudzovanom prípade primerané. Úvaha súdu v zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. nie je celkom voľná, lebo právny predpis ju usmerňuje tým, že rámcovo stanovuje predpoklady pre vznik nároku na základnú výmeru odškodnenia a tiež hľadiská, ktoré treba mať na zreteli. Pokiaľ zákon stanovuje rozpätie prípustného zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia (až o 50 %), je nepochybné, že rozsah zvýšenia tejto náhrady musí byť diferencovaný. Diferenciácia rozsahu zvýšenia tejto náhrady musí vystihovať individuálne okolnosti každého prípadu. V reálnom živote sa vyskytujúce rozdiely v osobnosti človeka, v jeho individuálnych potrebách, životnom zameraní, v miere jeho angažovanosti v najrozmanitejších sférach života, ako aj odlišnosti v miere závažnosti poškodenia zdravia a intenzite obmedzenia poškodeného sa nevyhnutne musia prejaviť aj v diferencovanom prístupe k zvýšeniu tejto náhrady. Pri rozhodovaní o zvýšení náhrady za SSU súd zohľadňuje jednak tie stránky, ktoré sú spoločné pre život všetkých ľudí (možnosť vykonávať bežné životné úkony, postarať sa o svoju hygienu, stravovanie, obliekať sa, žiť prípadne rodinným životom, realizovať sa v partnerskom vzťahu, mať deti), jednak tie stránky, ktoré sú osobitné u každého jednotlivca zvlášť vzhľadom na jeho spoločenské dovtedajšie pôsobenie (stupeň jeho angažovanosti v najrozmanitejších sférach spoločenského života, za ktoré už doterajšia súdna prax považuje napríklad oblasť kultúry, športu, umenia, politiky, vedy). Jednotiacim hľadiskom pri určovaní adekvátneho zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia je, aby obe tieto stránky boli zohľadnené tak, že ich vzájomná jednota vyjadrí primeranosť priznanej náhrady vo vzťahu k povahe následkov poškodenia zdravia. V prípade niektorého poškodeného je v praxi opodstatnené klásť dôraz na prvú z uvedených stránok, v prípade poškodeného (naopak) na druhú spomenutú stránku; rozhodujúcou však zostáva ich jednota. Vo všeobecnosti treba pripustiť, že v niektorom individuálnom prípade pôjde o tak mimoriadne závažné poškodenie zdravia osoby spoločensky sa dosiaľ nijako osobitne neangažovanej (napríklad v prípade mimoriadne ťažkého poškodenia zdravia v detskom veku), ktoré - aj s prihliadnutím na minimalizovanú predpokladanú budúcu kvalitu jej života - odôvodní priznanie zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia až
v hornej hranici stanoveného limitu (§ 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z.). Takéto zvýšenie je aj podľa názoru odvolacieho súdu vyhradené prípadom straty životných príležitostí po celý zvyšok života, v ktorých je poškodený takmer vyradený zo života a kedy jeho predpoklady pre plnenie životných funkcií sú bezmála alebo celkom zmarené. Odvolací súd v súvislosti s tým pripomína, že súčasná právna úprava za relevantnú okolnosť z hľadiska určenia výšky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia považuje aj vek poškodeného. Zohľadnenie veku poškodeného predpokladá ustanovenie § 10 ods. 4 veta prvá zákona č. 437/2004 Z. z. To isté hľadisko treba mať bezpochyby na zreteli tiež pri úvahe o opodstatnenosti aplikácie § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. Invalidita - hľadisko priamo v tomto ustanovení uvádzané - skutočne nevyjadruje stupeň angažovania sa poškodeného v spoločnosti pred poškodením jeho zdravia. To však ešte samo o sebe neznamená, že aj ďalšie (v zákone síce výslovne neuvedené, avšak v praxi súdov považované za relevantné) hľadiská musia byť tiež bez vzťahu k tomu, aké bolo predchádzajúce uplatnenie poškodeného v spoločenskej sfére. Na druhej strane ale nemožno celkom vylúčiť prípad, v ktorom zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia blížiace sa až k hornému limitu (50 %) nebude v prevažnej miere odôvodnené individuálnymi (najmä medicínskymi) zisteniami týkajúcimi sa realizácie poškodeného v oblasti bežného života každého človeka (pri uspokojovaní jeho životných, biologických potrieb), ale skôr bude odôvodňované zisteniami súdu o osobitne vysokej (až mimoriadnej) miere predchádzajúceho uplatnenia sa poškodeného a jeho nasadenia v oblasti spoločenskej, kultúrnej, umeleckej, vedeckej alebo politickej. Zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. sa teda neobmedzuje len na prípady vysokej úrovne predchádzajúceho uplatnenia poškodeného v spoločnosti (v kultúrnej, umeleckej, športovej a podobnej sfére života), ale je opodstatnené aj v prípadoch ďalších, v ktorých to odôvodňujú individuálne okolnosti zistené vykonaným dokazovaním. V praxi všeobecných súdov ide o okolnosti najrozmanitejšej povahy, ktoré môžu, avšak nemusia odzrkadľovať mieru spoločenského angažovania sa poškodeného pred škodovou udalosťou. Ako už bolo uvedené, úvaha súdu o primeranosti zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia (§ 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z.) nie je voľná. Súd musí dbať o to, aby priznaná výška tejto náhrady bola založená na objektívnych a rozumných dôvodoch a aby medzi výškou priznanej náhrady a spôsobenou škodou existoval vzťah primeranosti. Za spravodlivé rozhodnutie o nároku na náhradu za SSU treba považovať také rozhodnutie, ktoré rešpektuje princíp proporcionality. Tento princíp vyžaduje, aby existoval vzťah primeranosti medzi priznanou výškou náhrady a spôsobenou ujmou (3Cdo/464/2015). V rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/192/2015 najvyšší súd uviedol, že dôvod zasiahnuť do úvahy odvolacieho súdu o výške odškodnenia za SSU podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. dovolacím súdom by mohol byť daný len v prípade, ak by bola porušená zásada primeranosti. 2.13. Odvolací súd potom dospel k záveru, že súd prvej inštancie nepriznaním mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za SSU v rozsahu až 50 % túto zásadu v danom spore neporušil. Žalobkyňa tento nárok totiž odôvodnila len tým, že sa u nej jedná o prípad hodný osobitného zreteľa, ktorý odôvodňuje priznanie mimoriadneho odškodnenia súdom, a že v takýchto prípadoch uznanie invalidity je len jedným, nie však jediným prípadom osobitného zreteľa. S tvrdením, že priznanie invalidity je len jedným, nie však jediným prípadom osobitného zreteľa pre mimoriadne zvýšenie SSU sa síce stotožniť možno, avšak žalobkyňa už v ďalšom nepreukázala žiadne také nepriaznivé dôsledky pre jej život a jej životné úkony, vyvolané jej ochorením, ktoré by priznanie tohto mimoriadneho zvýšenia SSU u nej odôvodňovali. Inak povedané, žalobkyňa ohľadne nároku na mimoriadne zvýšenie SSU neuniesla v spore, nielen bremeno tvrdenia, ale ani dôkazné bremeno. 2.14. Možno potom uzavrieť, že v danej veci bolo odvolanie žalobkyne (do výroku II. napadnutého rozsudku) čiastočne dôvodné, kedy súd prvej inštancie síce správne ustálil zodpovednosť žalovaného za vznik škody na zdraví žalobkyne, avšak nesprávne vyhodnotil mieru (spolu)zavinenia žalobkyne na tomto poškodení. Žalobkyni preto vznikol nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v plnej výške, a to za 1.100 bodov v celkovej sume 19.452 eur. Nedôvodným bolo potom odvolanie žalobkyne v časti namietaného postupu súdu pri zohľadnení bodového ohodnotenia SSU (pri základnom ochorení) v znaleckom posudku MUDr. T. (a jeho nezohľadnení v znaleckom posudku MUDr. A.), ďalej namietané určenie hodnoty bodu, ako aj namietané nepriznanie mimoriadneho zvýšenia SSU. Odvolanie žalovaného (do výroku I.) dôvodným nebolo. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I., II. postupom podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalobkyni priznal nárok za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 19.452 eur a vo zvyšnom zamietajúcom výroku
napadnutý rozsudok potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP). 2.15. Podľa § 396 ods. 2 CSP, ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie. V danej veci z obsahu spisu vyplynulo, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala proti žalovanému zaplatenia sumy 66.387,84 eur titulom náhrady škody na zdraví a nemajetkovej ujmy z titulu ochrany osobnosti vo výške 16.596,96 eur. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 14Co/369/2012-688 zo dňa 28. 02. 2017 (v poradí prvý) rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti týkajúcej sa ochrany osobnosti a nemajetkovej ujmy z titulu ochrany osobnosti (t. j. v žalovanej sume 16.596,96 eur) potvrdil. V časti náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia bola potom žalobkyňa (na podklade tohto rozsudku) v konaní úspešná v sume 19.452 eur (z pôvodne žalovaných 66.387,84 eur, ktoré zahŕňalo aj mimoriadne zvýšenie SSU). Inak povedané, žalobkyňa bola v konaní úspešná len s nárokom na náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia v sume 19.452 eur (za 1100 bodov, pri hodnote 17,16 eur za 1 bod pri 800 bodoch a 19,08 eur za 1 bod pri 300 bodoch) a neúspešná vo zvyšnej časti tohto nároku (jednak pre nesprávnosť uplatneného celkového počtu bodov, kedy si žalobkyňa uplatňovala nárok až na 2600 bodov - t. j. 1800 bodov zo znaleckého posudku MUDr. A. a 800 bodov zo znaleckého posudku MUDr. T., a pre nesprávnosť hodnoty bodu, kedy žalobkyňa vychádzala z hodnoty bodu 19,08 eur pri 1500 bodoch podľa znaleckého posudku MUDr. A.), a rovnako bola neúspešná v časti nároku na mimoriadne zvýšenie SSU. Inak povedané, žalobkyňa si žalobou uplatnila nárok za sťaženie spoločenského uplatnenia v rozsahu až 2600 bodov s tým, že pri 800 bodoch (určených znalkyňou MUDr. T.) vychádzala z hodnoty bodu 17,16 eur, a pri 1500 bodoch (určených znalcom MUDr. A.) vychádzala z hodnoty bodu až 19,08 eur a pri zvyšných 300 bodoch (určených takisto znalcom MUDr. A.) vychádzala z hodnoty bodu 19,08 eur. Odvolací súd potom žalobkyni priznal nárok za sťaženie spoločenského uplatnenia len v rozsahu sumy 19.452 eur, t. j. za 1100 bodov, z toho 800 bodov á 17,16 eur za 1 bod a 300 bodov á 19,08 eur za 1 bod, a potvrdil zamietnutie tohto nároku, uplatneného žalobkyňou za 1500 bodov á 19,08 eur za 1 bod. Ďalej odvolací súd potvrdil zamietnutie nároku žalobkyne súdom prvej inštancie ohľadne mimoriadneho zvýšenia SSU. Právoplatne zamietnutý bol aj nárok žalobkyne na nemajetkovú ujmu titulom ochrany osobnosti v sume 16.596,96 eur. 2.16. Odvolací súd potom poukázal na to, že v prípade, ak súd prejednáva v spoločnom konaní viacero právnych vecí, považuje sa pre účely rozhodnutia o náhrade trov konania každá z týchto vecí za samostatnú. V takom prípade treba samostatne posúdiť mieru úspechu a neúspechu účastníkov (§ 255 ods. 1, 2 CSP), ďalej zvážiť i to, či rozhodnutie o výške plnenia nezáviselo od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to samostatne vo vzťahu ku každej z týchto vecí. Uvedené konania o čiastkových nárokoch majú totiž spoločné iba to, že sa o nich rozhoduje v jednom konaní (k tomu pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR z 11. októbra 2012 sp. zn. 3MCdo/11/2011). Podľa § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30. júna 2016, aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu. „Zmyslom novej právnej úpravy Civilného sporového poriadku nebola snaha zákonodarcu sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania koncepčne odchýliť od pravidla pôvodne vyjadreného v § 142 ods. 3 OSP. Záver súdu absolútne vylučujúci osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, nemožno akceptovať a takáto interpretácia § 255 CSP súdom nie je v súlade s ústavou (k tomu pozri napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 4. 2. 2021 sp. zn. III. ÚS 475/2018-31)“. Z príslušnej časti dôvodovej správy k Civilnému sporovému poriadku vyplýva, že súd môže „priznať náhradu trov konania v plnej výške aj v prípade, ak súd priznal nárok úspešnej strane, avšak nie v požadovanej výške. Ide o prípady, keď výška nároku závisí od úvahy súdu. Príkladom je náhrada nemajetkovej ujmy v sporoch o ochranu osobnosti - určenie, že bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania, a povinnosť žalovaného sa ospravedlniť priznané boli, avšak náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch nebola priznaná v požadovanej výške.“ Z ustanovení Civilného sporového poriadku vyplýva, že kritériom na priznanie nároku na náhradu trov konania je miera úspechu vo veci, ktorá sa zisťuje u žalobcu, ako aj u žalovaného. Miera úspechu vo veci vo všeobecnosti závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu, ktorý bol naposledy urobený vo veci samej. Z dispozície citovaného § 255 ods. 2 CSP ďalej vyplýva, že čiastočný úspech vo veci sa môže v rozhodnutí o trovách konania prejaviť dvoma spôsobmi, a to tak, že súd (i) náhradu trov konania pomerne rozdelí alebo (ii) náhradu trov konania neprizná žiadnej zo strán.
