Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_30S-47-2020.pdf
PDF · 268.79 KB
Case nature
Area
Subarea
30S/47/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Jančárovej a členiek senátu JUDr. Martiny Brniakovej a Mgr. Silvie Tisovej, v právnej veci žalobcu: Q. Q., podnikajúci pod obchodným menom Q. Q., TENA OIL, s miestom podnikania 036 01 Martin, Na Bystričku 815/28, IČO: 37 405 519, právne zastúpený advokátskou kanceláriou A Law, s. r. o., so sídlom Prievozská 4D, 821 09 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 52 078 451, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102922256/2019 zo dňa 18.12.2019, takto
rozhodol:
Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a .
Žalobcovi a žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Daňový úrad Žilina, pobočka Martin (ďalej ako správny orgán prvého stupňa alebo prvostupňový správny orgán alebo správca dane) rozhodnutím Číslo: 102030245/2019 zo dňa 26.08.2019 podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej daňový poriadok) vyrubil daňovému subjektu (žalobcovi) rozdiel dane v sume 44.456,24 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2017. Daň vyrubená dodatočným daňovým priznaním doručeným dňa 25.05.2017 477.098,13 Eur, daň zistená správcom dane vo vyrubovacom konaní 521.554,37 Eur, rozdiel dane v sume 44.456,24 Eur. V odôvodnení uviedol, že u daňového subjektu (žalobcu) v súlade s ustanovením § 46 daňového poriadku vykonal kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia február 2017 a marec 2017, o výsledku ktorej bol vyhotovený Protokol č. 100014261/2019 zo dňa 03.01.2019. Daňový subjekt podal vyjadrenie k protokolu dňa 28.01.2019, lehota na vydanie rozhodnutia na základe žiadosti zo dňa 26.02.2019 bola predĺžená o 120 dní. Upovedomenie o predĺžení lehoty bolo doručené daňovému subjektu dňa 22.03.2019. Dňa 19.08.2019 bola s Q. Q. spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní, predmetom ktorej bolo prerokovanie pripomienok a dôkazov k protokolu zo dňa 03.01.2019. Následne správca dane postupoval podľa § 68 ods. 3 daňového poriadku a v zákonnej lehote vydal rozhodnutie. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia ďalej vyplýva zistenie správcu dane, že daňový subjekt (žalobca) v rozpore s ustanovením § 49 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) neoprávnene odpočítal od dane, ktorú je povinný platiť, daň v celkovej sume 10.974,26 Eur z nákupu tovaru od dodávateľa SIHO, s.r.o., Trieda SNP 434/88, 040 11 Košice - Západ, IČO: 31 734 260, z faktúr: č. FVT170023 vyhotovenej 17.03.2017 na celkovú sumu 56.052,86 Eur, z toho DPH 9.342,14 Eur, č. FVT170024 vyhotovenej 21.03.2017 na celkovú sumu 9.792,72 Eur, z toho DPH 1.632,12 Eur. Správca dane pri výkone daňovej kontroly využil poznatky z dožiadaní zo dňa 08.09.2017, na základe ktorých Daňový úrad Košice preveroval obchodné transakcie uskutočnené v marci 2017 medzi spoločnosťou SIHO, s.r.o. a žalobcom, pričom výsledky preverovania prvostupňový správny orgán podrobne rozviedol na
stranách 3 až 9 odôvodnenia svojho rozhodnutia, ďalej zistenia týkajúce sa E. C., ktorého Q. Q. na ústnom pojednávaní konanom dňa 09.11.2017 označil ako osobu, ktorá mala v dňoch 06.02., 09.02., 14.02., 15.02., 17.02., 21.02., 22.02., 23.02., 27.02.2017 a 21.03.2017 pre Q. Q. prepravovať tovar z Košíc na strane 9 a 10 odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia, ako aj zistenia vyplývajúce zo zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 22.08.2018 s konateľom spoločnosti SIHO, s.r.o. E. U. na strane 11 odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia. Ďalej z odôvodnenia vyplýva, že dňa 12.09.2018 bol daňovému subjektu SIHO, s.r.o. doručený Protokol č. 101646179/2018 zo dňa 22.08.2018 a v súlade s ustanovením § 46 ods. 9 daňového poriadku bola týmto dňom daňová kontrola DPH za zdaňovacie obdobie marec 2017 u daňového subjektu SIHO, s.r.o. ukončená. Prvostupňový správny orgán poukázal na bod 2.3. označeného protokolu zo dňa 22.08.2018, z ktorého vyplývajú zistenia Daňového úradu Košice, vzťahujúce sa okrem iného na výpoveď konateľa spoločnosti SIHO, s.r.o. E. U. v zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 30.11.2017 ako aj zistenia vyplývajúce z výpovede svedka S. T., vypočutého Českou finančnou správou (protokol o výsluchu svedka č. 3033207/18/2121-60561-201843). Z výsluchu svedka T. okrem iného vyplynulo, že spoločnosť SIHO, s.r.o. ani jej konateľa nepozná a nevystavoval žiadne faktúry ani iné doklady za spoločnosť RIMA, s.r.o. nikdy nekonal, jej konateľom a spoločníkom sa stal za úplatu 3.000,- Kč na podnet svojho kamaráta. Na základe vykonaného dokazovania a zistení správca dane prijal záver, že daňový subjekt SIHO, s.r.o. v zdaňovacom období marec 2017 nedodal daňovému subjektu Q. Q. tovar uvedený na odberateľských faktúrach č. FVT170023 a FVT170024, preto mu pri tomto tovare v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH nevznikla daňová povinnosť (len povinnosť zaplatiť DPH z titulu uvedenia DPH vo faktúre podľa § 69 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z.) a následne daňovému subjektu Q. Q. nevzniklo právo DPH z tohto tovaru mu odpočítať. Správca dane odpočítanie DPH v sume 10.974,26 Eur uplatnené kontrolovaným daňovým subjektom (žalobcom) v riadku 21 daňového priznania (Odpočítanie DPH celkom podľa § 49 až § 54a zákona č. 222/2004 Z.z. - DPH 20 %) a v riadku 23 (Odpočítanie DPH celkom podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. - DPH 20 %, z R.21) neuznal. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia ďalej vyplýva, že pri výkone daňovej kontroly bolo správcom dane zistené aj porušenie § 43 zákona o DPH, keď žalobca deklaroval dodanie tovaru do iného členského štátu EÚ s oslobodením od dane v celkovej sume 200.891,90 Eur pre odberateľa AUTORADYS CZ s.r.o., Radimova 2342/36, Praha 6 - Brěvnov, 169 00 Praha 69, na základe faktúr č. 172000212 zo dňa 06.03.2017 na celkovú sumu 35.517,02 Eur, č. 172000231 zo dňa 09.03.2017 na celkovú sumu 37.623,19 Eur, č. 172000239 zo dňa 11.03.2017 na celkovú sumu 38.453,80 Eur, č. 172000246 zo dňa 14.03.2017 na celkovú sumu 35.521,31 Eur a č. 172000299 zo dňa 29.08.2017 na celkovú sumu 53.776,58 Eur. Zo zistení českej daňovej správy na základe žiadosti o MVI zaslanej správcom dane dňa 26.01.2018 okrem iného vyplynulo, že nie je možné potvrdiť dodanie tovaru do Českej republiky, nakoľko na adrese Střešovická 35, Praha 6, kde mal byť podľa príslušných faktúr za prepravu doručený preverovaný tovar, ani na adrese sídla spoločnosti AUTORADYS CZ s.r.o., Radimova 36/2342, Praha 6, sa spoločnosť AUTORADYS CZ s.r.o. nevyskytuje, pričom táto spoločnosť neprevádzkuje ani e-shop. P. T. a.s. potvrdila, že na účet tejto spoločnosti číslo 107-3152200267/0100 za obdobie od 01.01.2017 do 31.12.2017 nebola uskutočnená žiadna úhrada uvedená na dokladoch od Q. Q. za súčiastky, na tento účet boli vkladané peňažné prostriedky v hotovosti, a to výhradne prokuristom E. T., pričom vždy v ten istý deň sú tieto peňažné prostriedky prevádzané na iný bankový účet. Správca dane na základe odpovede českej daňovej správy potom prijal záver, že nebolo preukázané splnenie zákonných podmienok na oslobodenie od dane podľa ust. § 43 zákona o DPH. Následne v súlade s § 22 ods. 1 zákona o DPH v nadväznosti na sadzbu DPH podľa ust. § 27 zákona o DPH bola daň z uvedených faktúr vypočítaná správcom dane nasledovne: 200.891,90 Eur x 20 : 120 = 33.481,98 Eur. Správca dane znížil sumu v riadku 15 daňového priznania (dodanie tovarov a služieb s oslobodením od DPH) a v riadku 16 daňového priznania (dodanie tovarov a služieb s oslobodením od DPH podľa § 43 ods. 1 až 4 zákona o DPH) o 200.891,90 Eur a zvýšil sumu v riadku 03 daňového priznania (dodanie tovaru a služby podľa § 8 a § 9 zákona o DPH) o 167.409,92 Eur (200.891,90 Eur - 33.481,98 Eur) a sumu v riadku 04 daňového priznania (dodanie tovaru a služby podľa § 8 a § 9 zákona o DPH) o 33.481,98 Eur. So všetkými zisteniami správu dane v rámci výkonu daňovej kontroly DPH za zdaňovacie obdobia február a marec 2017 bol žalobca riadne oboznámený na Daňovom úrade Žilina, pobočka Martin dňa 04.12.2018, pričom daňovému subjektu bola stanovená lehota na vyjadrenie sa k zisteným skutočnostiam 8 dní od doručenia oznámenia. Z daňovej kontroly správca dane vyhotovil protokol, ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole daňovému subjektu Q. Q. doručený dňa 08.01.2019. Žalobca vo vyjadrení k protokolu namietal, že mu správca dane neumožnil zúčastniť sa na vypočutí E. U. a H. G. a klásť im otázky. Ďalej v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia správca dane zhrnul preverovanie, ktoré vykonal v rámci vyrubovacieho konania za zdaňovacie obdobia február 2017 a
marec 2017, ktoré popísal, zhrnul a vyhodnotil v nadväznosti na vyjadrenia daňového subjektu (žalobcu) na stranách 15. až 31. odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia. Správca dane vzhľadom na všetky výsledky dokazovania uskutočnené vo vyrubovacom konaní k dodaniu tovaru do iného členského štátu EÚ, keď neboli zistené také skutočnosti, ktoré by viedli k zmene prijatých záverov uvedených správcom dane v Protokole č. 100014261/2019 zo dňa 03.01.2019 zotrval na svojich záveroch a žalobcovi nepriznal odpočet dane z preverovaných faktúr od spoločnosti SIHO, s.r.o., a taktiež oslobodenie od dane pri deklarovanom dodaní tovaru spoločnosti AUTORADYS CZ s.r.o.. Záverom poukázal na ust. § 24 ods. 1, 2 a 4 daňového poriadku s tým, že je oprávnený vykonať dokazovanie aj sám, pričom voľba druhu dôkazného prostriedku závisí od otázok, ktoré správca dane potrebuje objasniť vzhľadom na doklady predložené daňovým subjektom a vzhľadom na vyjadrenia daňového subjektu, čo ale neznamená, že správca dane má povinnosť v daňovom konaní zabezpečovať dôkazy v prospech daňového subjektu. V daňovom konaní platí zásada prejednávacia, nie zásada vyhľadávacia. Je vecou opatrnosti a obozretnosti každého daňového subjektu, aby si v záujme minimalizácie obchodného rizika riadne preveril osoby, s ktorými uskutočňuje svoju podnikateľskú činnosť. Daňový subjekt musí mať vedomosť o subjektoch, s ktorými spolupracuje, pretože výber dôveryhodných obchodných partnerov je primárnou záležitosťou daňového subjektu, ktorý je zodpovedný za dôsledky svojich rozhodnutí.
2. Na základe odvolania žalobcu vo veci rozhodoval žalovaný, ktorý napadnutým rozhodnutím č. 102922256/2019 dňa 18.12.2019 prvostupňové rozhodnutie správcu dane potvrdil. Žalovaný sa stotožnil so skutkovým stavom, ako ho zistil prvostupňový správny orgán a na jeho základe dospel k rovnakému právnemu posúdeniu veci, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia zhrnul všetky argumenty, pre ktoré považoval odvolacie námietky žalobcu za nedôvodné. Podľa žalovaného správca dane pri prijatí záveru, že tovar nedodala spoločnosť SIHO, s.r.o. uvedená na preferovaných faktúrach vychádzal nielen z vlastných zistení ale aj z vykonaných kontrol iného správcu dane, ktorý neuznal spoločnosti SIHO, s.r.o. odpočet dane podľa § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH z nákupu tovaru od spoločnosti RIMA, s.r.o., ktorý mal byť ďalej predaný žalobcovi a vykazované plnenia z faktúr vystavených pre žalobcu spoločnosťou SIHO, s.r.o. posúdil ako plnenia, z ktorých dodávateľovi nevznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH ale podľa § 69 ods. 5 zákona o DPH. Skutočnosť, že tovar predaný žalobcovi mala nakúpiť spoločnosť SIHO, s.r.o. od spoločnosti RIMA, s.r.o. dostatočne nepreukázal ani jej konateľ E. U., ani splnomocnená zástupkyňa W. C. E. a ani skladník spoločnosti SIHO, s.r.o. H. G.. Menovaní rovnako nepotvrdili, že žalobcovi bol predaný spoločnosťou SIHO, s.r.o. iný tovar ako ten, ktorého nákup deklarovali od spoločnosti RIMA, s.r.o.. Využitím dôkazov z daňovej kontroly v spoločnosti SIHO, s.r.o. bola správcom dane spochybnená už aj preprava tovaru spoločnosťou RIMA, s.r.o. do skladu spoločnosti SIHO, s.r.o. v Košiciach a do depa v Prešove, pretože ani skladník spoločnosti SIHO, s.r.o. H. G., ktorý mal s tovarom manipulovať, nevedel uviesť kým a odkiaľ bol tovar uložený v sklade dopravený. Ďalší prepravca E. C. sa nevedel vyjadriť k nákupu tovaru od spoločnosti SIHO, s.r.o. ale vyjadroval sa len k rozvozu tovaru v okolí Košíc, ktorý preberal v depe Prešov, podľa jeho vyjadrenia sa jednalo o tovar z kamiónov od Q. Q., ktorý bol zafóliovaný a uložený na paletách, ktorý nerozbaľoval. E. G. síce potvrdil, že v dňoch 09.02.2017 a 17.03.2017 pre Q. Q. vykonával prepravu tovaru z priestoru za predajňou spoločnosti SIHO, s.r.o. z Košíc do skladu v Martine, a tovar mu zrejme naložil zamestnanec spoločnosti SIHO, s.r.o., avšak nepreukázal, že tovar v priestoroch spoločnosti SIHO, s.r.o. patril tejto spoločnosti a táto bola oprávnená s ním disponovať ako vlastník. Vozidlá podľa predložených dôkazov výpisov GPS sa pohybovali v inom čase a po inom mieste ako deklaroval. Žalobca počas výkonu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania neuviedol žiadne mená osôb zúčastnených pri vykazovaných obchodoch s ich bližšou identifikáciou, ktoré by mal správca dane vypočuť. V prípade všeobecne spomínaných pracovníkov SBS Slovenskej pošty, ktorí mali viesť na vstupe evidenciu vozidiel, žalobca a ani dodávateľ SIHO, s.r.o. nijak nepreukázali, že evidencia vozidiel bola nimi skutočne vedená a týkala sa prepravovaného tovaru konkrétnym dodávateľom, prípadne tovar bol na vozidlách aj inak kontrolovaný a evidovaný. Výsluchy E. U. a H. G. boli realizované v rámci výkonu daňových kontrol u daňového subjektu SIHO, s.r.o., kde Q. Q. nebol účastníkom konania. Spoločnosťou SIHO, s.r.o. ani jej dodávateľom RIMA, s.r.o. nebolo preukázané, že obchody boli vykonané tak ako deklarovali. Spoločnosť SIHO, s.r.o. pri daňovej kontrole nepreukázala miestne príslušnému správcovi dane žiadne iné nákupy tovaru od iných dodávateľov, preto nemohla ani následne vykonať predaj deklarovaného tovaru žalobcovi, čo miestne príslušný správca dane posúdil ako porušenie § 19 ods. 1 zákona o DPH a vykazované plnenie spoločnosti SIHO, s.r.o. vyhodnotil podľa § 69 ods. 5 zákona o DPH. Spoločnosti SIHO, s.r.o. nevznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH dňom dodania tovaru, ale vznikla jej povinnosť zaplatiť daň uvedenú na faktúre podľa § 69 ods. 5 zákona o DPH, preto nesplnením podmienok žalobcom podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona o DPH ani tomuto
nevznikol nárok na odpočítanie dane z preverovaných faktúr od spoločnosti SIHO, s.r.o.. Žalovaný vyhodnotil ako nedôvodné odvolacie námietky žalobcu aj pokiaľ ide o dodanie tovaru z tuzemska do iného členského štátu EÚ pre spoločnosť AUTORADYS CZ s.r.o.. Poukázal pritom na zistenia českej daňovej správy v odpovedi na MVI zo dňa 10.05.2018, ktoré podporujú závery správcu dane o nepriznaní oslobodenia od dane podľa § 43 zákona o DPH, pretože aj napriek vyjadreniu bývalého prokuristu spoločnosti AUTORADYS CZ s.r.o. E. T., že obchody boli vykonané, tento svoje tvrdenia nepreukázal žiadnym dokladom. Nepotvrdili sa ani miesta, na ktoré mal byť tovar dopravený a ani na adrese sídla sa spoločnosť AUTORADYS CZ s.r.o. nevyskytovala. Daňový subjekt AUTORADYS CZ s.r.o. nemal žiadnu prevádzkareň ani sklad na adrese Strešovická 35, Praha 6 a ani neprevádzkoval e-shop, na výzvu správcu dane o poskytnutie informácií nereagoval. Za obdobie od 03.11.2013, kedy bola táto spoločnosť platiteľom DPH, nebola zistená žiadna činnosť. Z odpovede na žiadosť o MVI takisto vyplynulo, že na účet 107-3152200267/0100 spoločnosti AUTORADYS CZ s.r.o. za obdobie od 01.01.2017 do 31.12.2017 nebola uskutočnená žiadna úhrada v spojitosti s Q. Q., peňažné prostriedky v hotovosti naň vkladal výhradne prokurista E. T. a tvrdenie žalobcu, že úhrady za faktúry prichádzali z iného účtu spoločnosti AUTORADYS vedeného v P. T. a.s. česká daňová správa vo svojom registri pre účely daní neevidovala. E. T. podľa zistení českej daňovej správy svoje tvrdenia nepreukázal žiadnym dokladom a spoločnosť AUTORADYS CZ s.r.o. sa na miestach, kde mal byť doručený preverovaný tovar, nevyskytovala. Žalobca predložil ku kontrole faktúry za prepravu tovaru, na ktorých bola uvedená spoločnosť ALLEX SK s.r.o., ktorá však vykonanie prepravy pre žalobcu nepotvrdila. H. A., ktorý v čestnom vyhlásení potvrdzuje, že prepravu pre žalobcu do Českej republiky vykonal on osobne, prepravu tovaru v predmete podnikania uvedenú nemá, zapísaný je do Živnostenského registra na Okresnom úrade Žilina a v predmete podnikania má uvedené: maloobchod v rozsahu voľných živností a sprostredkovateľskú činnosť v rozsahu voľných živností s dňom vzniku oprávnenia 03.08.2007. Tento nemá evidovaný žiadny bankový účet a posledné priznanie k dani z príjmov fyzických osôb podal na DÚ za rok 2010, pričom daň z motorových vozidiel nevykazoval. Žalovaný sa nestotožnil ani s odvolacou námietkou žalobcu, že daňová kontrola bola prerušená nezákonne, k čomu zaujal podrobne stanovisko na stranách 26. až 28. odôvodnenia svojho rozhodnutia, s poukazom i na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/46/2015 zo dňa 27.07.2016. Okrem iného tiež poukázal na to, že správca dane plnil svoje úlohy vyplývajúce mu zo zákona pre naplnenie účelu správy daní aj využitím medzinárodnej výmeny informácií, ktorým overoval podklady potrebné pre správne a úplné určenie dane, pričom ide o legitímnu činnosť správcu dane, prostredníctvom ktorej sa do jeho dispozičnej sféry dostanú informácie o odberateľovi žalobcu a prepravcovi tovaru. Ide o spontánnu výmenu informácií uskutočnenú podľa článku 19 Nariadenia Rady (ES) č. 1798/2003 zo dňa 07.10.2003 o administratívnej spolupráci v oblasti dane z pridanej hodnoty (č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 prepracované znenie).
3. Podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 06.03.2020 podal žalobca včas všeobecnú správnu žalobu, ktorou navrhol preskúmať zákonnosť rozhodnutia správcu dane a žalovaného a obe tieto následne zrušiť, vec vrátiť Daňovému úrad Žilina, pobočka Martin na ďalšie konanie. Namietal, že rozhodnutia boli vydané na základe nedostatočne zisteného a nesprávne vyhodnoteného skutkového stavu, ktorý je vo viacerých okolnostiach v rozpore s administratívnymi spismi a rozhodnutia vychádzajú z nesprávneho posúdenia veci. Pokiaľ ide obstaranie tovaru od spoločnosti SIHO, s.r.o. namietal, že tvrdenie orgánov finančnej správy, že tovar žalobcovi nedodala spoločnosť SIHO uvedená na faktúrach, je neodôvodnené, arbitrárne a v rozpore s objektívnou skutočnosťou. Žalobca preukázal dodanie tovaru štandardnými dokladmi, ktoré ako podnikateľ v rámci bežnej hospodárskej praxe uchovával ku všetkým nakupovaným plneniam. Dodanie tovaru potvrdzujú aj výpovede svedkov, zistenia Daňového úradu Košice ako aj zistenia samotného daňového úradu. Podľa jeho názoru konateľ spoločnosti SIHO potvrdil všetky podstatné skutočností relevantné pre posúdenie prípadu, pričom ďalšou osobou, ktorá potvrdila dodanie tovaru, bol zamestnanec spoločnosti SIHO (skladník - asistent) H. G.. Poukázal tiež na svedeckú výpoveď E. C., ktorý na základe Zmluvy o výkone prác a služieb zo dňa 01.02.2012 spolupracoval so žalobcom a zabezpečoval pre neho denný rozvoz tovaru na východnom Slovensku z depa v Prešove k jednotlivým odberateľom žalobcu. Orgány finančnej správy sa vo svojich rozhodnutiach snažia o spochybnenie svedeckých výpovedí osôb realizujúcich prepravu tovaru od spoločnosti SIHO pre žalobcu. Poukázal aj na výpoveď svedka pána G., ktorý pre žalobcu zabezpečoval denný rozvoz tovaru z Martina do depa v Prešove a z depa v Prešove do Martina do skladu žalobcu, okrem iného s tým, že výpovede osôb, ktoré pre žalobcu realizovali prepravu tovaru (M. C., M. G.), dostatočne jednoznačne identifikovali postup pri preberaní tovaru od spoločnosti SIHO, pri preprave tovaru a pri odovzdaní tovaru v sklade žalobcu, hoci žalovaný tvrdí opak a odmieta na výpovede svedkov prihliadnuť. Ďalej sa zaoberal jednotlivými dôkazmi o preprave tovaru, ktorým zaujíma hodnotiace
stanoviská so snahou vyvrátiť zistenia správcu dane vyplývajúce z odôvodnenia jeho rozhodnutia ako i odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného. A zdôvodňuje na základe ktorých skutočnosti nie je možné jednoznačne potvrdiť, že ani spoločnosť RIMA nedodala tovar spoločnosti SIHO a ani, že spoločnosť SIHO nedodala tovar žalobcovi. Tvrdí, že plnenia nadobudnuté žalobcom od dodávateľa SIHO sú preukázané aj zdaniteľnými dodávkami žalobcu pre jeho odberateľov. Ak by žalobca tovar neobstaral, nemohol by ho ďalej dodať svojim odberateľom. Orgány finančnej správy neprihliadli na spôsob, akým žalobca využil nadobudnuté plnenia. Namieta tiež, že prípadne podvodné konanie alebo úmysly iných subjektov na predchádzajúcich stupňoch obchodného reťazca nemôžu mať za následok odopretie práva na odpočítanie DPH žalobcovi, ak tento o nich nevedel alebo nemohol vedieť. Poukázal okrem iného pri tom i na rozsudok NS SR sp. zn. 3Sžf/1/2010, v ktorom NS SR vyslovil právny názor, že v zásade nie je možné spravodlivo žiadať, aby daňové subjekty sledovali a kontrolovali výrobné procesy a obstarávacie procesy tovarov u iných subjektov, pred dodaním tovaru. Daňovému subjektu zákon nedáva právne prostriedky na sledovanie výrobných a obstarávacích procesov u svojich dodávateľov. Namieta aj, že žalobca si splnil povinnosť preukázať skutočnosti, ktoré patria do jeho dôkazného bremena. Do dôkazného bremena žalobcu nepatria skutočnosti, ktoré žalobca ako daňový subjekt nemôže ovplyvniť. Žalobca nemá kontrolu nad nákupnými procesmi dodávateľov, nemôže preto preukazovať akým spôsobom dodávatelia obstarávali tovar. Žalovaný v rozhodnutí potvrdzuje názor daňového úradu o nedodaní tovaru spoločnosťou SIHO žalobcovi. Dodávateľ však dodanie tovaru žalobcovi jednoznačne potvrdil, dodanie tovaru potvrdzujú aj údaje z dodávateľovho účtovníctva a daňovej evidencie. Žalobca nesúhlasí s názorom daňového úradu o tom, že zákonodarca požaduje, aby platiteľ uplatňujúci si nárok na odpočítanie dane preukázal, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený práve osobou uvedenou na faktúre. Orgány finančnej správy posudzujú obchodný prípad žalobcu s ohľadom na predchádzajúce plnenia (vzťahy), ktorých sa žalobca nezúčastnil, a o ktorých nemal vedomosť. Poukázal tiež na rozsudok NS SR sp. zn. 3Sžf/1/2011, z ktorého vyplýva, že daňový subjekt vyčerpal vlastné bremeno, ak disponuje existenciou materiálneho plnenia, má tomu zodpovedajúcu faktúru a prílohy s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa. Tvrdí, že žalobca sám vecne a dokladovo preukázal, a to konkrétne účtovnou a daňovou evidenciou, dokladmi o úhrade, dokladmi o pohybe vozidiel, ktorými bol tovar prepravovaný, fakturáciou obstaraných dodaní odberateľom, dodanie tovaru potvrdil bývalý konateľ dodávateľa, okolnosti dodania tovaru potvrdili svedecké výpovede ďalších osôb, orgány finančnej správy nemajú dôvod uprieť mu právo na odpočítanie dane. Podľa žalobcu nepreukázanie dodania tovaru v reťazci dodávateľom nemôže byť dôkazom, že spoločnosť SIHO tovar žalobcovi nedodal. Žalobca v danej veci poukázal na rozsudok SD EÚ z 12.01.2006 v spojených veciach C-354/03, C-355/03 a C-484/03 Optigen a následne na rozsudok zo 06.07.2006 v spojených veciach C-439/04 a C-440/04 Kittel. Podľa žalobcu orgány finančnej správy v rozpore s judikatúrou SD EÚ opierajú svoj záver o nedodaní tovaru dodávateľom uvedeným na faktúre o nedostatky zistené v prostrední dodávateľa a jeho subdodávateľa. Judikatúra SD EÚ potvrdzuje, že absencia dôkazov o predchádzajúcich dodania nemôže viesť k záveru, že sa dodania pre žalobcu neuskutočnili. Nepreukázanie skutočnosti, že zdaniteľné plnenie bolo poskytnuté konkrétnym dodávateľom bez toho, aby bolo zároveň preukázané, že predmetné plnenie bolo súčasťou daňového podvodu, o ktorom osoba uplatňujúca si nárok na odpočítanie dane vedela, alebo vedieť mala, nie je dostačujúcim dôvodom na nepriznanie nároku na odpočítanie DPH. Poukázal tiež na ďalšie rozsudky SD EÚ vo veciach C-277/14 PPUH Stehcemp a C-285/11 Bonik EOOD, C-285/11 Bonik EOOD zo dňa 06.12.2012, rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 02.08.2017 sp. zn. 4Afs 58/2017, 7Afs 28/2013, 4Afs 58/2017 ako i ďalší rozsudok SD EÚ vo veci C-18/13 Maks Pen EOOD z 13.02.2014, s tým, že judikatúra NS SR a SD EÚ podporuje interpretáciu, na základe ktorej nemožno dobromyseľnému účastníkovi obchodu (akým bol aj žalobca) uprieť právo na odpočítanie dane. V súvislosti dôkazným bremenom poukázal aj na rozsudok NS SR sp. zn. 5Sžf/49/2010, rozsudok SD EÚ v spojených veciach C-80/11 a C-142/11. Tvrdí, že v danom prípade daňový úrad ani žalovaný vec neposúdili z hľadiska komunitárneho (únijného) práva, nezohľadnili judikatúru SD EÚ a neskúmali existenciu dobrej viery žalobcu ako daňového subjektu v zákonnosť svojho konania tak, ako to predpokladá judikatúra SD EÚ. Namieta, že neuznanie odpočítania dane uplatneného žalobcom z dodávok tovaru od spoločnosti SIHO je v rozpore so zásadou proporcionality pri uplatňovaní práva na odpočítanie DPH a zásadou daňovej neutrality. Pokiaľ ide o dodanie tovaru do iného členského štátu pre spoločnosť AUTORADYS, žalobca namieta, že preukázal splnenie podmienok oslobodenia dodávok tovaru od dane podľa § 43 zákona o DPH v zákonom požadovanom rozsahu predpísanými dokladmi, pričom pred uskutočnením dodávok postupoval s odbornou starostlivosťou, keď preveroval identitu a status platiteľa DPH odberateľa. Namietal preverované vykonané daňovým úradom, vrátane preverovania na základe medzinárodnej
