Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
45c/361501.619a40.pdf
PDF · 227.65 KB
No categories available
1Sžhpu/4/2008
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1Sžhpu/4/2008
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora
Belka a členov senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD.
v právnej veci žalobcu: P., a.s., sídlom V., zastúpeného advokátom JUDr. Mgr. L.,
Advokátska kancelária so sídlom K., proti žalovanému: Protimonopolný úrad Slovenskej
republiky, Drieňová ulica č. 24, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Rady
žalovaného č. 2005/FH/R/2/090 zo dňa 26.8.2005, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 314/2005-74 zo dňa 19.6.2008, takto:
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 1S 314/2005-74 zo dňa 19.6.2008 z m e ň u j e tak, že žalobu z a m i e t a .
Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Konanie pred správnymi orgánmi
Protimonopolný úrad Slovenskej republiky, odbor koncentrácií, v správnom konaní
začatom z vlastného podnetu na základe 38 ods. 2 zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane
hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb.
2
o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej
republiky v znení neskorších predpisov svojím rozhodnutím č. 2005/FH/3/1/061 zo dňa
20.5.2005 uložil pokutu za neplnenie rozhodnutia Rady Protimonopolného úradu Slovenskej
republiky č. 2003/FH/R/2/294 zo dňa 12.12.2003, ktorým sa zmenilo rozhodnutie
č. 2003/FH/3/1/112 zo dňa 11.6.2003 podnikateľovi P., a.s., vo výške 23 000 000,- Sk
(slovom dvadsaťtri miliónov slovenských korún) a podnikateľovi B., a.s., vo výške 7 000 000,-
Sk (slovom sedem miliónov slovenských korún),
Rada Protimonopolného úradu Slovenskej republiky v Bratislave, ako orgán príslušný
na konanie podľa § 18 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže
a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii
ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení
neskorších predpisov, podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení
neskorších predpisov (správny poriadok) svojím rozhodnutím č. 2005/FH/R/2/090
z 26.8.2005 rozklad podnikateľov P., a.s., a B., a.s., podaný proti uvedenému rozhodnutiu
Protimonopolného úradu Slovenskej republiky, odboru koncentrácií č. 2005/FH/3/1/061 zo
dňa 20.5.2005 zamietol a toto rozhodnutie potvrdil.
Dotknuté správne orgány vychádzali zo skutočnosti, že rozhodnutím Rady úradu
č. 2003/FH/R/2/294 z 12.12.2003 bola zakázaná koncentrácia spočívajúca v získaní priamej
spoločnej kontroly podnikateľov F., a.s. a B., a.s. nad podnikom podnikateľa S., a.s.
na základe zmlúv o prevode cenných papierov zo dňa 16.10.2002, pretože vytvárala
dominantné postavenie podnikateľov F., a.s. a B., a.s. na relevantnom trhu veľkodistribúcie
liekov a zdravotníckych pomôcok na území Slovenskej republiky. Napriek právoplatnému
rozhodnutiu, ktorým bola predmetná koncentrácia zakázaná, podnikatelia F., a.s. a B., a.s.
vykonávali práva a povinnosti vyplývajúce zo zakázanej koncentrácie tým, že boli vlastníkmi
akcií podniku podnikateľa S., a.s., pričom zmeny vykonané na mimoriadnom valnom
zhromaždení podnikateľa S., a.s. zo dňa 28.11.2002, na základe ktorých došlo
k personálnemu prepojeniu a kontrole podnikateľov F., a.s. a B., a.s. nad podnikateľom S.,
a.s., pretrvávali. Uvedeným uznesením dochádzalo k implementácii zakázanej koncentrácie
a k neplneniu rozhodnutia úradu. Protiprávne konanie napĺňalo skutkovú podstatu správneho
deliktu podľa § 38 ods. 2 zákona - neplnenie rozhodnutia úradu a trvalo približne šesť
mesiacov, pričom však protiprávne konanie, za ktoré bolo možné uložiť sankciu, bolo
vymedzené obdobím od 1.5.2004 (kedy nadobudol účinnosť zákon č. 204/2004 Z. z., ktorým
3
sa mení a dopĺňa zákon č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže rozširujúci škálu
sankcií v ust. § 38 ods. 2 aj na konanie spočívajúce v neplnení rozhodnutia úradu)
do 9.7.2004, kedy došlo k zániku vlastníckeho práva podnikateľov F., a.s. a B., a.s. k akciám
podnikateľa S., a.s. a k ich prevodu na podnikateľa E.E., a.s.
Dňa 1.10.2004 bolo v obchodnom registri zmenené obchodné meno podnikateľa F.
Zdravotnícke zásobovanie, a.s. na P., a.s., preto úrad v predmetnom správnom konaní uložil
pokutu za neplnenie rozhodnutia za obdobie od 1.5.2004 do 9.7.2004 podnikateľom P. a.s.
a B., a.s.
II.
Rozsudok krajského súdu
Žalobou z 10.10.2005 sa žalobca P., a.s. (ktorý sa stal počnúc 9.9.2005 právnym
nástupcom pôvodného účastníka správneho konania spoločnosti B. a.s.) domáhal preskúmania
a následného zrušenia rozhodnutia Rady Protimonopolného úradu Slovenskej republiky
č. 2005/FH/R/2/090 z 26.8.2005, ktorým bolo na základe rozkladu podnikateľov P., a.s.,
a B., a.s. potvrdené prvostupňové rozhodnutie Protimonopolného úradu Slovenskej
republiky, odboru koncentrácií č. 2005/FH/3/1/061 zo dňa 20.5.2005.
