Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sžhpu/4/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora

Belka a členov senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD.

v právnej veci žalobcu: P., a.s., sídlom V., zastúpeného advokátom JUDr. Mgr. L.,

Advokátska kancelária so sídlom K., proti žalovanému: Protimonopolný úrad Slovenskej

republiky, Drieňová ulica č. 24, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Rady

žalovaného č. 2005/FH/R/2/090 zo dňa 26.8.2005, o odvolaní žalovaného proti rozsudku

Krajského súdu v Bratislave č. k. -74 zo dňa 19.6.2008, takto:

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. k. -74 zo dňa 19.6.2008 z m e ň u j e tak, že žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Konanie pred správnymi orgánmi

Protimonopolný úrad Slovenskej republiky, odbor koncentrácií, v správnom konaní

začatom z vlastného podnetu na základe 38 ods. 2 o ochrane

hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb.

2

o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej

republiky v znení neskorších predpisov svojím rozhodnutím č. 2005/FH/3/1/061 zo dňa

20.5.2005 uložil pokutu za neplnenie rozhodnutia Rady Protimonopolného úradu Slovenskej

republiky č. 2003/FH/R/2/294 zo dňa 12.12.2003, ktorým sa zmenilo rozhodnutie

č. 2003/FH/3/1/112 zo dňa 11.6.2003 podnikateľovi P., a.s., vo výške 23 000 000,- Sk

(slovom dvadsaťtri miliónov slovenských korún) a podnikateľovi B., a.s., vo výške 7 000 000,-

Sk (slovom sedem miliónov slovenských korún),

Rada Protimonopolného úradu Slovenskej republiky v Bratislave, ako orgán príslušný

na konanie podľa o ochrane hospodárskej súťaže

a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii

ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení

neskorších predpisov, podľa o správnom konaní v znení

neskorších predpisov (správny poriadok) svojím rozhodnutím č. 2005/FH/R/2/090

z 26.8.2005 rozklad podnikateľov P., a.s., a B., a.s., podaný proti uvedenému rozhodnutiu

Protimonopolného úradu Slovenskej republiky, odboru koncentrácií č. 2005/FH/3/1/061 zo

dňa 20.5.2005 zamietol a toto rozhodnutie potvrdil.

Dotknuté správne orgány vychádzali zo skutočnosti, že rozhodnutím Rady úradu

č. 2003/FH/R/2/294 z 12.12.2003 bola zakázaná koncentrácia spočívajúca v získaní priamej

spoločnej kontroly podnikateľov F., a.s. a B., a.s. nad podnikom podnikateľa S., a.s.

na základe zmlúv o prevode cenných papierov zo dňa 16.10.2002, pretože vytvárala

dominantné postavenie podnikateľov F., a.s. a B., a.s. na relevantnom trhu veľkodistribúcie

liekov a zdravotníckych pomôcok na území Slovenskej republiky. Napriek právoplatnému

rozhodnutiu, ktorým bola predmetná koncentrácia zakázaná, podnikatelia F., a.s. a B., a.s.

vykonávali práva a povinnosti vyplývajúce zo zakázanej koncentrácie tým, že boli vlastníkmi

akcií podniku podnikateľa S., a.s., pričom zmeny vykonané na mimoriadnom valnom

zhromaždení podnikateľa S., a.s. zo dňa 28.11.2002, na základe ktorých došlo

k personálnemu prepojeniu a kontrole podnikateľov F., a.s. a B., a.s. nad podnikateľom S.,

a.s., pretrvávali. Uvedeným uznesením dochádzalo k implementácii zakázanej koncentrácie

a k neplneniu rozhodnutia úradu. Protiprávne konanie napĺňalo skutkovú podstatu správneho

deliktu podľa § 38 ods. 2 zákona - neplnenie rozhodnutia úradu a trvalo približne šesť

mesiacov, pričom však protiprávne konanie, za ktoré bolo možné uložiť sankciu, bolo

vymedzené obdobím od 1.5.2004 (kedy nadobudol účinnosť , ktorým

3

sa mení a dopĺňa o ochrane hospodárskej súťaže rozširujúci škálu

sankcií v ust. § 38 ods. 2 aj na konanie spočívajúce v neplnení rozhodnutia úradu)

do 9.7.2004, kedy došlo k zániku vlastníckeho práva podnikateľov F., a.s. a B., a.s. k akciám

podnikateľa S., a.s. a k ich prevodu na podnikateľa E.E., a.s.

Dňa 1.10.2004 bolo v obchodnom registri zmenené obchodné meno podnikateľa F.

Zdravotnícke zásobovanie, a.s. na P., a.s., preto úrad v predmetnom správnom konaní uložil

pokutu za neplnenie rozhodnutia za obdobie od 1.5.2004 do 9.7.2004 podnikateľom P. a.s.

a B., a.s.

II.

Rozsudok krajského súdu

Žalobou z 10.10.2005 sa žalobca P., a.s. (ktorý sa stal počnúc 9.9.2005 právnym

nástupcom pôvodného účastníka správneho konania spoločnosti B. a.s.) domáhal preskúmania

a následného zrušenia rozhodnutia Rady Protimonopolného úradu Slovenskej republiky

č. 2005/FH/R/2/090 z 26.8.2005, ktorým bolo na základe rozkladu podnikateľov P., a.s.,

a B., a.s. potvrdené prvostupňové rozhodnutie Protimonopolného úradu Slovenskej

republiky, odboru koncentrácií č. 2005/FH/3/1/061 zo dňa 20.5.2005.

