Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_31Cob-82-2020.pdf
PDF · 165.88 KB
Case nature
Area
Subarea
31Cob/82/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Lucie Mizerovej a členov senátu JUDr. Eriky Tischlerovej a JUDr. Pavla Lacza, v právnej veci žalobcu: Heineken Slovensko, a.s., so sídlom Novozámocká 2, Hurbanovo, IČO: 36 528 391, zastúpeného advokátom: JUDr. Allan Böhm, so sídlom Jesenského 2, Bratislava, proti žalovanému: ČAMBAL INVEST, a.s., so sídlom Koreszkova 1, Skalica, IČO: 36 241 504, zastúpenému advokátom: JUDr. Václav Sosna, so sídlom Námestie slobody 2, Skalica, o zaplatenie 6.362,17 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Skalica zo dňa 16. mája 2017 č.k. 5Cb/20/2011-320, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 6.362,17 eura spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 6.362,17 eura od 19.6.2010 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom II. priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 264 ods. 1, 2, § 266 ods. 1, § 269 ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“ alebo „ObZ“), § 451 ods. 1, 2, § 517 ods. 2, § 585 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“), § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.1.2013.
2. Vecne dôvodil, že na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne. Predloženými listinnými dôkazmi (najmä rámcová zmluva o spolupráci, dodatok k zmluve, výpoveď zo zmluvy a dohoda o urovnaní) mal súd preukázané a v konaní ani nebolo sporným, že dňa 30.4.2007 bola medzi právnym predchodcom žalobcu spoločnosťou Královský pivovar Krušovice Slovakia s.r.o. a žalovaným platne uzatvorená Rámcová zmluva o spolupráci (ďalej „rámcová zmluva“) na dobu určitú do 1.5.2012, t.j. na dobu 5 rokov. Hlavným účelom zmluvy bola spolupráca pri prevádzkovaní prevádzky žalovaného s názvom „Royal Café“ na adrese Koreszkova 1, Skalica. Podľa čl. III. bod 3.4 zmluvy mal právny predchodca žalobcu poskytnúť žalovanému finančné prostriedky - investície, ktoré smel žalovaný použiť výhradne na účel vybavenia interiéru gastronomickej prevádzky a na reklamnú podporu značky Krušovice. Celková dohodnutá investícia do prevádzky predstavovala sumu 16.596,96 eura (500.000,- Sk), pričom mala byť poskytnutá v roku 2007 vo výške 6.638,78 eura (200.000,- Sk) do interiéru, v roku 2008 vo výške 6.638,78 eura (200.000,- Sk) do interiéru a na reklamnú podporu značky a v roku 2009 vo výške 3.319,39 eura (100.000,- Sk) na reklamnú podporu značky, za podmienky, že odber tovaru zo sortimentu právneho predchodcu žalobcu bude 100HL za rok resp.
8,5 HL za mesiac. Finančné plnenie zo strany žalobcu žalovanému vo výške 500.000,- Sk žalovaný nespochybnil a potvrdil prijatia tohto plnenia.
3. Dodatkom z 30.5.2008 k rámcovej zmluve likvidátor právneho predchodcu žalobcu Q. G. a S. E. za žalovaného sa dohodli na zmene rámcovej zmluvy tak, že z čl. III. bod 3.4 zmluvy vypustili podmienku týkajúcu sa minimálneho odberu piva pre poskytnutie dohodnutej investície do prevádzky. Žalobca sa dňom 1.10.2009 stal právnym nástupcom zanikajúcej spoločnosti Královský pivovar Krušovice Slovakia s.r.o. V konaní nebolo sporným, že žalobca vyplatil žalovanému celkovú dohodnutú investíciu vo výške 16.596,96 eura, ktorá slúžila na účel vybavenia interiéru gastronomickej prevádzky a na reklamnú podporu značky Krušovice. Dohodou o urovnaní z 15.1.2010 si žalobca a žalovaný medzi sebou urovnali sporné nároky, a to konkrétne nárok žalovaného na vyplatenie finančných prostriedkov podľa čl. III. bod 3.4 zmluvy s ohľadom na dodatok k zmluve. Uvedenou dohodou o urovnaní zostala platnosť a účinnosť rámcovej zmluvy nedotknutá a zmluvné strany sa zaviazali naďalej spolupracovať pri prevádzkovaní gastronomického zriadenia „Royal Cafe“, čiže naďalej pokračovať v reklamnej podpore značky Krušovice. Spolupráca na základe rámcovej zmluvy mala pokračovať až do 1.5.2012.
4. Na základe výpovede žalovaného z 23.3.2010 došlo v súlade s čl. V bod 5.2 rámcovej zmluvy k predčasnému ukončeniu zmluvnej spolupráce so žalobcom ku dňu 31.5.2010. Žalobca v konaní platnosť výpovede nenamietal, výpoveď akceptoval s tým, že žiadal vrátiť pomernú časť investície vyplatenú žalovanému v sume 6.362,17 eura za obdobie po zániku zmluvy, z dôvodu predčasného ukončenia zmluvnej spolupráce zo strany žalovaného. Žalovaný s uvedeným nárokom žalobcu nesúhlasil, bránil sa predovšetkým tým, že nemá voči žalobcovi nesplnené záväzky, pretože so žalobcom uzatvoril dohodu o urovnaní, v rámci ktorej boli všetky ich vzájomné vzťahy vysporiadané, keď v zmysle čl. II. dohody o urovnaní bolo dohodnuté, že uzavretím dohody v plnom rozsahu zanikajú a súčasne sa dohodou nahrádzajú všetky nároky žalobcu vyplývajúce mu voči žalovanému. V konaní tak bolo sporným, či žalobcovi svedčí nárok na vrátenie pomernej časti investície v sume 6.362,17 eura za obdobie po zániku zmluvy. Samotnú výšku žalovanej pohľadávky žalovaný nenamietal.
5. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že celková dohodnutá a aj vyplatená investícia vo výške 16.596,96 eura sa v zmysle zmluvy vzťahovala na celé dohodnuté obdobie predpokladanej dĺžky trvania zmluvnej spolupráce počas 5 rokov, čiže na interiérové vybavenie a na reklamnú podporu značky Krušovice až do dňa 1.5.2012, ktorým dňom mala zmluva na dobu určitú riadne skončiť. Nárok žalovaného na uvedenú sumu 16.596,96 eura sa vzťahoval a bol podmienený trvaním zmluvy a plnením si zmluvných povinností zo strany žalovaného počas 5 rokov. Žalobca mal pri uzatváraní tejto zmluvy záujem na tom, aby zmluva trvala 5 rokov a v súvislosti s uvedenou dobou trvania zmluvy bol ochotný poskytnúť žalovanému sumu 500.000,- Sk na plnenie zmluvných povinností žalovaného. Pokiaľ by zmluvné strany takýto zámer nemali, neboli by v zmluve stanovovali trvanie zmluvy 5 rokov, ale uzatvorili by zmluvu na dobu neurčitú s výpovednou dobou 2 mesiace. Podporne v tomto smere súd poukázal na dohodu o urovnaní z 15.1.2010, podľa ktorej platnosť a účinnosť rámcovej zmluvy o spolupráci v znení jej dodatku č. 1 dohodou o urovnaní ostáva nedotknutá. Žalovaný výpoveďou zmluvy urobil právny úkon k zániku jeho záväzku spolupracovať pri prevádzkovaní gastronomického zariadenia „Royal Cafe“ počas obdobia 5 rokov, na ktoré obdobie mu bola vyplatená suma 500.000,- Sk.
6. K zrušeniu zmluvy došlo o 23 mesiacov skôr ako bola dĺžka spolupráce v zmluve dohodnutá. Investícia do prevádzky v celkovej sume 16.596,96 eura mala byť síce vyplácaná postupne, avšak z obsahu zmluvy vyplynulo, že išlo o finančné prostriedky - investície, ktoré sa týkali celého obdobia platnosti zmluvy piatich rokov. Uvedené podporil tiež gramatický výklad zmluvy, z ktorého vyplýva, že sa nejedná o investície „za rok“ 2007, ale že sa „v roku“ 2007 vyplatí určitá suma. Určitá stanovená suma na vyplatenie nebola plnením, ktoré sa vzťahovalo za konkrétne obdobie, ale celá platba 500.000,- Sk sa vzťahovala na predpokladanú dĺžku trvania celého obdobia 5 rokov. Bolo potrebné rozlišovať medzi dohodou o čase vyplatenia finančných prostriedkov a momentom vzniku nároku na ich vyplatenie, ku ktorému došlo až poskytnutím plnenia zo strany žalovaného reklamnou činnosťou. Súd tak vyhodnotil, že pokiaľ došlo ku skoršiemu ukončeniu zmluvy o spolupráci, žalovaný nadobudol bezdôvodné obohatenie za obdobie, počas ktorého mala ešte zmluva trvať a žalovanému nepatrí investícia poskytnutá mu vopred na celé dohodnuté obdobie trvania zmluvy. Zmluva zanikla pred obdobím 5 rokov, odpadol preto právny dôvod na plnenie žalobcu pre žalovaného za obdobie od zániku zmluvy do konca obdobia, počas ktorého mala zmluva trvať. Žalobcovi tak vznikol nárok na vrátenie pomernej časti vyplatenej sumy, a to vo výške zodpovedajúcej dobe, o ktorú sa predčasne ukončil zmluvný vzťah strán. Žalobca vypočítal svoj nárok
tak, že z celkovej sumy investície vo výške 16.596,96 eura poskytnutej na obdobie predpokladanej dĺžky trvania zmluvy 60 mesiacov, vypočítal pomernú časť investícií za obdobie 23 mesiacov, o ktoré bola zmluva v dôsledku výpovede zo strany žalovaného zrušená, čomu prislúchal nárok vo výške 6.362,17 eura. Súd dospel k záveru, že žalobca dostatočne špecifikoval a právne zdôvodnil svoj nárok uplatnený žalobou, preto žalobe vyhovel.
7. K obrane žalovaného spočívajúcej v tom, že nemá voči žalobcovi nesplnené záväzky, pretože so žalobcom uzatvoril dohodu o urovnaní, v rámci ktorej boli všetky ich vzájomné vzťahy vysporiadané, súd prvej inštancie uviedol, že tieto skutkové tvrdenia neobstoja, pretože dohoda o urovnaní bola medzi stranami uzatvorená dňa 15.1.2010 a strany ňou medzi sebou urovnali iba sporné nároky v tom čase existujúce (nárok žalovaného na vyplatenie finančných prostriedkov podľa čl. III. bod 3.4 rámcovej zmluvy v sume 9.958,18 eura s ohľadom na splnenie podmienky odberu tovaru zo sortimentu žalobcu) a netýkala sa vzťahov a záväzkov do budúcnosti. Zmluva o spolupráci zostala aj po uzavretí dohody platná a pre zmluvné strany záväzná, pričom prehlásenie strán, že nebudú mať medzi sebou už nároky súvisí práve s tým, že bola vyriešená platba aktuálna ku dňu uzatvorenia dohody o urovnaní a nedošlo k zmene zmluvy o spolupráci. Uvedená dohoda o urovnaní neriešila nároky, ktoré vzniknú v budúcnosti v súvislosti s úhradami alebo neplnením si nárokov do obdobia platnosti zmluvy, čiže do 1.5.2012. Až po uzavretí dohody o urovnaní došlo k ukončeniu zmluvy o spolupráci, a to výpoveďou zo strany žalovaného. Nárok žalobcu na vrátenie pomernej časti investície za zostávajúcu dĺžku predpokladaného trvania zmluvy vznikol žalobcovi až predčasným ukončením zmluvnej spolupráce, t.j. uplynutím výpovednej doby dňa 31.5.2010 a keďže dohoda o urovnaní bola medzi stranami uzatvorená ešte dňa 15.1.2010, nárok žalobcu vzniknutý až dňom ukončenia zmluvnej spolupráce k 31.5.2010 ešte nemohol byť predmetom dohody o urovnaní z 15.1.2010.
8. Tvrdenia žalovaného, že aj po zániku zmluvy naďalej pokračoval v reklamnej podpore značky Krušovice na svojej prevádzke „Royal Café“ v Skalici až do júna 2014, považoval súd prvej inštancie pre posúdenie nároku žalobcu za irelevantné, pretože práva a povinnosti zmluvných strán dňom účinnosti výpovede zmluvy ku dňu 31.5.2010 zanikli, a to na základe výpovede danej práve žalovaným. V prípade, ak by žalovaný plnil určité svoje povinnosti na základe zmluvy o spolupráci aj po jej zániku, takéto plnenie by už nebolo povinným plnením žalovaného, za ktoré by mu prislúchala dojednaná odmena v zmysle zmluvy, ale by sa jednalo iba o využitie jeho práva používať predmety, ktoré mu boli zo strany žalobcu poskytnuté. Navyše žalobca výzvou z 1.6.2010, ktorou reagoval na doručenie výpovede zmluvy, vyzýval žalovaného na vrátenie pomernej časti sumy, ktorá bola žalovanému vyplatená v zmysle bodu 3.4 čl. III. zmluvy vo výške 6.362,17 eura a súčasne ho vyzval aj na vrátenie materiálneho vybavenia a reklamných predmetov, ktoré mu boli v zmysle zmluvy poskytnuté. Zámerom žalobcu teda nebolo, aby žalovaný po zrušení zmluvy naďalej pokračoval v reklamnej podpore značky Krušovice na svojej prevádzke „Royal Café“ v Skalici, a preto takáto obrana žalovaného neobstála. Keďže po ukončení spolupráce nebol žalovaný povinný na reklamné plnenie dojednané v zmluve, nemohlo mu vzniknúť už ani tomu prislúchajúce zmluvné právo na „odmenu“ zo strany žalobcu za plnenie niektorých povinností vyplývajúcich zo zaniknutej zmluvy o spolupráci. Po ukončení zmluvy o spolupráci nebol žalobca ďalej povinný poskytovať žalovanému odmenu za prípadné reklamné plnenie v zmysle zmluvy a od žalovaného žiadne plnenie povinností ani nepožadoval.
9. Súd prvej inštancie tiež poukázal na rozpor v tvrdeniach žalovaného, keď žalovaný na jednej strane nesúhlasil so skutkovým tvrdením žalobcu, že by zmluva o spolupráci upravovala odmenu za reklamné služby (podľa neho sa jednalo o nahradenie preukázaných investícií, keď sa v článku III. bod 3.4 zmluvy hovorí o investíciách) a na strane druhej sa žalovaný snažil preukázať, že aj po zrušení zmluvy vykonával reklamné služby značke Krušovice, čím mu mal vzniknúť nárok na poskytnuté investície. Žalovaný však vo svojich tvrdeniach opomenul, že v článku III. bod 3.4 zmluvy sa nehovorí len o investíciách do prevádzky, ale aj o investíciách na reklamnú podporu značky. Rovnako z uzatvoreného dodatku k zmluve z 30.5.2008 vyplýva povinnosť reklamnej podpory značky Krušovice. Aj v zmysle žaloby podanej žalovaným ako žalobcom na Okresný súd Komárno sp. zn. 4Cb/106/2009 sa jedná o finančné prostriedky na reklamnú podporu značky Krušovice, ktoré mali byť žalovanému uhradené. Súd nemal za preukázané tvrdenie žalovaného o tom, že žalovaný vynaložil na prevádzku investície a finančné prostriedky v súvislosti s plnením rámcovej zmluvy, žalovaný nepreukázal ich výšku a obdobie, kedy mali byť tieto realizované.
10. Rozpor strán, či sa medzi stranami jednalo alebo nejednalo o „HORECA zmluvu“ súd nepovažoval v tomto spore za podstatný, nakoľko uvedené nemalo vplyv na rozhodnutie súdu. Tvrdenia žalovaného o zneužívaní dominantného postavenia žalobcu na trhu, považoval súd za nepodstatné s poukazom na rozhodnutie protimonopolného úradu, z ktorého vyplýva opak.
11. Súd priznal žalobcovi aj ním uplatnený nárok na úrok z omeškania vychádzajúc zo skutočnosti, že žalobca podaním z 1.6.2010 vyzval žalovaného na vrátenie pomernej časti investície v sume 6.362,17 eura v lehote 3 dní od doručenia výzvy, ktorá bola žalovanému doručená 15.6.2010. Keďže žalovaný svoj dlh voči žalobcovi riadne a včas neplnil, súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 6.362,17 eura od 19.6.2010 do zaplatenia.
12. V časti o trovách konania súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), vecne plným procesným úspechom žalobcu.
13. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný s návrhom na jeho zrušenie. Odvolanie odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. d/, f/, h/ CSP. Zdôraznil, že právny predchodca žalobcu uzavrel so žalovaným dodatok k zmluve o spolupráci z 30.5.2018, ktorým bola zo zmluvy vypustená podmienka, ktorá viazala vyplatenie investičných a reklamných náhrad na určitý objem odberu tovaru. Žalovaný v prevádzke Royal Café v Skalici v rokoch 2007, 2008 a 2009 postupne vynaložil účelovo určené náklady na investície do prevádzky a reklamnú podporu zn. Krušovice v súlade s bodom 3.4 rámcovej zmluvy. Žalovaný ku dňu uzavretia dohody o urovnaní z 15.1.2010 splnil všetky svoje povinnosti, ktorými bolo podmienené preplatenie účelovo vynaložených nákladov na investície do prevádzky a na reklamnú podporu zn. Krušovice za roky 2007, 2008 a 2009, čo žalobca v dohode o urovnaní z 15.1.2010 výslovne potvrdil. Rámcová zmluva o spolupráci ani dohoda o urovnaní neobsahovali žiadne ustanovenie, podľa ktorého by mal žalovaný v prípade predčasného skončenia zmluvy vrátiť finančné prostriedky, ktoré mu mal právny predchodca žalobcu poskytnúť ako náhradu účelovo viazaných nákladov, ktoré žalovaný zo svojho skutočne vynaložil v rokoch 2007, 2008 a 2009. Pri hodnotení vykonaných dôkazov súd náležite nezohľadnil významné skutočnosti, a to, že žalovaný po celý čas od roku 2007 do roku 2014 čapoval vo svojej prevádzke pivo Krušovice a zabezpečoval tejto značke reklamnú podporu. Tieto skutočnosti opodstatňujú skutkové zistenie, že žalovaný sa na úkor žalobcu nikdy žiadnym spôsobom neobohatil, pričom aj súd prvej inštancie vyslovil takýto právny názor v rámci predbežného právneho posúdenia dňa 11.10.2016. Podľa žalovaného sú nepravdivé tvrdenia žalobcu o tom, že v danom prípade sa malo jednať o akýsi neurčitý nárok na odmenu za reklamnú podporu za celú dobu trvania zmluvného vzťahu. Jednalo sa o nárok na náhradu skutočne vynaložených prostriedkov, pričom v zmluve bolo presne určené, kedy má žalovaný prostriedky vynaložiť a súčasne bolo určené, že po preukázaní skutočného vynaloženia týchto prostriedkov vzniká žalovanému nárok na vyplatenie náhrady. Nejednalo sa o výplatu preddavkov a ani o žiadnu časovo viazanú odmenu pre žalovaného za plnenie iných povinností a v inom čase, než bolo určené v zmysle bodu 3.4 rámcovej zmluvy, keď žalovaný na základe dodatku z 30.5.2008 už nebol povinný ani dodržiavať žiadne minimálne objemy odobratého tovaru.
14. Ďalej žalovaný uviedol, že žalobca v konaní poukazoval na ním uzatvárané zmluvy o spolupráci s inými obchodnými partnermi, tieto však sú zásadne odlišné od zmluvy uzavretej medzi žalovaným a právnym predchodcom žalobcu. Žalovaný so žalobcom nikdy žiadnu zmluvu o spolupráci neuzatvoril, a teda zmluvy, ktoré uzatváral žalobca s inými svojimi obchodnými partnermi, sú inými typmi zmlúv a ich obsah je pre prejednávaný prípad irelevantný. Z výpovede svedka Rusnáka nemožno urobiť žiadne závery, ktoré by mohli mať vplyv na posúdenie predmetnej veci, keďže si ku konkrétnym okolnostiam vzťahu žalobcu a žalovaného nič nepamätal a jeho výpoveď súvisela so všeobecnými tvrdeniami o tzv. Horeca zmluvách, ktoré však žalovaný nikdy so žalobcom ani s jeho právnym predchodcom neuzatvoril. Súd prvej inštancie bez konkrétnych dôkazov fabuloval ohľadom otázky, aký záujem mohla sledovať tá ktorá strana, keď uzavrela zmluvu na dobu určitú a nie na dobu neurčitú. Zo žiadneho zmluvného dojednania, ani z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by žalobcom poskytnuté sumy sa mali viazať alebo inak vzťahovať k akémukoľvek inému zmluvnému záväzku žalovaného, čokoľvek plniť počas určitého časovo ohraničeného obdobia, okrem plnení časovo určených v bode 3.4 rámcovej zmluvy. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal ani s obsahom výsluchu svedkyne Q. B., ktorá ako bývalá zamestnankyňa Royal Café potvrdila, že až do júna 2014 sa v prevádzke poskytovalo pivo Krušovice a zabezpečovala sa tejto značke úplná reklamná podpora.
15. Žalovaný nikdy neprijal od žalobcu alebo jeho právneho predchodcu žiadne plnenie bez právneho dôvodu, z neplatného právneho úkonu, ani z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ani nezískal žiadny majetkový prospech z nepoctivých zdrojov. V konaní nebolo preukázané, že by odpadol právny dôvod plnenia, ktoré bolo v danom prípade uskutočnené. Právnym dôvodov predmetného plnenia bolo splnenie povinnosti vykonať v priebehu rokov 2007, 2008 a 2009 určité konkrétne investície a určitú konkrétnu reklamnú podporu. V konaní bolo preukázané, že žalovaný si uvedené povinnosti v týchto rokoch splnil, teda sa nemôže jednať o plnenie z právneho dôvodu, ktorý odpadol. Súd prvej inštancie vec aj nesprávne právne posúdil, keď žalobca v konaní a ani súd v odôvodnení explicitne neuviedli, že predmetom žaloby by mal byť nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia a naviac súd prvej inštancie ani neuviedol, o ktorú zo skutkových podstát vymedzených v § 451 ods. 2 OZ by sa malo jednať a ani či údajné bezdôvodné obohatenia skutočne vzniklo. Z ustálenej judikatúry pritom nejednoznačne vyplýva, že je nevyhnutné pri meritórnom rozhodnutí vyvodiť záver, o ktorú zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia v konkrétnom prípade ide. Žalobca zároveň v žiadnom svojom podaní ani neuviedol právnu kvalifikáciu svojho nároku a ani skutkové tvrdenie, z ktorého by bolo možné jeho právnu kvalifikáciu vyvodzovať.
16. Žalovaný mal za to, že súd nezohľadnil skutočnosť, že uplatnenie nároku je zjavným zneužitím práva, ktoré nepožíva právnu ochranu a nezohľadnil ani obsah a účel ust. § 3 OZ, § 265 ObZ. Z preukázaného skutkového stavu bolo zrejmé, že žalovaný si aj po zrušení zmluvy reálne plnil svoje povinnosti, ktoré by mu inak zo zmluvy vyplývali. Všetky investície zostali na svojom mieste a žiadna reklama nebola odstránená. Žalobca tento stav nijako nenamietal. Pre žiadne veci sa do prevádzky nedostavil, reklamy ponechal na svojom mieste a žalovaný tento stav strpel, pretože žalobcovi zjavne vyhovovalo, že žalovaný aj po skončení zmluvy bezplatne žalobcovi zabezpečuje reklamu jeho produktu zn. Krušovice. Žalovaný preto poukázal na skutočnosť, že žalobca koná v zjavnom rozpore s dobrými mravmi a so zásadami poctivého obchodného styku.
17. Ďalej namietal, že súd nesprávne postupoval, keď priznal žalobcovi úroky z omeškania od 19.6.2010. Podľa ustálenej judikatúry platí, že nárok na úrok z omeškania v zmysle § 517 OZ sa týka úrokov najmä nárokov zo záväzkových vzťahov. V danom prípade je však podľa súdu predmetom žaloby nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, teda nejedná sa o štandardný záväzkový vzťah. Aplikácia § 517 OZ nebola namieste, pretože z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obo/3/2009 z 22.4.2009 vyplýva, že priznať nárok na zaplatenie úroku z omeškania je možné až odo dňa rozhodnutia o priznaní nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Nemožno teda úroky priznať už odo dňa údajného žalobcom tvrdeného vzniku bezdôvodného obohatenia. Nárok na zaplatenie úroku z omeškania v prípade bezdôvodného obohatenia vzniká až odo dňa rozhodnutia súdu, ktorým je povinný osoba zaviazaná bezdôvodné obohatenie vydať.
18. Za inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, žalovaný považoval skutočnosť, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je nedostatočné a nepresvedčivé, vnútorne rozporné a zmätočné. Súd pravdepodobne posudzoval nárok žalobcu ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom ani neuviedol, o ktorú z možných skutkových podstát bezdôvodného obohatenia by sa malo jednať. Súd prvej inštancie taktiež rozhodol prekvapivo, v protiklade oproti vlastnému právnemu názoru vyslovenému 11.10.2016, pričom medzičasom neboli na dvoch pojednávaniach produkované žiadne významné dôkazy a ani nebola naznačená zmena právneho názoru súdu prvej inštancie. V odôvodnení súd neuviedol žiadny odkaz na časť spisu Okresného súdu Komárno, aj keď v zázname z pojednávania uviedol, že najviac svetla dalo tejto veci oboznámenie celého spisu Okresného súdu Komárno. Ani žalobca nepoukázal na žiadnu špecifickú časť spisu Okresného súdu Komárno sp. zn. 4Cb/106/2009, na základe ktorej by mohol súd prvej inštancie dospieť k zmene svojho predtým vysloveného právneho názoru. Nepredvídateľná zmena právneho názoru mala za následok zmarenie možnosti uplatnenia prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany zo strany žalovaného. Týmto postupom súdu prvej inštancie bol žalovaný jednoznačne ukrátený na svojich právach, ktoré má ako strana konania.
19. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Tvrdenia žalovaného, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s argumentom, že žalovaný mal v prevádzke čapovať pivo zn. Krušovice až do roku 2014 nie je pravdivé, nakoľko súd v odôvodnení vysvetlil, prečo tento argument je z pohľadu k prejednávanej veci irelevantný. K argumentu žalovaného, že súd je viazaný svojim predbežným právnym posúdením veci podľa § 181 ods. 2 CSP, žalobca
zdôraznil, že medzi predbežným právnym posúdením veci a konečným rozhodnutím je rozdiel v miere osvedčenia žalovaného nároku. Po pojednávaní, na ktorom malo byť vykonané žalovaným namietané predbežné právne posúdenie súdom, boli v danej veci ešte vykonávané ďalšie dôkazy a na viacero z týchto dôkazov sa súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku odvoláva. Dôkaz vykonaný pripojením spisu Okresného súdu Komárno bol dôkazom, na základe ktorého súd posudzoval skutočnú povahu vyplatených finančných prostriedkov z rámcovej zmluvy a obsah s nimi súvisiacimi záväzkami strán, na ktoré sa toto vyplatené finančné plnenie viazalo. Zdôraznil, že len v konaniach začatých podľa CSP môže skutočne dôjsť k naplneniu inštitútu predbežného právneho posúdenia a v konaniach začatých podľa O.s.p. nie je možné prikladať predbežnému právnemu posúdeniu záväzný charakter.
20. Žalobca označil za nepravdivé tvrdenie žalovaného, že v rámcovej zmluve bolo určené, že po preukázaní skutočného vynaloženia finančných prostriedkov vzniká žalovanému jednoznačný nárok na vyplatenie náhrady, keďže rámcová zmluva žiadne takéto ustanovenie neobsahuje. Rámcová zmluva predstavovala zmiešaný typ zmluvy, ktorej obsahom bola aj reklamná podpora zn. Krušovice, za ktorú prislúchala žalovanému odmena podľa bodu 3.4 rámcovej zmluvy. Žalovaný v odpore tvrdil, čo potvrdil aj vo svojom návrhu na vydanie platobného rozkazu z 3.3.2009 podanom na Okresnom súde Komárno, že sa voči žalobcovi domáhal vyplatenia finančných prostriedkov za reklamnú podporu zn. Krušovice. Existencia zmluvných povinností a tomu zodpovedajúcich zmluvných strán bola viazaná na existenciu zmluvy, teda na určité dojednané časové obdobie. Zmluva bola dohodnutá na dobu určitú, a to na obdobie 5 rokov. Úmyslom zmluvných strán aj účelom zmluvy teda bola spolupráca pri prevádzkovaní prevádzky v trvaní 5 rokov, a preto tvrdenie žalovaného, že zo zmluvy nevyplývalo, že by bola zmluva viazaná na určité časové obdobie, nemôže obstáť. Celková výška odmeny bola dojednaná s poukazom na predpokladanú dĺžku trvania zmluvnej spolupráce, pričom spôsob jej vyplatenia bol dojednaný preddavkovo. Mal za to, že je potrebné rozlišovať medzi dohodou o čase vyplatenia finančných prostriedkov a momentom vzniku nároku na ich vyplatenie, ku ktorému dochádza až poskytnutím plnenia zo strany žalovaného, t.j. v tomto prípade reklamnou činnosťou.
21. K námietke žalovaného, že súd prvej inštancie nešpecifikoval skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia, žalobca uviedol, že z odôvodnenia rozsudku jednoznačne vyplýva, že nárok žalobcu podľa názoru súdu prvej inštancie vznikol vo chvíli, keď odpadol právny dôvod, na základe ktorého si zmluvné strany plnili, t.j. momentom zániku rámcovej zmluvy, a teda, že sa jedná o bezdôvodné obohatenie získané plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol. Sám žalovaný uznal, že zmluva, na ktorú bolo zmluvné plnenie strán viazané, zanikla, a preto argument žalovaného, že v konaní nebolo preukázané, že by právny dôvod plnenia, ktoré bolo v danom prípade uskutočnené odpadol, tak nemôže obstáť. V súvislosti so vznikom bezdôvodného obohatenia poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR z 28.9.2011 sp. zn. 4Cdo/256/2010 a z 23.11.2010 sp. zn. 5MCdo/17/2010.
22. Nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že žalobca právne nekvalifikoval svoj žalobný návrh, pretože zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva povinnosť strany resp. účastníka konania uviesť okrem skutkových tvrdení a označenia dôkazov na ich preukázanie aj právnu kvalifikáciu ním uplatňovaného nároku v súdnom konaní. V tejto súvislosti poukázal na uznesenia Najvyššieho súdu SR z 27.7.2011 sp. zn. 4MCdo/15/2010 z 22.9.2010, sp. zn. 5Cdo/196/2009. Ním uplatňovaný nárok bol dostatočne a jasne identifikovaný, a to čo do jeho výšky a základu. Žalobca si riadne splnil svoju dôkaznú povinnosť, medzi stranami ani nebolo sporné poskytnutie finančného plnenia žalovanému na základe rámcovej zmluvy, a teda vznik majetkového prospechu na strane žalovaného. Zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie je objektívneho charakteru a predpokladom jeho vzniku nie je protiprávny úkon obohateného ani jeho zavinenie, ale podstatné je iba to, že stav obohatenia vznikol (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Odo/882/2006 zo dňa 24.6.2008).
23. Pokiaľ ide o tvrdenia žalovaného, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je nárokom zo štandardného záväzkového vzťahu, žalobca uviedol, že bezdôvodné obohatenie je záväzkovým vzťahom, čo potvrdil aj Ústavný súd SR v náleze z 26.04.2013 č. k. IV.ÚS554/2012-35. V prípade, ak nárok vzniknutý titulom bezdôvodného obohatenia je nárokom peňažným, vzťahuje sa na neho aj ust. § 517 OZ. Istina uplatňovaná v tomto konaní je nárokom peňažným, žalobcovi preto svedčí aj ním uplatňovaný nárok na príslušné úroky z omeškania podľa § 369 ObZ v spojení s § 517 OZ. K aplikácii ust. 517 OZ poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 29.2.2011 sp. zn. 25Cdo/2895/99.
24. Žalobca ďalej poukázal na to, že žalovaný počas konania pred súdom prvej inštancie žiadnym spôsobom nenamietal, že by práva žalobcu, ktorých sa domáha, boli uplatnené v rozpore s dobrými mravmi alebo v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku. Skutočnosť, či žalovaný aj po ukončení rámcovej zmluvy umiestňoval nejaké reklamné predmety s označením žalobcu, je preto toto konanie irelevantné, takéto plnenie nebolo povinným plnením, išlo o dobrovoľné plnenie a nemôže byť kladené na ťarchu žalobcu. Obsahom dohody o urovnaní bol pritom aj záväzok strán spolupracovať pri prevádzkovaní gastronomického zariadenia aj naďalej.
25. Rozsudkom z 11.12.2018 č.k. 31Cob/122/2017-429 Krajský súd v Trnave ako odvolací súd výrokom I. napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietol, výrokom II. priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov celého konania v rozsahu 100 %.
26. Na základe dovolania žalobcu proti predmetnému rozsudku odvolacieho súdu, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd uznesením z 20.5.2020 sp. zn. 1Obdo/57/2019 rozsudok Krajského súdu v Trnave zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dospel k záveru, že odvolací súd postupoval v rozpore s ust. § 384 ods. 1 CSP, keď dospel k odlišným skutkovým zisteniam ako okresný súd bez vykonania vlastného dokazovania alebo jeho zopakovania v odvolacom konaní.
27. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keď rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.
28. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či súd prvej inštancie na základe ním vykonaného dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobe žalobcu domáhajúceho sa zaplatenia sumy 6.362,17 eura s príslušenstvom (titulom vrátenia pomernej časti žalovanému vyplatenej investície) vyhovel, keď dospel k záveru, že pokiaľ došlo ku skoršiemu ukončeniu zmluvy o spolupráci, odpadol právny dôvod na plnenie žalobcu pre žalovaného, a preto žalovaný nadobudol bezdôvodné obohatenie za obdobie, počas ktorého mala ešte zmluva trvať. Žalovanému teda nepatrí investícia poskytnutá mu vopred na celé dohodnuté obdobie trvania zmluvy 60 mesiacov vo výške 16.596,96 eura, ale len znížená o pomernú časť investícií za obdobie 23 mesiacov, o ktoré bola zmluva v dôsledku výpovede zo strany žalovaného zrušená, čomu prislúchal nárok žalobcu vo výške 6.362,17 eura.
29. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie uplatneného nároku žalobcu na vrátenie časti investície poskytnutej žalovanému, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na výstižné, správne, presvedčivé a v relevantnom vyčerpávajúce odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa už iba nasledovné:
30. Žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 6.362,17 eura s príslušenstvom titulom vrátenia pomernej časti žalovanému vyplatenej investície. V konaní nebolo medzi stranami sporné, že právny predchodca žalobcu (Královský pivovar Krušovice Slovakia s.r.o.) uzavrel so
žalovaným Rámcovú zmluvu o spolupráci z 30.4.2007 na dobu určitú do 1.5.2012. Rámcová zmluva bola zmenená Dodatkom z 30.5.2008, ktorým bola zo zmluvy vypustená podmienka, ktorá viazala vyplatenie investičných a reklamných náhrad na určitý objem odberu tovaru. Žalovaný v prevádzke Royal Café v Skalici v rokoch 2007, 2008 a 2009 postupne vynaložil účelovo určené náklady na investície do prevádzky a na reklamnú podporu značky Krušovice v súlade s bodom 3.4. rámcovej zmluvy z 30.4.2007. Právny predchodca žalobcu nevyplatil žalovanému investíciu v celkovej výške, na ktorú sa v zmysle bodu 3.4. rámcovej zmluvy zaviazal, preto sa žalovaný žalobou podanou na Okresný súd Komárno domáhal zaplatenia sumy 7.900 eur za reklamnú podporu značky. Tento spor vedený na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 4Cb/106/2009 bol ukončený v dôsledku uzavretia mimosúdnej dohody o urovnaní z 15.1.2010 medzi žalobcom a žalovaným, na základe ktorej vyplatil žalobca žalovanému sumu 9.958,17 eura, pričom predmetnou dohodou o urovnaní zostala platnosť a účinnosť rámcovej zmluvy v znení jej dodatku č. 1 nedotknutá. Žalobca teda vyplatil žalovanému celú zmluvne dohodnutú investíciu vo výške 16.596,96 eura. Žalovaný zmluvu o spolupráci ukončil výpoveďou z 23.3.2010 s účinnosťou ku dňu 31.5.2010. Súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním preukázané, že celková dohodnutá a aj vyplatená investícia vo výške 16.596,96 eura sa v zmysle zmluvy vzťahovala na celé dohodnuté obdobie predpokladanej dĺžky trvania zmluvnej spolupráce počas piatich rokov, čiže na interiérové vybavenie a na reklamnú podporu značky Krušovice až do dňa 1.5.2012, teda nárok žalovaného na celkovú sumu 16.596,96 eura uvedenú v rámcovej zmluve o spolupráci sa vzťahoval a bol podmienený trvaním zmluvy a plnením si zmluvných povinností zo strany žalovaného počas 5 rokov. Pokiaľ došlo ku skoršiemu ukončeniu zmluvy o spolupráci, žalovaný nadobudol bezdôvodné obohatenie za obdobie, počas ktorého mala ešte zmluva trvať a žalovanému nepatrí investícia poskytnutá mu vopred na celé dohodnuté obdobie trvania zmluvy (ale len alikvotná časť za obdobie skutočného trvania zmluvy), preto zaviazal žalovaného na zaplatenie (vrátenie) sumy 6.362,17 eura s príslušenstvom žalobcovi.
31. Žalovaný v odvolaní namietal, že žalovaný ku dňu uzavretia dohody o urovnaní z 15.1.2010 splnil všetky svoje povinnosti, ktorými bolo podmienené preplatenie účelovo vynaložených nákladov na investície do prevádzky a na reklamnú podporu zn. Krušovice za roky 2007, 2008 a 2009, čo žalobca v dohode o urovnaní z 15.01.2010 výslovne potvrdil. V prípade poskytnutých finančných prostriedkov zo strany žalobcu mal za to, že sa jednalo o nárok na náhradu skutočne vynaložených prostriedkov a nie o nárok na odmenu za reklamnú podporu za celú dobu trvania zmluvného vzťahu. Tvrdil, že v konaní nebolo preukázané, že by odpadol právny dôvod plnenia, ktoré bolo v danom prípade uskutočnené. Ďalej namietal, že súd pochybil, keď v odvodnení neuviedol, o ktorú zo skutkových podstát vymedzených v § 451 ods. 2 OZ sa jedná a tiež rozhodol prekvapivo, v rozpore so svojím predbežným právnym posúdením. Súd podľa názoru žalovaného nezohľadnil skutočnosť, že uplatnenie nároku je zjavným zneužitím práva a taktiež postupoval nesprávne, ak priznal žalobcovi úroky z omeškania od 19.6.2010.
32. Podľa § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
33. Skutková podstata bezdôvodného obohatenia získaného plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, dopadá na tie prípady, keď v okamžiku poskytnutia plnenia existoval právny dôvod plnenia, ktorý však následne, v dôsledku ďalšej právnej skutočnosti, stratil svoje právne účinky (odpadol). Okamžikom odpadnutia právneho dôvodu sa poskytnuté plnenie stáva bezdôvodným obohatením. Inštitút bezdôvodného obohatenia vyjadruje totiž zásadu občianskeho práva, že nikto sa nesmie bezdôvodne obohatiť na úkor iného, a pokiaľ k tomu dôjde, je povinný takto získaný prospech vrátiť.
34. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
35. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa odchýlil od právneho názoru súdu prvej inštancie, že finančné prostriedky poskytnuté žalobcom žalovanému sa vzťahovali a boli podmienené trvaním zmluvného vzťahu a plnením si zmluvných povinností zo strany žalovaného počas 5 rokov (čo súd prvej inštancie vyčerpávajúco zdôvodnil v ods. 44 až 46, 51, 53). Rámcová zmluva o spolupráci nepochybne
svojím obsahom a účelom totiž slúžila na reklamnú podporu značky Královský pivovar Krušovice (KPK) počas dohodnutej doby trvania zmluvnej spolupráce (5 rokov), čo vyplýva jednak z bodov 3.3, 3.4, 3.12, ako aj z bodu 4.3 písm. g/, písm. j/ (podľa ktorých sa žalovaný ako odberateľ zaviazal propagovať výhradne produkty KPK Slovakia pomocou vhodne umiestnených propagačných predmetom, príp. iné produkty po dohode s KPK Slovakia, šíriť dobré meno KPK Slovakia a zdržať sa všetkého, čo by ho mohlo ohroziť; čomu tiež korešpondovalo oprávnenie KPK Slovakia kontrovať plnenie povinností odberateľa a povinnosť odberateľa umožniť takúto kontrolu) rámcovej zmluvy o spolupráci, rovnako tak z dodatku k rámcovej zmluve z 30.5.2008, či dohody o urovnaní z 15.1.2010. Uvedený výklad podporuje aj súdom vykonaný dôkaz oboznámením spisu Okresného súdu Komárno sp. zn. 4Cb/106/2009, z ktorého jednoznačne vyplýva, že žalovaný ako žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia finančných prostriedkov na reklamnú podporu značky Krušovice, ktoré mali byť žalovanému uhradené v zmysle rámcovej zmluvy o spolupráci. V tejto súvislosti nebola dôvodná ani námietka žalovaného, že súd prvej inštancie neuviedol žiadny odkaz na časť spisu Okresného súdu Komárno sp. zn. 4Cb/106/2009, pretože súd to jasne uviedol v ods. 51 napadnutého rozsudku.
36. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že súd prvej inštancie neuviedol, o ktorú zo skutkových podstát vymedzených v § 451 ods. 2 OZ sa jedná, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v ods. 46 uviedol, že zmluva zanikla pred obdobím 5 rokov, odpadol preto právny dôvod na plnenie žalobcu pre žalovaného na obdobie od zániku zmluvy do konca obdobia, počas ktorého mala zmluva trvať a žalovaný tak nadobudol bezdôvodné obohatenie za obdobie, počas ktorého mala ešte zmluva trvať. Súd prvej inštancie teda nepochybne uviedol, o ktorú skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia sa jedná, t.j. bezdôvodné obohatenie získané plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol. V tomto smere neobstojí argumentácia žalovaného, že v konaní nebolo preukázané, že by odpadol právny dôvod plnenia, ktoré bolo v danom prípade uskutočnené. Samotný žalovaný totiž zmluvu o spolupráci vypovedal bez uvedenia dôvodu (čo v konaní nebolo sporné), čo jednoznačne preukazuje, že právny dôvod poskytnutého plnenia odpadol. Námietka žalovaného, že žalobca právne nekvalifikoval svoj nárok a neuviedol ani skutkové tvrdenia, na základe ktorých by bolo možné uplatnený nárok právne kvalifikovať, bola právne bezvýznamná, pretože právna kvalifikácia žalobou uplatneného nároku je výhradne vecou súdu v zmysle zásady iura novit curia (súd pozná právo). Nie je teda rozhodujúce, ako tvrdené skutočnosti, resp. už v konaní urobené skutkové zistenia právne kvalifikuje strana sporu.
37. Žalovaný taktiež namietal, že pri hodnotení vykonaných dôkazov súd náležite nezohľadnil významné skutočnosti, a to že žalovaný po celý čas od roku 2007 do roku 2014 čapoval vo svojej prevádzke pivo Krušovice a zabezpečoval tejto značke reklamnú podporu, ktoré skutočnosti opodstatňujú skutkové zistenie, že žalovaný sa na úkor žalobcu nikdy žiadnym spôsobom neobohatil. Mal za to, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal ani s obsahom výsluchu svedkyne Martiny Šedivej, ktorá ako bývalá zamestnankyňa Royal Café potvrdila, že až do júna 2014 sa v prevádzke poskytovalo pivo Krušovice a zabezpečovala sa tejto značke úplná reklamná podpora. Z tejto odvolacej námietky možno vyvodiť, že žalovaný nesúhlasí s hodnotením dôkazov súdom prvej inštancie (uvedeným v ods. 50 napadnutého rozsudku). Vykonaním týchto dôkazných prostriedkov (výsluchom svedkov ohľadom vykonávania reklamnej činnosti žalovaným pre žalobcu a fotografiami prevádzky Royal Café) sa však ani podľa odvolacieho súdu nezistili skutočnosti právne významné pre posúdenie žalobou uplatneného nároku. Vo vzťahu k tejto odvolacej námietke odvolací súd konštatuje, že CSP vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov. Záver, ktorý si sudca urobí o vykonaní dôkazov z hľadiska pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a logického myšlienkového postupu. Voľnosť hodnotenia dôkazu neznamená, že súd nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia, naopak konečné meritórne rozhodnutie by malo vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania. Hodnotenie dôkazov úvahou súdu teda neznamená ľubovôľu pri hodnotení dôkazov a hodnotiaca úvaha súdu musí zodpovedať zásadám formálnej logiky a musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci. Výsledky hodnotenia dôkazov sú pritom imanentnou súčasťou odôvodnenia rozsudku (§ 220 ods. 2 CSP). V tomto smere súd prvej inštancie dôsledne postupoval v zmysle § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku stručne, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie neodporuje zásadám logiky a ani zistenému skutkovému stavu.
38. Odvolací súd dopĺňa, že skutočnosť, či žalovaný sám dobrovoľne vykonával reklamnú podporu značky KPK i po ukončení zmluvnej spolupráce, bola právne bezvýznamná, ako to správne uviedol súd
prvej inštancie v ods. 50 napadnutého rozsudku. Reklamná podpora vykonávaná žalovaným totiž už po skončení zmluvného vzťahu nebola podmienená vykonávaním kontroly zo strany žalobcu, teda v zásade akákoľvek činnosť žalovaného, prípadne i smerujúca k reklamnej podpore značky KPK, prebehala bez kontroly žalobcu, nemal na nej záujem a ani nemusela byť v súlade s jeho záujmami a požiadavkami. Preto žalovanému za takúto svojvoľnú činnosť nemôže prislúchať žiadna finančná odmena.
39. Pokiaľ ide o novoty uplatnené žalovaným v odvolacom konaní (§ 366 CSP), konkrétne žalovaným tvrdený výkon práv žalobcu v rozpore s dobrými mravmi a zásadami poctivého obchodného styku práve s poukazom na dobrovoľný výkon reklamnej činnosti žalovaným pre žalobcu až do roku 2014, je potrebné poukázať na neúplný apelačný systém, ktorým je ovládané odvolacie konanie. Žalovaný síce na pojednávaní dňa 10.11.2016 žiadal doplniť dokazovanie oboznámením spisu Okresného súdu Komárno sp. zn. 4Cb/106/2009, z obsahu ktorého vyplynie, že v rozpore dobrými mravmi konal žalobca a žalobca porušil svoje zmluvné povinnosti, avšak táto námietka bola všeobecná, bližšie nezdôvodnená, preto sa s ňou ani súd prvej inštancie v odôvodnení nezaoberal. Nepochybne sa teda jedná o novotu v odvolacom konaní.
40. Neúplnosť apelácie znamená, že právo odvolateľa, ako aj protistrany (§ 373 ods. 4 CSP) použiť v odvolacom konaní prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila pred súdom prvej inštancie je obmedzené. Novoty v odvolacom konaní sú ponímané ako reštriktívna výnimka z pravidla, že v konaní pred súdom druhej inštancie nie sú prípustné prostriedky procesného útoku alebo obrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené pred súdom prvej inštancie. Odvolacia argumentácia v podobe nových skutočností a dôkazov je prípustná len za splnenia taxatívne stanovených zákonných podmienok uvedených v § 366 CSP.
41. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie (tzv. novoty), možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a/ sa týkajú procesných podmienok, b/ sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c/ má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d/ ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP).
42. Odvolací súd nezistil naplnenie žiadneho z dôvodov uvedených v § 366 CSP pre použitie novôt zo strany žalovaného v odvolacom konaní (bez ohľadu, či tieto skutkové tvrdenia by boli spôsobilé privodiť žalovanému priaznivejšie rozhodnutie). Preto odvolací súd na nové skutočnosti uvedené žalovaným až v odvolaní prihliadnuť nemohol, keďže žalovaný nepreukázal žiadnu z taxatívne stanovených podmienok v zmysle § 366 písm. a/ až d/ CSP. Žalovaný v odvolaní netvrdil a ani nepreukázal, že neporušil procesnú diligenciu, t.j. netvrdil ani nepreukázal, že skutočnosti uvedené až v odvolaní (výkon práv žalobcu v rozpore s dobrými mravmi a zásadami poctivého obchodného styku) nemohol bez svojej viny uplatniť pred súdom prvej inštancie (§ 366 písm. d/), pričom novoty uvedené žalovaným pod iný účel ich použitia (§ 366 písm. a/ až c/) s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/, g/, h/) podradiť nemožno.
43. Žiada sa dodať, že argumentácia žalovaného o zjavnom zneužití práva žalobcu, o výkone práv žalobcu v rozpore s dobrými mravmi a zásadami poctivého obchodného styku by neobstála z dôvodov vysvetlených v ods. 38 tohto rozsudku, ako i z dôvodu, že sám žalovaný dobrovoľne ukončil zmluvnú spoluprácu, čo malo za následok vznik nároku žalobcu na vrátenie pomernej časti vyplatenej investície. Výkon práv žalobcu podaním žaloby nie je možné považovať za zneužitie jeho práva, nie je v rozpore s dobrými mravmi a so zásadami poctivého obchodného styku. Odvolací súd pripomína, že postup súdu podľa § 3 ods. 1 OZ má miesto len vo výnimočných prípadoch, keď k výkonu práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov, než je dosiahnutie hospodárskych cieľov alebo uspokojenie iných potrieb, keď je úmysel poškodiť alebo znevýhodniť povinnú osobu hlavnou alebo aspoň prevažujúcou motiváciou (tzv. šikanózny výkon práva), príp. keď je zrejmé, že výkon práva vedie k neprijateľným dôsledkom prejavujúcim sa ako vo vzťahu medzi účastníkmi, tak navonok na postavení niektorého z nich (porov. rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR z 20.4.2004 sp. zn. 32 Odo 1047/2003).
44. Dôvodnou nebola ani námietka žalovaného, že súd rozhodol v rozpore so svojím predbežným právnym posúdením, a preto prekvapivo. Je potrebné zdôrazniť, že konanie sa začalo dňa 12.8.2011 (t.j. za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok) a predbežné právne posúdenie v zmysle § 181 ods. 2 CSP súd uviedol na pojednávaní dňa 11.10.2016. Predbežné právne posúdenie
veci sa podľa názoru odvolacieho súdu môže v konaní riadne realizovať až v konaniach začatých podľa CSP, kedy súd na prvom pojednávaní vo veci uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci, a teda nie v takom štádiu konania, kedy už bolo vykonané rozsiahle dokazovanie. Predbežné právne posúdenie veci spočíva v tom, že sudca v aktuálnom štádiu procesu (t.j. na začiatku konania a pred vykonaním dokazovania) objektívne nemohol vychádzať z výsledku riadneho dokazovania a ku konkrétnemu právnemu záveru dospel iba v rámci prípravy pojednávania. Objektívne právo je súd vždy spôsobilý interpretovať, avšak záväzne aplikovať ho môže až na definitívne zistený skutkový stav v procesnom zmysle. Ani v prípade predbežného právneho posúdenia veci nie je súd takto formulovaným záverom striktne viazaný. Opak by nevyhnutne viedol k absurdným dôsledkom a deformovaniu rozhodovacieho procesu. Z podstaty výkonu spravodlivosti prostredníctvom súdnej moci vyplýva, že súd musí byť pri svojich právnych záverov nezávislý a jeho slobodný myšlienkový postup je limitovaný iba obsahom objektívneho práva, ktoré v konkrétnej veci interpretuje a aplikuje. Ak sa teda aj súd prvej inštancie od svojho pôvodného predbežného právneho posúdenia veci v prejednávanej veci odklonil, bolo to práve následkom vykonaného dokazovania, čo súd prvej inštancie náležite odôvodnil v konečnom rozhodnutí. Proces tvorby súdneho rozhodovania musí dať stranám sporu rozumný priestor na polemickú reakciu na právne argumenty protistrany, pričom formalistické poňatie princípu právnej istoty, kedy by súd mal po každom vykonanom dôkaze uviesť svoje predbežné právne posúdenie nezodpovedá účelu civilného procesu ani rozumnému usporiadaniu procesných vzťahov (čl. 4 ods. 2 CSP). Navyše odvolací súd uvádza, že odvolací súd je viazaný odvolacími dôvodmi, pričom pokiaľ žalovaný argumentoval prekvapivosťou rozhodnutia, jednoznačne sa jedná o odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP (ak by takýto postup viedol k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces - k čomu však, ako je vyššie uvedené, nedošlo) a nie o odvolací dôvod uplatnený žalovaným podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP (iná vada, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci).
45. Súd prvej inštancie taktiež rozhodol správne aj v časti uplatneného príslušenstva pohľadávky (úroku z omeškania zo sumy 6.362,17 eura od 19.6.2010 do zaplatenia). Žalovaný mal s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obo/3/2009 za to, že vydanie bezdôvodného obohatenia nie je vrátením dlhu, nejedná sa o štandardný záväzkový vzťah, žalovaný nebol pri získaní bezdôvodného obohatenia nedobromyseľný, preto nebol povinný vydať úžitky zo sumy, ktorú získal a úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2 OZ bolo možné priznať až odo dňa rozhodnutia o priznaní nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. V súvislosti s touto odvolacou námietkou žalovaného sa žiada dodať, že predmetné ojedinelé rozhodnutie Najvyššieho súdu SR ako odvolacieho súdu nezakladá rozhodovaciu prax, odklon od ktorej by bolo povinnosťou odvolacieho súdu odôvodňovať.
46. Odvolací súd má za to, že bezdôvodné obohatenie predstavuje záväzkový právny vzťah, z ktorého pohľadávka vzniká tomu, na koho úkor sa iný bezdôvodne obohatil, a dlh tomu, kto obohatenie získal. Ak tento dlh (povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie) nespočíva v povinnosti vydať vec, ale v platobnej povinnosti, je nepochybné, že ide o peňažný dlh, s ktorého riadnym a včasným nesplnením spája ustanovenie § 517 OZ nepriaznivý dôsledok vzniku omeškania na strane dlžníka s právom veriteľa požadovať okrem plnenia aj úroky z omeškania (porov. Rc 5/2002 alebo aj rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR z 29.3.2001 sp. zn. 25 Cdo 2895/99).
47. Keďže splatnosť pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia zákon neustanovuje, za deň splatnosti sa považuje deň po tom, čo bol dlžník veriteľom vyzvaný na plnenie (§ 563 OZ). V prejednávanej veci bolo preukázané, že žalobca pred podaním žaloby vyzval žalovaného na plnenie výzvou z 1.6.2010 na vrátenie pomernej časti vyplatenej sumy vo výške 6.362,17 eura s určením lehoty 3 dni od doručenia výzvy, ktorá bola žalovanému doručená 15.6.2010, preto súd prvej inštancie správne zaviazal žalovaného i na zaplatenie úrokov z omeškania z priznanej sumy istiny od 19.6.2010 do zaplatenia.
48. Pokiaľ ide o predchádzajúce zmeňujúce rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto veci, ktorým žalobu zamietol, odvolací súd uvádza, že z ust. § 391 ods. 2 CSP nevyplýva pre odvolací súd viazanosť jeho vlastným právnym názorom a môže svoj skorší záväzný právny názor zmeniť. Aj keď zmena skoršieho právneho názoru odvolacieho súdu je v zásade nežiaduca, nemožno ju považovať za nepatričnú, predovšetkým s ohľadom na ústavnoprávny princíp nezávislosti sudcu, ktorý je vo všeobecnosti viazaný len zákonom (porov. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. septembra 2013 sp. zn. III. ÚS 46/2013).
49. Skutočnosti uvedené v odvolaní žalovaného neboli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie a vecnú správnosť napadnutého rozsudku, preto odvolanie žalovaného z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené. Všetky skutkové zistenia, vyplývajúce z obsahu spisu boli riadne uvedené v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý sa s podstatnými otázkami v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite vysporiadal. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je dostatočne zrozumiteľne odôvodnené a logicky konzistentné.
50. Pre úplnosť sa dodáva, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania (strany), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (porov. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04).
51. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, po vyporiadaní sa s podstatnou odvolacou argumentáciou žalovaného, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej ako vecne správny, vrátane vecne správneho závislého výroku o náhrade trov konania, odvolacími dôvodmi žiadnej zo strán osobitne nenapadnutým, s použitím § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
52. O náhrade trov odvolacieho a dovolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396, § 453 ods. 1, 3 CSP, rozhodol odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom a dovolacom konaní v celom rozsahu úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania proti neúspešnému žalovanému. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
53. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).