Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_14Cob-1-2021.pdf
PDF · 218.17 KB
Case nature
Area
Subarea
14Cob/1/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka a Mgr. Miroslava Šeptáka, v sporovej právnej veci žalobcu: Jaroslava Nociarová, SBH, s.r.o., so sídlom Bystrická cesta 60, 034 01 Ružomberok, IČO: 36 437 638, právne zastúpeného: JANČI & Partners s.r.o., so sídlom Belopotockého 720/2, 031 01 Liptovský Mikuláš, IČO: 47 258 748, proti žalovanému: Vodárenská spoločnosť Ružomberok, a.s., so sídlom Pri Váhu 6, 034 06 Ružomberok, IČO: 36 672 271, zastúpenému právnou zástupkyňou Mgr. Ivetou Žerebákovou, advokátkou, so sídlom F. v konaní o zaplatenie 3.561,59 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok č.k. 8Cb/53/2017-431 zo dňa 24. júna 2020 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Ružomberok č.k. 8Cb/53/2017-477 zo dňa 16. decembra 2020, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Ružomberok č.k. 8Cb/53/2017-431 zo dňa 24. júna 2020 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Ružomberok č.k. 8Cb/53/2017-477 zo dňa 16. decembra 2020 p o t v r d z u j e .
Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na plnú náhradu trov tohto odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, ktoré mu je žalobca povinný zaplatiť vo výške, o ktorej bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím Okresného súdu Ružomberok.
2. Okresný súd Ružomberok vydal vo veci dňa 11.10.2017 platobný rozkaz pod sp.zn. 8Cb/53/2017, proti ktorému podal žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu odpor.
3. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že „...Žalobca v podaní doručenom súdu dňa 12.03.2018 uviedol, že žalobcom v konaní je naďalej spoločnosť Jaroslava Nociarová, SBH, s.r.o, avšak ako zákonný zástupca (správca) vlastníkov bytov a nebytových priestorov súp. č. 1985, zapísaný na LV č. XXXX, k.ú. L.. K zmene v označení žalobcu pristúpil z toho dôvodu, aby bolo nepochybné, že žalobca vystupuje v tomto procesnom postavení samostatne v mene vlastníkov bytov a nebytových priestorov, a na ich účet, pričom týchto vlastníkov v zmysle ust. § 8b ods. 2 písm. c) zákona č. 182/1993 Z. z. zastupuje v konaní pri vymáhaní peňažného nároku voči žalovanému. Pre odstránenie akýchkoľvek pochybností žalobca uviedol, že podaním zo dňa 15.12.2017 nenavrhoval zmenu strán konania v zmysle ust. § 80 CSP, ale len bližšie špecifikoval označenie pôvodného žalobcu. V prípade, ak je súd toho názoru, že zmena v označení žalobcu, ktorú navrhli podaním zo dňa 15.12.2017 nie je zmenou žaloby v zmysle ust. § 139 a nasl. CSP, súd takýto návrh na zmenu žaloby nepripustí. Žalobca súhlasil s tvrdením
žalovaného, že nebytové priestory v nehnuteľnostiach so súp. čl. 1985 a 2220 vlastnia rovnaké subjekty, čo napokon vyplýva aj z listov vlastníctva. Táto skutočnosť však nemá vo vzťahu k výkonu správy žiadnu relevanciu, nakoľko z ust. § 8a ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z., vyplýva, že správu bytového domu je možné vykonávať len na základe osobitnej zmluvy o výkone správy, ktorá musí byť riadne schválená a podpísaná vlastníkmi. Takýto postup sa vyžaduje pre každý jeden bytový dom so samostatným súpisným číslom, bez ohľadu na skutočnosť, či bytové domy susedia, alebo tvoria funkčný celok. Tvrdenie o tom, že žalobca vykonáva správu bytového domu so súp. č. 2220, pretože tvorí funkčný celok s bytovým domom so súp. č. 1985, a pretože nebytové priestory v nich vlastnia rovnaké subjekty je právne nesprávne a nemá žiadnu oporu v zákone.“
4. Rozsudkom Okresného súdu Ružomberok sp.zn. 8Cb/53/2017 zo dňa 15.10.2018 okresný súd žalobu zamietol a žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktoré mu je žalobca povinný zaplatiť vo výške, o ktorej bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím Okresného súdu Ružomberok. Proti vyššie uvedenému rozsudku podal žalobca odvolanie. Uznesením Krajského súdu v Žiline sp.zn. 14Cob/47/2019 zo dňa 28.11.2019 krajský súd zrušil rozsudok Okresného súdu Ružomberok č.k. 8Cb/53/2017 zo dňa 15.10.2018 a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odôvodnení Krajský súd v Žiline uviedol, že poukazujúc na pripojené listinné dôkazy zo strany žalobcu, z ktorých vyplýva, že žalovaný vystavoval jednotlivé faktúry s uvedením žalobcu, ktorý mal povinnosť sumu vyúčtovanú faktúrou zaplatiť s tým, že súčasťou uvedených vyúčtovaných súm malo byť i tvrdené bezdôvodné obohatenie zo strany žalovaného na úkor žalobcu. Bolo potrebné podľa odvolacieho súdu, aby vo vzťahu k predchádzajúcim záverom okresného súdu, ktorý nevyhodnocoval všetky skutočnosti súhrnne, pričom dospel k záveru o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie, aby závery okresného súdu, prijaté bez vyhodnotenia všetkých skutočností uvádzaných žalobcom, boli vyhodnotené odvolacím súdom len ako predčasné.
5. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol „Na základe zmluvy o výkone správy č. 63/2010 zo dňa 21.10.2010 uzatvorenej medzi žalobcom a vlastníkmi bytov a nebytových priestorov na ul. K. Salvu, súp. č. 1985, or. č. 1, 3, 5, 7, 9, 11 v Ružomberku bol žalobca poverený komplexným zabezpečením správy bytového domu súp. č. 1985/1, 3, 5, 7, 9, 11, postaveného na pozemku parcela KN č. 1048 v Ružomberku, zapísaného na LV č. XXXX, k.ú. L.. V zmysle čl. III tejto zmluvy vlastníci splnomocnili správcu na všetky právne úkony v ich mene, ktoré sú nevyhnutné k zabezpečeniu činností a povinností vyplývajúcich z predmetu tejto zmluvy. Prihláškou zo dňa 06.04.2011 sa žalobca prihlásil u žalovaného na odber vody z verejného vodovodu a na odvádzanie odpadovej vody verejnou kanalizáciou z odberného miesta 30738600, 70738600, 30738500 (bytový dom súp.1985). Za poskytnuté plnenie v zmysle tejto prihlášky žalovaný vyfakturoval žalobcovi (faktúrami uvedenými v odseku 1 tohto rozsudku) celkovo sumu 18 955,81 EUR. Žalobca síce uvedenú sumu uhradil, avšak podľa jeho tvrdenia došlo zo strany žalovaného k bezdôvodnému obohateniu, keď v časti 3561,59 EUR boli tieto faktúry vyhotovené neoprávnene. Žalobca tvrdil, že súčasťou vyúčtovacích faktúr bola aj zrážková voda odvádzaná z nehnuteľnosti so súp. č. 2220 nachádzajúcej sa na pozemku registra CKN parc. č. 1049, zapísanej na LV č. XXXX, k.ú. L., pre ktorú však nevykonáva správu, a zároveň pre tento objekt nemá so žalovaným uzatvorenú žiadnu zmluvu o dodávke vody. Procesná obrana žalovaného spočívala v tvrdení nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu a v tvrdení, že sám žalobca sa prihlásil k odberným miestam, ku ktorým bol fakturovaný namietaný odvod zrážkových vôd. Podľa žalovaného vyššie uvedená nehnuteľnosť súp. č. 2220 (zapísaná na LV č. XXXX, k.ú. L.) a nehnuteľnosť súp. č. 1985 (zapísaná na LV č. XXXX, k.ú. L.) tvoria funkčný celok v rámci paneláka, sú v nich evidovaní rovnakí vlastníci nebytových priestorov, a teda nie je pravda, že žalobca nevykonáva správu aj pre bytový dom súp. č. 2220. Na základe uvedeného súd konštatuje, že v konaní nebolo sporné, že žalobca za vlastníkov riadne a včas uhrádzal faktúry za dodanú vodu a odvádzanie odpadových vôd.“
6. Z listinných dôkazov, a to faktúr predložených žalovaným za obdobie rokov 2013 až 2017 mal okresný súd preukázané, že žalovaný vystavuje faktúry na odbernom mieste 3073-00860 a jedná sa o zrážky na plochu 1092 m2 a na faktúrach s odberným miestom 3073-00850 je uvedené, že ide o zrážky na plochu 1238 m2, pričom z uvedeného je zrejmé, že žalovaný fakturuje zrážkovú vodu samostatne na plochu 1092 m2 a samostatne na plochu 1238 m2. Ide o dve samostatné strechy, ktoré sú zvedené do dvoch kanalizačných prípojok. Z predložených vyúčtovaných nákladov za užívanie nebytového priestoru za obdobie rokov 2013 až 2017 predložených žalobcom mal okresný súd preukázané, že žalobca za vyššie uvedené obdobie fakturuje vlastníkom nebytových priestorov poplatok za zrážkovú vodu jednak za objekt, t.j. bytový dom so súp. č. 1985, ako aj za predstavbu súp. č. 2220. Uvedená skutočnosť
vyplývala aj z vyjadrenia žalobcu. Ďalej mal okresný súd preukázané, že bytový dom súp. č. 1985 má 6 vchodov, kde sú dva merače, na 3 a 3 vchody. Na kanalizačné prípojky sú pripojené zvody nad jednotlivými nebytovými priestormi a tieto sú zvedené do spoločnej prípojky do verejnej kanalizácie. To znamená, že k hlavnej prípojke, ktorá ide z bytového domu sa samostatne pripájajú nebytové priestory, ktoré sú v predstavbe.
7. S poukazom na § 451 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka zák. č. 40/1964 Zb. (ďalej aj len „Občiansky zákonník“), § 456 Občianskeho zákonníka, § 2 písm. a), b), e), f) zákona č. 442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách a o zmene a doplnení zákona č. 276/2001 Z.z. o regulácii v sieťových odvetviach, § 5 ods. 3 zákona č. 442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách a o zmene a doplnení zákona č. 276/2001 Z.z. o regulácii v sieťových odvetviach, § 15 ods. 7 písm. b) zákona č. 442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách a o zmene a doplnení zákona č. 276/2001 Z.z. o regulácii v sieťových odvetviach, § 16 ods. 7 písm. b) zákona č. 442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách a o zmene a doplnení zákona č. 276/2001 Z.z. o regulácii v sieťových odvetviach, § 25 ods. 1 písm. a) zákona č. 442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách a o zmene a doplnení zákona č. 276/2001 Z.z. o regulácii v sieťových odvetviach, § 25 ods. 2, 3 písm. a) zákona č. 442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách a o zmene a doplnení zákona č. 276/2001 Z.z. o regulácii v sieťových odvetviach, § 25 ods. 4 zákona č. 442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách a o zmene a doplnení zákona č. 276/2001 Z.z. o regulácii v sieťových odvetviach, § 28 ods. 3, 6, 8 zákona č. 442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách a o zmene a doplnení zákona č. 276/2001 Z.z. o regulácii v sieťových odvetviach (ďalej aj len „Zákon“), okresný súd žalobu zamietol.
8. Vykonaným dokazovaním mal okresný súd preukázané, že na základe Zmluvy o výkone správy č. 63/2010 zo dňa 21.10.2010 uzatvorenej medzi žalobcom a vlastníkmi bytov a nebytových priestorov na ul. K. Salvu súp. č. 1985 por. č. 1, 3, 5, 7, 11 v Ružomberku bol žalobca poverený komplexným zabezpečením bytového domu súp. č. 1985/1, 5, 7, 9, 11, postaveného na pozemku parcela - KN č. 1048 v Ružomberku zapísaného na LV č. XXXX k.ú. L.. V zmysle článku III. tejto zmluvy vlastníci splnomocňujú správcu na všetky právne úkony v ich mene, ktoré sú nevyhnutné k zabezpečeniu činností a povinností vyplývajúcich z predmetu tejto zmluvy. Okresný súd mal preukázané, že prihláškou zo dňa 06.04.2011 sa žalobca prihlásil u žalovaného na odber vody z verejného vodovodu na odvádzanie odpadovej vody verejnou kanalizáciou z odberného miesta 30738600, 70738600, 30738500 (bytový dom súp. č. 1985). Zároveň z uvedenej prihlášky mal okresný súd preukázané, že voda z povrchového odtoku z plochy nehnuteľností, z ktorých sa odvádza do verejnej kanalizácie, je vo výmere 1238 + 1092 m2. Na základe predmetnej prihlášky boli žalobcovi vystavené žalovaným faktúry tak, ako sú uvedené v žalobe (faktúry na čl. 3-21 spisu) za odvádzanie vody z povrchového odtoku do verejnej kanalizácie, z plochy nehnuteľnosti 1092 m2. Z výpisov účtov z Prima banky mal okresný súd preukázané, že žalobca žalovanému jednotlivo vystavené faktúry uhradil za zrážkovú vodu. Z vyúčtovania nákladov za užívanie bytu a plnenia spojené s užívaním bytu za obdobie rokov 2013 až 2017 a z vyjadrenia žalobcu prokuristu X. I. mal preukázané, že správca vyúčtovával náklady za užívanie bytu a nebytových priestorov v predstavbe so súp. č. 2220 poplatok za zrážkovú vodu, za vyššie obdobie rokov 2013 až 2017. Z vyúčtovania nákladov na užívanie nebytového priestoru okresný súd zistil, že vlastníci nebytových priestorov vlastnia aj časť nebytových priestorov, ktoré sa nachádzajú v bytovom dome so súp. č. 1985 a časť nebytových priestorov, ktoré sa nachádzajú v predstavbe so súp. č. 2220. Uvedená skutočnosť bola potvrdená aj výpoveďami svedkov, a to M. N. st. a R.. V. N., ktorí potvrdili, že užívajú nebytové priestory, ktoré sa jednak nachádzajú pod bytovým domom súp. č. 1985, ako aj v predstavbe so súp. č. 2220. Ďalej z výpovede svedkov mal okresný súd preukázané, že žalobca nevykonáva pre nich správu, avšak vykonáva rozúčtovávanie nákladov za zrážkovú vodu. Zo zápisnice o obhliadke miesta, ako aj z fotodokumentácie mal okresný súd preukázané, že bytový dom so súp. č. 1985 a predstavba so súp. č. 2220 sú zapísané na rozličných listoch vlastníctva, avšak sú stavebne ako aj funkčne prepojené. Z fotografie č. 19 vyplývalo, že nebytové priestory sa nachádzajú jednak pod obytným domom súp. č. 1985 a predstavbou so súp. č. 2220. Na fotografiách č. 28, 29 sú zobrazené vstupy do bytového domu súp. č. 1985, or. č. 1, 3, 5, 7, 9 a 11, ktoré prechádzajú cez nebytové priestory predstavby so súp. č. 2220. Z listov vlastníctva č. XXXX a XXXX, ako aj z vyúčtovania nákladov za užívanie nebytového priestoru a plnenia z užívania nebytového priestoru za obdobie rokov 2013 až 2017 vyplývalo, že vlastníkmi nebytových priestorov predstavby so súp. č. 2220 sú tí istí vlastníci nebytových priestorov aj so súp. č. bytového domu 1985.
9. Spornou skutočnosťou medzi stranami sporu bolo, že žalobca na základe vyúčtovania žalovaného vykonáva rozúčtovávanie zrážkovej vody, ktorá je odvádzaná z nehnuteľnosti so súp. č. 2220, nachádzajúcej sa na pozemku parc. č. CKN 1049 zapísané na LV XXXX, k.ú. L., pre ktorého žalobca správu nevykonáva a rovnako žalobca pre túto nehnuteľnosť nemal so žalovaným uzatvorenú akúkoľvek zmluvu o dodávke vody. Teda žalobca poukázal, že žalovaný vyfakturoval žalobcovi neoprávnene sumu vo výške 3.561,59 Eur, ktorú žalobca žalovanému uhradil, avšak žalovaný sa v tomto smere bezdôvodne obohacuje na úkor žalobcu.
10. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že Obchodný zákonník vo svojich ustanoveniach inštitút bezdôvodného obohatenia neupravuje, právna úprava bezdôvodného obohatenia je obsiahnutá v Občianskom zákonníku, ktorá sa aplikuje len na obchodno-právne vzťahy. Bezdôvodné obohatenie je v Občianskom zákonníku konštruované ako záväzkový právny vzťah medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil, a tým, na úkor koho došlo k bezdôvodnému obohateniu. Bezdôvodným obohatením majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnenie z neplatného právneho úkonu alebo plnenie z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov (§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať tomu, na úkor koho sa získal (§ 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením; ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada. I keď k bezdôvodnému obohateniu v zmysle § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka dochádza predovšetkým tak, že sa doterajší majetok obohateného rozmnoží o nové majetkové hodnoty; môže k nemu dôjsť aj tak, že sa i jeho doterajší majetok nezmenšil, hoci by k tomu inak došlo, keby bol obohatený plnil svoje povinnosti (porovnaj rozsudok R 25/1986).
11. Vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu týkajúcich sa povinností platiť vodu z povrchového odtoku odvádzaných do verejnej kanalizácie aj za nehnuteľnosť so súp. č. 2220 aj napriek tomu, že pre danú nehnuteľnosť nevykonáva správu a so žalovaným pre danú nehnuteľnosť nemá uzatvorenú zmluvu o dodávke vody, okresný súd poukázal na § 28 ods. 6 zákona č. 442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách a o zmene a doplnení zákona č. 276/2001 Z.z. o regulácii v sieťových odvetviach, podľa ktorého za odvádzanie odpadových vôd verejnou kanalizáciou platí producent prevádzkovateľovi verejnej kanalizácie stočné, ak sa nedohodne, že stočné platí vlastníkovi verejnej kanalizácie. V prípade, že spoluproducenti vypúšťajú odpadové vody prostredníctvom producenta, vzniká spoluproducentom povinnosť, aby za vypúšťané množstvo odpadových vôd zaplatili producentovi rozpočítanú čiastku. Z uvedeného vyplýva, že citované ustanovenie predpokladá situácie, kedy komplex nehnuteľností je napojený na verejný vodovod jednou prípojkou, resp. dvoma prípojkami. Okresný súd poukázal na to, že žalovaný fakturoval žalobcovi na základe prihlášky zo dňa 06.04.2011, na základe ktorej fakturoval vodné a stočné, pre nehnuteľnosť nachádzajúcu sa na ul. K. Salvu 1 až 11, súp. č. 1985, ako aj fakturoval za vodu z povrchového odtoku o výmere 1238 m2 + 1092 m2. Hoci okresný súd musel „konštatovať, že medzi žalobcom a žalovaným nedošlo k uzatvoreniu zmluvy, žalovaný v zmysle zákona o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách poskytol žalobcovi službu, a to odvod odpadových vôd verejnou kanalizáciou, ako aj odvádzanie vôd z povrchového odtoku do verejnej kanalizácie z bytového domu súp.č. 1985, ako aj z nehnuteľnosti - predstavby so súp.č. 2220. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalobca vykonával rozúčtovávanie medzi vlastníkov nebytových priestorov, ktorí mali jednak vo vlastníctve nebytové priestory nachádzajúce sa pod bytovým domov so súp.č. 1985, ktorý je funkčne aj stavebne prepojený s predstavbou - s nebytovými priestormi nachádzajúcimi sa v nehnuteľnosti so súp.č. 2220. Z uvedeného súd konštatuje, že zo strany žalovaného, ktorý poskytol službu vlastníkom nebytových priestorov za odvádzanie vôd z povrchového odtoku, nemohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu. Keďže žalobca ako správca, ktorý vykonáva správu bytového domu súp.č. 1985/ 1, 3, 5, 7, 9, 11 na ul. K. Salvu a zároveň aj rozúčtováva náklady za užívanie nebytových priestorov bytového domu so súp.č. 1985, ktorý je stavebne aj funkčne prepojený s nebytovými priestormi nachádzajúcimi sa v predstavbe, t.j. v nehnuteľnosti so súp.č. 2220, pri ktorých nevykonáva správu, pričom nie je producentom všetkých vôd z povrchového odtoku, nakoľko časť týchto vôd produkujú spoluproducenti, ako skutoční vlastníci plôch nebytových priestorov nehnuteľnosti so súp.č. 2220, vzniká žalovanému nárok na rozpočítanie vody z povrchového odtoku (zrážky) voči spoluproducentom, tak ako to vyplýva zo zákona č. 442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách. Činnosť, ktorú žalobca vykonával a povinnosti, ale hlavne práva z toho plynúce mali byť zmluvne usporiadané medzi žalobcom a vlastníkmi nebytových priestorov predstavby so súp.č. 2220 (kde iba medzi týmito subjektmi mohli dôjsť k bezdôvodnému obohateniu), pretože zmluvnú úpravu si urobiť mohli a nijaká norma im to nezakazovala. V nadväznosti na vyššie uvedené skutočnosti, keďže zo
strany žalovaného nedošlo k vzniku bezdôvodného obohatenia, súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.“ O nároku na náhradu konania okresný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu vo výške 100 %. S poukazom na § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia, v ktorom sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
12. Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalobca, ktorý namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho posúdenia veci. V odseku „32 opiera svoje rozhodnutie o ustanovenie § 28 ods. 6 zákona č. 442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách a o zmene a doplnení zákona č. 276/2002 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach (ďalej len „Zákon"), v zmysle ktorého „Za odvádzanie odpadových vôd verejnou kanalizáciou platí producent prevádzkovateľovi verejnej kanalizácie stočné, ak sa nedohodne, že stočné sa platí vlastníkovi verejnej kanalizácie. V prípade, že spoluproducenti vypúšťajú odpadové vody prostredníctvom producenta, vzniká spoluproducentom povinnosť, aby za vypúšťané množstvo odpadových vôd zaplatili producentovi rozpočítanú čiastku.“ „Podstatou sporu je tá skutočnosť, či žalovaný je oprávnený fakturovať žalobcovi náhradu za odvádzanie zrážkovej vody z nehnuteľnosti so súp. č. 2220. Pre právne posúdenie uplatneného nároku je teda okrem iného potrebné vyhodnotiť: 1. akú komoditu v súlade so Zákonom predstavuje zrážková voda, 2. ako sa počíta náhrada za odvádzanie zrážkovej vody, 3. či nehnuteľnosti so súp č. 1985 a 2220 predstavujú jednu nehnuteľnosť, alebo sa jedná o dve samostatné nehnuteľnosti a či má žalobca právny vzťah s vlastníkmi nehnuteľnosti so súp. č. 2220“. Okresný súd správne vyhodnotil, že v súlade s § 2 písm. e), f) Zákona sú komunálnymi odpadovými vodami (ďalej len „odpadové vody") odpadové vody obsahujúce rôzny podiel odpadových vôd z domácností, zariadení priemyslu, zo služieb, sociálnej vybavenosti a vody z povrchového odtoku, ako aj všetkých ostatných vôd vtekajúcich do verejnej kanalizácie. Vodou z povrchového odtoku je voda z atmosférických zrážok, ktorá je odvádzaná verejnou kanalizáciou. V súlade s § 28 ods. 6 Zákona sa pod pojmom stočné rozumie odplata za odvádzanie odpadových vôd verejnou kanalizáciou prevádzkovateľovi verejnej kanalizácie. V priebehu konania bolo zistené, že každá faktúra vystavená žalovaným obsahuje samostatné položky pre vodné, stočné a zrážkovú vodu. Pre výpočet náhrady za odvádzanie zrážkovej vody je rozhodujúca plocha strechy, ročný úhrn zrážok a koeficient nasiakavosti (zápisnica z pojednávania zo dňa 04.03.2020, str. 6 odpoveď svedka Z. na otázku právneho zástupcu žalobcu). Pre určenie oprávnenosti fakturácie náhrady za odvádzanie zrážkovej vody bolo nevyhnutné zistiť, či nehnuteľnosti so súp č. 1985 a 2220 predstavujú jednu nehnuteľnosť, alebo sa jedná o dve samostatné nehnuteľnosti, t.j. či majú jednu spoločnú strechu alebo dve samostatné strechy so samostatnými zvodmi do verejnej kanalizácie. Rovnako bolo potrebné zistiť, na základe akého právneho titulu žalovaný fakturoval žalobcovi náhradu za odvádzanie zrážkovej vody z nehnuteľnosti so súp. č. 2220.
