Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Co/77/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Harvancovej a členov senátu Mgr. Adely Unčovskej a JUDr. Ayše Pružinec Eren, v právnej veci žalobcu: E.. H. Š., F.. XX.XX.XXXX, Q. T. P.Š. XX, C. A., zastúpený ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Peter Kerecman spoločnosť s ručením obmedzeným, IČO: 36 588 725, so sídlom v Košiciach, Rázusova 1, proti žalovanému: W PRESS a.s., IČO: 35 907 266, so sídlom v Bratislave, Partizánska 2, zastúpený Roman Kvasnica a partneri s.r.o., IČO: 36 866 598, so sídlom v Piešťanoch, Žilinská cesta 130, o ochranu osobnosti s náhradou nemajetkovej ujmy 16 596,96 eur, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 19.09.2017, č.k. -1501, takto

rozhodol:

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa potvrdzuje.

II. Žalovanému sa proti žalobcovi priznáva nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozhodnutím súd prvej inštancie žalobu žalobcu o uloženie povinnosti žalovanému uverejniť ospravedlnenie a náhradu nemajetkovej ujmy zamietol a žalovanému priznal nárok na plnú náhradu trov konania.

2. Rozhodnutie právne zdôvodnil ,2,3, ,2,4 SR, čl. 10 ods. 1,2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, , ,,, (ďalej len „“). Zamietajúce rozhodnutie vo vzťahu k uloženiu povinnosti žalovanému uverejniť ospravedlnenie súd prvej inštancie vecne zdôvodnil tým, že zo strany žalovaného nedošlo k zneužitiu slobody slova a k zásahu do osobnostných práv žalobcu, či už formou článkov, vizualizáciou s využitím psychologických zákonitostí, podprahových metód vnímania /zafixovaná sila prvého dojmu, spojenie s fotografiami, osobitných textov s farebným odlíšením podkladu/, záujmu verejnosti, inak povedané „hladu“ čitateľov po nových informáciách, pri vtedy aktuálnej téme P.. E. a činnosti orgánov činných v trestnom konaní vo vzťahu k jeho osobe. Vychádzal z toho, že právo na ochranu prejavu a právo na ochranu osobnosti sú rovnako garantované a Dohovorom. Pri posudzovaní, či využitím slobody prejavu žalovaným, vo vzťahu k namietanému článku „Š. P..Z..“ uverejnenému dňa 08.08.2011 a vo vzťahu k článku „W. Š.“ uverejnenému dňa 15.06.2011 došlo k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu, súd prvej inštancie vychádzal z testu proporcionality, rešpektujúc judikatúru ESĽP. Vo vzťahu k zodpovedaniu otázky „KTO“ vykonal zásah do práva na ochranu osobnosti (práva na súkromie) zohľadnil skutočnosť, že v posudzovanej veci je žalovaný vydavateľom spoločenského informačného týždenníka .týždeň, s celoslovenským územným rozsahom, určeným širokej verejnosti. Žalovaný je teda v danom prípade „nositeľom" slobody prejavu, a preto sa na neho vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie), poskytovaná novinárom, resp. masmédiám, ktorú bolo potrebné pri rozhodovaní predmetnej veci zo strany súdu primeraným

spôsobom zohľadniť. Pri posudzovaní odpovede na otázku „O KOM“ bol namietaný článok a do koho osobnostnej sféry zasahoval, vzhliadol na to, že oba namietané články sa týkali žalobcu, ako prokurátora, nesporne osoby verejne činnej, na pozícii v tom čase riaditeľa odboru osobitného určenia Generálnej prokuratúry SR, aktívneho prostredníctvom médií /sám pred médiá verejne predstupoval/ celospoločensky sledovanej „kauzy“ osoby, v tom čase stíhanej pre závažné, spoločensky nebezpečné trestné činy, teda nesporne osoby verejného záujmu. Namietané články sa týkajú žalobcu, jeho profesionálneho pôsobenia, keďže je v nich identifikovaný výslovným uvedením jeho mena a priezviska, ako aj uverejnením jeho funkcie a obrazovej podobizne. Vyvodil tak, že na strane žalovaného bol daný legitímny cieľ zdielať informácie, ktoré sa redaktor žalovaného pri výkone svojho povolania, najmä na tlačovej besede MV SR dňa 22.07.2011, z prednesov vrcholných predstaviteľov štátnej moci /štátneho tajomníka MV SR a prezidenta Policajného zboru SR/ dozvedel, a ktoré bol autor oprávnený aj zveličiť a prehnať tak, aby vyvolal verejnú diskusiu a upriamil pozornosť na riešenie určitého spoločenského problému, v danom prípade poukazujúc na nedostatok súčinnosti a koordinácie jednotlivých zložiek štátnej moci, vykonávajúcich činnosť orgánov činných v trestnom konaní pri riešení obzvlášť závažnej trestnej činnosti. Obsah nadpisu a grafické prevedenie článku „Š. P..Z..“, v spojení s obrazovým materiálom zodpovedalo odovzdávanej informácii, legitímnemu záujmu informovania o otázkach verejného záujmu. V internetovom článku „W. Š. rovnako tak osobu žalobcu žalovaný dostatočne identifikoval ako riaditeľa odboru osobitného určenia na GP SR, zaoberajúceho sa „zložitými mafiánskymi kauzami“, preto rovnako nedošlo k založeniu zodpovednosti za neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti, pričom zohľadnil skutočnosť, že žalovaný verejnosti sprostredkoval informácie, sprístupnené štátnym orgánom za účelom, aby sa s nimi mala možnosť oboznámiť verejnosť. Vo vzťahu k žalobcom uvádzanému rozhodnutiu ESĽP vo veci BLAJA NEWS SP. Z O O. v Poľsko z 26.11.2013 uviedol, že toto nebolo aplikovateľné na posudzovaný prípad z dôvodu, že tam posudzovaný prípad sa týkal tvrdení o nelegálnych obchodoch medzi štátnou prokuratúrou a páchateľmi trestných činov, zapojených do obchodovania s drogami, kde súd konštatoval, že článok bol neobjektívny, jednostranne zameraný, jeho tón bol vedený neprimeranou túžbou po senzácii a samotná domnienka o drogových aktivitách prokurátorky bola prezentovaná ako jednoznačný fakt, so zdôraznením, že novinári nevynaložili dostatočnú starostlivosť pri zhromažďovaní materiálov. Pri zodpovedaní na otázku „ČO“ bolo obsahom namietaného článku uviedol, že podstatou článku „. Š.“ bola informácia, že žalobca selektuje médiá z hľadiska výberu, ktorému médiu a na aké otázky odpovie, pričom článok obsahoval vysvetlenie ako, za akých okolností a v akých súvislostiach k odmietnutiu poskytnutia informácií žalobcom redaktorovi žalovaného došlo. Podstatou článku „. P..Z..“, boli informácie ohľadne osoby P.. E., kto je osoba P.. E., za čo je stíhaný, ako sa jeho kauza vyvíjala z hľadiska postupov polície a prokuratúry a súdov, za akých okolností bol P.. E. dňa 19.05.2011 prepustený z väzby, aké procesné úkony žalobca vo vzťahu k osobe P.. E. vykonal, či a kto z orgánov činných v trestnom konaní mal, alebo nemal informácie o následnom pobyte P.. E. na slobode a prečo ich nemal, ako boli novinári informovaní na tlačovej besede MV SR dňa 22.07.2011, tiež o vnútorných vzťahoch na GP SR, ako sa k veci vyjadrili Q., Ž., J., žalobca a v súvislosti s jeho vyjadreniami v poslednej časti aj o okolnostiach poškodenia motorového vozidla, používaného manželkou žalobcu, tiež prokurátorkou, resp. k pravdivosti informácií, poskytnutých o tomto poškodení médiám žalobcom. V namietanom článku „Š. P..Z..“., ako aj v článku „W. Š.“ vystupoval žalobca nielen ako verejný činiteľ, ale aj ako mediálne verejnosti známa osoba, čo malo tiež istý vplyv na jeho klasifikáciu, ale rovnako tak na posudzovanie predmetnej veci. Skutočnosť, že žalobca je mediálne známou osobou, dlhodobo pôsobiacou v štruktúrach prokuratúry, sa premietla aj do titulku a podtitulku článku „. P..Z..“, čo bolo vo svojej expresívnej podobe spôsobilé efektívne splniť funkciu upútavky na článok. Sporný titulok a podtitulok v spojení s fotografiou žalobcu súd prvej inštancie považoval za integrálnu súčasť namietaného článku, pričom každému pozornému čitateľovi muselo byť zrejmé aj z jeho obsahu, z ktorého nevyplýval popis žiadnej takej činnosti žalobcu, z ktorej by sa dalo vyvodiť, že sa pri výkone svojho povolania, konkrétne pri realizácii procesných úkonov, týkajúcich sa osoby P.. E. mal dopustiť porušenia služobných predpisov, že ide o informácie o veci verejného záujmu, o ktorej verejnosť mala právo byť informovaná, pričom tento druh prejavu spadá jednoznačne pod ochranu v zmysle SR. Súčasťou článku „Š. P..Z..“., graficky a umiestnením v samostatných rámčekoch, bolo tiež zverejnenie reakcie prokurátorky E., ako reakcia na žalovaným zverejnenú odpoveď na článok žalovaného „P. H. E.“ a 12 otázok redaktora, týkajúcich sa aj okolností vydania zatykača na P.. E. a údajnej streľby na auto manželky žalobcu, na ktoré nedostal od žalobcu odpoveď. Odpoveď na otázku „KDE“ bol namietaný článok uverejnený, vo vzťahu k článku „Š. P..Z..“. uviedol, že tento bol uverejnený v týždenníku .týždeň, s celoštátnou pôsobnosťou a článok „W. Š.“ bol uverejnený na internetovej stránke žalovaného. V odpovedi na otázku „KEDY“ bol namietaný článok uverejnený uviedol, že oba články boli uverejnené v krátkom časovom slede po prepustení P.. E. z väzby pre procesnú chybu o väzbe

P.. E. rozhodujúceho sudcu Okresného súdu Bratislava I a jeho následného úteku zo Slovenska, ktoré udalosti vo verejnosti dôvodne vyvolali nedôveru a pochybnosti o postupoch orgánov činných v trestnom konaní /polície, prokuratúry, ale aj súdov/, ako aj odôvodnený a legitímny záujem, či orgány činné v trestnom konaní, vrátane, ale nielen osoby žalobcu, konajú tak, ako konať podľa zákona majú. Vzhliadol na to, že posudzovaným článkom naviac predchádzalo množstvo ďalších internetových aj printových článkov rôznych autorov na tému P.. E., jeho údajnej trestnej činnosti /viacnásobnej vraždy/, jeho útekov, zadržania v Poľskej republike, jeho vydania na trestné stíhanie na Slovensko atď. a postupov /činnosti alebo nečinnosti/ jednotlivých orgánov, činných v trestnom konaní, priebežne, ako sa kauza časovo vyvíjala; v neposlednom rade jeden z nich „P. H. E.“ bol pôvodne tiež touto žalobou žalobcom napádaný. Napadnuté články boli súčasťou mediálnej pozornosti a odôvodneného záujmu verejnosti o konanie štátu /jeho predstaviteľov, vrátane osoby žalobcu/, vo vzťahu osobe P.. E.. V odpovedi na otázku „I. T. O. R. F. Č. M.“ uviedol, že namietaný článok „Š. P..Z..“., bol uverejnený v týždenníku .týždeň dňa 08.08.2011, v rubrike „týždeň doma", na úvodnej strane týždenníka, kde je v hornej časti upútavka na článok s textom „P. E.: P. P. E. na Ú.?“, a na str. 24 dominuje na pol strany farebná fotografia žalobcu, D.. Q. I. D.. E. z prostredia pojednávacej miestnosti, pod ňou titulok článku „. P..O." s podtitulkom „U. J. D. S. R. H. P. E., P. K. H. H. Ť. H., Z. J. J. Q. I. F. T. J. E.. U., Ž. na I. D. E. P. J., F. Q. J. R. F.. H. Š..“. Poukázal na to, že zverejneniu tohto článku, predchádzal článok žalovaného „P. H. E., uverejnený taktiež v týždenníku .týždeň v rubrike .týždeň doma, v čísle 25/2011 dňa 20.06.2011, ktorý po čiastočnom späťvzatí žaloby nebol predmetom konania, ako aj iné články v iných médiách, teda existovali informácie /skutkové tvrdenia/, ktorými verejnosť disponovala prostredníctvom médií / nielen žalovaného/: vedomosť žalobcu dňa 19.05.2011 v doobedňajších hodinách o tom, že Okresný súd Bratislava I bude sudcom C. rozhodovať o prepustení P.. E. z väzby, prepustenie P.. E. z väzby dňa 19.05.2011 v poobedňajších hodinách, strata kontroly policajných orgánov pobytu P.. E. na slobode a ktorými disponoval redaktor žalovaného. Na základe uvedeného súd prvej inštancie vo vzťahu k článku „Š. P..Z..“ ustálil, že vo vzťahu k postupom žalobcu v tr. veci P.. E. žalovaný vychádzal z pravdivých skutkových tvrdení: vedomosť žalobcu dňa 19.05.2011 v doobedňajších hodinách o tom, že Okresný súd Bratislava I bude sudcom C. rozhodovať o prepustení P.. E. z väzby, prepustenie P.. E. z väzby dňa 19.05.2011 v poobedňajších hodinách, strata kontroly policajných orgánov pobytu P.. E. na slobode, poverenie žalobcom na vypracovanie medzinárodného zatýkacieho rozkazu na osobu P.. E. D.. E., informovanie verejnosti dňa 15.07.2011 prostredníctvom hovorkyne GP SR o podaní návrhu na vydanie medzinárodného zatýkacieho rozkazu na osobu P.. E. na súd, osobné odnesenie návrhu na vydanie medzinárodného zatýkacieho rozkazu na osobu P.. E. na Okresný súd v Nitre žalobcom dňa 15.07.2011, vydanie medzinárodného zatýkacieho rozkazu na osobu P.. E. dňa 15.07.2011 Okresným súdom v Nitre, vyžiadanie a prevzatie dvoch rovnopisov medzinárodného zatýkacieho rozkazu na osobu P.. E. na Okresný súd v Nitre žalobcom, neinformovanie vyšetrovateľov o jeho vydaní, uverejnenie vydania medzinárodného zatýkacieho rozkazu na osobu P.. E. dňa 15.07.2011 Okresným súdom v Nitre v denníku Pravda dňa 18.07.2011, v čase do zverejnenia článku „Š. P..Z..“, žalovaným neposkytnutie odpovedí žalobcom žalovanému na otázky a verejné vyhlásenie žalobcu o streľbe na auto jeho manželky s konkrétnym uvedením kalibru strely, ako malo byť zistené expertíznym v Bratislave a tieto informácie v článku aj žalovaný uviedol. Ďalej mal súd prvej inštancie v konaní za nesporné a výpoveďami svedkov aj preukázané, že žalovaný v článku „Š. P..Z..“ ďalej vychádzal z informácií, prezentovaných štátnym tajomníkom MV SR a prezidentom Policajného zboru SR na tlačovej besede MV SR dňa 22.07.2011, tak, ako tam boli prednesené a tieto aj v článku citoval. I keď bolo v konaní výsluchom svedka P. preukázané, že policajné zložky /ÚBOK-u/ P.. E. po prepustení z väzby dňa 19.05.2011 monitorovali, teda mali vedomosť o jeho pobyte a tento sa im mal „stratiť“ cca po 2 hodinách, následne už mali disponovať iba spravodajsko-operatívnymi informáciami o jeho možnom pobyte, súd prvej inštancie zohľadnil, že žalovaný nemal a nemohol mať o týchto skutočnostiach vedomosť /svedok P. vypovedal, že informáciami príslušníkov ÚBOK vo vzťahu k osobe P.. E. nedisponoval ani samotný prezident PZ SR/, nakoľko žalovaný ako laik nemohol mať vedomosť o konkrétnych procesných postupoch v tr. veci P.. E. zo strany GP SR, o čerpaní dovolenky dozorujúcou prokurátorkou, o štandardnej praxi vedenia dvoch denníkov dozorujúceho prokurátora a pod./, rovnako ani o tom, že na tlačovej besede dňa 22.07.2011 vyjadrujúci sa štátny tajomník MV SR nemal dostatok relevantných informácií pre svoje vyjadrenia a tieto založil najmä na informáciách, poskytnutých mu krátko pred tlačovou besedou ne/informovaným prezidentom policajného zboru /výpovede svedkov Ž. a J./, za situácie, že napriek pochybnostiam o správnosti postupov žalobcu, mu ešte pred zverejnením tohto článku žalobca neposkytol odpovede, najmä týkajúce sa vnútorných pomerov organizácie, teda žalovaný dôvodne a legitímne v napadnutom článku „Š. P..Z..“ vyslovil svoje hodnotiace úsudky voči osobe žalobcu, ako prokurátora a viedol oprávnenú polemiku, či v článku popísané úkony žalobcu

mohli osobe, verejnosťou vnímanej ako spoločensky veľmi nebezpečnej /obvinenej z dvojnásobnej vraždy/ umožniť útek. Súd mal za to, že žalovaný adresovaním konkrétnych otázok žalobcovi aj na tému spracovanú v predmetnom článku, vynaložil potrebnú starostlivosť na overenie si pravdivosti informácií, o ktorých sa na tlačovej besede dňa 22.07.2011 dozvedel, pričom žalobca mu súčinnosť neposkytol. Vo vzťahu k informáciám, ktoré boli médiám sprostredkované na tlačovej konferencii dňa 22.07.2011 posúdil súd prvej inštancie tvrdenia žalovaného ako ospravedlniteľný omyl. Pokiaľ išlo o nadpis článku a jednotlivé výroky, ako ich žalobca označil v žalobnom petite, majúce mu spôsobiť zásah do jeho osobnosti, v kontexte celého článku, uviedol, že ich cieľom nebolo poškodenie dobrého mena, cti a povesti žalobcu, keď v žiadnom texte článku žalovaný neuviedol, že by sa mal žalobca dopustiť konania v rozpore so zákonom, ani vulgárne, osočujúce, alebo urážlivé vyjadrenia na adresu žalobcu, ale išlo len o vyslovenie vlastných hodnotiacich úsudkov novinára na aktívnu činnosť /úkony a mediálne vyjadrenia/ žalobcu vo veci P.. E., na vierohodnosť jeho vyjadrenia o streľbe na auto manželky s konkretizovaním strely, majúcej byť podrobenej znaleckej expertíze, vychádzajúc z jemu sprístupnených informácií a poznatkov v tom čase a vyjadrenie aj, ale nie len k osobe žalobcu, polemického názoru na postup žalobcu práve aj v kontexte, v tom čase už mediálne známych, rozporných pomerov v rámci GP SR, ktoré v článku opisuje, nedôvery medzi jednotlivými zložkami orgánov činných v trestnom konaní, podozrievania z úniku informácií, v závere článku aj v súvislosti s medializáciou streľby na auto manželky žalobcu, i keď útočným, ostrým spôsobom, z hľadiska zvolených vyjadrovacích prostriedkov, ktoré možno hodnotiť ako akceptovateľné zjednodušenie, ktorým novinár disponuje pri ochrane slobody jeho prejavu a nepresnostiam, ktorých sa dopustil, nemožno venovať takú váhu, aby bolo možné žalobu vyhodnotiť ako dôvodnú, tým skôr, ak žalobca nevyužil možnosť, hoc aj prostredníctvom hovorkyne GP SR, prípadne písomne /ako tak učinil dňa 15.07.2011, ale len na niektoré otázky/, ktorá mu bola redaktorom poskytnutá, aby pred zverejnením článku uviedol veci na pravú mieru, vzhľadom na okolnosti a legitímny záujem verejnosti o postup v „kauze“ P.. E., teda poskytol dostatočné vysvetlenie, prečo poveril Mišíkovú vypracovaním návrhu na vydanie medzinárodného zatýkacieho rozkazu, prečo doručoval návrh na vydanie medzinárodného zatýkacieho rozkazu na súd on osobne, pre koho boli určené 2 rovnopisy medzinárodného zatýkacieho rozkazu /pri zodpovedaní tejto otázky by logicky nevystala pochybnosť o tom že/či mal informovať o vydaní medzinárodného zatýkacieho rozkazu aj políciu, resp. príslušného vyšetrovateľa/ atď., ako aj k streľbe na auto manželky, či a kedy začalo trestné stíhanie a s akým výsledkom v tejto veci, hoci disponoval a aj v konaní predložil rozhodnutie, podľa odôvodnenia ktorého sa tam menovaný balistik z neuvedeného pracoviska, mal vyjadriť, že išlo o strelu, ktorá auto poškodila, nie ku kalibru strely. Pokiaľ išlo o článok „W. Š.“ a tam uvedené žalobcom namietané vyjadrenie žalovaného, že žalobca „. J. W. H. P. J. Ľ., P. Z. Ň. H. I. Q. J. Ž. D. „. R. pre Č., P. E. T. J. E., C. súd C. H., Ž. Q. C. Q. /.H., P. E.Á. J. W. H. P. J. F., P. E. B. P. I. F. Z., I. J. T. I. F. Č. J.. Q. E. T. R. Č., P. J. R. H. A. T. J. E., významovo identický, už žalovaný zverejnil v časovo predchádzajúcom článku pod názvom „. H. E.“ v týždenníku .týždeň v čísle 25/2011 dňa 20.6.2011, bol jeho súčasťou /záverečný odstavec/ a vo vzťahu k tomuto článku žalobca v tomto konaní vzal žalobu späť. V súlade s európskou judikatúrou /Oberschlik v. Rakúsko/ pokiaľ ide o samotný titulok, označenie žalobcu za „W.“, výrazový prostriedok inak silnejší, preháňajúci až provokujúci, vyhodnotil tento súd prvej inštancie ako hodnotiaci úsudok novinára /od novinára nemožno požadovať, aby preukázal jeho pravdivosť/, chránený slobodou prejavu, nakoľko bolo reakciou novinára na skutočnosť, že žalobca vedome a selektívne tomuto novinárovi neposkytol /ani prostredníctvom hovorkyne GP SR/ odpovede na jeho otázky a nebolo možné ho považovať za neprimeraný za situácie, že žalobca sám a iniciatívne poskytol odpovede na časť týchto otázok, písomne, na nim iniciatívne zvolanej tlačovej besede na GP SR dňa 15.06.2011, na ktorej informoval prítomných, že aj žalovaný vedie proti nemu diskreditačnú kampaň, a preto nebude na jeho otázky reagovať. Takéto obmedzenie slobody tlače je v demokratickej spoločnosti neprípustné a neakceptovateľné. V rozhodnutí U. v Spojené kráľovstvo ESĽP uviedol, že „sloboda prejavu sa vzťahuje nielen na „informácie“, alebo „myšlienky“, ktoré sú prijímané priaznivo, alebo sú považované za neškodné, alebo je k ním zaujímaný ľahostajný postoj, ale aj také, ktoré urážajú, šokujú, alebo znepokojujú štát, alebo určitú časť obyvateľstva. Také sú požiadavky pluralizmu, tolerancie a znášanlivosti, bez ktorých nemôže existovať demokratická spoločnosť“. Obsah tohto článku žalobca sám nenamietal. Vychádzajúc z uvedeného mal súd prvej inštancie za to, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno preukazujúce splnenie podmienok pre obmedzenie práva na slobodu prejavu žalovaného poskytnutím občianskoprávnej ochrany právu na ochranu osobnosti /cti/ žalobcu, preto žalobu žalobcu zamietol. Keďže neboli splnené podmienky pre priznanie nároku na primerané zadosťučinenie vo forme požadovaného ospravedlnenia v zmysle , súd prvej inštancie sa nezaoberal posúdením otázky prípadnej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

3. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ,, (ďalej len „“) a priznal v konaní plne úspešnému žalovanému nárok na plnú náhradu trov konania.

4. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca dôvodiac ust. , a . Namietal, že v prvom článku žalovaný hodnotiac jeho postup ako prokurátora Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v trestnej veci obv. P. E. najmä (okrem iných výrokov, ktoré boli predmetom konania) uviedol, že „J. J. P. R. P. E. C. C. I. H., P. E. Í. H.P. R. T. J. Z. W. ”. I. R. C. Č., Ž.L. D. I. H. „., H. „. J. W. H. P. J. Ľ., P. Z. Ň. H.“, čo je „J. R. pre Č., P. E. T. J. E.. Týmito článkami sa ako prokurátor cítil dotknutý, pretože (aj) v trestnej veci obv. P. E. postupoval vždy zákonne, aktívne, urobil všetko pre dosiahnutie účelu trestného konania, nijako neprispel k úteku obv. P. E. do zahraničia a pokiaľ odmietol odpovedať na otázky novinára žalovaného, urobil tak s ohľadom na to, že nevyhnutné stanoviská k veci už žalovanému poskytol prv, ako aj s ohľadom na povinnú zdržanlivosť prokurátora, ktorého zákonnou povinnosťou je, okrem iného aj, nepodľahnúť tlaku oznamovacích prostriedkov, v dôsledku čoho nie je namieste označiť ho za zbabelca. Pretože hodnotiace úsudky žalovaného nemali oporu v skutočnosti a zároveň ho znevažovali ako prokurátora, považoval ich za neoprávnený zásah do osobnosti, za kritiku nevecnú, neprimerané a spoločensky nežiadúce vyjadrenia o činnosti prokurátora. Žalovaný svojimi hodnotiacimi úsudkami podľa jeho názoru zneužil slobodu prejavu, pretože nie je úlohou tlače vzbudzovať pochybnosti o nestrannosti a profesionalite postupu prokurátora v trestnom konaní bez pravdivého základu, naopak je povinnosťou tlače zdržať sa nekompetentného vyjadrovania o činnosti sudcov a prokurátorov. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaným vyslovené hodnotiace úsudky, ktoré sú predmetom konania, je potrebné považovať za primeranú kritiku žalobcu. Napriek tomu, že súd uznal, že hodnotiace úsudky žalovaného nemali oporu v skutkovom základe, dal prednosť slobode prejavu žalovaného realizovanej v ospravedlniteľnom omyle pred jej obmedzením, hoci z rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že pokiaľ ide o kritiku prokurátora pre výkon funkcie prokurátora, prevyšuje v takýchto prípadoch potreba ochrany prokurátora a justičného systému pred bezdôvodným obviňovaním, potrebu ochrany slobody prejavu novinára. Súd pri vyhodnocovaní výsledkov vykonaného dokazovania neuzavrel, ktoré rozhodujúce skutočnosti mal za preukázané a ktoré naopak preukázané neboli, a to najmä pokiaľ išlo o skutkový základ hodnotiacich úsudkov žalovaného vo vzťahu k postupu žalobcu v trestnej veci P. E.. Nevysporiadal sa s vyjadreniami strán predloženými v konaní a nezohľadnil viacero listinných dôkazov, ktoré predložil v konaní /úradný záznam D.. J. č. k. XIV 6/11 z 20. júla 2011 o informovaní vyšetrovateľa o podaní návrhu na vydanie medzinárodného zatýkacieho rozkazu, uznesenie Ministerstva vnútra, sekcie kontroly a inšpekčnej služby CVS: SKIS-567/OISZ-V-2013 z 6. februára 2014 o odložení oznámenia E. A. uznesenia ČVS: ORP-2152/NMV-B3-2011 z 1. decembra 2011). Hoci súd považoval za podstatný obsah tlačovej konferencie z 22. júla 2011 E. Ž. a D. J., z odôvodnenia jeho rozhodnutia nemožno zistiť jej priebeh a teda ani to, ktoré výroky E. Ž. a D. J.O. zakladali ospravedlniteľný omyl žalovaného a či ich posúdenie súdom ako skutkových tvrdení zodpovedá ich obsahu. I keď v priebehu konania poukazoval na to, že žalovaný mal v čase uverejnenia článku k dispozícii aj informácie o veci poskytnuté prokuratúrou (generálnym prokurátorom na jeho tlačovej konferencii 22. júla 2011 ako aj samotným žalobcom uverejnené už prv dokonca v periodiku žalovaného), súd nezohľadnil ich obsah a čas poskytnutia, pretože listinné dôkazy preukazujúce tieto skutočnosti v odôvodnení rozhodnutia ani len nespomenul. Uviedol, že žalovaný v konaní nepreukázal, že článok „Š. P.. Z..“. a teda i žalovaným formulované hodnotiace úsudky stoja na niekoľkých tézach (skutkovom základe), sú pravdivé. Článok žalovaného vychádzal z toho, že : a) v situácii, keď vedel o prepustení P. E. z väzby 19. mája 2001 prv, než väznicu opustil o 13,25 hod. (čo nie je sporné) a neoznámil to polícii, ktorá o tom preto včas údajne nevedela, prispel k tomu, že obv. P. E. polícii unikol; b) pokiaľ prevzal vydaný medzinárodný zatýkací rozkaz v piatok 15. júla 2011 a prevzal spolu dva výtlačky, z ktorých jeden mal údajne doručiť polícii, avšak polícii ho ihneď nedoručil, prispel k tomu, že obv. P. E. napriek vydanému medzinárodnému zatýkaciemu rozkazu prekročil ďalšie štátne hranice, c) Informoval o vydaní medzinárodného zatýkacieho rozkazu média, ktoré tak o tom uverejnili informáciu v pondelok 18. júla 2011, z ktorej sa polícia dozvedela, že medzinárodný zatýkací rozkaz bol vydaný. V priebehu konania bolo však preukázané, že polícia vedela o prepustení obv. P. E. z väzobnej väznice ešte prv, než z nej obv. P. E. vyšiel. To vyplýva zo svedeckej výpovede riaditeľa ÚBOK H. P. na pojednávaní 4. apríla 2017, ktorý uviedol, že „W. C. U. po H. W. R. T. H. P. E. E. I. H. H. D. po C. J. J. J. P. - J. J. H. H. - J. J.O. Z. Q. F., J. R. O. Ú. H., T. O. H. F. J. H. R. H., F. F., I. Q. O. R. H. H.“. Rovnaká skutočnosť je preukázaná i z uznesenia Ministerstva vnútra, sekcie kontroly a inšpekčnej

služby ČVS: SKIS-567/OISZ-V-2013 zo 6. februára 2014 o odmietnutí oznámenia E. A., ktoré predložil na pojednávaní 4. septembra 2014 na základe výpovede H. P. pred týmto orgánom ešte 8. januára 2014, kde uviedol, že vedel, že dôjde k prepusteniu P. E. a ešte popoludní okolo 16,00 hod. sa „R.R. Z. Ú., P. T. W. E. H. P. E., D. H. O. T. W., R. H. H. U. E. W.. Navyše i svedok - policajný prezident J. priznal na pojednávaní 4. apríla 2017, že vedel o prepustení obvineného P. E. bezprostredne po ňom, pretože mu bolo oznámené, že práve sedí oproti väznici v kaviarni, no na druhej strane nevedel, čo robia jeho podriadení. Od začiatku tohto konania tvrdil, že povinnosť informovať políciu o prepustení obvineného P. E. jednak nemal a jednak bolo zrejmé, že Policajný zbor o tom má informáciu (tak ako je to obvyklé) od Preventívno-bezpečnostnej služby ZVaJS, čo sa v konaní nakoniec i preukázalo. Ostatne, prepustenie P. E. bolo vopred široko známe, pretože pred na výkon väzby ho čakali i novinári. Údaj o jeho pasivite pri informovaní polície o prepustení P. E. je predložený žalovaným čitateľom spôsobom, ktorý vylučuje inú jeho interpretáciu, než že ide o chybu alebo dokonca vedomé konanie žalobcu, ktoré spôsobilo útek obvineného P. E. za hranice. Hoci i súd v odôvodnení svojho rozhodnutia tieto skutočnosti považoval za preukázané (str. 85 rozsudku), nepovažoval ich pre vec za významné s odôvodnením, že žalovaný to nevedel a ani nemohol vedieť, pretože to nevedel ani policajný prezident J.. V konaní bolo preukázané i to, že polícia vedela, že návrh na vydanie medzinárodného zatýkacieho rozkazu bol podaný a to už v deň jeho podania. Táto skutočnosť bola preukázaná výpoveďou svedkyne J. na pojednávaní 4. septembra 2014, ktorá uviedla, že 15. júla 2011 oznámila podanie návrhu vyšetrovateľovi činnému vo veci obvineného P. E.. Rovnaká skutočnosť vyplýva i z úradného záznamu spísaného touto svedkyňou do dozorového spisu, ktorý predložil žalobca na prvom pojednávaní vo veci. Svedkyňa J. na rovnakom pojednávaní zároveň uviedla, že vyšetrovatelia neupozornili pri doručení svojho návrhu generálnej prokuratúre, aby navrhla vydanie medzinárodného zatýkacieho rozkazu, že vec je urgentná alebo je potrebné konať nejako osobitne. Pokiaľ sa k tejto otázke vyjadril svedok J., urobil tak bez toho, aby poznal obsah trestného spisu vo veci obvineného P. E. týkajúceho sa i medzinárodného zatykača (ČVS: PPZ 38/BOK-ZA-2011), ako to sám aj potvrdil vo svojej svedeckej výpovedi na pojednávaní 4. apríla 2017. Ostatne tento svedok potvrdil i to, že i priamo on vedel o tom, že žalobca podal návrh na vydanie medzinárodného zatýkacieho rozkazu „K. R., P. U. O. Ž. H.“ (t.j. 15. júla 2011). Z výpovede tohto svedka je zrejmé aj to, že polícia sa o rozhodnutie o návrhu na vydanie medzinárodného zatýkacieho rozkazu vôbec nezaujímala. Súd ani tieto skutočnosti nepovažoval pre vec za významné, rovnako s poukazom na to, že o nich žalovaný nevedel a ani nemohol vedieť. Rovnako bolo v konaní preukázané, že pokiaľ prevzal dva výtlačky vydaného medzinárodného zatýkacieho rozkazu, oba tieto boli určené pre potreby prokuratúry, čo potvrdila svedkyňa R. J. na pojednávaní 4. septembra 2014, keď uviedla, že dva výtlačky prevzal pre založenie do jej dvoch dozorových denníkov. V konaní bolo preukázané i to, že o vydaní medzinárodného zatýkacieho rozkazu informoval dozorovú prokurátorku, a to bezprostredne po jeho vydaní. Svedkyňa J. v svedeckej výpovedi uviedla, že už 15. júla 2011 jej oznámil, že medzinárodný zatýkací rozkaz bol vydaný. Nebolo jeho vecou, aby informoval i niekoho iného, pretože ďalší postup vo vzťahu k polícii patrilo realizovať dozorovému prokurátorovi (R. J.), ktorý vedel, ktorého konkrétneho policajta o veci informovať. Ostatne aj E. Ž. na tlačovej konferencii, na ktorú sa súd odvoláva, uviedol, že on sám vždy informoval bezodkladne vyšetrovateľa polície „R. R., P. C.“ o vydaní medzinárodného zatýkacieho rozkazu. A to, kto vec obv. P. E. dozoroval, žalovaný vedel veľmi dobre, ostatne to i v článkoch uvádzal. Zrejme aj o tejto okolnosti súd usúdil, že ju žalovaný nepoznal a ani nemohol poznať, a preto ju mohol hodnotiť tak, ako ju hodnotil. Súd nevzal do úvahy, že v konaní bolo preukázané, že balistik z kriminalistického ústavu Ľ. E. uviedol už pri svojom výsluchu, že poškodenie auta manželky žalobcu mohlo byť spôsobené prienikom strely ako to vyplýva z listinného dôkazu - uznesenia ČVS: ORP-2152/ NMV-B3-2011 z 1. decembra 2011 predloženého žalobcom. Pričom v priebehu konania zdôrazňoval účelovosť hodnotiacich úsudkov žalovaného, ktoré boli vyslovené v snahe jeho osobu ako prokurátora poškodiť, v súvislosti s čím poukázal i na to, že žalovaný si v článku dokonca prispôsoboval časové údaje o objektívnych okolnostiach s cieľom podporiť celkové vyznenie článku. Takto žalovaný uviedol, že k streľbe na auto jeho manželky malo dôjsť 7. mája 2011, hoci k nej došlo 7. mája 2010, čo je potvrdené napr. i vyššie uvedeným uznesením z 1. decembra 2011, ale i výpoveďou samotného autora článku - svedka R. na pojednávaní 16. apríla 2013. Údaje o streľbe na auto manželky uvedené žalobcom (nepresnosť v označení pôvodcu údaja o možnom prieniku strely - balistika) nespochybňujú žalobcovu dôveryhodnosť, naopak táto časť článku iba potvrdzuje, že pracovnou metódou žalovaného bolo upraviť si fakty tak ako mu vyhovuje. Mal za to, že z vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že by informoval alebo dal pokyn informovať média o vydaní medzinárodného zatýkacieho rozkazu. Naopak v konaní bolo preukázané, že média informovala hovorkyňa Q., dokonca i svedok R. na pojednávaní 4. septembra 2014 uviedol, že „P. I. D. O., Ž. Ž. C. H. na W. O. Z. Q., Ž. J. O. H. F. na vydanie E. W. S. J. F.“. Pritom sama polícia medializovala, že podala na prokuratúru podnet na podanie návrhu na vydanie

medzinárodného zatýkacieho rozkazu ešte predtým ako bol podaný zo strany Generálnej prokuratúry na Okresný súd Nitra. Neobstojí argument súdu, že pokiaľ mal žalovaný k dispozícii informácie vyslovené E. Ž. I. D. J. na tlačovej konferencii, tieto podporujú, že ide o ospravedlniteľný omyl, pretože sa na tieto informácie mohol žalovaný spoliehať. Pokiaľ súd v tejto súvislosti upriamil pozornosť na ust. § 5 tlačového zákona, v zmysle ktorého vydavateľ nezodpovedá za obsah informácie, ktorú poskytol ústavný činiteľ a orgán verejnej moci, táto imunita sa vzťahuje iba na citáciu informácii ústavných činiteľov a nie na následne z nich vyvodené úsudky novinárov. V prejednávanej veci neboli predmetom konania citácie ústavných činiteľov, pričom na tejto tlačovej konferencii okrem skutkových tvrdení o skutočnostiach, ktoré nie sú medzi stranami sporné, boli vyslovené už iba hodnotiace úsudky. Takto prednesené názory bol žalovaný povinný si overiť a nie rozvíjať ich do vlastných hodnotiacich úsudkov, ktoré sú predmetom tohto konania. Autor článku v ňom navyše vedome neuviedol informácie, ktoré by boli na jeho prospech a ich uverejnenie vyžadovala objektívnosť, pričom tieto informácie pred uverejnením článku (t.j. pred 8. augustom 2011) mal k dispozícii. V čase písania článku mal k dispozícii jeho vyjadrenie k veci, a to napr. odpoveď (uverejnenú v týždenníku TÝŽDEŇ už 25. júla 2011), no žiadnu informáciu z nej nepoužil, hoci sám priznal vo svojej svedeckej výpovedi, že jej obsah už vtedy poznal a čítal (uviedol to na pojednávaní 16. apríla 2013). Autor článku poznal i obsah tlačovej besedy C. Q. z 22. júla 2011 (založená v súdnom spise, no súdom nezohľadnená). Neobstojí ani záver súdu, že autor článku nemohol overiť svoje informácie o skutkovom základe svojich hodnotiacich úsudkov pred uverejnením článku. Novinár v tomto prípade postupoval bez nevyhnutnej snahy predpokladanej v záujme objektívneho informovania verejnosti. Pokiaľ súd považoval za významné, že neodpovedal redaktorovi žalovaného a mal tak možnosť všetky tieto skutočnosti redaktorovi žalovaného vysvetliť, upriamil pozornosť na to, že by bolo v rozpore s jeho povinnosťami prokurátora a mlčanlivosťou prokurátora informovať novinára žalovaného o postupoch Preventívno-bezpečnostnej služby ZVaJS, postupoch sledovania prepusteného z väzby Policajným zborom, policajných zložkách, ktoré tak robili, spôsoboch odovzdávania informácii medzi policajnými zložkami, spôsoboch vedenia a obsahu dozorových spisov Generálnej prokuratúry, vrátane prípadného vyslovenia úvah žalovaného o osobách zodpovedných za to, že P. E. opustil územie Slovenska. Súd opomenul vziať do úvahy, že autor článku mal v čase písania článku k dispozícii i jeho odpoveď uverejnenú následne v týždenníku TÝŽDEŇ 25. júla 2011 (žiadosť o uverejnenie na čl. 42 - 46 spisu s vyznačením jej doručenia žalovanému 19. júla 2011), o ktorej sám uviedol, že jej obsah poznal, Žiadosť o ospravedlnenie žalobcu doručenú žalovanému 3. augusta 2011 (čl. 54 a nasl. spisu), ako aj Prepis tlačovej konferencie C. Q. z 22. júla 2011. Žiadosť o odpoveď a žiadosť o ospravedlnenie žalobcu obsahujú jeho stanovisko k veci, a to aj k otázkam, ktoré boli skutkovým základom pre hodnotiace úsudky žalovaného. Obdobne obsah tlačovej konferencie C. Q. obsahuje skutkové informácie k veci. Pokiaľ redaktor žalovaného, ako to uvádza okresný súd, mohol bez overovania vychádzať z informácií E. Ž. I. D. J. na ich tlačovej konferencii, rovnako dobre mal za pravdivé a spoľahlivé považovať informácie verejne prednesené C. Q. na jeho tlačovej konferencii, ktoré boli sčasti i odpoveďami na niektoré z opakovane položených otázok žalobcovi. Súd nevzal do úvahy nielen obsah tejto tlačovej konferencie (z 15. júna 2011), ale ani obsah tlačovej konferencie Generálnej prokuratúry z 24. mája 2011. Tu bol verejnosti poskytnutý dostatok skutkových informácií o postupe v trestnej veci obv. P. E., ktorými disponoval i žalovaný, avšak tieto nezohľadnil pri formulovaní svojich hodnotiacich úsudkov. Neobstojí ani dôvod na základe, ktorého súd prvej inštancie zamietol žalobu vo vzťahu k článku žalovaného „W. Š.“. Medzi stranami nebolo sporné, ako to uviedol i sám svedok R. na pojednávaní 16. apríla 2013, že jediným skutkovým základom na jeho hodnotenie ako zbabelca, bola skutočnosť, že svedkovi neodpovedal na jeho dvadsaťdva otázok. Sám svedok R. pritom uznal, že žalobca mu v minulosti na iné otázky odpovedal a sporné nebolo ani to, že žalobca v minulosti komunikoval aj s inými novinármi a odpovedal na ich otázky, zúčastnil sa tlačových konferencií atď. Pokiaľ žalovaný za týchto okolností jeho osobu ako prokurátora označil za „W.“, pretože „E. J. W. H. P. J. Ľ., P. Z. Ň. H., Č. D. „. R. pre Č., P. E. T. J. E. ”, a on v priebehu konania opakovane poukazoval na dôvody, pre ktoré redaktorovi žalovaného na otázky neodpovedal, iba paušálna všeobecná úvaha súdu vyslovená v tejto súvislosti nie je dostatočným odôvodnením zamietnutia žaloby v tejto časti. Ak súd poukázal na to, že vo vzťahu k obdobným výrokom v skoršom článku žalobca vzal žalobu späť, nezodhľadnil dôvody, ktoré ho viedli k úprave petitu. Údaje, ktoré ostali predmetom konania považuje za také, ktoré v sebe zahŕňajú i podstatu skorších článkov; zúženie predmetu konania neznamená, že žalobca „nič už voči údajom zo skorších článkov nenamieta“ (ako to uviedol žalovaný v jednom zo svojich vyjadrení), znamená to iba toľko, že už to nenamieta osobitne. Úvaha súdu o význame späťvzatia časti žaloby pre posúdenie jej zostávajúcej časti je preto bezzákladná. Nesprávnym bolo aj konštatovanie súdu, že právu žalovaného na informácie zodpovedá povinnosť žalobcu informovať ho a odpovedať mu vždy a na akékoľvek otázky. Právo na informácie má žalovaný voči Generálnej prokuratúre. Takto mu boli informácie vždy poskytnuté

v rozsahu, v akom to bolo v spoločnosti žiadúce a potrebné. Príčinou, pre ktorú žalovanému na jeho dvadsaťdva otázok neodpovedal, nebola jeho zbabelosť. Bolo procesnou povinnosťou žalovaného preukázať také skutkové okolnosti, z ktorých logicky vyplýva jeho hodnotenie ako zbabelca. Žalovaný dôkazné bremeno neuniesol už len preto, že označil za takúto skutkovú okolnosť iba neposkytnutie odpovedí na jeho dvadsaťdva otázok. Namietal, že súd sa nezaoberal ani posúdením hodnovernosti výpovedí jednotlivých svedkov. Súd nesprávne posúdil neoprávnenosti zásahu do jeho osobnostných práv v kritériu „čo“ a „ako“ bolo o žalobcovi uverejnené (z dôvodov uvedených vyššie). Pri odpovedi na otázku „Č. T. K.“ je toho názoru, že uverejnené hodnotiace úsudky boli neprimeranou, nevecnou kritikou bez akejkoľvek opory v skutkovom základe obsahovo poškodzujúcou jeho profesionálnu povesť. Pri skúmaní kritéria „I. T. O. K.“, je podľa jeho názoru zrejmé už len s ohľadom na úplnú skutkovú bezzákladnosť kritiky, že informácie boli uverejnené pod dehonestujúcimi titulkami, s cieľom poškodiť ho. Obsahovo články neprinášali žiadne nové dosiaľ neznáme fakty, iba jeho účelovú dehonestáciu. Články neboli o obv. P. E., ako mylne usudzuje súd, ale o ňom, čomu nasvedčujú aj titulky a medzititulky. Zo spravodajského hľadiska boli úplne bezobsažné, keďže verejnosti žiadny nový fakt nepriniesli a boli napísané bez poctivej snahy o objektívnosť a overenie hodnotiacich úsudkov o ňom. Pokiaľ išlo o kritériu „kedy“, súd opomenul zohľadniť, že k uverejneniu článkov došlo po predchádzajúcom uverejnení jeho odpovede v snahe poprieť jej obsah. Už pri uverejnení jeho skoršej odpovede žalovaným 25. júla 2011 žalovaný v rozpore so svojimi povinnosťami odpoveď doplnil komentárom redaktora R. (predložené súdu so žalobou, čl. 52-53 spisu). Vo vzťahu k posúdeniu „o kom“ boli uverejnené údaje, ktoré sú predmetom konania dospel súd k záveru, že žalobca bol predstaviteľom orgánu verejnej moci - riaditeľom odboru osobitného určenia Generálnej prokuratúry (bod 9. rozsudku). Súd primerane nezohľadnil špecifiká jeho postavenia ako prokurátora, hoci články a hodnotiace úsudky žalovaného kritizovali jeho osobu ako prokurátora („. J. J. P. R. P. E. C. C. I. H.). Súd sa nezaoberal tým, či v danom prípade ide o kritiku prokurátora pre výkon právomoci prokurátora alebo kritiku inej činnosti takejto osoby. V priebehu konania poukázal na potrebu osobitného posudzovania hodnotiacich úsudkov vyslovených médiami o prokurátoroch pre výkon ich funkcie, ktorá vyplýva z rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva: J. Q. R.. J. P. (X), §. XX; P. R.. B., rozsudok veľkého senátu ESĽP z 15.12.2005, sťažnosť č. 73797/01, § 172; Prager a Oberschlick v. Rakúsko, rozsudok senátu ESĽP z 26.4.1995, (Séria A, č. 313, najmä body 34-38), Barford v. Dánsko, rozsudok ESĽP z 22.2.1989 (Séria A, č. 149), Lešnik v. Slovensko, sťažnosť č. 35640/97, rozsudok ESĽP z 11.3.2003, § 54; Perná v. Taliansko, rozsudok veľkého senátu ESĽP zo 6. mája 2003 o sťažnosti č. 48898/99, Skalka v. Poľsko, sťažnosť č. 43425/98, rozsudok z 27.5.2003, § 41. Už vo veci Lešnik v. Slovensko Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že prokurátor je považovaný pre účely čl. 10 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd za predstaviteľa súdnej moci (Lešnik v. Slovensko, sťažnosť č. 35640/97, rozsudok ESĽP z 11.3.2003, § 54): Verejný činiteľ, akým je prokurátor, je štátnym zamestnancom, ktorého úlohou je prispievať k riadnemu chodu justície a preto je vo všeobecnom záujme, aby mal dôveru verejnosti. V tomto zmysle je potrebné chrániť prokurátorov pred bezdôvodným obviňovaním. Pokiaľ by súd dôsledne prihliadol na zásady posudzovania kritiky prokurátora pre výkon jeho funkcie, dospel by v danej dôkaznej situácii k záveru, podľa ktorého prevyšuje požiadavka ochrany prokurátora a justičného systému pred bezdôvodným obviňovaním požiadavku ochrany slobody prejavu žalovaného realizovanú celkom bezzákladnými hodnotiacimi úsudkami vyslovenými „v ospravedlniteľnom omyle“, ktorý navyše ospravedlniteľný ani nie je. Súd žiadne z ním označených rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva v odôvodnení svojho rozsudku nezohľadnil, resp. neuviedol, z akého dôvodu ich závery a celú prejudikatúru na jeho vec nemožno aplikovať. Jediným rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcim sa prokurátora, ktorým sa zaoberal, bolo rozhodnutie vo veci vo veci BLAJA NEWS SP. Z O. O. v. Poľsko (rozsudok z 26. novembra 2013, sťažnosť č. 59545/10), na ktoré poukázal pred koncom konania. Súd nezohľadnil aj všeobecné právne závery Európskeho súdu pre ľudské práva vyslovené v tomto rozhodnutí na tému hraníc slobody prejavu vo vzťahu ku kritike prokurátora pre výkon jeho funkcie (rozhodnutie považoval za „neaplikovateľné“). V tomto rozhodnutí Európsky súd pre ľudské práva (znova) okrem iného uviedol (bod 60.), že nepochybne „problematika fungovania justičného systému je predmetom verejného záujmu (Kudeshkina v. Rusko, č. 29492/05). Prokurátori sú v štátnej službe a ich úlohou je prispievať k riadnemu fungovaniu justície. Sú teda súčasťou justičnej mašinérie v širšom význame tohto slova (A., uvedené vyššie). (...) Súd akceptuje fakt, že bezúhonnosť prokurátorov je predmetom verejného záujmu. Ale je potrebné chrániť zamestnancov vo verejnej službe pred agresívnymi, urážlivými a znevažujúcimi útokmi, ktoré môžu negatívne zasiahnuť do vykonávania ich povinností a poškodiť dôveru verejnosti v ich funkcie (D., S.. A., uvedené vyššie). Rozsah, v akom sa takáto ochrana považuje za potrebnú, závisí od konkrétnych okolností prípadu. Aj keď v tomto prípade sťažovateľ zastáva názor, že bolo jeho povinnosťou upozorniť verejnosť na dôležitý problém, ktorý je predmetom verejného záujmu, tak platí,

že fakt, že článok sa týkal prokurátora, nezbavoval časopis povinnosti poskytnúť k tvrdeniam dostatočný faktický základ. “ Pokiaľ žalovaný v článku „Š. P..Z..“. celkom bezzákladne o ňom uviedol nielen to, že: „Š.K. J. J. P. R. P. E. C. C. I. H., P. E. Í. H. R. T. J. Z. W.”, ale ďalej napríklad aj to, že: „U. J. D. S. R. H. P. E., P. K. H. H., Ť. H., Z. J. J. Q. I. F. T. J. E. D. H. Z. za „. E., „.” a uviedol, že „Z. E. R. W. J. F. I. W. W. Š., P. B. R. I. H. F. W., I. I. O. P., P.Ý. E. W. D. vydanie C. S. J. v súvislosti so zverejnením informácie o podaní návrhu na vydanie medzinárodného zatýkacieho rozkazu, že „. J. B. T. O., Š. E. H. E. S. L., I. J. E. na H.", „Š. C. J. I. J., I. O. K., P. J. J. D. E.Ž. U., P. “. X. E.D. XXXX F. S. Z. na D. I. J. I.” a v článku „W. Š.”, že: „H., P. E. J. W. H. P. J. Ľ., P. Z. Ň. H., D. W.. J. R. pre Č., P. E. T. J. E., ide práve o také agresívne, urážlivé a znevažujúce útoky na prokurátora, vo vzťahu ku ktorým judikatúra Európskeho súd pre ľudské práva uzatvára, že pred nimi je nevyhnutné prokurátorov chrániť aj za cenu obmedzenia slobody prejavu. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti, ktorou bola zamietnutá žalobca, pokiaľ ide o uverejnenie ospravedlnenia podľa zmenil a žalovaného zaviazať ospravedlnenie uverejniť. V prevyšujúcej časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, žiadal rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. K odvolaniu žalobcu sa žalovaný vyjadril podaním zo dňa 08.01.2018 a uviedol, že s podaným odvolaním nesúhlasí a žiadal odvolaním napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdiť. Uviedol, že článok „Š. P..Z..“ je prípustnou kritikou okolností, ktoré sa v článku uvádzajú, ktoré sú predmetom kritiky aj zo strany štátnych orgánov a táto kritika je tiež v článku citovaná. Kritika je tak plne oprávnená a založená na určitých skutkových okolnostiach, ktoré sú v článku uvedené. Kritika žalobcu je vecná a oprávnená predovšetkým z dôvodu, že novinár žalovaného nachytal žalobcu pri zverejnení klamlivých informácií týkajúcich sa údajnej streľby na automobil manželky žalobcu, keďže v konaní bolo preukázané, že žalobca verejne neuvádzal pravdu o údajnom zistení kalibru 22 strely na auto manželky žalobcu, čo malo byť podľa verejného vyjadrenia žalobcu zistené Kriminalisticko-expertíznym policajného zboru v Bratislave, pričom v konaní sa bez akýchkoľvek pochybností preukázalo, že táto žalobcom vyslovená informácia je nepravdivá, čo mal novinár žalovaného preukázané už pred napísaním článku. Žalobca sa zjavne uchyľuje k nepravdivým tvrdeniam aj v podanom odvolaní, pretože na str. 11 v treťom odseku tvrdí, že dodržiaval povinnú zdržanlivosť ako prokurátora v neskončenej trestnej veci (P.. E.) ale fakty sú také, ako ich potvrdil sám žalobca výsluchom žalobcu v tomto konaní dňa 16.04.2013, keď žalobca uviedol (str. 4 zápisnice): ...a na Ž. E. J. O. U.K. G. J. Z. C. F. na vydanie E. W.. V priebehu konania žalobca sám preukazoval, že informácia o zistení kalibru 22 strely Kriminalisticko- expertíznym policajného zboru v Bratislave je nesprávna, keďže tento znalecký ústav sa takouto vecou vôbec nezaoberal a údajný balistik vôbec nekonštatoval kaliber strely ani že išlo s určitosťou o strelu zo strelnej zbrane. Žalobca tak nepravdivými informáciami, ktoré zverejnil počas vlastnej tlačovej besedy, upriamil na seba pozornosť médií. Novinár žalovaného jednoduchým preverením, či Kriminalisticko-expertízny ústav policajného zboru v Bratislave skutočne takú vec posudzoval, zistil, že žalobca v takejto závažnej okolnosti ohľadom údajnej streľby na auto svojej manželky neuvádzal verejnosti pravdu. Hodnotiace úsudky zverejnené žalovaným na základe týchto zistení preto boli dôvodné, mali reálny základ a žalovaný mohol spochybniť dôveryhodnosť žalobcu ako fyzickej osoby zastávajúcej v štátnej správe funkciu prokurátora, pretože mal vyjadrením z Ministerstva vnútra Slovenskej republiky potvrdené, že žalobcom verejnosti poskytnutá informácia je nepravdivá. Údajná streľba nebola nikdy zisťovaná ani zistená Kriminalisticko-expertíznym v Bratislave (KEU PZ Bratislava). Doznal to napokon aj žalobca v priebehu konania a potvrdila to aj svedkyňa D.. Š.. Žalobca, ako prokurátor a osoba s právnickým vzdelaním, si pritom musel byť vedomý, že ním zverejnená informácia o zistení strely Kriminalisticko-expertíznym policajného zboru v Bratislave je nepravdivá, išlo preto o zámerne zverejnenú dezinformáciu. Žalovaný tak mal plné právo takýto postup žalobcu skritizovať a učiniť si na základe toho aj názor na žalobcu, ako na osobu, ktorá nehovorí pravdu. Žalobca, napriek tomu, že sa preukázalo, že na verejnosti neuvádzal pravdu o zistení streľby na automobil svojej manželky, sa domáha ochrany svojej občianskej cti, resp. profesijnej dôstojnosti. Takýto postup žalobcu považuje žalovaný za zneužitie práva na ochranu osobnosti, pretože ak bola zasiahnutá občianska česť alebo profesijná dôstojnosť žalobcu, k zásahu došlo vlastným konaním žalobcu. Za tejto skutkovej situácie nemôže mať právo na ochranu osobnosti prednosť pred právom na slobodu prejavu, ani keď sa jedná o prokurátora. Mal za to, že odvolanie žalobcu vychádza z nesprávnych predpokladov, že novinár žalovaného sa nemohol s dôverou spoliehať na vyjadrenia predstaviteľov štátnych orgánov a že si mal naopak informácie získané z policajných zdrojov (najmä od D.. J., vtedajšieho prezidenta Policajného zboru SR, resp. D.. E. Ž., vtedajšieho štátneho tajomníka Ministerstva vnútra Slovenskej republiky) ešte ďalej overovať. Taká požiadavka žalobcu je v rozpore s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. , z

28. októbra 2010, podľa ktorého od vydavateľa periodickej tlače nemožno požadovať, aby selektoval informácie získané od štátneho orgánu (z policajného zdroja), na ktoré sa mohol s dôverou spoliehať, pretože sa tým upiera právo verejnosti na úplné informácie o veciach verejného záujmu. Informácie boli získané z oficiálnych tlačových besied predstaviteľov štátnych orgánov, ktoré postupy žalobcu v kauze P.. E. kritizovali. Na vyjadrenia predstaviteľov štátnych orgánov (D.. Ž., D.. J.) sa s dôverou spoliehal. Naopak žalobca, ktorý preukázane verejne nehovoril pravdu o zistení streľby na automobil svojej manželky, dôveru a ani prirodzenú autoritu u novinára žalovaného nepožíval, v dôsledku zistených skutočností. Vychádzal zo zdrojov, na ktoré sa mohol s dôverou spoliehať, ktoré boli poskytnuté na oficiálnom brífingu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky jej účastníkmi: štátnym tajomníkom ministerstva vnútra D.. E. Ž. a prezidentom policajného zboru D.. D.R. J., dňa 22.07.2011, od 16:00 hod, vysielané naživo televíznou stanicou TA3. Žalobca nesprávne interpretuje pojem „obsah informácie“, ktorý je uvedený v ustanovení , pretože zákon tento pojem nelimituje tak, ako sa to snaží žalobca. Pojem „obsah informácie“ zákon nelimituje len na „informácie v podobe tvrdení“ ako uvádza žalobca v odvolaní. Zákon neobsahuje ani žiadnu reštrikciu v tom zmysle, že informácie nie sú hodnotiace úsudky. Žalobcom uvádzaný predpoklad, že údajne novinár žalovaného, resp. žalovaný nedal žalobcovi príležitosť vyjadriť sa k okolnostiam, o ktorých bol článok s nadpisom „Š. P.“, považoval za nesprávny a nepravdivý. Žalobca na strane 11 odvolania sám potvrdzuje, že sa rozhodol na položených 22 otázok neodpovedať, pretože sa mu nepáčilo, ako sú otázky položené. Spôsob kladenia otázok, resp. ich obsah, však nie je zákonom obmedzený, pričom aj na akokoľvek položenú otázku mohol žalobca reagovať akokoľvek podľa svojho uváženia, prípadne poprieť obsah otázky a poskytnúť vlastné vyjadrenie, resp. odpoveď v znení, ako by uznal za vhodné. Aj na str. 8 a 9 žaloby žalobca potvrdil, že žalobcovi dal svedok R. ponuku na rozhovor, pretože tomu zodpovedá odpoveď Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo dňa 07.06.2011 v znení: „. H. R., Ď. R. za H. na S. J. S. Z. Z. K. H. Š.K....“.. „....R. J. S. T. P. Q. A. H.. Ak T. E. W.Á. Z. S. J. S. Z. osobitného určenia v budúcnosti, nevylučujeme možnosť zrealizovať ho na jeseň...“. Poskytnutím akýchkoľvek odpovedí žalobcom novinárovi žalovaného na položené otázky by žalobca nevytvoril predpoklad, ktorý kritizoval novinár žalovaného v článku na internete „W. Š.“. Motív žalobcu na neposkytnutie odpovedí na položené otázky, uvedený na str. 11 podaného odvolania, je právne bezvýznamný, pretože údajný nekorektný obsah otázok nie je žiadnym zákonným dôvodom na neposkytnutie informácií a taktiež nie je pravdivý dôvod, že žalobca dodržiaval povinnosť zdržanlivosti (asi má žalobca na mysli povinnosť mlčanlivosti) ako prokurátora v neskončenej trestnej veci, pretože výsluchom žalobcu v tomto konaní dňa 16.04.2013, keď žalobca uviedol (str. 4 zápisnice): ...a na žiadosť médií som informoval hovorkyňu GP SR o doručení návrhu na vydanie medzinárodného zatykača, je preukázané, že žalobca z neskončenej trestnej veci informácie poskytoval. V konaní bolo preukázané, že novinár žalovaného E. R. okrem toho, že osobne požiadal žalobcu o rozhovor, ktorý žalobca prostredníctvom hovorkyne GP SR odmietol, zaslal žalobcovi e-mailom aj konkrétnych 22 otázok, na ktoré obdržal novinár žalovaného odpoveď, že sa žalobca rozhodol novinárovi žalovaného neodpovedať, napriek tomu následne žalobca pripravil písomné odpovede na niektoré otázky a tieto rozdal na tlačovej besede iným novinárom aj s nepravdivou informáciou, že sa ho týždenník .týždeň chystá zdiskreditovať. Tieto okolnosti boli popísané v článku na internete s nadpisom „W. Š.“ aj s vysvetlením, že pre tieto okolnosti považuje autor článku žalobcu za zbabelca, pretože sa nechce konfrontovať s ľuďmi, ktorí o ňom píšu. Ide o hodnotiaci úsudok, ktorý má základ v pravdivých informáciách, ktoré tento článok uvádza. V konaní bolo preukázané, že novinár žalovaného sa o rozhovor so žalobcom pokúsil, tento ho odmietol, následne mu odmietol dať odpovede aj na 22 položených otázok, pričom bolo preukázané aj to, že iným médiám žalobca rozdal písomné odpovede na niektoré otázky novinára žalovaného a súčasťou písomného stanoviska žalobcu bolo aj tvrdenie, že týždenník .týždeň ho chce zdiskreditovať. Presne tieto, a to preukázané pravdivé fakty sú v článku „W. Š.'' popísaným skutkovým základom, z ktorého novinár žalovaného činil hodnotiaci úsudok o žalobcovi. V článku na internete s nadpisom „W. Š.“ žalobca nenamietal žiadne skutkové tvrdenia, iba neprimeranosť hodnotiacich úsudkov. Hodnotiace úsudky sú však primerané, pretože žalobca sa dobrovoľne vystavil záujmu médií, keďže verejne vystupoval na tlačovom brífingu, ktorého obsah bol v konaní prehratý a aktívne novinárom odovzdával informácie, ktoré uznal za vhodné. Teda žalobca sa záujmu médií vôbec nevyhýbal a ani nedodržiaval mlčanlivosť, sám aktívne do médií vystupoval s informáciami. Článok zverejnený na internete s nadpisom „W. Š.“ jasne uvádza, prečo jeho autor činí hodnotiaci úsudok „zbabelec“, v článku je to vysvetlené. Konkrétne: „., P. E. J. W. H. P. J. Ľ., P. Z. Ň. H., D. W..“ Je to hodnotiaci úsudok, založený na skutkových okolnostiach, ktoré boli uvedené v celom článku na internete pod nadpisom „W. Š.“. V článku „Š. P..Z..“ kritizoval neštandardné veci v postupe žalobcu, ktoré sú pravdivé a ktoré kritizovali vtedy aj prezident policajného zboru D.. J. a štátny tajomník Ministerstva vnútra SR D.. Ž.. K pravdivosti tvrdenia, že: „. H. R. W. (XX. D. XXXX) K. Š.A. I. Ď. F. R.,

F. P. W. P. A. P. U.. G. H.S. Q. B. Q. Z. E. Z., Ž. T. H. F. (!.) W. na E., upriamil pozornosť na a) výsluch žalobcu v tomto konaní dňa 16.04.2013, keď žalobca uviedol (str. 4 zápisnice): ...a na žiadosť médií som informoval hovorkyňu GP SR o doručení návrhu na vydanie medzinárodného zatykača, b) D.. C. Q. (námestník generálneho prokurátora) dňa 22.07.2011 ku trestnej veci P. E., naživo vysielaná televíziou TA3 od 10:00 hod., na otázku redaktorky E. (Nový Čas): „H. Q., R. H. O. S.Ľ. Z. K. H. Š., Ž. H. Q. F. na Q. súd (podľa P. O. H. Z. F. na vydanie E.S. W. na P.. E., P. D. H. Č.), I. K. F., Ž. Q. F.R. T. R.. H.?“., H. D.. C. Q. Q. Z. R. R. C. J. S. E.: C. Q.: „.Z. T. E. Z. Q. O.?“. E.: „. T. E. O. Z. Q., Ž. H. F.?“. C. Q.: „. A. Q. T. D. I.. H. T. E. O. Z. I., P. F.? E. J. H. D., Ž. E. T. P. A. Q. H., P. R. E.. I. E. J. O..".. Následne to kritizoval aj JUDr. Žilinka, čo je v článku aj citované: „. D. I. P. J. S. R.U. - W. J., K., H. K. P.“- reagoval Ž.. Pričom k tomuto autor článku dodal oprávnene len hodnotiaci úsudok: „Ak T. J. B. T. O., Š. E. H. E. S. J., I. J. E. na H..“ Tento hodnotiaci úsudok, napádaný žalobcom, je logický a plne oprávnený, zakladá sa na pravdivých faktoch, ktoré v konaní boli preukázané, žalobca potvrdil, že informáciu o podaní návrhu na vydanie zatykača poskytol na žiadosť médií cez hovorkyňu GP SR. Toto konanie oprávnene kritizuje. Preto je aj logický a oprávnený hodnotiaci úsudok redaktora, že sa žalobca správal ako informačný kanál vo vzťahu k podaniu návrhu na vydanie medzinárodného zatýkacieho rozkazu na P.. E.. Je naviac netaktické, aby k takému zverejneniu došlo. Viedlo to podľa medializovaných informácií k zmareniu účelu trestného konania (subjekt utiekol do T.). Je správny a polemický úsudok, že žalobca „W. C.?“ a je polemický úsudok „jL. Z., Č. F. Š. W. pre R. A. C.“, keďže rovnako ako iné štátne orgány, aj žalovaný kritizoval žalobcu v tejto súvislosti za to, že cez hovorkyňu informoval médiá o podaní návrhu, ale neinformoval potom už vyšetrovateľa o vydaní zatykača, i keď osobne dva výtlačky zatykača na súde prevzal. K tvrdeniam ohľadom žalobcu ako prokurátora žalovaný vždy uviedol dostatok skutkových tvrdení, z ktorých vychádzal a uviedol aj vyjadrenia výslovne v prospech žalobcu (citoval D.. Q.), t.j. na vyváženie kritiky (i keď oprávnená je kritika aj bez takých tvrdení) uviedol aj tvrdenia výslovne v prospech žalobcu od jeho nadriadeného prokurátora, teda tvrdenia, ktoré mali príslušnú váhu a dôveryhodnosť. Tvrdenia nemali žiaden negatívny dopad na profesijný ani osobný život žalobcu. V konaní bol preukázaný kariérny rast žalobcu ako prokurátora. Nekritizoval všeobecne nič na práci žalobcu. Vždy presne uviedol okolnosti, ktoré podrobuje kritike, a to, že žalobca vedel dňa 19.05.2011 pred prepustením P.. E. z väzby o prepustení, ale polícii to neoznámil pred prepustením, ale až na porade po prepustení. Takúto informáciu poskytol novinárovi žalovaného a ako svedok to potvrdil pri výsluchu D.. D. J., vtedajší prezident policajného zboru SR, že pred prepustením P.. E. z väzby o tom polícia nevedela. Svedok D.. D. J. potvrdil pri výsluchu dňa 04.04.2017, že ku dňu 19.05.2011, keď bol P.. E. prepustený z väzby, mu podriadení policajti povedali, že P.. E. nesledujú, a že nevedeli o tom, že bol prepustený, ani nevedeli o tom momente, že teraz bude prepustený. Svedok tiež potvrdil, že polícia P.. E. nemala pod kontrolou, keďže bol vo väzbe a po jeho prepustení ho nesledovali, polícia nemala presnú informáciu o tom, kde sa nachádza. Vychádzal presne z týchto, svedkom D.. J. potvrdených informácií o nevedomosti polície. Redaktor žalovaného vnímal informácie od policajného prezidenta oprávnene tak, že hovorí za celú políciu, keďže uviedol, že sám o tom nevedel a nevedeli o tom ani policajti, ktorí ho mali sledovať. Svedok P. potvrdil, že neinformoval policajného prezidenta o tom, že bude alebo bol P.. E. prepustený alebo že ho polícia sleduje. Novinár žalovaného tak z tohto musel pri napísaní článku vychádzať, nemá povinnosť a ani možnosť kontaktovať všetky zložky policajného zboru a dopytovať sa, či nesledujú P.. E., keď mu prezident policajného zboru potvrdil, že o jeho prepustení nevedeli, novinár logicky považuje takú informáciu za týkajúcu sa celej polície. Ide tak nepochybne o ospravedlniteľný omyl, ak ide vôbec o omyl. Keďže svedok P. sa v trestnom konaní, ktoré voči nemu inšpekcia ministerstva vnútra Slovenskej republiky viedla, musel brániť, že o prepustení vedel a že P.. E. nechal sledovať, pretože to bola jeho služobná povinnosť. Ak by tiež priznal, že o prepustení nevedeli a nedal P.. E. sledovať, vystavil by sa riziku trestného stíhania za zneužitie právomoci verejného činiteľa. Aj svedok D.. Ž. dňa 22.05.2017 potvrdil (str. 4 zápisnice z pojednávania), že z kontextu rozhovoru na porade, ktorá sa konala dňa 19.05.2011 k prepusteniu (po prepustení) P.. E. so žalobcom, bolo zrejmé, že zástupcovia PZ SR sa o tom dozvedeli až po prepustení, to znamená po tom, čo bol prepustený. Nebol tam ohľadom toho ani nejaký slovný ping - pong, ako uviedol svedok. I keď v článku netvrdí, že žalobca mal priamo takú oznamovaciu zákonnú povinnosť, žalobca takú zákonnú povinnosť má - je to povinnosť postupovať tak, aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní, ustanovená v , v spojení s povinnosťou pomáhať si navzájom medzi orgánmi činnými v trestnom konaní ( ). Tento cieľ nebol v prípade P.. E. dosiahnutý, čo žalovaný podrobil oprávnenej kritike. Súčinnosť orgánov činných v trestnom konaní je zákonnou povinnosťou aj podľa ustanovenia . Žalobca mal informovať policajta aspoň v elektronickej forme.

Z podanej žaloby je zrejmé, že žalobca nepomohol policajtovi v prípade, keď sa dozvedel o chystanom prepustení P.. E. na slobodu, neinformoval ho o tom. Je pravdivá informácia a v konaní to žalobca potvrdil, že policajta konajúceho v prípade P.. E.A. o chystanom prepustení neupovedomil napriek tomu, že o tom vedel pred jeho prepustením. Pokiaľ sa žalobca bráni, že mu zákon výslovne ukladá informovať len zákonného sudcu, je to prílišný formalizmus, s ktorým sa nemožno stotožniť. Popiera sa tým účel trestného konania, vyjadrený v ust. . Trval na logickej úvahe autora E. R., že ak by žalobca políciu informoval včas (nie až 5 hodín po rozhodnutí o prepustení), polícia mohla uplatniť operatívne prostriedky, aby jej P.. E. nezmizol z dosahu. Takéto informácie potvrdil vyslúchnutý svedok D.. J., novinár žalovaného nemal povinnosť si ďalej preverovať na nižších zložkách polície, či iné zložky polície o prepustení vopred vedeli, mohol sa s dôverou spoliehať na informáciu od policajného prezidenta a tiež s dôverou predpokladať, že ak nie je informovaný policajný prezident, polícia o tom nevedela. Žalobca nepreukázal, že by novinár žalovaného vedel o tom, že údajná iná zložka polície takú informáciu mala (podľa svedka P., o tom svedok P. ďalej neinformoval policajného prezidenta, pretože to podľa svedka P. nemusel vedieť...). Takáto situácia v polícií nemôže byť na neprospech žalovaného. Neobvinil žalobcu z nezákonného konania, ani ho neosočoval, len podrobil konkrétne skutkové okolnosti, týkajúce sa žalobcu, oprávnenej vecnej kritike. Neriešil nikoho zavinenie ohľadom toho, že P.. E. ušiel polícii (str. 28 žaloby). Kritika sa týkala konkrétneho nekonania žalobcu, ktorý, ak by informoval v predmetnom dni políciu skôr, tak polícia mohla opatrenia učiniť, pričom kritizovali to aj oficiálne zdroje (D.. J., D.. Ž.), preto sa mohol na tieto informácie s dôverou spoliehať. Nemá povinnosť si preverovať informácie zo štátnych orgánov, ani za ich obsah nie je zodpovedný. Žalobca existenciu týchto vyjadrení zo štátnych orgánov uznal a v konaní nerozporoval. Vo vzťahu k žalobcom namietanej okolnosti odstupu času 1 rok, keďže zadné okno auta manželky žalobcu bolo poškodené už (podľa str. 26 a 27 žaloby žalobcu) 7. mája 2010, teda viac ako rok pred tým, ako dňa 15.06.2011 žalobca na brífingu novinárom uviedol nepravdu, že Kriminalisticko-expertíznym v Bratislave bolo zistené, že na auto jeho manželky strieľali a bol to kaliber 22, je dôkazom toho (keďže žalobca o tom novinárom hovoril až dva dni pred voľbou gene- rálneho prokurátora, hoci sa to stalo pred viac ako rokom pred informovaním verejnosti), že hodnotiaci úsudok redaktora žalovaného o tom, že táto informácia súvisela s voľou generálneho prokurátora, je správny. Nešlo teda o kritiku práce prokuratúry a prokurátora, ale o kritiku zasahovania žalobcu do verejnej mienky v súvislosti s vôľou generálneho prokurátora. Neexistoval žiaden logický ani právny dôvod, prečo žalobca práve vtedy pred voľbou generálneho prokurátora takto na verejnosti vystúpil s nepravdivými tvrdeniami o zistení strely na automobil jeho manželky. Žalobca v trestnej veci poškodenia auta svojej manželky ako prokurátor nekonal (preukázané v konaní), teda nemal ani právnu možnosť ako prokurátor o tom verejnosť informovať. Skutočnosť a spôsob porušenia práva žalovaného na informácie, ktorý zvolil žalobca voči žalovanému ako funkcionár Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, je a musí byť vždy predmetom kritiky zo strany médií, keďže žalobca odmietol redaktorovi žalovaného odpovedať, ale napriek tomu selektívne iné médiá informoval (žalobca v žalobe doznal, že redaktorovi žalovaného odmietol odpovede na otázky poskytnúť, ale následne na niektoré z nich odpovede iným médiám prekvapivo poskytol), napriek právu žalovaného na informácie podľa ustanovenia , ktoré je orgán verejnej moci povinný poskytnúť na základe rovnosti. Žalobca sám zadal dôvod na svoju kritiku. Žalobca si musel uvedomiť situáciu, ktorú vytvoril - teda, že redaktorovi žalovaného nechal zaslať cez hovorkyňu GP SR e-mail, že mu nebude odpovedať a na druhej strane iným médiám rozdal pripravené odpovede na niektoré otázky redaktora žalovaného aj s nepravdivým tvrdením, že ho chce týždenník .týždeň zdiskreditovať. Žalobcovi nič nebránilo zaslať tieto pripravené odpovede redaktorovi žalovaného E.. R., čím by dôvod na svoju kritiku nezadal. Žalobca zjavne hral s médiami hru a rôzne kalkuloval. V podstate provokoval redaktora k tomu, aby tento jeho postup popísal a skritizoval. Kritika je tak plne oprávnená a v demokratickej spoločnosti žiadúca. Článok „Š. P. nie je napísaný s cieľom škandalizovať žalobcu ako prokurátora. Článok naopak navodzuje otázky, polemiku, ponúka fakty a hodnotiace úsudky autora člnku a je objektivizovaný vyjadreniami žalobcu, a tiež obsahuje pochvalné vyjadrenia na adresu žalobcu, zo strany napríklad D.. Q.. Preukázalo sa, že žalobca namiesto toho, aby policajta informoval o vydaní zatykača, tak najskôr nechal zverejniť prostredníctvom hovorkyne GP SR, že návrh prokuratúra podáva (potvrdil to žalobca na pojednávaní 16.04.2013 aj D.. Q. verejne 22.07.2011) a následne nechal zverejniť aj okolnosť, že zatykač bol vydaný, čo bolo v denníku Pravda zverejnené v pondelok, pričom len žalobca v piatok a cez víkend bezprostredne predtým vedel, že mu tento zatýkací rozkaz Okresný súd Nitra dvojmo vydal. Súd pritom potvrdil, že o vydaní zatykača neinformoval verejnosť pred zverejnením v denníku Pravda. Tiež sa preukázalo, že žalovaný zverejnil pravdivo, čo potvrdil D.. J. o nevedomosti polície o prepustení P.. E. z väzby, čo špičkám polície oznámil žalobca až na porade dňa 19.05.2011 po prepustení P.. E. z väzby. Za týchto okolností bolo spoločensky žiaduce, aby žalovaný o zistených okolnostiach verejnosť informoval

a zaujal k tomu aj vlastné hodnotiace úsudky. Tie výroky, ktoré žalobca učinil predmetom konania, neboli spôsobilé zasiahnuť do práva žalobcu na ochranu osobnosti, pretože boli pravdivé. Hodnotiace úsudky neprekročili dovolený rámec oprávnenej kritiky a vždy k nim boli zverejnené dostatočné skutkové podklady na to, aby bolo zrejmé, z čoho autor článku hodnotiace úsudky učinil. Čitateľ mal vždy možnosť zistiť, z akých skutkových okolností (skutkového základu, ako to vyžaduje judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva) činí autor článku svoje hodnotiace úsudky, pričom pravdivosť hodnotiacich úsudkov nie je možné preukazovať.

6. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného nevyjadril.

7. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov podaného odvolania (, a ods. 1 ), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je podané dôvodne.

8. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p).

9. Po oboznámení sa s obsahom spisu odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska žalobcom uplatnených nárokov, a jeho výsledky aj náležite zhodnotil. Na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver, a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil. V odôvodnení rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. V rozhodnutí sa zaoberal tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané, a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj dostatočne vyhodnotil. Rozhodnutie je tiež presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým súd prvej inštancie na základe týchto premís dospel, sú pre právnickú ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne, a aj spravodlivé. S odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť ( ). Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne poukazuje a vyjadruje sa len k odvolacím námietkam žalobcu.

10. K odvolateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa (t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s , a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov.

11. K námietke odvolateľa, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ( ) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

12. V súdenej právnej veci sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému uverejniť ospravedlnenie, že o ňom a o jeho postupe v trestnej veci P. E. uviedol neprimerané a znevažujúce úsudky, a to konkrétne v týždenníku .týždeň z 08.08.2011 na str. 24. - 27. v článku s titulkom „Š. P..Z..“

a 15.06.2011 na internetovej stránke www.tyzden.sk pod linkom V..Q..J.-C.-J..U. v článku s titulkom „W. Š.“ a priznania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Pričom za zásah do osobnostných práv považoval žalobca vo vzťahu k článku „Š. P..Z..“ nasledovné tvrdenia: „. J. D. S. R. H.H. P. E., P. K. H. H., Ť. H., Z. J. J. Q.S. I. F. T. J. E.; Z. D. H. R. Q. R. P. E., Ž. J. R. Q. R. „zaČ. I. Z. „., P. C. H. H. na vydanie E.U. W., H. D. „., Ž. F. W. C. R. J. W. L. E., P. O. F., D. H. Z. za „. E., „.; K.. Ž. D. „. F., Ž. „.K. L. R. Q. C. /.. D. XXXX/ R. na súd C. F. J. návrhom W. na E. I. Q.E. H. J. H. R. Q. Q. R. ". C., P. ". Z., Č. F. Š. W.A. pre R. A. C., Ž. „. E. R. W. J. Q. F. I. W. W.J. Š., P. B. R. I. H. F. W.O., I. I. O. P., P. E. W. D. vydanie C. S. J.J.; R. R. P. E. W. na P. E., Ž. „.ak E. O. Z. J. R., H. Z. D. R. Z. F. R. ?".; R. J.R. J. Z. G. H. B. Q. I. O. Z. E., Ž. „. H. F. (!.) W. na E., Ž.L. O. Z. „. F. R. I. „. J. B. T. O., Š.K. E. H. E. S. L., I. J. E. na H., Ž. „. C. J.K. I. J., I. O. K., P. J. J. D. E. U., P. „.C. X.X.XXXX F. S. Z. na D. I. J. I. I. Ž. „. J. J. P. R. P. E. C.R. C. I. H., P. E. Í. H. R. T. J. Z. W. a vo vzťahu k článku „W. Š. F. Q.: „., P.Ý. E. J. W. H. P. J. Ľ., P. Z. Ň. H., D. W.. J. R. pre Č., P. E. T. J. E."..

13. Najbežnejšou formou zásahov do občianskej cti a ľudskej dôstojnosti sú skutkové tvrdenia a hodnotiace úsudky (kritika). V prípade skutkového tvrdenia ide o fakt, ktorého pravdivosť možno objektívne verifikovať tzv. dôkazom pravdy; v prípade kritiky ide o tzv. hodnotiace úsudky, t.j. názory, ktoré sú svojou povahou subjektívne - sú výrazom názorov toho, kto ich prednáša - a teda, ktorých správnosť nie je možné objektívne preukázať, dôkaz pravdy je vzhľadom na povahu veci v prípade kritiky vylúčený. Zákon poskytuje ochranu proti takýmto zásahom len vtedy, ak ide o zásah neoprávnený. K neoprávnenému zásahu do práva fyzickej osoby na česť a dôstojnosť dôjde nepochybne nepravdivými skutkovými tvrdeniami, ktoré sú zároveň objektívne spôsobilé privodiť ujmu na cti dotknutej fyzickej osoby. Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je jednak to, že došlo k neoprávnenému zásahu a jednak to, že tento zásah je objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach chránených ust. a nasl. . Obe náležitosti musia byť splnené, aby vznikol právny vzťah, ktorého obsahom je právo domáhať sa ochrany podľa a povinnosť súdom uložené sankcie znášať. Neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti je konanie, ktoré zasahuje do práv chránených ust. a ktoré je v rozpore s právami a povinnosťami pôvodcu zásahu stanovenými právnym poriadkom. Ide teda o konanie smerujúce proti osobnej a mravnej integrite fyzickej osoby, ktoré je objektívne spôsobilé znížiť jej dôstojnosť, vážnosť a česť a ktoré ohrozuje jej postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Ust. a nasl. však nemôže byť aplikované izolovane, ale musí byť vykladané ústavne konformným spôsobom, rešpektujúc úpravu práv a slobôd vyplývajúcu z SR, Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a Listiny základných práv a slobôd. Pre aplikáciu ust. a nasl. má neodmysliteľný význam čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, ktorý jednoznačne ako prioritné preferuje právo na slobodu prejavu. Odsek 2 tohto článku však právo na slobodu prejavu obmedzuje tým, že výkon tohto práva zahŕňa aj povinnosť a zodpovednosť.

14. Vo vzťahu k námietkam žalobcu, že žalovaný v konaní nepreukázal, že článok „Š. P..Z..“ a teda i žalovaným formulované hodnotiace úsudky sú pravdivé, odvolací súd uvádza. Hodnotiaci úsudok nemožno dokazovať, nakoľko vyjadruje subjektívny názor autora, ktorý k danému faktu zaujíma určitý postoj tak, že ho hodnotí na základe vlastných subjektívnych kritérií. Potrebné je však skúmať, či sa zakladá na pravdivej informácii, či forma jeho verejnej prezentácie je primeraná a či zásah do osobnostných práv je nevyhnutným sprievodným javom výkonu kritiky. Pri posudzovaní žalovaným vyslovených hodnotiacich úsudkov v článku „Š. P..Z..“., uverejnenom dňa 08.08.2011, bolo potrebné vzhliadnuť na to, že pri jeho koncipovaní žalovaný vychádzal najmä z obsahu tlačovej besedy na MV SR konanej dňa 22.07.2011, na ktorej vystúpil policajný prezident D. J., ktorý uviedol: „.....Q. H. D. I., keďže R. Q. R. P. I. E. Q. P. U.. „. F. D. Z. Q., P. D. Č. H. K.. H. J. C.L. B. H. I. Č. Q. I. Š. C., Q. D. na Ú. F. P.." Svedok D.. D. J., v rozhodnom čase prezident PZ SR v konaní pred súdom prvej inštancie potvrdil, že o prepustení P.. E. z väzby dňa 19.05.2011 nebol nikým v ten deň, ani žalobcom, informovaný a dozvedel sa to z telefonátu nejakej novinárky, preto sa vzápätí kontaktoval s príslušným policajtom, aby sa informoval, či má polícia poznatok o jeho prepustení a či je sledovaný, ak budú dôvody na jeho opätovné zadržanie. Nakoľko dostal informáciu, že ho nesledujú a nemajú informáciu, že má byť teraz prepustený, majúc od novinárky informáciu o tom kde bol E. po tom, čo vyšiel z väzby videný, dal pokyn, aby ho sledovali. Autor článku ďalej vychádzal aj z vyjadrenia štátneho tajomníka ministerstva vnútra E. Ž.:„R. Q. W. R. T. J. R. R.Z. L. H. W. T. J.. W. T. J. R. I. P. Q. P. I. H. O., Č. E. F. H. W. M.. Skutočnosť, že polícia sa o vydaní zatykača dozvedela až v pondelok 18.07.2011 vyplynula aj z vyjadrenia hovorkyne polície C. T.: „. J., Ž. J. O. Z. R. W. C. J. I. E., I. I. skÔ. I. E.. R. J. F. W. R. K. XX. D.A. XXXX Z. R. na J. R. F....“. Vychádzajúc z uvedeného možno totožne so súdom prvej inštancie

prijať záver, že v čase vypracovania predmetného článku nemal jeho autor vedomosť o tom, že Útvar boja proti organizovanej kriminalite PZ mal vedomosť o prepustení P. E., tak ako to vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 04.04.2017 uviedol svedok H. P.: „C. XX.XX.XXXX J. C., Ž. H.Í. P. H. Z. P. E. I. W. K. C. E. K. E. R. P. Q. H. R. H. U. H., F. po XX.XX U.... I. O. Z. Q. Ž. „. C. U. po H. W. R. T. H. P. E. E. I. H. H. D. po C. J. J. J. P. - J. J. H. H. - J. J. Z. Q. F., J. R. O. Ú. H., T. O. H. F. J. H. R. H., F. F., I. Q. O. R. H. H.“. Rovnako nemohol mať autor článku v čase jeho vypracovania vedomosť ani o obsahu uznesenia Ministerstva vnútra, sekcie kontroly a inšpekčnej služby ČVS: SKIS-567/OISZ-V-2013 zo 6. februára 2014 o odmietnutí oznámenia E. A., ktoré predložil žalobca na pojednávaní 04.09.2014. Vzhliadnuc na uvedené súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia (posledný odsek na str. 85, prvý odsek na str. 86) správne konštatoval, že na posúdenie, či žalovaný vynaložil potrebnú starostlivosť na overenie si pravdivosti informácií, ktoré získal na tlačovej konferencii dňa 22.07.2011, nemohlo mať vplyv vyjadrenie H. P. a obsah uznesenia MV SR, ktoré boli predložené žalobcom až v konaní pred súdom prvej inštancie, a to z dôvodu, že o nich nemal žalovaný v danom čase vedomosť. Nemožno nevzhliadnuť na to, že žalovaný vychádzajúc z jemu v danom čase známych informácií v predmetnom článku uvádzal jednak ním zistené fakty, navodzoval otázky a polemiku a proporčne uvádzal i informácie v prospech žalobcu: „. Q., Ž. Q. F. Š. H.. „Po R. W. J. F. H.Q., I. K. W. C. Q. písomnosti Z., P. Q. H." a pri formulovaní článku ponechával miesto na úvahu samotným čitateľom (napr. „ak E. O. Z. J. R., H. Z. D. R. Z.O. F. R. ?".), keď v spojení s ním uvádzanými informáciami kládol logické otázky, zodpovedanie ktorých ponechával na samotnom čitateľovi. Od žalovaného ako vydavateľa periodickej tlače nemožno požadovať, aby selektoval informácie od štátneho orgánu (policajného zdroja), na ktoré sa s dôverou spoliehal, pretože by tým uprel právo verejnosti na úplné informácie o veciach verejného záujmu (nález Ústavného súdu sp.zn. ).

15. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí zohľadnil aj skutočnosť, že žalobca na brifingu 15.06.2011 prítomným novinárom poskytol svoje vyjadrenie na niektoré otázky predložené autorom predmetného článku. V tejto súvislosti je potrebné upriamiť pozornosť na to, že žalovaný majúc legitímny záujem informovať o kauze E. pred zverejnením predmetného článku najskôr požiadal žalobcu o rozhovor, následne o zodpovedanie písomných otázok, na čo žalobca nereagoval. Ak v podanom odvolaní žalobca argumentuje tým, že s ohľadom na jeho postavenie prokurátora bol povinný chovať sa zdržanlivo, preto neodpovedal na otázky žalovaného, nie je zrejmým, prečo na brífingu dňa 15.06.2011 tento svoj názor prehodnotil a na niektoré otázky žalovaného odpovedal tam prítomným novinárom, súc považoval tieto otázky za nekorektné. K námietke odvolateľa, že žalovaný v predmetnom článku neuviedol informácie, ktoré boli v jeho prospech, a to napr. odpoveď žalobcu (uverejnenú v týždenníku TÝŽDEŇ 25.07.2011) odvolací súd upriamuje pozornosť na to, že v danom prípade sa jednalo o Vec: Žiadosť o uverejnenie odpovede na článok s názvom „P. H. E., uverejnený v čísle 25/2011, ročník VIII, týždenníka „týždeň“ z 20. júna 2011 na 26 až 29 strane“. Pričom článok „P. H. E.“ sa venoval iným témam (mapoval začiatky pôsobenie žalobcu na prokuratúre, jeho vzťahy k D.. E. a prepustenie P. E. 19.05.2011) nie však udalostiam v júli 2011. V uvedenej žiadosti je obsiahnutá aj odpoveď žalobcu uverejnenia ktorej sa domáha, kde je okrem iného uvedené: „Ak T. W. I. Č. T. P. I. W. H., E. I. Č. K. Z. Q., Ž. Z.Ý. P. E. T. P. J. R. T. H. na J., J. E. K., vzhľadom na Š. Q. P. W. J., H. J. Okresného J. T. O. I. F. Z.F. H. W., I. Q. J. T. K.. I keď súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia osobitne nevyhodnocoval obsah tlačovej besedy D.. C. Q. konanej dňa 22.07.2011 k trestnej veci P. E., odpovede D.. Q. obsiahnuté v článku „Š. P..Z..“ v odseku „C. W.“ a v odseku „Q. D. H.“, na otázky redaktorky E. (F. Č.) vyhodnotil všeobecne na str. 85 napadnutého rozhodnutia, pričom s týmito závermi sa odvolací súd plne stotožňuje. Vo vzťahu k námietkam odvolateľa týkajúcim sa tam vyslovených hodnotiacich úsudkov k okolnostiam prevzatia vydaného medzinárodného zatýkacieho rozkazu žalobcom odvolací súd upriamuje pozornosť na to, že autor článku vychádzal z informácií z policajného zdroja a v článku uviedol nasledovné fakty: „. C. Q. E. E. H. H. O., P. J. E. F.. Ak T. F. I., W. T. U. W.I. I. L. na J.. E. J. Q. B. R. C. O., „. P., P. T. T. I. Š. na D. R. F.. Preto H. L. F. C. na R. H. M.Q.. P. po E. Š. F. I. R. W. /. XX. I. XX.X.XXXX/, J. R. po E. I. D. Ľ. W. W..

16. Pri posudzovaní obsahu článku „W. Š.“ uverejneného dňa 15.06.2011 je potrebné zohľadniť jeho obsah ako celok, v ktorom autor článku detailne popisuje prečo a kedy začal pracovať na článku o žalobcovi. Uvádzajúc, že sa jedná o riaditeľa odboru osobitného určenia na Generálnej prokuratúre, ktorý má slušnú povesť aj výsledky. Uviedol, že motiváciou na prípravu článku o žalobcovi boli hlasy zvnútra prokuratúry, že síce jeho odbor funguje ale samotný žalobca vzbudzuje pochybnosti. Informoval, že žalobca na porade vedenia rezortu a polície na ministerstve vnútra konanej okolo štvrtej popoludní dňa 19.05.2011 oznámil, že informáciu o tom, že E. bude prepustený sa dozvedel už krátko pred jedenástou. Táto informácia bola podporená aj hovorcom Krajského súdu v Bratislave, z čoho logicky vyplynula

otázka autora článku, prečo takúto informáciu oznámil žalobca vedeniu ministerstva a polície až okolo štvrtej. V predmetnom článku následne jeho autor uviedol, že požiadal žalobcu o rozhovor a poskytol mu okruh otázok, avšak žalobca na ne odmietol odpovedať, i keď poskytol rozhovor na takmer identické otázky pre týždenník Plus 7 dní. Doplnil, že následne poslal na prokuratúru 22 konkrétnych otázok, obdržal však zamietavú odpoveď a na tlačovej konferencii (15.06.2011) žalobca uviedol, že ho chcú údajne zdiskreditovať. Autor článku na základe uvedených skutočností v závere vyjadril svoj subjektívny názor k odmietavému prístupu žalobcu nereagovať na jeho ponuku na rozhovor a neodpovedať na predložené otázky a vyhodnotil to tak, že žalobca má strach z priamej konfrontácie s ľudmi, ktorí o ňom píšu, z čoho v závere článku vyvodil... „., P. E. J. W. H. P. J. Ľ., P. Z. Ň. H., D. W.“. Vzhľadom k uvedenému je potrebné použitie slova „W.“ tak v označení článku, ako aj v poslednom odseku článku posudzovať a vyhodnocovať v kontexte s obsahom celého článku, v ktorom jeho autor dôsledne objasnil, na základe akých záverov takéto slovné spojenie vo vzťahu k osobe žalobcu použil, pričom ponechal na úsudku čitateľa, aby si v kontexte s ním uvádzanými faktami sám vytvoril názor o osobe žalobcu. Slovo „zbabelec“ nebolo použité vo forme nadávky na osobu žalobcu, je to len kritika na osobu žalobcu za jeho postoj vo vzťahu k jeho postoju k autorovi článku a jeho vyjadreniam na adresu žalovaného.

17. V podanom odvolaní žalobca namietal aj nesprávnosť záverov súdu prvej inštancie vo vzťahu k testu proporcionality pri vyhodnocovaní odpovede na otázku „čo“ a „ako“ majúc za to, že pri odpovedi na otázku „čo bolo uverejnené“, uverejnené hodnotiace úsudky boli neprimeranou, nevecnou kritikou bez akejkoľvek opory v skutkovom základe obsahovo poškodzujúcou jeho profesionálnu povesť a pri skúmaní kritéria „ako boli informácie uverejnené“, boli informácie uverejnené pod dehonestujúcimi titulkami, s cieľom poškodiť ho. Pri hľadaní odpovedí na otázky testu proporcionality je potrebné dôsledne rešpektovať relevantnú judikatúru ESĽP a ústavného súdu, podľa ktorej kľúčovou úlohou médií je ochrana demokracie, preto sa veľmi prísne posudzuje každý zásah do slobody prejavu médií (Castells v. Španielsko, rozsudok, 23.04.1992, č. 117898/85, Bladet Tromso a Stensaas v Nórsko, rozsudok veľkého senátu, 20.05.1999, č. 21980/93), dovolenou je väčšia miera kritiky osôb verejne známych a verejne činných (Lingens v. Rakúsko, rozsudok, 08.07.1986, č. 9815/82, Castells v. Španielsko, rozsudok, 23.04.1992, č. 11798/85, Thorgeir Thorgersion v Island, rozsudok, 25.06.1992, č. 13778/88, Thoma v. Luxembursko a iné) a je zvýšená ochrana tvrdení urobených v dobrej viere a právo médií na ospravedlniteľný omyl Sunday Times v. Spojené kráľovstvo, rozsudok, 26.11.1991, č. 13166/87, Bladet Tromso a Stensaas v Nórsko a iné). Odvolací súd má za to, že úmyslom autora článku „W. Š.“, bolo práve informovať verejnosť o tom, že žalobca selektuje médiá, ktorým poskytuje informácie a v tomto článku aj objasnil, ako nadobudol toto presvedčenie. Zatiaľ čo v článku „Š.K. P..Z..“ autor článku poukazoval na okolnosti kauzy E. od jeho prepustenia až do úteku, tak ako správne uviedol v napadnutom rozhodnutí aj súd prvej inštancie. Námietka žalobcu, že predmetné články boli uvedené pod dehonestujúcimi titulkami je nedôvodnou, nakoľko z označenia odsekov (podtitulkov) „. B., „. I., „.P. I. T., „.W. C., „. W., „. H. H., „. D. H., „. na Z. Q. Q., „. I. P., „. Q., Q. E.“ nemožno vyvodiť, že tieto by mohli objektívne zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu, práve naopak predmetný článok navodzuje otázky, polemiku, ponúka fakty a hodnotiace úsudky jeho autora a rovnako vyvážene obsahuje aj kladné vyjadrenia na osobu žalobcu. Nedôvodnou je tak argumentácia žalobcu, že úmyslom žalovaného bolo uverejnením predmetných článkov dehonestovať osobu žalobcu. Nadpis článku „W. Š.“, v ktorom žalovaný označil žalobcu „W.“, v kontexte s jeho obsahom, v ktorom žalovaný ozrejmil ako k takémuto záveru dospel, nemožno považovať za verejne vyhlásené tvrdenie žalovaného (jeho hodnotiaci úsudok) o zbabelosti žalobcu, ktoré by bolo spôsobilé privodiť ujmu na právach chránených ust. a nasl. . Uvedenie citovaného označenia neprekračuje hranice vecného a faktického hodnotenia žalobcu žalovaným v súvislosti s výkonom jeho verejnej funkcie, t.j. možnej oprávnenej kritiky žalobcu.

18. V podanom odvolaní odvolateľ namietal aj nesprávne skutkové závery súdu prvej inštancie, že informoval alebo dal pokyn informovať média o vydaní medzinárodného zatýkacieho rozkazu. V článku „Š. P..Z..“. s podtitulom „. H. H. D. K.: „.L.Q. H. R. W. (XX.D. XXXX) K. Š. I. Ď. F. R., F. P. W. P. A. P. U.. G. H. Q. B. Q. Z. E. Z.E., Ž. T. H. F. (!.) W. na E.. Samotný žalobca na pojednávaní dňa 16.04.2013 uviedol (str. 4 zápisnice): „....I. S. Z. J. Z. C. F. na Z. F. I. Z. R. W. O. C. H.Á. D.. J. Q. I. na Ž. E. J. O. U. G. J. Z. C. F. na vydanie E. W.. Nebolo sporným, že v danom čase žalobca zastával funkciu riaditeľa odboru osobitného určenia, preto autor článku vychádzajúc zo správy agentúry SITA, ktorá citovala hovorkyňu GP SR, že dnes odbor osobitného určenia doručoval na OS Nitra návrh na vydanie medzinárodného zatykača na osobu KM., správne logicky vyvodil, že touto osobou bol žalobca. Nemožno opomenúť, že autor článku v predmetnom článku zároveň uviedol fakty, ktoré následne kritizoval aj Ž. ...“G. F. Ž. J.... Z. H. F. na W. E.“. Preto, keď k uvedeným zisteniam autor článku doplnil hodnotiaci úsudok: „ Ak T. J. B.

T. O., Š. E. H. E. S. L., I. J. E. na H.“, jeho hodnotiaci úsudok vychádzal z kontextu zistení a bol logickým vyústením ním uvádzaných informácií, ktoré čitateľ po prečítaní mohol sám vyhodnotiť. Rovnako vetu „...K. Š. I. Ď. F. R.“ ... je potrebné vyhodnocovať v kontexte s ďalšou vetou... „G. H. Q. B. Q. Z. E. Z., Ž. T. H. F.(!.) W. na E.“, ku ktorému autor článku doplnil aj vyjadrenie p. Ž.: „Q. D., I. T. J. S. R. - W. J., K., H. K. P..“.

19. Nedôvodnou sa javí i námietka odvolateľa, že súd prvej inštancie nevzal do úvahy, že v konaní bolo preukázané, že balistik z kriminalistického ústavu Ľ. E. už pri svojom výsluchu uviedol, že poškodenie auta manželky žalobcu mohlo byť spôsobené prienikom strely ako to vyplýva z listinného dôkazu - uznesenia ČVS: ORP-2152/NMV-B3-2011 z 01. decembra 2011 predloženého žalobcom. V podtitulku s názvom „strela alebo kameň“ článku „Š. P..Z..“ je uvedené „Š. C. J.K. I. J., I. O. K., P. J. J. D. E. U.. C. XX. E. XXXX Q. F. S. Z. na D. I. J. I.. ... C. XX. D. XXXX W. H. Q. J. za H.O. H. B. R.. C. XX.D. XXXX - C. C. H. R. Š. H. - Š. R., Ž. na I. D. E. F. J.. „. H. W. J. R. C.J. J. I. F. Q. J. C., I. P. XX. T. Q. W. P.-L. Ú. R. T... „.-L. Ú. F. Ž. J. J. Q. H.Í. I. na D. H. F. J. Q. H. I. na D. H. F. Q. H., H. U. E. R. G. G.. Z. Q.: XX. D. XXXX Š. R., Ž. F. H. na Ž. P. Z., P. H. E. I., I. na J. R. Q. H.. „. XX.D. XXXX preto H. Q. J. H.. H. Š. W. F.?“. Z obsahu spisu vyplýva, že podkladom na citované skutkové tvrdenia žalovaného bolo vyjadrenie žalobcu zo dňa 15.11.2011 na stránke V..H..J.-I.-E.-W.-J..U., ako aj vyjadrenie hovorcu ministerstva vnútra. Žalobca pred súdom prvej inštancie (pojednávanie dňa 29.09.2012) potvrdil, že dňa 15.06.2011 na brífingu Generálnej prokuratúry SR sa na základe otázky novinárov vyjadril aj k okolnostiam poškodenia motorového vozidla jeho manželky. Z predloženého emailu zo dňa 28.07.2011 je zrejmým, že autor článku požiadal práve v súvislosti s touto témou o vyjadrenie ministerstvo vnútra, zaujímajúc sa o podrobnosti prípadu, a následne v článku presne aj citoval vyjadrenie hovorcu ministerstva vnútra. Vzhľadom k tomu, že autor článku zistil, že žalobca počas tlačovej konferencie neuviedol pravdivé informácie, o týchto svojich zisteniach informoval v dotknutom článku, a to podobným spôsobom ako Agentúra SITA dňa 17.06.2011 „. P. S. Z. Z. K. G. H. H. Š. Q. Q. U. Z. J.Ľ. na D. I., R. H. J. F. D. Z. J. I. W.. K. Q. Q. E. R. Q. F.. H. C. Q. I. H. Š. O. Q. Q. Z. Q., Ž. E. S. F. H. J. na I. O. S. H.. H. Š. J. J. R. na H. za P. H. R. T.. „. H. W. J. R. C. J. I. F. Q. J. C. E., I. P. XX. T. Q. W. P.-L. Ú. R. T. H. na Q. P. Š. Nepravdivosť žalobcom poskytnutých informácii bola potvrdená aj výsluchom manželky žalobcu pred súdom prvej inštancie (pojednávanie dňa 07.10.2014), kedy na otázku: „P., P. I. P. Z. R. I. po J.T. I. J. I. R.?“., K. „.R. H. P. Q. T. H. Z. H. F.É. E. L. XX.XX.XXXX I. F. J. J. I. O. C. J. R. T. I. H. C. I. C. J. U. H. R. P.-L. Ú. H. J. R. J. Ľ., F. T. I. J. H. A.B. H. K. Q. H. I. M. F. H.. .. R. P. J. T. H. E. D. R., Ž. Q. T. J., Č. S. J., Ž. H. R. E. U. F. E., Ž. Q. E. T. F..“. Vzhľadom k uvedenému hodnotiacie úsudky, ktorých zámerom bolo jednoznačne nastoliť polemiku, nie poškodiť osobu žalobcu, boli dôvodné, a to bez ohľadu na to, že autor článku v článku nesprávne uviedol, že k streľbe na auto manželky žalobcu malo dôjsť 07. mája 2011, hoci k nej došlo 07. mája 2010, uvedené pochybenie nemalo vplyv na posúdenie veci.

20. V podanom odvolaní žalobca namietal, že autor článku vedome neuviedol informácie, a to informácie ktorými disponoval pred uverejnením článku „Š. P..Z..“ upriamujúc pozornosť na jeho vyjadrenie v Týždenníku TÝŽDEŇ zo dňa 25.06.2011 a tlačovú besedu C. Q. dňa 22.07.2011. Vzhliadnuc na obsah predmetného článku a obsah tlačovej besedy C. Q. je však potrebné konštatovať opak. Autor článku napr. v podtitule „K. I.“ okrem iného uviedol .. „. X. D. XXXX H. na G. H. (G.) H. na vydanie E. W. na E.“, rovnako sa vyjadroval na tlačovej besede Dobroslav Trnka.. „. na H. F. na vydanie E. W.P. S. H. na G. H. W. H. C. X.X.XXXX“. V podtitulku „. I. T., je uvedené: „C. XX.XX.XXXX J. Š. H. H. R., Č. H. R., P. D. E.. R. D. H., Ž. J. W. na Ú. L. - E. Š. L.... W. P. R., Ž. J. D. Z. P.... Š. L. R. Q. C. (XX. D. XXXX) R. na súd C. F. J. návrhom W. na E...“. H. na Q. T. T. K. ... „.H. J. R., Č. E. H.É. Z. R. Z. H. E.. R. Z., Ž. podľa O. H. J. Z. E. W. na Ú. L., E. Š. L. Ú., R. Š., J. P. F. Slovenská S. F. Ž. C. I. O. J. I. P.... .. Q. D. Q. P., Q. J. Q. P.. Z uvedeného je zrejmé, že autor článku použil v predmetnom článku aj vyjadrenia C. Q. z uvedenej tlačovej konferencie. Odpoveď žalobcu uverejnená v týždenníku Týždeň dňa 25.07.2011 bola reakciou na článok, pričom jeho vyjadrenie smerovalo k objasneniu jeho vzťahov s D.. E. a jeho súkromných vzťahov s inými osobami a pričom okrajovo sa dotkol aj plnenia svojich povinností ako prokurátora a priebehu brífingu z 24. mája 2011. Nemožno tak prijať iný záver ako taký, že autor predmetných článkov vychádzal z dostupných informácií, ktoré priamo citoval, informácie o osobe žalobcu uvádzal vyvážene, tak kladné ako i záporné a v závere ponechal úsudok na čitateľa.

21. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že súd prvej inštancie sa nezaoberal a neposudzoval hodnovernosť výpovedí jednotlivých svedkov, odvolací súd dáva do pozornosti, že súd nie je povinný donekonečna udržiavať stav konfrontácie medzi podaniami účastníkov konania - je iba na jeho posúdení, kde je rozumná hranica takúto konfrontáciu ukončiť (, , ).

Rovnako aj hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré boli stranami tvrdené a ktoré boli predmetom dokazovania musí sudca už od začiatku dokazovania rozlíšiť tie, ktoré sú vôbec pre spor rozhodné. Zákon nepredpisuje a ani dobre nemôže predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať ako hodnotenie jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto, že hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové, jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti účastníkmi tvrdené má súd za preukázané a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav. Základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej úvahe zachovával rovnaký význam použitých výrazov, zásadu vylúčeného sporu, ktorá vyžaduje, že v tom istom čase a za tých istých podmienok nemôže zároveň platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad, zásadu vylúčenia tretieho, podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. V prvom prípade ide o posúdenie vierohodnosti poznatku z hľadiska druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona dôkaz vykonáva. Tak napr. pri svedeckej výpovedi sudca hodnotí najprv všeobecne vierohodnosť výpovede s prihliadnutím na to, aký má svedok vzťah k účastníkom a k prejednávanej veci a aká je jeho rozumová a duševná úroveň, a ďalej vzhľadom na okolnosti, ktoré sprevádzali jeho vnímanie určitých skutočností, vzhľadom na spôsob reprodukcie týchto skutočností, na chovanie pri výpovedi a pod. Poznatky, ktoré získa týmto hodnotením obsahu svedeckej výpovede, potom sudca porovná s poznatkami, ktoré získal na základe hodnotenia ostatných dôkazov a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. V uvedenej veci nemožno súdu prvej inštancie vyčítať žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), preto ani nie je možné polemizovať s jeho skutkovými závermi, napr. namietať, že súd mal uveriť inému svedkovi, že niektorý dôkaz nie je pre skutkové zistenie dôležitý, že z vykonaných dôkazov vyplýva iné skutkové zistenie a pod.

22. Nedôvodnou je i námietka odvolateľa, že súd prvej inštancie sa nezaoberal tým, či v danom prípade ide o kritiku prokurátora pre výkon právomoci prokurátora alebo kritiku inej činnosti takejto osoby upriamujúc pozornosť na to, že v priebehu konania poukázal na potrebu osobitného posudzovania hodnotiacich úsudkov vyslovených médiami o prokurátoroch pre výkon ich funkcie, ktorá vyplývala z rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva: Sunday Times v. Spojené kráľovstvo (1), § 55; Kyprianu v. Cyprus, rozsudok veľkého senátu ESĽP z 15.12.2005, sťažnosť č. 73797/01, § 172; rozsudok senátu ESĽP z 26.4.1995, (Séria A, č. 313, najmä body 34-38), Barford v. Dánsko, rozsudok ESĽP z 22.2.1989 (Séria A, č. 149), Lešnik v. Slovensko, sťažnosť č. 35640/97, rozsudok ESĽP z 11.3.2003, § 54; Perná v. Taliansko, rozsudok veľkého senátu ESĽP zo 6. mája 2003 o sťažnosti č. 48898/99, Skalka v. Poľsko, sťažnosť č. 43425/98, rozsudok z 27.5.2003, § 41. V súvislosti s odvolateľom citovanými rozhodnutiami ESĽP je potrebné uviesť, že napr. vo veci sťažnosti sťažovateľa Lešnik v. Slovensko, sťažnosť č. 35640/97, rozsudok ESĽP z 11.3.2003, ESĽP síce uviedol, že ..“.H. D. H. pre Ú. Č.. XX C. na Z. Ľ. H. I. W.P. J. za H. J. E. (: R. Č., I.E. D. H., D. Š. W., P. Ú. D. H. P. S. B. D. I. preto D. R. R. W., I. E. C. R.. R. Q. W. D. H. B. H.Q. H. T. Z., avšak v danom prípade pri posudzovaní predmetnej sťažnosti ESĽP zohľadnil skutočnosť, že listy sťažovateľa voči prokurátorovi obsahovali aj obvinenia z protiprávneho a zneužívajúceho konania prokurátora a tieto obvinenia boli závažné a boli podané opakovane. Vo veci sťažnosť č. 35640/97, rozsudok ESĽP z 11.3.2003, § 54; Perná v. Taliansko, rozsudok veľkého senátu ESĽP zo 6. mája 2003 o sťažnosti č. 48898/99, bolo zase jednoznačne preukázaným, že „U. H. Č.“ bola „I. W.“, t.z. skutkovo odlišné okolnosti ako prejednávaná vec. Preto i keď súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia nerozoberal podrobne všetky žalobcom uvádzané rozhodnutia ESĽP, jeho závery nie sú v rozpore s rozhodovacou činnosťou ESĽP. Je potrebným uviesť, že neprimeranou kritikou je taká kritika, ktorá nevyplýva logicky z predložených skutočností a faktov. Preto rozdiel medzi oprávnenou a neoprávnenou kritikou je v pravdivosti, vernosti a objektívnosti cieľa, ktorý sa týmto

prejavom sleduje. Oprávnená kritika vychádza z pravdivých skutočností a z pravdivého hodnotenia skutkového stavu. Odvolací súd má za to, že v prejednávenej veci miera expresivity predmetných článkov nepresiahla cieľ kritiky a úmyslom autora článkov nebolo znevážiť a zneuctiť kritizovanú osobu (intenzívny exces), preto sa jednalo o kritiku primeranú.

23. Vo vzťahu k ostatným námietkam odvolateľa odvolací súd uvádza, že podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. , , a podobne). Preto na zostávajúcu odvolaciu argumentáciu odvolateľa odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

24. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd konštatuje, že obsah odvolania žalobcu nebol spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov v ňom uvedených, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých prvoinštančný súd založil svoje rozhodnutie

25. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie (vrátane výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie), podľa ako vecne správny potvrdil.

26. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa v spojení s a a v odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému priznal nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súd prvej inštancie samostatným uznesením ( ).

27. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 2:1 ( ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon 19 ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).