Namietal nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, ktorú videl v nesprávnom právnom
posúdení najmä ust. § 38 ods. 2 zákona č. 136/2001 Z.z. a jeho nepreskúmateľnosť
pre nedostatok dôvodov. Spochybnil rozhodnutie o zákaze koncentrácie, ktoré vzhľadom
na to, že obsahuje len výrok o zákaze koncentrácie, podľa jeho názoru nebolo možné plniť,
keďže výroková časť tohto rozhodnutia povinnosť k plneniu nestanovuje. Ďalej namietal,
že žalovaný pri určení výšky pokuty neprihliadol na okolnosti hodnotiace konanie účastníkov
ako málo závažné, keďže celkové porušenie povinnosti trvalo iba o niečo dlhšie
ako 2 mesiace, pričom účastníci dobrovoľne, bez nutnosti vydania rozhodnutia podľa § 13a
zákona č. 136/2001 Z.z., previedli akcie na spoločnosť E., a.s. a to, že k prevodu akcií na
spoločnosť E., a.s., došlo až 9. 7. 2004, malo dôvod mimo vôle zmluvných strán. Poukázal
tiež na to, že účastníci dobrovoľne splnili rozhodnutie o pokute (za porušenie povinnosti
podľa § 10 ods. 13), účastníci neuskutočnili koncentráciu bez vedomia úradu a v čase
4
od 1.5.2004 do 9.7 2004 nevykonávali žiadne práva a povinnosti vyplývajúce z koncentrácie
a osobitne žiadne práva a povinnosti, ktoré by mali vplyv na postavenie podnikateľa S.
na trhu, k začatiu konania o uloženie pokuty došlo na základe dodatočnej zmeny zákona
a výška pokút je neprimerane vysoká.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 1S 314/2005-74 z 19.6.2008 napadnuté
rozhodnutie žalovaného č. 2005/FH/R/2/090 zo dňa 26.8.2005 v spojení s rozhodnutím
Protimonopolného úradu SR zo dňa 20.5.2005 č. 2005/FH/3/1/061 v časti výroku o výške
sankcie zmenil tak, že žalobcovi uložil pokutu vo výške 500.000,- Sk, ktorú mu uložil
zaplatiť na účet žalovaného, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi náhradu trov
konania nepriznal.
Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že súd dospel k záveru, že uloženie sankcie bolo
dôvodné, avšak pokiaľ ide o výšku uloženej pokuty, súd konštatoval, že skutkové okolnosti
identifikované v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaného, neodôvodňujú sankciu
v uloženej výške.
Súd sa stotožnil s právnym názorom žalovaného, ohľadom porušovania rozhodnutia
o zákaze koncentrácie zo strany žalobcu (i jeho právneho predchodcu) spočívajúce v získaní
priamej spoločnej kontroly nad spoločnosťou S., a.s., keďže mal za nepochybné, že žalobca
(i jeho právny predchodca) na základe zmluvy o prevode cenných papierov sa stali
majoritnými akcionármi spoločnosti S. a.s. a podľa ust. § 176a Obchodného zákonníka týmto
získali práva akcionára. Či tieto práva v rozhodnom období aktívne využívali nebolo
rozhodujúce.
Rovnako sa súd stotožnil so záverom žalovaného o potrebe uloženia sankcie, podľa
jeho názoru však žalovaný bol povinný brať do úvahy obdobie, za ktoré sa sankcia ukladá,
ako aj zohľadniť všetky okolnosti predmetného prípadu, tak aby uložená sankcia zostala
v rovine preventívnej a nie likvidačnej.
Nespochybnil, že celkové porušenie povinností trvalo od 1.5.2004 do 9.7.2004;
zohľadnil, že príslušné zmluvy o prevode cenných papierov boli uzavreté už 18.5.2004 a to,
že k prevodu akcií na spoločnosť E.E.; a.s. došlo až 9.7.2004, malo pôvod v skutočnosti mimo
vôle zmluvných strán. Pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 204/2004 Z. z. vo vzťahu
5
k predmetným akciám boli uzavreté zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy o kúpe cenných
papierov a po uplynutí 10 resp. 13 dní po vzniku novej kompetencie úradu (možnosť udelenie
sankcie) účastníci podpísali príslušné zmluvy o prevode cenných papierov, (ktorými boli
momentom ich podpisu viazaní - § 43a ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Súd zobral tiež do úvahy, že účastníci neuskutočnili koncentráciu bez vedomia úradu
(t. j. koncentráciu notifikovali), nesnažili sa obísť úrad zatajením koncentrácie, práve naopak,
túto v zákonnej lehote oznámili úradu a bezprostredne po nadobudnutí právoplatnosti
rozhodnutia Rady, začali podnikať kroky smerujúce k prevodu akcií, čím dobrovoľne
odstránili protiprávny stav. K začatiu konania o uložení pokuty došlo na základe dodatočnej
zmeny zákona.
