Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2S/67/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD. a členov senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcov: 1. M.CUP, s.r.o., so sídlom Poštová č. 3, 811 06 Bratislava IČO: 31 327 435, 2. MPL STAVING spol. s.r.o., so sídlom Zadunajská cesta 10, 851 01 Bratislava IČO: 31 407 455, 3. RECORD TK spol. s.r.o., so sídlom Bojnícka 16/A, 831 04 Bratislava IČO: 31 391 915, všetci zastúpení spoločnosťou: URBAN STEINECKER GAŠPEREC BOŠANSKÝ, s.r.o., AK, so sídlom Havlíčkova 16, 811 04 Bratislava IČO: 47 244 895, proti žalovanému: Protimonopolný úrad Slovenskej republiky, so sídlom Drieňová č. 24, 826 03 Bratislava IČO: 00 699 063, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 2019/DOH/ POK/R/42 zo dňa 19.12.2019 a prvostupňového rozhodnutia č. 2018/DOH/POK/1/3 zo dňa 07.11.2018, jednomyseľne, takto

rozhodol:

Krajský súd v Bratislave žalobu zamieta.

Žalovanému sa právo na náhradu trov konania nepriznáva.

odôvodnenie:

I. rozhodnutie žalovaného

1. Žalovaný (Rada Protimonopolného úradu SR) rozhodnutím č. 2019/DOH/POK/R/42 zo dňa 19.12.2019 v správnom konaní č. 0022/OKT/2016 podľa o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov, podľa Správneho poriadku zamietol rozklady žalobcov v 1. až 3. rade a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Protimonopolného úradu Slovenskej republiky, odboru kartelov č. 2018/DOH/POK/1/3 zo dňa 07.11.2018, na základe ktorého konanie žalobcov v 1. až 3. rade spočívajúce v koordinácii týchto podnikateľov v procese prípravy súťažných ponúk, v období od 23.09.2014 do 23.10.2014 s cieľom umožniť víťazstvo vopred určenému uchádzačovi vo verejných obstarávaniach s predmetom zákazky „Výstavba multifunkčného ihriska“ vyhlásených verejnými obstarávateľmi: Obec Radvaň nad Laborcom, Radvaň nad Laborcom 76,067 01 Radvaň, Obec Hriadky, Hlavná č. 43/5, 076 22 Hriadky, Obec Demjata, Demjata 129, 082 13 Tulčík, Obec Rudno nad Hronom, Rudno nad Hronom 16, 966 51 Rudno nad Hronom, Obec Ďapalovce, Ďapalovce 136, 094 05 Holčíkovce, Mesto Snina, Strojárska 2060/95, 069 01 Snina a Gymnázium - Gimnázium Kráľovský Chlmec, Horešská 18, 077 01 Kráľovský Chlmec je dohodou obmedzujúcou súťaž, ktorá mala za cieľ obmedzenie súťaže v oblasti dodávok stavebných prác a súvisiacich tovarov a služieb na území Slovenskej republiky a ktorá je podľa ustanovenia v spojení s , , a o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb.

o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov v znení účinnom do 17.04.2016 zakázaná. Zároveň podľa o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov v znení účinnom do 17.04.2016 Protimonopolný úrad Slovenskej republiky za konanie uvedené v bode I. výrokovej časti tohto rozhodnutia uložil:

a. podnikateľovi M.Cup s.r.o. (žalobca 1.), so sídlom Poštová 3, 811 06, Bratislava, IČO: 31 327 435 pokutu vo výške 16.760 € b. podnikateľovi MPL STAVING spol. s r.o. (žalobca 2.), so sídlom Zadunajská cesta 10, 851 01 Bratislava, IČO: 31 407 455 pokutu vo výške 50.465 € c. podnikateľovi RECORD TK spol. s r.o. (žalobca 3.), so sídlom Bojnícka 16/A, 831 04 Bratislava, IČO: 31 391 915 pokutu vo výške 50.465 €

Podľa o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov Protimonopolný úrad Slovenskej republiky uložil: a. podnikateľovi M.Cup s.r.o. (žalobca 1), IČO: 31 327 435 zákaz účasti vo verejnom obstarávaní na dobu troch rokov od právoplatnosti konečného rozhodnutia, b. podnikateľovi MPL STAVING spol. s r.o. (žalobca 2) IČO: 31 407 455 zákaz účasti vo verejnom obstarávaní na dobu troch rokov od právoplatnosti konečného rozhodnutia a c. podnikateľovi RECORD TK spol. s r.o. (žalobca 3)zákaz účasti vo verejnom obstarávaní na dobu troch rokov od právoplatnosti konečného rozhodnutia.

2. Žalovaný (Rada úradu) predmetné rozhodnutie odôvodnil predovšetkým tým, že prvostupňový orgán pri vymedzení oblasti dotknutej dohodou účastníkov konania vychádzal z predmetu obstarávania v predmetných 7 verejných obstarávaniach t.j. stavebné práce na stavbe športových zariadení a určil ju ako dodávky stavebných prác a súvisiacich tovarov a služieb potrebných pri výstavbe multifunkčných ihrísk. Stotožnil sa takto s vymedzením oblasti dotknutej dohodou, ako aj s postupom prvostupňového orgánu, ktorý zohľadnil kvalifikáciu zakázanej dohody, ktorá svojou povahou patrí medzi tzv. cieľové dohody a v prvostupňovom rozhodnutí nepovažoval za nevyhnutné vymedziť detailne relevantný trh, ani dopady predmetných dohôd obmedzujúcich súťaž. Takýto postup zohľadňuje európsku, ako aj slovenskú judikatúru. Žalovaný vyhodnotil konanie účastníkov správneho konania ako sedem správnych deliktov, spočívajúcich v uzavretí dohody obmedzujúcej súťaž podľa § 4 ods. 3 písm. a), c) a f) zákona účinného do 17.04.2016 spočívajúcu v priamom určení cien tovaru, rozdelení trhu a koluzívnom správaní, v dôsledku ktorého koordinovali svoje správanie v procese predmetného verejného obstarávania, čo v rozhodnutí dostatočne odôvodnil. Rada úradu sa stotožňuje s takýmto posúdením. Ďalej prvostupňový orgán dospel k záveru, že vzhľadom na charakter dohody obmedzujúcej súťaž ako kolúzie vo verejnom obstarávaní, ktorá obsahuje znaky dohody o cene podľa § 4 ods. 3 písm. a), a dohody o rozdelení trhu podľa § 4 ods. 3 písm. c) zákona v znení účinnom do 17.04.2016, nie je možné na túto dohodu aplikovať ustanovenia § 6 ods. 1 zákona v znení účinnom do 17.04.2016 a nemožno posudzované dohody považovať za vyňaté zo zákazu podľa § 6 zákona v znení účinnom do 17.04.2016.

3. Prvostupňový orgán tiež dospel k záveru, že nie je možné aplikovať ustanovenie § 6 ods. 3 zákona v znení účinnom do 17.04.2016, nakoľko účastníci konania nepredložili úradu dôkazy, z ktorých by vyplývalo, že boli naplnené podmienky v zmysle predmetného ustanovenia, a naplnenie podmienok úrad nepredpokladal ani vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu. Rada úradu sa po preskúmaní spisového materiálu s týmto záverom stotožnila. Rada úradu súhlasila so závermi úradu pokiaľ ide o dĺžku posudzovaného protiprávneho konania. Úrad posudzoval trvanie protiprávneho konania účastníkov konania v závislosti od trvania predmetných verejných obstarávaní s predmetom zákazky „Výstavba multifunkčného ihriska“ a účasti jednotlivých podnikateľov na týchto obstarávaniach. Za začiatok trvania účasti na protiprávnom konaní v prípade všetkých účastníkov konania úrad určil najneskôr dátum 23.09.2014, kedy bola vo Vestníku verejného obstarávania č. 185/2014 zverejnená výzva verejných obstarávateľov na predkladanie ponúk do prvých verejných obstarávaní na výstavbu multifunkčného ihriska v Radvani nad Laborcom a v Kráľovskom Chlmci. Za ukončenie účasti na protiprávnom konaní účastníkov konania určil úrad dátum 23.10.2014, čo bol posledný termín na predloženie ponúk v záverečnom z posudzovaných verejných obstarávaní, ktoré vyhlásilo mesto Snina.

4. K požiadavke aplikácie anlogiae legis trestnoprávnych ustanovení Rada úradu uviedla, že táto sa považuje za jednu z radu všeobecne akceptovaných metód riešenia právnych otázok, na ktoré právny poriadok neposkytuje uspokojivé riešenie. K použitiu analógie sa vyjadril Najvyšší správny súd ČR v rozsudku -67 zo dňa 16.04.2008, na ktorý odkazujú vo svojej rozhodovacej praxi aj slovenské súdy, v ktorom uviedol: „Použití analogie ve správním trestání je prípustné, a to v omezeném rozsahu, pouze tam, kdy to, co má být aplikováno, určitou otázku vubec nereší, nevede-li takový výklad k újme účastníka rízení a ani k újme na ochrane hodnot, na jejichž vytvárení a ochrane je verejný zájem“. Z uvedeného vyplýva, že analógia je prostriedok dotvárania práva, ktorý nemožno použiť automaticky, ale iba v odôvodnených prípadoch, pričom správny orgán, by mal zvážiť: - či existuje medzera v zákone,- či analogická aplikácia inej právnej úpravy nepoškodí účastníka konania, - či takýmto rozhodnutím, pokiaľ by malo byť nasledované ako všeobecné pravidlo, nenarušuje celý systém ochrany právom aprobovaných záujmov či hodnôt, ktorých sa konkrétny/posudzovaný prípad týka, - či nepríde ani k zásahu do záujmov či hodnôt, na ktorých ochrane je verejný záujem.

5. V súvislosti v určitosťou výroku žalovaný (Rada úradu) poukazoval na príslušnú judikatúru vzťahujúcu sa na znenie príslušného ustanovenia správneho poriadku, z ktorej vyplýva, že nie je potrebné a ani vhodné využitie analógie „z právnej úpravy priestupkového alebo trestného konania súdneho, nakoľko je ju možné vyššie uvedenými úvahami vyvodiť aj priamo z textu § 47 odst. 2 správního řádu“. Uvedené stanovisko Nejvyššího správního soudu ďalej pokračuje: „Nejvyšší správni soud má totiž zato, že neuvedení skutkových okolností deliktu, pro néiž je správním orgánem ukládána pokuta, nezakládá bez dalšího neprezkoumatelnost rozhodnutí pro nesrozumitelnost ve smyslu § 76 odst. 1 s. r. s. „Za nesrozumitelné je nutno považovat zejména rozhodnutí, jehož výrok je vnitrné rozporný, u néhož existuje rozpor mezi výrokem a jeho oduvodnénímapod.“Z citovaného rozhodnutia Nejvyššího správního soudu (ako aj z iných správnych rozhodnutí českých ako aj slovenských súdov) podľa Rady úradu teda jednoznačne vyplýva, že:- k uplatňovaniu analogie legis s trestným právom a úpravou priestupkového konania v správnom trestaní je potrebné pristupovať vo všeobecnosti skôr rezervovane;- Správny poriadok jasne stanovuje požiadavky pre výrok o skutku a sankcii správneho rozhodnutia;- nedostatočná špecifikácia skutku nezakladá automaticky dôvod pre zrušenie rozhodnutia z dôvodu nezrozumiteľnosti (či nezákonnosti) rozhodnutia správneho orgánu. Rovnaké závery podľa Rady úradu platia aj pre slovenské správne právo, a to z dôvodu identity právnych úprav, zásad a princípov platných v správnom ako aj trestnom práve. Správny poriadok rovnako v ustanovení § 47 ods. 2 upravuje požiadavky pre výrok rozhodnutia a správneho orgánu. Ďalšie požiadavky možno dôvodiť z judikatúry, ktorá súčasne zohľadňuje špecifiká jednotlivých osobitných oblastí práva (daňové právo, colné, stavebné konanie, ochrana životného prostredia, a pod.). Závery úradu vo vzťahu k právnej argumentácii účastníka konania týkajúcej sa náležitostí výroku rozhodnutia majú oporu aj v rozsudku NS SR ktorý takúto argumentáciu jednoznačne odmietol, pričom poukázal na neprípustnosť analógie v prípadoch, kedy je nevyhnutné v záujme právnej istoty regulovať vzťahy právnymi normami, pričom za takúto oblasť označil aj úpravu náležitostí rozhodnutia v správnom konaní. NS SR zároveň z týchto dôvodov uviedol, že sa nestotožňuje ani s judikatúrou, ktorú na podporu svojej právnej analýzy uviedli žalobcovia v predmetnom súdnom konaní (účastníci konania vo svojej argumentácii odkázali aj na judikatúru ako žalobcovia).

6. K vzťahu správneho konania vedeného úradom vo veci správnych deliktov v oblasti hospodárskej súťaže a trestného konania vyslovil stanovisko aj Ústavný súd SR v náleze -55 zo dňa 13.1.2016 vo veci Siemens AG. ÚS SR vo svojich záveroch v tejto oblasti vychádzal z relatívnej podobnosti priestupkov a trestných činov, pričom za právne relevantnú považoval aj skutočnosť, že dáva možnosť udeliť milosť nielen v prípade trestných činov, ale aj v prípade priestupkov. (), kým takáto možnosť sa nespája s uložením sankcie za správanie porušujúce S milosťou nemožno stotožniť prípadne premlčanie zodpovednosti za porušenie . Podľa ÚS napriek interpretácii ESĽP, ktorý zaradil zákon o priestupkoch ako náležiaci do odvetvia trestného práva, interpretácia právneho poriadku SR nemôže byť taká extenzívna, aby sa jej pomocou vyvodilo, že uloženie sankcie podľa akéhokoľvek zákona má povahu trestnoprávnej sankcie a patrí do odvetvia trestného práva. V tejto súvislosti ÚS konštatoval, že „Ochrana hospodárskej súťaže je osobitným ústavným princípom výslovne zaručeným . Z dosiaľ uvedeného ústavný súd vyvodzuje čiastkový záver o tom, že niet ústavnoprávneho dôvodu pre subsumpciu ochrany hospodárskej súťaže do kategórie kvázi trestného práva. Právo na ochranu hospodárskej súťaže je súčasťou odvetvia správneho práva (Vozar, J. Pravo proti nekalej súťaži. Bratislava : Veda 2013, s. 59).

7. Podľa § 38h ods. 1 zákona, ak tento zákon neustanovuje inak, úrad uloží podnikateľovi zákaz účasti vo verejnom obstarávaní na dobu troch rokov, ak tomuto podnikateľovi uložil pokutu za porušenie zákazu dohody obmedzujúcej súťaž, ktorá spočívala v koordinácii podnikateľov vo verejnom obstarávaní, v obchodnej verejnej súťaži alebo inej obdobnej súťaži, v súvislosti s verejným obstarávaním, obchodnou verejnou súťažou alebo inou obdobnou súťažou. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že úrad vždy tam, kde za porušenie zákazu dohôd obmedzujúcich súťaž spočívajúcej v koordinácii podnikateľov vo verejnom obstarávaní, v obchodnej verejnej súťaži 4a) alebo inej obdobnej súťaži ukladá pokutu, je povinný uložiť súčasne aj zákaz účasti vo verejnom obstarávaní. Zákon o ochrane hospodárskej súťaže zároveň rozoznáva akýsi automatický odkladný účinok začatia plynutia doby zákazu, keď tento začiatok viaže na konečné rozhodnutie. To znamená, že zákaz je ukladaný ako sankcia v rozhodnutí, ktorým sa konštatuje porušenie zákona a ukladá sa finančná sankcia. Podľa Rady úradu úrad teda musí na základe § 38h uložiť zákaz na obdobie 3 rokov do budúcna, pokiaľ sa neuplatní program zhovievavosti alebo nebude využitý inštitút urovnania. Táto doba zákazu začne plynúť až po tom, čo bude rozhodnutie úradu konečné. Zákon nemožno vykladať formalisticky tak, že slovo „uložil“ znamená, že to muselo byť samostatným rozhodnutím. V takom prípade by mohol ísť výklad nepochybne ešte ďalej a požadovať právoplatné rozhodnutie, prípadne až konečné rozhodnutie po vyčerpaní opravných prostriedkov pred súdom. Tam by sa však strácal práve význam odkladu začatia plynutia lehoty. Oddeľovanie týchto dvoch sankcií nemá žiaden opodstatnený význam. Zákon naopak, ako už bolo uvedené vyžaduje, aby sankcia zákazu účasti vo verejnom obstarávaní bola uložená vždy tam, kde bola konštatovaná dohoda a uložená za ňu pokuta. V prípade, že by zákonodarca mal v úmysle uloženie tejto sankcie časovo odčleniť, nepochybne by takáto požiadavka vyplývala jednoznačne zo znenia zákona. Výklad, ktorý uplatnil úrad, je v súlade so zákonom. Výklad podávaný účastníkom, naopak, nemá oporu v zákone, nebolo by ani v súlade so zásadou hospodárnosti, keď by sa o dvoch sankciách za to isté konanie rozhodovalo dvoma samostatnými rozhodnutiami, ktoré by boli následne samostatne preskúmavané, čo by mohlo spôsobovať ďalšie právne komplikácie. Navyše postup úradu nijako nie je na ťarchu účastníkov konania, keďže v prípade, že by posúdenie dohody úradom nepotvrdil preskúmavací súd, ani jedna z uložených sankcií by sa nemohla realizovať.

8. Vychádzajúc zo znenia zákona, veci sa na spoločné konanie spoja buď obligatórne alebo fakultatívne. Úrad podľa § 6 ods. 4 zákona obligatórne posudzuje v jednom konaní dohody obmedzujúce súťaž uzatvorené medzi podnikateľmi, ktorí na účely dohody obmedzujúcej súťaž podnikajú na inej úrovni výrobného alebo distribučného reťazca, ak obsah takýchto dohôd obmedzujúcich súťaž je zhodný v predmete a v cieli. V iných veciach úrad spája veci na spoločné konanie fakultatívne, pokiaľ spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov, v takomto prípade postupuje podľa § 26 zákona. Zo znenia § 26 ods. 1 a 2 zákona vyplýva, že úrad spojí veci na spoločné konanie a vydá o tom rozhodnutie vtedy, ak už v daných veciach začalo konanie. Vzhľadom na uvedené podľa žalovaného (Rady úradu) teda nie je relevantná argumentácia účastníkov konania vo vzťahu k obligatórnemu spojeniu veci, nakoľko v tomto prípade ide o podnikateľov podnikajúcich na rovnakom stupni výrobného reťazca, a zároveň nejde o prípad vydania rozhodnutia o spojení veci, nakoľko úrad v tomto prípade priamo začal správne konanie, v ktorom posudzuje viaceré dohody obmedzujúce súťaž v jednom konaní. Rada úradu sa teda zamerala na preskúmanie, či prvostupňový orgán mohol začať jedno správne konanie vo vzťahu k viacerým dohodám obmedzujúcim súťaž. Podľa Rady úradu konania možno spojiť na spoločné konanie v priebehu týchto konaní, ale nemožno vylúčiť ani situáciu, že úrad ex offo začne konanie o viacerých veciach spoločne v jednom konaní. V takomto prípade je relevantné viesť spoločné konanie vo veciach, ktoré by v prípade samostatných konaní boli vhodné na spojenie, napr. v prípade viacnásobného bid rigging, ak posudzované kolúzie spolu skutkovo súvisia a týkajú sa viacerých rovnakých účastníkov konania. Rada úradu dospela k záveru, že vzhľadom na to, že sa všetky dohody týkajú rovnakých účastníkov konania, skutkovo spolu súvisia, ako aj vzhľadom na viaceré súvislosti, ktoré existovali medzi posudzovanými verejnými obstarávaniami (napr. rovnaký predmet obstarávania, rovnaký zdroj financovania, rovnaký víťaz, ale aj dôkazné prostriedky protisúťažného správania - podobnosť nepriamych dôkazov, krátke časové obdobie, v ktorom boli protisúťažné dohody uzatvorené), bolo účelné v záujme hospodárnosti a rýchlosti konania viesť predmetné správne konanie ako spoločné konanie. Z priebehu predmetného správneho konania naviac vyplýva, že úrad k záveru, že sa jedná o protisúťažné správanie spočívajúce v uzatvorení samostatných 7 dohôd dospel až v priebehu správneho konania po vyhodnotení dôkazov získaných v konaní. V prípade získania dôkazov preukazujúcich, že účasť na kolúzii v predmetných 7 VO je súčasťou širšej schémy protisúťažného správania, by tento skutok dokonca bolo nevyhnutné

posudzovať v jednom správnom konaní. Podľa Rady úradu bolo vzhľadom na uvedené správne postupovať tak, ako to vyplýva z prvostupňového rozhodnutia.

9. Z prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že úrad má za preukázané, že účastníci konania uzatvorili dohodu obmedzujúcu súťaž, ktorá mala za cieľ obmedzenie súťaže v oblasti dodávok stavebných prác a súvisiacich tovarov a služieb na území SR, zakázanú podľa § 4 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 4 písm. a), c), a f) zákona. Úrad v konaní posudzoval konanie účastníkov vo verejných obstarávaniach s názvom zákazky „Výstavba multifunkčného ihriska“ a po preskúmaní cenových ponúk účastníkov predmetných verejných obstarávaní, ako aj ďalších súvisiacich podkladov dospel k záveru o kolúzii účastníkov konania v týchto obstarávaniach. Svoje závery úrad založil na nasledujúcich dôkazoch: - spôsob stanovenia cien v ponukách, - zhodne sa vyskytujúca cenová anomália (existencia cenových rozdielov medzi rovnakými položkami výkazu výmer v ponukách účastníkov konania), -,cenové zhody (zhodné ceny niektorých položiek výkazu výmer v ponukách účastníkov konania), - iné skutočnosti v spôsobe stanovenia cien. Zhody v ponukách uchádzačov, teda prakticky identický obsah, forma spracovania a formulácia textu v dokumentácii predloženej uchádzačmi v časti „Ostatné“ ich ponúk v predmetných verejných obstarávaniach-materiálna a formálna podobnosť čestných vyhlásení, - materiálna a formálna podobnosť dokumentu „Technický podrobný popis realizácie diela - mantinelový systém“. Ďalšie skutočnosti-nepredloženie vzoriek materiálov pre výstavbu ihriska podnikateľmi MPL STAVING a RECORD TK, napriek tomu, že išlo o náležitosti, ktoré boli požadované v zmysle súťažných podkladov- fakt, že v ponukách spoločnosti MPL STAVING do všetkých siedmich verejných obstarávaniach je nesprávne uvádzané meno konateľa spoločnosti - Ing. Peter Fillo - ako Filo aj s pripojeným podpisom, v ktorom je tiež len jedno písmeno „l“ v spojení s porovnaním podpisu na predmetných ponukách s inou dokumentáciou získanou úradom z jeho úradnej činnosti, ktorý sa prvostupňovému orgánu javil ako odlišný.

10. Prvostupňový orgán v prvostupňovom konaní preveroval podozrenie, že spôsob stanovenia cien predložených uchádzačmi v predmetných verejných obstarávaniach nebol výsledkom ich nezávislej cenotvorby, teda ponukové ceny boli výsledkom dohody obmedzujúcej súťaž. V tejto súvislosti úrad analyzoval súťažné ponuky predložené účastníkmi konania v jednotlivých verejných obstarávaniach. Zo zistení úradu vyplynulo, že súčasťou súťažných podkladov bol aj verejným obstarávateľom vypracovaný návrh Zmluvy o dielo, kde v zmysle článku IV. každý uchádzač uviedol cenu za zhotovenie diela, ktorá predstavovala jeho ponuku v predmetnom verejnom obstarávaní. Z časti B. - Opis predmetu zákazky - súťažných podkladov vyplynulo, že predmet zákazky v predmetných verejných obstarávaniach pozostával zo 4 technologických celkov. Boli to „Stavebné práce“ (tento celok vo výkaze výmer obsahoval časti Zemné práce, Základy, Podkladové vrstvy a Presun hmôt), „Športový povrch“, „Mantinelový systém“ a „Príslušenstvo ihriska“. Bližšia špecifikácia a technické riešenie bola uvedená v realizačnom projekte stavby, ktorého súčasťou bol aj výkaz výmer. Výstavba viacúčelového ihriska musela byť zrealizovaná úplne v súlade s predloženou projektovou dokumentáciou. Špecifikácia jednotlivých položiek výkazu výmer bola pritom vo všetkých siedmich verejných obstarávaniach úplne zhodná. Jediný rozdiel medzi jednotlivými obstarávaniami spočíval v tom, že počet položiek výkazu výmer, ktoré bolo treba oceniť (celkovo ich bolo 118, v žiadnom z verejných obstarávaní však nebolo potrebné vyplniť všetky), nebol vo všetkých obstarávaniach rovnaký, t. j. v niektorých obstarávaniach určité položky výkazu výmer bolo treba naceniť, zatiaľ čo v iných obstarávaniach nie (počet položiek, ktoré bolo treba oceniť v jednotlivých obstarávaniach sa pohyboval od 54 do 79). Úrad po preskúmaní cenových ponúk identifikoval zhodne sa opakujúcu cenovú anomáliu. Táto sa týkala porovnania konkrétnych položiek vo verejných obstarávaniach. Úrad zistil v mnohých prípadoch, ktoré úrad uviedol v bode 84 prvostupňového rozhodnutia, sú medzi jednotlivými verejnými obstarávaniami veľké cenové rozdiely za tú istú presne špecifikovanú položku. To znamená, že cenová úroveň identických položiek výrazne kolíše medzi jednotlivými obstarávaniami, a to dokonca aj v prípade cenových položiek nacenených tými istými uchádzačmi. S jedinou výnimkou všetky položky súvisia s technologickým celkom „Stavebné práce“.

11. Všetci účastníci konania vo svojich vyjadreniach pre úrad uviedli, že svoje cenové ponuky vypracovali sami, pričom na ocenenie stavebných prác použili aj softvér CENKROS (M CUP a MPL), resp. ODIS (RECORD). Po analýze cenových ponúk, ktoré boli zo strany účastníkov konania predložené všetkým obstarávateľom v takmer identickom čase, dospel úrad k záveru, že oceňovanie jednotlivých cenových položiek v predmetných verejných obstarávaniach zo strany všetkých účastníkov konania nemá logické zdôvodnenie. Podľa názoru úradu vyššie uvedené veľké cenové rozdiely v oceňovaní

jednotlivých položiek medzi jednotlivými obstarávaniami predstavujú významný nepriamy dôkaz, že ceny neboli stanovené nezávisle jednotlivými uchádzačmi s použitím predmetných stavebných oceňovacích softvérov. Potvrdzujú to aj iné skutočnosti uvedené v ďalšom texte. Ďalším nepriamym dôkazom, ktorý úrad identifikoval na základe analýzy cenových ponúk , bola skutočnosť, v ponukách sa veľmi často vyskytujú aj zhodne stanovené ceny položiek v rámci toho istého verejného obstarávania zo strany dvoch alebo aj všetkých troch uchádzačov. Úrad sa tejto skutočnosti podrobne venoval v bode 86 prvostupňového rozhodnutia, v tomto bode uvedené zhody cien za jednotlivé položky sa vyskytujú hlavne v technologických celkoch „Stavebné práce“ a „Mantinelový systém“, ktoré boli zároveň aj najrozsiahlejšie. Účastníci konania vo vzťahu k zisteniam úradu v tejto oblasti uviedli, že používali stavebné oceňovacie softvéry CENKROS (M CUP a MPL) a ODIS (RECORD), čo by za istých okolností mohlo vysvetľovať rovnaké oceňovanie tých istých položiek zo strany uchádzačov vo verejných obstarávaniach. Avšak práve skutočnosť, že v určitom konkrétnom verejnom obstarávaní boli jednotlivé položky veľmi často ocenené rovnako, ale táto zhodná cena sa medzi rôznymi obstarávaniami líšila, a to vo viacerých prípadoch veľmi výrazne, je ďalším nepriamym dôkazom, ktorý spochybňuje nezávislé používanie vyššie uvedených oceňovacích softvérov účastníkmi konania, ako aj ich tvrdenie, že cenové ponuky pripravovali samostatne. Ako typický príklad takéhoto oceňovania možno z vyššie uvedeného zoznamu uviesť napr. položky č. 16, 23, 24, 40, 42, 47, 51, 52, 55, 56 a 59. Úrad znovu zdôrazňuje, že ponuky do všetkých verejných obstarávaní boli vypracované v krátkom časovom období, a to vo väčšine prípadov aj na približne rovnakom území (napr. z hľadiska dopravných nákladov). Úrad taktiež dospel k záveru, že v prípade technologického celku „Mantinelový systém“ boli jednotlivé položky veľmi presne vyšpecifikované a ani v tomto prípade nie je možné vysvetliť výrazné rozdiely v cenách rovnakých položiek medzi jednotlivými obstarávaniami.

12. Z prvostupňového rozhodnutia ďalej vyplýva, že úrad analyzoval aj ďalšie aspekty v cenových ponukách účastníkov konania v jednotlivých verejných obstarávaniach a v bodoch 89 - 96 prvostupňového rozhodnutia dospel k záverom o mimoriadnej frekvencii zhodných cien položiek dvoch alebo všetkých troch uchádzačov v jednotlivých verejných obstarávaniach (s určitou výnimkou v obci Hriadky), čo klasifikoval ako ďalší nepriamy dôkaz, že uchádzači nevypracovali svoje ponuky nezávisle. Na základe dôkazov získaných analýzou cenových ponúk dospel úrad k záveru, že v predmetných verejných obstarávaniach možno protisúťažné konanie vyvodiť už zo samotného konania uchádzačov, ktoré spočívalo predovšetkým v predložení takých cenových ponúk, kde ceny položiek výkazu výmer boli v určitom verejnom obstarávaní veľmi často uchádzačmi stanovené na rovnakej úrovni, pričom táto zhodná cena v identických položkách sa medzi jednotlivými obstarávaniami líšila, a to často veľmi výrazne. Túto zhodu a zároveň anomáliu ponukových cien uchádzačov považoval úrad za rozhodujúci dôkaz o protisúťažnom konaní účastníkov konania na základe ktorého dospel úrad k záveru, že ponuky uchádzačov boli vypracované na základe vzájomnej koordinácie, či už priamo medzi samotnými uchádzačmi alebo nepriamo prostredníctvom tretej osoby, a to tak, aby sa víťazom stala spoločnosť M CUP. Podmienky výstavby multifunkčných ihrísk nemohli byť z nákladového hľadiska v prípade jednotlivých verejných obstarávaní také rozdielne, aby mohli do istej miery logicky vysvetliť zistené anomálie cien, nakoľko cenové rozdiely pri identických položkách boli medzi obstarávaniami veľmi výrazné. Uchádzači sa zároveň zhodli pri týchto položkách na rovnakej cene, čo úrad považoval za možné len za predpokladu ich vzájomnej koordinácie. Prvostupňový orgán dospel k záveru, že nakoľko existencia protisúťažného správania je jediným prijateľným vysvetlením vyššie uvedených skutočností, medzi uvedenými podnikateľmi došlo k uzatvoreniu dohody obmedzujúcej súťaž. Závery úradu vychádzali zo skutočnosti, že každý hospodársky subjekt by mal autonómne určovať svoju obchodnú politiku, ktorú mieni uplatňovať na trhu, čo bráni akýmkoľvek priamym alebo nepriamym kontaktom medzi podnikateľmi, ktorých cieľom alebo následkom je ovplyvniť správanie konkurentov na trhu a dosiahnuť také podmienky hospodárskej súťaže, ktoré nezodpovedajú normálnym podmienkam na trhu. Pri nezávislom stanovovaní cien preto nemôže dôjsť k takej zhode a zároveň anomálii ponukových cien, ako došlo v rámci predmetných verejných obstarávaní. Opierajúc sa o európsku judikatúru úrad konštatoval, že uvedené skutočnosti predstavujú síce nepriame dôkazy, ale zároveň dostatočne relevantné dôkazy o koordinovanom konaní podnikateľov, a preto sú účastníci konania zaťažení dôkazným bremenom, aby v rámci svojho procesného práva na obranu hodnoverne vysvetlili túto mimoriadnu zhodu, ako aj anomáliu v cenových ponukách inak, ako ju vysvetľuje úrad. Prvostupňový orgán zohľadnil aj skutočnosť, že k tomuto dôkazu pristupujú aj ďalšie nepriame dôkazy, ktorými sú identický obsah, forma spracovania a formulácia textu v ponukách účastníkov konania, ako aj nepredloženie niektorých náležitostí požadovaných v zmysle súťažných podkladov zo strany MPL

STAVING a RECORD TK. Z uvedených dôkazov podľa prvostupňového orgánu vyplýva, že účastníci konania koordinovali svoj postup v predmetných verejných obstarávaniach, a to tak, že podali cenové ponuky spoločnosti splnomocnenej obstarávateľmi na realizáciu úkonov v súvislosti s organizáciou týchto verejných obstarávaní. Svojím postupom tak umožnili víťazstvo vopred určeného podnikateľa, čím narušili hospodársku súťaž.

13. Žalovaný (Rada úradu) súhlasil s postupom a závermi úradu. Prvostupňový orgán pomerne detailným a precíznym spôsobom v prvostupňovom rozhodnutí analyzoval cenové ponuky, vyvodil závery a tieto objasnil aj vo svetle odlišnej argumentácie účastníkov konania. Účastníci konania vo svojich rozkladoch zväčša zopakovali svoje námietky predložené úradu v priebehu prvostupňového konania. Vzhľadom na uvedené nepovažoval za účelné opätovne uvádzať rovnaké skutočnosti ako prvostupňový orgán tam, kde s jeho postupom a zisteniami súhlasí a vo svojej argumentácii sa zamerala na objasnenie svojich právnych a logických postupov, zdôraznenie z jej pohľadu podstatných aspektov preukazovania a argumentácie, ako aj vysporiadanie sa s oblasťami, v ktorých má odlišný názor ako prvostupňový orgán a vplyvom na konanie a rozhodnutie. Súhlasí so spôsobom vysporiadania sa s námietkami účastníkov konania prvostupňovým orgánom v prvostupňovom rozhodnutí a v plnom rozsahu na ne odkazoval. Účastník konania M CUP a obdobne aj ostatní účastníci k úradom identifikovanému nepriamemu dôkazu kolúzie v predmetných VO v podobe zistenia, že medzi jednotlivými verejnými obstarávaniami existujú značné cenové rozdiely za tú istú položku, a to aj v prípadoch nacenenia jednej položky tým istým uchádzačom pripustili účelovú úpravu cien niektorých položiek ponuky, avšak k tejto malo dôjsť v záujme zachovania konkurencieschopnosti svojej ponuky, teda ide o bežnú obchodnú praktiku účelovo využívanú podnikateľmi v rámci verejných súťaží. Ďalej podľa účastníkov konania, keďže úrad v tomto správnom konaní v predmetných VO nepreukázal v cenových ponukách indexáciu, ani iný vzorec, nepreukázal protisúťažné správanie účastníkov konania, nakoľko iba určité nepravidelnosti v cenových položkách pri porovnaní ich hodnôt v rámci verejných obstarávaní na preukázanie nepostačuje.

14. Žalovaný (Rada úradu) preskúmal zistenia úradu, ako aj námietky účastníkov konania a rovnako ako prvostupňový orgán nepovažuje takéto vysvetlenie účastníkov konania za dôveryhodné. Účastníci konania zakladajú svoju argumentáciu o účelovej úprave jednotlivých položiek na podnikateľskom raciu, kedy v záujme dosiahnutia najlepšej ponuky, tento náhodne upravuje jednotlivé položky aj mimo bežného štandardu a teda sa naozaj rovnaké položky medzi jednotlivými ponukami jedného účastníka môžu líšiť aj výraznejším spôsobom. Žalovaný toto považoval za logické, avšak čo sa vymyká logickému rámcu je skutočnosť, že takýmto náhodným spôsobom postupovali viacerí účastníci konania v jednotlivých obstarávaniach rovnako. Teda myšlienkové pochody dvoch, alebo všetkých troch účastníkov konania sa zladili vždy pri jednom verejnom obstarávaní rovnako. Práve toto žalovaný považoval za nepravdepodobné - že by k takémuto zladeniu pri rovnakých položkách v rovnakých verejných obstarávaniach u viacerých účastníkov došlo náhodne. Rovnako podľa Rady úradu neobstojí ani argument snahy ponúknuť verejnému obstarávateľovi výslednú cenu pohybujúcu sa v jednotlivých obstarávaniach približne na rovnakej úrovni, a to aj napriek tomu, že vždy oceňovali iný počet položiek, nakoľko ceny predkladané v jednotlivých verejných obstarávaniach sa líšili, napr. výsledná ponuková cena podnikateľa M CUP v predmetných verejných obstarávaniach sa pohybovala od 44.590 eur s DPH (verejný obstarávateľ Základná škola P. O. Hviezdoslava Snina) po 81.813 eur s DPH (verejný obstarávateľ Gymnázium - Gymnázium Kráľovský Chlmec). Tieto závery Rady úradu nevyvrátili účastníci konania ani svojim vyjadrením k výzve pred vydaním rozhodnutia, nakoľko neuviedli žiadne nové relevantné skutočnosti.

15. Žalovaný (Rada úradu) rovnako ako prvostupňový orgán za rozhodujúcu skutočnosť pri analýze uvedených pohybov cenovej hladiny jednotlivých položiek u viacerých uchádzačov v rámci viacerých verejných obstarávaní považoval skutočnosť, že napriek náznaku logiky vo vysvetlení účastníkmi konania vo využití oceňovacích softvérov a využití verejne prístupného know how M CUP, nelogické je to, aby v rámci rôznych verejných obstarávaní dochádzalo k rovnakým odlišnostiam u viacerých účastníkov konania. Ak je teda odôvodnená a vysvetliteľná cena položky v jednom obstarávaní, a preto ju všetci účastníci konania stanovili na rovnakej úrovni, nie je logické, odôvodniteľné a vysvetliteľné, aby vo verejnom obstarávaní uskutočnenom o pár dní táto cena bola výrazne odlišná (vyššia, alebo nižšia), a to opäť zhodne u všetkých účastníkov konania, alebo aspoň 2 z nich. Žalovaný rovnako ako prvostupňový orgán poukázal napr. na nacenenie položky č. 113 výkazu výmer v predmetných verejných obstarávaniach -ochranná sieť 2450 x 2000, oko 5x5cm, polyetylénová D+M - v prípade ktorej

všetci uchádzači ponúkli cenu 19,00 eur v Snine, 40,00 eur v Ďapalovciach a 49,00 eur v Radvani nad Laborcom, Hriadkach, Demjate a v Rudne nad Hronom,prípadne položky č. 117 - ochranná sieť 3800 x 2000, oko 5x5cm, polyetylénová D+M - v prípade ktorej všetky spoločnosti stanovili cenu na úrovni 63,00 eur v obci Demjata a 48,00 eur v Ďapalovciach. Na tomto príklade je zrejmé, že nie je možné zohľadniť vysvetlenie cenových softvérov, účelového naceňovania v záujme konkurencieschopnosti, keď sa účastníci správali rovnako - raz tá istá položka bola nacenená na 19 eur, druhý raz na 49 eur, k čomu by predsa nemalo dôjsť pri tých istých naceňovacích softvéroch a ani pri účelovej úprave predmetnej položku v záujme konkurenčného odlíšenia. Žalovaný rovnako ako prvostupňový orgán nevidel súvislosť vo verejne dostupnej ponuke M CUP a cenových položkách MPL a RECORD, nakoľko súčasná verzia vzorového rozpočtu výstavby multifunkčného ihriska (vzorový výkaz výmer) sa z hľadiska jednotlivých položiek výrazne líši od výkazov výmer v predmetných verejných obstarávaniach. Konkrétne technologický celok „Mantinelový systém“ dostupný na webovej stránke spoločnosti M CUP obsahuje 9 položiek, pričom výkazy výmer v predmetných verejných obstarávaniach v rámci tohto technologického celku obsahovali až 38 položiek.

16. Podľa žalovaného (Rady úradu) nie je možné akceptovať vysvetlenie účastníkov konania o vplyve verejne prístupného rozpočtu stavebných prác podnikateľa M CUP na stránke, ako aj oceňovacích softvérov. Aj v prípade, že by tieto faktory ovplyvnili cenotvorbu MPL a RECORD, podľa Rady úradu by nedošlo k takej úrovni zhody ponúk predmetných podnikateľov v rovnakých položkách, ktorá pri dvoch verejných obstarávaniach predstavovala až 90 %. Zároveň žalovaný nepovažoval za relevantný argument účastníkov, že k zhode vo výške 90 % došlo iba v rámci dvoch verejných obstarávaní. Rada úradu sa nemôže stotožniť s námietkou účastníkov konania, že pri analýze ponúk účastníkov konania možno k časti stavebné práce konštatovať zanedbateľný objem položiek - podľa Rady úradu hodnoty 78,05%, 30,43%, 27,27% atď. nemožno považovať za zanedbateľné. K počtu zhodných položiek v jednotlivých verejných obstarávaniach, kedy sa účastník konania snaží argumentovať, že v niektorých obciach neboli žiadne, resp. len veľmi minimálne zhody v malom počte položiek, žalovaný v súlade s údajmi v bodoch 90 - 96 prvostupňového rozhodnutia uvádzal, že v každej z uvedených obcí boli cenové zhody aspoň dvoch účastníkov konania v desiatkach položiek. Zároveň na preukázanie protisúťažného správania v tomto prípade nevplýva iba počet zhodných cenových položiek v ponukách účastníkov sám o sebe, ale ich zhodné správanie sa v kontexte všetkých posudzovaných verejných obstarávaní. Je zároveň zrejmé, že námietka účastníkov konania vo vyjadrení k výzve pred vydaním rozhodnutia nie je relevantná, nakoľko Rada úradu zohľadnila aj tú časť námietky, kde títo poukazovali na verejné obstarávania s minimálnym počtom zhodných položiek. Rada úradu tiež opätovne faktor absencie schémy, alebo indexácie nepovažuje za relevantný, dôležité je to, aby podozrenia z protisúťažného správania boli úradom dostatočne odôvodnené, čo tento podľa Rady úradu aj vo vzťahu k tomuto nepriamemu dôkazu dodržal.

17. Žalovaný zároveň rovnako ako prvostupňový orgán zásadne odmietal tvrdenie účastníkov konania o účelovosti argumentácie úradu, kedy úrad ako podozrivé vyhodnotil prípady tak rozdielnych cien, ako aj zhodných cien. Z prvostupňového rozhodnutia jednoznačne, jasne a zreteľne vyplýva podrobná analýza cenových ponúk prvostupňovým orgánom, kedy tento komplexne analyzoval všetky ich aspekty a jednotlivé ním identifikované abnormality v ponukách odôvodnil a zasadil do kontextu svojich tvrdení a záverov. Žalovaný v postupe prvostupňového orgánu neidentifikoval účelovosť, z cenových ponúk jasne vyplýva, že ceny položiek výkazu výmer boli v určitom verejnom obstarávaní veľmi často uchádzačmi stanovené na rovnakej úrovni, pričom táto zhodná cena v identických položkách sa medzi jednotlivými obstarávaniami líšila, a to často veľmi výrazne. Ekonomickú analýzu cenových ponúk predložených v predmetných verejných obstarávaniach podnikateľmi M CUP, MPL a RECORD a závery z nej vyvodené, ktoré prvostupňový orgán vyhodnotil ako nepriame dôkazy protisúťažného správanie účastníkov konania, považuje za rozhodujúci dôkaz kolúzie účastníkov konania v predmetných verejných obstarávaniach. Zistenia prvostupňového orgánu vo vzťahu k stanoveniu a pohybu jednotlivých položiek predmetných cenových ponúk sú tak závažné, že by už samy o sebe predstavovali dostatočný dôkaz protisúťažného správania účastníkov konania. Podľa žalovaného vysvetlenia predložené účastníkmi konania žiadnym hodnoverným spôsobom nedokázali spochybniť jednak zistenia úradu, jednak vyhodnotenie zistení ako následku kolúzie účastníkov. V prvom rade hodnotila stupeň a kvalitu preukázania tvrdení úradu prvostupňovým orgánom. Po tom, čo dospela k záveru, že závery prvostupňového orgánu majú pevnú oporu v spisovom materiáli, pristúpila k analýze vysvetlení účastníkov konania.

18. Zároveň žalovaný konštatoval absenciu akýchkoľvek podkladov a dokumentácie predloženej účastníkmi konania, ktorá by preukazovala ich tvrdenia o iných dôvodoch vzniku anomálií v cenových ponukách, ako kolúzie. Ak účastníci konania tvrdia, že rozdiely boli spôsobené napr. nasledovaním vzoru M CUP, pričom úrad nedisponuje vzorom z obdobia vypracovania ponúk a nie je relevantné porovnávať so vzorom z iného obdobia, Rade úradu nie je zrejmé, prečo tento nepredložili. Rovnako nie je zrejmé, prečo nepredložili napr. svoje podklady k tvorbe predmetných ponúk, ak teda tieto sú výsledkom uplatnenia ich individuálneho know how zakladajúceho ich konkurencieschopnosť. Taktiež v prípade tvrdení o vzdialenostiach, ktoré vplývali na stanovenie ceny, alebo odlišnosti v charaktere podložia, a ich vplyve na stanovenie cien, ktoré bolo možné stanoviť aj na základe vedomostí bez obhliadky, o vplyve stavu zásob materiálov, technickej rentability a pod. Ak mali uchádzači takéto podnikateľské vedomosti, tieto predsa zrejme nadobudli v rámci iných svojich činností, alebo štúdiom nejakej dokumentácie, disponujú záznamami zo stavu skladových zásob, prepočtom km a cene za vzdialenosť, cene pracovnej sily v danom regióne a pod.- nič z toho nebolo úradu predložené ako podklad dôveryhodnosti ich tvrdení a vysvetlení. Prvostupňový orgán pomerne detailne analyzoval rozdiely cenových položiek v jednotlivých obstarávaniach. Účastníci konania nekonkretizovali rovnakým spôsobom svoje vysvetlenia k jednotlivým položkám. Teda, ak tvrdia, že nejaká položka má racionálne viac ako 100 alebo 21000% navýšenie, tieto svoje tvrdenia by mali podložiť dôkazmi, dokumentáciou a vo vzťahu k jednotlivým aspektom analýzy úradu, nie pár zovšeobecňujúcimi tvrdeniami. Skutočnosť, že účastníci konania takýmito dôkazmi nedisponujú možno podľa žalovaného (Rady úradu) vyvodiť aj zo skutočnosti, že všetci traja účastníci konania predložili úradu čestné vyhlásenia o tom, že sa nedopustili protisúťažného správania sa, pričom v zmysle Správneho poriadku majú čestné vyhlásenia charakter skutočnosti predloženej namiesto dôkazu, ak dôkaz nie je možné inak získať. Čestné vyhlásenie teda svojím charakterom nenahradzuje dôkaz, iba osvedčuje skutočnosti, ktoré nie je možné dôkazmi preukázať, pričom je na správnom orgáne, či čestné vyhlásenie namiesto dôkazu pripustí. Nie je možné vyvodiť závery o tom, že sa účastníci konania nedopustili protisúťažného správania len na základe nimi predložených čestných vyhlásení, že zákon neporušili. Vzhľadom na uvedené žalovaný vysvetlenia účastníkov konania, ktorými sa snažili vysvetliť svoje paralelné správanie napr. aj v bodoch 244, 245, 246 prvostupňového rozhodnutia, považoval za účelové a nepravdepodobné.

19. Vzdialenosti medzi jednotlivými obstarávateľmi, teda miestami dodávok nie sú tak veľké, aby vysvetľovali tak enormné cenové odlišnosti, keď napr. Šalovacie tvárnice N-30/25, 30x50x23 (položka č. 45) - sú u M CUP v cene od 0,2 eur pre Hriadky a 12 eur u MPL a RECORD pre Sninu. Rozdiel je 5 900%, pričom vzdialenosť medzi Hriadkami a Sninou je 63 km. M CUP - v cene od 0,2 eur pre Hriadky a 11,63 eur pre Sninu, rozdiel 5 715%. Obdobné vzdialenosti sa vzťahujú aj na iné aspekty ponúk uvedené prvostupňovým orgánom v bode 84 prvostupňového rozhodnutia. Účastníci, hoci si boli vedomí východísk, z ktorých prvostupňový orgán vychádzal pri preukazovaní predmetného protisúťažného správania, nepredložili žiadne konkrétne podklady, ktorými by preukazovali, alebo bližšie odôvodňovali svoje vyššie uvedené tvrdenia vo vzťahu k tvorbe cenových ponúk. V správnom práve je požadované, aby správny orgán vykonal všetky dôkazy, ktoré mohli prispieť k spoľahlivo zistenému skutkovému stavu, vyvrátil všetky námietky účastníkov konania, uniesol dôkazné bremeno, a teda naplnil zásadu materiálnej pravdy. Na druhej strane je ale účastník konania povinný na podporu svojich tvrdení navrhnúť dôkazy, ktoré sú mu známe (§ 34 ods. 3 Správneho poriadku). V tejto súvislosti žalovaný poukázal na prípad Aalborg Portland, kde Súdny dvor uviedol, že v prípade, že Komisia ustanoví, že podnikateľ sa zúčastnil protisúťažných opatrení, je na podnikateľovi, aby predložil nielen dokumenty, ktoré neboli zatiaľ sprístupnené, ale všetky prostriedky, ktoré má k dispozícii pre rozdielne vysvetlenie svojho správania. Následne, akékoľvek námietky voči prenášaniu znášania bremena dôkazu (na podnikateľa) sú neopodstatnené. Uvedený koncept korešponduje aj s rozhodnutím ESD vo veci T - 201/04 Microsoft v. Komisia.