Pravidlo vyplývajúce z § 142 ods. 3 OSP (náhradu trov konania v plnom rozsahu môže súd priznať tomu účastníkovi, ktorý mal neúspech len v nepatrnej časti, alebo v prípade, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu) nie je súčasťou normatívneho textu vyplývajúceho z § 255 CSP. Vo vzťahu k pravidlu vyplývajúcemu z § 142 ods. 3 OSP je potrebné uviesť, že toto pravidlo predstavovalo výnimku zo zásady pre rozhodovanie o náhrade trov konania pri čiastočnom úspechu vo veci (§ 142 ods. 2 OSP). Aplikácia označenej výnimky (plná náhrada trov konania) však ani za účinnosti právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom súdnom poriadku neprichádzala do úvahy vždy, ale iba v prípade, ak sa neúspech prejavil iba vo výške plnenia za predpokladu, že účastník konania na začiatku sporu túto výšku plnenia presne nepoznal a ani presne poznať nemohol (IV. ÚS 652/2018). Právna úprava náhrady trov konania v sporovom konaní sa podľa doterajšej úpravy v Občianskom súdnom poriadku, ako aj podľa novej úpravy účinnej od 1. júla 2017 v Civilnom sporovom poriadku spravuje zásadou úspechu v konaní/spore. Z porovnania doterajšej a novej právnej úpravy vyplýva, že Civilný sporový poriadok už nemá ustanovenie obdobné úprave obsiahnutej § 142 ods. 3 OSP, ktoré sa uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k úprave obsiahnutej v § 142 ods. 2 OSP. Z uvedeného síce vyplýva, že nepatrný úspech už Civilný sporový poriadok nepozná (a preto pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov sa podľa Civilného sporového poriadku zohľadňuje každý neúspech), avšak ani nová právna úprava nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne ako podľa doterajšej úpravy (I. ÚS 56/2017). Z publikácie Civilný sporový poriadok od autorov Števčeka, Ficovej, Baricovej, Mesiarkinovej, Bajánkovej, Tomašoviča a kol. vydanej v nakladateľstve C. H. Beck v roku 2016 zo strán 926 a 927 vyplýva: «Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3 OSP, ktoré sa uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k § 142 ods. 2 OSP (k tomu napr. nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 142/2014). Na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy nová právna úprava neobsahuje tri špeciálne skutkové podstaty (§ 142 ods. 1, 2 a 3 OSP), ale len dve (§ 255 ods. 1, 2 CSP). Na prvom mieste je zásada úspechu a v prípadoch, keď mala strana sporu vo veci úspech len čiastočný, platí pravidlo obsiahnuté v § 255 ods. 2 CSP (pomer úspechu). Nepatrný neúspech Civilný sporový poriadok aktuálne nepozná, zohľadňuje sa teda každý neúspech, a to vrátane neúspechu v časti príslušenstva pohľadávky. Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Napríklad pri sporoch o ochranu osobnosti býva pravidlom, že si žalobca svoju nemajetkovú ujmu ocení spravidla vyššie, ako na koľko mu ju odhadne súd podľa výsledkov vykonaného dokazovania. Nebolo by však celkom spravodlivé a v súlade so satisfakčnou funkciou nemajetkovej ujmy požadovať od žalobcu, aby svoju ujmu podceňoval iba preto, aby potom nemusel hradiť trovy konania. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto prípade treba rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce (pozri k tomu napr. nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS 170/99). Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté. Výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Rovnako odborná otázka posudzovaná znalcom (prípadne aj viacerými znalcami) môže presahovať možnosti strany sporu, ktorá napr. výšku škody „iba“ odhaduje. Aj tu je zrejme primárnym fakt, že škoda bola spôsobená; jej výška nasleduje.» 2.17. Ústavný súd SR aj v ďalšom svojom náleze sp. zn. II. ÚS 399/2019 z 15. apríla 2020 uviedol, že „aj napriek tomu, že nepatrný úspech už Civilný sporový poriadok nepozná (a preto pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov sa podľa Civilného sporového poriadku zohľadňuje každý neúspech), ani nová práva úprava nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne, ako podľa doterajšej úpravy“. Ústavný súd vo svojom rozhodnutí (sp. zn. IV. ÚS 652/2018) uviedol aj to, že „.....je potrebné uviesť, že spoločným menovateľom situácií, keď rozhodnutie o výške plnenia závisí od úvahy všeobecného súdu alebo od znaleckého posudku, je z pozície strán sporu počiatočná nepredvídateľnosť výsledku konania o výške uplatneného nároku, čo zároveň tieto situácie kvalitatívne odlišuje od ostatnej sporovej agendy, keď žalobca vie spoľahlivo kvantifikovať výšku svojho nároku. Z uvedeného vyplýva, že kritérium predvídateľnosti výsledku rozhodnutia všeobecného súdu žalobcom sa javí byť rozhodujúce pri úvahe medzi aplikáciou zásady
úspechu v jej všeobecnom význame, keď sa miera úspechu vo veci zisťuje v závislosti od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu, ktorý bol naposledy urobený vo veci samej, a jej redukovanej významovej podobe, keď sa za úspech považuje už úspech v základe nároku. Z už uvedeného možno urobiť čiastkový záver, že aplikácia pravidla, ktorého sa domáhajú sťažovatelia v situáciách, keď rozhodnutie závisí od úvahy súdu, musí mať svoje vnútorné limity, pretože ináč by bolo v rozpore s rozumným usporiadaním procesných vzťahov, aby za situácie zjavne bezúspešného uplatňovania práva, nie síce v jeho základe, ale v podobe jeho neprimeranej a zjavne nadsadenej výšky vo vzťahu k tej, ktorá v obdobných veciach vyplýva napríklad z ustálenej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, bola žalobcovi priznaná ochrana v podobe zachovania jeho práva na plnú náhradu trov konania proti žalovanému len preto, lebo bol úspešný v základe svojho nároku, ktorého výška však bola oproti žalobnému nároku súdom priznaná s výrazným obmedzením. V okolnostiach danej veci sa zo skutkového hľadiska javí medzi účastníkmi konania ako nesporné, že sťažovatelia boli so svojím nárokom v prevažnej miere neúspešní (rozsah meritórneho neúspechu sťažovateľov je zrejmý z výrokovej časti napadnutého rozsudku krajského súdu), ako aj to, že ich nárok na náhradu nemajetkovej ujmy bol zjavne neprimeraný vo vzťahu k tomu, čo vyplýva z rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. V tomto smere tiež nemožno opomenúť, že rozhodovacia činnosť všeobecných súdov pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch je početná a v zásade stabilná, v dôsledku čoho sú predvídateľné aj rámce jej možnej finančnej náhrady, a pritom exemplifikatívny výpočet tejto judikatúry bol súčasťou rozsudku okresného súdu, ako aj napadnutého rozsudku krajského súdu. Za rozhodujúce považuje ústavný súd aj to, že sťažovatelia boli v priebehu celého súdneho konania pred všeobecnými súdmi zastúpení právnym zástupcom, u ktorého možno predpokladať aspoň znalosť bežnej judikatúry vo veciach obdobných tej žalovanej, a to vrátane približných rámcov rozsahu náhrad nemajetkovej ujmy, čo z povahy veci významným spôsobom na ich strane zvyšuje mieru predvídateľnosti toho, ako môžu všeobecné súdy posúdiť nimi uplatnený nárok. Ústavný súd ďalej považuje za dôležité, že z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu (predovšetkým z rozsudku okresného súdu, odvolania sťažovateľov, ako aj napadnutého rozsudku krajského súdu) nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by špecificky odlišovali situáciu sťažovateľov od tej, ktorá bola referenčnou pre všeobecné súdy rozhodujúce o výške nemajetkovej ujmy sťažovateľov. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd k argumentácii sťažovateľov považuje za potrebné uviesť, že nič z dosiaľ uvedeného nenasvedčuje tomu, že mohli dôvodne očakávať, že krajský súd v celom rozsahu vyhovie ich odvolaniu a prizná im nárok na úhradu nemajetkovej ujmy v nimi požadovanej sume, resp. vo výške, ktorá by bola blízka k tejto sume. Za týchto okolností prisvedčiť správnosti ich argumentácie a priznať za akýchkoľvek okolností strane konania, ktorá vo veci so svojím zjavne neprimeraným nárokom na úhradu nemajetkovej ujmy neuspela, právo na plnú náhradu trov konania, ktoré jej vznikli v príčinnej vecnej a časovej súvislosti s uplatnením jej práva v konaní pred všeobecným súdom, by bolo v rozpore s platnou a účinnou právnou úpravou interpretovanou súladne ochrannou funkciou civilného práva procesného. Z už uvedených dôvodov nepovažoval ústavný súd napadnutý rozsudok krajského súdu v časti výroku o trovách konania za taký, ktorý by bol z ústavnoprávneho hľadiska neudržateľný, a teda spôsobilý na jeho derogáciu. Treba však zdôrazniť (ako to vyplýva aj z už prezentovaných úvah), že ústavný súd nepovažuje za nespôsobilú, resp. ústavne neudržateľnú ani argumentáciu sťažovateľov. Je teda vecou zjednocovacieho mechanizmu všeobecného súdnictva, aby v aplikačnej rovine zákona (Civilného sporového poriadku) kreoval judikatúrne riešenie nastolenej, chronicky pretraktovanej problematiky, a to predovšetkým spôsobom ustanoveným v § 221 ods. 3 (buď) písm. a), alebo (čo bude zrejme aktuálnejšie) písm. b) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (s vyrovnaním sa so zmenou civilno-procesnej kódexovej úpravy)....“. 2.18. Pokiaľ v danej veci potom išlo o nárok za sťaženie spoločenského uplatnenia, žalobkyňa síce bola s týmto nárokom v konaní úspešná (pričom jeho výška závisela od znaleckého posúdenia - a teda by jej mal byť priznaný v tejto časti nárok na náhradu trov konania z priznanej sumy), avšak na druhej strane zvyšná časť tohto nároku nezávisela od určenia jeho výšky znaleckým posudkom, ale žalobkyňa v podstate duplicitne uplatnila tento nárok, t. j. ten istý nárok si uplatnila nielen zo znaleckého posudku MUDr. T. (v hodnote 800 bodov), ale súčasne aj zo znaleckého posudku MUDr. A. (v hodnote 1500 bodov), hoci obaja znalci ohodnocovali to isté základné ochorenie žalobkyne. Inak povedané, nárok zodpovedajúci sume 28.620 eur za 1500 bodov pri hodnote bodu 19,08 eur podľa znaleckého posudku
MUDr. A. z celkovo žalobou uplatneného nároku za sťaženie spoločenského uplatnenia, si žalobkyňa uplatnila nedôvodne (už vo svojom základe). Nešlo teda o prípad, kedy by výška žalovaného plnenia závisela len od znaleckého posúdenia (pričom nárok by bol vo svojom základe opodstatnený), ale o prípad, keď v časti žalovanej sumy 28.620 eur bola žalobkyňa neúspešná aj do základu tohto nároku, nakoľko ho si v tejto časti uplatňovala duplicitne (t. j. hoci bol tento nárok obodovaný už znalkyňou MUDr. T. na 800 bodov, žalobkyňa okrem týchto 800 bodov žiadala priznať aj ďalších 1500 bodov podľa znaleckého posudku MUDr. A., zároveň pritom vychádzala aj z nesprávnej hodnoty bodu, pričom nepredložila žiadny dôkaz, prečo mal súd prihliadať práve na toto bodové ohodnotenie MUDr. A.). Žalobkyňa v tomto smere teda nesie zodpovednosť (ktorú bolo potrebné zohľadniť pri rozhodovaní o trovách konania) za zamietnutie žaloby v sume 28.620 eur. Rovnako žalobkyňa nesie zodpovednosť aj za zamietnutie žaloby v časti nároku na priznanie mimoriadneho zvýšenia SSU, kedy tento nárok ničím nepreukázala, a teda tento nárok bol nedôvodným čo do základu (nešlo o prípad, kedy by bol nárok čo do základu daný, a iba jeho výška by závisela od rozhodnutia súdu). Napokon žalobkyňa nesie zodpovednosť aj za zamietnutie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu ochrany osobnosti, kedy aj tento nárok súd zamietol pre jeho nedôvodnosť, čo do základu (teda rovnako nešlo o prípad, kedy by bol tento nárok daný a len jeho výška by závisela od rozhodnutia súdu). 2.19. Bolo možné teda uzavrieť, že: 1/ pokiaľ išlo o nárok za sťaženie spoločenského uplatnenia (uplatnený žalobkyňou v sume celkom 48.072 eur) žalobkyňa bola úspešná v sume 19.452 eur a neúspešná v sume 28.620 eur (pričom jej neúspech nebol závislý od výsledkov znaleckého posudzovania, ale bol daný nedôvodným uplatnením si tohto nároku). Preto tu prináleží nárok na náhradu trov konania žalovanému podľa § 255 ods. 2 CSP v rozsahu 20 % (žalovaný bol pri tomto nároku úspešný v rozsahu 60 % a žalobkyňa bola úspešná v rozsahu 40 %, čistý úspech žalovaného potom predstavuje 20 %), s tým, že základom pre výpočet trov konania by bola suma 48.072 eur. 2/ pokiaľ išlo o nárok na mimoriadne zvýšenie SSU (uplatnené v sume 18.315,84 eur - ako rozdiel sumy 66.387,84 eur označenej v žalobe a sumy 48.072 eur uplatneného nároku za sťaženie spoločenského uplatnenia), tu vznikol nárok na náhradu trov konania (pre nedôvodnosť tohto nároku v jeho samotnom základe) iba žalovanému v rozsahu 100 % podľa § 255 ods. 1 CSP, s tým, že základom pre výpočet trov konania by bola suma 18.315,84 eur, 3/ pokiaľ išlo o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu ochrany osobnosti (uplatnená v sume 16.596,96 eur), tu vznikol nárok na náhradu trov konania takisto (pre nedôvodnosť tohto nároku v jeho samotnom základe) iba žalovanému v rozsahu 100 % podľa § 255 ods. 1 CSP, s tým, že základom pre výpočet trov konania by bola suma 16.596,96 eur.
Vzhľadom k tomu, že vo všetkých troch prípadoch nárokov išlo o peňažné plnenie, bolo možné (pri rozhodovaní o trovách konania) vychádzať aj z tej skutočnosti, že žalobkyňa si žalobou uplatnila sumu celkom vo výške 82.984,80 eur (66.387,84 eur titulom náhrady škody na zdraví a 16.596,96 eur titulom nemajetkovej ujmy z titulu ochrany osobnosti). V konaní bola potom žalobkyňa úspešná v sume 19.452 eur a neúspešná v sume 63.532,80 eur, čo potom naopak, predstavuje úspech žalovaného (neúspech žalobkyne pritom nespočíval v tom, že by bol jej nárok dôvodným, čo do základu a len jeho výška by závisela od úvahy súdu alebo znaleckého skúmania, ale v tejto sume bola neúspešná čo do samotného základu uplatneného nároku). Žalobkyňa tak bola (s ohľadom na celú výšku žalovanej sumy) v konaní so svojim nárokom úspešná len v 23,5 % a neúspešná v 76,5 %. Naopak žalovaný bol v konaní úspešný v 76,5 % a neúspešný v 23,5 %. Z uvedeného potom vyplýva čistý úspech žalovaného v rozsahu 53 % (76,5 % - 23,5 % = 53 %). Preto žalovanému prináleží voči žalobkyni nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 53 %. 2.20. S poukazom na uvedené odvolací súd, zmenil (§ 388 CSP) rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku o trovách prvoinštančného konania (výrok III.) tak, že žalovanému priznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 53 %. O nároku na náhradu trov pôvodného (sp. zn. 14Co/369/2012) a tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, 2 v spojení s § 255 ods. 2 CSP tak, že nárok na ich náhradu (vzhľadom na čiastočný úspech strán tak v pôvodnom (kedy odvolací súd prvý rozsudok súdu prvej inštancie v časti potvrdil a v časti zrušil), ako aj v tomto odvolacom konaní (kedy bolo odvolanie žalobkyne dôvodne len sčasti) žiadnej zo strán nepriznal. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na to, že základné ustanovenie o nároku na náhradu trov konania
vyjadrené v § 255 CSP (zásada úspechu v konaní) nevylučuje rôzny pomer úspechu v jednotlivých fázach konania - prvoinštančného, odvolacieho i dovolacieho, ktorý by vyústil do rozhodnutia o nároku na náhradu trov jednotlivých konaní (§ 262 ods. 1 CSP) tromi samostatnými výrokmi. Takéto rozhodnutie potom tvorí základ pre rozhodnutie súdu prvej inštancie postupom uvedeným v § 262 ods. 2 CSP.
3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľ 1/“) dovolanie. Prípustnosť dovolania odôvodnila poukazom na ustanovenie § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP. 3.1. Namietala, že odvolací súd sa v odôvodnení rozsudku stotožnil s názorom prvostupňového súdu, že predmetný byt (jeho technický stav) bol príčinou vzniku zdravotných problémov žalobkyne, ktoré boli špecifikované v jednotlivých znaleckých posudkoch. Odvolací súd sa plne stotožnil so závermi prvostupňového súdu čo sa týka stanovenia výšky náhrady škody na zdraví, ktorá sa v konaní prejednávala. To znamená, že odvolací súd súhlasil s tým, že prvostupňový súd ignoroval bodové hodnotenie 1500 bodov za diagnózu profesionálna asthma bronchiale, ktoré vyplývalo zo znaleckého posudku MUDr. A.. Odvolací súd sa stotožnil s názorom prvostupňového súdu, že uvedenú diagnózu obodovala vo svojom posudku už MUDr. T., a to 800 bodmi. Odvolací súd uviedol, že možno konštatovať, že obaja znalci fakticky obodovali tú istú diagnózu, rozdiel bol iba vo výške bodového ohodnotenia, pričom tento rozpor nebol v konaní pred prvostupňovým súdom odstraňovaný. Odvolací súd následne uviedol, že bolo na úvahe prvostupňového súdu, či pri stanovení výšky škody zoberie do úvahy obodovanie uvedenej diagnózy, ktoré vyplýva zo znaleckého posudku MUDr. T. alebo bodové ohodnotenie, ktoré vyplýva zo znaleckého posudku MUDr. A.. Odvolací súd súhlasil aj s názorom prvostupňového súdu, že pri určovaní výšky škody na zdraví sa malo vychádzať z bodového ohodnotenia dvoch diagnóz, a to diagnózy profesionálna astma bronchiálna, pričom ponechal na zvážení prvostupňového súdu, ku ktorému bodovému ohodnoteniu z 2 znalcov sa prikloní (MUDr. T. - 800 bodov a MUDr. A. - 1.500 bodov) a z bodového ohodnotenia diagnózy sekundárne bronchiestazii, ktorú MUDr. A. v doplnku znaleckého posudku ohodnotil 300 bodmi. Odvolací súd sa stotožnil s názorom prvostupňového súdu, že pri stanovení výšky škody na zdraví sa malo vychádzať z celkového bodového ohodnotenia 1100 bodov, ktoré pozostávalo z bodového ohodnotenia MUDr. T. - 800 bodov za diagnózu profesionálna astma bronchiálna a bodového ohodnotenia MUDr. A. - 300 bodov za diagnózu sekundárne bronchiestazii. Uviedla, že závery Krajského súdu uvedené v bodoch 57, 58, 59, 60, 61 odôvodnenia rozsudku v plnom rozsahu odmieta a nesúhlasí s nimi. Odvolací súd rovnako ako prvostupňový súd dospel k nesprávnemu záveru čo sa týka bodovania jednotlivých diagnóz pribratými znalcami. V znaleckom posudku MUDr. T. je na v poslednej vete str. 5 jasne uvedené, že bodovo hodnotila iba jednu jedinú diagnózu s poradovým číslom 69., a to alergické choroby horných dýchacích ciest v bodovom rozmedzí 300 - 800 bodov, pričom ju obodovala na hornej hranici hodnotou 800 bodov. Z článku IV. „Sadzby bodového hodnotenia za sťažené spoločenské uplatnenia pri chorobách z povolania“ znaleckého posudku MUDr. T. vyplýva, že ďalej už nebodovala žiadnu inú diagnózu. Na uvedený nedostatok MUDr. T. upozornila hneď, ako sa oboznámila jej znaleckým posudkom. MUDr. T. uvedené pochybenie priznala, avšak nepristúpila k zhotoveniu doplnku k svojmu znaleckému posudku. Z uvedeného dôvodu bol preto oslovený MUDr. A., ktorý vo svojom znaleckom posudku obodoval znalkyňou MUDr. T. opomenutú diagnózu, a to profesionálna astma bronchiálna, pričom ju v rámci bodového rozpätia 400-3000 bodov ohodnotil 1500 bodmi. Pripomenula, že obe choroby (alergické choroby horných dýchacích ciest, profesionálna astma bronchiálna) sú v prílohe č. IV Sadzby bodového hodnotenia za sťaženie spoločenského uplatnenia pri chorobách z povolania zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.2473/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 437/2004 Z. z.“) vedené ako samostatné položky týkajúce sa samostatných diagnóz. Diagnóza profesionálna asthma bronchiálna je vedená pod poradovým číslom 66. príslušnej prílohy, pričom zákon č. 437/2004 ju umožňuje obodovať v rozpätí 400 - 3000 bodov. Pripomenula, že žiadny takýto údaj sa v znaleckom posudku MUDr. T. neuvádza, nakoľko uvedená diagnóza nebola v rámci jej znaleckého posudku bodovaná. Diagnóza Alergické choroby horných
dýchacích ciest je vedená pod poradovým číslom 69. príslušnej prílohy zákona č. 437/2004 Z. z., pričom uvedený zákon ju umožňuje obodovať v rozpätí 300 - 800 bodov. Práve tieto údaje vyplývajú zo znaleckého posudku MUDr. T.. Z uvedeného jasne vyplýva, že MUDr. T. obodovala v rámci svojho znaleckého posudku jedinú diagnózu, a to alergické choroby horných dýchacích ciest, pričom ju obodovala 800 bodmi, v rámci prípustného bodového rozpätia, ktoré pripúšťa zákon č. 437/2004 Z. z. MUDr. T. v rámci svojho znaleckého posudku nikdy nebodovala diagnózu profesionálna asthma bronchiálna. Naopak Znalec MUDr. A.T.O. v rámci svojho znaleckého posudku na str. 12 bodoval jednu diagnózu, a to profesionálna asthma bronchiálna, ktorej priznal 1500 bodov v rámci zákonom stanoveného rozpätia 400 - 3000 bodov, pričom ju označil poradovým číslom 66, tak ako to vyplýva z príslušnej prílohy zákona č. 437/2004 Z. z. Z viacerých skutočností ako sú: označenie bodovanej diagnózy, určenie jej poradového čísla vyplývajúceho z príslušnej prílohy zákona č. 437/2004 Z. z., zákonom stanovené bodové rozpätie pre danú diagnózu jednoznačne vyplýva, že diagnóza profesionálna asthma bronchiálna bola v konaní obodovaná len jedným znalcom, a to MUDr. A., nakoľko MUDr. T. uvedenú diagnózu opomenula vo svojom znaleckom posudku obodovať. MUDr. A. v rámci doplnku k svojmu znaleckému posudku ešte obodoval aj diagnózu sekundárne bronchiestázie 300 bodmi. V konaní teda znalci obodovali 3 samostatné diagnózy. MUDr. T. obodovala diagnózu alergické choroby horných dýchacích ciest - 800 bodmi. MUDr. A. obodoval diagnózu profesionálna asthma bronchiale - 1.500 bodmi, a diagnózu sekundárne bronchiestazii - 300 bodmi. Pri stanovení výšky náhrady škody na zdraví sa teda malo vychádzať z celkového bodového súčtu 2600 za 3 samostatné diagnózy. Opomenutie diagnózy profesionálna asthma bronchiale obodovanej MUDr. A.T.O. 1500 je o to absurdnejšie, že ide o primárnu diagnózu vo vzťahu k diagnóze sekundárnej bronchiestazii, na ktorej bodové hodnotenie súdy prihliadali. Z uvedeného je zrejmé, že v tomto prípade postup odvolacieho súdu trpí vadou podľa § 420 písm. f) CSP. 3.2. Postup pri bodovom hodnotení jednotlivých diagnóz je stanovený v jednotlivých ust. zákona č. 437/2004 Z. z. vzhľadom na označenia poradových čísel hodnotených diagnóz podľa prílohy IV. uvedeného zákona je zrejmé, že obaja znalci podľa § 4 ods. 2 uvedeného zákona, t. j. stanovovali bodové ohodnotenie za jednotlivé choroby/diagnózy vo vzťahu k náhrade škody za sťaženie spoločenského uplatnenia. V ust. § 9 ods. 7 zákona č. 437/2004 Z. z. je stanovený postup v prípade, ak poškodený utrpel súčasne viac poškodení na zdraví. V takomto prípade sa hodnotí bolesť za každé poškodenie na zdraví osobitne a bodové hodnotenia sa následne spočítavajú. Z uvedeného je zrejmé, že v rámci stanovenia výšky škody nemalo byť opomenuté zo strany súdov bodové ohodnotenie za diagnózu profesionálna asthma bronchiale, ktorú ako jediný bodoval MUDr. A., a to 1500 bodmi. Postup prvostupňového súdu, spočívajúci v tom, že odmietol spočítať bodového hodnotenia samostatných diagnóz, a to diagnózy profesionálna asthma bronchiale a diagnózy alergické choroby horných dýchacích ciest, nakoľko ich označil za duplicitne obodovanie tej istej diagnózy je v rozpore s ustálenou judikatúrou (napr. rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 12Co/110/2023 zo 17. 09. 2024, rozsudok Krajský súd Prešov sp. zn. 10Co/44/2023 z 29. 10. 2024, rozsudok Krajský súd Trenčín sp. zn. 6Co/90/2023 z 26. 11. 2024). Rovnako je daný postup v rozpore aj s judikatúrou v Českej republike - rozsudok NS ČR sp. zn. 25Cdo/4916/2007 z 26. 11. 2009. 3.3. Ako otázku právnu označila: „Má súd pri určení výšky škody na zdraví v prípade, ak poškodený utrpel viac poškodení na zdraví, ktoré sú vedené ako samostatné položky v jednotlivých prílohách zákona č. 437/2004 Z. z. hodnotiť bolesť za každé takéto poškodenie na zdraví osobitne a následne bodové hodnotenia jednotlivých poškodení na zdraví spočítať?“ Odvolací súd sa stotožnil s názorom prvostupňového súdu pri finančnom ohodnotení jednotlivých diagnóz. Pri diagnóze profesionálna asthma bronchiale prvostupňový súd vychádzal z údajov Štatistického úradu SR pre určenie priemernej mesačnej nominálnej mzdy zamestnanca v hospodárstve za rok 2014 vo výške 858 eur, z čoho vyplýva hodnota jedného bodu 17,16 eur. Pri finančnom ohodnotení sekundárnych bronchiestázii prvostupňový prvostupňový súd vychádzal z údajov Štatistického úradu SR pre určenie priemernej mesačnej nominálnej mzdy zamestnanca v hospodárstve za rok 2018, z čoho vyplýva hodnota jedného bodu 19,08 eur, čo v priznanom bodovom ohodnotení 300 bodov predstavuje sumu 5.724 eur. Celkovú výšku škody na zdraví žalobkyne teda prvostupňový súd vyčíslil na sumu 19.452 eur. S uvedeným názorom krajského súdu nesúhlasila (uvedené tiež v bode 62 odôvodnenia rozsudku). Podľa názoru dovolateľa 1/ mal prvostupňový súd vychádzať pri finančnom ohodnotení diagnózy profesionálna asthma bronchiale rovnako z údajov Štatistického úradu SR pre určenie priemernej mesačnej nominálnej mzdy
zamestnanca v hospodárstve za rok 2018, z čoho vyplýva hodnota jedného bodu 19,08 eur. Odvolací súd sa stotožnil s názorom prvostupňového súdu v otázke nepriznania mimoriadneho zvýšenia náhrady škody za sťaženie spoločenského uplatnenia. S uvedeným názorom odvolacieho súdu taktiež nesúhlasila (uvedené tiež v bode 63 odôvodnenia rozsudku). Bolo potrebné zohľadniť, že zlý stav bytu v ktorom žila, a ktorý zavinil žalovaný trvá od roku 1989, pričom došlo k poškodeniu zdravia a ovplyvnilo to dovolateľa 1/ v celom osobnom aj pracovnom živote, aj osobné kontakty s najbližšími príbuznými, čo v konaní preukázal. Uvedené skutočnosti považoval za dostatočné na to, aby bolo priznané mimoriadne zvýšenie náhrady škody za sťaženie spoločenského uplatnenia. Odvolací súd zmenil rozhodnutie prvostupňového súdu, čo sa týka náhrady trov prvostupňového konania, a to tým spôsobom, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 53 %. Podľa názoru dovolateľa odvolací súd rozhodol v tejto otázke v rozpore s ustálenou judikatúrou. Tá uvádza, že „v konaní, ktorého predmetom je nárok, ktorého dôvodnosť a výšku je možné len predvídať, nakoľko závisí od znaleckého posudku, resp. od úvahy súdu, nie je možné žalobcu, ktorému bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku považovať za neúspešného a zaťažiť ho za predvídanie výsledku konania. V takomto prípade je potrebné rozlíšiť, čo je základne a čo sprevádzajúce. Za základne sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom už druhoradá a nadväzujúca. Rovnako odborná otázka posudzovaná znalcom môže presahovať možnosti strany sporu, ktorá napr. výšku škody „iba“ odhaduje. Aj tu je primárny fakt, že škoda bola spôsobená, jej výška nasleduje. Žalobcu v takejto veci treba považovať za plne procesne úspešného, keďže mal úspech, čo sa týka základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z jeho procesného úspechu, závisela výlučne od úvahy súdu.“ (II. ÚS 225/2020, 31/2020). V tejto súvislosti zároveň odmietla názor odvolacieho súdu, že nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia za diagnózu profesionálna astma bronchiálna si uplatňoval duplicitne u dvoch znalcov. Vyššie uviedla dôvody, že rozhodnutím prvostupňového, ako aj odvolacieho súdu naopak bola ukrátená o finančné ohodnotenie znalcom priznaných bodov za uvedenú diagnózu. Zároveň odmietol názor odvolacieho súdu, že v konaní si nedôvodne uplatňovala mimoriadne zvýšenie náhrady škody za sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu ochrany osobnosti. Z uvedených dôvodov dôvodil, že má nárok na náhradu trov konania prvostupňového, ako aj odvolacieho konania, a to tým že je pri výrokoch III. a IV. rozsudku daný dôvod dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP. 3.4. Vzhľadom na uvedené, navrhol dovolaciemu súdu, aby rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
4. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj „dovolateľ 2/“) dovolanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil poukazom na ustanovenie § 420 písm. f) CSP. 4.1. Namietal, že došlo k porušeniu práva dovolateľa na riadne odôvodnenie rozhodnutia v napadnutých rozsudkoch súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu, nakoľko súd prvej inštancie a ani odvolací súd riadne neodôvodnili skutočnosť, z akého dôvodu akceptovali žalobu, a v konaní pokračovali, ktorá bola podaná predčasne (žalobkyňa nesplnila podmienky stanovené v § 6 zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia v znení neskorších predpisov - žalobkyňa nepodala zákonom predpísaný návrh na uzatvorenie dohody so žalovaným) a ktorá neobsahovala akékoľvek bodové ohodnotenie nárokov uvedených v žalobe. Taktiež tým, že došlo k porušeniu práva dovolateľa na riadne odôvodnenie rozhodnutia, nakoľko odvolací súd riadne neodôvodnil skutočnosť ako by žalovaný mohol objektívne predložiť dôkaz o tom, že v konaní preukázané porušenia povinností zo strany žalobkyne - oneskorená výzva žalobkyne na odstránenie hygienických závad v byte adresovaná žalovanému v roku 2008 (hoci hygienik už v stanovisku zo dňa 14. 09. 1989 poukázal na určité závady, neochota žalobkyne sprístupniť byt za účelom vykonania opráv, neochota žalobkyne presťahovať sa do iného bytu (samotná žalobkyňa vypovedala, že jej žalovaný ponúkol na výber z viacerých bytov), zanedbanie riadnej údržby bytu a vetrania žalobkyňou, odpojenie bytu od energií žalobkyňou, neodstránenie drobných závad v byte žalobkyňou, neobývanie bytu žalobkyňou v dôsledku jej dlhodobého pobytu v zahraničí (P. a Q.), sa určitým spôsobom podieľali na vzniku poškodenia jej zdravia, príp. na zväčšení následkov tohto poškodenia, resp. aby žalovaný preukázal, že ak by žalobkyňa tieto povinnosti neporušila, ku škode na jej zdraví by nedošlo, a to všetko za dôkaznej situácie (produkovanej žalobkyňou, ktorú zaťažuje dôkazné bremeno), kedy žiadny zo znalcov vyslovene a jednoznačne neustálil príčinnú súvislosť medzi stavom bytu a poškodením zdravia žalobkyne. Odvolací
súd riadne neodôvodnil ani skutočnosť ako mal žalovaný objektívne preukázať (posúdiť), nakoľko sa na škodlivom výsledku (poškodení zdravia žalobkyne) podieľali jednotlivé príčiny na oboch stranách, kedy opäť žiadny zo znalcov vyslovene a jednoznačne neustálil príčinnú súvislosť medzi stavom bytu a poškodením zdravia žalobkyne. V uvedenej veci nemožno šikanovať žalovaného a zaťažovať ho negatívnymi dôkazmi na strane jednej a pritom na strane druhej úplne ignorovať dlhodobé a sústavné porušovanie povinností žalobkyne ako nájomcu. V zmysle uznesenia Najvyššieho súdu SR z 31. mája 2010 sp. zn. 6Cdo/81/2010, pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti - v tomto prípade, aké poškodenie zdravia žalobkyne by (ne)nastalo, ak by si žalobkyňa plnila základné povinnosti nájomcu uvedené v § 692 ods. 1 Občianskeho zákonníka (nájomca je povinný oznámiť bez zbytočného odkladu prenajímateľovi potrebu tých opráv v byte, ktoré má znášať prenajímateľ, a umožniť ich vykonanie; inak zodpovedá za škodu, ktorá nesplnením tejto povinnosti vznikla), ako aj pokiaľ by byt riadne užívala (vetranie, sústavné obývanie, neodpájanie bytu od energií a pod). Odvolací súd riadne neodôvodnil ani skutočnosť, prečo by podľa názoru odvolacieho súdu nedošlo k prerušeniu príčinnej súvislosti (medzi (ne)konaním žalovaného a údajným vznikom škody na zdraví žalobkyne) v dôsledku riadneho plnenia si zákonných povinností žalobkyne (ako nájomcu), resp. presťahovania sa žalobkyne do iného ponúkaného náhradného bytu, či včasným a riadnym poskytnutím súčinnosti žalobkyňou žalovanému za účelom umožnenia vykonania opráv bytu žalobkyňou. V závere uviedol, že nakoľko sa otázkami uvedenými v bode I., II. nikdy nezaoberal žiadny súd, a to ani súd prvej inštancie v ani v jednom zo svojich dvoch rozsudkoch a ani súd odvolací vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí, možno napádané rozhodnutie súdu odvolacieho považovať za prekvapivé. 4.2. Vzhľadom na uvedené, navrhol dovolaciemu súdu, aby rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
5. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu žalobkyne uviedol, že rozhodnutia súdov nižších inštancií považuje za vecne a právne správne, a preto dovolaciemu súdu navrhol dovolanie ako neprípustné odmietnuť, prípadne ako nedôvodné zamietnuť.
6. Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu žalovaného navrhla odvolaciemu súdu dovolanie v zmysle ust. § 448 CSP zamietnuť.
7. Najvyšší súd ako súd dovolací (ďalej len „dovolací súd“ alebo „najvyšší súd“) príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), po preskúmaní zákonom predpísaných náležitostí dovolania (§ 428 CSP) a splnenia ďalších podmienok dovolacieho konania, dospel k záveru, že dovolanie je prípustné avšak vzhľadom na uplatnený dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP nedôvodné, avšak čiastočne aj neprípustné.
8. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.
9. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. V preskúmavanej veci dovolateľ 1/ a 2/ odôvodňoval prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.
K dovolaciemu dôvodu v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP
10. Dovolateľ 1/ v súvislosti s prípustnosťou dovolania vyvodzovanou z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietal, že odvolací súd sa v odôvodnení rozsudku stotožnil s názorom prvostupňového súdu, že predmetný byt (jeho technický stav) bol príčinou vzniku zdravotných problémov žalobkyne, ktoré boli
špecifikované v jednotlivých znaleckých posudkoch. Odvolací súd sa plne stotožnil so závermi prvostupňového súdu čo sa týka stanovenia výšky náhrady škody na zdraví, ktorá sa v konaní prejednávala. To znamená, že odvolací súd súhlasil s tým, že prvostupňový súd ignoroval bodové hodnotenie 1500 bodov za diagnózu profesionálna asthma bronchiale, ktoré vyplývalo zo znaleckého posudku MUDr. A.. Odvolací súd sa stotožnil s názorom prvostupňového súdu, že uvedenú diagnózu obodovala vo svojom posudku už MUDr. T., a to 800 bodmi. Odvolací súd uviedol, že možno konštatovať, že obaja znalci fakticky obodovali tú istú diagnózu, rozdiel bol iba vo výške bodového ohodnotenia, pričom tento rozpor nebol v konaní pred prvostupňovým súdom odstraňovaný. Odvolací súd následne uviedol, že bolo na úvahe prvostupňového súdu, či pri stanovení výšky škody zoberie do úvahy obodovanie uvedenej diagnózy, ktoré vyplýva zo znaleckého posudku MUDr. T. alebo bodové ohodnotenie, ktoré vyplýva zo znaleckého posudku MUDr. A.. Odvolací súd súhlasil aj s názorom prvostupňového súdu, že pri určovaní výšky škody na zdraví sa malo vychádzať z bodového ohodnotenia dvoch diagnóz, a to diagnózy profesionálna astma bronchiálna, pričom ponechal na zvážení prvostupňového súdu, ku ktorému bodovému ohodnoteniu z 2 znalcov sa prikloní (MUDr. T. - 800 bodov a MUDr. A. - 1500 bodov) a z bodového ohodnotenia diagnózy sekundárne bronchiestazii, ktorú MUDr. A. v doplnku znaleckého posudku ohodnotil 300 bodmi. Odvolací súd sa stotožnil s názorom prvostupňového súdu, že pri stanovení výšky škody na zdraví sa malo vychádzať z celkového bodového ohodnotenia 1100 bodov, ktoré pozostávalo z bodového ohodnotenia MUDr. T. - 800 bodov za diagnózu profesionálna astma bronchiálna a bodového ohodnotenia MUDr. A. - 300 bodov za diagnózu sekundárne bronchiestazii. Uviedla, že závery krajského súdu uvedené v bodoch 57, 58, 59, 60, 61 odôvodnenia rozsudku v plnom rozsahu odmieta a nesúhlasí s nimi. 10.1. V súvislosti s namietaným, dovolací súd poukazuje na bod 62 rozhodnutia odvolacieho súdu, v zmysle ktorého: „62. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že súd prvej inštancie správne (pokiaľ išlo o vyčíslenie nároku) pri svojom rozhodovaní vychádzal zo záverov znaleckého posudku MUDr. T. (pokiaľ išlo o základné ochorenie), ako aj Dodatku č. 1 znaleckého posudku MUDr. A. (pokiaľ išlo o sekundárne ochorenie) a správne vzal do úvahy ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia v rozsahu 1100 bodov (800 bodov za základné ochorenie a 300 bodov za sekundárne ochorenie). Pokiaľ ide o hodnotu bodu, správne súd prvej inštancie pri základnom ochorení vychádzal z hodnoty bodu 17,16 eur (z priemernej mzdy v hospodárstve za rok 2014) a pri sekundárnom ochorení z hodnoty bodu 19,08 eur (z priemernej mzdy v hospodárstve za rok 2017), nakoľko, ako bolo uvedené vyššie, výška náhrady za bolesť a výška náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sa určuje sumou 2 % z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky zistenej Štatistickým úradom Slovenskej republiky za kalendárny rok predchádzajúci roku, v ktorom vznikol nárok na náhradu. Keďže pri základnom ochorení tento nárok vznikol v roku 2015 (ustálenie zdravotného stavu žalobkyne v základnom ochorení, umožňovalo jeho posúdenie a obodovanie spoločenského uplatnenia v roku 2015), a pri sekundárnom ochorení tento nárok vznikol v roku 2018 (ustálenie zdravotného stavu žalobkyne v sekundárnom ochorení, umožňovalo jeho posúdenie a obodovanie spoločenského uplatnenia v roku 2015), rozhodujúcimi pre určenie výšky bodu, boli priemerné mesačné mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za kalendárne roky 2014 a 2017 (t. j. za roky predchádzajúce rokom, v ktorých vznikol žalobkyni nárok na náhradu SSU). Preto v tomto smere nebola dôvodnou odvolacia argumentácia žalobkyne, že mal súd vychádzať z priemernej mzdy za rok 2018, na úrovni 1.013 eur, nakoľko nebolo vinou žalobkyne, že jej nárok sa prejednával tak dlho, 5 rokov od vyhotovenia prvého posudku. Uvedené tvrdenie potom nemá oporu v zákone č. 437/2004 Z. z. Správne preto súd prvej inštancie vyčíslil výšku sťaženia spoločenského uplatnenia u žalobkyne celkom v sume 19.452 eur (za 800 bodov základného ochorenia - „astma bronchiale, ťažká perzistujúca“ podľa posudku MUDr. T. v sume 13.728 eur a za 300 bodov sekundárneho ochorenia - „sekundárne bronchiestázie“ podľa posudku MUDr. A. v sume 5.724 eur).“
11. Pokiaľ dovolateľ 1/ namietal, že odvolací súd sa stotožnil s názorom prvostupňového súdu pri finančnom ohodnotení jednotlivých diagnóz, pričom pri diagnóze profesionálna asthma bronchiale prvostupňový súd vychádzal z údajov Štatistického úradu SR pre určenie priemernej mesačnej nominálnej mzdy zamestnanca v hospodárstve za rok 2014 vo výške 858 eur, z čoho vyplýva hodnota jedného bodu 17,16 eur. Pri finančnom ohodnotení sekundárnych bronchiestázii prvostupňový prvostupňový súd vychádzal z údajov Štatistického úradu SR pre určenie priemernej mesačnej
nominálnej mzdy zamestnanca v hospodárstve za rok 2018, z čoho vyplýva hodnota jedného bodu 19,08 eur, čo priznanom bodovom ohodnotení 300 bodov predstavuje sumu 5.724 eur. Celkovú výšku škody na zdraví žalobkyne teda prvostupňový súd vyčíslil na sumu 19.452 eur. Podľa názoru dovolateľa 1/ mal prvostupňový súd vychádzať pri finančnom ohodnotení diagnózy profesionálna asthma bronchiale rovnako z údajov Štatistického úradu SR pre určenie priemernej mesačnej nominálnej mzdy zamestnanca v hospodárstve za rok 2018, z čoho vyplýva hodnota jedného bodu 19,08 eur. Odvolací súd sa stotožnil s názorom prvostupňového súdu v otázke nepriznania mimoriadneho zvýšenia náhrady škody za sťaženie spoločenského uplatnenia. S uvedeným názorom odvolacieho súdu taktiež nesúhlasila (uvedené tiež v bode 63 odôvodnenia rozsudku). Nakoľko bolo potrebné zohľadniť, že zlý stav bytu, v ktorom žila a ktorý zavinil žalovaný trvá od roku 1989, pričom došlo k poškodeniu zdravia a ovplyvnilo to dovolateľa 1/ v celom osobnom aj pracovnom živote, aj osobné kontakty s najbližšími príbuznými, čo v konaní preukázal. 11.1. Vzhľadom na namietané, dovolací súd konštatuje, že i túto námietku je potrebné považovať, za nedôvodnú. Pokiaľ odvolací súd založil svoje rozhodnutie na dôvodoch uvedených v bode 63 svojho rozhodnutia, a teda: „Pokiaľ ide o hodnotu bodu, správne súd prvej inštancie pri základnom ochorení vychádzal z hodnoty bodu 17,16 eur (z priemernej mzdy v hospodárstve za rok 2014) a pri sekundárnom ochorení z hodnoty bodu 19,08 eur (z priemernej mzdy v hospodárstve za rok 2017), nakoľko, ako bolo uvedené vyššie, výška náhrady za bolesť a výška náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sa určuje sumou 2 % z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky zistenej Štatistickým úradom Slovenskej republiky za kalendárny rok predchádzajúci roku, v ktorom vznikol nárok na náhradu. Keďže pri základnom ochorení tento nárok vznikol v roku 2015 (ustálenie zdravotného stavu žalobkyne v základnom ochorení, umožňovalo jeho posúdenie a obodovanie spoločenského uplatnenia v roku 2015), a pri sekundárnom ochorení tento nárok vznikol v roku 2018 (ustálenie zdravotného stavu žalobkyne v sekundárnom ochorení, umožňovalo jeho posúdenie a obodovanie spoločenského uplatnenia v roku 2015), rozhodujúcimi pre určenie výšky bodu, boli priemerné mesačné mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za kalendárne roky 2014 a 2017 (t. j. za roky predchádzajúce rokom, v ktorých vznikol žalobkyni nárok na náhradu SSU). Preto v tomto smere nebola dôvodnou odvolacia argumentácia žalobkyne, že mal súd vychádzať z priemernej mzdy za rok 2018, na úrovni 1.013 eur, nakoľko nebolo vinou žalobkyne, že jej nárok sa prejednával tak dlho, 5 rokov od vyhotovenia prvého posudku. Uvedené tvrdenie potom nemá oporu v zákone č. 437/2004 Z. z.“, vysvetlil, jasne a zrozumiteľne dôvody vedúce ho k rozhodnutiu, pričom za porušenie práva na spravodlivý proces nie je možné považovať to, že odvolací súd neodôvodnil rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.
12. Dovolateľ 1/ namietal aj správnosť a dostatočné odôvodnenie samotného bodu 63 rozhodnutia odvolacieho súdu. Dovolací súd poukazujúc na body 64 - 66 rozhodnutia odvolacieho súdu, na základe ktorých bolo konštatované: „64. Pokiaľ išlo o žalobou uplatnený nárok na zvýšenie náhrady za SSU podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z., odvolací súd uvádza, že predmetné ustanovenie patrí k právnym normám s relatívne neurčitou (abstraktnou) hypotézou, to znamená k právnym normám, ktorých hypotéza nie je konkrétne stanovená právnym predpisom, ale závisí od úvahy súdu. Toto ustanovenie prenecháva súdu, aby v každom jednotlivom prípade sám vymedzil hypotézu právnej normy zo širokého, vopred neobmedzeného okruhu okolností, a aby sám podľa svojho uváženia posúdil, či ide o „prípad hodný osobitného zreteľa“ a
- v prípade kladného záveru - rozhodol tiež o tom, aké zvýšenie tejto náhrady je v posudzovanom prípade primerané. Úvaha súdu v zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. nie je celkom voľná, lebo právny predpis ju usmerňuje tým, že rámcovo stanovuje predpoklady pre vznik nároku na základnú výmeru odškodnenia a tiež hľadiská, ktoré treba mať na zreteli. Pokiaľ zákon stanovuje rozpätie prípustného zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia (až o 50 %), je nepochybné, že rozsah zvýšenia tejto náhrady musí byť diferencovaný. Diferenciácia rozsahu zvýšenia tejto náhrady musí vystihovať individuálne okolnosti každého prípadu. V reálnom živote sa vyskytujúce rozdiely v osobnosti človeka, v jeho individuálnych potrebách, životnom zameraní, v miere jeho angažovanosti v najrozmanitejších sférach života, ako aj odlišnosti v miere závažnosti poškodenia zdravia a intenzite obmedzenia poškodeného sa nevyhnutne musia prejaviť aj v diferencovanom prístupe k zvýšeniu tejto náhrady.
Pri rozhodovaní o zvýšení náhrady za SSU súd zohľadňuje jednak tie stránky, ktoré sú spoločné pre život všetkých ľudí (možnosť vykonávať bežné životné úkony, postarať sa o svoju hygienu, stravovanie, obliekať sa, žiť prípadne rodinným životom, realizovať sa v partnerskom vzťahu, mať deti), jednak tie stránky, ktoré sú osobitné u každého jednotlivca zvlášť vzhľadom na jeho spoločenské dovtedajšie pôsobenie (stupeň jeho angažovanosti v najrozmanitejších sférach spoločenského života, za ktoré už doterajšia súdna prax považuje napríklad oblasť kultúry, športu, umenia, politiky, vedy). Jednotiacim hľadiskom pri určovaní adekvátneho zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia je, aby obe tieto stránky boli zohľadnené tak, že ich vzájomná jednota vyjadrí primeranosť priznanej náhrady vo vzťahu k povahe následkov poškodenia zdravia. V prípade niektorého poškodeného je v praxi opodstatnené klásť dôraz na prvú z uvedených stránok, v prípade poškodeného (naopak) na druhú spomenutú stránku; rozhodujúcou však zostáva ich jednota. Vo všeobecnosti treba pripustiť, že v niektorom individuálnom prípade pôjde o tak mimoriadne závažné poškodenie zdravia osoby spoločensky sa dosiaľ nijako osobitne neangažovanej (napríklad v prípade mimoriadne ťažkého poškodenia zdravia v detskom veku), ktoré - aj s prihliadnutím na minimalizovanú predpokladanú budúcu kvalitu jej života - odôvodní priznanie zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia až v hornej hranici stanoveného limitu (§ 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z.). Takéto zvýšenie je aj podľa názoru odvolacieho súdu vyhradené prípadom straty životných príležitostí po celý zvyšok života, v ktorých je poškodený takmer vyradený zo života a kedy jeho predpoklady pre plnenie životných funkcií sú bezmála alebo celkom zmarené. Odvolací súd v súvislosti s tým pripomína, že súčasná právna úprava za relevantnú okolnosť z hľadiska určenia výšky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia považuje aj vek poškodeného. Zohľadnenie veku poškodeného predpokladá ustanovenie § 10 ods. 4 veta prvá zákona č. 437/2004 Z. z. To isté hľadisko treba mať bezpochyby na zreteli tiež pri úvahe o opodstatnenosti aplikácie § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. Invalidita - hľadisko priamo v tomto ustanovení uvádzané - skutočne nevyjadruje stupeň angažovania sa poškodeného v spoločnosti pred poškodením jeho zdravia. To však ešte samo o sebe neznamená, že aj ďalšie (v zákone síce výslovne neuvedené, avšak v praxi súdov považované za relevantné) hľadiská musia byť tiež bez vzťahu k tomu, aké bolo predchádzajúce uplatnenie poškodeného v spoločenskej sfére. Na druhej strane ale nemožno celkom vylúčiť prípad, v ktorom zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia blížiace sa až k hornému limitu (50 %) nebude v prevažnej miere odôvodnené individuálnymi (najmä medicínskymi) zisteniami týkajúcimi sa realizácie poškodeného v oblasti bežného života každého človeka (pri uspokojovaní jeho životných, biologických potrieb), ale skôr bude odôvodňované zisteniami súdu o osobitne vysokej (až mimoriadnej) miere predchádzajúceho uplatnenia sa poškodeného a jeho nasadenia v oblasti spoločenskej, kultúrnej, umeleckej, vedeckej alebo politickej. Zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. sa teda neobmedzuje len na prípady vysokej úrovne predchádzajúceho uplatnenia poškodeného v spoločnosti (v kultúrnej, umeleckej, športovej a podobnej sfére života), ale je opodstatnené aj v prípadoch ďalších, v ktorých to odôvodňujú individuálne okolnosti zistené vykonaným dokazovaním. V praxi všeobecných súdov ide o okolnosti najrozmanitejšej povahy, ktoré môžu, avšak nemusia odzrkadľovať mieru spoločenského angažovania sa poškodeného pred škodovou udalosťou. Ako už bolo uvedené, úvaha súdu o primeranosti zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia (§ 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z.) nie je voľná. Súd musí dbať o to, aby priznaná výška tejto náhrady bola založená na objektívnych a rozumných dôvodoch a aby medzi výškou priznanej náhrady a spôsobenou škodou existoval vzťah primeranosti. Za spravodlivé rozhodnutie o nároku na náhradu za SSU treba považovať také rozhodnutie, ktoré rešpektuje princíp proporcionality. Tento princíp vyžaduje, aby existoval vzťah primeranosti medzi priznanou výškou náhrady a spôsobenou ujmou (3Cdo/464/2015). V rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/192/2015 najvyšší súd uviedol, že dôvod zasiahnuť do úvahy odvolacieho súdu o výške odškodnenia za SSU podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. dovolacím súdom by mohol byť daný len v prípade, ak by bola porušená zásada primeranosti.
65. Odvolací súd potom dospel k záveru, že súd prvej inštancie nepriznaním mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za SSU v rozsahu až 50 % túto zásadu v danom spore neporušil. Žalobkyňa tento nárok totiž odôvodnila len tým, že sa u nej jedná o prípad hodný osobitného zreteľa, ktorý odôvodňuje priznanie mimoriadneho odškodnenia súdom, a že v takýchto prípadoch uznanie invalidity je len jedným, nie však jediným prípadom osobitného zreteľa. S tvrdením, že priznanie invalidity je len jedným, nie však
jediným prípadom osobitného zreteľa pre mimoriadne zvýšenie SSU sa síce stotožniť možno, avšak žalobkyňa už v ďalšom nepreukázala žiadne také nepriaznivé dôsledky pre jej život a jej životné úkony, vyvolané jej ochorením, ktoré by priznanie tohto mimoriadneho zvýšenia SSU u nej odôvodňovali. Inak povedané, žalobkyňa ohľadne nároku na mimoriadne zvýšenie SSU neuniesla v spore, nielen bremeno tvrdenia, ale ani dôkazné bremeno.
66. Možno potom uzavrieť, že v danej veci bolo odvolanie žalobkyne (do výroku II. napadnutého rozsudku) čiastočne dôvodné, kedy súd prvej inštancie síce správne ustálil zodpovednosť žalovaného za vznik škody na zdraví žalobkyne, avšak nesprávne vyhodnotil mieru (spolu)zavinenia žalobkyne na tomto poškodení. Žalobkyni preto vznikol nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v plnej výške, a to za 1100 bodov v celkovej sume 19.452 eur. Nedôvodným bolo potom odvolanie žalobkyne v časti namietaného postupu súdu pri zohľadnení bodového ohodnotenia SSU (pri základnom ochorení) v znaleckom posudku MUDr. T. (a jeho nezohľadnení v znaleckom posudku MUDr. A.), ďalej namietané určenie hodnoty bodu, ako aj namietané nepriznanie mimoriadneho zvýšenia SSU. Odvolanie žalovaného (do výroku I.) dôvodným nebolo.“, dospel k záveru, že aj predmetná námietka dovolateľa 1/, nie je spôsobilá privodiť zmenu rozhodnutia, nakoľko je nedôvodná.
13. Dovolateľ 2/ v súvislosti s prípustnosťou dovolania vyvodzovanou z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietal, že došlo k porušeniu práva dovolateľa na riadne odôvodnenie rozhodnutia v napadnutých rozsudkoch súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu, nakoľko súd prvej inštancie a ani odvolací súd riadne neodôvodnili skutočnosť, z akého dôvodu akceptovali žalobu, a v konaní pokračovali, ktorá bola podaná predčasne (žalobkyňa nesplnila podmienky stanovené v § 6 zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia v znení neskorších predpisov - žalobkyňa nepodala zákonom predpísaný návrh na uzatvorenie dohody so žalovaným) a ktorá neobsahovala akékoľvek bodové ohodnotenie nárokov uvedených v žalobe. 13.1. V zmysle namietaného dovolací súd konštatuje, že predmetnú námietku je nevyhnutné považovať za nedôvodnú, nakoľko námietka spočívajúca v nepodaní návrhu na uzatvorenie dohody so žalovaným, bola uplatnená až v dovolacom konaní.
14. Ak mal dovolateľ 2/ za to, že došlo k porušeniu práva dovolateľa na riadne odôvodnenie rozhodnutia, nakoľko odvolací súd riadne neodôvodnil skutočnosť ako by žalovaný mohol objektívne predložiť dôkaz o tom, že v konaní preukázané porušenia povinností zo strany žalobkyne - oneskorená výzva žalobkyne na odstránenie hygienických závad v byte adresovaná žalovanému v roku 2008 (hoci hygienik už v stanovisku zo dňa 14. 09. 1989 poukázal na určité závady, neochota žalobkyne sprístupniť byt za účelom vykonania opráv, neochota žalobkyne presťahovať sa do iného bytu (samotná žalobkyňa vypovedala, že jej žalovaný ponúkol na výber z viacerých bytov), zanedbanie riadnej údržby bytu a vetrania žalobkyňou, odpojenie bytu od energií žalobkyňou, neodstránenie drobných závad v byte žalobkyňou, neobývanie bytu žalobkyňou v dôsledku jej dlhodobého pobytu v zahraničí (P.Ú. a Q.), sa určitým spôsobom podieľali na vzniku poškodenia jej zdravia, príp. na zväčšení následkov tohto poškodenia, resp. aby žalovaný preukázal, že ak by žalobkyňa tieto povinnosti neporušila, ku škode na jej zdraví by nedošlo, a to všetko za dôkaznej situácie (produkovanej žalobkyňou, ktorú zaťažuje dôkazné bremeno), kedy žiadny zo znalcov vyslovene a jednoznačne neustálil príčinnú súvislosť medzi stavom bytu a poškodením zdravia žalobkyne. A tiež namietal, že odvolací súd riadne neodôvodnil ani skutočnosť, prečo by podľa názoru odvolacieho súdu nedošlo k prerušeniu príčinnej súvislosti (medzi (ne)konaním žalovaného a údajným vznikom škody na zdraví žalobkyne) v dôsledku riadneho plnenia si zákonných povinností žalobkyne (ako nájomcu), resp. presťahovania sa žalobkyne do iného ponúkaného náhradného bytu, či včasným a riadnym poskytnutím súčinnosti žalobkyňou žalovanému za účelom umožnenia vykonania opráv bytu žalobkyňou, dovolací súd poukazuje na nasledovné body rozhodnutia odvolacieho súdu: 53. Pokiaľ ide o spoluzavinenie žalobkyne, ktoré súd prvej inštancie ustálil na 50 % (§ 441 Občianskeho zákonníka), keď mal za to, že hoci žalobkyňa o závadách v byte mala preukázateľne vedomosť už od roku 1989, jej výzva na odstránenie závad bola datovaná až listom z júna 2008, ďalej že žalovaný ponúkol žalobkyni iný, zrekonštruovaný byt, avšak žalobkyňa sa odmietla do neho presťahovať, že žalovaný sa viac krát snažil o odstránenie zistených závad v byte, pričom vyzýval žalobkyňu na
sprístupnenie bytu, avšak bezvýsledne a napokon, že žalobkyňa sa dlhšiu dobu zdržiavala v P., kde pracovala a v byte v K. bývala v istom období iba sporadicky (byt bol potom dlhodobo neobývaný, nebol vetraný, riadne vykurovaný, čo mohlo mať za následok zvýšenú vlhkosť v byte), odvolací súd nepovažoval za dôvodné.
54. Odvolací súd poukazuje na to, že pre záver, nakoľko sa na vzniku škody na zdraví žalobkyne podieľalo i konanie samotnej poškodenej žalobkyne, nemožno vychádzať len z porovnania všeobecného rozsahu povinností vyplývajúcich jednotlivým účastníkom nájomného vzťahu, ani z porovnania počtu porušených povinností na strane škodcu a na strane poškodeného v konkrétnej situácii. Rozhodujúce je posúdenie, nakoľko sa na škodlivom výsledku podieľali jednotlivé príčiny na oboch stranách a z hľadiska porušenia právnej povinnosti škodcom a poškodeným je podstatné najmä to, o ako významnú povinnosť išlo, ako závažné bolo ich porušenie, aký vplyv malo na vznik škody (rozhodnutie NS ČR sp. zn. 25Cdo/1264/2002). Posúdenie príčinnej súvislosti medzi porušením povinností zo strany žalobkyne (nesprístupnenie bytu žalovanému, dlhodobý pobyt v Rakúsku, nepresťahovanie sa do iného bytu a pod.) a vznikom škody je otázkou skutkovou, kde v danom prípade dôkazné bremeno preukazujúce vyššiu mieru spoluzavinenia žalobkyne zaťažovalo v konaní žalovaného. Z ustálenej súdnej praxe vyplýva, že pri úvahe o pomernom rozdelení škody medzi škodcom a poškodeným ide o určenie vzájomného vzťahu medzi konaním poškodeného a škodcu a o posúdenie všetkých skutočností, ktoré prispeli k vzniku škody. Preto treba posúdiť všetky príčiny, ktoré viedli k škode, a tak u škodcu, ako aj u poškodeného brať do úvahy len také jeho konanie, ktoré bolo aspoň jednou z príčin vzniku škody (rozhodnutie NS ČR sp. zn. 25Cdo/1448/2006). Ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, náhrada škody sa znižuje o mieru účasti poškodeného vo všetkých jej zložkách, z ktorých pozostáva. Pre záver o zavinení poškodeného však musia byť dané všetky zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, t. j. zavinený protiprávny úkon (ktorým môže byť aj porušenie § 415 OZ), vznik škody a príčinná súvislosť medzi nimi. Príčinná súvislosť medzi konaním škodcu a následkom sa neprerušuje, ak ku konaniu škodcu pristúpi ďalšia skutočnosť, ktorá spoluspôsobí pri vzniku následku, ak však konanie škodcu zostáva takou skutočnosťou, bez ktorej by k následku nebolo došlo. Príčinná súvislosť by sa prerušila len vtedy, keby nová okolnosť pôsobila ako výlučná a samostatná príčina, ktorá spôsobila následok bez ohľadu na konanie škodcu. Z hľadiska naplnenia príčinnej súvislosti ako jedného z predpokladov zodpovednosti za škodu nestačí všeobecná úvaha o možných následkoch konania škodcu, či iba pripustenie možnosti vzniku škody v dôsledku jeho protiprávneho konania, ale príčinná súvislosť musí byť naisto daná. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak konkrétna majetková ujma vznikne v dôsledku konkrétneho protiprávneho úkonu škodcu, teda ak je jeho konanie a škoda vo vzájomnom vzťahu príčiny a následku. Vzhľadom na to, že existencia príčinnej súvislosti sa nepredpokladá, musí byť preukázaná. Ako už bolo uvedené vyššie, pre záver, nakoľko sa na poškodení zdravia žalobkyne podieľalo i konanie samotnej žalobkyne, nepostačuje iba porovnanie rozsahu povinností vyplývajúcich jednotlivým účastníkom nájomného vzťahu, ani porovnanie počtu porušených povinností na strane škodcu a na strane poškodeného v konkrétnej situácii, ale rozhodujúcim bolo posúdenie, nakoľko sa na škodlivom výsledku (poškodení zdravia žalobkyne) podieľali jednotlivé príčiny na oboch stranách, význam porušených povinností, závažnosť ich porušenia, a najmä ich vplyv na vznik škody. Inými slovami povedané, bolo potrebné izolovať, ktoré porušenia sa podieľali na vzniku škody, resp. či povinnosti porušené samotnou žalobkyňou vznik tejto škody spôsobili, príp. v dôsledku nich došlo k zväčšeniu jej rozsahu (podstatná teda bola príčinná súvislosť medzi porušením povinností žalobkyne a vznikom škody, príp. zväčšením jej rozsahu). Platí teda, že ak ku škode došlo aj v dôsledku porušenia povinností žalobkyne, bude jej spoluzavinenie dané a naopak, ak žalobkyňou porušená povinnosť k vzniku škody neviedla, príp. neprispela k zväčšeniu jej rozsahu, spoluúčasť na jej vzniku jej pripisovať nemožno. Ako už bolo uvedené, dôkazné bremeno (keďže sa jednalo o skutkovú otázku) o tom, či aj žalobkyňa svojim protiprávnym konaním spôsobila vznik škody, príp. zväčšenie jej rozsahu, v konaní zaťažovalo žalovaného. Žalovaný však v konaní nepredložil žiaden dôkaz o tom, že ním deklarované porušenia povinností zo strany žalobkyne sa určitým spôsobom podieľali na vzniku poškodenia jej zdravia, príp. na zväčšení následkov tohto poškodenia. Inými slovami, žalovaný v konaní nepredložil žiaden taký dôkaz, ktorým by
preukázal, že ak by žalobkyňa tieto povinnosti neporušila, ku škode na jej zdraví by nedošlo. Nebolo teda preukázané, že samotná oneskorená výzva žalobkyne na odstránenie hygienických závad v byte adresovaná žalovanému v roku 2008 (hoci hygienik už v stanovisku zo dňa 14. 09. 1989 konštatoval zdravotnú nevhodnosť predmetného bytu, aj Štátny zdravotný ústav dňa 16. 01. 2001 konštatoval, že pri ohliadke bytu zistil zaplesnenie stien, pričom vyslovil, že zistené nedostatky môžu priamo ohrozovať zdravotný stav užívateľa bytu, pričom žalobkyňa viackrát na tieto nedostatky žalovaného upozorňovala), neochota žalobkyne presťahovať sa do iného bytu (navyše za iných podmienok trvania nájmu, platenia nájomného, za stavu súdneho konania o odkúpenie bytu do výlučného vlastníctva žalobkyne a pod.), dlhodobý pobyt žalobkyne v P. (ktorý nebol riadne preukázaný a už vôbec nebolo preukázané, že táto skutočnosť prispela ku vzniku plesní a výskytu húb v byte - aj samotný súd túto skutočnosť konštatoval len ako možnú - viď „....čo mohlo mať za následok zvýšenú vlhkosť v byte...“, prípadný dlh na nájomnom (riadne nepreukázaný), viedli k vzniku hygienickej závadnosti bytu a prispeli k vzniku poškodeniu zdravia žalobkyne, príp. k zväčšeniu rozsahu tohto poškodenia. V konaní rovnako nebolo (zo strany žalovaného) tiež preukázané, že práve súdom zistené čiastočné nesprístupnenia bytu žalobkyňou, mali za následok absolútnu nemožnosť žalovaného pristúpiť k odstraňovaniu hygienických závad bytu. Navyše tento záver súdu prvej inštancie je v priamom rozpore s ďalšími súdom prvej inštancie zistenými (avšak už nezohľadnenými) skutočnosťami, a to, že žalobkyňa listom zo dňa 22. 09. 2008 oznámila žalovanému, že byt sprístupní dňa 23. 10. 2008, na čo jej žalovaný listom zo dňa 25. 09. 2008 oznámil, že uvedené síce berie na vedomie a žiadal zaslať doklad o úhrade pripojovacieho poplatku s upozornením, že pred rekonštrukciou elektroinštalácie musí byť byt sprístupnený tak, aby sa mohla vykonať rekonštrukcia elektroinštalácie, vypratanie nábytku a podobne, avšak následne jej listom zo dňa 14. 10. 2008 oznámil, že úpravy v byte budú vykonané až po úhrade nedoplatku v sume 20.215,82 Sk a až po predložení dokladu o úhrade nedoplatku, bude vystavený harmonogram prác v byte do 30 dní od doručenia dokladu. Rovnako tak na list právnej zástupkyne žalobkyne zo dňa 20. 01. 2010, ktorým oznámila žalovanému, že je pripravená sprístupniť byt, avšak nie je v jej finančných možnostiach byt vypratať, jej žalovaný listom zo dňa 11. 03. 2010 oznámil, že nevyhovel jej žiadosti o vykonanie rekonštrukčných prác za chodu bývania v byte a odmietol čerpať elektrinu a vodu pri vykonávaní prác z vlastných zdrojov. Žalobkyňa aj ďalším listom zo dňa 12. 04. 2010 žiadala žalovaného o oznámene konkrétneho návrhu realizácie rekonštrukčných prác v byte. Žalobkyňa teda viac krát bola ochotná byt sprístupniť (čo vyplynulo z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie), avšak žalovaný vykonanie rekonštrukčných prác podmieňoval zaplatením nedoplatku na nájomnom (ako už odvolací súd uviedol, samotný nedoplatok na nájomnom nezbavuje prenajímateľa udržiavať byt v stave spôsobilom na riadne užívanie). Uvedené skutočnosti potom súd prvej inštancie (napriek tomu, že ich vykonaným dokazovaním riadne zistil) pri svojom rozhodovaní pri stanovení miery spoluzavinenia žalobkyne na vzniku škody už nezohľadnil, pričom napriek ich existencii, jednostranne (v neprospech žalobkyne) ustálil, že žalobkyňa odmietala sprístupniť žalovanému byt na vykonanie potrebnej rekonštrukcie, a teda nesie spoluzodpovednosť na vzniku škody. Súd naviac nijako nevyhodnotil, či ním tvrdené (čiastkové) nesprístupnenia bytu žalobkyňou mali preukázateľný vplyv na vznik plesní a húb v byte, ktoré následne vyvolali poškodenie zdravia žalobkyne (túto skutočnosť nepreukázal ani žalovaný). Okrajovo potom odvolací súd dodáva, že nie príliš logicky vyznieva tvrdenie žalovaného o nedostatočnej súčinnosti žalobkyne sprístupniť byt na vykonanie rekonštrukčných prác, keď na druhej strane žalobkyňa bola v tomto smere nútená podať žalobu na súd a k vykonaniu týchto prác žalovaný pristúpil až po nútenom výkone rozhodnutia súdu, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť byt zrekonštruovať v rámci exekučného konania 62Er/1647/2014, EX 9446/14. Možno teda uzavrieť, že v danej veci nebolo rozhodujúcim ani tak zistenie, či žalobkyňa bola/nebola skutočne ochotná byt sprístupniť za účelom vykonania potrebných rekonštrukčných prác, ale bolo rozhodujúcim, či v tomto smere aj prípadná neochota žalobkyne, mohla/nemohla byť jednou z príčin vzniku škody (túto príčinnú súvislosť však žalovaný v konaní už nepreukázal). S poukazom na uvedené odvolací súd nevidel dôvod na zohľadnenie spoluúčasti žalobkyne na vzniku škody na jej zdraví (tento nebol v konaní preukázaný), príp. že by uvedené viedlo k zväčšeniu jej rozsahu. 14.1. Vzhľadom na body 53 a 54 rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd dospel k záveru, že námietka dovolateľa 2/ je nedôvodná.
15. Pokiaľ dovolateľ 2/ považoval za vadu konania tú skutočnosť, že odvolací súd riadne neodôvodnil
ani skutočnosť ako mal žalovaný objektívne preukázať (posúdiť), nakoľko sa na škodlivom výsledku (poškodení zdravia žalobkyne) podieľali jednotlivé príčiny na oboch stranách, kedy opäť žiadny zo znalcov vyslovene a jednoznačne neustálil príčinnú súvislosť medzi stavom bytu a poškodením zdravia žalobkyne. V uvedenej veci nemožno šikanovať žalovaného a zaťažovať ho negatívnymi dôkazmi na strane jednej a pritom na strane druhej úplne ignorovať dlhodobé a sústavné porušovanie povinností žalobkyne ako nájomcu, dovolací súd akcentuje na body 48, 49 a 56 rozhodnutia odvolacieho súdu a uvádza, že daná námietka je nedôvodná vzhľadom na to, že samotní znalci ako sa mylne dovolateľ 2/ domnieva, kauzálny nexus ustáliť ani nemôžu, pričom takéto oprávnenie prináleží iba súdu. „48. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že predmetný byt (jeho technický stav) bol príčinou vzniku zdravotných problémov žalobkyne (o čom svedčili viaceré závery znaleckých posudkov Ing. E., Doc. MUDr. M. W., resp. Ing. N. O., MUDr. A., MUDr. T., ako aj vyjadrenie hygienika z 12. 01. 2001 - ktorý tento vyhlásil byt za priamo ohrozujúci zdravie osôb v ňom žijúcich), a z ktorých vyplýval jednoznačný záver, že daný byt bol z dôvodu dlhodobo zanedbanej údržby, havarijného stavu elektroinštalácie, havarijného stavu odpadu, poškodenia výplní okenných otvorov, degradácie stavebných konštrukcii, v nevyhovujúcom technickom stave, ktorý zapríčinil výskyt húb a plesní v byte, ktoré následne viedli u žalobkyni k vzniku ochorení - astma bronchiale, ťažká perzistujúca, ICS, Rhinitis et conjuctivitis chronica alergica, Bronchiektázie s maximom v dolných a stredných pľúcnych lalokoch, Opakovane pozitívne Pseudomonas aeruginosa v spúte, Candida albicans komplex recidivujúce infekty HCD, Suspektná artropathia pri chronickom pľúcnom ochorení, Sínusová tachykardia. Rovnako bolo preukázané, že pred rokom 2002 žalobkyňa týmto ochorením netrpela (ochorenie v danom roku nebolo zistené ani ultrazvukom ani röntgenovým vyšetrením) a nikdy na takéto ochorenie nebola predtým ani liečená (viď zdravotná prehliadka pri vstupe žalobkyne do zamestnania do G. C.). Rovnako bolo preukázané (lekárskou správou zo dňa 13. 11. 2002, výsluchom MUDr. I.), že žalobkyňa nebola genetickou nositeľkou cystickej fibrózy (iba mala takéto klinické príznaky). Ochorenie sa u žalobkyne začalo naplno prejavovať na jeseň v roku 2002, t. j. po 13 rokoch bývania v predmetnom byte.
49. S týmito skutkovými závermi sa potom plne stotožňuje i odvolací súd, keďže tieto sú výsledkom riadne, pred súdom prvej inštancie, vykonaného dokazovania a neboli v konaní iným predloženým dôkazom vyvrátené (a ani len spochybnené). Naviac odvolací súd dodáva, že znalci, ako inú možnú príčinu poškodenia zdravia žalobkyne, neoznačili žiadnu inú skutočnosť. Inak povedané, v konaní nebola preukázaná iná možná skutočnosť (ani v podobe podozrenia), ktorá by bola spôsobilá vyvolať označené poškodenie zdravia u žalobkyne, než zistený výskyt húb a plesní v byte. Možno potom uzavrieť, že súd prvej inštancie správne za príčinu vzniku poškodenia zdravia žalobkyne označil neprimerané vysoký výskyt húb a plesní v byte a správne dospel i k záveru, že ich výskyt bol spôsobený nevyhovujúcim technickým stavom bytu, spôsobeným jeho dlhodobo zanedbanou údržbou, havarijným stavom elektroinštalácie, havarijným stavom odpadu, poškodením výplní okenných otvorov, degradáciou stavebných konštrukcii. Rovnako ani v tomto smere nebol v konaní produkovaný dôkaz, ktorý by uvedené vyvrátil, t. j. taký dôkaz, ktorý by preukazoval inú možnú príčinu (než nevyhovujúci technický stav bytu) výskytu týchto húb a plesní v byte.
56. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov potom odvolací súd dospel k záveru, že žalobkyňa v konaní riadne preukázala porušenie povinnosti žalovaného, vznik škody na zdraví, ako aj príčinnú súvislosť medzi nimi, s tým, že žalovaný naopak v konaní žiadnym relevantným dôkazom nepreukázal, že na vzniku škody sa podieľala tiež žalobkyňa takým konaním, ktorý by bolo možné označiť za jednu z príčin jej vzniku.“
16. Vo vzťahu k namietanej prekvapivosti rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd poukazujúc na vyššie obsiahlo uvedené, považuje namietané za nedôvodné.
K dovolaciemu dôvodu v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 CSP
17. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
18. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
19. Na to, aby dovolací súd mohol pristúpiť k meritórnemu dovolaciemu prieskumu rozhodnutia odvolacieho súdu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci, musia byť (najskôr) splnené predpoklady prípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v § 431 až § 435 CSP.
20. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom).
21. Žalobkyňa prípustnosť podaného dovolania vyvodzuje aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP, t. j. namieta nesprávne právne posúdenie, a to vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd zmenil rozhodnutie prvostupňového súdu, čo sa týka náhrady trov prvostupňového konania, a to tým spôsobom, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 53 %. Podľa názoru dovolateľa odvolací súd rozhodol v tejto otázke v rozpore s ustálenou judikatúrou. Tá uvádza, že „v konaní, ktorého predmetom je nárok, ktorého dôvodnosť a výšku je možné len predvídať nakoľko závisí od znaleckého posudku, resp. od úvahy súd, nie je možné žalobcu, ktorému bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku považovať za neúspešného a zaťažiť ho za predvídanie výsledku konania. V takomto prípade je potrebné rozlíšiť, čo je základne a čo sprevádzajúce. Za základne sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom už druhoradá a nadväzujúca. Rovnako odborná otázka posudzovaná znalcom môže presahovať možnosti strany sporu, ktorá napr. výšku škody „iba“ odhaduje. Aj tu je primárny fakt, že škoda bola spôsobená, jej výška nasleduje. Žalobcu v takejto veci treba považovať za plne procesne úspešného, keďže mal úspech, čo sa týka základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z jeho procesného úspechu, závisela výlučne od úvahy súdu.“ 21.1. V zmysle § 421 ods. 1 písm. a) je síce dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, alebo ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne, no v zmysle odseku 2 tohto ustanovenia je v takomto prípade prípustnosť dovolania vylúčená, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP.
22. Odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania (§ 357 písm. m) CSP).
23. Z citovaných ustanovení vyplýva, že prípustnosť dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu o
trovách konania, ktorú dovolateľka vyvodzuje z § 421 ods. 1 CSP, je vylúčená ustanovením § 421 ods. 2 CSP. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky zastáva názor, že podľa CSP nie je prípustné dovolanie proti uzneseniu o trovách konania (porovnaj bod 27. jeho uznesenia z 8. februára 2017 sp. zn. I. ÚS 56/2017).
24. Dovolateľ 1/ vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci tiež uviedol, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, a to otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, a to „Má súd pri určení výšky škody na zdraví v prípade, ak poškodený utrpel viac poškodení na zdraví, ktoré sú vedené ako samostatné položky v jednotlivých prílohách zákona č. 437/2004 Z. z. hodnotiť bolesť za každé takéto poškodenie na zdraví osobitne a následne bodové hodnotenia jednotlivých poškodení na zdraví spočítať?“
25. Dovolací súd na základe dovolateľom 1/ nastolenej otázky, však vzhľadom na uvedené konštatuje, že daná otázka nebola odvolacím súdom riešená a na jej vyriešení odvolací súd nezaložil svoje rozhodnutie napádané dovolaním, a preto ju nemožno považovať za významnú a pristúpiť k jej vyriešeniu.
26. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, že dovolací dôvod uplatňovaný podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP preto nie je daný, pretože nedošlo k namietanému nesprávnemu posúdeniu veci odvolacím súdom.
27. Dovolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dovolanie žalobkyne do výroku I. odmieta v zmysle § 447 písm. c) CSP ako neprípustné, vzhľadom na skutočnosť, že dovolanie bolo podané aj v časti vyhovujúcej a v ostatnom do výroku II. dovolanie ako nedôvodné v zmysle ustanovenia § 448 CSP, smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je dôvodné, zamietol (§ 448 CSP).
28. Dovolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dovolanie žalovaného do výroku II. odmieta v zmysle § 447 písm. c) CSP ako neprípustné, vzhľadom na skutočnosť, že dovolanie bolo podané aj v časti vyhovujúcej a v ostatnom do výroku I. dovolanie ako nedôvodné v zmysle ustanovenia § 448 CSP, smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je dôvodné, zamietol (§ 448 CSP).
29. Aplikujúc zásadu úspechu v konaní (§ 255 ods. 1 v spojení s § 453 ods. 1 CSP) vznikol nárok na náhradu trov dovolacieho konania v dovolacom konaní úspešnému žalovanému voči v dovolacom konaní neúspešnému dovolateľovi 1/, a zároveň žalobkyni voči neúspešnému dovolateľovi 2/. Dovolací súd však nárok na náhradu trov konania žiadnej zo strán nepriznal.
30. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.