výmeny informácií, ktoré bolo nedostatočné pre formuláciu záverov orgánov finančnej správy, ktorými spochybnili oslobodenie intrakomunitárnych dodávok tovaru od dane. Podľa žalobcu daňový úrad mal dostatočný priestor na to, aby požiadal české orgány finančnej správy o výsluch A. E. v čase, keď ešte žil (zomrel dňa XX.XX.XXXX.). A. E. vykonával prepravu tovaru pre žalobcu do ČR a mohol by potvrdiť informácie o preprave tovaru. Informácie českej daňovej správy o preverovaní účtu spoločnosti AUTORADYS nie sú pre dokazovanie v predmetnej veci použiteľné ako dôkaz o tom, že sa obchody neuskutočnili tak, ako deklaruje žalobca. Úhrady od spoločnosti AUTORADYS žalobca preukázal výpismi z účtu vedeného vo R. T. a.s.. Žalobca nemôže niesť dôsledky potencionálne nedostatočného preverovania zo strany českých orgánov finančnej správy, o výsledky ktorého žalovaný a daňový úrad opierajú svoje závery. Namieta, že české orgány finančnej správy nedostatočne preverili skutkový stav, hoci na to mali možnosti vo svojich informačných systémoch aj bez súčinnosti spoločnosti AUTORADYS. Tvrdenie daňového úradu, že musí byť preukázané, že tovar bol zdanený titulom nadobudnutia u odberateľa, je podľa žalobcu arbitrárne a nemá oporu v zákone o DPH ani v Smernici o DPH. Odmietnutie oslobodenia od dane nemôže byť postavené len na pochybnostiach daňového úradu a žalovaného. Žalobca si splnil povinnosti spadajúce do jeho dôkazného bremena. Nezrovnalosti na strane odberateľa, resp. prepravcu nemôžu stíhať žalobcu. Zo skutkového stavu veci zisteného daňovým úradom (z informácií zistených českými orgánmi finančnej správy a rovnako ani z ďalších dôkazov obstaraných správcom dane) nie je možné spoľahlivo a bez akýchkoľvek pochybností prijať záver, že nebolo preukázané splnenie zákonných podmienok na oslobodenie od dane podľa § 43 zákona o DPH. Keďže tovar bol fyzicky premiestnený z územia SR na územie iného členského štátu (ČR), daň z pridanej hodnoty v konečnom dôsledku mala byť odvedená v inom členskom štáte a nie na Slovensku. Slovenskej republike nevznikla v danom prípade strata na daňových príjmoch. Ďalej žalobca namieta podstatné porušenie procesných predpisov, okrem iného skutočnosť, že o výsluchu M. U., ktorý sa pri ústnom pojednávaní realizovanom Daňovým úradom Košice, pobočka Trebišov vyjadroval výlučne k obchodným transakciám spoločnosti SIHO so žalobcom, žalobca nebol upovedomený, čím v priebehu daňovej kontroly mu správca dane nevytvoril podmienky pre realizáciu práva žalobcu klásť svedkom otázky, čím ho poškodil na jeho právach počas dokazovania upravených v § 25 daňového poriadku. Poukázal aj na porušenie ustanovenia § 25 ods. 4 daňového poriadku a v tej súvislosti aj na článok 48 ods. 2 Ústavy SR. Ďalej daňový úrad v upovedomeniach žalobcu o výsluchu svedkov M. G., M. C. a A. H., konateľa spoločnosti ALLEX SK, neuviedol mená svedkov. Namietal tiež, že daňová kontrola trvala od 12.06.2017 do 08.01.2019 (575 dní), z čoho bol počas 232 dní jej výkon prerušený. Časť z tohto obdobia bola daňová kontrola prerušená nezákonne. Prerušenie daňovej kontroly musí spĺňať podmienku primeranosti z hľadiska jeho dĺžky. Poukázal aj na nariadenie č. 904/2010 a namieta, že daňová kontrola bola prerušená počas takmer päť mesiacov nezákonne, čím bola prekročená zákonná ročná lehota na vykonanie daňovej kontroly. Poukazuje okrem iného tiež na ustanovenie § 46 ods. 10 a § 3 ods. 1 a 2 daňového poriadku, pričom tvrdí, že protokol z daňovej kontroly má charakter nezákonne získaného dôkazného prostriedku a nemôže byť použitý ako dôkaz vo vyrubovacom konaní. Žalobca dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok riadneho odôvodnenia, keď žalovaný sa v rozhodnutí nevysporiadal so všetkými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a svoje závery nedostatočne odôvodnil. Niektoré dôležité závery uvedené v rozhodnutí DÚ a namietané v odvolaní v rozhodnutí úplne absentujú, z ktorého dôvodu je rozhodnutie nezákonné a nepreskúmateľné. Žalovaný sa nevysporiadal náležitým spôsobom s konkrétnymi skutočnosťami uvádzanými v odvolaní, svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil a nedal odpoveď na kritické argumenty žalobcu. Žalovaný neposúdil vec z hľadiska komunitárneho (únijného) práva, nezohľadnil judikatúru SD EÚ, resp. NSS ČR, na ktorú žalobca poukazoval v odvolaní. Žalobca v žalobe tiež poukázal na viaceré rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave a Košiciach, z ktorých citoval. Rozhodnutie žalovaného vo všetkých bodoch potvrdilo prvostupňové rozhodnutie daňového úradu, pričom vydaniu rozhodnutiu DÚ predchádzal nezákonný postup daňového úradu uvedený v podanej žalobe.
4. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 08.10.2020, doručeným tunajšiemu súdu dňa 09.10.2020. Zotrval na skutkových zisteniach a právnom posúdení veci, ako ho uviedol v napadnutom rozhodnutí, pričom všetky žalobné námietky vyhodnotil ako nedôvodné a žalobu žiadal zamietnuť. Podľa žalovaného správca dane nespochybnil vykonanie prepravy E. G. pre žalobcu, ale spochybnil jeho vyjadrenia ako svedka uvedené v zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 28.03.2019, že vykonal prepravu práve tovaru uvedeného na preverovaných faktúrach, ktorý mal patriť spoločnosti SIHO, s.r.o.. E. G. prepravoval len zabalené palety, o ktorých obsahu mu informácie sprostredkoval len žalobca alebo sa ich dozvedel z dodacieho listu. Pohyb vozidiel a výpisy z GPS nie sú vierohodným dôkazom, vykonané prepravy je potrebné evidovať a náležite vykázať v evidencii o vykonaní prepravy
a účtovníctve. Súčasťou evidencie býva aj grafický záznam alebo elektronická karta o prevádzke motorového vozidla. Žalobca počas výkonu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania neuviedol žiadne mená osôb zúčastnených pri vykazovaných obchodoch s ich bližšou identifikáciou. Žalobca ani dodávateľ SIHO, s.r.o. nijak nepreukázali, že evidencia vozidiel bola nimi skutočne vedená a týkala sa prepravovaného tovaru konkrétnym dodávateľom, prípadne že tovar bol na vozidlách aj inak kontrolovaný a evidovaný. Pokiaľ ide o zistenia Daňového úradu Košice, žalobca mal právo nahliadnuť do spisu a oboznámiť sa so všetkými podkladmi rozhodnutia, vrátane fotokópie Protokolu Daňového úradu Košice č. 101450411/2018 zo dňa 27.07.2018 a vzniesť námietky resp. navrhnúť dôkazy vo vzťahu ku skutočnostiam rozhodným pre výsledok konania vo veci žalobcu. Tým, že si žalobca uplatňuje odpočet dane je on sám, nie správca dane, viazaný povinnosťou reálne preukázať, že splnil podmienky pre uplatnenie odpočtu dane podľa zákona o DPH. Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH platiteľ môže odpočítať daň, preto je na žalobcovi, aby uplatňujúci odpočet dane, ktorého nárok správca dane na základe vykonaných zistení a dôkazov spochybnil, vedel vierohodne preukázať. Žalovaný súčasne poukázal na rozsudok NS SR č. k. 6Sžf/7/2010 zo dňa 22.06.2011, tiež rozsudok NS SR č. k. 8Sžf/75/2014 zo dňa 29.09.2016. Správca dane v prejednávaných veciach nezaťažoval žalobcu dôkazným bremenom ohľadne takých skutočností, ktoré ho už zaťažovať nemali a rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a závery v nich uvedené, na ktoré žalobca poukazoval, sa týkali iných skutkových okolností ako prejednávaná vec. Správca dane pri výkone daňovej kontroly ani v rozhodnutí neuvádza, že preverované plnenie bolo súčasťou daňového podvodu, alebo že jeho súčasťou bol aj žalobca, ale poukazuje na skutočnosť, že žalobca nemohol nakúpiť tovar od deklarovaného dodávateľa SIHO, s.r.o., pretože ani tento nepreukázal jeho nákup od spoločnosti RIMA, s.r.o.. Zároveň nebola spoločnosťou SIHO, s.r.o. preukázaná existencia aj iného rovnakého tovaru, ktorého bola vlastníkom, ktorý mohol byť predmetom predaja žalobcovi. Správca dane neoprávnene neodoprel právo žalobcovi uplatniť oslobodenie od dane pri dodaní tovaru do iného členského štátu. Napriek vyjadreniu bývalého prokuristu spoločnosti AUTORADYS CZ s.r.o. E. T., že obchody boli vykonané, menovaný tieto tvrdenia nepreukázal žiadnym dokladom. Nepotvrdili sa ani miesta, na ktoré mal byť tovar dopravený, pričom česká daňová správa v odpovedi na žiadosť o MVI uviedla, že u spoločnosti AUTORADY CZ s.r.o. za obdobie od 03.11.2013, keď bola platiteľom DPH, nebola zistená žiadna činnosť. E. T., keď mal ešte ako prokurista spoločnosti AUTORADYS CZ s.r.o. prístup k účtovníctvu tejto spoločnosti, mohol následne správcovi dane toto predložiť, avšak na výzvu o poskytnutie informácií a dokladov nijak nereagoval. Žalobca nikde v spise neuvádza aké ďalšie dôkazy správca dane nevyužil, ktoré mohli prispieť k objasneniu veci. Spoločnosť ALLEX SK s.r.o. vykonanie prepravy pre žalobcu nepotvrdila, žalobca nijak nepreukázal ako si pred uzatvorením obchodu svojho obchodného partnera (a prepravcu) preveroval, ako nadviazal kontakt so spoločnosťou ALLLEX SK s.r.o. a nie ako bola doprava objednaná. Čestné vyhlásenie H. A., v ktorom potvrdzuje, že prepravu pre žalobcu do Českej republiky vykonal osobne, je neštandardné a účelové, v predmete podnikania v Živnostenskom registri prepravu tovaru nemá, posledné priznanie k dani z príjmov fyzických osôb podal na daňový úrad za rok 2010 a daň z motorových vozidiel nevykazoval. Ako nevierohodný dôkaz žalovaný vyhodnotil aj vyjadrenie H. A. v zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 02.10.2019 a zároveň poukázal na rozpor vo vyjadrení prokuristu AUTORADYS CZ s.r.o. E. T. a H. A. k miestu dodania tovaru Strešovická 35, Praha 6. Žalobca tiež nepredložil žiaden doklad, ktorým by vlastné vozidlo odovzdal A. E., nepreukázal či mal so spoločnosťou OpenTrans s.r.o. uzatvorenú dohodu resp. komu za vykazovanú činnosť platil. Žalovaný tiež poukázal na fakt, že o preverovaní obchodov so spoločnosťou AUTORADYS CZ s.r.o. mal žalobca vedomosť aj pri zaslaní žiadosti o MVI, pretože bol informovaný o tejto skutočnosti rozhodnutím o prerušení daňovej kontroly dňa 04.04.2018, preto mohol skôr navrhnúť vypočuť A. E., ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX. Česká daňová správa vo svojom registri pri účely daní účet spoločnosti AUTORADYS CZ s.r.o. vedený v P. T. a.s. neevidovala. V žiadosti o MVI správca dane pre miestne príslušného správcu dane jasne formuloval otázky a obdobie, ktoré mala česká daňová správa preveriť v spoločnosti AUTORADYS CZ s.r.o.. Žalobca činnosť tejto spoločnosti nepreukázal žiadnymi dokladmi a nenavrhol vykonať ani iné úkony, ktoré by jeho vyjadrenia potvrdili. Správca dane nemohol preveriť, či predložená dohoda so spoločnosťou TENA OIL CZ s.r.o., uzatvorená 01.11.2016 zodpovedá vyjadreniam žalobcu, že tovar bol reálne dopravený a prevzatý deklarovaným odberateľom v depe Průhonice v ČR, pretože v čase výkonu daňovej kontroly a ani vo vyrubovacom konaní dohoda o poskytnutí cross-dockingu nebola správcovi dane predložená. Svedkovia M. U. a P. G. vypovedali v súvislosti s prebiehajúcou daňovou kontrolou v spoločnosti SIHO, s.r.o., ktorá bola vykonávaná miestne príslušným správcom dane Daňovým úradom Košice, k obchodom medzi spoločnosťou SIHO, s.r.o. a spoločnosťou RIMA, s.r.o., pri ktorých žalobca nebol účastníkom konania a z toho dôvodu nebol ani miestne príslušným správcom dane o vypočutí svedka upovedomený. Daňový poriadok neobsahuje bližšie náležitostí písomného
vyrozumenia o výsluchu svedka, neukladá povinnosť správcovi dane uvádzať meno svedka, ktorý má byť vypočutý. Žalovaný tiež poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR 3Sžf/46/2015 zo dňa 27.07.2016, 10Sžfk/49/2018 zo dňa 28.04.2020 a 6Sžfk/41/2019 zo dňa 08.07.2020, z ktorých citoval. V súvislosti s rozhodnutiami o prerušení daňovej kontroly poukázal okrem iného na nariadenie Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 07.10.2010, urgencie žiadostí o medzinárodnú výmenu informácií a konštatoval, že dodržal príkaz č. 1/2013 generálneho riaditeľa sekcie daňovej a colnej, postupoval v súlade so zákonom č. 442/2012 Z. z. a nariadením Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 07.10.2010. Lehota stanovená v § 46 ods. 10 daňového poriadku bola dodržaná, pretože daňová kontrola trvala spolu 344 dní. Pretože bez výsledkov daňovej kontroly u dodávateľa nie je možné správne určiť daň u kontrolovaného daňového subjektu, potom bolo možné podľa žalovaného aj daňovú kontrolu u dodávateľa daňového subjektu, v rámci ktorej sa preverujú skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane u kontrolovaného daňového subjektu považovať za konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej pre ukončenie daňovej kontroly. Žalovaný žiadal žalobu žalobcu v označenom vyjadrení zo dňa 08.10.2020 zamietnuť.
5. Žalobca podal k vyjadreniu žalovaného repliku zo dňa 17.08.2021, v ktorej zotrval na tom, že rozhodnutie žalovaného ako i daňového úradu sú nezákonné z dôvodov uvedených v žalobe, vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu orgánmi finančnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, skutkový stav, ktorý vzali orgány finančnej správy za základ rozhodnutí, je v rozpore s administratívnymi spismi a/alebo nemá v nich oporu a vydaniu rozhodnutí orgánov finančnej správy predchádzalo podstatné porušenie procesných predpisov. V súvislosti s vyjadrením žalovaného vo veci obstarania tovaru od spoločnosti SIHO, s.r.o. okrem iného uviedol, že detailnejšie námietky v tejto súvislosti uvádza v žalobe v časti III. 1.1., písm. (B). Pokiaľ ide o zistenia Daňového úradu Košice, poukazuje len na obmedzené konštatovanie žalovaného s tým, že žalovaný bližšie neodôvodňuje, prečo nepovažuje závery (tvrdenia) žalobcu, pokiaľ ide o námietky uvedené v časti III. 1.1., písm. (B) žaloby v bodoch 63. - 71., za objektívne. Pokiaľ ide o dôkazné bremeno opätovne poukazuje na rozsudok NS SR sp. zn. 3Sžf/1/2011, pokiaľ ide o EÚ konformný výklad tiež na rozsudok sp. zn. 5Sžf/49/2010, tiež rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. 4Afs 58/2017 a opätovne poukazuje aj na detailnejší rozsah žaloby v časti III. 1.2., písm. (B) žaloby, vo vzťahu k vyjadreniu žalovaného vo veci dodania tovaru do iného členského štátu pre spoločnosť AUTORADYS CZ s.r.o., tiež na podrobnejšie námietky v žalobe vo vzťahu k vykonaniu prepravy H. A., procesným nedostatkom v súvislosti s upovedomením o výsluchu svedkov M. U. a P. G. a tiež na námietky v súvislosti s prerušením daňovej kontroly, keď daňový úrad podľa žalobcu prerušil daňovú kontrolu z dôvodu začatia daňových kontrol v spoločnosti SIHO, s.r.o. v rozpore s ustanoveniami daňového poriadku. Zároveň žalobca zotrval na svojom žalobnom návrhu tak, ako ho uviedol v podanej správnej žalobe.
6. Žalovaný k replike žalobcu dupliku nepodal.
7. Správny súd prejednal vec bez nariadenia pojednávania za splnenia procesných podmienok podľa § 137 ods. 4 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP) v spojení s § 107 ods. 1 písm. a) SSP a contrario. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 20.10.2021, o čom bola spísaná zápisnica, ktorá je súčasťou súdneho spisu.
8. Krajský súd v Žiline preskúmal napadnuté rozhodnutie podľa § 177 a nasl. SSP v medziach žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP a § 183 SSP), pričom zistil, že žalobu je potrebné zamietnuť ako nedôvodnú podľa § 190 SSP z nasledovných dôvodov:
9. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení platnom a účinnom ku dňu právoplatnosti rozhodnutia žalovaného (07.01.2020) - ďalej len daňový poriadok, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach,
ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
Podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.
Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,2) b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. 2) Napríklad zákon č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov, zákon č. 105/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov.
Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
Podľa § 25 ods. 4 daňového poriadku ak vypovedá svedok, daňový subjekt alebo jeho zástupca má právo byť prítomný pri jeho vypočutí a klásť mu otázky. Správca dane je povinný o výsluchu svedka včas písomne vyrozumieť daňový subjekt alebo jeho zástupcu.
Podľa § 45 ods. 1 písm. e) daňového poriadku daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej len „kontrolovaný daňový subjekt“), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní.
Podľa § 46 ods. 10 daňového poriadku lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia. Na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61. Ak ide o daňovú kontrolu závislých osôb, ktoré určujú základ dane podľa osobitného predpisu,36b) druhostupňový orgán môže lehotu podľa prvej vety pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia predĺžiť najviac o 12 mesiacov.
Podľa § 61 ods. 1 daňového poriadku správca dane daňové konanie a) preruší, ak má vedomosť, že sa začalo konanie o predbežnej otázke, b) môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu.21a)
Podľa § 61 ods. 4 citovaného zákona správca dane pokračuje v daňovom konaní z vlastného podnetu alebo na podnet účastníka daňového konania, ak pominuli dôvody, pre ktoré sa konanie prerušilo, alebo
ak uplynula lehota uvedená v odseku 2. Pokračovanie v daňovom konaní správca dane písomne oznámi účastníkom konania.
Podľa § 61 ods. 5 daňového poriadku ak je daňové konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú.
Podľa § 63 ods. 2, ods. 5 daňového poriadku rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis1) neustanovuje inak. Rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.
Podľa § 74 ods. 2 daňového poriadku odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v rozsahu požadovanom v odvolaní. Ak vyjdú pri preskúmavaní najavo skutkové či právne okolnosti účastníkom konania neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, odvolací orgán na ne pri rozhodovaní prihliadne; odvolací orgán nie je viazaný len návrhmi účastníka konania a môže zmeniť odvolaním napadnuté rozhodnutie aj v jeho neprospech. V rámci odvolacieho konania môže odvolací orgán výsledky daňového konania doplňovať, odstraňovať chyby konania alebo toto doplnenie alebo odstránenie chýb uložiť správcovi dane s určením primeranej lehoty.
Podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení platnom a účinnom k 31.03.2017 (ďalej len zákon o DPH alebo zákon č. 222/2004 Z. z.) daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.
Podľa § 19 ods. 1 citovaného zákona dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a podobné nehmotné veci a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá referenčným výmenným kurzom určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska5a) v deň predchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí.
Podľa § 43 ods. 1 citovaného zákona oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte.
Podľa § 43 ods. 4 citovaného zákona oslobodené od dane je premiestnenie tovaru zdaniteľnej osoby z tuzemska do iného členského štátu na účely jej podnikania (§ 8 ods. 4), ak by dodanie tohto tovaru pre inú osobu bolo oslobodené od dane podľa odseku 1.
Podľa § 43 ods. 5 citovaného zákona platiteľ je povinný preukázať, že sú splnené podmienky oslobodenia od dane podľa odsekov 1 až 4 a) kópiou faktúry, b) dokladom o odoslaní tovaru, ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ poštovým podnikom, alebo kópiou dokladu o preprave tovaru, v ktorom je potvrdené odberateľom alebo osobou ním poverenou prevzatie tovaru v inom členskom štáte, ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ osobou inou ako poštovým podnikom; ak platiteľ takú kópiu dokladu o preprave tovaru nemá, prevzatie tovaru v inom členskom štáte je povinný preukázať iným dokladom, c) potvrdením o prijatí tovaru odberateľom alebo osobou ním poverenou, ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ alebo odberateľ; toto potvrdenie musí obsahovať 1. meno a priezvisko odberateľa alebo názov odberateľa a adresu jeho sídla, miesta podnikania, prevádzkarne, bydliska alebo adresu miesta, kde sa obvykle zdržiava,
2. množstvo a druh tovaru, 3. adresu miesta a dátum prevzatia tovaru v inom členskom štáte, ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ, alebo adresu miesta a dátum skončenia prepravy, ak prepravu tovaru vykoná odberateľ, 4. meno a priezvisko vodiča pozemného motorového vozidla uvedené paličkovým písmom a jeho podpis, 5. evidenčné číslo pozemného motorového vozidla, ktorým sa uskutočnila preprava tovaru, a d) inými dokladmi, najmä zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby za tovar, dokladom o platbe za prepravu tovaru.
Podľa § 43 ods. 8 citovaného zákona ak prepravu tovaru z tuzemska do iného členského štátu vykoná odberateľ alebo ju zabezpečí odberateľ inou osobou, platiteľ je povinný mať doklady podľa odseku 5 písm. b) alebo c) do konca šiesteho kalendárneho mesiaca nasledujúceho po skončení kalendárneho mesiaca, v ktorom sa uskutočnilo dodanie tovaru. Ak platiteľ nemá doklady podľa odseku 5 písm. b) alebo c) v lehote podľa prvej vety, uvedie dodanie tovaru bez oslobodenia od dane do daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom uplynula táto lehota.
Podľa § 49 ods. 1 citovaného zákona právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
Podľa § 51 ods. 1 písm. a) citovaného zákona právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
Podľa § 69 ods. 5 citovaného zákona každá osoba, ktorá uvedie vo faktúre alebo v inom doklade o predaji daň, je povinná zaplatiť túto daň.
10. Krajský súd v Žiline sa stotožnil s právnym posúdením veci žalovaným, že vzhľadom na výsledky dokazovania či už v rámci výkonu daňovej kontroly alebo vyrubovacieho konania správca dane nadobudol oprávnené pochybnosti o dodaní označeného tovaru dodávateľom žalobcu spoločnosťou SIHO, s.r.o.. Správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie v zmysle § 24 daňového poriadku, pričom nebol viazaný len návrhmi daňového subjektu, ale preveroval dodávateľsko-odberateľské vzťahy medzi žalobcom a jeho dodávateľom a následne dodávateľom žalobcu a jeho dodávateľom spoločnosťou RIMA, s.r.o. aj bez návrhu, a to za účelom zistenia riadneho skutkového stavu. Zhrnúc celé vykonané dokazovanie správne spochybnil dodanie tovarov spoločnosťou SIHO, s.r.o.. Žalobca k daňovej kontrole predložil iba formálne doklady o zdaniteľnom obchode s dodávateľom spoločnosťou SIHO, s.r.o., pričom z výsledkov dokazovania vyplynulo, že tento dodávateľ a jeho subdodávateľ neuskutočnili fakturované zdaniteľné plnenia tak, ako boli deklarované na dodávateľských faktúrach z kontrolovaného zdaňovacieho obdobia za február 2017 od dodávateľa SIHO, s.r.o.. Za týchto okolností pochybnosti o spornom obchode správcu dane boli oprávnené. Pokiaľ teda správca dane preukázateľne spochybnil dôkazy predložené žalobcom, bolo na žalobcovi, aby tieto pochybnosti správcu dane odstránil, pokiaľ chcel byť vo svojom uplatnení nároku na odpočet úspešný.
11. Pokiaľ ide o konkrétne žalobné body, súd ich jednotlivo vyhodnotil nasledovne:
12. Námietku žalobcu, že rozhodnutia sú nezákonné, pretože žalovaný v rozhodnutí rovnako ako aj daňový úrad v rozhodnutí DÚ svoje závery opierajú o nedostatočne zistený a nesprávne vyhodnotený skutkový stav, ktorý je vo viacerých okolnostiach navyše v rozpore s administratívnymi spismi a orgány finančnej správy dospeli tiež k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú. V správnom konaní totiž muselo byť preukázané nielen to, že došlo k materiálnemu plneniu, ale i tá skutočnosť, že materiálne plnenie dodal dodávateľ uvedený na faktúre, pričom musí ísť o reálne plnenie podľa faktúr. Z takto zadefinovaného skutkového stavu potom vyplýva, že tento skutkový stav nemôže byť preukázaný osamotene len listinnými dôkazmi, a to faktúrami, rámcovou zmluvou o obchodnej spolupráci, objednávkami tovaru, dodacími listami, výpismi z účtu s úhradami v prospech spoločnosti SIHO, s.r.o. a odberateľskými faktúrami k odberateľom žalobcu, ktoré sú len formálnou podmienkou pre uznanie odpočtu dane. Reálne plnenie dodávateľom uvedeným na faktúrach musí byť preukázané aj ďalšími dôkazmi, ktoré vo svojom súhrne bez akýchkoľvek pochybností preukazujú dodanie reálneho plnenia dodávateľom. Tieto dôkazy sú v každom jednotlivom prípade rôzne. V danom prípade takýmto dôkazom bez ďalšieho nie je len Rámcová zmluva o obchodnej spolupráci zo dňa 21.09.2015, objednávky tovaru, dodávateľské faktúry, dodacie listy, výpisy z účtu preukazujúce úhrady v prospech spoločnosti SIHO, odberateľské faktúry resp. súpis príslušných odberateľských faktúr, na
základe ktorých žalobca predával tovar kúpený od spoločnosti SIHO svojim odberateľom, ako na to žalobca poukázal v bode 36. na strane 8 jeho správnej žaloby. Zmluva je dôkazom o existencii zmluvného záväzku právneho vzťahu medzi účastníkmi zmluvy, nie však dôkazom o tom, že zmluvné strany reálne plnili povinnosti, ku ktorým sa v označenej zmluve zaviazali. Takýmto dôkazom rovnako bez ďalšieho nemôžu byť ani výpisy z GPS k jednotlivým prepravám tovaru za obdobie marec 2017 (z 21.03.2017 + výpis z mýtneho systému zo dňa 17.03.2017), ktoré žalobca predložil počas daňovej kontroly k preprave tovaru. Správny súd na tomto mieste považuje za potrebné zdôrazniť, že právne relevantným je preukázanie existencie daňovej povinnosti u dodávateľa daňového subjektu, a tiež to, že tento si voči daňovému subjektu daň uplatnil, teda podmienky sa viažu na dodávateľa žalobcu. Skutočnosť, že plnenie, z ktorého si daňový subjekt uplatnil nárok na odpočet DPH, je plnením totožným s tým, ktorý je uvedený vo faktúre, že deklarované plnenie poskytol skutočne vyhotoviteľ faktúry, je v prípade pochybností spravidla potrebné doložiť takými dôkazmi, ktoré pochádzajú z prostredia mimo dispozičnej sféry platiteľov zúčastnených na obchode, a ktoré v čo najväčšej možnej miere objektivizujú skutočnosti deklarované dotknutými platiteľmi. Je potrebné si uvedomiť, že platiteľ dane pri uplatňovaní svojho nároku na odpočítanie DPH jednoznačne deklaruje voči správcovi dane, že konkrétny tovar/služby (s iným tovarom/službami nezameniteľný) bol skutočne poskytnutý, a tovar resp. služby mu boli skutočne dodané od konkrétne označeného platiteľa dane z pridanej hodnoty, tzn. že je preukázaná existencia obojsmerného účtovného, daňového a právneho vzťahu medzi poskytovateľom a nadobúdateľom zdaniteľného plnenia tak, ako to predpokladá zákon o DPH. V tejto súvislosti považuje správny súd za potrebné poznamenať, že samotná existencia tovaru resp. služby nie je spôsobilá preukázať naplnenie zákonných podmienok pre priznanie odpočtu DPH. Predmetom preverovania práva na odpočítanie DPH uplatneného žalobcom nie je existencia tovaru, resp. služby, ale náležitosti zdaniteľného obchodu zachytené v došlej faktúre (viď rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžf/91/2015 zo dňa 24. januára 2017). 13. Správny súd konštatuje, že listinné dôkazy, ktoré predložil žalobca, a ktoré podľa neho majú preukázať dodanie zdaniteľného plnenia od spoločnosti SIHO, s.r.o., túto skutočnosť bez pochybností nepreukazujú. Správca dane mal na základe vykonaného dokazovania (§ 24 ods. 2 daňového poriadku) oprávnené pochybnosti, že spoločnosť SIHO, s.r.o. nemohla dodať zdaniteľné plnenie. Že tieto pochybnosti správcu dane boli oprávnené, o tom svedčia tieto správcom dane zistené skutkové okolnosti:
- konateľ spoločnosti SIHO, s.r.o. E. U. sa vyjadril, že spoločnosť SIHO, s.r.o. pravdepodobne obchodovala so spoločnosťou RIMA, s.r.o., že tovar, ktorý bol predmetom dodania odberateľovi Q. Q. mala vo februári 2017 spoločnosť SIHO, s.r.o. nakúpiť od spoločnosti RIMA, s.r.o., Q. Q. v sklade v Košiciach nikdy nebol, tovar prebrali jeho zamestnanci a odviezli ho vlastnými vozidlami,
- E. C. okrem toho, že potvrdil, že s Q. Q. spolupracoval v období február 2017 a marec 2017 a na základe Zmluvy o výkone prác a služieb uzatvorenej 01.02.2012 zabezpečoval pre Q. Q. denný rozvoz tovaru na východnom Slovensku, okrem iného tiež uviedol, že keď príde kamión s tovarom od Q. Q., tento tovar je v kamióne zafóliovaný a uložený na paletách, k obchodom so spoločnosťou SIHO, s.r.o. uviedol, že tovar bol balený na paletách po bokoch obalené fóliou, cez ktorú tovar nebolo vidieť, zvrchu palety bolo možné tovar vidieť a spomenul si, že väčšinou to boli autobatérie, jedenkrát, nevie presne kedy, boli na paletách zvrchu vidieť papierové škatule, čo v nich bolo nevedel, pri nakladaní v sklade SIHO, s.r.o. bol vždy prítomný ten istý pracovník skladu, ktorého meno nevedel, myslí si, že krstným menom sa volal H., on mu tovar odovzdal len na základe toho, že povedal, že prichádza pre tovar pre Q. Q. TENA OIL, dotyčný človek mu odovzdal dokument, nevedel, či dodací, prepravný alebo iný list, ktorý mu E. C. potvrdil čitateľným podpisom a kópiu tohto dokumentu mu tento človek skoro vždy odovzdal, tieto dokumenty spolu s tovarom vždy nechal v depe v Prešove, pričom E. C. uviedol, že tovar nekontroloval, väčšinou išlo o celé palety, ktoré nerozbaľoval,
- výsledky šetrení Daňového úradu Košice, keď pri spoločnosti SIHO, s.r.o. pri daňovej kontrole za zdaňovacie obdobie marec 2017 bolo zistené porušenie § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH, kde nebol spoločnosti SIHO, s.r.o. priznaný odpočet dane z deklarovaných nákupov tovaru od spoločnosti RIMA, s.r.o., ktorý mal byť následne ďalej fakturovaný žalobcovi. Preverovaním spoločnosti RIMA, s.r.o. bolo zistené, že jediným konateľom a spoločníkom tejto spoločnosti je od 19.07.2016 pán S. T., s nahláseným trvalým pobytom na Mestskom úrade Rakovník, ktorého česká finančná správa vypočula ako svedka a tento sa pri výsluchu vyjadril, že nikdy nebol v sídle spoločnosti RIMA, s.r.o., nikoho nepoveril preberaním poštových zásielok, nepamätá sa, či niekoho poveril zastupovaním spoločnosti, za spoločnosť RIMA, s.r.o. nikdy nekonal, nevystavoval žiadne faktúry ani iné doklady, nepreberal za spoločnosť žiadne zásielky, nemá vedomosť o ekonomickej činnosti spoločnosti a nevie, kto túto spoločnosť riadi, spoločníkom a konateľom spoločnosti RIMA, s.r.o. sa stal na podnet svojho kamaráta T. G. za úplatu 3.000,- Kč,
- spoločnosť SIHO, s.r.o. nemohla v zdaňovacom období marec 2017 dodať tovar od deklarovaného dodávateľa RIMA, s.r.o. pre žalobcu uvedený na faktúrach č. FVT170023 a č. FVT170024 (Protokol z daňovej kontroly č. 101646179/2018 zo dňa 22.08.2018), pretože nebola preukázaná jeho reálna existencia a ani dodanie spoločnosťou RIMA, s.r.o. spoločnosti SIHO, s.r.o. a keďže spoločnosť SIHO, s.r.o. nepreukázala vlastníctvo k preverovanému tovaru, deklarovanému ako nákup od spoločnosti RIMA, s.r.o., spoločnostiam nevznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH, ale podľa § 69 ods. 5 zákona o DPH, t.j. uvedením dane vo faktúre alebo inom doklade o predaji a zároveň ani žalobcovi nemohol vzniknúť nárok na odpočet dane podľa § 49 zákona o DPH,
- zamestnanec spoločnosti SIHO, s.r.o. pán H. G. do zápisnice o ústnom pojednávaní dňa 23.02.2018 za prítomnosti splnomocnenej zástupkyne spoločnosti SIHO, s.r.o. W. C. E. na otázku správcu dane, či mal vedomosť o tom, aký tovar sa nakladá a kto je jeho odberateľom, uviedol, že nevie, evidenčné čísla vozidiel, ktoré tovar zo skladu vyvezú neeviduje a nevyhotovuje žiadne doklady o jeho odovzdaní odberateľovi, vodič ani žiadna iná osoba mu nepodpisujú žiadne doklady o prevzatí tovaru, nevedel potvrdiť, že tovar, ktorý je uskladnený v sklade na paletách je dodávaný spoločnosti Q. Q. TENA OIL, pričom keď vydával tovar šoférom, dal im podpisovať dodacie listy, na ktorých bola uvedená spoločnosť Q. Q. TENA OIL,
- E. G. pri vypočutí dňa 20.02.2019 v rámci vyrubovacieho konania na otázku správcu dane, či môže potvrdiť a zdokladovať, že dňa 09.02.2017 (na základe dodávateľskej faktúry od spoločnosti SIHO, s.r.o. č. FVT170021 a 17.03.2017 na základe dodávateľskej faktúry od spoločnosti SIHO, s.r.o. č. FVT170023 prepravoval pre Q. Q. tovar z Košíc od dodávateľa SIHO, s.r.o., uviedol, že prepravu tovaru od spoločnosti SIHO, s.r.o. v mesiacoch február a marec 2017 vykonával, ale presné dátumy si už nepamätá; momentálne to zdokladovať nevie a hoci sa vyjadroval aj k tomu, o aký rozvoz tovaru v dňoch 09.02. a 17.03.2017 išlo, o aký konkrétny tovar išlo, ako bol tento balený, akými dopravnými prostriedkami bol prepravovaný, skutočnosti ním tvrdené sú v rozpore s výpoveďou zamestnanca spoločnosti SIHO, s.r.o. H. G., ktorý bol vypočutý do zápisnice o ústnom pojednávaní dňa 23.02.2018,
- dňa 05.04.2019 sa na DÚ Žilina, pobočka Martin dostavil E. G., ktorý predložil výpisy z GPS zo dňa 09.02.2017 a 20.03.2017 - automobily s evidenčným číslom BL 592 JI a BL 155 KS, knihu jázd za obdobie od 13.02.2017, 00:00 hod. do 23.02.2017, 23:59 hod. a od 21.03.2017, 00:00 hod. do 21.03.2017, 23:59 hod. automobilu DAF XF s evidenčným číslom MT 547 EE, pričom podľa vyjadrenia tohto svedka mal vykonávať prepravu tovaru od spoločnosti SIHO, s.r.o. v mesiacoch február 2017 a marec 2017 ťahačom DAF s ev. č. MT 547 EE a návesom SHWARZMULLER s evidenčným číslom MT124YH, ktorých držiteľom bol a je Q. Q., ale presné dátumy si nepamätal, pričom výpis z GPS pri svedeckej výpovedi však vôbec nespomenul,
- žalobcom deklarovaný tovar mala spoločnosť SIHO, s.r.o. nakúpiť od spoločnosti RIMA, s.r.o., ktorého existencia však nebola preukázaná (viď Protokol č. 101646179/2018 zo dňa 22.08.2018 z daňovej kontroly v spoločnosti SIHO, s.r.o. za mesiac marec 2017, začatej dňa 18.07.2017 podľa § 46 ods. 1 daňového poriadku na Daňovom úrade Košice),
- aj keď bývalý konateľ spoločnosti SIHO, s.r.o. E. U. verbálne potvrdil obchody so žalobcom, nevedel predložiť žiaden dôkaz a nenavrhol vykonať ani žiadne ďalšie dokazovanie, že skutočne k týmto obchodom došlo tak, ako to uviedol. S poukazom na vyššie uvedené správny súd námietku žalobcu, že výpovede osôb, ktoré pre neho realizovali prepravu (M. C. a M. G.) dostatočne jednoznačne identifikovali postup pri preberaní tovaru od spoločnosti SIHO, pri preprave tovaru a pri odovzdaní tovaru v sklade žalobcu, vyhodnotil ako nedôvodnú. Pokiaľ svedok H. G. nevedel potvrdiť, že tovar, ktorý je uskladnený v sklade na paletách je dodávaný spoločnosti Q. Q. TENA OIL, potom námietka žalobcu, že je absurdné aby vodič, ktorý príde pre tovar k dodávateľovi žiada od zamestnanca spoločnosti SIHO dôkazy, že tovar patrí tejto spoločnosti a zo všetkých okolností má byť zrejmé, že zamestnanec spoločnosti SIHO mu odovzdáva tovar a príslušné doklady k tovaru, je neopodstatnená a správny súd uvádza, že žalobca v správnej žalobe ani nekonkretizoval, aké príslušné doklady k tovaru mal zamestnanec spoločnosti SIHO, s.r.o. vodičovi s tovarom odovzdávať. Pokiaľ ide o prepravu tovaru, žalobca v správnej žalobe žiadne nové dôkazy v tejto súvislosti nepredložil, poskytol len hodnotiaci úsudok k už vykonaným dôkazom a vyjadril svoj nesúhlas s tým, ako tieto dôkazy vyhodnotil správca dane so žalovaným. Žalobca má povinnosť aj v prípade zapožičania vlastných dopravných prostriedkov prepravcovi evidovať a náležite vykázať vykonané prepravy a s nimi súvisiace náklady (napr. PHM, údržbu) v evidencii o vykonaní prepravy a účtovníctve. Na dokladoch o vykonaní prepravy je povinnosťou odberateľa osobne potvrdiť dodávateľovi resp. prepravcovi druh a množstvo prevážaného tovaru svojim podpisom a odtlačkom pečiatky, kde zároveň potvrdzuje, že preprava bola v konkrétny deň vykonaná. Súčasťou takejto evidencie býva aj
grafický záznam alebo elektronická karta o prevádzke motorového vozidla, ktoré bolo použité k preprave, ktorá však správcovi dane predložená nebola.
14. Ako nedôvodnú správny súd vyhodnotil tiež námietku žalobcu, že plnenia nadobudnuté žalobcom od dodávateľa SIHO sú preukázané aj zdaniteľnými dodávkami žalobcu pre jeho odberateľov. Ak by žalobca tovar neobstaral, nemohol by ho ďalej dodať svojim odberateľom. Žalobca tiež namietal, že orgány finančnej správy neprihliadli na spôsob, akým žalobca využil nadobudnuté plnenia. Žalobca tiež tvrdí, že každá dodávateľská faktúra od spoločnosti SIHO (s výnimkou faktúr č. FVT170018 a FVT170019) je priradená k odberateľskej faktúre, ktorou žalobca fakturoval tovar dodaný svojim odberateľom. Správny súd musí konštatovať, že samotná existencia faktúry nie je postačujúcim a relevantným dôkazom toho, že k dodaniu tovaru skutočne došlo. Zaúčtovanie daňových dokladov v súlade so zásadami účtovníctva ešte nezakladá podmienku možnosti uplatnenia práva na odpočítanie dane z prijatých zdaniteľných dodávok (tovarov a služieb). Zákonné podmienky, po splnení ktorých vzniká platiteľovi právo na odpočítanie dane, nespočívajú len vo formálnej deklarácii, v predložení dokladov s predpísaným obsahom, ale tieto musia mať povahu faktu, t.j. musia nesporne preukazovať skutočnosť vo všetkých jej znakoch - v právnej skutočnosti, v objekte a v subjekte. Objektívny dôkaz o skutočnosti, že žalobca fakturoval tovar dodaný svojim odberateľom, pričom má ísť o tovar totožný, ktorý mu bol dodaný dodávateľom SIHO, s.r.o., žalobca nepredložil. Každý subjekt pri svojom podnikaní musí byť dostatočne predvídavý, aby reálny obsah faktúr mohol preukázať aj iným dôkazmi pred daňovými orgánmi. Právo na odpočítanie dane sa nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len z dôvodu jej uvedenia vo faktúre. Základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu DPH zo zdaniteľného obchodu je vznik daňovej povinnosti. Daňová povinnosť vo všeobecnosti znamená, že štátu vzniká právo žiadať daň od osôb, ktorým to zákon vymedzuje. V tejto súvislosti je však potrebné uviesť, že nepostačuje len samotné uvedenie DPH na faktúre, podstatné je, aby došlo k vzniku daňovej povinnosti v intenciách ustanovenia § 19 zákona o DPH, t.j. z titulu skutočného dodania tovaru. Táto podmienka vyplýva z § 49 ods. 1 zákona o DPH. Samotný vznik daňovej povinnosti a uvedenie DPH na faktúre vo väzbe na nárok na odpočítanie DPH u kupujúceho však nestačí, pretože na strane platiteľa ako príjemcu zdaniteľného plnenia musí byť preukázané, že prijaté plnenia obstaral na účely uskutočňovania svojich vlastných zdaniteľných plnení (na účely svojho podnikania). Nie je povinnosťou daňových orgánov vyhľadávať za daňový subjekt - žalobcu dôkazy preukazujúce jeho oprávnenie na odpočet dane, ale naopak bolo povinnosťou žalobcu ako daňového subjektu, predložiť relevantné dôkazy, ktorými by spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti preukázal, že si odpočet dane v kontrolovanom zdaňovacom období uplatnil oprávnene. Platiteľ dane musí preukázať, že zdaniteľný obchod bol aj reálne uskutočnený. Za existujúcej dôkaznej situácie v posudzovanej veci, keď žalobca neposkytol žiaden objektívny dôkaz preukazujúci, že tovar, ktorý mal nadobudnúť od dodávateľa SIHO, s.r.o. mal dodať ďalším odberateľom, požiadavku žalobcu, že daňový úrad by mal uviesť a presvedčivo zdôvodniť, ktorý iný subjekt podľa jeho názoru mal žalobcovi predmetný tovar dodať, považuje správny súd za neopodstatnenú.
15. Žalobca tiež namietal, že si splnil povinnosť preukázať skutočnosti, ktoré patria do jeho dôkazného bremena. Do jeho dôkazného bremena nepatria skutočnosti, ktoré žalobca ako daňový subjekt nemôže ovplyvniť. Žalobca nemá kontrolu nad nákupnými procesmi dodávateľov, nemôže preto preukazovať, akým spôsobom dodávatelia obstarávali tovar. K tomu správny súd poznamenáva, že iba splnenie formálnych podmienok prostredníctvom predloženia listinných dôkazov (najmä faktúry a dodacieho listu) na záveroch vzniku práva na odpočítanie DPH vo veci samej nepostačuje. Podnikateľ (a teda aj žalobca) znáša svoje povinnosti preukázať hodnovernosť údajov faktúry dodávateľa (t. j. „cudzej“ listiny). Preto je rozumné očakávanie, že najmä v zmluvných vzťahoch, vzhľadom na nevylúčenie možnosti uplatnenia daňovej kontroly po relatívne dlhšom časovom úseku, si žalobca ako daňový subjekt „a priori“ zabezpečí od druhej zmluvnej strany nielen dostatok hodnoverných (t.j. takých, ktoré zodpovedajú možnému priebehu zdaniteľného obchodu) dôkazných prostriedkov, ale aj jej budúcu procesnú spoluprácu (napríklad kontakty na zodpovedné osoby dodávateľa), aby vierohodne preukázal oprávnenosť svojich daňových nárokov, a to aj za situácie, keď správca dane počas daňovej kontroly adresuje daňovému subjektu pochybnosti, či samotné dodanie tovaru a služieb sa zrealizovalo spôsobom opísaným v dodávateľskej faktúre. Toto je nepriamy vplyv daňových predpisov na dispozitívne vytváranie zmluvných vzťahov vytváraných pod vplyvom najmä súkromného práva (pozri tiež rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžfk 81/2018). Pokiaľ sa jedná o povinnosť kontrolovať dodávateľa, či napríklad správne vedie účtovníctvo alebo od koho nadobudol tovar, správny súd poukazuje na judikatúru (viď rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžf/61/2016 zo dňa 12.12.2017) a zdôrazňuje vzťah medzi procesnou povinnosťou znášať dôkazné bremeno pri ekonomickej činnosti vo forme zdaniteľných obchodov a podnikateľskou obozretnosťou, ku
ktorej neodmysliteľne patrí aj primeraná starostlivosť o získanie dostupných informácií. Takýto prístup pôsobí pozitívne na odstránenie rizika podnikateľa už v čase každého jeho právneho vzťahu, ktorého plnenie podlieha priamej či nepriamej dani. Pokiaľ žalobca namietal, že svoje dôkazné bremeno uniesol a preukázal existenciu materiálneho plnenia, správny súd poukazuje na rozsudok NS SR sp. zn. 1Sž- o-KS 125/2004 zo dňa 10.05.2005, v ktorom bolo konštatované, že platiteľ dane pri uplatňovaní svojho práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty jednoznačne deklaruje voči správcovi dane, že tovar mu bol skutočne dodaný od platiteľa dane z pridanej hodnoty konkrétne uvedeného na daňovom doklade, to znamená, že je preukázaná existencia obojsmerného účtovného, daňového a právneho vzťahu. Uvedené závery o dôkaznom bremene boli neskôr rozvíjané v uznesení Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 40/09 zo dňa 16.12.2009 s tým, že ak správca dane pri preverovaní predložených listinných podkladov, hoci aj v rámci daňovej kontroly, preukázateľne spochybní ich vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť, potom si správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť, a v takom prípade je opäť len na daňovo subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Na tento záver napríklad nadviazal rozsudok NS SR sp. zn. 4Sžf/7/2011 zo dňa 31.03.2011. Pokiaľ žalobca poukazuje na rozsudok NS SR sp. zn. 3Sžf/1/2011, aplikácia žalobcom citovaného rozhodnutia v tejto veci sa viac menej obmedzuje na formálne požiadavky na predkladané doklady, t.j. na dodávateľské faktúry a dodacie listy, avšak v zmysle aktuálnej konštantnej judikatúry však od celkovej dôkaznej situácie závisí, či na preukázanie práva na odpočet dane je potrebné v dokazovaní pokračovať ďalej (rovnako rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžfk/17/2017). Naviac rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžfk/81/2018 konštatuje, že rozsudok sp. zn. 3Sžf/1/2011 zo dňa 15.03.2011 bol prekonaný vývojom rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu so zdôraznením zodpovednosti daňového subjektu za výkon práva s primeranou odbornou starostlivosťou.
16. Čo sa týka argumentácie žalobcu rozsudkami Súdneho dvora EÚ C-354/03, C-355/03 a C-484/03, tieto rozsudky sa podľa správneho súdu týkajú práva na odpočet dane z pridanej hodnoty v prípade, že toto právo bolo zo strany niektorých z daňových subjektov nachádzajúcich sa v dodávateľskom reťazci vykonané podvodným spôsobom alebo bolo zneužité. Pokiaľ by žalobca uniesol dôkazné bremeno v zmysle § 24 ods. 1 v spojení s § 45 ods. 2 písm. e) daňového poriadku, teda ak sú preukázané všetky vecné aj formálne podmienky na odpočítanie dane, na preukázanie ktorých má prioritne dôkazné bremeno daňový subjekt, potom je možné neuznať právo na odpočítanie dane len vtedy, ak bude preukázané zneužitie práva alebo daňový podvod, na čo má v plnom rozsahu dôkazné bremeno správca dane. Iba táto situácia v zmysle hore citovanej judikatúry Súdneho dvora prelamuje zásadu neutrality dane. V danom prípade však žalobca nepreukázal základný predpoklad vzniku na odpočet, a to splnenie vecných podmienok na odpočítanie dane, najmä vznik daňovej povinnosti dodávateľa, teda dodanie tovaru dodávateľom uvedeným na faktúre. Preto nie je splnená základná premisa, aby bolo možné hovoriť o dôkaznom bremene na strane správcu dane pri preukazovaní podvodu alebo zneužitia práva. Inak povedané, pokiaľ daňový subjekt neunesie dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení ohľadne splnenia podmienok na odpočítanie dane, už toto samo o sebe je dôvodom pre neuznanie odpočítania dane. V danom prípade dôvodom neuznania nároku na odpočítanie dane nebol preukázaný daňový podvod na ktoromkoľvek stupni reťazca (t.j. situácia, keby jeden z účastníkov zdaniteľného obchodu, resp. nimi vytvoreného reťazca si nesplní svoju daňovú povinnosť a neodvedie vybranú daň a ďalší si ju naopak odpočíta, a to za účelom získania zvýhodnenia, ktoré je v rozpore s účelom daňového práva EÚ), ale dôvodom nepriznania nároku na odpočet dane u žalobcu bolo, že pri oprávnenom spochybnení reálneho dodania tovaru podľa dodávateľských faktúr neuniesol svoje dôkazné bremeno a novými dôkazmi toto reálne dodanie nepreukázal. Z rovnakých dôvodov nemožno aplikovať ani žalobcom uvádzané rozsudky SD EÚ C-80/11 a C-142/11, ktoré sa zakladali na predpoklade, podľa ktorého 1./ uvedené plnenie, ktoré zakladá nárok na odpočet, sa uskutočnilo tak, ako to vyplýva z príslušnej faktúry (vecná podmienka) a 2./ táto faktúra obsahovala všetky údaje požadované smernicou 2006/112 (formálna podmienka), takže podmienky vzniku a výkonu práva na odpočet dane boli splnené. V prípade žalobcu sa nepreukázalo splnenie vecných podmienok vzniku nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty, preto ani predmetný rozsudok nie je aplikovateľný na prípad žalobcu. Žalobca tiež v správnej žalobe poukazuje aj na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7S/97/2016 v bode 46. a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5S/206/2016 z 10.07.2018 bod 77., 78., z ktorých cituje. Správny súd, pokiaľ ide o pojem „ustálená rozhodovacia prax kasačného súdu“ v tej súvislosti analogicky poukazuje na stanovisko civilnoprávneho kolégia (č. R 71/2018), z ktorého možno odvodiť, že do tohto pojmu sa zahŕňajú najmä stanoviská správneho kolégia alebo rozhodnutia senátov správneho kolégia, ktoré sú publikované v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach senátov správneho kolégia Najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, doposiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia Najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili. Nakoľko pod pojmom „ustálená rozhodovacia prax kasačného súdu“ je možné v súlade s § 469 SSP chápať iba tie rozhodnutia správnych súdov vyhlásené na úrovni krajských súdov, ktoré boli zverejnené v citovanej Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, správny súd neprihliadol k žalobcom uvedeným rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7S/97/2016 a Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5S/206/2016 z 10.07.2018.
17. Pokiaľ žalobca namietal, že medzi právnym posúdením a skutkovými zisteniami absentoval vzťah, keď vykonané dokazovanie preukázalo nárok žalobcu na odpočet, avšak správne orgány nárok neuznali a napadnuté rozhodnutie žalovaného ako i prvostupňové rozhodnutie je nepreskúmateľné, správny súd takúto námietku vyhodnotil ako nedôvodnú. Práve naopak podľa správneho súdu správca dane vykonal dostatočne rozsiahle dokazovanie a toto náležitým spôsobom vyhodnotil. Takto zistený skutkový stav subsumoval pod konkrétne ustanovenia zákonných noriem, a to konkrétne zákona o DPH a daňového poriadku. Keďže skutkovo vyhodnotil, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno na priznanie nároku na odpočet dane, správne potom subsumoval tento skutkový stav pod konkrétne právne normy tak, že jeho nároku nevyhovel a vyrubil mu rozdiel dane na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2017. Námietka žalobcu sa vo svojej podstate ani nedotýka preskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia z dôvodu nedostatku jeho odôvodenia, ale žalobca namieta vyslovený právny názor správnych orgánov, ktorý sa nezhoduje s očakávaniami žalobcu, ktorá skutočnosť však nemá žiaden vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí. Správca dane pri výkone daňovej kontroly a ani vo svojom rozhodnutí neuviedol, že preverované plnenie bolo súčasťou daňového podvodu, alebo že jeho súčasťou bol aj žalobca, ale poukázal na nespochybniteľnú skutočnosť, že žalobca nemohol nakúpiť tovar od deklarovaného dodávateľa SIHO, s.r.o., pretože ani tento nepreukázal jeho nákup od spoločnosti RIMA, s.r.o.. Zároveň nebola spoločnosťou SIHO, s.r.o. preukázaná existencia aj iného rovnakého tovaru, ktorého bola vlastníkom a ktorý mohol byť predmetom predaja žalobcovi. Správny súd konštatuje, že obsahom dôkaznej povinnosti žalobcu je preukázanie splnenia materiálnej podmienky a v prípade existencie dôvodných pochybností správcu dane o uskutočnení zdaniteľných obchodov, teda realizácie dodávky tovaru dodávateľom uvedeným na faktúre, tieto pochybností spoľahlivo vyvrátiť a splniť si tým náležite svoju dôkaznú povinnosť v celom rozsahu (v tejto časti správny súd poukazuje jednak pokiaľ ide dôkazné bremeno daňového subjektu vo vzťahu ku tvrdeniu o realizácii dodávky konkrétnym dodávateľom na závery podľa rozhodnutí NS SR sp. zn. 3Sžfk/40/2017, sp. zn. 4Sžfk/38/2017 a ďalšie ako aj na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 705/2017, a pokiaľ ide o presun dôkazného bremena späť na žalobcu pri dôvodnom spochybnení jeho tvrdení o dodávke tovaru konkrétnym dodávateľom uvedeným na faktúre, na závery podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 93/2016).
18. Vo vzťahu k dodaniu tovaru do iného členského štátu pre spoločnosť AUTORADYS žalobca namietal, že preukázal splnenie podmienok oslobodenia dodávok tovaru od dane podľa § 43 zákona o DPH v zákonom požadovanom rozsahu, a to kópiou faktúry, kópiou prepravného dokladu (CMR), v ktorom je odberateľom potvrdené prevzatie tovaru v ČR, potvrdením o prijatí tovaru odberateľom so zákonom predpísanými náležitosťami a ďalšími dokladmi - Zmluvou o obchodnej spolupráci z 02.02.2017, dodacím listom, kópiou faktúry za prepravu tovaru a výpismi z bankového účtu preukazujúcimi úhrady kúpnej ceny. Správny súd sa stotožnil so záverom žalovaného, že správca dane žalobcovi opodstatnene odoprel právo uplatniť oslobodenie od dane pri dodaní tovaru do iného členského štátu, pretože to preukazujú zistenia správcu dane ako i zistenia českej daňovej správy, ktorá v odpovedi zo dňa 10.05.2018 na žiadosť o MVI, zaevidovanej pod č. 263689/2018, získanými dôkazmi potvrdzuje závery správcu dane o nepriznaní oslobodenia od dane podľa § 43 zákona o DPH, pretože aj napriek vyjadreniu bývalého prokuristu spoločnosti AUTORADYS CZ s.r.o. E. T., že obchody boli vykonané, tieto tvrdenia E. T. nepreukázal žiadnymi dokladmi. Neboli potvrdené ani miesta, na ktoré mal byť tovar dopravený, keď správcovi dane česká daňová správa oznámila, že na adrese Střešovická 35, Praha 6, kde mal byť podľa príslušných faktúr za prepravu doručený preverovaný tovar a ani na adrese sídla spoločnosti AUTORADYS CZ s.r.o., Radimova 36/2342, Praha 6, spoločnosť AUTORADYS CZ s.r.o. zistená nebola, pričom na adrese Střešovická 35, Praha 6 nemal daňový subjekt AUTORADYS CZ s.r.o. žiadnu prevádzkareň, žiaden sklad, spoločnosť neprevádzkovala ani e-shop a na výzvu správcu dane o poskytnutie informácií AUTORADYS CZ s.r.o. nereagoval. Česká daňová správa takisto oznámila, že u
spoločnosti AUTORADYS CZ s.r.o. za obdobie od 03.11.2013, kedy bola platiteľom DPH, nebola zistená žiadna činnosť. Podporným dôkazom je skutočnosť, že na účet 107-3152200267/0100 spoločnosti AUTORADYS CZ s.r.o. za obdobie od 01.01.2017 do 31.12.2017 nebola uskutočnená žiadna úhrada v spojitosti so žalobcom a podľa údajov na bankovom účte spoločnosti AUTORADYS CZ s.r.o. boli na tento účet vkladané peňažné prostriedky v hotovosti výhradne prokuristom E. T., pričom v ten istý deň boli tieto peňažné prostriedky prevádzané na iný bankový účet. Preukázaná je takisto skutočnosť, že E. T. bol prokuristom spoločnosti AUTORADYS CZ s.r.o. v čase od 03.09.2016 do 03.01.2019 a keďže žiadosť o informácie č. 130000011590/18 zo dňa 26.01.2018 bola zaslaná práve v tomto čase, prokurista E. T. ako osoba oprávnená konať za spoločnosť AUTORADYS CZ s.r.o. sa mohol v činnosti AUTORADYS CZ s.r.o. bez problémov vyjadriť už v dobe zaslania a vybavovania označenej žiadosti zo dňa 26.01.2018, pretože mal ako prokurista spoločnosti AUTORADYS CZ s.r.o. prístup k účtovníctvu tejto spoločnosti a mohol príslušné listinné dôkazy správcovi dane aj následne predložiť. Naopak menovaný tak neurobil a ani následne výzve správcu dane o poskytnutie informácií a dokladov spoločnosti AUTORADYS CZ s.r.o. tento daňový subjekt nevyhovel a žiadnym spôsobom nereagoval.
19. Žalobca ďalej namietal, že preverovanie vykonané daňovým úradom vrátane preverovania na základe medzinárodnej výmeny informácií bolo nedostatočné pre formuláciu záverov orgánov finančnej správy, s ktorými spochybnili oslobodenie intrakomunitárnych dodávok tovaru od dane. Žalobca vo vyrubovacom konaní žiadal vypočuť vodiča A. E. a H. A., ktorí realizovali prepravu tovaru pre žalobcu do ČR a mali potvrdiť skutočnosť, že tovar fyzicky opustil územie SR. Pokiaľ ide o faktúry za prepravu deklarovaného tovaru, správny súd poukazuje na zistenia správcu dane, že na faktúrach uvedená spoločnosť ALLEX SK s.r.o. vykonanie prepravy pre žalobcu nepotvrdila, čo vyplýva aj z výpovedi svedka I. H., jediného konateľa a spoločníka spoločnosti ALLEX SK s.r.o. podľa zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 26.03.2019. Keďže žalobca predmetné faktúry od tejto spoločnosti pri daňovej kontrole správcovi dane predložil, prevzal tým na seba zodpovednosť za vykazované plnenie. Pokiaľ žalobca namietal, že si svojich obchodných partnerov preveroval, žiadnym spôsobom však nepreukázal, ako si pred uzatvorením obchodu svojho obchodného partnera (prepravcu) preveroval, ako vlastne nadviazal kontakt so spoločnosťou ALLEX SK s.r.o., ani ako bola doprava objednaná. Čestné vyhlásenie H. A. zaevidované pod č. 6/09449515/2019, predložené vo vyrubovacom konaní, ktoré má preukázať, že prepravu pre žalobcu do Českej republiky vykonal H. A. osobne, vyhodnotil aj správny súd ako dôkaz účelový. Podľa zistení správcu dane totiž H. A. (DIČ: 1078626241) je zapísaný v Živnostenskom registri Okresného úradu Žilina č.: 580-38457, pričom v predmete podnikania má uvedené maloobchod v rozsahu voľných živností (vznik oprávnenia 03.08.2007), sprostredkovateľská činnosť v rozsahu voľných živností (vznik oprávnenia 03.08.2007), avšak prepravu tovaru v predmete podnikania nemá. Rovnako H. A. nemá evidovaný žiadny bankový účet a posledné priznanie k dani z príjmov fyzických osôb podal na daňový úrad za rok 2010, pričom bolo zistené, že daň z motorových vozidiel nevykazoval. Vyjadrenie H. A. v zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 02.10.2019, že tovar podľa dodatočne predloženej faktúry č. 20190008 vyhotovenej dňa 21.05.2019 s dátumom dodania 21.05.2019 H. A. pre odberateľa Q. Q. na celkovú sumu 600,00 Eur za prepravu tovaru z Martina do Prahy, Střešovická 35 v dňoch 24.02. a 28.02.2017, ktorý mal prevážať osobne automobilom s evidenčným číslom ZA598FE, ktorého vlastníkom je leasingová spoločnosť a držiteľom mal byť on a tiež, že bankový účet uvedený na pôvodných faktúrach od spoločnosti ALLEX SK s.r.o. patrí jeho manželke C. A., nepovažuje ani správny súd za vierohodný dôkaz bez akýchkoľvek pochybností preukazujúci, že prepravu uskutočnil tak, ako to H. A. deklaruje. Nemožno opomenúť poukázať ani na rozpor vo vyjadrení prokuristu spoločnosti AUTORADYS CZ s.r.o. E. T. a H. A., pokiaľ ide o miesto dodania tovaru Sřešovická 35, Praha 6, nakoľko podľa zistení českej daňovej správy sa na označenom mieste spoločnosť AUTORADYS CZ s.r.o. nenachádzala, nie je tam žiadna jej prevádzka ani sklad, pričom podľa vyjadrenia E. T. miestom vykládky malo byť prekladisko v Průhoniciach Tescoma a vyjadrenie, že toto bolo prekladiskom dodávateľa, žiadnym spôsobom nebolo správcovi dane preukázané. Žalobca uviedol, že prepravu tovaru zabezpečoval vlastným vozidlom, s ktorým jazdil A. E., ktorého zabezpečila česká prepravná spoločnosť OpenTrans s.r.o., čo sa javí minimálne ako neštandardné vzhľadom na skutočnosť, že žalobca nepredložil žiaden doklad, ktorým bolo vozidlo A. E. odovzdané, keď tento mal používať práve vozidlo žalobcu. Akým spôsobom táto činnosť prebiehala, či mal so spoločnosťou OpenTrans s.r.o. uzatvorenú dohodu, ako mu za vykazovanú činnosť platil, žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal. Žalobca mal možnosť kedykoľvek v priebehu daňovej kontroly navrhnúť správcovi dane vykonať taký dôkaz výsluchom A. E., čo však neurobil a vo vyrubovacom konaní ho vypočuť už možné nebolo, pretože ide o českého občana, ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX. O preverovaní obchodov so spoločnosťou AUTORADYS CZ s.r.o. žalobca bol informovaný na základe žiadosti o MVI doručením rozhodnutia o prerušení daňovej
kontroly č. 100639579/2018 zo dňa 28.03.2018, pričom návrh na vykonanie takéhoto dôkazu žalobca nemal.
20. S tvrdením žalobcu o nedostatočnom preverovaní spoločnosti AUTORADYS zo strany českých orgánov finančnej správy, o výsledky ktorého žalovaný a daňový úrad opierajú svoje závery sa správny súd nestotožnil. Pokiaľ by sa dodávky tovaru v spoločnosti AUTORADYS uskutočnili tak, ako to tvrdí žalobca, nebol by dôvod, aby AUTORADYS CZ s.r.o. tieto spôsobom, nevzbudzujúcim dôvodné pochybnosti, českej daňovej správe nepreukázala, so správcom dane nekomunikovala a žalobca by tak nemusel poukazom len na nájomnú zmluvu na administratívne/skladové priestory tejto spoločnosti spochybňovať zistenia českej daňovej správy na základe žiadosti o MVI. Tvrdenie žalobcu, že spoločnosť AUTORADYS vo februári 2017 uskutočňovala ekonomickú činnosť minimálne v rozsahu preukázanom obchodným vzťahom so žalobcom, od ktorého nakupovala tovar, žalobca žiadnym vierohodným nespochybniteľným dôkazom nepreukázal. Za irelevantné potom správny súd považuje tvrdenie žalobcu, že na účely dokazovania je relevantné, že bývalý prokurista spoločnosti AUTORADYS E. T. potvrdil, že vo februári 2017 spoločnosť AUTORADYS vykonávala ekonomickú činnosť. Skutočnosť, že spoločnosť AUTORADYS nadobudnutie tovaru zo Slovenska vykázala a zdanila tak, ako to tvrdí v bode 194. podanej správnej žaloby žalobca, tento len tvrdil, avšak žiadnym objektívnym dôkazom vzbudzujúcim pochybnosti neosvedčil.
21. S námietkou, že tvrdenie daňového úradu, že musí byť preukázané, že tovar bol zdanený titulom nadobudnutia u odberateľa je arbitrárne a nemá oporu v zákone o dani z pridanej hodnoty ani v smernici o DPH, čo žalobca odôvodnil s poukazom na body 189. až 194. podanej správny žaloby, sa správny súd nestotožnil. Správca dane práve na základe vykonaného dokazovania opodstatnene spochybnil nadobúdateľa tovaru v inom členskom štáte (spoločnosť AUTORADYS CZ s.r.o.) pretože nebolo bez pochybnosti preukázané, že na neho prešlo právo nakladať s tovarom ako vlastník. Je na daňovom subjekte, teda žalobcovi, aby správcovi dane predložil také dôkazy, ktoré by preukázali uskutočnenie fakturovaných zdaniteľných obchodov. Formálna stránka je len jedna z podmienok, aby bolo možné na základe predložených dokladov uznať oslobodenie od dane, ale súčasne tieto doklady musia byť odrazom reálneho plnenia, a teda daňový subjekt, čiže žalobca musí preukázať, že reálne došlo k trojstrannému obchodu podľa § 45 zákona o DPH. Z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf 4/2009 zo dňa 23.06.2010 vyplýva, že doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané, a teda dôkazné bremeno je na daňovom subjekte, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za splnenia zákonom stanovených podmienok oslobodenie od dane, preto ak si tento nárok uplatní, je jeho povinnosťou aj preukázať, že si ho uplatňuje odôvodnene na základe splnenia zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie správcu dane totiž slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak potom daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže po tom, ako ich správca dane opodstatnene spochybní, nemôže byť nárok na oslobodenie od dane uznaný ako opodstatnený. Zásada objektívnej pravdy, ktorá ovláda daňové konanie, nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu. Správny súd sa stotožnil so záverom správcu dane a žalovaného, že v posudzovanom prípade neboli splnené podmienky oslobodenia od dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu v zmysle ustanovenia § 43 ods. 1 a § 43 ods. 5 zákona o DPH. Správca dane na základe vykonaných zistení a zabezpečených dôkazov dostatočne preukázal, že žalobca nedodal tovar pre spoločnosť AUTORADYS CZ s.r.o. tak, ako to deklaroval predloženými faktúrami a žalobcovi oprávnene nepriznal oslobodenie od dane z vykazovaných obchodov podľa § 43 zákona o DPH. Tvrdenie žalobcu, že daňový úrad žalobcovi sťažil resp. znemožnil dokazovanie keď požiadal české orgány finančnej správy o rôzne informácie týkajúce sa spoločnosti AUTORADYS, medzi ktorými však nebola požiadavka na vypočutie konateľa/prokuristu spoločnosti AUTORADYS, sa správny súd nestotožnil. Žalobca predložil listiny a iné veci pri ústnom pojednávaní konanom na Daňovom úrade Žilina, pobočka Martin dňa 19.06.2017, preto mu nič nebránilo v tom, aby trval na výsluchu prokuristu spoločnosti AUTORADYS CZ s.r.o. E. T. už na tomto pojednávaní. Podľa zistení českej daňovej správy E. T. svoje tvrdenia nepreukázal žiadnym dokladom a spoločnosť AUTORADYS CZ s.r.o. sa na preverovaných miestach nenachádzala. Žalobca predložil ku kontrole faktúry za prepravu tovaru, na ktorých bola uvedená spoločnosť ALLEX SK s.r.o., ktorá však vykonanie prepravy pre žalobcu nepotvrdila, čo vyplýva zo zápisnica o ústnom pojednávaní zo dňa 26.03.2019. Pokiaľ žalobca uvedené faktúry pri daňovej kontrole správcovi dane predložil, prevzal zodpovednosť za vykazované plnenie a preto jeho námietky, že si svojich obchodných partnerov preveroval, nemôžu byť dôvodné, keďže žiadnym spôsobom nepreukázal ako nadviazal kontakt so
spoločnosťou ALLEX SK s.r.o., ako bola doprava objednaná, a akým spôsobom si pred uzatvorením obchodu svojho obchodného partnera a prepravcu preveroval. Dodatočné vyjadrenie H. A. v zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 02.10.2019, že tovar podľa dodatočne predloženej faktúry č. 20190008 vyhotovenej dňa 21.05.2019 s dátumom dodania 21.05.2019 H. A. pre odberateľa - žalobcu na celkovú sumu 600,00 Eur za prepravu tovaru z Martina do Prahy, Střešovická 35 v dňoch 24.02. a 28.02.2017, ktorý viezol on osobne automobilom evidenčné číslo ZA598FE, vlastníkom ktorého bola leasingová spoločnosť ako aj tvrdenie, že bankový účet uvedený na pôvodných faktúrach od spoločnosti ALLEX SK s.r.o. patrí C. A. nie je dostatočným a vierohodným dôkazom, že prepravu H. A. uskutočnil tak, ako to deklaroval. Správca dane ako svedka vypočul aj I. H., konateľa spoločnosti ALLEX SK s.r.o. dňa 26.03.2019, ktorý vypovedal, že od 01.01.2014 je jediným konateľom a spoločníkom spoločnosti ALLEX SK s.r.o.. Za spoločnosť ALLEX SK s.r.o. vždy koná len on a nikoho nikdy nesplnomocnil akýmkoľvek spôsobom konať za túto spoločnosť. V súčasnosti je ALLEX SK s.r.o. spiacou firmou a v období február 2007 a marec 2017 sa zaoberala autodopravou, vlastným motorovým vozidlom FIAT DUCATO, bielej farby, ev. č. ZA698FS. Firma žalobcu Q. Q. TENA OIL svedkovi I. H. nie je známa a nepozná ani Q. Q.. Faktúra č. 20170085 zo dňa 28.03.2017 na sumu 600,00 Eur a č. 20170087 zo dňa 28.03.2017 na celkovú sumu 1.250,00 Eur za prepravu tovaru pre Q. Q. z Martina, Na Bystričku 28 do Prahy 6, Střešovická 35, nie sú vystavené spoločnosťou ALLEX SK s.r.o., neeviduje ich vo svojom účtovníctve, spoločnosť ALLES SK, s.r.o. vyhotovovala faktúry v inom formáte, mali iné číslovanie a ani podpis na predložených faktúrach nepatrí svedkovi. Číslo účtu uvedené na predložených faktúrach nepatrí a nikdy nepatrilo jeho spoločnosti. Prepravu tovaru z Martina, Na Bystričku 28 do Prahy 6, Střešovická 35 si u spoločnosti ALLEX SK s.r.o. nikto neobjednávala a svedok o tom nič nevie. Na otázku správcu dane, či môže potvrdiť a zdokladovať uskutočnenie prepráv na základne medzinárodných nákladných listov, ktoré boli správcovi dane predložené ku kontrole DPH za zdaňovacie obdobia február 2017 a marec 2017 vykonanej u daňového subjektu Q. Q. a podľa ktorých mala spoločnosť ALLEX SK s.r.o. automobilom s ev. č. ZA598FE prepravovať tovar z Martina na Slovensku do Prahy v ČR, fotokópie ktorých mu boli správcom dane predložené k nahliadnutiu, svedok odpovedal, že spoločnosť ALLEX SK s.r.o. mala v majetku a používala vždy len jeden automobil, bielu dodávku FIAT DUCATO s ev. č. ZA698FS. Správca dane na ústnom pojednávaní vyhotovil ako dôkaz fotokópiu faktúry, ktorú vyhotovila spoločnosť ALLEX SK s.r.o. pod č. 2017047 zo dňa 14.06.2017 na sumu 400,00 Eur, na ktorej sa nachádza podľa vyjadrenia svedka I. H. odtlačok pečiatky, ktorú používala spoločnosť ALLEX SK s.r.o. a číslo bankového účtu patriaceho tejto spoločnosti. V priebehu ústeného pojednávania žalobca svedkovi I. H. položil otázku, či pozná H. A., na ktorú svedok odpovedal, že ho pozná, ak mu pomohol niečo odviesť, nikdy mu takéto služby nefakturoval a išlo len o trasu Žilina, Krásno nad Kysucou a Kysucké Nové Mesto, pričom na otázku žalobcu, ako sa mohol H. A. dostať k razítku spoločnosti ALLEX SK s.r.o. a k faktúram, svedok I. H. odpovedal, že faktúry nie sú jeho, ide o falzifikáty, rovnako aj razítko a podpis nepatria jemu a na otázku, či ho H. A. nikdy neupovedomil, že pre neho, resp. v jeho mene vykonáva prepravu, svedok potvrdil, že nie, nikdy ho o nič také H. A. nepožiadal. Vzhľadom na uvedené, čestné vyhlásenie H. A. bez dátumu nemožno vyhodnotiť ako vierohodný dôkaz. Výsledkami dokazovania v priebehu daňovej kontroly a uskutočneného vo vyrubovacom konaní k dodaniu tovaru do iného členského štátu EÚ, keďže neboli zistené také skutočnosti, ktoré by viedli k zmene prijatých záverov vyplývajúcich z Protokolu č. 100014261/2019 zo dňa 03.01.2019, odôvodňovali postup správcu dane, ktorý žalobcovi nepriznal oslobodenie od dane pri deklarovanom dodaní tovaru spoločnosti AUTORADYS CZ s.r.o.. Neobstojí ani námietka žalobcu, že úhrady za faktúry prichádzali z účtu spoločnosti AUTORADYS CZ s.r.o. vedeného v Komerční banke vo formáte IBAN: B (XXX-XXXXXXXXXX/XXXX), pretože podľa zistení českej daňovej správy táto vo svojom registri pre účely daní takýto účet spoločnosti AUTORADYS CZ s.r.o. neevidovala a keďže uvedený účet nebol nahlásený správcovi dane, nemožno ho považovať za podnikateľský účet pre správu daní a nemožno ho považovať ani za účet spoločnosti AUTORADYS CZ s.r.o., s ktorou mal žalobca vykonávať deklarované obchody, keďže účet s pôvodným názvom môže vytvoriť aj iná osoba. V žiadosti o MVI správca dane miestne príslušnému správcovi dane jednoznačne formuloval otázky ako aj obdobie, ktoré mala česká daňová správa preverovať v spoločnosti AUTORADYS CZ s.r.o., preto niet dôvodu o výsledkoch šetrenia pochybovať, keďže sa viažu k preverovanému obdobiu ako aj požiadavkám v zmysle žiadosti o MVI. Žalobca mal v priebehu výkonu daňovej kontroly ako i počas vyrubovacieho konania dostatočný priestor ako aj možnosti, aby sa vyjadril k vykonanému dokazovaniu, prípadne správcovi dane navrhol vykonať ďalšie dôkazy a úkony, čo však neurobil.
22. Správny súd sa na základe vykonaných dôkazov stotožnil s právnym názorom žalovaného a správcu dane, že daňový subjekt nepreukázal nadobudnutie tovaru odberateľom AUTORADYS CZ s.r.o. a že
mu správca dane neoprávnene odoprel právo uplatniť oslobodenie od dane pri dodaní tovaru do iného členského štátu. Je na daňovom subjekte, teda žalobcovi, aby správcovi dane predložil také dôkazy, ktoré by preukázali uskutočnenie fakturovaných zdaniteľných obchodov. Formálna stránka je len jedna z podmienok, aby bolo možné na základe predložených dokladov uznať oslobodenie od dane, ale súčasne tieto doklady musia byť odrazom reálneho plnenia, a teda daňový subjekt čiže žalobca musí preukázať, že reálne došlo k trojstrannému obchodu podľa § 45 zákona o DPH. Z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf 4/2009 zo dňa 23.06.2010 vyplýva, že doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané, a teda dôkazné bremeno je na daňovom subjekte, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za splnenia zákonom stanovených podmienok oslobodenie od dane, preto ak si tento nárok uplatní, je jeho povinnosťou aj preukázať, že si ho uplatňuje odôvodnene na základe splnenia zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie správcu dane totiž slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak potom daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže po tom, ako ich správca dane opodstatnene spochybní, nemôže byť nárok na oslobodenie od dane uznaný ako opodstatnený. Zásada objektívnej pravdy, ktorá ovláda daňové konanie, nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu. Správny súd sa stotožnil so záverom správcu dane a žalovaného, že v posudzovanom prípade neboli splnené podmienky oslobodenia od dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu v zmysle ustanovenia § 43 ods. 1 a § 43 ods. 5 zákona o DPH. S námietkou žalobcu, že orgány finančnej správy postupovali v rozpore so zásadami, na ktorých je postavený systém DPH Európskej únie: zásada neutrality DPH a zásada výberu dane v členskom štáte konečnej spotreby, sa správny súd s poukazom na vykonané dokazovanie v posudzovanej veci nestotožnil. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že správca dane žalobcovi neoznámil termíny výsluchu svedkov E. U. a H. G. a nemal teda možnosť klásť im otázky, pričom títo boli vypočutí v rámci preverovania vykonaného Daňovým úradom Košice, správny súd nepovažuje túto námietku za opodstatnenú. Uvedený svedkovia vypovedali v súvislosti s prebiehajúcou daňovou kontrolou v spoločnosti SIHO, s.r.o., ktorá bola vykonávaná miestne príslušným správcom dane Daňovým úradom Košice, a to k obchodom medzi spoločnosťou SIHO, s.r.o. a spoločnosťou RIMI, s.r.o., pri ktorých žalobca ale nebol účastníkom konania, a preto nebol ani miestne príslušným správcom dane o termínoch vypočutí týchto svedkov upovedomený. Ústne pojednávanie, na ktorom bol vypočutý konateľ E. U. dňa 30.11.2018, bolo vykonané pri daňovej kontrole u žalobcu, pričom ho vykonával miestne príslušný správca dane Daňový úrad Košice pri daňovej kontrole v spoločnosti SIHO, s.r.o., kedy sa E. U. sám bez oznámenia a ohlásenia rozhodol v tento deň vypovedať. Tento svedok bol už predtým predvolaný, avšak na určený termín sa nedostavil a žiadnym spôsobom nereagoval. Žalobca počas výkonu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania nežiadal opätovne vykonať ústne pojednávanie, pokiaľ ide o vypočutie svedka E. U. k preverovaným obchodom, aj keď bol z výsledkom ústneho pojednávania, na ktorom bol E. U. vypočutý, oboznámený (vyjadrenie zaevidované pod č. 6/01589467/2019 zo dňa 28.01.2019). Podľa § 25 ods. 4 Daňového poriadku je správca dane povinný o výsluchu svedka včas písomne vyrozumieť daňový subjekt alebo jeho zástupcu. Daňový poriadok nestanovuje bližšie náležitosti písomného vyrozumenia daňového subjektu o výsluchu svedka, nie je v ňom uvedená povinnosť správcu dane uvádzať meno svedka, ktorý má byť vypočutý.
23. V súvislosti namietaným porušením procesných predpisov a nedržaním lehoty na prerušenie daňovej kontroly správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/46/2015 zo dňa 27.07.2016, publikovaného v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 7/2016, z ktorého vyplýva: „II. Ak správca dane preruší výkon daňovej kontroly za účelom realizácie medzinárodnej výmeny informácií, nemožno za to, že by správca dane pokračoval vo výkone predmetnej daňovej kontroly, a preto lehota na jej vykonanie z tohto dôvodu neplynie, a teda uplynúť nemôže. Prerušením daňovej kontroly za týmto účelom správca dane nevstupuje do súkromnej autonómie daňového subjektu, neuplatňuje voči nemu svoje práva a ani nepožaduje od neho plnenie povinností vyplývajúcich mu zo zákona pre účel výkonu daňovej kontroly. Naopak, v prípade dôvodného podozrenia o fiktívnosti žalobcom deklarovaného intrakomunitárneho dodania tovaru do iného členského štátu Európskej únie podľa § 43 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov správca dane plnil svoje úlohy vyplývajúce mu zo zákona pre naplnenie účelu správy daní, t.j. využitím medzinárodnej výmeny informácií overuje podklady potrebné na správne a úplne určenie dane. Ide o legitímnu činnosť správcu dane, prostredníctvom ktorej sa do jeho dispozičnej sféry dostanú informácie o odberateľovi žalobcu a prepravcovi tovaru. Navyše ide o spontánnu výmenu informácií uskutočnenú podľa článku 19 Nariadenia Rady (ES) č. 1798/2003 zo dňa 07. októbra 2003 o administratívnej spolupráci v oblasti
dane z pridanej hodnoty (č. 904/2010 zo dňa 07. októbra 2010 prepracované znenie).“ Správny súd poukazuje tiež na skutočnosť, že v posudzovanom prípade bolo potrebné prihliadnuť na nevyhnutnosť preverenia skutočného dodania tovaru registrovanému platiteľovi na DPH v inom členskom štáte EÚ. Medzinárodná výmena daňových informácií v súvislosti s preverovaním intrakomunitárnych obchodov bola realizovaná medzi daňovými orgánmi českej daňovej správy a daňovými orgány slovenskej daňovej správy spolupracujúcimi na základe vyššie uvedeného Nariadenia Rady, ktoré je záväzné v celom rozsahu a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Toto svojím obsahom napĺňa účel stanoviť pravidlá a postupy umožňujúce príslušným daňovým orgánom členských štátov, aby spolupracovali a navzájom si vymieňali akékoľvek informácie, ktoré môžu pomôcť pri uskutočňovaní správneho výmeru DPH, kontrole riadneho uplatňovania DPH, najmä pri transakciách v rámci Spoločenstva a boji proti podvodom súvisiacim s DPH (článok 1 Nariadenia Rady). Správny súd potom ako dôvodnú neakceptoval námietku žalobcu o nedodržaní zákonom stanovenej lehoty na vykonanie predmetnej daňovej kontroly. Pre tvrdenie žalobcu, že správca dane nezisťoval všetky skutočnosti tak, ako sa udiali, ale kládol účelovo otázky, správny súd vo vykonanom dokazovaní zachytenom v administratívnom spise oporu nezistil. S poukazom na vyššie uvedené vyhodnotil správny súd označené námietky týkajúce sa tejto časti podanej správnej žaloby ako nedôvodné. V posudzovanom prípade správny súd prerušenie daňovej kontroly práve s poukazom na potrebu preverovania odberateľa žalobcu považoval za primerané. Je potrebné tiež uviesť, že môže byť problematické vyhodnotenie dôkazov aj bez výsledkov dožiadania v prípade intrakomunitárnych obchodov a to z dôvodu, že to môže byť práve žalobca, ktorý na svoju obranu bude namietať nedostatočne zistený skutkový stav z dôvodu nespolupráce dožiadaného daňového orgánu a preto je nevyhnutné posudzovať individuálne a prísne konkrétne skutočnosti daného prípadu a vždy nájsť určitý modus operandy pri posudzovaní dĺžky vybavenie žiadosti o MVI, pretože pri zovšeobecňovaní podmienok, za akých sa má dĺžka prerušenia daňovej kontroly považovať už za neprimeranú, môže nastať situácia, že správca dane nebude na vybavenie žiadosti o MVI čakať a daň určí na základe dôkazov, ktoré má k dispozícii, čo však na druhej strane môže byť práve na ťarchu daňového subjektu v podobe neunesenia dôkazného bremena. Podľa názoru správneho súdu v posudzovanej veci prerušenie daňovej kontroly nevykazuje známky nezákonnosti a v danom prípade nedošlo k prekročeniu lehoty na vykonanie daňovej kontroly podľa § 46 ods. 10 daňového poriadku.
24. Pokiaľ žalobca v žalobe namietal nedostatočne zistený skutkový stav, správny súd uvádza, že zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom, keďže v rámci správy daní a prostredníctvom inštitútu daňovej kontroly, správca dane preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Preto v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov, uplatňovanej pri správe daní a v daňovom konaní, je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie na jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii (§ 3 ods. 2 daňového poriadku v spojení s § 24 ods. 2 až 5 citovaného zákona). Z obsahu odôvodnenia preskúmavaných rozhodnutí vyplýva, že konajúce daňové orgány sa s návrhmi žalobcu na doplnenie dokazovania vo vzťahu k jeho odberateľovi v danom zdaňovacom období vysporiadali. Správny súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že rozhodnutie daňového úradu neobsahuje všetky náležitosti, ktoré podľa § 62 ods. 2, 3 a 5 daňového poriadku musí obsahovať pri ňom absentuje riadne, zrozumiteľné a preskúmateľné odôvodnenie. Ak v danom prípade rozhodujúcou skutočnosťou bolo žalobcom tvrdené oslobodenie od DPH z dôvodu deklarovaných intrakomunitárnych obchodov dodaním tovaru odberateľovi registrovanému na DPH v Poľskej republike, v rámci preukazovania oprávnenosti jeho nároku bolo relevantné preveriť základné atribúty určujúce podmienky oslobodenia od dane, ktorými je jednoznačne uskutočnenie prepravy deklarovaného tovaru do iného členského štátu a to práve odberateľovi označenému na faktúre, pričom túto skutočnosť je podľa zákona o DPH povinný preukázať platiteľ dodávajúci tovar do iného členského štátu, t.j. žalobca, a to bez ohľadu na jeho dobromyseľnosť alebo prípadnú neobozretnosť pri výbere spoľahlivých obchodných partnerov, čo do osoby odberateľa v členskom štáte alebo prepravcu tovaru.
25. K dôkaznému bremenu a jeho prenosu v rámci daňového konania správny súd poukazuje na skutočnosť, že judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zaoberajúca sa dôkazným bremenom v daňovom konaní, osobitne pokiaľ ide o preukazovanie uskutočňovania zdaniteľného plnenia je
rozsiahla, prešla istým vývojom, pričom v posledných rokoch sa ustálila v závere, že na preukázanie oprávnenosti nároku na odpočet DPH (obdobne to platí aj v prípade uplatnenia oslobodenia od DPH pri intrakomunitárnom dodaní tovaru) nepostačuje predložiť faktúru, zmluvu a preberací protokol, ak im nesvedčia ďalšie preukázané okolností (viď uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 705/2017, rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžfk/40/2017, 4Sžfk/38/2017, 1Sžfk/1/2017, 6Sžfk/43/2017, 1Sžfk/82/2016). Takisto Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. I. ÚS 377/2018-53 zo 14.11.2018 rozobral prenos dôkazného bremena v daňovom konaní tak, že: „Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej.“
26. Žalobca, ako daňový subjekt si musel byť vedomý, že pri uplatnení oslobodenia od dane musí byť schopný zákonom stanovené podmienky tohto oslobodenia pred správcom dane preukázať a v prípade, že sa mu to nepodarí, bude znášať právne dôsledky s tým spojené, predstavované záverom správcu dane o nepreukázaní podmienok oslobodenia predmetnej dodávky od DPH a v nadväznosti na to, dôsledok vzniku daňovej povinnosti žalobcu podľa § 19 ods. 1 Zákona o DPH. V tejto časti odôvodnenia poukazuje správny súd na podnikateľské riziko ťažiace žalobcu ako daňový a zároveň podnikateľský subjekt v zmysle úpravy § 2 ods. 2 Obchodného zákonníka, podľa ktorej sa podnikaním rozumie sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť, za účelom dosiahnutia zisku (rovnako v tejto časti poukazuje správny súd napríklad na závery podľa uznesenia ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 104/2012 z 01.03.2012 alebo podľa rozsudkov NS SR sp. zn. 5Sžf 25/2011, sp. zn. 4Sžf 25/2011, všetko aplikovateľné i v prejednávanej veci). Osobitne, pokiaľ ide o argument nepreskúmateľnosti rozhodnutia správcu dane a žalovaného, správny súd podotýka, že namietanie nepreskúmateľnosti rozhodnutia správneho orgánu správnou žalobou v zásade vylučuje vecný prieskum zákonnosti napadnutého rozhodnutia správneho orgánu, a teda uplatnenie tohto dôvodu zrušenia rozhodnutia správneho orgánu (ktorý dôvod naviac správny súd nezistil ani vo vzťahu k rozhodnutiu správcu dane ani vo vzťahu k rozhodnutiu žalovaného), je s ostatnou argumentáciou žalobcu v jeho správnej žalobe v logickom rozpore.
27. Správny súd dospel s poukazom na vyššie uvedené k záveru, že námietky žalobcu uvedené v jeho správnej žalobe nie sú opodstatnené, pretože žalovaný a správca dane svoje rozhodnutia vydali na základe spoľahlivo zisteného skutkového stavu, použili správny výklad a aplikáciu príslušných ustanovení zákona o DPH a postupovali zákonne, vychádzajúc zo skutkového stavu produkovaného v procese dokazovania pri správe daní. Správny súd opakovane zdôrazňuje, že dôkazné bremeno leží na daňovom subjekte, nie na správcovi dane, preto je daňový subjekt povinný svoje tvrdenia spoľahlivo preukázať. Ak tak neučiní (čo v posudzovanom prípade neurobil, keď žalobca predložil len faktúry a k tomu súvisiace dokumenty, avšak nedokázal preukázať reálne uskutočnenie zdaniteľného plnenia), nemôže byť nárok na oslobodenie od dane uznaný ako oprávnený. Vzhľadom na to, že správny súd všetky žalobné námietky uplatnené v lehote na podanie správnej žaloby vyhodnotil ako nedôvodné, žalobu postupom podľa § 190 SSP zamietol.
28. O náhrade trov konania vo vzťahu k žalobcovi bolo rozhodnuté podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario tak, že mu súd náhradu trov konania nepriznal, pretože v konaní nebol úspešný. Rovnako súd nepriznal náhradu trov ani žalovanému podľa § 168 SSP a contrario vzhľadom na to, že neboli splnené podmienky na jeho aplikáciu - výnimočnosť situácie.
29. Rozhodnutie súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (439, 440 SSP) v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.