20. Ako ďalší nepriamy dôkaz úrad identifikoval zhody v ponukách uchádzačov v časti ponúk „Ostatné“ (preukázanie osobného postavenia, ekonomického, finančného a technického pre splnenie podmienok účasti vo verejnom obstarávaní), konkrétne identifikoval podozrivú podobnosť v čestných vyhláseniach o splnení podmienok účasti predložených podnikateľmi MPL a RECORD potvrdenia nahradili čestným vyhlásením o splnení podmienok účasti. Úrad porovnaním predmetných dokumentov dospel k záveru, že uvedené dokumenty predložené účastníkmi konania sú prakticky identické, čo sa týka obsahu, formy spracovania a formulácie textu, vrátane čiarok, či veľkých a malých písmen. Odlišné boli v predmetných dokumentoch iba identifikačné údaje. Úrad zohľadnil aj skutočnosť, že súťažné podklady obsahovali niektoré z použitých formulácií, avšak nie v takej forme a tak detailne,

aby to vysvetľovalo takú zhodu v podobe čestných vyhlásení. Závery úradu o tom, že stupeň podoby čestných vyhlásení predstavuje indíciu protisúťažného správania je umocnený tým, že podklady

- čestné vyhlásenia predložené štvrtým uchádzačom Ing. Jaroslav Pčola REINTER vo verejnom obstarávaní mesta Snina boli formulované úplne odlišne. V prvom rade poukazuje na skutočnosť, že predmetné čestné vyhlásenia predstavujú jeden z nepriamych dôkazov, ktorými sa len dokresľuje protisúťažné správanie účastníkov konania, ktoré je primárne preukázané analýzou cenových ponúk. Prvostupňový orgán neriešil porovnávanie čestných vyhlásení jednotlivých účastníkov v rámci viacerých ponúk predložených jedným účastníkom vo viacerých verejných obstarávaniach, teda to, že medzi jednotlivými verejnými obstarávaniami uplynulo krátke časové obdobie, nemá žiadnu relevanciu. Žalovaný akceptoval skutočnosť, že dokumenty predložené uchádzačmi v tejto časti ponuky sú svojím charakterom formulárové typy dokumentov, ako aj to, že vzory týchto dokumentov sú typicky bežne prístupné na internete a často bývajú dokonca súčasťou súťažných podkladov. Napriek tomu je však nepravdepodobné, že by nezávisle dvaja uchádzači vytvorili takmer identické dokumenty kombináciou rovnakého vzoru z internetu. V spojení s výsledkami cenovej analýzy a ostatnými nepriamymi dôkazmi Rada úradu rovnako ako prvostupňový orgán považuje podobu čestných vyhlásení predložených podnikateľmi MPL a RECORD za indíciu protisúťažného správania.

21. Ďalšia skutočnosť, ktorú úrad vyhodnotil ak zhodu v ponukách uchádzačov, bola podoba dokumentu „Technický podrobný popis realizácie diela -mantinelový systém“ predloženého uchádzačmi MPL a RECORD v ponukách, konkrétne v časti „Kritériá“. Tieto boli predložené v podobe úplne zhodných piatich odrážok, v ktorých sa vyskytujú aj rovnaké pravopisné chyby . Podnikateľ M CUP v tejto časti ponuky uviedol vo všetkých obstarávaniach podrobný technický text. Žalovaný k tvrdeniu účastníkov konania o tom, že predloženie rozsiahlejšieho dokumentu víťaznou spoločnosťou M CUP odráža jeho skúsenosti, pričom MPL a RECORD tieto skúsenosti nemajú, avšak už len to, že nejaký dokument predložili znamená, že nemali záujem predložiť iba krycie ponuky, pričom vo verejnom obstarávaní obce Demjata bola požiadavka popisu realizácie mantinelového systému uvedená v piatich bodoch uvádzal, že prvostupňový orgán nepovažoval za protisúťažnú skutočnosť, že preukázanie podmienok technickej spôsobilosti MPL a RECORD boli stručné a menej odborné ako M CUP. Rada úradu rovnako ako prvostupňový orgán za rozhodujúcu považuje skutočnosť, že popis technického riešenia mantinelového systému bol u týchto dvoch uchádzačov úplne identický, vrátane pravopisných chýb, rozloženia textu v dokumente a pod., pričom podľa Rady úradu pri nezávislom vypracovaní súťažných ponúk zo strany uchádzačov nie je možné dosiahnuť takúto zhodu textu. Žalovaný sa tiež stotožnil so závermi úradu v bode 289 prvostupňového rozhodnutia, v ktorom úrad vyvrátil vysvetlenie účastníkov, že podoba piatich odrážok u oboch uchádzačov vyplýva z nasledovania textu zadania v obci Demjata. Okrem toho, že obstarávateľ požadoval podrobný technický opis diela, MPL a RECORD nedodržali ani tých 5 bodov, na ktoré sa odvolávajú, text ich ponúk teda nesleduje požiadavku, nie je teda možné ani argumentovať, že zhoda dokumentu „Technický podrobný popis realizácie diela - Mantinelový systém“ u obidvoch uchádzačov nastala v dôsledku formulácie požiadaviek verejného obstarávateľa v súťažných podkladoch.

22. Predmetný nepriamy dôkaz sa hodnotí v kontexte iných dôkazov v tomto konaní. Podľa tvrdení účastníkov konania títo úplne náhodne a nezávisle ocenili mnohé položky v rámci verejného obstarávania úplne rovnako, zároveň tie isté položky v inom verejnom obstarávaní síce rovnako, ale v úplne inej cenovej hladine. Zároveň 2 z nich úplne náhodne zhotovili identický dokument čestných vyhlásení, a to využitím informácií v zadaniach a stiahnutím vzoru z internetu. Zároveň 2 uchádzači úplnou náhodou vzhľadom na svoju neskúsenosť pri tvorbe technického popisu diela skoncipovali text v piatich odrážkach, identický z pohľadu obsahu aj formy. Takáto kombinácia náhod môže minimálne vyvolávať podozrenie, že nedošlo k nezávislému vypracovaniu daných ponúk , resp. je podľa Rady úradu takmer vylúčená. Preukázanie skutkového stavu úradom v takýchto otázkach je nepochybne náročné, niekedy aj nereálne. Úrad, preto nezakladá svoje zistenia o skutkovom stave na takomto type dôkazov, ale tento primárne preukazuje iným typom dôkazov, ako je tomu aj v tomto konaní. Ako uviedol aj samotný úrad, tieto dôkazy iba dokresľujú celkové jeho zistenia o koordinácii účastníkov konania. Rada úradu, rovnako ako úrad, nepovažuje takýto typ dôkazov za nepoužiteľný, ak tieto dôkazy ako istý koherentný súbor podporujú zistenia na základe ostatných dôkazov. Skutkový stav by bol preukázaný aj pri absencii týchto dôkazov. Zároveň však ich existencia umocňuje zistenia úradu. Úrad ďalej zohľadnil, že vo verejných obstarávaniach verejných obstarávateľov Obec Radvaň nad Laborcom a Gymnázium - Gymnázium Kráľovský Chlmec boli ponuky uchádzačov MPL a RECORD aj zhodne rukou očíslované, pričom v ďalších posudzovaných verejných obstarávaniach títo uchádzači

strany neočíslovali. Z prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že úrad považoval uvedený fakt za jasný, relevantný, nespochybniteľný dôkaz toho, že MPL a RECORD postupovali koordinovane a ich ponuky boli len krycie. S takýmto tvrdením prvostupňového orgánu sa žalovaný nestotožnil. Rada úradu rovnako ako prvostupňový orgán považuje skutočnosť, že v ponukách 2 účastníkov konania sa vyskytlo číslovanie rukou za fakt, ktorý prispieva k dokresleniu situácie, tento ale podľa Rady úradu nie je možné považovať za dôkaz.

23. Ako ďalšiu indíciu podporujúcu závery úradu o tom, že predmetné ponuky vo verejných obstarávaniach boli tvorené kolúziou úrad zohľadňoval skutočnosť, že v ponukách spoločnosti MPL do všetkých siedmich verejných obstarávaní je nesprávne uvádzané meno konateľa spoločnosti - Ing. Peter Fillo - ako Filo aj s pripojeným podpisom, v ktorom je tiež len jedno písmeno „l“. Hlavným argumentom účastníkov konania bolo, že absencia jedného písmena „l“ v mene Ing. Filla je chybou z nedopatrenia v písaní a že na porovnávanie podpisov úrad nemá kompetenciu, pričom si nezaobstaral znalecký posudok - odborné grafologické skúmanie. Podľa žalovaného v ponukách MPL je skutočne o všetkých siedmych VO nesprávne (s jedným písmenom l) uvádzané meno konateľa Ing. Filla. Podpis na predmetných ponukách MPL tiež obsahuje len jedno písmeno „l“, pričom tento sa pri porovnaní podpisu na inej dokumentácii získanej úradom z jeho úradnej činnosti, ktorý sa prvostupňovému orgánu javí ako odlišný . Zároveň však žalovaný konštatoval, že rovnako ako v prípade rukou číslovaných strán v ponukách ide o faktory dokresľujúce situáciu a nie je na ne možné hľadieť ako na dôkazy. V prípade absencie písmena „l“ môže skutočne ísť o preklep a zároveň úrad nie je kompetentný na záväzné konštatovanie odlišnosti podpisov na jednotlivých vyššie uvedených dokumentoch, hoci sa mu tieto javia odlišné. Úplne zhodné pochybenia pri formuláciách dokumentov v spojení s chybne uvedeným priezviskom, doplneným podpisom, ktorý zjavne vykazuje odlišnosti od podpisov tej istej osoby na iných dokumentoch, však môže minimálne vyvolávať podozrenie, že nedošlo k nezávislému vypracovaniu daných ponúk. Skutkový stav považuje preukázaný aj pri absencii týchto dôkazov, preto nepovažovala za potrebné stanoviť grafologické skúmanie, ani ďalej vyhodnocovať pravdepodobnosť pochybenia pri vypracovávaní ponúk.

24. Ďalší z radu nepriamych dôkazov vyplývajúcich z prvostupňového rozhodnutia, ktoré podľa prvostupňového orgánu preukazujú, že uchádzači MPL a RECORD podali len krycie ponuky a vedeli, že v predmetných verejných obstarávaniach nezvíťazia, zohľadnil vo svojich záveroch, bola skutočnosť, že uchádzači MPL aRECORD nepredložili vzorky navrhovaných materiálov a výrobkov použitých pri výstavbe ihriska, napriek tomu, že v zmysle súťažných podkladov uchádzači mali povinnosť predmetné vzorky predložiť. Účastníci konania argumentovali v prvom rade tým, že nepredloženie vzoriek v procese verejného obstarávania za pochybenie nepovažoval ani Úrad pre verejné obstarávanie, ktorý vykonal kontrolu predmetných verejných obstarávaní a toto nepovažoval za predmet automatickej diskvalifikácie, preto sú závery úradu o tom, že nepredloženie vzoriek je znakom krycej ponuky za nesprávne. Podľa účastníkov konania je úrad viazaný výsledkami kontroly Úradu pre verejné obstarávanie. Taktiež podľa účastníkov konania nemožno pochybenie verejných obstarávateľov zohľadňovať pri preukazovaní protisúťažného správania účastníkov konania, pričom k nepredloženiu vzoriek došlo nedopatrením zo strany MPL aj RECORD. Rada úradu po preskúmaní spisového materiálu dospela k záveru, že vzťah výsledkov kontroly Úradu pre verejné obstarávanie, ako aj verejných obstarávateľov je irelevantný. Rada úradu opätovne poukazuje na fakt, že prípadné nepredloženie vzoriek 2 uchádzačmi, i keď zrovna tými, ktorí sa nestali víťazmi v rámci procesu verejných obstarávaní, sám osebe v žiadnom prípade nemôže preukázať protisúťažné správanie. Avšak, v spojení s ďalšími skutočnosťami (cenové anomálie a podobnosti, identickosť čestných vyhlásení, identickosť technických riešení) je náhoda v podobe pozabudnutia 2 neúspešných uchádzačov indíciou, ktorá prispieva k preukázaniu protisúťažného správania.

25. Rada úradu na svojich záveroch zotrvala aj po analýze námietok účastníkov konania vo vyjadrení k výzve pred vydaním rozhodnutia. Rada úradu v rozhodovacej činnosti Úradu pre verejné obstarávanie , v ktorom tento vyhodnocoval postupy a činnosť verejných obstarávateľov(nie účastníkov konania) neidentifikovala skutočnosti, ktoré by pre úrad predstavovali predbežnú otázku. Rovnako na závery Rady úradu nemá vplyv skutočnosť, že MPL a RECORD boli podľa ich vyjadrenia pripravení predložiť predmetné vzorky na výzvu obstarávateľov, nakoľko boli etablovaní podnikatelia so skúsenosťami. Tento argument podľa Rady úradu práve potvrdzuje podozrenie, že ak teda títo účastníci konania disponovali vzorkami, ako aj vedomosťou, že ich nepredloženie môže ohroziť ich účasť na predmetných obstarávaniach, to že tieto nepredkladali, sa javí ako podozrivé. Avšak táto indícia nie je jedinou a

zásadnou, na ktorej úrad zakladá svoje rozhodnutie. Dohoda obmedzujúca súťaž je podľa § 4 ods. 1 zákona nielen ústny, alebo písomný prejav podnikateľov konania, ale súhlasný prejav vôle môže byť vyvodený aj z konania podnikateľov. V súvislosti s preukázaním dohody obmedzujúcej súťaž nie je potrebné podľa Rady úradu popísať jej presný priebeh, ani klasifikovať, či došlo k rozdeleniu trhu formou geografického rozdelenia, alebo zákazníkov, ani rotáciu ponúk a pod. Podľa Rady úradu je hlavným dôkazom, ktorým bola jednoznačne preukázaná koordinácia správania podnikateľov cenová analýza vykonaná na základe predloženia cenových ponúk podnikateľov M CUP, MPL a RECORD, pričom Rada úradu za súčasného preukázaného skutkového považuje všetkých účastníkov konania zodpovedných za dohody obmedzujúce súťaž rovným dielom. Z prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že prvostupňový orgán neposudzoval predmetné konanie účastníkov konania ako dohodu v podobe ústneho, alebo písomného prejavu, ale posudzoval, či z konania uvedených podnikateľov možno vyvodiť súhlasný prejav vôle, ktorého cieľom, alebo následkom bolo obmedzenie hospodárskej súťaže. Takýto postup je podľa Rady úradu plne v súlade so zákonom, ako aj príslušnou ustálenou judikatúrou, z ktorej vyplýva, že dohodou podnikateľov je aj zhodný prejav vôle strán, ktorý nemusí spĺňať ďalšie formálne požiadavky napr. vo forme písomnej dohody. Prvostupňový orgán v predmetnom konaní zisťoval, či účastníci konania koordinovali svoje správanie pri účasti a predkladaní ponúk v predmetných VO, teda či medzi nimi došlo k dohode obmedzujúcej súťaž, a teda k protisúťažnému správaniu. Za týmto účelom bolo povinnosťou prvostupňového orgánu získať dôkazy, ktoré preukážu existenciu dohody obmedzujúcej súťaž, ako aj individuálnu účasť podnikateľov, teda, že títo prejavili svoju vôľu zúčastniť sa na dohode obmedzujúcej súťaž, alebo ju reálne aplikovať v praxi.

26. Skutková podstata dohody obmedzujúcej súťaž, ktorá je predmetom tohto správneho konania sa týka predovšetkým koluzívneho správania podnikateľov, t.j. konania, ktoré je možno predovšetkým charakterizovať ako utajené. S ohľadom na uvedené NS SR konštatoval, že „Uvedený charakter skutkovej podstaty sťažuje, resp. priam znemožňuje využitie „klasických“ dôkazných prostriedkov, ktoré sú nosičmi priamych dôkazov, a naopak núti dozorný orgán uchyľovať sa k nepriamym dôkazom. Potom nepriame dôkazy, t. j. indície a ich i dôkazná sila predovšetkým vyplývajú z aplikácie logických pravidiel myslenia (najmä logický dôkaz sporom), a preukazujú splnenie predpokladov protisúťažného cieľa. Obdobne aj z pohľadu komunitárneho práva boli vymedzené kritéria, na ktorom podklade je možné vyvodiť predpoklad existencie protisúťažného cieľa. Tými sú :- obsah konania vo vzájomnej zhode; viď najmä rozsudky zo dňa 30. júna 1966, LTM (56/65, str. 337, 359); zo dňa 08. novembra 1983, IAZ International Belgium a spol. v. Komisia (sp. zn. C-96/82 až 102/82, 104/82, 105/82, 108/82 a 110/82, marg. č. 25) a zo dňa 20. novembra 2008, Beef Ind ustryDevelopment Society a Barry Brothers (ďalej aj „BIDS", sp. zn. C-209/07, Zb. rozh. str. 1-8637, marg. č. 16), a- účel konania vo vzájomnej zhode; viď najmä hore citovaný rozsudok LTM (str. 359); rozsudky zo dňa 01. februára 1978, Miller v. Komisia (C-19/77, str. 131, marg. č. 7); zo dňa 28. marca 1984, C RAM a Rheinzink v. Komisia (C- 29/83 a 30/83, str. 1679, marg. č. 26); zo dňa 06. apríla 2006, General Motors v. Komisia (C-551/03, Zb. rozh. str. 1-3173, marg. č. 66), a hore citovaný rozsudok vo veci účastníka BIDS, s tou výhradou, že subjektívne úmysly dotknutých podnikov sú najlepším určitým návodom, avšak nie sú rozhodujúce; viď už citované rozsudky IAZ International Belgium ii spol. v. Komisia (marg. č. 25) a General Motors v. Komisia (marg. č. 77 a 78); v obdobnom aj rozsudok BIDS (marg. č. 21).Rovnako je nutné zohľadniť hospodárske a právne súvislosti, pri ktorých ku konaniu vo vzájomnej zhode došlo; viď už citované rozsudky LTM (str. 359), IAZ International Belgium a spol. v. Komisia (marg. č. 25), CRAM a Rheinzink v. Komise (marg. č. 26), General Motors v. Komisia (marg. č. 66), aBIDS (marg. č. 16) ako aj rozsudok zo dňa 13. júla 1966 vo veci účastníkov Consten a Grundig v. Komisia (C-56/64 a 58/64, str. 429, 496).Potom žalovaný ako aj jeho prvostupňový správny orgán konali riadne v zmysle hore citovanej judikatúry SD EÚ a ustanovení , keď začali vyhodnocovať mimoriadnu a výraznú zhodu cenových ponúk jednotlivých uchádzačov v súťaži so záverom, že takáto zhoda nie objektívne vysvetliteľná inak, ako dôsledok uzavretia dohody obmedzujúcej hospodársku súťaž.

27. Identifikácia nepriamych dôkazov na základe ekonomickej analýzy cenových ponúk, ako bolo v tomto prípade, je štandardným dôkazným prostriedkom v prípade preukazovania dohôd obmedzujúcich súťaž v procese verejného obstarávania. Takýto postup má oporu aj v rozsudku NS SR zo dňa 30. decembra 2013, sp. zn. . Podľa Rady úradu nie je rozhodujúce, či je výsledkom analýzy cenových ponúk nepriamy dôkaz v podobe indexu, schémy, alebo tak, ako to bolo v tomto prípade, iné faktory vyplývajúce z tohto rozhodnutia. Z prvostupňového rozhodnutia zároveň vyplýva, že prvostupňový orgán sa zaoberal argumentmi účastníkov konania, ktoré predložili úradu ako iné vysvetlenie skutočností, ktoré úrad považoval za nepriame dôkazy, avšak nedospel k záveru o ich

hodnovernosti. Prvostupňový orgán požadoval od účastníkov konania poskytnutie iného hodnoverného vysvetlenia, ako toho ku ktorému dospel úrad ako súčasť ich práva na obhajobu a až po tom, čo považoval svoje závery za preukázané. Podľa Rady úradu bol prvostupňový orgán povinný v konaní preukázať protiprávne konanie strán dohody, avšak pokiaľ úrad prezentuje koherentný súbor dôkazov je na účastníkoch, aby predložili úradu iné vysvetlenie, ako preukázal úrad, a svoje tvrdenia náležite odôvodnili a preukázali. Takýto postup súťažných autorít je súladný s európskou , ako aj slovenskou judikatúrou . Vzhľadom na uvedené Rada úradu nepovažuje námietku účastníkov konania za relevantnú.

28. Prvostupňový orgán v prvostupňovom rozhodnutí jednoznačne identifikoval obsah predmetnej dohody obmedzujúcej súťaž, keď konštatoval, že obsahom posudzovanej dohody bolo priame alebo nepriame určenie cien tovaru, rozdelenie trhu a koordinácia postupu (kolúzia) v procese verejného obstarávania, účastníci konania v procese prípravy súťažných podkladov vypracovali svoje cenové ponuky tak, aby sa víťazom súťaže stal vopred určený podnikateľ a preto bola dohoda posudzovaná ako dohoda, ktorej cieľom bolo obmedzenie hospodárskej súťaže v zmysle § 4 ods. 3 písm. a), c) a f ) zákona účinného do 17.4.2016. Zároveň Rada úradu poukazuje na to, že pri kolúzii vo verejnom obstarávaní, ku ktorej došlo medzi podnikateľmi M CUP, MPL a RECORD, nie je podstatné, akú formu má takáto dohoda. Kolúzia predstavuje dojednanie podnikateľov, ktorého prejavom je predloženie ponúk, ktoré majú zabezpečiť víťazstvo jedného z uchádzačov, pričom ponuky ostatných uchádzačov sú tzv. krycie ponuky. Úrad vo svojich rozhodnutiach štandardne charakterizuje koordináciu podnikateľov vo verejných obstarávaniach, príp. verejných súťažiach aj ako praktiku priameho alebo nepriameho určenia cien tovaru a rozdelenia trhu. Predpoklad rozdelenia zákazníkov je založený na tom, že sa uchádzači dohodnú, kto bude víťazom tendrov, teda si rozdelia zákazníkov - verejných obstarávateľov. Neúspešní uchádzači, ktorí podajú krycie ponuky, vlastne prenechajú zákazku, resp. verejného obstarávateľa konkurentovi, čím de facto dochádza k rozdeleniu trhu. Nie je pritom podstatné, či uchádzači sídlia v rôznych regiónoch, resp. či dochádza k rotácii víťazov. Podľa Rady úradu v rámci preukázania kolúzie nie je nevyhnutné preukázať spôsob rozdelenia obstarávateľov, ani inú motiváciu ostatných účastníkov kartelu, žiaden ich úžitok, alebo profit z účasti na karteli. Pokiaľ by úrad vedel preukázať napr. rotáciu ponúk, alebo subdodávky v jednotlivých obstarávaniach, hodnotil by také protisúťažné správanie ako súčasť širšej schémy protisúťažného správania, k čomu v tomto prípade však nedošlo práve pre nedostatok dôkazov preukazujúcich schému. Uvedené však neznamená, že to vyviňuje účastníkov konania z protisúťažného správania spočívajúceho v predložení koluzívnych 7 samostatných ponúk, ktoré bolo podľa Rady úradu náležite preukázané.

29. V prípadoch posudzovania konania podnikateľov ako je posudzované aj v tomto správnom konaní je potrebné na preukázanie dohody obmedzujúcej súťaž využívať iné dôkazné prostriedky. Z vyššie uvedeného vyplýva, že úrad založil svoje závery o dohode obmedzujúcej súťaž na nepriamych dôkazoch, ktorými sú predovšetkým ekonomické dôkazy a identifikácia podobností v predkladaných ponukách. Ťažisko dôkazných prostriedkov predstavujú ekonomické dôkazy. Ekonomickým dôkazom môže byť určité správanie podnikateľov, napr. kolúzia ako v tomto prípade, a to za predpokladu, že kolúzia je jediným vysvetlením správania pre určitú situáciu, v tomto prípade mimoriadnu podobnosť položiek a anomálií v cenových ponukách. Tak, ako vyplýva z vyššie uvedeného, v tomto prípade Rada úradu na základe dokazovania prvostupňového orgánu dospela k tomu, že neexistuje iné prijateľné vysvetlenie pre takúto mieru zhody, iba také, že došlo ku kolúzii medzi podnikateľmi M CUP, MPL a RECORD, pričom miera ich participácie na kolúzii je rovnaká. Podľa žalovaného (Rady úradu) bol skutkový stav dostatočne preukázaný a preto sa nestotožnila s námietkou účastníka konania. Pokiaľ ide o možnosť preukázania skutkového stavu na základe nepriamych dôkazov, uvedené nepopierajú, za splnenia určitých predpokladov, ani samotní účastníci konania. V prípade cieľových dohôd možno predpokladať skôr absenciu priamych dôkazov a súťažná autorita preto musí zabezpečiť koherentný súbor navzájom sa dopĺňajúcich nepriamych dôkazov, ktoré sú často vo forme fragmentov a je potrebné tieto hodnotiť aj pomocou výkladu. Je teda možné konštatovať, že existencia protisúťažnej praktiky môže byť odvodená z viacerých okolností a indícii, ktoré pri absencii iného prijateľného či hodnoverného vysvetlenia predstavujú dôkaz porušenia súťažných pravidiel. Rada úradu mala za to, že účastníci konania v tomto konaní nepredložili také dôkazy, ktoré by spochybnili alebo vyvrátili závery úradu.

30. Úrad v prvostupňovom rozhodnutí skutočnosť, že vo všetkých verejných obstarávaniach predložili ponuky účastníci konania, pričom vždy vyhrala spoločnosť M CUP, považoval za jednu z indícií protisúťažného správania, ktorú ďalej overoval. K záveru, že účastníci konania konali na základe dohody obmedzujúcej súťaž dospel až získaním ďalších informácií a dôkazov. To, že vo všetkých

verejných obstarávaniach predložili ponuky účastníci konania, pričom vždy vyhrala spoločnosť M CUP je nespochybniteľný fakt, ktorý vyplýva z podkladov v predmetnom správnom konaní. Význam tohto faktu v rámci preukazovania protisúťažného správania účastníkov konania vyplýva až po vyhodnotení ďalších indícií kolúzie. Z prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že úrad vzal do úvahy aspekt priebehu predmetných obstarávaní v súlade s podkladovou dokumentáciou nachádzajúcou sa v spisovom materiáli keď uviedol, že v každom zo 7 verejných obstarávaní bol iný obstarávateľ. Taktiež zohľadnil, že pre obstarávateľov priebeh obstarávania organizovala spoločnosť E-aukcie, táto tiež vyzývala účastníkov konania, spoločnosti M CUP, MPL a RECORD na predkladanie ponúk. Rada úradu súhlasila so závermi prvostupňového orgánu v bode 220 prvostupňového rozhodnutia, ktorý napriek rozporu v tvrdeniach obstarávateľov a spoločnosti E-aukcie vyhodnotil E-aukcie ako subjekt, ktorý v rámci organizácie obstarávaní oslovil účastníkov konania. Zároveň však poukazuje na to, že to, kto vyzýval účastníkov konania na predkladanie ponúk, vzhľadom na ustálenie skutku nemá žiaden vplyv. Žalovaný (Rada úradu) sa nestotožnil s námietkou účastníkov konania uvedenou vo vyjadrení k výzve pred vydaním rozhodnutia, že k preukázaniu protisúťažného správania by došlo iba v prípade, že by si sami účastníci konania vyžiadali súťažné podklady. Skutočnosť, že spoločnosť E-aukcie oslovila vždy týchto vybraných troch podnikateľov ich vzhľadom na skutočnosti preukázané v tomto správnom konaní nevyviňuje z protisúťažného správania.

31. Úrad tiež zohľadnil, že podklady si vyžiadali viaceré spoločnosti (pričom viaceré sa opakovali), ani v jednom prípade to neboli neskorší uchádzači, účastníci konania. V záujme zistenia skutkového stavu úrad po zohľadnení uvedených skutočností dokonca vykonal inšpekciu , avšak napriek tomu nepreukázal vo vzťahu k možnej dohode obmedzujúcej súťaž úlohu spoločnosti E-aukcie, ani iných spoločností, dokonca ani verejných obstarávateľov. Vyhodnocovanie splnenia ponúk, resp. fakt, že každé verejné obstarávanie organizoval iný obstarávateľ zároveň nemá žiadnu relevanciu na zistenie a preukázanie kolúzie účastníkov konania vo verejnom obstarávaní. Táto bola v súlade s vyššie uvedeným primárne preukázaná predložením ich ponúk v predmetných verejných obstarávaniach. Rada úradu nevidí súvislosť s kolúziou účastníkov konania spočívajúcou v predložení zosúladených ponúk v predmetných VO a ich vyhodnotením verejnými obstarávateľmi. Na tomto nič nemení ani pochybenie pri sčítaní hlasov v obstarávaní v meste Snina, koluzívne ponuky boli predložené aj v tomto obstarávaní, pričom nie je rozhodujúce, či by zvíťazil účastník konania M CUP, alebo iný subjekt. Dôležitý je zámer účastníkov konania predložiť koluzívne ponuky, k čomu jednoznačne preukázateľným spôsobom došlo aj v obstarávaní v meste Snina. Rovnako je v tomto smere irelevantné, či by účastníci prípadne vedeli alebo nevedeli ovplyvniť iných uchádzačov, nakoľko sa protisúťažného správania dopustili predložením zosúladených ponúk bez ohľadu na to, či by naozaj jeden z nich verejné obstarávanie vyhral, alebo nie. Zámer bol jednoznačný, a to dosiahnuť víťazstvo, resp. väčšiu šancu naň vyradením konkurencie aspoň medzi účastníkmi konania.

32. V súvislosti s preukázaním protisúťažného správania v tomto správnom konaní tiež žalovaný nepovažoval za nevyhnutné preukázať či, a akým spôsobom a kedy sa účastníci konania dozvedeli o tom, že budú oslovení spoločnosťou E- aukcie na účasť na týchto obstarávaniach. V tomto správnom konaní bolo podľa Rady úradu jednoznačne preukázané, že M CUP, MPL a RECORD ako oslovené subjekty a v 6 prípadoch jediní uchádzači predkladali ponuky, pričom každá zo 7 predkladaných ponúk podľa skutočností uvedených v tomto dokumente, ako aj prvostupňovom rozhodnutí vykazuje znaky preukazujúce koluzívne správanie účastníkov konania. Vzhľadom na takéto nastavenie deliktu nie je relevantné ani potrebné preukázať ďalšie motívy, súvislosti a pod. Rada úradu preto neprihliada na predpoklady vyslovené prvostupňovým orgánom v bode 221 prvostupňového rozhodnutia o tom, že účastníci konania predpokladali, že budú oslovovaní na predkladanie ponúk najneskôr po výzvach v Radvani nad Laborcom a Kráľovskom Chlmci, nakoľko toto nebolo preukázané a ani nie je relevantné. Vo vzťahu k jedinému z posudzovaných obstarávaní, kde sa zúčastnil aj iný uchádzač, obstarávaniu v meste Snina, kde mal zvíťaziť Ing. Jaroslav Pčola REINTER, ktorého ponuková cena bola najnižšia, Rada úradu súhlasí s prvostupňovým orgánom, že to, kto zavinil chybné vyhodnotenie výsledkov, nemá žiadnu relevanciu. Čo ale Rada úradu považuje za nevyhnutné zdôrazniť je skutočnosť, že víťazstvo iného uchádzača v tomto prípade nepriamo potvrdzuje kolúziu účastníkov konania v predmetných VO, nakoľko ponuková cena víťaza M CUP bola až o cca 30% vyššia ako v prípade ponuky podnikateľa Ing. Jaroslav Pčola REINTER. Tento údaj je v súlade s odbornými štúdiami, podľa ktorých koordinácia vo verejnom obstarávaní môže zvýšiť cenu tovarov, prác a služieb o viac ako 30%. Vo svojom vyjadrení k výzve pred vydaním rozhodnutia účastníci neuviedli žiadne skutočnosti, ktoré by mali vplyv na závery Rady úradu.

33. Z prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že úrad aj v záujme získania ďalších informácií, ktoré mohli mať vplyv na zistenia úradu aj v tomto správnom konaní, vykonal inšpekciu u viacerých subjektov, na ktorej však nezískal podklady a informácie relevantné v tomto správnom konaní. Rada úradu zdôrazňuje, že je na správnom orgáne, aby si zvolil svoju stratégiu v spôsobe získavania podkladov a informácií v správnom konaní, o to viac je v jeho plnej kompetencii určovať stratégiu pri výkone inšpekcie. Základným cieľom inšpekcie je preveriť dôvodné podozrenia úradu vo vzťahu k určitému protisúťažnému správaniu, pričom vzhľadom na to, že sa jedná o závažný zásah do práv podnikateľov, úrad vždy dôkladne zvažuje, v priestoroch ktorých podnikateľov je vhodné inšpekciu vykonať. Základným kritériom pri zvažovaní úradu v tomto smere je pravdepodobnosť výskytu dokumentácie, ktorú by nebolo možné získať inak, teda takej, ktorá je priamym dôkazom protisúťažného správania podnikateľov, a o ktorej možno dôvodne predpokladať, že by ju podnikatelia nevydali dobrovoľne. Možné dohody a praktiky sú vykonávané v najprísnejšom utajení. Predpokladá sa, že existujúca dokumentácia vzťahujúca sa na možné protiprávne dohody a praktiky je obmedzená na úplné minimum, uložená na miestach a vo forme, ktorá by uľahčila utajenie, zadržovanie alebo zničenie v prípade vopred ohlásenej kontroly, či v prípade snahy získať príslušné informácie prostredníctvom žiadosti o informácie. S cieľom zaistiť efektívnosť kontrol je kľúčové, aby boli vykonané bez predchádzajúceho upozornenia subjektov, ktoré sú podozrivé z protiprávneho konania. Vo vzťahu k predmetnej inšpekcii vykonanej úradom Rada úradu poukázala na skutočnosť, že túto úrad vykonal v čase prebiehajúceho správneho konania, v ktorom bolo účastníkom konania plne zrejmé podozrenie úradu vo vzťahu k ich účasti na protisúťažnom správaní a taktiež v čase, kedy úrad vo vzťahu k tomuto správnemu konania oslovil spoločnosť E-aukcie. Vzhľadom na uvedené úrad v tomto prípade zohľadnením všetkých okolností vyhodnotil, že vykonanie inšpekcie v priestoroch účastníkov konania, ani spoločnosti E-aukcie nie je relevantné a účelné.

34. Keďže z predmetných inšpekcií nevzišli žiadne skutočnosti relevantné pre toto konanie, a táto sa týkala prešetrovania aj v iných záležitostiach, nie je relevantné a možné sprístupňovanie akejkoľvek dokumentácie s výnimkou poverení, ktorých sprístupnenie účastníkom bolo v súlade s informáciou poskytnutou v liste č. 41/2018/OKT-2335/2018 adresovanom spoločnosti M CUP úradom dané k dispozícii. Závery z inšpekcie v tomto konaní teda nemali žiaden vplyv a úrad výsledky predmetnej inšpekcie nezohľadňuje v rámci preukázania správneho deliktu účastníkov konania. V súlade s § 36 Správneho poriadku je úrad povinný stanoviť znalca, ak je znalecký posudok potrebný pre odborné posúdenie skutočností dôležitých pre rozhodnutie. Žalovaný však rovnako ako prvostupňový orgán má za preukázané všetky dôležité skutočnosti pre rozhodnutie a vzhľadom na uvedené nedospela k záveru o potrebe znaleckého posudku a stanovenie znalca v predmetnom správnom konaní. V tejto súvislosti Rada úradu dospela k záveru, že v tomto konaní jediná skutočnosť, ktorá by spadala do okruhu možného znaleckého dokazovania je preukázanie pravosti podpisu konateľa spoločnosti MPL, Ing. Filla. Rada úradu však aspekt pravosti podpisu Ing. Filla nezohľadnila ako dôkaz v konaní dôležitý pre rozhodnutie, tento aspekt teda nemá v konaní relevanciu a s ohľadom na to stanovenie znalca nie je potrebné. Rada úradu však uvádza, že ak sa účastníci konania naopak domnievajú, že dôkazy v podobe znaleckého, odborného, alebo iné priame dôkazy by mohli podporiť ich tvrdenia predložené úradu v tomto správnom konaní, v súlade s povinnosťou podporiť svoje tvrdenia dôkazmi takýto typ dôkazov mohli a ak o nich vedeli aj mali predložiť v konaní.

35. Pokiaľ ide o aplikovaný Metodický pokyn o ukladaní pokút, Rada úradu preskúmava postup prvostupňového orgánu, ktorý aplikoval právnu úpravu platnú a účinnú v čase jeho rozhodovania. V tejto súvislosti Rada úradu rieši aplikáciu právnych predpisov upravujúcich ukladanie pokút a to, či prvostupňový orgán postupoval podľa platnej právnej úpravy, ktorá je pre účastníkov konania priaznivejšia. Podľa § 38 ods. 1 zákona úrad za porušenie ustanovení § 4 ods. 1, § 8 ods. 6, § 10 ods. 9, § 25 ods. 5 a § 29 ods. 5 uloží pokutu podnikateľovi do 10 % z obratu podľa § 10 ods. 3 za predchádzajúce uzavreté účtovné obdobie a podnikateľovi, ktorý za predchádzajúce uzavreté účtovné obdobie dosiahol obrat do 330 eur alebo ktorý nemal žiadny obrat, alebo podnikateľovi, ktorého obrat nemožno vyčísliť, pokutu do 330 000 eur. Úrad pri ukladaní pokuty posudzuje závažnosť a dĺžku trvania porušovania ustanovení tohto zákona, porušovania ustanovení osobitného predpisu alebo porušovania podmienky, povinnosti alebo záväzku uloženého rozhodnutím úradu. Úrad pri posudzovaní závažnosti porušovania berie do úvahy jeho povahu, skutočný dopad na trh a tam, kde je to účelné, veľkosť relevantného trhu. Okrem týchto kritérií úrad pri ukladaní pokuty berie do úvahy aj iné skutočnosti, najmä opakované porušovanie tým istým podnikateľom, odmietnutie podnikateľa spolupracovať s úradom, postavenie podnikateľa ako vodcu alebo iniciátora porušovania, získanie majetkového prospechu v

dôsledku porušovania alebo neplnenia dohody obmedzujúcej súťaž v praxi. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že počas rozhodovania prvostupňového orgánu nedošlo k zmene zákonnej úpravy sankcií v podobe pokuty. Kritériá pre ukladanie sankcií v podobe pokuty, ktoré upravuje výlučne zákon, sa nijako nezmenili. Napriek tomu, že v roku 2018 bolo revidované znenie Metodického pokynu o ukladaní pokút, tento je iba interný predpis úradu, ktorý bližšie objasňuje znenie zákona a nemôže ísť nad rozsah a v rozpore so zákonom. Metodický pokyn teda nemohol v žiadnom prípade priniesť priaznivejšiu, alebo nepriaznivejšiu úpravu ukladania pokút. V tejto súvislosti žalovaný považoval za potrebné uviesť, že prijatím Metodického pokynu úrad iba deklaruje svoju vôľu postupovať v určitých prípadoch pri ukladaní pokút predpokladaným postupom v Metodickom pokyne. Tento však okrem toho, že musí byť v medziach zákona, nemôže pokryť všetky situácie, ktoré pri aplikácii zákonných kritérií na ukladanie pokút, nastanú. Toto vyplýva priamo aj zo znení všetkých úprav Metodického pokynu, v ktorých je uvedené cit. „ a že sa v odôvodnených prípadoch úrad môže odchýliť od postupov uvedených v Metodickom pokyne“. Rovnako je možné odchýliť sa aj od predchádzajúcej rozhodovacej praxe úradu, pokiaľ si to vyžaduje právny a skutkový stav v danom správnom konaní. Na oba prípady sa však vzťahuje požiadavka náležitého odôvodnenia odchýlky.

36. Podľa žalovaného (Rady úradu) je základom ukladania pokút povinnosť aplikovať zákonné kritériá tak, aby bola úradom uložená pokuta, ktorá plní svoju preventívnu aj represívnu funkciu. Z prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že úrad vymedzil ako základ uloženia pokuty-relevantný obrat celkovú hodnotu víťazných ponúk vo verejných obstarávaniach bez DPH, nakoľko táto hodnota dostatočne presne vystihuje množstvo tovarov a služieb zasiahnutých protisúťažným konaním. S týmto sa stotožnil aj účastník konania M CUP, ktorý uviedol, že súhlasí s úradom, že v prípade bid riggingu je primerané brať za relevantný obrat aj hodnotu zákazky (bod 195 prvostupňového rozhodnutia). Rada úradu považovala postup prvostupňového orgánu za správny a súladný s bodom 10 v súčasnosti platného Metodického pokynu (účinný od 1.9.2018), ktorý odráža postup úradu založený na najnovších poznatkoch majúcich oporu v rozhodovacej praxi súťažných autorít a európskych súdov, v ktorom úrad upravil metodiku výpočtu relevantného obratu v prípade praktiky bid - rigging, kde relevantným obratom môže byť hodnota víťaznej ponuky. V zmysle tohto ustanovenia „ak to vyplýva z povahy porušenia, relevantným obratom nemusí byť len hodnota z predaja tovarov alebo služieb, ale akákoľvek iná hodnota, ktorá v kontexte danej praktiky a podmienok na trhu najlepšie reprezentuje relevantný obrat, t. j. je najlepšou referenčnou hodnotou na vyhodnotenie očakávaných ziskov z protisúťažného správania. Napr. v prípadoch, kedy k porušovaniu zákona dochádza formou koordinácie podnikateľov vo verejnom obstarávaní, verejnej súťaži alebo inej obdobnej súťaži (ďalej len „verejné obstarávanie“), kde koordinácia bola úradom preukázaná len vo vzťahu k jednému alebo niekoľkým konkrétnym verejným obstarávaniam, relevantným obratom každého účastníka dohody môže byť hodnota víťaznej ponuky/víťazných ponúk alebo obrat, ktorý mohol byť realizovaný na základe príslušného verejného obstarávania/verejných obstarávaní.“ Žalovaný sa nestotožňuje s námietkami účastníkov konania, podľa ktorých úrad s ohľadom na predchádzajúcu rozhodovaciu prax úradu nemal aplikovať tento postup. Takéto poňatie by viedlo k nemožnosti revidovať svoje postupy pri získaní nových poznatkov, hoci by boli efektívnejšie a vernejšie odrážajúce ekonomickú realitu. Jediný limit, ktorý je potrebné sledovať, a ktorý bol v tomto prípade dodržaný, je postupovať v zmysle znenia zákona, ktorý však priamo neupravuje, akú hodnotu má úrad zohľadňovať pri ukladaní pokuty.

37. Podľa žalovaného je určenie základu pokuty na základe hodnoty víťaznej ponuky v tendri v prípadoch verejných obstarávaní, ktoré nie sú súčasťou schémy protisúťažného správania spôsobom, ktorý umožňuje získať spravodlivý základ pre možný dopad, alebo účinok porušenia súťažných pravidiel. Takéto vymedzenie relevantného obratu umožňuje potrestať za protisúťažné správanie aj podnikateľov, ktorí napr. podávali krycie ponuky, teda ich relevantný obrat by bol v prípade vymedzenia tovarov a služieb, ktorých sa porušenie dotýka a oni by danú službu neposkytovali iným zákazníkom, nulový. Zároveň však títo podnikatelia podaním krycích ponúk deformovali súťaž v konkrétnom tendri, a to aj napriek tomu, že nevyhrali. V prípade, že by úrad postupoval tak, ako to navrhujú účastníci konania, podnikatelia, ktorí by podali krycie ponuky, by neboli žiadnym spôsobom potrestaní za toto protisúťažné správanie, ak by neposkytovali predmetné služby aj v iných zákazkách. Takéto vymedzenie základu pokuty následne ovplyvňuje aj ďalšie nadväzujúce kroky v rámci metodiky ukladania pokuty. V prípade, že úrad spresní základ určenia pokuty, je potrebné revidovať ďalšie kroky v záujme uloženia pokuty napĺňajúcej jej základné funkcie, nakoľko len takáto pokuta umožňuje vymáhať súťažné pravidlá dostatočne účinne a efektívne. V záujme uvedeného úrad pri ukladaní pokuty posudzuje

kritériá relevantného obratu a závažnosti vo vzájomných súvislostiach s cieľom dosiahnuť dostatočný odstrašujúci účinok pokuty.

38. Spresnením základu určenia pokuty v prípade verejných obstarávaní, ktoré nie sú súčasťou schémy protisúťažného správania väčšinou dochádza k výraznému poklesu výšky relevantného obratu podnikateľov. Z tohto dôvodu, aby bol zachovaný dostatočne odstrašujúci účinok uloženej pokuty, úrad aplikuje vyšší koeficient závažnosti za protisúťažné konanie v porovnaní s predchádzajúcou rozhodovacou praxou úradu. Uvedené však neznamená odklon od predchádzajúcej praxe úradu v zmysle ukladania pokút, nakoľko za účinnosti predchádzajúceho a rovnako aj súčasne platného Metodického pokynu je úrad povinný ukladať pokuty v medziach zákonných kritérií, ktoré sa nemenili a tieto dostatočne účinne a efektívne aplikovať. Zmena v porovnaní s predchádzajúcou rozhodovacou praxou je len v spresnení vnútorných metodických postupov úradu, ktoré by ale vo výsledku mali rovnako ako pred zmenou viesť k zákonne uloženej, spravodlivej, účinnej a efektívnej pokute. Podľa Rady úradu preto nie je relevantné porovnávať a samostatne argumentovať vo vzťahu k predchádzajúcej rozhodovacej praxi úradu vzťahujúcej sa k jednotlivým samostatným krokom pri určovaní pokuty (relevantný obrat, závažnosť, dĺžka porušenia, poľahčujúce, priťažujúce okolnosti). Rada úradu sa zamerala na preskúmanie správnosti postupu a dostatočnosti jeho odôvodnenia v rámci ukladania pokuty a jeho jednotlivých krokov ako celku založenému na uplatnení nového Metodického pokynu. K správnosti aplikovania nového znenia Metodického pokynu a určenia základu pokuty sa vyjadrila v predchádzajúcom texte.

39. Vo vzťahu k určeniu závažnosti sa Rada úradu stotožnila s postupom prvostupňového orgánu, ktorý v súlade so znením zákona pri posudzovaní závažnosti zohľadnil povahu porušenia, ako aj skutočnosť, že vzhľadom na charakter obmedzenia, ktorého cieľom je obmedziť súťaž nebolo potrebné vyhodnocovať dopad na trh, ani podiel účastníkov dohody na predmetných trhoch. Prvostupňový orgán správne vzal do úvahy, že koordinácia podnikateľov vo verejnom obstarávaní obsahujúca prvky priameho alebo nepriameho určenia cien a rozdelenia trhu patrí medzi tzv. ťažké kartely, ktoré priamo obmedzujú hospodársku súťaž, a preto sa zaraďuje k protisúťažným deliktom s najvyššou mierou závažnosti. V súlade so znením Metodického pokynu účinného od 1.9.2018 v prípade takýchto dohôd je určované percento za závažnosť v hornej polovici rozpätia, t. j. 15%- 30 %. Rada úradu považuje za potrebné zdôrazniť, že kolúzia vo verejnom obstarávaní, teda praktika posudzovaná v tomto prípade, je forma cenovej dohody s možným efektom rozdelenia trhu, čo predstavuje jedno z najzávažnejších narušení súťaže. Toto odôvodňuje ukladanie pokút v hornej polovici rozsahu. Za závažnejšiu formu porušenia by bola považovaná kolúzia vo verejnom obstarávaní, ktorá by tvorila schému protisúťažného správania pozostávajúcu z koordinácie vo viacerých verejných obstarávaniach. V tomto správnom konaní však takáto schéma preukázaná nebola. Predmetom tohto správneho konania je kolúzia v jednotlivých verejných obstarávaniach, kde výsledkom protisúťažnej dohody bolo predloženie ponúk, ktoré de facto navzájom nesúťažili, nakoľko súťaž bola nahradená dohodou strán. Úrad v prvostupňovom rozhodnutí zohľadnil nižšiu mieru zásahu na príslušnom relevantnom tovarovom trhu, v dôsledku čoho uložil percento za závažnosť na najnižšej možnej úrovni t. j. 15%. V tejto súvislosti Rada úradu vzala do úvahy, že k protisúťažnému konaniu došlo v súvislosti s verejnými obstarávaniami s presne špecifikovaným predmetom zákazky v súťažných podkladoch - Stavebné práce na stavbe športových zariadení, ktoré uskutočňovali verejní obstarávatelia, teda v oblasti dodávok stavebných prác a súvisiacich tovarov a služieb potrebných pri výstavbe multifunkčných ihrísk, pričom bolo preukázané porušenie vo vzťahu k siedmym verejným obstarávaniam, stotožňuje sa teda so stanovením výšky závažnosti 15 %.

40. V zmysle ustálenej judikatúry pokiaľ ide o horizontálne kartely v oblasti cien alebo rozdelenia trhu, tieto môžu byť kvalifikované ako veľmi závažné porušenia súťaže výlučne na základe ich samotnej povahy a bez toho, aby bola Komisia povinná preukázať konkrétny dopad porušenia na trh. V prípade C-603/13 P,Galp Energia Espana SA, Súdny dvor EÚ konkrétne uviedol, že horizontálne dohody o rozdelení trhu a koordinácia cien, už svojou povahou patria medzi najzávažnejšie typy porušení článku 81 ES, ktoré možno podľa judikatúry označiť za „veľmi závažné“ porušenia už vzhľadom na ich povahu, bez toho, aby sa také správanie muselo vzťahovať na určitú geografickú oblasť alebo muselo mať osobitný dopad. V tejto súvislosti možno tiež poukázať na odôvodnenie Súdneho dvora EÚ vo veci C-534/07 P z 3. septembra 2009, William Prym GmbH & Co. KG a Prym Consumer GmbH & Co. KG proti Komisii, kde súd uviedol v bodoch 62-65, že hoci sú na určenie výšky pokuty uloženej za porušenie pravidiel Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže relevantné trhové podiely podniku, ktoré stanovujú vplyv, ktorý tento podnik mohol na trh vykonávať, Komisia nie je povinná merať efektívnu ekonomickú

kapacitu uvedeného podniku spôsobiť značnú škodu iným hospodárskym subjektom tým, že by pristúpila k predbežnému vymedzeniu trhu, ako aj k posúdeniu jeho veľkosti, pričom by zohľadnila veľkosť jeho obratu. Pokiaľ by totiž Komisia mala túto povinnosť, bola by jej v prípade porušenia, ktoré spočíva v rozdelení trhov, uložená povinnosť, ktorú od nej nemožno na účely článku 81 Zmluvy požadovať, ak má dotknuté porušenie protisúťažný cieľ. Z uvedeného je zrejmé, že v prípade ak bol preukázaný protisúťažný cieľ posudzovanej praktiky, nie je potrebné definovať precízne relevantný trh a je postačujúce postupovať tak, ako to urobil úrad, t.j. opísať dostatočne oblasť, kde k dohode došlo, resp. kde sa prejavila.

41. Závery týkajúce sa potreby definície relevantného trhu tak, ako boli prijaté v tomto konaní, boli potvrdené aj v nedávnom rozsudku Krajského súdu v Bratislave, sp.zn. -844, zo dňa 21.11.2018, keď súd uviedol, že definícia relevantného trhu v prípade cieľovej dohody nie je potrebná. Rada úradu sa stotožnila aj so spôsobom zohľadnenia faktoru dĺžky porušovania zákona v prvostupňovom rozhodnutí. V súlade s vyššie uvedeným, pri vymedzení základu uloženia pokuty v súlade s metodikou uvedenou v Metodickom pokyne účinnom od 1.9.2018 sa koeficient odrážajúci dĺžku trvania porušenia zákona nebude aplikovať v prípadoch verejných obstarávaní, kde relevantný obrat predstavuje hodnotu víťaznej ponuky. Takýto postup je bežný v praxi súťažných autorít. Uvedené má oporu v povahe protisúťažného správania, ktoré spočíva v koordinácii vo vzťahu k tomu ktorému tendru, pričom následky nastanú bez ohľadu na trvanie protisúťažného správania, nakoľko toto spôsobilo/malo potenciál spôsobiť narušenie už predložením koordinovaných protisúťažných ponúk, z ktorých jedna vyhrala a sú v nej nastavené podmienky, ktoré sa budú plniť. Nebezpečnosť činu je v takom prípade posudzovaná a zohľadnená v určení základu pokuty, relevantného obratu, nie je dôvodné zohľadňovať časový faktor na rozdiel od iných typov porušení, prípadne protisúťažného správania v podobe kolúzie v tendroch, ktoré sú súčasťou schémy. V tejto súvislosti Rada úradu opätovne zdôrazňuje potrebu posudzovania vymedzenia sankcie ako celku, kde kritériom je uloženie zákonnej sankcie napĺňajúcej funkciu represívnu, ako aj preventívnu. Vzhľadom na uvedené Rada úradu nepovažuje námietky účastníkov konania, ktorí požadovali aplikáciu koeficientu dĺžky porušovania v podobe prepočítania na mesiace, resp. zohľadnenie obdobia kratšieho ako pol roka za relevantnú.

42. Z prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že úrad v konaní vyhodnotil jednu priťažujúcu okolnosť, keď dospel k záveru, že M CUP bol iniciátorom predmetných dohôd obmedzujúcich súťaž a vzhľadom na to mu zvýšil pokutu o 15 %. Rada úradu po preskúmaní prvostupňového rozhodnutia, ako aj spisového materiálu však neidentifikovala dôkazy, na základe ktorých by bolo možné preukázať úlohu účastníka konania M CUP ako iniciátora. Podľa Rady úradu nie je možné skutočnosť, že podnikateľ M CUP vyhral všetky verejné obstarávania, ktoré boli predmetom konania, a teda mala najväčší zisk z protisúťažného konania, považovať za dôkaz o tom, že M CUP bol iniciátorom predmetných dohôd obmedzujúcich súťaž. Na druhej strane ale Rada úradu rovnakú skutočnosť, teda víťazstvo M CUP vo všetkých v tomto konaní posudzovaných tendroch a jej evidentný zisk z protisúťažného správania považuje za skutočnosť, ktorú je potrebné zohľadniť pri určení konečnej výšky pokuty. Rada úradu teda po zvážení všetkých okolností dospela k záveru, že v záujme povinnosti uložiť pokutu, ktorá plní preventívnu, ako aj represívnu funkciu a to nielen vo vzťahu k účastníkovi konania, ale aj tretím stranám, ktoré má pokuta odradiť od protisúťažného správania, teda uložiť ju pri dodržaní princípu spravodlivého a proporčného rozloženia pokuty medzi všetkými účastníkmi kartelovej dohody, zvyšuje pokutu vypočítanú účastníkovi konania M CUP ako základnú sumu pokuty o 15 %. Takéto navýšenie podľa Rady úradu zohľadňuje skutočnosť, že M CUP realizáciou predmetných obstarávaných multifunkčných ihrísk mal zisk z protisúťažného správania, čo úrad nevie vyvodiť vo vzťahu k zvyšným dvom účastníkom konania, ktorí podali krycie ponuky. Uvedené má logiku v tom, že napriek tomu, že predmetné verejné obstarávania realizoval iba jeden z účastníkov konania - víťaz M CUP, pokuta bola vypočítaná pre všetkých účastníkov dohody rovnako. Takýto postup vychádza zo skutočnosti, že základ pokuty, ako aj závažnosť bola u všetkých účastníkov rovnaká.

43. Podľa žalovaného (Rady úradu) vzhľadom na zohľadnenie výhry M CUP vo všetkých tendroch navýšením základnej sumy pokuty o 15 % bola zohľadnená a odlíšená pozícia jednotlivých účastníkov konania (M CUP na jednej strane a MPL a RECORD na druhej strane). Zároveň však skutočnosť, že v konečnom dôsledku je podnikateľovi M CUP uložená najnižšia pokuta vyplýva z povinnosti úradu aplikovať na vyčíslenú pokutu maximálnu hranicu 10% z celkového obratu za predchádzajúce účtovné obdobie. Vzhľadom na uvedené bola podľa Rady úradu pokuta ukladaná jednotlivým účastníkom konania zákonne a nie je možné znižovať ju pre MPL a RECORD len z dôvodu, že celkový obrat

dosiahnutý podnikateľom M CUP bol nižší, ako ich celkové obraty. Úrad je pri ukladaní pokút povinný postupovať v zmysle zákona, ktorý neumožňuje zohľadňovať skutočnosti, ktoré v tomto smere namietajú MPL a RECORD. Rada úradu sa nestotožnila ani s námietkami účastníkov konania k tomu, že mala byť vypočítaná samostatná pokuta vo vzťahu ku každému verejnému obstarávaniu zvlášť. Vzhľadom na to, že všetci účastníci sa zúčastnili na všetkých 7 verejných obstarávaniach, ide o rovnakú praktiku, pričom vo vzťahu k žiadnemu verejnému obstarávaniu neboli identifikované žiadne špecifické okolnosti vyžadujúce ich zohľadnenie v rámci ukladania pokuty. To, či je pokuta vyčíslená každému z účastníkov konania ako jedna, tvorená súčtom relevantných obratov, alebo vyčíslená samostatne za každé verejné obstarávanie nemá žiadnu relevanciu. Z bodu 389 prvostupňového rozhodnutia je zrejmé, že pokuta bola vypočítaná každému účastníkovi konania súhrnne, účastníci konania teda mali možnosť preskúmať postup úradu v rámci svojho práva na obhajobu a rozhodnutie je v tejto časti preskúmateľné a zákonné. V rozhodnutí prvostupňového orgánu je presne uvedené, ako bola pokuta určovaná, ako bola určená závažnosť, t. j. aká suma za závažnosť, dĺžka konania, poľahčujúce, priťažujúce okolnosti. Spôsob výpočtu pokuty bol v rozhodnutí detailne opísaný a vychádzal zo zisteného a preukázaného skutkového stavu.

44. Príčinná súvislosť medzi pokutou a odchodom spoločnosti z trhu sa nepovažuje za preukázanú, ak podnikateľ má tak vážne finančné problémy, že by z trhu odišiel aj bez uloženej pokuty. Rovnako preukázanie príčinnej súvislosti negatívne ovplyvňuje, ak finančná tieseň podnikateľa bola úmyselne podnietená/spôsobená podnikateľom, napr. aj s cieľom vyhnúť sa pokute. Tu žalovaný poukazoval na skutočnosť, že u všetkých troch účastníkov konania došlo v porovnaní s predchádzajúcimi rokmi k negatívnym finančným výsledkom práve v čase, kedy im bolo zrejmé, že dôjde k uloženiu pokuty. Žalovaný nepovažoval takúto argumentáciu za osočujúce tvrdenie, nakoľko iba konštatovala fakt vyplývajúci z priebehu konania. Znižovanie pokuty na základe neschopnosti zaplatiť pokutu je možné iba vo veľmi výnimočných situáciách, nakoľko toto narúša odstrašujúci účinok pokút a tým pádom môže viesť k zmene postoja firiem a robiť pre nich prerušovanie zákona viac atraktívne. Taktiež znižovanie pokút môže spôsobiť riziko zvýhodňovania firiem najmenej prispôsobených trhovým podmienkam, firiem neefektívnych, zle manažovaných, ale taktiež môže spôsobiť zmenu správania sa podnikateľov a pôsobiť ako stimul k tomu, aby podnikatelia využívali svoju informačnú výhodu a umelo vytvárali podmienky nedostatočnej likvidity a finančných problémov s cieľom vyhnúť sa pokute. Žalovaný (Rada úradu) poukazoval na to, že nástroj, ktorý má zaručiť, že pokuta nie je excesívna a dostatočne chráni spoločnosti pred ich ekonomickým zničením je v prvom rade strop maximálnej 10% - nej hranice pokuty.

II. žaloba a námietky

45. V žalobe žalobcovia 1. až 3. namietali podstatné vady výrokovej časti rozhodnutia PMÚSR, ktoré majú za následok nesprávnosť, zmätočnosť a tým ipso facto aj nezákonnosť a ničotnosť rozhodnutia PMÚ SR. V nadväznosti na rozhodnutie Rady PMÚ SR, ktorá napriek početným a rozsiahlym námietkam žalobcov odobrila (domnelú) správnosť výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia. Nesprávnosť výroku I a výroku II prvostupňového rozhodnutia PMÚ SR spočíva v nedostatočnom vymedzení skutku vo výroku rozhodnutia vo veci samej a to za absencie dostatočne jasne, určito a zrozumiteľne vymedzeného miesta a spôsobu spáchania správneho deliktu a v absencii uvedenia konkrétnych zákonných ustanovení všetkých právnych predpisov zo strany PMÚ SR, na podklade ktorých ako správny orgán konal a rozhodoval v predmetnej veci. Podľa ustálenej judikatúry najvyšších súdnych inštancií vo veci preskúmavania zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov rozhodujúcich o preskúmavaní zákonnosti správnych deliktov, bol prijatý záver, v zmysle ktorého: „V správnom konaní správny orgán konajúci podľa ustanovení (zákona o ochrane hospodárskej súťaže) postupuje podľa ustanovení Správneho poriadku, a vzhľadom na nedostatok špeciálnej úpravy pri administratívnom trestaní pri posudzovaní správneho deliktu a rozhodovaní o ňom ako aj pri ukladaní sankcie postupovať „analogaie legis" podľa ustanovení obsahujúcich trestnoprávnu úpravu (ník, ). Uvedený právny záver vyplýva aj zo znenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách (publikovaný pod č. ),keď Dohovor v článku 6 ods. 1 veta prvá uvádza „akékoľvek trestné obvinenie", z ktorej právnej úpravy podľa názoru súdu vyplýva nevyhnutnosť poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v a nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívna zodpovednosť, na ktorý vo svojej judikatúre poukázal aj najvyšší súd. (...)Význam výrokovej časti rozhodnutia spočíva v tom, že

iba táto časť rozhodnutia môže zasiahnuť do práv a povinností účastníkov konania. Riadne formulovaný výrok a v ňom v prvom rade konkrétny popis skutku je nezastupiteľná časť rozhodnutia, z ktorého je možné zistiť, či a aká povinnosť bola porušená a aké opatrenia či sankcie boli uložené a len rozhodnutie obsahujúce takýto výrok možno považovať za zrozumiteľné a môže byť vynútiteľné exekúciou. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že výrok rozhodnutia o správnom delikte musí obsahovať popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobuje ho spáchania, poprípade i uvedenie iných skutočností. Ak správny orgán neuvedie tieto náležitosti do výroku svojho rozhodnutia, podstatne poruší ustanovenie o správnom konaní (§ 47 ods. 2 Správneho poriadku).“

46. Zo znenia napadnutého výroku prvostupňového rozhodnutia nevyplýva opis skutku, najmä nevyplýva konkrétne a určito vymedzený (popísaný) spôsob údajného spáchania skutku a ani nevyplýva konkrétne miesto údajného spáchania skutku, spočívajúceho v koordinácii týchto podnikateľov v procese prípravy súťažných ponúk, v období od 23.09.2014 do 23.10.2014, s cieľom umožniť údajne víťazstvo vopred určenému uchádzačovi vo verejných obstarávaniach s predmetom zákazky „Výstavba multifunkčného ihriska“ vyhlásených verejnými obstarávateľmi, ktorý mal založiť správny delikt, ktorého spáchanie žalovaný kladie za vinu žalobcom. Sumárne zhrnuté nie je zrejmé a ani nie je zjavné, v čom konkrétne, akým konkrétnym spôsobom, ako konkrétne skutkovo a fakticky a na akom konkrétnom mieste mali údajne žalobcovia konať v rozpore s pravidlami hospodárskej súťaže, rovnako nie je zrejmé v čom konkrétne toto údajné konanie žalobcov malo mať za cieľ alebo následok obmedzenie hospodárskej súťaže a v čom konkrétnom sa toto obmedzenie hospodárskej súťaže prejavilo. Zároveň ako a čím malo mať údajný dopad na obmedzenie hospodárskej súťaže, v dôsledku čoho žalobcom nebolo zrejmé, za čo konkrétne (za aké konkrétne konanie) im je ukladaná sankcia vo forme pokuty a zákazu účasti na verejnom obstarávaní a preto žalobcovia odmietajú správnosť takto koncipovaného výroku rozhodnutia vo veci samej a považujú ho za nezákonný. Súčasne žalobcovia namietali, že napádané rozhodnutie PMÚ SR v jednotlivých výrokoch neobsahuje žiaden paragrafový odkaz na príslušné procesnoprávne a hmotnoprávne ustanovenia právnych predpisov, v zmysle ktorých úrad rozhodoval. Podľa právnej vety rozsudku Najvyššieho súdu SR z 5.12.2001, sp. zn. „Výrok rozhodnutia je jadrom celého rozhodnutia, ktorým sa určujú konkrétne práva povinnosti účastníkov správneho konania, lebo sa ním zisťuje porušenie ich konkrétnych povinností, uložených podľa zákona. Musí preto v presnej, stručnej úplnej formulácii vyjadriť záver správneho orgánu o otázke, ktorá je predmetom rozhodnutia. V prípade rozhodovania o správnych deliktoch (ukladania sankcie v správnom konaní) musí výrok rozhodnutia obsahovať o. i. uvedenie konkrétneho ustanovenia právneho predpisu (teda aj prechodných ustanovení zákona) ktorý zakladá skutkovú podstatu správneho deliktu.“

47. Zákonodarca v ustanovení § 47 ods. 2 Správneho poriadku výslovne nerozlišuje medzi procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi ustanoveniami právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo a preto sú žalobcovia toho názoru, že úrad mal a bol povinný uviesť odkaz na všetky príslušné ustanovenia hmotnoprávneho predpisu a všetky príslušné ustanovenia procesnoprávneho predpisu, podľa ktorých konal a rozhodoval v predmetnej veci. Žalobcovia namietali a napádali to, že napádaný II výrok prvostupňového rozhodnutia PMU SR, nemá a ani neobsahuje presné vymedzenie a presnú špecifikáciu, podľa ktorého konkrétneho ustanovenia, t.j. písmena [z písmen a) až e)] odseku 1 paragrafu 38 ZOHS v znení účinnom do 17.04.2016 ukladá úrad pokutu žalobcom 1-3. Bez konkrétneho uvedenia toho - ktorého písmena odseku 1 paragrafu 38 ZOHS v znení účinnom do 17.04.2016, nie je dostatočne jasne, určito a nespochybniteľne vyšpecifikované, za čo (za aké konanie zo zákonom určeného spektra možností), ukladá úrad žalobcom pokuty v stanovenej výške, v dôsledku čoho nebola naplnená povinná obsahová náležitosť výroku rozhodnutia v zmysle § 47 ods. 2 Správneho poriadku.

48. Žalobcovia napádali aj nesprávnosť a nezákonnosť aj III. výroku rozhodnutia PMÚ SR, týkajúceho sa vyslovenia zákazu účasti na verejnom obstarávaní po dobu troch rokov, ktorého vydanie je výsledkom nesprávneho právneho posúdenia veci a nesprávneho procesného postupu, t.j. nesprávnej aplikácie ust. § 38h ods. 1 až 4 ZOHS. Úrad v súvislosti s vydaním III. výroku rozhodnutia PMÚ SR nedodržal zákonnú postupnosť, na ktorú priamo odkazuje ust. § 38h ods. 1 ZOHS v jeho znení „... úrad uloží podnikateľovi zákaz účasti vo verejnom obstarávaní na dobu troch rokov, ak tomuto podnikateľovi uložil pokutu za porušenie zákazu dohody obmedzujúcej súťaž.“ Rovnako v odseku 3 citovaného ustanovenia § 38h ZOHS sa konštatuje, „úrad neuloží podnikateľovi zákaz účasti vo verejnom obstarávaní, ak bola podnikateľovi znížená pokuta podľa § 38d ods. 2.“ Z obsahu vetnej a slovnej konštrukcie ust. § 38h ods. 1 ZOHS, úrad uloží podnikateľovi zákaz účasti vo verejnom obstarávaní, ak tomuto podnikateľovi uložil pokutu za porušenie zákazu dohody obmedzujúcej súťaž jasne vyplýva to, že zákonodarca počíta

v tomto ustanovení s tým, že úrad v čase, kedy vydáva rozhodnutie o zákaze účasti na verejnom obstarávaní podnikateľovi už uložil (právoplatne) pokutu za porušenie zákazu dohody obmedzujúcej súťaž. Úrad ako štátny orgán nemá zákonnú právomoc ani kompetenciu rozhodnúť o uložení sankcie zákazu účasti na verejnom obstarávaní súčasne (t.j. v tom istom okamihu a v tom istom rozhodnutí) s rozhodnutím o uložení pokuty, t.j. naraz jedným napadnutým rozhodnutím úradu, keďže z presnej dikcie ust. § 38h ods. 1 ZOHS jednoznačne vyplýva, že o uložení sankcie zákazu účasti na verejnom obstarávaní rozhodne úrad až po tom, čo uložil pokutu za porušenie zákazu porušovania dohôd obmedzujúcich hospodársku súťaž, teda po tom, čo úrad de iure platne vydal rozhodnutie o uložení pokuty.

49. Vznik platnosti rozhodnutia je viazaný na moment jeho vydania a následného oznámenia účastníkovi konania zo strany správneho orgánu. Ak rozhodnutie nebolo riadne oznámené účastníkovi, nemohlo nadobudnúť platnosť a teda nemý zatiaľ vo vzťahu k jeho adresátovi žiadne právne účinky. Nadobudnutie platnosti má také právne účinky, že ho v čase platnosti už nemožno zmeniť alebo zrušiť, pretože momentom jeho oznámenia účastníkovi konania došlo k jeho vydaniu. Podľa judikatúry len riadne a predpisom vyhovujúce doručenie rozhodnutia má ten dôsledok, že odvolacia lehota začne plynúť osobe, ktorej sa doručuje. Právny názor žalobcov podporuje aj nižšie deklarovaný gramatický, logický či systematický výklad predmetného ust. § 38h ods. 1 ZOHS. „Úrad uloží podnikateľovi zákaz účasti vo verejnom obstarávaní na dobu troch rokov, ak tomuto podnikateľovi uložil pokutu za porušenie zákazu dohody obmedzujúcej súťaž“ nemožno vykladať inak, než tak, že v čase ukladania sankcie zákazu účasti na verejnom obstarávaní už úrad (platne / právoplatne) uložil, t.j. v minulom čase. Ak by zákonodarca mal v úmysle ustanoviť v § 38h ods. 1 ZOHS kompetenciu a povinnosť úradu rozhodnúť o uložení sankcie zákazu účasti vo verejnom obstarávaní súčasne s rozhodnutím o uložení pokuty za porušenie zákazu dohody obmedzujúcej súťaž, vyjadril by uvedený zámer v citovanom ustanovení § 38h ZOHS tak, že úrad uloží podnikateľovi zákaz účasti vo verejnom obstarávaní, ak tomuto podnikateľovi zároveň ukladá pokutu za porušenie zákazu dohody obmedzujúcej súťaž. Obdobne v prítomnom a nie minulom čase by zákonodarca koncipoval aj ďalšie ustanovenia § 38h, čo jednoznačne potvrdzuje vecnú a právnu nesprávnosť a tým aj nezákonnosť výkladu a postupu úradu, bez ohľadu na jeho (domnelo správnu) zaužívanú rozhodovaciu prax. Z kompozície ustanovenia § 38 ods. 1 ZOHS (uloženie pokuty) nevyplýva, že by toto bolo nadradené alebo uprednostnené pred ustanovenie § 38h ods. 1 ZOHS (uloženie zákazu účasti na verejnom obstarávaní), resp. opačne. Súčasne, žiadne z ustanovení § 38h ZOHS a žiadne z ustanovení § 38 ZOHS neobsahuje čo i len zmienku o povinnosti úradu rozhodnúť jedným spoločným rozhodnutím úradu o uložení pokuty za porušenie zákazu dohody obmedzujúcej hospodársku súťaž a o uložení sankcie zákazu účasti na verejnom obstarávaní. Z logického hľadiska je tiež evidentné, že vôľou zákonodarcu bolo upraviť v ust. § 38h ods. 1 ZOHS kompetenciu PMU SR sankcionovať podnikateľa, ktorému bola uložená pokuta za porušenie zákazu dohody obmedzujúcej hospodársku súťaž aj sankciou zákazu účasti na verejnom obstarávaní, a nie dať kompetenciu PMU SR rozhodovať o týchto dvoch, samostatných sankciách (o ktorých má byť rozhodnuté samostatnými rozhodnutiami vydanými v samostatných správnych konaniach), jedným spoločným rozhodnutím.

50. Postup, aký zvolil prvostupňový orgán pri vydaní II. a III. výroku nemá absolútne žiadnu oporu v zákone (ZOHS) a nie je ho možné oprieť o žiaden výklad právnych noriem, resp. právnych úkonov. Akcentujúc vyššie uvedené, možno sumárne uviesť, že úrad rozhodol: • bez uvedenia konkrétneho a určito vymedzeného spôsobu spáchania skutku a bez označenia konkrétneho miesta spáchania skutku, v rámci zákonne a nezameniteľne vymedzeného opisu skutku správneho deliktu, ktorého spáchanie v I. výroku rozhodnutia kladie úrad žalobcom za vinu, • bez akéhokoľvek odkazu na príslušné ustanovenia Správneho poriadku, ZOHS a iných právnych predpisov; v zmysle ktorých rozhodoval a bez konkrétneho a určito vymedzeného ustanovenia ZOHS, t.j. citovaním paragrafu, odseku a písmena aplikovaného zákonného ustanovenia ZOHS, podľa ktorého úrad uložil žalobcom pokutu v II. výroku rozhodnutia, čím nie je naplnená povinná obsahová náležitosť výroku rozhodnutia v zmysle ust. § 47 ods. 2 Správneho poriadku, • bez dodržania zákonnej dikcie ustanovenia § 38h ZOHS, kedy bol úrad povinný dodržať postupnosť krokov spočívajúcu v prvotnom (platnom / právoplatnom) uložení pokuty za porušenie zákazu dohody obmedzujúcej súťaž a až momentom oznámenia (ergo doručenia rozhodnutia PMÚ SR o uložení pokuty účastníkom konania), dôjde k naplneniu zákonnej podmienky vyjadrenej v § 38h ods. 1 v spojení s § 38 ods. 3 ZOHS a to, že úrad „uložil“ pokutu. Až po tom, čo úrad „uložil“ pokutu za porušenie zákazu dohody obmedzujúcej súťaž, môže novým samostatným rozhodnutím uložiť dotknutému účastníkovi zákaz účasti vo verejnom obstarávaní. V danom prípade sa v zmysle vyššie uvedeného gramatického, logického či systematického výkladu dotknutých ustanovení § 38h ZOHS

jedná o postupnosť krokov, ktoré možno označiť ako conditio sine qua non, ergo o nutnú podmienku či nevyhnutý predpoklad zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy oboch stupňov.

51. Na podklade záverov vyplývajúcich z oboch sporných rozhodnutí je zrejmé, že závery o domnelom protisúťažnom konaní boli založené výlučne na nepriamych dôkazoch, pričom za kľúčový dôkaz žalovaný považoval cenovú analýzu, ktorá podľa vyjadrenia žalovaného (Rady úradu) je sama o sebe údajne dostačujúcim dôkazom o existencii domnelej protisúťažnej dohody medzi žalobcami. Rada úradu nedisponuje žiadnou komunikáciou medzi žalobcami, žiadnym dôkazom, ktorý by naznačoval akékoľvek personálne prepojenie medzi žalobcami, nevie preukázať žiaden index zhody, vzorec či iný spôsob údajnej koordinácie cenových ponúk predkladaných do jednotlivých verejných obstarávaní, nejedná sa medzi žalobcami ani o žiaden o preukázaný subdodávateľský vzťah, dohodnuté rotujúce víťazstvo či iné rozdelenie si trhu alebo zákazníkov medzi uchádzačmi. Nepriame dôkazy, o ktoré žalovaný opiera svoje domnelé závery (o domnelej kartelovej dohode medzi žalobcami) boli podľa právneho názoru žalobcov vyvrátené logickými a dôvodnými vecnými a právnymi argumentmi, na ktoré však žalovaný neprihliadol a nezákonne prepájal jednotlivé samostatné konania (o ktorých bolo vedené spoločné konanie) z dôvodu existencie dôkaznej núdze a súčasne nezákonne prenášal dôkazné bremeno o preukázaní neexistencie skutočností (negatívna dôkazná teória) na žalobcov. Akcentujúc uvedené, a rovnako tak i s prihliadnutím na údajné nepriame dôkazy, prevažne vo forme všeobecných indícií a indikátorov údajného koluzívneho správania, tieto vo vzájomnej súvislosti netvoria podľa žalobcov žiadnu ucelenú nepretržitú a ničím nenarušenú reťaz nepriamych dôkazov, z ktorých možno (objektívne posudzované) vyvodiť jednoznačný a nijakým spôsobom nespochybniteľný záver, že žalobcovia ako účastníci konania sa dopustili zakázaného správneho deliktu spočívajúceho v koordinácii v procese prípravy súťažných ponúk do verejných obstarávaní, ktoré je dohodou obmedzujúcou súťaž, nepripúšťajúc iný výklad týchto skutočností.

52. Predmet každej zákazky v posudzovaných verejných obstarávaniach pozostával zo 4-och technologických celkov - a to stavebné práce (súčasťou ktorých sú zemné práce, základy, podkladové vrstvy a presun pôdy), športový povrch, mantinelový systém a príslušenstvo ihriska. Úrad vyhodnotil ako jeden z identifikátorov o údajnej existencii protisúťažnej dohody tú skutočnosť, že cenová úroveň jednotlivých naceňovaných položiek medzi jednotlivými verejnými obstarávaniami výrazne kolíše. Napriek rozsiahlym námietkam žalobcov žalovaný (Rada úradu) prijal záver, že síce argumenty možno považovať za logické, čo sa však vymyká logickému rámcu je skutočnosť, že takýmto náhodným spôsobom postupovali viacerí účastníci konania v jednotlivých obstarávaniach rovnako, čo Rada úradu považovala za nepravdepodobné. Hoci sa môže jednať o kvázi rovnaký predmet stavebných prác - „Výstavba multifunkčné ihriská“ - v každom jednom prípade je potrebné zohľadniť určité špecifiká, ktoré možno rozdeliť do viacerých skupín: požiadavky konkrétneho verejného obstarávateľa; osobitné vlastnosti tej ktorej stavby (multifunkčného ihriska) a toho ktorého miesta, na ktorom má byť stavba (multifunkčné ihrisko) umiestnená; osobitosti na strane uchádzača; samotné konanie a samostatný nezávislý postup toho ktorého verejného obstarávateľa (obce/mesta v tom ktorom verejnom obstarávaní), ktoré bolo úplne nezávislé od konania žalobcov ako uchádzačov v tom ktorom verejnom obstarávaní. Každý z verejných obstarávateľov mal na predmet verejného obstarávania iné (hoc obdobné) podmienky. V prvom rade, to bola cena hodnoty zákazky, ktorú by súťažná ponuka nemala prekročiť, aby bol uchádzač v konaní úspešný. V jednotlivých verejných obstarávaniach bola predpokladaná hodnota zákazky v prípade: - verejných obstarávaní obce Ďapalovce a obce Demjata stanovená na 45.000 eur bez DPH;- vo zvyšných verejných obstarávaniach vo výške 70.000 eur bez DPH. Po druhé, boli odlišne stanovené požadované rozmery viacúčelového ihriska, kedy v prípade:

- verejných obstarávaní obce Rudno nad Hronom, Radvaň nad Laborcom, obce Hriadky a mesta Kráľovský Chlmec boli stanovené rozmery na 18,0 x 33,0 m; - verejných obstarávaní obce Ďapalovce a obce Demjata boli stanovené rozmery na 13,0 x 25,0 m; - verejného obstarávania mesta Snina boli stanovené rozmery na 20,0 x 40,0 m . Po tretie, mala vplyv na cenu aj vzdialenosť miesta realizácie toho ktorého viacúčelového ihriska od sídla uchádzača, kedy hoc všetci traja žalobcovia sídlia zhodne v Bratislave a hoc miesto plnenia zákazky je spravidla vo vzťahu k jednotlivým verejným obstarávaniam v obdobnej lokalite, je potrebné si uvedomiť, že aj zjavne malé vzdialenostné rozdiely majú vplyv na vzniknuté náklady, nakoľko je potrebné vziať v úvahu, že dôjde jednak k presunu pracovníkov uchádzača, ako aj k presunu strojovej techniky a vybavenia. V týchto prípadoch rovnako treba zvážiť možné vzniknuté náklady a otázku využitia externých pracovníkov či využitie subdodávateľských firiem priamo na mieste realizácie toho ktorého viacúčelového ihriska či kontakty toho ktorého žalobcu na miestne firmy v mieste realizácie toho ktorého viacúčelového ihriska, ktoré majú rovnako vplyv na

výslednú cenu a to najmä zohľadňujúc prípady, ak by bol ten istý uchádzač úspešný vo viacerých konaniach a lehota realizácie prác by bolo obdobná. Po štvrté, konečnú cenu ďalej ovplyvňujú aj miesto realizácie predmetu stavebných prác a spôsob realizácie, čo sa napokon premieta do cien jednotlivých zložiek a preto možno v niektorom konaní vyfakturovať sumu za konkrétnu položku za 5 eur a v inom na sumu 13 eur.

53. V neposlednom rade cena súčasne závisí od podmienok danej lokality ako napr. od prírodných podmienok, dopravných podmienok, infraštruktúry a v súvislosti s tým aj od otázky odlišnej potreby dispozičného, konštrukčného a prevádzkového riešenia či už stavebných prác alebo použitých komponentov. Každá oblasť môže mať odlišný druh a konzistenciu zeminy a podľa toho sa prihliada aj na obťažnosť výkonu samotných výkopových prác, hĺbenia či odkopávok (v jednom prípade môže byť pôda príliš kamenistá, hornatá a v ďalšom naopak príliš sypká spôsobujúca zosuv zeminy, čo samozrejme v konečnom dôsledku ovplyvňuje aj výslednú cenu). Uvedené rovnako súvisí aj s výkonom prác ako sú betónovanie či osádzacie práce. Rovnako tak je súvisiaca aj otázka presunu hmôt či odvoz sutiny, vrátane poplatku za skladovanie zeminy, kameniva a ostatného materiálu, kedy cenu ovplyvňuje najmä vzdialenosť ku skládke a poplatok za jej skladovanie alebo naopak uchádzač vie nájsť priestor, resp. záujemcu, ktorý odkopanú sutinu vie využiť na zásyp, a preto vie uchádzač v tejto časti ponížiť danú cenovú položku. Vplyv na stanovenie cien mala aj otázka vlastnej technickej rentability a nastavených technických parametrov týkajúcich sa kompletizácie, montáže či výkonu súvisiacich prác, teda inak povedané štandard vybavenia a použitej technológie toho-ktorého konkrétneho uchádzača. A napokon bolo nutné prihliadať aj na osobitosti na strane konkrétneho uchádzača, kedy sa cena odvíja napr. od spolupracujúcich subdodávateľov, aký je stav zásob materiálu, komponentov a príslušenstva na sklade, v akej cenovej hladine sa pohybovali komponenty alebo materiál, ktorý má uchádzač na sklade a za akú cenu ho vie zakúpiť toho času, taktiež cenu stanovuje aj množstvo (objem) zakúpeného tovaru, rovnako tak aj značka zakupovaných komponentov a príslušenstva, keďže verejní obstarávatelia nevymedzili v súťažných podmienkach konkrétneho predajcu či značku týkajúcu sa akéhokoľvek použitého materiálu, komponentov alebo príslušenstva.

54. Jednotlivé diametrálne rozdiely naceňovania jednotlivých položiek boli predovšetkým v časti „Stavebných prác“, pričom je nutné podotknúť, že tieto práce boli najrozsiahlejšou časťou cenových ponúk a práve stavebné práce vo svojich podkategóriách predstavovali najväčší priestor pre ovplyvnenie konečnej ceny súťažnej ponuky a ktorých sa naopak týkali vyššie uvedené osobitosti z hľadiska predmetu výstavby. Úrad vo svojich záveroch konštatoval, že skutočnosť, že žalobcovia v jednotlivých verejných obstarávaniach menili výšku jednotlivých položiek muselo byť len na podklade vopred dohodnutej spoločnej koordinácie. Okrem vyššie uvedeného zhodnotenia jednotlivých faktorov pri stanovovaní cien za jednotlivé položky, vychádzali žalobcovia z oceňovacích softvérov CENKROS (spoločnosti M.Cup a MPL STAVING) a ODIS (spoločnosť RECORD TK), ktoré užívateľom napomáhajú pri tvorbe rozpočtu, kontrole a kalkulácii nákladov, z informácií o naceňovaní jednotlivých položiek v tom čase uverejnených na verejne dostupnej internetovej stránke spoločnosti M.Cup a v neposlednom rade z absolútne prirodzenej taktiky stanovovania cien, kedy je potrebné si uvedomiť, že jednotliví uchádzači nejdú do verejných obstarávaní po prvý raz a preto sú si na podklade svojich skúseností vedomí a vedia odhadnúť, ktoré cenové položky v naceňovaní umožňujú a ponúkajú priestor pre korekciu a odlíšenie sa od konkurenta. Na podklade uvedeného je tak podľa žalobcov úplne logické, že informácie z oceňovacích systémov stavebných prác CENKROS a ODIS a informácie z verejne dostupnej stránky spoločnosti M.Cup ako stavebnej spoločnosti dlhodobo pôsobiacej na stavebnom trhu multifunkčných ihrísk, boli pre konkurenčné spoločnosti odrazovým mostíkom. Je prirodzeným javom, že spoločnosti (a to predovšetkým spoločnosti pôsobiace na trhu dlhé obdobie) sledujú konkurenčné prostredie a získané potrebné vstupné informácie následne rovnako zapracujú do kalkulácie rozpočtu. Rovnako je logickým javom fakt, že určité komponenty, stavebný materiál či príslušenstvo boli žalobcami nacenené rovnako, zatiaľ čo naopak iné oblasti, najmä v oblasti stavebných prác, predstavovali priestor pre „manipuláciu“ s cenami, ale súčasne bolo nutné brať ohľad na dodržanie podmienok stanovených tým ktorým verejným obstarávateľom, s cieľom vyhrať danú zákazku a dosiahnuť maximálny možný zisk.

55. Keďže žalobcovia zhodne vychádzali z oceňovacích systémov CENKROS a ODIS a rovnako tak vychádzali aj z cenových položiek jednotlivých komponentov uverejnených v tom čase na verejne dostupnej internetovej stránke spoločnosti M.Cup (čo je prirodzený jav podnikateľov mať vedomosť o svojich konkurentoch a sledovať cenovú hladinu, v ktorej sa pohybujú), je logické, že týmto spôsobom bol stanovený určitý základ a určité mantinely, o ktoré sa predovšetkým spoločnosti MPL STAVING a

RECORD TK pri stanovovaní cien jednotlivých položiek za stavebné práce, materiál a príslušenstvo opierali a ktoré brali ako orientačné ceny pri spracovávaní podkladov pre prihlásenie súťažných ponúk do verejných obstarávaní. Na druhej strane bolo dôležité, najmä zo strany spoločností MPL STAVING a RECORD TK zhodnotiť, či dokážu takúto cenu ponúknuť, resp. sa k nej aspoň priblížiť a to jednak s prihliadnutím na svoje možnosti a jednak s prihliadnutím na súťažné podmienky jednotlivých verejných obstarávaní v globále, keďže spoločností MPL STAVING a RECORD TK by museli časť špecifického systému výstavby multifunkčného ihriska reálne prezvať ako subdodávku od spoločnosti M.Cup. Ako už bolo uvedené vyššie, žalobcovia zo svojich skúseností vedeli predpokladať, kde (v ktorých položkách) sa možno s vysokou pravdepodobnosťou domnievať, že ceny za jednotlivé čiastkové položky budú v obdobnej cenovej hladine, prípadne až zhodné (to sú predovšetkým položky týkajúce sa stavebného materiálu, komponentov a príslušenstva) a preto naopak hľadali priestor pre to, kde a v akých cenových reláciách by sa mohli od svojich konkurentov odlíšiť, čo má častokrát vplyv na skutočnosť, že ceny za tie isté položky môžu byť v jednotlivých verejných obstarávaniach diametrálne odlišné. Uvedené nie je prejavom koluzívneho správania, ale naopak prirodzeného súťažného aspektu.

56. Pri podrobnejšom preskúmaní podkladov možno vidieť, že zhoda medzi všetkými troma účastníkmi (žalobcami 1-3) v tejto časti je pri zohľadnení pomeru celkového počtu položiek a položiek, ktoré všetci traja žalobcovia nacenili v rovnakej výške je však pomerne nízka. Priemerná zhoda totožného uvedenia cien položiek v časti „Stavebných prác“ vo všetkých verejných obstarávaniach je pritom len vo výške 25,19 %, čo jednoznačne nesvedčí o žiadnom koluzívnom správaní medzi žalobcami, koordinácii či komunikácii medzi žalobcami ohľadne výšky cenových ponúk zaslaných do posudzovaných verejných obstarávaní. Možno konštatovať, že v jednotlivých verejných obstarávaniach sa častejšie objavuje zhoda v časti nacenenia „Stavebných prác“ medzi dvoma účastníkmi konania (konkrétne medzi MPL STAVING a RECORD TK), avšak uvedené je len logickým vyvodením toho, čo bolo už viackrát zdôraznené a to, že spoločnosť M.Cup mala na svojej webovej stránke uvedený cenník zahŕňajúci aj cenu stavebných prác súvisiacich s výstavbou ihriska. Uvedenému nasvedčuje aj fakt, že spoločnosť M.Cup zadáva jednotlivé ceny položiek spravidla s presnosťou na dve desatinné miesta, zatiaľ čo zvyšní dvaja účastníci (MPL STAVING a RECORD TK) tieto ceny v prevažnej miere zaokrúhľujú na celé čísla, v snahe priblížiť sa cenám spoločnosti M.Cup, resp. tieto podliezť.

57. Hoci sa v globále ceny medzi všetkými troma účastníkmi môžu zdať zhodné, je potrebné prihliadnuť na tú skutočnosť, že cena za jednotlivé komponenty je v mnohých prípadoch konštantná. Uvedené je opätovne len logickým dôsledkom toho, že žalobcovia ako uchádzači vychádzali jednak zo softvérov pre oceňovanie stavebných prác a jednak spoločnosť M.Cup mala v čase verejných obstarávaní na svojom webovom sídle uverejnení cenník prác a príslušenstva. Taktiež je potrebné si uvedomiť, že žalobcovia sídlia v rovnakom meste, a preto je vysoko pravdepodobné, že v mnohých prípadoch pokiaľ ide o samotné komponenty, spolupracujú so zhodnými subdodávateľmi, resp. že cenová relácia jednotlivých komponentov medzi viacerými subdodávateľmi je relatívne obdobná či zhodná. V tomto prípade tvorilo časť „Mantinelový systém“ 38 položiek, pričom nie všetky položky sú v jednotlivých verejných obstarávaniach zastúpené, čo znamená, že žalobcovia v niektorých verejných obstarávaniach boli povinní tú-ktorú položku vyplniť a stanoviť jej cenu, v iných verejných obstarávaniach to naopak potrebné nebolo. Úrad nemôže argumentovať, že skutočnosť, že ceny za jednotlivé položky sú rovnaké, svedčí o protisúťažnom konaní a vzájomnej koordinácii účastníkov konania pri stanovovaní cien jednotlivých položiek. Naopak v tomto prípade je logickým a prirodzeným javom, že ceny za tieto komponenty sú rovnaké, resp. konštantné. Ak totiž uchádzač stanovil cenu jednotlivých zložiek a bol schopný vzhľadom na svoje možnosti a objektívne či subjektívne okolnosti túto hodnotu konštantne udržať vo všetkých verejných obstarávaniach, v ktorých sa tieto položky posudzovali a bolo potrebné ich zahrnúť do výkazu výmerov, uvedené nemôže byť bez ďalšieho žalobcom na ujmu. V danom prípade sa jedná o časť cenových položiek, ktorých výšku vie konkrétny uchádzač ovplyvniť len v obmedzenom rozsahu. Navyše úrad vo svojich záveroch sám konštatoval, že ponuky uchádzačov boli zaslané v krátkom časovom rozpätía preto je logické, že pokiaľ ide predovšetkým o príslušenstvo, komponenty a stavený materiál, ceny budú stanovené v prevažne rovnakej či obdobnej výške s ohľadom na jednotlivé okolnosti dané do pozornosti vyššie, majúce vplyv na stanovenie cien do verejného obstarávania.

58. V časti „športový povrch“ v rámci cenových relácií boli zadefinované len tri položky a to umelý trávnik, vyznačenie a zhotovenie čiar a obvodový múrik po obvode umelého trávnika. Vo všetkých verejných obstarávaniach boli uchádzači povinní naceniť len prvé dve položky, s výnimkou Verejného obstarávania mesta Kráľovský Chlmec. V danom prípade jedná o kategóriu zameranú a odvíjajúca sa prioritne od

ceny zvoleného komponentu, pričom žalobcovia v rámci jednotlivých verejných obstarávaní stanovili cenu za umelý trávnik takmer konštantne, v rozmedzí 26-29 eur, s výnimkou verejného obstarávania mesta Kráľovský Chlmec (kde spoločnosť M.Cup stanovila cenu 21 eura spoločnosti MPL STAVING a RECORD TK cenu 24 eur). Obdobne to bolo aj v prípade druhej položky vyznačenie a zhotovenie čiar, kde bola rovnako takmer konštantná cena vo výške približne 3 eur s ojedinelými výnimkami, vynímajúc Verejné obstarávanie mesta Kráľovský Chlmec (kde spoločnosť M.Cup stanovila cenu 0,977 eura spoločnosti MPL STAVING a RECORD TK cenu 1 eur). Uvedenú odlišnosť stanovenia cien vo verejnom obstarávaní mesta Kráľovský Chlmec, možno logicky odôvodniť tou skutočnosťou, že ako v jedinom zo všetkých verejných obstarávaní si verejný obstarávateľ vyžiadal aj tretiu položku a to obvodový múrik po obvode umelého trávnika. Z uvedeného dôvodu sa tak žalobcovia prirodzene snažili stanoviť ceny za prvé dve položky nižšie ako vo zvyšných verejných obstarávaniach, s cieľom jednak sa pridržiavať stanovenej hodnoty zákazky a súčasne dosiahnuť čo najnižšiu cenu výstavby za účelom získania úspechu vo verejnom obstarávaní. Aj v tomto prípade je nutné konštatovať, že sa jednalo o kategóriu, ktorá bola určitým spôsobom limitovaná cenovou reláciou materiálu a komponentov a preto je zákonite posudzované prirodzeným javom, ak sa ceny aj v tejto kategórii medzi žalobcami zhodovali. Poslednou z kategórií v rámci cenovej špecifikácie bolo príslušenstvo ihriska, ktoré zhodne pozostávalo zo 4-och položiek, resp. 5-tich položiek. Frekvencia zhody v jednotlivých položkách medzi všetkými troma žalobcami bola len v 1-dnej položke v 1-nom verejnom obstarávaní, čo je absolútne zanedbateľná zhoda pre vyvodenie záverov o domnelom koluzívnom správaní žalobcov zo strany úradu.

59. Pri porovnaní a zdôvodnení zhodných cenových položiek vyskytujúcich sa v rámci jednotlivých posudzovaných verejných obstarávaní či naopak diametrálne odlišné stanovovanie cien za jednotlivé čiastkové zložky cenových ponúk, možno v sumáre konštatovať, že sa jednoznačne nejedná o žiadnu koordináciu postupu medzi žalobcami, tak ako to konštatoval úrad a napokon aj Rada úradu v napádaných rozhodnutiach. Je absolútne regulárnym a logickým javom, že žalobcovia pri vypracovávaní ponúk do verejných obstarávaní postupujú spôsobom, že v „zanedbateľných“ položkách (či už z dôvodu minimálnych nákladov a vplyvu na konečnú cenu alebo z dôvodu minimálneho predpokladu odlíšenia sa od konkurencie) vychádzajú predovšetkým zo softvérového systému pre oceňovanie stavených prác a materiálu a naopak svoju pozornosť zamerajú na položky, ktorých cenovú hladinu vzhľadom na svoje možnosti vedia ovplyvniť a ktorá by tak mohla byť nosnou časťou pre výslednú ponúknutú cenu. Na druhej strane každý podnikateľský subjekt (ktorý má snahu uspieť v rámci trhového systému) má vedomosť o konkurenčných spoločnostiach vyskytujúcich sa na rovnakom poli pôsobnosti a preto logicky musí vziať v úvahu aj možnosť stanovenia cien zo strany konkurentov, navyše ak sú cenníky či ďalšie potrebné informácie verejne dostupné. Uvedené možno aplikovať aj na spoločnosti M.Cup, ktorá mala v čase posudzovaných verejných obstarávaní zverejnený cenník prác na svojej webovej stránke, pričom sa nejednalo o žiadne interné, tajné a neverejné informácie, ku ktorým by sa zvyšní dvaja žalobcovia (rovnako ako aj iné spoločnosti) mohli dostať len na základe vzájomnej koordinácie postupu, ale išlo o všeobecne verejne prístupnú informáciu.

60. Spoločnosť M.Cup vo svojich námietkach vznesených vo vyjadrení k výzve Rady úradu pred vydaním rozhodnutia deklarovala, že nemá k dispozícii vzhľad svojej webovej stránky k roku 2014, nakoľko ako je v súčasnosti z internetovej stránky spoločnosti (http://www.mcup.sk/) zrejmé, celý dizajn bol nanovo prerobený v roku 2018. Spoločnosť M.Cup sa rovnako „poučila“ z toho, že komplexné uverejňovanie cenových ponúk nemusí byť z konkurenčného hľadiska prínosné a preto detailné informácie týkajúce sa konkrétneho projektu či zákazky predkladá zákazníkom až na základe individuálneho vyžiadania a nacenenia. V tomto prípade nemôže obstáť argument Rady úradu, že spoločnosti MPL STAVING (žalobca 2.) a RECORD TK (žalobca 3.) údajne nemohli vychádzať z údajov dostupných na internetovej stránke spoločnosti M.Cup, keďže samotná Rada úradu nemá k dispozícii vzhľad vzoru výkazu výmer zodpovedajúci obdobiu september-október 2014. K dnešnému dňu totiž tento vzor vyzerá inak. Rada úradu ako správny orgán pritom požadovala od žalobcov predložiť niečo čím k dnešnému dňu nedisponujú a túto skutočnosť preto Rada úradu žalobcom pripísala na ťarchu žalobcov, čo je však nesprávny právny prístup úradu, nakoľko je to práve úrad, ktorý znáša dôkazné bremeno a je zaťažený zásadou materiálnej pravdy a zásadou náležitého zistenia skutkového stavu veci bez pochybností, lebo inak je úrad povinný aplikovať zásadou in dubio pro reo a zásadu in dubio pro mitius, čo však úrad v danom prípade nespravil, čím úrad konal a postupoval nezákonne. Týmto postupom však podľa žalobcov Rada úradu nezákonne preniesla dôkazné bremeno v zaobstaraní dôkazných prostriedkov na žalobcov, pričom samotná Rada úradu tak konala v rozpore so zásadou materiálnej pravdy a tým v rozpore so zásadou legality. Rada úradu totiž opomenula tú skutočnosť, že v súťažno-správnom konaní

neplatí prejednacia zásada, ale platí zásada náležitého zistenia skutočného skutkového stavu veci, a s nimi spojená zásada in dubio pro reo, in dubio pro mitius.

61. Priemerná zhoda medzi všetkými troma žalobcami v rámci posudzovania zhody pri všetkých položkách vo všetkých verejných obstarávaniach bola len vo výške 41,08%. Vzhľadom na rozhodovaciu prax úradu, kedy úrad zastavil konanie voči účastníkom aj v prípadoch kedy bol index zhody cien bol - 95 %, žalobcovia uviedli, že v komparácii s uvedenými údajmi sú indexy zhody v tomto konaní naozaj zanedbateľné. Hoci Rada úradu vo svojich záveroch obsiahnutých vo svojom rozhodnutí namietala, že sa nemožno stotožniť s argumentáciou žalobcov, v zmysle ktorej pokiaľ ide o časť „Stavebné práce“, jednalo sa z hľadiska zhody o zanedbateľný objem položiek - podľa Rady úradu hodnoty 78,05%, 30,43%, 27,27% atď. nemožno považovať za zanedbateľné. Rada úradu tieto závery vytŕha z kontextu a dala do pozornosti čísla zhody v cenových položkách (78,05%; 30,43%; 27,27%), ale už neuviedla, že pod pojmom „atď.“ sa skrývajú ďalšie štyri verejné obstarávania, kedy zhoda v cenových položkách „Stavebné práce“ medzi všetkými troma žalobcami bola 17,07 %, 7,84 %, o% a opäť 0%, a s týmto sa Rada úradu nijakým spôsobom nevysporiadala. Čím úrad konal arbitrárne, zmätočne, a nezákonne. Je nutné si uvedomiť, že priemerná zhoda cien v časti „Stavebné práce“ vo všetkých posudzovaných verejných obstarávaniach medzi všetkými žalobcami bola vo výške 25,19%, čo vzhľadom na argumentáciu žalobcov o skutočnostiach majúcich vplyv na stanovenie cien jednotlivých položiek, má a dáva adekvátne logické vysvetlenie. Uvedené potvrdzuje len tú skutočnosť, že Rada úradu nehodnotila každé jedno konanie týkajúce sa toho - ktorého verejného obstarávania samostatne, ale tieto skutočnosti Rada úradu hodnotila, akoby išlo o jeden trvajúci správny delikt, aj keď na posudzovanie konania ako jedného trvajúceho deliktu, v danej veci neboli splnené zákonné podmienky. Je zrejmé, že v prípade niektorých verejných obstarávaní, kedy je zhoda medzi všetkými troma žalobcami napr. nulová (0%), Rada úradu absolútne nedisponuje dôkazmi, ktorými by vedela preukázať údajné koluzívne správania žalobcov, avšak napriek tomu deklarovala kolúziu bez individuálneho posúdenia okolností každého verejného obstarávania samostatne. Nikto nepopieral, že nedošlo v určitých prípadoch k zhode v cenových položkách, avšak opakovane Rada úradu neprihliada na viacero faktov, na ktoré poukázali žalobcovia v podanom rozklade a predchádzajúcich vyjadreniach.

62. Nie je zrejmé, v čom správne orgány oboch stupňov videli údajnú koordináciu postupu žalobcov 1-3 ako účastníkov konania, nakoľko jeden z troch uchádzačov (spoločnosť M.Cup) predložila všetky potvrdenia vyžadované verejným obstarávateľom a zvyšné dve spoločnosti (MPL STAVING a RECORD TK) naopak využili svoje právo nahradiť niektoré z požadovaných dokladov čestným vyhlásením, čo jednak umožnil samotný zákon o verejnom obstarávaní a jednak aj samotný verejný obstarávateľ v zadaných súťažných podmienkach. V prípade čestných vyhlásení je nutné hovoriť o akomsi štandardizovanom dokumente, ktorým dotknutá osoba potvrdzuje správnosť či vierohodnosť určitých skutočností, ktoré v súvislosti so svojou osobou prehlasuje a preto sa logickým javí záver, že ich forma a obsah sú obdobného charakteru. Komparáciou čestných vyhlásení tak nemožno prijať záver o koordinácii postupu žalobcov, nakoľko samotná textová štruktúra a obsahová forma je spravidla veľmi stručná a má povahu zaužívaných a normalizovaných vetných konštrukcií, slovných spojení a foriem prejavu vôle, ktoré každý uchádzač používa opakovane dookola pre každý ďalší prípad, kde iba vymení údaje o verejnom obstarávateľovi a pod., no text čestného vyhlásenia už nemení a ten ostáva nemenný aj s prípadne existujúcimi chybami do budúcna, s čím sa úrad, ako aj Rada úradu (vo svojich rozhodnutiach) nijakým spôsobom nevysporiadali, a tak konali nezákonne. Absolútne štandardne akékoľvek čestné prehlásenie začína slovným prejavom (úvodnou hlavičkou): Dolu podpísaný (konkretizovaný subjekt) vo vzťahu k(určitej špecifikovanej skutočnosti) týmto čestne vyhlasuje/prehlasuje, že (potvrdzuje určité skutočnosti či splnenie podmienok týkajúce sa jeho osoby/majúce súvis s jeho osobou).V danom prípade tak možno uviesť, že charakter čestného vyhlásenia má určitú zaužívanú formu, podobu, pričom jednotlivé vzory čestných vyhlásení sú voľne verejne dostupné či už na úradoch, webových stránkach rôznych inštitúcií či voľne prístupné v globále na internete.

63. Znenie predložených čestných vyhlásení, na ktoré poukázal prvostupňový orgán, je takmer absolútne doslovne totožné so súťažnými podmienkami a to vrátane čiarok, či prípadných veľkých a malých písmen, čo znamená, že formulácie uvedené v čestných vyhlásenia spoločností MPL STAVING a RECORD TK sú takmer absolútne totožné s formuláciou uvedenou v súťažných podkladoch verejných obstarávateľov. Úrad a ani Rada úradu vo svojich záveroch nezohľadnili vyššie uvedenú detailnú analýzu údajnej identickosti formulácie a obsahu čestných vyhlásení spoločností MPL STAVING a RECORD TK v komparácii so súťažnými podkladmi, teda absolútne prehliadli fakt, ako sa vetná a obsahová formulácia

zo súťažných podkladov identicky „preklápa“ do obsahu jednotlivých čestných vyhlásení spoločností MPL STAVING a RECORD TK. Súčasne je nutné podotknúť, že skutočnosť, že čestné vyhlásenia predložené vo verejnom obstarávaní mesta Snina štvrtým uchádzačom - Ing. Jaroslav Pčola REINTER

- boli formulované údajne odlišne, je v danom prípade právne bez významu. Predmetná skutočnosť nemôže zakladať správnosť záverov úradu o existencii protisúťažného konania len na podklade toho, že jeden účastník jedného verejného obstarávania predložil čestné vyhlásenia, ktoré boli formulované odlišne. Žalobcovia navyše podotýkajú, že z obsahu spisu je zrejmé, že jednotlivé čestné prehlásenia neboli úplne totožné, kedy okrem identifikácie tej-ktorej spoločnosti, sa odlišovali napr. v zvolenom fonte písma, či v dátumoch vyhotovenia toho ktorého čestného prehlásenia. Tieto osobitosti rovnako nezohľadnil ani úrad a ani Rada úradu vo svojich záveroch. S poukazom na uvedené skutočnosti považovali žalobcovia i predmetný domnelý nepriamy dôkaz o existencii protisúťažného konania za nesprávny a v celom rozsahu za neobhájiteľný, a en block nezákonný.

64. Rada úradu prijala zhodný záver ako prvostupňový správny orgán, pričom dodala, že obstarávateľ požadoval podrobný technický opis diela, pričom spoločnosti MPL STAVING a RECORD TK nedodržali ani tých 5 bodov, na ktoré sa odvolávali. Žalobcovia k uvedenej námietke úradu vo svojich vyjadreniach v rámci správneho konania namietli, že verejní obstarávatelia v súťažných podkladoch konkretizovali, že ponuka uchádzača musí obsahovať podrobný technický popis realizácie mantinelového systému viacúčelového ihriska, kde v piatich bodoch/ odrážkach definovali, čo má byť obsahom technického popisu. Z uvedeného dôvodu spoločnosti MPL STAVING (žalobca 2.) a RECORD TK (žalobca 3.) zadefinovali technický popis realizácie diela do piatich odrážok. Pokiaľ Rada úradu namietla, že tento technický popis bol údajne nedostatočný a nebolo možné posúdiť kvalitu realizácie výstavby multifunkčného ihriska, je nutné uviesť, že žiaden z verejných obstarávateľov túto skutočnosť či už spoločnosti MPL STAVING alebo spoločnosti RECORD TK nevytkol, s čím sa úrad, ako aj Rada úradu (vo svojich rozhodnutiach) nijakým spôsobom nevysporiadali, a tak konali nezákonne. V prípade, ak verejní obstarávatelia nepovažovali tento technický popis za dostatočne podrobný, mali možnosť v zmysle príslušných ustanovení zákona o verejnom obstarávaní požiadať uchádzačov o písomné vysvetlenie či doplnenie podkladov, čo sa nestalo.

65. Spoločnosť M.Cup mala v roku 2014 na staršej verzii svojej webovej stránky uverejnený aj stručný všeobecný technický popis realizácie diela, ktorý sa vždy podrobnejšie spracovával v závislosti od konkrétnych požiadaviek zákazníka. Spoločnosti RECORD TK a MPL STAVING sa preto „inšpirovali“ predmetným popisom a technické riešenie realizácie stavby „skopírovali“ z verejne dostupnej stránky spoločnosti M.Cup. Tieto skutočnosti tak zdôvodňujú identickosť predmetného dokumentu, ktorý obe spoločnosti predkladali do dotknutých verejných obstarávaní. Pokiaľ preto Rada úradu poukazovala na domnelé pravopisné chyby v písaní v tomto texte, jednalo sa len o určité pochybenia v diakritike v podobe absentujúcich dĺžňov nad niektorými slovami, čo vysvetľuje fakt, že pri vytváraní daného textového dokumentu, tento „skopírovali“ z webovej stránky spoločnosti M.Cup aj s údajnými gramatickými chybami. Spoločnosti zrejme nemali zapnutý program na kontrolu gramatiky, ktorý by im podčiarkol či dal do pozornosti nesprávnosť konkrétneho slova, pričom je nutné si uvedomiť, že sa nejednalo o zjavné chyby v podobe nedodržania princípov pravopisu z hľadiska nesprávnej gramatiky či skloňovania jednotlivých slov, a preto boli tieto údajné pochybenia ľahko prehliadnuteľné.

66. Ďalším z radu nepriamych dôkazov vyplývajúcich z prvostupňového rozhodnutia, ktoré mali údajne preukazovať, že uchádzači MPL STAVING a RECORD TK podali len krycie ponuky a vedeli, že v predmetných verejných obstarávaniach nezvíťazia, mala byť skutočnosť, že uchádzači MPL STAVING a RECORD TK nepredložili vzorky navrhovaných materiálov a výrobkov použitých pri výstavbe ihriska, napriek tomu, že v zmysle súťažných podkladov uchádzači mali povinnosť predmetné vzorky predložiť. Rada úradu uviedla, že fakt, že prípadné nepredloženie vzoriek 2 uchádzačmi, i keď zrovna tými, ktorí sa nestali víťazmi v rámci procesu verejných obstarávaní, sám osebe v žiadnom prípade nemôže preukázať protisúťažné správanie. Avšak, v spojení s ďalšími skutočnosťami je náhoda v podobe pozabudnutia 2 neúspešných uchádzačov indíciou, ktorá prispieva k preukázaniu protisúťažného správania. Žalobcovia namietali, že predmetné závery Rady úradu sú v tomto prípade prinajmenšom zmätočné a vzájomne logicky protichodné. Na jednej strane Rada úradu tvrdí, že skutočnosť, že nedošlo k predloženiu vzoriek nemôže byť vnímaná ako protisúťažné správanie, následne na čo si Rada úradu protirečí konštatovaním, že sa však jedná o indíciu prispievajúcu k preukázaniu protisúťažného konania. Podľa názoru žalobcov, mala Rada úradu aj v tomto prípade po správnosti konštatovať záver o tom, že na uvedené nie je

možné hľadieť ako na dôkaz (ako to Rada úradu urobila v prípade viacerých úradom nepreukázaných domnienok) .

67. Úrad a aj Rada úradu vo svojich záveroch zavádzajú a konštatujú skutočnosti, ktoré zo žiadneho z predložených protokolov Úradu pre verejné obstarávanie nevyplývajú. Naopak ÚVO vykonal podrobnú analýzu všetkých sporných verejných obstarávaní a vo všetkých prípadoch sa v jednotlivých protokoloch zhodne konštatoval, že identifikovaní uchádzači (MPL STAVING a RECORD TK) nepredložili vzorky navrhovaných materiálov a výrobkov použitých pri výstavbe ihriska ako to kontrolovaný stanovil v súťažných podkladoch. Súčasne však ÚVO doplnilo, že v danom prípade to bol kontrolovaný subjekt (konkrétny verejný obstarávateľ), kto postupoval v rozpore so zákonom o verejnom obstarávaní v rámci vyhodnotenia uchádzačmi predložených ponúk a tým súčasne postupoval v rozpore s princípom transparentnosti. V zmysle zákonných ustanovení § 42 ods. 1 v spojení s § 42 ods. 2 zákona o verejnom obstarávaní totiž mala príslušná komisia verejného obstarávateľa pri vyhodnocovaní ponúk písomne požiadať uchádzačov o vysvetlenie ponuky vo vzťahu k absencii vzoriek navrhovaných materiálov a výrobkov použitých pri výstavbe ihriska. Žalobcovia nedopatrením opomenuli zaslať spolu so súťažnými ponukami aj požadované vzorky, pričom ak by na túto skutočnosť boli zo strany ktoréhokoľvek verejného obstarávateľa upozornení v zmysle príslušných zákonných ustanovení, toto nedopatrenie by odstránili a ozrejmili. Avšak ani jeden zo siedmych verejných obstarávateľov ani jedného z účastníkov (MPL STAVING a/alebo RECORD TK) neupozornil na predmetnú nezrovnalosť, ale naopak všetci verejní obstarávatelia vyhodnotili podklady ako postačujúce z hľadiska splnenia podmienok účasti a riadne posudzovali ich zaslané súťažné ponuky. Žalobcovia tak nemali dôvod domnievať sa v ktoromkoľvek posudzovanom verejnom obstarávaní, že by z ich strany neboli dodržané súťažné podmienky požadované verejným obstarávateľom. Rada úradu však vo svojom stanovisku uviedla, že závery ÚVO, nie sú pre Radu úradu záväzné ako prejudiciálna otázka, pričom skutočnosť, že obe spoločnosti (MPL STAVING a RECORD TK) mali k dispozícii vzorky, ktoré nepredložili údajne si uvedomujúc možnosť ich účasti na predmetných verejných obstarávaniach, sa javí ako podozrivá. Takýto traktát zo strany Rady úradu nie je správny a Rada úradu svojím postupom alibisticky odmietla prijať závery ÚVO, ktorými je podľa žalobcov naopak viazaná s poukazom na ust. § 40 ods. 1 Správneho poriadku. Je nutné si uvedomiť, že ÚVO ako odborný garant v oblasti verejného obstarávania, dohliada v zmysle zákona o verejnom obstarávaní na splnenie princípov transparentnosti, rovnakého zaobchádzania a nediskriminácie uchádzačov, ako aj na (ne)zákonnosť priebehu verejných obstarávaní. Za týmto účelom ÚVO vykonal vo všetkých posudzovaných prípadoch verejných obstarávaní kontrolu dodržiavania zákona o verejnom obstarávaní na základe podnetu od Transparency International Slovensko. ÚVO si obstaral potrebné podklady pre výkon kontroly a dohľadu nad vyhlásenými verejnými obstarávaniami a dospel k závery, že hoci došlo k určitým porušeniam zákona o verejnom obstarávaní, tieto nemali vplyv na výsledok verejného obstarávania (s výnimkou verejného obstarávania Snina), avšak čo je dôležitejšie, ÚVO dospel súčasne k záveru, že ak aj došlo k porušeniu zákona o verejnom obstarávaní, k tomuto došlo jedine a výlučne pri zadávaní a vyhodnocovaní splnenia podmienok zo strany každého jedného verejného obstarávateľa, teda jednalo sa jedine a výlučne o pochybenia zo strany verejných obstarávateľov, ktoré nemožno pripísať na ťarchu žalobcom. V žiadnom z protokolov vypracovaných ÚVO sa nekonštatuje, že by na pochybenia zistené pri kontrole mali vplyv samotní uchádzači (žalobcovia) a preto závery úradu a Rady úradu o existencii podozrenia v spojení s nepredložením vzoriek materiálov, sa javia ako nepreukázané a neopodstatnené.

68. Skutočnosť, že sa do jednotlivých verejných obstarávaní nezapojili žiadni iní záujemcovia, resp. sa do nich nezapojili žiadni záujemcovia, ktorí si vyžiadali podklady (s výnimkou verejného obstarávania mesta Snina) nemôže byť žalobcom pripisovaná na ťarchu a preto úrad nemôže deklarovať, že skutočnosť, že sa všetkých posudzovaných verejných obstarávaní zúčastnili práve žalobcovia 1-3 je vo svojom súhrne ďalší z indikátorov protisúťažného konania. Nemožno sa súčasne stotožniť so závermi Rady úradu, že je právne irelevantný argument žalobcov o tom, že o účasti žalobcov 1-3 ako indikátore protisúťažného konania by bolo hypoteticky posudzované možné hovoriť za predpokladu, ak by si všetky tri spoločnosti (žalobcovia 1-3) sami vyžiadali súťažné podklady od verejných obstarávateľov a týchto verejných obstarávaní sa zúčastnili, pričom koluzívne správanie by úrad musel rovnako preukázať na podklade relevantných dôkazov. Teda až na podklade vzniku tejto situácie by úrad mohol prezentovať účasť všetkých troch žalobcov ako prípadný indikátor nasvedčujúci existencii protisúťažného konania (ktorý by však sám o sebe nemohol bez ďalších nepopierateľných dôkazov obstáť na vyvodenie deliktuálnej zodpovednosti za údajnú kartelovú dohodu). Akcentujúc uvedené je tak nutné i túto indíciu vyhodnotiť ako práve bezvýznamnú, nakoľko jej domnelý význam je jednoducho a logicky vyvrátiteľný a vyvrátený

na podklade vyššie uvedenej argumentácie a je tak nutné túto indíciu opakovane posudzovať v zmysle uplatnenia zásady in dubio pro reo, in dubio pro mitius.

69. Opakovane Rada úradu odignorovala výsledky ÚVO prijaté na podklade vykonanej kontroly, kedy ÚVO prijal záver, že postup verejného obstarávateľa mal vplyv na výsledok predmetného verejného obstarávania, avšak uvedené je pochybením jedine a výlučne verejného obstarávateľa a to mesta Snina, ktorý v rozpore so zákonom nezaznamenal na základe čoho pridelil uchádzačovi Ing. Jaroslav Pčola REINTER konkrétny počet bodov za kritérium „technické riešenie dodávky mantinelových systémov“. Po prepočítaní bodového systému podľa ÚVO nebola zabezpečená objektívnosť výsledkov hodnotiaceho procesu zo strany verejného obstarávateľa, keďže by sa zmenilo poradie uchádzačov a úspešným by sa tak stal uchádzač Ing. Jaroslav Pčola REINTER. Žalobcovia ďalej namietali, že v danom prípade domnelý dôkaz o koluzívnom správaní v tomto konaní Rada úradu opierala o jedno verejné obstarávanie v meste Snina, ktorého sa okrem žalobcov 1-3 zúčastnil aj iný súťažiteľ (Ing. Jaroslav Pčola REINTER) a tento vedel poskytnúť súťažnú ponuku s nižšou cenou o približne 30%. Je nutné v tomto prípade dať do pozornosti, že „odborná štúdia“ na ktorú Rada úradu v danom prípade odkazuje sú bližšie neurčité záznamy obsiahnuté v publikácii Antitrust Bulletin z roku 1997. To, na čo však už Rada úradu neprihliadla je fakt, že všetci žalobcovia 1-3 sa pridržiavali cenovými ponukami cenového stropu zadaného verejným obstarávateľom. Rovnako tak je pomerne značný rozdiel v tom, či sa súťažitelia zapájali výlučne do jedného verejného obstarávania (ako účastník Ing. Jaroslav Pčola REINTER) alebo do viacerých verejných obstarávaní (ako žalobcovia 1-3), nakoľko potom je nutné pri jednotlivých položkách týkajúcich sa prác, pracovníkov, skladových zásob či využitia techniky zohľadniť viacero faktorov, dôsledkov a logistických postupov a vziať v úvahu skutočnosť, že ak by ten ktorý uchádzač vyhral vo viacerých verejných obstarávaniach, výkon jednotlivých prác by sa mohol prekrývať, čo má vplyv na osobné i materiálne zdroje. Hovoriť preto o umelom navyšovaní cien a existencii hypotetického dôkazu o protisúťažnom konaní len na podklade komparácie cien uchádzačov v jednom verejnom obstarávaní v spojení s neurčitými (a pomerne zastaralými) odbornými štúdiami, ktoré nemajú žiaden záväzný charakter, je nanajvýš absurdné.

70. Žalobcovia mali za to, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, ktoré ho zaťažuje, na prijatie záverov o existencii domnelej kartelovej dohody, ktorú v napádaných rozhodnutiach prezentuje. Za kľúčový dôkaz považoval tak prvostupňový, ako aj druhostupňový správny orgán cenovú analýzu, ktorá by podľa záverov deklarovaných v napádaných rozhodnutiach sama o sebe údajne postačovala ako dôkaz. Avšak pri podrobnejšom preskúmaní cenovej analýzy je zrejmé, že zhodnosť cien, ale súčasne aj cenové anomálie v niektorých položkách boli žalobcami dostatočne ozrejmené, pričom s ohľadom na percentuálnu zhodu ponúk všetkých žalobcov a to tak jednotlivo v každom posudzovanom verejnom obstarávaní, ako aj generálne pri vzájomnom súhrne zhôd vo všetkých posudzovaných verejných obstarávaniach, nie je a nemohla byť výška zhody ako signifikantný znak údajného protisúťažného konania, absolútne postačujúci. Správnosť záverov právnej argumentácie žalobcov potvrdzuje napr. skutočnosť, že medzi ponukou úspešného uchádzača (M.Cup) a ostatných uchádzačov (MPL STAVING a RECORD TK) nebol veľký rozdiel, ktorý by odôvodňoval podozrenie z predloženia krycích ponúk, ale naopak uvedené bolo prejavom dodržania a rešpektovania súťažného prostredia. Taktiež cenové ponuky jednotlivých uchádzačov sa pridržiavali a rešpektovali zverejnenú predpokladanú hodnotu tej- ktorej zákazky. Napriek tomu, že spoločnosť M.Cup uspela vo všetkých verejných obstarávaniach, poradie zvyšných uchádzačov sa v jednotlivých verejných obstarávaniach obmieňalo. Taktiež je nutné opakovane poukázať na fakt, ktorý sa úradu ani Rade úrade nepodarilo preukázať a to, že by sa ceny predložené uchádzačmi zvyšovali o pravidelný prírastok, nešlo o rotujúce víťazstvo medzi uchádzačmi, o výhru miestnych uchádzačov či o vopred dohodnuté rozdelenie si „určitého objemu“ zmlúv, ani o situáciu, že by sa neúspešní uchádzači stali subdodávateľmi pre víťazného uchádzača, čo sú typické indikátory pre podozrenie z koluzívneho správania. V každom z posudzovaných verejných obstarávaní si súťažné podklady vyžiadali aj iné spoločnosti, ktoré sa však (s výnimkou verejného obstarávania mesta Snina) do procesu verejného obstarávania nezapojili.

71. Cena nebola jediným posudzovaným kritériom pre úspech uchádzača vo verejnom obstarávaní, ale tvorila len 50 %-ný predpoklad. Vo všetkých verejných obstarávaniach sa zhodne posudzovali tri položky a to najnižšia celková cena, technické riešenie mantinelového systému a lehota výstavby. Všetky ďalšie domnelé dôkazy, na ktoré vo svojich záveroch úrad a Rada úradu poukazujú, sú len akýmisi indikátormi a indíciami o možnom protisúťažnom konaní, ktoré samé o sebe (ako sa konštatuje aj v samotných napádaných rozhodnutiach) nedokážu obstáť ako dôkaz o protisúťažnom konaní a

navyše ich domnelá dôvodnosť bola žalobcami argumentačne vyvrátená. Je nutné zdôrazniť, že úrad a Rada úradu napriek argumentácii o siedmych samostatných konaniach spojených na spoločné konanie posudzujú domnelú dohodu ako jeden celok, pričom neberú ohľad na každé jedno verejné obstarávanie z hľadiska samostatného posúdenia (ne)existencie dôkazov o údajom koluzívnom správaní žalobcov. V dôsledku uvedeného tak zo strany oboch správnych orgánov (úradu a Rady úradu) došlo k zrejmej ignorancii faktu, že index zhody v cenových položkách medzi všetkými troma žalobcami bol v niektorých prípadoch absolútne minimálny, pričom predmetné zhody boli v značnom rozsahu spôsobené viacerými okolnosťami, ku ktorým sa žalobcovia náležite vyjadrili v priebehu konania, ako aj v argumentácii obsiahnutej vyššie v tejto žalobe. Zistenie skutkového stavu veci zo strany žalovaného ako orgánu verejnej správy je v zmysle nedostačujúce na riadne posúdenie tejto veci a skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s administratívnym spisom, resp. nemá oporu v administratívnom spise a vykonanom dokazovaní. Napádané Rozhodnutie Rady úradu ako aj rozhodnutie úradu sú tak nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov, a tak sú ako celok vecne a právne nesprávne, vydané na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a tak sú ako celok nezákonné.

72. Zásada materiálnej pravdy znamená, že podkladom každého rozhodnutia správneho orgánu by mal byť spoľahlivo zistený stav, ktorý zahŕňa riadne preukázanie faktov a skutočností súvisiacich s predmetom konania, ktorý veľkou mierou prispieva k správnosti rozhodnutia aj po právnej stránke. Podľa žalobcov je nutné apelovať na to, že táto povinnosť zabezpečiť si riadne podklady na základe vykonaného dokazovania pre prijatie rozhodnutia vo veci samej zaväzuje tak prvostupňový, ako aj druhostupňový správny orgán. Rada úradu napriek priznanej absencii priamych dôkazov o domnelom koluzívnom správaní žalobcov v posudzovaných verejných obstarávaniach, uviedla, že podľa tvrdení účastníkov konania títo úplne náhodne a nezávisle ocenili mnohé položky v rámci verejného obstarávania úplne rovnako, zároveň tie isté položky v inom verejnom obstarávaní síce rovnako, ale v úplne inej cenovej hladine. Zároveň 2 z nich úplne náhodne zhotovili identický dokument čestných vyhlásení, a to využitím informácií v zadaniach a stiahnutím vzoru z internetu. Zároveň 2 uchádzači úplnou náhodou vzhľadom na svoju neskúsenosť pri tvorbe technického popisu diela skoncipovali text v piatich odrážkach, identický z pohľadu obsahu aj formy. Takáto kombinácia náhod môže minimálne vyvolávať podozrenie, že nedošlo k nezávislému vypracovaniu daných ponúk, resp. je podľa Rady úradu takmer vylúčená. S predmetnými závermi Rady úradu sa nemožno absolútne stotožniť. Rada úradu nezohľadnila fakt, že mnohé z indícií, ktoré dáva sám úrad do popredia ako signifikantné znaky koluzívneho správania v danom prípade absolútne naplnené neboli, úrad tieto nevie preukázať a celé Rozhodnutie PMÚ SR v konečnom dôsledku stavia len na cenovej analýze. Žalobcovia na podklade vyššie uvedenej argumentácie namietali, že by výška cenovej zhody pri zohľadnení percentuálnosti namietanej zhody sama o sebe bola postačujúca na preukázanie skutočností, ktoré úrad a Rada úradu prezentujú vo svojich záveroch.

73. Pri podrobnejšom preskúmaní cenovej analýzy v širšom rozsahu je zrejmé, že priemerná zhoda medzi všetkými troma žalobcami 1-3 v jednotlivých cenových položkách vo všetkých verejných obstarávaniach je len vo výške 41,08 %, pričom priemerná zhoda v časti „Stavebných prác“, kde žalobcovia vedeli najväčšmi korigovať cenové položky, je zhoda medzi všetkými troma žalobcami 1-3 v jednotlivých cenových položkách vo všetkých verejných obstarávaniach len vo výške 25,19 %. Ak chcel úrad a Rada úradu opierať svoje závery výlučne o nepriame dôkazy, muselo sa jednať o ucelenú reťaz na seba nadväzujúcich dôkazov, ktoré nepripúšťajú iný záver ako ten, že preukázateľne došlo ku koluzívnemu správaniu žalobcov. Uvedené predpoklady však v danom prípade naplnené neboli, nakoľko okrem cenovej analýzy, úrad a ani Rada úradu nezabezpečili v konaní žiadne ďalšie dôkazy a svoje závery postavili výlučne a len na niekoľkých indikátoroch a indíciách koluzívneho správania, ktorých údajná dôvodnosť a opodstatnenosť bola podľa názoru žalobcov vyvrátená. V predmetnom správnom konaní neboli nezabezpečené žiadne listinné dôkazy preukazujúce správnosť svojich hypotéz, nebol vykonaný dawn raid u žiadneho zo žalobcov pri ktorom by boli zabezpečené akékoľvek dôkazy či už v listinnej alebo elektronickej či akejkoľvek inej podobe (počítače, tlačiarne, kancelársky materiál, ktorého znaleckým skúmaním by sa preukázalo alebo vyvrátilo tvrdenie úradu o koluzívnom správaní žalobcov) svedčiace o komunikácii či inom spôsobe nasvedčujúcom koluzívnemu správaniu žalobcov. Úrad a rovnako aj Rada úradu absolútne „odignorovali“ závery ÚVO, ktorý vykonal v súvislosti s posudzovanými siedmymi verejnými obstarávaniami kontrolu, pričom ku každej z nich vypracoval Protokol o výsledku kontroly postupu zadávania zákazky. Tieto Protokoly v každom jednom posudzovanom prípade hovorili, že ak by došlo k postupu porušujúcemu zákon, došlo k nemu výlučne zo strany verejných obstarávateľov

a nie zo strany uchádzačov (žalobcov), čím túto podstatnú skutočnosť svedčiacu v prospech žalobcov vyhodnotil úrad vecne nesprávne a to naopak na ťarchu žalobcov.

74. Rada úradu, rovnako ako prvostupňový orgán, nezákonne preniesla dôkazné bremeno na žalobcov, resp. úrad pri dôkaznej núdzi mal aplikovať zásadu in dubio pro reo a zásadu in dubio pro mitius, čo však úrad nespravil, a tak úrad konal nezákonne. Závery prezentované v napadnutých rozhodnutiach sú postavené výlučne na nepriamych dôkazoch, indíciách a hypotézach, pričom Rada úradu požadovala, aby v prípade ak nedošlo k protisúťažnému konaniu, tieto skutočnosti preukázali žalobcovia za podpory relevantných dôkazov. Žalobcovia boli toho názoru, že dostatočným spôsobom vyvrátili argumenty úradu a Rady úradu o údajnom protisúťažnom konaní a podrobným spôsobom sa vyjadrili k domnelým dôkazom a tvrdeniam predostretým zo strany správneho orgánu. Žalobcovia nedisponujú žiadnymi dôkazmi, ktorými by mohli preukázať neexistenciu určitej skutočnosti - neexistenciu protisúťažnej dohody. „Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti“(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. mája 2010, sp. zn. ). Rada úradu žiadala, aby žalobcovia predložili dôkazy o vypracovávaní súťažných ponúk a zadávaní výšky ceny jednotlivých naceňovaných položiek, pričom však absolútne nebrala v úvahu ten fakt, že súťažné podklady do verejných obstarávaní boli zasielané v období september - október 2014. Úrad začal konanie v predmetnej veci dňa 16.09.2016. Podklady do súťažného konania, ktoré nepredstavujú ani oficiálnu verziu konečných súťažných podkladov nie sú listiny, ktoré by boli žalobcovia ako právnické osoby povinné v zmysle zákona archivovať či iným spôsobom uchovávať k dispozícii a to o to viac, ak časový rozostup medzi verejnými obstarávaniami a začatím súťažno-správneho konania predstavuje obdobie dvoch rokov.

75. Absurdne vyzneli aj argumenty Rady úradu, ktorá namietala, že spoločnosti MPL STAVING a RECORD TK nemohli vychádzať pri vypracovávaní cenových ponúk z podkladov uverejnených na internetovom portáli spoločnosti M.Cup, nakoľko cenová ponuka spoločnosti M.Cup je zverejnená v užšom rozsahu než v akom sa naceňovali cenové položky do jednotlivých verejných obstarávaní. Absolútne však Rada úradu nereflektovala značný časový rozdiel medzi položkami uverejnenými na webovej stránke spoločnosti M.Cup k roku 2018 a položkami, ktoré boli na webovej stránke spoločnosti M.Cup v čase verejných obstarávaní, teda k obdobiu september - október 2014. Nakoľko žalobcovia z objektívnych dôvodov nedisponovali ďalšími dôkazmi, ktoré by do konania predložili a to i s poukazom na negatívnu dôkaznú teóriu, nie je zrejmé, ako by podľa záverov Rady úradu mali preukázať neexistenciu protisúťažnej dohody v konaní, kde sa správny orgán opiera výlučne a len o nepriame (domnelé) dôkazy. Vo vzťahu k námietkam žalobcov týkajúcich sa nepreukázania kolúzie vo forme rozdelenia trhu či zákazníkov, vo forme rotujúceho víťazstva či vo forme existencie subdodávateľského vzťahu medzi žalobcami, Rada úradu uviedla, že nie je nevyhnutné preukázať spôsob rozdelenia trhu či inú motiváciu účastníkov kartelu, úžitok či profit z účasti na karteli. (...) nemožno preto hovoriť o vyvinení účastníkov konania z protisúťažného správania. Rada úradu však absenciu preukázania týchto predpokladov a nemožnosť preukázania akejkoľvek motivácie žalobcov na protisúťažnom konaní absolútne nezohľadnila vo svojich záveroch ako skutočnosti (indikátory či indície) svedčiace v prospech žalobcov.

76. Podľa žalobcov 1. až 3. je tak nutné hovoriť o porušení zásady rovnakého zaobchádzania, ak Rada úradu vyhodnotila a prihliadla len na údajné indikátory a indície svedčiace v neprospech žalobcov a nevšímala si indície a indikátory svedčiace v prospech žalobcov, čo podporuje argumentáciu o existencii dôkaznej núdze na strane konajúceho správneho orgánu, a preto úrad pri dôkaznej núdzi mal a bol povinný aplikovať zásadu in dubio pro reo a zásadu in dubio pro mitius, čo však úrad nespravil, a tak úrad konal nezákonne. Realizácia zásady materiálnej pravdy v žiadnom prípade nemá mať „perzekučnú povahu“, ale je povinnosťou správneho orgánu zistiť a prihliadať nielen na skutočnosti svedčiace v neprospech účastníka konania, ale naopak aj na skutočnosti svedčiace v jeho prospech. V žiadnom prípade sa nejedná o žiaden domnelý režim vyvinenia, ako nesprávne hodnotí Rada úradu. Pokiaľ teda Rada úradu záverom časti o zhrnutí skutkového stavu veci a dôkaznej situácie v konaní v Rozhodnutí Rady PMÚ SR konštatuje, že úrad v predmetnom správnom konaní uniesol dôkazné bremeno a naplnil zásadu materiálnej pravdy, s uvedeným nemožno súhlasiť. Závery úradu o indíciách a pravdepodobnom koluzívnom správaní žalobcov mohol prvostupňový a rovnako aj druhostupňový orgán podporiť a oprieť

o doplnené dokazovanie. V opačnom prípade sa tak totiž jedná len o nepodložené hypotézy a teoretické traktáty o pravdepodobnom protisúťažnom konaní.

77. Žalobcovia v ďalšej časti žaloby namietali porušenie zásady legitímnych očakávaná. Podľa ich vyjadrenia neprimerané odklony od ustálenej rozhodovacej praxe totiž podstatným spôsobom narúšajú rovnosť subjektov pred zákonom a teda aj pred správnym orgánom. Naviac diametrálne odlišná rozhodovacia prax v skutkovo obdobných konaniach, je narušením zásady právnej istoty. V zmysle § 32 ods. 2 Správneho poriadku sú podkladom pre rozhodovanie správneho orgánu aj skutočnosti známe orgánu z jeho úradnej činnosti. Za podklad rozhodnutia sa okrem jednotlivý dôkazných prostriedkov považujú aj skoršie rozhodnutia správnych orgánov v tej istej alebo súvisiacej veci, napr. práve v kontexte postihu za správny delikt. S ohľadom na právne závery Rady úradu v rozhodnutí je zrejmé, že Rada úradu si nesprávne vykladá uplatnenie zásady legitímnych očakávaní. Pod zásadou legitímnych očakávaní totiž nemožno rozumieť právo na odôvodnenie rozhodnutia, ale zásada legitímnych očakávaní vo vzťahu k rozhodnutiam orgánov verejnej moci premieta požiadavku, aby pri rozhodovaní v skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch orgán verejnej moci postupoval tak, aby nevznikali neodôvodnené rozdiely s cieľom rešpektovať zásadu zákazu prekvapivých rozhodnutí orgánov verejnej moci. Je porušením precedenčnej zásady ak úrad a rovnako aj Rada úradu v obdobných veciach rozhodujú odlišne, nakoľko vlastné rozhodnutia správneho orgánu sú totiž pre daný konkrétny správny orgán záväzné „pro futuro“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 05.05.2015).

78. Žalobcovia v danej súvislosti uvádzali viacero konaní, v ktorých úrad právoplatne zastavil konania v zmysle § 32 ods. 2 písm. g/ ZOHS, keďže nemal k dispozícii dostatočné dôkazy, ktoré by svedčili o preukázateľnej existencii správania porušujúceho hospodársku súťaž, pričom index cenovej zhody v nižšie uvedených konaniach bol markantne vyšší, ako index cenovej zhody medzi žalobcami (kedy zhoda bola naviac skreslená viacerými faktormi, ktoré dali žalobcovia do pozornosti vyššie v tejto žalobe):č.k. ooio/OKT/2015 - účastník konania spoločnosť STM Power, a.s. kde mal PMÚ SRk dispozícii index cenovej zhody 96,79%, č.k. - účastník konania spoločnosť EUCOS SK s.r.o., kde mal PMÚ SR k dispozícii index cenovej zhody 99,5%, č.k. - účastník konania spoločnosť GMT projekt, spol. s r.o., kde mal PMÚ SR k dispozícii index cenovej zhody 90%, č.k. - účastník konania spoločnosť GRUND VRANOV N.T., kde mal PMÚ SR k dispozícii index cenovej zhody takmer 80%, č.k. - účastník konania spoločnosť BOSO, s.r.o., kde mal PMÚ SR k dispozícii index cenovej zhody 64%. Zároveň poukázali na viacero konaní, v ktorých úrad právoplatne zastavil konania v zmysle § 32 ods. 2 písm. c/ ZOHS, keďže na podklade zistených skutočností dospel k záveru, že dôvod pre začatie konania nebol daný: rozhodnutie č. 2002/ KH/1/1/001 zo dňa 08.01.2002 - účastníci konania: spoločnosť INEOS Acrylics Hollnad B.V., Holandsko; spoločnosť BARLO PLASTICS EUROPE NV, Belgicko; spoločnosť BARLO PLASTICS SLOVAKIA, s.r.o., Žilina; rozhodnutie č. 2002/ZK/1/1/145 zo dňa 11.07.2002 - účastníci konania: spoločnosť Radoma Banská Bystrica spol. s.r.o., Banská Bystrica; spoločnosť RADOMA, spol. s r.o. Bratislava, spoločnosť Ryba Žilina, spol. s r.o., Žilina; spoločnosť Ryba Košice, spol. s r.o., Košice, spoločnosť Ryba, spol. s.r.o., Bratislava; spoločnosť Mraziarne Poprad, s.r.o., Matejovce; rozhodnutie č. 2003/ZK/1/1/087 zo dňa 19.05.2003 - účastníci konania: UNIQA poisťovňa, a.s., Bratislava; Komunálna poisťovňa, a.s., Banská Bystrica; Generali poisťovňa, a.s., Bratislava; Česká poisťovňa - Slovensko, a.s., Bratislava; ERGO poisťovňa, a.s., Bratislava; KOOPERATÍVA poisťovňa, a.s., Bratislava; rozhodnutie č. 2003/ ZK/1/1/117 zo dňa 13.06.2003 - účastníci konania: spoločnosť Carrefour Slovensko, a.s., Bratislava; spoločnosť ARAL Slovakia, spol. s r.o., Bratislava; spoločnosť SLOVNAFT, a.s., Bratislava; spoločnosť OMV Slovensko, spol. s r.o., Bratislava; spoločnosť ESSO Slovensko, spol. s r.o., Bratislava; spoločnosť 3H, s.r.o., Žilina; rozhodnutie č. 2003/ZK/1/1/162 zo dňa 18.07.2003 - účastníci konania: Slovenská autobusová doprava Poprad, akciová spoločnosť, Poprad; Slovenská autobusová doprava Košická dopravná spoločnosť, akciová spoločnosť, Košice; rozhodnutie č. 2004/ZK/1/1/171 zo dňa 02.09.2004

- účastníci konania: Sociálna poisťovňa, Bratislava; spoločnosť ŠEVT, a.s., Bratislava; rozhodnutie č. 2008/ZK/1/1/075 zo dňa 25.09.2008 - účastníci konania: Super Pek, a.s., Bratislava; M-MARKET, akciová spoločnosť, Lučenec; PENAM SLOVAKIA, a.s., Nitra.

79. V tomto konaní boli dané dôvody pre zastavenie konania voči žalobcom v zmysle § 32 ods. 2 písm. g/ ZOHS, eventuálne v zmysle § 32 ods. 2 písm. c/ ZOHS, nakoľko v danom prípade úrad nedisponuje žiadnymi priamymi dôkazmi či na seba nadväzujúcimi a súvisiacimi nepriamymi dôkazmi, ktoré by akýmkoľvek spôsobom jasne a nespochybniteľne potvrdzovali či deklarovali uzatvorenie a existenciu

kartelovej dohody zo strany žalobcov. S ohľadom na vyššie uvedenú argumentáciu je zrejmé, že úrad, ktorého rozhodnutie bolo Radou úradu potvrdené, sa nedôvodne odklonil od svojej rozhodovacej praxe a túto skutočnosť náležite neozrejmil tak úrad a rovnako ju neozrejmila ani Rada úradu napriek tomu, že účastníci konania dali vyššie deklarované rozhodnutia do pozornosti obom stupňom rozhodujúcich správnych orgánov. Precedenčnou zásadou sa sleduje najmä to, aby v rámci rozhodovacej činnosti správnych orgánov nevznikali excesívne odklony v skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch a je tak prostriedkom ochrany pred svojvôľou správneho orgánu, pred neprimeraným a nezákonným uplatňovaním správnej úvahy (diskrečnej právomoci správneho orgánu).Zneužitie inštitútu správnej úvahy riešil vo viacerých svojich rozhodnutiach aj Najvyšší správny súd Českej republiky (), ktorého právne závery sú právne aplikovateľné aj na danú vec s poukazom na SR inkorporujúceho tzv. ústavne-konformného výkladu zákonov, ktorý dospel k záveru, ak správny orgán v určitom prípade rozhodol nejakým spôsobom, bolo by v rozpore s princípom legitímnych očakávaní a tým aj v rozpore s precedenčnou zásadou, keby v neskôr rozhodovanom prípade, ktorý je skutkovo zhodný, prípadne podobný tomu skoršiemu, správny orgán rozhodol diametrálne odlišne. Je preto nepochybné, že nerešpektovanie precedenčnej zásady správnym orgánom vedie k nezákonnosti konečného rozhodnutia správneho orgánu.

80. V predmetnom konaní z dôvodu nedostatočného zistenia skutkového stavu veci bez dôvodných pochybností a za absencie relevantných dôkazov, ktoré jasne, určito a nespochybniteľne by boli bývali preukazovali existenciu správania porušujúceho hospodársku súťaž, sú úrad a Rada úradu povinní rešpektovať zásadu in dubio pro reo, in dubio pro mitius a v prípade pochybností a dôkaznej núdze rozhodnúť v prospech údajných „vinníkov“, ergo v prospech žalobcov. Akákoľvek pochybnosť totiž musí byť na prospech účastníka konania, ktorému sa údajné protisúťažné konanie kladie za vinu. Žalobcovia v tejto žalobe vyššie podrobne ozrejmili z akého dôvodu nie sú relevantné a správne jednotlivé závery prijaté úradom v čiastkových otázkach existencie domnelých dôkazov o protisúťažnom konaní. Úrad a ani Rada úradu preto nemohli dospieť k záveru, že je postačujúce, ak jednotlivé skutočnosti napovedajú, resp. dávajú náznak pravdepodobnosti, že účastník konania konal v rozpore so zákon na ochranu hospodárskej súťaže. „Nedokázaná vina“ má totiž rovnakú váhu ako „dokázaná nevina“. Úrad nemal svoje závery stavať len na indíciách a indikátoroch možného protisúťažného konania, ak žalobcovia poskytli úradu alternatívne vysvetlenie zhôd v súťažných ponukách. Úrad a rovnako aj Rada úradu mali a boli povinní uplatniť zásadu „in dubio pro reo“, „in dubio pro mitius“, a konanie v celom rozsahu zastaviť, a nakoľko tak úrad nekonal, tak svoje prvostupňové ako aj druhostupňové konanie úrad zaťažil vadou nezákonnosti, a tak je napádané prvostupňové ako aj druhostupňové rozhodnutie žalovaného, en block nezákonné.

81. V ďalšej časti žaloby žalobcovia namietali nedostatok dôvodov napadnutých rozhodnutí. Rada úradu v súlade s postupom podľa § 33 Správneho poriadku vyzvala žalobcov ako účastníkov konania pred vydaním rozhodnutia vo veci samej na vyjadrenie sa k predbežným záverom Rady úradu. Žalobcovia vo svojom vyjadrení podali pomerne rozsiahle námietky k predmetnej veci, avšak Rada úradu v rozhodnutí vo veci samej napriek tomu tieto nové námietky a argumenty nezohľadnila. V odôvodnení rozhodnutia Rady úradu sa už neposkytuje stanovisko a vysvetlenie ako sa s jednotlivými namietanými skutočnosťami ako druhostupňový (rozkladný) orgán vysporiadal. Hoci Rada úradu nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, je nutné namietať, že v danom prípade sa jednalo o podstatné argumenty žalobcov, ktorými objasňovali skutkový a právny základ veci a vyvracali správnosť domnelých predbežných argumentov Rady úradu. Odôvodnenie rozhodnutia Rady PMÚ SR je nedostatočné, keďže v zmysle § 47 ods. 3 Správneho poriadku je správny orgán povinný uviesť, aj tú skutočnosť, ako sa vysporiadal s námietkami účastníkov a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Žalobcovia ďalej poukázali na rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe č.k. -23, ktorého právne závery sú právne aplikovateľné aj na danú vec s poukazom na SR inkorporujúceho tzv. ústavne -konformného výkladu zákonov, v zmysle ktorého: „Z odôvodnenia rozhodnutia musí byť zjavné, prečo správny orgán považuje námietky účastníka za bezpredmetné, mylné alebo vyvrátiteľné, ktoré skutočnosti vzal za podklad svojho rozhodnutia, prečo považuje skutočnosti predložené účastníkom za nerozhodné, nesprávne alebo inými riadne vykonanými dôkazmi za vyvrátiteľné, podľa ktorej normy rozhodol, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov a v prípade rozhodovania o relatívne neurčitej sankcii, aké úvahy ho viedli k uloženiu sankcie v konkrétnej výške.“

82. Okrem dvoch základných kritérií v zmysle § 38 ods. 3 ZOHS (závažnosti a dĺžky trvania porušovania) mal a bol povinný prihliadať PMÚ SR aj na iné skutočnosti, ktoré však zákonodarca vymenováva iba príkladmo (exemplifikatívne), nakoľko slovo „najmä“ predstavuje právnu normu s relatívne neurčitou hypotézou, do ktorej je potrebné vždy dosadiť všetky do úvahy pripadajúce možné okolnosti, pričom výkladové vodítko zákonodarca uvádza príkladom stanovenými kritériami uvedenými v § 38 ods. 3 tretia veta ZOHS. Súčasne v zmysle § 38 ods. 3 ZOHS a Metodického pokynu - PMÚ SR bol povinný pri ukladaní pokút zohľadniť aj iné kritériá, a to kritérium likvidačného dopadu uloženej pokuty na chod a rozvoj toho ktorého podnikateľa, a to nielen z hľadiska či uložená sankcia spôsobí najtvrdší likvidačný dopad a to konkurz, či si vynúti odchod podnikateľa do reštrukturalizácie či vyvolá druhotnú platobnú neschopnosť, či spôsobí, že podnikateľ sa ocitne v kríze podľa , ale aj to, že podnikateľ bude musieť začať prepúšťať zamestnancov či dokonca bude musieť podnikateľ uplatniť režim hromadného prepúšťania zamestnancov v dôsledku straty cash flow spôsobenej uložením veľmi vysokej (až likvidačnej) pokuty či že podnikateľ bude musieť zastaviť všetky investície či bude musieť obmedziť podstatnú časť investícií do svojho podnikania (core businisu), ale aj to, že podnikateľ nebude dlhodobo prijímať žiadnych nových zamestnancov, či že podnikateľ zruší väčšinu svojich externých subdodávateľským spôsobom naviazaných zamestnancov tretích firiem čí živnostníkov, ale aj to, že podnikateľ pristúpi k plošnému znižovaniu platov svojich zamestnancov v kombinácii s prepúšťaním zamestnancov, aby tak podnikateľ vykryl cez znížený počet zamestnancov a cez nižšie mzdy a tým aj nižšie odvody na sociálnom a zdravotnom poistení a cez nižšie preddavky na daň z príjmov fyzických osôb zamestnaných u podnikateľa v dôsledku straty cash flow spôsobenej uložením veľmi vysokej (až likvidačnej) pokuty a iné s tým súvisiace ekonomické ukazovateľa z pohľadu ekonomiky podniku podnikateľa.

83. Podľa žalobcov percento závažnosti nie je proporčné vzhľadom na ich údajné protisúťažné správanie. Percento závažnosti určil úrad bez toho, aby definoval relevantný trh a bez toho aby PMÚ SR skúmal trhovú silu a vplyv žalobcov na predmetnom relevantnom trhu, za účelom správneho výpočtu pokuty. Vyššie uvedenú povinnosť potvrdil rovnako Súdny dvor EÚ v rozhodnutí vo veci C-185/95 P zo 17. decembra 1998, Baustahlgewebe/Komisia, v ktorom uviedol, že na určenie výšky pokuty sú relevantné trhové podiely podniku, ktoré stanovujú vplyv, ktorý tento podnik mohol na trh vykonávať. V rozpore s vyššie uvedeným sa Rada PMÚ SR v bode 253. Rozhodnutia odkázala na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-534/07 P z 3. septembra 2009, William Prym GmbH & Co. KG a Prym Consumer GmbH & Co. KG proti Komisii, kde Súdny dvor EÚ uviedol, že hoci sú na určenie výšky pokuty uloženej za porušenie pravidiel Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže relevantné trhové podiely podniku, ktoré stanovujú vplyv, ktorý tento podnik mohol na trh vykonávať, Komisia nie je povinná merať efektívnu ekonomickú kapacitu uvedeného podniku spôsobiť značnú škodu iným hospodárskym subjektom tým, že by pristúpila k predbežnému vymedzeniu trhu, ako aj k posúdeniu jeho veľkosti, pričom by zohľadnila veľkosť jeho obratu. Vyššie uvedenú právnu vetu Súdneho dvora EÚ (ktorá je vytrhnutá z kontextu) však nie je možné zobrať do úvahy bez zohľadnenia okolností konkrétneho prípadu, a to z nasledovných dôvodov. Súd prvého stupňa (prvostupňový orgán) vo vyššie uvedenej veci pripúšťa, že na účely posúdenia závažnosti porušenia je nevyhnutné brať do úvahy efektívnu ekonomickú kapacitu podnikov spôsobiť značnú škodu iným hospodárskym subjektom. Doplnil, že toto zohľadnenie zahŕňa potrebu určiť veľkosť trhov. V závere Súd prvého stupňa tvrdí, že efektívna ekonomická kapacita odvolateľov spôsobiť značnú škodu iným hospodárskym subjektom môže byť dokázaná zisteniami, akým je ich vedúce postavenie [pozn. účastníkov konania] na relevantnom trhu. Následne samotný Súdny dvor EÚ konštatuje, že „...odkaz na ich [pozn. spoločností William Prym GmbH & Co. KG a Prym Consumer GmbH & Co. KG] vedúce postavenie na trhu sa považuje za relevantné kritérium na posúdenie ich efektívnej ekonomickej kapacity spôsobiť značnú škodu iným hospodárskym subjektom.“ V spojení s tým Súdny dvor EÚ ďalej pokračuje, že „..nedostatok odôvodnenia, ktorý konštatoval [pozn. Súd prvého stupňa] v tejto súvislosti, môže byť napravený inými zisteniami, akým je v prejednávanej veci vedúce postavenie, ktoré odvolatelia na tomto trhu zastávali.“

84. V predmetnom prípade sa orgány verejnej správy nezaoberali postavením žalobcov na trhu, nevykonali žiadne ekonomické analýzy za účelom posúdenia či majú vedúce postavenie na trhu (čo žalobcovia v celom rozsahu popierajú), a v prípade zistenia, že takúto vedúcu pozíciu nezastávajú. Zhodne neuviedli akékoľvek iné zistenia, preukazujúce veľkosť ekonomickej kapacity žalobcov na to, aby boli schopní spôsobiť značnú škodu iným hospodárskym spôsobom. S prihliadnutím na uvedené „opomenutie“ a nezohľadnenie ekonomickej kapacity žalobcov PMÚ SR a Rada PMÚ SR arbitrárne a tak nezákonne určili percento závažnosti vo výške 15 %, t.j. bez toho, aby úrad určil veľkosť

relevantného trhu a aspoň okrajovo zistil trhové podiely žalobcov (t. j. postavenie žalobcov na trhu). Spôsob určenia percenta závažnosti o výške 15 % PMÚ SR a Rada PMÚ SR nepodložili ani žiadnymi inými argumentmi, či úvahami, a tak je prvostupňové ako aj druhostupňové rozhodnutie žalovaného zaťažené vadou nepreskúmateľnosti pre neurčitosť a pre nedostatok dôvodov, a preto je prvostupňové ako aj druhostupňové rozhodnutie žalovaného en block nezákonné.

85. Hoci orgány verejnej správy zhodne konštatujú, že úrad nie je povinný na účely určenia závažnosti definovať relevantný trh a vplyv žalobcov na tomto trhu, v rozpore s vlastným tvrdením uvádzajú, že pri určení percenta závažnosti úrad zohľadnil nižšiu mieru zásahu na príslušnom relevantnom tovarovom trhu. Rada úradu zároveň toto svoje tvrdenie [o zohľadnení nižšej miery zásahu na príslušnom relevantnom trhu] neodôvodňuje na žiadnom mieste rozhodnutia Rady úradu. S prihliadnutím na to je teda nepochopiteľné akým spôsobom úrad určil mieru zásahu žalobcov na relevantnom tovarovom trhu, keď v úvode uvádza, že nemá povinnosť vymedziť relevantný trh , a zároveň ak PMÚ SR neposudzoval ani okrajovo postavenie a vplyv žalobcov na trhu. V bode 243. Rada úradu tvrdila, že „...Napriek tomu, že v roku 2018 bolo revidované znenie Metodického pokynu o ukladaní pokút, tento je iba interný predpis úradu, ktorý bližšie objasňuje znenie zákona a nemôže ísť nad rozsah a v rozpore so zákonom. Metodický pokyn teda nemohol v žiadnom prípade priniesť priaznivejšiu, alebo nepriaznivejšiu úpravu ukladania pokút. Rovnako je možné odchýliť sa aj od predchádzajúcej rozhodovacej praxe úradu, pokiaľ si to vyžaduje právny a skutkový stav v danom správnom konaní. Na oba prípady sa však vzťahuje požiadavka náležitého odôvodnenia odchýlky...“

86. Napriek tomuto konštatovaniu (o tom, že nejde o priaznivejšiu alebo nepriaznivejšiu úpravu oproti predchádzajúcemu Metodickému pokynu) jediný dôvod, o ktorý Rada úradu opierala určenie percenta závažnosti vo vyššej výške oproti skoršie rozhodovaným prípadom je zmena predchádzajúceho Metodického pokynu na Nový Metodický pokyn. V rozhodnutí Rady úradu uvádzala, že: „...Odlišné % závažnosti, ako aj neaplikácia kritéria dĺžky porušovania vyplýva tak, ako bolo vyššie uvedené z aplikácie novej metodiky ukladania pokút v prípadoch bid riggingových praktík, kde nebola preukázaná schéma. Táto metodika sa premietla do všetkých jednotlivých krokov ukladania pokuty, nie je preto relevantné porovnávať samostatne napr. kritérium závažnosti v konaniach úradu v predchádzajúcej úradnej praxi poukazovaním na závažnosť vo výške 5 %...“ S prihliadnutím na uvedené konštatovanie je zrejmé, že aplikácia nového Metodického pokynu mala za následok zvýšenie percenta závažnosti a teda aj vplyv na zvýšenie pokuty. To znamená, že nový Metodický predstavuje nepriaznivejšiu právnu úpravu, v neprospech žalobcov. V prípade Metodického pokynu sa jedná o hmotno - procesný predpis, keď v otázke jednotlivých aspektov, ktoré vstupujú do výpočtu pokuty (a to relevantný obrat, závažnosť porušenia, dĺžka porušovania, poľahčujúce a priťažujúce okolnosti či iné skutočnosti, ktoré vstupujú do diapazónu ohľadom určenia výšky pokuty či inej ukladanej sankcie, čo vždy sa z právnej stránky hodnotí ako hmotnoprávne ustanovenie, pre ktoré platí vždy výklad čo je pre páchateľa správneho deliktu priaznivejšie, teda či pôvodný Metodický pokyn či nový Metodický pokyn, resp. či ustanovovanie pôvodného Metodického pokynu či ustanovenie nového Metodického pokynu), jedná sa o hmotnoprávne ustanovenia daného predpisu.

87. Je preto nutné vnímať pokutu ako sankciu v zmysle hmotnoprávnych predpisov a tak poukázať na analógiu s trestným právom (nakoľko súťažno-správne konanie je vo svojej podstate správnym trestaním, na ktoré sa v širokej miere aplikujú zásady trestného práva hmotného ako aj trestného práva procesného ako aj zásady správneho trestania), kedy v zmysle sa „trestnosť činu posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší.“ Žalobcovia v tejto súvislosti poukazovali na to, že žalovaný pripisuje vinu žalobcom za tzv. protisúťažné správanie spočívajúce v koordinácii podnikateľov v procese prípravy súťažných ponúk, v období od 23.09.2014 do 23.10.2014 s cieľom umožniť víťazstvo vopred určenému uchádzačovi vo verejných obstarávaniach s predmetom zákazky „Výstavba multifunkčného ihriska“. V čase spáchania údajného protisúťažného skutku bol platný a účinný predchádzajúci Metodický pokyn (od 01.07.2014).Analogicky sa povinnosť aplikovania priaznivejších predpisov musí použiť aj na podzákonnú právnu normu, ktorou je v danom prípade Metodický pokyn, ktorý de iure vychádza zo ZOHS (t.j. zo o ochrane hospodárske súťaže). S poukazom na uvedené boli tak orgány verejnej správy povinné postupovať tým spôsobom, že v prípade, ak v medziobdobí od údajného spáchania protisúťažného konania až do rozhodnutia o ňom došlo k zmene úpravy týkajúcej sa posudzovania, či skutok je správnym deliktom

(konaním porušujúcim hospodársku súťaž) a k zmene týkajúcej sa ukladania možných zákonných sankcií za toto konanie, úrad mal postupovať spôsobom priaznivejším pre žalobcov, ktorým sa spáchanie správneho deliktu kladie za vinu.

88. Taktiež podľa čl. 7 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd platí, že: „..nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu. “ Vzhľadom na uvedené bol úrad povinný postupovať v zmysle ustanovení predchádzajúceho Metodického pokynu účinného do 31.08.2018, nakoľko žalobcovia realizovali údajnú kolúziu vo verejnom obstarávaní v roku 2014 a PMÚ SR začal voči žalobcom správne konanie dňa 16.09.2016 (t. j. obe skutočnosti boli realizované do 01.09.2018). Opačný postup, ktorý aplikoval úrad bol porušením a nerešpektovaním procesnoprávnej a hmotnoprávnej právnej úpravy týkajúcej sa ukladania pokút, a tým bol ipso facto porušením zásady legality uvedenej v § 3 ods. 1 Správneho poriadku v spojení s § 37 ods. 1 ZOHS. Podľa názoru žalobcov môže byť nový Metodický pokyn aplikovaný výlučne na protisúťažné dohody, ktoré vznikli a boli vykonávané až od 01.09.2018, keďže táto zmena „k horšiemu“ zasahuje do zásady legitímnych očakávaní podnikateľov ako aj je v rozpore so zásadou legality a je v rozpore s princípom právneho štátu rešpektujúceho, že tak pre správne delikty (obdobne ako pre trestné činy) platí zásada, že trest (správna sankcia) sa ukladá podľa právneho predpisu platného a účinného v čase spáchania, a súčasne, že sa vždy aplikuje právna úprava priaznivejšia pre / v prospech páchateľa správneho deliktu (či priestupku či trestného činu). Žalobcovia ako účastníci správneho konania - zohľadňujúc zásadu legality, zásadu predvídateľnosti správnych rozhodnutí a princíp právneho štátu - v čase uskutočňovania domnelého protisúťažného správania nemohli predvídať tak vysokú pokutu, aká je dnes ukladaná úrad (v rozpore s rozhodovacou praxou PMÚ SR v roku 2014, t.j. v čase uzatvorenia a realizácie domnelej kartelovej dohody).Uvedené podporuje aj nález Ústavného súdu SR, sp. zn. zo dňa 24. júna 2009, ktorý definuje legitímne očakávania ako kategóriu právnej istoty, ktorej účelom je garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci a ochrana súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právneho postavenia, keď sa adresáti právnych noriem spoliehajú na určitý pravdepodobný následok.

89. Metodický pokyn je podzákonnou právnou normou, pričom v zmysle bod 3 (či už predchádzajúceho alebo nového) Metodického pokynu je jeho cieľom vysvetliť základné princípy pri ukladaní pokút za porušenie zákazu dohôd obmedzujúcich súťaž a zneužívanie dominantného postavenia posudzovaných úradom podľa zákona, ako aj podľa čl. 101 a 102 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Uvedené znamená, že v prípade Metodického pokynu sa nejedná o všeobecne záväzný právny predpis vyššej právnej sily než akým je ZOHS. Akcentujúc uvedené preto podzákonná právna norma (v danom prípade Metodický pokyn) nemôže stanoviť minimálnu hranicu výšky závažnosti porušenia zákona explicitne na 15 %, ak túto nestanovuje samotný ZOHS, pričom ani samotné ustanovenie § 38 ods. 3 ZOHS, ktoré reglementuje zákonné kritériá pre ukladanie výšky pokuty v prípade uloženia peňažnej pokuty za správny delikt na úseku ochrany hospodárske súťaže neupravuje žiadne minimálne zákonné kritériá na uloženie tzv. „minimálnej výšky závažnosti“ pri tom ktorom type kartelu. Takýto postup úradu je preto nezákonný a ústavne non-konformný, nakoľko podzákonný právny predpis musí vždy vychádzať zo zákona, byť v súlade s ním a neodporovať mu. V danom prípade je preto nutné postupovať v súlade so zásadou prednosti zákona v systéme právnych predpisov. Je neprijateľné, aby Metodický pokyn ako právna norma nižšej právnej sily stanovil povinnosti či pravidlá nad rámec samotného zákona o ochrane hospodárskej súťaže, z ktorého vychádza. Ustanovenie SR je nutné vykladať striktne ako ústavnú normu, ktorá dovoľuje uložiť povinnosti fyzickým či právnickým osobám len niektorým z vyššie uvedených spôsobov, ergo (i) zákonom alebo na základe zákona, (ii) medzinárodnou zmluvou podľa SR alebo (iii) nariadením vlády podľa SR.

90. Na základe ustálenej rozhodovacej praxe EÚ, napr. rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci 100-103/80 zo 7. júna 1983, Musique Diffusion frangaise a i. proti Komisii a rozsudku Súdneho dvora EÚ z 28. júna 2005 vo veci C-189/02 P, C-202/02 P, C-205/02 P až C-208/02 P a C-213/02 P, Dansk Rorindustri a i. proti Komisii platí, že na účely určenia výšky pokuty je nutné zohľadniť trvanie porušení a všetky faktory, ktoré môžu ovplyvniť posúdenie závažnosti porušení, akými sú konanie každého podniku, úloha, ktorú každý z nich hrá pri vytvorení zosúladených postupov, prospech, ktorý z týchto postupov podniky mohli získať, ich veľkosť a hodnota dotknutého tovaru, ako aj nebezpečenstvo, ktoré porušenia tohto typu predstavujú pre ciele Európskeho spoločenstva. Nezohľadnenie predmetných okolností - v napádanom prvostupňovom ako aj druhostupňovom rozhodnutí žalovaného - v súvislosti s tvrdeným porušením (súťažného práva) je v rozpore tak s usmerneniami, ako aj s judikatúrou Súdneho dvora a rozhodovacou praxou Komisie. PMÚ

SR ani Rada PMÚ SR napriek tomu nezohľadnili ďalšie okolnosti a skutočnosti namietané žalobcami týkajúce sa na ziskovosti stavebného odvetvia v pomere výšky ziskovosti (priemerne) dosahovanej v iných sektorových odvetviach národného hospodárstva Slovenskej republiky. Predmetné odvetvie vykazuje iba minimálnu mieru ziskovosti oproti iným skutočne ziskovým sektorom (napr. bankový sektor, finančný sektor, poistný sektor, telekomunikačný sektor, IT sektor) alebo dokonca v odvetví, ktoré vykazuje znaky monopolu, či oligopolu s vysokou mierou ziskovosti(napr. energetický sektor, plynárenský sektor, teplárenský sektor a pod.).

91. Úrad (prípadne Rada úradu) bol povinný zohľadniť aj nízky počet podnikateľov zapojených do domnelej kartelovej dohody a jej zanedbateľný rozsah na trh. Táto skutočnosť odôvodňuje určenie nižšieho percenta závažnosti ako v prípade rozsiahleho kartelu zahŕňajúceho množstvo participujúcich osôb, napr. vo veci COMP/39092 z dňa 23.6.2010, Skupina vybavenia a príslušenstva do kúpeľní proti Komisii. V uvedenom prípade Komisia zistila, že celkom 17 podnikov určovalo počas 12 rokov pevné ceny pri predaji vybavenia a príslušenstva do kúpeľne v šiestich krajinách pokrývajúcich až 240 miliónov ľudí. Za predmetné správanie podnikov, ktoré spôsobilo rozsiahle obmedzenie hospodárskej súťaže v rôznych krajinách sveta Komisia určila percento závažnosti v rovnakej výške, t.j. vo výške 15 % ako v prejedávanom prípade. Vo svetle týchto skutočností žalobcovia podotýkali, že percento závažnosti vo výške 15 % je v predmetnom prípade absolútne neproporčné nielen vzhľadom na vnútroštátnu rozhodovaciu prax, ale aj v širšom, európskom ponímaní rozhodovacej praxe v oblasti súťažného práva (ako unijného práva). S prihliadnutím na všetky vyššie uvedené skutočnosti je rozhodnutie úradu potvrdené Radou úradu arbitrárne a nedostatočne odôvodnené. Uvedené zakladá podľa názoru žalobcov vadu nezákonnosti prvostupňového ako aj druhostupňového rozhodnutia žalovaného.

92. Podľa názoru žalobcov nie je možné výkladom nového Metodického pokynu (bod 19) dospieť k rovnakému záveru k akému dospel úrad vo svojom prvostupňovom a druhostupňovom rozhodnutí. Úrad odkazoval pri určení dĺžky porušenia na bod 19. nového Metodického pokynu, ktorý obsahuje pravidlo, že v odôvodnených prípadoch sa koeficient odrážajúci dĺžku trvania porušenia zákona nebude aplikovať (napr. v prípadoch verejných obstarávaní, kde relevantný obrat bude predstavovať hodnotu víťaznej ponuky alebo predpokladanú hodnotu zákazky). Výkladom tohto ustanovenia nového Metodického pokynu však možno dospieť k tomu, že uvedené pravidlo sa neaplikuje v každom jednotlivom prípade verejných obstarávaní, kde relevantný obrat predstavuje hodnotu víťaznej ponuky alebo predpokladanú hodnotu zákazky, ale ide len o jeden zo spôsobov určenia dĺžky porušenia. Podľa názoru žalobcov sa úrad nedostatočne vysporiadal s odôvodnením osobitostí tohto prípadu, tým, že neuviedol, prečo sa v uvedenom prípade (ktorý je špecifický z pohľadu spojenia 7 samostatných deliktov do jedného rozhodnutia) nebude aplikovať dĺžka porušenia ZOHS. Úrad mal v tomto konaní jednotlivo posúdiť 7 domnelých samostatných dohôd obmedzujúcich súťaž a z uvedeného dôvodu mal a bol povinný úrad jednotlivo posúdiť dĺžku trvania každej jednej samostatnej dohody a nie si alibisticky zjednodušiť situáciu tým, že na jednej strane úrad vágne skonštatoval, že za začiatok trvania účasti na protiprávnom konaní v prípade všetkých účastníkov konania úrad určil najneskôr dátum 23.09.2014, kedy bola vo Vestníku verejného obstarávania č. 185/2014 zverejnená výzva verejných obstarávateľov na predkladanie ponúk do prvých verejných obstarávaní na výstavbu multifunkčného ihriska v Radvani nad Laborcom a v Kráľovskom Chlmci. Za ukončenie účasti na protiprávnom konaní účastníkov konania určil úrad dátum 23.10.2014, čo bol posledný termín na predloženie ponúk v záverečnom z posudzovaných verejných obstarávaní, ktoré vyhlásilo mesto Snina; Úrad následne skonštatoval, že konanie účastníkov konania úrad vyhodnotil ako sedem samostatných dohôd obmedzujúcich súťaž, ktoré boli uzatvorené v období september - október 2014; a napokon úrad deklaroval, že v zmysle Metodického pokynu účinného od 01.09.2018 sa v odôvodnených prípadoch koeficient odrážajúci dĺžku trvania porušenia zákona nebude aplikovať (napr. v prípadoch verejných obstarávaní, kde relevantný obrat bude predstavovať hodnotu víťaznej ponuky alebo predpokladanú hodnotu zákazky).

93. Úrad si vzájomne protirečí, ak na jednej strane konštatoval začiatok a koniec trvania protiprávneho konania, kedy v konečnom dôsledku prepája 7 jednotlivých verejných obstarávaní do spoločného posudzovania z hľadiska dĺžky trvania účasti na porušovaní, avšak na strane druhej opakovane na viacerých miestach prvostupňového a druhostupňového rozhodnutia konštatoval, že sa jedná o sedem samostatných dohôd. Z pohľadu dĺžky údajného protisúťažného konania ani jedna z údajných kartelových dohôd nepresiahla dĺžku 30 kalendárnych dní (počítanú odo dňa zverejnenia výzvy na predkladanie ponúk až do dňa predloženia ponúk dotknutými podnikateľmi). Z uvedeného dôvodu žalobcovia uvádzali, že úrad bol v prípade domnelej kartelovej dohody (ktorá trvala menej ako 6

mesiacov) povinný znížiť hodnotu pokuty o polovicu v zmysle bodu 15 predchádzajúceho Metodického pokynu: „Pokutu určenú na základe závažnosti úrad prenásobí počtom rokom trvania porušovania zákona. Pri porušeniach zákona s trvaním do 1 roka nedochádza z titulu dĺžky trvania porušenia zákona k úprave sumy pokuty určenej na základe závažnosti. Obdobie kratšie ako 6 mesiacov sa berie ako V roka, obdobie dlhšie ako 6 mesiacov sa berie ako celý rok.“ V súvislosti s odôvodnením použitia predchádzajúceho Metodického pokynu (namiesto nového Metodického pokynu) sa žalobcovia odkazujú na body 338 - 349 tejto žaloby. Eventuálne, za predpokladu aplikovania nového Metodického pokynu bol PMÚ SR a podľa názoru žalobcov povinný zohľadniť pri každom jednom zo 7 verejných obstarávaní bod 18. nového Metodického pokynu. Pri takomto výpočte pokuty za každé jedno údajné protisúťažné správanie žalobcov, ktorých trvanie nepresiahlo jeden mesiac mal úrad určiť koeficient dĺžky porušovania číslom 0,083, nakoľko obdobie kratšie ako mesiac sa považuje za 1 mesiac. Keďže Rada úradu sa nedostatočne vysporiadala s opakovanými námietkami v podanom rozklade, táto skutočnosť mala za následok aj vydanie vecne a právne nesprávneho a tak i nezákonného rozhodnutia.

94. V zmysle bodu 36. nového Metodického pokynu môže úrad znížiť základnú sumu pokuty, ak podnikateľ preukáže, že dohodu neuplatnil/neimplementoval čiastočne alebo úplne v praxi, alebo preukáže iné svoje individuálne správanie sa v rámci dohody, ktoré predstavuje inú formu jeho podstatne limitovanej úlohy na dohode. Pri spoločnostiach MPL STAVING a RECORD TK je nutné s ohľadom na ich pasívne postavenie a podstatne limitovanú úlohu upriamiť na ich nulovú úspešnosť vo vytýkaných verejných obstarávaniach a nedosiahnutie žiadneho zisku ani v jednom zo 7 verejných obstarávaní. Úrad porušil bod 20 a 36 nového Metodického pokynu, no predovšetkým § 38 ods. 3 ZOHS, neprihliadnutím na vyššie uvedené už na prvý pohľad zrejmé a zásadné skutočnosti, ktoré by mali byť jednoznačne zohľadnené ako poľahčujúce okolnosti vo vzťahu ku spoločnostiam MPL STAVING a RECORD TK. Z tohto dôvodu ide o jednoznačné pochybenie zo strany PMÚ SR, ktorý účelovo využil inštitút priťažujúcich okolností (u spoločnosti M. Cup), a naopak opomenul prihliadnuť na poľahčujúce okolnosti u podnikateľov MPL STAVING a RECORD TK, hoci ich existencia je pri týchto podnikateľoch nespochybniteľná. Spoločnosti MPL STAVING a RECORD TK na záver podotkli, že v uvedenom prípade došlo ku nezákonnosti tým, že úrad a Rada úradu nezohľadnili opakované námietky spoločností MPL STAVING a RECORD TK, ktoré žiadali znížiť výšku pokuty aspoň o 15 %. Úrad uložil (a Rada úradu potvrdila) spoločnostiam MPL STAVING a RECORD TK 3 násobne vyššiu pokutu (t.j. pokutu vo výške 50.465 eur každému z nich) ako spoločnosti M. Cup (vo výške 16.760 eur), a to aj napriek ich preukázateľne pasívnemu postaveniu a nulovému prospechu naposudzovanom protisúťažnom správaní.

95. Uložená pokuta je neprimeraná a neproporcionálna povahe skutku, t.j. je neproporčná a neadekvátne vysoká vzhľadom na domnelé protisúťažné správanie žalobcov. Po prvé, neproporčná povaha pokuty je zrejmá z dôvodov uvedených v tejto žalobe, keďže úrad určil percento závažnosti vo výške 15 %, čo nemá oporu v jeho predchádzajúcej rozhodovacej praxi, a je neadekvátne vzhľadom na charakter a rozsah údajnej protisúťažnej dohody žalobcov. Úrad je povinný pri ukladaní pokuty postupovať v súlade so zásadou proporcionality a pri ukladaní pokút neprekračovať legitímne ciele sledované právnou úpravou, a preto v prípade výberu medzi viacerými primeranými opatreniami, je úrad povinný postupovať tým spôsobom, že sa prikloní k najmenej obmedzujúcemu opatreniu, ktoré spĺňa požadované ciele. Spôsobené zásahy teda nesmú byť neprimerané vo vzťahu k sledovanému cieľu. Po druhé, žalobcovia mali za to, že uložená pokuta nie je vzhľadom na okolnosti prípadu spravodlivá, a teda neplní riadnu funkciu pokuty, ktorá má plniť v prvom rade preventívnu funkciu a až v druhom rade represívnu funkciu. Vyššie uvedené potvrdzuje aj rozhodnutie Najvyššieho súdu zo dňa 18.08.2010, sp. zn.: : „Na to, aby sankcia plnila svoju preventívnu funkciu, musí byť jej výška stanovená tak, aby sa sankcionovaná osoba do budúcna vyvarovala porušení zákonných povinnosti, ale zasa pri splnení jej represívnej funkcie nie až tak, aby bola neprimeraná vo vzťahu k porušenej povinnosti s ohľadom na okolnosti prípadu.“ K neprimeranosti výšky pokuty uloženej jednotlivým žalobcom je možné dospieť na základe skutočnosti, že v správnom konaní pred úradom nebola preukázaná vyššia miera negatívnych dôsledkov konania žalobcov (napr. vo vzťahu k dĺžke konania, ani spôsobeným následkom).

96. Keďže žalobca 2 a žalobca 3 nezvíťazili ani v jednom zo siedmych verejných obstarávaní, ktoré boli predmetom konania pred úradom, nenadobudli v súvislosti s údajným protisúťažným konaním žiaden majetkový prospech. Vzhľadom na výšku pokuty uloženej žalobcovi 2 (50.465 eur), táto výška pokuty pre žalobcu 2 predstavuje 3,2 % z obratu za účtovné obdobie predchádzajúce vydaniu rozhodnutia úradu, a pre žalobcu 3 (50.465 eur), táto výška pokuty predstavuje 1,7 % z obratu

za účtovné obdobie predchádzajúce vydaniu rozhodnutia úradu. V nadväznosti na vyššie uvedené dávajú žalobcovia do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: zo dňa 26.10.2017, ktorým Najvyšší súd SR potvrdil (ako vecne správny a zákonný) rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. -58 zo dňa 12. mája 2016. Krajský súd v Bratislave tomto prípade znížil na základe vyššie uvedených dôvodov pokutu uloženú žalovaným v inej súťažno-správnej kauze na výšku zodpovedajúcu 0,1 % z obratu podnikateľov, keďže uložená pokuta zjavne nezodpovedala povahe a závažnosti správneho deliktu, a teda bola v rozpore s a SR. S prihliadnutím na všetky vyššie uvedené skutočnosti je zrejmé, že pokuta vo výške 16.760 eur uložená žalobcovi 1, vo výške 50.465 EUR uložená žalobcovi 2 a vo výške 50.465 eur uložená žalobcovi 3 je neprimeraná a neproporcionálna okolnostiam tohto prípadu a súčasne nezodpovedá požiadavkám generálnej prevencie ako ani individuálnej prevencie.

97. Pokuta vo výške 16.760 eur ukladaná zo strany úradu podnikateľovi M. Cup (žalobca 1.) v napádanom rozhodnutí má a bude mať likvidačný dopad na chod, prevádzku a rozvoj podnikateľa M. Cup. Nižšie rozoberieme z ekonomicko- právneho a finančného pohľadu ekonomické údaje M. Cup. Zisk spoločnosti M.Cup za rok 2017 markantným spôsobom poklesol a dosiahol stratu - 101.297 eur. Zatiaľ čo v roku 2014 bola strata spoločnosti „len“ vo výške -18.895 eur, a v rokoch 2015 a 2016 sa podarilo spoločnosti prosperovať (zisk v roku 2015 bol vo výške 457.369 eur a v roku 2016 vo výške 770.978 eur, následne v roku 2017 zaznamenala spoločnosť M.Cup vysoký prepad (stratu 101.297 eur). V roku 2018 mala spoločnosť M. Cup opäť stratu vo výške -27.573 eur. Na vykrytie značných strát bola spoločnosť M.Cup nútená vziať si dlhodobé a bežné bankové úvery, aby tak bola schopná preklenúť nepriaznivé obdobie a zabezpečiť existenčný chod spoločnosti, ergo navýšiť tak svoju zadlženosť. Celkový počet existujúcich pôžičiek bol k dňu 31.12.2019 vo výške cca 84.515 eur. Doba splatnosti jednej z pôžičiek je 1.10.2020 a druhej v roku 2023. Celkový objem jej dlhodobých záväzkov (s dobou splatnosti nad 1 rok) je vo výške 78.000 eur. S prihliadnutím na značnú hospodársku stratu spoločnosti dosiahnutú v roku 2017, 2018 a ďalšími predchádzajúcimi rokmi, v spojení s úvermi, ktoré spoločnosť M.Cup spláca, ako aj s jej dlhodobými záväzkami by spoločnosti M. Cup pravdepodobne žiaden bankový subjekt neposkytol nový úver za účelom splatenia pokuty, keďže v takomto prípade sú možnosti schválenia úveru značne obmedzené, ak nie úplne eliminované. Už hrozba uloženia pokuty zo strany žalovaného viedla v roku 2019 k prepusteniu všetkých štyroch (interných) zamestnancov, ktorých spoločnosť M.Cup dlhodobo a konštantne zamestnáva v pracovnom pomere tak v roku 2017 ako aj v roku 2018. Okrem zamestnancov na trvalý pracovný pomer sú na spoločnosť M. Cup napojené v rozličných stavebných projektoch, ktoré M. Cup realizuje externé subdodávateľské spoločnosti, ktoré pre spoločnosť M. Cup vykonávajú ad hoc stavebné a prepravné činnosti. Ukladaná pokuta vo výške 16.760 eur by mohla mať dopad na to, že spoločnosť M. Cup nebude mať aktuálne hotovostné finančné prostriedky (cash flow) na vyplatenie pokuty uloženej v napádanom druhostupňovom rozhodnutí. V dôsledku toho je zrejmé, že uloženie pokuty bude mať negatívny dopad nielen na spoločnosť M. Cup, ale rovnako aj na všetky ďalšie externé právnické osoby spolupracujúce (aj dlhodobo) so spoločnosťou M. Cup.Ponechanie výšky pokuty v sume 16.760 eur tak vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti môže napokon viesť až k odchodu spoločnosti M.Cup z trhu.

98. Spoločnosť žalobcu 2. je podnikateľom s celoslovenskou pôsobnosťou už 25 rokov, na ktorú je naviazaných v priemere cca 30 - 80 zamestnancov tretích externých firiem, živnostníkov či subjektov vykonávajúcich práce, služby či iné dodávky pre MPL STAVING, pričom náklady na nich sa pohybujú vo výške od 50.000 eur do 150.000 eur. Spoločnosť MPL STAVING mala v roku 2017 zisk vo výške

- 748,09 eur a v roku 2018 dosiahla zisk v sume 20.815,12 eur. V roku 2019 predpokladá spoločnosť MPL STAVING zisk vo výške 13 253,80 eur To znamená, že uložená pokuta prevyšuje 3,8-násobne dosiahnutý zisk za rok 2019.Pôžičky spoločnosti MPL STAVING sú vo výške až 600.000 eur a to od spoločníkov. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti je zrejmé, že spoločnosť MPL STAVING nebude schopná zaplatiť pokutu bez prepúšťania, či bez ukončovania zmlúv s externými subjektmi. Ponechanie výšky pokuty v sume 50.465 eur tak vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti môže napokon viesť (hoci aj po určitej dobe) až k odchodu spoločnosti MPL STAVING z trhu. Žalobca 2. poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie v spojených veciach C189/02 P, C-202/02 P, C-205/02 P až C-208/02 P a C-213/02 - Dansk Rorindustri A/S a i. proti Európskej komisii , ktoré zdôvodňuje potrebu ukladania sankcií, ktoré budú schopné subjekty uhradiť. Uvedené rozhodnutie sa síce týka pokuty uloženej na hornej hranici podľa celkového obratu, ale nakoľko sú vylúčené pokuty nadmernej a neprimeranej výšky, táto požiadavka by sa mala aplikovať aj na akékoľvek sankcie

nadmernej a neprimeranej výšky, ktoré zasiahli v nadmernej a neprimeranej miere fungovanie podniku, ktorému bola sankcia uložená.

99. Žalobca 3. je stabilným zamestnávateľom v regióne Bratislavy, kde od roku 1995 (vrátane) do roku 2019 (vrátane) v priemere každý rok zamestnáva cca 24 zamestnancov v trvalom pracovnom pomere, z ktorých má 19 (t.j. väčšina) aj vyživovaciu povinnosť či už k manželke, či k deťom či k iným osobám ustanoveným v zákone o rodine. Rovnako spoločnosť RECORD TK spolupracuje s jedným subjektom vykonávajúcim prácu na základe dohody mimo pracovného pomeru, ktorý má vyživovaciu povinnosť či už k manželke, či k deťom či k iným osobám ustanoveným v zákone o rodine. Celkové priemerné mesačné náklady na mzdy zamestnancov v pracovnom pomere alebo v rámci dohôd mimo pracovného pomeru sú vo výške cca 39.840 eur. Súčasne boli na podnikateľa RECORD TK k 31.12.2019 naviazaní externí zamestnanci v počte 14 zamestnancov tretích externých firiem, či externých živnostníkov či subjektov vykonávajúcich práce, služby či iné dodávky pre RECORD TK na externom právnom základe, z ktorých väčšina, t.j. 12 zamestnancov má vyživovaciu povinnosť či už k manželke, či k deťom či k iným osobám ustanoveným v zákone o rodine. Celkové priemerné mesačné náklady na mzdy externých zamestnancov sú vo výške cca 21.510 eur. Spočítaním vyššie uvedených mesačných nákladov na zamestnancov a externých zamestnancov je zrejmé, že už len tieto prevyšujú celkovú výšku pokuty. Podnikateľ RECORD TK ako stabilný obchodný partner si až po rok 2019 (vrátane) vedel svoje prevádzkové náklady vždy financovať cez kontokorentné úvery (v celkovej výške všetkých poskytnutých kontokorentných úverov 323.809 eur), svoje obchodné aktivity zabezpečiť prostredníctvom bankových záruk (v celkovej výške všetkých poskytnutých bankových záruk 1 300 000) a svoje investície financovať cez pôžičky, v celkovej výške 120.609 eur. Podnikateľ RECORD TK však nemal uloženú a ani nesplácal žiadnu súkromnoprávnu sankciu a ani žiadnu verejnoprávnu sankciu (pokutu), a tak aj banky vnímali RECORD TK ako spoľahlivého obchodného partnera a boli ochotné spoločnosti RECORD TK poskytnúť za priaznivých podmienok tak kontokorentné úvery ako aj pôžičky. Avšak uložením pokuty vo výške 50.465 eur zo strany žalovaného sa podnikateľovi RECORD TK zásadným spôsobom predražia náklady na financovanie tak kontokorentných úverov ako aj na pre- financovanie a získavanie pôžičiek ako externých zdrojov cash flow, čo bude mať priamy a bezprostredný dopad tak na znižovanie stavu zamestnancov ako aj na znižovanie platov zamestnancov. Súčasne tým sa znížia spoločnosťou RECORD TK každomesačne platené sociálne odvody ako aj zdravotné odvody či preddavky na daň z príjmov fyzických osôb zamestnancov

100. Na spoločnosť žalobcu 3. sú napojené v rozličných stavebných projektoch, ktoré RECORD TK realizuje živnostníci a iné podnikateľské subjekty v postavení subdodávateľov v počte cca 25 spoločností s cca 200 pracovníkmi. Ukladaná pokuta vo výške 50 465 EUR by mohla mať dopad na to, že spoločnosť RECORD TK nebude mať finančné prostriedky na vyplatenie vyššie uvedených subjektov a v dôsledku tejto skutočnosti bude s nimi zároveň nútená ukončiť aj dlhodobé zmluvné vzťahy. V dôsledku toho je zrejmé, že uloženie pokuty bude mať negatívny dopad nielen na spoločnosť RECORD TK, ale rovnako aj na všetky ďalšie externé právnické osoby spolupracujúce (aj dlhodobo) so spoločnosťou RECORD TK. Po štvrté, z predloženej finančnej analýzy je zrejmé, že spoločnosť RECORD TK bola v strate za roky 2017 - 2018, keď v roku 2017 mala stratu - 239.306 eur a v roku 2018 - 582.510 eur. V roku 2019 dosiahla minimálny zisk v sume 20.408 eur. To znamená, že uložená pokuta prevyšuje takmer 2,5- násobne dosiahnutý zisk za rok 2019. V dôsledku uloženej pokuty (ak ju súd nezruší alebo primerane nezníži) plánované investície do výstavby nových projektov v roku 2020 nebudú môcť byť realizované, pretože len na zaplatenie samotnej pokuty si bude spoločnosť RECORD TK nútená vziať nový úver. Ďalší úver (na realizáciu investícií) by jej s najväčšou pravdepodobnosťou (rovnajúcou sa istote) už neposkytol žiaden bankový subjekt, keďže pokiaľ je bankový úver braný za účelom splatenia uloženej sankcie, sú možnosti jeho schválenia značne obmedzené, ak nie úplne eliminované. V dôsledku nerealizovania investícií nedôjde ani k rozšíreniu (hmotného, nehmotného) majetku, a tým ani nedôjde k rozšíreniu core businessu podnikateľa RECORD TK čo bude znamenať stagnáciu tržieb, resp. i pokles tržieb RECORD TK, nakoľko rozširovanie investícií je vždy podmienkou (nevyhnutým predpokladom) rastu tržieb a tým aj rastu zisku a tým aj rastu počtu interne či externe zamestnaných zamestnancov. Súčasne tým spoločnosť RECORD TK bude postupne strácať konkurenčnú výhodu, a to kredit stabilného obchodného partnera, ktorý každoročne investoval značnú sumu peňazí do nových investícií, či dokázal v tvrdých súťažno- konkurenčných podmienkach udržať stabilný počet externých zamestnancov. Ponechanie výšky pokuty v sume 50.465 eur tak vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti môže napokon viesť (hoci aj po určitej dobe) až k odchodu spoločnosti RECORD TK z trhu.

III. argumenty žalovaného

101. Žalovaný sa vyjadril k žalobe písomným podaním v ktorom uviedol, že aplikácia analógie legis trestnoprávnych ustanovení sa považuje za jednu z všeobecne akceptovaných metód riešenia právnych otázok, na ktoré právny poriadok neposkytuje uspokojivé riešenie. K použitiu analógie sa vyjadril Najvyšší správny súd ČR v rozsudku -67 zo dňa 16.04.2008, na ktorý odkazujú vo svojej rozhodovacej praxi aj slovenské súdy, v ktorom uviedol: „Použití analogie ve správním trestání je prípustné, a to v omezeném rozsahu, pouze tam, kdy to, co má být aplikováno, určitou otázku vubec nereší, nevede-li takový výklad k újme účastníka rízení a ani k újme na ochrane hodnot, na jejichž vytvárení a ochrane je verejný zájem.“. Analógia je teda prostriedok dotvárania práva, ktorý nemožno použiť automaticky, ale iba v odôvodnených prípadoch, pričom správny orgán musí zvážiť, či existuje medzera v zákone, či analogická aplikácia inej právnej úpravy nepoškodí účastníka konania, či takýmto rozhodnutím, pokiaľ by malo byť nasledované ako všeobecné pravidlo, nenarušuje celý systém ochrany právom aprobovaných záujmov alebo hodnôt, ktorých sa konkrétny/posudzovaný prípad týka a či nepríde ani k zásahu do záujmov alebo hodnôt, na ktorých ochrane je verejný záujem. K vzťahu správneho konania vedeného úradom vo veci správnych deliktov v oblasti hospodárskej súťaže a trestného konania vyslovil stanovisko aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze -55 zo dňa 13.1.2016 vo veci Siemens AG. Ústavný súd SR vo svojich záveroch v tejto oblasti vychádzal z relatívnej podobnosti priestupkov a trestných činov, pričom za právne relevantnú považoval aj skutočnosť, že dáva možnosť udeliť milosť nielen v prípade trestných činov, ale aj v prípade priestupkov. (), kým takáto možnosť sa nespája s uložením sankcie za správanie porušujúce S milosťou nemožno stotožniť prípadne premlčanie zodpovednosti za porušenie . Podľa Ústavného súdu SR napriek interpretácii ESĽP, ktorý zaradil zákon o priestupkoch ako náležiaci do odvetvia trestného práva, interpretácia právneho poriadku SR nemôže byť taká extenzívna, aby sa jej pomocou vyvodilo, že uloženie sankcie podľa akéhokoľvek zákona má povahu trestnoprávnej sankcie a patrí do odvetvia trestného práva.

102. V tejto súvislosti Ústavný súd SR konštatoval, že „Ochrana hospodárskej súťaže je osobitným ústavným princípom výslovne zaručeným . Z dosiaľ uvedeného ústavný súd vyvodzuje čiastkový záver o tom, že niet ústavnoprávneho dôvodu pre subsumpciu ochrany hospodárskej súťaže do kategórie kvázi trestného práva. Právo na ochranu hospodárskej súťaže je súčasťou odvetvia správneho práva (Vozar, J. Pravo proti nekalej súťaži. Bratislava : Veda 2013, s. 59). V konaní podľa niet dôvodu uplatňovať základné procesné práva priznané z titulu kvázi trestnej povahy tohto konania.“ Ústavný súd SR ďalej v bodoch 51 a 52 predmetného nálezu konštatoval, že vzhľadom na charakter protimonopolného práva, upravujúceho predovšetkým vzťahy medzi veľkými podnikateľmi v záujme ochrany hospodárskej súťaže, kde vzťahy sú zásadného makroekonomického významu s finančným objemom vyjadreným v miliardách eur, a sankcie ukladané súťažným orgánom majú predovšetkým reparačný účel, pokuta, ktorá je ukladaná za kartel nie je trestnou sankciou. V tejto súvislosti Ústavný súd SR poukázal na to, že podľa druhého klasifikačného kritéria ESĽP vo veci Engel je relevantné rozlíšenie medzi preventívno-represívnym a reparačným účelom sankcie.

103. Vo vzťahu k určitosti výroku dával do pozornosti aj rozsudok Nejvyššího správního soudu zo dňa 23.2.2005, čj. - 55, ktorý sa týka znenia príslušného ustanovenia správneho poriadku a z ktorého vyplýva, že nie je potrebné a ani vhodné využitie analógie: „z právnej úpravy priestupkového alebo trestného konania súdneho, nakoľko je ju možné vyššie uvedenými úvahami vyvodiť aj priamo z textu § 47 odst. 2 správního rádu“. Uvedené stanovisko Nejvyššího správního soudu ďalej pokračuje: „Nejvyšší správní soud má totiž zato, že neuvedení skutkových okolností deliktu, pro nejž je správním orgánem ukládána pokuta, nezakládá bez dalšího neprezkoumatelnost rozhodnutí pro nesrozumitelnost ve smyslu § 76 odst. 1 s. r. s. Za nesrozumitelné je nutno považovat zejména rozhodnutí, jehož výrok je vnitrné rozporný, u néhož existuje rozpor mezi výrokem a jeho oduvodnéním a pod.“ Z uvedeného rozhodnutia Najvyššího spravního soudu vyplývajú nasledujúce závery. K uplatňovaniu analógie legis s trestným právom a úpravou priestupkového konania v správnom trestaní je potrebné pristupovať vo všeobecnosti skôr rezervovane. Správny poriadok jasne stanovuje požiadavky pre výrok o skutku a sankcii správneho rozhodnutia. Nedostatočná špecifikácia skutku nezakladá automaticky dôvod pre zrušenie rozhodnutia z dôvodu nezrozumiteľnosti (či nezákonnosti) rozhodnutia správneho

orgánu. Rovnaké závery podľa úradu platia aj pre slovenské správne právo, a to z dôvodu identity právnych úprav, zásad a princípov platných v správnom ako aj trestnom práve. Správny poriadok rovnako v ustanovení § 47 ods. 2 upravuje požiadavky pre výrok rozhodnutia a správneho orgánu. Ďalšie požiadavky možno dôvodiť z judikatúry, ktorá súčasne zohľadňuje špecifiká jednotlivých osobitných oblastí práva (daňové právo, colné, stavebné konanie, ochrana životného prostredia, a pod.).Analógiu nemožno pripustiť v prípadoch, kedy je nevyhnutné v záujme právnej istoty regulovať vzťahy právnymi normami a za takúto oblasť je potrebné považovať aj úpravu náležitostí rozhodnutia v správnom konaní.

104. Analógia legis prichádza do úvahy v prípade absencie právnej úpravy na konkrétny skutkový stav. Trestné právo (právo hmotné ako aj právo procesné) má špecifiká primerané tomu, že sa aplikuje v prípadoch dosiahnutia určitého stupňa spoločenskej nebezpečnosti posudzovaného konania ako aj sankciám, ktoré umožňuje uložiť. Ani v prípade aplikácie analógie legis nemožno uvažovať tak, že by sa mali aplikovať ucelené ustanovenia trestnoprávnych predpisov. Z doterajšej praxe súdov vyplýva, že sa aplikujú predovšetkým zásady, a to primerane. Uvedené dostatočne reflektuje aj v a , kde sa uvádza, že správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide o základné zásady trestného konania podľa , ktoré je potrebné použiť na správne trestanie alebo ide o dodržanie zásad ukladania trestov podľa , ktoré je potrebné použiť aj na ukladanie sankcií v rámci správneho trestania. Potrebu individuálneho skúmania, či sa v danom správnom konaní uplatní konkrétna zásada trestného konania, konštatoval Ústavný súd SR vo vyššie uvedenom náleze Siemens. Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že Rada úradu konala správne, keď konštatovala, že podľa jej názoru nie je správne ani zákonné aplikovať požiadavky na náležitosti výroku rozhodnutia v zmysle trestnoprávnej úpravy na výrok v prvostupňovom rozhodnutí. V neposlednom rade treba zdôrazniť, že prísnejší štandard nastavený v zmysle argumentácie žalobcov by spôsobil rozpor so zásadou efektivity, keďže SR musí rešpektovať výklad daný európskymi súdmi na účely vynucovania európskeho práva, čl. 101 a 102 ZFEÚ, ktorý je v tomto prípade iný. Ide teda aj rozpor s čl. (Nariadenie Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže ustanovených v článkoch 81 a 82 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 001, ), keď v zmysle takto nastaveného štandardu by úrad nezakázal dohodu, ktorá by bola podľa európskeho práva jednoznačne zakázaná. (26) Podľa úradu možno jednoznačne skonštatovať, že výrok prvostupňového rozhodnutia je jasný, určitý, zrozumiteľný, spĺňajúci všetky požiadavky kladené z hľadiska Správneho poriadku a správnej teórie. Z vymedzenia skutku je zrejmé, akého konania považovaného za porušenie sa žalobcovia dopustili, pričom toto konanie nie je zameniteľné s iným konaním.

105. Nemožno akceptovať námietky žalobcov ohľadom nezrozumiteľnosti výroku, respektíve absencie zákonných náležitostí výroku rozhodnutia. Zo znenia výroku je zrejmé, podľa akých ustanovení úrad postupoval, v tejto súvislosti Rada úradu upozornila, že pri citácii právneho predpisu v bode III. Výroku rozhodnutia ( o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov) je znenie zákona uvedené zákonným spôsobom, nakoľko ide o platné znenie zákona a nie je preto potrebné uvádzať vymedzenie prechodných ustanovení. Úrad uvádzal konkrétne vymedzenie prechodných ustanovení (...v znení účinnom do...) len tam, kde to bolo relevantné. Úrad postupoval teda v súlade so zákonom, keď vo výroku uviedol relevantné zákonné ustanovenia, ktoré aplikoval, pričom aplikáciu právnych predpisov bližšie odôvodnil aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Úrad má tiež za to, že uvedenie právneho predpisu vo výroku vyžaduje uvedenie základných právnych hmotnoprávnych a procesnoprávnych ustanovení, ktoré boli aplikované. Je nepochybné, že správny orgán aplikuje v spojení s nimi aj ďalšie ustanovenia, či už procesného charakteru alebo hmotného práva, ktoré však nie je nevyhnutné detailne uvádzať, ako napr. ustanovenia, podľa ktorých určil účastníkov konania, ako doručoval a pod.

106. Prvostupňový orgán jasne uviedol, že „Podľa § 38 ods. 1 zákona... za konanie uvedené v bode I. výrokovej časti tohto rozhodnutia ukladá...“. Podľa Rady úradu, na čom úrad aj naďalej trvá, bolo takéto vymedzenie skutku dostatočne určité, nakoľko v bode I výroku, na ktorý odkazuje bod II výroku rozhodnutia je presne vymedzený skutok, a to nielen zákonným ustanovením, ale aj popisom skutku. Z bodu I prvostupňového rozhodnutia teda jednoznačne vyplýva, že pokuta ukladaná v bode II rozhodnutia je ukladaná za dohodu obmedzujúcu súťaž. Vymedzenie skutku prvostupňovým orgánom, ako aj miesta a času spáchania má opodstatnenie v osobitostiach súťažného práva, podľa ktorého sú sankcie za

predmetný správny delikt ukladané. Čo sa týka spôsobu spáchania iného správneho deliktu - uzatvorenia dohody obmedzujúcej súťaž, tieto sú demonštratívnym výpočtom uvedené v ustanovení § 4 ods. 3 písm. a) až f) zákona o ochrane hospodárskej súťaže, ktoré bližšie vymedzujú, akým konaním je možné naplniť skutkovú podstatu dohody obmedzujúcej súťaž, a úrad následne vo výroku uviedol ďalšie skutkové okolnosti prípadu a konkretizoval skutok vo výroku a odôvodnení rozhodnutia tak, že tento v žiadnom prípade nie je zameniteľný s iným skutkom (konaním). Akékoľvek námietky o zameniteľnosti skutku, resp. nezrozumiteľnosti výroku rozhodnutia je potrebné odmietnuť aj s poukázaním na skutočnosť, že žalobcovia podali pomerne rozsiahle námietky vo vzťahu k predmetu administratívneho konania. Ak by bol výrok a skutok natoľko nezrozumiteľný, žalobcovia by nemali ako svoje námietky podať, nakoľko by nevedeli, voči akému skutku ich podávajú, k čomu v tomto prípade nedošlo.

107. V danom prípade je ukladaná sankcia za špecifický typ dohody obmedzujúcej súťaž, ktorý sa viaže ku konkrétnej verejnej súťaži, ku konkrétnemu tendru, a preto definovaná kolúzia účastníkov v konkrétnej verejnej súťaži označenej časom a miestom nie je zameniteľná so žiadnym iným konaním. Vo vzťahu k vymedzeniu miesta spáchania správneho deliktu treba zdôrazniť, že nie je vždy možné presne vymedziť napr. „miesto“ porušenia pravidiel hospodárskej súťaže ako miesto spáchania trestného činu v trestnom práve, s čím sa stotožnili aj súdy v SR vo svojej rozhodovacej praxi. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozhodnutie vo veci „Woodpulp I“ 89/85 „Treba zohľadniť, že porušenie čl. 81, akým je dohoda, ktorá má za následok obmedzenie súťaže na spoločnom trhu, spočíva v konaní pozostávajúcom z dvoch častí: uzavretie dohody, rozhodnutia alebo zosúladeného postupu a jeho implementácie. Ak by bola aplikovateľnosť súťažných pravidiel závislá od miesta, kde došlo k uzavretiu dohody, rozhodnutia alebo zosúladeného postupu, znamenalo by to pre podniky zjavný a ľahký spôsob, ako uniknúť súťažným pravidlám. Rozhodujúcim faktorom je preto miesto, kde bola dohoda implementovaná.“, ako aj na trestnoprávnu teóriu „Miestom spáchania trestného činu zneužitia účasti na hospodárskej súťaži je nielen miesto, kde došlo k nekalému konaniu, ale aj miesto, kde došlo k škodlivému následku.“ Výrok prvostupňového orgánu v posudzovanom rozhodnutí zodpovedá výrokovým častiam rozhodnutí Európskej komisie (ďalej ako „Komisia“), v ktorých konštatuje porušenie čl. 101 ZES (81), tieto sú obdobného znenia, ako v tomto prípade. Komisia uvádza, že sa jedná o porušenie čl. 101 ZES na určitom relevantnom trhu, zo strany určitých podnikateľov, ktoré spočíva napr. v cenovej dohode, dohode o rozdelení trhu a podobne, ak je to relevantné, vymedzuje časové trvanie účasti jednotlivých podnikateľov na karteli. V niektorých prípadoch sa totiž ani objektívne nedá presné miesto spáchania deliktu určiť. Napr. ak podnikatelia uzatvoria dohodu obmedzujúcu súťaž tým, že stanovia ceny tovaru X za cenu Y, a túto si dohodnú prostredníctvom emailových správ, sa miesto spáchania deliktu, sa v takom prípade jednoducho nedá vymedziť.

108. Na základe uvedeného možno skonštatovať, že výrok prvostupňového rozhodnutia je formulovaný tak, že umožňuje preskúmať, aké právne predpisy úrad aplikoval a výrok rozhodnutia (a ani rozhodnutie ako celok) netrpí žiadnou vadou, a už vôbec nie vadou, ktorá by mala mať za následok nezákonnosť rozhodnutia vo veci samej. Určitosť, jednoznačnosť a zrozumiteľnosť výroku prvostupňového rozhodnutia je nespochybniteľná. Výrok nie je ani rozporuplný, ani neexistuje rozpor medzi výrokom rozhodnutia a jeho odôvodnením. Rovnaká štruktúra, forma a konkretizácia vymedzenia skutku je obdobná vo všetkých rozhodnutiach úradu. Z hľadiska praxe rozhodovacích súťažných orgánov iných štátov, ohľadne samotnej konkretizácie skutku a jeho vymedzenia je možné rovnaké, resp. obdobné výroky nájsť v rozhodnutiach mnohých európskych súťažných autorít, ako aj v rozhodnutiach Komisie. Pre porovnanie možno uviesť, že výroky rozhodnutí Komisie sú spravidla všeobecnejšie a stručnejšie ako je obvyklá prax úradu. Hoci iba výroková časť rozhodnutia je záväzná, práve text odôvodnenia slúži na to, aby ju bližšie objasnil a to aj pokiaľ ide o aplikáciu právnych predpisov. Podľa § 38h ods. 1 zákona o ochrane hospodárskej súťaže, ak tento zákon neustanovuje inak, úrad uloží podnikateľovi zákaz účasti vo verejnom obstarávaní na dobu troch rokov, ak tomuto podnikateľovi uložil pokutu za porušenie zákazu dohody obmedzujúcej súťaž, ktorá spočívala v koordinácii podnikateľov vo verejnom obstarávaní, 4) v obchodnej verejnej súťaži 4a) alebo inej obdobnej súťaži, v súvislosti s verejným obstarávaním, obchodnou verejnou súťažou alebo inou obdobnou súťažou. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že úrad vždy tam, kde za porušenie zákazu dohôd obmedzujúcich súťaž spočívajúcej v koordinácii podnikateľov vo verejnom obstarávaní, 4) v obchodnej verejnej súťaži 4a) alebo inej obdobnej súťaži ukladá pokutu, je povinný uložiť súčasne aj zákaz účasti vo verejnom obstarávaní. Zákon o ochrane hospodárskej súťaže zároveň rozoznáva akýsi automatický odkladný účinok začatia plynutia doby zákazu, keď tento začiatok viaže na konečné rozhodnutie. To znamená, že zákaz je ukladaný ako sankcia v rozhodnutí, ktorým sa konštatuje porušenie zákona a ukladá sa

finančná sankcia. Úrad teda musí na základe § 38h uložiť zákaz na obdobie 3 rokov do budúcna, pokiaľ sa neuplatní program zhovievavosti alebo nebude využitý inštitút urovnania. Táto doba zákazu začne plynúť až po tom, čo bude rozhodnutie úradu konečné.

109. Zákon nemožno vykladať formalisticky tak, že slovo „uložil“ znamená, že to muselo byť samostatným rozhodnutím. V takom prípade by mohol ísť výklad nepochybne ešte ďalej a požadovať právoplatné rozhodnutie, prípadne až konečné rozhodnutie po vyčerpaní opravných prostriedkov pred súdom. Tam by sa však strácal práve význam odkladu začatia plynutia lehoty. Oddeľovanie týchto dvoch sankcií nemá žiaden opodstatnený význam. Zákon naopak, ako už bolo uvedené vyžaduje, aby sankcia zákazu účasti vo verejnom obstarávaní bola uložená vždy tam, kde bola konštatovaná dohoda a uložená za ňu pokuta. V prípade, že by zákonodarca mal v úmysle uloženie tejto sankcie časovo odčleniť, nepochybne by takáto požiadavka vyplývala jednoznačne zo znenia zákona. Výklad, ktorý uplatnil úrad, je v súlade so zákonom. Výklad podávaný účastníkom, naopak, nemá oporu v zákone, nebolo by ani v súlade so zásadou hospodárnosti, keď by sa o dvoch sankciách za to isté konanie rozhodovalo dvoma samostatnými rozhodnutiami, ktoré by boli následne samostatne preskúmavané, čo by mohlo spôsobovať ďalšie právne komplikácie. Navyše postup úradu nijako nie je na ťarchu účastníkov konania, keďže v prípade, že by posúdenie dohody úradom nepotvrdil preskúmavací súd, ani jedna z uložených sankcií by sa nemohla realizovať.

110. Súčasťou súťažných podkladov bol aj návrh Zmluvy o dielo vypracovaný verejným obstarávateľom, kde v zmysle článku IV. každý uchádzač uviedol cenu za zhotovenie diela, ktorá predstavovala jeho ponuku v predmetnom verejnom obstarávaní. Z časti B. - Opis predmetu zákazky - súťažných podkladov vyplynulo, že predmet zákazky v predmetných verejných obstarávaniach pozostával zo 4 technologických celkov. Boli to „Stavebné práce“ (tento celok vo výkaze výmer obsahoval časti Zemné práce, Základy, Podkladové vrstvy a Presun hmôt), „Športový povrch“, „Mantinelový systém“ a „Príslušenstvo ihriska“. Bližšia špecifikácia a technické riešenie bola uvedená v realizačnom projekte stavby, ktorého súčasťou bol aj výkaz výmer. Výstavba viacúčelového ihriska musela byť zrealizovaná úplne v súlade s predloženou projektovou dokumentáciou. Špecifikácia jednotlivých položiek výkazu výmer bola pritom vo všetkých siedmich verejných obstarávaniach úplne zhodná. Jediný rozdiel medzi jednotlivými obstarávaniami spočíval v tom, že počet položiek výkazu výmer, ktoré bolo treba oceniť (celkovo ich bolo 118, v žiadnom z verejných obstarávaní však nebolo potrebné vyplniť všetky), nebol vo všetkých obstarávaniach rovnaký, t. j. v niektorých obstarávaniach určité položky výkazu výmer bolo treba naceniť, zatiaľ čo v iných obstarávaniach nie (počet položiek, ktoré bolo treba oceniť v jednotlivých obstarávaniach sa pohyboval od 54 do 79). Po starostlivom a podrobnom zistení a preskúmaní skutkového stavu prvostupňový orgán skonštatoval, že má za preukázané, že žalobcovia uzatvorili dohodu obmedzujúcu súťaž, ktorá mala za cieľ obmedzenie súťaže v oblasti dodávok stavebných prác a súvisiacich tovarov a služieb na území SR, zakázanú podľa § 4 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 4 písm. a), c), a f) zákona o ochrane hospodárskej súťaže. Úrad v konaní posudzoval konanie účastníkov vo verejných obstarávaniach s názvom zákazky „Výstavba multifunkčného ihriska“ a po preskúmaní cenových ponúk účastníkov predmetných verejných obstarávaní, ako aj ďalších súvisiacich podkladov dospel k záveru o kolúzii účastníkov konania v týchto obstarávaniach.

111. Úrad svoje závery založil na nasledujúcich dôkazoch: spôsob stanovenia cien v ponukách, - zhodne sa vyskytujúca cenová anomália (existencia cenových rozdielov medzi rovnakými položkami výkazu výmer v ponukách jednotlivých žalobcov), - cenové hody (zhodné ceny niektorých položiek výkazu výmer v ponukách súčasne viacerých žalobcov), - iné skutočnosti v spôsobe stanovenia cien. Zhody v ponukách uchádzačov, teda prakticky identický obsah, forma spracovania a formulácia textu v dokumentácii predloženej uchádzačmi v časti „Ostatné“ ich ponúk v predmetných verejných obstarávaniach- materiálna a formálna podobnosť čestných vyhlásení- materiálna a formálna podobnosť dokumentu „Technický podrobný popis realizácie diela - mantinelový systém“. Ďalšie skutočnosti. Vo vzťahu k samotnému dokazovaniu prostredníctvom nepriamych dôkazov je v prvom rade nutné uviesť, že v správnom práve sa neuplatňuje zásada legálneho poradia dôkazných prostriedkov alebo dôkazov a uplatňuje sa zásada voľného hodnotenia dôkazov. Na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi a správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti (§ 34 ods. 1 a 5 správneho poriadku). Rozdiel medzi priamymi a nepriamymi dôkazmi nie je v ich dôkaznej sile ale v tom, akým spôsobom sa viažu k skutku, ktorý je predmetom dokazovania - priamy dôkaz priamo potvrdzuje alebo vyvracia dokazovanú skutočnosť, nepriamy dôkaz

potvrdzuje alebo vyvracia skutočnosť pomocou inej skutočnosti, ktorá sa dokazovanou súvisí nepriamo. Keďže dokázanie trestného činu nepriamymi dôkazmi pripúšťa dokonca aj trestné právo - dokazovanie nepriamymi dôkazmi je v správnom práve nespochybniteľné. Treba tiež zdôrazniť, že skutková podstata dohody obmedzujúcej súťaž, ktorá bola predmetom daného správneho konania sa týka predovšetkým koluzívneho správania podnikateľov, t. j. konania, ktoré je možno predovšetkým charakterizovať ako utajené.

112. Úrad po preskúmaní cenových ponúk identifikoval zhodne sa opakujúcu cenovú anomáliu. Táto sa týkala porovnania konkrétnych položiek vo verejných obstarávaniach. Úrad zistil v mnohých prípadoch, ktoré úrad uviedol v bode 84 prvostupňového rozhodnutia, sú medzi jednotlivými verejnými obstarávaniami veľké cenové rozdiely za tú istú presne špecifikovanú položku. To znamená, že cenová úroveň identických položiek výrazne kolíše medzi jednotlivými obstarávaniami, a to dokonca aj v prípade cenových položiek nacenených tými istými uchádzačmi. S jedinou výnimkou všetky položky súvisia s technologickým celkom „Stavebné práce“. Ďalším nepriamym dôkazom, ktorý úrad identifikoval na základe analýzy cenových ponúk , bola skutočnosť, v ponukách sa veľmi často vyskytujú aj zhodne stanovené ceny položiek v rámci toho istého verejného obstarávania zo strany dvoch alebo aj všetkých troch uchádzačov. Úrad sa tejto skutočnosti podrobne venoval v bode 86 prvostupňového rozhodnutia, v tomto bode uvedené zhody cien za jednotlivé položky sa vyskytujú hlavne v technologických celkoch „Stavebné práce“ a „Mantinelový systém“, ktoré boli zároveň aj najrozsiahlejšie. Vo vzťahu k tvrdeniam žalobcov v súvislosti s cenovými anomáliami (výrazné kolísanie cien za tú istú položku v jednotlivých verejných obstarávaniach, a to aj v prípade nacenenia zo strany toho istého jednotlivého žalobcu), že ponuky vypracovali sami, pričom na to použili softvér CENKROS (M.Cup a MPL STAVING), resp. ODIS (RECORD TK) žalovaný pripomínal, že k predloženiu ponúk v rámci predmetných verejných obstarávaní došlo v takmer identickom čase. Úrad dospel k záveru, že oceňovanie jednotlivých cenových položiek v predmetných verejných obstarávaniach zo strany všetkých účastníkov konania nemá logické zdôvodnenie. Podľa názoru úradu vyššie uvedené veľké cenové rozdiely v oceňovaní jednotlivých položiek medzi jednotlivými obstarávaniami predstavujú významný nepriamy dôkaz, že ceny neboli stanovené nezávisle jednotlivými uchádzačmi s použitím predmetných stavebných oceňovacích softvérov. Uvedené potvrdzujú aj ďalšie skutočnosti uvedené nižšie, pričom zdôrazňujeme, že tieto dôkazy je potrebné vždy vnímať aj v spojení s ostatnými dôkazmi.

113. Aj vo vzťahu k zhodám dvoch alebo všetkých troch žalobcov pri nacenení rovnakej položky odkazovali žalobcovia na použitie stavebných oceňovacích softvérov. Avšak práve skutočnosť, že v určitom konkrétnom verejnom obstarávaní boli jednotlivé položky veľmi často ocenené rovnako, ale táto zhodná cena sa medzi rôznymi obstarávaniami líšila, a to vo viacerých prípadoch veľmi výrazne, je ďalším nepriamym dôkazom, ktorý spochybňuje nezávislé používanie vyššie uvedených oceňovacích softvérov účastníkmi konania, ako aj ich tvrdenie, že cenové ponuky pripravovali samostatne. Ako typický príklad takéhoto oceňovania možno z vyššie uvedeného zoznamu uviesť napr. položky č. 16, 23, 24, 40, 42, 47, 51, 52, 55, 56 a 59. žalovaný znovu zdôraznil, že ponuky do všetkých verejných obstarávaní boli vypracované v krátkom časovom období, a to vo väčšine prípadov aj na približne rovnakom území (napr. z hľadiska dopravných nákladov). Úrad taktiež dospel k záveru, že v prípade technologického celku „Mantinelový systém“ boli jednotlivé položky veľmi presne vyšpecifikované a ani v tomto prípade nie je možné vysvetliť výrazné rozdiely v cenách rovnakých položiek medzi jednotlivými obstarávaniami. Z prvostupňového rozhodnutia tiež vyplýva, že úrad analyzoval aj ďalšie aspekty v cenových ponukách účastníkov konania v jednotlivých verejných obstarávaniach a v bodoch 89 - 96 prvostupňového rozhodnutia dospel k záverom o mimoriadnej frekvencii zhodných cien položiek dvoch alebo všetkých troch uchádzačov v jednotlivých verejných obstarávaniach (s určitou výnimkou v obci Hriadky), čo klasifikoval ako ďalší nepriamy dôkaz, že uchádzači nevypracovali svoje ponuky nezávisle.

114. Rada úradu sa jednoznačne vysporiadala aj s vysvetľovaním cenovej anomálie prostredníctvom podnikateľskej taktiky. Uviedla, že žalobcovia zakladajú svoju argumentáciu o účelovej úprave jednotlivých položiek na podnikateľskom ráciu, kedy v záujme dosiahnutia najlepšej ponuky, tento náhodne upravuje jednotlivé položky aj mimo bežného štandardu a teda sa naozaj rovnaké položky medzi jednotlivými ponukami jedného žalobcu môžu líšiť aj výraznejším spôsobom. Rada úradu toto považovala za logické, avšak čo sa vymyká logickému rámcu bola skutočnosť, že takýmto náhodným spôsobom postupovali viacerí žalobcovia v jednotlivých obstarávaniach rovnako. Teda myšlienkové pochody dvoch, alebo všetkých troch žalobcov sa zladili vždy pri jednom verejnom obstarávaní rovnako. Práve toto Rada úradu považovala za nepravdepodobné - že by k takémuto zladeniu pri rovnakých

položkách v rovnakých verejných obstarávaniach u viacerých žalobcov došlo náhodne. Rovnako neobstojí ani argument snahy ponúknuť verejnému obstarávateľovi výslednú cenu pohybujúcu sa v jednotlivých obstarávaniach približne na rovnakej úrovni, a to aj napriek tomu, že vždy oceňovali iný počet položiek, nakoľko ceny predkladané v jednotlivých verejných obstarávaniach sa líšili, napr. výsledná ponuková cena podnikateľa M.Cup v predmetných verejných obstarávaniach sa pohybovala od 44.590 eur s DPH (verejný obstarávateľ Základná škola P. O. Hviezdoslava Snina) po 81.813 eur s DPH (verejný obstarávateľ Gymnázium - Gymnázium Kráľovský Chlmec). Tieto závery Rady úradu nevyvrátili žalobcovia ani svojím vyjadrením k výzve pred vydaním rozhodnutia, nakoľko neuviedli žiadne nové relevantné skutočnosti.

115. Rada úradu ďalej uviedla, že rovnako ako prvostupňový orgán nevidí súvislosť vo verejne dostupnej ponuke M.Cup a cenových položkách MPL a RECORD, nakoľko súčasná verzia vzorového rozpočtu výstavby multifunkčného ihriska (vzorový výkaz výmer) sa z hľadiska jednotlivých položiek výrazne líši od výkazov výmer v predmetných verejných obstarávaniach. Konkrétne technologický celok „Mantinelový systém“ dostupný na webovej stránke spoločnosti M.Cup obsahuje 9 položiek, pričom výkazy výmer v predmetných verejných obstarávaniach v rámci tohto technologického celku obsahovali až 38 položiek. Podľa Rady úradu tiež nie je možné akceptovať vysvetlenie žalobcov o vplyve verejne prístupného rozpočtu stavebných prác podnikateľa M.Cup na stránke, ako aj oceňovacích softvérov. Aj v prípade, že by tieto faktory ovplyvnili cenotvorbu MPL a RECORD, podľa Rady úradu by nedošlo k takej úrovni zhody ponúk predmetných podnikateľov v rovnakých položkách, ktorá pri dvoch verejných obstarávaniach predstavovala až 90 %. Zároveň Rada úradu nepovažovala za relevantný argument účastníkov, že k zhode vo výške 90 % došlo iba v rámci dvoch verejných obstarávaní. Rada úrad tiež uviedla, že napriek tvrdeniu žalobcov, že vo svojich ponukách zohľadňovali špecifiká - požiadavky obstarávateľa, osobitosti stavby, osobitosti na strane uchádzača, vzdialenosť miesta realizácie od sídla uchádzača, podmienky danej lokality a pod., čo by na prvý pohľad mohlo znieť logicky, Rada úradu nepovažovala tieto argumenty za dôveryhodne preukázané. Žalobcovia argumentovali ako podnikatelia, ktorí pri výkone svojej činnosti musia zohľadňovať viaceré faktory, a tieto boli podľa ich vyjadrení dôvodom cenových špecifikácií. Rada úradu uviedla, že jej nie je zrejmé, ako je možné, že napriek zohľadneniu toľkých faktorov je teda možné dospieť k toľkým identickým položkám, ako to bolo v predmetných ponukách. Rada úradu taktiež predpokladá, že predmetní podnikatelia uplatňovanie svojho podnikateľského know how vedia doložiť aj inou dokumentáciou, ako len samotnými všeobecnými tvrdeniami a nie je jej zrejmé, prečo svoje tvrdenia nepodložili napr. svojimi prepočtami, ktoré teda pri vypracovaní predmetných ponúk použili, resp. prečo vo vzťahu ku každej „podozrivej“ položke, ktorú úrad vyhodnotil ako indíciu protisúťažného správania, nevyargumentovali konkrétne - teda zohľadnením akej vzdialenosti bola tá ktorá položka odlišná od inej, s menšou vzdialenosťou, alebo s inými geografickými podmienkami a pod. Rovnako by mali vedieť preukázať napr. svoj argument o vplyve ich skladových zásob na tvorbu cenových položiek.

116. vzdialenosti medzi jednotlivými obstarávateľmi, teda miestami dodávok nie sú tak veľké, aby vysvetľovali tak enormné cenové odlišnosti, keď napr. Šalovacie tvárnice N-30/25, 30x50x23 (položka č. 45) - sú u M.Cup v cene od 0,2 eur pre Hriadky a 12 eur u MPL a RECORD pre Sninu. Rozdiel je 5 900%, pričom vzdialenosť medzi Hriadkami a Sninou je 63 km. M.Cup - v cene od 0,2 eur pre Hriadky a 11,63 eur pre Sninu, rozdiel 5 715%. Obdobné vzdialenosti sa vzťahujú aj na iné aspekty ponúk uvedené prvostupňovým orgánom v bode 84 prvostupňového rozhodnutia. V texte druhostupňového rozhodnutia bolo jednoznačne vysvetlené, prečo nepovažuje vysvetlenia žalobcov za hodnoverné a spôsobilé vyvrátiť závery úradu založené na preukázateľných faktoch. Zároveň Rada úradu konštatovala absenciu akýchkoľvek podkladov a dokumentácie predloženej žalobcami, ktorá by preukazovala ich tvrdenia o iných dôvodoch vzniku anomálií v cenových ponukách, ako kolúzie. Ak žalobcovia ako účastníci správneho konania tvrdia, že rozdiely boli spôsobené napr. nasledovaním vzoru M.Cup, pričom úrad nedisponuje vzorom z obdobia vypracovania ponúk a nie je relevantné porovnávať so vzorom z iného obdobia, Rade úradu nebolo zrejmé, prečo tento nepredložili. Rovnako jej nebolo zrejmé, prečo nepredložili napr. svoje podklady k tvorbe predmetných ponúk, ak teda tieto sú výsledkom uplatnenia ich individuálneho know how zakladajúceho ich konkurencieschopnosť. Taktiež v prípade tvrdení o vzdialenostiach, ktoré vplývali na stanovenie ceny, alebo odlišnosti v charaktere podložia, a ich vplyve na stanovenie cien, ktoré bolo možné stanoviť aj na základe vedomostí bez obhliadky, o vplyve stavu zásob materiálov, technickej rentability a pod. Ak mali uchádzači takéto podnikateľské vedomosti, tieto predsa zrejme nadobudli v rámci iných svojich činností, alebo štúdiom nejakej dokumentácie, disponujú záznamami zo stavu skladových zásob, prepočtom km a cene za vzdialenosť, cene pracovnej sily v

danom regióne a pod.- nič z toho nebolo úradu predložené ako podklad dôveryhodnosti ich tvrdení a vysvetlení.

117. Prvostupňový orgán pomerne detailne analyzoval rozdiely cenových položiek v jednotlivých obstarávaniach. Účastníci konania nekonkretizovali rovnakým spôsobom svoje vysvetlenia k jednotlivým položkám. Teda, ak tvrdia, že nejaká položka má racionálne viac ako 100 alebo 21000% navýšenie, tieto svoje tvrdenia by mali podložiť dôkazmi, dokumentáciou a vo vzťahu k jednotlivým aspektom analýzy úradu, nie pár zovšeobecňujúcimi tvrdeniami. Skutočnosť, že žalobcovia takýmito dôkazmi nedisponujú možno podľa Rady úradu vyvodiť aj zo skutočnosti, že všetci traja žalobcovia predložili úradu čestné vyhlásenia o tom, že sa nedopustili protisúťažného správania sa, pričom v zmysle Správneho poriadku majú čestné vyhlásenia charakter skutočnosti predloženej namiesto dôkazu, ak dôkaz nie je možné inak získať. Čestné vyhlásenie teda svojím charakterom nenahradzuje dôkaz, iba osvedčuje skutočnosti, ktoré nie je možné dôkazmi preukázať, pričom je na správnom orgáne, či čestné vyhlásenie namiesto dôkazu pripustí. Rada úradu v tejto súvislosti zdôraznila, že nie je možné vyvodiť závery o tom, že sa žalobcovia nedopustili protisúťažného správania len na základe nimi predložených čestných vyhlásení, že zákon neporušili. Vzhľadom na uvedené Rada úradu vysvetlenia žalobcov, ktorými sa snažili vysvetliť svoje paralelné správanie napr. aj v bodoch 244, 245, 246 prvostupňového rozhodnutia, vyhodnotila ako účelové a nepravdepodobné.

118. V danom prípade Rada úradu rovnako ako prvostupňový orgán za rozhodujúcu skutočnosť pri analýze predmetných pohybov cenovej hladiny jednotlivých položiek u viacerých uchádzačov v rámci viacerých verejných obstarávaní považovala skutočnosť, že napriek náznaku logiky vo vysvetlení o využití oceňovacích softvérov a využití verejne prístupného know how M.Cup , nelogické je to, aby v rámci rôznych verejných obstarávaní dochádzalo k rovnakým odlišnostiam u viacerých žalobcov. Ak je teda odôvodnená a vysvetliteľná cena položky v jednom obstarávaní, a preto ju všetci žalobcovia stanovili na rovnakej úrovni, nie je logické, odôvodniteľné a vysvetliteľné, aby vo verejnom obstarávaní uskutočnenom o pár dní táto cena bola výrazne odlišná (vyššia, alebo nižšia), a to opäť zhodne u všetkých žalobcov, alebo aspoň 2 z nich. Rada úradu rovnako ako prvostupňový orgán poukazovala napr. na nacenenie položky č. 113 výkazu výmer v predmetných verejných obstarávaniach - ochranná sieť 2450 x 2000, oko 5x5cm, polyetylénová D+M - v prípade ktorej všetci uchádzači ponúkli cenu 19,00 eur v Snine, 40,00 eur v Ďapalovciach a 49,00 eur v Radvani nad Laborcom, Hriadkach, Demjate a v Rudne nad Hronom, prípadne položky č. 117 - ochranná sieť 3800 x 2000, oko 5x5cm, polyetylénová D +M - v prípade ktorej všetky spoločnosti stanovili cenu na úrovni 63,00 eur v obci Demjata a 48,00 eur v Ďapalovciach. Na tomto príklade je zrejmé, že nie je možné zohľadniť vysvetlenie cenových softvérov, účelového naceňovania v záujme konkurencieschopnosti, keď sa účastníci správali rovnako - raz tá istá položka bola nacenená na 19 eur, druhý raz na 49 eur, k čomu by predsa nemalo dôjsť pri tých istých naceňovacích softvéroch a ani pri účelovej úprave predmetnej položku v záujme konkurenčného odlíšenia.

119. Rada úradu v druhostupňovom rozhodnutí uviedla, že sa nemôže stotožniť s námietkou žalobcov, že pri analýze ich ponúk možno k časti stavebné práce konštatovať zanedbateľný objem položiek

- podľa Rady úradu hodnoty 78,05%, 30,43%, 27,27% atď. nemožno považovať za zanedbateľné. Následne uviedla, že k počtu zhodných položiek v jednotlivých verejných obstarávaniach, kedy sa žalobcovia snažia argumentovať, že v niektorých obciach neboli žiadne, resp. len veľmi minimálne zhody v malom počte položiek, Rada úradu v súlade s údajmi v bodoch 90 až 96 prvostupňového rozhodnutia uviedla, že v každej z uvedených obcí boli cenové zhody aspoň dvoch žalobcov v desiatkach položiek. Zároveň pre Radu úradu na preukázanie protisúťažného správania v tomto prípade nevplýval iba počet zhodných cenových položiek v ponukách žalobcov sám o sebe, ale ich zhodné správanie sa v kontexte všetkých posudzovaných verejných obstarávaní. Z vyjadrenia Rady úradu je zároveň zrejmé, že Rada úradu zohľadnila aj tú časť námietky, kde žalobcovia poukazovali na verejné obstarávania s minimálnym počtom zhodných položiek. Aj na základe uvedených skutočností Rada úradu považovala za preukázané, že predmetné anomálie v cenových ponukách v predmetných verejných obstarávaniach sú výrazné a neobvyklé. Úrad sa s týmto záverom stotožňuje a trvá na ňom. Podľa úradu nebolo možné, aby identifikované zhody v rámci stanovenia ceny položiek, ako aj odlišnosti ceny rovnakých položiek v rámci rôznych verejných obstarávaniach u viacerých uchádzačov, vznikli autonómnym postupom jednotlivých uchádzačov pri tvorbe cenových ponúk. Na základe informácií zo spisu boli vyvrátené všetky vysvetlenia podobnosti ponúk navrhnuté žalobcami. Nie je teda možné vysvetliť podobnosť cenových

ponúk, ako aj ich anomálií jednotlivých uchádzačov v posudzovaných verejných súťažiach inak ako tak, že ide o dôsledok zákonom zakázaného protisúťažného správania.

120. Prvostupňový orgán tiež identifikoval podozrivú podobnosť v čestných vyhláseniach o splnení podmienok účasti predložených podnikateľmi MPL a RECORD, ktorí sú prakticky identické, čo sa týka obsahu, formy spracovania a formulácie textu, vrátane čiarok, či veľkých a malých písmen. Prvostupňový orgán zohľadnil aj skutočnosť, že súťažné podklady obsahovali niektoré z použitých formulácií, avšak nie v takej forme a tak detailne, aby to vysvetľovalo takú zhodu v podobe čestných vyhlásení. Do pozornosti je možné dať aj príklad, ktorý uvádzali žalobcovia v bode 151 žaloby, kedy okrem obsahovej a formulačnej zhody týchto čestných vyhlásení možno poukázať napr. aj na to, že číslovanie súťažných podkladov verejného obstarávania vo forme bodov 23.1.6 a 23.1.7, písmen a) a b) a ich pododrážok b1) a b2) v čestných vyhaseniach u MPL STAVING a RECORD TK sa podľa tvrdení žalobcov prejavilo zhodne v podobe zmeny bodov 23.1.6 a 23.1.7 na body 1. a 2. a písmená a ich pododrážky boli zhodne oboma žalobcami nahradené odrážkou „¦“.Rada úradu sa v druhostupňovom rozhodnutí jasne vyjadrila k zhode čestných vyhlásení. V prvom rade poukázala na skutočnosť, že predmetné čestné vyhlásenia predstavujú jeden z nepriamych dôkazov, ktorými sa len dokresľuje protisúťažné správanie žalobcov, ktoré je primárne preukázané analýzou cenových ponúk. Rada úradu akceptovala skutočnosť, že dokumenty predložené uchádzačmi v tejto časti ponuky sú svojím charakterom formulárové typy dokumentov, ako aj to, že vzory týchto dokumentov sú typicky bežne prístupné na internete a často bývajú dokonca súčasťou súťažných podkladov. Napriek tomu je však nepravdepodobné, že by nezávisle dvaja uchádzači vytvorili takmer identické dokumenty kombináciou rovnakého vzoru z internetu. V spojení s výsledkami cenovej analýzy a ostatnými nepriamymi dôkazmi Rada úradu rovnako ako prvostupňový orgán vyhodnotila podobu čestných vyhlásení predložených podnikateľmi MPL a RECORD za indíciu protisúťažného správania.

121. Ďalšia skutočnosť, ktorú úrad, ako prvostupňový orgán, vyhodnotil ako zhodu v ponukách uchádzačov, bola podoba dokumentu „Technický podrobný popis realizácie diela - mantinelový systém“ predloženého uchádzačmi MPL STAVING a RECORD TK v ponukách, konkrétne v časti „Kritériá“. Tieto boli predložené v podobe úplne zhodných piatich odrážok, v ktorých sa vyskytujú aj rovnaké pravopisné chyby. Žalobcovia na jednej strane tvrdia, že spoločnosti MPL STAVING A RECORD TK skopírovali znenie z údajného dokumentu na stránke M.Cup a na druhej strane, že tieto koncipovali podľa znenia súťažných podkladov a následne takto obidvaja žalobcovia údajne úplne nezávisle dospeli k rovnakému technickému popisu realizácie diela, a to vrátane pravopisných chýb, rozloženia textu v dokumente a pod. Podnikateľ M.Cup v tejto časti ponuky uviedol vo všetkých obstarávaniach podrobný technický text. Rada úradu k tvrdeniu žalobcov o tom, že predloženie rozsiahlejšieho dokumentu víťaznou spoločnosťou M.Cup odráža jeho skúsenosti, pričom MPL STAVING a RECORD TK tieto skúsenosti nemajú, avšak už len to, že nejaký dokument predložili znamená, že nemali záujem predložiť iba krycie ponuky, pričom vo verejnom obstarávaní obce Demjata bola požiadavka popisu realizácie mantinelového systému uvedená v piatich bodoch uviedla, že prvostupňový orgán nepovažoval za protisúťažnú skutočnosť, že preukázanie podmienok technickej spôsobilosti MPL STAVING a RECORD TK boli stručné a menej odborné ako M.Cup. Rada úradu rovnako ako prvostupňový orgán za rozhodujúcu považovala skutočnosť, že popis technického riešenia mantinelového systému bol u týchto dvoch uchádzačov úplne identický, vrátane pravopisných chýb, rozloženia textu v dokumente a pod., pričom podľa Rady úradu pri nezávislom vypracovaní súťažných ponúk zo strany uchádzačov nie je možné dosiahnuť takúto zhodu textu. Rada úradu sa tiež stotožnila so závermi úradu v prvostupňovom rozhodnutí, v ktorom úrad vyvrátil vysvetlenie účastníkov, že podoba piatich odrážok u oboch uchádzačov vyplýva z nasledovania textu zadania v obci Demjata. Okrem toho, že obstarávateľ požadoval podrobný technický opis diela, MPL a RECORD nedodržali ani tých 5 bodov, na ktoré sa odvolávajú, text ich ponúk teda nesleduje požiadavku, nie je teda možné ani argumentovať, že zhoda dokumentu „Technický podrobný popis realizácie diela

- Mantinelový systém“ u obidvoch uchádzačov nastala v dôsledku formulácie požiadaviek verejného obstarávateľa v súťažných podkladoch.

122. Rada úradu tiež zdôraznila, že predmetný nepriamy dôkaz hodnotila v kontexte iných dôkazov v predmetnom konaní. Podľa tvrdení žalobcov títo úplne náhodne a nezávisle ocenili mnohé položky v rámci verejného obstarávania úplne rovnako, zároveň tie isté položky v inom verejnom obstarávaní síce rovnako, ale v úplne inej cenovej hladine. Zároveň 2 z nich úplne náhodne zhotovili identický dokument čestných vyhlásení, a to využitím informácií v zadaniach a stiahnutím vzoru z internetu. Zároveň 2 uchádzači úplnou náhodou vzhľadom na svoju neskúsenosť pri tvorbe technického popisu

diela skoncipovali text v piatich odrážkach, identický z pohľadu obsahu aj formy. Takáto kombinácia náhod môže minimálne vyvolávať podozrenie, že nedošlo k nezávislému vypracovaniu daných ponúk, resp. je podľa Rady úradu takmer vylúčená. Preukázanie skutkového stavu úradom v takýchto otázkach je nepochybne náročné, niekedy aj nereálne. Úrad, preto nezakladal svoje zistenia o skutkovom stave na takomto type dôkazov, ale tento primárne preukazuje iným typom dôkazov, ako tomu bolo aj v tomto konaní. Ako uviedol aj samotný prvostupňový orgán, tieto dôkazy iba dokreslili jeho celkové zistenia o koordinácii žalobcov. Rada úradu, rovnako ako prvostupňový orgán, nepovažovala takýto typ dôkazov za nepoužiteľný, ak tieto dôkazy ako istý koherentný súbor podporujú zistenia na základe ostatných dôkazov. Rada úradu však opätovne uviedla, že skutkový stav by bol preukázaný aj pri absencii týchto dôkazov. Zároveň však ich existencia umocnila zistenia úradu.

123. Rada úradu po preskúmaní spisového materiálu dospela k záveru, že vzťah výsledkov kontroly Úradu pre verejné obstarávanie, ako aj verejných obstarávateľov je irelevantný. Rada úradu v rozhodovacej činnosti Úradu pre verejné obstarávanie, v ktorom tento vyhodnocoval postupy a činnosť verejných obstarávateľov (nie žalobcov) neidentifikovala skutočnosti, ktoré by pre úrad predstavovali predbežnú otázku. Rovnako na závery Rady úradu nemala vplyv skutočnosť, že MPL STAVING a RECORD TK boli podľa ich vyjadrenia pripravení predložiť predmetné vzorky na výzvu obstarávateľov, nakoľko boli etablovaní podnikatelia so skúsenosťami. Tento argument podľa Rady úradu práve potvrdil podozrenie, že ak teda títo podnikatelia disponovali vzorkami, ako aj vedomosťou, že ich nepredloženie môže ohroziť ich účasť na predmetných obstarávaniach, to že tieto nepredkladali, sa javí ako podozrivé. Rada úradu opätovne poukázala na fakt, že prípadné nepredloženie vzoriek 2 uchádzačmi, i keď zrovna tými, ktorí sa nestali víťazmi v rámci procesu verejných obstarávaní, sám osebe v žiadnom prípade nemôže preukázať protisúťažné správanie. Avšak, v spojení s ďalšími skutočnosťami (cenové anomálie a podobnosti, identickosť čestných vyhlásení, identickosť technických riešení) je náhoda v podobe pozabudnutia 2 neúspešných uchádzačov indíciou, ktorá prispieva k preukázaniu protisúťažného správania.

124. To, že vo všetkých verejných obstarávaniach predložili ponuky žalobcovia, pričom vždy vyhrala spoločnosť M.Cup je nespochybniteľný fakt, ktorý vyplýva z podkladov v predmetnom správnom konaní. Význam tohto faktu v rámci preukazovania protisúťažného správania vyplynul až po vyhodnotení ďalších indícií kolúzie. Z prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že úrad vzal do úvahy aspekt priebehu predmetných obstarávaní v súlade s podkladovou dokumentáciou nachádzajúcou sa v spisovom materiáli keď uviedol, že v každom zo 7 verejných obstarávaní bol iný obstarávateľ. Taktiež zohľadnil, že pre obstarávateľov priebeh obstarávania organizovala spoločnosť E-aukcie, táto tiež vyzývala účastníkov konania, spoločnosti M.Cup, MPL a RECORD na predkladanie ponúk. Rada úradu vyjadrila súhlas so závermi prvostupňového orgánu, ktorý napriek rozporu v tvrdeniach obstarávateľova spoločnosti E-aukcie vyhodnotil E- aukcie ako subjekt, ktorý v rámci organizácie obstarávaní oslovil účastníkov konania. Zároveň však poukázala na to, že to, kto vyzýval účastníkov konania na predkladanie ponúk, vzhľadom na ustálenie skutku nemá žiaden vplyv. Rada úradu sa nestotožnila s námietkou účastníkov konania uvedenou vo vyjadrení k výzve pred vydaním rozhodnutia, že k preukázaniu protisúťažného správania by došlo iba v prípade, že by si sami žalobcovia vyžiadali súťažné podklady. Skutočnosť, že spoločnosť E-aukcie oslovila vždy týchto vybraných troch podnikateľov ich vzhľadom na skutočnosti preukázané v tomto správnom konaní nevyviňuje z protisúťažného správania.

125. Vzhľadom na uvedené nebolo podľa Rady úradu podstatné to, či skutočnosť, že si podklady vyžiadali aj iné subjekty a nepredložili dokumentáciu, mohli ovplyvniť žalobcovia. Každé tvrdenie úradu je preukázané aj inými skutočnosťami, ako touto jednou. Rovnako podľa Rady úradu nebolo možné konštatovať, že argumenty žalobcov vylučujú možnosť uzatvorenia dohody obmedzujúcej súťaž. Rada úradu zároveň poukázala na skutočnosť, že hoci predmetné obstarávania vyhlasovali rôzni obstarávatelia a hoci si dokumentáciu vyžiadali viacerí podnikatelia, v každom posudzovanom prípade verejné obstarávanie organizovala spoločnosť E-aukcie, ktorá zaslala výzvy na predloženie podkladov len účastníkom konania. Úrad zisťoval úlohu spoločnosti E-aukcie v predmetnom správnom konaní, avšak voči tejto spoločnosti nezískal ďalšie indície, na základe ktorých by mohol konštatovať jej účasť na dohode obmedzujúcej súťaž. Kolúzia bola v súlade s vyššie uvedeným primárne preukázaná predložením ponúk žalobcov v predmetných verejných obstarávaniach. Rada úradu uviedla, že nevidí súvislosť s kolúziou spočívajúcou v predložení zosúladených ponúk v predmetných verejných obstarávaniach a ich vyhodnotením verejnými obstarávateľmi. Na tomto nič nemení ani pochybenie pri sčítaní hlasov v obstarávaní v meste Snina, koluzívne ponuky boli predložené aj v tomto obstarávaní,

pričom nie je rozhodujúce, či by zvíťazila spoločnosť M.Cup, alebo iný subjekt. Dôležitý je zámer žalobcov predložiť koluzívne ponuky, k čomu jednoznačne preukázateľným spôsobom došlo aj v obstarávaní v meste Snina. Rovnako je v tomto smere irelevantné, či by žalobcovia prípadne vedeli alebo nevedeli ovplyvniť iných uchádzačov, nakoľko sa protisúťažného správania dopustili predložením zosúladených ponúk bez ohľadu na to, či by naozaj jeden z nich verejné obstarávanie vyhral, alebo nie. Zámer bol jednoznačný, a to dosiahnuť víťazstvo, resp. väčšiu šancu naň vyradením konkurencie aspoň medzi žalobcami.

126. V súvislosti s verejným obstarávaním Snina, Rada úradu uviedla, že to, kto zavinil chybné vyhodnotenie výsledkov, nemá podľa jej názoru žiadnu relevanciu. Zdôraznila však to, že víťazstvo iného uchádzača v tomto prípade nepriamo potvrdzuje kolúziu žalobcov v predmetných verejných obstarávaniach, keďže ponuková cena víťaza M.Cup bola až o cca 30% vyššia ako v prípade ponuky podnikateľa Ing. Jaroslav Pčola REINTER, čo je v súlade s odbornými štúdiami, podľa ktorých koordinácia vo verejnom obstarávaní môže zvýšiť cenu tovarov, prác a služieb o viac ako 30%. Skutočnosť, že bol dodržaný cenový strop nemá v danej súvislosti žiadnu relevanciu. Za relevantnú nemožno prijať ani teóriu, ktorú uvádzajú žalobcovia o navýšení ceny ich ponúk o 30% z dôvodu, že by teoreticky mohli zvíťaziť vo viac ako jednej verejnej súťaži. Takáto teória je veľmi nepravdepodobná, keďže v súlade s ňou žalobcovia, ako skúsení podnikatelia, navýšili cenu svojej ponuky ako prípravu na prípadnú možnosť, že zvíťazia vo viacerých verejných obstarávaniach miesto toho, aby využili svoje možnosti a koncipovali svoje ponuky tak, aby boli čo možno najviac konkurencieschopné. V predmetnom administratívnom konaní bol skutkový stav zistený náležite a riadne. Uvedené jednoznačne vyplýva z predmetných administratívnych rozhodnutí. Závery Rady úradu sú jasne vyjadrené a zdôvodnené, vychádzajú z náležite zisteného skutkového stavu a opierajú sa o súbor vnútorne nerozporných dôkazov.

127. Žalovaný zásadne odmietal tvrdenia žalobcov, že v danom prípade nebol riadne zistený skutkový stav bez dôvodných pochybností. Skutočnosť, že v danom prípade bol riadne zistený skutkový stav vyplýva jednoznačne z predmetných rozhodnutí, ako aj z vyššie uvedených vyjadrení úradu. Je na úrade, aby si zvolil svoju stratégiu v spôsobe získavania podkladov a informácií v správnom konaní. V danom prípade úrad vykonal inšpekcie u viacerých subjektov, avšak nezískal informácie a podklady relevantné pre dané konanie. Samotný inštitút inšpekcie úrad aplikuje na preverenie dôvodných podozrení, pričom aj s ohľadom závažnosť takéhoto zásahu, inšpekciu vykonáva po riadnom zohľadnení situácie, vrátane pravdepodobnosti získania dôkazov. Vzhľadom na možnosť zničenia dôkazov je pre vykonanie inšpekcie kľúčové, aby subjekty, u ktorých sa má inšpekcia vykonať neboli vopred varované. Vo vzťahu k predmetnej inšpekcii vykonanej úradom Rada úradu poukázala na skutočnosť, že túto úrad vykonal v čase prebiehajúceho správneho konania, v ktorom bolo žalobcom plne zrejmé podozrenie úradu vo vzťahu k ich účasti na protisúťažnom správaní a taktiež v čase, kedy úrad vo vzťahu k tomuto správnemu konania oslovil spoločnosť E-aukcie. Vzhľadom na uvedené úrad v tomto prípade zohľadnením všetkých okolností vyhodnotil, že vykonanie inšpekcie v priestoroch žalobcov, ani spoločnosti E-aukcie nie je relevantné a účelné. Nie je pritom zrejmé, z akého dôvodu žalobcovia namietali absenciu výkonu inšpekcie v ich priestoroch. Skutočnosť, že úrad u nich nevykonal inšpekciu, nemôže mať žiadnym spôsobom vplyv na ich záujmy v konaní. Žalobcovia pravdepodobne nenamietajú absenciu ďalších dôkazov preukazujúcich ich účasť na kolúzii v predmetných verejných obstarávaniach, a ak disponujú vyviňujúcimi dôkazmi, bolo v ich záujme, aby tieto dobrovoľne úradu vo vlastnom záujme predložili. Na získanie vyviňujúcich dôkazov nie je nevyhnutné vykonať inšpekciu, keďže tieto je účastník konania povinný sám predložiť v rámci realizácie svojho práva na obhajobu na preukázanie svojich tvrdení a vysvetlení.

128. Žalobcovia, hoci si boli vedomí východísk, z ktorých úrad vychádzal pri preukazovaní predmetného protisúťažného správania, nepredložili žiadne konkrétne podklady, ktorými by preukazovali, alebo bližšie odôvodňovali svoje tvrdenia vo vzťahu k tvorbe cenových ponúk. V správnom práve je požadované, aby správny orgán vykonal všetky dôkazy, ktoré mohli prispieť k spoľahlivo zistenému skutkovému stavu, vyvrátil všetky námietky účastníkov konania, uniesol dôkazné bremeno, a teda naplnil zásadu materiálnej pravdy. Na druhej strane je ale účastník konania povinný na podporu svojich tvrdení navrhnúť dôkazy, ktoré sú mu známe (§ 34 ods. 3 Správneho poriadku). Rada úradu v tejto súvislosti tiež poukázala na prípad Aalborg Portland, kde Súdny dvor uviedol, že v prípade, že Komisia ustanoví, že podnikateľ sa zúčastnil protisúťažných opatrení, je na podnikateľovi, aby predložil nielen dokumenty, ktoré neboli zatiaľ sprístupnené, ale všetky prostriedky, ktoré má k dispozícii pre rozdielne vysvetlenie svojho správania. Následne, akékoľvek námietky voči prenášaniu znášania bremena dôkazu (na

podnikateľa) sú neopodstatnené. Uvedený koncept korešponduje aj s rozsudkom Súdu prvého stupňa vo veci T - 201/04 Microsoft proti Komisii. V danom prípade úrad dostatočne preukázal porušenie súťaže prostredníctvom viacerých nepriamych dôkazov. Námietky žalobcov k jednotlivým dôkazom úrad v priebehu správneho konania preveroval a vyjadroval sa k nim. Ide teda o situáciu štandardne riešenú európskymi súdmi, keď tieto v súlade s predchádzajúcim bodom konštatovali, že v prípade preukázania porušenia a absencie iných dôveryhodných vysvetlení je na účastníkovi konania - podnikateľovi, aby preukázal svoje tvrdenia. Prvostupňový orgán požadoval od účastníkov konania poskytnutie iného hodnoverného vysvetlenia, ako toho ku ktorému dospel úrad ako súčasť ich práva na obhajobu až po tom, čo považoval svoje závery za preukázané. Úrad bol povinný v konaní preukázať protiprávne konanie strán dohody, avšak pokiaľ úrad prezentoval koherentný súbor dôkazov bolo na žalobcoch, ako účastníkoch, aby predložili úradu iné vysvetlenie, ako preukázal úrad, a svoje tvrdenia náležite odôvodnili a preukázali. Nemožno teda hovoriť o prenášaní dôkazného bremena na žalobcov, ako účastníkov konania, vo vzťahu k preukázaniu protisúťažného správania, keďže toto úrad uniesol. Avšak, pokiaľ žalobcovia disponovali inými vysvetleniami, bolo odôvodnené požadovať preukázanie ich tvrdení. Takýto postup orgánov na ochranu hospodárskej súťaže je v súlade európskou ako aj slovenskou judikatúrou. V tomto kontexte nemožno hovoriť o požiadavke preukázania neexistencie právnej skutočnosti., ale preukázanie pravdivosti tvrdení účastníkov konania.

129. Žalovaný pritom zdôraznil, že neurčil presnú formu, aké podklady a dokumenty majú žalobcovia predložiť, toto bolo plne v ich dispozícii. Rada úradu príkladom uviedla niektoré skutočnosti, ktoré podľa jej názoru mohli mať žalobcovia k dispozícii, vychádzala pri tom z obsahu ich argumentácie. Pokiaľ teda sami žalobcovia poukazovali na inšpiráciu znenia niektorých dokumentov informáciami z webovej stránky M.Cup, Rada úradu logicky predpokladala, že tieto majú žalobcovia k dispozícii. Avšak Rada úradu v súlade s vyššie uvedeným nedisponovala nielen konkrétnymi dokumentami, napr. podkladmi z prípravy predmetných verejných obstarávaní (o ktorých žalobcovia tvrdili, že ich nearchivujú), ale ani nijakými presnejšími konkrétnymi vysvetleniami všeobecných tvrdení žalobcov. Veľká časť argumentácie žalobcov bola založená na tvrdení o opodstatnenosti postupu podnikateľa uplatňovaním jeho podnikateľského know how, pričom sami žalobcovia tvrdili, že úrad nedisponuje dostatočnými informáciami, preto si ich postup nesprávne vysvetlil ako indície protisúťažného správania. Podľa Rady úradu, pokiaľ žalobcovia, ako účastníci konania, vznášajú takéto námietky a tvrdenia, nemal by byť pre nich problém svoje tvrdenia skonkretizovať uvedením konkrétnych príkladov, prepočtov preukazujúcich vplyv napr. vzdialenosti, paralelnej účasti na viacerých tendroch a pod. na určovanie cenových položiek. Rada úradu nepožadovala predložiť napr. prípravné podklady z obdobia podávania ponúk v predmetných obstarávaniach, požadovala iba dôkladnejšie a presvedčivejšie odôvodnenie tvrdení žalobcov. Títo však svoje tvrdenia bližšie neobjasnili a nepodložili ani pred Radou úradu.

130. Úrad vo svojich rozhodnutiach štandardne charakterizuje koordináciu podnikateľov vo verejných obstarávaniach, príp. verejných súťažiach aj ako praktiku priameho alebo nepriameho určenia cien tovaru a rozdelenia trhu. Predpoklad rozdelenia zákazníkov je založený na tom, že sa uchádzači dohodnú, kto bude víťazom tendrov, teda si rozdelia zákazníkov - verejných obstarávateľov. Neúspešní uchádzači, ktorí podajú krycie ponuky, vlastne prenechajú zákazku, resp. verejného obstarávateľa konkurentovi, čím de facto dochádza k rozdeleniu trhu. Nie je pritom podstatné, či uchádzači sídlia v rôznych regiónoch, resp. či dochádza k rotácii víťazov. Podľa Rady úradu v rámci preukázania kolúzie nie je nevyhnutné preukázať spôsob rozdelenia obstarávateľov, ani inú motiváciu ostatných účastníkov kartelu, žiaden ich úžitok, alebo profit z účasti na karteli. Pokiaľ by úrad vedel preukázať napr. rotáciu ponúk, alebo subdodávky v jednotlivých obstarávaniach, hodnotil by také protisúťažné správanie ako súčasť širšej schémy protisúťažného správania, k čomu v tomto prípade však nedošlo práve pre nedostatok dôkazov preukazujúcich schému. Uvedené však neznamená, že to vyviňuje účastníkov konania z protisúťažného správania spočívajúceho v predložení koluzívnych 7 samostatných ponúk, ktoré bolo podľa Rady úradu náležite preukázané. Zákon neuvádza taxatívny výpočet možných spôsobov porušenia zákona v rámci koordinácie vo verejnom obstarávaní. Žalobcovia pritom poukazujú na najtypickejšie z nich, čo však nevylučuje iné formy, resp. ich kombinácie. Navyše praktika predkladania krycích ponúk patrí práve medzi frekventované typy tohto druhu porušenia.

131. Vo vzťahu k precedenčnej zásade žalovaný poukázal na vyjadrenia obsiahnuté v druhostupňovom rozhodnutí. Rada úradu uviedla: „Zároveň Rada úradu nezistila pochybenia vo vzťahu k naplneniu zásady legitímnych očakávaní. Rada úradu v prvom rade posudzovala preukázanie skutkového stavu v tomto konaní a spôsob odôvodnenia záverov úradu. Podľa Rady úradu je každý prípad špecifický

vzhľadom na okolnosti daného prípadu a dôkazy získané v konaní. Rada úradu má za to, že úrad nie je automaticky a za každých okolností viazaný svojimi predchádzajúcimi rozhodnutiami v iných správnych konaniach, ale musí vždy posúdiť okolnosti každého prípadu samostatne. Rešpektovanie zásady legitímnych očakávaní teda neznamená, že úrad musí rozhodovať vždy zhodne, ale to, že svoje závery musí dostatočne odôvodniť. Obzvlášť pri vyhodnocovaní rôznych nepriamych dôkazov nie je možné stanoviť určitú „šablónu“, podľa ktorej by úrad vždy postupoval. Iné posúdenie preukázania skutkového stavu v prípade využitia nepriamych dôkazov v porovnaní s predchádzajúcimi rozhodnutiami úradu teda automaticky neznamená porušenie zásady legitímnych očakávaní, keďže súbor dôkazov je v každom konaní iný. Rada úradu po preskúmaní postupu prvostupňového orgánu nezistila pochybenia v zmysle námietok účastníkov konania, tento náležite odôvodnil odlišnosť prípadov, na ktoré poukazovali účastníci konania ako na rozhodnutia zaväzujúce úrad zastaviť konanie. “.V tejto súvislosti tiež poukázal na prvostupňové rozhodnutie, v ktorých sa prvostupňový orgán vyjadruje k danej problematike. Prvostupňový orgán uviedol: „V súvislosti so správnymi konaniami zastavenými podľa § 32 ods. 2 písm. g) zákona úrad uvádza, že tieto konania nezastavil z dôvodu nedostatočnej „frekvencie“ indexov, ale z dôvodu, že sa nedalo vylúčiť, že uchádzačom vo verejných obstarávaniach mohli byť bez ich zavinenia rôznymi spôsobmi sprístupnené ponuky konkurentov. Uvádzané konania zastavené podľa § 32 ods. 2 písm. c) zákona neboli skutkovo zhodné alebo obdobné s týmto správnym konaním, a teda v súvislosti s nimi nemožno namietať neaplikovanie precedenčnej zásady.“.

132. V zmysle ustálenej judikatúry pokiaľ ide o horizontálne kartely v oblasti cien alebo rozdelenia trhu, tieto môžu byť kvalifikované ako veľmi závažné porušenia súťaže výlučne na základe ich samotnej povahy a bez toho, aby bola Komisia povinná preukázať konkrétny dopad porušenia na trh. V prípade C-603/13 P, Galp Energía Espaňa SA, Súdny dvor EÚ konkrétne uviedol, že horizontálne dohody o rozdelení trhu a koordinácia cien, už svojou povahou patria medzi najzávažnejšie typy porušení článku 81 ES, ktoré možno podľa judikatúry označiť za „veľmi závažné“ porušenia už vzhľadom na ich povahu, bez toho, aby sa také správanie muselo vzťahovať na určitú geografickú oblasť alebo muselo mať osobitný dopad. Vzhľadom na kvalifikáciu zakázanej dohody, ktorá svojou povahou patrí medzi tzv. cieľové dohody nie je potrebné vymedziť detailne relevantný trh, ani dopady predmetných dohôd obmedzujúcich súťaž, čo jasne vyplýva aj z európskej a slovenskej judikatúry. V rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-534/07 P z 3. septembra 2009, William Prym GmbH & Co. KG proti Komisii sa v bode 54 uvádza: „Podľa ustálenej judikatúry musí byť závažnosť porušení práva Spoločenstva určená na základe veľkého množstva faktorov, akými sú najmä osobitné okolnosti prípadu, jeho kontext a odradzujúci účinok pokút, pričom neexistuje záväzný alebo vyčerpávajúci zoznam kritérií, ktoré musia byť povinne vzaté do úvahy (najmä rozsudky Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, už citovaný, bod 465; z 28. júna 2005, Dansk R0rindustri a i./Komisia, C-189/02 P, C-202/02 P, C-205/02 P až C-208/02 P a C-213/02 P, Zb. s. I-5425, bod 241, ako aj z 25. januára 2007, Dalmine/Komisia, C-407/04 P, Zb. s. I-829, bod 129).“ Následne súd v bode 55 konštatuje: „Na rozdiel od tvrdenia odvolateľov z toho vyplýva, že veľkosť relevantného trhu v zásade nie je povinným faktorom, ale len jednou z okolností relevantných na účely posúdenia závažnosti porušenia a stanovenia výšky pokuty.“ Rada úradu v tejto súvislosti tiež poukázala na odôvodnenie Súdneho dvora EÚ vo veci C-534/07 P z 3. septembra 2009, William Prym GmbH & Co. KG a Prym Consumer GmbH & Co. KG proti Komisii, kde súd uviedol v bodoch 62-65, že hoci sú na určenie výšky pokuty uloženej za porušenie pravidiel Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže relevantné trhové podiely podniku, ktoré stanovujú vplyv, ktorý tento podnik mohol na trh vykonávať, Komisia nie je povinná merať efektívnu ekonomickú kapacitu uvedeného podniku spôsobiť značnú škodu iným hospodárskym subjektom tým, že by pristúpila k predbežnému vymedzeniu trhu, ako aj k posúdeniu jeho veľkosti, pričom by zohľadnila veľkosť jeho obratu. Pokiaľ by totiž Komisia mala túto povinnosť, bola by jej v prípade porušenia, ktoré spočíva v rozdelení trhov, uložená povinnosť, ktorú od nej nemožno na účely článku 81 Zmluvy požadovať, ak má dotknuté porušenie protisúťažný cieľ.

133. Závery týkajúce sa potreby definície relevantného trhu tak, ako boli prijaté v predmetnom konaní, boli potvrdené aj v rozsudku Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. -844, zo dňa 21.11.2018, keď súd uviedol, že definícia relevantného trhu v prípade cieľovej dohody nie je potrebná. Skutočnosť, že úrad nebol v zmysle judikatúry povinný v danom prípade detailne vymedziť relevantný trh ani dopady predmetných dohôd nevylučuje možnosť úradu vziať do úvahy samotnú povahu porušenia alebo akým spôsobom sa dotkla predmetného sektora. To, že nie je potrebné presne definovať relevantný trh znamená, že takáto cieľová dohoda je zakázaná, či už by bola definícia širšia alebo užšia. Úrad pri ukladaní pokuty posudzuje závažnosť a dĺžku trvania porušovania ustanovení tohto zákona, porušovania ustanovení osobitného predpisu alebo porušovania podmienky, povinnosti alebo záväzku

uloženého rozhodnutím úradu. Úrad pri posudzovaní závažnosti porušovania berie do úvahy jeho povahu, skutočný dopad na trh a tam, kde je to účelné, veľkosť relevantného trhu. Okrem týchto kritérií úrad pri ukladaní pokuty berie do úvahy aj iné skutočnosti, najmä opakované porušovanie tým istým podnikateľom, odmietnutie podnikateľa spolupracovať s úradom, postavenie podnikateľa ako vodcu alebo iniciátora porušovania, získanie majetkového prospechu v dôsledku porušovania alebo neplnenia dohody obmedzujúcej súťaž v praxi. Je potrebné zdôrazniť, že počas rozhodovania prvostupňového orgánu nedošlo k zmene zákonnej úpravy sankcií v podobe pokuty. Kritériá pre ukladanie sankcií v podobe pokuty, ktoré upravuje výlučne zákon, sa nijako nezmenili. Napriek tomu, že v roku 2018 bolo revidované znenie Metodického pokynu o ukladaní pokút, tento je iba interný predpis úradu, ktorý bližšie objasňuje znenie zákona a nemôže ísť nad rozsah a v rozpore so zákonom. Metodický pokyn teda nemohol v žiadnom prípade priniesť priaznivejšiu, alebo nepriaznivejšiu úpravu ukladania pokút.

134. Nie je možné súhlasiť s námietkami žalobcov, podľa ktorých úrad s ohľadom na predchádzajúcu rozhodovaciu prax úradu nemal aplikovať tento postup. Takéto poňatie by viedlo k nemožnosti revidovať svoje postupy pri získaní nových poznatkov, hoci by boli efektívnejšie a vernejšie odrážajúce ekonomickú realitu. Jediný limit, ktorý je potrebné sledovať, a ktorý bol v tomto prípade dodržaný, je postupovať v zmysle znenia zákona, ktorý však priamo neupravuje, akú hodnotu má úrad zohľadňovať pri ukladaní pokuty. V zmysle bodu 10 Metodického pokynu v znení od 1.9.2018: „Ak to vyplýva z povahy porušenia, relevantným obratom nemusí byť len hodnota z predaja tovarov alebo služieb, ale akákoľvek iná hodnota, ktorá v kontexte danej praktiky a podmienok na trhu najlepšie reprezentuje relevantný obrat, t.j. je najlepšou referenčnou hodnotou na vyhodnotenie očakávaných ziskov z protisúťažného správania. Napr. v prípadoch, kedy k porušovaniu zákona dochádza formou koordinácie podnikateľov vo verejnom obstarávaní, verejnej súťaži alebo inej obdobnej súťaži (ďalej len „verejné obstarávanie“), kde koordinácia bola úradom preukázaná len vo vzťahu k jednému alebo niekoľkým konkrétnym verejným obstarávaniam, relevantným obratom každého účastníka dohody môže byť hodnota víťaznej ponuky/víťazných ponúk alebo obrat, ktorý mohol byť realizovaný na základe príslušného verejného obstarávania/verejných obstarávaní. Úrad môže zohľadniť aj následne uzatvorené dodatky k zmluvám.“

135. Určenie základu pokuty na základe hodnoty víťaznej ponuky v tendri v prípadoch verejných obstarávaní, ktoré nie sú súčasťou schémy protisúťažného správania umožňuje získať spravodlivý základ pre možný dopad, alebo účinok porušenia súťažných pravidiel. Takéto vymedzenie relevantného obratu umožňuje potrestať za protisúťažné správanie aj podnikateľov, ktorí napr. podávali krycie ponuky, teda ich relevantný obrat by bol v prípade vymedzenia tovarov a služieb, ktorých sa porušenie dotýka a oni by danú službu neposkytovali iným zákazníkom, nulový. Zároveň však títo podnikatelia podaním krycích ponúk deformovali súťaž v konkrétnom tendri, a to aj napriek tomu, že nevyhrali. V prípade, že by úrad postupoval tak, ako to navrhujú žalobcovia, podnikatelia, ktorí by podali krycie ponuky, by neboli žiadnym spôsobom potrestaní za toto protisúťažné správanie, ak by neposkytovali predmetné služby aj v iných zákazkách. Takéto vymedzenie základu pokuty následne ovplyvňuje aj ďalšie nadväzujúce kroky v rámci metodiky ukladania pokuty. V prípade, že úrad spresní základ určenia pokuty, je potrebné revidovať ďalšie kroky v záujme uloženia pokuty napĺňajúcej jej základné funkcie, nakoľko len takáto pokuta umožňuje vymáhať súťažné pravidlá dostatočne účinne a efektívne. V záujme uvedeného úrad pri ukladaní pokuty posudzuje kritériá relevantného obratu a závažnosti vo vzájomných súvislostiach s cieľom dosiahnuť dostatočný odstrašujúci účinok pokuty. Spresnením základu určenia pokuty v prípade verejných obstarávaní, ktoré nie sú súčasťou schémy protisúťažného správania väčšinou dochádza k výraznému poklesu výšky relevantného obratu podnikateľov. Z tohto dôvodu, aby bol zachovaný dostatočne odstrašujúci účinok uloženej pokuty, úrad aplikuje vyšší koeficient závažnosti za protisúťažné konanie v porovnaní s predchádzajúcou rozhodovacou praxou úradu.

136. Uvedené však neznamená odklon od predchádzajúcej praxe úradu v zmysle ukladania pokút, nakoľko za účinnosti predchádzajúceho a rovnako aj súčasne platného Metodického pokynu je úrad povinný ukladať pokuty v medziach zákonných kritérií, ktoré sa nemenili a tieto dostatočne účinne a efektívne aplikovať. Zmena v porovnaní s predchádzajúcou rozhodovacou praxou je len v spresnení vnútorných metodických postupov úradu, ktoré by ale vo výsledku mali rovnako ako pred zmenou viesť k zákonne uloženej, spravodlivej, účinnej a efektívnej pokute. Nie je preto relevantné porovnávať a samostatne argumentovať vo vzťahu k predchádzajúcej rozhodovacej praxi úradu vzťahujúcej sa k jednotlivým samostatným krokom pri určovaní pokuty (relevantný obrat, závažnosť, dĺžka porušenia, poľahčujúce, priťažujúce okolnosti). Vo vzťahu k námietkam žalobcov, v ktorých uvádzajú, že úrad mal znížiť pokutu z dôvodu trvania porušenia na základe Metodického pokynu v znení do 31.08.2018 alebo

Metodického pokynu v znení od 01.09.2018 uvádzame nasledovné. V zmysle bodu 19 Metodického pokynu v znení od 01.09.2018: „V odôvodnených prípadoch sa koeficient odrážajúci dĺžku trvania porušenia zákona nebude aplikovať (napr. v prípadoch verejných obstarávaní, kde relevantný obrat bude predstavovať hodnotu víťaznej ponuky alebo predpokladanú hodnotu zákazky).“ Úrad v súlade s vyššie uvedenou metodikou koeficient odrážajúci dĺžku trvania porušenia zákona neaplikoval v prípade verejných obstarávaní, kde relevantný obrat predstavuje hodnotu víťaznej ponuky. Takýto postup je bežný v praxi súťažných autorít. Uvedené má oporu v povahe protisúťažného správania, ktoré spočíva v koordinácii vo vzťahu k tomu ktorému tendru, pričom následky nastanú bez ohľadu na trvanie protisúťažného správania, nakoľko toto spôsobilo/malo potenciál spôsobiť narušenie už predložením koordinovaných protisúťažných ponúk, z ktorých jedna vyhrala a sú v nej nastavené podmienky, ktoré sa budú plniť. Nebezpečnosť činu je v takom prípade posudzovaná a zohľadnená v určení základu pokuty, relevantného obratu, nie je dôvodné zohľadňovať časový faktor na rozdiel od iných typov porušení, prípadne protisúťažného správania v podobe kolúzie v tendroch, ktoré sú súčasťou schémy. V tejto súvislosti Rada úradu tiež zdôraznila potrebu posudzovania vymedzenia sankcie ako celku, kde kritériom je uloženie zákonnej sankcie napĺňajúcej funkciu represívnu, ako aj preventívnu.

137. Z titulu trvania porušenia by nedošlo k zmene výšky pokuty ani pri aplikácii Metodického pokynu v znení do 31.08.2018, keďže v jeho bode 15 sa jasne uvádzalo, že pri porušeniach zákona s trvaním do 1 roka nedochádza z titulu dĺžky trvania porušenia zákona k úprave sumy pokuty určenej na základe závažnosti. Rada úradu zdôraznila, že každý prípad je špecifický s ohľadom na skutočnosti a okolnosti daného porušenia, pričom nie je odôvodnené očakávať, aby uložená výška pokuty (alebo spôsob aplikácie Metodického pokynu) v jednom správnom konaní účastníkovi konania za rovnaký správny delikt boli nevyhnutne také isté ako inému účastníkovi v inom správnom konaní. Rovnako úrad nie je automaticky v každom prípade viazaný svojimi predchádzajúcimi rozhodnutiami, pokiaľ svoj odklon od predchádzajúcej rozhodovacej praxe dostatočne odôvodní, respektíve zohľadní iné okolnosti v porovnaní s predchádzajúcimi konaniami. Podľa Rady úradu je nevyhnutné v každom správnom konaní aplikovať politiku a právne predpisy úradu s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu. Odlišné % závažnosti, ako aj neaplikácia kritéria dĺžky porušovania vyplýva tak, ako bolo vyššie uvedené z aplikácie novej metodiky ukladania pokút v prípadoch bid riggingových praktík, kde nebola preukázaná schéma. Táto metodika sa premietla do všetkých jednotlivých krokov ukladania pokuty, nie je preto relevantné porovnávať samostatne napr. kritérium závažnosti v konaniach úradu v predchádzajúcej úradnej praxi poukazovaním na závažnosť vo výške 5 %.

138. Žalovanému nebolo zrejmé, prečo by mala byť pokuta znížená z dôvodu, že existujú aj výnosnejšie odvetvia ako odvetvie, v ktorom došlo v danom prípade k protisúťažnému správaniu. Tiež možno zopakovať, že základom pre výpočet pokuty je relevantný obrat. Taktiež nemajú racionálny základ požiadavky žalobcov, keď žiadajú automaticky priznať poľahčujúcu okolnosť z dôvodu, že voči inému účastníkovi konania bola konštatovaná okolnosť priťažujúca. Takýto postup nemá oporu v logike ani v metodike určovania pokút. Ako poľahčujúcu okolnosť nemožno akceptovať pasívne postavenie MPL STAVING a RECORD TK len z dôvodu, že títo nevyhrali ani jednu verejnú súťaž. Ako zdôraznila aj Rada úradu, neúspešnosť v súťaži neznamená, že bol uchádzač pasívny. V predmetnom správnom konaní bolo preukázanou praktikou podanie zosúladených súťažných ponúk, k čomu preukázateľne došlo zo strany všetkých žalobcov, nie je teda relevantné tvrdiť, že niektorý z nich bol pasívny. Rada úradu po zvážení všetkých okolností dospela k záveru, že v záujme povinnosti uložiť pokutu, ktorá plní preventívnu, ako aj represívnu funkciu a to nielen vo vzťahu k účastníkovi konania, ale aj tretím stranám, ktoré má pokuta odradiť od protisúťažného správania, teda uložiť ju pri dodržaní princípu spravodlivého a proporčného rozloženia pokuty medzi všetkými účastníkmi kartelovej dohody, zvýšila pokutu vypočítanú podnikateľovi M.Cup ako základnú sumu pokuty o 15 %. Takéto navýšenie podľa Rady úradu zohľadňuje skutočnosť, že M.Cup realizáciou predmetných obstarávaných multifunkčných ihrísk mal zisk z protisúťažného správania, čo úrad nevedel vyvodiť vo vzťahu k zvyšným dvom podnikateľom, ktorí podali krycie ponuky. Podľa Rady úradu vzhľadom na zohľadnenie výhry M.Cup vo všetkých tendroch navýšením základnej sumy pokuty o 15 % bola zohľadnená a odlíšená pozícia jednotlivých účastníkov konania (M.Cup na jednej strane a MPL STAVING a RECORD TK na druhej strane).všetci žalobcovia sa dopustili protisúťažného správania, ktorého cieľom bolo obmedzenie súťaže. Skutočnosť, že v konečnom dôsledku bola spoločnosti M.Cup uložená najnižšia pokuta vyplýva z povinnosti úradu aplikovať na vyčíslenú pokutu maximálnu hranicu 10% z celkového obratu za predchádzajúce účtovné obdobie. Vzhľadom na uvedené bola pokuta ukladaná jednotlivým žalobcom zákonne a nie je možné znižovať ju pre MPL STAVING a RECORD TK len z dôvodu, že celkový obrat

dosiahnutý podnikateľom M.Cup bol nižší, ako ich celkové obraty. Úrad je pri ukladaní pokút povinný postupovať v zmysle zákona, ktorý neumožňuje zohľadňovať skutočnosti, ktoré v tomto smere namietajú MPL STAVING a RECORD

139. V danom prípade išlo o kolúziu vo verejnom obstarávaní, ktorá je už zo svojej podstaty veľmi závažným porušením pravidiel hospodárskej súťaže, pričom sa jednalo o cieľovú dohodu - jej cieľom bolo obmedzenie hospodárskej súťaže. Prostredníctvom takejto dohody dochádza k odstráneniu súťaže, rozdeleniu trhu ako aj zmareniu účelu verejného obstarávania. V dôsledku kolúzie vo verejnom obstarávaní dochádza k umelým rastom cien, neefektívnemu nakladaniu s verejnými finančnými prostriedkami a negatívnym dopadom na podnikateľské prostredie. Z toho dôvodu je potrebné rázne odmietnuť vyjadrenia žalobcov, ktorými sa snažia znižovať závažnosť predmetného správneho deliktu. Na rozdiel od tvrdení žalobcov, pokuta má plniť obe funkcie, a to aj represívnu aj preventívnu. Uvedené vyplýva aj z ustanovenia rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. , zo dňa 18.08.2010 , na ktoré poukazujú žalobcovia. Predmetné pokuty boli uložené v súlade so zákonom. V žiadnom prípade ich vzhľadom na charakter porušenia a okolnosti prípadu nemožno považovať za neprimerané a už vôbec nie za zjavne neprimerané. Podľa ustanovení § 38 ods. 1 zákona o ochrane hospodárskej súťaže úrad uloží za porušenie zákazu dohody obmedzujúcej súťaž podnikateľovi pokutu do 10 % z obratu podľa § 3 ods. 5 za predchádzajúce účtovné obdobie, ak § 38d neustanovuje inak. Pokuta, ktorá bola uložená podnikateľovi M.Cup bola v dôsledku predmetnej 10% hornej hranice znížená na 16.760 eur z pôvodne vypočítanej hodnoty 58.034,20. To znamená, že zákonný mechanizmus ochrany pred likvidačným charakterom znížil pokutu, ktorá mala byť pôvodne uložená o vyše 70%. Jej ďalším znižovaním by boli vážne ohrozené funkcie pokuty. V rámci generálnej prevencie je pritom nutné, aby podnikateľské subjekty považovali sankcie ukladané úradom za dostatočne odrádzajúce od potenciálneho protisúťažného správania.

140. Pokuty uložené žalobcom MPL STAVING a RECORD TK boli uložené vo výške 3,2% a 1,7 % z ich obratu za účtovné obdobie predchádzajúce vydaniu rozhodnutia úradu, t.j. na spodnej hranici uvedených 10%. Treba pritom podotknúť, že v súlade so Smernicou o posilnení právomocí, môžu členské štáty Európskej únie stanoviť hranicu maximálnej pokuty aj na vyššej úrovni, minimálne však na úrovni 10%. To znamená, že maximálna výška pokuty je v Slovenskej republike stanovená na minime európskeho štandardu. Uvedená požiadavka Smernice o posilnení právomocí má slúžiť na zabezpečenie efektívnej ochrany európskych súťažných pravidiel. V súvislosti s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, sp. zn. zo dňa 26.10.2017, ktorým bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. -58 zo dňa 12.05.2016 zdôraznil, že v spomínanom prípade išlo o odlišnú situáciu. Porušenie malo inú povahu. Porušenie sa týkalo určenia ceny tovarov zavedením manipulačného poplatku. Nešlo teda o verejné obstarávania a úrad vychádzal pri výpočte pokuty z obratu z predaja informačných technológií a doplnkového sortimentu, keďže tohto predaja sa porušenie týkalo. Od uvedeného sa následne odvíjala výška pokuty vrátane percentuálneho vyjadrenia pokuty voči obratu. Pôvodne uložená pokuta bola vo výške 1.246.621 eur, pričom Krajský súd túto pokutu znížil na úroveň 124.662,10 eur. Súd bral pritom do úvahy aj kratšie trvanie porušenia, resp. ako sa dohoda implementovala, čo v tomto prípade vzhľadom na charakter kolúzie vo verejnom obstarávaní nie je dôvodné, keďže ako sme už spomenuli vyššie, následky kolúzie vo verejnom obstarávaní nastupujú v celom rozsahu už tým, že k určeniu víťaza došlo na základe dohody, a nie na základe súťaže podnikateľov.

141. Je tiež potrebné zdôrazniť, že Najvyšší súd SR pri rozhodovaní v súvisiacich prípadoch (pri ďalších účastníkoch spomínanej protisúťažnej dohody) nepovažoval za primerané takto výrazne znížiť pokuty až na úroveň 0,1 % obratu tak, ako ich zmenil Krajský súd. V rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. zo dňa 23. novembra 2017, ktorý bol publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach správnych 6/2018 pod č. 49, uviedol, že: „Je nepochybné, že dohody obmedzujúce hospodársku súťaž (kartelové dohody) patria k základným a najnebezpečnejším formám protisúťažného konania, ktoré sú v prípade odhalenia prísne postihované. Ak podnikatelia, napriek uvedomeniu si ilegálnosti konania obmedzujúceho súťaž, hrozbe vysokého sankčného postihu, či v niektorých prípadoch trestných sankcií, vytvoria kartel, je na mieste pristúpiť k ich prísnemu potrestaniu, v rozsahu určenom zákonom. Odvolací súd súhlasí s právnym názorom žalovaného, že boj proti kartelom je jednou z jeho dlhodobých priorít, ktorého cieľom nie je iba ich odhalenie a ukončenie takéhoto správania na trhu, ale najmä dosiahnutie takého efektu, ktorý odradí podnikateľov do kartelu vstúpiť. Z uvedeného dôvodu, v rámci Európskeho spoločenstva, pristúpili krajiny k zvyšovaniu ukladaných pokút za tieto najzávažnejšie súťažné porušenia.“. Vzhľadom na

skutočnosť, že ide o judikát a neskorší rozsudok, rozsudok najvyššieho súdu, na ktorý poukazuje žalobca -8Sžhk/1/2016 tak nie je z hľadiska jeho záverov k ukladaniu pokuty relevantný.

142. V predmetnom prípade bol relevantný obrat vypočítaný ako hodnota víťaznej ponuky, čo má zásadne za následok výrazný pokles výšky relevantného obratu podnikateľov, keďže nevychádza z hodnoty predajov dosiahnutej podnikateľom z predaja tovarov a služieb, ktorých sa obmedzenie súťaže priamo alebo nepriamo dotýka v príslušnej geografickej oblasti v Slovenskej republike za posledný ukončený hospodársky rok jeho účasti na porušení. Žalovaný postupoval tak, aby uložené pokuty čo najpresnejšie reflektovali predmetné porušenie, neboli neprimerané, ale stále plnili svoje funkcie. V zmysle už uvedeného nie je racionálne bagatelizovať účasť podnikateľov MPL STAVING a RECORD TK na predmetnej kolúzii vo verejnom obstarávaní len z dôvodu, že v predmetných verejných obstarávaniach nezvíťazili. Všetci žalobcovia sa podieľali na rozdelení trhu tým, že ich dohodou došlo k nahradeniu hospodárskej súťaže. Takýto postup predstavuje závažný zásah do riadneho fungovania hospodárskej súťaže. Rovnako tiež dochádza k neefektívnemu nakladaniu s verejnými finančnými prostriedkami. Príčinná súvislosť medzi pokutou a odchodom spoločnosti z trhu sa nepovažuje za preukázanú, ak podnikateľ má tak vážne finančné problémy, že by z trhu odišiel aj bez uloženej pokuty. Rovnako preukázanie príčinnej súvislosti negatívne ovplyvňuje, ak finančná tieseň podnikateľa bola úmyselne podnietená/spôsobená podnikateľom, napr. aj s cieľom vyhnúť sa pokute. Tu Rada úradu poukázala na skutočnosť, že u všetkých troch účastníkov konania došlo v porovnaní s predchádzajúcimi rokmi k negatívnym finančným výsledkom práve v čase, kedy im bolo zrejmé, že dôjde k uloženiu pokuty.

143. Rada úradu zdôraznila, že nepovažuje takúto argumentáciu za osočujúce tvrdenie, keďže iba konštatovala fakt vyplývajúci z priebehu konania. Znižovanie pokuty na základe neschopnosti zaplatiť pokutu je možné iba vo veľmi výnimočných situáciách, nakoľko toto narúša odstrašujúci účinok pokút a tým pádom môže viesť k zmene postoja firiem a robiť pre nich prerušovanie zákona viac atraktívne. Taktiež znižovanie pokút môže spôsobiť riziko zvýhodňovania firiem najmenej prispôsobených trhovým podmienkam, firiem neefektívnych, zle manažovaných, ale taktiež môže spôsobiť zmenu správania sa podnikateľov a pôsobiť ako stimul k tomu, aby podnikatelia využívali svoju informačnú výhodu a umelo vytvárali podmienky nedostatočnej likvidity a finančných problémov s cieľom vyhnúť sa pokute. Rada úradu poukázala na to, že nástroj, ktorý má zaručiť, že pokuta nie je excesívna a dostatočne chráni spoločnosti pred ich ekonomickým zničením je v prvom rade strop maximálnej 10% - nej hranice pokuty. Žalovaný odmietal, že by predmetné pokuty mali likvidačný charakter. Čo sa týka rozsudku Súdneho dvora EÚ z 28 júna 2005 vo veci C-189/02 P, C-202/02 P, C- 205/02 P až C-208/02 P a C-213/02 P, Dansk Rorindustri a i. proti Komisii, treba zdôrazniť, že v spomínanom prípade bola pokuta uložená na hranici 10% z celkového obratu podnikateľa. Rovnako žalovaný poukázal na bod 280 a 281 uvedeného rozsudku: „V súlade s tvrdením Komisie účelom predmetnej hornej hranice (poznámka úradu: rozumej hranica 10% z celkového obratu) je zabrániť uloženiu takých pokút, pri ktorých je zrejmé, že podniky, vzhľadom na ich veľkosť determinovanú ich celkovým obratom, hoci len približným a neúplným spôsobom, ich nebudú schopné uhradiť (pozri v tomto zmysle rozsudok Musique Diffusion francaise a i./Komisia, už citovaný, body 119 a 121). Ide teda o hranicu jednotne uplatňovanú na všetky podniky a premenlivú v závislosti od veľkosti každého z nich, ktorá smeruje k vylúčeniu pokuty nadmernej a neprimeranej výšky. “ Výška pokút, ktoré navrhovali žalobcovia (M.Cup - 167 eur, spoločnosť MPL STAVING - 1560 eur a spoločnosť RECORD TK - 2996 eur) by v žiadnom prípade neplnila preventívnu a reparačnú funkciu.

IV. pojednávanie

144. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný nariadil pojednávanie podľa a rozhodol vo veci dňa 22.10.2021.Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil skutočnosti, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné tak, ako boli nimi opísané v ich písomných podaniach. Žalovaný v administratívnom konaní vydal v úvode odôvodnenia rozsudku opísané rozhodnutie, pričom jeho odôvodnenie bolo obdobné ako vyjadrenie k žalobe. K jednotlivým častiam týchto rozhodnutí a k skutočnostiam medzi účastníkmi sporným sa súd detailnejšie vyjadril nižšie v odôvodnení tohto rozsudku.

V. Relevantné právne predpisy

145. Podľa , , b c) o ochrane hospodárskej súťaže v znení účinnom do 17.04.2016, dohoda a zosúladený postup podnikateľov, ako aj rozhodnutie združenia podnikateľov, ktoré majú za cieľ alebo môžu mať za následok obmedzovanie súťaže (ďalej len „“), sú zakázané, ak tento zákon neustanovuje inak. Na účely tohto zákona) dohoda podnikateľov je každý ústny alebo písomný súhlasný prejav vôle jej účastníkov, ako aj iný súhlasný prejav vôle vyvodený z ich konania, b)zosúladený postup podnikateľov je koordinácia správania podnikateľov, ktorá nenapĺňa znaky dohody podnikateľov podľa písmena a) a ktorú nemožno označiť ako prirodzené nasledovanie správania iného podnikateľa, c)rozhodnutie združenia podnikateľov je právny akt orgánu združenia, ako aj odporúčanie orgánu združenia.

146. Podľa § 4 ods. 4 písm. a) c) a f) cit. zákona, zakázaná je najmä dohoda obmedzujúca súťaž, ktorá spočíva v priamom alebo nepriamom určení cien tovaru alebo iných obchodných podmienok, rozdelení trhu alebo zdrojov zásobovania, koordinácii podnikateľov vo verejnom obstarávaní, v obchodnej verejnej súťaži alebo inej obdobnej súťaži, v súvislosti s verejným obstarávaním, obchodnou verejnou súťažou alebo inou obdobnou súťažou.

147. Podľa § 38 ods. 1, 2 a 3, cit. zákona, úrad za a) porušenie zákazu dohody obmedzujúcej súťaž, b) porušenie zákazu zneužitia dominantného postavenia, c) neoznámenie koncentrácie pred tým, ako sa začnú vykonávať práva a povinnosti vyplývajúce z koncentrácie, d) porušenie zákazu vykonávať práva a povinnosti vyplývajúce z koncentrácie, ak úrad neudelil výnimku podľa § 10 ods. 14, alebo e) neplnenie rozhodnutia úradu, uloží podnikateľovi pokutu do 10 % z obratu podľa § 3 ods. 5 za predchádzajúce účtovné obdobie, ak § 38d neustanovuje inak. Úrad za porušenie zákazu podľa § 39 uloží obci, vyššiemu územnému celku alebo záujmovej samospráve pokutu do 66.000 €. Úrad pri ukladaní pokuty podľa odsekov 1 a 2 posudzuje závažnosť a dĺžku trvania porušovania. Úrad pri posudzovaní závažnosti porušovania berie do úvahy jeho povahu, prípadne dopad na trh a veľkosť relevantného trhu. Okrem týchto kritérií úrad pri ukladaní pokuty prihliada prípadne aj na iné skutočnosti, najmä na opakované porušovanie, odmietnutie spolupracovať s úradom, postavenie ako vodcu alebo iniciátora porušovania alebo neplnenie dohody obmedzujúcej súťaž v praxi.

148. Podľa § 38h ods. 1 cit. zákona, ak tento zákon neustanovuje inak, úrad uloží podnikateľovi zákaz účasti vo verejnom obstarávaní na dobu troch rokov, ak tomuto podnikateľovi uložil pokutu za porušenie zákazu dohody obmedzujúcej súťaž, ktorá spočívala v koordinácii podnikateľov vo verejnom obstarávaní, v obchodnej verejnej súťaži4a) alebo inej obdobnej súťaži, v súvislosti s verejným obstarávaním, obchodnou verejnou súťažou alebo inou obdobnou súťažou.

149. Podľa § 44e cit. zákona - prechodných ustanovení k úpravám účinným od 18.4.2016, úrad uloží zákaz podľa § 38h aj ak ide o uloženie pokuty za porušenie zákazu dohody obmedzujúcej súťaž, ku ktorému došlo pred 18. 4. 2016, ak by na základe osobitného predpisu o verejnom obstarávaní účinného do 17.04.2016 tento podnikateľ v dôsledku takéhoto rozhodnutia úradu nespĺňal podmienku osobného postavenia z dôvodu, že mu bolo preukázané závažné porušenie odborných povinností vo forme účasti na dohode obmedzujúcej súťaž.

150. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.

151. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

152. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

153. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

VI. Posúdenie veci správnym súdom

154. „Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu je v medziach žalobných dôvodov posúdiť, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi.“ (NS SR spis. zn. ) Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. Právomoc a príslušnosť súdov v správnom súdnictve je primárne daná základným zákonom štátu - <http://www.epi.sk/ form/goto.ashx?t=26&p=1015819&f=2>, ktorá v článku 142 ods. 1 <http://www.epi.sk/form/goto.ashx? t=27&p=2109246&f=2> ustanovuje kompetenciu súdov preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Rovnako tak SR zakotvuje právo každého, kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach rozhodnutím orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd s cieľom preskúmania zákonnosti takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. však zároveň splnomocňuje zákon na úpravu preskúmavacej kompetencie v rámci správneho súdnictva. Takýmto zákonom je . Je veľmi dôležité uviesť, že v správnom súdnictve sa uplatňuje dispozičná zásada, ktorá v praxi znamená, že súd preskúmava napadnuté rozhodnutie len v medziach a rozsahu určenom žalobcom. Nemôže teda preskúmať rozhodnutie nad rámec žalobcom v žalobe vymedzený. Zo žaloby musí byť zrejmé, v ktorých častiach a z akej stránky má súd napadnuté rozhodnutie skúmať; žalobca musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje tvrdenie o porušení zákona a musí tiež poukázať na konkrétne ustanovenie právnych predpisov hmotného alebo procesného práva, ktoré boli rozhodnutím alebo postupom správneho orgánu porušené. Nakoľko je konanie v správnom súdnictve koncentrované, žalobca môže žalobné dôvody rozširovať len do konca lehoty na podanie žaloby, ktorá je dvojmesačná a plynie od právoplatnosti rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni. K žalobným dôvodom, ktoré boli uplatnené neskôr, súd nemôže prihliadať.

155. Trestné konanie a správne trestanie aplikované orgánmi verejnej správy sú dve samostatné oblasti trestania, kedy správne trestanie umožňuje jednoduchšie a menej formálne postupy než tie, ktoré sa uplatňujú v trestnom konaní (rozsudok NS SR spis. zn. zo dňa 09.06.2015).Správny súd tiež považuje za dôležité zdôrazniť odlišnosť charakteru administratívnom právnej a trestnoprávnej zodpovednosti. V trestnom konaní je záver o vine prijatý na základe celkom odlišných zásad zisťovania skutkového stavu a potrebnej miery pravdepodobnosti (zisťovanie skutkového stavu, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, in dubio pro reo, beyond reasonable doubt, atď.), ktoré je potrebné striktne odlíšiť od miery pravdepodobnosti potrebnej pre rozhodovanie v preskúmavanom správnom konaní. Posudzovanie miery pravdepodobnosti preukazovanej skutočnosti je zásadne odlišné v administratívnom ako trestnom procese, kde o vine žalobcu by nesmela byť takmer vôbec žiadna pochybnosť (objektívna pravdepodobnosť hraničiaca s istotou).Je potrebné prihliadať aj na to, že ESĽP rozlišuje medzi tzv. "tvrdým trestným právom", kde ide o obvyklé trestné konanie proti fyzickej osobe s vysokým stupňom spoločenskej nebezpečnosti, za ktoré môže byť uložený aj trest odňatia slobody, a medzi "ostatnými deliktami", medzi ktoré zaradil aj porušenie súťažného práva, pri ktorých nie je nevyhnutné uplatňovať trestnoprávne záruky v plnom rozsahu ( Petr., M.: K povaze řízení ve věcech hospodářské soutěže. Antitrust. 2/2010). K obdobnému záveru dospela aj generálna advokátka Eleanor Sharpston vo svojom návrhu vo veci C-272/09 P KME Germany AG a spol. proti Komisii: "Hoci teda konanie týkajúce sa uloženia pokút v prejednávanej veci patrí na účely EDĽP (a Charty) do oblasti trestného práva, súhlasím s tým, že, ako sa uvádza v rozsudku Jussila, toto konanie sa odlišuje od tvrdého jadra trestného práva; v dôsledku toho sa trestnoprávne záruky nebudú nevyhnutne uplatňovať v celom rozsahu."

156. V prvom rade je potrebné zo strany správneho súdu uviesť, že zákon ( ) taxatívne definuje prípady, pri ktorých súd zruší napadnuté rozhodnutie resp. opatrenie orgánu verejnej správy. Súd obligatórne zruší rozhodnutie orgánu verejnej správy, ak zistí vadu takého charakteru a takej intenzity (v zákonom stanovenom rámci) s tým, že táto ma za následok nezákonnosť rozhodnutia, resp. konania, ktoré vydaniu rozhodnutia predchádzalo. Žalobcovia v 1. až 3. rade vzniesli v tomto spore množstvo námietok a správny súd pri prieskume nezistil pri žiadnej z nich nevyhnutnú relevanciu na konštatáciu nezákonnosti. Z obsahu žaloby je možné námietky žalobcov 1. až 3 vymedziť nasledovne:

- námietka neurčitosti výroku napadnutých rozhodnutí s absenciou vymedzenia skutku, miesta a času spáchania skutku,

- námietka uloženia sankcie zákazu účasti na verejných obstarávaniach súčasne s výrokom o pokute,

- námietka nedostatočne zisteného skutkového stavu (rozhodnutie žalovaného postavené na nepriamych dôkazoch, žiadna komunikácia medzi žalobcami, nevykonaný dawn raid, žiaden dôkaz preukazujúci personálne prepojenie, nepreukázaný subdodávateľský vzťah, spôsob stanovovania cien v ponukách, atď),

- porušenie zásady legitímnych očakávaní vo vzťahu ku skutočnosti, že išlo o nízku cenovú zhodu v porovnaní s inými prípadmi,

- absencia zadefinovania relevantného trhu, - aplikácia nepriaznivejšej právnej úpravy (novej metodiky),

- stanovenie minimálnej hranici výšky závažnosti porušenia zákona na 15 %,

- porušenie zásady in dubio pro reo,

- neaplikovanie koeficientu odrážajúceho dĺžku porušovania v prípade, kde relevantný obrat predstavuje výšku víťaznej ponuky alebo predkladanej hodnoty zákazky. Správny súd dodáva, že nejde pritom o ich taxatívny výpočet, pretože žalobcovia 1. až 3. namietali v podstate celý postup orgánov verejnej správy v procese zisťovania skutkového stavu a jeho právneho posúdenia. Preto ak sa správny súd v tejto časti odôvodnenia nejakou priamo nezaoberal, pri komplexnosti žaloby ju z hľadiska vlastného posúdenia nepovažoval za právne významnú.

157. V námietke týkajúcej sa neurčitosti výroku napadnutých rozhodnutí s ohľadom na náležitosti tzv. skutkovej vety správny súd uvádza, že priamo zo vyplýva, že správnym trestaním na účely tohto zákona sa rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie ( ). Vymedzenie predmetu konania vo výroku rozhodnutia o správnom delikte, musí spočívať v špecifikácii deliktu tak, aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s iným konaním. To možno zaručiť len konkretizáciou údajov obsahujúcich popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, resp. v danom prípade uvedením iných skutočností, ktoré sú potrebné na odlíšenie skutku od iných skutkov. Takáto miera podrobnosti je nevyhnutná pre celé sankčné konanie najmä z dôvodu vylúčenia prekážky litispendencie, dvojitého postihu pre rovnaký skutok, pre vylúčenie prekážky veci rozhodnutej, pre určenie rozsahu dokazovania aj pre zabezpečenie riadneho práva na obhajobu. Až vydané rozhodnutie jednoznačne určí, čoho sa páchateľ dopustil a v čom spáchaný delikt spočíva. Jednotlivé skutkové údaje sú rozhodné pre určenie totožnosti skutku, vylučujú pre ďalšie obdobie možnosť zámeny skutku a možnosť opakovaného postihu za rovnaký skutok, pritom treba odmietnuť úvahu o tom, že postačí, ak sú tieto náležitosti uvedené len v odôvodnení rozhodnutia. Význam výrokovej časti rozhodnutia spočíva v tom, že iba táto časť rozhodnutia môže zasiahnuť do práv a povinností účastníkov konania. Riadne formulovaný výrok a v ňom v prvom rade konkrétny popis skutku je nezastupiteľnou časťou rozhodnutia, z ktorého je možné zistiť, či a aká povinnosť bola porušená a aké opatrenia či sankcie boli uložené. Len rozhodnutie obsahujúce takýto výrok možno vynútiť exekúciou (napr. rozsudky Najvyššieho súdu SR spis. zn. zo dňa 6.3.2008, spis. zn. zo dňa 5.11.2009, ).Výrok rozhodnutia predstavuje najdôležitejšiu časť rozhodnutia, lebo sú v ňom určené konkrétne práva a povinnosti účastníkov konania. Musí byť určitý a konkrétny, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo bolo predmetom správneho konania. V sankčnom konaní je predmetom konania posudzovanie porušenia povinností účastníka, ktorý sa ho dopustil na základe konania, resp. nečinnosťou a v prípade preukázania, že účastník sa dopustil protiprávneho konania skutkom kladeným mu za vinu, správny orgán mu za takéto previnenie ukladá sankciu, čo sa musí premietnuť aj do výroku rozhodnutia. Preto nie je možné považovať za súladné so zákonom, ak správny orgán vo výroku rozhodnutia len uvedie, že účastníkovi konania ukladá konkrétnu sankciu, keď z takéhoto výroku nie je zrejmý skutok, ktorým sa účastník dopustil protiprávneho konania, za ktorý sa mu sankcia ukladá. V danom prípade výrok prvostupňového rozhodnutia orgánu verejnej správy obsahuje základné charakteristiky z hľadiska konkretizácie subjektov, časového rámca protiprávneho konania a jeho charakteristiky v označených verejných obstarávaniach a to s vymedzeným predmetom zákazky „Výstavba multifunkčného ihriska“

vyhlásených verejnými obstarávateľmi Obec Radvaň nad Laborcom, Obec Hriadky, Obec Demjata, Obec Rudno nad Hronom, Obec Ďapalovce, Mesto Snina, a Gymnázium Kráľovský Chlmec, spolu s právnou kvalifikáciou a spĺňa nevyhnutné zákonné náležitosti pre tento typ administratívneho konania. Neobstála preto námietka žalobcov o nezrozumiteľnosti výroku rozhodnutia, resp. skutkovej vety s potenciálnou zameniteľnosťou s iným skutkom. Postup orgánu verejnej správy pri formulácii výroku nevybočil zo zákonných hľadísk uvedených vyššie. Výrok prvostupňového rozhodnutia je formulovaný tak, že umožňuje plnú preskúmatelnosť a teda netrpí žiadnou vadou.

158. Ako nedôvodnú správy súd vyhodnotil aj námietku žalobcov 1. až 3, ktorá sa týkala uloženia sankcie zákazu účasti na verejných obstarávaniach súčasne s výrokom o pokute. Podľa ich interpretácie z ust. 38h ods. 1 zákona o ochrane hospodárskej súťaže vyplýva, že zákaz účasti vo verejnom obstarávaní môže byť uložený až po tom, ako bola riadnym rozhodnutím uložená pokuta za dohodu obmedzujúcu súťaž, čo neumožňuje úradu vydať rozhodnutie o uložení sankcie zákazu účasti na verejnom obstarávaní podľa§ 38h v spojení s § 44e zákona súčasne s rozhodnutím o uložení pokuty, t.j. naraz jedným napadnutým rozhodnutím. S týmto záverom správny súd nesúhlasil, kedy zo znenia ust. § 38h ods. 1 cit. zákona jednoznačne vyplýva, že úrad obligatórne ukladá podnikateľovi zákaz účasti vo verejnom obstarávaní na dobu troch rokov, ak tomuto podnikateľovi zároveň uložil pokutu za porušenie zákazu dohody obmedzujúcej súťaž, ktorá spočívala v koordinácii podnikateľov vo verejnom obstarávaní, <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/136/20161227.html %23poznamky.poznamka-4>v obchodnej verejnej súťaži alebo inej obdobnej súťaži, v súvislosti s verejným obstarávaním, obchodnou verejnou súťažou alebo inou obdobnou súťažou. Zákaz účasti vo verejnom obstarávaní je ďalšia sankcia, ktorá sa ukladá pre porušenie zákona spolu s pokutou. Rozhodnutie s konštatáciou o porušení zákona a uložením sankcie nadobúda platnosť jeho doručením adresátovi. Účinky výroku orgánu verejnej správy o zákazu účasti vo verejnom obstarávaní nenastali pred platnosťou výroku o uložení pokuty a je možné súhlasiť so žalovaným v tom zmysle, že oddeľovanie týchto sankcií nemá žiaden opodstatnený význam aj z hľadiska hospodárnosti administratívneho konania a legislatívneho zámeru zákonodarcu. Takto by v podstate orgán verejnej správy musel iniciovať dve samostatné konania a v prípade konania o uložení zákazu účasti vo verejnom obstarávaní čakať na platnosť, resp. právoplatnosť rozhodnutia s výrokom o uložení pokuty. O dvoch sankciách za to isté konanie by sa rozhodovalo dvoma samostatnými rozhodnutiami, s možným samostatným súdnym prieskumom. V konečnom dôsledku neexistuje podľa správneho súdu relácia medzi interpretáciou sporného ustanovenia a týmto postupom orgánu verejnej správy a ujmou na subjektívnych právach žalobcov. Naviac s uvedenou námietkou sa adekvátne vysporiadal žalovaný v druhostupňovom rozhodnutí.

159. Nosnou časťou námietok žalobcov bola námietka nedostatočne zisteného skutkového stavu. V danej časti žalobcovia rozsiahlo meritórne argumentovali, že žalovaný svoje rozhodnutiu v podstate postavil len na nepriamych dôkazoch. Na svoju podporu žalobcovia uvádzali, že v podstate medzi nimi neexistuje žiadna preukázaná komunikácia, z ktorej by žalovaný mohol vyvodzovať svoje závery. V konaní podľa žalobcov nebola preukázaná ani vzájomná personálna prepojenosť medzi spoločnosťami, ani obchodné aktivity vo forme rôznych subdodávateľských vzťahov. Žalobcovia tiež pri nedostatočne zistenom skutkovom stave poukazovali na absenciu napr. inšpekcie (dawn raid) s reálnym výsledkom a teda podľa ich tvrdení si orgán verejnej správy nezabezpečil dostatok dôkazov pre účely riadneho zistenia skutkového stavu a preukázania existencie kolúzie vo verejnom obstarávaní. Žalobcovia dôrazne vo vzťahu k uvedenému namietali, že v predmetnom administratívnom konaní pretrváva stav dôkaznej núdze a nie je naplnená jedna zo základných zásad súťažno-správneho konania, a to zásada náležitého zistenia stavu bez dôvodných pochybností, úrad nepredložil žiaden relevantný dôkaz preukazujúci jeho závery. Námietky uvádzané žalobcami v tom zmysle, že niektoré podľa ich názoru podstatné skutočnosti (komunikácia, personálne prepojenia, iné obchodné vzťahy) neboli preukázané - nesporoval vo svojich záveroch ani žalovaný. Zo skupiny iných zistených faktov a dôkazov však opodstatnene vyvodil záver a považoval za preukázané, že účastníci konania uzatvorili dohodu obmedzujúcu súťaž, ktorá mala za cieľ obmedzenie súťaže v oblasti dodávok stavebných prác a súvisiacich tovarov a služieb na území SR, zakázanú podľa § 4 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 4 písm. a), c), a f) zákona. Ústredná otázka tohto sporu, prečo tak žalovaný vyhodnotil, vyplývala z posudzovania konania žalobcov ako účastníkov vo verejných obstarávaniach s názvom zákazky „Výstavba multifunkčného ihriska“. Tu sa správny súd dôsledne zaoberal námietkou, či dôkazy a indície, ktoré mal k dispozícii orgán verejnej správy, boli dostačujúce na vyvodenie dôvodného záveru o kolúzii žalobcov v označených verejných obstarávaniach. V procese dokazovania orgán verejnej správy

analyzoval spôsob stanovovania ceny v jednotlivých ponukách a zistil zhodne sa vyskytujúcu cenovú anomáliu, pri ktorej vyvstali cenové rozdiely medzi rovnakými položkami výkazu výmer v ponukách žalobcov ako aj cenové zhody, t.j. rovnaké ceny vybraných položiek výkazu výmer v ponukách žalobcov. Tento zistený fakt bol podľa správneho súdu nespochybniteľný. Ako ďalšiu podstatnú skutočnosť žalovaný vyhodnotil aj isté zhody v ponukách uchádzačov, ktoré považoval dokonca za identický obsah. To sa prejavilo aj vo forme spracovania a formulácie textu v dokumentácii predloženej žalobcami v časti „Ostatné“ ich ponúk. Ako ďalší dôkaz považoval žalovaný orgán verejnej správy formálnu podobnosť predložených čestných vyhlásení a podobnosť dokumentu „Technický podrobný popis realizácie diela - mantinelový systém“. Za ďalšiu indíciu koordinovaného správania žalobcov vo verejných obstarávaniach žalovaný považoval aj nepredloženie vzoriek materiálov pre výstavbu ihriska žalobcami v 2. a 3. rade, pritom išlo o položku vyžadovanú súťažnými podkladmi a faktom, že v ponukách žalobcu 2. do všetkých siedmich verejných obstarávaniach je nesprávne uvádzané meno konateľa spoločnosti - Ing. Peter Fillo

- ako Filo aj s pripojeným podpisom, v ktorom je tiež len jedno písmeno „l“ v spojení s porovnaním podpisu na predmetných ponukách s inou dokumentáciou získanou úradom z jeho úradnej činnosti, ktorý sa orgánu verejnej správy javil ako odlišný. Žalovaný orgán verejnej správy pritom vykonal rozsiahlu analýzu súťažných ponúk, ktoré boli predložené zo strany žalobcov vo verejných obstarávaniach.

160. Listiny k verejným obstarávaniam, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu pritom preukazujú dôvodné závery orgánu verejnej správy, že v súťažných podkladoch časti B - tzv. Opis predmetu zákazky definoval, že predmet zákazky v predmetných verejných obstarávaniach pozostával zo 4 technologických celkov. Boli to „Stavebné práce“ (tento celok vo výkaze výmer obsahoval časti Zemné práce, Základy, Podkladové vrstvy a Presun hmôt), „Športový povrch“, „Mantinelový systém“ a „Príslušenstvo ihriska“. Výstavba viacúčelového ihriska musela byť zrealizovaná úplne v súlade s predloženou projektovou dokumentáciou. Špecifikácia jednotlivých položiek výkazu výmer bola pritom vo všetkých siedmich verejných obstarávaniach úplne zhodná. Jediný rozdiel medzi jednotlivými obstarávaniami spočíval v tom, že počet položiek výkazu výmer, ktoré bolo treba oceniť (celkovo ich bolo 118, v žiadnom z verejných obstarávaní však nebolo potrebné vyplniť všetky), nebol vo všetkých obstarávaniach rovnaký, t. j. v niektorých obstarávaniach určité položky výkazu výmer bolo treba naceniť, v iných obstarávaniach nie. Uvedené zosumarizovanie nevyvoláva medzi stranami sporu nejaké sporné skutočnosti a rovnako bolo možné považovať za fakt aj identifikáciu zhodne sa opakujúcej cenovej anomálie, ktorá mala vyvstať pri komparácii jednotlivých položiek vo verejných obstarávaniach. Analýzou ponúk orgán verejnej správ ustálil, že medzi jednotlivými verejnými obstarávaniami boli veľké cenové rozdiely za tú istú presne špecifikovanú položku. Znamenalo to tú skutočnosť, že cenová úroveň identických položiek výrazne kolísala medzi jednotlivými obstarávaniami, a to dokonca aj v prípade cenových položiek nacenených tými istými uchádzačmi. Temer všetky položky súviseli s technologickým celkom „Stavebné práce“. Žalobcovia 1. až 3. uvedené zistenia nesporovali s tým rozdielom, že poskytli vlastné dôvody a vysvetlenia spôsobu tvorby ich ponúk s nadväznosťou na skutočnosť, že v každom verejnom obstarávaní je potrebné zohľadniť isté špecifiká, prečo sa tak stalo. Žalobcovia ako vysvetlenie uvádzali požiadavky obstarávateľa, osobitosti stavby, osobitosti na strane uchádzača a v danej súvislosti žalobcovia uvádzali, že jednotlivé položky výkazu výmer boli naceňované odlišne podľa súťažných podkladov; spoločnosti sa pokúšali stanoviť ceny tak, aby sumárna cena bola v súlade s „cenovým stropom“ stanoveným konkrétnym verejným obstarávateľom; ďalej bolo nevyhnutné prihliadnuť na osobitné vlastnosti stavby, miesto realizácie predmetu stavebných prác a spôsob realizácie; zároveň na podmienky danej lokality spolu s technickou rentabilitou uchádzača. Žalobcovia pri svojom vysvetľovaní poukazovali na variabilné využitie externých pracovníkov, či prenájom strojovej techniky, rozličné skladové zásoby, subdodávateľov a cenové relácie jednotlivých komponentov na trhu. Tieto argumenty žalobcovia uvádzali aj v žalobe a môže sa zdať na prvý pohľad pri ich argumentácii logické, že uvedené dôvody by mohli súvisieť a byť príčinou finálne podoby ich predkladaných ponúk v jednotlivých verejných obstarávaniach, no na druhej strane považuje správny súd za dôležité uviesť, že bez reálne preložených dôkazov na podporu týchto tvrdení zostala uvedená argumentácia vo všeobecnej rovine, bez presvedčivej dôkaznej sily - spôsobilej vyvrátiť zistenia žalovaného orgánu verejnej správy v meritórnom posúdení. Nepresvedčivo pre správny súd vyšiel rovnako argument o používaní stavebného oceňovacieho softvéru CENKROS (M CUP a MPL) a ODIS (RECORD). To by mohlo vysvetľovať zhodu pri naceňovaní tých istých položiek, ale ako poukázal žalovaný práve skutočnosť, že „v určitom konkrétnom verejnom obstarávaní boli jednotlivé položky veľmi často ocenené rovnako, ale táto zhodná cena sa medzi rôznymi obstarávaniami líšila, a to vo viacerých prípadoch veľmi výrazne, je ďalším nepriamym dôkazom, ktorý spochybňuje nezávislé používanie vyššie uvedených oceňovacích softvérov zo strany žalobcov“. Treba pritom dodať, že žalobcovia skutočne ponuky tvorili

v krátkom časovom období a z hľadiska vzdialeností pri podobných dopravných nákladov, bez reálneho preukázania výrazných rozdielov v cenách rovnakých položiek medzi rôznymi obstarávaniami.

161. V týchto verejných obstarávania išlo o predmet obstarávania rovnakého typu, t.j. výstavby multifunkčných ihrísk a teda bez ovplyvňovania v podobe protisúťažného konania nie je možné zdôvodniť inak situáciu, kedy by v prípade označených verejných obstarávaní vznikli také rozdiely v podobe anomálie cenotvorby. Existencia protisúťažného správania je logickým vysvetlením tohto stavu a teda medzi uvedenými podnikateľmi došlo k uzatvoreniu dohody obmedzujúcej súťaž. Vysvetlenia predkladané žalobcami 1. až 3. neboli ako už súd uviedol spôsobilé vyvrátiť úsudok žalovaného o protisúťažnom konaní, a dôležitým aspektom bolo aj to, že uvádzané vysvetlenia neboli podporené nadväzujúcimi dôkazmi, čo bolo v tomto spore rozhodujúce aj pre správny súd. Ak by sa tak v administratívnom konaní stalo, tvrdenia žalobcov by nadobudli významnejšiu kredibilitu. Za nepresvedčivú správny súd považoval aj argumentáciu o nasledovaní vzoru ponuky žalobcu v 1. rade z jeho webovej stránky. O tomto postupe nedokázal predložiť zhodne žiaden dôkaz na podporu svojho tvrdenia ani žalobca 2. ani žalobca 3. s konštatáciou, že dizajn web stránky spoločnosti žalobcu 1. bol nanovo prerobený v roku 2018. Iba zhodne uviedli, že v súčasnosti dostupné materiály žalobcu 1. majú inú štruktúru aj obsah, nakoľko spoločnosť sa poučila a detailné informácie sprístupňuje priamo iba svojim zákazníkom na základe individuálneho vyžiadania a nacenenia. Žalobcovia 1. až 3. ako podnikateľské subjekty musia viesť príslušnú dokumentáciu (minimálne sa predpokladá) o svojej činnosti a preto sa javí vysoko podozrivé, z akého dôvodu svoju argumentáciu nepodložili relevantnými dôkazmi, prepočtami atď. Rovnako by mali vedieť preukázať napr. svoj argument o vplyve ich skladových zásob na tvorbu cenových položiek, a to konštatoval aj žalovaný. Ich argumentácia aj tak nevysvetľuje situáciu, kedy v rámci rôznych verejných obstarávaní dochádzalo k rovnakým odlišnostiam u viacerých súťažiteľov. Aj pre správny súd bolo v tomto spore nepochopiteľný fakt, že bola zadefinovaná a vysvetlená cena položky v jednom obstarávaní, a preto ju všetci účastníci konania stanovili takto rovnako, z nevysvetlených dôvodov vo verejnom obstarávaní uskutočnenom o pár dní táto cena už bola výrazne odlišná (vyššia, alebo nižšia), a to opäť zhodne u všetkých účastníkov konania, prípadne aspoň 2 z nich. Práve preto boli žalobcovia zaťažený dôkazným bremenom hodnoverne vysvetlili načrtnutú situáciu, čo sa podľa správneho súdu nestalo. Nie je možné v danej súvislosti žalovanému vytknúť, že by dôsledne neodôvodnil svoje závery. Pri nacenení niektorých položiek výkazu výmer v predmetných verejných obstarávaniach demonštroval žalovaný diskrepanciu, pri ktorej by nemohlo možné zohľadniť vysvetlenie cenových softvérov, účelového naceňovania v záujme konkurencieschopnosti, keď sa účastníci správali rovnako - raz tá istá položka bola nacenená na 19 eur, druhý raz na 49 eur (položky č. 113 výkazu výmer v predmetných verejných obstarávaniach - ochranná sieť 2450 x 2000, oko 5x5cm, polyetylénová D+M), k čomu by predsa nemalo dôjsť pri tých istých naceňovacích softvéroch a ani pri účelovej úprave predmetnej položku v záujme konkurenčného odlíšenia. Správny súd pri prieskumu dôvodov uvádzaných v napadnutých rozhodnutiach nezistil arbitrárny postup zo stany žalovaného, ktorý svoje závery vyvodil z dôkladnej analýzy cenových ponúk. Ich prieskumom z hľadiska vlastného myšlienkového procesu dôvodne dedukoval protiprávne konanie zo strany žalobcov, ktoré spočívalo predovšetkým v predkladaní takých cenových ponúk, kde ceny položiek výkazu výmer boli v určitom verejnom obstarávaní veľmi často uchádzačmi stanovené na rovnakej úrovni, pričom táto zhodná cena v identických položkách sa medzi jednotlivými obstarávaniami značne líšila. Preukázateľne teda existovali zhody a zároveň anomálie cenových ponúk a tieto preukazovali protisúťažný charakter konania žalobcov. Je síce pravda, že orgán verejnej správy za účelom preverenia svojho podozrenia vykonal inšpekcie u dvoch podnikateľských subjektov a nezískal priame dôkazy preukazujúce (napr. komunikáciu) kolúzne správanie - na druhej strane možné akceptovať záver žalovaného o tom, že na zistenie a preukázanie skutkového stavu boli v danom prípade dostatočne nadobudnuté nepriame dôkazy. Z celkového obrazu skutkového deja tak, ako bol preukazovaný sériou dôkazov vyplýva, že ponuky uchádzačov boli vypracované na základe vzájomnej koordinácie ovplyvňovať jednotlivé verejné obstarávania tak, aby ich vyhral žalobca v 1. rade. Relevanciu tohto záveru podporujú okrem cenových zhôd a anomálií aj nadväzujúce nepriame dôkazy vo forme identických obsahov formulácii textov v ponukách žalobcov a najmä evidentné „pochybenia“ žalobcov 2. a 3. v nepredložení vzoriek požadovaných podľa súťažných podkladov. Takýmto koordinovaným postupom sa narušila hospodárska súťaž, čo umožnilo vyhrávať označené verejné obstarávania vybratému podnikateľovi (žalobca v 1. rade).

162. Ako ďalšiu indíciu (nepriamy dôkaz) vyhodnotil žalovaný identifikáciu zhody v časti ponúk „Ostatné“. Žalovaný v tomto prípade poukazoval na identické písomnosti - čestné prehlásenia o splnení podmienok účasti zo strany žalobcov 2. a 3. Komparáciou uvedených písomností nebolo možné zo strany správneho súdu spochybniť konštatáciu orgánu verejnej správy o podozrivej obsahovej zhode, pravda s výnimkou osobitných identifikačných údajov podnikateľských subjektov. Nepopierateľnou bola aj tá skutočnosť, že vo verejnom obstarávaní mesta Snina predložil podnikateľ Ing. Jaroslav Pčola REINTER iné vyhlásenie, čo naznačuje, že žalobca 2. a 3 mohli svoj postup koordinovať. Správny súd uvádza, že súhrn nepriamych dôkazov na preukázanie protisúťažného konania má tvoriť logickú a ničím nenarušovanú sústavu navzájom sa dopĺňajúcich dôkazov, ktoré vo svojom celku nielen spoľahlivo preukazujú všetky okolnosti opísaného skutku a usvedčujú z jeho spáchania podnikateľský subjekt, ale súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného záveru. Aj v danom prípade vysvetlenie, ktoré podali žalobcovia a ktoré sa odvolávalo na totožnosť so súťažnými podmienkami; nevyvrátilo úvahu o podozrivom koordinovanom správaní podnikateľov. Žalovaný pritom ako uvádzal zohľadnil aj skutočnosť, že súťažné podklady obsahovali niektoré z použitých formulácií, avšak „nie v takej forme a tak detailne, aby to vysvetľovalo takú zhodu v podobe čestných vyhlásení“. Vyhodnotenie tohto poznatku z hľadiska dokazovania je podľa správneho nutné považovať ako iba za indíciu možného kolúzneho správania, teda iba ako jeden z nepriamych a iba podporných dôkazov. Aj pri nepredložení vzoriek a argumentu o tom, že žalobcovia 2. a 3. boli pripravený tieto po vyzvaní predložiť, musel správny súd pri hodnotení dôkazov prisvedčiť žalovanému. Úsudok žalovaného o tom, že ak teda títo podnikatelia disponovali vzorkami, ako aj vedomosťou, že ich nepredloženie môže ohroziť ich účasť na predmetných obstarávaniach, to že tieto nepredkladali, sa javilo ako veľmi podozrivé. A práve títo uchádzači neboli úspešní vo verejných obstarávaniach, čo samo o sebe nepreukazuje kolúziu žalobcov, ale v nadväznosti na ďalšie dôkazy usvedčuje žalobcov z protisúťažného konania. Uvedené konanie nie je teda možné považovať iba za náhodné, ale práve naopak v sústave nazhromaždených nepriamych dôkazov podporuje úsudok o koordinovanom konaní žalobcov v daných verejných obstarávaniach.

163. Správny súd však nesúhlasil s námietkou žalobcov, že takýto postup pri hodnotení dôkazov je zo strany orgánu verejnej správy nesprávny a neobhájiteľný. Podľa správneho súdu žalovaný pri posudzovaní skutkového stavu vychádzal zo súhrnu nepriamych dôkazov, teda v spojení so spomenutou cenovou analýzou a ďalšími nepriamymi dôkazmi a v neposlednom rade sám žalovaný v napadnutom rozhodnutí uvádzal, že podobu čestných vyhlásení, ktoré boli predložené žalobcami 2. a 3. považoval za indíciu protisúťažného konania. Nepriamym dôkazom je taký dôkaz, ktorý dokazuje skutočnosť inú, ale takú, z ktorej je možné usudzovať, či sa stala alebo nestala skutočnosť, ktorá je predmetom dokazovania; objasňuje teda dokazovanú skutočnosť pomocou inej skutočnosti, ktorá má k dokazovanej skutočnosti len nepriamy vzťah (napr. výpoveď svedka o tom, že videl určitú osobu vchádzať do miestnosti, v ktorej sa nachádzala vec, ktorá jej vlastníkovi od tejto doby chýba). Zatiaľ čo súvislosť medzi priamym dôkazom a dokazovanou skutočnosťou je zrejmá, musí byť súvislosť medzi nepriamym dôkazom a skutočnosťou, ktorá je predmetom dokazovania, ešte len zisťovaná. Miera tejto súvislosti býva u jednotlivých nepriamych dôkazov odlišná a môže sa aj ukázať, že pôvodný dojem o súvislosti nepriameho dôkazu s dokazovanou skutočnosťou bol vyvolaný len náhodnou zhodou okolností a že tento vzťah tu v skutočnosti nie je. Pretože každý nepriamy dôkaz hodnotený oddelene (bez súvislosti s ďalšími dôkazmi) umožňuje vždy viac výkladov o svojom význame, je jeho význam určený predovšetkým jeho miestom v rade iných nepriamych dôkazov, jeho vzťahom k týmto ďalším dôkazom a jeho súladnosťou s nimi. Z toho vyplýva, že nepriamy dôkaz sám osebe spravidla nevedie

- vzhľadom k svojmu sprostredkovanému vzťahu ku skutočnosti, ktorá je predmetom dokazovania

- k jej preukázaniu; výsledkom jeho hodnotenia v spojení s ďalšími nepriamymi dôkazmi tvoriacimi systém, ktorého jednotlivé články sú v súlade medzi sebou aj s dokazovanou skutočnosťou, však takýto záver byť môže. Hodnotením dôkazov sa rozumie myšlienková činnosť orgánu aplikujúceho práva, ktorou je vykonaným dôkazom prisúdená hodnota závažnosti (dôležitosti) pre rozhodnutie, hodnota zákonnosti, hodnota pravdivosti, poprípade hodnota vierohodnosti. Pri hodnotení dôkazov z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti) orgán aplikujúci práva určuje, aký význam majú jednotlivé dôkazy pre jeho rozhodnutie a či o nich môže oprieť svoje skutkové zistenia (či sú použiteľné pre zistenie skutkového stavu a v akom rozsahu, poprípade v akom smere). Na uvedené nadväzuje aj ďalšia indícia, ktorá sa týkala podoby dokumentu „Technický podrobný popis realizácie diela - mantinelový systém“, ktorý bol predložený žalobcami 2. a 3. v ponukách, v časti „Kritériá“. Uvedené dokumenty boli predložené podľa nevyvrátených záverov žalovaného v podobe úplne zhodných piatich odrážok, v ktorých sa vyskytovali aj rovnaké pravopisné chyby. Tieto žalovaný aj presne identifikoval a špecifikoval. Žalobca 1. na rozdiel od uvedeného v tejto časti ponuky uviedol vo všetkých obstarávaniach podrobný technický text. Popis

technického riešenia mantinelového systému bol u žalobcov 2. a 3. nespochybniteľne identický, vrátane pravopisných chýb a rozloženia textu v dokumente, preto uvedené zistenie zvýraznilo vysokú mieru podozrenia a legitímnu otázku, či je vôbec možné pri nezávislom vypracovaní súťažných ponúk zo strany uchádzačov dosiahnuť takúto zhodu textu.

164. Žalobcovia namietali aj porušenie zásady legitímnych očakávaní vzhľadom ku skutočnosti, že existovala v komparácii s inými prípadmi nízka cenová zhoda. Takto žalobcovia poukazovali na relatívne nízky index cenovej zhody v priemere 41,08 % vo všetkých siedmych verejných obstarávaniach. V žiadnom s posudzovaných prípadoch nepresahovala zhoda medzi všetkými žalobcami pri posudzovaní všetkých položiek zadaných do výkazu výmer výšku 70 % a vo väčšine sa držala pod hranicou 50 %. Orgán verejnej správy sa preto odklonil od svojej rozhodovacej praxe a túto skutočnosť náležite neozrejmil Správny súd považuje za nevyhnutné uviesť, že pri svojej rozhodovacej činnosti „nesmie svojvoľne zasahovať do zákonnej úvahy. Ukladanie pokút za správne delikty sa uskutočňuje v rámci úvahy správneho orgánu (diskrečná právomoc), zákonom dovoleného rozhodovacieho procesu, v ktorom správny orgán v zákonom stanovených medziach uplatňuje svoju právomoc a určí výšku sankcie s tým, že použitie správnej úvahy musí byť v súlade so zásadami logického uvažovania, a rozhodnutie, ktoré je výsledkom tohto procesu, musí byť náležite odôvodnené (R 90/2012)“. Právomoc správneho súdu nie je možné vykladať v tom zmysle, že vstúpi na základe polemiky do diskrečnej právomoci orgánu verejnej správy aj bez ohľadu na skutočnosť, že nevybočila z medzí zákona. „Správny súd nesmie svojvoľne zasahovať do zákonnej úvahy, a preto moderácia je prípustná najmä v prípadoch sankcií, ktoré boli uložené zjavne neproporcionálne a neprimerane povahe skutku a jeho dôsledkom. Ukladanie pokút za správne delikty sa uskutočňuje v rámci úvahy správneho orgánu (diskrečná právomoc), zákonom dovoleného rozhodovacieho procesu, v ktorom správny orgán v zákonom stanovených medziach uplatňuje svoju právomoc a určí výšku sankcie, pričom použitie správnej úvahy musí byť v súlade so zásadami logického uvažovania a rozhodnutie, ktoré je výsledkom tohto procesu (uváženia) musí byť aj náležite odôvodnené“.(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 2. júna 2011, sp. zn. ). Z hľadiska princípu právnej istoty podlieha ochrane aj legitímne očakávanie, ktoré je užšou kategóriou ako právna istota (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. zo dňa 30.4.2008, nález Ústavného súdu sp. zn. zo dňa 28.11.2007). Účelom legitímneho očakávania je garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci a ochrana súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého výsledku sa spoliehali (m. m. nález Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 24.6.2009, nález Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 6.2.2008). S legitímnym očakávaním úzko súvisí zákaz prekvapivých rozhodnutí, keď správne orgány sa nemôžu bez náležitého odôvodnenia a poskytnutia možnosti účastníkovi konania oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia, odchýliť od doterajšej rozhodovacej praxe. Je potrebné zdôrazniť, že hoci z legitímnych očakávaní v pomere k správnym rozhodnutiam možno správne predpokladať určitú istotu účastníkov, že o ich veci bude rozhodnuté obdobne ako vo veci skutkovo a právne podobnej, legitímne očakávania sa nedajú absolutizovať. Riadny chod spravodlivosti v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj , zaväzuje súdy a orgány verejnej správy na odôvodňovanie rozhodnutí. Nepreskúmateľné rozhodnutia zakladajú protiústavný stav a tento postup je nezlučiteľný so zásadou spravodlivého konania. Správny orgán má povinnosť nielen rozhodnúť, ale tiež vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Ak tak neurobia, zaťažia svoje rozhodnutie vadou spočívajúcou v tom, že rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a účastníkovi konania sa postupom či už správneho orgánu alebo súdu odníme možnosť konať pred týmto orgánom a súčasne tieto orgány postupujú aj v rozpore s SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd. Perfektnosť rozhodnutia akéhokoľvek správneho orgánu, teda i žalovaného, spočíva v tom, že je vydané v písomnej forme, príslušným orgánom, v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci, musí obsahovať náležitosti určené všeobecnou právnou úpravou správneho konania i náležitosti ustanovené osobitnými právnymi predpismi. Odôvodnenie zahŕňa a hodnotí všetky skutočnosti, ktoré boli podkladom pre výrok rozhodnutia, podáva celkový prehľad o priebehu konania, obsahuje reakcie na pripomienky, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania. Medzi výrokom a odôvodnením musí byť logická zhoda. Odôvodnenie musí byť presvedčivé. Právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia zodpovedá ústavnému i zákonného rámcu. Nevyžaduje sa síce, aby na každú zistenú skutočnosť alebo každý argument účastníka konania, aj na také, ktoré sú pre rozhodnutie bezvýznamné, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o skutočnosť alebo argument,

ktoré sú pre rozhodnutie rozhodujúce, odpoveď špecifická k danej skutočnosti či argumentu sa vyžaduje. Pri akomkoľvek rozhodnutí možno polemizovať o jeho odbornej úrovni, či správny orgán mohol svoje argumenty vysvetliť podrobnejšie alebo sa precíznejšie vysporiadať s námietkami účastníka konania, ktoré možno považovať za právne významné. Súd však hodnotí preskúmateľnosť rozhodnutia správneho orgánu len v miere jeho minimálnej argumentačnej kvality a interpretačnej schopnosti, na základe akých logických úsudkov a zvážení všetkých dôkazov správny orgán vydal meritórne rozhodnutie. Skutočnosti, ku ktorým správny orgán dospel na základe voľnej úvahy, je potrebné v rozhodnutí dostatočne odôvodniť tak, aby bolo zrejmé, čo bolo podkladom rozhodnutia a ako boli vyhodnotené vykonané dôkazy. Nebolo možné takto súhlasiť s námietkou žalobcov, že by si žalovaný nesprávne vykladal uplatňovanie zásady legitímnych očakávaní. Legitímne očakávania vo vzťahu k správnym rozhodnutiam, že o veci páchateľa správneho deliktu bude rozhodnuté obdobne ako vo veci skutkovo a právne podobnej, nemožno absolutizovať, nakoľko každý prípad nesie celú radu špecifík. Pokiaľ teda rozhodnutia orgánov verenej správy spadajú pod zákonný rámec a nie je možné prijať záver o ich arbitrárnosti - tak ako bolo aj v tomto spore; nie je možné akceptovať námietku o porušení zásady legitímnych očakávaní. Orgán verejnej správy môže pri aplikačnom procese prehodnotiť vlastný postup, resp. posúdiť špecifiká daného prípadu - nemôže však ísť o zjavný exces, čo správny súd v súdnom prieskume nezistil. Koordinovaný postup vo verejnom obstarávaní môže mať množstvo variácií a samotný index výšky cenovej zhody sa posudzuje v celkovom kontexte konania podnikateľských subjektov. Index cenovej zhody sám o sebe môže/nemusí v spojení s inými dôkazmi preukazovať koordinovaný postup podnikateľských subjektov vo verejnom obstarávaní. K danej námietke sa zároveň adekvátne vyjadroval žalovaný v napadnutom rozhodnutí.

165. Pre zistenie situácie/stavu hospodárskej súťaže je potrebné zistiť, aké sú pomery na trhu, kde sa súťaž odohráva. Relevantný trh predstavuje trh, na ktorom dochádza k stretu dopytu a ponuky po určitom tovare, či službe. Definovanie relevantného trhu má význam pri vymedzení protisúťažných praktík, alebo iných činností a konaní, ktoré spadajú do vecnej pôsobnosti zákona o ochrane hospodárskej súťaže, ku ktorým dochádza vždy na určitom úseku hospodárskej činnosti podnikateľov. Prostredníctvom definície relevantného trhu je možné zistiť pozíciu podnikateľa na trhu, zistiť súťažné tlaky, ktorým musí podnikateľ čeliť a zistiť jeho konkurentov, ktorí ovplyvňujú správanie podnikateľa. Presná definícia relevantného trhu však nie je potrebná v každom prípade. Ide napríklad aj o prípady tzv. „ťažkých kartelov“, t.j. dohôd obmedzujúcich súťaž, ktorých cieľom je obmedzenie súťaže (napr. horizontálne dohody o cenách, rozdelení trhov a pod.), keďže tieto sú zakázané už na základe svojho škodlivého cieľa a bez ohľadu na ich dopady a na podiel ich účastníkov na trhu (napr. rozsudok ESD zo dňa 21.9.2006 C- 105/04 Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied proti proti EK, Zb. (2006), s. I-8725, bod 125).Rovnako Krajský súd v Bratislave v rozsudku č.k. -844 zo dňa 21.11.2018 už konštatoval, že definícia relevantného trhu v prípade cieľovej dohody nie je potrebná. Obdobne aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.5.2013 vo veci spis. zn. : cit.: „tzv. ťažké kartely (čo je i prípad posudzovanej dohody) nespadajú pod pravidlo de minimis a tiež ich súťažné orgány neakceptujú (resp. len celkom výnimočne) ako spôsobilé na splnenie podmienok podľa § 6 ods. 3 zákona, resp. podľa čl. 81 ods. 3 ZES). Takéto dohody sú zakázané už na základe svojho škodlivého cieľa, ktorý v sebe obsahuje minimálne potenciál negatívneho dopadu na súťaž, pričom preukazovať skutočné konkrétne dopady na určitý trh nie je pre konštatovanie zákazu nutné.“ Aj vzhľadom na citovanú judikatúru bola považovaná námietka absencie definície relevantného trhu za neopodstatnenú.

166. Funkciu pokuty ukladanej v oblasti hospodárskej súťaže definoval Súdny dvor EÚ napríklad v rozhodnutiach vo veci 41/49, ACF Chemiefarma NV vs. Commission, [1970] ECR 661, bod 173, spojené veci , SA Musique Diffusion francaise and others vs. Commission, [1983] ECR 1825, body 105 a 106, vec C-289/04 P Showa Denko vs. Commission, [2006] ECR I-5859, bod 16, z ktorých vyplýva, že pokuty ukladané za porušenie čl. 81 a 82 Zmluvy o ES (v súčasnosti ide o čl. 101 a 102 ZFEÚ) sa stanovujú s cieľom potrestať nelegálne konanie podnikateľov (represívna zložka) a zároveň majú odstrašujúci účinok (preventívna zložka) nielen na takéto konkrétne porušujúce podniky, ale i všeobecne na iné spoločnosti, aby nedochádzalo k porušovaniu súťažného práva do budúcnosti. Cieľom pokút je teda nielen trest, ale aj prevencia. Rešpektovanie obidvoch funkcií pokuty je nevyhnutné za účelom zabezpečenia účinnosti pokút za porušenie súťažného práva a akcentovanie iba na represívnu zložku pokuty by nepochybne znížilo jej efektívnosť (R 71/2016). Pokuta má byť pre podnikateľa natoľko citeľná, aby ho od podobného konania v budúcnosti odradila, avšak nemôže byť pokutou likvidačnou (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 22.5.2013, sp. zn.

zo dňa 25.1.2011).Pri stanovení výšky pokút je vhodné zobrať do úvahy dĺžku trvania a všetky faktory, na ktoré treba prihliadať pri posúdení závažnosti porušení. Medzi určujúce faktory patrí konanie každého podniku, úloha každého z nich pri zavádzaní zosúladených postupov, zisk, ktorý mohli mať z týchto postupov, ich veľkosť a hodnota dotknutých tovarov, celkový obrat podniku, ako aj riziko, ktoré porušenia tohto typu predstavujú pre ciele Spoločenstva (rozsudok Súdneho dvora EÚ (veľká komora) z 28.6.2005, v spojených veciach Dansk Rorindustri A/S a iní proti Komisii, C-189/02 P, C-202/02 P, C-505/02 P až C-208/02 P, C-213/02 P). Pri ukladaní sankcií za správne delikty je potrebné vychádzať zo základných rovín pôsobenia sankcie - individuálnej, generálnej, výchovnej, preventívnej a represívnej, pričom každú sankciu treba diferencovať a individualizovať. „Každé právne odvetvie ustanovuje vlastné sankcie slúžiace na uplatnenie právnych noriem náležiacich do daného právneho odvetvia. Bez sankcie nemožno uplatniť zákonnú ani zmluvnú zodpovednosť za protiprávne správanie. Sama okolnosť, že zákon dovoľuje postihnúť protiprávne správanie finančnou sankciou vo výške počítanej na milióny eur, nie je dôkazom o porušení dohovoru neprimerane vysokou sankciou. Výška sankcie ustanovená zákonom o ochrane hospodárskej súťaže je daná povahou veci. Protimonopolné právo upravuje vzťahy predovšetkým medzi veľkými podnikateľmi, ktorých cieľom je zachovanie alebo nastolenie štruktúry trhu s dostatočnou mierou konkurencie na to, aby hospodárska súťaž na danom trhu mohla naďalej plniť hlavnú funkciu (...). Ide o vzťahy zásadného makroekonomického významu s finančným objemom vyjadreným v miliardách eur. Podľa druhého klasifikačného kritéria ESĽP vo veci Engel relevantné je rozlíšenie medzi preventívno - represívnym a reparačným účelom sankcie. V rámci tohto kritéria očividne treba relativizovať, lebo sankcia je svojou podstatou vždy postihom za protiprávne správanie. Preto účel sankcie závisí od toho, na čo sankcia slúži predovšetkým. Či ide dominantne o nápravu (reparáciu) a až potom o represiu alebo či náprava je v úzadí, prípadne o ňu nejde vôbec. K formám zákonom zakázaného správania v hospodárskej súťaži patria kartelové dohody. V prípade kartelových dohôd úlohou sankcie je predovšetkým napraviť narušenie hospodárskej súťaže, pre ktorú sú kartelové dohody vysoko nebezpečné. Povaha sankcie za narušenie hospodárskej súťaže kartelovou dohodou je teda sankciou, ktorá nemá prioritne preventívno-represívny charakter, ale sleduje predovšetkým reparačný účel sankcie. Pokuta, ktorú sťažovateľovi uložil protimonopolný úrad, nebola trestnou sankciou“. (Nález Ústavného súdu vo veci ústavnej sťažnosti spoločnosti Siemens AG, -55 zo dňa 13.1.2016).

167. Ďalšia námietka žalobcov sa týkala aplikácie tzv. novšieho Metodického pokynu, ktoré malo mať za následok zvýšenie percenta závažnosti a teda aj vplyvu na zvýšenie pokuty. V prípade daného Metodického pokynu sa malo podľa žalobcov jednať hmotno-procesný predpis a tu žalobcovia tiež poukazovali na analógiu s trestným právom a zásadu v zmysle , v zmysle ktorého sa trestnosť činu posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší. Správny súd túto konštrukciu žalobcov neakceptoval, pretože nie je možné vytknúť žalovanému nezákonný postup pri posudzovaní predmetnej administratívnej veci s tým, že aplikácia novšej metodiky nevybočila zo zákonného rámca, ktorý vymedzuje a cit. zákona o ochrane hospodárskej súťaže. Žalovaný neaplikoval na skutkový stav „novší zákon“. Podľa cit. zákona úrad za porušenie ustanovení , , , a uloží pokutu podnikateľovi do 10 % z obratu podľa za predchádzajúce uzavreté účtovné obdobie a podnikateľovi, ktorý za predchádzajúce uzavreté účtovné obdobie dosiahol obrat do 330 eur alebo ktorý nemal žiadny obrat, alebo podnikateľovi, ktorého obrat nemožno vyčísliť, pokutu do 330.000 eur. Zákon ukladá orgánu verejnej správy pri ukladaní pokuty posúdiť závažnosť a dĺžku trvania porušovania jeho ustanovení, porušovania ustanovení osobitného predpisu alebo porušovania podmienky, povinnosti alebo záväzku uloženého rozhodnutím úradu. Úrad pri posudzovaní závažnosti porušovania berie do úvahy jeho povahu, skutočný dopad na trh a tam, kde je to účelné, veľkosť relevantného trhu. Okrem týchto kritérií úrad pri ukladaní pokuty berie do úvahy aj iné skutočnosti, najmä opakované porušovanie tým istým podnikateľom, odmietnutie podnikateľa spolupracovať s úradom, postavenie podnikateľa ako vodcu alebo iniciátora porušovania, získanie majetkového prospechu v dôsledku porušovania alebo neplnenia dohody obmedzujúcej súťaž v praxi. Úrad zároveň obligatórne ukladá podnikateľovi zákaz na účasti vo verejnom obstarávaní na dobu troch rokov, ak tomuto podnikateľovi uložil pokutu za porušenie zákazu dohody obmedzujúcej súťaž, ktorá spočívala v koordinácii podnikateľov vo verejnom obstarávaní, v obchodnej verejnej súťaži alebo inej obdobnej súťaži, v súvislosti s verejným obstarávaním, obchodnou verejnou súťažou alebo inou obdobnou súťažou. Na daný zákonný rámec ešte nadväzuje ust. cit. zákona, účinného od 18.04.2016, v zmysle ktorého úrad uloží zákaz podľa

§ 38h aj ak ide o uloženie pokuty za porušenie zákazu dohody obmedzujúcej súťaž, ku ktorému došlo pred 18.04.2016, ak by na základe osobitného predpisu o verejnom obstarávaní účinného do 17.04.2016 tento podnikateľ v dôsledku takéhoto rozhodnutia úradu nespĺňal podmienku osobného postavenia z dôvodu, že mu bolo preukázané závažné porušenie odborných povinností vo forme účasti na dohode obmedzujúcej súťaž. Žalovaný aplikoval hmotnoprávne ustanovenia zákona, ktoré boli účinné v čase protiprávneho konania a v prípade procesných noriem, tieto aplikoval v znení účinnom od 01.07.2016. K otázke vymedzenia relevantného trhu sa správny súd vyjadril vyššie a pri subsumovaní skutkového stavu orgán verejnej správy vychádzal z ustanovení § 4 ods. 3 písm. a), c) a f) zákona účinného do 17.04.2016. Správny súd pri postupe podľa revidovaného Metodického pokynu nezistil rozpor so zákonom, rovnako nenastal stav, že by orgán verejnej správy postupoval nad rámec zákona a svoj postup náležite nezdôvodnil. Plne súladný so zákonom bol postup orgánu verejnej správy, pri ktorom vymedzil ako základ pokuty t.j. relevantný obrat celkovú hodnotu víťazných ponúk vo verejných obstarávaniach bez DPH Takýto postup zasahuje aj podnikateľské subjekty, ktoré podávali tzv. krycie ponuky, kedy v ich prípade vymedzenia tovarov a služieb, ktoré sa vzťahujú na porušenie, by bol relevantný obrat v podstate nulový. Ak teda Metodický pokyn v prípade horizontálneho kartelu vymedzil percento závažnosti v hornej polovici rozpätia 15% až 30%, pre súd bolo rozhodujúce, či uvedený postup presahoval medze zákona, čo sa nestalo. Orgán verejnej správy v posudzovanej veci uložil percento závažnosti na úrovni 15% a to vzhľadom na nižšiu mieru zásahu na trhu, ako aj s verejnými obstarávaniami so špecifikovaným predmetom zákazky (dodávok stavebných prác). To znamená, že žalovaný prehodnotil svoj pôvodný postup pri takom type kartelu, ale zákon týmto neporušil, čo náležite aj vysvetlil.

168. Okrem závažnosti zákon ukladá orgánu verejnej správy pri ukladaní pokuty posúdiť aj dĺžku porušovania. Aj prvostupňový orgán aj žalovaný sa dĺžkou porušovania zákona riadne zaoberali a posudzovali trvanie protiprávneho konania zo stany žalobcov 1. až 3 a to v závislosti od trvania predmetných verejných obstarávaní s predmetom „Výstavba multifunkčného ihriska“. Ako začiatok bol určený dátum 23.09.2014, t.j. dátum zverejnenia výzvy na predkladanie ponúk vo Vestníku verejného obstarávania č. 185/2014 a koniec protiprávneho konania bol určený dátum 23.10.2014 ako posledný termín na predloženie ponúk v prípade mesta Snina. Žalovaný pri posudzovaní dĺžky protiprávneho konania riadne zdôvodnil - v zmysle novej aplikovanej metodiky (ktorá ako už správny súd uviedol nevybočila z medzí, ktoré stanovuje zákon), že ak relevantný obrat predstavuje hodnotu víťaznej ponuky, neaplikuje v danom prípade koeficient odrážajúci dĺžku trvania porušovania zákona. Z hľadiska vlastného myšlienkového procesu, nebolo možné zo strany správneho súdu vytknúť žalovanému arbitrárny postup, či nerešpektovanie ust. § 38 ods. 3 zákona, resp. skutočnosť že by sa pri posudzovaní tohto prípade riadne nezaoberal aj dĺžkou porušovania a vlastné závery nereflektoval v oboch preskúmavaných rozhodnutiach. Podľa správneho súdu celkom komplexne žalovaný analyzoval časový faktor s odkazom na prax súťažných autorít, ako aj vo vzťahu k povahe protisúťažného správania, i nebezpečnosti skutku. Preto správny súd nemohol považovať námietku žalobcov, že sa orgán verejnej správy dostatočne nevysporiadal s odôvodnením osobitosti tohto prípadu, za právne opodstatnenú. Ani námietka o rozpore minimálnej hranici výšky závažnosti porušenia zákona na 15 % s tým, že ju nestanovuje § 38 ods. 3 zákona pri tomto type kartelu nemohla byť o strany správneho súdu považovaná za relevantnú, pretože ju tak stanovil správny orgán pri vlastnej diskrečnej právomoci s náležitým odôvodnením a predovšetkým v rámci limitov zákona. Podľa ustanovení § 38 ods. 1 zákona o ochrane hospodárskej súťaže úrad uloží za porušenie zákazu dohody obmedzujúcej súťaž podnikateľovi pokutu do 10 % z obratu podľa § 3 ods. 5 za predchádzajúce účtovné obdobie, ak § 38d neustanovuje inak. Celková hodnota verejných obstarávaní bola stanovená na 336.430,13 eur. 15% z tejto sumy predstavuje 50.464,52 eur. Pokuta, ktorá bola uložená žalobcovi 1. bola v dôsledku predmetnej 10% hornej hranice znížená na 16.760 eur (10% z celkového obratu za rok 2017). Pokuty uložené žalobcom 2. a 3. boli uložené vo výške 50.465 eur s tým, že 10% z celkového obratu za rok 2017 predstavovalo u žalobcu v 2. rade 156.052,30 eur a v prípade žalobcu v 3. rade 299.600,10 eur. Takže pokuty v prípade žalobcov 2. a 3. boli uložené na spodnej hranici zákonom staveného limitu 10 %. Nemožno pritom akceptovať argument o nulovom prospechu žalobcov 2. a 3, pretože podávaním tzv. krycích ponúk sa podieľali na rozdelení trhu a narušení hospodárskej súťaže. Takže neobstál argument žalobcov pri posudzovaní tzv. poľahčujúcich okolností, že žalobcovia 2. a 3. nemali pri tomto konaní žiaden zisk. V napadnutých rozhodnutia sa orgán verejnej správy plne vysporiadal aj s námietkou žalobcov o likvidačnom účinku pokuty. V tejto časti považoval tvrdenia žalobcov o odchode z trhu za nepreukázané, keďže absentovali konkrétne dôkazy a dokumentácia na podporu tohto tvrdenia. Podľa predložených tabuliek boli podnikateľské subjekty v strate už v roku 2017 a je možné súhlasiť so záverom žalovaného v tom zmysle, že príčinná súvislosť medzi pokutou a odchodom spoločnosti z trhu sa nepovažuje za preukázanú, ak podnikateľ má takú zlú

finančnú situáciu, že by z trhu odišiel aj bez uloženia pokuty. Podľa správneho súdu na to, aby sa mohla uplatniť sankčná moderácia je nevyhnutné naplniť niekoľko dôvodov. Tu prichádza do úvahy pri zmene duhu a výšky sankcie otázka posúdenia primeranosti sankcie, resp. jej likvidačného dopadu na žalobcov 1. až 3. Ako už správny súd naznačil vyššie, vo vzťahu ku vymedzenému skutku nebol zistený poznatok, že by uložená sankcia vykazovala vyššiu intenzitu neprimeranosti, ale podľa správneho súdu spadala do normového rozsahu, pravda s prihliadnutím na povahu a závažnosť spáchaného skutku. Naproti tomu likvidačný charakter sankcie predstavuje stav, kedy druh a výška sankcie by síce boli uložené v zákonom povolenom rámci, ale vzhľadom na subjektívne pomery žalobcov by mala likvidačný charakter. Takto by bolo dôležité identifikovať tzv. likvidačný dopad na žalobcov. Ako už správny súd uviedol, musela by byť v takom prípade preukázaná súvislosť so vznikom predĺženia, ktoré by malo napr. za následok zánik alebo zrušenie právnickej osoby (napr. v dôsledku konkurzu). Správny súd neakceptoval tvrdenia žalobcov o likvidačnom účinku uloženej pokuty. Ako už bolo uvedené, zákon o ochrane hospodárskej súťaže stanovuje maximálnu výšku pokuty 10 % z celkového obratu. Ide tak o stanovené kritérium ukladania pokút, ktoré už zohľadňuje hospodársky výsledok jednotlivo a v závislosti od veľkosti toho - ktorého podnikateľského subjektu. Tento systém pôsobí preventívne pri možnosti uloženia neprimerane vysokej pokuty, vzhľadom na jej represívny a preventívny charakter. Účelom tohto kritéria je zabrániť uloženiu takých pokút, pri ktorých je zrejmé, že podnikatelia vzhľadom na ich veľkosť determinovanú ich celkovým obratom, hoci len približným a neúplným spôsobom, ich nebudú schopní uhradiť. Ide teda o hranicu, ktorá sa rovnako uplatňuje na všetkých podnikateľov a rôzne v konkrétnom vyčíslení v závislosti od veľkosti každého z nich, ktorá smeruje k vylúčeniu pokuty v nadmernej a neprimeranej výške. Jediným dôsledkom tohto kritéria je, že výška pokuty bude znížená na najvyššiu povolenú úroveň. Jej uplatnenie znamená, že dotknutý podnikateľ v zásade neplatí pokutu, ktorú by bol inak povinný v určitých prípadoch zaplatiť v dôsledku posúdenia založeného na týchto kritériách. Likvidačnému charakteru pokuty má zabrániť práve strop vo výške 10 % z celkového obratu účastníkov konania. V prípade žalobcov MPL STAVING a RECORD TK boli pokuty stanovené nižšie, ako dovoľuje strop 10% z celkového obratu (3,2% a 1,7 %). Slabý hospodársky výsledok obchodnej spoločnosti sám o sebe nemôže bez ďalších osvedčených skutočností dôvodom na sankčnú moderáciu.

169. Žalovaný v administratívnom konaní riadne zistil skutkový stav a vyhodnotil získané dôkazy, kedy zásada voľného hodnotenia dôkazov je tvorená na vnútornom presvedčení príslušného správneho orgánu, ktoré však nie je prejavom jeho ľubovôle alebo slobody, ale utvára sa prísne logicky na základe zákonov a iných právnych predpisov, pričom sa opiera o právne vedomosti, o všestranné, hlboké a logické zhodnotenie dôkazov a ich vzájomných súvislostí, s prihliadnutím ku všetkým okolnostiam prípadu. Ako vyplýva z listín založených v administratívnom spise, žalovaný orgán verejnej správy mal dôvodne za preukázané, že žalobcovia 1. až 3. koordinovali svoje správanie v rámci účasti a predkladania ponúk vo verejných obstarávaniach, kedy k protisúťažnému konaniu došlo v súvislosti s verejnými obstarávaniami s presne špecifikovaným predmetom zákazky, ktoré uskutočňovali verejní obstarávatelia Obec Ďapalovce, Obec Demjata, Obec Hriadky, Obec Radvaň nad Laborcom, Obec Rudno nad Hronom, Mesto Snina a Gymnázium - Gymnázium Kráľovský Chlmec. Konanie žalobcov bolo kvalifikované ako kolúziu vo verejnom obstarávaní, ktorej súčasťou bolo aj priame alebo nepriame určenie cien tovaru alebo iných obchodných podmienok a rozdelenie trhu. Súd nezistil žiadne namietané porušenia zákona, orgán verejnej správy vykonal riadne dokazovanie, v zodpovedajúcom rozsahu, náležite zistili skutkový stav veci a žalovaný v napadnutom rozhodnutí prihliadol na všetko, čo vyšlo v konaní najavo. Napadnuté rozhodnutia obsahujú všetky zákonom kladené náležitosti a sú riadne odôvodnené. Žalovaný sa v rozhodnutí vyrovnal so všetkými relevantnými námietkami uvedenými v rozklade žalobcov, podrobne rozobral predložené dôkazy aj skutkový stav, ktorý správne právne vyhodnotil. S poukazom na vyššie uvedené dôvody dospel súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie, sú vecne správne, a preto žalobu ako nedôvodnú v súlade s zamietol.

170. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa v spojení s , avšak vo veci úspešnému žalovanému žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli, žiadne si ani neuplatnil, ide o orgán štátnej správy a preto mu súd náhradu trov konania nepriznal.

171. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30dní od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach ( ) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa a (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).