Súd zohľadnil závažnosť, dĺžku trvania a formu zavinenia porušovania zákona,
na základe čoho dospel k záveru, že uložená pokuta bola neprimerane vysoká,
nezohľadňujúca všetky uvedené aspekty prípadu, pričom podľa jeho názoru je namieste
uloženie pokuty, ktorá plní tak represívny ako aj preventívny účel, pričom je treba mať
na zreteli, že u žalobcu ide viac-menej o represívny účel, nakoľko sa dopustil porušenia
zákona po dobu dvoch mesiacov. S poukazom na vyššie uvedené súd v súlade s princípom
plnej jurisdikcie zavedenej do správneho súdnictva a v súlade s čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd umožňujúci súdu v zmysle § 250i ods. 2 v spojení
s § 250j ods. 2 OSP zmeniť rozhodnutie orgánu verejnej správy a priamo ukladať i sankcie,
ktoré neboli pôvodne uložené rozhodnutím správneho orgánu, zmierňovať už uložené sankcie
až na úroveň upustenia od potrestania, rozhodol v preskúmavanom prípade tak, že napadnuté
rozhodnutie žalovaného v časti výroku o výške sankcie zmenil a žalobcovi uložil pokutu
vo výške 500.000,- Sk, ktorú považoval za primeranú pri zohľadnení všetkých okolností
prípadu.
III.
Odvolanie žalovaného
Proti tomuto rozsudku v časti o zmene výšky pokuty a v časti o náhrade trov konania
podal v zákonnej lehote žalovaný odvolanie, ktorým súdu prvého stupňa vytýkal,
6
že pri rozhodovaní vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 205 ods. 2
písm. f/ OSP.
Poukázal na to, že i keď sa súd stotožnil so závermi správneho orgánu ohľadne
posúdenia konania žalobcu a jeho právneho predchodcu ako porušovania rozhodnutia
o zákaze koncentrácie a uznal, že uloženie sankcie bolo dôvodné, nesprávne považoval
námietky žalobcu voči výške uloženej pokuty za dôvodné, napriek tomu, že vo svojom
rozhodnutí vyčerpávajúcim spôsobom uviedol aké úvahy ho viedli k uloženiu pokuty
v konkrétnej výške, z čoho je zrejmé, že nešlo o ľubovôľu resp. ničím neobmedzený postup
úradu a zároveň sa vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu, ktoré opakovane uviedol
aj v žalobe, a vysvetlil, prečo ich považoval za mylné a vyvrátené. Trval na tom,
že pri ukladaní pokuty postupoval v zmysle zákona č. 136/2001 Z. z. pričom vychádza
z kritérií vyplývajúcich z ust. § 38 ods. 10 zákona, v zmysle ktorých „Úrad pri ukladaní
pokuty posudzuje závažnosť a dĺžku trvania porušovania ustanovení tohto zákona,
porušovania ustanovení osobitného predpisu alebo porušovania podmienky, povinnosti alebo
záväzku uloženého rozhodnutím úradu. Úrad pri posudzovaní závažnosti porušovania berie
do úvahy jeho povahu, skutočný dopad na trh a tam, kde je to účelné, veľkosť relevantného
trhu. Okrem týchto kritérií úrad pri ukladaní pokuty berie do úvahy aj iné skutočnosti, najmä
opakované porušovanie tým istým podnikateľom, odmietnutie podnikateľa spolupracovať
s úradom, postavenie podnikateľa ako vodcu alebo iniciátora porušovania, získanie
majetkového prospechu v dôsledku porušovania alebo neplnenia dohody obmedzujúcej súťaž
v praxi."
Poukázal na to, že v rámci zákonných kritérií v plnej miere prihliadol na všetky
okolnosti, ktoré by závažnosť konania žalobcu zmiernili a práve z toho dôvodu ustálil výšku
uloženej sankcie na dolnej hranici (0,33 a 0,34 % z obratu žalobcu a podnikateľa B. a.s.)
v rámci zákonného rozpätia, v ktorom mal úrad možnosť uložiť žalobcovi a podnikateľovi B.
a.s. pokuty až do výšky 10 % z ich obratov. Napriek tomu, že išlo o závažné porušenie
zákona, úrad bral do úvahy okolnosti opakovane uvádzané žalobcom v žalobe (avšak
ani na základe nich nemožno protiprávne konanie žalobcu označiť ako málo závažné), a preto
uložil sankciu na spodnej hranice možného zákonného rozpätia. Namietal, že súd prvého
stupňa v odôvodnení rozhodnutia o pokute neuvádzal nové argumenty, ale len tie, s ktorými
sa úrad aj Rada úradu už opakovane vysporiadali, pričom pre každý argument uviedli. akým
spôsobom prispel k stanoveniu výšku pokuty. prípadne z akého dôvodu ho možno alebo
7
nemožno zohľadniť ako poľahčujúcu okolnosť a dôsledkom takéhoto vyhodnotenia bolo
uloženie sankcie na spodnej hranici zákonného rozpätia. Súdu vytýkal, že tie isté dôvody
nemohli slúžiť pre ďalšie, veľmi výrazné zníženie.
Žalovaný odmietol tvrdenie súdu, že uložená sankcia bola likvidačná, pričom poukázal
na to, že podnikateľ P. a.s. dosiahol v roku 2004 obrat vo výške 6 995 066 000,-Sk
a podnikateľ B. a.s. dosiahol v roku 2004 obrat vo výške 2 078 588 000, - Sk.
Zdôraznil, že pokuta musí byť vždy individualizovaná a iba vo vzťahu
ku konkrétnemu podnikateľovi sa dá posúdiť, či bude plniť preventívnu funkciu alebo či bude
likvidačná.
V prípade podnikateľa P. a.s. úrad uložil pokutu vo výške 0, 33 % z jeho obratu
a v prípade podnikateľa B. a.s. to bolo 0,34% z jeho obratu, čo v žiadnom prípade nemožno
považovať za likvidačné, pričom treba prihliadnuť na fakt, že úrad môže ukladať pokuty
až do 10 % z obratu. Navyše v prípade žalobcu a podnikateľa B. a.s. išlo o opakované
porušenie zákona o ochrane hospodárskej súťaže, na čo krajský súd neprihliadal.
Poukázal na to, že v rozhodnutí sa zaoberal aj dĺžkou protiprávneho konania, za ktoré
považoval obdobie neplnenia rozhodnutia o zákaze koncentrácie, ktoré trvalo cca 6 mesiacov,
do 1.5.2004 však uvedené konanie nebolo možné sankcionovať. To znamená, že neplnenie
Rozhodnutia o zákaze koncentrácie, za ktoré je možné uložiť sankciu, je vymedzené obdobím
od 1.5.2004 do 9.7.2004, čo správne posúdil aj prvostupňový orgán. Toto obdobie
(t. j. protiprávne konanie, ktoré je postihnuteľné sankciou) možno charakterizovať
ako krátkodobé porušovanie zákona, čo sa aj odrazilo vo výške sankcie, uloženej na dolnej
hranici možného rozpätia. Rovnako ako súd, pri určení výšky pokuty tiež zobral do úvahy
preukázané snahy účastníkov konania o predaj predmetných akcií, čo tiež prispelo k uloženiu
pokút na dolnej hranici zákonnej sadzby. Pripomenul, že vlastnícke právo k akciám
podnikateľa S., a.s. zaniklo žalobcovi a podnikateľov B., a.s. až 9.7.2004, kedy došlo
k registrácii prevodu cenných papierov vykonaného centrálnym depozitárom, čo považoval
úrad za posledný deň porušovania Rozhodnutia o zákaze koncentrácie. Pri uložení pokuty
úrad plne zohľadnil, že predmetný prevod akcií mal vplyv na dĺžku trvania protiprávneho
konania. V prípade, že by žalobca a podnikateľ B. a.s. nepreviedli nadobudnuté akcie
podnikateľa S., a.s. musel by nastúpiť sankčný mechanizmus a preto nemožno na tento krok
pozerať ako na prejav dobrej vôle žalobcu a podnikateľa B., a.s., ale ako nevyhnutnosť.
8
Úrad pri rozhodovaní o výške pokuty vzal plne na zreteľ kritérium závažnosti a dĺžky
porušenia zákona o ochrane hospodárskej súťaže, ako aj jeho povahu a reálny dopad na trh.
Ako už bolo konštatované v Rozhodnutí o rozklade, ktoré je predmetom preskúmania, v rámci
inštitútu kontroly koncentrácií predstavuje konanie žalobcu. ktoré je v rozpore s právoplatným
Rozhodnutím o zákaze koncentrácie najzávažnejšie porušenie, ktorého sa podnikatelia môžu
dopustiť. V súlade s ust. § 12 ods. 6 úrad zakázal koncentráciu, ktorá vytvárala
resp. posilňovala dominantné postavenie, ktorého dôsledkom boli významné prekážky
efektívnej súťaže na relevantnom trhu. Nerešpektovaním rozhodnutia o zákaze koncentrácie
v tomto prípade došlo k implementácii koncentrácie, ktorá mala horizontálny charakter,
pretože šlo o spojenie vzájomne si konkurujúcich spoločností na vymedzenom relevantnom
trhu, čím došlo k dominancii na trhu.
Žalovaný zdôraznil zásadný rozdiel medzi oznámením koncentrácie, ktoré
je formálnym podaním návrhu na jej posúdenie úradom a uskutočnením koncentrácie
s vedomím úradu, pričom jej uskutočnenie je podľa § 10 ods. 14 zákona o ochrane
hospodárskej súťaže pozastavené až do právoplatného rozhodnutia o nej (resp. úrad môže
udeliť zo suspenzie výnimku). Uskutočnenie koncentrácie prichádza do úvahy, s výnimkou
ustanovenou v § 10 ods. 16 zákona o ochrane hospodárskej súťaže, o ktorú žalobca
a podnikateľ B. a.s. nepožiadali, až po jej právoplatnom schválení, v prípade zákazu
je jej uskutočnenie vylúčené. Teda účastníci koncentrácie nemôžu koncentráciu uskutočniť
alebo implementovať skôr ako je o nej právoplatne rozhodnuté úradom. Krajský súd teda
vychádzal z logicky nesprávnych záverov, keď uviedol, že „...tým účastníci dobrovoľne
odstránili protiprávny stav..“ (str. 9 rozsudku), že žalobca a podnikateľ B. a.s. neuskutočnili
koncentráciu bez vedomia úradu. Pretože v zmysle zákona o ochrane hospodárskej súťaže
ju ani uskutočniť nemohli, teda nie skôr ako po právoplatnom rozhodnutí onej. V opačnom
prípade by ich úrad musel za toto konanie sankcionovať. Teda nebol priestor na to, aby táto
okolnosť (notifikácia koncentrácie) bola akokoľvek hodnotená pri ukladaní pokuty a už vôbec
nie ako poľahčujúca okolnosť, na ktorú prihliadal krajský súd pri znížení pokuty, pretože
v zmysle zákona o ochrane hospodárskej súťaže to bola povinnosť.
Pripomenul, že uloženie sankcie zo strany úradu podnikateľom má plniť tak funkciu
preventívnu. či už v rovine individuálnej alebo generálnej prevencie. ako aj funkciu
represívnu, a súdu vytýkal, že sankcia vo výške 500 000 Sk. (ktorá predstavuje 0.0071 %
9
a 0.024 % z obratu žalobcu a podnikateľa B. a.s.). nemôže plniť ani preventívnu
a ani represívnu funkciu, práve naopak, v dôsledku takýchto nízkych sankcií môžu byť
podnikatelia motivovaní závažným spôsobom porušovať zákon s vedomím. že prípadná
sankcia ich nijako nemôže ohroziť.
Z uvedených dôvodov žalovaný navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
zmeniť tak, že odvolací súd žalobu zamietne.
V.
Argumentácia odvolacieho súdu
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP ) preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní
žalovaného (§ 212 ods. 1 OSP, § 246c ods. 1 OSP) a po nariadenom pojednávania
dňa 25. januára 2011 dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné. Vo veci preto rozhodol tak,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil.
Podľa ust. § 9 ods. 1 koncentrácia na účely tohto zákona je proces ekonomického
spájania podnikateľov, ktorým je:
a) zlúčenie alebo splynutie dvoch alebo viacerých samostatných podnikateľov, alebo
b) získanie priamej alebo nepriamej kontroly jedným podnikateľom alebo viacerými
podnikateľmi nad podnikom alebo nad časťou podniku iného podnikateľa alebo
podnikateľov.
Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia zlúčenie alebo splynutie podľa odseku 1
písm. a) je na účely tohto zákona zlúčenie alebo splynutie podľa osobitného predpisu,
ako aj zlúčenie alebo splynutie, pri ktorom sa ekonomicky spájajú podnikatelia pri zachovaní
ich právnej samostatnosti, najmä v prípade existencie spoločného ekonomického riadenia.
Podľa odseku 4 citovaného ustanovenia, kontrola podľa odseku 1 písm. b) je možnosť
vykonávať rozhodujúci vplyv na činnosť podnikateľa, najmä prostredníctvom:
10
a) vlastníckych práv alebo iných práv k podniku alebo k jeho časti,
b) práv, zmlúv alebo na základe iných skutočností, ktoré umožňujú vykonávať
rozhodujúci vplyv na zloženie, hlasovanie alebo rozhodovanie orgánov
podnikateľa.
Podľa odseku 5 citovaného ustanovenia, koncentrácia podľa odseku 1 písm. b)
je aj vytvorenie spoločného podniku spoločne kontrolovaného dvoma alebo viacerými
podnikateľmi, ktorý trvale vykonáva všetky funkcie samostatného ekonomického subjektu.
Podľa odseku 6 citovaného ustanovenia, úrad v konaní o koncentrácii podľa odseku 5,
ktorá podlieha kontrole úradu a ktorá má za cieľ alebo môže mať za následok koordináciu
súťažného správania podnikateľov, posúdi takú koordináciu podľa § 4 a 6.
Podľa § 12 ods. 3 zákona č. 136/2001 Z. z. v znení zákona č. 465/2002 Z.z. úrad
zakáže koncentráciu vytvárajúcu alebo posilňujúcu dominantné postavenie, ktorého
dôsledkom môžu byť významné prekážky efektívnej súťaže na relevantnom trhu.
Podľa § 38 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov úrad
za porušenie ustanovení § 4 ods. 1, § 8 ods. 6, § 10 ods. 9, § 25 ods. 5 a § 29 ods. 5 uloží
pokutu podnikateľovi do 10 % z obratu podľa § 10 ods. 3 za predchádzajúce uzavreté účtovné
obdobie a podnikateľovi, ktorý za predchádzajúce uzavreté účtovné obdobie dosiahol obrat
do 10 000 Sk, alebo ktorý nemal žiadny obrat, alebo podnikateľovi, ktorého obrat nemožno
vyčísliť, pokutu do 10 000 000,- Sk.
Podľa § 38 ods. 2 zákona č. 136/2001, úrad uloží pokutu podľa odseku 1
podnikateľovi, ktorý neplní podmienku, podnikateľovi, ktorý poruší povinnosť alebo záväzok
uložený mu rozhodnutím úradu, podnikateľovi, ktorý neplní rozhodnutie úradu, alebo
podnikateľovi, ktorý porušil zákaz vykonávať práva a povinnosti vyplývajúce z koncentrácie,
ak mu úrad neudelil výnimku podľa § 10 ods. 16.
Podľa § 38 ods. 8 zákona č. 136/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov pokuty podľa
odsekov 1 až 3 a 5 môže úrad uložiť do štyroch rokov od začatia konania. Úrad však môže
tieto pokuty uložiť najneskôr do ôsmich rokov odo dňa, keď došlo k porušeniu ustanovení
tohto zákona, ustanovení osobitného predpisu, k nesplneniu podmienky alebo k porušeniu
11
povinnosti alebo záväzku uloženého rozhodnutím úradu; v prípade pokračovacieho správneho
deliktu alebo trvajúceho správneho deliktu začne lehota plynúť odo dňa, keď došlo
poslednýkrát k porušeniu.
Podľa § 38 ods. 10 zákona č. 136/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov úrad
pri ukladaní pokuty posudzuje závažnosť a dĺžku trvania porušenia ustanovenia tohto zákona.
Úrad pri posudzovaní závažnosti porušovania ustanovenia tohto zákona. Berie do úvahy jeho
povahu, skutočný dopad na trh, a tam, kde je to účelné, veľkosť relevantného trhu. Okrem
týchto kritérií úrad pri ukladaní pokuty berie do úvahy aj iné faktory, najmä opakované
porušenie tohto zákona tým istým podnikateľom, odmietnutie podnikateľa spolupracovať
s úradom, postavenie podnikateľa ako vodcu alebo iniciátora porušovania ustanovení tohto
zákona, získanie majetkového prospechu v dôsledku porušenia ustanovenia tohto zákona
alebo neplnenie dohody obmedzujúcej súťaž v praxi.
