Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_8S-165-2020.pdf
PDF · 229.3 KB
Case nature
Area
Subarea
8S/165/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach ako správny súd v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dany Bystrianskej a členov senátu JUDr. Tatiany Sabadošovej a JUDr. Radovana Turčíka, v právnej veci žalobcu: BELVEDERE KOŠICE s.r.o., Buzinská 581, 040 15 Košice, právne zast.: JUDr. Ján Šofranko, advokát, so sídlom Hraničná 2, 040 17 Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo SR, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie rozhodnutia č. 1015033533/2020 zo dňa 30.09.2020, takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a.
II. Účastníkom právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Správnou žalobou zo dňa 28. októbra 2020, doručenou Krajskému súdu v Košiciach dňa 05. novembra 2020 sa žalobca domáhal podľa ust. § 177 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) preskúmania rozhodnutia č. 101649627/2020 zo dňa 30. septembra 2020, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 100780347/2020 zo dňa 17. apríla 2020 /správca dane, prvostupňový správny orgán/, ktorý podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 984,- eur, na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2017. Žalobca žiadal, aby správny súd zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie správcu dane č. 100780347/2020 zo dňa 17. apríla 2020, vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie a priznal mu úplnú náhradu trov konania.
I. Administratívne konanie
2. Správca dane nepriznal rozhodnutím č. 100780347/2020 zo dňa 17. apríla 2020 žalobcovi právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2017 z faktúry č. 17049, vystavenej dňa 30. júna 2017 spoločnosťou Cino s.r.o., Viedenská 2643/7, Košice, IČO 46431501, základ dane 4.920,00 eur, DPH 984,00 eur, /reklamné predmety/. Rozhodujúcou skutočnosťou pre vydanie rozhodnutia boli závery správcu dane o porušení ustanovení § 49 ods. 1, v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z. z.").
3. Vychádzal, z výsledkov daňovej kontroly za zdaňovacie obdobia január až december 2017, ktorá začala dňa 22. januára 2019. Správca dane /za zdaňovacie obdobia marec, máj, jún, september, november a december 2017/ vyhotovil protokol č. 102919759/2019 zo dňa 17. decembra 2019, ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole doručený žalobcovi dňa 20.12.2019. Žalobca sa k zisteniam uvedeným v protokole nevyjadril a nedostavil na ústne pojednávanie
na prerokovanie pripomienok, preto dňa 17. apríla 2020 vydal odvolaním napadnuté rozhodnutie (§ 68 ods. 3 Daňového poriadku/ spísal úradný záznam č. 100750454/2020 zo dňa 02. apríla 2020). Žalobca proti rozhodnutiu správcu dane podal odvolanie.
4. Predmetom súdneho preskúmavacieho konania je rozhodnutia žalovaného č. 101503353/2020 zo dňa 30. septembra 2020, ktorým potvrdil rozhodnutie správcu dane č. 100780347/2020 zo dňa 17. apríla 2020.
5. Žalovaný sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi správcu dane s tým, že rozhodujúcou skutočnosťou pre vydanie rozhodnutia správcu dane boli jeho právne závery o porušení ustanovení § 49 ods. 1 a § 51 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“), a to v súvislosti so žalobcom deklarovanými obchodmi, ktoré mali byť dodané spoločnosťou Cino s.r.o., ale ich reálne uskutočnenie žalobca nepreukázal, lebo správcovi dane nepredložil požadované doklady potvrdzujúce dodanie služieb v zdaňovacom období jún 2017 deklarovaným dodávateľom reklamných služieb.
6. Žalovaný prevzal skutkový stav zo záverov vykonaného dokazovania správcom dane, ktorý márne predvolal konateľa dodávateľa žalobcu spoločnosti Cino s.r.o., L. B., v preverovanom zdaňovacom období na výsluch svedka 15. marca 2019 správca dane vykonal ústne pojednávania s Ing. V. N., bývalým konateľom spoločnosti Cino s.r.o., žalobca sa ústneho pojednávania so svedkom sa nezúčastnil. Svedok Ing. V. N. uviedol, že v roku 2017 spoločnosť Cino s.r.o., vykonávala stavebno- obchodnú činnosť a pre žalobcu realizovali inžiniersku činnosť a činnosť stavebného dozoru na stavbe Grot IV - na stavbe v dennej forme, koordináciu prác, kontrolu prevedenia prác, účasť pri výberoch materiálov, dodávateľov materiálov a prác, spolupráca pri zmenových konaniach, pri klientskych zmenách a pri zmenách počas realizácie, technická pomoc investorovi, svedok nevedel, či spoločnosť mala zamestnancov. Svedok potvrdil vystavenie faktúr pre odberateľa BELVEDERE KOŠICE s.r.o., uviedol, že ich opečiatkoval a podpísal L. B.. K úhrade odberateľských faktúr došlo, bezhotovostne, predpokladá, že k celkovej úhrade nedošlo a doklady o úhradách svedok nevedel predložiť. Dôvodom prevodu obchodného podielu spoločnosti Cino s.r.o. na nového konateľa a spoločníka, z Rumunska (konateľom od 08. marca 2018) bola skutočnosť, že L. B. mal súkromné dlhy a obchodný podiel bol prevedený bezodplatne, s novým konateľom sa svedok podľa svojho vyjadrenia nestretol, prevod obchodného prevodu podpísal u notára a správcovi dane dňa 09. mája 2019 mailom doručil zmluvu o prevode obchodného podielu zo dňa 08. marca 2018 a odovzdávací a preberací protokol dokumentov, inventáru, pokladničnej hotovosti a účtovníctva obchodnej spoločnosti zo dňa 08. marca 2018. Z predložených dokladov vyplýva, že obchodný podiel bol prevedený bezodplatne, protokol neobsahuje presnú špecifikáciu odovzdaných a prevzatých dokladov.
7. Žalovaný poukázal na to, že správca dane z informačného systému finančnej správy zistil, že spoločnosť Cino s.r.o., za rok 2017 nepodala daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby, posledné daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty podala za zdaňovacie obdobie február 2018. Dňa 30. júna 2018 bola spoločnosti Cino s.r.o., správcom dane ukončená registrácia platiteľa pre daň z pridanej hodnoty. Ďalšie informácie správca dane získal zo spisu spoločnosti Cino s.r.o., z daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2017 (úradný záznam č. 102769993/2019 zo dňa 02.12.2019), z protokolu č. 101683268/2018 zo dňa 30. augusta 2018. Konateľ spoločnosti Cino s.r.o., do zápisnice o ústnom pojednávaní č.100312022/2018 zo dňa 07. februára 2018 uviedol, že spoločnosť o.i. vykonávala aj reklamnú činnosť. Od 07. marca 2018, keď spoločnosť Cino s.r.o., predložila príslušnému správcovi ďalšie požadované doklady, spoločnosť Cino s.r.o., prestala so správcom dane komunikovať a spolupracovať. V čase výkonu daňovej kontroly v spoločnosti Cino s.r.o., bola časť obchodného podielu spoločnosti Cino s.r.o., prevedená na M. W., L., a časť obchodného podielu bola evidovaná ako voľná časť. Správca dane v 14 bodoch zhrnul ako dospel k záveru, že tovar podľa spornej faktúry nedodala daňovému subjektu spoločnosť Cino s.r.o.. Kontrolovaný žalobca nepredložil žiadne vierohodné dôkazy, že reálne došlo k zdaniteľnému obchodu tým dodávateľom, ktorý je uvedený na dodávateľskej faktúre, preto dodanie tovaru dodávateľom Cino s.r.o., bolo zisteniami správcu dane spochybnené a nebolo preukázané.
8. Žalovaný poukázal na fakt, že správca dane následne márne vyzval žalobcu na predloženie dôkazov preukazujúcich oprávnenosť odpočítania dane z faktúry od dodávateľa Cino s.r.o.. Na základe výzvy správcu dane č. 101965342/2019 zo dňa 16. augusta 2019 daňový subjekt predložil dňa 05.
septembra 2019 objednávku poradenskej, konzultačnej a inžinierskej činnosti zo dňa 04. januára 2018, súpis vykonaných prác a dodávok zo dňa 31. mája 2017 k faktúre č. 170309, súpis vykonaných prác a dodávok zo dňa 30. júna 2017 k faktúre 170409, súpis vykonaných prác a dodávok zo dňa 30. septembra 2017 k faktúre č. 170586, zmluvu o poradenskej, konzultačnej a inžinierskej činnosti zo dňa 02. augusta 2016, žiadne iné požadované dôkazy preukazujúce oprávnenosť uplatnenia práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty uvedené vo výzve na č. 101965342/2019 zo dňa 16. augusta 2019 v nadväznosti na faktúru týkajúcu sa obstarania reklamných predmetov žalobca nepredložil /§ 191 ods. e/ SSP/.
9. Podľa žalovaného dôvodne správca dane správne uzavrel, že žalobca a jeho dodávateľ Cino s.r.o., nepreukázali, že došlo k dodaniu tovaru v zmysle § 8 ods. lak vzniku daňovej povinnosti podľa § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov z faktúry č. 170409, kontrolovanému daňovému subjektu BELVEDERE KOŠICE s.r.o., tak nevzniklo právo na odpočítame dane podľa § 49 ods. 1 v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov v celkovej sume 984,00 eur /§ 191 ods. c/ SSP/. K postojom žalobcu k jeho procesným oprávneniam po doručení protokolu z daňovej kontroly uviedol žalovaný, že ten podal vyjadrenie k protokolu z daňovej kontroly, v ktorom vyjadril svoj nesúhlas so závermi správcu dane a uviedol svoje pripomienky.
10. Dňa 02. apríla 2020 sa splnomocnený zástupca žalobcu bez ospravedlnenia nedostavil na ústne pojednávanie, ktoré zvolal správca dane za účelom prerokovania pripomienok predložených k protokolu z daňovej kontroly. Správca dane spísal úradný záznam dňa 02. apríla 2020, v ktorom sa podrobne vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu uvedenými predmetnom vyjadrení a svoje stanovisko uviedol aj v odvolaním napadnutom rozhodnutí. Uviedol, že správca dane všetky dôkazy hodnotil jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti a dospel k záveru, že k dodaniu fakturovaného tovaru nedošlo tak, ako to bolo deklarované predloženou faktúrou od spoločností Cino s.r.o., a žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane z tejto faktúry. Mal za to, že je správny záver, že žalobca počas daňovej kontroly, ani vo vyrubovacom konaní nepredložil dôkazy, ktoré by jednoznačne a vierohodne preukazovali, že daňový subjekt prijal tovar od dodávateľa Cino s.r.o. tak, ako to deklaroval. Správca dane správne poukázal na preverovanie, ktoré vykonal na strane deklarovaného dodávateľa Cino s.r.o., upozornil na rozpory vo vyjadreniach svedka R.. V. N., bývalého konateľa spoločnosti Cino s.r.o., ktorý tvrdil, že spoločnosť mala prenajaté priestory, ale nájomnú zmluvu nepredložil, spoločnosť Cino s.r.o., nemala zaregistrovanú žiadnu prevádzku, podľa vyjadrenia R.. V. N. spoločnosť vlastnila osobné autá a bežné kancelárske zariadenie, ale v poslednej účtovnej závierke za rok 2016 neuviedla žiadny dlhodobý hmotný a nehmotný majetok, bývalý konateľ nevedel, či spoločnosť Cino s.r.o., mala zamestnancov, zo zistení správcu dane vyplynulo, že spoločnosť zamestnancov nemala. Svedok svoje tvrdenia vierohodne nepreukázal predložením jednoznačných dôkazov, správcovi dane predložil len protokol o odovzdaní účtovníctva. V spoločnosti Cino s.r.o. bola vykonávaná daňová kontrola aj za september 2017, počas ktorej sa obstaranie tovaru a služieb od subdodávateľov nepotvrdilo. Správca dane poukázal na skutočnosť, že žalobca ani vo vyrubovacom konaní nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce obstaranie tovaru - reklamných predmetov od spoločnosti Cino s.r.o. tak, ako to bolo deklarované predloženou faktúrou.
11. K námietkam žalobcu, ktoré sa týkajú vyhodnotenia údajov v uvedených v kontrolných výkazoch dodávateľov daňového subjektu a k ich nevyhodnoteniu v prospech daňového subjektu uviedol, že tieto výkazy nenahradzujú účtovné doklady, ich podaním daňový subjekt len deklaruje ekonomické aktivity, ktorých reálnosť v nadväznosti na splnenie hmotnoprávnych podmienok pre uplatnenie práva na odpočítanie dane je povinný preukazovať správcovi dane predložením konkrétnych účtovných dokladov vzťahujúcich sa k podanému daňovému priznaniu a kontrolnému výkazu spolu so všetkými dôkaznými prostriedkami preukázateľne potvrdzujúcich uskutočnenie deklarovaných zdaniteľných obchodov a tým aj splnenie hmotnoprávnych podmienok pre uplatnenie práva na odpočítanie dane a u dodávateľskej spoločnosti vznik daňovej povinnosti ako podmienky pre odpočítanie dane. Kontrolný výkaz je významným zdrojom informácií, ale práve daňovou kontrolou však možno zistiť, či údaje uvedené v dokladoch daňového subjektu odrážajú skutočnosti tak, ako nastali. V tomto prípade správca dane nezískal dostatok dôkazov, na základe ktorých dospel k záveru, že deklarované dodanie tovaru daňovému subjektu dodávateľom Cino s.r.o., bolo preukázané ako reálne. Z uvedeného dôvodu je aj táto námietka daňového subjektu neopodstatnená.
12. K námietkam, ktoré sa týkali rozsudkov Súdneho dvora EÚ a poukazujú na podvodné konanie daňových subjektov a rozloženie dôkazného bremena uvádza, že tak ako to vyplýva z rozhodnutia
správcu dane, ako aj z predloženého spisového materiálu, dôvodom neuznania nároku na odpočítanie dane z faktúr vystavených deklarovanými dodávateľmi daňového subjektu neboli zistenia správcu dane o účasti daňového subjektu na podvode, resp. o zneužívajúcom konaní smerujúcom k daňovému úniku, ale dôvodom neuznania nároku na odpočítanie dane bolo porušenie ustanovení § 49 zákona č. 222/2004 Z. z.. Z uvedených dôvodov sú aj tieto námietky daňového subjektu neopodstatnené. V súvislosti s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci Iron Club sp. zn. 3Sžf71/2011, žalovaný mal za to, že zdaniteľné obchody, ktorých uskutočnenie bolo daňovým subjektom deklarované, boli posudzované v intenciách dokladov a dôkazov získaných z vlastnej činnosti správcu dane, ktorý postupoval v zmysle základných zásad daňového konania tak, že tieto dôkazy hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, s prihliadnutím na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Žalobca nepredložil správcovi dane relevantné dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti, správca dane ho vyzýval na ich predloženie. Správca dane nežiadal predložiť dôkazy, ktoré súvisia s obchodnou činnosťou dodávateľov, ale dôkazy preukazujúce tvrdenia daňového subjektu, a ktoré sa týkajú výkonu jeho činnosti súvisiacej s obstarávaním tovaru a služieb.
13. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn.: 3Sžf/l22/2015, ktorý vyslovil právny názor, že zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb preukážu a potvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním uvádzaných skutočností. Podľa právneho názoru Najvyššieho súdu SR vyslovenom v rozsudku sp. zn. 3Sžf/81/2013, preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane na uskutočnenie zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienkou pre odpočítanie dane. Kontrolovaný ako platiteľ dane pri uplatňovaní práva na odpočítanie dane zodpovedá za preukázanie existencie svojho nároku. Uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu. Vzhľadom na túto skutočnosť, žalobca ako platiteľ dane mal možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane. Nedostatok preukázateľnosti dodania tovarov a služieb nemôže byť odstránený len tvrdením kontrolovaného.
14. K námietke žalobcu týkajúcej sa nezákonného postupu správcu dane vo veci prerokovania, resp. neprerokovania pripomienok žalobcu uvedených vo vyjadrení k protokolu, žalovaný uviedol, že námietka nie je opodstatnená „správca dane pri osobnom stretnutí dňa 25. februára 2020 dohodol so splnomocneným zástupcom daňového subjektu, V.. Š., termín ústneho pojednávania na deň 16. marca 2020 (úradný záznam č. 100543570/2020). Dňa 12. marca 2020 správca dane telefonicky kontaktoval V.. V. Š. za účelom presunutia termínu ústneho pojednávania, ktoré sa malo uskutočniť dňa 16. marca 2020, z dôvodu pracovnej neschopnosti zamestnancov správcu dane, ktorí boli poverení výkon daňovej kontroly u daňového subjektu za zdaňovacie obdobie január - december 2017 a február
- september 2018. Splnomocnený zástupca netrval na tom, aby sa ústne pojednávanie uskutočnilo dňa 16. marca 2020 a aby ho vykonali iní zamestnanci správcu dane a následne po vzájomnej dohode bol stanovený nový termín ústneho pojednávaní. K správcovi dane na ústne pojednávanie za účelom prerokovania pripomienok predložených žalobcom - k protokolu z daňovej kontroly sa bez ospravedlnenia nedostavil splnomocnený zástupca žalobcu, a ani neoznámili správcovi dane dôvod nedostavenia sa na ústne pojednávanie. O uvedených skutočnostiach bol splnomocnený zástupca daňového subjektu oboznámený (úradný záznam z telefonického rozhovoru č. 100923791/2020) a sú uvedené aj v odvolaním napadnutom rozhodnutí.
15. K námietke týkajúcej sa nemožnosti uskutočniť ústne pojednávanie z dôvodu pretrvávania pandémie COVID-19, žalovaný uviedol že, nie je dôvodná, lebo v zákone č. 67/2020 Z. z., o niektorých mimoriadnych opatreniach vo finančnej oblasti v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 (ďalej len „zákon č. 67/2020 Z. z.") v znení účinnom do 25. apríla 2020 nebolo uvedené, že správca dane nemôže vykonať ústne pojednávanie. Žalobca nepožiadal o prerušenie daňového konania. Správca dane v súlade s vyššie uvedenými zákonnými ustanoveniami, pokračoval vo vyrubovacom konaní aj počas obdobia pandémie, a keďže prerokovanie pripomienok daňového subjektu sa nedá uskutočniť inak ako na ústnom pojednávaní v ktorom správca dane spísal, v súlade s ustanovením § 68 ods. 3 Daňového poriadku, úradný záznam č. 100751839/2020 zo dňa 02. apríla 2020, v ktorom sa podrobne vysporiadal so všetkými pripomienkami daňového subjektu uvedenými vo vyjadrení k protokolu a žalobca okrem vypočutia svojich konateľov, nenavrhol vykonať vo vyrubovacom konaní žiadne ďalšie dôkazy dňa 17. apríla 2020 vydal správca dane odvolaním napadnuté rozhodnutie.
16. Žalovaný z dospel k záveru, že posúdenie skutkového stavu veci a prijaté závery o nepreukázaní splnenia zákonných podmienok na odpočítané dane v zmysle § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z.. Z faktúry od spoločností Cino s.r.o., boli správne aj následne prijaté závery sú v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 222/2004 Z. z. ako aj Daňového poriadku. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací orgán konštatuje, že postup správcu dane, keď daňovému subjektu BELVEDERE KOŠICE s.r.o., vyrubil rozdiel na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2017, ktorý bol v súlade s platnými právnymi predpismi.
II. Správna žaloba, vyjadrenie žalovaného, replika a duplika
17. Žalobca v správnej žalobe vo veci samej navrhol, aby súd zrušil rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR č. 101503353/2020 zo dňa 30. septembra 2020 a rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 100780347/2020 zo dňa 17. apríla 2020 a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Namietal žalobné dôvody podľa § 191 ods. 1 písm./c, d, e, f, g, SSP. Tvrdil preukázanie ním tvrdených skutočností ohľadom fakturovaného dodania tovaru a služieb, pretože správca dane pochybil, keď so zástupcom žalobcu dohodol podľa § 68 ods. 3 Daňového poriadku termín ústneho pojednávania za účelom prerokovania predložených pripomienok k protokolu na deň 16. marca 2020, (mal povinnosť ho vykonať napriek práceneschopnosti zamestnancov správcu dane poverených na výkon daňovej kontroly a žalobcovi boli upreté práva za trvania mimoriadnej situácie a ustanovenie § 4 zákona č. 67/2020 Z. z., a tak odpustenie zmeškanej lehoty bolo platné do 25. apríla 2020 (bod VII. žaloby). Podľa zásady daňovej neutrality má byť podnikateľ plne zbavený ťarchy DPH zaplatenej v cene tovarov a služieb, ak tieto požil na uskutočnenie ekonomických aktivít podliehajúcich DPH (bod VIII. žaloby).
18. V tejto súvislosti poukazuje žalobca na ustanovenie § 4 zákona č. 67/2020 Z. z. t.j. odpustenie zmeškanej lehoty a na skutočnosť, že toto ustanovenie bolo platné do 25. apríla 2020. Splnomocnený zástupca daňového subjektu nikdy nemal vedomosť o tom, že sa ma zúčastniť dňa 02. apríla 2020 ústneho pojednávania za účelom prerokovania pripomienok predložených k protokolu z daňovej kontroly. Nevieme ako správca dane prišiel k tejto informácií, pretože o tejto skutočnosti neexistuje žiadny úradný záznam dokonca nebol o tejto skutočnosti písomné upovedomený splnomocnený zástupca daňového subjektu, takže tvrdenia správcu dane, že sa splnomocnený zástupca daňového subjektu nedostavil bez ospravedlnenia na ústne pojednávanie dňa 02. apríla 2020 sú vymyslené a účelové zo strany správcu dane. Okrem toho v tom čase ani nebolo možné uskutočniť žiadne ústne konania z dôvodu pretrvávania pandémie COVID-19. Všetky osobné stretnutia v tom čase na akomkoľvek úrade, orgáne štátnej správy boli zrušené na neurčito, za účelom ochrany pracovníkom správcu dane a účastníkov konania. Na základe týchto vyššie uvedených tvrdení žiadame, aby nadriadený orgán prešetril túto závažnú skutočnosť, pretože bolo porušené závažným spôsobom procesné právo účastníka konania na prejednanie veci pred vydaním rozhodnutia vo vyrubovacom konaní.
19. Žalobca uviedol, že bol ukrátený na svojich subjektívnych právach, nakoľko v predmetnom konaní bolo zistenie skutkového stavu žalovaným, ako orgánom verejnej moci nedostačujúce na riadne posúdenie veci, zároveň je toto rozhodnutie nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov, lebo podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.:5Sžf/49/2010, mal súd podľa obsahu pripojeného administratívneho spisu, ako aj súdneho spisu za preukázané, že v konaní bolo vykonané rozsiahle dokazovanie, avšak toto dokazovanie sa uberalo zásadne nesprávnym smerom pre zistenie podstaty tohto sporu. Žalovaný sa v odôvodnení svojho rozhodnutia obmedzil len na tvrdenia, ktoré hodnovernými dôkazmi nepreukázal a žalobcovi nemožno vytýkať, že neuniesol dôkazné bremeno, keď povinnosť čo najúplnejšie zistiť skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní v zmysle § 24 ods. 2 Daňového poriadku primárne nesplnili správne orgány, ktoré dôkazné konanie zaťažili závažnými vadami (rozsudok NSS ČR č.k.: 5Afs15/2010 zo dňa 17. septembra 2010).
20. Správny orgán preto podľa žalobcu porušil základné právo žalobcu na právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Žalobca totiž mal za to, že si splnil svoju povinnosť vyplývajúcu z § 3 ods. 8 Daňového poriadku, kedy so správcom dane spolupracoval, predkladal všetky dôkazné prostriedky, ktoré mal vo vzťahu k vyššie uvedeným zrealizovaným obchodom k dispozícii a preukázal, že došlo k reálnemu plneniu v zmysle predložených daňových dokladov. Žalobca má
za to, že správca dane nesprávne vyhodnotil získané dôkazy, keď svoju pozornosť upriamil len na tvrdenie iného daňového subjektu, ktorého porušenie povinnosti pripísal v neprospech kontrolovaného daňového subjektu. Pri ukladaní a vymáhaní daní podľa zákona, teda odnímaní časti nadobudnutého vlastníctva sú orgány verejnej moci povinné zachovávať podstatu a zmysel základných práv a slobôd a pri pochybnostiach sú povinné postupovať miernejšie „in dubio mitius“. Žalobca uviedol: „Z výpovede svedka Ing. V. N.Č. zo dňa 29. apríla 2019, ktorý bol v rozhodnom čase konateľom spoločnosti Cino s.r.o., vyplynulo, že táto dodávateľská spoločnosť vykonávala v kontrolovanom zdaňovacom období inžiniersku činnosť na objekte bytového domu ,,BELVEDERE“. Svedok potvrdil, že osobne vykonával inžiniersku činnosť na dennej báze, pričom táto zahrňovala výber dodávateľa, výber materiálov, skoordinovanie na stavbe, riešenie technologických a technických nadväzností, kontrolu prác, ale aj činnosť stavebného dozoru a poradenskú činnosť. Svedok R.. V. N. potvrdil, že väčšinu inžinierskej činnosti vykonával sám, niektoré práce však zadávali tretím osobám. Osobitne významnou je tá časť výpovede svedka, kde potvrdzuje náročnosť inžinierskej činnosti z dôvodu zmeny projektu po zmene vlastníctva k pozemku, na ktorom sa bytový dom staval. Došlo k zmene vykurovania (z plynového na elektrické), zmenám napojenia na vodu, dispozičným zmenám bytov, zmene sedlovej strechy na plochú a ďalším zmenám. Konateľ na pojednávaní pred správcom dane ohľadom činnosti vykonávanej spoločnosťou Cino s.r.o., predložil aj listinné dôkazy (rozhodnutie o dodatočnom povolení zmeny stavby, projekt pre realizáciu prekrytia rámp, po realizačné zameranie, stavebný denníka). Správca dane vyhodnotil pozitívne dôkazy o realizácii plnenia v neprospech v rozpore s akýmkoľvek logickým vysvetlením a zdôvodnením. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces pred správnym orgánom SR je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie rozhodnutia tohto orgánu, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (ÚS 115/03).
21. Žalobca trval na tom, že napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a žalovaný sa nesprávnym spôsobom vysporiadal s námietkami odvolávajúceho sa ohľadne aktuálnej a platnej judikatúry Najvyššieho súdu SR. Uviedol, že v rozsudku sp.zn.: 3 Sžf 1/2011 zo dňa 15. marca 2011 Najvyšší súd SR poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky 5Afs 131/2004 zo dňa 25. marca 2005, podľa ktorého dôkazné bremeno nemožno ponímať extenzívne a rozširovať ho na preukázanie všetkých resp., akýchkoľvek skutočností, teda aj tých, ohľadne ktorých takáto povinnosť stíha úplne iný subjekt. Nemožno preto vyvodzovať závery v neprospech kontrolovaného daňového subjektu z toho, že tento nepreukázal skutočnosti ohľadne samotného plnenia subdodávateľov jeho dodávateľov, s ktorými on sám žiadne zmluvy neuzatváral. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane.
22. Správca dane porušil práva žalobcu a zásady pri správe daní vyplývajúce z § 3 ods. 1 až 9 Daňového poriadku. V tejto súvislosti žalobca poukazuje na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. III. ÚS 2/2009 zo 17. marca 2009, ktorým ústavný súd rozhodol, že orgány verejnej moci nemôžu prijímať také rozhodnutia, ktoré môžu svojimi účinkami porušiť základné práva a slobody fyzických a právnických osôb, najmä ak sú nedôvodné, svojvoľné, arbitrárne a nedávajú odpoveď na podstatu veci. Je nepochybné, že len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (m. m. III. ÚS 226/06, III. ÚS 283/2010).
23. Podľa žalobcu žalovaný porušil daňový poriadok, postavený na zásade neutrality. Smernica Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty je potrebné vychádzať z euro konformného výkladu slovenských daňových predpisov v súlade s európskou legislatívou, ktorý je potvrdený judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie. Vychádzajúc zo základného princípu spoločného systému, podľa ktorého má byť podnikateľ (zdaniteľná osoba) plne zbavený ťarchy DPH zaplatenej v cene tovarov a služieb, ak tieto použil na uskutočnenie ekonomických aktivít podliehajúcich DPH (princíp neutrality). Tento princíp ustálil Súdny dvor vo svojej konzistentnej judikatúre (pozri napríklad rozsudok Súdneho dvora spojené prípady C-110/98 až C-147/98 Gabalfrisa SL, a iní proti Agencia Estatal de Administración Tributaria (AEAT) ods. 44). Zásada daňovej neutrality vyjadrená v Smernici má zabezpečiť, aby subjekt, ktorý znáša DPH počas výrobného procesu, bol schopný získať túto daň späť, k čomu dôjde po prenesení tejto dane na nasledujúci článok výrobného reťazca. Poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-35/05Reemtsma Cigarettenfabriken, v ktorom Súdny dvor
špecificky zdôraznil, že kde by vrátenie DPH bolo nemožné, alebo nadmerne obtiažne, členské štáty musia poskytnúť prostriedky nevyhnutné k umožneniu odpočítania si vyfakturovanej dane príjemcom v záujme dodržania princípu efektívnosti" (rozsudok Súdneho dvora z 15. marca 2007, Reemtsma Cigarettenfabriken GmbH proti Ministero delle Finanze, vec C-35/05).
24. Vo vyjadrení k správnej žalobe žalovaný dňa 24. marca 2021 uviedol, že rozhodujúcou skutočnosťou pre vydanie rozhodnutia správcu dane boli závery správcu dane o porušení ustanovení § 49 ods. 1, v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z. z."). K tvrdeniu žalobcu, že správca dane pochybil, keď zmenil termín ústneho pojednávania z dôvodu práceneschopnosti zamestnancov správcu dane žalovaný uvádza, že splnomocnený zástupca žalobcu sa dňa 25. februára 2020 osobne dostavil na daňový úrad za účelom nazerania do spisu z daňovej kontroly (úradný záznam č. 100228039/2017) a dohodol so správcom dane termín ústneho pojednávania, ktorého predmetom malo byť prerokovanie pripomienok predložených žalobcom (úradný záznam č. 100532103/2020). Dňa 12. marca 2020 správca dane telefonicky kontaktoval V.. V. Š. za účelom presunutia termínu ústneho pojednávania z 25. februára 2021, ktoré sa malo uskutočniť dňa 16. marca 2020, z dôvodu pracovnej neschopnosti zamestnancov správcu dane, ktorí boli poverení výkon daňovej kontroly. Následne po vzájomnej dohode bol stanovený nový termín ústneho pojednávania na deň 02. apríla 2020 (úradný záznam č. 100739550/2020 zo dňa 12. marca 2020). Dňa 02. apríla 2020 sa splnomocnený zástupca žalobcu, ani žiaden z troch konateľov žalobcu na ústne pojednávanie bez ospravedlnenia nedostavili, a ani neoznámili správcovi dane dôvod nedostavenia sa na ústne pojednávanie (úradný záznam č. 100750454/2020 zo dňa 02. apríla 2020). O uvedených skutočnostiach bol splnomocnený zástupca žalobcu oboznámený aj ústne dňa 13. mája 2020 (úradný záznam z telefonického rozhovoru č. 100923791/2020). Analýzou dostupných informačných databáz informačného systému FS bolo k úradnému záznamu č. 100739550/2020 zo dňa 12. marca 2020 zistené, že „úradný záznam“ zo dňa 12. marca 2020 o 13:48 hod., korešponduje s údajmi uvedenými v úradnom zázname. Zároveň bolo zistené, že z telefónneho čísla kontrolórky R.. M. bol zaznamenaný telefonický hovor s splnomocnených zástupcom žalobcu zo dňa 12. marca 2020 o 8:39 hod. Žalovaný k uvedenému ďalej uvádza, že ak splnomocnený zástupca nevedel, že správca dane zmenil termín ústneho pojednávania zo dňa 16. marca 2020 na deň 02. apríla 2020 (ako to tvrdí) mal sa dostaviť na daňový úrad dňa 16. marca 2020, ale neurobil tak, neospravedlnil sa a ani nekontaktoval správcu dane za účelom dohodnutia nového termínu ústneho pojednávania.
25. K námietke žalobcu týkajúcej sa nemožnosti uskutočniť ústne pojednávanie z dôvodu pretrvávania pandémie COVID-19 žalovaný uvádza, že v zákone č. 67/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach vo finančnej oblasti v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 (ďalej len „zákon č. 67/2020 Z. z.") v znení účinnom do 25. apríla 2020, nebolo uvedené, že správca dane nemôže vykonať ústne pojednávanie. V zmysle § 8 ods. 1 zákona č. 67/2020 Z. z., v znení účinnom do 24.04.2020, sa počas obdobia pandémie daňové konanie, ktoré sa začalo pred začatím obdobia pandémie, prerušuje na žiadosť daňového subjektu, ak odsek 3 neustanovuje inak. Právne účinky úkonov vykonaných počas obdobia pandémie do dňa účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. Daňové konanie, ktoré bolo prerušené pred začatím obdobia pandémie, zostáva prerušené až do skončenia obdobia pandémie, a to aj, ak počas obdobia pandémie pominuli dôvody, pre ktoré sa daňové konanie prerušilo. Vyrubovacie konanie sa začalo dňa 20. decembra 2019, teda pred obdobím pandémie a žalobca nepožiadal o prerušenie daňového konania. Správca dane pokračoval vo vyrubovacom konaní aj počas obdobia pandémie. Správca dane termín prerokovania dohodol zo zástupcom žalobcu. V súlade s ustanovením § 68 ods. 3 Daňového poriadku, urobil úradný záznam, v ktorom sa podrobne vysporiadal so všetkými pripomienkami žalobcu uvedenými vo vyjadrení k protokolu a keďže žalobca okrem vypočutia svojich konateľov, nenavrhol vykonať vo vyrubovacom konaní žiadne ďalšie dôkazy, dňa 17. apríla 2020 vydal správca dane odvolaním napadnuté rozhodnutie. Na základe jeho zistení boli pochybnosti správcu dane o reálnom základe uplatnených faktúr opodstatnené a žalobca pochybnosti správcu dane nevyvrátil.
26. Žalovaný sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vysporiadal s námietkami žalobcu, ktoré boli obsahom odvolania, a ktoré korešpondujú so žalobnými dôvodmi. Z obsahu rozhodnutí jasne vyplýva, z akých skutočností správca dane, ako aj žalovaný vychádzali a akými právnymi úvahami sa pri rozhodovaní riadili.
27. Podľa žalovaného posúdenie skutkového stavu veci a prijaté závery týkajúce sa porušenia ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. boli vecne správne, a sú v súlade tak s príslušnými ustanoveniami citovaného zákona, ako aj Daňového poriadku. Postup správcu dane, ako aj z predložených listinných dôkazov dospelo k záveru, že všetky dôvody žalobcu uvedené v podanej žalobe nie je možné akceptovať a tieto dôvody nie sú opodstatnené. Postup správcu dane, ako aj žalovaného, nebol v rozpore s platnými právnymi predpismi, neboli porušené práva žalobcu.
28. Podľa žalovaného zistený skutkový stav je podrobne uvedený v rozhodnutí správcu dane, ako aj v žalobou napadnutom rozhodnutí body 6 až 14 tohto rozsudku. Daňová kontrola dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január až december 2017 začala dňa 22. januára 2019. O výsledku daňovej kontroly za zdaňovacie obdobia marec, máj, jún, september, november a december 2017 vyhotovil správca dane protokol č. 102919759/2019 zo dňa 17. decembra 2019, ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole doručený žalobcovi dňa 20. decembra 2019. Žalobca sa v stanovenej lehote vyjadril k zisteniam uvedeným v protokole. Správca dane v odôvodnení odvolaním napadnutého rozhodnutia uviedol, že splnomocnený zástupca žalobcu sa dňa 02. apríla 2020 bez ospravedlnenia nedostavil na ústne pojednávanie za účelom prerokovania pripomienok.
29. V súvislosti s dodaním tovaru - reklamných predmetov od spoločnosti Cino s.r.o., správca dane neuznal daňovému subjektu nárok na odpočítanie dane z dôvodu, že daňový subjekt, ani jeho dodávateľ nepreukázali, že došlo k dodaniu tovaru podľa § 8 a k vzniku daňovej povinnosti podľa § 19 ods. 1, čím došlo zo strany daňového subjektu k porušeniu § 49 ods. 1, nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z., a to tým, že žalovaný uviedol, že žalobca v predmetnej právnej veci nepredložil dôkazy o riadnom priebehu zdaniteľného obchodu deklarované na spornej faktúre.
30. Žalobca správcovi dane neuviedol, či si dodávateľskú spoločnosť preveril vo verejne prístupných zdrojoch, či preveroval existenciu personálneho a technického vybavenia potrebného k dodaniu tovaru v uvedenej spoločnosti. Žalobca k daňovej kontrole síce predložil daňové doklady, faktúru, ale existencia faktúry a jej zaúčtovanie v účtovníctve žalobcu ešte neznamená, že deklarovaný zdaniteľný obchod reálne uskutočnila spoločnosť uvedená na faktúre. Faktúra, resp. iná listina je relevantným dokladom (formálna podmienka), len ak je nepochybné, že v nej uvedené údaje odrážajú skutočne reálne plnenie (materiálna podmienka). V tomto prípade však žalobca spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti nepreukázal dodanie tovaru od dodávateľa deklarovaného na preverovanej faktúre. Podľa žalovaného z uvedených skutočností vyplýva, že tieto žalobné dôvody žalobcu sú neopodstatnené.
31. Žalovaný k dôvodom žalobcu o prenose dôkazného bremena na žalobcu uvádza, že bolo povinnosťou žalobcu predložiť správcovi dane také dôkazy, ktoré by preukazovali jeho tvrdenia. Ak takéto dôkazy predložiť alebo označiť nevie, alebo neexistujú, dostáva sa žalobca do dôkaznej núdze. Dôkazné bremeno daňového subjektu je možné vnímať aj ako jeho zodpovednosť za výsledok daňového konania s tým, že môžu obstáť len tie daňové doklady, ktoré odrážajú skutočný stav veci. Pokiaľ voči skutkovému stavu takéto dôkazy neobstoja, je na daňovom subjekte, aby predložil iné dôkazy a pokiaľ ich nemá, alebo nie je v jeho silách ich obstarať alebo také dôkazy nemôžu objektívne existovať, znamená to neunesenie dôkazného bremena so všetkými jeho následkami.
32. Žalovaný uviedol, že subjekt, u ktorého sa vyskytujú pochybnosti alebo nezrovnalosti, ktoré nekorešpondujú s údajmi deklarovanými preverovaným žalobcom, ktorý s ním konal a bol priamo účastný deklarovaného zdaniteľného obchodu, nemá možnosť obhajovať sa nemožnosťou dosahu a preverenia zákonom vyžadovaných náležitostí, vyplývajúcich z danej obchodnej transakcie, pretože bol sám spolu aktérom tejto transakcie a bolo jeho povinnosťou zachovať zákonnosť tohto postupu, ako aj zabezpečiť potrebné podklady na preukázanie oprávnenosti uplatnenia. Žalobca síce nebol povinný skúmať, od koho dodávatelia nadobudli tovar a služby, ale takýmto postojom sa vystavil riziku, že nebol schopný preukázať splnenie zákonom stanovených podmienok pre odpočítanie dane podľa § 49 zákona č. 222/2004 Z. z..
33. V súvislosti s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/1/2011, žalovaný uviedol, že zdaniteľné obchody, ktorých uskutočnenie bolo žalobcom deklarované, boli posudzované v intenciách všetkých žalobcom predložených dokladov, a dôkazov získaných z vlastnej činnosti správcu dane, pričom pri ich vyhodnocovaní správca dane postupoval v zmysle základných zásad daňového konania tak, že tieto dôkazy hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, s
prihliadnutím na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Avšak bolo v záujme žalobcu, aby predložil dôkazy, ktoré môžu preukázať, že k dodaniu tovaru a služieb tak, ako je deklarované dodávateľskými faktúrami došlo, keďže si na základe týchto faktúr uplatnil nárok na odpočítanie dane. Keďže žalobca sám nepredložil správcovi dane relevantné dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti, správca dane ho opakovane vyzýval na ich predloženie. Správca dane nežiadal predložiť dôkazy, ktoré súvisia s obchodnou činnosťou dodávateľov, ale dôkazy preukazujúce tvrdenia žalobcu a ktoré sa týkajú výkonu jeho činnosti súvisiacej s obstarávaním tovaru a služieb. Z uvedeného vyplýva, že aj tieto žalobné dôvody sú neopodstatnené.
34. V tejto súvislosti žalovaný poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/122/2015, / zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb preukážu a potvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním uvádzaných skutočností/. Je na správcovi dane aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť a dôkaznú silu a závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania vyvodí a to s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce so zistení, ktoré už správca dane získal v rámci správy daní a v priebehu kontroly.
35. Žalovaný taktiež poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/81/2013 podľa ktorého správca dane postupoval pri hodnotení dôkazov, v ktorom Najvyšší súd SR vyslovil právny názor, že preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane na uskutočnenie zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienkou pre odpočítanie dane. Kontrolovaný daňový subjekt ako platiteľ dane pri uplatňovaní práva na odpočítanie dane zodpovedá za preukázanie existencie svojho nároku. Uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu. Vzhľadom na túto skutočnosť, daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane. Nedostatok preukázateľnosti dodania tovarov a služieb nemôže byť odstránený tvrdením kontrolovaného daňového subjektu, že fakturované práce a služby boli skutočne vykonané a boli prevzaté.
36. Uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu. Žalovaný ďalej uviedol, že správca dane sa neobmedzil sa len na formálne preskúmanie dokladov predložených žalobcom, ale skúmal či týmto dokladom neabsentuje materiálny základ a za týmto účelom vykonal rozsiahle dokazovanie, na základe ktorého správcovi dane vznikli dôvodné pochybnosti o realizácii zdaniteľných obchodov tak, ako to žalobca deklaroval predloženými dokladmi. Správca dane o svojich zisteniach a pochybnostiach priebežne žalobcu informoval a vyzýval ho na vyjadrenie sa k nim, žalobca bol taktiež upovedomený o vypočutí svedkov, avšak nevyužil možnosť zúčastniť sa na ich výsluchu a možnosť klásť svedkom otázky. Od okamihu, kedy správca dane vyjadril pochybnosť o deklarovaných skutočnostiach bolo, v zmysle kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednávacej, ktorá sa prakticky realizuje presúvaním dôkazného bremena medzi žalobcom a správcom dane, povinnosťou žalobcu preukazovať dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní a v dokladoch predložených správcovi dane, pričom mal dostatočný priestor na preukázanie svojich tvrdení. Žalobca svoje právo nevyužil a správcovi dane nepredložil také dôkazy, ktorými by preukázal svoje tvrdenia o skutočnostiach uvedených na preverovanej faktúre od dodávateľskej spoločnosti Cino s.r.o..
37. Podľa žalobcu v replike súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces pred správnym orgánom SR je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie rozhodnutia tohto orgánu, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (ÚS 115/03). Podľa žalobcu v replike správca dane a žalovaný nevzali do úvahy fakt, že ide o skutočnosť, na ktorú žalobca nemá žiadny vplyv a teda nemôže z tejto skutočnosti znášať dôkaznú núdzu a správca dane mal uplatniť postup v súlade s § 24 ods. 2, 3, 4 Daňového poriadku. Žalobca má za to, že napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, lebo správca dane nepoužil všetky prostriedky k tomu, aby čo najúplnejšie zistil a vyhodnotil skutkový stav veci, čím porušil práva kontrolovaného daňového subjektu a zásady pri správe daní vyplývajúce z § 3 ods. 1 až 9 Daňového poriadku, kedy dôkazy nevyhodnotil vo vzájomných súvislostiach a neprihliadal na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Žalobca má za to, že si splnil svoju povinnosť vyplývajúcu z § 3 ods. 8 Daňového poriadku, kedy so správcom dane spolupracoval, predkladal všetky dôkazné prostriedky ktoré mal vo vzťahu k
vyššie uvedeným zrealizovaným obchodom k dispozícii a preukázal, že došlo k reálnemu plneniu v zmysle predložených daňových dokladov. Správny orgán porušil základné právo žalobcu na právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
III. Dôvody rozhodnutia správneho súdu
38. Krajský súd v Košiciach konaní podľa § 177 a nasl. Správneho súdneho poriadku (SSP) po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného a oboznámení sa s obsahom jeho administratívnych spisov, ako aj spisom správneho orgánu prvého stupňa, v konaní bez nariadenia pojednávania za splnenia zákonných podmienok podľa § 107 ods. 2, § 182 ods. 1 písm. g) a § 105 ods. 2 písm. a) Správneho súdneho poriadku dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto žalobu postupom podľa § 190 Správneho súdneho poriadku zamietol. Rozsudok bol verejne vyhlásený 16.12.2021 podľa podmienok ust. § 137 ods. 4 SSP.
39. Základným poslaním správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní (čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky); ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy ukrátená, dovolala súdu ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide. Podstatou konania v správnom súdnictve je preskúmať zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
40. Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu, súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
41. Úlohou správneho súdu v tejto veci bolo na základe včas podanej správnej žaloby (v medziach uplatnených žalobných dôvodov) preskúmať zákonnosť rozhodnutia, ako aj postupu daňových orgánov, ktoré v rámci vykonaného dokazovania v daňovom konaní prijali záver, že žalobca nepreukázal, že spoločnosti 1-4, mu skutočne dodali tovar a služby uvedené v preverovaných faktúrach (podrobne špecifikovaných v bode 3. odôvodnenia tohto rozhodnutia), a že pri deklarovanom dodaní tovaru a služieb nevznikla daňová povinnosť zmysle § 8 ods. 1, § 9 ods. 1, § 19 ods. 1 a 2 zákona o DPH. Vznik daňovej povinnosti pri dodaní tovaru alebo služieb je pritom základnou podmienkou vzniku práva na odpočítanie dane u daňového subjektu, t.j. žalobcu, keď podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo služieb vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Uvedené zistenia tvorili podklad pre rozhodnutie správcu dane, ktorým daňovému subjektu bol podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubený rozdiel na DPH za zdaňovacie obdobie za zdaňovacie obdobie jún 2017.
42. Z obsahu administratívneho spisu správny súd zistil, že žalobca v predloženom daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie jún 2017 vykázal vlastnú daňovú povinnosť a zároveň si uplatnil odpočítanie DPH z dodania služieb v súvislosti s ich dodaním od vyššie označeným dodávateľom.
43. Správny súd na tomto mieste pripomína, že predmetom súdneho prieskumu je všeobecná správna žaloba, podaná proti napadnutému rozhodnutiu žalovaného a súd je viazaný žalobnými dôvodmi. Pripomína sa, že skutkový stav sa týka, ako to uvádza aj správca dane vo svojom rozhodnutí, odôvodňujúc svoje rozhodnutie s odkazom na závery protokolu daňovej kontroly a v zdaňovacom období jún 2017, ktorou bolo zistené, že žalobca si neoprávnene uplatnil právo na odpočítanie dane v celkovej
sume základ dane 4.920,00 eur, DPH 984,00 eur, reklamné predmety eura z faktúry od označeného dodávateľa.
44. Správny súd rovnako konštatuje, že uskutočnenie zdaniteľného obchodu je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočítania dane. Právo na odpočítanie dane sa nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len z dôvodu jej uvedenia na faktúre. Pokiaľ si platiteľ dane uplatňuje odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený.
45. Z ustanovenia § 24 ods. l zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok”) vyplýva, že splnenie podmienok pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane preukazuje daňový subjekt, ak daňový subjekt dôkazné bremeno v tomto zmysle neunesie, nemôže byt' úspešný v uplatnení nároku na odpočítanie dane. Z uvedeného ustanovenia Daňového poriadku vyplýva, že ak si daňový subjekt v podanom daňovom priznaní DPH za zdaňovacie obdobie jún 2017 uplatnil odpočítanie dane z dodania tovarov a služieb na základe faktúr od označených spoločností je povinný preukázať oprávnenosť uplatneného odpočítania dane, a to v prvom rade vznikom práva na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. l zákona č. 222/2004 Z. z.. O dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o DPH”), podľa ktorého právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru alebo služby v zmysle § 19 ods. l, 2 Zákona u DPH. Samotná faktúra, ani kontrolný výkaz, bez preukázania reálneho dodania tovaru a služby, nezakladá podmienku vzniku práva na odpočítanie dane.
46. Povinnosťou žalobcu bolo preukázať, že dodanie tovarov a služieb tak, ako je uvedené na predloženej faktúre, bolo realizované, a že ho realizovala spoločnosť uvedená na faktúre. Správca dane nie je povinný vyhľadávať dôkazy v prospech daňového subjektu, správca dane preveruje správnosť, úplnosť a pravdivosť dôkazov predložených daňovým subjektom. Kontrolovaný daňový subjekt, okrem dodávateľských faktúr, ktoré správca dane preveril, nepredložil v priebehu kontroly žiadne iné dôkazy o uskutočnení dodania tovarov a služieb označenými a to ani na základe výzvy správcu dane. Nevyužil ani svoje právo zúčastniť sa na vypočutí svedkov a konateľov dodávateľských spoločností a klásť otázky a tak si objasniť dôvod konania a výpovede svedka, ktorý ako daňový subjekt uvádza vo vyjadrení, mu nie je známy. Dôkazy ktoré daňový subjekt predložil spolu s vyjadrením k protokolu, a na ktoré vo vyjadrení poukazuje, preukazujú dodanie tovarov a služieb pre ďalších odberateľov, ale nie sú dôkazmi toho, že tovar a služby boli dodané pre kontrolovaný daňový subjekt práve dodávateľskými spoločnosťami tak, ako sú deklarované na faktúrach, na základe ktorých si daňový subjekt uplatňuje odpočítanie dane.
47. Preto s odkazom na relevantnú právnu úpravu správny súd konštatuje, že preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj správneho orgánu prvého stupňa a tiež konanie, ktoré vydaniu týchto rozhodnutí predchádzalo v medziach podanej žaloby a dospel k záveru, že tieto rozhodnutia boli vydané v súlade s platnou právnou úpravou.
48. Podľa názoru súdu správne orgány dostatočne zistili skutkový stav veci a z neho vyvodili aj správny právny záver, s ktorým sa súd v celom rozsahu stotožňuje. Správne orgány oboch stupňov sa dostatočným spôsobom vysporiadali so všetkými námietkami, ktoré boli žalobcom v priebehu správneho konania vznesené a ich závery, vyplývajúce z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí sú logické a v plnom rozsahu korešpondujú s dôkazmi vykonanými v priebehu správneho konania.
49. V zmysle § 38 zákona č. 67/2020 Z. z., v znení účinnom do 24.04.2020, nadobúda tento zákon účinnosť dňom vyhlásenia.
Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 67/2020 Z. z. opatrenia podľa tohto zákona sa uplatňujú počas obdobia od 12. marca 2020, keď vláda Slovenskej republiky (ďalej len „vláda") vyhlásila mimoriadnu situáciu podľa osobitného predpisu v súvislosti s ohrozením verejného zdravia II. stupňa z dôvodu ochorenia COVID-19 spôsobeným korona vírusom SARS-CoV-2 na území Slovenskej republiky do konca kalendárneho mesiaca, v ktorom vláda mimoriadnu situáciu odvolá (ďalej len „obdobie pandémie") a až do uplynutia najneskoršej lehoty podľa tohto zákona.
V zmysle § 8 ods. 1 zákona č. 67/2020 Z. z., v znení účinnom do 24.04.2020, sa počas obdobia pandémie daňové konanie, ktoré sa začalo pred začatím obdobia pandémie, prerušuje na žiadosť daňového
subjektu, ak odsek 3 neustanovuje inak. Právne účinky úkonov vykonaných počas obdobia pandémie do dňa účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. Daňové konanie, ktoré bolo prerušené pred začatím obdobia pandémie, zostáva prerušené až do skončenia obdobia pandémie, a to aj, ak počas obdobia pandémie pominuli dôvody, pre ktoré sa daňové konanie prerušil. V zmysle § 8 ods. 2 zákona č. 67/2020 Z. z., v znení účinnom do 24.04.2020, ak daňové konanie začne počas obdobia pandémie, daňové konanie sa prerušuje odo dňa nasledujúceho po dni začatia daňového konania, ak odsek 3 neustanovuje inak. V zmysle § 8 ods. 3 zákona č. 67/2020 Z. z., v znení účinnom do 24.04.2020, odseky 1 a 2 sa neuplatnia na daňové konanie, v ktorom sa rozhoduje o vrátení daňového preplatku alebo uplatnenom nároku podľa osobitných predpisov, ak je v tomto daňovom konaní potrebná účasť inej osoby, ktorá so svojou účasťou z dôvodu pandémie nesúhlasí, orgán príslušný na daňové konanie, daňové konanie preruší do skončenia obdobia pandémie.
Zákon č. 67/2020 Z. z. bol vyhlásený v Zbierke zákonov SR dňa 04.04.2020, a teda v čase kedy sa malo uskutočniť ústne pojednávanie s daňovým subjektom tento zákon ešte nenadobudol účinnosť.
Podľa § 68 ods. 1 Daňového poriadku sa vyrubovacie konanie začína nasledujúci deň po dni doručenia protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1 a končí dňom doručenia rozhodnutia daňovému subjektu, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Podľa § 68 ods. 3 Daňového poriadku ak daňový subjekt predloží pripomienky a dôkazy v lehote určenej správcom dane vo výzve podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1, dohodne so správcom dane deň prerokovania pripomienok a dôkazov ním predložených; ak sa nedohodnú, určí deň ich prerokovania správca dane. Ak sa daňový subjekt nemôže zúčastniť na prerokovaní, je povinný určiť si na tento účel zástupcu. Správca dane na základe písomného vyjadrenia daňového subjektu a ním predložených dôkazov vykoná dokazovanie alebo miestne zisťovanie. Ak sa daňový subjekt alebo jeho zástupca nezúčastní na prerokovaní pripomienok a dôkazov ním predložených, správca dane spíše o tejto skutočnosti úradný záznam. Správca dane vydá rozhodnutie do troch mesiacov od uplynutia lehoty určenej vo výzve podľa prvej vety.
Podľa ustanovenie § 3 ods. 6 Daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada.
V zmysle ustanovenia § 24 ods. 1 Daňového poriadku je dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý má povinnosť preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane tieto dôkazy len vykonáva. Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, a vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Podľa ustanovenia § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Daňová povinnosť vzniká v zmysle ustanovenia § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Podľa ustanovenia § 19 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
50. Ustanovenie § 49 zákona č. 222/2004 Z. z., vymedzuje právo platiteľa dane na odpočítanie dane. Toto právo vzniká v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť (§ 19 zákona 222/2004 Z. z.). Ide o všeobecný princíp, ktorý ešte neznamená automatické odpočítanie dane. Platiteľ dane môže odpočítať daň, ktorú voči nemu uplatnil iný platiteľ dane, alebo ním uplatnenú daň, ak sú splnené ďalšie podmienky v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z.. Ustanovenie § 51 ods. 1 písm. a) vymedzuje formálnu stránku uplatnenia práva na odpočítanie dane, t.j. právo na odpočítanie dane bude môcť platiteľ uplatniť, len ak má k dispozícii doklady, ktoré budú preukazovať právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 citovaného zákona. Podľa ustanovenia § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. platiteľ dane môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7.
51. Podľa § 8 ods. 1 zákona o DPH, dodaním tovaru je a) prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a podobné nehmotné veci a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá referenčným výmenným kurzom určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska v deň predchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí, b) dodanie stavby alebo jej časti na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy, c) odovzdanie tovaru na základe nájomnej zmluvy, podľa ktorej sa vlastníctvo k predmetu nájomnej zmluvy nadobudne najneskôr pri zaplatení poslednej splátky.
Podľa § 9 ods. 1 zákona o DPH, dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru podľa § 8, vrátane a) prevodu práva k nehmotnému majetku vrátane poskytnutia práva k priemyselnému vlastníctvu alebo inému duševnému vlastníctvu, b) poskytnutia práva užívať hmotný majetok, c) prijatia záväzku zdržať sa konania alebo strpieť konanie alebo stav, d) služby dodanej na základe poverenia alebo rozhodnutia vydaného štátnym orgánom alebo na základe zákona.
Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
Podľa ods. 3 cit. zákonného ustanovenia správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
Podľa ods. 6 cit. zákonného ustanovenia pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada.
Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a/ skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov b/ skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c/ vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
Podľa § 24 ods. 2 cit. zákonného ustanovenia správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Podľa § 24 ods. 4 cit. zák. ustanovenia ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
Podľa § 68 ods. 1 Daňového poriadku, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, vyrubovacie konanie začína nasledujúci deň po dni doručenia protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1 a končí dňom doručenia rozhodnutia daňovému subjektu; vyrubovacie konanie nezačne, ak sa výzva podľa § 46 ods. 8 nezasiela. Vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý začal daňovú kontrolu. Vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa § 49 ods. 1 vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý doručil daňovému subjektu oznámenie podľa § 48 ods. 2. Ak daňovú kontrolu vykonalo finančné riaditeľstvo, vyrubovacie konanie vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá miestne príslušný správca dane. Ak je vec vrátená na ďalšie vyrubovacie konanie, vyrubovacie konanie vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorého rozhodnutie bolo zrušené.
Podľa § 68 ods. 3 citovaného zákonného ustanovenia, ak daňový subjekt predloží pripomienky a dôkazy v lehote určenej správcom dane vo výzve podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1, dohodne so správcom dane deň prerokovania pripomienok a dôkazov ním predložených; ak sa nedohodnú, určí deň ich prerokovania správca dane. Ak sa daňový subjekt nemôže zúčastniť na prerokovaní, je povinný určiť si na tento účel zástupcu. Správca dane na základe písomného vyjadrenia daňového subjektu a ním predložených dôkazov vykoná dokazovanie alebo miestne zisťovanie. Ak sa daňový subjekt alebo jeho zástupca nezúčastní na prerokovaní pripomienok a dôkazov ním predložených, správca dane spíše o tejto skutočnosti úradný záznam. Správca dane vydá rozhodnutie do troch mesiacov od uplynutia lehoty určenej vo výzve podľa prvej vety. Ak vzhľadom na mimoriadnu zložitosť prípadu, iné závažné okolnosti alebo osobitnú povahu prípadu nemožno rozhodnúť ani v lehote troch mesiacov, môže túto lehotu pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia primerane predĺžiť druhostupňový orgán. Správca dane o predĺžení lehoty upovedomí daňový subjekt.
52. V súvislosti s dodaním tovaru - reklamných predmetov od spoločnosti Cino s.r.o., z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia žalobca dôvodil, že správca dane neuznal daňovému subjektu nárok na odpočítanie dane z dôvodu, že daňový subjekt, ani jeho dodávateľ nepreukázali, že došlo k dodaniu tovaru podľa § 8 a k vzniku daňovej povinnosti podľa § 19 ods. J, čím došlo zo strany daňového subjektu k porušeniu § 49 ods. 1, nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z., ktorý počas daňovej kontroly, ani vo vyrubovacom konám nepredložil žiadne ďalšie dôkazy a vysvetlenia k preukázaniu obstarania reklamných predmetov od spoločnosti Cino s.r.o..
53. Podľa správneho súdu žalobca mal povinnosť zaobstarať dostatok dôkazných prostriedkov preukazujúcich uskutočnenie obchodu deklarovaného predloženou faktúrou, ako aj to, že plnenie poskytol dodávateľ uvedený na faktúre, pretože v prípade, ak takéto dôkazy nepredloží, vystavuje sa riziku, že neunesie dôkazné bremeno, ako sa stalo aj v tomto prípade. Napokon každý subjekt kto vstupuje do obchodných vzťahov musí zachovávať náležitú mieru obozretnosti, predovšetkým vzhľadom k povahe tovaru a služieb, a zabezpečiť si potrebné podklady pre splnenie podmienok pre uplatnenie práva na odpočítanie dane. Preto je povinný viesť svoju evidenciu, uskutočňovať svoju činnosť a preverovať si svojich obchodných partnerov tak, aby v akomkoľvek prípade, v každej situácii mal dostatočné podklady preto, aby riadne preukázal existenciu, resp. vznik nárokov a povinností v zmysle daňových zákonov. Splnenie podmienok na odpočítanie dane preukazuje daňový subjekt, pretože ekonomická činnosť, ktorú vykonáva, je plne v jeho réžii a teda aj dôkazy, ktorými má preukázať uskutočnenie konkrétnych zdaniteľných obchodov preukazuje daňový subjekt. Dôkazné bremeno spočíva na daňovníkovi a je v jeho záujme, aby predložil v konaní všetky dôkazné prostriedky,
ktorými disponuje na podporu oprávnenosti svojich nárokov a tieto mohol predložiť už v priebehu daňovej kontroly.
54. Podľa ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c) Daňového poriadku má daňový subjekt právo predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy dostupné správcovi dane, ktoré sám nemôže predložiť, najneskôr do dňa jej ukončenia, a toto právo daňový subjekt v priebehu daňovej kontroly nevyužil. Právu (aj povinnosti) daňového subjektu navrhnúť dôkaz, ktorý sám nemôže predložiť, zodpovedá povinnosť správcu dane dôkazy obstarať, vykonať, alebo odôvodniť, prečo ich obstarávať alebo vykonávať nebude. Správca dane nie je povinný vykonať každý navrhovaný dôkaz, musí tak urobiť vtedy, ak je to v danej veci opodstatnené. Je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.
55. Správny súd poukazuje na to, že daňová kontrola je jednou z činnosti správcu dane v rámci prípravy daňového konania. Výsledky daňovej kontroly môžu byť podkladom pre začatie daňového konania. O výsledkoch daňovej kontroly sa spravidla vyhotovuje protokol a vyrubovacie konanie ako druh daňového konania sa začína nasledujúci deň po dni doručenia protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 (§ 68 ods. 1 Daňového poriadku). Za jeho účel možno považovať zistenie, resp. určenie a následne vyrubenie dane. Výsledkom vyrubovacieho konania je rozhodnutie, ktorým správca dane vyrubuje daň, alebo rozdiel dane oproti vyrubenej dani. Na vyrubovacie konanie sa podporne použijú všeobecné ustanovenia daňového konania.
56. K jednotlivým námietkam žalobcu uplatneným v správnej žalobe týkajúcich sa nedostatkov v procesnom postupe správcu dane pri daňovej kontrole, ako aj vo vyrubovacom konaní žalovaný v písomnom stanovisku k správnej žalobe zdôraznil, že žalobca počas daňovej kontroly nevyužil svoje práva na uplatnenie ktorých bol vyzvaný správcom dane, preto nemôže tvrdiť, že tieto práva mu boli upreté.
57. Počas daňovej kontroly žalobca predložil správcovi dane na preukázanie opodstatnenosti práva na odpočítanie dane iba faktúry, nereagoval však na výzvu správcu dane na predloženie dôkazov, nereagoval na upovedomenia o vypočutí svedkov, nezúčastnil sa ani výsluchu svedkov, ani prerokovania pripomienok uvedených v jeho vyjadrení k protokolu.
58. Správny súd zdôrazňuje, že žalobca bol správcom dane vyzvaný na predloženie dôkazov preukazujúcich jeho tvrdenia k uplatneniu odpočítania dane na základe faktúr vystavených označenými dodávateľskými spoločnosťami, na uvedenú výzvu však v stanovenej lehote nereagoval.
59. Z obsahu uvedenej výzvy, ktorou bolo uložené, aby v prípade každej zo spoločností žalobca preukázal oprávnenosť odpočítania dane za dodanie služieb a tovaru (a to preukázaním s kým konkrétne boli jednotlivé obchody dohodnuté, predložil zmluvy a objednávky, kde došlo k dodaniu tovaru, kto tovar odovzdal a kto prevzal, kto tovar prepravil, aký je pôvod tovaru, výrobca, kto konkrétne poskytol služby, uveďte meno osoby, osôb, kde boli služby realizované, akým spôsobom boli odovzdané a prevzaté, predložiť odovzdávacie/preberacie protokoly, iné existujúce doklady o realizovaní služieb, a na aký účel mal byť tovar a služby dodané).
60. Podľa názoru správneho súdu možno prijať záver, že v uvedenej výzve podľa jej obsahu sú špecifikované pochybnosti správcu dane o správnosti, pravdivosti, alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom, teda obsahovo spĺňa zároveň požiadavku na výzvu správcu dane adresovanú kontrolovanému daňovému subjektu podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku.
61. Vzhľadom na obsah dokladov pripojených žalobcom k daňovému priznaniu, ako aj na ich výpovednú hodnotu (vo vzťahu k nároku na odpočet DPH) hodnotí súd ako správny procesný postup správcu dane, ktorý v prvom rade vyzval žalobcu na predloženie dôkazov vo vyššie uvedenom rozsahu, a v prípade splnenia tejto povinnosti, za situácie, ak by naďalej existovali pochybnosti o nároku na odpočet DPH, by prichádzala do úvahy osobitná výzva smerujúca k tomu, aby žalobca neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a prípadne aj nepravdivé údaje opravil, alebo pravdivosť údajov riadne preukázal.
62. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva aj tá skutočnosť, že až súčasťou vyjadrenia k protokolu bola fotodokumentácia a faktúry pre jeho odberateľov, ktoré doklady však žalobca mohol a mal predložiť už počas daňovej kontroly. Týmito predloženými dôkazmi sa správca dane vo vyrubovacom konaní zaoberal, ako dôkazy ich aj hodnotil a dospel k záveru, že neboli dôvodom na doplnenie dokazovania zo strany správcu dane, (uvedené vyplýva z úradného záznamu, ako aj z odôvodnenia rozhodnutia správcu dane).
63. Správca dane (a následne aj žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí) zaujali stanovisko, že fakturácia tovarov a služieb konkrétnym odberateľom žalobcu, tvrdenia o ich dodaní odberateľom žalobcu, a ani fotodokumentácie tovarov a služieb a ich použitia nie sú dôkazmi, ktoré by boli schopné preukázať, že tieto tovary a služby dodali práve v ním uvedenej spoločnosti. Žalovaný preto zaujal stanovisko, že v danom prípade vyrubovacie konanie neabsentovalo, ani nenahrádzalo výkon daňovej kontroly.
64. Správny súd sa stotožňuje s uvedenými závermi žalovaného, ktoré vyplývajú z preskúmavaného rozhodnutia, ostatných listín predložených žalovaným, ako aj zo samotného obsahu administratívneho spisu. Je nesporné, že v rámci daňovej kontroly predložil žalobca správcovi dane na preukázanie opodstatnenosti práva na odpočítanie dane faktúry a nereagoval na výzvy správcu dane. Žalovaný správne vyhodnotil, že takto predložené dôkazy neboli dôvodom na doplnenie dokazovania zo strany správcu dane vo vyrubovacom konaní. Žalobcom predložené dôkazy totižto nepreukazujú dodanie tovaru a služieb deklarovanými spoločnosťami, ale tieto preukazujú ďalšie použitie dodaného tovaru a služieb konkrétnym odberateľom žalobcu, a to vrátane predloženej fotodokumentácie. Uvedené dôkazy tak nie sú dôkazmi, ktoré by boli schopné preukázať, že tieto tovary a služby dodali žalobcom označené spoločnosti.
65. K samotným tvrdeniam žalobcu o nesprávnosti záveru administratívneho orgánu týkajúceho sa hmotnoprávneho posúdenia veci, správny súd uvádza, že z výsledkov vykonaného dokazovania v rámci daňovej kontroly možno prijať oprávnený záver, že žalobca nepreukázal reálne dodanie deklarovaných tovarov a služieb práve označenými spoločnosťami.
66. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že ani žalobca a ani uvedené spoločnosti správcovi dane nepredložili žiadne dôkazy k fakturovaným tovarom a službám (a to aj z dôvodu, že mali byť odovzdané nástupníckej spoločnosti, resp. novému konateľovi, alebo z dôvodu nekontaktnosti). Bývalý konateľ dodávateľskej spoločnosti sa k predmetu fakturácie nevedel vyjadriť, nevedel uviesť či boli fakturované tovary, a služby dodané a ani dôvod vystavenia faktúr, nevedel uviesť ani žiadne skutočnosti ohľadom deklarovaných zdaniteľných obchodov.
67. Správny súd vo vzťahu k otázke dôkazného bremena v rámci daňového konania poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. III. ÚS 401/09-17 zo dňa 16. decembra 2009, v zmysle ktorého má daňový subjekt v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť).
68. Ak správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov, hoci aj v rámci daňovej kontroly, preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane.
69. Naznačeným spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom. Uvedené vyplýva aj z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (právne názory vyslovené napr. v rozsudku sp. zn. 2Sžf/28/2010 zo dňa 18.05.2011, 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010), z ktorých vyplýva, že dôkazná povinnosť je na daňovom subjekte, pretože ide o skutočnosti, ktoré sú súčasťou jeho daňového priznania. Správny súd zdôrazňuje, že primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu a dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností
vyplývajúcich z dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, jeho nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty nemôže byť uznaný ako oprávnený.
70. Z obsahu výsledkov vykonaného dokazovania v rámci daňovej kontroly nesporne vyplýva, že aj keď správca dane žiadal od žalobcu predloženie jednoznačných a nespochybniteľných dôkazov o uskutočnení zdaniteľných obchodov deklarovaných preverovanými faktúrami od označených dodávateľských spoločností a preukázanie reálneho dodania fakturovaných tovarov a služieb spoločnosťou uvedenou na faktúre, žalobca tieto skutočnosti nepreukázal, čím neuniesol dôkazné bremeno v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku a nepreukázal splnenie podmienok pre odpočítanie dane v zmysle § 49 zákona o DPH.
71. Správca dane za danej situácie nerozširoval dôkazné bremeno žalobcu na skutočnosti, ktoré nastali u jeho dodávateľov, alebo ich subdodávateľov, pretože z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žiadal len preukázanie splnenia zákonom stanovených podmienok, teda, že pri tovaroch a službách fakturovaných uvedenými spoločnosťami vznikla daňová povinnosť z titulu ich reálneho dodania práve spoločnosťami uvedenými na faktúrach. V tej súvislosti, preto nie je ani na mieste tvrdenie žalobcu o povinnosti administratívneho orgánu preukazovať, či žalobca vedel, alebo mal vedieť, že plnenia zakladajúce právo na odpočítanie dane sú súčasťou daňového podvodu.
72. Z uvedeného preto jednoznačne vyplýva,(a to aj v súlade s právnym názorom vyplývajúcim z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžf/20/2011), že pokiaľ si platiteľ dane uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, iba predloženie účtovných dokladov a zmlúv nepostačuje, pretože uskutočnenie zdaniteľného obchodu je potrebné preukázať nielen po formálnej, ale aj po obsahovej stránke. Správca dane počas daňovej kontroly vykonal dokazovanie, závery ktorého vyvracajú tvrdenia žalobcu uvedené v jeho daňovom priznaní a žalobca nepredložil dôkazy, ktoré by takýto záver správcu dane spochybnil. 73. Podľa správneho súdu poukazovanie žalobcu na záväznosť Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 a na rozsudky Súdneho dvora Európskej únie nie je opodstatnené. Správca dane nezaložil svoje závery na účasti žalobcu na podvode, neargumentoval daňovým podvodom, preto mu ani nemohla vzniknúť povinnosť preukazovať, či žalobca vedel alebo mal vedieť, že plnenia zakladajúce právo na odpočítanie dane sú súčasťou podvodu, ako to vyplýva z právneho názoru Súdneho dvora EÚ v rozsudku v spojených veciach C-80/11 a C-142/11. 74. Správny súd vychádza z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR (napr. rozsudok sp. zn. 4Sžf/20/2011), z ktorej vyplýva, že pokiaľ si platiteľ dane uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, iba predloženie účtovných dokladov a zmlúv nepostačuje a uskutočnenie zdaniteľného obchodu je potrebné preukázať nielen po formálnej, ale aj po obsahovej stránke. 75. Podľa správneho súdu v súvislosti so závermi, ktoré nesprávne vyvodil žalobca z rozsudkov Súdneho dvora Európskej únie, Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho správneho súdu ČR ohľadom vyčerpania dôkazného bremena i nálezu Ústavného súdu SR č. III.ÚS 401/09-17 zo dňa 16.12.2009, z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR (2Sžf/28/2010 zo dňa 18.05.2011, 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010 a Najvyššieho správneho súdu ČR - rozsudok č. 9Afs/60/2012-44 a 2Afs/24/2007-119 vyplýva, že dôkazná povinnosť je na daňovom subjekte. Uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, znamená uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty a preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Najčastejšie ide o účtovné doklady podľa zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov. 76. Záverom tak správny súd udáva, že v priebehu daňovej kontroly neboli preukázané reálne dodania tovarov a služieb od preverovanej dodávateľskej spoločnosti Cine s.r.o.. 77. Správca dane uviedol, že pri faktúrach deklarovaných dodaniach tovarov a služieb preverovanej dodávateľskej spoločností pre žalobcu boli tieto, bez akéhokoľvek preukázaného ekonomického opodstatnenia, a preto námietku žalobcu podľa § 191 ods. 1 písm. e/ SSP správny súd nepovažuje za dôvodnú. 78. Žalobca počas výkonu daňovej kontroly nepreukázal oprávnenosť uplatneného práva na odpočítanie dane podľa ustanovení § 49 ods. 1,2 v nadväznosti na § 51 ods. 1, ktoré si uplatnil, pretože nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že došlo k reálnym dodávkam tovarov služieb od deklarovaných dodávateľov, a vzniku daňovej povinnosti v súlade s § 19 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v platnom znení v kontrolovanom zdaňovacom období máj 2015. Jednoznačne bolo teda
vykonanou daňovou kontrolou preukázané zneužitie práva a neoprávnený odpočet dane z faktúry bez reálnej dodávky. 79. Uplatnením odpočítania došlo k porušeniu nasledujúcich ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, § 8 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, § 19 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru, resp. služby, § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, právo odpočítať daň z tovaru, alebo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 80. Podmienkou odpočítania dane na vstupe z prijatých tovarov a služieb je ich použitie na účely svojho podnikania. Správca dane dospel po vyhodnotení všetkých dôkazov ku skutočnosti, že prezentované obchodné prípady sú fiktívne, boli vytvorené umelo a účelovo bez ekonomického opodstatnenia s hlavným cieľom získať daňovú výhodu. K prijatým deklarovaným dodaniam reálne nedošlo, dodávateľom nevznikla daňová povinnosť podľa § 19 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. 81. Možno podľa názoru súdu prijať záver, že v uvedenej výzve týkajúcej sa tej ktorej spoločnosti podľa jej obsahu sú špecifikované pochybnosti správcu dane o správnosti, pravdivosti, alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom, teda obsahovo spĺňajú zároveň požiadavku na výzvu správcu dane adresovanú kontrolovanému daňovému subjektu podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku. 82. K námietke podľa § 191 ods. 1 písm. e/ SSP správny súd dopĺňa, že v súvislosti s dodaním tovaru, reklamných predmetov od spoločnosti Cino s.r.o., z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia žalobca vykonané dokazovanie bolo vyhodnotené tak, že žalobca ani jeho dodávateľ nepreukázali, že došlo k dodaniu tovaru podľa § 8 a k vzniku daňovej povinnosti podľa § 19 ods. J, čím došlo zo strany daňového subjektu k porušeniu § 49 ods. 1, nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z., ktorý počas daňovej kontroly, ani vo vyrubovacom konám nepredložil žiadne ďalšie dôkazy a vysvetlenia k preukázaniu obstarania reklamných predmetov od spoločnosti Cino s.r.o.. Žalobca, bol povinný preukazovať ním tvrdené rozhodujúce skutočnosti vrátane faktu, že príslušný zdaniteľný obchod uskutočnil konkrétny dodávateľ, ktorý vyhotovil dodávateľskú faktúru. Mal povinnosť zaobstarať dostatok dôkazných prostriedkov preukazujúcich uskutočnenie obchodu deklarovaného predloženou faktúrou, ako aj to, že plnenie poskytol dodávateľ uvedený na faktúre, pretože v prípade, ak takéto dôkazy nepredloží, vystavuje sa riziku, že neunesie dôkazné bremeno, ako sa stalo aj v tomto prípade. Každý daňový subjekt je povinný viesť svoju evidenciu, uskutočňovať svoju činnosť a preverovať si svojich obchodných partnerov tak, aby v akomkoľvek prípade, v každej situácii mal dostatočné podklady na to, aby riadne preukázal existenciu, resp. vznik nárokov a povinností v zmysle daňových zákonov. Splnenie podmienok na odpočítanie dane preukazuje daňový subjekt, pretože ekonomická činnosť, ktorú vykonáva, je plne v jeho réžii a teda aj dôkazy, ktorými má preukázať uskutočnenie konkrétnych zdaniteľných obchodov preukazuje daňový subjekt. Dôkazné bremeno spočíva na daňovníkovi a je v jeho záujme, aby predložil v konaní všetky dôkazné prostriedky, ktorými disponuje na podporu oprávnenosti svojich nárokov a tieto mohol predložiť už v priebehu daňovej kontroly. Podľa ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c) Daňového poriadku má daňový subjekt právo predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy dostupné správcovi dane, ktoré sám nemôže predložiť, najneskôr do dňa jej ukončenia, a toto právo daňový subjekt v priebehu daňovej kontroly nevyužil. Právo (aj povinnosti) daňového subjektu navrhnúť dôkaz, ktorý sám nemôže predložiť, zodpovedá povinnosť správcu dane dôkazy obstarať, vykonať, alebo odôvodniť, a uviesť prečo ich obstarávať alebo vykonávať nebude. Správca dane nie je povinný vykonať každý navrhovaný dôkaz, musí tak urobiť vtedy, ak je to v danej veci opodstatnené. Je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii. 83. K námietke podľa § 191 ods. 1 písm. c/ SSP keď žalobca trval na tom, že žalovaný spôsobil, že jeho rozhodnutie nie je riadne právne posúdené a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci správcom dane a žalovaný toto jeho rozhodnutie potvrdil, správny súd uvádza, že žalovaný sa dostatočným spôsobom vysporiadal s námietkami odvolávajúceho sa ohľadne aktuálnej a platnej judikatúry Najvyššieho súdu SR. Žalobcom uvádzané závery o dôkaznom bremene nemožno ponímať ako základ, a vyvodzovať závery z toho, že by mal daňový úrad žalobcovi ako daňového subjektu preukázať skutočnosti ohľadne neexistencie samotného plnenia subdodávateľov ako dodávateľov žalobcu. Žalovaný dospel k záveru, že posúdenie skutkového stavu veci a prijaté závery
o nepreukázaní splnenia zákonných podmienok na odpočítané dane v zmysle § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z., z faktúry od spoločností Cino s.r.o., boli nesprávne a následne prijaté závery sú v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 222/2004 Z. z. ako aj Daňového poriadku. Z vyššie uvedených dôvodov správny súd konštatuje, že postup správcu dane, keď žalobcovi vyrubil rozdiel dane za zdaňovacie obdobie jún 2017, bol v súlade s platnými právnymi predpismi. Smernica Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty je potrebné vychádzať z eurokonformného výkladu slovenských daňových predpisov v súlade s európskou legislatívou. Zdaniteľná osoba môže byť zbavená ťarchy DPH zaplatenej v cene tovarov a služieb, ak tieto použil na uskutočnenie ekonomických aktivít podliehajúcich DPH. Tento princíp ustálil Súdny dvor vo svojej konzistentnej judikatúre [pozri napríklad rozsudok Súdneho dvora spojené prípady C-110/98 až C-147/98 Gabalfrisa SL a iní proti Agencia Estatal de Administración Tributaria(AEAT) ods. 44]. Zásada daňovej neutrality vyjadrená v Smernici má zabezpečiť, aby subjekt ktorý znáša DPH počas výrobného procesu, bol schopný získať túto daň späť, k čomu dôjde po prenesení tejto dane na nasledujúci článok výrobného reťazca. Toto však v tomto daňovom konaní nebolo preukázané. 84. K žalobcovej námietke podľa § 191 ods. 1 písm. d/ SSP, že odôvodnenie za zdaňovacie obdobia jún 2017 je nedostatočné, správny súd konštatuje, že ho pokladá za presvedčivo a vyčerpávajúco odôvodnené, a preto túto námietku správny súd nepovažuje za dôvodnú. Podľa konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil (rozhodnutie Ústavného súdu SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II ÚS 200/09 a pod.). 85. K námietke podľa § 191 ods. 1 písm. g/ SSP týkajúcej sa nemožnosti uskutočniť ústne pojednávanie z dôvodu pretrvávania pandémie COVID-19, správny súd uviedol, že žalovaný zistil a konštatoval, že nie je dôvodná, lebo v zákone č. 67/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach vo finančnej oblasti v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 (ďalej len „zákon č. 67/2020 Z. z.") v znení účinnom do 25. apríla 2020, nebolo uvedené, že správca dane nemôže vykonať ústne pojednávanie. Žalobca nepožiadal o prerušenie daňového konania a správca dane, v súlade s vyššie uvedenými zákonnými ustanoveniami, pokračoval vo vyrubovacom konaní aj počas obdobia pandémie a keďže prerokovanie pripomienok daňového subjektu sa nedá uskutočniť inak ako na ústnom pojednávaní, o ktorom správca dane spísal, v súlade s ustanovením § 68 ods. 3 Daňového poriadku, úradný záznam č. 100751839/2020 zo dňa 02.04.2020, v ktorom sa podrobne vysporiadal so všetkými pripomienkami daňového subjektu uvedenými vo vyjadrení k protokolu a žalobca okrem vypočutia svojich konateľov, nenavrhol vykonať vo vyrubovacom konaní žiadne ďalšie dôkazy a tak dňa 17. apríla 2020 vydal správca dane odvolaním napadnuté rozhodnutie. 86. Vzhľadom na obsah dokladov pripojených žalobcom k daňovému priznaniu, ako aj na ich výpovednú hodnotu (vo vzťahu k nároku na odpočet DPH) vyhodnotil súd ako správny procesný postup správcu dane, ktorý v prvom rade vyzval žalobcu na predloženie dôkazov vo vyššie uvedenom rozsahu a v prípade splnenia tejto povinnosti, za situácie, ak by naďalej existovali pochybnosti o nároku na odpočet DPH, by následne prichádzala do úvahy osobitná výzva smerujúca k tomu, aby žalobca neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a prípadne aj nepravdivé údaje opravil, alebo pravdivosť údajov riadne preukázal a preto ani námietku žalobcu podľa § 191 ods. 1 písm. c/ a g/ SSP správny súd nepovažuje za dôvodnú. 87. Žalovaný správne vyhodnotil, že takto predložené dôkazy neboli dôvodom na doplnenie dokazovania zo strany správcu dane vo vyrubovacom konaní. Žalobcom predložené dôkazy totižto nepreukazujú dodanie tovaru a služieb deklarovanými spoločnosťami a preto ani námietku žalobcu podľa § 191 ods. 1 písm. g / SSP správny súd nepovažuje za dôvodnú.
88. K jednotlivým námietkam žalobcu uplatneným v správnej žalobe týkajúcich sa nedostatkov v procesnom postupe správcu dane pri daňovej kontrole, ako aj vo vyrubovacom konaní (nesprávne zistený skutkový stav a nesprávna aplikácia príslušných právnych predpisov) správny súd k obsahu správnej žaloby pripomína, že žalobca počas daňovej kontroly mal možnosť využiť svoje práva, na uplatnenie ktorých bol vyzvaný správcom dane. Nakoľko svoje práva nevyužil, z uvedeného dôvodu nemôže tvrdiť, že mu boli tieto práva odopreté. Správny súd sa rovnako stotožňuje s uvedenými závermi žalovaného, ktoré vyplývajú z preskúmavaného rozhodnutia žalovaného a ostatných listín predložených žalovaným, ako aj zo samotného obsahu jeho administratívneho spisu.
89. Na základe uvedeného nie je ani na mieste najmä tvrdenie žalobcu o povinnosti administratívneho orgánu preukazovať, či žalobca vedel, alebo mal vedieť, že plnenia zakladajúce právo na odpočítanie dane sú súčasťou daňového podvodu.
90. Z uvedeného preto jednoznačne vyplýva (a to aj v súlade s právnym názorom vyplývajúcim z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžf/20/2011), že pokiaľ si platiteľ dane uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, tak iba predloženie účtovných dokladov a zmlúv nepostačuje, pretože uskutočnenie zdaniteľného obchodu je potrebné preukázať aj po obsahovej stránke.
91. Správca dane počas daňovej kontroly riadne vykonal dokazovanie, závery ktorého vyvracajú tvrdenia žalobcu uvedené v jeho daňovom priznaní, a žalobca daňovým orgánom nepredložil žiadne ďalšie relevantné dôkazy, ktoré by takýto záver správcu dane spochybnili a jednoznačne preukázali, že tovar a služby v predložených faktúrach dodali žalobcovi práve deklarované dodávateľské spoločnosti, a preto všetky jeho námietky proti rozhodnutiu žalovaného podľa § 191 ods. 1 písm. c/,d/,e/,f/,g/ SSP správny súd nepovažuje za nedôvodné.
92. Krajský súd tak po preskúmaní rozhodnutia žalovaného a správcu dane, v rozsahu podanej žaloby dospel k záveru, že uplatnené žalobné dôvody nie sú opodstatnené, a preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.
93. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 a § 168 SSP a žalobcovi, ktorý nebol v konaní úspešný náhradu trov konania nepriznal. Žalovanému právo na náhradu trov konania nepatrí, pretože v konaní nebolo preukázané vynaloženie trov konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať.
94. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu v pomere hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajskom súde v Košiciach v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“), to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania.
Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.