Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_15Co-237-2019.pdf
PDF · 132.71 KB
Case nature
Area
Subarea
15Co/237/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členov senátu JUDr. Márie Hajdínovej a JUDr. Evy Mészárosovej, v právnej veci žalobcu: AQUASECO s.r.o., IČO: 17 335 264, Ivanka pri Dunaji, Bernolákovská č. 18/A, zastúpený JUDr. Mariánom Kollárom, advokátom, Poprad, Mneheľova č. 22, proti žalovanému: L.. M. S. U. D. V. , D. W. XX.XX.XXXX, H. N. N., N. Č.. XX, o zaplatenie sumy 4.582,49 € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V. zo dňa 20. mája 2019, č.k. 6 C 1/2018-82, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava V. zo dňa 20. mája 2019, č.k. 6 C 1/2018-82,
- vo výroku I., ktorým žalobu zamietol, p o t v r d z u j e ,
- vo výroku II., ktorým žalovanému nepriznal náhradu trov konania, m e n í tak, že žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1.1. Okresný súd Bratislava V. rozsudkom zo dňa 20.5.2019, č.k. 6 C 1/2018-82, I. žalobu zamietol; II. žalovanému náhradu trov konania nepriznal. 1.2. Vychádzal zo žaloby doručenej súdu dňa 10.1.2018, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 4.582,49 € titulom náhrady škody. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že žalovaný ako jeho konateľ mu spôsobil škodu svojim protiprávnym konaním, za ktoré bol odsúdený v trestnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III. pod sp.zn. 46 T 58/2015. Právny zástupca ako splnomocnenec ho zastupoval ako poškodeného v trestnom konaní a podľa zmluvy o poskytovaní právnych služieb mu účtoval nižšiu sumu za jednotlivé úkony, pričom až po ustálení výšky škody vyúčtoval trovy splnomocnenca v trestnom konaní podľa ustálenej výšky škody; ide o sumu 4.582,49 €, ktorú zaplatil ako poškodená strana za právne služby. Uplatnil si výdavky poškodeného a trovy splnomocnenca v trestnom konaní vo výške 4.096,54 € i keď na návrhu podanom do trestného spisu Okresného súdu Bratislava III. sp. zn. 46 T 58/2015, je uvedená suma 3.691,93 €, išlo o sčítaciu chybu, správna suma má byť 4.096,54 €. Je pravdou, že táto suma je obsiahnutá aj v sume, ktorej zaplatenia sa domáha v tomto civilnom konaní, t.j. o zaplatenie sumy 4.582,49 €. Pôvodne sa dohodol v Zmluve o poskytovaní právnych služieb zo dňa 9.2.2013, že za jednotlivé právne úkony môže účtovať nižšiu sumu a po spresnení výšky škody túto doúčtuje podľa výšky ustálenej škody. Celkovo zaplatil za právne služby sumu 4.582,49 €, ktorú požaduje od žalovaného s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne od 16.8.2016 až do zaplatenia, ako aj náhrady trov tohto konania. Právny zástupca mu fakturoval trovy právneho zastupovania nasledovnými faktúrami: č. 028/13 zo dňa 25.7.2013 v sume 978,77 €, splatnej dňa 3.7.2013; č. 040/13 zo dňa 28.11.2013 v sume 292,62 €, splatnej dňa 5.12.2013; č. 035/13 zo dňa 9.6.2014 v sume 490,79 €, splatnej dňa 26.6.2014; č. 015/15 zo dňa 7.5.2015 v sume 745,71 €, splatnej dňa 12.5.2015; č. 048/15 zo dňa 28.9.2015 v sume 372,85 €,
splatnej dňa 2.10.2015, keď všetky faktúry zaplatil bankovým prevodom. Po ukončení trestného konania vedeného proti žalovanému boli trovy doúčtované faktúrou č. 055/16 zo dňa 22.9.2016 v sume 2.369,24 €, splatnej dňa 29.9.2016, ktorá bola plnená čiastkovo dňa 20.10.2016 v sume 1.000,- €, dňa 26.10.2016 v sume 500,- €, dňa 8.11.2016 v sume 434,- € a dňa 5.12.2016 v sume 435,24 €. Poukázal na to, že v danej veci je potrebné rozčleniť dva právne tituly podanej žaloby. V prvom rade si uplatňuje náhradu trov právneho zastúpenia splnomocnenca poškodeného, ktoré boli uskutočnené v prípravnom konaní. Hodnota jedného úkonu bola určená v sume 60,07 € v roku 2013 rovnajúcej sa 1/3 podľa § 11 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z., pretože