Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_9Co-69-2021.pdf
PDF · 112.91 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/69/2021
Uznesenie
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej a členiek senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a JUDr. Kataríny Marčekovej, v spore žalobkyne: Q. N., nar. XX. XX. XXXX, bytom U., N. XX/X, zastúpená Advokátskou kanceláriou BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o., so sídlom Bratislava, Hviezdoslavovo námestie 25, IČO: 36 833 533, proti žalovanej: Slovenská sporiteľňa, a. s., so sídlom Bratislava, Tomášikova 48, IČO: 00 151 653, o určenie neexistencie záložného práva, o odvolaní žalobkyne proti uzneseniu Okresného súdu Nitra zo dňa 9. júna 2021 č. k. 8C/51/2020-192 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanej priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie priznal žalovanej nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Súd po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 256 ods. 1 CSP a uviedol, že žalobkyňa sa návrhom doručeným súdu prvej inštancie dňa 11. 09. 2020 domáhala určenia neexistencie záložného práva. Uznesením č. k. 8C/51/2020-95 zo dňa 02. 12. 2020 súd prvej inštancie konanie zastavil, žalobkyni priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, a žalobkyni vrátil súdny poplatok za žalobu. Proti predmetnému rozhodnutiu voči výroku II. podala žalovaná odvolanie. Krajský súd v Nitre sp. zn. 9Co/9/2021-166 zo dňa 31. 03. 2021 uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o náhrade trov konania zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada nákladov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Pri zastavení sporového konania je potom pre vyriešenie otázky náhrady nákladov konania kľúčové zistenie, či a pokiaľ áno, ktorý z účastníkov z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil. Kritérium procesného zavinenia je potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala, a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Ak nie je preukázané, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom či v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobre možné nachádzať súvislosť, a teda ani procesné zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu k žalobnej požiadavke (petitu); v takomto prípade nesie zodpovednosť na zastavení konania žalobca v dôsledku príčinnej súvislosti, ktorou je správanie účastníka konania, teda jeho prejav vôle spočívajúci v späťvzatí návrhu, čo zodpovedá aj ustálenej judikatúre (viď R 49/1993, tiež bod 15 nálezu ÚS SR sp.zn. I. ÚS 196/09). Je nesporné, že sporové konanie v tejto právnej veci bolo zastavené v dôsledku späťvzatia žaloby. Žalobca ako dominus litis (pán v spore), ktorému svedčí právo podať žalobu v sporovej veci, túto môže na základe vlastnej úvahy i bez uvedenia dôvodu vziať späť. Späťvzatie žaloby ako procesnoprávny úkon je prejavom autonómnej vôle žalobcu, s ktorým procesné normy spájajú ukončenie súdneho konania; teda je takou subjektívnou (zavinenou) skutočnosťou, ktorá bezprostredne vedie k zastaveniu konania.
Ak žalobca vezme žalobu späť, z procesného hľadiska platí, že zavinil zastavenie konania, a preto je povinný nahradiť žalovanému trovy konania (viď R 49/1993). Vnútorná pohnútka žalobcu vedúca k späťvzatiu žaloby nezbavuje procesnej zodpovednosti žalobcu na zastavení konania. Pokiaľ dôjde k zastaveniu sporového konania v dôsledku späťvzatia žaloby, potom je povinnosťou súdu pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na oboch procesných stranách (na strane žalujúcej i žalovanej). Zásada procesnej zodpovednosti je inštitútom procesného práva, a preto rozhodujúcimi skutočnosťami na posúdenie tejto zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli po začatí sporu. Ide o sankčnú náhradu trov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli a ukladá sa rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil, pričom sa prisudzuje bez ohľadu na meritórny výsledok sporu. Zavinenie však nie je možné interpretovať v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je správanie sa strany sporu, (teda aj jej prejav vôle spočívajúci v späťvzatí žaloby) a dôsledkom je vznik trov protistrany. Pokiaľ jedna procesná strana zaviní, že konanie muselo byť zastavené, pričom o veci nemôže byť meritórne rozhodnuté a zistené, či bola žaloba podaná dôvodne, vzniká jej zásadne povinnosť nahradiť druhej procesnej strane trovy konania. Vo všeobecnosti možno uviesť, že žalovaný procesne zaviní potrebu späťvzatia žaloby a následného zastavenia konania spravidla vtedy, keď sa po podaní žaloby rozhodne uspokojiť žalobcom uplatňovaný nárok. Je však potrebné dôsledne rozlišovať medzi procesným zavinením žalovaného na potrebe podať žalobu a jeho procesným zavinením na potrebe žalobu vziať späť s následkom zastavenia konania. Súd prvej inštancie tak žalovanej priznal náhradu trov konania podľa § 256 ods. 1 CSP, keď žalobkyňa spôsobila zastavenie konania. Súd prvej inštancie skúmal nárok žalovanej na náhradu trov konania v zmysle § 257 CSP, pričom nevyhodnotil dôvody pre ktoré by mal podľa tohto paragrafu postupovať. Žalobkyňa podala žalobu, ktorou sa domáhala zrušenia záložného práva. K zániku záložného práva došlo na základe výmazu Okresným úradom Nitra. Išlo o zákonný postup v zmysle hmotnoprávneho predpisu. Žalobkyňa mala o tomto postupe vedomosť. Žalovaný po podaní žaloby nevykonal žiaden úkon smerujúci k zastaveniu konania. Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že v úverovej zmluve sa strany dohodli na lehote šesť mesiacov pre splnenie podmienok pre poskytnutie úveru, pričom žalobkyňa bola o tejto skutočnosti upovedomená, a v čase uzatvárania záložnej zmluvy žalobkyňa lehotu nenamietala, čiže s touto lehotou súhlasila. Súd prvej inštancie mal za to, že v tomto prípade žaloba bola podaná predčasne, keďže márnym uplynutím lehoty pre poskytnutie úveru sa vznik pohľadávky žalovanej z úverovej zmluvy stal nemožným, a teda až uplynutím tejto lehoty vznikla žalovanej povinnosť vzdať sa záložného práva.
2. Proti tomuto rozhodnutiu podala žalobkyňa v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP a uviedla, že má za to, že v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu nebolo konštatované, že by malo dôjsť k zmene rozhodnutia súdu prvej inštancie. Vzhľadom k tomu, že uznesenie zo dňa 02. 12. 2020, č. k. 8C/51/2020-95 nebolo dostatočným spôsobom odôvodnené, odvolací súd uložil povinnosť súdu prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodniť tak, aby bolo preskúmateľné, zaoberajúc sa pritom posúdením všetkých špecifických okolností daného sporu. Krajský súd tiež upriamil pozornosť na to, že predmetom skúmania v tunajšom spore ostáva skutočnosť pomeru, resp. rozsahu procesného zavinenia na zastavení konania. Napriek tomu, že súd prvej inštancie nemá právo zaoberať sa hmotnoprávnou stránkou dôvodnosti žaloby, ale z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že hmotnoprávnu stránku veci skúmal. Ďalej súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že k výmazu sporného záložného práva došlo konaním Okresného úradu Nitra, ktorý tak konal zo zákona. Z toho vyplýva, že bez ohľadu na všetky okolnosti, by tak Okresný úrad Nitra konal, pretože mu to stanovuje zákon. Uvedené nie je pravdou, nakoľko zo skutkových okolností vyplýva, že práve žalovaná žiadala písomnou žiadosťou zo dňa 05. 10. 2020 Okresný úrad Nitra o jeho výmaz. V konečnom dôsledku súd prvej inštancie napadnuté rozhodnutie riadne neodôvodnil, len zmenil výrok rozhodnutia. Nezaoberal sa tak existenciou príčinnej súvislosti medzi konaním žalovanej a navrhovaným žalobným petitom. Súd prvej inštancie sa opätovne len formalisticky vysporiadal s dôvodmi späťvzatia žaloby a v konečnom dôsledku i so samotným rozhodnutím odvolacieho súdu. Uviedla, že sa pridržiava svojich všetkých doterajších skutkových a právnych vyjadrení zo dňa 16. 11. 2020, 21. 01. 2021, 14. 05. 2021, ktoré v tejto veci podala, a zároveň ich zahŕňa ako súčasť dôvodov tohto odvolania. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností preto navrhla odvolaciemu súdu, aby napadnuté rozhodnutie v súlade s ust. § 388 CSP zmenil tak, že jej prizná plnú náhradu trov konania.
3. K podanému odvolaniu sa vyjadrila žalovaná, ktorá uviedla, že súd prvej inštancie pri opätovnom rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania odstránil vady vytýkané mu Krajským súdom v Nitre a vec neposudzoval len formalistickým spôsobom ako tomu bolo v rozhodnutí zo dňa 02. 12. 2020. Súd prvej inštancie jej tvrdenia postavil do konfrontácie s tvrdeniami žalobkyne uvedenými v späťvzatí
žaloby, v dôsledku čoho dospel k záveru, že nezistil príčinnú súvislosti medzi jej konaním ako žalovanej a späťvzatím žaloby. Opätovne uviedla, že až márnym uplynutím lehoty pre poskytnutie úveru jej vznikla povinnosť vzdať sa záložného práva. Zo žiadneho zákonného ani zmluvného ustanovenia nevyplývala pre ňu povinnosť vzdať sa záložného práva ku dňu podania žaloby. Dodala, že Okresný úrad Nitra nepožiadala o výmaz záložného práva v dôsledku podania žaloby ale výlučne z dôvodu, že došlo k uplynutiu lehoty pre poskytnutie úveru, čím sa vznik pohľadávky banky z úveru stal nemožným, tzn. boli splnené tak zákonné ako aj zmluvné podmienky pre vzdanie sa záložného práva. Trvala na tom, že konala v predmetnej veci vždy v súlade so zákonnými a zmluvnými podmienkami a nebola v žiadnom porušení alebo omeškaní, ktoré by oprávňovalo druhú stranu domáhať sa neexistencie záložného práva. Zastala názor, že súd prvej inštancie v napadnutom uznesení uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil a vec správne právne posúdil, svoje rozhodnutie dostatočným spôsobom odôvodnil a to zaoberajúc sa všetkými špecifickými okolnosťami sporu. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti navrhla, aby Krajský súd v Nitre ako odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil a priznal jej trovy odvolacieho konania.
4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti podľa (§ 127 a § 363 CSP), viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379 a § 380 CSP), viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) vec prejednal a dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a vec správne posúdil po právnej stránke, preto napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
5. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že dňa 11. septembra 2020 bola Okresnému súdu Topoľčany doručená žaloba vo veci hore uvedených strán sporu o určenie neexistencie záložného práva. Dňa 20. septembra 2020 bol žalobný návrh z dôvodu osobitnej miestnej príslušnosti postúpený na Okresný súd Nitra. Žalovaná e-mailom dňa 27. októbra 2020 reflektovala na výzvu súdu prvej inštancie a uviedla, že ak budú splnené podmienky pre výmaz sporného záložného práva, banka sa dňom 5. novembra 2020 vzdá záložného práva, o ktorom sa vedie spor, t. j. predmet sporu by mal týmto dňom odpadnúť. Dňa 27. novembra 2020 bolo súdu prvej inštancie doručené späťvzatie žaloby z dôvodu odpadnutia dôvodov pre vedenie tohto konania v príčinnej súvislosti s konaním žalovanej, na základe ktorého došlo k výmazu záložného práva, ktorého neexistencie sa žalobou žalobkyňa domáhala. Následne súd prvej inštancie rozhodol uznesením zo dňa 2. decembra 2020 č. k. 8C/51/2020-95, ktorým konanie zastavil a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktoré Krajský súd uznesením zo dňa 31. marca 2021 č. k. 9Co/9/2021-166 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Následne súd prvej inštancie rozhodol napadnutým uznesením.
6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
7. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
8. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.
9. Odvolací súd po preskúmaní predmetného súdneho spisu dospel k záveru, že ak súd prvej inštancie rozhodol napadnutým uznesením, jeho rozhodnutie je vecne správne, preto odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil, a keďže s odôvodnením napadnutého uznesenia sa stotožňuje, na tieto dôvody podľa § 387 ods. 2 CSP odkazuje.
10. Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie (pôvodne ust. § 146 ods. 2 a § 147 OSP) bola pretransformovaná po prijatí Civilného sporového poriadku do podoby vyjadrenia v ust. § 256 CSP a znamená, že trovy je povinná nahradiť tá zo strán, ktorá zavinila, že vznikli. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trov konania, ktoré by pri
riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Náhrada týchto trov sa prisudzuje bez ohľadu na meritórny výsledok sporu.
11. Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí zo dňa 20. marca 2018 sp. zn. II. ÚS 569/2017 uviedol, že pri aplikovaní uvedených všeobecne formulovaných zásad, predovšetkým z právneho hľadiska, je ustanovenie § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku (na základe ktorého všeobecné súdy otázku náhrady trov posudzovali) z obsahového hľadiska v podstate zhodný so skorším ustanovením § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý stratil účinnosť 30. júna 2016. Niet preto dôvodu neaplikovať ustálenú judikatúru všeobecných súdov, ktorá sa týka § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.
12. Pri použití § 146 ods. 2 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku treba otázku, či účastník konania (strana sporu) zavinil, že konanie muselo byť zastavené, posudzovať podľa procesného výsledku. Ak došlo k zastaveniu konania v dôsledku späťvzatia návrhu (žaloby), možno strane sporu uložiť povinnosť nahradiť trovy zastaveného konania v prípade, ak pre jeho správanie bol vzatý späť návrh (žaloba), ktorý bol podaný dôvodne.
13. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie dodáva, že pojem procesné zavinenie použitý v § 256 CSP sa posudzuje výlučne z procesného hľadiska. Zásada zodpovednosti za zavinenie je inštitútom procesného práva, a preto rozhodujúcimi skutočnosťami na posúdenie tejto zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli po začatí konania. Konanie môže byť zastavené z rôznych procesných dôvodov, najčastejšie dochádza k zastaveniu konania v dôsledku späťvzatia žaloby (celkom alebo sčasti) alebo v dôsledku nedostatku procesných podmienok (m. m. II. ÚS 157/2019). Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie sa uplatní pre každé konanie bez ohľadu na to, z akého dôvodu bolo zastavené, ak už vznikol procesno-právny vzťah medzi súdom a oboma stranami sporu a medzi stranami sporu navzájom. Zavinenie môže existovať tak na strane žalobcu, ako aj na strane žalovaného. Zavinenie však nie je možné interpretovať v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu k príčinnej súvislosti medzi správaním sa strany sporu a dôvodom späťvzatia žaloby (m. m. sp. zn. I. ÚS 469/04, II. 281/2011,). Pojem procesné zavinenie je tak potrebné vykladať komplexne a extenzívne, čo zodpovedá aj ustálenej judikatúre, t. j. nie v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorej príčinou je správanie strany sporu (m. m. II. 221/2015). Pri zastavení sporového konania je potom pre vyriešenie otázky náhrady nákladov konania kľúčové zistenie, či a pokiaľ áno, ktorý z účastníkov (strán) z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil. Kritérium procesného zavinenia potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14. septembra 2011 sp. zn. 7M Cdo 4/2010, sp. zn. I. ÚS 11/2013), lebo nielen petit, ale i žalobné tvrdenie, teda dôvody žaloby, vyjadrujú, prečo sa žalobca domáha plnenia na žalovanom a prečo tento dôvod po podaní žaloby odpadol. Na strane žalobcu existuje procesné zavinenie napr. ak podal žalobu vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdu alebo podal žalobu, hoci existovala res iudicata alebo prekážka litispendencie alebo ak bez dôvodu vzal žalobu späť, avšak aj vtedy, ak vzal žalobu späť pre dôvodné vznesenie námietky premlčania žalovaným a pod.
14. V zmysle vyššie uvedeného odvolací súd konštatuje, že pri rozhodovaní o náhrade trov sporového konania, ktoré bolo zastavené, je potrebné, aby súd rozhodujúci o trovách zastaveného konania, vychádzal zo zásady zodpovednosti za zavinenie alebo náhodu. Zmyslom využitia tejto zásady je sankčná náhrada trov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Pretože nárok na náhradu trov konania je nárokom vyplývajúcim nie z hmotného práva, ale z práva procesného, na to, či šlo o dôvodne podanú žalobu, zavinenie v zmysle § 256 CSP je nutné usudzovať z procesného hľadiska. Odvolací súd v tomto smere dodáva, že kritérium procesného zavinenia sa aj v rovine aplikačnej praxe súdov SR posudzuje z objektívneho hľadiska, pričom pojem objektívne je aj s poukazom na vyššie uvedené potrebné vykladať v aspekte potreby jeho vnútornej diferenciácie, a to z hľadiska formálneho a materiálneho naplnenia procesného zavinenia. Formálna stránka spočíva v samotnom explicitnom vyjadrení objektivizácie, a to tak, že miera zodpovednosti v tomto smere je naplnená bez ohľadu na to, či strana sporu zapríčinila zastavenie konania z dôvodu (subjektívnej zodpovednosti) jej zavinenia alebo z dôvodu náhody ako objektívnej skutočnosti, resp. okolnosti, ktorú strana ani pri dodržaní legitímne požadovanej miery obozretnosti nemohla predvídať. V prípade naplnenia formálnej stránky kritéria procesného zavinenia je následok tohto zistenia v prvom rade premietnutý do povinnosti súdu rozhodnúť o náhrade trov konania v
prospech strany, ktorá nezavinila z hľadiska naplnenia formálnej stránky kritéria procesného zavinenia zastavenie predmetného súdneho konania v súlade s ustanovením § 256 ods. 1 CSP. Materiálna stránka kritéria procesného zavinenia je koncipovaná potrebou zistenia dôvodov, pre ktoré došlo k zastaveniu konania. Ide o požiadavky, ktoré dávajú súdu možnosť objasniť príčinné súvislosti medzi úkonom, resp. udalosťou, ktorá zapríčinila zastavenie konania v intencii § 256 CSP a dôvodmi, ktoré k tomu viedli, a ktoré tak postavili konkrétnu stranu sporu do pozície zodpovednej osoby za toto zastavenie. Odpoveď na otázku potreby naplnenia vyžadovanej miery spravodlivosti v tejto rovine možno nájsť v samotnej vnútornej diferenciácii posudzovania miery procesného zavinenia, kedy morálne prijateľným sa javí záver, že materiálna stránka procesnej miery zavinenia je naplnená v prípade, ak tento dôvod príčiny bol spôsobený (v zmysle subjektívnej zodpovednosti) zavinením strany sporu a nie na základe náhody resp. objektívnej skutočnosti. S poukazom na vyššie uvedené môžu nastať tri situácie. V prvom prípade môže nastať stav, v ktorom dôjde k naplneniu ako formálnej, tak aj materiálnej stránky kritéria procesného zavinenia (na strane jednej zo strán sporu), ktorý sa premietne do situácie, v ktorej súd rozhodne podľa § 256 ods. 1 CSP, a teda náhradu trov konania prizná strane, ktorá nezapríčinila zastavenie konania. V druhom prípade pôjde o situáciu, kedy síce jedna zo strán zapríčiní zastavenie konania v zmysle formálnej stránky kritéria procesného zavinenia (napr. žalobca podá späťvzatie žaloby), avšak z hľadiska posúdenia materiálnej stránky tohto kritéria súd dospeje k odôvodnenému zisteniu, že dôvodom, resp. že dôvod späťvzatia bol v priamej a jedinej príčinnej súvislosti so zavineným správaním sa druhej strany (t. j. žalovaného), ktorá zapríčinila, že došlo k dodatočnému odpadnutiu predmetu sporu, kedy v takomto prípade materiálna stránka kritéria procesného zavinenia prelamuje tú formálnu a súd rozhodne, že druhá strana (t. j. žalovaný) zavinil zastavenie konania, v zmysle čoho ju zaviaže na povinnosť náhrady trov konania v prospech strany, ktorá zapríčinila zastavenie konania len z formálnej stránky kritéria procesného zavinenia. V treťom prípade môže nastať stav, v ktorom dôjde k naplneniu formálnej stránky kritéria procesného zavinenia podobne ako v druhom prípade, avšak s tým rozdielom, že súd v tomto prípade nezistí priamu a jedinú príčinnú súvislosť v zavinenom správaní sa jednej zo strán, ktorá takto spôsobila dôvodnosť zastavenia konania z materiálnej stránky (t. j. priamo nezavinila dôvodnosť späťvzatia žaloby), naopak je buď daná zodpovednosť spočívajúca v zavinenom správaní sa oboch strán alebo v objektívnej skutočnosti, ktorú strany nemohli ovplyvniť. V takomto prípade súd pri posudzovaní objektívnej miery procesného zavinenia rozhodne, že stranám sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva. V prípadoch, kedy nastala situácia, že by niektorej zo strán vzniklo právo na náhradu trov konania, možno ešte pristúpiť k skúmaniu, či na danú situáciu možno aplikovať výnimku podľa § 257 CSP, ktorá je vyjadrením toho, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom a moderovať tak mieru priznaného nároku náhrady trov konania.
15. Žalobkyňa sa písomnosťou zo dňa 14. mája 2021 vyjadrila k uzneseniu Krajského súdu v Nitre zo dňa 31. marca 2021 č. k. 9Co/9/2021-166 a uviedla, že žalovaná odmietla vyplatiť úver žiadateľom, z dôvodu, že títo klamali (zatajovali) ohľadom ďalších svojich úverov, a preto nedošlo k vyplateniu dohodnutých finančných prostriedkov zo strany žalovanej. Keď teda žalovaná odmietla plniť zmluvu o úvere, mala pristúpiť k výmazu záložného práva, pretože toto stratilo akýkoľvek právny význam (neexistovala pohľadávka kvôli ktorej malo záložné právo vzniknúť). Keďže žalovaná odmietla konať a nedošlo k jeho výmazu, nemala inú možnosť ako sa výmazu domáhať prostredníctvom súdu. V priebehu konania žalovaná splnila to, čo od nej požadovala, k takémuto konaniu pristúpila až pod ťarchou žaloby a nie dobrovoľne. Poukázala na to, že žalovaná vo svojom vyjadrení zo dňa 10. novembra 2020 uviedla, že hoci jej dňa 19. októbra 2020 bola doručená výzva súdu na vyjadrenie sa, ona sa nevyjadrila a lehota 15 dní jej uplynula dňa 3. novembra 2020. Zrejme z toho dôvodu, že pri koncipovaní vyjadrenia zistila dôvodnosť žaloby realizovala svoju povinnosť vymazať zápis o neexistujúcom záložnom práve. Preto hmotnoprávne úvahy žalovanej či z pohľadu hmotného práva malo dôjsť k výmazu záložného práva až 5. novembra 2020 nebolo a ani nie je predmetom prieskumu v konaní o náhrade trov konania. Záverom dodala, že do celého konania pred súdom, a teda aj do časti týkajúcej sa náhrady trov konania je potrebné premietnuť prvok spravodlivosti. Vyjadrila pohoršenie a uviedla, že keď žalovaná odmietla vyplatiť kúpnu cenu (úver) z dôvodu, že ju žiadateľ o úver podvádzal, no i napriek tomu si žalovaná záložné právo na liste vlastníctva bezdôvodne ponechávala šesť mesiacov, tak nemala ako inak postupovať. Dodala, že žalovaná nemala právo po tom, čo odmietla vyplatiť kúpnu cenu (úver) nevymazať bez zbytočného odkladu neexistujúce (neexistovala základná pohľadávka) záložné právo a toto si ponechať zapísané vo svoj prospech.
16. Odvolací súd po oboznámení sa so súdnym spisom a posúdenia všetkých relevantných, vrátane vyššie explikovaných skutočností, dospel k záveru, že na strane žalovanej nedošlo k naplneniu materiálnej stránky miery procesného zavinenia. V aspekte zisťovania otázky procesnej miery zavinenia nie je prípustné, aby súd pri skúmaní tejto otázky zasahoval do meritórneho prieskumu veci, a preto sporná téza o (ne)existencii záložného práva a korelatívne na to povinnosti (bezodkladného) výmazu záložného práva, je z tohto aspektu „in concreto“ irelevantná, nakoľko súd si v tomto konaní nemôže, a to ani predbežne, urobiť o tejto otázke záver, keďže nemohlo dôjsť k meritórnemu prieskumu veci. Z druhej strany je však povinnosťou súdu v danom kontexte zistiť a posúdiť všetky (v procesnom aspekte) relevantné okolnosti, ktoré majú vo vzťahu ku konaniu žalovanej, ako osoby, ktorá mala svojím komisívnym správaním zapríčiniť dodatočné odpadnutie predmetu sporu príčinnú súvislosť, a teda také, ktoré iniciovali, t. j. podnecovali alebo korigovali-regulovali takéto správanie žalovanej. V tomto kontexte odvolací súd dáva do pozornosti rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 157/2019, v ktorom Ústavný súd deklaroval, že v rámci interpretácie ust. § 256 CSP v zásade platí, že pokiaľ navrhovateľ zoberie svoj návrh späť, zastavenie konania zavinil a je preto povinný uhradiť odporcovi trovy konania (napr. najvyšší súd, sp. zn. 5 MCdo 12/2008), iba žeby bolo preukázané, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom či v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky (napr. najvyšší súd Slovenskej republiky, sp. zn. 7 MCdo 4/2010). Predpokladom pri ustálení si otázky zavinenia na zastavení konania pri späťvzatí žaloby druhou stranou (žalovaným) je skutkový stav predstavujúci situáciu, keď po začatí sporu žalovaný splní (žalobou tvrdenú) povinnosť, uzná tým dôvodnosť podanej žaloby (z procesného hľadiska), a vyvolá tým na strane žalobcu nevyhnutnosť späťvzatia podanej žaloby ešte pred vydaním samotného meritórneho rozhodnutia (keď je nesporné, že by ďalšie konanie viedlo k zamietnutiu jeho žaloby z dôvodu zániku záväzku žalovaného jeho splnením). Inými slovami, ide o situáciu, v ktorej po začatí konania ešte pred meritórnym rozhodnutím súdu o dôvodnosti podanej žaloby žalovaný koná v súlade s názorom žalobcu (vyjadreným v žalobe) a svojím konaním potvrdí existenciu žalovanej povinnosti jej dobrovoľným splnením (napr. Ústavný súd Českej republiky, sp. zn. I. ÚS 2899/2010 z 8. marca 2011).
17. V súlade s vyššie explikovaným právnym záverom ústavného súdu (II. ÚS 157/2019) odvolací súd konštatuje, že v predmetom konaní nebolo preukázané, že by žalovaná svojím komisívnym správaním zapríčinila odpadnutie predmetu sporu v dôsledku podanej žaloby. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že spornou otázkou bola existencia záložného práva, ktorú však súd v tomto štádiu konania nebol oprávnený meritórne riešiť. Druhotným aspektom v tomto smere bolo zistenie, že žalovaná už v štádiu „predsúdneho konania“, resp. pred podaním žaloby, v rámci komunikácie so žalobkyňou konštatovala, že k vzdaniu sa, resp. výmazu záložného práva pristúpi až dňa 5. novembra 2020 s odvolaním sa na existenciu pohľadávky z titulu zmluvy o úvere, t. j. v konaní spornú otázku, ktorú však nie je súd oprávnený v tomto štádiu konania meritórne posúdiť, a na svojom názore konzistentne žalovaná zotrvala počas celého konania. Naproti tomu, žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala určenia neexistencie záložného práva, ktorú však súd nie je v tomto štádiu konania oprávnený meritórne riešiť, a na to nadväzujúcu povinnosť žalovanej, aby bezodkladne pristúpila k výmazu záložného práva. Žalovaná podaním zo dňa 27. októbra 2020 (č. l. 51) súdu prvej inštancie deklarovala, že lehota na vyjadrenie k podanej žalobe jej uplynie dňa 3. novembra 2020, nakoľko však budú splnené podmienky pre výmaz sporného záložného práva, dňom 5. novembra 2020 sa vzdá záložného práva, t. j. odpadne predmet sporu, a preto žiada o predĺženie lehoty na vyjadrenie sa o sedem dní, žiadosti ktorej súd prvej inštancie vyhovel. Žalovaná dňa 10. novembra 2020, a teda v lehote, doručila súdu prvej inštancie vyjadrenie k žalobe, súčasťou ktorého bola aj písomnosť označená ako „Vzdanie sa záložného práva a žiadosť o výmaz záložného práva“, v ktorej žalovaná ako záložný veriteľ potvrdzuje vzdanie sa záložného práva ku dňu 5. novembra 2020, ktoré vzniklo na základe záložnej zmluvy zo dňa 4. mája 2020, na zabezpečenie pohľadávky z úveru č. 5169902555. V tomto kontexte odvolací súd v rámci časovej a vecnej komparácie všetkých relevantných skutočností dospel k záveru, že žalovaná sa ani v dôsledku podania žaloby neodchýlila vo svojom žalobou namietanom správaní, resp. postoja a konzistentne zotrvala na svojom, hoc v konaní spornom názore, že v súlade so zmluvnými podmienkami bude oprávnená i povinná vzdať sa, resp. pristúpiť k výmazu záložného práva až dňa 5. novembra 2020. Na druhej strane žalobkyňa v dôsledku podania žaloby nedosiahla zmenu v správaní sa žalovanej tak, že tá by sa od svojho konzistentného postoja v konaní odchýlila, keď žalovaná pristúpila k vzdaniu sa záložného práva dňa 5. novembra 2021 z rovnakých dôvodov, aké po celý čas deklarovala aj samotnej žalobkyni. Vychádzajúc z uvedeného potom odvolací súd konštatuje, že ak podanie žaloby neiniciovalo, t. j. nepodnecovalo alebo aspoň nekorigovalo - neregulovalo správanie sa žalovanej v tom aspekte, že tá svojím správaním potvrdila existenciu žalovanej povinnosti (v súlade s názorom žalobkyne
vyjadreného v žalobe a vo vyjadreniach) jej dobrovoľným splnením, nemožno len čisto formalisticky skonštatovať existenciu kauzality medzi dôvodom späťvzatia žaloby (v kontexte názoru žalobkyne vyjadreného v žalobe a vo vyjadreniach, vynímajúc však „meritórne“ posúdenie existencie záložného práva) a správaním sa žalovanej. Vo svetle vyššie uvedeného, v prípade, že nie je jednoznačne preukázané, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené správaním žalovanej, a teda, že by žalovaná svojím správaním uznala dôvodnosť žaloby (z procesného hľadiska), potom nie je možné ani vyvodiť príčinnú súvislosť, a teda ani procesné (v materiálnom aspekte) zavinenie medzi správaním sa žalovanej vo vzťahu k dôvodom zastavenia konania (I. ÚS 11/2013).
18. V prípade, ak nie je možné vysloviť záver o existencii (materiálnej stránky) procesnej miery zavinenia na strane žalovanej a rovnako nie je možné vysloviť ani záver (tretí prípad) o spoločnej miere zavinenia na oboch stranách sporu, či v dôsledku objektívnej skutočnosti, ktorú strany nemohli ovplyvniť, nesie zodpovednosť na zastavení konania v dôsledku späťvzatia žaloby (v intencii formálneho i materiálneho aspektu) žalobkyňa, ako strana sporu v dôsledku úkonu ktorej (v príčinnej súvislosti) došlo k zastaveniu konania.
19. Sumarizujúc vyššie uvedené, odvolací súd námietky žalobkyne považoval za neopodstatnené, na základe čoho odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.
20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ustanovenia § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP a úspešnej žalovanej v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, pričom o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne samostatným uznesením súd prvej inštancie.
Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).