Podľa § 44a ods. 1 zákona v znení predmetnej novely právne vzťahy vzniknuté
pred dňom nadobudnutia platnosti zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii
sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ich vznik sa posudzuje podľa doterajších predpisov.
Podľa § 246c ods. 1 veta prvá OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené
v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.
Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.
Podľa § 205 ods. 1 OSP v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42
ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto
rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolací súd v medziach dôvodov podaného odvolania preskúmal rozsudok krajského
súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal
aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu
a konania týmto rozhodnutiam predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či krajský súd z takto
vymedzeného rozsahu a dôvodov správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého
rozhodnutia.
12
Z rozhodnutia súdu prvého stupňa je zrejmé, že uznal deliktuálnu zodpovednosť
žalobcu za konanie konkretizované žalovaným v napadnutom rozhodnutí č. 2005/FH/R/2/090
z 26.8.2005 v spojení s rozhodnutím č. 2005/FH/3/1/061 z 20.5.2005 spočívajúce v neplnení
právoplatného rozhodnutia o zákaze koncentrácie. K tomuto záveru dospel súd potom, čo mal
za preukázané, že výrok rozhodnutia jednoznačne stanovuje zákaz predmetnej koncentrácie,
pričom uvedenú koncentráciu presne špecifikuje a to jej účastníkov, formu, právny titul a tiež
moment vzniku. Podnikatelia F., a.s. a B., a.s., ktorí touto koncentráciou nadobudli kontrolu
nad podnikateľom S., a.s. boli účastníkmi daného správneho konania, teda je
nespochybniteľné, že toto rozhodnutie ich zaväzovalo a individualizovalo zákaz
pre uvedených podnikateľov, ktorí mali povinnosť ho plniť. Súd sa stotožnil so žalovaným,
že s ohľadom na § 38 ods. 2 zákona vznikla úradu povinnosť uložiť pokutu, pretože žalobca
Rozhodnutie o zákaze koncentrácie neplnil. Súd uznal právomoc žalovaného posúdiť
konkrétne konanie ako koncentráciu alebo nie, resp. či ide o výkon práv a povinností
vyplývajúcich z koncentrácie alebo nie.
Súd prvého stupňa považoval za nesporné, že po 19.12.2003, kedy nadobudlo
rozhodnutie o zákaze koncentrácie právoplatnosť, nešlo zo strany žalobcu a podnikateľa B.,
a.s. už o reálny výkon práv a povinností - neboli uskutočnené žiadne ďalšie právne úkony -
ale len o možnosť vykonávať vplyv, resp. kontrolu - čo je implementáciou koncentrácie.
V období (aj) od 1.5.2004 do 9.7.2004 pretrvával protiprávny stav vyvolaný mimoriadnym
valným zhromaždením, na základe čoho mali podnikatelia F., a.s. a B., a.s. možnosť
vykonávať kontrolu nad podnikateľom S., a.s. Výrok Rozhodnutia o zákaze koncentrácie
znel: koncentrácia sa zakazuje. Preto je irelevantné, či šlo o možnosť vykonávať kontrolu
alebo o reálny výkon, dôležitou zostáva skutočnosť, že koncentrácia (aj so všetkými zmenami
vykonanými pred vydaním Rozhodnutia o zákaze koncentrácie) pretrvávala, napriek tomu,
že bola zakázaná a práve tento stav bol dôvodom pre uloženie pokuty podľa § 38 ods. 2
zákona. Na základe uvedeného teda súd prvého stupňa ustálil, že žalobcovi bola za vytýkané
porušenie súťažného práva uložená pokuta dôvodne (i keď podľa jeho názoru v neprimeranej
výške).
Odvolací súd sa zhoduje so záverom súdu prvého stupňa a v tejto súvislosti dáva
do pozornosti text rozhodnutia Komisie podľa čl. 8 ods. 4 nariadenia Rady (ES) č. 139/2004
o spájaní podnikov vo veci č. COMP/M.2416 TetraLaval/Sidel z 30.1.2002 (OJ 2004 L 38/1),
13
z ktorého možno vyvodiť, že samotné získanie kontrolného balíka je implementáciou spojenia
podnikov, hoci by hlasovacie práva neboli vykonávané.
Je potrebné zdôrazniť, že proti tomuto rozsudku žalobca odvolanie nepodal, teda svoju
zodpovednosť za protisúťažné konanie uznal a so sankciou uloženou súdom v stanovenej
výške bol uzrozumený. Za daných okolností odvolací súd vychádzajúc z ústavne uznávanej
premisy „nech si každý stráži svoje práva“, jeho prípadné dodatočné námietky už nemohol
považovať za relevantný opravný prostriedok spôsobilý tak rozšíriť rozsah preskúmavania
napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa nad rámec vymedzený žalovaným v odvolaní.
Predmetom prieskumu odvolacieho súdu bolo teda najmä posúdenie dôvodnosti
postupu súdu prvého stupňa, ktorým znížil pokutu pôvodne uloženú žalovaným.
Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného vyplýva, že žalovaný pri ukladaní pokuty
vychádzal z ust. § 38 ods. 10 zákona č. 136/2001 Z. z. zákona o ochrane hospodárskej súťaže
ukladajúce mu povinnosť zohľadniť závažnosť protiprávneho konania, dĺžku protiprávneho
konania ako aj iné skutočnosti, najmä opakované porušovanie tým istým podnikateľom,
odmietnutie podnikateľa spolupracovať s úradom, postavenie podnikateľa ako vodcu alebo
iniciátora porušovania, získanie majetkového prospechu v dôsledku porušovania alebo
neplnenia dohody obmedzujúcej súťaž v praxi. Nemožno opomenúť, že uvedené kritériá
zodpovedajú kritériám stanoveným v čl. 23 ods. 2 a 3 Nariadenia Rady (ES) č. 1/2003, ktoré
obsažným spôsobom rozvádza judikatúra ESD, ktorá okrem iného konkretizuje, že závažnosť
porušenia sa zisťuje v závislosti na rade faktorov, ako sú konkrétne okolnosti prípadu, jeho
kontext a odradzujúci účinok pokút.
Podľa názoru odvolacieho súdu z napadnutého rozhodnutia je dostatočným spôsobom
zrejmé ako žalovaný vyhodnotil povahu protisúťažného konania, posúdil podmienky
rozhodujúce pre určenie pokuty ako aj jej výšky a dôvody prečo ho zaradil do kategórie veľmi
závažných porušení. Žalovaný taktiež konkretizoval skutočnosti a vysvetlil dôvody, pre ktoré
posúdil konanie žalobcu z hľadiska faktoru dĺžky trvania porušovania ako krátkodobé
porušovanie (čo sa prejavilo na výške sankcie uloženej na dolnej hranici zákonného rozpätia),
prečo prihliadal na opakované porušenie zákona a na základe objasnenia rozdielu medzi
oznámením koncentrácie a jej uskutočnením s vedomím úradu zdôvodnil prečo nepovažoval
riadnu notifikáciu koncentrácie (ako zákonnú povinnosť v zmysle § 10 ods. 9 zákona)
14
za okolnosť odôvodňujúcu zníženie pokuty a prečo za takúto nemohla byť považovaná
ani skutočnosť, že právni predchodcovia žalobcu dobrovoľne splnili rozhodnutie o uložení
pokuty za porušenie suspenzie koncentrácie ako aj rozhodnutie o uložení povinnosti v zmysle
§ 13a obnoviť úroveň súťaže. Z rozhodnutia tiež vyplýva, že základom pri ustálení výšky
uloženej pokuty bol v súlade s ustanovením § 38 ods. 4 zákona o ochrane hospodárskej
súťaže obrat právnych predchodcov žalobcu za predchádzajúce uzavreté účtovné obdobie,
t. j. rok 2004 a samotná pokutu bola uložená na spodnej hranici 10% zákonného rozpätia.
Za daných okolností spochybnenie rozhodnutia žalovaného v časti o uložení pokuty
súdom prvého stupňa poukazom na povinnosť zohľadnenia „obdobia, za ktoré sa sankcia
ukladá ako aj ďalšie okolnosti predmetného prípadu (závažnosť, dĺžka trvania a forma
zavinenia porušenia zákona) tak, aby uložená sankcia zostala v rovine preventívnej
a nie likvidačnej“ považoval odvolací súd za nedôvodné a nepresvedčivé.
Z rozhodnutia súdu prvého stupňa, napriek tomu, že svoj postup správne odôvodňoval
odkazom na ust. § 250j ods. 5 OSP nevyplýva, že by sám vykonal resp. doplnil dokazovanie
na okolnosti rozhodujúce pre ustálenie výšky sankcie, ale vychádzal z tých istých zákonných
predpokladov ako aj skutkových zistení, z ktorých vychádzal žalovaný správny orgán, tieto
nespochybnil z hľadiska ich úplnosti, preukaznosti alebo hodnovernosti, sám však neuviedol
v čom považoval závery správneho orgánu z nich vychádzajúce za chybné, mylné alebo
nesprávne. čo mu však nebránilo, aby bez zistenia takýchto okolností a konštatovania
porušenia zákona sám rozhodol o (podľa jeho názoru) primeranej výške sankcie, pričom
vytýkajúc mu neprimeranosť pokuty, sám na základe rovnakých skutkových okolností ustálil
výšku sankcie podľa vlastného uváženia inak, čím podľa názoru odvolacieho súdu si osvojil
právomoc správneho orgánu spôsobom, ktorý mu neprináleží.
V konaní sa nepreukázalo, že by žalovaný prekročil hranicu 10% (v skutočnosti výška
uloženej sankcie bola 0,33 a 0,34 % z obratu žalobcu 6 995 066 000 Sk a podnikateľa B. a.s.
2 078 588 000 Sk), preto konštatovanie súdu prvého stupňa o jej neprimeranosti (či jej
likvidačnom charaktere, ktorý však ničím nepreukázal) je nepodložené a nepresvedčivé,
a vzhľadom na skutočnosť, že uvedené kritérium vyjadrujúce pomer finančnej sankcie
k obratu delikventa je zakotvené v platnej právnej úprave, záväznej i pre súdy,
i spochybňujúce zásadu proporcionality.
15
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva,
že ani „Súdny dvor nemôže pri skúmaní platnosti sekundárneho aktu nahrádzať právomoc
voľnej úvahy inštitúcie Únie, či je prijaté opatrenie viac alebo menej primerané sledovanému
cieľu, pokiaľ sa nepreukáže, že toto opatrenie, bolo zjavne nevhodné na realizáciu
sledovaného cieľa“ (Veľká Británia p. Rade, (C 150 94, 19.11.1998, Zb. s. 1-7235, bod 91;
Nemecko p. Rade, C-280/93). (Rovnaký záver možno vyvodiť z rozhodnutia vo veci
Unitymark, C-535/03 „V oblastiach, v ktorých inštitúcie Únie disponujú širokou mierou
voľnej úvahy z dôvodu politickej zodpovednosti, ktorú im pridelila zmluva, môže Súdny dvor
zrušiť prijaté opatrenie z dôvodu jeho rozporu so zásadou proporcionality iba v prípade,
ak je prijaté opatrenie zjavne nevhodné alebo neprimerané na dosiahnutie cieľa sledovaného
dotknutou inštitúciou.“).
V predmetnej veci sa nepreukázalo ani prípadné porušenie zásady ochrany
legitímneho očakávania, keďže postup žalovaného rešpektujúci zákonnú úpravu
vychádzajúcu z Nariadenia 1/2003 čl. 23 ods. 2 a 3 pri ustálení výšky sankcie neprekročil
maximálny limit 10%, čo oprávňuje označiť ho za súladný s touto zásadou a v konaní nebolo
spochybnené ani rešpektovanie zásady rovnakého zaobchádzania pri stanovení pokút.
Je nesporné, že uloženie pokuty a jej výška sú zásadne v diskrečnej právomoci
žalovaného a to, či bude pokuta uložená v maximálnej alebo inej výške závisí od jeho
uváženia, pričom je však povinný rešpektovať zákonné kritériá stanovené v súlade
s komunitárnym právom.
Treba zdôrazniť, že napriek tomu, že správne uváženie je v zásade preskúmateľné
súdom, pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej
úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí
a hľadísk ustanovených zákonom, pričom súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho
rozhodnutia (§ 245 ods. 2 OSP).
Úlohou súdu v právnom súdnictve podľa druhej hlavy piatej časti OSP teda nie je
nahrádzať činnosť správnych orgánov, ale preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov
verejnej správy, teda posúdiť, či správne orgány splnili povinnosti stanovené zákonom
(R 60/2000 druhá veta), pričom súd iba skúma, či toto uváženie nevybočilo z medzí a hľadísk
16
ustanovených zákonom, či je v súlade s pravidlami logického myslenia a či podklady pre taký
úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným postupom (R 52/2003). Pokiaľ sú tieto
predpoklady splnené, nemôže súd z tých istých skutočností vyvodzovať iné alebo opačné
závery (R 39/94 NSS).
Odvolací súd sa nestotožnil s názorom súdu prvého stupňa, ktorý v predmetnej veci
nedôvodne oddeľoval represívnu a preventívnu funkciu pokuty a neprimerane akcentoval
jej represívnu zložku. Z rozhodnutí ESD (vec 41/49, ACF Chemiefarma NV v. Commission,
[1970] ECR 661, bod 173, spojené veci 100 až 103/80, SA Musique Diffusion francaise
and others v. Commission, [1983] ECR 1825, body 105 a 106, vec C-289/04 P Showa Denko
v Commission, [2006] ECR I-5859, bod 16) možno vyvodiť, že pokuty ukladané za porušenie
čl. 81 a 82 ZES (v súčasnosti 101 a 102 ZFEU) sa stanovujú s cieľom potrestať nelegálne
konanie podnikateľov (represívna zložka) a zároveň majú odstrašujúci účinok (preventívna
zložka) nielen na takéto konkrétne porušujúce podniky, ale i všeobecne na iné spoločnosti,
aby nedochádzalo k porušovaniu európskeho súťažného práva do budúcnosti. Cieľom pokút
je teda nielen trest, ale aj prevencia. Odstrašovanie je vlastne súčasťou posúdenia závažnosti
porušenia, keďže toto sa musí posudzovať aj s ohľadom na odstrašujúci účinok pokút. Preto
nie je možné rozdeliť tieto dve funkcie pokút.
Obdobné stanovisko k otázke dvojitej funkcie pokút zaujala Európska komisia
v Usmerneniach k metóde stanovenia pokút uložených podľa čl. 23 ods. 2 písm. a/
Nariadenia č. 1/2003, kde zdôraznila, že pokuty by mali mať dostatočný odstrašujúci účinok
„nielen s cieľom sankcionovať konkrétne podniky (špecifický odstrašujúci účinok),
ale aj s cieľom odradiť ostatné podniky od konania alebo od pokračovania v konaní, ktoré
je v rozpore s čl. 81 a 82 Zmluvy (všeobecný odstrašujúci účinok)“.
Rešpektovanie obidvoch funkcií pokuty je preto nevyhnutné za účelom zabezpečenia
účinnosti pokút za porušenie európskeho súťažného práva a akcentovanie iba jej represívnej
zložky by nepochybne znížilo jej efektívnosť.
Z uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovaného proti
rozsudku súdu prvého stupňa v časti o výške uloženej pokuty bolo dôvodné a pretože neboli
splnené predpoklady na potvrdenie tohto rozsudku a ani na jeho zrušenie (§ 221 OSP),
odvolací súd ho preto zmenil (§ 220 OSP) tak, že žalobu zamietol (§ 250j ods. 1 OSP).
17
O trovách konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1
OSP tak, že účastníkom náhradu trov konania nepriznal, nakoľko žalobca v konaní nebol
úspešný a žalovaný nemá zo zákona nárok na náhradu trov.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. januára 2011
JUDr. Igor Belko, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová