Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_2Sžfk-21-2020.pdf
PDF · 150.38 KB
Case nature
Area
Subarea
2Sžfk/21/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný v senáte zloženom z predsedníčky senátu (spravodajca) JUDr. Petry Príbelskej PhD. a členov senátu JUDr. Anity Filovej a Mgr. Kristíny Babiakovej, v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Peter Juhás AUTODOPRAVA, so sídlom Bočná 16, Nové Zámky, IČO: 33 659 206, zastúpený advokátkou kanceláriou BBH advokátska kancelária, s.r.o., Suché Mýto 1, Bratislava, IČO: 36 713 066, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o správnej žalobe zo dňa 14.02.2018 proti rozhodnutiu žalovaného č. 100141233/2018 zo dňa 16.01.2018 v spojení s oznámením o oprave chýb zo dňa 15.05.2018, v konaní o kasačnej sťažnosti sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č.k. 11S/34/2018-195 zo dňa 02.05.2019, takto
rozhodol:
Kasačná sťažnosť sa z a m i e t a .
Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č.k. 11S/34/2018-195 zo dňa 02.05.2019 postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok („SSP“) zamietol ako nedôvodnú žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100141233/2018 zo dňa 16.01.2018 spolu s prvostupňovým rozhodnutím Daňového úradu Nitra, pobočka Nové Zámky č. 101667713 zo dňa 01.08.2017. O trovách konania rozhodol s poukazom na § 168 SSP a žalovanému nárok na ich náhradu nepriznal.
2. Žalovaný rozhodnutím č. 100141233/2018 zo dňa 16.01.2018 ako odvolací orgán podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „Daňový poriadok“) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Nitra, pobočka Nové Zámky (ďalej aj len ,,správca dane“) č. 101667713 zo dňa 01.08.2017, ktorým určil daňovému subjektu
- žalobcovi, rozdiel v sume 50 000,- € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2012, nepriznal nadmerný odpočet v sume 2 616,87 € a vyrubil daň v sume 47 383,13 € za zdaňovacie obdobie november 2012.
3. Daňový úrad Nitra založil svoje rozhodnutie na podkladoch získaných v priebehu výkonu daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za mesiace január - september 2012, november a december 2012, začatej na základe oznámenia zo dňa 15.05.2013. Jej závery správca dane zaznamenal v protokole vyhotovenom dňa 29.04.2014 za zdaňovacie obdobie mesiacov január - september 2012 a december 2012, pričom samostatne spísal protokol z daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie november 2012, v ktorom okrem iného zameral svoju pozornosť na preverovanie faktúry č. 2012064 zo dňa 30.11.2012 v celkovej sume 300 000,- € za dodanie služby zo Zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 19.12.2011,
vystavenej spoločnosťou Krajbyt, a.s.. Žalobcovi bol protokol z vykonanej daňovej kontroly za obdobie november 2012, spolu s výzvou na vyjadrenie, doručený dňa 02.05.2014.
4. Dôvodom nepriznania nadmerného odpočtu a určenia daňovej povinnosti žalobcovi za zdaňovacie obdobie november 2012 bol záver oboch daňových orgánov, že žalobca v rámci daňovej kontroly a ani následne v priebehu vyrubovacieho konania nepreukázal, že by v zmysle vyššie uvedenej Zmluvy o sprostredkovaní, uzavretej dňa 19.12.2011, medzi žalobcom ako záujemcom a spoločnosťou Krajbyt, a.s. ako sprostredkovateľom, reálne došlo k zdaniteľnému obchodu a teda, že by došlo k dodaniu služby. Predmetom zmluvy bolo sprostredkovanie uzavretia zmluvy o dielo, prípadne inej obdobnej zmluvy, na základe ktorej záujemca ako zhotoviteľ vykoná pre tretie osoby ako objednávateľov uvedených v Prílohe č. 1 na území Slovenskej republiky alebo v zahraničí dielo, ktorého predmetom je preprava tovaru (nákladná autodoprava) za cenu minimálne v súčte 2 500 000,- € a v záväzku objednávateľov uhradiť túto cenu. Oba daňové orgány zhodne poukázali na podmienky vzniku práva na odpočítanie dane stanovené v § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákona č. 222/2004 Z.z.“) ako aj na súvisiace dôkazné bremeno, ktoré zaťažuje žalobcu. Sám žalobca pritom nepredložil žiadne relevantné dôkazy o zdaniteľnom obchode ani neuviedol žiadnu osobu s ktorou zahraniční odoberatelia jednali a ktorú by mohol správca dane na účely preukázania tvrdených skutočností vypočuť. Na druhej strane, z odpovedí zaslaných od zahraničných obchodných partnerov žalobcu zabezpečených v rámci medzinárodnej výmeny daňových informácií vyplynulo, že títo spoločnosť Krajbyt, a.s. nepoznajú. Ani jeden z dopytovaných nepotvrdil, že by obchody so žalobcom uzatvárali po oslovení spoločnosťou Krajbyt, a.s.. Správca dane v rozhodnutí uviedol aj tržby jednotlivých obchodných partnerov za rok 2010, rok 2011 a mesiacov január až jún 2012 z ktorých vyvodil, že k nárastu tržieb nedošlo na základe sprostredkovateľských služieb, keďže sa reálne žiadne sprostredkovanie neuskutočnilo. K prepravným službám reálne došlo, no bez súčinnosti sprostredkovateľa. Reálnosť plnenia nebolo možné vyvodiť ani z uskutočnenej platby v sume 300 000,- € prijatej dňa 21.12.2012 na účet spoločnosti Krajbyt, a.s. vedený v Tatra banke, a.s., ktorá bola následne v priebehu dní 27.-28.12.2012 vybratá vo výške 255 000,- €. Spoločnosť Krajbyt, a.s. bola navyše nekontaktná, so správcom dane nekomunikovala a ako bolo vyššie uvedené, odoberatelia žalobcu uviedli, že ju nepoznajú. Správca dane mal v zmysle uvedeného za to, že spoločnosť je nedôveryhodná. Za hodnoverný dôkazný prostriedok preto nemohol prijať ani čestné vyhlásenie X. A. ako bývalého predsedu predstavenstva o skutočnostiach, ktoré vystali v priebehu daňovej kontroly ako sporné.
5. Krajský súd konštatoval, že správca dane postupoval správne a v zmysle zákona, keď žalobcovi určil rozdiel dane za zdaňovacie obdobie mesiaca november 2012, nepriznal mu nadmerný odpočet a vyrubil daň a rovnako tak postupoval aj žalovaný, keď rozhodnutie správcu dane potvrdil. Z administratívneho spisu vyplynulo, že daňové orgány zistili skutkový stav správne a v dostatočnom rozsahu tak, aby bolo možné na jeho základe v zmysle zákona rozhodnúť.
6. Krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zaoberal výkladom relevantných ustanovení § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ ako aj k § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z.z.“), ktorý bol medzi účastníkmi sporný a teda či žalobcovi vznikol nárok na uplatnenie odpočítania dane z pridanej hodnoty v sume 50 000,- € za zdaňovacie obdobie mesiaca november 2012 pri ním tvrdenej dodávke služby na základe Zmluvy o sprostredkovaní od spoločnosti Krajbyt, a.s., podľa faktúry č. 2012064 zo dňa 30.11.2012 v sume 300 000,- € (základ dane 250 000,- € spolu s daňou z pridanej hodnoty vo výške 50 000,- €). Medzi účastníkmi konania bola v tejto súvislosti sporná aj otázka, na koho strane a v akom rozsahu leží dôkazné bremeno v daňovom konaní.
7. Zdôraznil, že zákonodarca stanovil prísnejšie podmienky pre dokazovanie nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty ako pri iných druhoch daní. Úprava reflektuje na ľahšiu zneužiteľnosť nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty a preto vyžaduje od subjektu, ktorý si nárok uplatní, aby bol schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené tak, ako ich deklaruje v daňových dokladoch. Takýto prístup nadväzuje na § 49 ods. 1 a 2 zákona o dani z pridanej hodnoty, v zmysle ktorého vzniká platiteľovi právo odpočítať daň z tovaru alebo služby v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vzniká daňová povinnosť inému daňovému subjektu. Inými slovami, žalobca by si mohol odpočítať daň z pridanej hodnoty z dodania služby, ktorú mu mal dodať ním deklarovaný dodávateľ len za predpokladu, ak by tomuto dodávateľovi vznikla daňová povinnosť z titulu dodania služby.
8. Nestotožnil sa s námietkou žalobcu týkajúcou sa jeho neprimeraného zaťaženia dôkazným bremenom vo vzťahu k preukázaniu zdaniteľného plnenia. V daňovom konaní správca dane nevyhľadáva dôkazy za kontrolovaný subjekt, pretože označenie resp. predloženie tvorí dôkaznú povinnosť daňového subjektu. Nie je pritom povinnosťou správcu dane inštruovať daňový subjekt aké konkrétne dôkazné prostriedky mal využiť aby mu bolo možné priznať uplatnené právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty a oslobodenie od dane z pridanej hodnoty. Argumenty žalobcu, že mu nie je známe, akými dôkazmi by ešte mal a mohol disponovať aby vyvrátil pochybnosti správcu dane sú neopodstatnené. Daňové konanie je ovládané zásadou prejednacou a nie vyhľadávacou.
9. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Sžf/18/2011 zo dňa 07.09.2011, v ktorom vyslovil názor, že daňové konanie je ovládané zásadou materiálnej pravdy, ktorá však nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovane až dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu alebo nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne skutočností ním uvedených v daňovom priznaní. Je na správcovi dane, ktorý vykonáva dokazovanie, aké dôkazy vykoná, akú dôkaznú silu im prizná, či a akým spôsobom dokazovanie doplní a to s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy už vykonané a závery z nich vyplývajúce.
10. Ďalej krajský súd dôvodil, že vo vzťahu k rozloženiu dôkazného bremena je relevantná tá skutočnosť, že správca dane a žalovaný založili svoje rozhodnutia na nepreukázaní splnenia podmienok na priznanie práva na odpočítanie dane na základe faktúry vystavenej ním deklarovaným dodávateľom služby a teda samotné spochybnenie sa týka vzťahu medzi ním a jeho priamym dodávateľom. Z toho vyplýva, že bolo plne v žalobcovej dispozícii, aby si v potrebnom rozsahu zabezpečil dostatočné množstvo dôkazov týkajúcich sa deklarovaného plnenia tak, aby nebol vystavený dôkaznej núdzi. Žalobca bol pritom zo strany správcu dane podrobne oboznámený o výsledkoch vykonaného dokazovania a mal možnosť sa k nim vyjadriť a adekvátne zareagovať. Dôkazné bremeno v daňovom konaní však vždy spočíva na daňovom subjekte a jeho povinnosťou je najmä preukázať skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a na preukázanie ktorých bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania a teda preukázať, že údaje uvedené v daňovom priznaní sú úplné a správne. V prípade, ak si daňový subjekt uplatňuje odpočítanie dane z pridanej hodnoty, je jeho povinnosťou v daňovom konaní preukázať reálnu existenciu zdaniteľného plnenia, pretože jej uskutočnenie zákon automaticky nepredpokladá. Správca dane v daňovom konaní zasa preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Jeho úlohou je na základe daňovej kontroly zistiť, objasniť a overiť všetky skutočnosti uvedené daňovým subjektom v daňovom priznaní, vrátane uskutočnenia tvrdenej daňovej transakcie, a to v záujme správneho určenia daňovej povinnosti. Predloženie dokladov (konkrétne faktúry č. 2012064 zo dňa 30.11.2012, Zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 19.12.2011, oznámenia o splnení povinnosti spoločnosťou Krajbyt, a.s., potvrdenia o úhrade, čestného vyhlásenia X. A. a dôkazmi o náraste tržieb) je len jednou z podmienok pre uznanie odpočítania dane, no tieto nijako nepreukazujú reálnosť a realizáciu obchodnej transakcie, keďže je technicky možné vyhotoviť akýkoľvek doklad a na akékoľvek plnenie bez ohľadu na to, či plnenie deklarované v dokladoch bolo reálne uskutočnené alebo nie. V uvedenom prípade sa pritom jednalo o službu v podobe sprostredkovateľskej činnosti ktorej podstatou malo byť rozvinutie obchodnej činnosť žalobcu spočívajúce v získaní nových klientov. Krajský súd sa preto nestotožnil s tvrdeniami žalobcu, že klienti ako objednávatelia prepravných služieb žalobcu o činnosti sprostredkovateľa ani nemuseli mať vedomosť. Z uvedeného potom nebolo zrejmé, akým spôsobom mal sprostredkovateľ sprostredkovanie vykonať a či vôbec sprostredkovateľskú činnosť skutočne vykonával. Krajský súd nepovažoval nárast tržieb na účely preukázania sprostredkovateľskej činnosti za relevantné, keďže medzi nimi chýbala príčinná súvislosť. Tento záver podporili aj vyjadrenia jednotlivých objednávateľov prepravných služieb, ktorí nepotvrdili realizovanie prepravných služieb v dôsledku sprostredkovania treťou osobou.
11. K námietke žalobcu o nevykonaní výsluchu navrhovaného svedka X. A., ako bývalého predsedu predstavenstva spoločnosti Krajbyt, a.s., krajský súd uviedol, že jeho výsluch mal zabezpečiť v prvom rade žalobca. Následne sa o zabezpečenie pokúsil aj samotný správca dane, no z dôvodu nekontaktnosti (a to napriek vykonanému miestnemu šetreniu na adrese sídla spoločnosti) bolo jeho konanie neúspešné. Krajský súd mal za to, že správca dane s ohľadom na skutočnosti vykonal všetky potrebné úkony smerujúce k tomu, aby bol X. A. vypočutý. Obsah a hodnovernosť čestného vyhlásenia zo dňa 26.06.2014, ktoré žalobca predložil ako dôkaz, boli zo strany krajského súdu spochybnené, pričom sa s ním vysporiadal v súlade s ustálenou súdnou praxou (napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Sžf/40/2011) a to tak, že pre účely daňového konania ho ako
jednostranný úkon nemožno použiť ako dôkazný prostriedok. Jeho predloženie teda bolo právne irelevantné.
12. Po preskúmaní veci krajský súd rovnako ako žalovaný dospel k záveru, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by mu spoločnosť Krajbyt, a.s. dodala sprostredkovateľské služby v zmysle uzavretej zmluvy v čoho dôsledku potom nemohlo žalobcovi vzniknúť právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty.
13. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca - sťažovateľ kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g/ zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (SSP) a teda, že krajský súd vec nesprávne posúdil po právnej stránke, pričom navrhol rozsudok alternatívne zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie, prípadne zmeniť rozsudok krajského súdu tak, že zruší rozhodnutie žalovaného č. 100141233/2018 zo dňa 16.01.2018 a vec mu vráti na ďalšie konanie.
14. Sťažovateľ v sťažnostných bodoch iba zrekapituloval námietky uvedené v správnej žalobe, pričom vytkol krajskému súdu tie isté nesprávnosti, ktorých sa mali predtým dopustiť aj daňové orgány. 15. Nesúhlasil s prijatým záverom krajského súdu, v zmysle ktorého nemali byť naplnené podmienky stanovené v § 49 ods. 1, 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z..
16. Sťažovateľ mal za to, že platiteľovi dane vzniká právo na odpočet dane v deň, keď vznikla daňová povinnosť inému daňovému subjektu. Konkretizoval, že spoločnosti Krajbyt, a.s. vznikla daňová povinnosť na základe faktúry č. 2012064 vystavenej dňa 30.11.2012, pričom táto bola žalobcom riadne uhradená a rovnako bola uhradená aj daň zo strany spoločnosti Krajbyt, a.s.. Namietal, že uvedené krajský súd ako ani správca dane vôbec nevzali na vedomie a radšej sa zameral na pátranie po spoločnosti Krajbyt, a.s. a jej bývalom konateľovi, čo sťažovateľ naopak považoval za irelevantné z dôvodu značného časového odstupu od vykonanej daňovej kontroly. Naviac, nie je v jeho moci, aby on sám po tak dlhom čase zabezpečil predloženie dôkazov druhou zmluvnou stranou. Z rozsahu dôkazného bremena daňového subjektu vymedzeného v § 24 ods. 1 Daňového poriadku pritom nemožno vyvodiť dôkazné bremeno daňového subjektu vzťahujúce sa k právnym skutočnostiam týkajúcim sa jeho dodávateľov vo vzťahu k ich vnútorným pomerom a plneniu si ich povinností ktoré im ukladajú príslušné zákony. Odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydaný v konaní vedenom pod sp.zn. 4Sžf/16/2020 ako aj rozsudok vydaný v konaní vedenom pod sp.zn. 3Sžf/1/2010, v ktorých sa uvádza, že v prípade ak by sa aj daňový subjekt stal súčasťou reťazca, v ktorom na niektorom stupni došlo k neodvedeniu dane alebo k inému konaniu v rozpore so zákonom (čo však sťažovateľ popiera, že by sa stalo v prejednávanom prípade), pokiaľ nemal o tomto vedomosť, nemôže mu byť uplatnenie nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty odopreté. V zásade nie je možné spravodlivo žiadať, aby daňové subjekty sledovali a kontrolovali výrobné a obstarávacie procesy tovarov u iných služieb. S odkazom na uvedené malo byť preto dôkazné bremeno na strane správcu dane (ktorý má širšie možnosti pri zisťovaní a preverovaní daňových subjektov), ktorý by musel preukázať skutočnosť, či sťažovateľ vedel alebo mohol vedieť, že sa plnením bude podieľať na daňovom úniku, na ak by k takému konaniu došlo na strane spoločnosti Krajbyt, a.s.. Ak má správca dane pochybnosti o správnosti tvrdení uvedených daňovým subjektom, je povinný ho požiadať, aby svoje vysvetlenie doplnil o dôkazy, ktoré podporujú jeho tvrdenia, no zároveň, aby tieto dôkazy boli v moci kontrolovaného daňového subjektu.
17. Okrem uvedeného namietal, že správca dane nevykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, keď sa zameral na dohľadanie jediného svedka ktorý však nebol nájditelný a na fakt, že zmluvný partner sťažovateľa sa už nenachádza na adrese sídla, pričom zdôraznil, že od obchodnej transakcie v čase šetrenia uplynuli už takmer dva roky. Úkony, ktoré navyše správca dane vykonal v záujme zabezpečenia výsluchu X. A. označil sťažovateľ za čisto formálne a nespôsobilé dosiahnuť zamýšľaný cieľ. Predvolania na výsluch zasielal na adresu kde sa X. A. preukázateľne nezdržiaval, pričom z rovnakej adresy žiadal aj jeho predvedenie. Správca dane nevykonal žiaden pokus o skutočné zistenie pobytu X. A. a zároveň nevyužil žiaden z kontaktov, ktoré zistil daňový subjekt. Uvedené negatívne zistenia pritom správca dane ako aj krajský súd pričítali na ťarchu sťažovateľa a mali byť kľúčové v tom zmysle, že nebolo preukázané zdaniteľné plnenie a tento argument ostal ako jediný pri končenom posúdení zákonnosti rozhodnutia žalovaného krajským súdom.
18. Sťažovateľ v súvislosti s nekontaktnosťou bývalého konateľa ako aj so skutočnosťou, že si spoločnosť Krajbyt, a.s. na adrese sídla nepreberá zásielky argumentoval, že nebolo jeho povinnosťou
preverovať, či spoločnosť Krajbyt, a.s. má uzavretú nájomnú zmluvu a reálne vykonáva činnosť na adrese sídla. Túto podmienku neposudzoval ani pri uzatváraní Zmluvy o sprostredkovaní keďže nesúvisela s možnosťou úspechu spolupráce s ňou. Na druhej strane zdôraznil, že zmluvný vzťah bol dlhodobý a bol založený už v marci roku 2011. Samotná spoločnosť Krajbyt, a.s. bola založená ešte v roku 1992 a odvtedy bola podľa všetkého funkčnou spoločnosťou.
19. Sťažovateľ zotrval na tvrdení, že riadne preukázal správne uplatnenie odpočtu dane z pridanej hodnoty a to s poukazom na predložené listinné dokumenty odrážajúce plnenie v zmysle uzavretej Zmluvy o sprostredkovaní. Odmietol závery krajského súdu, že by ako jediný dôkaz uskutočnenia sprostredkovateľskej činnosti predložil spornú faktúru. Poukázal na skutočnosť, že vyplatenie dohodnutej provízie v zmysle dodatku č. 1 bolo viazané na získanie väčšinového objemu prepráv od vytipovaných subjektov podľa Prílohy č. 1 a zvýšenie obratu žalobcu, čo bolo dosiahnuté po jeden a pol roku od uzavretia zmluvy. Oznámením zo dňa 30.11.2012 deklaroval žalobca splnenie tejto podmienky, pričom v ten istý deň bola spoločnosti Krajbyt, a.s. vystavená aj sporná faktúra. Všetky súvisiace listiny, ako aj faktúry vystavované vo vzťahu k zrealizovaným prepravám sťažovateľ správcovi dane poskytol a nie je mu preto zrejmé, že napriek skutočnosti, že ich mal k dispozícii, na ne neprihliadol.
20. V kontexte uvedeného má preto za to, krajský súd pochybil a rozhodol v rozpore s § 49 ods. 1, 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z., ak vyhodnotil, že pokiaľ nie je možné zabezpečiť výpoveď X. A. ako svedka, nie je možné preukázať že zo strany spoločnosti Krajbyt, a.s. došlo k reálnemu plneniu podľa Zmluvy o sprostredkovaní.
21. Za nesprávne označil aj vyhodnocovanie vzťahov medzi ním, spoločnosťou Krajbyt, a.s. a 30 vymedzenými odoberateľmi. Sťažovateľ mal za to, že správca dane mal preverovať iba jeho vzťahy ako dodávateľa s 30 vymedzenými odoberateľmi, ku ktorým predložil aj príslušné faktúry. Týmto preverovaním by mal správca dane za preukázanú aj ekonomickú podstatu uzavretého obchodu, teda výšenie obratu na základe sprostredkovateľskej činnosti spoločnosti Krajbyt, a.s.. Namiesto toho nelogicky preveroval vzťahy medzi týmito 30 odoberateľmi a spoločnosťou Krajbyt, a.s. ako sprostredkovateľom. Navyše, otázky položené odoberateľom (či poznajú spoločnosť Krajbyt, a.s., či s ňou uzatvárali obchodné aktivity, či o tom účtovali a či na základe jednania s ňou uzatvárali nejaké obchody) nijakým spôsobom nezohľadňovali realitu a podstatu vykonávania sprostredkovateľskej činnosti. So spoločnosťou Krajbyt, a.s mal zmluvný vzťah predovšetkým sťažovateľ, preto nebol dôvod, aby spoločnosť Krajbyt, a.s. mala zmluvný vzťah aj s odoberateľmi. Rovnako tak spoločnosť Krajbyt, a.s. účtovala priamo sťažovateľovi a nebol teda dôvod aby odoberatelia ako zákazníci viedli akékoľvek účtovné a obdobné záznamy. Naopak, odpovede odoberateľov potvrdzujú, že prepravu pre nich v rozhodnom čase sťažovateľ skutočne vykonal.
22. K spôsobu vykonávania sprostredkovateľskej činnosti sťažovateľ uviedol, že táto prebiehala predovšetkým telefonicky, prípadne krátkou správou zasielanou do emailu alebo faxom, o čom v priebehu daňového konania predložil záznamy. Spoločnosť Krajbyt, a.s. týmto spôsobom oznamovala sťažovateľovi záujem tretej osoby o vykonanie prepravy, pričom sťažovateľ následne sám oslovil zákazníka prostredníctvom odporúčaného kontaktu, dohodol si podmienky prepravy a uzavrel s ním zmluvu. Detaily, ako spoločnosť Krajbyt, a.s. kontaktovala zákazníkov a ako získavala jednotlivé zákazky sťažovateľovi nie je známe a mal za to, že to z jeho pohľadu ani nie je podstatné. Ide o know-how spoločnosti Krajbyt, a.s. a pre sťažovateľa bol relevantný iba zamýšľaný výsledok sprostredkovateľskej činnosti. Spôsob, akým spoločnosť Krajbyt, a.s. splnila podmienky dohodnuté v Zmluve o sprostredkovaní nemá tvoriť predmet skúmania zo strany správcu dane. Sťažovateľ dodal, že pokiaľ by si sám vedel zvýšiť tržby, nepotreboval by súčinnosť sprostredkovateľa a nemusel by tým pádom hradiť sprostredkovateľskú províziu.
23. Správca dane, žalovaný a v konečnom dôsledku aj krajský súd mali ignorovať sťažovateľom predložené ekonomické dôkazy, ktoré preukazujú prínos sprostredkovateľskej činnosti pre sťažovateľa, jeho ekonomický nárast a skutočnosť, že zaplatenie provízie sa mu z ekonomického hľadiska neoplatilo.
24. V závere zhrnul, že krajský súd vydal rozsudok v rozpore s § 51 ods. 1 písm. a/ v spojení s § 49 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z., na základe nesprávne a neúplne zisteného skutkového stavu, čím došlo k porušeniu ustanovenia § 24 ods. 2 Daňového poriadku, nesprávne vyhodnotil rozloženie
dôkazného bremena a porušil zásadu daňovej neutrality nastolenú smernicou Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty.
25. Žalovaný sa v písomnom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti pridržal záverov uvedených vo svojom rozhodnutí ako aj stanovísk prezentovaných vo vyjadrení k správnej žalobe. Ku sťažnostným dôvodom týkajúcim sa rozhodovania ako aj postupu krajského súdu sa nevyjadril, no kasačnou sťažnosťou napadnutý rozsudok navrhol ako vecne správny potvrdiť.
26. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky začal vykonávať svoju činnosť odo dňa 01.08.2021 (§ 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Výkon súdnictva prešiel z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky odo dňa 1.8.2021 vo všetkých veciach, v ktorých je od 1.8.2021 daná právomoc Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Prejednávaná vec bola pôvodne predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky a bola jej pridelená sp.zn. 2Sžfk/21/2020. Od 01.08.2021 je na konanie v tejto veci príslušný Najvyšší správny súd Slovenskej republiky. Vec bola náhodným výberom pridelená kasačnému senátu 5S Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia pod pôvodnou spisovou značkou. 27. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP prv preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce dôvody jej odmietnutia. Po konštatovaní jej včasnosti, ako aj splnení ostatných podmienok konania, preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach dôvodov podanej kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 SSP, kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk (§ 137 ods. 2 a 3 SSP) a kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú podľa § 461 SSP zamietol.
Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. d) Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z., daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z., právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z., platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z., Právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
28. S ohľadom na vymedzenie kasačných bodov sa kasačný súd zameral na posúdenie otázky, či krajský súd vec správne posúdil po právnej stránke, keď žalobu ako nedôvodnú zamietol resp. či sú kasačné námietky žalobcu spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu. Podľa § 440 ods. 2 SSP, dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
29. Kasačný súd po oboznámení sa s obsahom administratívneho ako aj súdneho spisu vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku a s prihliadnutím na
ustanovenie § 461 SSP dospel k názoru, že nezistil dôvod, pre ktorý by sa mal odchýliť od logických argumentov a relevantných právnych záverov krajského súdu, ktorého odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku vytvára vyčerpávajúci podklad pre vyslovenie zamietavého výroku o podanej správnej žalobe.
30. Ako kasačný súd už skôr uviedol, sťažovateľ na účely podania kasačnej sťažnosti iba zreprodukoval a preformuloval podanú žalobu, pričom v podstatných žalobných resp. sťažnostných bodoch a argumentoch sa obe zhodujú. V prevažnej miere sa obmedzil iba na reprodukciu skutkových zistení správcom dane v rámci daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za mesiac november 2012 a ich vyhodnotenie vo vzťahu k naplneniu zákonných podmienok ustanovených v § 49 ods. 1, 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z.. Zopakoval aj argumentáciu vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu a rozloženiu dôkazného bremena. So všetkými týmito podstatnými námietkami sa pritom krajský súd vysporiadal už v napadnutom rozsudku, pričom sťažovateľ neuplatnil žiadne nové, nie to právne úvahy, ktorými by sa mohol najvyšší správny súd v rámci kasačného konania zaoberať.
31. Nad rámec odôvodnenia prezentovaného krajským súdom v napadnutom rozsudku a na zdôraznenie jeho správnosti považuje kasačný súd za potrebné uviesť, že účinné uplatnenie práva na odpočítanie dane v zmysle § 49 až 51 zákona č. 222/2004 Z.z. je naviazané na kumulatívne splnenie obligatórne stanovených podmienok, pričom nesplnenie čo i len jednej z nich vylučuje priznanie nároku. Text zákona zároveň jasne deklaruje, že z vymedzených podmienok neexistuje výnimka. Odpočítanie dane z pridanej hodnoty nenastáva ex lege, ale je iba právom platiteľa tejto dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou daňového subjektu a následnou verifikáciou zo strany správcu dane.
32. Reálne dodanie tovaru alebo služby, v súvislosti s ktorou vznikla daňová povinnosť, predstavuje esenciálnu podmienku účinného uplatnenia práva na odpočítanie dane. Platiteľ dane musí vedieť preukázať, že pri dodaní služby vznikla daňová povinnosť tak z formálnej ako aj z materiálnej stránky, pričom obe sa vzájomne podmieňujú a doplňujú. Formálnu stránku preukazuje platiteľ dane spravidla vystavenými faktúrami, uzavretými zmluvami, preberacími listami a podobne. Preukázanie materiálnej stránka dodania závisí od povahy tovaru alebo služby, no v zásade ju daňový subjekt preukazuje inými dôkaznými prostriedkami ako svojim účtovníctvom.
33. V zmysle vyššie uvedeného je úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými alebo inými dokladmi a existencia iných listinných dôkazov nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH.
34. Sťažovateľ sústredil svoje námietky predovšetkým na nesprávne posúdenie preukázania vzniku nároku na odpočítanie dane a to s poukazom na naplnenie podmienok uvedených v ustanovení § 49 ods. 1, 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z.. V tejto súvislosti preto cituje časť odôvodnenia napadnutého rozsudku v bode 29, podľa ktorého „právo odpočítať daň z tovaru alebo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť inému daňovému subjektu. Uvedené znamená, že žalobca by si mohol odpočítať daň z pridanej hodnoty v prípade dodávky služby, ktorú mu mal dodať ním deklarovaný dodávateľ len v prípade, ak by pri tejto službe vznikla tomuto dodávateľovi daňová povinnosť z titulu dodania služby“. Z citovaného textu správne vyvodzuje princíp neutrality dane z pridanej hodnoty a teda záver, že ak vznikla daňová povinnosť inému daňovému subjektu, vzniká jemu ako platiteľovi v tento deň právo na odpočet dane. Zámerne však opomína, že táto časť odôvodnenia reflektuje aj na právnu úpravu vzniku daňovej povinnosti podľa § 19 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z., za ktorý sa explicitne považuje okamih dodania služby, teda okamih vykonania reálneho plnenia.
35. Naplnenie podmienok teda sťažovateľ prezumuje údajným vznikom daňovej povinnosti inému subjektu, konkrétne spoločnosti Krajbyt, a.s. na základe faktúry č. 2012064 zo dňa 30.11.2012. Tvrdenia, že spoločnosť Krajbyt, a.s. zo spornej faktúry za príslušné zdaňovacie obdobie preukázateľne a riadne uhradila daň sú však zavádzajúce. Sťažovateľ len všeobecne odkazuje na spisový materiál, z ktorého majú vyplývať tvrdené skutočnosti. Možno sa len domnievať, že takýmto spisovým materiálom má byť čestné vyhlásenie X. A. (keďže k inému dôkazu sa kasačný súd nedopátral), ktorý v ňom okrem iného
vyhlásil že „Krajbyt, a.s. riadne priznala a odviedla daň za plnenie z tejto faktúry za obdobie november 2012“. Čestné vyhlásenie však prezentuje iba subjektívne tvrdenie vystaviteľa, ktoré samé o sebe a bez toho, aby k nemu pristúpili aj iné objektívne dôkazy, nemožno brať do úvahy ako smerodajný a relevantný dôkaz. Rovnaký záver pritom prijal aj krajský súd v bode 30 napadnutého rozsudku, na ktorý kasačný súd odkazuje. Čestné vyhlásenie nemohlo rozptýliť pochybnosti správcu dane založené na iných objektívnych zisteniach prezentovaných v ďalšom odôvodnení rozsudku.
36. K prezentovaným pochybnostiam prispievajú aj negatívne zistenia správcu dane, ktorý žiadal Daňový úrad Bratislava preveriť, či má spoločnosť Krajbyt, a.s. v evidencii DPH spornú faktúru a či z nej priznala a odviedla DPH v príslušnom zdaňovacom období. Keďže bola spoločnosť Krajbyt, a.s. nekontaktná, Daňový úrad Bratislava sa mohol obmedziť iba na zistenia z podaného daňového priznania k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2012, z ktorých však jednoznačne nevyplynuli odpovede na dopytované otázky. Správca dane nemohol pritom postupovať v prospech platiteľa dane, ak sa mu šetrením nepodarilo odstrániť jeho pochybnosti.
37. Sťažovateľ má z časti pravdu v tvrdeniach, že mu na jeho ťarchu nemôže byť pričítaná nekontaktnosť spoločnosti Krajbyt, a.s. a jej bývalého predsedu predstavenstva v tom smere, že táto skutočnosť nemôže byť jediným dôvodom o ktorý môže daňový orgán oprieť svoje pochybnosti o splnení zákonných podmienok pre uplatnenie práva na odpočet dane z pridanej hodnoty. Jedným dychom je však potrebné dodať, že žalovaný ani správca dane mu na ťarchu túto skutočnosť nekladú. Nekontaktnosť spoločnosti Krajbyt, a.s. ako aj nemožnosť preveriť, či zo spornej faktúry priznala a odviedla DPH, je však neopomenuteľnou súčasťou mozaiky popísanej žalovaným, ktorá potom až ako celok preukazuje nesplnenie zákonných podmienok pre odpočítanie dane.
38. Irelevantná je potom aj obrana sťažovateľa odkazujúca na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie (napríklad rozhodnutia vo veci Optigen Ltd (C-354/03), Fulcrum Electronics Ltd (C-353/03), Bond House Systems Ltd (C-484/03), Kittel (C-439/04)) týkajúce sa nároku na odpočet dane v prípade nevedomosti platiteľa dane o podvodnom konaní ostatných subjektov v dodávateľskom reťazci, keďže správca dane sťažovateľovi konanie spoločnosti Krajbyt, a.s. nijakým spôsobom nepričítal. Akékoľvek prípadné podvodné konanie spoločnosti Krajbyt, a.s. pritom nebolo predmetom posudzovania zo strany správcu dane, ktorý sa vyslovene zameral iba na overenie reálnosti poskytnutia plnenia zo Zmluvy o sprostredkovaní, ktoré bolo podkladom vystavenia faktúry č. 2012064 zo dňa 30.11.2012. Uvedené rozhodnutia by boli pre správcu dane smerodajné navyše iba za predpokladu, že by sťažovateľom predložené doklady a dôkazy už na prvý pohľad a bez ďalšieho odôvodňovali a preukazovali nárok na odpočítanie dane (teda preukazovali reálnosť dodania služby), čo sa však v prejednávanom prípade nestalo.
39. Rovnako je tomu aj v prípade sťažovateľom vytýkaného rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Sžfk/1/2010 zo dňa 15.03.2011, ktorý býva platiteľmi dane s obľubou často skloňovaný práve pre argumentáciu viažucu sa k prenosu dôkazného bremena v prospech daňového subjektu. Tu však platí rovnaký záver, a teda, že uvedený rozsudok by bol relevantný iba v prípade, ak by daňový subjekt preukázateľne disponoval existenciou materiálneho plnenia, teda reálne dodanie služby by nebolo nijak sporné. Za takejto situácie by skutočne mohol daňový subjekt vyčerpať svoje dôkazné bremeno a na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a jeho subdodávateľov (napríklad vyššie načrtnuté podvodné konanie) by znášal dôkazné bremeno i dôkaznú núdzi správca.
40. Možno zhrnúť, že argumentovať vyššie zmienenou judikatúrou môže sťažovateľ iba v prípade, ak disponuje materiálnou podmienkou dodania služby. Existencia materiálnej podmienky je potom smerodajná pre posúdenie strany, ktorá má znášať dôkazné bremeno. Kasačný súd k rozloženiu dôkazného bremena medzi správcu dane a platiteľa dane konštantne judikuje, že daňové konanie je postavené na zásade, že každý daňový subjekt ktorý má povinnosť priznať daň (teda nesie bremeno tvrdenia) má zároveň povinnosť svoje tvrdenia preukázať a teda nesie aj dôkazné bremeno. Svoje tvrdenia preukazuje predovšetkým dokladmi z účtovníctva, avšak samotná existencia faktúr alebo príjmových dokladov spravidla dostatočne nedokazuje, že plnenie z nich vyplývajúce bolo uskutočnené. Správca dane môže vyjadriť svoje dôvodné pochybnosti o dôveryhodnosti, priekaznosti, úplnosti alebo iných nedostatkoch predloženého účtovníctva. V zmysle § 24 ods. 3 Daňového poriadku ho potom ťaží dôkazné bremeno práve vo vzťahu k preukázaniu dôvodnosti svojich pochybností. Nie je ale
povinný preukázať, že údaje uvedené v konkrétnom doklade sú v rozpore s objektívnou skutočnosťou. Postačuje ak preukáže, že má vážne a dôvodné pochybnosti o súlade predloženého účtovníctva s objektívnym stavom. Pokiaľ správca dane unesie svoje dôkazné bremeno, je opäť na platiteľovi dane, aby preukázal pravdivosť svojich tvrdení a teda dôveryhodnosť a správnosť účtovníctva. V tomto štádiu už ale daňový subjekt spravidla tvrdené skutočnosti preukazuje inými dôkaznými prostriedkami ako svojim účtovníctvom. „Vzniknou-li správci daně pochybnosti o správnosti údajů na tomto dokladu, resp. pochybnosti o uskutečnění zdanitelného plnění či naplnění jiných zákonných podmínek pro uplatnění odpočtu daně, ztrácí daňový doklad důkazní hodnotu předvídanou v § 73 odst. 1 zákona o DPH a nárok na odpočet daně je třeba prokazovat dalšími způsoby předvídanými daňovým řádem“ (rozsudok Nejvyššího správního soudu Českej republiky čj. 1 Afs 10/2010-71 zo dňa 16. apríla 2010).
41. Čo sa týka námietok o nedostatočnom vykonaní dokazovania, kasačný súd nemôže neprihliadnuť na brojenie sťažovateľa voči postupu správcu dane, ktorý sa intenzívne snažil zabezpečiť výsluch X. A. v záujme objasnenia sporných súvislostí zistených pri daňovej kontrole a v priebehu daňového konania. Na jednej strane mu vyčíta, že na zabezpečenie výsluchu neurobil viac a využil len formálne zákonné možnosti (akým iným spôsobom však má orgán verejnej správy postupovať pri zabezpečovaní účasti svedka kasačnému súdu nie je známe), na druhej strane mu jeho zámer a snahy o zabezpečenie svedka napáda. Malo by byť práve v záujme sťažovateľa, aby sa takýto výsluch uskutočnil. Naviazanosť výsluchu práve na osobu X. A. ako bývalého predsedu predstavenstva a nie na osobu ktorá bola v čase vykonávania daňovej kontroly vo funkcii štatutárneho orgánu, je odôvodnený práve povahou zmluvného vzťahu, ktorý medzi sebou obe strany uzavreli. Z vyjadrení sťažovateľa ako aj z predloženej zmluvy spolu s prílohami vyplynulo, že sprostredkovateľskú činnosť vykonával výlučne X. A. (nebola doložená žiadna plná moc oprávňujúca tretiu osobu na vykonávanie sprostredkovateľskej činnosti), čo v konečnom dôsledku nebolo ani rozporované a preto má správny súd túto skutočnosť za preukázanú. Na účely zistenia akým spôsobom vykonával sprostredkovateľskú činnosť (predovšetkým oslovovanie potenciálnych klientov a ich následnú vzájomnú komunikáciu, ako aj vzájomnú komunikáciu a informačnú povinnosť medzi sťažovateľom a sprostredkovateľom) bolo preto potrebné vyťažiť práve a len jeho osobu. Výsluch pritom svedka nemôže byť plnohodnotne nahradený čestným vyhlásením, na ktoré opakovane poukazoval sťažovateľ. Správca dane vykonáva výsluch v záujme objasnenia sporných skutočností, prípadne vyvrátenia iných zistení a to v zásade v širších súvislostiach, ako býva uvedené v čestných vyhláseniach. Výčitky ktoré sťažovateľ smeruje voči správcovi dane sa v tomto smere javia čisto ako obštrukčné.
42. Sťažovateľ navodzuje dojem, že okrem úkonov smerujúcich k zabezpečeniu výsluchu X. A. bol správca dane nečinný. Opomenul však, že správca dane vykonal rozsiahle šetrenie (a to aj z dôvodu viacnásobného zrušenia prvostupňového rozhodnutia žalovaným pre nedostatočne zistený skutkový stav, ktorý následne podľa jeho záväzných pokynov došetril), v záujme náležitého zistenia skutkového stavu viažuceho sa na preverenie splnenia podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty a to vyčerpaním všetkých dostupných postupov, ktoré mu zákon priznáva. Nie je preto pravdivé tvrdenie, že daňové orgány ako aj krajský súd sa zamerali iba na skutočnosť, že spoločnosť Krajbyt, a.s. je nekontaktná. Do úvahy vzali predovšetkým, ale nie výlučne, skutočnosť, že po oslovení 30 odoberateľov ktorí mali byť sprostredkovaní k uzavretiu zmluvy so sťažovateľom práve spoločnosťou Krajbyt, a.s., žiaden z nich nepotvrdil, že by spoločnosť Krajbyt, a.s. čo i len poznal, práve naopak. Správca dane týmto odoberateľom položil otázky dostatočne obšírne a jasne, v záujme preverenia, či spoločnosť poznajú, resp. či na základe jednania s ňou uzatvárali nejaké obchody so sťažovateľom. Zo znenia položených otázok nemožno vyvodiť, že by správca dane bazíroval na preverení vzťahov založených výlučne na zmluvnom základe. Zavádzajúce je preto tvrdenie sťažovateľa, že správca dane preveroval výlučne existenciu zmluvných vzťahov medzi spoločnosťou Krajbyt, a.s. a 30 odoberateľmi, čo označil za nelogické. Kasačný súd je toho názoru, že preverenie existencie vzťahov (pričom tieto nemusia byť výlučne na zmluvnom základe) medzi sprostredkovateľom a 30 odoberateľmi nie je o nič menej dôležité, ako preverenie vzťahov medzi sprostredkovateľom a sťažovateľom respektíve medzi sťažovateľom a 30 odoberateľmi.
43. Je pravdou, že sťažovateľ predložil v záujme preukázania reálneho plnenia zo Zmluvy o sprostredkovaní relatívne rozsiahlu dokumentáciu, no táto iba formálne a jednosmerne preukazuje buď na vzťah medzi sťažovateľom a sprostredkovateľom, prípadne na vzťah medzi sťažovateľom a 30 odoberateľmi. Ako krajský súd a teda aj daňové orgány správne konštatovali, iba z predložených
dokumentov nebolo možné vyvodiť záver, že by k uzavretiu zmlúv a vykonaniu prepravy tovarov došlo skutočne v dôsledku sprostredkovateľskej činnosti.
44. Kasačný súd konštatuje, že činnosť vykonávaná sprostredkovateľom sa môže záujemcovi do určitej miery javiť ako abstraktná, keďže spôsoby a metódy ktoré použije v záujme sprostredkovania možnosti uzavrieť zmluvu sú v zásade ponechané na ňom, nič to však nemení na skutočnosti, že takúto činnosť má vedieť reálne preukázať. Činnosť sprostredkovateľa vykonávaná v zmysle Zmluvy o sprostredkovaní musí zákonite zanechať aspoň nejakú badateľnú stopu a to na každom potenciálnom odoberateľovi, ktorý došiel do kontaktu so sprostredkovateľom a v čoho dôsledku následne - vedome ovplyvnený činnosťou sprostredkovateľa, uzavrie zmluvu alebo sa dohodne na inom plnení so záujemcom. Absurdné sú preto závery, ktorými sa sťažovateľ snaží navodiť dojem s odkazom na know-how sprostredkovateľa, že ten vystupuje ako osoba, o ktorej činnosti ani 30 odoberatelia nemuseli mať vedomosť a nemuseli ju poznať. V tejto súvislosti sa preto vynárajú viaceré otázky, ktoré síce nie sú samostatným predmetom posúdenia v prejednávanej veci, no spôsobujú skutočné pochybnosti o reálne poskytnutom plnení zo Zmluvy o sprostredkovaní. Ako príklad možno uviesť vznik nároku na províziu a to odhliadnuc od podmienok dojednaných v predmetnej Zmluve ako aj odhliadnuc od skutočnosti, že sťažovateľ mal províziu uhradiť. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa ku vzniku práva sprostredkovateľa na odmenu vyjadril v rozsudku zo dňa 27.11.2009 pod sp.zn. 5Cdo/47/2008, podľa ktorého „Pre právo na odmenu sprostredkovateľa v dohodnutej výške musia byť kumulatívne splnené dve podmienky a to, že záujemca uzavrel s treťou osobou sprostredkovávanú zmluvu a súčasne, že túto zmluvu uzavreli zmluvné strany pričinením sprostredkovateľa. Z uvedeného je zrejmé, že sprostredkovateľ nemá právo na odmenu vtedy, ak bola síce zmluva uzavretá, ale sprostredkovateľ sa o to svojou aktívnou účasťou nezaslúžil. Medzi činnosťou sprostredkovateľa a uzavretím zmluvy musí existovať príčinná súvislosť.“ Krátkozraké sú potom vyjadrenia sťažovateľa, že ten sa uspokojil iba so skutočnosťou, že zmluvy s odoberateľmi boli uzavreté, pričom neskúmal, že ku ich uzavretiu sa pričinil sprostredkovateľ. Nie je snáď potrebné pripomínať, že kumulatívne preukázanie týchto podmienok sa vyžaduje už len pre vznik nároku na odmenu dohodnutú v rámci súkromnoprávnych vzťahov medzi zmluvnými stranami. O čo obozretnejšie je potom potrebné v daňovom konaní posudzovať splnenie zákonných podmienok stanovených pre vznik práva odpočítať daň z tovaru alebo zo služby, kde je správca dane navyše povinný chrániť fiškálny záujem štátu? Je skutočne otázne, prečo by sa sám žalobca mal uspokojiť iba so splnením jednej zákonnej podmienky, t.j. uzavretím zmluvy, keď absentovalo preukázanie príčinnej súvislosti. Z niektorých odpovedí dopytovaných odoberateľov pritom vyplynulo, že títo mali obchodné vzťahy so žalobcom a využívali jeho prepravné služby už dávno predtým, ako bola uzavretá Zmluva o sprostredkovaní.
45. Rovnako tak popis sťažovateľa, ako malo prebiehať oslovovanie potenciálnych klientov zo strany spoločnosti Krajbyt, a.s., nepreukazuje jej skutočný prínos na uzatváraní zmlúv a nemohlo rozptýliť pochybnosti o reálnom dodaní služby. Kasačný súd cituje sťažovateľa, ktorý uviedol, že „Krajbyt ako zmluvný partner žalobcovi oznámil vždy telefonicky alebo krátkou správou poslanou do emailu alebo faxom (zachované záznamy boli správcovi dane v priebehu správneho konania doložené) záujem tretej osoby o vykonanie prepravy žalobcom, pričom na základe informácie od spoločnosti Krajbyt žalobca následne oslovil zákazníka prostredníctvom odporúčaného kontaktu, dohodol si konkrétne parametre prepravy priamo s osloveným zákazníkom a uzatvoril zmluvu o preprave priamo s týmto zákazníkom.“ V prvom rade má kasačný súd za potrebné uviesť, že v administratívnom ani súdnom spise sa nenachádzajú žiadne záznamy o mailovej komunikácii medzi sťažovateľom a spoločnosťou Krajbyt, a.s., pričom práve takáto komunikácia z rozhodného obdobia by mohla byť podkladom pre vyvodenie záveru, že k plneniu zo zmluvy skutočne dochádzalo a teda služba bola reálne dodaná. V druhom rade, z uvedeného vyplýva, že spoločnosť Krajbyt, a.s. mala sťažovateľovi skutočne iba sprostredkovať kontakty na potenciálnych odoberateľov, pričom všetky ďalšie jednania ohľadom uzatvárania zmluvy, teda dojednanie konkrétnych prepravných podmienok, ceny prepravy a podobne, si dohadoval vo vlastnej réžii už sám sťažovateľ. Kasačnému súdu potom nie je zrejmé, za čo bola spoločnosti Krajbyt, a.s. vyplatená dohodnutá provízia, keďže celé dojednanie zmluvy si musel zabezpečiť sám sťažovateľ.
46. Tvrdenie sťažovateľa, že pokiaľ by vedel sám zvýšiť tržby, nepotreboval by využiť sprostredkovateľa a nebol by nútený platiť sprostredkovateľskú províziu sa ukázali ako nedôveryhodné. Z prílohy č. 1 k Zmluvy o sprostredkovaní už s predstihom vyplývajú mená odoberateľov, na ktorých sa mal sprostredkovateľ obrátiť, pričom na niektorých z nich už v čase uzatvárania zmluvy sťažovateľ kontakt preukázateľne mal, keďže s nimi v minulosti pravidelne obchodoval. Nie je preto jasné,
k čomu potreboval sťažovateľ sprostredkovateľa, keď sa mohol na odoberateľov obrátiť priamo. Činnosť sprostredkovateľa sa pritom podľa vyjadrení samotného sťažovateľa sústredila výlučne iba na sprostredkovanie kontaktu a nie na dojednávania zmluvných podmienok prepráv.
47. Najvyšší správny súd Českej republiky v rozsudku č.k. 54 Af 48/2018-60 zo dňa 18. augusta 2021 riešil obdobnú vec, kedy posudzoval reálnosť dodania služby zo sprostredkovateľskej zmluvy, pričom v odôvodnení vyslovil, že „... zprostředkovatelské smlouvy obsahují jména slovenských společností, jimž měl být prodej zboží zprostředkován. Lze souhlasit s žalovaným, že není jasné, proč žalobkyně potřebovala zprostředkování odbytu zboží na Slovensku potom, kdy se dozvěděla jména potenciálních odběratelů. Soud připouští, že prvotní zprostředkování kontaktu na odběratele na Slovensku je služba, za níž mohla žalobkyně poskytnout odpovídající odměnu. Avšak žalobkyně podle předložených listin vydávala za každý obchodní případ se stejným odběratelem vysoké provize. Žalobkyně sugeruje, že bez pomoci pana P. by se obchody vůbec nemohly uskutečnit, ale k osvětlení, proč tomu tak bylo, žádný věrohodný důvod nepředestřela ... ... K výslechu pana P. (zástupce společnosti Sírnaté kúpele, jež je uvedena ve zprostředkovatelských smlouvách) ze dne 26.3.2014, soud uvádí, že z něj rovněž neplyne, že pan P. reálně vyvíjel nějakou činnost ke zprostředkování daných obchodů kromě pouhého předání kontaktů mezi účastníky obchodů. Soud se proto i vzhledem k výše zmíněným okolnostem ztotožnil se závěrem daňových orgánů, že výpověď svědka P. je neprůkazná a že neobjasnila, zda bylo deklarované plnění skutečně realizováno a v jakém rozsahu či proč žalobkyně vynakládala na provizích z obchodů opakovaně vysoké částky, ač byl podle výpovědí zřejmě jen předán kontakt na potenciální obchodní partnery. Soud se tedy ztotožnil se závěrem žalovaného, že žalobkyně u tohoto plnění neprokázala splnění podmínek pro odpočet DPH.“ Inými slovami, ak správcovi dane nie je presvedčivo ozrejmené akým spôsobom vykonával sprostredkovateľ svoju činnosť, čo je absolútnou podstatou zmluvy o sprostredkovaní, nemohol zaujať iný záver, ako ten, že existujú dôvodné pochybnosti o dodaní služby.
48. Kasačný súd záverom konštatuje, že argumentácia správcu dane, žalovaného ako aj krajského súdu sa neobmedzila iba na zistenie skutočnosti, že spoločnosť Krajbyt, a.s. je nekontaktná (tak ako to opakovane namietal sťažovateľ), ale tvorila logický a ucelený reťazec zistených skutočností (popísaných v bode 4 predmetného rozsudku), ktorý tvoril dostatočný a presvedčivý podklad pre konštatovanie, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno v súvislosti s uplatnením práva na odpočítanie dane. Sťažovateľ sa síce čiastkovými námietkami snažil poukázať na nesprávnosť skutkových ako aj právnych záverov, no tieto sa ukázali ako zavádzajúce a neboli spôsobilé zvrátiť záver, podľa ktorého vyššie popísané skutočnosti celkom dôvodne založili pochybnosti správcu dane o dôveryhodnosti predloženého účtovníctva.
49. O trovách kasačného konania rozhodol podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s ustanoveniami § 167 ods. 1 a § 175 ods. 1 SSP tak, že sťažovateľovi nepriznal náhradu trov kasačného konania z dôvodu neúspechu v kasačnom konaní a žalovanému nárok na náhradu trov konania zo zákona nevyplýva.
50. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.