v trestnom konaní súd nezaviazal žalovaného na náhradu spôsobenej škody, ale ho ako poškodenú stranu s poukazom na ustanovenie § 288 ods.1 Trestného poriadku odkázal s nárokom na občianske súdne konanie. Hodnota trov právneho zastúpenia v prípravnom konaní predstavuje celkovú sumu 2.556,13 €. Za tieto trovy konania jeho splnomocnenca ako poškodenej strany zodpovedá v celkovej výške 2.556,13 € žalovaný, ktorý bol v trestnom konaní právoplatne odsúdený. V druhom rade žalovaný naplnil všetky zákonné znaky objektívnej zodpovednosti za spôsobenú škodu vo výške 2.026,36 €, čo predstavuje rozdiel dohodnutej tarifnej odmeny v zmysle uzavretej zmluvy o právnej pomoci medzi ním a splnomocnencom, keď hodnota jedného úkonu právnej služby bola určená sumou 303,72 € z tarifnej hodnoty ustálenej výšky škody vo výške 14.689,59 € po vznesení obvinenia v prípravnom konaní. 1.3. Žalovaný namietol nárok žalobcu, nakoľko výška škody doteraz nebola ustálená do takej miery, že by bola učená rozhodnutím súdu, ktoré je právoplatné a z ktorého by sa vypočítavala výška odmeny právneho zástupcu žalobcu.
2.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 557 ods. 1, ods. 2, § 558 ods. 1 Trestného poriadku a dôvodil nedôvodnosťou žaloby. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že žalovaný vykonával funkciu konateľa spoločnosti žalobcu v období od 8.12.2010 do 23.11.2011. V období od 4.2.2009 do 25.11.2011 vyhotovoval ako štatutárny zástupca žalobcu faktúry za služby zákazníkom, pričom na vystavovanie faktúr v mene spoločnosti nebol samostatne oprávnený, keďže podľa výpisu z obchodného registra ich musela podpísať a schváliť aj druhá konateľka spoločnosti W.. Žalovaný si nechával faktúry preplácať v hotovosti alebo v prospech svojho bankového účtu vedeného v Slovenskej sporiteľni a.s., pričom takto získané finančné prostriedky si ponechal pre svoju vlastnú potrebu. Týmto konaním spôsobil žalobcovi škodu v celkovej výške 14.689,59 €. Žalovaný bol uznaný vinným z prečinu podvodu a bol odsúdený trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 17.12.2015, sp.zn. 46 T 58/2015, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 13.1.2016, na trest odňatia slobody vo výmere dvoch rokov s podmienečným odkladom na dobu troch rokov. Spoločnosť žalobcu bola podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku odkázaná s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Podaním zo dňa 8.2.2016 si právny zástupca poškodenej strany
- žalobcu, uplatnil trovy a výdavky poškodeného v trestnom konaní vo výške 3.691,93 €, vlastne 4.096,54 €, pretože išlo o sčítaciu chybu. Okresný súd Bratislava III. doteraz o trovách a výdavkoch nerozhodol. Žalobca mal s advokátom JUDr. Mariánom Kollárom uzatvorenú zmluvu o poskytovaní právnych služieb, ktorú uzatvorili dňa 9.2.2013. Strany sa dohodli na tarifnej odmene za právne zastúpenie podľa § 9, § 10 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. Žalovaný podľa žalobcu naplnil všetky zákonné znaky objektívnej zodpovednosti podľa § 373 Obchodného zákonníka za spôsobenú škodu v sume 2.026,36 €, čo predstavuje rozdiel dohodnutej tarifnej odmeny v zmysle uzatvorenej zmluvy o právnej pomoci. Hodnota jedného úkonu právnej služby bola určená sumou 303,72 € z tarifnej hodnoty ustálenej výšky spôsobenej škody 14.689,59 €. Výzva na plnenie na sumu 4.582,49 € bola žalovanému doručená dňa 5.8.2016. Prvoinštančný súd ďalej dôvodil, že nárok, ktorý si žalobca uplatnil z titulu náhrady škody, škodou nie je. Žalobca plnil právnemu zástupcovi v trestnom konaní (splnomocnencovi) na základe uzatvorenej Zmluvy o poskytovaní právnych služieb zo dňa 9.2.2013, preto nemožno hovoriť o škode. Žalobcovi tým, že plnil zo zmluvy, škoda nemohla vzniknúť. K nároku na rozdiel dohodnutej tarifnej odmeny v zmysle uzavretej zmluvy o právnej pomoci medzi žalobcom a splnomocnencom konštatoval, že sa jedná o trovy trestného konania, ktoré si žalobca uplatnil v trestnom konaní na Okresnom súde Bratislava III. dňa 8.2.2016; doteraz o nich súd nerozhodol. Súd v trestnom konaní má povinnosť o trovách rozhodnúť s poukazom na citované zákonné ustanovenie Trestného poriadku. V prípade, že by vyhovel žalobe v tejto časti a v trestnom konaní by mu boli trovy priznané, nastal by stav, keby to isté právo bolo priznané dvakrát. Záverom uviedol, že sa nezaoberal vznesenou námietkou premlčania, nakoľko žaloba bola nedôvodná z iných dôvodov. 2.2. Výrok o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 257 C.s.p., podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Za dôvody
hodné osobitného zreteľa považoval neadekvátnu obranu žalovaného advokátom, keď jeho trovy posúdil ako neúčelne vynaložené.
3. Proti tomuto rozsudku vo výroku I., ktorým bola žaloba zamietnutá (§ 124 ods. 1 C.s.p.), podal včas odvolanie žalobca dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm. b/, h/ C.s.p. (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Nestotožnil sa s právnym výkladom súdu prvej inštancie uvedeným v bode 9. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, pretože ustanovenie § 557 Trestného poriadku nevymedzuje taxatívne povinnosť priznať návrh poškodeného na náhradu trov splnomocnenca v trestnom konaní. V odseku 2 tohto ustanovenia je uvedené, že súd môže podľa okolností prípadu rozhodnúť na návrh poškodeného o tom, že odsúdenému uloží povinnosť nahradiť celé trovy alebo ich časť, ktoré súvisia s účasťou poškodeného v trestnom konaní, a to aj v prípade, ak poškodenému nebol priznaný nárok na náhradu škody ani sčasti. Z trestného rozkazu Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 17.12.2015, č. (správne č.k., poznámka odvolacieho súdu) 46 T 58/2015- 979, poškodená strana bola podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku v celom rozsahu odkázaná s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Hoci písomným podaním zo dňa 8.2.2016 uplatnil náhradu trov a výdavkov poškodeného na Okresnom súde Bratislava III., nebolo rozhodnuté o tomto nároku ani po uplynutí dvoch rokov, preto z opatrnosti podal žalobu voči žalovanému o zaplatenie trov jeho právneho zastupovania ako poškodeného v sume 4.582,49 €. Nesúhlasí s konštatovaním prvoinštančného súdu o opodstatnenosti existencie právneho titulu ním uplatneného v tomto štádiu konania, keďže v prípade vyhlásenia rozsudku upraví právny titul v zmysle zákona, ak sa nestotožní s jeho právnym názorom. Podľa neho došlo v konaní k porušeniu čl. 6 C.s.p., keď napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie absolútne zvýhodňuje žalovaného a vychádza z domnienok, ktoré môžu nastať až v budúcnosti. Ustanovenia Civilného sporového poriadku nezakazujú občanovi, ani právnickej osobe podať žalobu, ak nebolo o jeho nároku rozhodnuté v trestnom konaní v zmysle § 557 Trestného poriadku. On využil svoje právo na ochranu svojich záujmov a dňa 10.1.2018 podal predmetnú žalobu podľa ustanovenia § 137 C.s.p. Až po uplynutí 16 mesiacov od podania žaloby, dokonca až na druhom pojednávaní, prvoinštančný súd skonštatoval nedôvodnosť podanej žaloby a prijal záver, že zaviazanie žalovaného je prípustné len rozhodnutím v trestnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III. pod sp.zn. 46 T 58/2015. S takýmto právnym názorom nesúhlasí a má za to, že došlo k poškodeniu jeho práv, pretože súd prvej inštancie mohol prerušiť konanie v zmysle § 162 C.s.p., keďže je možné predpokladať, že Okresný súd Bratislava III. nemusí priznať náhradu trov právneho zastupovania. Považuje takéto konanie súdu za nehospodárne, nakoľko vznikne absolútne nevýhodná situácia pre neho, keď v tomto štádiu tohto konania, po zaplatení súdneho poplatku, bude nútený opätovne podávať novú žalobu na príslušný súd a takýmto postupom sa zbytočne predĺži doba na meritórne rozhodnutie vo veci samej. Nestotožnil sa ani s argumentáciou prvoinštančného súdu o možnosti dvojitého priznania práva, nakoľko je logické, že ak by bol prvotne rozhodol Okresný súd Bratislava V., podaný návrh v trestnom konaní by zobral späť a platí aj opačná verzia postupu z jeho strany. Zdôraznil, že každé rozhodnutie súdu je doručované aj druhej strane, ktorá by určite využila svoje právo, ak by malo dôjsť k duplicitnému zaviazaniu žalovaného, ktorý doteraz neuznal ani čiastočný nárok na zaplatenie trov trestného konania a vzniesol i námietku premlčania, hoci nie sú splnené zákonné podmienky na jej uplatnenie. Odvolaciemu súdu preto navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie; žiadal trovy odvolacieho konania. 4. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že sa nestotožňuje s tvrdeniami žalobcu v jeho odvolaní, že mu súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil ako strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenie veci. Má za to, že prvostupňový (správne prvoinštančný, poznámka odvolacieho súdu) súd správne vyhodnotil skutkový aj právny stav, keď v rámci bodu 9. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia konštatoval, že žalobe nie je možné vyhovieť z dôvodu, že nejde o titul náhrady škody, ale o plnenie trov právneho zástupcu v zmysle uzavretej zmluvy o poskytovaní právnych služieb zo dňa 9.2.2013, pretože ide o trovy trestného konania, ktoré si žalobca uplatnil v trestnom konaní podaním zo dňa 8.2.2016. Skutočnosť, že Okresný súd Bratislava III. o tomto nároku doteraz nerozhodol, je irelevantná. Stotožnil sa s konštatovaním súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnením napadnutého rozsudku, že ak by podanej žalobe vyhovel a v trestnom konaní by žalobcovi boli trovy priznané, nastal by stav, kedy by to isté právo bolo priznané dvakrát. Dodal, že trovy právneho zastúpenia v trestnom konaní nie sú škodou, pričom o náhrade trov trestného konania možno rozhodovať len v jeho rámci s odkazom na
ustanovenie § 557 ods. 2 Trestného poriadku. Podľa jeho názoru právo na náhradu škody poškodenému vo forme zaplatených trov konania, ktoré uhradil splnomocnencovi, nie je možné priznať, kým žalobca má možnosť žiadať najprv svoj nárok na náhradu trov v trestnom konaní (rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 29.4.2014, sp.zn. 20 Co l23/2013). Nárok uplatnený žalobcom v občianskom konaní je totožný a tak bolo v danom konaní nevyhnutné dospieť k záveru o zamietnutí žaloby v celom rozsahu. V tejto súvislosti poukázal na to, že podaním žalobcu zo dňa 8.2.2016, v ktorom si uplatnil náhradu trov a výdavkov poškodeného na Okresnom súde Bratislava III., vytvoril prekážku skôr začatého konania (litispendencia), ktorá bránila prejednaniu jeho žaloby v predmetnom konaní, preto ani z tohto dôvodu nemožno súhlasiť s tvrdením žalobcu, že mohlo byť toto konanie v zmysle § 162 C.s.p. prerušené, lebo je možné predpokladať, že Okresný súd Bratislava III. nemusí priznať náhradu trov právneho zastupovania poškodenému. Ďalej poukázal na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 29.2.2016, sp.zn. 13 Co 815/2014, s tým, že úlohou prvoinštančného súdu bolo skúmať, či v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku súd v trestnom konaní nekoná vo veci náhrady trov poškodeného (žalobcu) a či nejde o litispendenciu, ktorá bráni tomu, aby na súde prebiehalo iné konanie v tej istej veci, čomu tak v uvedenom prípade aj skutočne bolo. K otázke konkurencie a prednosti jedného z nárokov Trestný poriadok rozlišuje právo poškodeného na náhradu škody a právo poškodeného na náhradu trov. Takéto rozlíšenie už samotné rieši špeciálne otázku náhrady trov poškodeného v rámci trestného konania, takže ide o osobitný nárok, ktorého vznik, ale aj jeho náhradu, založil tento právny predpis, ktorý je potom možné riešiť len v rámci trestného konania. Špeciálny predpis, ktorý obsahuje odlišnú právnu úpravu, má prednosť pred všeobecným zákonom. Lex specialis neruší platnosť lex generalis, iba vylučuje jeho aplikáciu. Zo skutkového stavu prejednávanej veci jednoznačne vyplývalo, že žalobca návrh podal v čase, keď prebiehalo v trestnom konaní prejednanie nároku z toho istého titulu, pričom v tej dobe ešte nebolo vydané v trestnom konaní rozhodnutie. Z uvedeného dôvodu v tom čase existovala prekážka litispendencie. Nestotožnil sa ani s odvolacou námietkou žalobcu o porušení čl. 6 C.s.p., keďže žalobca podal svoj návrh v rámci trestného konania. K argumentácii žalobcu, že je logické, že ak by bol prvotne rozhodol Okresný súd Bratislava V., podaný návrh by v trestnom konaní zobral späť, pričom platí aj opačná verzia postupu, uviedol, že ju považuje za absolútne irelevantnú a hypotetickú, pričom súd nemôže rozhodovať podľa toho, aký procesný postup pravdepodobne v budúcnosti zvolí žalobca. Obdobné platí aj pre tvrdenie, že by aj on v prípade duplicitného zaviazania k zaplateniu trov trestného konania dozaista využil svoje práva a bránil by sa voči takémuto postupu. Záverom konštatoval, že sa plne pridržiava všetkých svojich podaní a vyjadrení, pričom žalobca v rámci odvolania neuviedol žiadne skutočnosti alebo okolnosti, pre ktoré by bolo vyhovenie jeho odvolaniu dôvodné. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť; žiadal trovy odvolacieho konania.
5. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu uviedol, že žalovaný sústredil svoje písomné vyjadrenie do 11 bodov, v ktorom v podstate vyjadril svoj právny názor stotožňujúci sa s vysloveným právnym názorom súdu prvej inštancie v tom, že nie je možné priznať trovy právneho zastupovania, kým má možnosť žiadať najprv svoj nárok na náhradu trov v trestnom konaní. Zotrval v celom rozsahu na dôvodoch podaného odvolania s tým, že taxatívne ustanovenia Trestného poriadku nevymedzujú takýto postup poškodeného, ak s nárokom na náhradu škody bol v trestnom konaní odkázaný na občianske súdne konanie. Dodal, že žalovaný len prispôsobuje prostriedky svojej procesnej obrany podľa situácie ako mu v danom štádiu konania vyhovuje a robí všetky kroky k oddialeniu zaplatenia trov splnomocnenca poškodeného z trestného konania vedeného pod sp.zn. 46 T 58/2015 na Okresnom súde Bratislava III. Žalovaného vyzval k dobrovoľnému plneniu prostredníctvom svojho právneho zástupcu už dňa 5.8.2016, ale jednoznačne odmietol uznať akúkoľvek výšku uvedených trov z trestného konania. Dokonca v podanom odpore zo dňa 27.3.2018 proti platobnému rozkazu vydanému v tomto konaní namietal, že mu nie je povinný nahradiť vzniknuté trovy právneho zastupovania v plnej výške, pretože sa vždy musí jednať o trovy konania potrebné na účelné uplatnenie nároku na náhradu škody. Trovy jeho splnomocnenca pozostávali len zo siedmich úkonov, ktoré súviseli s vypočutím štatutárnych zástupcov a preštudovaním vyšetrovacieho spisu. Jeho splnomocnenec nevyužil svoje právo a nezúčastnil sa všetkých výsluchov svedkov, ktoré žalovaný ako obvinený navrhol opakovane vo vyšetrovaní vypočúvať a on ako poškodená strana sa následne oboznámila iba s ich obsahom. Konkrétna účasť poškodeného na všetkých výsluchoch svedkov by bola evidentne zvýšila tieto trovy poškodeného v trestnom konaní. Zotrval na dôvodoch uvedených v odvolaní a odvolacom návrhu.
6. Proti tomuto rozsudku vo výroku II., ktorým žalovanému nebola priznaná náhrada trov konania, podal včas odvolanie žalovaný dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p. (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Uviedol, že mal v predmetom konaní 100 % úspech vo veci, ale prvoinštančný súd mu napriek tomu nepriznal nárok na náhradu trov konania. Poukázal na ustanovenie § 255 ods. 1 C.s.p., ktoré vyjadruje zásadu zodpovednosti za výsledok sporového konania, čo znamená, že účastník (správne sporová strana, poznámka odvolacieho súdu), ktorý mal v sporovom konaní plný úspech, má právo na náhradu všetkých trov. Má za to, súd prvej inštancie si citované ustanovenie zákona vyložil tak, že trovy sa priznávajú podľa úspechu právnej argumentácie strán, čo nie je správne posúdenie. Ďalej odkázal na ustanovenie § 257 C.s.p., ktoré samotné dôvody hodné osobitného zreteľa bližšie nešpecifikuje, avšak ustálená judikatúra konštatuje, že toto ustanovenie nie je možné považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo svojvôľu pri jeho aplikácii, pričom súd musí v prejedávanej veci vždy skúmať existenciu zvláštnych okolností hodných osobitného zreteľa. Vychádzajúc z konštatovania Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp.zn. 6 Co 53/2017, samotným účelom ustanovenia § 257 C.s.p. je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného absolútneho práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by vyplynulo z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Civilný sporový poriadok vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom prípade išlo o výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa. Jednou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádzalo úvahy, sú prípady charakteristické sociálnym aspektom. Aplikácia ustanovenia § 257 C.s.p. pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa § 255 a nasl. C.s.p., súd ale dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 C.s.p. sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie odporovať dobrým mravom. Ďalej konštatoval, že napriek skutočnosti, že v konaní bol úspešnou stranou, súd prvej inštancie mu nemohol nepriznať nárok na náhradu trov konania len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodovania o určitom druhu nároku, keď takéto rozhodnutie musí mať vždy výnimočný charakter (R 34/1982) a výnimočné okolnosti neboli v predmetnom konaní naplnené. Dodal, že súd pri aplikácii ustanovenia § 257 C.s.p. musí umožniť protistrane, aby sa k tomu vyjadrila (k zámeru aj k dôkazom). Podľa Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 2.5.2018, sp. zn. III. ÚS 98/2018, nie je možné, aby súd dospel k vnútornému presvedčeniu, že je potrebné aplikovať uvedené ustanovenie a strane, ktorá by inak trovy získala, to neoznámil a táto by sa to dozvedela až zo samotného rozhodnutia, tak ako tomu bolo aj v predmetom konaní. Z procesného hľadiska zároveň platí, že za predpokladu aplikácie § 257 C.s.p., je súd povinný vytvoriť procesný priestor umožňujúci stranám sporu vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému použitiu tohto ustanovenia. Strana v konaní má teda právo byť explicitne vyzvaná, aby včas k prípadnej aplikácii tohto ustanovenia zákona vyjadrila svoje stanovisko. Teda rozhodnutie súdu podľa § 257 C.s.p. rozhodne nemôže byť prekvapivé a súd preto musí v prípade použitia tohto procesného ustanovenia vytvoriť dostatočný procesný priestor na to, aby strany sporu mali možnosť vyjadriť svoje stanovisko k potenciálnej aplikácii tohto ustanovenia ešte pred prijatím samotného rozhodnutia o nepriznaní nároku na náhradu trov súdneho konania. V predmetom súdnom konaní však nebol absolútne vytvorený priestor stranám konania k tomu, aby títo mohli vyjadriť a účinne aplikovať námietky a argumenty k aplikácii ustanovenia § 257 C.s.p., ktoré by mohli byť spôsobilé ovplyvniť konečné rozhodnutie, pričom postup, ktorý aplikoval prvoinštančný súd bol v konečnom dôsledku prekvapujúcim aspektom pre neho pri vydaní rozsudku. V nadväznosti na uvedené skutočnosti o nesprávne interpretovanej a aplikovanej právnej norme poukázal na to, že za predpokladu, ak konajúci súd dospeje k rozhodnutiu o aplikácii § 257 C.s.p., samotnú existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa musí vo svojom rozhodnutí riadne a presvedčivo odôvodniť, inak by mohlo ísť o postup, ktorý má znaky svojvôle. Považuje preto napadnuté rozhodnutie vo výroku II. za nedostatočne odôvodnené, pretože odôvodnenie v tomto výroku je strohé, absentuje v ňom akékoľvek racionálne a najmä právne opodstatnené argumentačné tvrdenia, ktoré by mu poskytovali kvalifikovanú odpoveď na to, čo viedlo súd prvej inštancie k prijatiu rozhodnutia o nepriznaní nároku na náhradu trov konania s odkazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 248/2010. Odvolaciemu
súdu preto navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. zmeniť a priznať mu nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %.
7. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril.
8. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu voči výroku I. nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 27. októbra 2021; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a právny zástupca žalobcu upovedomení zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým žalobu zamietol, potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku v tomto výroku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie v uvedenom výroku odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné.
9. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku. Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
10. Žalobca v odvolaní namietol, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, k čomu odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 220 C.s.p. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 380 ods. 2 C.s.p., ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktoré by musel odvolací súd prihliadať.
11. V danej veci dňa 9.2.2013 uzavrel žalobca ako poškodený, zastúpený JUDr. Mariánom Kollárom, advokátom ako zástupcom, zmluvu o poskytovaní právnych služieb, na základe ktorej sa advokát zaviazal poskytnúť právne služby žalobcovi, okrem iného i v konaniach pred súdmi (č.l. 6 spisu). Okresný súd Bratislava III. trestným rozkazom zo dňa 17.12.2015, č.k. 46 T 58/2015-979, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 13.1.2016, uznal žalovaného (obžalovaný) za vinného z prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, keď žalobcovi ako poškodenému spôsobil škodu v celkovej výške 14.689,59 €; žalovaný bol odkázaný s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Uvedený advokát si písomným podaním zo dňa 3.2.2016, ktoré bolo doručené Okresnému súdu Bratislava III. dňa 8.2.2016 k sp.zn. 46 T 58/2015, uplatnil náhradu trov a hotových výdavkov trestného konania v celkovej sume 3.691,93 € (správne malo byť v sume 4.096,54 €) za jednotlivé úkony vykonané v uvedenom konaní. O tejto náhrade nebolo doteraz zo strany Okresného súdu Bratislava III. rozhodnuté.
12. Odvolací súd nemal dôvod odchýliť sa od súdom prvej inštancie vysloveného právneho názoru v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že nárok, ktorý si žalobca uplatnil z titulu náhrady škody, škodou nie je a poukazuje na to, že predpokladom vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu podľa ustanovenia § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka je: porušenie právnej povinnosti (existencia protiprávneho úkonu); vznik škody ako majetkovej ujmy; existencia príčinnej súvislosti medzi protiprávnym úkonom škodcu a vzniknutou škodou; zavinenie toho, kto škodu svojim protiprávnym úkonom spôsobil. Ani jeden z uvedených predpokladov zatiaľ nebol naplnený, pretože právo na náhradu škody žalobcovi ako poškodenému vo forme zaplatených trov trestného konania (žalobca preukazoval ich zaplatenie výpismi z účtov; č.l. 25 až 33 spisu), ktoré uhradil svojmu splnomocnenému zástupcovi, nie je možné v tomto konaní priznať, keďže požiadal o náhradu trov v trestnom konaní, v ktorom
bude súd prvej inštancie, t.j. Okresný súd Bratislava III. postupovať podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku (§ 557, § 558 Trestného poriadku). V prípade, ak by boli trovy trestného konania priznané žalobcovi v tomto konaní titulom náhrady škody a zároveň by boli priznané aj v trestnom konaní, tak ako správne konštatoval prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, nastal by stav, kedy by to isté právo bolo priznané dvakrát. Na uvedenom nemení nič ani skutočnosť, že žalobca požaduje zaplatenie žalovanej sumy z dvoch právnych titulov, a to ako náhradu trov právneho zastúpenia splnomocnenca poškodeného uskutočnené v prípravnom konaní podľa § 46, § 53 a nasl. Trestného poriadku v sume 2.556,13 € (hodnota jednotlivých úkonov bola určená podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z.) a ďalej titulom náhrady škody podľa § 373 Obchodného zákonníka v sume 2.026,36 € (rozdiel dohodnutej tarifnej odmeny v zmysle uzavretej zmluvy o právnej pomoci medzi žalobcom a advokátom podľa § 9 a nasl. citovanej vyhlášky). Odvolací súd dodáva, že v prípade, ak by žalobcovi v rámci trestného konania nebola náhrada trov konania priznaná, prípadne by bola priznaná len sčasti, až potom by boli dané predpoklady pre priznanie náhrady škody v civilnom konaní, keďže by bola daná príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti žalovaného a škodou, ktorá vznikla žalobcovi úhradou trov právneho zastúpenia advokátom v trestnom konaní, v ktorom vystupoval ako poškodený, teda by sa skúmalo v civilnom konaní, či v dôsledku trestného konania došlo k zmenšeniu majetku žalobcu spočívajúceho vo vyplatených finančných prostriedkoch na zastupovanie ako poškodeného v trestnom konaní.
13. Nebolo možné súhlasiť ani s tvrdením žalobcu v odvolaní o porušení čl. 6 C.s.p., pretože prvoinštančný súd v danom prípade postupoval v súlade s ustanoveniami Civilného sporového poriadku a žalobcovi i žalovanému umožnil v rovnakom rozsahu uplatňovať svoje procesné práva v predmetnom konaní. Skutočnosť, že žalobca bol v konaní neúspešný, ešte sama o sebe neznamená, že súd prvej inštancie zvýhodnil žalovaného a porušil i čl. 2 C.s.p., na ktorý žalobca odkázal vo svojom odvolaní. Odvolací súd v tejto súvislosti dôvodí, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami.
14. Odvolací súd sa stotožnil s odvolacou námietkou žalovaného, že napadnutý rozsudok vo výroku II., ktorým žalovanému nepriznal náhradu trov konania je nepreskúmateľný, keďže nie je dostatočne odôvodnený, pretože z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku je záver súdu prvej inštancie o tom, ako zhodnotil zákonné predpoklady pre nepriznanie náhrady trov konania žalovanému podľa § 257 C.s.p. nejasným.
15. Odvolací súd poukazuje na to, že trovy konania ako neodmysliteľná súčasť občianskeho procesu sú spojené s konkrétnym súdnym konaním. O náhrade trov konania je súd povinný vždy rozhodnúť a svoje rozhodnutie aj v tejto časti presvedčivo odôvodniť, a to nielen uvedením zákonného ustanovenia, podľa ktorého o trovách konania rozhodol. Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutí je nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu, tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia rozhodnutia predovšetkým je preukázať správnosť rozhodnutia a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu, t.j. musí byť preskúmateľné.
16. Povinnosťou súdu prvej inštancie bolo uviesť v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dôvody, pre ktoré na rozhodnutie o trovách konania aplikoval ustanovenie § 257 C.s.p., avšak len konštatoval v bode 10. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, že za dôvody hodné osobitného zreteľa považoval neadekvátnu obranu žalovaného advokátom, keď jeho trovy posúdil ako neúčelne vynaložené, bez bližšieho vysvetlenia, v čom spočívala neadekvátna obrana žalovaného advokátom. Odvolací súd, zhodne s argumentáciou žalovaného uvedenou v jeho odvolaní, má za to, že prvoinštančný súd mal v danej veci aplikovať ustanovenie § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci, keďže mal žalovaný v konaní úspech v rozsahu 100 %. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. U žalobcu ide o úplný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, t.j. ak sa jeho žalobe vyhovelo v plnom rozsahu. Strana, ktorá mala plný úspech vo veci, má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala.
V danej veci sa žalobe nevyhovelo, nakoľko sa žalobca žalobou domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 4.582,49 € s príslušenstvom, ale jeho žaloba bola zamietnutá, z dôvodu ktorého bol v konaní úspešný žalovaný v plnom rozsahu.
17. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej (výrok I.) potvrdil, zmenil podľa § 388 C.s.p. napadnuté rozhodnutie vo výroku II., ktorým žalovanému nepriznal náhradu trov konania s vyššie uvedených dôvodov tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
18. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1, v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov prvoinštančného i odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
19. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).
20. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).