Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_1Co-62-2024.pdf
PDF · 134.3 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
K2-25C/2/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Brondoša a členov senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, D., zastúpený: JUDr. Viktória Hajduová, advokátka, M. R. Štefánika 32, Trebišov, proti žalovanému: E. C. F., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XX, G., zastúpený: JUDr. Martina Fábryová, advokátka, Floriánska 16, Košice, o zaplatenie 730,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Košice z 13. júna 2024, č. k. K2-25C/2/2022-278
r o z h o d o l :
I. P o t v r d z u j e rozsudok.
II. Žalobca je povinný nahradiť žalovanému 100 % trov odvolacieho konania.
o d ô v o d n e n i e :
1. Mestský súd Košice (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým rozsudkom vo veci samej zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu sumu 730,- eur s príslušenstvom, a priznal žalovanému a štátu proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.
2. Súd prvej inštancie tým v celom rozsahu zamietol žalobu, ktorú žalobca skutkovo vystaval na tvrdení, že uzavrel so žalovaným kúpnu zmluvu dňa 17.8.2021, predmetom ktorej bol predaj motorového vozidla Volkswagen Golf AUV rok výroby 2014, EČV: G. XXXXX, VIN: H. za kúpnu cenu 7.600,- eur s tým, že napriek tomu, že v článku V. predmetnej kúpnej zmluvy žalovaný ako predávajúci prehlásil, že nezatajil žiadne skutočnosti, prípadné závady predmetného vozidla, sa ňom dňa 19.8.2021 vyskytla vada, ktorá nebola popísaná v zmluve, ani sa mu o nej žalovaný pri predaji motorového vozidla nezmienil, ktorá vada spočívajúca v poškodení ložísk prevodovky v dôsledku dlhodobého nedostatočného vypínania spojky pri radení rýchlosti vpred a vzad existovala už v čase uzatvárania kúpnej zmluvy. Podľa nasledovnej argumentácie žalobcu predstavuje suma 730,- eur jeho náklady na opravu prevodovky, ktorú si uplatnil vo forme nároku na zľavu z kúpnej ceny.
3. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku vyšiel zo skutkových tvrdení strán, pričom na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia § 499, § 504, § 506 ods. 1, § 507 ods. 1, § 508, § 588, § 589, § 596, § 597, § 599, § 619 ods. 1 a § 624 Občianskeho zákonníka účinného do 30.6.2024, z ktorých vyvodil záver o nedôvodnosti žaloby, keďže „žalobca v konaní nepreukázal podmienku pre vznik zodpovednosti žalovaného ako predávajúceho za vady v zmysle § 619 ods. 1 OZ t. j., že vada na kúpenej veci nevznikla bežným použitím alebo opotrebením...“, teda že žalovaný ako predávajúci nezodpovedá za vadu, ktorá vznikla použitím alebo opotrebením. Tento svoj záver mal podporený znaleckým dokazovaním, podľa ktorého v danom prípade vznikla porucha na prevodovke cyklickým opotrebením a nie nesprávnym používaním spojky, k opotrebeniu dielov prevodovky dochádzalo postupne a uvedená vada prejavujúca
sa zvýšenou hlučnosťou, chvením, nebola spočiatku rozpoznateľná, keďže hluk z prevodovky sa spočiatku neprejavoval. Mal za to, že žalobca v konaní nepreukázal, že žalovaný ako predávajúci v súlade s ust. § 596 a § 597 Občianskeho zákonníka neupozornil žalobcu na vadu, o ktorej pri dojednávaní kúpnej zmluvy vedel, pričom žalovaný v konaní vedomosť o vade prevodovky motorového vozidla poprel a zároveň v konaní nebolo sporné, že dňa 19.8.2021 pri prehliadke motorového vozidla bola zistená len chyba žhaviča na treťom valci motora predmetného vozidla a nie vada prevodovky prejavujúca sa tupým rapkavým zvukom, ktorá vada sa neprejavila ani pri prvej prehliadke motorového vozidla žalobcom za účasti mechanika dňa 14.8.2021 a ani v deň podpisu zmluvy 17.8.2021. Doplnil, že vada na motorovom vozidle musela existovať ešte pred jeho scudzením a prejavovala sa až po ňom, teda až keď sa jeho vlastníkom stal žalobca. Vysvetlil prečo nevykonal žalobcom navrhnuté dôkazy. Rozhodnutie o trovách konania strán a štátu súd prvej inštancie odôvodnil s odkazom na ust. § 255 ods. 1 C.s.p. plným procesným úspechom žalovaného v spore.
4. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Z obsahu odvolania sa dá vyvodiť, že ním žalobca namietal neúplnosť a nesprávnosť skutkových záverov a následného právneho posúdenia veci v otázke existencie vád na motorovom vozidle v čase podpisu kúpnej zmluvy, na ktoré ho predávajúci ako kupujúceho neupozornil. Vytkol súdu prvej inštancie, že nevykonal ním navrhované doplnenie znaleckého dokazovania ohliadkou ozubených kolies prevodovky znalcom za účelom zistenia skutočnosti, či sa jedná o bežné opotrebenie vadného dielu prevodovky, keďže ani z odborného vyjadrenia znalca E. G. č. 33/24, ktorému súd uložil povinnosť zodpovedať otázku, či je možné vadný diel prevodovky stotožniť s motorovým vozidlom, ktoré je predmetom konania, táto skutočnosť nevyplýva, z ktorého dôvodu je záver súdu prvej inštancie o bežnom opotrebení motorového vozidla za situácie, ak znalec neohliadol vadný diel, nekonkrétne a nejednoznačné. Vo vyjadrení znalca, že nájdené piliny v priestore zotrvačníka a prevodovke môže vyvolať veľké množstvo rôznych dôvodov, a teda nielen bežné opotrebenie motorového vozidla, vzhliadol nejednoznačnosť jeho záverov. Nesúhlasil ani so znalcovým stanovením životnosti motorového vozidla, ktorú skutočnosť rozporuje, keďže je podľa neho životnosť súčiastok a vozidla, teda aj ich opotrebenie, závislé od poskytnutia odporúčaného servisovania vozidla, čo pričítal jednoznačne k zodpovednosti žalovaného. Poukázal na rozpor znaleckého posudku so znalcovým vyjadrením na pojednávaní. Zmätočnosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku vzhliadol v absencii jeho požadovaného zdôvodnenia, pretože prvoinštančný súd sa dôsledne nezaoberal podstatnými otázkami, na ktoré sú potrebné odpovede a ucelené závery, najmä prečo súd zamietol žalobu a ako sa vysporiadal s procesnou obranou žalovaného, ktorý ani raz nespochybnil vyjadrenie servisu M&M autoservis - autodiely, namietal len výšku a spôsob vykonanej opravy, príčinu vady nikdy nepoprel, a ani sa nevyjadril ku skutočnosti, na ktorej bola založená žaloba a síce, že vec mala túto poruchu ako vadu už v čase uzatvárania kúpnej zmluvy a prejavila sa do dvoch dní odo dňa prevzatia motorového vozidla. Opätovne poukázal na význam obhliadky vadného dielu znalcom, v kontexte čoho spochybnil správnosť záveru znalca, že sa jedná bežné opotrebenie motorového vozidla. Svojimi odvolacími námietkami poukazujúcimi na to, že, súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k neúplným a nesprávnym skutkovým zisteniam, a vytýkajúcimi nesprávne právne posúdenie veci, žalobca podľa posúdenia odvolacieho súdu uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) C.s.p. Odvolací súd pre úplnosť poznamenáva, že v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p. na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, musí prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Naproti tomu, vo vzťahu k ostatným odvolacím dôvodom, je odvolací súd podľa ust. § 380 ods. 1 C.s.p. viazaný ich vymedzením v odvolaní, a preto na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ust. § 365 C.s.p. dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1269s).
5. Žalovaný sa vo vyjadrení k odvolaniu stotožnil so spôsobom právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie a navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. K nosnej časti odvolacej argumentácie žalobcu uviedol, že napriek tomu, že žiadal žalobcu o svoju osobnú prítomnosť pri demontáži súčiastky a servise osobného motorového vozidla, tento konal svojvoľne a neprizval ho k servisu, pričom navyše po tom, ako v priebehu konania vyšlo najavo, že túto vadnú súčiastku ani nezachoval, sa sporná súčiastka s odstupom času a po vypracovaní znaleckého posudku údajne našla, z ktorého dôvodu namietal doplnenie znaleckého dokazovania obhliadnutím súčiastky, ktorá de facto už
neexistovala a nebolo možné stotožniť jej pôvod a montáž v spornom OMV, čo potvrdil aj znalec. Žalobca podľa neho v spore skutočnosť, že sa jedná o bežné opotrebenie, žiadnym relevantným spôsobom nevyvrátil a navyše sám zmaril možnosť vykonania odborného posúdenia a preukázania existencie vady a jej charakteru, ktorej existenciu on od počiatku popiera. Doplnil, že dôkazné bremeno ohľadne tvrdenia, že ide o vadu a nie o bežné opotrebenie veci, je na strane žalobcu, ktorý mal vec vo svojej dispozícii. Poukázal na to, že žalobca nechal opraviť vozidlo a nezachoval sa pôvodný diel, ktorý sa našiel až s odstupom 2 rokov, ani žiadnu dokumentáciu z tvrdenej opravy vozidla, z ktorého dôvodu nie je možné od neho spravodlivo žiadať preukázanie neexistencie vady veci.
6. Žalobca v odvolacej replike zotrval na svojich predchádzajúcich tvrdeniach, poukázaním na znenie ust. § 508 ods. 2 OZ nesúhlasil s tvrdením žalovaného o rozložení dôkazného bremena strán sporu.
7. Žalovaný v odvolacej duplike zotrval na svojej argumentácii v odvolacom konaní.
8. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas (§ 362 C.s.p.), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§§ 355 až 358 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C.s.p.), v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p. a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) C.s.p. a dospel k záveru, že nie je (odvolanie) dôvodné. Tento rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 14.10.2025 po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu, pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p..
9. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto v súlade s ust. § 387 ods. 2 C.s.p. v odôvodnení ťažiskovo konštatuje, že dôvody, na ktorých podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku spočíva rozhodnutie súdu prvej inštancie, považuje za vecne správne (§ 387 ods. 1 C.s.p.) a tiež úplné z hľadiska všetkých kľúčových otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie oboma procesnými stranami (§ 387 ods. 3 veta prvá C.s.p.). Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, reagujúc tým zároveň na podstatné argumenty žalobcu v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá C.s.p.), odvolací súd dodáva:
10. Žalobca svojimi odvolacími námietkami, v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p., nastolil predmetom odvolacieho prieskumu (tiež) správnosť procesného postupu prvoinštančného súdu z hľadiska rešpektovania jeho práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia.
11. Podľa ust. § 220 ods. 2 C.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
12. Odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Preto zákon v citovanom ustanovení určuje konkrétne zákonné požiadavky na obsah odôvodnenia rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť. Zákon vyžaduje, aby súd v odôvodnení rozhodnutia vymedzil tiež, ktoré skutočnosti boli pre jeho rozhodnutie zásadné, ktoré z nich boli medzi stranami nesporné a aké skutkové závery a na podklade ktorých dôkazov urobil vo vzťahu k skutočnostiam sporným. V odôvodnení rozsudku súd ďalej vysvetlí, aké skutkové zistenie odôvodnilo aplikáciu zvolenej právnej normy, podá jej interpretáciu na konkrétne okolnosti prípadu a vyvodí z nej závery o spornom práve či povinnosti. Povinnosťou súdu je v odôvodnení sa vysporiadať tiež s rozhodujúcimi argumentmi strán; z odôvodnenia má pritom podľa právnej praxe vyplývať dôvod, pre ktorý súd prijal či odmietol rozhodujúce argumenty, pričom len konštatovanie nesprávnosti či irelevantnosti argumentácie bez náležitého zdôvodnenia, požiadavku riadneho odôvodnenia nespĺňa.
13. Už skoršia judikatúra Najvyššieho súdu SR (R111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania; nepreskúmateľnosť bola považovaná len
za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci (viď § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.). S tým názorom sa stotožnil aj Ústavný súd SR (por. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016). Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v procesnej úprave, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne. I naďalej teda z pohľadu odvolacích dôvodov nepreskúmateľnosť rozhodnutia predstavuje nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. (z hľadiska podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ust. § 420 písm. f) C.s.p., do 30.6.2016 ust. § 237 ods. 1 písm. f) O.s.p.) len v celkom ojedinelých (extrémnych) prípadoch, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Za procesnú vadu konania podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p (§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.) teda nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa (por. uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/84/2017 zo dňa 25.10.2017). I Ústavný súd SR v zmysle svojej judikatúry považuje za protiústavné a aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). V otázke, za akých okolností je možné považovať rozhodnutie za nepreskúmateľné sa výstižne vyjadril tiež Najvyšší súd ČR vo svojom rozsudku sp. zn. 29 Cdo 2543/2011 z 25. júna 2013, publikovanom v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod číslom 100/2013. Prezentoval v ňom názor, že merítkom toho, či rozhodnutie súdu prvej inštancie je alebo nie je preskúmateľné, nie sú požiadavky odvolacieho súdu na náležitosti odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančného súdu, ale predovšetkým záujem strán sporu na tom, aby mohli v odvolaní náležite použiť proti tomuto rozhodnutiu odvolacie dôvody. Aj keď rozhodnutie súdu prvej inštancie nevyhovuje všetkým požiadavkám na jeho odôvodnenie, nie je spravidla nepreskúmateľné, pokiaľ prípadné nedostatky odôvodnenia neboli podľa obsahu odvolania na ujmu uplatnenia práv odvolateľa.
14. Súd prvej inštancie podľa zistenia odvolacieho súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku, uviedol čoho sa žalobca domáhal i aké bolo procesné stanovisko žalovaného k žalobe; z ich tvrdení a argumentácie vyselektoval podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty a vo vzťahu k rozhodujúcim sporným skutočnostiam podrobne ozrejmil tiež, aké zistenia vyplynuli z toho - ktorého z vykonaných dôkazov. Zistené skutočnosti následne zrozumiteľne a v súlade so zásadami formálnej logiky premietol do rozhodujúcich skutkových záverov a z nich právnymi úvahami zdôvodnil výber právnych noriem, ktoré aplikoval, a tiež aj konkrétne následky, ktoré z nich za daného skutkového stavu vyvodil. Vo svetle východísk uvedených v predchádzajúcom bode, podľa posúdenia odvolacieho súdu nemožno odôvodnenie napadnutého rozsudku považovať ani za arbitrárne a ani za extrémne nelogické, a preto odvolaciu námietku žalobcu proti odôvodneniu napadnutého rozsudku, odvolací súd posúdil len ako jeho nespokojnosť so závermi prezentovanými v odôvodnení, ktorá, ako už bolo zmienené, nezakladá nesprávnosť postupu súdu odnímajúceho strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva, a teda dôvodnosť odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p..
15. Navyše z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na zachovanie práva účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď na všetky otázky, ktoré vyšli v priebehu sporu najavo. Povinnosťou súdu je vyhodnotiť iba tie sporné tvrdenia a skutočnosti, ktoré súd pre meritórne rozhodnutie súdu postačujúce. Ostatné sporné skutočnosti nie sú takého charakteru, ktoré by mali vplyv na meritórne rozhodnutie súdu a jeho odôvodnenie (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 25.9.2012 - sťažnosť č. 59102/08, nález Ústavného súdu SR zo 14.9.2011, sp. zn. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.09.2009 sp. zn. 5MCdo 8/2008).
16. S vyššie uvedeným bezprostredne súvisí ďalšia z odvolacích námietok žalobcu, ktorou poukazuje na neúplnosť vykonaných dôkazov z dôvodu odmietnutia jeho dôkazného návrhu na doplnenie znaleckého dokazovania ohliadkou ozubených kolies prevodovky znalcom, za účelom zistenia, či ide o bežné opotrebenie motorového vozidla, za ktoré predávajúci nezodpovedá.
17. Logickým predpokladom naplnenia odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e) C.s.p., podstata ktorého spočíva v neúplnosti skutkových zistení pre nevykonanie navrhnutých dôkazov, je aby v konaní pred súdom prvej inštancie vôbec bol navrhnutý dôkaz, ktorý podľa odvolacej námietky nebol pre náležité zistenie skutkového stavu vykonaný.
18. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. e) C.s.p., spočíva v neúplnosti zistenia skutkového stavu, ktorý je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že súd prvej inštancie nevykonal stranou navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a navrhnutý dôkaz je spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy stranami navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Ide o vadu skutkovú, keď strana navrhla dôkaz, ktorý je potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, ale súd prvej inštancie takýto dôkaz nevykonal. Z povahy veci vyplýva, že strana, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý
- hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie. Vyhodnotenie relevancie navrhnutého dôkazu ako aj prípustnosť dôkazu je výsadnou doménou súdu. Súd pochybí, ak zamietne návrh na vykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia. 19. Odvolací súd doplňuje, že súd nemusí vykonať všetky stranou navrhnuté dôkazy. Výber dôkazov, ktoré sa budú v rámci dokazovania vykonávať, je výlučne na súde (§ 185 ods. 1 C.s.p.). Súd musí dbať na to, aby nevylúčil taký dôkaz, ktorý má potenciál preukázať rozhodný skutkový poznatok tvrdený stranou, ak tento skutkový poznatok nebude preukazovať iným dôkazom. Ak by súd vylúčil z dokazovania dôkaz, ktorým bolo možné preukázať rozhodujúcu skutočnosť, zakladá to odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) C.s.p.. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že súd musí mať vždy vyriešenú otázku, na preukázanie ktorej skutočnosti vykonáva ten-ktorý dôkaz. Súd oboznámi strany s tým, ktoré dôkazy bude vykonávať a ktoré nie, po prednesoch strán a po oznámení výsledkov z prípravy pojednávania (§ 171 ods. 1, § 181 ods. 2 C.s.p.). Keďže strana konania môže navrhovať dôkazy aj v priebehu konania, súd rozhoduje o tom, či navrhnutý dôkaz vykoná aj priebežne počas konania. Ak sa rozhodne navrhnutý dôkaz nevykonať, musí to zdôvodniť v odôvodnení svojho rozhodnutia (§ 220 ods. 2 C.s.p.). Spravidla pôjde o dôkazy, ktoré nemôžu smerovať k preukázaniu spornej skutočnosti preto, lebo tú skutočnosť možno preukázať iným dôkazom (sudca vyberá, ktorý z viacerých možných je vhodný, pričom vždy prihliada na hospodárnosť) alebo sa týkajú skutočností nerozhodných a právne bezvýznamných a tiež také, ktoré strany navrhli s úmyslom predĺžiť súdne konanie (skutočnosť, ktorú majú preukázať, už bola preukázaná, resp. je vôbec otázne, ktorú skutočnosť má dôkaz preukazovať). Hodnotenie akýchkoľvek dôkazov v spore nie je pre jednotlivé dôkazy upravované osobitne, ale je založené na princípe voľného hodnotenia dôkazov v zmysle čl. 15 a § 191 C.s.p..
20. Odvolací súd sa v tejto súvislosti stotožňuje s dôvodmi uvedenými v bode 39. odôvodnenia napadnutého rozsudku, pre ktoré súd prvej inštancie nevykonal tento žalobcom navrhnutý dôkaz, ktorý aj podľa názoru odvolacieho súdu, nemal potenciál jednoznačným a nespochybniteľným spôsobom preukázať rozhodný skutkový poznatok vo vzťahu k zisteniu, či vada na kúpenej veci (ne)vznikla bežným použitím alebo opotrebením, t.j. k ustáleniu zodpovednosti žalovaného za vady predanej veci, keďže sám žalobca pred vykonaním znaleckého dokazovania tvrdil, že predmetný poškodený diel prevodovky nemá, nakoľko ho jeho príbuzný nedopatrením vyhodil, a po jeho nájdení (po dvoch rokoch) pre objektívnu nemožnosť stotožnenia akejkoľvek súčiastky prevodovky motorového vozidla s konkrétnym motorovým vozidlom, keďže kód prevodovky je rovnaký pre všetky mechanické prevodovky vozidla Volkswagen Golf 1,6 TDI s objemom motora 1598 cm3, teda objektívnej nemožnosti jednoznačným a nespochybniteľným spôsobom preukázať, že žalobcom predkladaný vadný diel prevodovky je dielom z motorového vozidla kupovaného od predávajúceho.
21. Vo všeobecnosti dôkazné bremeno možno charakterizovať ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. V rámci dokazovania platí zásada, že každá strana musí uniesť bremeno ohľadom svojho tvrdenia; kto tvrdí, dokazuje (por.
Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, s 1540, str. 696). Výstižné závery v otázke rozloženia dôkazného bremena formuloval tiež ÚS SR vo svojom uznesení sp.zn. II. ÚS 38/2015 zo dňa 21.1.2015 v ktorom konštatoval, že „Dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky, ide teda o toho účastníka ktorý existenciu takýchto skutočností tvrdí“.
22. Možno konštatovať, že pravidlom kontradiktórnych konaní je nie len formálne, ale aj materiálne uplatňovanie zodpovednosti strany za neunesenie dôkazného bremena. Výrazom toho v procese dokazovania je okrem iného tiež požiadavka nezaťažovať zabezpečením dôkazného prostriedku tú procesnú stranu, ktorá k dokazovanej skutočnosti nemá dôkazné bremeno. Právna teória v záujme naplnenia požiadavky spravodlivého procesu celkom výnimočne pripúšťa takúto ingerenciu súdu len v prípadoch tzv. vyšetrovacích dôkazov, kedy okolnosti prípadu ospravedlňujú doplniť dôkazný deficit strany zaťaženej dôkazným bremenom súdom asistovanou súčinnosťou druhej strany. Na podklade týchto všeobecných východísk možno bez akýchkoľvek pochybností ustáliť dôkazné bremeno vo vzťahu k skutočnostiam, ktoré majú preukázať nárok žalobcu, hlavne k skutočnosti, že nejde o vadu predmetu kúpy, ktorá vznikla jeho použitím, prípadne opotrebením, teda vadu, za ktorú nezodpovedá predávajúci, ale o vadu na prevodovke, o ktorej predávajúci v čase predaja veci vedel, a ktorá vada spočívala v poškodení ložísk prevodovky vzniknutého v dôsledku dlhodobého nedostatočného vypínania spojky pri radení rýchlosti vpred a vzad, na strane žalobcu, ktorý ich v rámci svojho procesného útoku v spore tvrdil. Z hľadiska logiky veci a rozumného rozloženia dôkazného bremena bolo preto na žalobcovi, aby preukázal tieto tvrdenia. V prípade dôkazov preukazujúcich jeho tvrdenia spočiatku tvrdil existenciu prekážky, ktorá mu objektívne bránila ich predložiť, pričom neuviedol žiadnu inú skutočnosť, ktorá by opodstatňovala záver, že žalobca sa ohľadne tejto skutočnosti ocitol v ospravedlniteľnej dôkaznej núdzi. Pokiaľ za tohto stavu žalobca nepreukázal existenciu svojho nároku predložením dielu prevodovky, o ktorom by neboli pochybnosti, že bol súčasťou predmetného vozidla, nemožno súdu prvej inštancie vytknúť, že takýto dôkaz odmietol vykonať, z ktorého dôvodu napadnuté rozhodnutie nezaťažil skutkovou vadou, čo vylučuje naplnenie odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e) C.s.p.
23. Pokiaľ ide o odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p., ten sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu prvej inštancie je nesprávne, to znamená musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne, lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192 a nasl. C.s.p..
24. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. odvolací súd uvádza, že vo všeobecnosti právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou konkrétnej právnej normy na zistený skutkový stav vyvodzuje zo skutkových zistení, aké práva a povinnosti majú subjekty konania podľa hmotného práva. Nesprávnym právnym posúdením je potom potrebné rozumieť omyl v tomto postupe, a teda nesprávnosť pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd neaplikoval právnu normu vôbec, alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo ak aj aplikoval správny predpis, ktorý si nesprávne vyložil alebo napokon ak aplikoval správny predpis, ktorý tiež správne interpretoval, avšak právnu normu nesprávne na zistený skutkový stav použil, v skutkových okolnostiach teda z právnej normy vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach strán.
25. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého rozsudku konštatuje, že ani tieto žalobcom uplatnené odvolacie dôvody nie sú v posudzovanom spore naplnené.
26. Žalobca svojimi odvolacími námietkami nastolil predmetom odvolacieho prieskumu správnosť záveru súdu prvej inštancie o nepreukázaní existencie zodpovednosti žalovaného za vady predanej veci. Jeho odlišné nazeranie na uvedenú otázku je vystavané na spochybňovaní záverov súdom nariadeného znaleckého dokazovania.
27. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku (bod 37. a 38) dostatočne vysporiadal so spornými otázkami, ako aj s dôkazom predloženým žalobcom - vyjadrením servisu M & M AUTOSERVIS - AUTODIELY Michaľany k poškodeniu prevodovky motorového vozidla, ktoré tvrdenia spochybnil súdom ustanovený znalec konštatujúc, že nájdené piliny v priestore zotrvačníka prevodovky mohli vzniknúť z veľkého množstva iných dôvodov, nielen v dôsledku nesprávneho používania spojky, ale napríklad aj v dôsledku dlhodobého používania, pri ktorom dochádza k treniu a obrusovaniu, a teda k cyklickému opotrebeniu.
28. Za dôkazy, ktorých označením na preukázanie svojich tvrdení plnia strany svoju dôkaznú povinnosť, môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických a právnických osôb, notárske alebo exekútorské zápisy a iné listiny, ohliadka a výsluch strán. Podľa vzťahu k dokazovanej skutočnosti sa rozlišujú dôkazy priame a nepriame (indície). Priamym dôkazom je ten, ktorý priamo potvrdzuje alebo vyvracia dokazovanú skutočnosť (napr. výpoveď svedka o dokazovanej skutočnosti, ktorú osobne videl).
29. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany. Hodnotením dôkazov sa rozumie myšlienková činnosť súdu, ktorou je vykonaným dôkazom prisudzovaná hodnota závažnosti (dôležitosti) pre rozhodnutie, hodnota zákonnosti, hodnota pravdivosti, poprípade hodnota vierohodnosti. Pri hodnotení dôkazov z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti) súd určuje, aký význam majú jednotlivé dôkazy pre jeho rozhodnutie a či o ne môže oprieť svoje skutkové zistenia (či sú použiteľné pre zistenie skutkového stavu a v akom rozsahu, prípadne v akom smere). Pri hodnotení dôkazov po stránke ich zákonnosti skúma súd, či dôkazy boli získané (opatrené) a vykonané spôsobom zodpovedajúcim zákonu, alebo či v tomto smere vykazujú vady (či ide o dôkazy zákonné alebo nezákonné); na dôkazy, ktoré boli získané (opatrené) alebo vykonané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, súd neprihliadne. Hodnotením dôkazov z hľadiska ich pravdivosti súd dochádza k záveru, ktoré skutočnosti, o ktorých dôkazy (pre rozhodnutie významné a zákonné) podávajú správu, možno považovať za pravdivé (dokázané) a ktoré nie. Vyhodnotenie dôkazov z hľadiska pravdivosti predpokladá tiež posúdenie vierohodnosti dôkazom poskytovanej správy podľa druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona vykonáva. Výsledky hodnotenia dôkazov umožňujú súdu prijať záver o pravdivosti skutočnosti, ktorá je predmetom dokazovania, ak na ich základe možno nadobudnúť istoty (presvedčenie) o tom, že sa táto skutočnosť naozaj stala, bez toho, aby o tom mohli byť rozumné pochybnosti. Ak vytvárajú výsledky hodnotenia dôkazov podmienky iba pre úsudok, že je možné (viac či menej pravdepodobné), že sa dokazovaná skutočnosť stala, a ak teda pripúšťajú aj možnosť (väčšiu či menšiu pravdepodobnosť) toho, že sa dokazovaná skutočnosť naopak nestala, nemožno urobiť záver o pravdivosti tejto skutočnosti. V takom prípade súd rozhodne v neprospech tej strany, v ktorej záujme bolo podľa hmotného práva preukázať tvrdenú skutočnosť.
30. Dôkazné bremeno je inštitútom procesného práva, ktorý stíha tú stranu sporu, v ktorej záujme je, aby určitá skutočnosť rozhodná podľa hmotného práva a stranou tvrdená, bola v konaní preukázaná tak, aby ju súd mohol uznať za pravdivú. Keďže je dôkazné bremeno inštitútom procesného práva a má tiež jedine procesný účel, až vo svetle takej dôkaznej situácie, keď aktívna strana bezozbytkov splní si svoju povinnosť tvrdenia aj povinnosť dôkaznú vynikne procesný zmysel dôkazného bremena, pretože jeho pravým zmyslom je umožniť súdu vydať rozhodnutie aj v tých prípadoch, keď určitá skutočnosť, rozhodná pre výsledok sporu, nebola dokázaná, teda v prípadoch, keď výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú prijať záver ani o pravdivosti týchto skutočností, ale ani záver o tom, že boli rozhodne nepravdivé. Avšak aj v týchto prípadoch musí rozhodnúť v neprospech tej strany, v ktorej záujme bolo podľa hmotného práva preukázať tvrdenú skutočnosť.
31. Žalobca sústredil v odvolacom konaní konania svoju pozornosť aj na spochybňovanie záverov znaleckého dokazovania, ktoré podľa neho nezodpovedali jednoznačne otázku ako vznikla vada na motorovom vozidle, keď v ňom znalec vyjadril záver, že nájdené piliny v priestore zotrvačníka a prevodovke môže vyvolať veľké množstvo rôznych dôvodov, a teda nielen bežné opotrebenie motorového vozidla.
32. Zo záveru tohto znaleckého posudku však vyplýva aj to, že spochybnil mechanizmus poškodenia prevodovky motorového vozidla tvrdený žalobcom, v dôsledku čoho možno považovať za správny záver súdu prvej inštancie, že žalobca konaní jednoznačným a nespochybniteľným spôsobom nepreukázal, že vada prevodovky, v dôsledku ktorej uplatňuje v tomto konaní voči žalovanému nárok na zľavu z kúpnej ceny, nevznikla bežným použitím a opotrebením kupovaného motorového vozidla, ale v dôsledku dlhodobého nedostatočného vypínania spojky pri radení rýchlosti a dlhodobou jazdou s poškodenou spojkou, pričom dôkazné bremeno bolo na jeho strane, keďže ust. § 508 ods. 2 OZ modifikuje generálne pravidlo dôkazného bremena v súvislosti domnienkou existencie vady v okamihu prevzatia veci, čo je vo veci nepodstatné a nesporné, keď aj súd prvej inštancie dospel k záveru o existencii vady prevodovky už v čase kúpy motorového vozidla.
33. Žalobcovi sa takisto nepodarilo preukázať, že si žalovaný nesplnil svoju povinnosť ho upozorniť na túto vadu, o ktorej podľa neho vedel, keďže žalovaný tieto tvrdenia poprel s tým, že túto svoju obranu nebol povinný preukazovať, keďže na nikom nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti (tzv. negatívna dôkazná teória).
34. Odvolací súd doplňuje, že žalobca nedodržal zákonom predpokladaný postup pri uplatnení svojho nároku voči žalovanému zo zodpovednosti za vady pri odstrániteľných vadách. Nárok na zľavu z kúpnej ceny si nemohol uplatniť, ak mu nepredchádzalo právo na včasné bezplatné odstránenie vady zo strany predávajúceho, ktorý ju mohol odstrániť aj efektívnejším spôsobom. V neposlednom rade odvolací súd zdôrazňuje, že zľava z kúpnej ceny predstavuje percentuálne zníženie odplaty za plnenie, ktoré je úmerné ujme spôsobenej vadným plnením. Výška primeranej zľavy sa teda neurčuje exaktným výpočtom nákladov, ale je výsledkom súčasného uváženia všetkých komponentov ujmy spôsobenej vadným plnením spočívajúcim v percentuálnom znížení protihodnoty veci. Takto určená odplata bude úmerná zníženej hodnote veci. Pri posúdení primeranosti zľavy sa má brať zreteľ na povahu a rozsah vady, na kúpnu cenu veci, na zníženie funkčných vlastností veci a jej estetickej hodnoty, na ďalšiu upotrebiteľnosť, na komplikácie a obmedzenia pri užívaní, zníženie životnosti, na cenu nutných opráv a pod.
35. Podľa názoru odvolacieho súdu teda žalobca jednoznačným a nespochybniteľným spôsobom súdu nepreukázal ani to, že mu voči žalovanému vznikol nárok na primeranú zľavu z kúpnej ceny práve v ním požadovanej výške nákladov na opravu vadného dielu predmetu kúpy. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil procesným postupom podľa ust. 387 ods. 2 C.s.p., a to v napadnutom zamietavom výroku, aj v závislých výrokoch o trovách konania (§ 367 ods. 2 veta druhá C.s.p.), majúcich správny základ v plnom procesnom úspechu žalovaného v spore.
36. Podľa ust. § 396 C.s.p. , ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
37. Podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
38. V odvolacom konaní mal žalovaný plný procesný úspech, a preto mu v súlade s citovaným ust. § 255 ods. 1 C.s.p. vzniklo právo na 100% náhradu trov odvolacieho konania.
39. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.).
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).