13. V odvolaní žalobca namietal, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, pričom rozhodnutie okresného súdu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia. Žalobca v odvolaní zdôraznil, že „1. Žalobca na základe zmluvy o výkone správy zo dňa 21.10.2010 vykonáva správu bytového domu so súp. č. 1985 nachádzajúceho sa na adrese K. Salvu, Ružomberok, na pozemku parcely registra C KN parc. č. 1048 o výmere 1782, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, zapísaný na LV č. XXXX, k. ú. L.. 2. Žalovaný v priebehu rokov 2013 až 2017 vystavoval žalobcovi vyúčtovacie faktúry, ktorých súčasťou je aj zrážková voda odvádzaná z nehnuteľnosti so súp. č. 2220 nachádzajúcej sa na pozemku registra C KN parc. č. 1049, zapísanej na LV č. XXXX, k. ú. L.. 3. Žalobca pre nehnuteľnosť so súp. č, 2220 postavenú na pozemku registra C KN pare. č. 1049, zapísanú na LV č. XXXX, k. ú. L. nevykonáva a nikdy nevykonával správu a nemá s vlastníkmi uvedenej nehnuteľnosti žiadny právny vzťah vyplývajúci z osobitného právneho úkonu, resp., z akéhokoľvek právneho predpisu. 4. Žalovaný vystavuje žalobcovi vyúčtovacie faktúry na jednotlivé nehnuteľnosti bez existencie akejkoľvek zmluvy o dodávke vody, a to len na základe prihlášky žalobcu zo dňa 06.04.2011, ktorá je súčasťou spisu.
5. Nehnuteľnosti so súp. č. 1985 a 2220 sú dve samostatné stavby, ktoré boli postavené na základe samostatných stavebných povolení, ich užívanie bolo povolené na základe samostatného kolaudačného rozhodnutia, boli im pridelené dve samostatné súpisné čísla, stavby sú technicky aj funkčne oddelené (samostatné) a sú napojené na dve samostatné kanalizačné prípojky - bod 18 odôvodnenia rozsudku (posledný riadok na strane) - „Ide o dve samostatné strechy, ktoré sú zvedené do dvoch kanalizačných prípojok." Všetky nebytové priestory nachádzajúce sa v stavbe so súp. č. 2220 majú samostatné stúpačky pre zrážkovú a povrchovú vodu vedúce zo strechy nehnuteľnosti až do kanalizácie (bod 15 odôvodnenia). Plocha strechy stavby so súp č. 1985 je 1238 m2 a plocha strechy stavby so súp č. 2220 je 1098 m2.“
14. V odvolaní žalobca uviedol, že aj podľa okresného súdu vyššie uvedené nehnuteľnosti tvoria jeden funkčný celok a ich vlastníci sú v zásade totožné osoby. Uvedené skutkové zistenie a právne posúdenie okresného súdu však podľa žalobcu nemalo oporu vo vykonanom dokazovaní. „Súd musí okrem iného vychádzať z právneho stavu, ktorý je zapísaný v katastri nehnuteľností. Totožnosť vlastníkov bytov a nebytových priestorov, prípadne vnútorné prepojenie nebytových priestorov v jednotlivých stavbách v danom prípade nemá na právne posúdenie žiaden relevantný význam. O nesprávnosti skutkového a právneho zistenia súdu svedčí aj tá skutočnosť, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že strechy predmetných nehnuteľností tvoria dva odlišné a úplne oddelené funkčné a stavebné celky (plochy). Že sa jedná o dve samostatné, absolútne oddelené plochy vyplýva okrem iného z:
- výpovede p. R. na pojednávaní dňa 04.03.2020 str. 6 zápisnice: „ Na otázku právneho zástupcu žalobcu: uviedli ste, že samotná nehnuteľnosť tvorí jednotný monoblok, vyjadrite sa, prečo zrážkovú vodu fakturujete samostatne na plochu 1092 m2 a samostatne na plochu 1238 m2? Žalovaný uvádza: aby to bolo prehľadné, nakoľko žalovaný dodáva vodu a fakturuje stočné majiteľom nehnuteľností, ktorí sú tam uvedení. Ide o dve samostatné strechy, 1092 m2 sú nebytové priestory a 1238 m2 je strecha bytového domu, sú to dve samostatné strechy, ktoré sú zvedené do dvoch kanalizačných prípojok č. 850 a 860,
- predložených sporných faktúr, z ktorých jednoznačne vyplýva, že žalovaný fakturuje samostatne zrážky na č. odberu 7073-00860 pripadajúce na plochu 1092 m2,
- obhliadky miesta, fotografií samostatných stúpačiek a zvodov na zrážkovú vodu zo stavby so súp. č. 2220,
- predložených listov vlastníctva č. XXXX a č, XXXX, kde sú zapísané jednotlivé stavby,
- predloženej fotografie z katastrálnej mapy, kde sú zakreslené jednotlivé nehnuteľnosti.“ Žalovaný vystavoval sporné faktúry na základe prihlášky žalobcu zo dňa 06.04.2011. Z predmetnej prihlášky vyplývalo, že žalobca sa v mene vlastníkov bytového domu súp. č. 1985 prihlásil na odber vody a odvádzanie odpadovej vody verejnou kanalizáciou výlučne za bytový dom so súp. č. 1985. Uvedená prihláška však podľa žalobcu nepredstavovala právny dôvod na fakturáciu, ale ako vyplýva zo samotnej prihlášky, táto je len podkladom pre uzavretie zmluvy o dodávke vody. Žalobca upriamil pozornosť na jeho prihlášky zo dňa 07.04.2016, kde sa opätovne prihlásil na odber vody a odvádzanie odpadovej vody verejnou kanalizáciou. Tieto prihlášky sú podané v mene vlastníkov bytového domu so súp. č. 1985, avšak žalovaný na ne nikdy neprihliadal. Rovnako okresný súd sa s predmetnými prihláškami v odôvodnení rozsudku nevysporiadal. V súlade s § 16 ods. 7 písm. b) Zákona „Vlastník verejnej kanalizácie je ďalej povinný uzatvoriť písomnú zmluvu o odvádzaní odpadových vôd so žiadateľom o pripojenie na verejnú kanalizáciu; záväzky vzniknuté z tejto zmluvy prechádzajú na právneho nástupcu vlastníka verejnej kanalizácie a sú záväzné aj pre prevádzkovateľa verejnej kanalizácie a pre jeho právneho nástupcu." Žalovaný však napriek opakovaným prihláškam žalobcu nikdy nepristúpil k podpisu zmluvy a dlhodobo (aj v súčasnosti) fakturuje žalobcovi bez právneho titulu odvádzanie zrážkovej vody zo samostatnej nehnuteľnosti so súp. č. 2220.
15. V odvolaní žalobca uviedol, že okresný súd opieral svoje rozhodnutie o § 28 ods. 6 Zákona, podľa ktorého za odvádzanie odpadových vôd verejnou kanalizáciou platí producent prevádzkovateľovi verejnej kanalizácie stočné. V prípade, že spoluproducenti vypúšťajú odpadové vody prostredníctvom producenta, vzniká spoluproducentom povinnosť, aby za vypúšťané množstvo odpadových vôd zaplatili producentovi rozpočítanú čiastku. Podľa žalobcu predmetné ustanovenie na prejednávanú vec nie je možné aplikovať, nakoľko toto ustanovenie vychádza zo zákonnej definície pojmu producent odpadových vôd v zmysle § 4 ods. 4 Zákona. Producentom odpadových vôd vypúšťaných do verejnej kanalizácie je len tá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá má uzatvorenú zmluvu o odvádzaní odpadových vôd s vlastníkom verejnej kanalizácie a ktorá vypúšťa odpadové vody do verejnej kanalizácie.
Nakoľko žalobca nemá a nikdy nemal so žalovaným uzavretú zmluvu o odvádzaní odpadových vôd (z dôvodu na strane žalovaného), nemožno žalobcu pre účely výkladu a aplikácie § 28 ods. 6 Zákona považovať za producenta odpadových vôd (podľa § 4 ods. 4 Zákona). Rovnako tak sa § 28 ods. 6 Zákona nevzťahuje na vlastníkov nebytových priestorov nachádzajúcich sa v nehnuteľnosti so súp. č. 2220, keďže týchto nemožno považovať za spoluproducentov. V zmysle § 28 ods. 2 Zákona, spoluproducent odpadových vôd (ďalej len „spoluproducent") je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá vypúšťa odpadové vody prostredníctvom producenta (§ 4 ods. 4). Z vykonaného dokazovania pritom jednoznačne vyplýva, že ani podľa skutočného (technického) stavu by títo vlastníci nemohli byť spoluproducentmi, nakoľko nebytové priestory majú svoju vlastnú samostatnú strechu, ktorá je samostatnými zvodmi vyústená do samostatnej kanalizačnej prípojky (fotografie z obhliadky sú súčasťou spisu). Vlastníci nebytových priestorov tak nevypúšťajú odpadové vody prostredníctvom vlastníkov bytového domu, ale samostatne svojimi vlastnými zvodmi. Na predmetný prípad bolo podľa žalobcu potrebné aplikovať § 25 ods. 3, 4 Zákona, v zmysle ktorého, „Neoprávneným vypúšťaním odpadových vôd do verejnej kanalizácie je vypúšťanie bez uzatvorenej zmluvy o odvádzaní odpadových vôd alebo v rozpore s takouto zmluvou. Kto neoprávnene vypúšťa odpadové vody do verejnej kanalizácie, je povinný nahradiť spôsobenú škodu prevádzkovateľovi verejnej kanalizácie. Vlastníci bytového domu so súp. č. 1985, ani vlastníci nebytových priestorov so súp. č. 2220 nemajú uzatvorenú zmluvu o odvádzaní odpadových vôd (z dôvodu na strane žalovaného), je potrebné ich v súlade s citovaným zákonným ustanovením považovať za neoprávnených odvádzateľov vody. Následne sú teda povinní títo vlastníci samostatne nahradiť žalovanému škodu.
16. V odvolaní žalobca uviedol, že keďže vlastníci bytového domu so súp. č. 1985 sú zastúpení v predmetných právnych vzťahoch žalobcom (ako správcom), akékoľvek nároky vyplývajúce z predmetného právneho vzťahu si žalovaný má uplatňovať voči žalobcovi. Keďže vlastníci nebytových priestorov so súp. č. 2220 správcu (v rozpore so zákonom č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov) nemajú, zodpovedajú žalovanému za neoprávnený odvod odpadových vôd do verejnej kanalizácie samostatne. Žalovaný v rozpore so zákonom napriek absencii zmluvy o dodávke vody a o odvádzaní odpadových vôd vystavoval žalobcovi faktúry tak, ako keby takáto zmluva uzavretá bola. Skutočnosť, že žalobca vystavené faktúry do istého okamihu akceptoval a uhrádzal neznamená, že medzi stranami došlo k uzavretiu zmluvy konkludentne, resp. inak ako v písomnej forme. Zákon pre platnosť zmluvy vyžaduje písomnú formu (§ 15 ods. 7 písm. b), § 16 ods. 7 písm. b)).
17. Žalobca v odvolaní uviedol, že žalovaný teda svojvoľne v rozpore so Zákonom vystavoval žalobcovi faktúry za odvádzanie zrážkovej vody miesto toho, aby si voči žalobcovi uplatnil nárok na náhradu škody v súlade s § 25 ods. 4 Zákona. „Ak by sme aj pripustili, že nárok na náhradu škody bol v plnom rozsahu „pokrytý" jednotlivými faktúrami, žalovaný nebol oprávnený tieto faktúry vo vzťahu k s. č. 2220 vystaviť žalobcovi, nakoľko žalobca nemá s vlastníkmi nehnuteľnosti so súp, č. 2220 žiadny právny vzťah.“ Naopak, žalovaný bol oprávnený uplatniť si nárok na náhradu škody, resp. na „stočné“ výlučne voči jednotlivým vlastníkom nehnuteľnosti so súp. č. 2220. Skutočnosť, že žalobca „vyfaktúrované“ stočné medzi týchto vlastníkov rozpočítaval vyplýva len z toho, že žalobca ako správca bytového domu so súp. č. 1985 nemal inú možnosť. Náklady na odvádzanie zrážkovej vody pre súp. č. 2220 nesúviseli so správou bytového domu so súp. č. 1985, a preto správca musel tieto náklady preniesť na skutočných producentov zrážkovej vody - vlastníkov nebytových priestorov so súp. č. 2220. Žalovaný je povinný podľa žalobcu uzatvoriť samostatné zmluvy na dodávku vody a odvádzanie odpadových vôd s vlastníkmi bytového domu so súp. č. 1985 a vlastníkmi nebytových priestorov so súp. č. 2220, nakoľko sa jedná o samostatné stavby, ktoré majú samostatné strechy a samostatné zvody odpadovej vody do verejnej kanalizácie. Navrhol, aby krajský súd napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovie.
18. K doručenému odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny, pretože dôvody odvolania žalobcu neobstoja tak po skutkovej ani právnej stránke veci. Nemožno súhlasiť so žalobcom, že okresný súd nesprávne vec skutkovo posúdil a že okresný súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia. Okresný súd na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým a právnym zisteniam a na základe vykonaného dokazovania dospel k správnemu rozhodnutiu v merite veci. Zo zákona žalobcovi neprináleží žiadne zákonné ustanovenie na podanie žaloby a postojom žalobcu by bolo zasiahnuté do ústavných práv strany žalovanej. Citoval § 2 písm. a) písm. b), e), f) zák. č. 442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách a o zmene a doplnení zákona č. 276/2001 o regulácií sieťových odvetviach v spojení so zákonom č.
442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách a o zmene a doplnení zákona č. 276/2001 Z.z. o regulácií sieťových odvetviach, ďalej § 5 ods. 3 citovaného zákona, zákona č. 442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách a o zmene a doplnení zákona č. 276/2001 Z.z. o regulácií sieťových odvetviach. Za odber vody z verejného vodovodu platí odberateľ prevádzkovateľovi verejného vodovodu vodné, ak sa nedohodne, že vodné sa platí vlastníkovi verejného vodovodu. V prípade, že odberateľ nie je konečný spotrebiteľ, vzniká konečnému spotrebiteľovi povinnosť, aby za odobraté množstvo vody zaplatil odberateľovi rozpočítanú čiastku. Za odvádzanie odpadových vôd verejnou kanalizáciou platí producent prevádzkovateľovi verejnej kanalizácie stočné, ak sa nedohodne, že stočné sa platí vlastníkovi verejnej kanalizácie. V prípade, že spoluproducenti vypúšťajú odpadové vody prostredníctvom producenta, vzniká spoluproducentom povinnosť, aby za vypúšťané množstvo odpadových vôd zaplatili producentovi rozpočítanú čiastku. Právo na stočné vzniká vtokom odpadových vôd do verejnej kanalizácie. „Podľa § 2 ods. f. z.č. 442/2002. Z.z. voda z povrchového odtoku je voda z atmosférických zrážok, ktorá je odvádzaná verejnou kanalizáciou.“ Teda žalovaný má zákonný nárok na fakturáciu zrážkových vôd, z ktorého dôvodu žalovaný správne fakturoval za poskytnuté služby. Podľa žalovaného je žaloba nedôvodná a správne okresný súd žalobu žalobcu zamietol. S námietkou žalobcu ohľadom oprávnenosti fakturácie zo strany žalovaného okresný súd správne vyhodnotil dôkazy, nakoľko z vykonaného dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že žaloba žalobcu bola v celom rozsahu nedôvodná. Vykonanými dôkazmi bolo podľa žalovaného preukázané, že riadne fakturoval v zmysle prihlášky a nakoľko žalovaný poskytol službu, nemohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu. Sám žalobca sa prihlásil k odberným miestam, ku ktorým je fakturované vodné, stočné a zrážkové vody. „Je to zrejmé aj zo súdnej ohliadky, z fotodokumentácie predloženej žalovaným ako aj listinných dôkazov predložených žalovaným s tým, že žalovaný predložil dôkaz, a to stavebné povolenie zo dňa 14.11.1979, čím je potvrdené, že bytový dom s.č. 1985 a predstavba obchodných jednotiek sú stavebne ako aj funkčne prepojené. Tým s.č. 2220 nie je samostatnou stavbou.“ Žalovaný predložil aj stanovisko Liptovskej vodárenskej spoločnosti spolu s fotodokumentáciou, že strana žalovaná fakturuje za poskytované služby v súlade so zákonom. Žalovaný rázne odmietal tvrdenia žalobcu, že sa obohacuje na úkor vlastníkov bytov. Tvrdenia žalobcu o neoprávnenom odvode zrážkovej vody neobstoja, nakoľko žalovaný fakturoval v zmysle vyhlášky, a teda o žiadnu neoprávnenú fakturáciu sa nejedná. Žalovaný predložil výrez vektorovej mapy, LV č. XXXX k.ú. L., saldo žalobcu ako aj doklady o úhrade na odberné miesta ako aj fotodokumentáciou k odberným miestam. Je zrejmé, že na LV č. XXXX sú rovnakí vlastníci ako na LV č. XXXX pre k.ú. L., nakoľko nebytové priestory tvoria funkčný celok tak časti paneláka 1985, LV. č XXXX a budovy súp. č. 2220 na LV č. XXXX. Tieto skutočnosti boli preukázané samotnými svedkami M. N. a R.. V. N., ktorí uviedli, že užívajú priestory, ktoré sa nachádzajú pod bytovým domom súp.č. 1985 a ako aj v predstavbe so súp. č. 2220. Z výpovede svedkov bolo podľa žalovaného zrejmé, že žalobca vykonáva rozúčtovanie nákladov na zrážkovú vodu. Rovnako okresný súd dostatočne zistil, že nebytové priestory sa nachádzajú pod bytovým domom súp. č. 1985, ktoré prechádzajú cez nebytové priestory predstavby so súp. č. 2220. Tvrdenia žalobcu o neoprávnenej fakturácii neobstoja. Rovnako žalovaný predložil fotodokumentáciu k odberným miestam, ktoré uhrádzal žalobca ako aj predchádzajúci správca. Prihláškou sa žalobca prihlásil na odber vody z verejného vodovodu na odvádzanie odpadovej vody. Z predmetnej prihlášky je zrejmé, že voda z povrchového odtoku z plochy nehnuteľností, z ktorých sa voda odvádza do verejnej kanalizácie, boli žalobcovi vystavené a žalobcom aj zaplatené. Zároveň aj výsluchom prokuristu žalobcu p. X. bolo preukázané, že žalobca vyúčtovával náklady v predstavbe so súp. č. 2220 za zrážkovú vodu. Právo na stočné vzniká vtokom odpadových vôd do verejnej kanalizácie. Podľa § 2 ods. f) Zákona voda z povrchového odtoku je voda z atmosférických zrážok, ktorá je odvádzaná verejnou kanalizáciou. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.
19. K doručenému vyjadreniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že sa v plnom rozsahu zotrváva na podanom odvolaní, skutočnosti uvádzané žalovaným vo vyjadrení považoval za nesprávne. Vyjadrenie žalovaného, podľa žalobcu, nemá relevanciu vo vzťahu k podanému odvolaniu. Žalovaný v prevažnej časti vyjadrenia citoval zákonné ustanovenia, ktoré žalobca v žiadnom prípade nespochybňuje. Žalovaný na základe citovaných zákonných ustanovení dospel k záveru, že „má zákonný nárok na fakturáciu zrážkových vôd." Uvedené právne zistenie žalovaného rovnako nespochybnil, avšak dodal, že toto právo žalovaného nevzniká voči žalobcovi, ale voči samotným vlastníkom nehnuteľnosti so súp. č. 2200 v súlade s § 25 ods. 3, 4 Zákona č. 442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách a o zmene a doplnení zákona č. 276/2002 Z.z. o regulácii v sieťových odvetviach (ďalej len „Zákon"), v zmysle ktorého, „Neoprávneným vypúšťaním odpadových vôd do verejnej kanalizácie je vypúšťanie bez uzatvorenej zmluvy o odvádzaní odpadových vôd alebo v
rozpore s takouto zmluvou. Kto neoprávnene vypúšťa odpadové vody do verejnej kanalizácie, je povinný nahradiť spôsobenú škodu prevádzkovateľovi verejnej kanalizácie“. Nakoľko ani vlastníci bytového domu so súp. č. 1985, ani vlastníci nebytových priestorov so súp č. 2220 nemajú uzatvorenú zmluvu o odvádzaní odpadových vôd (z dôvodu na strane žalovaného), je potrebné ich v súlade s citovaným zákonným ustanovením považovať za neoprávnených odvádzateľov vody. Následne sú teda povinní títo vlastníci samostatne nahradiť žalovanému škodu. Keďže vlastníci nebytových priestorov so súp. č. 2220 správcu nemajú, zodpovedajú žalovanému za neoprávnený odvod odpadových vôd do verejnej kanalizácie samostatne. „V tejto súvislosti sa v plnom rozsahu odkazujeme na skutočnosti uvádzané v odvolaní.“ Nehnuteľnosti so súp. č. 1985 a 2220 sú dve samostatné stavby, ktoré boli postavené na základe samostatných stavebných povolení, ich užívanie bolo povolené na základe samostatného kolaudačného rozhodnutia, boli im pridelené dve samostatné súpisné čísla, stavby sú technicky aj funkčne oddelené (samostatné) a sú napojené na dve samostatné kanalizačné prípojky - bod 18. odôvodnenia rozsudku (posledný riadok na strane) - „Ide o dve samostatné strechy, ktoré sú zvedené do dvoch kanalizačných prípojok." Všetky nebytové priestory nachádzajúce sa v stavbe so súp. č. 2220 majú samostatné stúpačky pre zrážkovú a povrchovú vodu vedúce zo strechy nehnuteľnosti až do kanalizácie (bod 15 odôvodnenia). Plocha strechy stavby so súp č. 1985 je 1238 m2 a plocha strechy stavby so súp č. 2220 je 1098 m2.“ Napriek tomu, že nebytové priestory v nehnuteľnostiach so súp. č. 1985 a 2220 vlastnia spravidla rovnaké subjekty (čo napokon vyplýva aj z listov vlastníctva), táto skutočnosť nemá vo vzťahu k výkonu správy žiadnu relevanciu. Rovnako nie je podstatnou skutočnosť, že žalobca vykonal rozúčtovanie stočného aj medzi vlastníkov nebytového domu so súp. č. 2220. Žalobca tak urobil preto, aby v rámci zachovania odbornej starostlivosti ako správca zabránil vzniku škody vlastníkom bytového domu so súp. č. 1985. Keby žalobca takéto rozúčtovanie nevykonal, vlastníci bytov nachádzajúcich sa v bytovom dome so súp. č. 1985 by znášali náklady na stočné bez právneho dôvodu. Navrhol, aby krajský súd napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil tak, že vyhovie žalobe v plnom rozsahu.
20. K doručenému vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný (č.l. 466 spisu), ktorý uviedol, že s vyjadrením žalobcu nesúhlasí. Dôvody vyjadrenia žalobcu zo dňa 30.9.2020 podľa žalovaného neobstoja tak po skutkovej ani právnej stránke veci. Strana žalobcu prekrúca fakty. Nie je pravdou, že budovy boli postavené na základe samostatných stavebných povolení. Je to zrejmé, z predloženého dôkazu stranou žalovanou, že bolo vydané len jedno stavebné povolenie. Práve žalovaná strana doložila dôkaz - stavebné povolenie zo dňa 14.11.1979, čím je potvrdené, že bytový dom súp. č. 1985 a predstavba obchodných jednotiek sú stavebne ako aj funkčne prepojené, tým stavba súp. č. 2220 nie je samostatnou stavbou. Žalovaný vo vyjadrení uviedol, že predložil aj stanovisko Liptovskej vodárenskej spoločnosti spolu s fotodokumentáciou, že žalovaná strana fakturuje za poskytované služby v súlade so zákonom. Právo na stočné vzniká vtokom odpadových vôd do verejnej kanalizácie. Podľa Zákona voda z povrchového odtoku je voda z atmosférických zrážok, ktorá je odvádzaná verejnou kanalizáciou. Teda žalovaný má zákonný nárok na fakturáciu zrážkových vôd. Žalovaný teda riadne fakturoval v zmysle prihlášky a nakoľko žalovaný poskytol službu, nemohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu. Sám žalobca sa prihlásil k odberným miestam, ku ktorým je fakturované vodné, stočné a zrážkové vody. Práve vyjadrenie žalobcu zo dňa 30.9.2020 je dôkazom toho, že žaloba žalobcu je nedôvodná, keď samotný žalobca uviedol, že rozúčtovanie vykonal. Svedkovia uviedli a potvrdil to aj zástupca žalobcu, že rozúčtovanie bolo aj za zrážkovú vodu nebytového priestoru vykonané. Zároveň tieto skutočnosti boli preukázané svedkami M. N. a R.. V. N., ktorí uviedli, že užívajú priestory, ktoré sa nachádzajú pod bytovým domom súp. č. 1985 a ako aj v predstavbe so súp. č. 2220. Z výpovede svedkov je zrejmé, že žalobca vykonáva rozúčtovanie nákladov na zrážkovú vodu. Rovnako okresný súd dostatočne zistil, že nebytové priestory sa nachádzajú pod bytovým domom súp. č. 1985, ktoré prechádzajú cez nebytové priestory predstavby so súp. č. 2220. Z uvedeného je zrejmé, že tvrdenia žalobcu o neoprávnenej fakturácií neobstoja. Žalovaný predložil fotodokumentáciu k odberným miestam, ktoré uhrádzal žalobca ako aj predchádzajúci správca. Prihláškou sa žalobca prihlásil na odber vody z verejného vodovodu na odvádzanie odpadovej vody. Z predmetnej prihlášky je zrejmé, že voda z povrchového odtoku z plochy nehnuteľností, z ktorých sa odvádza do verejnej kanalizácie, boli žalobcovi vystavené a žalobcom aj zaplatené. Zároveň aj výsluchom prokuristu žalobcu X. I. bolo preukázané, že žalobca vyúčtovával náklady v predstavbe so súp. č. 2220 za zrážkovú vodu. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.
21. K doručenému vyjadreniu žalovaného sa už žalobca nevyjadril.
22. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) postupom v medziach podľa § 379 ods. 1 CSP, § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania s odkazom na § 385 ods. 1 CSP a contrario a verejným vyhlásením rozsudku za splnenia podmienok podľa § 219 ods. 1, 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP napadnutý rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
23. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
24. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
25. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
26. Odvolací súd uvádza, že v rámci danom odvolaním žalobcu preskúmal postup v prvoinštančnom konaní a odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu, pričom konštatoval, že napadnutý rozsudok v rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou správne aplikovanou a interpretovanou okresným súdom na zistený skutkový stav, tak ako vyplynulo z dokazovania dostatočne vykonaného pre možnosť rozhodnutia vo veci samej. Odvolací súd zvýrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higins c. Francúzsko z 19. februára 1998; pozri Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012).
27. Z obsahu podaného odvolania vyplýva, že ťažiskové odvolacie dôvody, ktorými sa odvolací súd mohol zaoberať, spočívali v rovine právneho posúdenia veci a skutkového stavu, pričom žalobca mal odlišné nazeranie na právne hodnotenie skutkového stavu zisteného pred súdom prvej inštancie, než ktoré tvorilo základ meritórneho rozhodnutia. Cez odvolacie dôvody žalobcu nemal odvolací súd priestor pre iné hodnotenie veci, než ktoré vykonal okresný súd, pričom neboli zistené dôvody pre zmenu či zrušenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.
28. K námietke žalobcu o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že pod vecou je potrebné rozumieť predmet konania a s ním súvisiace prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu alebo aplikoval nesprávnu právnu normu alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval. V danom prípade však napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie nevychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. V konečnom dôsledku teda žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno o tom, že mu vznikol nárok na zaplatenie 3.561,59 Eur. Z tohto relevantného záveru potom okresný súd vecne správne rozhodol, ak žalobe žalobcu nevyhovel a odvolací súd predmetné rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil za aplikácie § 387 ods. 1CSP. Pre úplnosť a aj vo všeobecnej rovine považuje odvolací súd za vhodné k otázke dôkazného bremena uviesť, že nepochybne dôkazné bremeno v danom sporovom konaní bolo primárne na strane žalobcu. Procesno-právnym následkom (ne)unesenia dôkazného bremena sporovej strany je
jej (ne)úspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúce k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze buď v dôsledku absencie dôkazov ako takej (napr. neexistencia, strata, zničenie listín, úmrtie svedka) alebo v dôsledku ich neoznačenia, nedoloženia sporovou stranou, dopad, neúspech sa pričíta tej strane sporu, na ktorej leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno. Zodpovednosť za preukázanie skutočností, ktoré musí sporová strana preukázať, zásadne určuje hmotno-právna norma, ktorá je na sporový vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorá zo sporových strán je povinná stanovený okruh skutočností preukázať (k tomu obdobne uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 78/2010 z 23. mája 2012). Uvedené rovnako platí i v prípade, že dôkazy nie sú produkované v predpísanom procesnom štádiu prvoinštančného konania.
29. Odvolací súd dodáva, že každý, kto sa domáha svojho nároku na súde v civilnom sporovom konaní, si musí byť vedomý, že súd rozhoduje na základe skutkového stavu veci, tak ako vyplynie z vykonaného dokazovania (§ 150 CSP, § 215 CSP), pričom právo na prístup k súdu, právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s právom na úspech v konaní.
30. V súvislosti s posúdením odvolacích námietok žalobcu mal odvolací súd za to, že postup okresného súdu v prvoinštančnom konaní a následne jeho napadnutý rozsudok možno vyhodnotiť ako rozhodnutie, v ktorom dal okresný súd odpoveď na tie nastolené otázky, a to tak v rovine žalobcom uplatneného nároku, ako i v rovne použitej obrany žalovaného, ktoré mali pre rozhodnutie relevantný význam. „Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) tiež vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy (čl. 6 ods. 1 Dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky, nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne nedostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. júna 2012, sp.zn. 5 Obo 48/2012). 31. Napriek tomu, že odvolací súd vníma argumentáciu žalobcu v odvolaní, je vzhľadom na všetky už uvedené východiská a závery odvolacieho súdu namieste pripomenúť i ďalšiu zásadu, a to princíp rovnosti zbraní, ako jeden zo znakov širšieho konceptu spravodlivého súdneho konania, ktorý vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície vis - á - vis proti jej protistrane (pozri napr. Nideröst-Huber proti Švajčiarsku, 18. februára 1997, ods. 23, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-I). Okrem tejto požiadavky koncept spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje právo na kontradiktórne konanie, podľa ktorého procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale aj zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (pozri Nideröst-Huber, citované vyššie, ods. 24; a Milatová, citované vyššie, ods. 59) (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012, sp.zn. 5 Cdo 16/2012). Vzhľadom na závery okresného súdu, ktorých východiskom boli teda skutkové tvrdenia žalobcu v žalobe a v priebehu celého prvostupňového konania, prirodzene za rešpektovania zásady iura novit curia a v neposlednom rade potom i zásady rovnosti účastníkov konania, nemohol odvolací súd vyhodnotiť argumentáciu žalobcu použitú v odvolaní, ako takú, ktorá by mala vplyv na už konštatovanú vecnú správnosť záverov okresného súdu, ktorý žalobu zamietol, odvolacím súdom. Nemožno podľa krajského súdu opomínať, že súd je viazaný skutkovými tvrdeniami vymedzenými v žalobe a nie je oprávnený uvedené skutkové tvrdenia upravovať, resp. prispôsobovať. V žalobe sa žalobca okrem citácie „§ 8b ods. 2 písm. a), c) Zákona o vlastníctve bytov“ (č.l. 2 spisu) nevenoval zdôvodneniu, na úkor koho (konkrétne) sa žalovaný obohatil (teda či na úkor žalobcu, alebo vlastníkov bytov), poukazoval v skutkovej rovine na to, že „Žalobca je obchodnou spoločnosťou, ktorá na základe zmluvy o výkone správy zo dňa 21.10.2010 vykonáva správu bytového domu so súp. č. 1985 nachádzajúceho sa na adrese K. Salvu, Ružomberok, na pozemku parcely registra C KN parc. č. 1048 0 výmere 1782, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, zapísaný na LV č. XXXX, k. ú. L.“ (č.l. 1 rub spisu). „Vzhľadom na vyššie uvedenú skutočnosť žalobca na základe vyúčtovania žalovaného vykonáva rozúčtovanie dodávky pitnej vody a množstva odvedenej komunálnej odpadovej vody pre jednotlivých vlastníkov z odberného miesta č. 3073-860-0, na adrese Karola Salvu 1-11, Ružomberok, t j. pre bytový dom so súp. č. 1985 nachádzajúci sa na adrese K. Salvu, Ružomberok, pre ktorý žalobca vykonáva na základe zmluvy správu. Súčasťou vyúčtovacích faktúr žalovaného je aj zrážková voda odvádzaná z nehnuteľnosti so súp. č. 2220 nachádzajúcej sa na pozemku registra C KN
parc. č. 1049, zapísanej na LV č. XXXX, k, ú, L., pre ktorú však žalobca správu nevykonáva a rovnako tak žalobca pre túto nehnuteľnosť nemá so žalovaným uzavretú akúkoľvek zmluvu o dodávke vody. Žalovaný zasiela žalobcovi štvrťročné vyúčtovacie faktúry, kde žalovaný účtuje žalobcovi ako správcovi bytového domu, ktorý je odberným miestom vodné a stočné za reálne spotrebovanú vodu a odvedenie odpadových vôd a vôd z povrchového odtoku verejnou kanalizáciou. Uvedenú fakturáciu vykonáva žalovaný spoločne pre nehnuteľnosti so súp. č. 1985 a so súp. č. 2220 napriek tomu, že žalobca pre nehnuteľnosť so súp. č. 2220 nevykonáva správu, pričom so žalovaným pre túto nehnuteľnosť nemá uzatvorenú zmluvu o dodávke vody. Žalovaný tak v období od roku 2013 fakturoval jednotlivými faktúrami žalobcovi neoprávnene odvod zrážkovej vody z objektu, pre ktorý žalobca nevykonáva správu a zároveň pre tento objekt žalovaný nemá so žalobcom uzavretú žiadnu zmluvu“ (č.l. 1 rub spisu). Z citovaného vyplýva logický záver v skutkovej rovine, že žalobca sa žalobou domáhal vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré malo vzniknúť na jeho úkor, keďže platby uskutočňoval on. V podaní na č.l. 158 rub spisu žalobca uviedol: „Žalovaný zasiela žalobcovi štvrťročne vyúčtovacie faktúry, kde žalovaný účtuje žalobcovi ako správcovi bytového domu, ktorý je odberným miestom vodné a stočné za reálne spotrebovanú vodu a odvedenie odpadových vôd a vôd z povrchového odtoku verejnou kanalizáciou. Uvedenú fakturáciu vykonáva žalovaný spoločne pre nehnuteľnosti so súp. č. 1985 a so súp. č. 2220 napriek tomu, že žalobca pre nehnuteľnosť so súp. č. 2220 nevykonáva správu, pričom so žalovaným pre túto nehnuteľnosť nemá uzatvorenú zmluvu o dodávke vody. Uvedeným spôsobom sa žalovaný bezdôvodne obohacuje na úkor vlastníkov bytov a nebytových priestorov nachádzajúcich sa v stavbe so súp. č. 1985, ktorí celkom bezdôvodne uhrádzajú vodné a stočné za reálne spotrebovanú vodu a odvedenie odpadových vôd a vôd z povrchového odtoku verejnou kanalizáciou za vlastníkov nebytových priestorov nachádzajúcich sa v nehnuteľnosti so súp. č. 2220“ (č.l. 158 rub spisu). S prihliadnutím i na takto formulovanú argumentáciu žalobcu, podľa odvolacieho súdu, obzvlášť, ak to bol žalobca, ktorý prijímal platby za zrážkovú vodu pripadajúcu na nehnuteľnosť súp. č. 2220 od vlastníkov bytov (nehnuteľnosť súp. č. 1985) aj od svedkov z nehnuteľnosti súp. č. 2220, bolo potrebné, aby bolo reálne vykvalifikované, na úkor koho sa mal teda žalovaný bezdôvodne obohatiť, ak platby voči žalovanému uskutočňoval žalobca. 32. Vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobcu odvolací súd vo všeobecnosti uvádza, že posúdenie, či medzi účastníkmi išlo o vzťah z bezdôvodného obohatenia, závisí od naplnenia znakov skutkovej podstaty hmotnoprávnej normy - § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Bezdôvodné obohatenie je v Občianskom zákonníku konštruované ako záväzkový právny vzťah medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil, a tým, na úkor koho došlo k bezdôvodnému obohateniu. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov (§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať (§ 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka) tomu, na úkor koho sa získal (§ 456 Občianskeho zákonníka). Musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením; ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada (§ 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Inštitút bezdôvodného obohatenia vyjadruje totiž zásadu občianskeho práva, že nikto sa nesmie bezdôvodne obohatiť na úkor iného a pokiaľ k tomu dôjde, je povinný takto získaný prospech vrátiť (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 124/2002).
33. Vo vzťahu k argumentácii žalobcu v rovine tvrdeného bezdôvodného obohatenia žalovaného odvolací súd považuje za podstatné poukázať na to, že z rozsudku okresného súdu z ods. 14 vyplývalo, že „Z jednotlivých vyúčtovaní vyplýva, že je v nich zahrnutá len plocha nebytových priestorov nachádzajúca sa pod bytovým domom so súp. č. 1985, nakoľko len pre tento bytový dom žalobca vykonáva správu, avšak tak ako to uviedol žalobca, v týchto vyúčtovaniach je zároveň zahrnutý poplatok za zrážkovú vodu, ktorý bol v danom čase pomerným spôsobom rozúčtovaný pre všetkých vlastníkov nebytových priestorov zo strany žalobcu, nakoľko žalobca tento poplatok, resp. poplatok za zrážkovú vodu žalovanému uhradil.“ Na tieto skutočnosti podľa zistení odvolacieho súdu nadväzuje potom i výpoveď prokuristu žalobcu X. I., tak to vyplývalo z odseku 9. napadnutého rozsudku, že „...Všetky faktúry, ktoré si uplatňujú z titulu bezdôvodného obohatenia refakturovali vlastníkom nebytových priestorov za obdobie roku 2013-2017 tak, ako je to uvedené v žalobnom návrhu a tieto im boli z ich strany uhradené.“ Z rozsudku okresného súdu vyplývalo aj jeho skutkové zistenie, ktoré žalobcom v odvolaní namietané nebolo, že „Z vyúčtovania nákladov za užívanie bytu a plnenia spojené s užívaním bytu za obdobie rokov 2013 až 2017 z vyjadrenia žalobcu prokuristu X. I. mal preukázané, že správca vyúčtovával náklady za užívanie bytu a nebytových priestorov v predstavbe so súp.č. 2220
poplatok za zrážkovú vodu, za vyššie obdobie rokov 2013 až 2017.“ a tiež i konštatácie okresného súdu, že „žalovaný v zmysle zákona o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách poskytol žalobcovi službu, a to odvod odpadových vôd verejnou kanalizáciou, ako aj odvádzanie vôd z povrchového odtoku do verejnej kanalizácie z bytového domu súp.č. 1985, ako aj z nehnuteľnosti - predstavby so súp.č. 2220“, „..súd mal za preukázané, že prihláškou zo dňa 06.04.2011 sa žalobca prihlásil u žalovaného na odber vody z verejného vodovodu na odvádzanie odpadovej vody verejnou kanalizáciou z odberného miesta 30738600, 70738600, 30738500 (bytový dom súp.č. 1985). Zároveň z uvedenej prihlášky mal súd preukázané, že voda z povrchového odtoku z plochy nehnuteľností, z ktorých sa voda odvádza do verejnej kanalizácie, je vo výmere 1238 + 1092 m2. Na základe predmetnej prihlášky boli žalobcovi vystavené žalovaným faktúry tak, ako sú uvedené v žalobnom návrhu (faktúra na čl. 3-21) za odvádzanie vody z povrchového odtoku do verejnej kanalizácie, z plochy nehnuteľnosti 1092 m2“. Bolo teda podľa odvolacieho súdu dôkaznou povinnosťou žalobcu v rovine uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, preukázať o čo sa zmenšil jeho (s dôrazom na tvrdenia v žalobe v skutkovej rovine) majetok, na úkor ktorého zmenšenia sa mal zväčšiť majetok žalovaného, s tým, že bolo potrebné v tejto rovine prihliadať i na citované závery okresného súdu „Všetky faktúry, ktoré si uplatňujú z titulu bezdôvodného obohatenia refakturovali vlastníkom nebytových priestorov za obdobie roku 2013-2017 tak, ako je to uvedené v žalobnom návrhu a tieto im boli z ich strany uhradené“, na ktoré sa potom viaže tvrdenie žalobcu „..Z vyúčtovania nákladov za užívanie bytu a plnenia spojené s užívaním bytu za obdobie rokov 2013 až 2017 z vyjadrenia žalobcu prokuristu X. mal preukázané, že správca vyúčtovával náklady za užívanie bytu a nebytových priestorov v predstavbe so súp.č. 2220 poplatok za zrážkovú vodu, za vyššie obdobie rokov 2013 až 2017“, z ktorých tvrdení potom vyplýva nesporne záver o prijatí peňažných prostriedkov žalobcom, a to nielen od vlastníkov bytov, ale i od vlastníkov nebytových priestorov a tiež nemožno opomínať skutočnosť poskytnutia služieb žalovaným. Až zhodnotenie všetkých týchto skutočností vo väzbe na konkrétnu argumentáciu o čo sa žalobcov majetok zmenšil a o čo sa majetok žalovaného zväčšil, primárne v skutkovej rovine, poskytovalo odpoveď na kľúčovú otázku sporu, a to, či vzniklo bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného. Žalobca však podľa odvolacieho súdu, vzhľadom na vyššie uvedené, neposkytol taký skutkový základ v rovine ním uplatneného nároku, z ktorého by bolo možné prijať záver o vzniku nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia žalovaným žalobcovi.
34. Krajský súd v súvislosti s vykonaným dokazovaním prvostupňovým súdom poukazuje na to, že „V otázke spôsobu hodnotenia dôkazov odvolacím súdom odkazuje dovolací súd na znenie § 132 O.s.p., v zmysle ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. (viď R 42/1993). Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie prípade z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 12. novembra 2012, sp.zn. 3 Cdo 16/2012). Krajský súd mal za to, že postup okresného súdu v tejto posudzovanej rovine, nemožno vyhodnotiť ako nesúladný so závermi, s ktorými sa krajský súd stotožnil a v zmysle ktorých „Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj vykonávanie dôkazov s cieľom ustálenia skutkových okolností súdenej veci, ktoré sú pre jej právne posúdenie podstatné a sú medzi účastníkmi konania sporné“ (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 379/2009).
35. V rovine odvolacích námietok žalobcu sa považuje za podstatné zdôrazniť, že „I keď čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené. Ani ústava neupravuje prípustnosť dôkazov, ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony. Význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite - inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03)“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 12. novembra 2012 sp.zn. 3 Cdo 16/2012) .
36. V odvolaní žalobca uviedol, že „Podstatou sporu je tá skutočnosť, či žalovaný je oprávnený fakturovať žalobcovi náhradu za odvádzanie zrážkovej vody z nehnuteľnosti so súp. č. 2220. Pre právne posúdenie uplatneného nároku je teda okrem iného potrebné vyhodnotiť:
1. akú komoditu v súlade so Zákonom predstavuje zrážková voda, 2. ako sa počíta náhrada za odvádzanie zrážkovej vody, 3. či nehnuteľnosti so súp č. 1985 a 2220 predstavujú jednu nehnuteľnosť, alebo sa jedná o dve samostatné nehnuteľnosti a či má žalobca právny vzťah s vlastníkmi nehnuteľnosti so súp. č. 2220“. V súvislosti s touto argumentáciou žalobcu odvolací súd uvádza, že sa nemohol stotožniť s tým, že podstatou sporu v konaní, v ktorom žalobca uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je „či žalovaný je oprávnený fakturovať žalobcovi náhradu za odvádzanie zrážkovej vody z nehnuteľnosti“. Odvolací súd pripomína, že faktúra je účtovný doklad, ktorej samotným vystavením predsa nevzniká bezdôvodné obohatenie. Pripomína odvolací súd, že základným predpokladom vzniku bezdôvodného obohatenia je vznik majetkového prospechu u obohateného, pričom dôkazné bremeno o existencii bezdôvodného obohatenia znáša postihnutý. Bezdôvodné obohatenie (majetkový prospech) spočíva v tom, že obohatený sa obohatil na úkor majetku inej osoby (postihnutého) o určité majetkové hodnoty, ktoré sú vyjadriteľné v peniazoch. Ak dôjde k bezdôvodnému obohateniu, t.j. naplnia sa všetky vyššie uvedené zákonné predpoklady, vznikne medzi dvoma osobami, resp. viacerými individuálne určenými osobami, samostatný záväzkový právny vzťah bezdôvodného obohatenia, ktorého podstatou je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, toto obohatenie vydať tomu, na koho úkor bol predmet bezdôvodného obohatenia získaný. V § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka je zakotvená generálna klauzula bezdôvodného obohatenia. Toto zákonné ustanovenie sa vzťahuje i na také prípady bezdôvodného obohatenia, ktoré nie sú v ďalších ustanoveniach Občianskeho zákonníka výslovne špecifikované. Zváženie, ktoré prípady (nespadajúce pod niektorú z konkrétnych foriem bezdôvodného obohatenia) možno posúdiť podľa vyššie uvedeného zákonného ustanovenia, bude vždy závisieť od okolností konkrétneho prípadu. V okolnostiach konkrétne prejednávanej veci okresný súd dospel k záveru, že zo strany žalovaného nedošlo k vzniku bezdôvodného obohatenia a žalobu zamietol.
37. Odvolací súd vo vzťahu k vyššie uvedeným skutočnostiam uvádza, že považoval za vecne správny záver okresného súdu v zmysle § 387 ods. 1 CSP, keď žalobu zamietol. Odvolací súd vychádzal zo záverov okresného súdu, v zmysle ktorých bolo zrejmé, že pre nehnuteľnosť so súp. č. 2220, nachádzajúcu sa na pozemku parc. č. C KN 1049 zapísanú na LV XXXX, k.ú. L. žalobca správu nevykonáva a rovnako žalobca pre túto nehnuteľnosť nemal so žalovaným uzatvorenú akúkoľvek zmluvu o dodávke vody, pričom žalovaný mal vyfakturovať žalobcovi neoprávnene sumu vo výške 3.561,59 Eur, ktorú žalobca žalovanému uhradil, preto sa mal žalovaný v tomto smere bezdôvodne obohacovať na úkor žalobcu. V konaní nebolo sporné, podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu, že „...Z výpisov účtov z Prima banky mal súd za preukázané, že žalobca žalovanému jednotlivo vystavené faktúry uhradil za zrážkovú vodu.“ Ďalej z výpovede svedkov mal okresný súd preukázané, že žalobca nevykonáva pre nich správu, avšak vykonáva rozúčtovávanie nákladov za zrážkovú vodu. Odvolací súd vo vzťahu k svojmu rozhodnutiu na tomto mieste cituje z ods. 18. napadnutého rozsudku „...Z predložených vyúčtovaných nákladov za užívanie nebytového priestoru za obdobie rokov 2013 až 2017 predložených žalobcom mal súd za preukázané, že žalobca za vyššie uvedené obdobie fakturuje vlastníkom nebytových priestorov poplatok za zrážkovú vodu jednak za objekt, t.j. bytový dom so súp.č. 1985, ako aj za predstavbu súp.č. 2220. Uvedená skutočnosť vyplýva aj z vyjadrenia žalobcu“. Poukazuje sa odvolacím súdom opäť na tomto mieste na výpoveď prokuristu žalobcu X. I., tak ako to vyplýva z odseku 9. napadnutého rozsudku, z ktorej vyplýva, že „Všetky faktúry, ktoré si uplatňujú z titulu bezdôvodného obohatenia refakturovali vlastníkom nebytových priestorov za obdobie roku 2013-2017 tak, ako je to uvedené v žalobnom návrhu a tieto im boli z ich strany uhradené.“ Uvedené skutočnosti však nielen v odvolacej argumentácii žalobcu, ale ani v argumentácii pred okresným súdom nenašli odzrkadlenie, pričom pre uplatnený nárok žalobcu bolo podstatné, aby v skutkovej rovine vykvalifikoval svoj nárok, teda o čo sa zmenšil jeho majetok (aj pri zohľadnení všetkých prijatých platieb od tých, ktorým žalobca vyúčtoval zrážkovú vodu) a ako sa toto zmenšenie odzrkadlilo v majetkovej sfére žalovaného, ktorý poskytol predmetné služby, čo nebolo v konaní spochybnené, pričom práve v okolnostiach tejto prejednávanej veci potom nemožno stotožniť automaticky, bez ďalšieho cenu uvedenú v predmetných faktúrach s výškou bezdôvodného obohatenia, ak nebolo preukázané, o koľko sa zmenšil majetok žalobcu, alebo o čo sa zväčšil majetok, a to i s ohľadom na tvrdenia žalobcu, ktoré sa v závislosti od štádia konania sa rozchádzajú v tom, kto bol ten, na úkor ktorého sa mal žalovaný obohatiť, teda žalobca označený v žalobe, alebo vlastníci bytov (ktorých je žalobca správcom, v neskoršom štádiu konania).
38. Žalobca v odvolaní upriamil pozornosť na jeho prihlášky „zo dňa 07.04.2016, kde sa opätovne prihlásil na odber vody a odvádzanie odpadovej vody verejnou kanalizáciou. Tieto prihlášky sú podané
v mene vlastníkov bytového domu so súp č. 1985, avšak žalovaný na ne nikdy neprihliadal. Rovnako okresný súd sa s predmetnými prihláškami v odôvodnení rozsudku nevysporiadal.“ Žalobca v odvolaní uviedol, že prihláška nepredstavovala právny dôvod na fakturáciu, ale ako vyplýva so samotnej prihlášky, táto je len podkladom pre uzavretie zmluvy o dodávke vody. V súvislosti s touto argumentáciou žalobcu odvolací súd uvádza, že ani túto nemohol vyhodnotiť ako takú, ktorá by mala vplyv na vecnú správnosť záverov okresného súdu. Východiskom týchto konštatovaní odvolacieho súdu je vyššie konštatovaný záver odvolacieho súdu, v zmysle ktorého samotná fakturácia(termín použitý žalobcom), čoby vystavenie účtovného dokladu, sama o sebe nezakladá bezdôvodné obohatenie.
39. Len pre úplnosť a komplexnosť posúdenia odvolací súd vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu „Žalovaný v rozpore so zákonom napriek absencii zmluvy o dodávke vody a o odvádzaní odpadových vôd vystavoval žalobcovi faktúry tak, ako keby takáto zmluva uzavretá bola. Skutočnosť, že žalobca vystavené faktúry do istého okamihu akceptoval a uhrádzal neznamená, že medzi stranami došlo k uzavretiu zmluvy konkludentne, resp. inak ako v písomnej forme. Zákon pre platnosť zmluvy vyžaduje písomnú formu (§ 15 ods. 7, písm. b), § 16 ods. 7 písm. b)“, pripomína, že bol to žalobca, ktorý mal konať s odbornou starostlivosťou, ktorý napriek vedomosti o neexistencii zmluvy „...vystavené faktúry do istého okamihu akceptoval a uhrádzal“ a tiež boli v čase výkonu činnosti žalobcom, čo by správcom (okrem iného vypĺňajúcim predmetnú prihlášku) prijímané služby zo strany žalovaného, a to i napriek tomu, že žalobca (podľa jeho vyjadrení v odvolaní) ako správca disponoval vedomosťou o tom, že „pre platnosť zmluvy vyžaduje písomnú formu (§ 15 ods. 7 písm. b), § 16 ods. 7 písm. b).“ Ak konštatoval okresný súd v ods. 32. napadnutého rozsudku, že žalobca ako správca, ktorý vykonáva správu bytového domu súp. č. 1985/ 1, 3, 5, 7, 9, 11 na ul. K. Salvu a zároveň aj rozúčtováva náklady za užívanie nebytových priestorov bytového domu so súp.č. 1985, ktorý je stavebne aj funkčne prepojený s nebytovými priestormi nachádzajúcimi sa v predstavbe, t.j. v nehnuteľnosti so súp. č. 2220, pri ktorých nevykonáva správu, v spojitosti s odsekom 29. napadnutého rozsudku, z ktorého vyplývalo, že „Z vyúčtovania nákladov za užívanie bytu a plnenia spojené s užívaním bytu za obdobie rokov 2013 až 2017 z vyjadrenia žalobcu prokuristu X. mal za preukázané, že správca vyúčtovával náklady za užívanie bytu a nebytových priestorov v predstavbe so súp.č. 2220 poplatok za zrážkovú vodu, za vyššie obdobie rokov 2013 až 2017“ a ak z ods. 18. napadnutého rozsudku vyplýva, že „Z predložených vyúčtovaných nákladov za užívanie nebytového priestoru za obdobie rokov 2013 až 2017 predložených žalobcom mal súd za preukázané, že žalobca za vyššie uvedené obdobie fakturuje vlastníkom nebytových priestorov poplatok za zrážkovú vodu jednak za objekt, t.j. bytový dom so súp.č. 1985, ako aj za predstavbu súp.č. 2220. Uvedená skutočnosť vyplýva aj z vyjadrenia žalobcu“, tak potom ani odvolací súd nevidel priestor na iný záver okresného súdu, v spojitosti samozrejme s uvedeniami vyššie ozrejmenými, než ten okresným súdom vyslovený o zamietnutí žaloby.
40. V odvolaní žalobca uviedol, že „Vlastníci bytového domu so súp. č. 1985, ani vlastníci nebytových priestorov so súp č. 2220 nemajú uzatvorenú zmluvu zmluvy o odvádzaní odpadových vôd (z dôvodu na strane žalovaného), je potrebné ich v súlade s citovaným zákonným ustanovením považovať za neoprávnených odvádzateľov vody. Následne sú teda povinní títo vlastníci samostatne nahradiť žalovanému škodu.“ V súvislosti s týmto odvolacím dôvodom odvolací súd uvádza, že žalobca tvrdenie „....z dôvodu na strane žalovaného“ bližšie neodôvodnil a ani neoznačil dôkazy na preukázanie tohto svojho tvrdenia, preto ho nebolo možné vyhodnotiť ako také, ktoré by malo vplyv na vecnú správnosť záveru okresného súdu o zamietnutí žaloby.