Namietal nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, ktorú videl v nesprávnom právnom

posúdení najmä ust. a jeho nepreskúmateľnosť

pre nedostatok dôvodov. Spochybnil rozhodnutie o zákaze koncentrácie, ktoré vzhľadom

na to, že obsahuje len výrok o zákaze koncentrácie, podľa jeho názoru nebolo možné plniť,

keďže výroková časť tohto rozhodnutia povinnosť k plneniu nestanovuje. Ďalej namietal,

že žalovaný pri určení výšky pokuty neprihliadol na okolnosti hodnotiace konanie účastníkov

ako málo závažné, keďže celkové porušenie povinnosti trvalo iba o niečo dlhšie

ako 2 mesiace, pričom účastníci dobrovoľne, bez nutnosti vydania rozhodnutia podľa § 13a

, previedli akcie na spoločnosť E., a.s. a to, že k prevodu akcií na

spoločnosť E., a.s., došlo až 9. 7. 2004, malo dôvod mimo vôle zmluvných strán. Poukázal

tiež na to, že účastníci dobrovoľne splnili rozhodnutie o pokute (za porušenie povinnosti

podľa § 10 ods. 13), účastníci neuskutočnili koncentráciu bez vedomia úradu a v čase

4

od 1.5.2004 do 9.7 2004 nevykonávali žiadne práva a povinnosti vyplývajúce z koncentrácie

a osobitne žiadne práva a povinnosti, ktoré by mali vplyv na postavenie podnikateľa S.

na trhu, k začatiu konania o uloženie pokuty došlo na základe dodatočnej zmeny zákona

a výška pokút je neprimerane vysoká.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. -74 z 19.6.2008 napadnuté

rozhodnutie žalovaného č. 2005/FH/R/2/090 zo dňa 26.8.2005 v spojení s rozhodnutím

Protimonopolného úradu SR zo dňa 20.5.2005 č. 2005/FH/3/1/061 v časti výroku o výške

sankcie zmenil tak, že žalobcovi uložil pokutu vo výške 500.000,- Sk, ktorú mu uložil

zaplatiť na účet žalovaného, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi náhradu trov

konania nepriznal.

Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že súd dospel k záveru, že uloženie sankcie bolo

dôvodné, avšak pokiaľ ide o výšku uloženej pokuty, súd konštatoval, že skutkové okolnosti

identifikované v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaného, neodôvodňujú sankciu

v uloženej výške.

Súd sa stotožnil s právnym názorom žalovaného, ohľadom porušovania rozhodnutia

o zákaze koncentrácie zo strany žalobcu (i jeho právneho predchodcu) spočívajúce v získaní

priamej spoločnej kontroly nad spoločnosťou S., a.s., keďže mal za nepochybné, že žalobca

(i jeho právny predchodca) na základe zmluvy o prevode cenných papierov sa stali

majoritnými akcionármi spoločnosti S. a.s. a podľa ust. týmto

získali práva akcionára. Či tieto práva v rozhodnom období aktívne využívali nebolo

rozhodujúce.

Rovnako sa súd stotožnil so záverom žalovaného o potrebe uloženia sankcie, podľa

jeho názoru však žalovaný bol povinný brať do úvahy obdobie, za ktoré sa sankcia ukladá,

ako aj zohľadniť všetky okolnosti predmetného prípadu, tak aby uložená sankcia zostala

v rovine preventívnej a nie likvidačnej.

Nespochybnil, že celkové porušenie povinností trvalo od 1.5.2004 do 9.7.2004;

zohľadnil, že príslušné zmluvy o prevode cenných papierov boli uzavreté už 18.5.2004 a to,

že k prevodu akcií na spoločnosť E.E.; a.s. došlo až 9.7.2004, malo pôvod v skutočnosti mimo

vôle zmluvných strán. Pred nadobudnutím účinnosti vo vzťahu

5

k predmetným akciám boli uzavreté zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy o kúpe cenných

papierov a po uplynutí 10 resp. 13 dní po vzniku novej kompetencie úradu (možnosť udelenie

sankcie) účastníci podpísali príslušné zmluvy o prevode cenných papierov, (ktorými boli

momentom ich podpisu viazaní - ).

Súd zobral tiež do úvahy, že účastníci neuskutočnili koncentráciu bez vedomia úradu

(t. j. koncentráciu notifikovali), nesnažili sa obísť úrad zatajením koncentrácie, práve naopak,

túto v zákonnej lehote oznámili úradu a bezprostredne po nadobudnutí právoplatnosti

rozhodnutia Rady, začali podnikať kroky smerujúce k prevodu akcií, čím dobrovoľne

odstránili protiprávny stav. K začatiu konania o uložení pokuty došlo na základe dodatočnej

zmeny zákona.

Súd zohľadnil závažnosť, dĺžku trvania a formu zavinenia porušovania zákona,

na základe čoho dospel k záveru, že uložená pokuta bola neprimerane vysoká,

nezohľadňujúca všetky uvedené aspekty prípadu, pričom podľa jeho názoru je namieste

uloženie pokuty, ktorá plní tak represívny ako aj preventívny účel, pričom je treba mať

na zreteli, že u žalobcu ide viac-menej o represívny účel, nakoľko sa dopustil porušenia

zákona po dobu dvoch mesiacov. S poukazom na vyššie uvedené súd v súlade s princípom

plnej jurisdikcie zavedenej do správneho súdnictva a v súlade s čl. 6 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd umožňujúci súdu v zmysle § 250i ods. 2 v spojení

s zmeniť rozhodnutie orgánu verejnej správy a priamo ukladať i sankcie,

ktoré neboli pôvodne uložené rozhodnutím správneho orgánu, zmierňovať už uložené sankcie

až na úroveň upustenia od potrestania, rozhodol v preskúmavanom prípade tak, že napadnuté

rozhodnutie žalovaného v časti výroku o výške sankcie zmenil a žalobcovi uložil pokutu

vo výške 500.000,- Sk, ktorú považoval za primeranú pri zohľadnení všetkých okolností

prípadu.

III.

Odvolanie žalovaného

Proti tomuto rozsudku v časti o zmene výšky pokuty a v časti o náhrade trov konania

podal v zákonnej lehote žalovaný odvolanie, ktorým súdu prvého stupňa vytýkal,

6

že pri rozhodovaní vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 205 ods. 2

písm. f/ .

Poukázal na to, že i keď sa súd stotožnil so závermi správneho orgánu ohľadne

posúdenia konania žalobcu a jeho právneho predchodcu ako porušovania rozhodnutia

o zákaze koncentrácie a uznal, že uloženie sankcie bolo dôvodné, nesprávne považoval

námietky žalobcu voči výške uloženej pokuty za dôvodné, napriek tomu, že vo svojom

rozhodnutí vyčerpávajúcim spôsobom uviedol aké úvahy ho viedli k uloženiu pokuty

v konkrétnej výške, z čoho je zrejmé, že nešlo o ľubovôľu resp. ničím neobmedzený postup

úradu a zároveň sa vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu, ktoré opakovane uviedol

aj v žalobe, a vysvetlil, prečo ich považoval za mylné a vyvrátené. Trval na tom,

že pri ukladaní pokuty postupoval v zmysle pričom vychádza

z kritérií vyplývajúcich z ust. § 38 ods. 10 zákona, v zmysle ktorých „Úrad pri ukladaní

pokuty posudzuje závažnosť a dĺžku trvania porušovania ustanovení tohto zákona,

porušovania ustanovení osobitného predpisu alebo porušovania podmienky, povinnosti alebo

záväzku uloženého rozhodnutím úradu. Úrad pri posudzovaní závažnosti porušovania berie

do úvahy jeho povahu, skutočný dopad na trh a tam, kde je to účelné, veľkosť relevantného

trhu. Okrem týchto kritérií úrad pri ukladaní pokuty berie do úvahy aj iné skutočnosti, najmä

opakované porušovanie tým istým podnikateľom, odmietnutie podnikateľa spolupracovať

s úradom, postavenie podnikateľa ako vodcu alebo iniciátora porušovania, získanie

majetkového prospechu v dôsledku porušovania alebo neplnenia dohody obmedzujúcej súťaž

v praxi."

Poukázal na to, že v rámci zákonných kritérií v plnej miere prihliadol na všetky

okolnosti, ktoré by závažnosť konania žalobcu zmiernili a práve z toho dôvodu ustálil výšku

uloženej sankcie na dolnej hranici (0,33 a 0,34 % z obratu žalobcu a podnikateľa B. a.s.)

v rámci zákonného rozpätia, v ktorom mal úrad možnosť uložiť žalobcovi a podnikateľovi B.

a.s. pokuty až do výšky 10 % z ich obratov. Napriek tomu, že išlo o závažné porušenie

zákona, úrad bral do úvahy okolnosti opakovane uvádzané žalobcom v žalobe (avšak

ani na základe nich nemožno protiprávne konanie žalobcu označiť ako málo závažné), a preto

uložil sankciu na spodnej hranice možného zákonného rozpätia. Namietal, že súd prvého

stupňa v odôvodnení rozhodnutia o pokute neuvádzal nové argumenty, ale len tie, s ktorými

sa úrad aj Rada úradu už opakovane vysporiadali, pričom pre každý argument uviedli. akým

spôsobom prispel k stanoveniu výšku pokuty. prípadne z akého dôvodu ho možno alebo

7

nemožno zohľadniť ako poľahčujúcu okolnosť a dôsledkom takéhoto vyhodnotenia bolo

uloženie sankcie na spodnej hranici zákonného rozpätia. Súdu vytýkal, že tie isté dôvody

nemohli slúžiť pre ďalšie, veľmi výrazné zníženie.

Žalovaný odmietol tvrdenie súdu, že uložená sankcia bola likvidačná, pričom poukázal

na to, že podnikateľ P. a.s. dosiahol v roku 2004 obrat vo výške 6 995 066 000,-Sk

a podnikateľ B. a.s. dosiahol v roku 2004 obrat vo výške 2 078 588 000, - Sk.

Zdôraznil, že pokuta musí byť vždy individualizovaná a iba vo vzťahu

ku konkrétnemu podnikateľovi sa dá posúdiť, či bude plniť preventívnu funkciu alebo či bude

likvidačná.

V prípade podnikateľa P. a.s. úrad uložil pokutu vo výške 0, 33 % z jeho obratu

a v prípade podnikateľa B. a.s. to bolo 0,34% z jeho obratu, čo v žiadnom prípade nemožno

považovať za likvidačné, pričom treba prihliadnuť na fakt, že úrad môže ukladať pokuty

až do 10 % z obratu. Navyše v prípade žalobcu a podnikateľa B. a.s. išlo o opakované

porušenie zákona o ochrane hospodárskej súťaže, na čo krajský súd neprihliadal.

Poukázal na to, že v rozhodnutí sa zaoberal aj dĺžkou protiprávneho konania, za ktoré

považoval obdobie neplnenia rozhodnutia o zákaze koncentrácie, ktoré trvalo cca 6 mesiacov,

do 1.5.2004 však uvedené konanie nebolo možné sankcionovať. To znamená, že neplnenie

Rozhodnutia o zákaze koncentrácie, za ktoré je možné uložiť sankciu, je vymedzené obdobím

od 1.5.2004 do 9.7.2004, čo správne posúdil aj prvostupňový orgán. Toto obdobie

(t. j. protiprávne konanie, ktoré je postihnuteľné sankciou) možno charakterizovať

ako krátkodobé porušovanie zákona, čo sa aj odrazilo vo výške sankcie, uloženej na dolnej

hranici možného rozpätia. Rovnako ako súd, pri určení výšky pokuty tiež zobral do úvahy

preukázané snahy účastníkov konania o predaj predmetných akcií, čo tiež prispelo k uloženiu

pokút na dolnej hranici zákonnej sadzby. Pripomenul, že vlastnícke právo k akciám

podnikateľa S., a.s. zaniklo žalobcovi a podnikateľov B., a.s. až 9.7.2004, kedy došlo

k registrácii prevodu cenných papierov vykonaného centrálnym depozitárom, čo považoval

úrad za posledný deň porušovania Rozhodnutia o zákaze koncentrácie. Pri uložení pokuty

úrad plne zohľadnil, že predmetný prevod akcií mal vplyv na dĺžku trvania protiprávneho

konania. V prípade, že by žalobca a podnikateľ B. a.s. nepreviedli nadobudnuté akcie

podnikateľa S., a.s. musel by nastúpiť sankčný mechanizmus a preto nemožno na tento krok

pozerať ako na prejav dobrej vôle žalobcu a podnikateľa B., a.s., ale ako nevyhnutnosť.

8

Úrad pri rozhodovaní o výške pokuty vzal plne na zreteľ kritérium závažnosti a dĺžky

porušenia zákona o ochrane hospodárskej súťaže, ako aj jeho povahu a reálny dopad na trh.

Ako už bolo konštatované v Rozhodnutí o rozklade, ktoré je predmetom preskúmania, v rámci

inštitútu kontroly koncentrácií predstavuje konanie žalobcu. ktoré je v rozpore s právoplatným

Rozhodnutím o zákaze koncentrácie najzávažnejšie porušenie, ktorého sa podnikatelia môžu

dopustiť. V súlade s ust. § 12 ods. 6 úrad zakázal koncentráciu, ktorá vytvárala

resp. posilňovala dominantné postavenie, ktorého dôsledkom boli významné prekážky

efektívnej súťaže na relevantnom trhu. Nerešpektovaním rozhodnutia o zákaze koncentrácie

v tomto prípade došlo k implementácii koncentrácie, ktorá mala horizontálny charakter,

pretože šlo o spojenie vzájomne si konkurujúcich spoločností na vymedzenom relevantnom

trhu, čím došlo k dominancii na trhu.

Žalovaný zdôraznil zásadný rozdiel medzi oznámením koncentrácie, ktoré

je formálnym podaním návrhu na jej posúdenie úradom a uskutočnením koncentrácie

s vedomím úradu, pričom jej uskutočnenie je podľa § 10 ods. 14 zákona o ochrane

hospodárskej súťaže pozastavené až do právoplatného rozhodnutia o nej (resp. úrad môže

udeliť zo suspenzie výnimku). Uskutočnenie koncentrácie prichádza do úvahy, s výnimkou

ustanovenou v § 10 ods. 16 zákona o ochrane hospodárskej súťaže, o ktorú žalobca

a podnikateľ B. a.s. nepožiadali, až po jej právoplatnom schválení, v prípade zákazu

je jej uskutočnenie vylúčené. Teda účastníci koncentrácie nemôžu koncentráciu uskutočniť

alebo implementovať skôr ako je o nej právoplatne rozhodnuté úradom. Krajský súd teda

vychádzal z logicky nesprávnych záverov, keď uviedol, že „...tým účastníci dobrovoľne

odstránili protiprávny stav..“ (str. 9 rozsudku), že žalobca a podnikateľ B. a.s. neuskutočnili

koncentráciu bez vedomia úradu. Pretože v zmysle zákona o ochrane hospodárskej súťaže

ju ani uskutočniť nemohli, teda nie skôr ako po právoplatnom rozhodnutí onej. V opačnom

prípade by ich úrad musel za toto konanie sankcionovať. Teda nebol priestor na to, aby táto

okolnosť (notifikácia koncentrácie) bola akokoľvek hodnotená pri ukladaní pokuty a už vôbec

nie ako poľahčujúca okolnosť, na ktorú prihliadal krajský súd pri znížení pokuty, pretože

v zmysle zákona o ochrane hospodárskej súťaže to bola povinnosť.

Pripomenul, že uloženie sankcie zo strany úradu podnikateľom má plniť tak funkciu

preventívnu. či už v rovine individuálnej alebo generálnej prevencie. ako aj funkciu

represívnu, a súdu vytýkal, že sankcia vo výške 500 000 Sk. (ktorá predstavuje 0.0071 %

9

a 0.024 % z obratu žalobcu a podnikateľa B. a.s.). nemôže plniť ani preventívnu

a ani represívnu funkciu, práve naopak, v dôsledku takýchto nízkych sankcií môžu byť

podnikatelia motivovaní závažným spôsobom porušovať zákon s vedomím. že prípadná

sankcia ich nijako nemôže ohroziť.

Z uvedených dôvodov žalovaný navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

zmeniť tak, že odvolací súd žalobu zamietne.

V.

Argumentácia odvolacieho súdu

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní

žalovaného ( , ) a po nariadenom pojednávania

dňa 25. januára 2011 dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné. Vo veci preto rozhodol tak,

že rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil.

Podľa ust. § 9 ods. 1 koncentrácia na účely tohto zákona je proces ekonomického

spájania podnikateľov, ktorým je:

a) zlúčenie alebo splynutie dvoch alebo viacerých samostatných podnikateľov, alebo

b) získanie priamej alebo nepriamej kontroly jedným podnikateľom alebo viacerými

podnikateľmi nad podnikom alebo nad časťou podniku iného podnikateľa alebo

podnikateľov.

Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia zlúčenie alebo splynutie podľa odseku 1

písm. a) je na účely tohto zákona zlúčenie alebo splynutie podľa osobitného predpisu,

ako aj zlúčenie alebo splynutie, pri ktorom sa ekonomicky spájajú podnikatelia pri zachovaní

ich právnej samostatnosti, najmä v prípade existencie spoločného ekonomického riadenia.

Podľa odseku 4 citovaného ustanovenia, kontrola podľa odseku 1 písm. b) je možnosť

vykonávať rozhodujúci vplyv na činnosť podnikateľa, najmä prostredníctvom:

10

a) vlastníckych práv alebo iných práv k podniku alebo k jeho časti,

b) práv, zmlúv alebo na základe iných skutočností, ktoré umožňujú vykonávať

rozhodujúci vplyv na zloženie, hlasovanie alebo rozhodovanie orgánov

podnikateľa.

Podľa odseku 5 citovaného ustanovenia, koncentrácia podľa odseku 1 písm. b)

je aj vytvorenie spoločného podniku spoločne kontrolovaného dvoma alebo viacerými

podnikateľmi, ktorý trvale vykonáva všetky funkcie samostatného ekonomického subjektu.

Podľa odseku 6 citovaného ustanovenia, úrad v konaní o koncentrácii podľa odseku 5,

ktorá podlieha kontrole úradu a ktorá má za cieľ alebo môže mať za následok koordináciu

súťažného správania podnikateľov, posúdi takú koordináciu podľa § 4 a 6.

Podľa v znení úrad

zakáže koncentráciu vytvárajúcu alebo posilňujúcu dominantné postavenie, ktorého

dôsledkom môžu byť významné prekážky efektívnej súťaže na relevantnom trhu.

Podľa v znení neskorších predpisov úrad

za porušenie ustanovení § 4 ods. 1, § 8 ods. 6, § 10 ods. 9, § 25 ods. 5 a § 29 ods. 5 uloží

pokutu podnikateľovi do 10 % z obratu podľa § 10 ods. 3 za predchádzajúce uzavreté účtovné

obdobie a podnikateľovi, ktorý za predchádzajúce uzavreté účtovné obdobie dosiahol obrat

do 10 000 Sk, alebo ktorý nemal žiadny obrat, alebo podnikateľovi, ktorého obrat nemožno

vyčísliť, pokutu do 10 000 000,- Sk.

Podľa , úrad uloží pokutu podľa odseku 1

podnikateľovi, ktorý neplní podmienku, podnikateľovi, ktorý poruší povinnosť alebo záväzok

uložený mu rozhodnutím úradu, podnikateľovi, ktorý neplní rozhodnutie úradu, alebo

podnikateľovi, ktorý porušil zákaz vykonávať práva a povinnosti vyplývajúce z koncentrácie,

ak mu úrad neudelil výnimku podľa § 10 ods. 16.

Podľa v znení neskorších predpisov pokuty podľa

odsekov 1 až 3 a 5 môže úrad uložiť do štyroch rokov od začatia konania. Úrad však môže

tieto pokuty uložiť najneskôr do ôsmich rokov odo dňa, keď došlo k porušeniu ustanovení

tohto zákona, ustanovení osobitného predpisu, k nesplneniu podmienky alebo k porušeniu

11

povinnosti alebo záväzku uloženého rozhodnutím úradu; v prípade pokračovacieho správneho

deliktu alebo trvajúceho správneho deliktu začne lehota plynúť odo dňa, keď došlo

poslednýkrát k porušeniu.

Podľa v znení neskorších predpisov úrad

pri ukladaní pokuty posudzuje závažnosť a dĺžku trvania porušenia ustanovenia tohto zákona.

Úrad pri posudzovaní závažnosti porušovania ustanovenia tohto zákona. Berie do úvahy jeho

povahu, skutočný dopad na trh, a tam, kde je to účelné, veľkosť relevantného trhu. Okrem

týchto kritérií úrad pri ukladaní pokuty berie do úvahy aj iné faktory, najmä opakované

porušenie tohto zákona tým istým podnikateľom, odmietnutie podnikateľa spolupracovať

s úradom, postavenie podnikateľa ako vodcu alebo iniciátora porušovania ustanovení tohto

zákona, získanie majetkového prospechu v dôsledku porušenia ustanovenia tohto zákona

alebo neplnenie dohody obmedzujúcej súťaž v praxi.

Podľa § 44a ods. 1 zákona v znení predmetnej novely právne vzťahy vzniknuté

pred dňom nadobudnutia platnosti zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii

sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ich vznik sa posudzuje podľa doterajších predpisov.

Podľa veta prvá pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené

v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

Podľa odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (

ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto

rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolací súd v medziach dôvodov podaného odvolania preskúmal rozsudok krajského

súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal

aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu

a konania týmto rozhodnutiam predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či krajský súd z takto

vymedzeného rozsahu a dôvodov správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého

rozhodnutia.

12

Z rozhodnutia súdu prvého stupňa je zrejmé, že uznal deliktuálnu zodpovednosť

žalobcu za konanie konkretizované žalovaným v napadnutom rozhodnutí č. 2005/FH/R/2/090

z 26.8.2005 v spojení s rozhodnutím č. 2005/FH/3/1/061 z 20.5.2005 spočívajúce v neplnení

právoplatného rozhodnutia o zákaze koncentrácie. K tomuto záveru dospel súd potom, čo mal

za preukázané, že výrok rozhodnutia jednoznačne stanovuje zákaz predmetnej koncentrácie,

pričom uvedenú koncentráciu presne špecifikuje a to jej účastníkov, formu, právny titul a tiež

moment vzniku. Podnikatelia F., a.s. a B., a.s., ktorí touto koncentráciou nadobudli kontrolu

nad podnikateľom S., a.s. boli účastníkmi daného správneho konania, teda je

nespochybniteľné, že toto rozhodnutie ich zaväzovalo a individualizovalo zákaz

pre uvedených podnikateľov, ktorí mali povinnosť ho plniť. Súd sa stotožnil so žalovaným,

že s ohľadom na § 38 ods. 2 zákona vznikla úradu povinnosť uložiť pokutu, pretože žalobca

Rozhodnutie o zákaze koncentrácie neplnil. Súd uznal právomoc žalovaného posúdiť

konkrétne konanie ako koncentráciu alebo nie, resp. či ide o výkon práv a povinností

vyplývajúcich z koncentrácie alebo nie.

Súd prvého stupňa považoval za nesporné, že po 19.12.2003, kedy nadobudlo

rozhodnutie o zákaze koncentrácie právoplatnosť, nešlo zo strany žalobcu a podnikateľa B.,

a.s. už o reálny výkon práv a povinností - neboli uskutočnené žiadne ďalšie právne úkony -

ale len o možnosť vykonávať vplyv, resp. kontrolu - čo je implementáciou koncentrácie.

V období (aj) od 1.5.2004 do 9.7.2004 pretrvával protiprávny stav vyvolaný mimoriadnym

valným zhromaždením, na základe čoho mali podnikatelia F., a.s. a B., a.s. možnosť

vykonávať kontrolu nad podnikateľom S., a.s. Výrok Rozhodnutia o zákaze koncentrácie

znel: koncentrácia sa zakazuje. Preto je irelevantné, či šlo o možnosť vykonávať kontrolu

alebo o reálny výkon, dôležitou zostáva skutočnosť, že koncentrácia (aj so všetkými zmenami

vykonanými pred vydaním Rozhodnutia o zákaze koncentrácie) pretrvávala, napriek tomu,

že bola zakázaná a práve tento stav bol dôvodom pre uloženie pokuty podľa § 38 ods. 2

zákona. Na základe uvedeného teda súd prvého stupňa ustálil, že žalobcovi bola za vytýkané

porušenie súťažného práva uložená pokuta dôvodne (i keď podľa jeho názoru v neprimeranej

výške).

Odvolací súd sa zhoduje so záverom súdu prvého stupňa a v tejto súvislosti dáva

do pozornosti text rozhodnutia Komisie podľa čl. 8 ods. 4 nariadenia Rady (ES) č. 139/2004

o spájaní podnikov vo veci č. COMP/M.2416 TetraLaval/Sidel z 30.1.2002 (OJ 2004 L 38/1),

13

z ktorého možno vyvodiť, že samotné získanie kontrolného balíka je implementáciou spojenia

podnikov, hoci by hlasovacie práva neboli vykonávané.

Je potrebné zdôrazniť, že proti tomuto rozsudku žalobca odvolanie nepodal, teda svoju

zodpovednosť za protisúťažné konanie uznal a so sankciou uloženou súdom v stanovenej

výške bol uzrozumený. Za daných okolností odvolací súd vychádzajúc z ústavne uznávanej

premisy „nech si každý stráži svoje práva“, jeho prípadné dodatočné námietky už nemohol

považovať za relevantný opravný prostriedok spôsobilý tak rozšíriť rozsah preskúmavania

napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa nad rámec vymedzený žalovaným v odvolaní.

Predmetom prieskumu odvolacieho súdu bolo teda najmä posúdenie dôvodnosti

postupu súdu prvého stupňa, ktorým znížil pokutu pôvodne uloženú žalovaným.

Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného vyplýva, že žalovaný pri ukladaní pokuty

vychádzal z ust. zákona o ochrane hospodárskej súťaže

ukladajúce mu povinnosť zohľadniť závažnosť protiprávneho konania, dĺžku protiprávneho

konania ako aj iné skutočnosti, najmä opakované porušovanie tým istým podnikateľom,

odmietnutie podnikateľa spolupracovať s úradom, postavenie podnikateľa ako vodcu alebo

iniciátora porušovania, získanie majetkového prospechu v dôsledku porušovania alebo

neplnenia dohody obmedzujúcej súťaž v praxi. Nemožno opomenúť, že uvedené kritériá

zodpovedajú kritériám stanoveným v čl. 23 ods. 2 a 3 Nariadenia Rady (ES) č. 1/2003, ktoré

obsažným spôsobom rozvádza judikatúra ESD, ktorá okrem iného konkretizuje, že závažnosť

porušenia sa zisťuje v závislosti na rade faktorov, ako sú konkrétne okolnosti prípadu, jeho

kontext a odradzujúci účinok pokút.

Podľa názoru odvolacieho súdu z napadnutého rozhodnutia je dostatočným spôsobom

zrejmé ako žalovaný vyhodnotil povahu protisúťažného konania, posúdil podmienky

rozhodujúce pre určenie pokuty ako aj jej výšky a dôvody prečo ho zaradil do kategórie veľmi

závažných porušení. Žalovaný taktiež konkretizoval skutočnosti a vysvetlil dôvody, pre ktoré

posúdil konanie žalobcu z hľadiska faktoru dĺžky trvania porušovania ako krátkodobé

porušovanie (čo sa prejavilo na výške sankcie uloženej na dolnej hranici zákonného rozpätia),

prečo prihliadal na opakované porušenie zákona a na základe objasnenia rozdielu medzi

oznámením koncentrácie a jej uskutočnením s vedomím úradu zdôvodnil prečo nepovažoval

riadnu notifikáciu koncentrácie (ako zákonnú povinnosť v zmysle § 10 ods. 9 zákona)

14

za okolnosť odôvodňujúcu zníženie pokuty a prečo za takúto nemohla byť považovaná

ani skutočnosť, že právni predchodcovia žalobcu dobrovoľne splnili rozhodnutie o uložení

pokuty za porušenie suspenzie koncentrácie ako aj rozhodnutie o uložení povinnosti v zmysle

§ 13a obnoviť úroveň súťaže. Z rozhodnutia tiež vyplýva, že základom pri ustálení výšky

uloženej pokuty bol v súlade s ustanovením § 38 ods. 4 zákona o ochrane hospodárskej

súťaže obrat právnych predchodcov žalobcu za predchádzajúce uzavreté účtovné obdobie,

t. j. rok 2004 a samotná pokutu bola uložená na spodnej hranici 10% zákonného rozpätia.

Za daných okolností spochybnenie rozhodnutia žalovaného v časti o uložení pokuty

súdom prvého stupňa poukazom na povinnosť zohľadnenia „obdobia, za ktoré sa sankcia

ukladá ako aj ďalšie okolnosti predmetného prípadu (závažnosť, dĺžka trvania a forma

zavinenia porušenia zákona) tak, aby uložená sankcia zostala v rovine preventívnej

a nie likvidačnej“ považoval odvolací súd za nedôvodné a nepresvedčivé.

Z rozhodnutia súdu prvého stupňa, napriek tomu, že svoj postup správne odôvodňoval

odkazom na ust. nevyplýva, že by sám vykonal resp. doplnil dokazovanie

na okolnosti rozhodujúce pre ustálenie výšky sankcie, ale vychádzal z tých istých zákonných

predpokladov ako aj skutkových zistení, z ktorých vychádzal žalovaný správny orgán, tieto

nespochybnil z hľadiska ich úplnosti, preukaznosti alebo hodnovernosti, sám však neuviedol

v čom považoval závery správneho orgánu z nich vychádzajúce za chybné, mylné alebo

nesprávne. čo mu však nebránilo, aby bez zistenia takýchto okolností a konštatovania

porušenia zákona sám rozhodol o (podľa jeho názoru) primeranej výške sankcie, pričom

vytýkajúc mu neprimeranosť pokuty, sám na základe rovnakých skutkových okolností ustálil

výšku sankcie podľa vlastného uváženia inak, čím podľa názoru odvolacieho súdu si osvojil

právomoc správneho orgánu spôsobom, ktorý mu neprináleží.

V konaní sa nepreukázalo, že by žalovaný prekročil hranicu 10% (v skutočnosti výška

uloženej sankcie bola 0,33 a 0,34 % z obratu žalobcu 6 995 066 000 Sk a podnikateľa B. a.s.

2 078 588 000 Sk), preto konštatovanie súdu prvého stupňa o jej neprimeranosti (či jej

likvidačnom charaktere, ktorý však ničím nepreukázal) je nepodložené a nepresvedčivé,

a vzhľadom na skutočnosť, že uvedené kritérium vyjadrujúce pomer finančnej sankcie

k obratu delikventa je zakotvené v platnej právnej úprave, záväznej i pre súdy,

i spochybňujúce zásadu proporcionality.

15

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva,

že ani „Súdny dvor nemôže pri skúmaní platnosti sekundárneho aktu nahrádzať právomoc

voľnej úvahy inštitúcie Únie, či je prijaté opatrenie viac alebo menej primerané sledovanému

cieľu, pokiaľ sa nepreukáže, že toto opatrenie, bolo zjavne nevhodné na realizáciu

sledovaného cieľa“ (Veľká Británia p. Rade, (C 150 94, 19.11.1998, Zb. s. 1-7235, bod 91;

Nemecko p. Rade, C-280/93). (Rovnaký záver možno vyvodiť z rozhodnutia vo veci

Unitymark, C-535/03 „V oblastiach, v ktorých inštitúcie Únie disponujú širokou mierou

voľnej úvahy z dôvodu politickej zodpovednosti, ktorú im pridelila zmluva, môže Súdny dvor

zrušiť prijaté opatrenie z dôvodu jeho rozporu so zásadou proporcionality iba v prípade,

ak je prijaté opatrenie zjavne nevhodné alebo neprimerané na dosiahnutie cieľa sledovaného

dotknutou inštitúciou.“).

V predmetnej veci sa nepreukázalo ani prípadné porušenie zásady ochrany

legitímneho očakávania, keďže postup žalovaného rešpektujúci zákonnú úpravu

vychádzajúcu z Nariadenia 1/2003 čl. 23 ods. 2 a 3 pri ustálení výšky sankcie neprekročil

maximálny limit 10%, čo oprávňuje označiť ho za súladný s touto zásadou a v konaní nebolo

spochybnené ani rešpektovanie zásady rovnakého zaobchádzania pri stanovení pokút.

Je nesporné, že uloženie pokuty a jej výška sú zásadne v diskrečnej právomoci

žalovaného a to, či bude pokuta uložená v maximálnej alebo inej výške závisí od jeho

uváženia, pričom je však povinný rešpektovať zákonné kritériá stanovené v súlade

s komunitárnym právom.

Treba zdôrazniť, že napriek tomu, že správne uváženie je v zásade preskúmateľné

súdom, pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej

úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí

a hľadísk ustanovených zákonom, pričom súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho

rozhodnutia ( ).

Úlohou súdu v právnom súdnictve podľa druhej hlavy piatej časti teda nie je

nahrádzať činnosť správnych orgánov, ale preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy, teda posúdiť, či správne orgány splnili povinnosti stanovené zákonom

(R 60/2000 druhá veta), pričom súd iba skúma, či toto uváženie nevybočilo z medzí a hľadísk

16

ustanovených zákonom, či je v súlade s pravidlami logického myslenia a či podklady pre taký

úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným postupom (R 52/2003). Pokiaľ sú tieto

predpoklady splnené, nemôže súd z tých istých skutočností vyvodzovať iné alebo opačné

závery (R 39/94 NSS).

Odvolací súd sa nestotožnil s názorom súdu prvého stupňa, ktorý v predmetnej veci

nedôvodne oddeľoval represívnu a preventívnu funkciu pokuty a neprimerane akcentoval

jej represívnu zložku. Z rozhodnutí ESD (vec 41/49, ACF Chemiefarma NV v. Commission,

[1970] ECR 661, bod 173, spojené veci , SA Musique Diffusion francaise

and others v. Commission, [1983] ECR 1825, body 105 a 106, vec C-289/04 P Showa Denko

v Commission, [2006] ECR I-5859, bod 16) možno vyvodiť, že pokuty ukladané za porušenie

čl. 81 a 82 ZES (v súčasnosti 101 a 102 ZFEU) sa stanovujú s cieľom potrestať nelegálne

konanie podnikateľov (represívna zložka) a zároveň majú odstrašujúci účinok (preventívna

zložka) nielen na takéto konkrétne porušujúce podniky, ale i všeobecne na iné spoločnosti,

aby nedochádzalo k porušovaniu európskeho súťažného práva do budúcnosti. Cieľom pokút

je teda nielen trest, ale aj prevencia. Odstrašovanie je vlastne súčasťou posúdenia závažnosti

porušenia, keďže toto sa musí posudzovať aj s ohľadom na odstrašujúci účinok pokút. Preto

nie je možné rozdeliť tieto dve funkcie pokút.

Obdobné stanovisko k otázke dvojitej funkcie pokút zaujala Európska komisia

v Usmerneniach k metóde stanovenia pokút uložených podľa čl. 23 ods. 2 písm. a/

Nariadenia č. 1/2003, kde zdôraznila, že pokuty by mali mať dostatočný odstrašujúci účinok

„nielen s cieľom sankcionovať konkrétne podniky (špecifický odstrašujúci účinok),

ale aj s cieľom odradiť ostatné podniky od konania alebo od pokračovania v konaní, ktoré

je v rozpore s čl. 81 a 82 Zmluvy (všeobecný odstrašujúci účinok)“.

Rešpektovanie obidvoch funkcií pokuty je preto nevyhnutné za účelom zabezpečenia

účinnosti pokút za porušenie európskeho súťažného práva a akcentovanie iba jej represívnej

zložky by nepochybne znížilo jej efektívnosť.

Z uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovaného proti

rozsudku súdu prvého stupňa v časti o výške uloženej pokuty bolo dôvodné a pretože neboli

splnené predpoklady na potvrdenie tohto rozsudku a ani na jeho zrušenie ( ),

odvolací súd ho preto zmenil ( ) tak, že žalobu zamietol ( ).

17

O trovách konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1

tak, že účastníkom náhradu trov konania nepriznal, nakoľko žalobca v konaní nebol

úspešný a žalovaný nemá zo zákona nárok na náhradu trov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 25. januára 2011

JUDr. Igor Belko, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová