Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

26Co/3/2026

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Greguša a členov senátu JUDr. Pavla Pileka a JUDr. Mareka Olekšáka, v spore žalobkyne: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. E. B. XXXX/XX, XXX XX B., zastúpený: Advokátska kancelária ŠKODLER & PARTNERS, s. r. o., so sídlom Dobšinského 12, 811 05 Bratislava, IČO: 47 238 232, proti žalovanému: F. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. E. B. XXXX/XX, XXX XX B., zastúpený: JUDr. Iveta Majlingová, advokátka, so sídlom Pohraničná 7, 945 01 Komárno, IČO: 34 021 515, o nahradenie prejavu vôle uzavrieť darovaciu zmluvu, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Komárno č. k. – 397 zo dňa 10. septembra 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Komárno č. k. – 397 zo dňa 10. septembra 2025 p o t v r d z u j e.

II. Odvolací súd p r i z n á v a žalovanému voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Komárno ako súd prvej inštancie rozsudkom označeným v záhlaví (ďalej len „napadnutý rozsudok“) žalobu zamietol (výrok I.); priznal žalovanému voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok II.).

1.1. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil primárne ustanoveniami: , v znení neskorších predpisov (ďalej len „“ alebo aj „OZ“); , v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

1.2. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie v podstate odôvodnil tým, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 24.10.2023 domáhala voči žalovanému, v súlade s uzavretou zmluvou o budúcej zmluve zo dňa 13.07.2012, nahradenia prejavu vôle uzavrieť darovaciu zmluvu, ktorej znenie uviedol súd prvej inštancie. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že strany uzavreli kúpnu zmluvu a zmluvu o zriadení vecného bremena zo dňa 25.06.2012, na základe ktorej žalobkyňa previedla na žalovaného vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam v celosti. Dňa 22.08.2012 a dňa 04.09.2012 boli ku kúpnej zmluve medzi stranami uzavreté dodatky, na základe ktorých bol žalovaný povinný ponúknuť žalobkyni predmetnú nehnuteľnosť na predaj za cenu 20.000 eur, ak by chcel nehnuteľnosť scudziť. Taktiež nebolo medzi stranami sporné, že následne dňa 24.08.2020 uzavreli kúpnu zmluvu, prostredníctvom ktorej žalovaný previedol vlastníctvo k nehnuteľnostiam na žalobkyňu v podiele 1/2. Vo veci sporným ostala pravosť podpisu žalovaného na zmluve o budúcej darovacej zmluve zo dňa 13.07.2012 a aj to, či v prípade pravosti podpisu je možné žalovaného zaviazať

na uzavretie takejto darovacej zmluvy. Zo znaleckého posudku č. 7/2025 (ďalej aj len „znalecký posudok“) súdu prvej inštancie vyplynulo, že znalkyňa dospela k záveru, že sporný podpis je výsledkom autentického pisárskeho prejavu. Avšak zároveň konštatovala, že nie je možné jednoznačne vylúčiť, že sporný podpis mohol vyhotoviť žalovaný, ale identifikačná hodnota zistených zhodných a podobných znakov nepostačuje na jednoznačné potvrdenie pravosti sporného podpisu.

1.3. Súd prvej inštancie konštatoval, že návrh žalobkyne považuje za prípustný, keďže text zmluvy musí byť v celistvosti vyjadrený v žalobnom návrhu, a to žalobkyňa splnila. Zároveň mal súd prvej inštancie za splnené, že je v predmetnej zmluve o budúcej zmluve jasne vyjadrená doba, do ktorej má byť zmluva uzavretá. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že ak sa zmluvné strany po uzavretí zmluvy o budúcej zmluvy dohodli na uzavretí kúpnej zmluvy k časti spornej nehnuteľnosti, nedohodli sa však na zániku zmluvy o budúcej zmluve; k zmene skutkových okolností došlo z vôle oboch strán a ani jedna z nich sa preto nemôže dovolať aplikácie ust. , súd prvej inštancie zo záveru tohto znaleckého posudku vyhodnotil, že v konaní nebolo spoľahlivo preukázané, že podpis žalovaného na predmetnej zmluve je jeho vlastnoručným podpisom. Na základe tejto skutočnosti súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa nepreukázala pravosť danej listiny, pričom práve žalobkyňu v tejto rovine zaťažovalo dôkazné bremeno. Súd prvej inštancie ďalšie dokazovanie navrhnuté žalobkyňou na pojednávaní zo dňa 10.09.2025 výsluchom znalkyne nepovažoval za potrebné s poukazom na závery jej znaleckého posudku, ktoré sú dostatočne jasné a zrozumiteľné. Zároveň súd prvej inštancie považoval za irelevantné znalecké dokazovanie s cieľom zistenia, či podpis na predmetnej zmluve mohla vyhotoviť žalobkyňa, pretože takýto výsledok by nijako neovplyvnil skutkový stav a rozhodnutie súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie podotkol, že tieto návrhy na vykonanie ďalšieho dokazovania boli uskutočnené oneskorene, mohli byť prednesené oveľa skôr, keďže znalecký posudok bol žalobkyni doručený dňa 17.07.2025; vyžadovali by ďalšie odročenie pojednávania. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol na základe pomeru úspechu strán konania, a preto priznal žalovanému voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. Proti napadnutému rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote a v celom rozsahu odvolanie domáhajúc sa, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Žalobkyňa považovala napadnutý rozsudok za nesprávny z odvolacích dôvodov podľa ust. , e), f) a h) .

2.1. Žalobkyňa vo svojom odvolaní argumentovala tým, že znalec vo svojom znaleckom posudku autorstvo sporného podpisu žalovaným nevylúčil, ale mnohosť zhodných znakov sám znalec konštatoval. Z obsahu, ako aj zo záveru znaleckého posudku žalobkyni vyplynulo, že jedinou skutočnosťou, ktorá napriek všetkých zhodám zabránila jednoznačnému určeniu skutočnosti, že sporný podpis patrí žalovanému, je jednoduchá štruktúra sporného podpisu a porovnávacích podpisov, ktorá spôsobuje, že sú ľahšie vyhotoviteľné, pričom identifikačná hodnota znakov je limitovaná. Žalovaný nespochybnil skutkové tvrdenia žalobkyne o uzavretí zmluvy o budúcej zmluve, ako zabezpečovacieho prostriedku. Vysporiadanie sa so znaleckým posudkom súdom prvej inštancie považovala žalobkyňa za svojvoľné, keďže závery tohto vysporiadania považovala za absurdné. Podľa názoru žalobkyne mal súd prvej inštancie zohľadniť skutočnosti vyplývajúce zo znaleckého posudku, ako aj samotné dôsledky s poukazom na početnú zhodu podobností a zhôd, pričom žalobkyňa poukázala na to, že ak osoba bude používať natrénovaný podpis s jednoduchou štruktúrou, potom môže následne uzavreté zmluvy porušiť s tvrdením, že podpis nie je jej. Žalobkyňa konštatovala, že vyžadovanie jednoznačného preukázania tvrdených skutočností zo strany žalobcu za každých okolností je absurdné s poukazom na problematiku preukazovania príčinnej súvislosti medzi postupom zdravotníckeho pracovníka a vzniknutou škodou na strane pacienta a na judikatúru súdov s touto problematikou spojených. V tejto súvislosti konštatovala, že vzhľadom na všetky zhody vyplývajúce zo znaleckého posudku, mal súd prvej inštancie buď vyhodnotiť znalecký posudok ako preukazujúci s dostatočnou spoľahlivosťou, že sporný podpis patrí práve žalovanému, alebo v súlade so zásadou materiálneho vedenia sporu mal doplniť dokazovanie alebo vyhovieť návrhom žalobkyne na vykonanie dôkazov. Pokiaľ mal súd prvej inštancie pochybnosti o vecnej správnosti znaleckého posudku, nemôže ho nahradiť vlastným názorom, ale musí uložiť znalcovi, aby podal vysvetlenie, posudok doplnil alebo iným spôsobom odstránil nedostatky alebo aby znova vypracoval znalecký posudok, prípadne mal

ustanoviť druhého znalca za účelom opätovného posúdenia veci a vyjadreniu sa k správnosti prvotného znaleckého posudku.

2.2. Ďalej žalobkyňa uviedla, že napadnutý rozsudok a postup súdu prvej inštancie je v dôsledkoch hrubo nespravodlivý. Žalobkyňa mala za to, že súd prvej inštancie konal v rozpore so všeobecnou predstavou spravodlivosti, keďže formalisticky interpretoval a vyhodnotil znalecký posudok spôsobom zakladajúcim závažné a nespravodlivé dôsledky, keď osoby s jednoduchou štruktúrou podpisu sa môžu len z tohto titulu vyhnúť právnej zodpovednosti za porušenie zmluvy ľahšie než osoby, ktoré majú štandardný podpis, keďže jednoduchosť podpisu eliminuje dôkaznú silu znaleckého posudku. Týmto poukázala na situáciu, ktorá by viedla k všeobecnej diskriminácii ľudí, ktorí používajú iný než natrénovaný jednoduchý podpis. Zdôraznila, že osobe s jednoduchým podpisom stačí v konaní len namietať pravosť podpisu na zmluve. Žalobkyňa zároveň navrhla v odvolacom konaní vykonanie dôkazu, ktorý súd prvej inštancie odmietol vykonať (napriek tomu, že ho navrhla vykonať žalobkyňa), a to výsluch znalca: Mgr. Eva Forgácsová s poukazom na ust. . Ďalej žalobkyňa poukázala na to, že až na pojednávaní dňa 10.09.2025 došlo zo strany súdu prvej inštancie k zmene predbežného právneho posúdenia sporu, a preto žalobkyňa až na tomto pojednávaní mohla objektívne reagovať na zmenu právneho posúdenia sporu (z jej prospechu na jej neprospech). Na základe tejto skutočnosti bola žalobkyňa toho názoru, že nie je možné dospieť k záveru, že návrh na doplnenie dokazovania bol prednesený oneskorene. Žalobkyňa konštatovala, že súd prvej inštancie z možných a legitímnych výkladov príslušných zákonných ustanovení zvolil taký, ktorý zasahuje do majetkových práv žalobkyne a eventuálne aj ďalších ľudí, ktorí môžu byť beztrestne podvedení osobami, ktoré majú jednoduchý natrénovaný podpis.

2.3. Vo vzťahu k výroku o trovách konania žalobkyňa uviedla, že súd prvej inštancie opomenul aplikovať ust. alebo sa argumentačne vysporiadať s jeho neaplikáciou. V tejto súvislosti poukázala na to, že úspech žalovaného v konaní spočíval len na tom, že zo znaleckého posudku nevyplynul jednoznačný záver o podpise predmetnej zmluvy. Žalobkyňa uviedla, že v čase podania návrhu nemohla predvídať, že konanie dopadne takýmto nespravodlivým spôsobom. Poukázala na okolnosti uzavretia predmetnej zmluvy, ktoré uviedla pri svojom výsluchu, ktoré neboli medzi stranami konania sporné. V snahe zmierniť tvrdosť zamietavého rozsudku s poukazom na tieto skutočnosti bola žalobkyňa toho názoru, že súd prvej inštancie mohol aplikovať vyššie uvedené ustanovenie vo vzťahu k trovám konania a tým uplatniť svoje moderačné právo.

3. Podaním zo dňa 19.11.2025 žalovaný reagujúc na odvolanie žalobkyne uviedol, že argumentácia žalobkyne nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Stotožnil sa so závermi a odôvodnením napadnutého rozsudku. Poukázal na to, že podstatnou skutočnosťou je to, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu, že žalovaný predmetnú zmluvu uzavrel. Skutočnosť, že podpis uvedený na zmluve nepatrí žalovanému umocňujú aj ďalšie vykonané dôkazy. Ďalej žalovaný poukázal na to, že žalobkyňa pri svojom výsluchu uviedla, že zmluva o budúcej zmluve jej bola zaslaná právnikom a následne ju spolu so žalovaným išli podpísať pred notárom a podpisovali ju spoločne. Žalobkyňa však túto výpoveď zmenila potom, čo bolo na pojednávaní spochybnené jej tvrdenie nahliadnutím do originálu zmluvy a bolo zistené, že podpis žalobcu nie je overený pred notárom a podpisy sú písané viditeľne iným perom. Žalobkyňa následne tvrdila, že žalobca predmetnú zmluvu podpísal až doma. Žalovaný konštatoval, že sa nejaví ako logické, že podpis jednej zmluvnej strany je úradne overený a druhej nie. Táto úvaha mala vyzdvihnúť tvrdenie žalovaného o tom, že túto zmluvu nepodpísal. Súd prvej inštancie podľa žalovaného správne vyhodnotil skutkový stav, ako aj právny a správne žalobu zamietol. Žalovaný považoval aj výrok o trovách konania za správny s poukazom na vedomosť žalobkyne o tom, že podpis uvedený na predmetnej zmluve nepatrí žalovanému. Na základe týchto skutočností žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a priznal mu voči žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania.

4. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote ( ), a že spĺňa náležitosti podľa ust. a nasledujúce , preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( a ) ako aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie ( ), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario) a dospel k záveru o nedôvodnosti odvolania žalobkyne.

5. Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

6. Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Podľa , účastníci sa môžu písomne zaviazať, že do dohodnutej doby uzavrú zmluvu; musia sa však pritom dohodnúť o jej podstatných náležitostiach.

8. Podľa , vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom.

9. Odvolací dôvod podľa ust. sa týka akéhokoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie je subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody. Ale len za predpokladu, že predmetné pochybenia mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Príkladom tejto vady sú pochybenia vo vykonanom dokazovaní, porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu, nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť súdu.

10. Vyhodnotenie potenciálnej relevancie navrhovaného dôkazu, ako aj prípustnosti jeho vykonania je úlohou a doménou súdu. K naplneniu odvolacieho dôvodu podľa ust. dôjde vtedy, ak súd prvej inštancie pochybí v súvislosti so zamietnutím návrhu na vykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia a ktorého vykonanie je prípustné. Takýmto postupom sťažuje dôkaznú pozíciu strany sporu, čo môže nespravodlivo rezultovať v neunesení jej dôkazného bremena a neodôvodnene sa vzďaľuje od želanej a možnej miery zistenia skutkového stavu.

11. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu podľa ust. odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke, a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s , a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení až .

12. Právne posúdenie veci predstavuje činnosť súdu spočívajúcu v podriadení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Pri tejto činnosti súd rieši questio iuris (právne otázky), pričom ich riešeniu predchádza riešenie questio facti (skutkové otázky), respektíve zistenie skutkového stavu. Vo všeobecnosti sa za nesprávne považuje právne posúdenie, keď na zistený skutkový stav súd neaplikoval príslušnú právnu normu (t. j. úplne opomenul aplikovať príslušnú právnu normu), alebo aplikoval nesprávnu právnu normu (t. j. namiesto príslušnej právnej normy aplikoval normu inú), prípadne správne určenú právnu normu nesprávne interpretoval, alebo ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

13. Odvolací súd v odvolacom konaní po vykonaní meritórneho odvolacieho prieskumu napadnutého rozsudku dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne a v rozsahu dostatočnom pre jeho preskúmanie odôvodnil. Odvolací súd sa z uvedených dôvodov v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto sa s poukazom na ustanovenie v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzuje primárne iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, a to bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

14. Na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie podľa ust. a za účelom vysporiadania sa s podstatnými tvrdeniami žalobkyne uvedenými v odvolaní odvolací súd in medias res dopĺňa nasledovné:

15. Odvolací súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že výsledok znaleckého dokazovania má v prejednávacej veci charakter neurčitého záveru (non liquet). Z predmetného znaleckého posudku vyplýva, že nie je možné potvrdiť a ani vylúčiť, že sporný podpis na zmluve o budúcej zmluve vykonal práve žalovaný. Takýto odborný záver nevytvára skutkový podklad pre zistenie, že podpis na zmluve je pravým alebo nie je pravým podpisom žalovaného. Súd je oprávnený hodnotiť znalecký posudok ako dôkaz podľa ust. , nie je však oprávnený nahrádzať neurčitý odborný záver vlastnou úvahou (hodnotením grafických znakov podpisu) alebo z čiastkových zistení dospieť k záveru, ku ktorému znalec nedospel (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 23.11.2011). Odvolací súd sa preto nestotožnil s námietkou žalobkyne poukazujúcou na početné zhody obsiahnuté v znaleckom posudku, z ktorých mal súd prvej inštancie dospieť k záveru o podpise predmetnej zmluvy žalovaným.

16. Odvolací súd poznamenáva, že ak výsledkom vykonaného dokazovania ostal stav dôkaznej neistoty, keďže v danom prípade neboli vykonané ďalšie dôkazy spôsobilé túto neistotu odstrániť, procesné následky takéhoto stavu znáša tá strana, ktorú zaťažuje dôkazné bremeno, v tomto prípade žalobkyňu. V prejednávanej veci žalobkyňa tvrdila, že spolu so žalovaným uzavrela predmetnú zmluvu o budúcej zmluve, a preto ju zaťažovalo dôkazné bremeno preukázania, že k takémuto uzavretiu došlo, respektíve preukázania pravosti podpisu žalovaného na tejto zmluve vzhľadom na jeho námietku. Keďže pravosť podpisu žalovaného nebola preukázaná, žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno. Neunesenie dôkazného bremena však nebolo spôsobené výlučne existenciou neurčitého znaleckého záveru, ale tým, že pri absencii ďalších dôkazov nebol skutkový stav preukázaný v rozsahu potrebnom pre vyhovenie žalobe. Hoci súd prvej inštancie použil formuláciu o preukázaní dôvodnosti námietky žalovaného, že zmluvu o budúcej zmluve nepodpísal, z odôvodnenia napadnutého rozsudku je však zrejmé, že ratio decidendi napadnutého rozsudku predstavuje neunesenie dôkazného bremena žalobkyňou, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje. Vo všeobecnosti dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech [viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd SR“) sp. zn. zo dňa 24.06.2010]. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“) sp. zn. zo dňa 09.06.2020, podľa ktorého: „Civilné sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je úspech procesnej strany definovaný jej povinnosťou tvrdenia a na ňou nadväzujúcou dôkaznou povinnosťou a im zodpovedajúcim korelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného bremena. Z prejednacej zásady potom následne vyplýva základné procesné pravidlo, podľa ktorého každá strana je povinná dokazovať skutočnosti zodpovedajúce znakom právnej normy, ktorá je pre ňu priaznivá a ktorej sa domáha.“ ... ďalej z rozhodnutia: „Z uvedeného potom možno urobiť záver, podľa ktorého strana, ktorá sa domáha určitých právnych následkov, ponesie aj nepriaznivé dôsledky stavu non liquet (neobjasneného určitého skutkového stavu, resp. určitej relevantnej skutočnosti), teda procesných následkov toho, ako keby bolo zistené, že k naplneniu skutkových predpokladov hypotézy právnej normy, ktorej účinkov sa domáhala, nedošlo.“.

17. Ďalej odvolací súd konštatuje, že sa nestotožňuje s argumentáciou žalobkyne, ktorou poukazovala na judikatúru v medicínskych sporoch o náhradu škody v spojení s problematikou preukazovania príčinnej súvislosti medzi postupom zdravotníckeho pracovníka a vzniknutou škodou na strane pacienta. Táto judikatúra sa týka špecifických prípadov, v ktorých vystupuje pacient v postavení de facto slabšieho subjektu v právnom zmysle vo vzťahu k poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti, ktorý disponuje odbornou „prevahou“, pričom pacient má sťažené možnosti poškodeného preukázať priebeh medicínskeho zákroku a jeho následky. V prejednávacej veci ide však o spor medzi dvoma fyzickými osobami o preukázanie existencie súkromnoprávneho úkonu (zmluvy o budúcej zmluve), respektíve o pravosti podpisu žalovaného na predmetnej listine. Samotná skutočnosť, že znalecké dokazovanie v dôsledku jednoduchej štruktúry podpisu nedospelo k jednoznačnému záveru o pravosti podpisu žalovaného na predmetnej zmluve, sama o sebe neodôvodňuje prenesenie dôkazného bremena žalobkyne na žalovaného. V danom prípade nemôže byť neurčitý výsledok znaleckého posudku nahradený analogickou aplikáciou judikatúry týkajúcej sa odlišného typu právnych vzťahov. V skratke odvolací súd k námietke žalobkyne vo vzťahu k jednoduchosti natrénovaného podpisu v spojení

s diskrimináciou a beztrestnosťou uvádza, že skutočnosť, že určitý typ podpisu má nižšiu identifikačnú hodnotu, nepredstavuje otázku diskriminácie alebo zásady rovnosti, o to viac nie otázku beztrestnosti. Táto otázka súvisí z grafológiou, a preto ju odvolací súd v tejto rovine vyhodnotil ako irelevantnú.

18. Vo vzťahu k námietkam žalobkyne smerujúcim k nevykonaniu ňou navrhnutých dôkazov súdom prvej inštancie, odvolací súd konštatuje, že sa aj v tejto rovine stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie. Ten nevykonanie predmetných dôkazov odôvodnil v dvoch argumentačných líniách. V prvom rade z hľadiska aplikácie sudcovskej koncentrácie, kedy žalobkyňa mohla tieto dôkazy navrhnúť podstatne skôr s poukazom na to, kedy jej bol doručený znalecký posudok. V druhej argumentačnej línii sa zameral na to, že by bolo potrebné odročiť pojednávanie, pričom by výsluch znalca nebol potrebný vzhľadom na jasný a zrozumiteľný záver znaleckého posudku. Žalobkyňa argumentovala tým, že nemohla skôr navrhnúť vykonanie dôkazov s poukazom na predbežné právne posúdenie súdu, ktoré bolo zmenené až na pojednávaní, respektíve výrazne neskôr než jej bol doručený znalecký posudok. Odvolací súd konštatuje, že predbežné právne posúdenie veci nemalo vplyv na sudcovskú koncentráciu, keďže pravosť podpisu žalovaného na predmetnej zmluve, bola otázka sporná od začiatku konania (potom, čo ju namietol žalovaný). Zároveň koncentrácia konania sa netýka právneho posúdenia súdu, ale viaže sa na skutkové zistenia a dôkazné návrhy. V prípade, keď žalobkyni prišiel znalecký posudok, vtedy mohla reagovať, keďže mala vedomosť o neurčitom výsledku a nemala sa spoliehať na predbežné právne posúdenie súdu prvej inštancie, ktoré vzhľadom na výsledok znaleckého posudku bolo predvídateľne zmenené. V tejto súvislosti odvolací súd subsidiárne poukazuje na zásadu rímskeho práva vigilantibus iura scripta sunt (právo patrí bdelým). Odvolací súd sa zároveň stotožňuje so súdom prvej inštancie v tom, že vykonanie dôkazu spočívajúce vo výsluchu súdneho znalca nie je potrebné, keďže znalecký posudok obsahuje jasný a zrozumiteľný záver o neurčitosti podpisu žalovaného na predmetnej zmluve. V prípade, ak je jasný záver znaleckého posudku, nie je potrebné, aby súdny znalec vysvetľoval obsahové prvky znaleckého posudku, ktoré aj tak nemôžu svojím charakterom ovplyvniť tento záver. Takéto vykonanie dôkazu by bolo preto svojou povahou nadbytočné. Odvolací súd zároveň poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 28. 02.2024, podľa ktorého „Procesnej strane v kontradiktórnom konaní nemôže byť priznané právo, aby súd procesným postupom ex officio (z úradnej činnosti) naprával pochybenia ňou navrhovaného znaleckého dokazovania, ktorým preukazuje skutočnosti, ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú podstatné pre právne posúdenie veci.“. Na margo veci odvolací súd dodáva, že doplnenie dokazovania v odvolacom konaní podľa ust. je podmienené novotami. Koncepcia odvolacieho konania v civilnom spore vychádza z tzv. neúplného apelačného systému, čo znamená, že právo odvolateľa použiť v odvolacom konaní prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, je obmedzené. Odvolací súd tak dopĺňa dokazovanie len za splnenia zákonných podmienok, ktorých splnenie v tomto prípade nie je dané.

19. Vo vzťahu k aplikácii ustanovenia odvolací súd konštatuje, že sa jedná o výnimočné ustanovenie, pre ktorého aplikáciu zákon vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok: dôvody osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa a ani výnimočné okolnosti zákon bližšie nešpecifikuje, pričom výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax. To však neznamená, že tým vytvára priestor na nekontrolovanú voľnú úvahu súdu. Ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Predmetnú normu nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania, teda nejedná sa o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania. Úspešnej strane nemožno nepriznať náhradu trov konania podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov. Súd pre aplikovanie predmetného ustanovenia skúma okrem iného aj okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní (R 24/1964). Účelom citovaného ustanovenia je zmiernenie neprimeranej tvrdosti, respektíve dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a jeho výsledok, a preto pred tým, než všeobecný súd dospeje k záveru o potrebe aplikácie ustanovenia , je potrebné ustáliť otázku procesného úspechu sporových strán (nález Ústavného súdu SR, zo dňa 27.08.2020). V tomto prípade má odvolací súd za to, že nie je možná aplikácia predmetného ustanovenia, keďže neboli kumulatívne naplnené podmienky na jeho aplikáciu. Žalobkyňa nepreukázala existenciu dôvodov osobitného zreteľa a výnimočných okolností. Žalobkyňa len poukazovala na nespravodlivosť a na viaceré zhody v rámci znaleckého posudku. Odvolací súd konštatuje, že

neunesenie dôkazného bremena predstavuje plnohodnotný procesný neúspech, pričom samotný subjektívny pocit nespravodlivosti nie je dôvodom moderácie. Žalobkyňou prezentovaná argumentácia je preto irelevantná vo vzťahu k aplikácii ust. .

20. Na záver ako obiter dictum odvolací súd konštatuje, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strán sporu vrátane ich dôvodov a námietok, pričom je tento názor rešpektovaný rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu Slovenskej republiky (, , ). Takisto ani do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa (respektíve práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru) nepatrí právo sporovej strany na rozhodnutie v súlade s jej právnym názorom (m. m. , ), ani právo dožadovať sa toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktoré sporová strana predkladá (, , , ). Odvolací súd teda nie je viazaný právnym názorom strán sporu a nerozhoduje na základe nespokojnosti strany s výsledkom konania. Odvolací súd zároveň konštatuje, že je potrebné mať na zreteli, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania ().

21. Na základe vyššie uvedených skutočností odvolací súd nevzhliadol námietky žalobkyne dôvodnými, pričom dospel k záveru o vecnej správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, a preto ho podľa ust. ako vecne správny potvrdil.

22. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. v spojení s a . Keďže žalovaný bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný, tak mu odvolací súd priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( - ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť byť zastúpený advokátom neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak je dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.