41. Žalobca v odvolaní uviedol, že „Ak by sme aj pripustili, že nárok na náhradu škody bol v plnom rozsahu „pokrytý" jednotlivými faktúrami, žalovaný nebol oprávnený tieto faktúry vo vzťahu k s. č. 2220 vystaviť žalobcovi, nakoľko žalobca nemá s vlastníkmi nehnuteľnosti so súp. č. 2220 žiadny právny vzťah.“ Po vykonaní odvolacieho prieskumu v rovine tejto odvolacej argumentácie odvolací súd uvádza, že z vykonaného dokazovania „z výpovede svedkov mal súd za preukázané, že žalobca nevykonáva pre nich správu, avšak vykonáva rozúčtovávanie nákladov za zrážkovú vodu.“ (ods. 29 napadnutého rozsudku). Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že „Z vyúčtovania nákladov za užívanie bytu a plnenia spojené s užívaním bytu za obdobie rokov 2013 až 2017 z vyjadrenia žalobcu prokuristu X. I. mal za preukázané, že správca vyúčtovával náklady za užívanie bytu a nebytových priestorov v predstavbe so súp.č. 2220 poplatok za zrážkovú vodu, za vyššie obdobie rokov 2013 až 2017. Z vyúčtovania nákladov na užívanie nebytového priestoru súd zistil, že vlastníci nebytových priestorov vlastnia aj časť nebytových priestorov, ktoré sa nachádzajú v bytovom dome so súp.č. 1985 a časť nebytových priestorov, ktoré sa nachádzajú v predstavbe so súp.č. 2220. Uvedená skutočnosť bola
aj potvrdená výpoveďami svedkov, a to M. N. st. a R.. V. N., ktorí potvrdili, že užívajú nebytové priestory, ktoré sa jednak nachádzajú pod bytovým domov súp.č. 1985, ako aj v predstavbe so súp.č. 2220. Ďalej z výpovede svedkov mal súd za preukázané, že žalobca nevykonáva pre nich správu, avšak vykonáva rozúčtovávanie nákladov za zrážkovú vodu.“ Z výpovede svedka p. M. N. (č.l. 425 rub spisu) vyplýva, že všetky vyúčtovania za rok 2013-2017 uhradil na účet správcu tak, ako mu bolo rozúčtované, uhradil, tiež p. R. N. (č.l. 425 spisu) uviedol, že za priestory platil len stočné. Z výpovede právneho zástupcu žalobcu vyplýva, že „Svedkovia zhodne potvrdili, že všetky záväzky z titulu vyúčtovaní za jednotlivé média vo vzťahu k žalobcovi majú uhradené“ (rub čl. 426 spisu). Žalobca v odvolaní uviedol, že „...Rovnako nie je podstatnou skutočnosť, že žalobca vykonal rozúčtovanie stočného aj medzi vlastníkov nebytového domu so súp. č. 2220. Žalobca tak urobil preto, aby v rámci zachovania odbornej starostlivosti ako správca zabránil vzniku škody vlastníkom bytového domu so súp. č. 1985. Keby žalobca takéto rozúčtovanie nevykonal, vlastníci bytov nachádzajúcich sa v bytovom dome so súp. č. 1985 by znášali náklady na stočné bez právneho dôvodu.“ Z výpovede právneho zástupcu žalobcu pred okresným súdom tiež vyplýva, že „Svedkovia zhodne potvrdili, že všetky záväzky z titulu vyúčtovaní za jednotlivé média vo vzťahu k žalobcovi majú uhradené“ (rub čl. 426 spisu). Ak teda „žalobca vykonal rozúčtovanie stočného aj medzi vlastníkov nebytového domu so súp. č. 2220“ a zároveň tvrdil „Uvedeným spôsobom sa žalovaný bezdôvodne obohacuje na úkor vlastníkov bytov a nebytových priestorov nachádzajúcich sa v stavbe súp.č. 1985, ktorí celkom bezdôvodne uhrádzajú vodné a stočné za reálne spotrebovanú vodu a odvedenie vôd a vôd z povrchového odtoku verejnou kanalizáciou za vlastníkov nebytových priestorov nachádzajúcich sa v nehnuteľnosti so súp. č. 2220“ (ods. 3 rozsudku), tak odvolací súd sa v tejto rovine zameral potom na vyhodnotenie správnosti záverov okresného súdu, že k bezdôvodnému obohateniu nedošlo. Bezdôvodné obohatenie (majetkový prospech), tak ako už odvolací súd uviedol vyššie, spočíva v tom, že obohatený sa obohatil na úkor majetku inej osoby (postihnutého) o určité majetkové hodnoty, ktoré sú vyjadriteľné v peniazoch. Ak žalobca v odvolaní tvrdil, že žalovaný sa mal bezdôvodne obohatiť tým, že vlastníci bytov a nebytových priestorov bezdôvodne uhrádzajú vodné a stočné za reálne spotrebovanú vodu a odvedenie vôd a vôd z povrchového odtoku verejnou kanalizáciou za vlastníkov nebytových priestorov nachádzajúcich sa v nehnuteľnosti so súp. č. 2220, tak je namieste pripomenúť, že to bol správca- žalobca, ktorý vykonal rozúčtovanie medzi vlastníkov nebytového domu so súp. č. 2220 a tiež, že z výpovede prokuristu žalobcu X. I. (odsek 9. napadnutého rozsudku) vyplývalo, že „Všetky faktúry, ktoré si uplatňujú z titulu bezdôvodného obohatenia refakturovali vlastníkom nebytových priestorov za obdobie roku 2013-2017 tak, ako je to uvedené v žalobnom návrhu a tieto im boli z ich strany uhradené“, pričom zo žaloby okrem citácie § 8b ods. 1 zák. č. 182/1993 nevyplývajú skutkové ani právne tvrdenia v rovine zmenšenia majetku na strane vlastníkov bytov, keďže tvrdenia sa viažu výhradne na žalobcu. Z uvedených tvrdení potom nie je zrejmé, tak ako už odvolací súd uviedol vyššie v tomto svojom rozhodnutí o čo sa mal obohatiť žalovaný na úkor žalobcu, ak došlo k úhradám, tak ako vypovedal prokurista X. I. a ani nie je zrejmé, prečo by prípadný nárok vo forme bezdôvodného obohatenia mal uplatňovať žalobca žalobou, ak tvrdil, že medzi ním a vlastníkmi nebytových priestorov nie je žiadny vzťah, plnenie od nich však prijal. Ak by žalobca ako správca v zmysle zákona č. 182/1993 Zb. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov uplatňoval nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému, tak to bolo na žalobcovi, aby preukázal, o čo sa žalovaný obohatil na úkor žalobcu. Okresný súd v napadnutom rozsudku konštatoval, že zo strany žalovaného boli poskytnuté služby, ktorá skutočnosť nebola žalobcom vo vyvolanom odvolacom konaní namietaná. Opäť odvolací súd uvádza, že bol to žalobca, u ktorého skončili platby od vlastníkov nebytových priestorov (ale i vlastníkov bytov), ktoré im refekturoval, podľa jeho vlastných vyjadrení a bol to žalobca, ktorý v kompetencii správcu bytov a nebytových priestorov rozúčtoval predmetné stočné aj vlastníkom bytov a nebytových priestorov nachádzajúcich sa v stavbe súp. č. 1985. Úhrady tak od vlastníkov nebytových priestorov ako i vlastníkov bytov boli podľa obsahu spisu uhrádzané žalobcovi. Za tohto stavu ako i vzhľadom na skutočnosť, že žalovaným boli poskytované služby (čo spochybnené nebolo), odvolací súd na tomto mieste opäť konštatuje, že bezdôvodné obohatenie nie je možné automaticky stotožniť so sumou vyúčtovanou predmetnými faktúrami, tak ako to uvádzal žalobca v žalobe. Ako relevantné nebolo potom možné vyhodnotiť ani tvrdenie žalobcu „Keby žalobca takéto rozúčtovanie nevykonal, vlastníci bytov nachádzajúcich sa v bytovom dome so súp. č. 1985 by znášali náklady na stočné bez právneho dôvodu“, ku ktorému žalobca neposkytol žiadne bližšie vysvetlenie ani úvahy, ak zo strany žalobcu došlo k rozúčtovaniu tak medzi vlastníkov bytov so súp. č. 1985, ale aj nebytových priestorov súp. č. 2220, s tým, že úhrada bola uskutočnená tak zo strany vlastníkov bytov ako nebytových priestorov.
42. V odvolaní žalobca uviedol, že „Skutočnosť, že žalobca vyfakturované stočné medzi týchto vlastníkov rozpočítaval vyplýva len z toho, že žalobca ako správca bytového domu so súp. č. 1985 nemal inú
možnosť. Náklady na odvádzanie zrážkovej vody pre s. č. 2220 nesúviseli so správou bytového domu so súp. č. 1985, a preto správca musel tieto náklady preniesť na skutočných producentov zrážkovej vody - vlastníkov nebytových priestorov so súp. č. 2220.“ Uvedené tvrdenie žalobcu odvolací súd nemohol vyhodnotiť ako také, ktoré by malo vplyv na vecnú správnosť záverov, keďže išlo o slobodné
- dispozitívne rozhodnutie žalobcu, avšak nedá odvolaciemu súdu opäť pripomenúť, že bol to žalobca, ktorý bol povinný konať s odbornou starostlivosťou a tiež to bol žalobca, ktorý prijímal následne platby, ktoré rozúčtoval, a to tak od vlastníkov bytov so súp. č. 1985 ako i nebytových priestorov so súp. č. 2220. Len pre úplnosť a nad rámec je len ťažko predstaviteľné, ak by žalobca konajúci s odbornou starostlivosťou, tak učinil rozúčtovanie (neberúc pri tomto konštatovaní do úvahy, že došlo k rozúčtovaniu tak vlastníkom bytov so súp. č. 1985, ale aj nebytových priestorov so súp. č. 2220) bez vedomosti žalovaného poskytnutia služieb (právo na stočné vzniká vtokom odpadových vôd do verejnej kanalizácie) žalovaným. 43. Vo vzťahu ku konaniu, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozsudku okresného súdu, že z hľadiska ústavne zaručeného práva na spravodlivý proces je jednou zo základných požiadaviek na súdne rozhodnutie jeho predvídateľnosť. K otázke, čo možno považovať za prekvapivé, či (ne)predvídateľné rozhodnutie súdu, sa už v minulosti vyjadroval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky. Podľa neho, „O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo veci na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, za súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu, nemá strana konania možnosť vyjadrovať sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvej inštancie nejavili ako významné“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7Cdo 1/2018 z 21. marca 2018). „Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, že účastníci by nemali byť zaskočení možným iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umožnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť na ich preukázanie dôkazy. Rovnako by nemali byť zaskočení takým postupom súdu, ktorý nemá oporu v predvídateľnom právnom postupe súdu, ktorý nie je v súlade s procesným právom a jeho pravidlami“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17. októbra 2011, sp.zn. 7Cdo 42/2010).
44. Odvolací súd nezistil skutočnosti svedčiace o takom procesnom postupe súdu prvej inštancie, výsledkom ktorého by došlo k prijatiu prekvapivého (nepredvídateľného) rozhodnutia vo veci samej. Pri zhodnotení celého priebehu prvoinštančného konania mal žalobca, a to do momentu vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania na pojednávaní, vytvorený dostatočný priestor pre produkovanie svojho útoku voči obrane žalovaného.
45. Vzhľadom na výsledky odvolacieho konania s poukazom na vyššie uvedené odvolací súd uvádza, že v danom prípade napadnutý rozsudok nie je nepreskúmateľné súdne rozhodnutie, ale rozhodnutie, s ktorého závermi, a to tak skutkovými ako aj právnymi, sa odvolateľ nestotožňuje. Polemizovanie - nespokojnosť odvolateľa s hodnotením vykonaného dokazovania a právnym posúdením sporu súdom prvej inštancie, pokiaľ sú dostatočne dodržané zákonné limity preskúmateľnosti a zrozumiteľnosti dôvodov rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP), nezakladá dôvodnosť odvolania.
46. Ak bola žaloba žalobcu rozsudkom okresného súdu zamietnutá, tak toto rozhodnutie bolo krajským súdom potvrdené ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1 CSP, keďže neboli splnené podmienky ani pre zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie, ani pre jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie.
47. V závere svojho odôvodnenia krajský súd opäť poukazuje na § 379, § 380 ods. 1 CSP. Pokiaľ odvolaním žalobcu neboli zadefinované konkrétne odvolacie dôvody k závislému výroku o trovách konania, tak následne ani krajský súd nepodroboval osobitnému prieskumu tento výrok, ktorý bol ako závislý od výroku vo veci samej rovnako potvrdený.
48. Krajský súd má za to, že ako odvolací súd sa vysporiadal s podstatnými tvrdeniami žalobcu uvedenými v odvolaní, čo je pre náležitosť riadneho odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu postačujúce, ak ani v konaní o opravnom prostriedku nie je odvolací súd povinný dať odpoveď na každý argument, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný a zásadný význam, k čomu zo strany krajského súdu došlo.
49. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný v rade 2/, ktorému voči žalobcovi bol priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 1 CSP s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.